Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/84/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612207401 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1612207401.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska ul. č. 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska ul. č. 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ Y. J., Q.. XX. XX. XXXX, U. U. I.. Č.. XXXX/XX, J., 2/ T. A., Q.. XX. XX. XXXX, U. U. I.. Č.. XXXX/XX, J., o zaplatenie istiny 7.959,81 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 20. decembra 2016, č. k. 27C/28/2015 - 101 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Malacky zo dňa 02. marca 2017, č. k. 27C/28/2015 - 128, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovanému 1/ p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie voči žalovanej 2/ zastavil a žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému 1/ zaplatenia istiny 7.959,81 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 7.211,91 eur od 25. 01. 2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 7.311,91 eur od 26. 07. 2010 do 24. 01. 2011 v celkovej sume 329,94 eur zamietol a žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 145 ods. 2 C. s. p., § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, § 524 ods. 1, § 525 ods. 1, § 558 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 2 ods. 1, § 7 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a vecne tým, že nakoľko žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný, dôvodnosťou žaloby sa nezaoberal a zároveň nepovažoval za potrebné zaoberať sa argumentáciou žalobcu týkajúcou sa otázky premlčania jeho nároku. Uviedol, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. uzavrela dňa 16. 06. 2004 so žalovaným 1/ Zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 4.979,08 eur, ktorý sa žalovaný 1/ zaviazal splácať v mesačným splátkach vždy k 10. dňu v mesiaci, s konečnou splatnosťou ku dňu 10. 06. 2014, pričom žalovaný 1/ svoj záväzok zo Zmluvy riadne a včas neplnil, dostal sa do omeškania s tým, že právny predchodca žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 04. 11. 2009 postúpil na žalobcu pohľadávku z uvedenej Zmluvy o splátkovom úvere, od ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby, a následne dňa 10. 07. 2010 žalobca uzavrel so žalovaným 1/ Dohodu o urovnaní. Poukázal na skutočnosť, že primárny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 1/ založený Zmluvou o splátkovom úvere, bol vzťahom spotrebiteľským, ktorého predmetom bol bankový úver, nakoľko žalovaný 1/ uzavrel Zmluvu s bankou, ktorá na rozdiel od nebankových spoločností, je štátom autorizovanou inštitúciou, ktorej činnosť v zmysle zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podlieha bankovému povoleniu a dohľad nad jej činnosťou vykonáva Národná banka Slovenska. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že v konaní zistil, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu ako banky (Slovenská sporiteľňa, a.s.) bola na žalobcu postúpená z neukončeného bankového, tzv. živého úveru s tým, že žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že jeho právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru, t. j., že úverový vzťah ukončil, nakoľko žalobca na pojednávaní dňa 20. 12. 2016 uviedol, že keďže oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru nepredložil je zrejmé, že jeho právny predchodca túto mimoriadnu splatnosť ani nevyhlásil. Poukázal na skutočnosť, že sám žalobca úverový vzťah za ukončený nepovažoval a tvrdil, že skončil uplynutím doby, na ktorú bol dojednaný, t. j. dňom konečnej splatnosti dňa 10. 06. 2014 s tým, že medzi stranami sporné nebolo, že právny predchodca žalobcu na žalobcu postúpil tzv. živý úver. Uviedol, že žalobca nielenže nepreukázal ukončenie úverového vzťahu právnym predchodcom žalobcu, ale ani nepreukázal, že jeho právny predchodca žalovaného 1/ vyzval na úhradu jeho splatných záväzkov (§ 92 ods. 8 Zákona o bankách), keď v konaní predložil iba Zmluvu o splátkovom úvere, Zmluvu o postúpení pohľadávok a oznámenie o postúpení pohľadávky. Poukázal na skutočnosť, že postúpenie pohľadávky z banky na inú osobu, a to aj osobu, ktorá nie je bankou, je možné realizovať iba v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, teda pri súčasnom splnení podmienok spočívajúcich v tom, že banková pohľadávka je splatná, a to až po predchádzajúcej písomnej výzve a ak je aj kumulatívne splnené omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/119/2013, sp. zn. 19Co/194/2015, sp. zn. 4Co/145/2014, Okresného súdu Trenčín sp. zn. 11C/233/2014, Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 12C/152/2014), pričom sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť odôvodnené tým, že po postúpení pohľadávky iným subjektom nie je zachovaná kontinuita dohľadu centrálnej banky. Uviedol, že ak nie sú splnené uvedené zákonné podmienky, právny úkon postúpenia pohľadávky je contra legem a z tohto dôvodu podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný. Poukázal na dôvodovú správu k Zákonu o bankách (§ 92 ods. 7), z ktorej vyplýva, že upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou, čím mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu, napriek písomnej výzve banky v omeškaní, ktorý záver vyplýva aj z gramatického a logického výkladu predmetného zákonného ustanovenia, pričom pod formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku, je potrebné rozumieť nesplácaný zročný dlh. Uviedol, že ak by banka mohla postúpiť akýkoľvek živý úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle Zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska, bolo by to v rozpore nielen s účelom tohto zákona, nakoľko by to viedlo k právne neúnosnému vzťahu, kedy by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou, ocitli v zmluvnom vzťahu s iným, nebankovým subjektom, ale aj v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so Smernicou o nekalých obchodných praktikách. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej zdôraznil, že nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je potrebné pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti celého úveru, ktoré je výlučným oprávnením banky a ktoré môže realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. Uviedol, že ak bola predmetom postúpenia pohľadávka vo výške 8.259,81 eur, potom pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s., postúpil Zmluvou zo dňa 04. 11. 2009 nebankovej inštitúcii aj nezročné splátky, ku ktorých predčasnej splatnosti nedošlo, a preto predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 11. 2009 bola neexistujúca pohľadávka, v dôsledku čoho je aj táto Zmluva neplatná. K argumentácii žalobcu, že § 92 ods. 2 Zákona o bankách určuje len výnimky z bankového tajomstva a jeho porušenie má pre banku iba o administratívnoprávny dopad uviedol, že administratívnoprávna zodpovednosť banky nevylučuje dopad tohto ustanovenia aj na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok, nakoľko určuje aj podmienky platnosti právneho úkonu - cesie, čo je ďalším dôvodom pre vyslovenie neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE zo dňa 04. 11. 2009. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že pri konštatovaní neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok postupoval v súlade s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré za ústavnokomforný (správne ústavnokonformný, pozn. odvolacieho súdu) považujú taký výklad právneho predpisu, ktorý má za cieľ udržať platnosť právneho úkonu a nie vysloviť jeho neplatnosť „za každú cenu“, a takýto jeho výklad sa neprieči zmyslu a účelu zákona. Uviedol, že v dôsledku neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 04. 11. 2009, nemohol žalobca platne uzavrieť so žalovaným 1/ ani Dohodu o splátkovom kalendári a Dohodu o uznaní záväzku, nakoľko nebol nositeľom práva, ktoré bolo predmetom Dohody so žalovaným 1/. Zastavenie konania voči žalovanej 2/ odôvodnil právne ust. § 145 ods. 2 C. s. p. a vecne späťvzatím žaloby žalobcom voči žalovanej 2/. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C. s. p. a vecne tým, že žalovanej 2/, voči ktorej vzal žalobca žalobu späť bez uvedenia dôvodu, čím z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko jej žiadne trovy nevnikli, a voči žalovanému 1/ tým, že hoci mal v konaní úspech, keďže žalobu zamietol, nárok na náhradu trov konania mu nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy konania nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku, v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať mu trovy konania alebo rozsudok v napadnutom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na zrejmú chybu, ktorej sa súd prvej inštancie dopustil pri označení žalovaného 1/, nakoľko v záhlaví napadnutého rozsudku uviedol nesprávny dátum jeho narodenia. Uviedol, že oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky spolu s doručenkami preukazujúcimi doručenie oznámení žalovaným 1/ a 2/ bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a je povinnosťou súdu z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby skúmal platnosť a existenciu Zmluvy o postúpení pohľadávky ako prejudiciálnu otázku a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 06. 2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 06. 2016, sp. zn. 5Co/228/2016, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. 08. 2016, sp. zn. 5Co/248/2016, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 11. 2015, sp. zn. 8Co/564/2015, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 04. 05. 2016, sp. zn. 1Co/387/2015 a uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 06. 2014, sp. zn. 9Co/133/2013. Uviedol, že súd prvej inštancie pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženým oznámeniam o postúpení pohľadávky skúmal platnosť Zmluvy o postúpení. Žalobca uviedol, že považuje za nesporné, že dlh žalovaného 1/ vznikol už splnením záväzku jeho právneho predchodcu, t. j. dlh vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov žalovanému 1/ s tým, že Dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach nemá žiaden vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, a za absurdné považoval, že súd prvej inštancie pod pojmom pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu rozumel v prípade vracania poskytnutých peňažných prostriedkov zo Zmluvy o úvere len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými. Za absurdné žalobca považoval aj právne posúdenie súdom prvej inštancie spočívajúce v tom, že v prípade postúpenia nezročných splátok úveru bola predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávok neexistujúca pohľadávka, nakoľko dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach, nemá žiadny vplyv na existenciu dlhu dlžníka. Uviedol, že pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu zo zmluvy o úvere predstavuje zostatok dlhu žalovaného 1/, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v jeho prospech, t. j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že zo znenia ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná, nakoľko z gramatického výkladu prvej a druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje pojmy peňažný záväzok a časť peňažného záväzku z čoho vyplýva, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní, a pokiaľ by zákonodarca mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách bola v praxi nadbytočná a poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09. 12. 2015, sp. zn. 15Co/511/2015 a Krajského súdu v Žiline zo dňa 04. 11. 2015, sp. zn. 7Co/540/2015. Uviedol, že postúpením pohľadávky sa stal veriteľom, pričom jeho základným právom je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka, právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu, a to aj prostredníctvom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru podľa bodu 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok a poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 05. 2015, sp. zn. 8Co/163/2015 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24. 04. 2014, sp. zn. 19Co/34/2012. Vytkol súdu prvej inštancie, že zamietol žalobu z dôvodu nedostatku jeho aktívnej legitimácie, nakoľko nepreukázal splnenie podmienok uvedených v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré ale nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka z dôvodu, že účelom tohto ustanovenia zákona je úprava výnimiek z bankového tajomstva, avšak nehovorí sa v ňom o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva, čo vyplýva aj z dôvodovej správy, podľa ktorej bolo hlavným účelom uvedeného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku, keď zo zákona nie je zrejmé, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015, podľa ktorého účelom § 92 Zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva s tým, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Uviedol, že hlavným účelom § 92 Zákona o bankách bolo aj podľa dôvodovej správy prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku, z dôvodu ktorého navrhol vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia pohľadávky tak, ako to urobil Najvyšší súd Českej republiky, resp. Nemecký spolkový súdny dvor a to, že porušenie bankového tajomstva vrátane porušenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám, predpokladaným Zákonom o bankách. Uviedol, že podľa prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, bol žalovaný 1/ ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní 1182 dní, takže súčet všetkých jeho omeškaní so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok z čoho vyplýva, že jeho právny predchodca by konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách (neporušil by bankové tajomstvo) aj v tom prípade, ak by písomnú výzvu nezaslal a poukázal na ust. § 89 ods. 1 Zákona o bankách, ktoré pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení Zákona o bankách a na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého klient súhlasí s tým, aby banka bola kedykoľvek oprávnená postúpiť svoje pohľadávky. 3. Žalovaný 1/, ktorému bolo odvolanie žalobcu doručené dňa 20. 02. 2017 a žalovaná 2/, ktorej bolo odvolanie žalobcu na vyjadrenie doručené dňa 27. 02. 2017, sa k nemu nevyjadrili. 4. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. augusta 2017 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom. 5. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinný do 30. 06. 2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). 6. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol. 8. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 9. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 10. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že banka môže postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi iba za splnenia určitých podmienok, keď predpokladom na postúpenie pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol dlžník v omeškaní aspoň 90 dní, pričom banka ho musí na splnenie dlhu písomne vyzvať, pri nesplnení tohto predpokladu nie je možné pohľadávku postúpiť, nakoľko tomu bráni ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 11. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. 12. Z dikcie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že z postúpenia sú vylúčené pohľadávky, pri ktorých to zakazuje zákon, úradné rozhodnutie alebo iné opatrenie, ktoré je pre účastníkov záväzkového vzťahu záväzné. Dôvodom pre takýto zákaz môže byť ochrana dôverných údajov, bankové, telekomunikačné alebo obchodné tajomstvo (napr. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách). Ak by napriek zákonnému zákazu došlo k postúpeniu pohľadávky, zmluva o postúpení by bola absolútne neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka), pričom táto neplatnosť pôsobí od začiatku a nemožno ju zhojiť. 13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že Zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou právny predchodca žalobcu (banka) dňa 04. 11. 2009 postúpil pohľadávku, ktorá je predmetom sporu na žalobcu je absolútne neplatná, z dôvodu ktorého žalobca nie je v konaní nositeľom vecnej aktívnej legitimácie, keďže nepreukázal, že sa stal platne a účinne veriteľom pohľadávky, ktorej zaplatenia sa v konaní od žalovaného 1/ domáhal. Vecne správnym je aj záver súdu prvej inštancie, že nakoľko žalobca nepredložil písomnú výzvu banky (právneho predchodcu žalobcu), ktorou mal byť žalovaný 1/ vyzvaný na úhradu svojich splatných záväzkov z dôvodu, že ako dlžník je v omeškaní s úhradou splatného záväzku o viac ako 90 dní (§ 92 ods. 8 Zákona o bankách), nebolo možné predmetnú pohľadávku platne postúpiť (§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keďže v čase postúpenia na žalobcu na postúpenie spôsobilá nebola, pričom, ak pohľadávku nie je možné postúpiť, bolo postúpenie pohľadávky Slovenskou sporiteľňou, a.s. na žalobcu v rozpore so zákonom, a preto absolútne neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka), nielen medzi stranami Zmluvy o postúpení pohľadávky, ale aj navonok voči dlžníkovi. Je nutné uviesť, že na rozpor postúpenia podľa § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, je súd povinný prihliadať aj bez vznesenej námietky, teda z úradnej povinnosti a v prípade, ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, tak ako je to uvedené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní povinný preukázať svoju vecnú aktívnu legitimáciu, teda splnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky. 14. Bolo potrebné sa stotožniť aj so záverom súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na dôvodovú správu k ust. § 92 ods. 7 Zákona o bankách, z ktorej vyplýva, že inštitút postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou je možné použiť, a preto ak Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila Zmluvou zo dňa 04. 11. 2009 predmetnú pohľadávku na žalobcu, postupovala v rozpore s ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nakoľko ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, pretože nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru (konečná splatnosť úveru nastala dňa 10. 06. 2014) z čoho vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu, z dôvodu ktorého je Zmluva o postúpení pohľadávky neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a žalobca nie je v konaní vecne aktívne legitimovaný. 15. Odvolací súd považuje zároveň za potrebné uviesť, že nakoľko súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, správne sa otázkou premlčania a náležitosťami Zmluvy o splátkovom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. nezaoberal. 16. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým konanie voči žalovanej 2/ zastavil, odvolaním napadnutý nebol, a preto nadobudol právoplatnosť. 17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje, a preto tento rozsudok v jeho napadnutej zamietajúcej časti v spojení s opravným uznesením, ktorým opravil chyby, ktorých sa dopustil pri jeho písomnom vyhotovení, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému 1/ úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).