Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/348/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016202780 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1016202780.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: Evonik Industries AG, spoločnosť so sídlom Rellinghauser Strasse 1-11, 451 28 Essem, Nemecko, právne zastúpený: BBH advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava, konajúca prostredníctvom Mgr. Oľgy Beláňovej, konateľky a advokátky, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 104191236/2016 zo dňa 27.10.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančné riaditeľstvo SR č. 104191236/2016 zo dňa 27.10.2016, ako aj prvostupňové rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Bratislava č. 103795435/2016 zo dňa 25.08.2016 z r u š u j e a vec v r a c i a Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 22.12.2016 sa domáhal žalobca zrušenia rozhodnutia žalovaného Číslo: 104191236/2016 vydaného dňa 27.10.2016, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Bratislava (ďalej tiež aj správca dane) Číslo: 103795435/2016 zo dňa 25.08.2016, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov. 2. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že správca dane - Daňový úrad Bratislava ako prvostupňový správny orgán vydal dňa 25.08.2016 rozhodnutie Číslo: 103795435/2016, ktorým v súlade s § 63 ods. 3 písm. c) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe v znení neskorších predpisov (ďalej len Daňový poriadok) nevyhovel návrhu žalobcu na vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania za zdaňovacie obdobie september 2014 a úrok z omeškania mu nepriznal. V rozhodnutí opísal priebeh predchádzajúci vydaniu svojho rozhodnutia s tým, že daňový subjekt (žalobca) podal dňa 23.10.2014 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) za zdaňovacie obdobie september 2014, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume X.XXX.XXX,XX euro. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za mesiac september 2014 bola dňa 24.12.2014. Správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za september 2014 a dňa 20.11.2015 prerokoval s ním Protokol z kontroly zo dňa 19.11.2015 a týmto dňom bola ukončená daňová kontrola. Nadmerný odpočet bol daňovému subjektu (žalobcovi) vrátený dňa 30.11.2015, t. j. v lehote do 10 dní od skončenia daňovej kontroly v celej uplatnenej výške a teda v súlade s § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH). Keďže legislatíva Slovenskej republiky nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania kontroly nemohol byť daňovému subjektu (žalobcovi) úrok z tohto titulu priznaný. 3. V dôsledku žalobcom podaného odvolania voči v predchádzajúcom bode tohto rozsudku špecifikovanom prvostupňovom správnom rozhodnutí vo veci rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím Číslo: 104191236/2016 zo dňa 27.10.2016 a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že síce nespochybňuje doktrínu eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ale v danom prípade bolo zrejmé, že samotný žalobca (daňový subjekt) si bol vedomý, že právny poriadok Slovenskej republiky nestanovuje správcovi dane povinnosť platiť úrok platiteľovi dane počas trvania daňovej kontroly a preto požadoval zaplatenie úroku na základe aplikácie rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ESD) vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD. Odvolávajúci (žalobca) výpočet úroku realizuje prostredníctvom § 79 ods. 3 Daňového poriadku s odkazom na § 79 ods. 1 zákona o DPH, pričom ale abstrahuje od ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH. 4. Žalovaný poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/44/2013 zo dňa 01.08.2014, v ktorom sa riešil obdobný prípad. V tomto rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že zásadnou otázkou bolo, či prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu stanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou na základe analógie iuris. Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplynulo, že v Slovenskej republike neexistuje právne úprava na priznanie úrokov za dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti a preto rozhodnutie správcu dane pokladal za súladné so zákonom. Žaloba. 5. Žalobca považoval obe preskúmavané rozhodnutia za nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko pri rozhodovaní o jeho nároku na úrok z nadmerného odpočtu DPH zadržaného počas daňovej kontroly žalovaný konal v rozpore s právom EÚ (porušenie zásady eurokonformného výkladu - zásady daňovej neutrality a proporcionality). 6. Žalobca stručne opísal skutkový stav predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktoré považoval za vydané v rozpore s právnymi predpismi, judikatúrou ESD a Najvyššieho súdu SR. Vymenoval na vec aplikovateľné právne predpisy (§ 79 ods. 1, 2, 5, 6 zákona o DPH, § 79 ods. 3 Daňového poriadku a čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES - ďalej len DPH smernice) a aplikovateľnú judikatúru ESD - rozhodnutie C-107/10 vo veci Enel Maritsa Iztok 3 AD, rozhodnutie C-120/15 vo veci Kovozber s.r.o., proti Daňovému úradu Košice a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/115/2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/979/2012, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/114/2014 bol ním potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/65/2014. Poukázal na to, že vo veci rozhodnutia ESD C-120/15 spol. Kovozber s.r.o., ESD uviedol, že slovenská zdaniteľná osoba, ktorej bol vrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu, má podľa práva Európskej únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, pričom výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly je v rozpore s čl. 183 DPH smernice. Potom, aby mohla byť zaručená zásada daňovej neutrality, daňový úrad musí daňovému subjektu priznať úroky už od momentu, od kedy mal povinnosť nadmerný odpočet DPH vrátiť vo všeobecnej lehote, t. j. bez ohľadu na uskutočnenie daňovej kontroly. Najvyšší súd SR vo vyššie uvedených rozhodnutiach uviedol, že by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby daňovým subjektom, u ktorých bola vykonaná daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. 7. V ďalšom žalobca mal za to, že došlo k porušeniu zásad práva Európskej únie (ďalej aj len EÚ), a to 1/ porušenie zásady eurokonformného výkladu, 2/ zásady daňovej neutrality, 3/ zásady proporcionality. K porušeniu zásady eurokonformného výkladu žalobca uviedol, že právo EÚ a judikatúra ESD ako také majú prednosť pred vnútroštátnym právom. Zásada práva prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom je jednou zo základných zásad právneho poriadku Európskej únie. Potom konajúce správne orgány boli povinné vykladať vnútroštátne ustanovenia v súlade s právom EÚ tak, aby ich následná aplikácia prispela k vykonaniu komunitárneho práva. Tak žalovaný, ako aj Daňový úrad Bratislava boli povinní pri rozhodovaní o priznaní úroku žalobcovi z titulu vrátenia nadmerného odpočtu vykladať a aplikovať ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku eurokonformne, čiže v súlade s platným právom EÚ, t. j. v súlade s DPH smernicou interpretovanou v zmysle judikatúry ESD. V nadväznosti na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného žalobca zdôraznil, že ust. § 79 zákona o DPH a § 79 ods. 3 Daňového poriadku je možné interpretovať takým spôsobom, podľa ktorého sa vrátenie nadmerného odpočtu až po skončení daňovej kontroly považuje za „oneskorené“ vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Podľa žalobcu protiprávnosť postupu správnych orgánov v predmetnej veci nespočívala v aplikovaní vnútroštátnej právnej normy, ktorá by bola v rozpore s právom EÚ, ale v nesprávnej interpretácii vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý nevyložili eurokonformne, t. j. v súlade s čl. 183 DPH smernice v zmysle jej záväzného výkladu uskutočneného ESD. 8. K porušeniu zásady daňovej neutrality žalobca uviedol, že v danom prípade žalovaný a aj správca dane mu odopreli nárok na úrok za obdobie od plynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, čím túto zásadu porušili. 9. V prípade, ak je nadmerný odpočet následne vrátený, spôsob výpočtu úrokov splatných zo strany štátu, ktorý by nezohľadňoval ako začiatočný moment deň, v ktorý by sa nadmerný odpočet vrátil za normálnych okolností, by bol v rozpore so zásadou proporcionality, čo v danom prípade správne orgány uskutočnili a odopreli mu nárok na úrok za obdobie od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu a potom túto zásadu porušili. 10. Replikou zo dňa 05.05.2017 žalobca zotrval na svojom právnom názore na prejednávanú vec. 11. Podaním zo dňa 06.06.2018 doplnil žalobca žalobu o skutočnosť, že daňový úrad Bratislava dňa 21.02.2018 vydal rozhodnutie č. 10042604/2018 vo veci spol. ZetaPark s.r.o., ktorým bol tejto spoločnosti priznaný úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH aj počas doby vykonávania daňovej kontroly, počas ktorej bol tento nadmerný odpočet zadržaný, a to vo výške 10% zo sumy nadmerného odpočtu. Zároveň poukázal na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/45/2016, sp. zn. 2S/979/2012 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/115/2013. Vyjadrenie žalovaného. 12. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 10.04.2017 a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť. K podaným žalobným námietkam sa vyjadril zhodne ako s dôvodmi uvedenými v žalobou napadnutom rozhodnutí, kde bol podrobne popísaný skutkový a právny stav a vyvodené prijaté závery. 13. Žalovaný uviedol, že nespochybňuje eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, ale v danom prípade bolo zrejmé, že samotný žalobca (daňový subjekt) si bol vedomý, že právny poriadok Slovenskej republiky nestanovuje správcovi dane povinnosť platiť úrok platiteľovi dane počas trvania daňovej kontroly a preto požadoval zaplatenie úroku na základe aplikácie rozsudku ESD vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD. Odvolávajúci (žalobca) výpočet úroku realizoval prostredníctvom § 79 ods. 3 Daňového poriadku s odkazom na § 79 ods. 1 zákona o DPH, pričom ale abstrahuje od ust. § 79 ods. 6 zákona o DPH. 14. Vzhľadom k tomu, že v predmetnom prípade nebol daňovému subjektu (žalobcovi) vrátený nadmerný odpočet oneskorene, ale v zákonnej lehote (§ 79 ods. 6 zákona o DPH), sankčný úrok za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov platiteľovi neprináleží a nie je ho možné v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku vypočítať. 15. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/44/2013 zo dňa 01.08.2014, v ktorom sa riešil obdobný prípad. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR uviedol, že zásadnou otázkou bolo, či prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu stanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou na základe analógie iuris. Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplynulo, že v Slovenskej republike neexistuje právna úprava na priznanie úrokov za dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti a preto rozhodnutie správcu dane pokladal za súladné so zákonom. 16. Záverom žalovaný uviedol, že v prípade priznania úroku z omeškania by bol správca dane povinný vydať rozhodnutie, ktoré v daňovom konaní musí mať predpísané náležitosti a jednou z nich podľa § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku je aj výrok rozhodnutia s uvedením právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Vzhľadom k tomu, že takýto právny predpis v súčasnosti platnej legislatíve absentuje, správca dane by takýto úrok nemohol vypočítať aj z dôvodu neexistencie lehoty, od kedy má byť úrok vypočítaný a nevedel by uviesť aká úroková sadzba by mala byť pri výpočte použitá. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie. 17. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 107 SSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu v medziach žaloby neboli vydané v súlade so zákonom. 18. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 19. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 20. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 21. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 22. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z., ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6, 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 23. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 24. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z., ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca. 25. Podľa článku 183 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 26. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu (správcu dane) v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich z podanej žaloby - nesprávneho právneho posúdenia veci. 27. Podstatnou otázkou pre prijatie záveru v prejednávanej veci je, či má správca dane v prípade riadne uskutočnenej daňovej kontroly na kontrolu DPH u daňového subjektu a v prípade, ak dôjde týmto titulom k zadržaniu nadmerného odpočtu povinnosť zaplatiť úrok vo výške 10% (§ 79 ods. 3 Daňového poriadku), a to aj vtedy, ak dôjde k vráteniu zadržiavaného nadmerného odpočtu v lehote do 10 dní od skončenia daňovej kontroly u daňového subjektu (prerokovanie Protokolu z kontroly). 28. Správny súd uvádza, že skutkovo a právne identická vec už bola predmetom súdneho prieskumu inými súdmi Slovenskej republiky, napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/252/2015 zo dňa 27.10.2016, sp. zn. 2S/979/2012 zo dňa 24.04.2013, sp. zn. 1S/45/2016 zo dňa 12.10.2017, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/31/2012 zo dňa 07.04.2016, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/44/2013 zo dňa 01.08.2014). Správny súd pri svojom právnom názore na prejednávanú vec plne vychádza z odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017, ako aj rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/252/2015 zo dňa 27.10.2016, ktoré v mierne pozmenenej forme v nasledujúcich bodoch rozsudku cituje. 29. Je nepochybné, že daňové orgány sú oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). V danom prípade však žalovaný stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH, ani z Daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou ESD. 30. Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Potom všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo (aj daňové orgány) sú povinné posudzujúci právny vzťah vykladať eurokomforne, t. j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokomforne je orgán aplikujúci právo takéto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia bola v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183 DPH smernice vyplývajúcej z judikatúry ESD. 31. Súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor ESD, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu (porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141) všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17) nariadenia (napr. Polity, 437114.12 971 Zb. s 1039 bod 9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53) a rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3971 Zb. s 867) medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupfenberg, 104/81, 26.10.1982 Zb. s 3641). 32. Potom je treba prijať záver, že úniové právo (akákoľvek jeho právna norma) má vždy prednosť (vyššiu právnu silu) pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t. j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie. 33. Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány (Hubbard, C-20/92 01.07.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail 82/71, 21.03.1972, Zb. s 119 bod 5). 34. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takomto prípade má úniové právo, podľa prípadovej praxe ESD prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by preto nemal byť ďalej aplikovaný. 35. Ak eurokomforný výklad vnútroštátneho práva nie je totožný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomoci a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie, nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie (ČEZ, C-115/08 z 27.10.2009 bod 138, Luigi, C-357/06, 18.12.2007 Zb. s I-12311, Engelbrecht C-262/97 z 26.09.2000 Zb. s I-7321 bod 39, 40, IN.CO.GE, C-10 22/97, 22.10.1998 Zb. s I-6307, bod 20, Murphy, 157/86 04.02.1988 Zb. s 673, bod 11; Simmenthal, 106/77 z 09.03.1978 Zb. s 629 body 21-20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku. 36. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu. 37. V tejto súvislosti súd poukazuje na vyššie spomínaný rozsudok ESD C-107/10, ohľadom výkladu čl. 183 DPH smernice, ktorý sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného článkom 183 smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy únie dodržať zásadu ochranu legitímnej dôvery. Právo na odpočítanie neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia alebo vrátený, Súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. 38. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma, vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko. 39. Z uvedeného správny súd dospel k záveru, že právny názor žalovaného (aj správcu dane) o neoprávnenosti nároku na sankčný úrok uplatnený žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore s vyššie opísanými zásadami fungovania systému DPH ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote, čo je lehota, ktorá sama osebe v súlade s článkom 183 DPH smernice stanovuje povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy a vzniká až po uplynutí tejto lehoty. 40. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. 41. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. 42. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie uznesenie z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o., proti Daňovému úradu v Košiciach, ktorý posudzoval právnu úpravu Slovenskej republiky týkajúcu sa vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, uvedenú v zákone č. 222/2004 Zb., pričom prijal záver, že takáto vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi so zásadami daňovej neutrality, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej osobe, počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesťkrát až dvanásťkrát dlhšie ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca (uznesenie SD EÚ C-120/15 bod 25, 26). Zároveň zdôraznil, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržiavanie zásady daňovej neutrality. 43. Na základe právneho posúdenia prejudiciálnych otázok Krajského súdu v Košiciach, prijal Súdny dvor Európskej únie záver, že článok 183 ods. 1 smernice Rady 2006/112/ES sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V súvislosti s úrokmi z omeškania Súdny dvor EÚ v bode 24 citovaného rozhodnutia uvádza ...“v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe, po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje aby takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania“...(pozri rozsudok Rafinaria Steaua Româna, C-431/R, EU: C:2013:686, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyárto, C-654/13; EU:C2014/2127 bod 32). 44. Súdny dvor (desiata komora) rozhodol vo veci tak že. „... Článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom, zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. 45. Podľa názoru súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Súd je toho názoru, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorí právo na takúto kompenzáciu popierajú, je neproporcionálny, nie je ničím opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola. Zároveň súd uvádza, že zrejme od právneho výkladu, ktorý v danej veci prezentuje žalovaný už upustil aj Daňový úrad Bratislava, ktorý svojím rozhodnutím č. 10042604/2018 zo dňa 21.02.2018 vo veci ZetaPark s.r.o., priznal tomuto daňovému subjektu úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH aj počas doby vykonávania daňovej kontroly vo výške 10% zo sumy nadmerného odpočtu. 46. Potom na základe zistených skutočností v tomto konaní súd dospel záveru, že napadnuté preskúmavané rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a bude jeho povinnosťou vo veci opätovne konať a vydať rozhodnutie, v súlade s v tomto rozhodnutí súdu vysloveným právnym názorom na otázku priznania žalobcovi (daňovému subjektu - platiteľ DPH) úrok z omeškania za obdobie neoprávnene zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH. 47. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný v plnom rozsahu, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom. 48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2001 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).