Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6SaZ/6/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201820 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milota Tóthová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1017201820.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: J. E. I., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník M., doklad totožnosti CD J t.č. L. republika, zast. Liga za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Štúrova 3, 811 02 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU- DS-17-42/2016-Ž zo dňa 12. septembra 2017, v konaní o žalobe žalobcu zo dňa 11.októbra 2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou súdu v zákonnej lehote, sa žalobca s odkazom na ust. § 191 ods. 1 pís. c/, e/ a f/ zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), § 33 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len „SP"), § 9 a § 10 zák. č. 480/2002 Z. z. Zákon o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoA“) domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-17-42/2016-Ž zo dňa 12.09.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvody svojej žaloby založil na podstatnom porušení znenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, na nedostatočnom zistení skutkového stavu a na rozpore skutkového stavu s obsahom spisu. Žalobca v žalobe správnemu orgánu vytkol, že nevyhovel jeho návrhu na zaobstaranie informácií o počte cudzích štátnych príslušníkov, v prípade ktorých bola v mesiacoch január až júl 2017 (v rozdelení na jednotlivé mesiace) zo strany Slovenskej republiky podaná žiadosť o prevzatie podľa čl. 21 alebo o prijatie späť podľa čl. 23 a 24 Dublinského nariadenia (EÚ) č. 604/2013, partnerskej organizácii v Maďarsku, v koľkých bola akceptovaná (v rozdelení na výslovnú a konkludentnú akceptáciu (márnym uplynutím lehoty na odpoveď) Maďarskou republikou, v prípade koľkých bolo fyzicky realizované odovzdanie cudzích štátnych príslušníkov maďarským orgánom, kedy sa uskutočnili zatiaľ posledné transfery podľa Dublinského nariadenia a kedy sú do Maďarska naplánované ďalšie. Rozhodnutiu žalovaného vytkol, že sa opiera o informáciu o počte žiadostí o späťvzatie alebo prevzatie žiadateľa o azyl a počte zrealizovaných transferov a to napriek tomu, že v spisovej dokumentácii nie sú podklady týchto informácií obsiahnuté a ich zdroje označené. Namietol informáciu správneho orgánu, že dôvodom pre len jeden realizovaný transfer do Maďarska nie je, že odmieta preskúmať meritum veci žiadosti o medzinárodnú ochranu, ale že ich nebolo možné transferovať z dôvodu ich úteku z územia SR. Nerealizácia transferov do Maďarska je jedným z dôvodov, prečo je rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako neprípustnej a o jeho návrate do Maďarska nerealizovateľné a vedie k situácii, v ktorej sa ocitá ako tzv. „refugee in orbit“, kde nieto krajiny, ktorá by preskúmala v merite jeho žiadosť o azyl. Žalobca ďalej vytkol, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, nemá oporu v administratívnom spise a keďže uvádzané skutočnosti neboli súčasťou podkladov pred vydaním rozhodnutia, nebolo jeho právnej zástupkyni umožnené sa s nimi oboznámiť a vyjadriť sa k ich obsahu, čím došlo k vážnemu narušeniu jeho práv, osobitne k porušeniu § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Takýmto spôsobom nemohol byť ani riadne zistený skutkový stav, čo je podmienkou pre právne posúdenie veci. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 5Saz/5/2017 z 26.04.2017, ktorým súd zrušil prvé rozhodnutie žalovaného, ktorým mu tiež zamietol žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú preto, že na konanie o posúdení medzinárodnej ochrany je príslušné Maďarsko. Ak migračný úrad opakovane dospel k rovnakému záveru a žiadosť o azyl zamietol ako neprípustnú, pretože príslušným pre posúdenie jeho žiadosti o azyl je Maďarsko, napriek rozhodnutiu súdu z apríla 2017 s vysloveným názorom, že právne posúdenie správneho orgánu už v rozhodnutí z decembra 2016 bolo nesprávne, pretože v Maďarsku sú vážne systémové chyby, považuje žalobca takýto postup zo strany správneho orgánu za nerešpektovanie právneho názoru súdu, pričom poukázal na rozsudky Veľkej komory Súdneho dvora EÚ Jafari/Rakúsko C-646/16 a A.S./Slovinsko C-490/16, oba z 26.07.2017, na ktoré odkazuje aj informácia odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce Migračného úradu zo dňa 02.08.2017 č. MU-ODZS-2017/000389-002 založená v spise. Ďalej uviedol, že žalovaný mu v odôvodnení vyčítal, že počas pohovoru nevedel uviesť konkrétne materiálne nedostatky počas jeho pobytu v azylovom konaní v Maďarsku do roku 2015, čo pre nelogickosť neobstojí. Žiadateľ o azyl môže produkovať výpoveď len o niečom, čo zažil v čase pred nepriaznivými zmenami maďarskej azylovej legislatívy, ako aj právneho prostredia na nepriateľské a podmienky sú v porovnaní s rokom 2015 výrazne odlišné. Poukázal na nedostatky azylového systému v Maďarsku, ktoré predložil v konaní pred správnym orgánom a pred súdom (v prípise z 13.04.2017 pred KS KE, z 21.08.2017 a stanovisku z 11.09.2017), na vývoj judikatúry národných súdov členských štátov EÚ, týkajúcich sa prípadov návratu do Maďarska, z ktorých mnohé tam návraty pozastavili, na vývoj rozhodovacej praxe súdov v krajinách EÚ a Schengenu ohľadom návratov do Maďarska podľa Dublin III., dokumentujúci konsenzus medzi súdmi v členských štátoch v otázke potreby pozastavenia návratov do Maďarska, vo svetle zvýrazňujúceho sa rizika zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl. Poukázal na to, že súdy v mnohých krajinách vychádzali z legislatívnych zmien v Maďarsku už v roku 2015, ako aj zo správ mimovládnych organizácií o podmienkach a zaistení žiadateľov o azyl a navrátilcov a návrat boli ochotné realizovať len v prípade záruk, že im bude poskytnuté riadne ubytovanie a podmienky v konaní v súlade s právom EÚ a podobným spôsobom argumentuje aj správny orgán, ktorý sa v odôvodnení opiera o odpoveď maďarskej strany. Nesprávne však posúdil, že došlo k naplneniu všetkých podmienok a požadovaných kritérií podľa práva EÚ. Nejde len o materiálne podmienky, ale o systémové nedostatky v procese, t.j. v procesných oprávneniach a zárukách počas azylového konania a z toho vyplývajúce nebezpečenstvo vyhostenia do krajiny pôvodu, alebo tranzitu, kde žiadateľovi hrozí zlé zaobchádzanie v rozpore so zásadou non-refoulement. Aj keď sa Dublinské stredisko usilovalo odstrániť pochybnosti o systémových nedostatkoch v Maďarskom azylovom systéme z odpovede Maďarského Dublinského strediska vyplýva, že ubytovanie žiadateľov o azyl vrátane tých, ktorí sú do Maďarska vrátení podľa Nariadenia je možné len v tranzitných zónach v Rozske a Tompa, na hranici so Srbskom. Z odpovede vyplýva, že sú tam pozbavení osobnej slobody, nakoľko túto zónu môžu opustiť dobrovoľne len v smere do Srbska. Žalobca nemá právo na vstup na Srbské územie ani Srbsko nemá povinnosť ho prijať. Odpoveďou na dopyty Slovenského Dublinského strediska bolo len uvedenie maximálnych ubytovacích kapacít bez aktuálneho stavu naplnenia. Obsah odpovede Maďarských úradov nemala schopnosť preukázať, že podmienky v prípade žiadateľa budú spĺňať kritéria tzv. prepracovanej prijímacej smernice. Nakoľko od júna 2016 nebolo možné realizovať transfery žiadateľov o azyl do Maďarska, je to jeden z dôvodov, prečo je rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako neprípustnej a o návrate žiadateľa do Maďarska nerealizovateľné niet krajiny, ktorá by v merite preskúmala jeho žiadosť o azyl. Z uvedených dôvodov žalovaný dospel k nesprávnemu právnemu záveru, tým, že nerozhodol o splnení podmienok žalobcu pre udelenie azylu na území SR a aj o výroku o udelení azylu z humanitárnych dôvodov. Žalobca zdôraznil, že pri skúmaní, ktorá krajina je podľa Nariadenia Dublin II zodpovedná za posúdenie žiadosti o azyl sa ako jedno z primárnych kritérií zohľadňuje aj právo na rodinný a súkromný život. Jeho manželka a dcéra sú občianky SR, kde sa žalobca aj trvalo zdržiava. Na udelenie azylu podľa § 9 Zákona o azyle, alebo na prijatie zodpovednosti, podľa Nariadenia Dublin II nie je z humanitárnych dôvodov právny nárok, ale keďže dôvody nie sú definované nemožno vylúčiť, že dôvody uvádzané žalobcom sú dôvodmi podľa tohto ustanovenia. Žalobca vyslovil názor, že humanitárne dôvody môžu spočívať aj v potrebe zmierniť príliš prísnu právnu úpravu, ktorá žalobcovi neumožňuje si svoj pobyt s rodinnými príslušníkmi legalizovať prostredníctvom inštitútov Zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti poukázal na článok 8 ods. 1 EDĽP, ktorý uvádza, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa ods. 2 cit. článku štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia, alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. Žalobca vyslovil názor, že Zákon o azyle umožňuje správnemu orgánu výkon pozitívnych povinností vo forme vyhovenia žiadosti o udelenie azylu z humanitárnych dôvodov podľa § 9 Zákona o azyle s ohľadom na práva podľa článku 8 EDĽP. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Európskeho súdneho dvora, Najvyššieho súdu SR, a na právny názor Ústavného súdu SR, vyslovený v Náleze III v ÚS 331/09-37 zo dňa 16.12.2009, podľa ktorého: „v prípade záveru, že manželstvo sťažovateľa spadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 Dohovoru, vyžadovali kritéria vyplývajúce z čl. 8 ods. 2 Dohovoru náležité právne posúdenie či odoprenie povolenia na trvalý pobyt možno v danom prípade považovať za zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie rodinného života a ak áno, či tento zásah sledoval legitímny cieľ uvedený v čl. 8 ods. 2 Dohovoru a taktiež či bol primeraný v zmysle rešpektovania spravodlivej rovnováhy medzi závažnosťou a naliehavosťou verejného záujmu, reprezentovaného sledovaným legitímnym cieľom a ochranou sťažovateľovho rodinného života. Pokiaľ sa v sťažovateľovej veci objavili skutočnosti, z ktorých vyplývala možnosť zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného života a sťažovateľ sa v priebehu konania pred orgánmi štátnej moci ochrany tohto práva domáhal, bolo ústavnou povinnosťou týchto orgánov dôsledne zvážiť všetky okolnosti podstatné pre posúdenie jeho žiadosti a argumentácie, ktorou bola odôvodnená a to podľa uvedených kritérií vyplývajúcich z čl. 8 Dohovoru.“ Žalobca správnemu orgánu vytkol aj to, že sa dostatočne nezaoberal ani zásahom do práv jeho maloletej dcéry, pričom rozhodnutie je aj v rozpore so zásadou najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorú je potrebné aplikovať v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa na všetky rozhodnutia, ktoré majú dopad na deti, čo rozhodnutie o žiadosti o azyl ich rodiča, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny rozhodne je. Rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti ako neprípustnej je jednoznačne priamo v rozpore s najlepším záujmom jeho maloletej dcéry ale aj manželky, vzhľadom na ich silné citové a rodinné väzby. Poukázal na Rozsudok Veľkej Komory Súdneho dvora EÚ C-34/09, v ktorom sa konštatuje, že článok 20 ZFEÚ bráni vnútroštátnym opatreniam, vrátane rozhodnutí o neudelení práva na pobyt rodinným príslušníkom občana EÚ, ktorých účinkom je zbavenie občanov Únie účinného požívania podstaty práv, ktoré im vyplývajú z ich postavenia. S odkazom na rozhodnutie C-133/15 Súdneho dvora uviedol, že povinnosť cudzinca, ktorý je otcom občanov EÚ opustiť územie Únie by znamenala pozbavenie jeho detí účinného využívania podstaty práv, ktoré im priznáva ich postavenie občanov Únie. Zároveň dáva návod pre posúdenie najlepšieho záujmu dieťaťa, podľa ktorého takéto posúdenie sa musí zakladať na zohľadnení všetkých okolností prejednávanej veci a to najmä jeho veku, fyzického a emočného vývoja úrovne jeho citovej väzby tak s rodičom, ktorý je občanom Únie ako aj s rodičom, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a tiež rizika, ktoré by takéto odlúčenie znamenalo pre jeho citovú rovnováhu. Žalobca uviedol, že Správny orgán si nesplnil svoju ústavnú povinnosť zohľadniť Medzinárodné dohovory, ktoré majú prednosť pred zákonom, podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR, pretože Správny orgán nemá stroho aplikovať zákon, ale v prvom rade zohľadniť článok 8 Dohovoru, najlepší záujem dieťaťa, podľa článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa a ich výklad zo strany ESĽP, Ústavného a Najvyššieho súdu. V prípade jeho a jeho rodinného života nie sú dané dôvody na zásah do tohto práva, naopak vzhľadom k tomu, že sa na toto svoje právo v konaní pred Migračným úradom odvolával, má štát aj pozitívny záväzok, ich právo podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru rešpektovať. Vzhľadom k uvedenému vyslovil presvedčenie, že podmienky pre udelenie azylu splnil a žalovaný naopak dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keďže nedospel k záveru o splnení podmienok podľa § 9 Zákona o azyle a výroku o udelení azylu z humanitárnych dôvodov. 2. Žalovaný vo vyjadrení žiadal správnu žalobu zamietnuť. K skutkovým okolnostiam veci uviedol, že dňa 08.10.2016 vyhlásil žalobca pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru v Humennom, že žiada o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o svoj život a tiež z dôvodu zlúčenia jeho rodiny, nakoľko na území SR žije jeho manželka a dcéra. Ministerstvo vnútra SR Migračný úrad jeho žiadosť o udelenie azylu zamietol ako neprípustnú, nakoľko na konanie o udelenie azylu je príslušný iný štát (§ 11 ods. 1 písm. c/ Zákona o azyle). Po podaní žiadosti o udelenie azylu bol so žalobcom vykonaný vstupný a následne aj doplňujúci pohovor ( 25.10.2016 a 15.08.2017), v ktorých uviedol, že okrem SR požiadal dňa 09.09.2013 o udelenie azylu v Maďarskej republike a predtým dňa 30.07.2012 v Grécku. Z Nigérie odcestoval koncom roka 2011 do Turecka, odkiaľ ďalej pokračoval do Grécka, Macedónska, Srbska a Maďarska, kde mu bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá, avšak do júla 2016 mu bolo udelené povolenie na pobyt. Na území Maďarska sa žalobca zoznámil so svojou budúcou manželkou, s ktorou v Budapešti dňa 30.01.2016 uzatvorili manželstvo. Predtým, v roku 2014 sa im narodila dcéra menom G. S. F. I.. Žalovaný poukázal na § 11 ods. 1 písm. c/ Zákona o azyle, podľa ktorého Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát, v tomto prípade Maďarská republika. Podľa kapitoly 1 článku 2 vykonávacieho Nariadenia Komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30.01.2014, ktorým sa mení Nariadenie ( ES) č. 1560/2003, ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktoré ustanovuje kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, bola v prípade žalobcu dňa 27.10.2016 zaslaná žiadosť o jeho prevzatie príslušnému štátnemu orgánu Maďarskej republiky. Následne dňa 27.12.2016 Maďarsko písomne akceptovalo prevzatie žalobcu a jeho odovzdanie na svoje územie. Nakoľko rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5SaZ/5/2017 bolo zrušené rozhodnutie Migračného úradu ČAS: MU-DS-17/2016-Ž zo dňa 28.12.2016 z dôvodu, že žalovaný dôsledne neposúdil stav konaní o žiadostiach o udelení medzinárodnej ochrany v Maďarsku, správny orgán následne získal aktuálne informácie od príslušných Maďarských orgánov, podľa ktorých v období od júna 2016 do augusta 2017 bolo do Maďarskej republiky odoslaných 117 žiadostí o prijatie späť, pričom 65 ich bolo príslušným maďarským úradom akceptovaných a pripravených na transfer. Potom čo po uplynutí šesťtýždňovej lehoty na zaistenie v zmysle článku 28 ods. 3 pododsek 3 Dublinského nariadenia boli osoby čakajúce na transfer do Maďarska prepustené na slobodu, následne dobrovoľne opustili územie SR, čím transfer do zodpovedného členského štátu nemohol byť zrealizovaný. V roku 2017 bol z územia SR do Maďarska zrealizovaný len jeden transfer, čo taktiež potvrdzuje, že Maďarsko posudzuje prichádzajúce žiadosti z iných členských štátov EÚ a transfery na svoje územie prijíma len v opodstatnených prípadoch. Za neopodstatnenú žalovaný považuje aj námietku zlúčenia rodiny žalobcu, nakoľko na tento účel podľa § 10 Zákona o azyle možno azyl udeliť len v tom prípade, ak ide o zlúčenie osoby uvedenej v § 10 ods. 1 ZoA s osobou, ktorej bol azyl už udelený, pričom treba uviesť, že v zmysle § 10 ods. 3 ZoA možno azyl udeliť len osobe, ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený z dôvodov podľa § 8 ZoA, čo ale nie je prípad žalobcu. Vzhľadom k uvedenému je žalovaný toho názoru, že odovzdaním žalobcu do Maďarskej republiky nedôjde k porušeniu jeho práva na rodinný život, tak ako je garantovaný článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Jeho odovzdaním do iného členského štátu EÚ nedochádza k ohrozeniu alebo porušeniu jeho základných ľudských práv a slobôd a nevytvára to ani prekážku na spoločný rodinný život s manželkou a dcérou. Žalobca v priebehu azylového konania ani v zastúpení právnou zástupkyňou v správnej žalobe nepredložil žiadne dôkazy a nepreukázal také skutočnosti, ktoré by žalovaného oprávňovali vydať nové rozhodnutie vo veci. Žalovaný poznamenal, že objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci, napadnuté rozhodnutie považuje za správne a vydané v súlade so zákonnou úpravou azylu. Okrem toho uviedol, že v zmysle § 47 Zákona o azyle sa na zlúčenie rodiny cudzinca s výnimkou prípadov uvedených v § 10, § 13b a § 31a vzťahuje osobitný zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. 3. Dňa 01.12.2017 doručil žalobca v zastúpení právnou zástupkyňou, prípis k správnej žalobe - námietku preklúzie, v ktorej namietol, že v dôsledku márneho uplynutia šesťmesačnej lehoty na uskutočnenie odovzdania podľa článku 29 Nariadenia Dublin III, zanikla dňa 12.11.2017 Maďarsku povinnosť prevziať žalobcu a zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu žalobcu prešla na Slovenskú republiku. Do pozornosti dal, že výklad pravidiel upravujúcich právo žiadateľa na účinný opravný prostriedok podľa článku 27 ods. 1 Nariadenia Dublin III v spojení s článkom 29, ktorý sa týka opatrení a lehôt na vykonanie rozhodnutí o odovzdaní, bol nedávno predmetom Rozsudku Veľkej Komory Súdneho Dvora EÚ vo veci C-201/16 z 25.10.2017. V uvedenej súvislosti s poukazom na § 206 ods. 4 S.s.p. zdôraznil, že v čase od podania správnej žaloby nastali nové skutočnosti, ktoré majú vplyv na rátanie lehoty na uskutočnenie odovzdania, podľa článku 29 Nariadenia a táto šesťmesačná lehota, ktorá je prekluzívnou už uplynula, tzn. spôsobuje zánik povinností na strane Maďarskej republiky prevziať žalobcu späť a tiež prechod zodpovednosti za jeho žiadosť o azyl na Slovenskú republiku. V ďalšom žalobca zrekapituloval priebeh celého administratívneho konania od podania žiadosti o azyl až po podanie žaloby, opakovane poukázal na článok 29 a článok 27 Nariadenia, poukázal na to, že šesťmesačná lehota na uskutočnenie odovzdania žalobcu do Maďarska uplynula dňa 12.11.2017 a nakoľko jeho žiadosť o priznanie odkladného účinku bola zamietnutá, bolo dňa 24.11.2017 vydané rozhodnutie o jeho zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. e/ Zákona o pobyte cudzincov a bol na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa nariadenia umiestnený v ÚPZC Medveďov. Žalobca opakovane žiadal o zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 4. Dňa 14.12.2017 doručila právna zástupkyňa žalobcu súdu prípis, v ktorom okrem žiadosti o odročenie pojednávania oznámila, že dňa 06.12.2017 došlo k odovzdaniu žalobcu do Maďarska. 5. Na pojednávaní súdu dňa 12.01.2018 právna zástupkyňa žalobcu poukázala na nepriznanie odkladného účinku správnej žalobe uznesením zo dňa 23.11.2017, na základe čoho Oddelenie cudzineckej polície Žilina, dňa 24.11.2017 zaistilo žalobcu na účel prípravy a výkonu jeho prevozu do Maďarska a dňa 06.12.2017 Útvar policajného zaistenia tento prevoz vykonal. Zaistenie žalobcu vyhlásil tunajší súd, rozsudkom zo dňa 19.12.2017 sp. zn. 4Sa/101/2017 za nezákonné. Právna zástupkyňa žalobcu zdôraznila, že po odovzdaní žalobcu do Maďarska, pretrváva pozbavenie jeho osobnej slobody a odlúčenie od rodiny, čo dňa 24.11.2017 riešil spolu s manželkou podaním žiadosti o tolerovaný pobyt na Oddelení cudzineckej polície v Žiline. Po tomto bol zaistený a odovzdaný do Maďarska. Dôvody pre ktoré sa žalobca domáhal toho, že Maďarská republika nemá byť podľa Dublinského nariadenia príslušná v jeho azylovej veci, spočívali v systémových chybách, ktoré sa prejavujú v konaní a v materiálnych podmienkach, v nepriaznivej situácií, ale aj v nepriaznivých zmenách právneho prostredia v Maďarsku, po masovom prílive migrantov a žiadateľov o azyl v roku 2015, ktoré spôsobujú zaobchádzanie v rozpore s požiadavkami práva EÚ a v rozpore s medzinárodnými záväzkami Maďarskej republiky. Jeho právo a právo jeho rodinných príslušníkov podľa článku 8 EDĽP, bolo len podporným argumentom pre prekážku jeho návratu do Maďarska. Podstatným bolo preskúmanie systémových chýb v azylovom konaní v Maďarsku, pre ktoré aj Krajský súd v Košiciach, rozsudkom zo dňa 26.04.2017 sp. zn. 5SaZ/5/2017 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V opakovanom konaní žalobca predložil množstvo informácií, preukazujúcich že situácia v Maďarskom azylovom konaní sa od apríla 2017 nezlepšuje, ale skôr zhoršuje, čo namietala aj Európska komisia. Týmto námietkam sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí síce venoval, ale zúžil ich len na nedostatok materiálnych podmienok. Skutočnosť, že Maďarsko dnes už masovému prílivu migrantov a žiadateľov o azyl nečelí, neznamená, že systémové nedostatky tam pominuli, tieto naopak pretrvávajú a prehlbujú sa. Žalovaný sa v argumentácií v napadnutom rozhodnutí obmedzil iba na to, že podľa rozhodnutia správneho súdu vo Versailles z júna 2017 neexistujú žiadne závažné dôvody, ktoré by viedli k záveru, že v maďarských azylových konaniach a prijímacích podmienkach sú systémové nedostatky, a to napriek tomu, že súdy v mnohých iných členských štátoch, vrátane súdov francúzskych, dospeli k opačnému záveru. Odvolanie sa na jeden rozsudok nie je dostačujúcim pre zistenie skutkového stavu a neoslobodzuje správny orgán od povinností náležite zisťovať skutkový stav. Nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, vzťahujúcou sa na výklad práva na rodinný život, nakoľko z judikatúry ESĽP vyplýva, že je potrebné ho chápať v najširšom možnom rozsahu a aj keď nejde o absolútne právo, k jeho obmedzeniu môže štát pristúpiť len ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme národnej bezpečnosti, verejného poriadku, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzaniu nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo na ochranu práv a slobôd iných a následky tohto zásahu by mali byť primerané dosahovanému cieľu. V poslednom rade zotrval na námietke zániku povinnosti Maďarska prevziať žiadateľa a prechodu zodpovednosti za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na Slovenskú republiku, ktoré nastalo v dôsledku nepriznania odkladného účinku správnej žalobe. 6. Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že žalobca požiadal pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné o udelenie azylu na území SR. Na základe žiadosti Slovenskej republiky o prevzatie menovaného v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, zaslanej do Maďarskej republiky a následnej akceptácii od príslušného maďarského úradu, mu bola jeho žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 28.12.2016 zamietnutá ako neprípustná, podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle a to rozhodnutím MU-DS-17-11/2016-Ž. Žalobca rozhodnutie dublinského strediska migračného úradu MV SR (ďalej len „migračný úrad“) napadol správnou žalobou na Krajskom súde v Košiciach, ktorý uznesením zo dňa 13.02.2017, č.k. 5Saz/5/2017-22, priznal žalobe odkladný účinok. Dňa 20.02.2017 migračný úrad informoval maďarský partnerský úrad v zmysle článku 9 Nariadenia Komisie č.1560/2003 v znení č. 118/2014 o odložení odovzdania kvôli podaniu opravného prostriedku s priznaným odkladným účinkom v stanovenej lehote 6 mesiacov. Krajský súd v Košiciach rozhodnutie migračného úradu zrušil rozsudkom sp.zn. 5Saz/5/2017 z 26.04.2017, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi dňa 12.05.2017, tzn. že v tomto prípade by bolo možné šesťmesačnú lehotu na odovzdanie počítať až od konečného rozhodnutia vo veci. Migračný úrad vykonal so žalobcom ďalší pohovor a po opätovnom posúdení žiadosti, berúc do úvahy právny názor súdu v zrušenom rozhodnutí, vydal dňa 12.09.2017 rozhodnutie č. MU-DS-17-42/2016-Ž o zamietnutí žiadosti o azyle ako neprípustnej podľa §11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle, nakoľko príslušnou na posúdenie žiadosti o azyl je Maďarská republika. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.09.2017. Voči predmetnému rozhodnutiu bola dňa 12.10.2017 podaná správna žaloba s návrhom na priznanie odkladného účinku. Keďže uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 6SaZ/6/2017-51 zo dňa 14.11.2017 žalobcovi nebol vo veci rozhodnutia MU-DS-17-42/2016-Ž priznaný odkladný účinok, nebolo potrebné v súvislosti s výkonom rozhodnutia o odovzdaní do zodpovedného členského štátu počkať až do konečného rozhodnutia, nakoľko podanie správnej žaloby odkladný účinok nemá. V súvislosti s výkladom právnej zástupkyne žalobcu, že lehota na odovzdanie začala plynúť od doručenia rozsudku súdu žalobcovi dňa 12.05.2017, a uplynula dňom 12.11.2017 uviedol, že nekonaním v hore uvedenej lehote, Slovenskej republike v zmysle dublinského nariadenia žiadna lehota na odovzdanie žalobcu do Maďarska neuplynula, a teda jeho povinnosť prevziať žalobcu na svoje územie týmto dňom ex lege nezanikla. Stav po zrušení rozhodnutia migračného úradu, bránil skoršiemu odovzdaniu žalobcu do zodpovedného členského štátu, keďže v jeho veci neexistovalo žiadne rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a zároveň ani rozhodnutie v zmysle článku 26 dublinského nariadenia, kedy je žiadajúci členský štát, v tomto prípade Slovenská republika, povinný vydať rozhodnutie o odovzdaní do zodpovedného členského štátu a oznámiť to žiadateľovi. Žalovaný uviedol, že na prípad žalobcu sa vzťahuje článok 29 ods. 1 dublinského nariadenia, podľa ktorého „na odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c/ alebo d/ zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu, sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby, alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.” Pri rozhodnutí o zamietnutí žiadosti ako neprípustnej, podľa §11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle, je možné spolu so správnou žalobou požiadať o odklad výkonu rozhodnutia. V prípade žalobcu bolo v zmysle platnej legislatívy dodržané jeho právo na podanie opravného prostriedku voči novému rozhodnutiu migračného úradu, podľa čl. 27 ods. 3 písm. c/ dublinského nariadenia, a to odkladom odovzdania do prijatia rozhodnutia o prvej žiadosti o odklad zo dňa 14.11.2017. Až po nepriznaní odkladného účinku správnej žalobe, pristúpili príslušné orgány Ministerstva vnútra SR k príprave odovzdania do Maďarskej republiky. S výkladom rozsudku Veľkej komory Súdneho Dvora EÚ vo veci C-201/16 z 25.10.2017 Majid Shiri verzus nemecký Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl, na ktorý sa právna zástupkyňa žalobcu odvoláva, sa úplne stotožnil, ale keďže v prípade žalobcu nebola pri vydaní predchádzajúceho rozhodnutia MU-DS-17-11/2016-Ž presiahnutá lehota 6 mesiacov na transfer v zmysle článku 29 ods. 1 a 2, nemohla prejsť zodpovednosť automaticky na Slovenskú republiku. Migračný úrad splnil v tom čase všetky potrebné náležitosti a v lehote 6 mesiacov informoval partnerský úrad o odložení transferu z dôvodu podania správnej žaloby s priznaným odkladným účinkom proti rozhodnutiu MU-DS-17-11/2016-Ž. Vzhľadom k nestotožneniu sa s dôvodmi uvedenými právnou zástupkyňou v jej doplňujúcom stanovisku ohľadom uplynutia lehoty na odovzdanie žiadateľa do Maďarskej republiky, migračný úrad považoval napadnuté rozhodnutie za správne a vydané v súlade so zákonom. Na základe uvedeného žiadal správnu žalobu zamietnuť. 7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, keďže sa jednalo o vec podľa ust. § 107 ods. 1 pís. a/ a d/ S.s.p., nariadil vo veci pojednávanie. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 S.s.p.). 8. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 9. Podľa § 211 ods. 1, 2 S.s.p. správna žaloba podľa § 207 ods. 1 musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia alebo opatrenia, ak tento zákon neustanovuje inak. Správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia. 10. Podľa § 213 ods. 1, 2 S.s.p. podanie správnej žaloby má odkladný účinok, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania. 11. Podľa § 214 S.s.p. žalovaný je na výzvu povinný v určenej lehote predložiť správnemu súdu vyjadrenie k žalobe. 12. Podľa § 219 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 13. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok)“ tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 14. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 15. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 16. Podľa ods. 5 cit. ust. rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 17. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 18. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 19. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 20. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 11 ods. 1 písm. c/ ods. 3, § 53b ods. 1, § 9, § 10 Zákona o azyle súd zistil, že žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú, nakoľko v jeho prípade je na konanie o udelenie azylu príslušná Maďarská republika. Vo výrokovej časti rozhodnutia žalovaný poukázal na článok 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, podľa ktorého sa odovzdanie žalobcu do Maďarska uskutoční najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti členským štátom, alebo rozhodnutia o odvolaní, alebo revízií, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. Podľa odseku 2 citovaného článku táto lehota môže byť predĺžená najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu žiadateľa, alebo najviac na 18 mesiacov, ak je žiadateľ na úteku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že po príchode žalobcu na územie SR v máji 2016, na základe povolenia na pobyt vydaného Maďarskom, platného do 03.07.2016, žalobca dňa 08.10.2016 požiadal pred pracovníkmi oddelenia azylu PZ Humenné o udelenie azylu na území SR z obavy o svoj život a tiež z dôvodu zlúčenia rodiny, nakoľko na Slovensku má manželku a dcéru. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 603/2013 z 26.06.2013 bola zistená zhoda. Podľa článku 9 ods. 5 cit. Nariadenia, bol centrálnou jednotkou zaslaný kladný výsledok, nakoľko žalobca dňa 30.07.2012 požiadal o udelenie azylu na území Grécka a dňa 09.09.2013 na území Maďarskej republiky. V pohovore zo dňa 25.10.2016 žalobca uviedol, že na prelome rokov 2011 a 2012 pricestoval z Nigérie do Turecka, odkiaľ pokračoval do Grécka, Macedónska, Srbska a Maďarska, kde požiadal o azyl a kde sa spoznal so svojou manželkou, s ktorou sa v Maďarsku v januári 2016 zosobášili. Predtým, v roku 2014 sa im narodila dcéra. V Maďarsku mu jeho žiadosť o azyl bola zamietnutá, bolo mu ale udelené povolenie na pobyt, platné do júla 2016. V máji 2016 pricestoval na Slovensko, kde sa v obci Bátka zdržiaval u rodičov manželky. Žiadosť o prevzatie žalobcu bola partnerskému úradu v Maďarsku zaslaná dňa 27.10.2016. Žalovaný poukázal na článok XII ods. 4 kapitoly 1 vykonávacieho Nariadenia Komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30.01.2014, ktorým sa mení Nariadenie (ES) 1560/2013, podľa ktorého ak žiadateľ je držiteľom jedného, alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného, alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako 6 mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie. Keďže platnosť povolenia na pobyt sa žalobcovi skončila v júli 2016, za posúdenie jeho žiadosti je podľa Dublinského nariadenia naďalej zodpovedné Maďarsko. Toto dňa 27.12.2016 písomne akceptovalo prevzatie žalobcu a súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Na základe uvedenej akceptácie, Migračný úrad vydal dňa 28.12.2016 rozhodnutie ČAS: MU-DS-17-11/2016-Ž, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustná. Toto rozhodnutie napadol žalobca žalobou na Krajskom súde v Košiciach, ktorý dňa 26.04.2017 rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že dôsledne neposúdil stav konaní o žiadostiach o udelení medzinárodnej ochrany v Maďarsku. Žalovaný uviedol, že riadiac sa právnym názorom súdu, vykonal následné zisťovanie a spracoval informáciu o stave azylového konania v Maďarsku a tiež zaslal maďarskému migračnému úradu žiadosť o poskytnutie informácií, týkajúcich sa prijímacích a ubytovacích podmienok pre žiadateľa. Dňa 15.08.2017 bol v priestoroch pobytového tábora Opatovská Nová Ves so žalobcom vykonaný doplňujúci pohovor. K námietkam žalobcu, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako neprípustnej nie je realizovateľné, poukazoval žalovaný na to, že v roku 2016 sa posledný transfer z územia SR zrealizoval v máji a v roku 2017 bol realizovaný len jeden transfer do Maďarska. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal už na svoje pôvodné rozhodnutie, v ktorom uviedol, že v máji 2016 Maďarsko pozastavilo všetky Dublinské transfery, čo bol podľa vyjadrení maďarskej strany dôsledok právnej analýzy Dublinského nariadenia, keďže veľký počet žiadateľov o azyl, ktorí mali byť vrátení do Maďarska, vstúpil na územie členských štátov EÚ z iných krajín ako Maďarsko. To že v roku 2017 bol z územia SR do Maďarska zrealizovaný len jeden transfer potvrdzuje, že Maďarsko prichádzajúce žiadosti z iných členských štátov EÚ posudzuje individuálne a v opodstatnených prípadoch transfery na svoje územie prijme. Dôvodom realizácie len tohto jedného transferu teda nebolo, že Maďarsko odmieta skúmať meritum žiadosti o medzinárodnú ochranu, ale to, že napriek akceptáciám z Maďarskej strany bol ich transfer nemožný z dôvodu ich úteku z územia SR. V období od júna 2016 do augusta 2017 bolo do Maďarska odoslaných 117 žiadostí o prijatie späť, pričom 65 bolo akceptovaných a pripravených na transfer. Po uplynutí šesťtýždňovej lehoty na zaistenie v zmysle článku 28 ods. 3 pododsek 3 Dublinského nariadenia boli osoby čakajúce na transfer do Maďarska prepustené na slobodu a následne opustili územie SR. Ich transfer do Maďarska tak nebolo možné zrealizovať. Žalovaný namietol tvrdenia žalobcu, že jeho rozhodnutie nie je realizovateľné, podstatným podľa neho je, že je v súlade s príslušnými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na azylové konanie a s Dublinským nariadením a že zo strany SR boli splnené všetky potrebné náležitosti a povinnosti. Žalovaný teda nemôže prevziať zodpovednosť za posudzovanie žiadosti o udelenie azylu len z dôvodu nízkeho počtu zrealizovaných transferov v prípadoch, ktoré nie sú totožné s prípadom žalobcu. Ďalej žalovaný poukázal na odvolávky žalobcu na článok 7 ods. 3 Dublinského nariadenia, podľa ktorého členské štáty zohľadnia všetky dostupné dôkazy týkajúce sa prítomnosti rodinných príslušníkov, príbuzných, alebo iných osôb blízkych rodine žiadateľa na území členského štátu, pričom zdôraznil, že manželka a dcéra žalobcu nespĺňajú kritéria definície rodinných príslušníkov podľa článku 2 písm. g/ Dublinského nariadenia, nakoľko nespĺňajú podmienku existencie rodiny už v krajine pôvodu žiadateľa a nespadajú ani do definície príbuzných podľa písm. h/ cit. článku. Poznamenal, že článok 7 ods. 3 sa aplikuje len v prípade posudzovania kritérií stanovených v článku 8 - v prípadoch maloletých osôb, článku 10 - rodinných príslušníkov, ktorí sú žiadateľmi o medzinárodnú ochranu a článku 16 - závislých osôb. Žalobcu sa ani jedna z týchto podmienok netýka. K námietkam žalobcu, že by jeho odovzdanie do Maďarska predstavovalo nenapraviteľnú ujmu z dôvodu hrozby zaobchádzania v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a článku 4 Charty základných práv EÚ, ktoré opieral o rôzne správy medzinárodných organizácií, prax niektorých členských štátov a pod., pričom uvádzal zlé zaobchádzanie spočívajúce v absolútnom nedostatku materiálnych podmienok pre žiadateľov o azyl v Maďarsku, vzhľadom na ich masový prílev, ktorý pokračoval od roku 2015 žalovaný uviedol, že podľa štatistických údajov zverejnených vo výročnej správe úradu EASO o situácií v oblasti azylu v EÚ došlo v roku 2016 k zníženiu žiadostí o medzinárodnú ochranu o 7 %, pričom začiatkom roku 2017 sa zaznamenalo ďalšie zníženie v porovnaní s mesačnými údajmi z roku 2016, oproti roku 2015. Tento trend pokračoval aj v prvom polroku 2017, keď počet žiadateľov poklesol o takmer 92 % v porovnaní s rovnakým obdobím v roku 2016 (zdroj: ročná správa EASO, jún 2017, eurostat - aplication database). Žalovaný poukázal na doplňujúci pohovor, v ktorom žalobca uviedol, že z pobytu v Maďarsku nemá negatívne skúsenosti a nevedel uviesť ani žiadne konkrétne materiálne nedostatky, naopak uviedol, že žiadne nepociťoval a to aj z dôvodu pomoci od svojej sestry. Neuviedol ani, že by nejaké nedostatky vnímal od ďalších žiadateľov o azyl vo svojom okolí. Napriek tomu, ako jednu z námietok proti napadnutému rozhodnutiu uviedol práve absolútny nedostatok materiálnych podmienok pre žiadateľov v Maďarsku, pričom túto námietku nedokázal obhájiť a ani neskôr pri doplňujúcom pohovore vysvetliť. K výhradám žalobcu k návratu do Maďarska najmä kvôli svojej rodine, od ktorej nechce byť odlúčený žalovaný poznamenal, že už aj súd potvrdil, že v jeho prípade udelenie azylu za účelom zlúčenia rodiny je neopodstatnené a vyslovil názor, že žiadateľova situácia na Slovensku by mala byť riešená v rámci konania o udelenie pobytu na území SR, podľa Zákona o pobyte cudzincov a nie v rámci azylového konania, čo dokazuje aj samotné vyjadrenie žalobcu v doplňujúcom pohovore zo dňa 15.08.2017. Za dôležité považoval podotknúť, že žalobca mal platné povolenie na pobyt v Maďarsku a teda tam spolu s manželkou a dieťaťom legálne býval. Poukázal aj na rozhodnutie správneho odvolacieho súdu vo Versailles z júna 2017, podľa ktorého neexistujú žiadne závažné dôvody, ktoré by viedli k záveru, že v Maďarských azylových konaniach a prijímacích podmienkach sú systémové nedostatky a uviedol, že na zmenu legislatívy v Maďarsku reagovala aj prax v členských štátoch, napr. v Nemecku, kde sa transfery vykonávajú s podmienkou individuálnych záruk Maďarskej strany, že transferovaná osoba bude ubytovaná v súlade s prepracovaným znením prijímacej smernice 2013/33/EÚ a že jej žiadosť bude riešená v súlade s prepracovaným znením smernice o azylovom konaní 201/32/EÚ. Z vyjadrenia partnerského maďarského úradu má za to, že v špecifickom prípade žalobcu, podmienky v zariadení do ktorého bude po eventuálnom transfere umiestnený, spĺňajú kritéria tzv. prepracovanej prijímacej smernice. Z odpovede vyplýva, že osobám ubytovaným v tranzitných zónach sú poskytované tri jedná denne, majú právo využívať telekomunikačné vybavenie, 24 - hodín denne sú im dostupné zdravotné a sociálne služby so zvláštnou pozornosťou zameranou na zaobchádzanie s osobami so špecifickými potrebami, k dispozícií majú postele, posteľnú bielizeň, balíčky osobnej hygieny, uzamykateľné odkladacie priestory na uloženie osobného majetku, nepretržitú dodávku teplej vody, toalety, práčovňu, masmédia, prístup k wifi, televíziu, ekumenické priestory pre vyznávanie náboženstva, k dispozícií majú vybavenie pre šport, voľnočasové aktivity a voľný čas môžu tráviť aj v komunitných priestoroch. Prítomní sú predstavitelia charitatívnych organizácií ako sú IOM, katolícka charita, Maďarské charitatívne služby Maltézskeho rádu, Charitatívne služby reformovanej cirkvi, Maďarský Červený kríž a Maďarská medzicirkevná pomoc. Žalovaný ďalej doplnil, že v zmysle kapitoly IX/A (krízová situácia z dôvodu masovej migrácie) Zákona LXXX o azyle z roku 2007 a s tým spojené umiestňovanie všetkých príslušníkov tretích štátov, vrátane navrátených v tranzitných zónach, kde je umožnené podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, je opodstatnenosť aplikácie osobitných ustanovení pre krízový režim pravidelne revidovaná každých 6 mesiacov. Podotkol, že správy na ktoré sa žalobca odvolával, pochádzajú prevažne z rokov 2015 a 2016 za diametrálnej odlišnej situácie v Maďarsku a už nezodpovedajú realite. Toto potvrdzuje aj vyššie uvedený rozsudok správneho odvolacieho súdu vo Versailles, z 28.06.2017, ktorý transfery do Maďarska povolil s odôvodnením, že neexistujú žiadne závažné dôvody vedúce k záveru, že v maďarských azylových konaniach a prijímacích podmienkach sú systémové nedostatky. Ďalej poukázal na tlačovú správu Európskej komisie zo dňa 17.05.2017 - „EK pokračuje v bilaterálnych kontaktoch na politickej a technickej úrovni, pri podpore Maďarska, pri odstraňovaní nedostatkov “ z pôvodne 5 nedostatkov v roku 2015 sa uvádzajú už len tri a v špecifickom prípade žalobcu nie je za relevantný možno považovať ani jeden. 1/ pravidlá pre návraty - návrat príslušníkov, ktorí nelegálne vstúpili na územie. Žalobca je osoba, ktorá v minulosti na území Maďarska o medzinárodnú ochranu požiadala. Neuviedla žiadne negatívne skúsenosti s Maďarskými orgánmi a aj keď mu medzinárodná ochrana udelená nebola, dostal povolenie na pobyt v Maďarsku. 2/ prijímacie podmienky v tranzitných zónach s akcentom na maloletých. Ani do tejto kategórie žalobca nespadá. Z odpovede Maďarského migračného úradu a aj z citovaného rozhodnutia Francúzskeho odvolacieho súdu vyplýva, že prijímacie podmienky v Maďarsku spĺňajú medzinárodné štandardy. 3/ Azylové konanie - najmä nemožnosť požiadať o azyl mimo tranzitnú zónu. V prípade žalobcu ide o transfer v zmysle Dublinského nariadenia a v odpovedi Maďarského úradu je uvedené, že migranti sú pred vstupom do tranzitnej zóny prehľadaní a dostanú informácie o právach a povinnostiach v materinskom alebo v inom jazyku, ktorému rozumejú, tento jazyk majú právo počas celého trvania azylového konania používať, k dispozícií majú tlmočníkov, ktorých pridelenie počas celého konania (v 53 jazykoch) má povinnosť zabezpečiť azylový orgán. Majú prístup aj k bezplatnej právnej pomoci. Na poukaz žalobcu na tzv. „ krízové opatrenia “ azylového konania v Maďarsku, žalovaný uviedol, že majú za následok vyhostenie tých, ktorí vstúpia na územie Maďarska neoprávnene a žalobca bude na územie Maďarska vrátený na základe článku 12 Nariadenia (EÚ 604/2013), čo nemožno považovať za neoprávnený vstup na územie členského štátu a teda aj túto námietku považuje žalovaný za neopodstatnenú. Upriamil, že cieľom Dublinského nariadenia je zabezpečiť rýchle posúdenie žiadosti o udelenie azylu a tým určiť zodpovedný členský štát. Toto právo prináleží štátom ako takým a nie žiadateľom. Aj námietku neuplatnenia zlúčenia rodiny považuje žalovaný za neopodstatnenú, pretože za účelom zlúčenia rodiny podľa § 10 Zákona o azyle možno postupovať len v prípade, ak ide o zlúčenie osoby uvedenej v § 10 ods. 1 Zákona o azyle už s osobou, ktorej bol azyl udelený. Tento možno v zmysle § 10 ods. 3 Zákona o azyle udeliť len osobe, ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený výlučne z dôvodov podľa § 8 Zákona o azyle. V závere svojho rozhodnutia poukázal na to, že Maďarská republika funguje ako plnohodnotný partner, je to členský štát, ktorého príslušný správny orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu žalobcu a vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie. Maďarsko je zároveň signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie a rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. 21. Napadnutým rozhodnutím žalovaný správny orgán opakovane, podľa ust. § 11 ods. 1 pís. c/ zákona o azyle, zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú. Rozhodol tak po zrušení a vrátení jeho rozhodnutia ČAS: MU-DS-17-11/2016-Ž zo dňa 28.12.2016 rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 26.04.2017, č.k. 5Saz/5/2017, v ktorom súd žalovanému vytkol neposúdenie, či v prípade Maďarska existujú závažné dôvody domnievať sa, že tu dochádza k systémovým chybám v konaní o azyle a rovnako neposúdil podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých je tu riziko, že žiadateľom hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v tejto krajine, ako krajine, ktorá je zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu. Takýmto postupom mohlo dôjsť k porušeniu práv zaručených žalobcovi čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 3 Dohovoru a čl. 4 Charty. Súd vo svojom rozhodnutí ale za dôvodnú neuznal námietku žalobcu o udelení azylu z humanitárnych dôvodov, podľa ust. § 9 zákona o azyle, vznesenú na tom základe, že na území SR má manželku a dieťa, pretože takýto rozširujúci výklad uvedeného ustanovenia je neprípustný. Za dôvodnú nepovažoval ani námietku porušenia ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku, spočívajúcu v neumožnení žalobcovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, čím nedošlo k náležitému zisteniu skutkového stavu a nemožnosti navrhnúť doplnenie dokazovania. 22. Dňa 12.09.2017 vydal žalovaný nové rozhodnutie, ktorým opäť zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú, nakoľko v jeho prípade je na konanie o udelenie azylu príslušná Maďarská republika ( ust. § 11 ods. 3 ZoA). V tomto rozhodnutí sa venoval námietkam žalobcu vo vytknutom rozsahu zrušeného rozhodnutia. 23. Správny súd konštatuje, že konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v § 8 ZoA, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. Udelenie azylu podľa § 8 ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 24. Ak sa ale v konaní zistia okolnosti podľa § 11 ods. 1 písm. a/ až e/ ZoA, Migračný úrad zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú. Vydá o tom rozhodnutie, ktorým sa konanie o azyle končí bez meritórneho posúdenia vecí. Tu súd zdôrazňuje, že zamietnutie žiadosti o azyl nie je formulované ako možnosť, ale ako obligatórna povinnosť správneho orgánu, ktorý nemá možnosť rozhodnúť inak a v konaní pokračovať. Keďže rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o azyl ako neprípustnej nejde do merita veci, aj prieskum súdu sa obmedzuje výlučne na preskúmanie prítomnosti dôvodu neprípustnosti žiadosti. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti podľa citovaného ustanovenia Zákona o azyle, sa vydáva až vtedy, keď je zodpovednosť iného členského štátu určená, t.j. iný štát akceptoval svoju zodpovednosť alebo platí prezumpcia akceptácie v dôsledku nekonania členského štátu podľa čl. 18 ods. 7 Nariadením Dublin II. 25. Podľa ust. § 11 pís. c/ ZoA ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 26. Podľa ust. § 53b ods.1 ZoA pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; 20b/ na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. 27. Podľa ustanovenia Kapitoly I, článku 1 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013 sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti (prepracované znenie). 28. Podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná. Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný. Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu. 29. Podľa ods. 3 tohto článku každý členský štát si ponechá právo poslať žiadateľa do bezpečnej tretej krajiny pri dodržaní pravidiel a záruk stanovených v smernici 2013/32/EÚ. 30. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii prostredníctvom právnej zástupkyne zásadný dôraz kládol na nerealizovateľnosť napadnutého rozhodnutia a nemožnosť jeho návratu do Maďarskej republiky, ako krajiny príslušnej na konanie o udelenie azylu a súčasne na nevyhovenie jeho návrhu na dokazovanie, v ktorom položkovito žiadal o zaobstaranie informácií o počte cudzích štátnych príslušníkov, v prípade ktorých bola podaná a aj akceptovaná žiadosť o prijatie späť Maďarskou republikou, a v koľkých prípadoch bolo odovzdanie v období január - júl 2017 aj fyzicky realizované. Právna zástupkyňa poukazovala na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Saz 5/2017 zo dňa 26.04.2017, na rozsudky Veľkej komory Súdneho dvora EÚ, opakovane na vývoj judikatúry národných súdov členských štátov, na aktuálnu situáciu žiadateľov o azyl v Maďarsku, na zdroje z ktorých tieto informácie čerpá. Rozhodnutiu žalovaného vytkla, že odpoveď maďarskej strany neadresuje systémové chyby v konaní, ktoré v Maďarsku v azylovom konaní spôsobujú v konečnom výsledku zlé zaobchádzanie rozpore s čl. 4 Charty základných práv EÚ a že odpoveď maďarských úradov nemala schopnosť preukázať, že podmienky v prípade žiadateľa budú spĺňať kritériá tzv. prepracovanej prijímacej smernice. V kontexte uvedeného súd poukazuje na znenie odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, reagujúce na námietky žalobcu, v ktorých jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom rozvádza, že v roku 2016 Maďarsko v dôsledku právnej analýzy dublinského nariadenia pozastavilo všetky dublinské transfery, keďže veľký počet žiadateľov o azyl, ktorí mali byť cez dublinské transfery vrátení do Maďarska, vstúpil na územie členských štátov EÚ z iných krajín ako Maďarsko a v roku 2017 bol z územia Slovenskej republiky do Maďarska zrealizovaný transfer v jednom prípade, čoho dôvodom nebolo odmietanie skúmať meritum žiadosti o medzinárodnú ochranu, ale nemožnosť ich transferu z územia SR, z dôvodu ich úteku. Toto je podľa názoru súdu potvrdením individuálneho posudzovania prichádzajúcich žiadostí z iných členských štátov EÚ a v opodstatnených prípadoch aj prijímania transferov na svoje územie. V žalobcom požadovanom období od júna 2016 do augusta 2017 bolo do Maďarska odoslaných 117 žiadostí o prijatie späť, 65 ich bolo akceptovaných a pripravených na transfer, k realizácii ktorého nedošlo, nakoľko po uplynutí šesťtýždňovej lehoty podľa článku 28 ods. 3 pododsek 3 dublinského nariadenia dotknuté osoby po ich prepustení opustili územie SR. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie žalovaného, podporenej v administratívnom spise založenými štatistickými údajmi a odpoveďami na položené otázky, tak ako požadoval žalobca, súd sa plne stotožňuje s vyjadrením žalovaného o neopodstatnenosti prevziať zodpovednosť za posudzovanie žiadosti o udelenie azylu len z dôvodu nízkeho počtu zrealizovaných transferov v prípadoch, ktoré nie sú totožné s prípadom žalobcu. Súd v tejto súvislosti ešte uvádza, že odpovede na žalobcom žalovanému zadané požiadavky, sa v rozpore s jeho tvrdeniami v administratívnom spise nachádzajú, a tvrdenia právnej zástupkyne, že dôkaz o tom pri oboznamovaní sa s podkladmi v spise nenašla, zostáva len v rovine jej ničím nepodložených a nepreukázaných tvrdení a súd len dodáva, že rozpor skutkového stavu s obsahom administratívneho spisu nepostrehol a nemôže tak konštatovať, vážne porušenie práv žalobcu a ani ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku. nerealizovateľné a vedie k situácii, v ktorej sa ocitá ako tzv. „refugee in orbit“, kde nieto krajiny, ktorá by preskúmala v merite jeho žiadosť o azyl. 31. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 32. Podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 33. Žalovaný v rozhodnutí, vychádzajúc z ročnej správy EASO z júna 2017 o situácii v oblasti azylu v EÚ, poskytol relevantnú odpoveď aj na námietku žalobcu o nemožnosti transferu z dôvodu hrozby zaobchádzania v rozpore s uvedenými článkami 3 Dohovoru a 4 Charty, spočívajúcu práve vzhľadom na masový prílev migrantov a žiadateľov o azyl, pokračujúci od roku 2015, v absolútnom nedostatku materiálnych podmienok v Maďarsku, podľa ktorej došlo v roku 2016 k zníženiu žiadostí o medzinárodnú ochranu oproti roku 2015 o 7% a k ďalšiemu zníženiu oproti predchádzajúcim rokom došlo aj v prvých mesiacoch v roku 2017. Argumentoval tým, že výrazne klesajúci trend od júla 2016 oproti roku 2015 sa týka aj v Maďarska a pokračuje aj v roku 2017, keď v prvom polroku poklesol v porovnaní s rovnakým obdobím roku 2016 o 92%. Správnosť postupu žalovaného a nepodloženosť námietok žalobcu je rozpoznateľná aj zo vstupného a doplňujúceho pohovoru zo dňa 25.10.2016 a 15.08.2017, v ktorých uviedol, že materiálne nedostatky, aj vďaka pomoci od svojej sestry nepociťoval, tieto nevnímal ani u ostatných žiadateľov, a osobnú skúsenosť nemal ani s prejavom perzekúcie, násilia či ponižujúceho zaobchádzania. Aj systémové nedostatky namietané žalobcom s poukazom na rozhodnutia súdov členských krajín, žalovaný odôvodnil a tiež podporil rozhodnutím francúzskeho odvolacieho súdu vo Versailles, z júna 2017, zo záverov ktorého vyplýva, že neexistujú žiadne také závažné dôvody, ktoré by viedli k záveru, že v maďarských azylových konaniach a prijímacích podmienkach sú systematické nedostatky. Aj keď sa žalobcovi ako postačujúca nejaví odpoveď poskytnutá maďarským migračným úradom o podmienkach, v zariadení, do ktorého sú žiadatelia o azyl v Maďarsku umiestňovaní, súd sa aj v tomto bode stotožňuje so záverom žalovaného, že spĺňajú kritéria tzv. prepracovanej prijímacej smernice. Je potrebné si uvedomiť, že žiadosť o udelenie azylu je nástrojom vychádzajúcim zo špecifickej situácie, keď žiadateľovi je za splnenia zákonom určených podmienok vytvorený priestor na možnosť podania takejto žiadosti, poskytnuté právo na jej doriešenie, vrátane podávania opravných prostriedkov, poskytnutia právneho zastúpenia, priestoru na ubytovanie, zabezpečenie hygieny, pravidelnej stravy, voľnočasových aktivít, prístupu k masmédiám, ekumenické priestory, prítomnosť charitatívnych organizácií, lekársku a psychologickú starostlivosť a pod. Nakoľko kritériá kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, sú dané nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, z 26.06.2013, nemá žiadateľ právo určovať si krajinu, ktorá bude o jeho žiadosti rozhodovať. Súd ešte okrajovo dodáva, že napriek neustálym zdôrazneniam žalobcu o systémových nedostatkoch v Maďarsku, žiadne konkrétne neboli z jeho strany prezentované a neustále točenie sa v kruhu teoretických argumentov nie je spôsobilé vykonať ich posun do praxe. 34. So zameraním sa na uvedené treba zdôrazniť, že zohľadniť nemožno ani argumenty žalobcu, podľa článku 7 ods. 3 nariadenia, zohľadňujúce právo na rodinný a súkromný život, berúc do úvahy, že žalobca má na území SR manželku a dcéru. V ich prípade nie je splnená podmienka daná čl. 2 pís. g/ dublinského nariadenia, definujúcim rodinných príslušníkov, nakoľko rodina musí existovať už v krajine pôvodu. Možnosť dosiahnuť udelenie azylu subjektívnym výkladom ust. § 9 zákona o azyle ako neprípustnú odôvodnil vo svojom rozhodnutí zo dňa 26.04.2017, sp.zn. 5Saz/5/2017 už Krajský súd v Košiciach, pričom poukázal na ust. § 10 ZoA upravujúce účel zlúčenia rodiny s manželom azylanta podľa ods. 1, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a len ak ide zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8. Pre nesplnenie týchto zákonných podmienok, citované ustanovenia na udelenie azylu pre účely zlúčenia rodiny využiť nemožno. Žalovaný teda ako irelevantnú správne posúdil žiadosť žalobcu o udelenie azylu podľa ust. § 10 ZoA na účel zlúčenia rodiny, nakoľko žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom a s odôvodnením, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov pokiaľ ide o ich usídlenie sa na území toho ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký ( nález Ústavného súdu SR sp. zn. IÍL US 331/09 zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Sža/39/2011 z 13.09.2011). 35. K žalobnej námietke o neudelení azylu z humanitných dôvodov správny súd uvádza, že žalobca vo svojom odôvodnení nezabudol ani na túto alternatívu a v súlade s hypotézou ust. § 9 ZoA ju danému prípadu zodpovedajúcim spôsobom aj odôvodnil. Súd dopĺňa, že podľa ustáleného názoru súdov, na udelenie azylu z humanitárnych dôvodov neexistuje právny nárok, ktorého uplatnenia by sa žiadateľ mohol domáhať. Aplikácia tohto ustanovenia je ponechaná na voľnej úvahe správneho orgánu a ten označil zákon, ktorý žalobca môže využiť na uplatnenie svojich práv vo vzťahu k zachovaniu jeho rodiny. 36. Prípisom k správnej žalobe ako i na pojednávaní súdu právna zástupkyňa žalobcu oznámila súdu, že žalobca bol transferovaný do Maďarskej republiky s námietkou, že podľa Článku 18 ods. 1, Článku 29 ods. 2 Nariadenia Dublin III. zanikla povinnosť Maďarskej republiky prevziať žalobcu, nakoľko lehota šiestich mesiacov uplynula 27.06.2017. Podľa názoru súdu ani táto argumentácia nie je na mieste, nakoľko prvé rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, dublinského strediska z 28.12.2016, ktorým bola žalobcova žiadosť o azyl zamietnutá ako neprípustná a ktorým bolo rozhodnuté, že na jej posúdenie je zodpovedná Maďarská republika bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/5/2017 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Následne vydal Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, dublinské stredisko v podstate totožné rozhodnutie ČAS: MU-DS-17-44/2016-Ž z 12.09.2017. Podanej žalobe voči nemu nebol uznesením tunajšieho súdu č.k.: 6SaZ/6/2017-51 zo 14.11.2017, právoplatným 23.11.2017 priznaný odkladný účinok. Ako už bolo uvedené, príslušný maďarský úrad akceptoval prevzatie späť žalobcu dňa 27.12.2016 a s poukazom na uvedené, šesťmesačná lehota na prijatie späť žalobcu uplynie v zmysle Článku 29 ods. 1 prvý pododsek až právoplatnosťou rozsudku tunajšieho súdu v tomto konaní (sp. zn. 6SaZ/6/2017) o žalobe podanej voči rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, dublinského strediska ČAS: MU-DS-17-44/2016-Ž z 12.9.2017. 37. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia) - správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 38. Žalobcova námietka o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci tým, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a navrhovať doplnenie dokazovania opäť neobstojí. V zistení skutkového stavu nedošlo k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z konania alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti a správny súd konštatuje, že uvedený žalobný dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu správneho orgánu nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 127 až § 129 S.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Žalovaný riadne zistil skutočnosti potrebné na vyvodenie záverov k akým dospel a z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca bol so všetkými úkonmi riadne oboznámený s možnosťou sa k nim aj prostredníctvom ustanoveného tlmočníka vyjadriť. 39. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu alebo správneho orgánu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd alebo správny orgán nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom správny orgán z dostatočne zistených skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správne ustanovenia na vec sa vzťahujúceho právneho predpisu, namietaná vada konania správneho orgánu nebola konajúcim súdom zistená. 40. Za nezákonné rozhodnutie, ako napadnuté rozhodnutie označil žalobca, treba považovať právoplatné rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, a ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Ani takouto vadou nemôže v tomto štádiu konania žalobou napadnuté rozhodnutie trpieť. 41. Záverom ešte správny súd dodáva, že konanie o medzinárodnej ochrane je konaním špecifickým tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (viď. rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008 , č.j. 2 AZS 100/2007-64 a z 27.03.2008 , č.j. 4 AZS 103/2007-63, či rozsudok NS SR zo dňa 29.07.2014 sp.zn. 1Sža/17/2014), že ide o prospektívne rozhodovanie je si vedomý, že nesprávne rozhodnutie má pre žalobcu obzvlášť závažné dôsledky. 42. I so zreteľom na uvedené správny súd nemohol prijať iný záver ako ten, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom aj odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok žalobcu ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol. 43. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť žalobcu v preskúmavanej veci mu náhradu trov konania nepriznal. 44. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).