Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/22/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200159 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018200159.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: D.. D. Z., Z..: XX.XX.XXXX, Č. XXX/X, XXX XX A., v zastúpení: AK GRUBER, s.r.o., Janka Kráľa 3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 51 243 814, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 811 03 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 41851/2017/153/RK zo dňa 20.11.2017, jednohlasne, takto . r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie a rozhodnutia správnych orgánov 1. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že Ministerstvo spravodlivosti SR, Sekcia dohľadu, Odbor znaleckej, tlmočníckej a prekladateľskej činnosti (ďalej len „prvostupňový orgán”) v rámci výkonu dohľadu nad činnosťou znalcov podľa § 29 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch (ďalej len „zákon o znalcoch”) listom zo dňa 03.03.2017, doručeným žalobcovi dňa 13.03.2017, vyzvalo žalobcu, ako znalca zapísaného v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, oddiel na zápis znalcov, odbor: Stavebníctvo, odvetvie: Pozemné stavby, Stavebná fyzicka, Odhad hodnoty nehnuteľností, Odhad hodnoty stavebných prác, evidenčné číslo 915090, aby predložil rovnopisy úkonov znaleckej činnosti č. 35/2016-38/2016 a č. 05/2017. Po predložení a následnom preskúmaní požadovaných dokumentov prvostupňový orgán začal voči žalobcovi správne konanie vo veci zodpovednosti za iný správny delikt podľa § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o znalcoch, o čom žalobcu upovedomil listom zo dňa 10.04.2017. Zároveň listom z toho istého dňa prvostupňový orgán nariadil a žalobcu predvolal na ústne pojednávanie konané dňa 03.05.2017. 2. Po vykonanom ústnom pojednávaní, na ktorom sa žalobca ako účastník predmetného správneho konania zúčastnil, vydal prvostupňový orgán dňa 21.08.2017 rozhodnutie č. 41851/2017/153 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie”), ktorým uznal žalobcu za vinného zo spáchania iného správneho deliktu podľa § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o znalcoch, ktorého sa mal dopustiť vo výroku prvostupňového rozhodnutia opísaným konaním, a to: - v písomnom vyhotovení znaleckého úkonu č. 35/2016, vypracovanom v Prievidzi dňa 20.11.2016 pre zadávateľa Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vo veci „stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti - budov a stavieb spoločnosti VSD, a.s. Košice” k dátumu 31.12.2015, - v písomnom vyhotovení znaleckého úkonu č. 36/2016, vypracovanom v Prievidzi dňa 20.11.2016 pre zadávateľa Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vo veci „stanovenia všeobecnej hodnoty budov a stavieb spoločnosti VSD, a.s. Košice” k dátumu 31.12.2015, - v písomnom vyhotovení znaleckého úkonu č. 37/2016, vypracovanom v Prievidzi dňa 18.11.2016 pre zadávateľa Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vo veci „stanovenia všeobecnej hodnoty budov a stavieb spoločnosti VSD, a.s.” k dátumu 31.12.2015, - v písomnom vyhotovení znaleckého úkonu č. 38/2016, vypracovanom v Prievidzi dňa 18.11.2016 pre zadávateľa Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vo veci „stanovenia všeobecnej hodnoty oceniteľných práv spoločnosti VSD, a.s.” k dátumu 31.12.2015, za čo mu prvostupňový orgán uložil sankciu podľa § 27 ods. 3 písm. d/ zákona o znalcoch - vyčiarknutie zo zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov a podľa § 27 ods. 3 písm. b/ zákona o znalcoch peňažnú pokutu vo výške 1.200 Eur. 3. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorého argumentačným základom boli žalobné dôvody a o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že prvostupňové rozhodnutie v časti výroku o uložení sankcie zmenil tak, že žalobcovi za porušenie povinností opísaných vo výroku prvostupňového rozhodnutia uložil podľa § 27 ods. 3 písm. c/ zákona o znalcoch sankciu - zákaz výkonu znaleckej činnosti na obdobie jedného roka a podľa § 27 ods. 3 písm. b/ zákona o znalcoch peňažnú pokutu vo výške 1.200 Eur. Vo zvyšných častiach (t.j. v skutkovej vete výroku a výroku o porušení povinnosti v bodoch 1. až 4. rozhodnutia) prvostupňové rozhodnutie potvrdil a rozklad zamietol. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je obdobné ako vyjadrenie k žalobe a k jednotlivým jeho častiam sa súd vyjadril nižšie. II. Žaloba 4. Žalobca považoval rozhodnutia vydané v oboch stupňoch za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V prvom rade poukázal na to, že v rozklade podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu uviedol celý rad argumentov, resp. námietok, ktorými jednoznačne spochybnil skutkový stav zistený prvostupňovým orgánom a s ktorými sa žalovaný žiadnym spôsobom nevysporiadal, čím podľa žalobcu porušil § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Mal za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuvádza správnu úvahu, z ktorej by vyplýval záver o bezdôvodnosti a účelovosti námietok žalobcu. Samotné stotožnenie sa so skutkovým stavom zisteným prvostupňovým orgánom nie je a ani nemôže byť postačujúce pre splnenie zákonnej povinnosti riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tak, ako to vyplýva z uvedeného zákonného ustanovenia. V tejto súvislosti poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí sa žalovaný menovite venuje výlučne námietke žalobcu, v zmysle ktorej boli viaceré pochybenia vytýkané prvostupňovým orgánom odstránené v Doplnení č. 1 znaleckého úkonu č. 35/2016. Zdôraznil, že aj v tomto prípade žalovaný bez uvedenia správnej úvahy konštatoval nepreskúmateľnosť znaleckých úkonov, ktorá nebola v žiadnom prípade odstránená, pričom doplnenie v tomto smere považoval za irelevantné. Žalobca uviedol, že doplnenie znaleckého posudku je v súlade s § 17 ods. 7 a § 18 zákona o znalcoch riadnym úkonom znaleckej činnosti. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že takýto úkon znaleckej činnosti nespĺňa požiadavky stanovené zákonom o znalcoch, podľa žalobcu by mal tieto nedostatky riadne špecifikovať a odôvodniť, prečo tento úkon (v prípade žalobcu Doplnenie č. 1 znaleckého úkonu č. 35/2016) neodstraňuje nepreskúmateľnosť znaleckého posudku. Ďalej žalobca zdôraznil, že nemá vedomosť, že by sa zadávateľ ako adresát úkonu znaleckej činnosti alebo subjekt, ktorého majetok bol posudzovaným znaleckým posudkov ohodnocovaný alebo iná osoba, ohradili voči znaleckému úkonu v dôsledku jeho nezrozumiteľnosti tvrdenej prvostupňovým orgánom a žalovaným. Namietal preto opodstatnenosť týchto vytknutých nedostatkov, nakoľko v danom prípade nebol naplnený základný predpoklad zistenia správnych orgánov, a to nezrozumiteľnosť úkonu jeho adresátovi. Dôvodil, že pre zachovanie princípu právnej istoty je nevyhnutné, aby správny orgán každé svoje rozhodnutie náležite a zrozumiteľne odôvodnil. Odôvodnenie rozhodnutia nie je len formálnou náležitosťou rozhodnutia, ale jeho význam spočíva v základných právach každého subjektu porozumieť dôvodom správneho konania, jeho priebehu, zmyslu vyžadovaných dôkazov, dôvodom ich vykonania určitým spôsobom a najmä porozumieť hodnoteniu jednotlivých dôkazov a na tomto základe vykonaným záverom. V opačnom prípade nemá účastník konania reálnu možnosť uplatňovať proti rozhodnutiu obranu, čo je na ťarchu jeho základným právam, konkrétne právu na súdnu a inú právnu ochranu. 5. Uviedol, že podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa žalovaný zaoberal primeranosťou sankcie uloženej prvostupňovým orgánom žalobcovi, pričom sa stotožnil s argumentáciou prvostupňového orgánu uvedenej v časti „Úvaha o druhu a výške sankcie/sankcií“, pokiaľ ide o rozdelenie pochybení žalobcu a rovnako tak o odôvodnenie výšky peňažnej pokuty. Napriek rozdeleniu pochybení do troch kategórií zo strany prvostupňového orgánu, z ktorých jednou bola kategória tzv. formálnych nedostatkov, ktoré prvostupňový orgán posúdil ako pochybenia nízkej závažnosti, žalovaný vyhodnotil pochybenia žalobcu ako pochybenia závažného charakteru, ktorých následkom bolo vypracovanie nepreskúmateľného a neodborného znaleckého úkonu. Toto konštatovanie žalovaného je v rozpore s posúdením nedostatkov zo strany prvostupňového orgánu, s ktorým sa žalovaný na jednej strane stotožnil a na strane druhej pochybenia žalobcu bez ďalšieho zdôvodnenia posúdil absolútne odlišne. Takýto postup nedáva žalobcovi odpoveď na to, ako boli nedostatky jeho znaleckej činnosti z hľadiska ich závažnosti zo strany žalovaného reálne posúdené a vyhodnotené. Nestotožňoval sa s druhom a výškou sankcií, pričom tieto zároveň namietal ako nedôvodné a nezákonné, a to nad rámec akejkoľvek objektívnej a odôvodnenej potreby smerom k účelu správneho trestania. 6. S poukazom na § 3 ods. 4 Správneho poriadku mal za to, že bolo povinnosťou prvostupňového orgánu a žalovaného svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou okolnosťou, ktorá bola predmetom konania, a to nielen pokiaľ ide o porušenia zákona o znalcoch, ale aj pokiaľ ide o riadne naplnenie jednotlivých zásad ukladania sankcií, podmienok uplatňovaných pre vydanie rozhodnutia v časti uloženia sankcie, ako aj objektívneho naplnenia účelu sankcie voči žalobcovi. Uvedené však podľa žalobcu v rozhodnutiach správnych orgánov absentuje, pričom správne orgány sa reálne zmierlivým riešením veci ani nezaoberali. V tejto súvislosti poukázal na fakt, že uloženie sankcie znalcovi je možnosťou orgánu vykonávajúcemu dozor nad činnosťou znalcov, nie však obligatórne jeho povinnosťou. Namietal, že správne orgány sa ani teoreticky nezaoberali možnosťou neuloženia sankcie a v tomto smere v odôvodnení ich rozhodnutí absentuje akákoľvek odpoveď na to, prečo tak neurobili. V tejto súvislosti namietal nejasnosť a nezrozumiteľnosť pojmu „drobné pochybenia formálnej povahy“, ktorý prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí zaviedol pri argumentácii o nemožnosti uloženia sankcie v podobe písomného napomenutia podľa § 27 ods. 3 písm. a/ zákona o znalcoch. Aj preto rozhodnutia správnych orgánov nie je možné považovať za súladné s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Uložená sankcia ako prostriedok administratívneho trestania má napĺňať účel administratívneho trestania, a to nie vo všeobecnosti, ale v konkrétnej rovine a voči porušovateľovi zákona, vychádzajúc z individuálnych okolností veci a skutočností, za ktorých k porušeniu zákona došlo. Mal za to, že len za týchto okolností možno akékoľvek uloženie sankcie považovať za dôvodné a zákonné, čo však nie je prípad žalobcu. 7. Ďalej žalobca namietal, že v kontexte záverov prvostupňového orgánu o závažnosti jeho protiprávneho konania, s ktorými sa žalovaný stotožnil, prvostupňový orgán zakladá stav, kategorizáciu a terminológiu, ktorú nemožno nájsť v zákone o znalcoch. Závery prvostupňového orgánu o povahe alebo závažnosti sú podľa žalobcu preto nedovolenou tvorbou práva a názvoslovia, pričom v zákone nemajú žiadnu oporu, a preto nemôžu byť súčasťou rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu. Nezákonná kategorizácia porušenia zákona o znalcoch zo strany prvostupňového orgánu podľa žalobcu nemôže byť súčasťou zákonom predpokladanej správnej úvahy a podkladom pre uloženie sankcie v súlade so zákonom. V tejto súvislosti uviedol, že prvostupňový orgán samovoľne kategorizuje pochybenia ako „formálne nedostatky“, „pochybenie nízkej závažnosti“, „závažné nedostatky“, „pochybenia mimoriadne vysokej závažnosti“, „závažný nedostatok“, pričom takúto kategorizáciu ani samotný prvostupňový orgán ďalej neodôvodňuje ani nerozvíja. 8. S poukazom na § 27 ods. 8 zákona o znalcoch žalobca dôvodil, že v oboch rozhodnutiach správnych orgánov nie je možné nájsť odôvodnenie, z ktorého by bolo žalobcovi zrejmé, akým spôsobom, v akom rozsahu alebo miere správne orgány posudzovali uloženie alebo neuloženie toho-ktorého druhu sankcie a z akých dôvodov dospeli práve k zákonnosti uložených sankcií a k neuloženiu napríklad iného druhu sankcie. Uloženie predmetných sankcií považoval za neprimerané, nakoľko správneho deliktu, ak by bolo jeho spáchanie aj náležite preukázané, sa žalobca v rámci výkonu svojej znaleckej činnosti dopustil prvýkrát, a to z nedbanlivosti. Hoci žalovaný zmenil rozhodnutie prvostupňového orgánu v časti výroku o uložení sankcie a namiesto sankcie podľa § 27 ods. 3 písm. d/ zákona o znalcoch uložil žalobcovi sankciu zákazu výkonu činnosti na obdobie jedného roka, podľa žalobcu v napadnutom rozhodnutí ďalej neuviedol, z akého dôvodu a na základe akej úvahy dospel k záveru, že práve tento druh sankcie a práve v maximálne zákonom povolenej dĺžke splní účel správneho trestania voči žalobcovi a z akého dôvodu by sankcia uložená v kratšej dĺžke alebo iná sankcia uvedený účel nebola spôsobilá splniť. Zdôraznil, že ak správny orgán rozhoduje o uložení sankcie, mal by dostatočne zdôvodniť nielen druh uloženej sankcie, ale tiež jej rozsah, a to najmä v prípadoch, kedy zákon stanovuje len hornú hranicu, v ktorej možno sankciu uložiť. 9. Podľa žalobcu sa prvostupňový orgán a žalovaný nezaoberali „taktiež“ likvidačným charakterom uloženia peňažnej pokuty vo výške 1.200 Eur na žalobcu, ale zaoberali sa iba a výlučne likvidačným charakterom peňažnej pokuty na žalobcu. Iné kritériá pre uloženie výšky peňažnej pokuty v odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov absentujú. Aj keď žalobca vykonáva znaleckú činnosti nielen ako znalec - fyzická osoba, ale tiež ako člen pracovnej skupiny znalcov znaleckej organizácie P., Q..J..H.. a že je aj spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti Z. D., Q.. Q. J..H.., tieto skutočnosti nemajú vo vzťahu k odôvodneniu výberu sankcie v podobe peňažnej pokuty alebo jej výšky žiadnu relevanciu. Zrejmé len podľa tohto žalobcovo pôsobenia správne orgány usudzovali, že pre žalobcu nemôže byť z hľadiska jeho likvidity zaplatenie peňažnej pokuty vo výške 1.200 Eur likvidačné. Výslovne takéto odôvodnenie však správne orgány neuvádzajú, a preto údaje o činnosti žalobcu vo vzťahu k výške uloženej pokuty zo strany oboch správnych orgánov zostali bez náležitého odôvodnenia. Mal za to, že v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia vidno tendenčné znaky a účelový postup smerom k čo najprísnejšiemu možnému postihu žalobcu. Inak si nemožno vysvetliť odôvodnenie týkajúce sa priamo vystavenia a uhradenia faktúry vystavenej voči Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Podľa žalobcu z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmý dôvod, pre ktorý by mala byť takáto skutočnosť relevantná vo vzťahu k uloženiu peňažnej pokuty a jej výške. Bol toho názoru, že správny orgán má byť pri svojej úvahe a rozhodnutí vedený konkrétnym a preukázaným porušením zákona o znalcoch a pri zohľadnení jednotlivých kritérií podľa § 27 ods. 8 zákona o znalcoch má tieto aplikovať na každé takéto preukázané porušenie zákona. Správny orgán nemôže vysloviť, že pre žalobcu nebude mať likvidačný charakter uloženie peňažnej sankcie v hornej hranici zákonnej sadzby. Vyčíslenie výšky peňažnej pokuty zo strany prvostupňového orgánu na základe vymedzenia činnosti žalobcu je irelevantné a vedené vadnou a nepodstatnou úvahou správneho orgánu. Ak chce správny orgán odôvodniť výšku pokuty tvrdením, že žalobca má na jej zaplatenie dostatočné peňažné prostriedky, potom musí takýto záver odôvodniť relevantnou a preukázanou skutočnosťou. Tou môže byť výška disponibilných zdrojov žalobcu, pričom z pohľadu disponibility peňažných prostriedkov žalobcu sú údaje o jeho činnosti a pôsobení bez akejkoľvek výpovednej hodnoty, a to predovšetkým k nákladovej zložke žalobcu, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou jeho činnosti. V tejto súvislosti namietal, že nákladovú zložku správne orgány vo svojich rozhodnutiach vôbec nezohľadnili. Zdôraznil, že len rozdiel medzi príjmami a výdavkami, po zohľadnení daňovej povinnosti, môže predstavovať relevantný údaj o finančnej schopnosti žalobcu zaplatiť peňažnú pokutu. Zastával názor, že uložená sankcia je nedôvodná a nezákonná, pričom výrazne uprednostňuje iba represívny charakter uloženej sankcie pred jej preventívnym pôsobením. III. Vyjadrenie žalovaného 10. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 22.05.2018, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že vyslovenie záveru o skutkovom stave sa nachádza v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, konkrétne medzi zhrnutím konania na prvom stupni a citáciou použitých právnych predpisov. To však neznamená, že žalovaný ako druhostupňový orgán sa touto otázkou vôbec nezaoberal, urobené tak bolo v pasáži začínajúcej za odcitovanými ustanoveniami právnych predpisov. 11. Ďalej žalovaný dôvodil, že doplnenie znaleckého úkonu nepredstavuje okolnosť vylučujúcu protiprávnosť, čo je pochopiteľné, keďže v opačnom prípade by znalci po začatí dohľadu vykonali doplnenie znaleckého úkonu a tým by sa vyhli vyvodeniu administratívnoprávnej zodpovednosti. O okolnosť vylučujúcu protiprávnosť nejde podľa žalovaného ani vtedy, keď došlo k vykonaniu doplnenia na podnet zadávateľa, čím je len deklarované to, že k určitému pochybeniu skutočne došlo. V správnom konaní bola posudzovaná zákonnosť vykonania znaleckých posudkov, nie zákonnosť postupu pri ich doplnení. Smerodajné bolo znenie znaleckých posudkov. Žalovaný navyše v tejto súvislosti rozporoval, že by doplneniami znaleckých úkonov boli odstránené vytýkané nedostatky, čo je evidentné z ich znenia. Navyše zdôraznil, že zistené nedostatky znaleckej činnosti ani nie sú odstrániteľné doplnením vykonaným na základe § 18 ods. 4 písm. b/ vyhlášky č. 490/2004 Z.z., ktorou sa dopĺňa zákon o znalcoch (ďalej len „vyhláška č. 490/2004 Z.z.“), čo je podľa žalovaného ďalší dôvod podporujúci zákonnosť jeho postupu. 12. Mal za to, že žalobca nesprávne pochopil formuláciu uvedenú v napadnutom rozhodnutí. Na tomto mieste uviedol, že povinnosť riadne odôvodniť znalecký posudok vyplýva z § 17 ods. 6 zákona o znalcoch, pričom právna úprava nerozlišuje medzi tým, či je úkon znaleckej činnosti vypracovaný na účely súdneho konania, na účely iného konania pred orgánom verejnej moci, na iné účely vyplývajúce z právnej úpravy alebo či je znalecká činnosť vykonávaná napríklad len na interné účely obchodnej spoločnosti. Podľa žalovaného tvrdenie žalobcu, že ak zadávateľ nemá žiadne výhrady, tak znalecký úkon je vypracovaný riadne, je mylné a vôbec nereflektuje skutočný stav tejto problematiky. V praxi je totiž bežné, že zadávatelia nemajú záujem na vypracovaní riadne odôvodneného úkonu znaleckej činnosti, resp. keď už dôjde k jeho neriadnemu vykonaniu, nedostatky znaleckej činnosti im nemusia prekážať. Pre zadávateľa je spravidla podstatný záver znaleckého skúmania, odôvodnenie postupu často nie je zadávateľmi vnímané ako kľúčové, obzvlášť v tých prípadoch, keď nebol znalecký posudok vypracovaný po ustanovení na účely konania pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci. Žalovaný považoval vnímanie žalobcu za scestné, pretože práve vtedy, keď nie je znalecký posudok predmetom námietok a hodnotenia v určitom konaní, existuje minimálne rovnako silný verejný záujem na tom, aby boli tieto znalecké posudky vypracované tak, ako majú byť. Poukázal na to, že v danom prípade nedošlo k zabezpečeniu preskúmateľnosti predmetných znaleckých posudkov nie kvôli ich nedostatočnému odôvodneniu, ale kvôli nepriloženiu príloh. Skutočnosti opodstatňujúce takéto konštatovanie predstavujú ťažiskovú časť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a takisto aj napadnutého rozhodnutia. Žalovaný zastával názor, že zo znenia predmetných znaleckých posudkov, v súvislosti s ktorými bol vykonaný dohľad, sa nedá zistiť, aké odborné úvahy viedli znalca k jednotlivým čiastkovým záverom. 13. Podľa žalovaného žalobca vo vzťahu k zásade zmierneho vybavenia veci podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku vychádza z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého sa správny orgán musí vždy pokúsiť o zmierne vybavenie veci. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že žalobca nezval do úvahy slovné spojenie „ak to povaha veci pripúšťa“, a teda rovno vychádzal z premisy, že vo veci správneho trestania povaha veci zmierne vybavenie pripúšťa. S poukazom na § 48 ods. 1 Správneho poriadku žalovaný uviedol, že zmier možno uzavrieť medzi účastníkmi správneho konania, nie medzi účastníkom a správnym orgánom. Vo vzťahu k namietanému nezaoberaniu sa otázkou upustenia od potrestania žalovaný uviedol, že v prípade rozhodnutia o vine nie je možné upustiť od potrestania, keďže tento inštitút nie je upravený v zákone o znalcoch. V tejto súvislosti doplnil, že obdobná formulácia ako v § 27 ods. 1 zákona o znalcoch je v § 11 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a § 32 Trestného zákona. Prípustnosť upustenia od uloženia sankcie je výslovne upravený v § 11 ods. 3 zákona o priestupkoch a § 40 ods. 1 Trestného zákona. Naopak, zákon o znalcoch takýto spôsob rozhodnutia neustanovuje, a preto podľa žalovaného nie je ani jeho povinnosťou vyargumentovať, prečo pristúpil k uloženiu minimálne jednej zo sankcií podľa § 27 ods. 3 zákona o znalcoch. 14. K námietkam žalobcu, prečo žalovaný neodôvodnil rozhodnutie o uložení sankcie podľa § 27 ods. 3 písm. c/ popri sankcii podľa § 27 ods. 3 písm. b/ zákona o znalcoch a prečo neuložil iné sankcie, žalovaný uviedol, že v odôvodnení prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia došlo k popísaniu úvahy a hodnoteniu faktorov podľa § 27 ods. 8 zákona o znalcoch. Ďalej uviedol, že vzhľadom na znenie § 27 ods. 8 zákona o znalcoch žalovaný musí posudzovať závažnosť protiprávneho konania, pričom žiadne právne predpisy regulujúce výkon znaleckej činnosti neupravujú, aké pojmy by mali byť v tejto súvislosti používané. Na tomto mieste poukázal na § 34 ods. 5 Správneho poriadku a mal za to, že úvaha správneho orgánu musí byť vyjadrená zrozumiteľným spôsobom a za použitia pojmov, ktoré nemajú ustanovené legálne definície. Zdôraznil, že pojmy ako „chyba vysokej závažnosti“, „mimoriadne závažné nedostatky“ a „formálna chyba“ sú pre osoby s kognitívnymi schopnosťami na priemernej úrovni ľahko pochopiteľné, kvôli čomu nemôže ísť o vadu rozhodnutia. Podľa žalovaného sa žalobca zrejme domnieva, že správne orgány by mali v odôvodnení svojich rozhodnutí používať výlučne pojmy definované právnymi predpismi, no takýto názor nemá žiadny právny základ a nevyplýva ani z judikatúry. Okrem toho žalovaný poukázal na časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia týkajúcu sa zohľadnenia skutočnosti, že žalobca nebol doposiaľ správne trestaný, a preto neakceptoval námietku žalobcu, podľa ktorej táto skutočnosť nebola zohľadnená. K tomu uviedol, že zo znenia právnej úpravy nevyplýva, že prvé sankcionovanie alebo nedbanlivostné zavinenie predstavuje dôvod brániaci uloženiu sankcie podľa § 27 ods. 3 zákona o znalcoch. Mal za to, že odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sú plne zrozumiteľné a postačujúce. 15. K možnému likvidačnému charakteru peňažnej pokuty žalovaný uviedol, že táto otázka bola riešená v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia nielen samostatne na stranách 33 a 34, ale toto posúdenie nadväzovalo na posúdenie faktorov podľa § 27 ods. 8 zákona o znalcoch, ktoré začína na strane 30. Na toto odôvodnenie bolo nadviazané v napadnutom rozhodnutí, kde bolo zdôraznené predovšetkým to, že znalec v rozklade síce napádal zrealizovaný postup prvostupňového orgánu, avšak po vecnej stránke nedokázal spochybniť použité argumenty. Uvedenie majetkových pomerov znalca bolo nevyhnutné i z toho dôvodu, že uloženie sankcie musí byť individualizované a primerané. To podľa žalovaného neznamená, že nelikvidačný charakter by mal byť jediným kritériom pri úvahe o druhu a výške sankcie. Ak by bolo výsledkom úvahy podľa 27 ods. 8 zákona o znalcoch napríklad uloženie peňažnej pokuty v blízkosti hornej hranice sadzby podľa § 27 ods. 3 písm. b/ uvedeného zákona, malo by byť zvážené, či by bolo jej uloženie v predmetnej výške likvidačné. Ak by na základe získaných podkladov, resp. kvalifikovaným odhadom majetkových pomerov ustálený záver, že uloženie peňažnej pokuty v pôvodne zamýšľanej výške by bolo likvidačné, správny orgán by mal pristúpiť k uloženiu takej pokuty, ktorá by bola vzhľadom na pomery dotknutej osoby primeraná. Primeranosťou je podľa žalovaného potrebné chápať uloženie individualizovanej sankcie, ktorá má nelikvidačný charakter, avšak zároveň je spôsobilá naplniť funkcie správneho trestania. Posúdenie likvidačného charakteru sankcie by preto nemohlo byť v neprospech žalobcu. Dôvodil, že správne orgány nie sú povinné zisťovať majetkové pomery komplexne do úplných podrobností. Príslušná právna úprava na to ani neposkytuje prostriedky. Prípustný je aj kvalifikovaný odhad, a preto je postačujúce orientačné zistenie majetkových pomerov. Podľa žalovaného ak by bolo potrebné zisťovať nielen príjmy, ale aj stav na bankových účtoch účastníka konania, nehnuteľný a hnuteľný majetok a pod., predstavovalo by to obrovskú, z hľadiska správneho trestania neprimeranú a neúčelnú záťaž. IV. Posúdenie veci 16. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 17. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 19. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 20. Podľa § 16 ods. 1 zákona o znalcoch (v znení účinnom v čase začatia správneho konania) znalecká činnosť je špecializovaná odborná činnosť vykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone znalcami pre zadávateľa. Úkonmi znaleckej činnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnenie, odborné stanovisko alebo potvrdenie a odborné vyjadrenie a vysvetlenie. 21. Podľa § 16 ods. 2 písm. b/ zákona o znalcoch (v znení účinnom v čase začatia správneho konania) znalec je povinný vykonávať znaleckú činnosť riadne a v určenej lehote. 22. Podľa § 17 ods. 6 zákona o znalcoch (v znení účinnom v čase začatia správneho konania) titulná strana znaleckého posudku obsahuje identifikačné údaje znalca, označenie "znalecký posudok", poradové číslo znaleckého posudku a stručnú charakteristiku predmetu znaleckého skúmania. "Úvod" obsahuje úlohy určené zadávateľom a právny úkon, na ktorý sa znalecký posudok použije. V časti "posudok" znalec uvedie opis predmetu znaleckého skúmania a skutočností, na ktoré pri úkone znaleckej činnosti prihliadal, uvedie postup, na ktorého základe sa dopracoval k odpovediam na otázky položené zadávateľom a k splneniu ním uložených úloh. V časti "záver" znalec odcituje otázky zadávateľa a uvedie na ne stručné odpovede. Celková skladba znaleckého posudku musí umožniť preskúmať jeho obsah a overiť odôvodnenosť postupov. Prílohy znaleckého posudku môžu tvoriť samostatnú, so znaleckým posudkom nezošitú časť; v takom prípade musia obsahovať údaje o znaleckom posudku, ku ktorému sa viažu, musia byť zošité a opatrené úradnou pečiatkou a podpisom znalca. Ak je prílohou znalecký posudok iného znalca, postačuje identifikácia prílohy v znaleckom posudku. Rovnako sa postupuje pri prílohách, ktorých rozsah je väčší ako rozsah časti "posudok". 23. Podľa § 17 ods. 7 zákona o znalcoch (v znení účinnom v čase začatia správneho konania) na požiadanie zadávateľa znalec potvrdí a doplní písomný znalecký posudok alebo jeho obsah bližšie vysvetlí. 24. Podľa § 17 ods. 8 zákona o znalcoch (v znení účinnom v čase začatia správneho konania) pri vypracúvaní znaleckých posudkov znalci postupujú podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a inštrukcií ministerstva. 25. Podľa § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o znalcoch (v znení účinnom v čase začatia správneho konania) znalec, tlmočník, prekladateľ sa dopustí správneho deliktu, ak poruší iné povinnosti ustanovené týmto zákonom. 26. Podľa § 27 ods. 3 zákona o znalcoch (v znení účinnom v čase začatia správneho konania) za správny delikt podľa odseku 1 možno uložiť tieto sankcie: a) písomné napomenutie, b) peňažnú pokutu do 50 000 Sk fyzickej osobe a do 1 000 000 Sk právnickej osobe, c) zákaz výkonu znaleckej činnosti, tlmočníckej činnosti alebo prekladateľskej činnosti na obdobie najviac jedného roka, d) vyčiarknutie zo zoznamu. 27. Podľa § 27 ods. 4 zákona o znalcoch (v znení účinnom v čase začatia správneho konania) sankciu podľa odseku 3 možno uložiť jednotlivo alebo popri sebe; sankciu podľa odseku 3 písm. d) možno uložiť súbežne len so sankciou podľa odseku 3 písm. b). 28. Podľa § 27 ods. 8 zákona o znalcoch (v znení účinnom v čase začatia správneho konania) pri ukladaní sankcií za iný správny delikt podľa tohto zákona ministerstvo vychádza z povahy, miery zavinenia, závažnosti, spôsobu, dĺžky a dôsledkov protiprávneho konania alebo opomenutia. 29. Podľa § 29 ods. 1 písm. a/ zákona o znalcoch (v znení účinnom v čase začatia správneho konania) dohľad nad činnosťou vykonáva ministerstvo sledovaním dodržiavania zákonnosti a správnosti postupov znalcov, tlmočníkov a prekladateľov a preskúmavaním podnetov na postup pri výkone tejto činnosti. 30. Podľa § 33 písm. d/ zákona o znalcoch (v znení účinnom v čase začatia správneho konania) všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví podrobnosti o ustanovení metód znaleckého určenia hodnoty majetku a postupov v prípadoch, v ktorých sa podľa osobitných predpisov vyžaduje určenie hodnoty majetku vrátane majetku podniku alebo časti podniku, alebo zložiek majetku podniku. 31. Podľa § 33 písm. e/ zákona o znalcoch (v znení účinnom v čase začatia správneho konania) všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví podrobnosti o identifikačných znakoch, o vedení denníka, o ďalších údajoch zapisovaných do denníka, o osnove a obsahu znaleckého posudku. 32. Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku táto vyhláška ustanovuje metódy a postupy stanovenia všeobecnej hodnoty majetku znalcom. Ustanovenia osobitného predpisu týmto nie sú dotknuté. 33. Podľa § 4 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku všeobecnú hodnotu zložiek majetku podniku alebo iného majetku stanoví znalec príslušného odboru podľa tejto vyhlášky formou znaleckého posudku. 34. Podľa § 4 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku pri stanovení všeobecnej hodnoty zložky majetku podniku alebo iného majetku sa postupuje podľa príloh tejto vyhlášky, vždy s prihliadnutím na osobitosti a technicko-ekonomické určenie tejto zložky majetku. 35. Podľa § 18 ods. 4 písm. b/ vyhlášky č. 490/2004 Z.z. znalec vykoná doplnenie znaleckého úkonu na odstránenie metodických alebo formálnych chýb v podanom znaleckom úkone z vlastného podnetu alebo na výzvu zadávateľa alebo ministerstva. 36. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 37. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 38. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. 39. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 40. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 41. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 42. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 43. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 44. Podľa § 48 ods. 1 Správneho poriadku ak to pripúšťa povaha veci, môžu účastníci konania medzi sebou so schválením správneho orgánu uzavrieť zmier. Správny orgán zmier neschváli, ak odporuje právnym predpisom alebo všeobecnému záujmu. 45. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. V danom prípade bolo úlohou súdu v rozsahu žalobných dôvodov posúdiť zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorý zmenil prvostupňové rozhodnutie o uznaní žalobcu za vinného zo spáchania iného správneho deliktu podľa § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o znalcoch vo výroku o uložení sankcie a uložil mu sankciu v podobe zákazu výkonu znaleckej činnosti na obdobie jedného roka a peňažnú pokutu vo výške 1.200 Eur. Základom žalobných námietok žalobcu bolo poukazovanie na nepreskúmateľnosť, resp. nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, a to vo viacerých aspektoch. V súčasnosti podmienky výkonu znaleckej činnosti, tlmočníckej činnosti a prekladateľskej činnosti, práva a povinnosti znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, ako aj podmienky činnosti znaleckých ústavov, a pôsobnosť žalovaného pri výkone ich činnosti upravuje zákon o znalcoch. Z dôvodovej správy k zákonu o znalcoch vyplýva, že jedným z aspektov, ktorý rieši zákon o znalcoch, je vymedzenie rozsahu práv a povinností, ktoré okrem tlmočníkov a prekladateľov vznikajú aj znalcom pri výkone činností poskytovaných súkromným osobám na rôzne účely. 46. Výpočet druhov znaleckého úkonu v ustanovení § 16 ods. 1 zákona o znalcoch je demonštratívny, t.j. nejde o úplný a vyčerpávajúci zoznam znaleckých úkonov, ale len o pomenovanie tých, ktoré sú v praxi najčastejšie. Výber jednoduchšej či zložitejšej formy úkonu závisí od stupňa zložitosti posudzovanej problematiky. Pre posúdenie, či ide o znalecký úkon, nie je dôležité označenie úkonu, ale jeho obsah, t.j. či úkon má, alebo nemá základné vlastnosti znaleckého úkonu, najmä odtlačok úradnej pečiatky, znaleckú doložku, a naopak. Pokiaľ by bol určitý úkon označený ako znalecký posudok bez toho, aby spĺňal vyššie uvedené znaky, nešlo by o úkon podľa zákona o znalcoch. Tri základné časti každého znaleckého úkonu sú vymedzenie, riešenie a výsledok úlohy znaleckého skúmania. Obsah znaleckého úkonu je do určitej miery determinovaný jeho vnútornou skladbou (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžk/22/2017 zo dňa 10.05.2018). Dodržiavanie formálnych náležitostí znaleckého úkonu bezprostredne súvisí nielen s jeho presvedčivosťou, ale zároveň aj s jeho preskúmateľnosťou. Presvedčivosť a preskúmateľnosť znaleckého úkonu má dopad na povinnosť znalca vykonávať znaleckú činnosť riadne. Znalecký úkon je vykonaný riadne najmä vtedy, ak jednotlivé výroky znalca obsiahnuté v úkone sú zrozumiteľné a náležite odôvodnené, t.j. úkon je v celom rozsahu preskúmateľný. V takom prípade možno vylúčiť svojvôľu, resp. zjavnú neodbornosť pri vypracovaní úkonu. 47. Na rozdiel od priestupku legálna definícia iného správneho deliktu nejestvuje. Správny delikt je teóriou správneho práva vymedzený ako „protiprávne konanie, ktorého znaky sú stanovené zákonom a za ktoré orgán verejnej správy ukladá sankcie ustanovené administratívnoprávnou normou.“ Zákonodarca v ustanovení § 27 ods. 1 zákona o znalcoch formuluje konania, ktoré ohrozujú, resp. poškodzujú záujem na riadnom výkone činností podľa zákona o znalcoch. Podľa písm. b/ uvedeného zákonného ustanovenia sa znalec dopustí správneho deliktu, ak poruší iné povinnosti ustanovené zákonom o znalcoch. Ide o širokú škálu povinností spočívajúcich napríklad v dodržiavaní zásad pre vypracovanie znaleckých úkonov (obsahové a formálne náležitosti), v poskytovaní súčinnosti orgánom dohľadu, vo vedení denníka, vo vzdelávaní a pod. 48. V tomto prípade žalobca, ako znalec v odbore Stavebníctvo, nedodržal povinnosti vyplývajúce zo zákona o znalcoch pri vypracovaní znaleckých posudkov č. 35/2016-38/2016 (viď bod 2 tohto rozsudku), z čoho vyplývala ich nepreskúmateľnosť. Nahliadnutím do administratívneho spisu a predložených znaleckých posudkov súd ustálil, že skutkový stav zistený prvostupňovým orgánom a prevzatý žalovaným tvorí dostatočný základ pre vyslovenie záveru o zodpovednosti žalobcu za správny delikt. Zistenia vyplývajúce z predmetných znaleckých posudkov boli podrobne a dostatočne presvedčivo popísané prvostupňovým orgánom v jeho rozhodnutí, pričom pokiaľ je skutkový stav zistený dostatočne, nie je povinnosťou druhostupňového správneho orgánu tento doplňovať, resp. opakovane opisovať v rozhodnutí o opravnom prostriedku (odvolaní, resp. rozklade). 49. V súvislosti so žalobcom poukazovanou zrozumiteľnosťou (teda preskúmateľnosťou) pre adresáta (zadávateľa) znaleckého úkonu súd uvádza, že zrozumiteľnosť znaleckého úkonu (v tomto prípade znaleckého posudku) pre jeho adresáta automaticky neznamená jeho všeobecnú zrozumiteľnosť, na ktorej je všeobecný záujem verejnosti, ktorú reprezentuje štát a v jeho mene žalovaný ako dohľadový orgán. V opačnom prípade by dohľad žalovaného nad činnosťou znalcov strácal v tomto smere význam. Znalci totiž vypracúvajú úkony znaleckej činnosti (znalecké posudky) nielen v súkromnoprávnom záujme, ale aj vo verejnoprávnom, napríklad pre rôzne štátne inštitúcie (čo je aj prípad žalobcu), a preto je záujem verejnosti na ich riadnom vypracovaní bezpochyby daný. Súd sa v tejto súvislosti navyše stotožňuje so žalovaným, že pre adresáta (zadávateľa) znaleckého úkonu je podstatný jeho záver a nie až tak obsahová stránka. To ale nič nemení na povinnosti znalca vypracovať, resp. vykonať úkon znaleckej činnosti riadne tak, aby z obsahového hľadiska bol tento úkon všeobecne presvedčivý a preskúmateľný. 50. Súd prisvedčil žalovanému, že doplnenie znaleckého úkonu nepredstavuje okolnosť vylučujúcu protiprávnosť. Za použitia argumentácie žalobcu by sa znalec vždy vedel zbaviť povinnosti vykonávať znaleckú činnosť riadne a následnej zodpovednosti za správny delikt, a to prostredníctvom doplnenia znaleckého úkonu. Z ustanovení § 17 ods. 7 zákona o znalcoch a § 18 ods. 4 vyhlášky č. 490/2004 Z.z. nevyplýva, že by sa doplnením znaleckého úkonu znalec zbavil svojej zákonnej povinnosti na riadnom výkone znaleckej činnosti. I keď účelom doplnenia znaleckého úkonu je odstránenie metodických alebo formálnych chýb, resp. odstránenie neúplnosti skutkového stavu (po dodatočnom zistení nových podstatných skutočností), neznamená to, že sa týmto spôsobom odstraňujú nedostatky znaleckého úkonu vo vzťahu k povinnosti znalca vykonávať znaleckú činnosti riadne. To isté platí aj v prípade doplnenia znaleckého úkonu na základe podnetu (žiadosti) zadávateľa. Navyše, ako správne poukázal žalovaný, v predmetnom správnom konaní bola posudzovaná zákonnosť vykonania znaleckých posudkov, nie zákonnosť postupu pri ich doplnení. 51. Žalobca spochybňoval posúdenie pochybení zistených prvostupňovým orgánom, a to vo vzťahu k ich závažnosti. Na tomto mieste súd poukazuje na to, že žalovaný, resp. prvostupňový orgán, ako orgán štátneho dohľadu nad činnosťou znalcov, je oprávnený v záujme ich riadnej činnosti skúmať splnenie nielen formálnych, ale aj obsahových náležitostí znaleckého úkonu. Súd nespochybňuje, čo v konečnom dôsledku ani nie je v možnostiach žalovaného, že po odbornej stránke žalovaný nemá kapacity na to, aby posudzoval správnosť odborných záverov znalcov, je však oprávnený pri skúmaní riadneho výkonu znaleckej činnosti porovnávať napr. použitú metodiku s metodikou predpísanou právnym predpisom (napr. vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku). Súd prisvedčil žalovanému, že predmetné znalecké posudky, ktoré boli predmetom dohľadu žalovaného, vykazovali z tohto pohľadu viaceré obsahové nedostatky. Okrem iného išlo o uvedenie neaktuálnych právnych predpisov ako použitých podkladov, absenciu zdôvodnenia postupu pri výbere metodiky, rozdielnosť použitej metodiky s predpísanou metodikou vo vzťahu k stanoveniu hodnoty nehnuteľnosti (polohová diferenciácia), absenciu vlastníckych a evidenčných údajov, údajov o obhliadke, popisu posudzovaných nehnuteľností, tiež nepriloženie potrebných príloh (napr. geometrický plán, nákresy nehnuteľnosti a pod.). 52. Súd poukazuje na to, že správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžh/3/2010 zo dňa 28. 04. 2011). Týka sa to žalobcom namietanej kategorizácie pojmov, ktoré použil prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí, a to pri úvahách o druhu a výške sankcie. Zákonodarca v § 27 ods. 8 zákona o znalcoch vymenoval kritéria na posúdenie stupňa nebezpečnosti prejednávaného činu pre spoločnosť, t.j. žalovaný ako orgán dohľadu má povinnosť skúmať nielen naplnenie formálnych znakov správneho deliktu, ale aj naplnenie materiálnej stránky iného správneho deliktu. Pri ukladaní druhu a výšky sankcie je žalovaný povinný vychádzať z povahy, miery zavinenia, závažnosti, spôsobu, dĺžky a dôsledkov protiprávneho konania alebo opomenutia. V tejto súvislosti si žalovaný môže v rámci správnej úvahy sám zvoliť pojmy, ktoré nie sú exaktne upravené v právnom predpise a ktoré vyplývajú z voľného hodnotenia zistených skutočností, čo bol aj prípad žalobcu, keď prvostupňový orgán rozdelil jednotlivé zistené pochybenia na kategórií, ako napríklad formálne nedostatky, závažné nedostatky, závažné pochybenia a pod. Prvostupňový orgán svoju úvahu vo vzťahu k zisteným pochybeniam riadne a presvedčivo odôvodnil, a preto tento postup v žiadnom prípade nemožno považovať za nezákonný. Navyše, pojmy, ktoré žalovaný zvolil, sú pojmy v slovenskom jazyku všeobecne známe, jednoznačné vo význame a zrozumiteľné. Vo vzťahu ich spojenia s pochybeniami žalobcu a prepojenia na odôvodnenie sankcie umožnili žalovanému jasne odôvodniť výber druhu sankcie. K námietke odlišného posúdenia závažnosti pochybení znalca žalovaným oproti prvostupňovému rozhodnutiu súd uvádza, že odvolacie konanie v správnom konaní tvorí jeden celok s prvostupňovým konaním, a teda účastníci konania môžu až do vydania rozhodnutia o odvolaní uvádzať nové skutočnosti a navrhovať dôkazy. V odvolacom konaní taktiež platí, že odvolací orgán je oprávnený a súčasne povinný preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Odvolací orgán preskúmava zákonnosť postupu prvostupňového orgánu, ako aj zákonnosť a vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že bez ohľadu na to, aké námietky uvedie účastník konania v odvolaní, odvolací orgán je povinný preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. (NSSR 4Sžo/240/2015). Žalovaný teda nepochybil, keď zmenil a doplnil v tomto smere prvostupňové rozhodnutie. Svoje závery totiž riadne odôvodnil, pričom odôvodnenie sa v dostatočnom rozsahu nachádza na stranách 7-9 napadnutého rozhodnutia. 53. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom zmierneho vybavenia veci súd rovnako ako žalovaný poukazuje na znenie § 3 ods. 4 Správneho poriadku, ktorý hovorí o zásade rýchlosti a hospodárnosti konania. S touto zásadou súvisí aj možnosť vybavenia veci zmierom, a to za predpokladu, ak to povaha veci pripúšťa. Zmier je jedným zo spôsobov ukončenia správneho konania, a to dispozitívnym právnym úkonom účastníkov. V praxi ide vcelku o ojedinelú formu ukončenia správneho konania. Vo svojej podstate je to forma procesnej dohody o vyriešení určitých sporných otázok medzi účastníkmi. Keďže uzavretý zmier má procesné účinky rozhodnutia, zákon vyžaduje jeho schválenie správnym orgánom, v ktorom sa premieta súlad s právnymi predpismi a ochrana verejných záujmov. Aby však mohlo dôjsť k uzavretiu zmieru, musia byť splnené určité podmienky, a to prebiehajúce správne konanie pred príslušným správnym orgánom, ktorého predmetom sú sporné otázky a existencia dvoch alebo viacerých účastníkov, ktorí v konaní majú protikladné postavenie. To znamená, že zmier v správnom konaní nemožno uzavrieť medzi účastníkom konania a správnym orgánom. Ak účastníkom konania je iba jedna fyzická alebo právnická osoba, správny orgán musí vždy vydať rozhodnutie. Na základe uvedeného sa súd stotožňuje so žalovaným, že názor žalobcu v tomto smere vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. To isté platí aj vo vzťahu k názoru žalobcu na možnosť upustenia od potrestania. Súd súhlasí so žalovaným, že tento inštitút nie je upravený v zákone o znalcoch, a preto ak bolo rozhodnuté o vine žalobcu sa spáchaný správny delikt podľa § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o znalcoch, žalovaný správne rozhodol aj o treste podľa § 27 ods. 3 uvedeného zákona, pričom sankcie bol oprávnený aj kombinovať (ods. 4). Zákon o znalcoch taktiež neupravuje povinnosť žalovaného odôvodniť, prečo nepoužil iný druh sankcie. Naopak, povinnosťou žalovaného je presvedčivo zdôvodniť použitý druh sankcie. Navyše, vytýkať žalovanému, či prvostupňovému orgánu, že neodôvodnili, resp. neuvažovali o upustení potrestania nie je v prejednávanej veci namieste. Z obsahu oboch napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že žalobcovi boli vo vzťahu k predmetným znaleckým posudkom vytýkané niekoľkonásobné pochybenia označené v prvostupňovom rozhodnutí na strane 1-10 (celkovo ich bolo až 19 v znaleckom posudku č. 35/2016, 20 v znaleckom posudku č. 36/2016, 19 v znaleckom posudku č. 37/2016 a 4 v znaleckom posudku č. 38/2016). Správne orgány sa zaoberali ich identifikáciou a ich valuáciou. V tomto kontexte logicky nebolo nutné poskytnúť správnu úvahu smerujúcu k upusteniu potrestania. Samotná správna úvaha poskytnutá správnymi orgánmi v súvislosti s uložením sankcie (závažnosť pochybení) dáva odpoveď na otázku prečo v danom prípade nebolo možné upustiť od potrestania. 54. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zmenil druh sankcie, keď namiesto vyčiarknutia zo zoznamu znalcov podľa § 27 ods. 3 písm. d/ zákona o znalcoch uložil žalobcovi trest zákazu výkonu znaleckej činnosti v maximálnej možnej dĺžke jedného roka podľa písm. c/ uvedeného zákonného ustanovenia. Ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode, bolo povinnosťou žalovaného dostatočne a presvedčivo odôvodniť voľbu sankcie. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd konštatuje, že žalovaný dostatočným spôsobom odôvodnil zmenu druhu sankcie, keď okrem iného uviedol, že v tomto prípade ide o prvé sankcionovanie žalobcu, ale na druhej strane žalobca vypracovaním nepreskúmateľného znaleckého posudku v odbore, v ktorom je zapísaný v zozname znalcov, porušil svoju povinnosť riadneho výkonu znaleckej činnosti natoľko, že sankcia zákazu činnosti bola uložená v hornej hranici. Súd neprisvedčil žalobcovi ani v súvislosti s údajným likvidačným charakterom uloženej peňažnej pokuty, ktorá bola žalovaným nezmenená a uložená v rovnakej výške ako prvostupňovým orgánom, a to vo výške 1.200 Eur. Podľa názoru súdu žalovaný a hlavne pred ním prvostupňový orgán dostatočne odôvodnili výšku uloženej pokuty, a to predovšetkým s poukazom na neexistenciu jej likvidačného charakteru pre žalobcu. Ako vyplýva z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, prvostupňový orgán skúmal osobné a majetkové pomery žalobcu a zistil, že ten vykonáva znaleckú činnosť nielen ako znalec - fyzická osoba, ale aj ako člen pracovnej skupiny znalcov znaleckej organizácie P., Q..J..H.. a zároveň je spoločníkom a konateľom spoločností F., Q..J..H.. a Z. D., Q.. Q. J..H.. Žalovaný zistil, že žalobcovi bola ako odmena za predmetné znalecké posudky uhradená suma 21.896,06 Eur na jeho účet zo strany Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Samotná táto suma tvorí dostatočný predpoklad o spôsobilosti žalobcu byť schopný uhradiť uloženú pokutu vo výške 1.200 Eur tak, aby to pre neho nemalo likvidačný charakter a zároveň, aby táto pokuta vzhľadom na závažnosť pochybení žalobcu spĺňala represívny účel. Súd považuje rozsah zisťovania žalovaného ohľadom primeranej výšky sankcie s prihliadnutím na jej likvidačný charakter za dostatočný a primeraný účelu stanovenému zákonom o znalcoch. 55. Súd vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov v danom prípade postupovali v súlade s citovanou právnou úpravou, vo veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia uviedli dôvody, na základe ktorých v danej veci rozhodli, námietkami žalobcu sa náležite zaoberali a žalovaný sa súčasne v dôvodoch svojho rozhodnutia náležite vyporiadal s rozkladovými námietkami. V konaní pred správnymi orgánmi bolo nepochybne preukázané, že žalobca sa dopustil konania, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa § 27 ods. 1 písm. b/ zákona o znalcoch, za čo mu bola uložená vyššie uvedená sankcia (zákaz činnosti a peňažná pokuta), ktorá bola zároveň aj dostatočne a vyčerpávajúco odôvodnená. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu, súd teda považuje za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 56. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 57. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). .