Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Sa/108/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201686 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018201686.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou, v právnej veci žalobcu: D. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganskej islamskej republiky, aktuálne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zast. Ligou za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Baštová 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, 930 07 Medveďov, v konaní o správnej žalobe žalobcu zo dňa 22.11.2018 vo veci zaistenia proti rozhodnutiu žalovaného PPZ-HCP-ME-186-007/2018-U zo dňa 19.11.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave: 1/ z r u š u j e napadnuté rozhodnutie žalovaného PPZ-HCP-ME-186-007/2018-U zo dňa 19.11.2018, ktorým bol žalobca D. A., nar. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti zaistený dňom 19.11.2018 najviac do 01.04.2019. 2/ n a r i a ď u j e žalovanému, aby bol žalobca D. A., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Afganskej islamskej republiky, bez dokladu totožnosti bezodkladne prepustený zo zaistenia, realizovaného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Žalobcovi n e p r i z n á v a náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Podanou správnou žalobou zo dňa 22.11.2018, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku, zák. č. 162/2015 Z.z. (ďalej len „SSP“), doručenou dňa 28.11.2018 Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, žalobca sa postupom podľa ust. § 221 ods. 1 SSP domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného číslo: PPZ-HCP-ME-186-007/2018-U zo dňa 19.11.2018 a nariadenia bezodkladného prepustenia žalobcu zo zaistenia. Žalobca správnemu orgánu vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu, ktorý je zároveň v rozpore s obsahom spisov a nemá v nich oporu, nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 2. K nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov uviedol, že žalovaný nedostatočne odôvodnil potrebu ďalšieho pozbavenia jeho osobnej slobody žalobcu, nedostatočne odôvodnil účelovosť žiadosti o azyl podanej žalobcom a vôbec neodôvodnil možnosť aplikácie menej prísneho donucovacieho opatrenia v prípade žalobcu. Žalovaný neodôvodnil riziko úteku žalobcu, len ho konštatoval. Taktiež neodôvodnil lehotu zaistenia, ktorá je navyše stanovená v rozpore so zákonom. 3. K nedostatočne zistenému skutkovému stavu, ktorý považuje aj za v rozpore s obsahom spisov, žalobca jasne v zápisnici zo dňa 19.11.2018 uviedol, že sa do domovského štátu vrátiť nechce, nakoľko sa bojí o svoj život a poukázal na skutočnosť, že toto už tvrdil v predchádzajúcom konaní. Žalovaný napriek tomuto tvrdeniu žalobcu uviedol, že jeho žiadosť o azyl je podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vyhostenie. Obavu o svoj život deklaroval žalobca aj vo Vyhlásení, ktorým podal žiadosť o azyl dňa 02.08.2018. Jedná sa o zrejmý rozpor rozhodnutia s obsahom spisu. Žalobca v zápisnici jednoznačne uviedol, že chce dostať azyl, aby mohol žiť v bezpečí, a že v prípade prepustenia zo zaistenia by žil ako ostatní ľudia. Nedostatočne zistený skutkový stav spočíva v nedostatočnom zistení si dôvodov, pre ktoré žalobca žiadal o azyl a deklaruje obavu z návratu do Afganistanu, a následnom vyhodnotení a odôvodnení týchto dôvodov. Žalobca v predmetnej zápisnici zo dňa 19.11.2018 vysvetlil žalovanému, prečo podal žiadosť o azyl neskôr, až po jeho zaistení. Poukázal na to, že nevedel, v ktorej krajine je, t.j. nepoznal Slovensko, čo je prirodzené, žalobca nikdy nechodil do školy a o Slovensku, predtým nepočul. Žalobca v predchádzajúcej zápisnici zo dňa 01.10.2018 uviedol, že mu rodičia povedali, že doma sú nepokoje a má zostať kde je. Žalovaný napriek tvrdeniam žalobcu o obave o svoj život a o nepokojoch, ktoré sú doma bez toho, aby si do spisu zabezpečil informácie o krajine pôvodu - Afganistane, a konkrétne o provincii, z ktorej žalobca pochádza, tvrdí, že jeho žiadosť o azyl je účelová. Taktiež rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov aj vo vzťahu k vyhodnoteniu rizika úteku a nemožnosti aplikovať menej prísne donucovacie opatrenia, kedy zo zápisnice zo dňa 19.11.2018 je zrejmé, že žalobca je žiadateľ o azyl, a taktiež na otázku ako by sa správal v prípade prepustenia žalobca uviedol, že by žil ako ostatní ľudia. Ďalej namietol podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 4. K skutkovým okolnostiam, k uvedeným žalobným bodom uviedol, že zo zápisnice, ktorú so žalobcom spísali po predvedení na ÚPZC Medveďov za účelom podania vyjadrenia ohľadne jeho pobytu na území Schengenských štátov vyplýva, že sa ho pýtali otázky, ktoré absolútne nevychádzajú z aktuálneho skutkového stavu, teda zo skutočnosti, že žalobca sa na území Slovenskej republiky nachádza v pozícii žiadateľa o azyl, a teda sa tu nachádza oprávnene, o čom mal žalovaný v čase začatia konania vedomosť. Pýtali sa ho: „Ste si vedomý, že ste porušili zákony krajín EÚ, ako aj zákony SR tým, že ste vstúpili a nachádzate sa na území SR neoprávnene ?“ Podľa ustanovenia zákona o azyle aj judikatúry súdov sa žiadateľ o azyl nachádza na území SR oprávnene. V rozsudku NSSR sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016 sa uvádza: „Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.“ Ďalej sa ho pýtali, či si vie na území SR zabezpečiť ubytovanie. Táto otázka v prípade žiadateľa o azyl tiež nie je namieste, keďže všetci žiadatelia o azyl majú právo podľa zákona o azyle, o ubytovanie a starostlivosť v zariadeniach Migračného úradu MV SR, teda v Záchytnom tábore v Humennom a následne v pobytových táboroch- v Rohovciach alebo v Opatovskej Novej Vsi. 5. Žalovanému vytkol, že zo Zápisnice, ktorú so žalobcom spísali po predvedení na ÚPZC Medveďov za účelom podania vyjadrenia ohľadne jeho pobytu na území Schengenských štátov vyplýva, že sa ho pýtali otázky, ktoré absolútne nevychádzajú z aktuálneho skutkového stavu, teda zo skutočnosti, že žalobca sa na území SR nachádza v pozícii žiadateľa o azyl, a tu sa nachádza oprávnene, o čom mal žalovaný v čase začatia konania vedomosť. Pýtali sa ho: „Ste si vedomý, že ste porušili zákony krajín EÚ, ako aj zákony SR tým, že ste vstúpili a nachádzate sa na území SR neopodstatnene?“ Vo svojom rozhodnutí len konštatuje, že v jeho prípade existuje riziko úteku, ale odôvodnením jeho existencie či neaplikovaním menej prísneho donucovacieho opatrenia sa nezaoberá, čím je jeho rozhodnutie nedostatočne odôvodnené. 6. V uvedených súvislostiach poukázal na rozhodnutia NS SR 10Sza/3/2017 zo dňa 09.02.2017, sp.zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016 a sp.zn. 10Sza/15/2016 zo dňa 01.07.2016. Žalobca ďalej poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. II ÚS 147/2013-50 a článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, s ktorým nemožno jeho zaistenie považovať za súladné aj napriek tomu, že žalovaný tento súlad bez ďalšieho konštatuje. Poukázal na to, že v jeho prípade sa jeho zaistením v pozícii žiadateľa o azyl nebráni nepovolenému vstupu cudzinca na územie SR, ani sa nerealizuje vyhostenie či vydanie, keďže sa na území SR nachádza oprávnene a ako žiadateľ o azyl má možnosť poskytnutia ubytovania a starostlivosti v zariadení MV SR pre žiadateľov o azyl, počas prebiehajúceho azylového konania ho nemožno vyhostiť a keďže pochádza z Afganistanu, je vysoká pravdepodobnosť, že mu bude poskytnutá minimálne doplnková ochrana. Opakovane deklaroval, že chce zotrvať na území SR a žalovaný nijako nepreukázal a neodôvodnil riziko jeho úteku a nemožnosť uloženia menej prísneho donucovacieho opatrenia. Jeho zaistenie do konca azylového konania predstavuje svojvoľný zásah do jeho práva na osobnú slobodu. V prípade žalobcu, ktorý je žiadateľom o azyl s najväčšou pravdepodobnosťou mu bude poskytnutá doplnková ochrana, počas prebiehajúceho azylového konania nemôže dôjsť k realizácii jeho vyhostenia. Jeho zaistenie je úplne neúčelné a svojvoľné, odporujúce čl. 5 Dohovoru. V danom prípade žalovaný nezvážil a neodôvodnil aplikáciu menej prísneho donucovacieho opatrenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, konkrétne umiestnenie žalobcu do Záchytného tábora v Humennom a nezákonne určil aj lehotu zaistenia žalobcu, kedy podľa zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o azyl môže byť zaistený maximálne 6 mesiacov, pokiaľ trvajú dôvody zaistenia podľa § 88a. 7. Vo vyjadrení zo dňa 28.11.2018, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe, na námietku žalobcu, že nedostatočne odôvodnil účelovosť žiadosti o azyl, žalovaný uviedol, že v minulosti žalobca podával vyjadrenia pred správnym orgánom, resp. pred Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Žilina, kde uviedol, že jeho cieľovou krajinou bolo Francúzsko, a na otázku či žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky uviedol, že nežiada o azyl na území SR. Nemal pri sebe žiadny doklad, okrem dokladu zo Srbska. Doklad bol vystavený na meno D. A. T.. Ďalej v zápisnici pod č. PPZ- HCP-ME-186-005/2018-U zo dňa 19.11.2018 uviedol, že chce ísť do Francúzska alebo do Talianska, nakoľko mal také informácie, že štátni príslušníci Afganskej islamskej republiky tam dostanú azyl. Ide o neznámu osobu, bez akýchkoľvek dokladov. Uviedol, že nie je potvrdená pravá identita žalobcu. Žalobca počas konania vo veci administratívneho vyhostenia uviedol, že sa volá D. A., nar. XX.XX.XXXX. Bol zaregistrovaný aj do asistovaného dobrovoľného návratu, avšak pod menom D. M., nar. XX.XX.XXXX. Mal za to, že žalobca úmyselne uvádza nesprávne údaje o svojej totožnosti, aby nedošlo k výkonu jeho vyhostenia. Žalovaný uviedol, že skúmal aj možnosti uloženia menej závažného prostriedku namiesto zaistenia, pričom žalobcovi bola v zápisnici č. PPZ-HCP-ME-186-005/2018-AV zo dňa 19.11.2018 položená otázka, týkajúca sa jeho finančných prostriedkov, k čomu uviedol, že nemá žiadne. Žalobcovi bola kladená aj otázka, či vie preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky, na čo odpovedal, že nevie. V podanej správnej žalobe žalobca poukázal na neodôvodnenie rizika úteku. Žalovaný uviedol, že riziko úteku neodôvodnil preto, že v predmetnom rozhodnutí o zaistení č.: PPZ- HCP-ME-186-005/2018-U zo dňa 19.11.2018 je uvedený § 88a ods. 1 písm. c) Zákona o pobyte cudzincov, ktorý poukazuje na to, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu s cieľom výlučne oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. K námietke žalobcu, že žalovaný neodôvodnil lehotu zaistenia, žalovaný poukázal na to, že v danom prípade nejde o konkrétny dátum zaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia. Námietky uvádzané v podanej správnej žalobe podľa názoru žalovaného nevychádzajú zo skutkového stavu veci a nekorešpondujú z jeho zisteniami, napadnuté rozhodnutie považuje za obsahovo zrozumiteľné, plne v súlade so všeobecne záväznými právnymi normami platnými na území Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Napadnutú žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. 8. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP ) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 06.12.2018. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd dospel k záveru že správna žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného zrušil. 9. Podľa ust. § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, a) ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak. 10. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 11. Podľa § 221 ods. 1, 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 12. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 13. Podľa § 230 ods. 1 pís. a) S.s.p., ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 14. Podľa § 3 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 15. Napadnutým rozhodnutím číslo PPZ-HCP-ME-186-007/2018-U zo dňa 19.11.2018, odôvodneným ust. § 88a ods. 1 písm. c), § 88 ods.1 písm.b) , § 88a ods.3, § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, účastníka konania ako žiadateľa o udelenie azylu, keďže ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného, z dôvodu existencie dôvodného podozrenia, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie vedené pod č.: PPZ-HCP- BB7-139-016/2018-AV, vydaného Oddelením cudzineckej polície PZ Žilina (ďalej len „OCP PZ Žilina“). ÚPZC Medveďov účastníka konania (žalobcu) podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov s poukazom na § 88a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, dňom vydania rozhodnutia, t.j. 19.11.2018 zaistil a umiestnil do zariadenia ÚPZC Medveďov. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ÚPZC Medveďov, stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa § 88a ods. 1 písm. c) o pobyte cudzincov, najviac do 01.04.2019. Žalobca dňa 02.08.2018 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Dňa 19.11.2018 bol žalobca na základe príkazu na prepustenie zaistenej osoby zo zariadenia vydaného ÚPZC Medveďov pod č..PPZ-HCP-ME-156-021/2018-U zo dňa 19.11.2018 , v zmysle § 90 ods. 2 písm.b) bod 2 zákona o pobyte cudzincov, žalobca prepustený na slobodu. Na základe skutočnosti, že žalobca je žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky a Migračný úrad Ministerstva vnútra SR nevydal právoplatné rozhodnutie v danom konaní a existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, preto začal ÚPZC Medveďov konanie vo veci zaistenia žalobcu v zmysle § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. 16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 17. Podľa § 88 ods. 2, 3, 4 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 18. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. 19. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 20. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 21. Podľa § 89 ods. 2 a 3 zákona o pobyte cudzincov o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a/ alebo písm. b/. Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6;to neplatí ak ide o žiadateľ o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 23. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie. 24. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 25. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci D. S. E.. D. S. S. v. K., v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. 26. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec C. S. proti Polícia ČR, C-534/11) vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“). Súdny dvor v predmetnej veci súčasne zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku). 27. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nakoľko žalovaný nedostatočne odôvodnil potrebu ďalšieho pozbavenia osobnej slobody žalobcu, nedostatočne odôvodnil účelovosť žiadosti o azyl podanej žalobcom, a neodôvodnil možnosť aplikácie menej prísneho donucovacieho opatrenia v prípade žalobcu. Rozhodnutie žalovaného vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, a to jednak z dôvodu, že žalobca v zápisnici zo dňa 19.11.2018 uviedol, že sa do domovského štátu vrátiť nechce, nakoľko sa bojí o svoj život. Obavy o svoj život deklaroval aj vo Vyhlásení, ktorým podal žiadosť o azyl dňa 02.08.2018. Poukázanie žalovaného, na účelovosť podanej žiadosti o azyl, je v rozpore s prebiehajúcim azylovým konaním vo veci žiadosti o azyl podanej žalobcom z dôvodu, že ak by Migračný úrad MV SR zastával názor, že žiadosť o azyl bol žalobcom podaný len z dôvodu odvrátiť bezprostredne hroziace vyhostenie z územia SR, alebo ak by Migračný úrad MV SR dospel k záveru, že žalobca odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, § 10, § 13a alebo § 13b zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle, a ak by žiadosť žalobcu o azyl už zamietol podľa § 12 zákona o azyle. Podľa § 12 ods. 3 zákona o azyle, Migračný úrad MV SR zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú do 60 dní od začatia konania. Žalobca ako žiadateľ o azyl, podal žiadosť o azyl dňa 02.08.2018, pričom 60 dní uplynulo dňa 01.10.2018. Žiadosť o azyl žalobcu, zo strany Migračného úradu Ministerstva vnútra SR nebola zamietnutá ako zjavne neopodstatnená, teda Migračný úrad MV SR ako zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl žalobcu nezastáva názor, že by žalobca podal žiadosť o azyl len z dôvodu odvrátiť bezprostredne hroziace vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Taktiež nesprávne posúdenie veci spočíva aj v určení lehoty zaistenia, kedy žiadateľa o azyl možno zaistiť maximálne na 6 mesiacov. 28. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu a s tým spojeným konaním o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 29. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky. Žalovaný v rozhodnutí neprezentoval žiadne dôvody z ktorých vychádzal pri závere o možnom riziku úteku žalobcu a žiadnym spôsobom, aj s ohľadom na skutočnosť, že žiadny správny orgán a teda ani žalovaný nedokáže presne určiť čas potrebný na vykonanie úkonov, pretože nikto v čase rozhodovania o zaistení cudzinca nevie presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov, pričom každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny, neposkytol základné zdôvodnenie ohraničenia stanovenej dĺžky zaistenia ako esenciálnej náležitosti rozhodnutia o zaistení. Rovnako vôbec, za statusu žalobcu ako žiadateľa o azyl, nevenoval ani najmenšiu pozornosť alternatívam zaistenia. Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku a ako také, je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. 30. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 31. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 32. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v ich postupe pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 33. S poukazom na ust. § 230 ods. 1 písm. a) SSP súd súčasne nariadil žalovanému, aby bezodkladne žalobcu prepustil zo zaistenia. 34. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP, a za rešpektovania prejavu žalobcu, ktorým si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, mu tieto nepriznal. 35. Žalovaného pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p.uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).