Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/275/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110213690 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1110213690.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a sudcov JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: H. T., Q. XX.XX.XXXX, U. J.W. X, XXX XX R., proti žalovaným: 1/Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, Vajanského nábrežie 3, 814 21 Bratislava, X/ P. U., Q. XX.XX.XXXX, U. D. X, XXX XX U., 3/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. 1, 814 99 Bratislava, 4/ Slovenská republika v zastúpení Okresným úradom Bratislava, Staromestská 6, 814 40 Bratislava, 5/ T&D Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov Tallerova 2 a Dobrovičova 1, Bratislava, Tallerova 2, 811 02 Bratislava, IČO: 31 786 332, zastúpený: Advokátska kancelária Nagy&Zachveja s.r.o., Cibická cesta 2, 900 21 Svätý Jur, IČO: 36 868 272, X/ W. Š., Q. XX.XX.XXXX, U. W. XXX/XX, XXX XX U., o určenie nájomcu a určenie vlastníctva a o určenie, že záložné právo nevzniklo a neexistuje, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 22. júna 2018 č. k. 16C/53/2010- 590, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku p o t v r d z u j e . Žalovanému 5/ sa nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, žalovanému 5/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100% a žalobcovi priznal proti žalovaným 1/,2/,3/,4/ a 5/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 2. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobca podal dňa 23.02.2000 na Okresný súd Bratislava I žalobu, ktorou sa domáhal pôvodne žalovanému 1/ a žalovanej 2/ určenia, že nájomná zmluva uzavretá medzi žalovaným 1/, ako prenajímateľom, a žalovanou 2/, ako nájomcom X-Z. U. na X. R. na D. I. Č.. X v U. s účinnosťou od 06.07.1992, je neplatná a kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 1/, ako predávajúcim, a žalovanou 2/, ako kupujúcou, ktorej vklad bol povolený pod č. T., je neplatná. V priebehu konania žalobca rozšíril žalobu o žalovaného 3/ Hlavné mesto SR Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava a žalovaného 4/ vtedajší Krajský úrad Bratislava, Staromestská 6, Bratislava a zmenil petit žaloby tak, že sa domáhal, aby súd určil, že k prechodu nájmu X-Z. U. Č.. XX na D. I. X. T. U. zo žalobcu ako pôvodného nájomcu na žalovanú 2/ ako nového nájomcu nedošlo, a aby súd určil, že nájomná zmluva uzavretá dňa 06.07.1992 o prenájme X-Z. U. Č.. XX na D. Č.. X T. U., ktorá bola uzatvorená medzi žalovaným 1/, ako prenajímateľom bytu, a žalovanou 2/, ako nájomcom bytu, s účinnosťou od vzniku nájmu od 06.07.1992 je v plnom rozsahu absolútne neplatná, a aby súd určil, že zmluva č. XXXXXXX/XX/XX o prevode vlastníctva X-Z. U. Č.. XX na D. X T. U., a zároveň o prevode spoluvlastníckeho podielu vo výške 129/10000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach a príslušenstve bytového domu Y.. Č.. XXXXX, ktorá bola uzatvorená dňa 4.11.1997 medzi žalovaným 3/ a žalovaným 4/, ako predávajúcimi, a žalovanou 2/, ako kupujúcou, na základe ktorej žalovaná 2/ nadobudla tento byt do svojho výlučného vlastníctva pod č. vkladu v katastri nehnuteľností T. - XXXXX/ XX zo dňa 10.6.1999 vrátane uvedených spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve bytového domu ako aj na pozemku, je v plnom rozsahu absolútne neplatná. 3. V (inom) konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9C/23/2000 súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 9C/23/2000-213 zo dňa 27.06.2006 tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania žalovanej 2/ a žalovaným 1/, 3/ a 4/ náhradu trov konania nepriznal. Súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení neplatnosti právnych úkonov, ktorých sa domáhal určovacou žalobou podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku, má naliehavý právny záujem, t. j. že s navrhovaným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva k nájmu bytu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 5Co/375/07-306 zo dňa 9.03.2010 napadnutý rozsudok súd prvej inštancie potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 15.02.2012 č.k. 6Cdo 186/2011-365 žalobcom podané dovolanie odmietol. 4. Súd prvej inštancie v tomto konaní poukázal na to, že žalobcovi bol rozhodnutím starostky Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto zo dňa 16.04.1991 č.j. U. XXX-X-XXX/XXXX-F.. pridelený náhradný jednoizbový byt o rozlohe 17 m2, I. kat., nachádzajúci sa na X. R. na Y. I.. Č.. X (W. D. Č.. X) T. U., a to v súlade s § 48 zák. č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi, na základe ktorého mal žalobca v nájme predmetný byt. Spornou skutočnosťou bolo, či žalobca je nájomcom predmetného bytu doposiaľ, nakoľko žalobca spochybňoval vlastnícke právo žalovanej 2/ k bytu, ktoré nadobudla na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu, uzatvorenej dňa 04.11.1997 medzi žalovanou 2/, ako kupujúcou, a žalovaným 3/ a žalovaným 4/, ako predávajúcimi, podľa § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, pričom táto zmluva bola so žalovanou 2/ uzatvorená ako s nájomcom bytu, pretože žalovaná 2/ sa stala nájomcom bytu na základe nájomnej zmluvy zo dňa 06.07.1992, ktorej platnosť žalobca spochybňoval. Súd prvej inštancie sa v konaní zaoberal predovšetkým námietkou premlčania vznesenou žalovaným 1/ v odvolacom konaní, a to i s poukazom na závery rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/489/2015-519 zo dňa 26.10.2017 v danej veci. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom tohto sporu bolo určenie práva žalobcu k nájmu bytu. Podľa § 100 Občianskeho zákonníka sa premlčujú zásadne všetky majetkové práva až na stanovené výnimky. Právo nájmu k bytu (§ 685 a nasl. Občianskeho zákonníka) patrí medzi majetkové práva, ktoré možno oceniť peniazmi. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 1991 (pred účinnosťou novely vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb.) sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva, práv osobného užívania bytov a pozemkov, obmedzenia prevodu nehnuteľností, ako aj práva z vkladov na vkladnej knižke alebo na bežnom účte, pokiaľ vkladový vzťah trvá; nepremlčuje sa tiež právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku podľa § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Od 1. januára 1992 sa právo osobného užívania bytu zmenilo na nájom bytu ku dňu nadobudnutiu účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. (porovnaj § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zároveň došlo aj k zásadnej zmene úpravy vo vymedzení, ktoré majetkové práva sa nepremlčujú a to novým znením ustanovenia § 100 ods. 2 a pripojením odseku 3. Zákonodarca pri tejto novele medzi výnimky z majetkových práv, u ktorých nedochádza k premlčaniu, právo nájmu k bytu (nájom bytu) nezaradil. Z porovnania § 100 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 1991 s jeho znením účinným od 1. januára 1992 je takto zreteľný zámer zákonodarcu nevylúčiť právo nájmu k bytu (ktoré nahradilo právo osobného užívania bytu) z majetkových práv, ktoré sa premlčujú. Právo nájmu k bytu a jeho určenie teda patrí medzi majetkové práva, ktoré podliehajú premlčaniu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/8/2008 (R 31/2010), podľa ktorého sa i právo nájmu k bytu premlčuje. Podľa § 100 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.1992 teda premlčaniu podlieha aj nájom k bytu, preto právo žalobcu, ktorého určenia sa domáhal v danom spore (určenie práva nájmu k bytu), podliehalo tiež premlčaniu. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaným 1/ vznesená námietka premlčania tak bola vznesená opodstatnene, a bola v danej veci právne relevantná. 5. Súd prvej inštancie v ďalších dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v danej veci sa žalobca domáhal určenia, že je nájomcom bytu a spochybňoval platnosť nájomnej zmluvy uzavretej so žalovanou 2/ dňa 06.07.1992, na základe ktorej sa žalovaná 2/ stala nájomcom predmetného bytu. Žalobca prvú žalobu o určenie, že nedošlo k prechodu nájmu bytu na žalovanú 2/ a o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/23/2000 podal až v roku 2000. V danom spore bola žaloba podaná až dňa 19.03.2010. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Žalobcovi tak začala plynúť premlčacia doba odo dňa 07.07.1992 a uplynula mu dňa 07.07.1995. Vzhľadom k tomu, že žaloba bola podaná dávno po uplynutí premlčacej doby a žalovaný 1/ vzniesol námietku premlčania, súd musel skonštatovať, že právo žalobcu, ktorého určenia sa domáha v tomto konaní, je premlčané, a preto súd nemohol žalobcovi priznať resp. určiť, že takéto právo mu patrí, keďže po účinne vznesenej námietke premlčania stratilo žalobcovo právo nárok na vynútiteľnosť. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že námietku premlčania podanú žalovaným 1/ nemožno akceptovať z dôvodu, že žalobca sa v konaní domáha absolútnej neplatnosti právneho úkonu a absolútna neplatnosť právneho úkonu je nepremlčateľná, nakoľko v danej veci predmetom sporu nebolo určenie neplatnosti právneho úkonu, ale určenie trvania nájomného vzťahu. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že právo nájmu žalobcu k predmetnému bytu je premlčané, nemohol žalobe vyhovieť a z tohto dôvodu nebol daný naliehavý právny záujem žalobcu ani na ďalších určovacích návrhoch v podanej žalobe. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu, bez ďalšieho (t.j. meritórneho prejednania veci), zamietol v celom rozsahu. 6. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol súd prvej inštancie v druhom výroku enunciátu rozsudku podľa § 255 ods. 1 v spojení s 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaný 5/ má voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového konania v rozsahu 100%. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Súd prvej inštancie následne uviedol, že žalovaní mali v konaní plný úspech, preto im patrí plná náhrada trov prvoinštančného konania potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd prvej inštancie však priznal náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi len žalovanému 5/, pretože len žalovaný 5/ si náhradu trov konania uplatnil a zároveň len žalovanému 5/ aj vyplývali trovy konania zo spisu. Ostatní žalovaní, t.j. žalovaný 1/, žalovaný 2/, žalovaný 3/, žalovaný 4/ a žalovaný 6/ si náhradu trov konania neuplatnili a zo spisu týmto žalovaným ani žiadne trovy konania nevyplývali, preto im súd prvej inštancie náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie sa zároveň sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu a nepriznal žalobcovi oslobodenie od náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, nakoľko nevyhovujúce majetkové a sociálne pomery žalobcu ako aj tvrdenia žalobcu, že o byt prišiel nezákonne v spojení s nespravodlivosťou zákona a nepredvídateľnosti výkladu súdu k právnym otázkam, nepovažoval súd za relevantné dôvody hodné osobitného zreteľa, z dôvodu ktorých by žalovanému 5/ nemal priznať nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi. Navyše žalobca bol takmer počas celého konania právne zastúpený (ako aj v konaní sp. zn. 9C/23/2000), nepožiadal o bezplatnú právnu pomoc z dôvodu nedostatku financií, preto mal súd prvej inštancie za to, že žalobcove údajné nedostatočné majetkové a sociálne pomery neboli tak závažné a hlavne neboli v konaní preukázané, aby mu súd priznal oslobodenie od náhrady trov konania. Rovnako sa súd prvej inštancie nestotožnil s návrhom žalobcu ohľadom "oneskorene" vznesenej námietky premlčania, z ktorého dôvodu mal súd vyvodiť podľa žalobcu zodpovednosť za takéto oneskorené vznesenie námietky premlčania, nakoľko námietky premlčania možno vznášať počas celého konania, pričom súd na takto vznesenú námietku premlčania musí prihliadnuť. Súd prvej inštancie v tomto smere uviedol, že zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva tomu, kto námietku premlčania v konaní vznesie, zodpovednosť za včasnosť podania námietky premlčania, preto súd na takúto argumentáciu žalobcu týkajúcu sa oneskorene vznesenej námietky neprihliadol, nakoľko uvedené nemá oporu v zákone. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie priznal žalovanému 5/ náhradu trov prvoinštančného konania za účelné bránenie sa voči žalobcovi v rozsahu 100%, keďže žalovaný 5/ bol v konaní úspešný voči žalobcovi, ktorý konanie inicioval a nebol v ňom úspešný. 7. V treťom výroku enunciátu súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s 262 ods. 1 C.s.p. a to tak, že žalobca má voči žalovanému 1/, žalovanému 2/, žalovanému 3/, žalovanému 4/ a žalovanému 5/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie v tomto smere uviedol, že žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, keď podal odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 16C/53/2010-423 zo dňa 23.04.2015, na základe ktorého Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6Co/489/2015-519 zo dňa 26.10.2017 zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, preto žalobca má právo na náhradu trov odvolacieho konania potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovanému 1/, žalovanému 2/, žalovanému 3/, žalovanému 4/ a žalovanému 5/ v odvolacom konaní, ktorý v odvolacom konaní úspech nemali. Súd prvej inštancie zároveň nepriznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému 6/, pretože žalovaný 6/ sa v predmetnom konaní stal stranou sporu až na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 16C/53/2010-553 zo dňa 09.05.2018, ktorým súd rozhodol o pripustení vstupu Z.. W. Š.G., Q.. XX.XX.XXXX, U. W. XXX/XX, U. do konania ako žalovaného 6/. Keďže žalovaný 6/ nebol stranou sporu v odvolacom konaní, nemohol byť v odvolacom konaní ani neúspešný a preto súd nepriznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému 6/. 8. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok (II.), ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy prvoinštančného konania žalovanému 5/. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalovanému 5/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania neprizná, resp. aby ho v napadnutom výroku zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že žalovaný nenesie zodpovednosť za oneskorene vznesenú námietku premlčania a vyvodil, že povinnosť včas zniesť všetky dôkazy a námietky zo zákona nevyplýva. Zákon totiž ukladá účastníkom včas vzniesť všetky dôkazy a námietky, a pokiaľ niektorý účastník zaviní niektoré úkony, nesie za ne zodpovednosť vo vzťahu k trovám konania. Ide o základnú zákonnú zásadu vo veci náhrady trov konania. Oneskorené vznesenie námietky premlčania je nepochybne skutočnosťou, za ktorú žalovaný nesie zodpovednosť. Žalovaný pritom bol i právne zastúpený a preto z takejto zodpovednosti ho nemožno ospravedlniť. Všetky úkony, ktoré boli do vznesenia tejto námietky v konaní vykonávané, nemôžu ísť na ťarchu žalobcu, ale práve naopak, na ťarchu žalovaného. Zároveň má za to, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania žalovanému. Uviedol, že jeho majetkové a sociálne pomery mu neumožňujú znášať akúkoľvek náhradu trov konania, čo zdokladoval v priebehu súdneho konania pri žiadostiach o oslobodenie od súdnych poplatkov. Aktuálne je žiadateľom o invalidný dôchodok, keďže jeho zdravotný stav sa mu natoľko zhoršil, že mu neumožňuje vykonávať prácu a dosahovať aspoň minimálne príjmy. V ďalšom poukázal na to, že o byt prišiel nezákonne, že jeho nájom zanikol neplatne, v rozpore so zákonom ako i zjavne konaním hrubo v rozpore s dobrými mravmi (zo strany žalovanej 2/) a, že v konečnom dôsledku bude vytvorený hrubo nespravodlivý právny stav, ktorý neprávom svedčí v prospech žalovanej 2/, ktorá tento hrubý nezákonný stav svojim nekalým konaním spôsobila vo svoj prospech. V konečnom dôsledku práve on prichádza o byt a vlastníctvo zostalo (akceptovalo sa) u žalovanej 2/, ktorá uvedený stav spôsobila. 9. Žalovaní 1/ až 6/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 11. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie, že v danej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p. (predtým § 150 O.s.p.). V tomto smere odvolací súd uvádza, že len výnimočne nemusí súd úspešnej sporovej strane priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnej sporovej strane nahradiť trovy konania úspešnej sporovej strane (§ 257 C.s.p.). Ide však o ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú sporovú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej sporovej strane. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p.. nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj sporových strán v konaní (súd v tomto smere prihliadne najmä na okolnosti, či sporová strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril; to neplatí, ak nemohla tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť), pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých sporových strán. Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia teda môže byť tiež to, za akých okolností bol nárok uplatnený na súde, aký bol postoj sporových strán k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu svojich procesných povinností a pod. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej sporovej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane sporových strán, a to nielen tej, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane tej, ktorej inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od nej spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášala bez nároku na ich náhradu, keď mala v konaní úspech. Súd síce môže postupovať podľa § 257 C. s. p. a náhradu trov konania celkom alebo sčasti nepriznať len sporovej strane, ktorej by sa inak náhrada trov konania priznávala, avšak záver o úspešnosti sporovej strany v konaní musí byť náležite odôvodnený. Z rozhodnutia preto musí byť zrejmé, ktorej sporovej strane a z akých dôvodov patrí náhrada trov konania a následne z akých dôvodov podľa § 257 C. s. p. jej ich súd celkom alebo sčasti nepriznáva. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody (pozri k tomu bližšie napr. Mazák, J., Šoltýs, Ľ.: Trovy konania v civilnom procese. Bratislava : Slovenská advokátska komora. 1997, s. 95). Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nálezy Ústavného súdu Českej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 727/2000 sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12 ? www.nalus.cz). Pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p. musí teda ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov, a to obidvoch) jeho aplikácie. Ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania (stranami sporu), ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod. 12. Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci dôvody na postup podľa § 257 C.s.p. (t.j. nepriznanie nároku na náhradu trov prvoinštančného konania žalovanému 5/) splnené neboli. Žalobca v tomto smere argumentoval tým, že: 1/oneskoreným vznesením námietky premlčania, 2/majetkovými a sociálnymi pomermi, 3/zavinením straty bytu konaním žalovanej 2/, ktoré označil za rozporné s dobrými mravmi. Uvedené skutočnosti však podľa názoru odvolacieho súdu nie sú natoľko výnimočným dôvodom pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p.. Odvolací súd v tomto ohľade poukazuje na to, že žalobca, hoci sa už z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/489/2015-519 dozvedel o premlčaní žalovaného nároku (i s poukazom na závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 1MCdo/8/2008), i naďalej zotrvával na podanej žalobe v pôvodnom znení a túto nezobral späť, čím sám zapríčinil navýšenie trov prvoinštančného konania, ktoré vznikli i žalovanému 5/. Argumentácia žalobcu (ohľadne oneskoreného vznesenia námietky premlčania) by tak mohla, ako dôvod hodný osobitného zreteľa, prichádzať do úvahy, ak by žalobca potom, čo zistil, že jeho nárok je premlčaný, napr. zobral svoju žalobu obratom späť. Žalobca však takto procesne nepostupoval a nechal súd prvej inštancie rozhodnúť o žalobe rozsudkom vo veci samej, ktorú súd prvej inštancie zamietol práve na premlčaní žalovaného nároku. Rovnako treba poukázať na to, že žalobca si musel byť od počiatku vedomý toho, že jeho právo (už v čase podania žaloby) bolo dlhodobo premlčané a teda, že niektorí zo žalovaných v konaní takúto námietku premlčania skôr či neskôr vznesie. Ako však už bolo uvedené aj po jej vznesení, žalobca zotrvával na pôvodnej žalobe brániac sa tým, že absolútna neplatnosť právnych úkonov sa nepremlčuje. Je tak zrejmé, že sa s namietaným premlčaním nestotožnil a naďalej zotrval na svojich, žalobou uplatnených, nárokoch. Navyše námietku premlčania nevzniesol v konaní žalovaný 5/, ale žalovaný 1/, a teda žalovaný 5/ ju ani nemohol vzniesť oneskorene. K otázke včasnosti vznesenia predmetnej námietky premlčania odvolací súd poukazuje na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR, zo dňa 13.10.2009, sp. zn. 5 Cdo 120/2009, podľa ktorých „námietka premlčania práva je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods. 1 O.s.p. najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplýva, že by žalovaný musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci (podobne napr. Peter Vojčík a kolektív: Občiansky zákonník, stručný komentár, Bratislava, IURA EDITION, s.r.o., 2008, str. 201). Námietky premlčania sa teda netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a O.s.p.; s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov“. Uvedené závery boli plne aplikovateľné i na posudzovaný prípad, keďže v čase podania námietky premlčania žalovaným 1/ súdy, ako aj sporové strany postupovali podľa vtedy účinného procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.). Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalobcu ohľadne konania žalovanej 2/, ktorá si mala počínať v rozpore s dobrými mravmi, táto by bola dôvodná len za predpokladu, že by súd rozhodoval o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania vo vzťahu k tejto žalovanej 2/. Odvolaním napadnutý výrok sa však týka iba žalovaného 5/ (a jeho nároku na náhradu trov prvoinštančného konania), a preto mu pri ochrane jeho práv nemôže byť na ujmu správanie sa žalovanej 2/. Inými slovami, žalovaný 5/ sa pri uzatváraní nájomných zmlúv a následne zmlúv o prevode vlastníctva k bytu nesprával v rozpore s dobrými mravmi a vznik tohto sporu svojim konaním nevyvolal. Tvrdenia žalobcu, že o byt prišiel nezákonne, navyše nemožno, vzhľadom na premlčanie žalovaného nároku, ustáliť, a to práve z dôvodu oneskoreného podania žaloby žalobcom. Ako už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nepristúpil k meritórnemu posúdeniu veci (vrátane skutkových okolností prípadu), ale žalobu bez ďalšieho zamietol, práve z dôvodu premlčania uplatnených nárokov. Nakoľko sa konania rozporného s dobrými mravmi mala podľa žalobcu dopustiť žalovaná 2/, nemožno túto údajnú „nezákonnosť prenášať z jedného žalovaného subjektu na druhý žalovaný subjekt (t.j. zo žalovanej 2/ na žalovaného 5/), ktorý sa neoprávneného konania nedopustil. Napokon majetkové a sociálne pomery strany sporu síce môžu predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa, avšak žalobca v tomto smere svoje tvrdenia riadne nepreukázal. Žalobca síce k podanému odvolaniu pripojil listiny - oznámenie o zaradení občana do evidencie uchádzačov o zamestnanie, predvolanie na ústne pojednávanie o posúdení invalidity, avšak z nich nie je zrejmé, napr. z akého dôvodu požiadal o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie (§ 34 zák. č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti - t.j. či v jeho prípade išlo o skončenie pracovného pomeru, skončenie podnikania, skončenie invalidity, skončenie výkonu väzby, nepriznanie predčasného starobného dôchodku, vedenie súdneho sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a pod.), čo potom vylučovalo u odvolacieho súdu preskúmať dôvod tohto zaradenia do evidencie a tým, i to, či by sa mohlo jednať o dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie trov žalovanému 5/. Rovnako tak samotné predvolanie žalobcu na ústne pojednávanie o posúdení invalidity, ešte samo o sebe nepreukazuje, že žalobca je skutočne invalidným, resp. že mu bol priznaný z tohto dôvodu invalidný dôchodok. Navyše v čase rozhodovania odvolacieho súdu, uplynuli viac ako 3 mesiace a teda žalobca mohol v tomto smere doložiť odvolaciemu súdu výsledok z predmetného ústneho pojednávania o posúdení jeho invalidity, ktoré malo prebehnúť ešte v júli 2018. Keďže tak žalobca neurobil, odvolací súd nemal preukázanú jeho invaliditu žalobcu, ani iný dôvod v jeho majetkových a sociálnych pomeroch, ktoré by umožňovali na ne prihliadať ako na dôvody hodné osobitného zreteľa pre postup súdu podľa § 257 C.s.p.. Z týchto dôvodov ani odvolací súd nemohol pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu proti napadnutému výroku rozsudku súdu prvej inštancie prihliadnuť na aplikáciu ust. § 257 C.s.p.. 13. Z týchto dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdiť. 14. Výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol a ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov pôvodného odvolacieho konania, neboli napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť. 15. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a žalovanému 5/, úspešnému v tomto odvolacom konaní, nepriznal náhradu trov tohto odvolacieho konania, keďže mu žiadne trovy v tomto odvolacom konaní nevznikli. Žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/ a 6/ neboli týmto rozhodnutím nijako na svojich právach dotknutí (keďže sa tu rozhodovalo len o opodstatnenosti nároku na náhradu trov prvoinštančného konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 5/). 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).