Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/189/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111203031 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111203031.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobkyne: B. M., A. XX.XX.XXXX, S. W. U.. Y. X, W., zastúpená advokátkou Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, so sídlom Dostojevského rad 17, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, IČO: 30416094, so sídlom Námestie slobody 6, Bratislava, o náhradu funkčného platu, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. októbra 2015 č.k. 11C 15/2011-246 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu funkčného platu vo výške 69.834,13 eur do 30 dní od jeho právoplatnosti, vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 3.939,95 eur. 2. Vychádzal zo žaloby skutkovo žalobkyňou odôvodnenej tým, že pracovala na Ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja SR (predchodca žalovaného) na základe pracovnej zmluvy zo dňa 8.5.1995 vo funkcii vrchný radca, s účinnosťou od 1.1.1998 pôsobila vo funkcii odborný radca, dňa 28.6.2002 bola vymenovaná do štátnozamestnaneckého pomeru do dočasnej štátnej služby a na základe rozhodnutia zo dňa 7.4.2004 bola vymenovaná do stálej štátnej služby a pôsobila vo funkcii samostatný radca. Rozhodnutím o zmene štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 14.11.2007 bola trvalo preložená na funkciu odborný radca, v ktorej pôsobila až do 9.12.2008, kedy jej bolo doručené rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. MVRR-2008-1445/71372 zo dňa 9.12.2008 podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.10.2009 (ďalej len „zákon č. 312/2001 Z.z.“) z dôvodu zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta. So skončením štátnozamestnaneckého pomeru nesúhlasila, preto sa proti uvedenému rozhodnutiu odvolala. O odvolaní rozhodol vedúci služobného úradu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR rozhodnutím č. MVRR-2009-10292/8456-8 zo dňa 16.2.2009 tak, že zamietol jej odvolanie a potvrdil rozhodnutie č. MVRR-2008/1445/71372 zo dňa 9.12.2008. Dňa 17.4.2009 podala na Krajský súd v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vo veci skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru, kde bola vec vedená pod sp. zn. 2S/67/2009. V čase začatia preskúmavaného konania Krajský súd v Bratislave vo veci ešte nerozhodol, preto ho navrhla prerušiť do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/67/2009. Od času odvolania zo štátnozamestnaneckého pomeru jej nebola prideľovaná práca a ani vyplácaný funkčný plat. 3. Poukázal na vyjadrenie žalovaného k žalobe, že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR je jeho právnym predchodcom. Žalobu o náhradu funkčného platu považoval za predčasnú, pretože Krajský súd v Bratislave vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne ešte právoplatne nerozhodol. 4. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 11C/15/2011-75 zo dňa 8.4.2013 prerušil konanie v preskúmavanej veci až do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/67/2009 a pokračoval v konaní od 9.1.2015, kedy zistil, že dňa 8.1.2015 sa právoplatne skončilo konanie na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 2S/67/2009. 5. Žalobkyňa sa po súdom prvej inštancie pripustenej zmene petitu žaloby od žalovaného domáhala zaplatenia sumy 79.914,13 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 10,5 % ročne zo sumy 876,55 eur od 12.1.2009 do zaplatenia, vo výške 10 % ročne zo sumy 1.292,08 eur od 12.2.2009 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.292,08 eur od 12.3.2009 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.292,08 eur od 12.4.2009 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.292,08 eur od 12.5.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur od 12.6.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur od 12.7.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur od 12.8.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur od 12.9.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur od 12.10.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur od 12.11.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur od 12.12.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur od 12.1.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.2.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.3.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.4.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.5.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.052,92 eur od 12.6.2010 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 709,45 eur od 12.6.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.7.2011 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.8.2011 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.9.2011 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.10.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.11.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.12.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.1.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.2.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.3.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.4.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.5.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.6.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.7.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.8.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.10.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.11.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.12.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.1.2013 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.2.2013 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.3.2013 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.4.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 € od 12.5.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.6.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.7.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.8.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.9.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.10.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.11.2013 do zaplatenia, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.12.2013 do zaplatenia, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.300,66 eur od 12.1.2014 do zaplatenia, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.323,54 eur od 12.2.2014 do zaplatenia, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.323,54 eur od 12.3.2014 do zaplatenia, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.323,54 eur od 12.4.2014 do zaplatenia, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.323,54 eur od 12.5.2014 do zaplatenia, vo výške 8,15 % ročne zo sumy 1.323,54 eur od 12.6.2014 do zaplatenia, vo výške 8,15 % ročne zo sumy 1.323,54 eur od 12.7.2014 do zaplatenia, vo výške 8,15 % ročne zo sumy 1.323,54 eur od 12.8.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.323,54 eur od 12.9.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.323,54 eur od 12.10.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.323,54 eur od 12.11.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.323,54 eur od 12.12.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.323,54 eur od 12.1.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 364,67 eur od 12.2.2015 do zaplatenia, pričom podaním zo dňa 23.7.2015, doručeným súdu prvej inštancie dňa 27.7.2015, zobrala čiastočne žalobu späť v časti úrokov z omeškania za deň omeškania - 12. deň v tom-ktorom mesiaci za žalované obdobie, s tým, že sa domáha úrokov z omeškania od 13. dňa v tom-ktorom mesiaci za žalované obdobie. Súd prvej inštancie preto uznesením č.k. 11C/15/2011-231 zo dňa 16.9.2015 zastavil konanie v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 10,5 % ročne zo sumy 876,55 eur za deň 12.1.2009, vo výške 10 % ročne zo sumy 1.292,08 eur za deň 12.2.2009, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.292,08 eur za deň 12.3.2009, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.292,08 eur za deň 12.4.2009, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.292,08 eur za deň 12.5.2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur za deň 12.6.2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur za deň 12.7.2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur za deň 12.8.2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur za deň 12.9.2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur za deň 12.10.2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur za deň 12.11.2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur za deň 12.12.2009, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.292,08 eur za deň 12.1.2010, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.2.2010, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.3.2010, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.4.2010, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.5.2010, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.052,92 eur za deň 12.6.2010, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 709,45 eur za deň 12.6.2011, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.7.2011, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.8.2011, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.9.2011, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.10.2011, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.11.2011, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.12.2011, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.1.2012, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.2.2012, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.3.2012, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.4.2012, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.5.2012, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.6.2012, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.7.2012, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.8.2012, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.9.2012, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.10.2012, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.11.2012, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.12.2012, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.1.2013, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.2.2013, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.3.2013, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.4.2013, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.5.2013, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.6.2013, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.7.2013, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.8.2013, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.9.2013, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.10.2013, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.11.2013, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.12.2013, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.300,66 eur za deň 12.1.2014, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.323,54 eur za deň 12.2.2014, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.323,54 eur za deň 12.3.2014, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.323,54 eur za deň 12.4.2014, vo výške 8,25 % ročne zo sumy 1.323,54 eur za deň 12.5.2014, vo výške 8,15 % ročne zo sumy 1.323,54 eur za deň 12.6.2014, vo výške 8,15 % ročne zo sumy 1.323,54 eur za deň 12.7.2014, vo výške 8,15 % ročne zo sumy 1.323,54 eur za deň 12.8.2014, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.323,54 eur za deň 12.9.2014, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.323,54 eur za deň 12.10.2014, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.323,54 eur za deň 12.11.2014, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.323,54 eur za deň 12.12.2014, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 1.323,54 eur za deň 12.1.2015, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 364,67 eur za deň 12.2.2015. 6. Z výpovede žalobkyne zistil, že žalovaný s ňou dňa 15.6.2015 uzatvoril dohodu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. 557/2015/OU, na základe ktorej sa jej zaviazal zaplatiť odstupné vo výške trojnásobku funkčného platu v sume 4.003,50 eur (3 x 1.334,50 eur), čo však neurobil. Platnosť dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. 557/2015/OU zo dňa 15.6.2015 nenamieta a považuje ju za platnú. Keďže žalovaný jej do dňa pojednávania 16.9.2015 nezaplatil odstupné v súvislosti s platným skončením štátnozamestnaneckého pomeru dohodou (citovaným vyššie v tomto odseku), navrhla zmenu žaloby tak, že popri nárokoch z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sa domáha od žalovaného aj zaplatenia odstupného v sume 4.003,50 eur na základe platne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 11C/15/2011-234 zo dňa 17.9.2015 nepripustil zmenu žaloby, majúc za to, že dovtedy vykonané dokazovanie zamerané na nároky žalobkyne vyplývajúce z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (čo rezultuje z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/67/2009-110 zo dňa 12.6.2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/55/2013 zo dňa 26.11.2014, ktorým boli zrušené rozhodnutia žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. MVRR-2008/1445/71372 zo dňa 9.12.2008 a č. MVRR-2009/10292/8456-8 zo dňa 16.2.2009) nemôže byť podkladom pre konanie o nárokoch žalobkyne z platne skončeného štátnozamestnaneckého pomeru dohodou č. 557/2015/OU zo dňa 15.6.2015, pretože ide o dva odlišné nároky žalobkyne vznikajúce z iných právnych skutočností. 7. Vychádzal tiež z doplneného vyjadrenia žalovaného k zmenenej žalobe po jej čiastočnom späťvzatí, že žiada o primerané zníženie náhrady mzdy žalobkyni. Žiadal tak z dôvodu, že žalobkyňa splnila podmienky priznania nároku na starobný dôchodok už dňa 19.6.2007, ako aj z dôvodu, že nie je spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi požadovať od neho celú náhradu funkčného platu s ohľadom na obdobie trvania súdneho sporu takmer 6 rokov. Náhradu mzdy označil za satisfakčný inštitút vo vzťahu k zamestnancovi a zároveň sankčný inštitút vo vzťahu k zamestnávateľovi. Nejde podľa neho o inštitút doplatenia mzdy, ktorá by zamestnancovi prináležala v prípade výkonu práce pre zamestnávateľa. Poukázal na rozhodnutia R 90/1970, V 7/1985. Uviedol, že náhrada funkčného platu sa za obdobie od decembra 2008 do októbra 2009 posudzuje podľa zákona č. 312/2001 Z.z., ktorý zníženie náhrady funkčného platu neumožňuje. Od 1.11.2009 sa na náhradu funkčného platu vzťahujú ustanovenia zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 400/2009 Z.z.), ktorý už umožňuje moderovať priznanú náhradu funkčného platu, keď žalovaný poukázal aj na to, že žalobkyňa nie je ochotná vydať bezdôvodné obohatenie spočívajúce v odstupnom, odchodnom a odmene, ktoré jej boli vyplatené dňa 29.12.2008 na základe (súdom neskôr) zrušených rozhodnutí o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Ide o sumu 10.080 eur brutto (8.165,08 eur netto) a pozostáva z: - náhrady vo výške 3-násobku jej funkčného platu z dôvodu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v sume 3.780 eur brutto (3.061,91 eur netto), - odchodného podľa § 105a zákona č. 312/2001 Z.z. a II. časti bodu č. 4 kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v štátnej službe pre rok 2008 vo výške 2-násobku jej funkčného platu v sume 2.520 eur brutto (2.041,26 eur netto), a - odmeny podľa § 94 ods. 1 písm. d/ zákona č. 312/2001 Z.z. a III. časti, čl. 11 ods. 2 písm. a/ kolektívnej zmluvy pre zamestnancov v štátnej službe Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR vo výške 3-násobku jej funkčného platu v sume 3.780 eur brutto (3.061,91 eur netto). 8. Podľa žalovaného žalobkyňa neprejavila reálny záujem u neho pracovať napriek tomu, že jej ponúkol viacero rôznych voľných miest na rôznych organizačných útvaroch. Napriek dvom výzvam sa nedostavila na miesto výkonu práce. Následne sa dňa 15.6.2015 dohodli na skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. a/ zákona č. 400/2009 Z.z. 9. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci právne ju posúdiac podľa ust. § 1 nariadenia vlády SR č. 440/2013 Z.z., § 1 a § 2 nariadenia vlády SR č. 394/2014 Z.z., § 40 ods. 2 písm. a) zákona č. 312/2001 Z.z., § 44 uvedeného zákona, § 149 ods. 1, 2 uvedeného zákona, § 125 ods. 1 uvedeného zákona, § 222 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), § 55 zákona č. 400/2009 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 01.11.2009 zrušený zákon č. 312/2001 Z.z., § 120 uvedeného zákona a § 131 uvedeného zákona, keď na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa pracovala na Ministerstve výstavby a verejných prác SR (právny predchodca žalovaného) na základe pracovnej zmluvy zo dňa 8.5.1995. Deň nástupu do práce bol dohodnutý na 8.5.1995, druh práce: zabezpečovanie personálnej agendy, pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Ministerstvo výstavby a verejných prác SR bolo s účinnosťou od 1.12.1999 premenované na Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR (zákon č. 293/1999 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov). 10. Konštatoval, že právnym nástupcom Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR je s účinnosťou od 1.11.2010 Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (na základe zákona č. 403/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony). Podľa § 40k ods. 3 zákona č. 575/2001 Z.z. prešli práva a povinnosti vyplývajúce zo štátnozamestnaneckých vzťahov na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, preto súd prvej inštancie ustálil existenciu pasívnej legitimácie žalovaného v konaní. 11. Ďalej zistil, že na základe Dohody o zmene pracovnej zmluvy č. 10/220/1998 zo dňa 2.1.1998 žalobkyňa vykonávala od 1.1.1998 prácu v súlade s jej pracovnou náplňou v Odbore personálneho a sociálneho riadenia vo funkcii odborný radca. Dňa 28.6.2002 bola vymenovaná do štátnozamestnaneckého pomeru do dočasnej štátnej služby (rozhodnutie o vymenovaní do štátnej služby č. 1167/130/2002 zo dňa 28.6.2002) v organizačnom útvare: osobný úrad. Po zložení skúšky bola vymenovaná do stálej štátnej služby a pôsobila vo funkcii samostatný radca (rozhodnutie č. MVRR-2004/7467/310 zo dňa 7.4.2004). Rozhodnutím o zmene štátnozamestnaneckého miesta č. MVRR-2007-1489/149372 zo dňa 14.11.2007 bola trvalo preložená na funkciu odborný radca, siedma platová trieda. Zistil, že žalovaný dňa 9.12.2008 na osobnom pohovore žalobkyni doručil rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. MVRR-2008-1445/71372 zo dňa 9.12.2008 podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z.z. z dôvodu zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta v organizačnom odbore osobný úrad. Služobný úrad nemal pre žalobkyňu žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto za účelom jej trvalého preloženia. Žalobkyňa so skončením štátnozamestnaneckého pomeru nesúhlasila a proti rozhodnutiu č. MVRR-2008-1445/71372 zo dňa 9.12.2008 sa odvolala. Vedúci služobného úradu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR dňa 16.2.2009 rozhodol o zamietnutí jej odvolania a prvostupňové rozhodnutie č. MVRR-2008-1445/71372 zo dňa 9.12.2008 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru potvrdil (rozhodnutie č. MVRR-2009/10292/8456-8 zo dňa 16.2.2009). Na základe uvedených rozhodnutí o skončení štátnozamestnaneckého pomeru boli žalobkyni dňa 29.12.2008 vyplatené tieto sumy: - náhrada vo výške 3-násobku jej funkčného platu z dôvodu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v sume 3.780 eur brutto (3.061,91 eur netto) podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2011 Z.z., - odchodné podľa § 105a zákona č. 312/2001 Z.z. a II. časti bodu č. 4 kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v štátnej službe pre rok 2008 vo výške 2-násobku jej funkčného platu v sume 2.520 eur brutto (2.041,26 eur netto), - odmena podľa § 94 ods. 1 písm. d/ zákona č. 312/2001 Z.z. a III. časti, čl. 11 ods. 2 písm. a/ kolektívnej zmluvy pre zamestnancov v štátnej službe Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR vo výške 3-násobku jej funkčného platu v sume 3.780 eur brutto (3.061,91 eur netto), spolu v sume 10.080 eur brutto (8.165,08 eur netto). 12. Mal za preukázané, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2S/67/2009-66 zo dňa 2.3.2011 zamietol žalobu žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí č. MVRR-2008-1445/71372 zo dňa 9.12.2008 a č. MVRR-2009/10292/8456-8 zo dňa 16.2.2009. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2Sžo/4/2012 zo dňa 19.12.2012 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/67/2009-66 zo dňa 2.3.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave v ďalšom konaní rozsudkom č.k. 2S/67/2009-110 zo dňa 12.6.2013 zrušil rozhodnutia č. MVRR-2008-1445/71372 zo dňa 9.12.2008 a č. MVRR-2009/10292/8456-8 zo dňa 16.2.2009 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie; žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalobkyni. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2Sžo/55/2013 zo dňa 26.11.2014 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/67/2009-110 zo dňa 12.6.2013 ako vecne a právne správny. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/67/2009-110 zo dňa 12.6.2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/55/2013 zo dňa 26.11.2014 nadobudol právoplatnosť dňa 8.1.2015. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní o náhradu funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru je týmito rozhodnutiami viazaný. 13. Vychádzal tiež zo zistenia, že žalovaný následne ponúkol žalobkyni voľné vhodné štátnozamestnanecké miesta listom zo dňa 4.2.2015, ktoré žalobkyňa listom zo dňa 11.2.2015 odmietla. Neponúkol jej štátnozamestnanecké miesto, na ktorom vykonávala štátnu službu pred vydaním rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré boli neskôr súdom zrušené ako nezákonné, pretože bolo zrušené. Ponúkol iné voľné vhodné štátnozamestnanecké miesta (štátny radca na sekcii rozpočtu a financovania, oddelenie analýz a financovania úradu, štátny radca na sekcii železničnej dopravy a dráh, odbor štátnej železničnej správy, štátny radca na sekcii výstavby, odbor stavebníctva, štátny radca na odbore kontroly, štátneho dozoru a dohľadu, oddelenie štátneho dozoru a dohľadu, štátny radca na odbore kontroly, štátneho dozoru a dohľadu, oddelenie finančnej kontroly). Žalovaný vyzval žalobkyňu ešte dvakrát, aby sa dostavila na miesto výkonu štátnej služby (listami zo dňa 26.5.2015 a 4.6.2015), žalobkyňa však na výzvy nereflektovala. Vo výzve zo dňa 26.5.2015 žalobkyni opäť ponúkol voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Žalobkyňa nereagovala ani na tieto výzvy a na miesto výkonu štátnej služby sa nedostavila. Z uvedeného dôvodu sa dňa 15.6.2015 dohodli na skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. a/ zákona č. 400/2009 Z.z. 14. Ustálil, že funkčný plat žalobkyne v siedmej platovej triede v čase neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (december 2008) predstavoval mesačne sumu 1.260,04 eur, z toho tarifný plat v sume 559,98 eur, zvýšenie platovej tarify o 12% podľa § 82 ods. 3 zákona č. 312/2001 Z.z. v sume 67,38 eur, zvýšenie platovej tarify o 31% podľa § 159b ods. 2 zákona č. 312/2001 Z.z. v sume 173,60 eur, osobný príplatok v sume 459,08 eur (oznámenie o výške a zložení funkčného platu č. MVRR-05/546 zo dňa 10.1.2008). Funkčný plat žalobkyne s účinnosťou od 8.1.2015 predstavoval sumu 1.334,50 eur mesačne, z toho tarifný plat v sume 614 eur, zvýšenie platovej tarify o 32% podľa § 84 ods. 1 písm. b/ a ods. 3 zákona č. 400/2009 Z.z. v sume 196,50 eur, osobný príplatok v sume 459,50 eur a vyrovnanie podľa § 133 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. v sume 64,50 eur (oznámenie o výške a zložení funkčného platu č. 180/2015/OÚ zo dňa 6.2.2015). Výplatným dňom bol 12. deň v kalendárnom mesiaci. Žalobkyňa je od 19.6.2007 poberateľkou starobného dôchodku v sume 392,82 eur, ktorý je zvýšený s účinnosťou od 1.7.2009 na sumu 417,38 eur (rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 5062191370 zo dňa 27.9.2007). V čase od 26.5.2010 do 15.5.2011 bola práceneschopná a v tomto období jej vznikol nárok na nemocenské, ktoré jej vyplatila Sociálna poisťovňa. 15. Zhrnul, že žalobkyňa sa v konaní domáha náhrady funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru u žalovaného, keď funkčný plat v sume 79.914,13 eur si uplatňuje za obdobie od decembra 2008 do januára 2015 spolu s úrokmi z omeškania za každý mesiac tohto obdobia osobitne. 16. Medzi stranami sporu mal za nesporné, že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR dňa 9.12.2008 rozhodlo o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne podľa § 40 ods. 2 písm. a/ z.č. 312/2001 Z.z. (rozhodnutie č. MVRR-2008-1445/71372 zo dňa 9.12.2008) a v ten istý deň rozhodnutie doručilo žalobkyni. O odvolaní žalobkyne proti tomuto rozhodnutiu v druhom stupni rozhodol vedúci služobného úradu ministerstva tak, že jej odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru č. MVRR-2008-1445/71372 zo dňa 9.12.2008 (rozhodnutie č. MVRR-2009-10292/8456-8 zo dňa 16.2.2009). Rovnako mal za nesporné, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2S/67/09 zo dňa 12.6.2013 zrušil prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne ako nezákonné a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 55/2013 zo dňa 26.11.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 8.1.2015. Znamená to, že dňa 8.1.2015 bolo s konečnou platnosťou vyslovené, že žalovaný so žalobkyňou neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer. Žalovaný listom zo dňa 4.2.2015 ponúkol žalobkyni päť voľných vhodných štátnozamestnaneckých miest, ktoré žalovaná listom zo dňa 11.2.2015 odmietla. Žalovaný dňa 26.5.2015 a 4.6.2015 vyzval žalobkyňu, aby sa dostavila na miesto výkonu štátnej služby, no bezvýsledne. Následne sa dohodli na skončení štátnozamestnaneckého pomeru dohodou zo dňa 15.6.2015, ktorej neplatnosť nenamieta ani jedna zo strán. 17. Súd prvej inštancie pripomenul, že v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru žalovaný dňa 29.12.2008 vyplatil žalobkyni náhradu vo výške trojnásobku jej funkčného platu v sume 3.790 eur brutto podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z.z., odchodné podľa § 105a zákona č. 312/2001 Z.z. a čl. II bodu 4 kolektívnej zmluvy vo výške dvojnásobku jej funkčného platu v sume 2.520 eur brutto a odmenu podľa § 94 ods. 1 písm. d/ zákona č. 312/2001 Z.z. a tretej časti čl. 11 ods. 2 písm. a/ kolektívnej zmluvy vo výške trojnásobku jej funkčného platu v sume 3.790 eur brutto, teda spolu jej vyplatil 10.080 eur brutto. Uviedol, že žalobkyňa odmieta túto sumu žalovanému vrátiť, pretože podľa nej ide o premlčaný nárok žalovaného, ktorý si mal uplatniť najneskôr do 9.12.2010 (v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe), keď už vtedy mal vedieť, že skončenie jej štátnozamestnaneckého pomeru je neplatné. 18. Medzi stranami sporu mal za spornú aplikáciu právneho predpisu pri vyplatení funkčného platu, teda či sa má za celé obdobie od decembra 2008 do januára 2015 aplikovať § 44 zákona č. 312/2001 Z.z. alebo či za obdobie od 9.12.2008 do 31.10.2009 sa má aplikovať § 44 zákona č. 312/2001 Z.z. a od 1.11.2009 do januára 2015 sa má aplikovať § 55 zákona č. 400/2009 Z.z. V tejto súvislosti mal za medzi stranami sporu za sporné, či za obdobie od 1.11.2009 do januára 2015 možno moderovať priznanú náhradu funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 79 ods. 2 ZP v spojení s § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. 19. Konštatoval, že v predmetnej veci malo prísť ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru za účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z. ku dňu 9.12.2008 (rozhodnutia žalovaného č. MVRR-2008-1445/71372 zo dňa 9.12.2008 a č. MVRR-2009-10292/8456-8 zo dňa 16.2.2009). Konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sa na Krajskom súde v Bratislave začalo za účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z. dňa 20.4.2009 (podaním žaloby na súd). Krajský súd však vo veci právoplatne rozhodol až za účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z. dňa 12.6.2013 rozsudkom č.k. 2S/67/09-110, ktorým zrušil obe rozhodnutia odporcu č. MVRR-2008-1445/71372 zo dňa 9.12.2008 a č. MVRR-2009-10292/8456-8 zo dňa 16.2.2009 ako nezákonné a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 55/2013 zo dňa 26.11.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 8.1.2015. 20. Mal za to, že v prípade prelínania sa konania a rozhodovania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na správnom orgáne a súde medzi právnymi režimami upravenými zákonom č. 312/2001 Z.z. a zákonom č. 400/2009 Z.z., ktorým bol zrušený zákon č. 312/2001 Z.z., je potrebné postupovať podľa prechodných ustanovení zákona č. 400/2009 Z.z. Poukázal na ust. § 131 zákona č. 400/2009 Z.z., podľa ktorého v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1. novembrom 2009 sa postupuje podľa predpisov platných do 31. októbra 2009. Mal za to, že pri zákonodarcom použitom slove "konanie" (§ 131 zákona č. 400/2009 Z.z. vo vzťahu k zákonu č. 312/2001 Z.z.) nie je možné a priori vychádzať len z jeho všeobecného gramatického významu, ale je potrebné zistiť, čo mal zákonodarca použitím termínu "konanie" na mysli na účely konkrétneho právneho predpisu. Inými slovami, je potrebné vychádzať z legislatívnej definície pojmu "konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru" uvedenej v zákone č. 312/2001 Z.z., keď konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru bolo upravené v zákone č. 312/2001 Z.z. v ustanoveniach § 125 až § 144. Konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru sa podľa súdu prvej inštancie vzťahuje na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (§ 125 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z.). Veci týkajúce sa vzniku štátnozamestnaneckého pomeru boli upravené v § 14 až § 26, veci týkajúce sa zmeny štátnozamestnaneckého pomeru v § 27 až § 38 a veci týkajúce sa skončenia štátnozamestnaneckého pomeru boli upravené v ustanoveniach § 39 až § 44 zákona č. 312/2001 Z.z. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal len skončením štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 39 až § 44 zákona č. 312/2001 Z.z. v súvislosti s vyplatením náhrady funkčného platu, ktorá bola predmetom konania. Vyjadril názor, že z gramatického a logického výkladu ust. § 125 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. vyplýva, že nejde len o proces skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ako taký, ale konanie sa týka aj ďalších vecí neoddeliteľne spojených so skončením štátnozamestnaneckého pomeru. Zákonodarca tento obsah konania vyjadril slovami veci týkajúce sa skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (§ 125 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z.). Môže ísť o veci týkajúce sa platného alebo neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Vecou týkajúcou sa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je podľa súdu prvej inštancie nepochybne aj náhrada funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru (§ 44 zákona č. 312/2001 Z.z.). 21. Súd prvej inštancie preto zastal názor, že zákon č. 400/2009 Z.z. v ustanovení § 131 obsahuje prechodné ustanovenia upravujúce situáciu, keď správny orgán rozhodol o skončení štátnozamestnaneckého pomeru za účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z. a súd v súdnom preskúmavacom konaní o žalobe rozhodol až za účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z. Stále však ide o štátnozamestnanecký pomer a veci s ním súvisiace (náhrada funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru), ktorý sa mal skončiť podľa zákona č. 312/2001 Z.z., a v súdnom preskúmavacom konaní sa riešila len otázka jeho zákonnosti k času 9.12.2008, teda za účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z. Dal do pozornosti, že Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave rozhodli, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne ku dňu 9.12.2008 bolo nezákonné, preto jej odo dňa 9.12.2008 až do opätovného zaradenia do štátnej služby patrí náhrada funkčného platu podľa § 44 zákona č. 312/2001 Z.z. v spojení s § 131 zákona č. 400/2009 Z.z. (ktoré to expressis verbis upravuje). Vzhľadom na existenciu prechodného ustanovenia niet podľa súdu prvej inštancie žiadneho zákonného dôvodu, aby sa od 1.11.2009 pri náhrade funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru muselo postupovať podľa § 55 zákona č. 400/2009 Z.z., pričom podľa zákona č. 312/2001 Z.z. (§ 149) nie je možná moderácia priznanej náhrady funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru pre absenciu odkazu na § 79 ZP. 22. Súd prvej inštancie tiež poukázal na judikatúru R 90/1970 (mutatis mutandis), podľa ktorej náhrada funkčného platu nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu služobný úrad znemožnil vykonávať prácu, ku ktorej sa zaviazal po zložení sľubu podľa zákona č. 312/2001 Z.z. a ku ktorej bol tiež schopný a ochotný, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči služobnému úradu, ktorý neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer so žalobkyňou. 23. Vyslovil, že konanie o náhrade mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru je vždy jediným uceleným konaním, a to aj vtedy, ak zamestnanec zvolí spôsob uplatnenia nároku netradične, napr. aj osobitne za každý mesiac splatnosti mzdy samostatnou žalobou (stanovisko Najvyššieho súdu ČR zo dňa 9.6.2004 sp. zn. Cpjn 4/2004, ku ktorému sa pripojil aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 7Cdo 160/2011 zo dňa 10.10.2012). Mal za to, že žalobkyňu možno považovať za opätovne zaradenú do štátnej služby dňom, kedy jej žalovaný prvýkrát ponúkol voľné vhodné štátnozamestnanecké miesta - 4.2.2015, ktoré však odmietla. Žalobkyňa žiada priznať náhradu funkčného platu len do januára 2015, preto sa súd prvej inštancie už obdobím od 1.2.2015 do 4.2.2015 osobitne nezaoberal. V období od 26.5.2010 do 15.5.2011 bola práceneschopná a za toto obdobie jej náhrada funkčného platu nepatrí, pretože jej Sociálna poisťovňa vyplatila nemocenské. Ak pracovník nie je schopný - napr. v dôsledku pracovnej neschopnosti, kedy mu prislúcha nemocenské - alebo ochotný konať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok na poskytnutie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 1 ZP (R 90/1970). 24. Vypočítal, že žalobkyni za december 2008 (od 10.12.2008 do 31.12.2008) patrí náhrada funkčného platu v sume 876,55 eur, od januára 2009 do decembra 2009 v sume po 1.292,08 eur mesačne, od januára 2010 do apríla 2010 v sume po 1300,66 eur mesačne, od júna 2011 do decembra 2013 v sume po 1300,66 eur mesačne, za máj 2010 v sume 1.052,92 eur (za 17 dní), za máj 2011 v sume 709,45 eur (za 12 dní), od januára 2014 do decembra 2014 po 1.323,54 eur mesačne a za január 2015 (od 1.1.2015 do 8.1.2015) v sume 364,67 eur. Ide o funkčný plat žalobkyne vyplývajúci z oznámenia o výške a zložení funkčného platu č. MVRR-08/546 zo dňa 10.1.2008 so zohľadnením jeho zvýšenia podľa § 82 ods. 3 a § 159b ods. 2 zákona č. 312/2001 Z.z. za každý rok odbornej praxe a podľa § 84 ods. 1 písm. b/, ods. 3 a § 133 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. za každý rok odbornej praxe a vyrovnanie funkčného platu v porovnaní so zákonom č. 312/2001 Z.z. so zohľadnením jeho valorizácie podľa nariadení vlády SR č. 440/2013 Z.z. a č. 394/2014 Z.z. Spolu náhrada funkčného platu za obdobie od 10.12.2008 do 8.1.2015 predstavuje sumu 79.914,13 eur brutto. 25. Vyhodnotil, že z takto vypočítanej sumy náhrady funkčného platu je potrebné odpočítať sumu 10.080 eur brutto, ktorú jej žalovaný zaplatil dňa 29.12.2008 v súvislosti so skončením jej štátnozamestnaneckého pomeru (ktoré bolo vyhlásené za nezákonné už citovanými rozhodnutiami súdov). Námietku premlčania, ktorú žalobkyňa v tejto súvislosti vzniesla, mal za nedôvodnú, pretože žalovaný sa dozvedel o nezákonnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, a teda aj nezákonnosti vyplatených náhrad, až na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/67/2009-110 zo dňa 12.6.2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo 55/2013 zo dňa 26.11.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 8.1.2015. Právoplatnosťou rozsudku súdu v správnom súdnictve sa žalovaný dozvedel, že žalobkyňa sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila a je povinná bezdôvodné obohatenie vydať podľa § 222 ods. 3 ZP v spojení s § 149 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z.z. V období od začatia konania na Krajskom súde v Bratislave dňa 20.4.2009 do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu dňa 8.1.2015 bolo podľa neho medzi stranami sporu sporné, či došlo k zákonnému skončeniu daného štátnozamestnaneckého pomeru alebo nie. Ustálil, že od žalovaného nemožno v tomto období spravodlivo požadovať, aby predpokladal, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne je nezákonné. Uviedol, že odo dňa 8.1.2015 začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyňou žalovanému (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), posledným dňom tejto doby je 8.1.2017, preto uzavrel, že žalovaný svoj nárok na vrátenie tejto sumy uplatnil včas v zákonnej premlčacej dobe v priebehu konania sp. zn. 11C/15/2011. Tiež vyhodnotil, že doposiaľ neuplynula ani objektívna trojročná premlčacia doba (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorá sa tiež začína počítať odo dňa právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/67/2009-110 zo dňa 12.6.2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo 55/2013 zo dňa 26.11.2014. Právne uzavrel, že žalobkyňa je povinná bezdôvodné obohatenie žalovanému vydať podľa § 222 ods. 3 ZP v spojení s § 149 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z.z. 26. Súd prvej inštancie preto z náhrady funkčného platu v sume 79.914,13 eur brutto, ktorá by žalobkyni patrila v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru, odrátal sumu 10.080 eur brutto, ktorú je žalobkyňa povinná vydať žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia, pretože ju nadobudla v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru dňa 29.12.2008, ktoré bolo neskôr vyhlásené za neplatné, majúc za to, že dodatočne odpadol dôvod, pre ktorý bola suma 10.080 eur žalobkyni vyplatená. Súd prvej inštancie preto žalobkyni priznal náhradu funkčného platu v sume 69.834,13 eur brutto (79.914,13 eur - 10.080 eur) podľa § 44 zákona č. 312/2001 Z.z. titulom nezákonného skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru. 27. Ustálil, že žalovaný bol povinný prvýkrát vyplatiť žalobkyni náhradu funkčného platu až dňa 4.2.2015, kedy jej ponúkol voľné vhodné štátnozamestnanecké miesta, na ktorých mohla vykonávať prácu (čo možno považovať za opätovné zaradenia do štátnej služby), ktoré však odmietla. Skonštatoval, že po odmietnutí ponúkaných miest bola situácia medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej sporná, čo mal za preukázané dvoma výzvami žalovaného zo dňa 26.5.2015 a 4.6.2015, ktorými žalobkyňu vyzýval, aby sa dostavila na miesto výkonu štátnej služby. Žalobkyňa ani na jednu z týchto výziev nereagovala a na miesto výkonu štátnej služby sa nedostavila. Súd prvej inštancie vyhodnotil takéto jej správanie ako nekonformné s dobrými mravmi, na ktoré sa zákon č. 312/2001 Z.z. v § 149 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 3 ZP odvolal. Uviedol, že rozpory vo výške vyplácanej náhrady funkčného platu a v možnostiach jeho moderácie trvajú medzi stranami sporu až do rozhodnutia v predmetnej právnej veci, preto až právoplatnosťou rozsudku bude ustálená výška náhrady funkčného platu. Mal za to, že ak žalovaný nebude plniť v lehote na plnenie určenej v rozsudku, dostane sa až po jej uplynutí do omeškania, keďže preskúmavané rozhodnutie má podľa neho konštitutívny účinok. Vyjadril názor, že vzhľadom na spornosť základu nároku žalobkyni úroky z omeškania do 8.1.2015 nepatria, pretože žalovaný nemohol byť v tomto období v omeškaní. Náhrada funkčného platu v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru sa platí ako celok po rozhodnutí o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nie osobitne za jednotlivé mesiace do prijatia rozhodnutia o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 160/2011 zo dňa 10.10.2012). 28. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti istiny 69.834,13 eur, pretože ho považoval za dôvodný. Vo zvyšnej časti žaloby (istina 10.080 eur a úroky z omeškania) žalobu ako nedôvodnú zamietol. 29. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“), keď vyhodnotil, že žalobkyňa mala v konaní úspech v pomere 86,82 % (69.834,13 eur) k žalovanej istine a žalovaný v pomere 13,18 % (10.080 eur) k žalovanej istine. Čistý úspech žalobkyne tak predstavuje pomer 73,64 % (86,82 - 13,18). Pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z § 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Žalobkyni priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3939,95 eur. 30. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania podala riadne a včas prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie žalobkyňa a žiadala ho v tejto časti zmeniť a jej žalobe vyhovieť v celosti, resp. zrušiť a vec v ňou napadnutom rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poníženie náhrady funkčného platu o vyplatené odstupné, odchodné a odmenu mala za nedôvodné vzhľadom na nemožnosť započítania týchto titulov. K vyplateným plneniam opätovne poukázala na premlčanie tohto nároku žalovaného. Tiež poukázala na súdnu judikatúru, podľa ktorej vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote troch rokov od ich výplaty. Namietala riadne vznesenie kompenzačnej námietky žalovaným, keď tento písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 07.09.2015 len žiadal o uplatnenie moderačného práva podľa ust. § 79 ods. 2 ZP. Nárok na vrátenie odstupného, odchodného a odmeny teda na súde žalovaný neuplatnil. Do pozornosti dala súdnu judikatúru týkajúcu sa kritérií vzájomnej žaloby. Podľa jej názoru pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov nemožno započítať a preto nie je možné ani započítanie proti nim, keďže ZP taxatívne uvádza spôsoby zániku práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov. Pokiaľ ide o možnosť aplikácie ust. § 79 ods. 2 ZP vyjadrila názor, že súd môže náhradu mzdy znížiť alebo nepriznať len celkom výnimočne, aby sa nenegoval význam poskytnutia ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1. Poukázala na listinný dôkaz, a to list zo dňa 11.02.2015, v ktorom súhlasila so svojím preložením na miesto v organizačnom útvare oddelenia vzdelávania, ktoré bolo voľné v čase právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o neplatnosti skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ jej neponúkol žiadne vhodné pracovné miesto, pretrvávali podľa jej názoru prekážky v práci na jeho strane, počas ktorých nebolo jej povinnosťou dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať na ňom počas pracovného času. Uviedla, že žalovaný jej ponúkol 5 pracovných miest pre ňu nevhodných, pričom ona prejavila záujem o voľné pracovné miesto na oddelení vzdelávania, ktoré jej však žalovaný neponúkol. Súd prvej inštancie preto podľa nej nepatrične hodnotil jej správanie sa k ponukovej povinnosti žalovaného. Do pozornosti dala súdnu judikatúru týkajúcu sa zákazu formálneho výkonu práva. Žalovaný vo vzťahu k nej realizoval ponukovú povinnosť len zdanlivo. Vzhľadom na uvedené vyjadrila názor, že s poukazom na ust. § 222 ods. 6 ZP nebol súd prvej inštancie oprávnený znížiť požadovanú náhradu funkčného platu o sumu 10.080 eur. Namietala taktiež nepriznanie úroku z omeškania vzhľadom na nespornosť základu žalobou uplatneného nároku a súdom prvej inštancie vyjadrený názor, že žalovaný bude v omeškaní uplynutím lehoty stanovenej napadnutým rozhodnutím, keď žalovaný je v omeškaní nevyplatením mzdy v termíne splatnosti. Daný rozsudok má podľa nej deklaratórny charakter, nakoľko splatnosť mzdy nevzniká až súdnym rozhodnutím. Právo na príslušenstvo má rovnako ako zamestnanec aj štátny zamestnanec. K časti rozhodnutia týkajúcej sa náhrady trov konania uviedla, že v konaní boli naplnené podmienky pre aplikáciu ust. § 142 ods. 3 OSP vzhľadom na to, že rozhodnutie vo veci závisí od úvahy súdu. Náhradu trov konania žiadala priznať v plnej výške. 31. Proti vyššie uvedenému rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúcej časti podal riadne a včas odvolanie žalovaný a žiadal vec tomto rozsahu zmeniť a žalobkyni náhradu funkčného platu za obdobie od 1.11.2009 s poukazom na ust. § 79 ods. 2 ZP za čas presahujúci prípustné zákonné maximum nepriznať, resp. rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutej časti zrušiť. Mal za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci aplikoval nesprávny právny predpis a taktiež nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania. Dal do pozornosti, že dňa 1.11.2009 nadobudol účinnosť zákon č. 400/2009 Z.z., ktorý zrušil článok I zákona č. 312/2001 Z.z., pričom zákon č. 400/2009 Z.z. neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia týkajúce sa nárokov z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ak ide o jeho neplatné skončenie rozhodnutím vydaným podľa zákona č. 312/2001 Z.z. a zákon č. 400/2009 Z.z. sa vzťahuje aj na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou. Poukázal na tú samozrejmosť, že v Slovenskej republiky ako právnom štáte platí všeobecný zákaz spätného pôsobenia platných právnych predpisov, preto podľa jeho názoru časť nárokov žalobkyne spadá pod režim zákona č. 312/2001 Z.z. a časť pod pôsobnosť zákona č. 400/2009 Z.z. Na podporu svojho názoru dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.05.2012 sp. zn. 4Sžo/2/2012, ako aj rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.2.2015 sp. zn. 8Co140/2013 a zo dňa 29.10.2014 sp. zn. 4Co 338/2012, riešiace aplikáciu procesných predpisov, ktoré sa majú použiť práve na konania vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatých a neskončených pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z. Ním uvádzaný názor podľa neho podporuje aj Komentár k Ústave SR. Výklad súdu prvej inštancie v tomto smere označil za extenzívny a rozporný so základnými princípmi právneho štátu. Vzhľadom na uvedené namietal správnosť aplikácie zákona č. 312/2001 Z.z. na celé konanie a nezaoberanie sa jeho návrhom na uplatnenie moderačného práva súdu podľa ust. § 79 ods. 2 ZP, hoci žalobkyňa splnila zákonné podmienky na starobný dôchodok, keď nesúlad plnej náhrady funkčného platu s dobrými mravmi videl i v dĺžke súdneho konania (takmer 6 rokov). Namietal správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobkyni priznal náhradu funkčného platu aj za deň 8.1.2015, za ktorý funkčný plat dostal, ktorú skutočnosť mal za preukázanú výplatnou páskou a z výsluchu strán sporu na pojednávaní konanom dňa 18.05.2015. Tiež tvrdil, že za obdobie od 1.1.2014 do decembra 2014 mala byť žalobkyni priznaná náhrada funkčného platu vo výške 1322 eur a nie priznaných 1323,54 eur. 32. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.02.2016 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v žalobkyňou napadnutej zamietajúcej časti žiadal ako vecne správny potvrdiť. Námietku premlčania ním uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho vo vyplatenom odstupnom, odchodnom a odmene označil za neopodstatnenú a predčasnú, nakoľko do doby rozhodnutia o neplatnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru nemal o svojom bezdôvodnom obohatení vedomosť, pretože svoje rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne mal za platné. Poukázal na prezumpciu správnosti správneho aktu. Ním vyplatené finančné prostriedky žalobkyni sa podľa neho mohli stať jej bezdôvodným obohatením až momentom odpadnutia právneho dôvodu, na základe ktorého jej ich vyplatil, keď i podľa ust. § 222 ods. 2 ZP je majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, bezdôvodným obohatením. Stotožnil sa s vysloveným názorom súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa musí znášať následky svojho nekonformného správania sa nesúladného s dobrými mravmi, keď odmietla ponúkané štátnozamestnanecké miesta. Pri výbere voľného miesta pre ňu postupoval s náležitou starostlivosťou a ponukovú povinnosť si splnil nad rámec zákonnej povinnosti, keď jej ponúkol 5 voľných vhodných miest, hoci jeho zákonnou povinnosťou bolo ponúknuť jej len jedno voľné miesto, ktoré ani nemuselo zodpovedať jej predchádzajúcej štátnozamestnaneckej pozícii. Poznamenal, že do rozhodnutia vo veci mal žalobkyňou uplatnený nárok za sporný, keď náhrada mzdy má byť satisfakciou pre zamestnanca a sankciou pre zamestnávateľa, avšak nie ekvivalentom mzdy. Pripomenul, že žalobkyňa od 19.6.2007 splnila zákonné predpoklady pre starobný dôchodok. Stotožnil sa s vysloveným názorom súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyni neprináležia úroky z omeškania vzhľadom na to, že náhrada mzdy nie je jej ekvivalentom a nárok na priznanie tejto náhrady prináleží zamestnancovi až rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného (aj štátnozamestnaneckého) pomeru. K námietke nemožnosti započítania jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia oproti náhrade mzdy s poukazom na zásadu subsidiarity použitia Občianskeho zákonníka uviedol, že započítanie je možné, keď zamestnávatelia len z opatrnosti nevykonávajú jednostranné započítanie svojich pohľadávok vo vzťahu k nárokom zamestnancov vzhľadom na teórie o nedotknuteľnosti mzdy, hoci naopak mzda je postihnuteľná napr. exekúciou. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 18.2.2013 č.k. 21Cdo 3330/2011, podľa ktorého jednostranné započítanie v pracovnoprávnych vzťahoch nie je prípustné v časti zodpovedajúcej tzv. základnej nepostihnuteľnej časti mzdy. Stotožnil sa i s odôvodnením súdu prvej inštancie pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania. 33. Žalobkyňa v rámci svojej odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 29.09.2017 uviedla, že podľa ust. § 222 ods. 6 ZP možno nesprávne alebo omylom vyplatené sumy od zamestnanca požadovať do troch rokov od ich výplaty, pričom lehota troch rokov podľa ustálenej súdnej praxe plynie od okamihu prijatia plnenia zamestnancom. Nárok žalovaného označila preto za premlčaný. Vyjadrila názor, že nekonformne postupoval žalovaný, s ktorým je v súdnom spore od roku 2008 a jeho konanie odporuje základnej zásade Zákonníka práce, a to súladu s dobrými mravmi. K namietaným úrokom poukázala na súdnu judikatúru, podľa ktorej má štátny zamestnanec v prípade omeškania platiteľa mzdy s jej platením nárok na príslušenstvo. Poukázala na čl. 2 CSP o nutnosti naplnenia princípu právnej istoty a naplnenia legitímneho očakávania, že spor bude rozhodnutý spravodlivo, keď v rámci občianskeho súdneho konania nie je prípustný prílišný formalizmus a jeho základným kritériom je spravodlivosť. K námietke nemožnosti započítania pohľadávok v pracovnoprávnych vzťahoch opätovne poukázala na judikatúru slovenských súdov, keď podľa jej názoru česká judikatúra nie je opodstatnená vzhľadom na lex specialis úpravu Zákonníka práce vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. K náhrade trov konania vyjadrila názor, že by jej mala byť priznaná ich plná náhrada. 34. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike realizovanej písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 16.10.2017 označil žalobkyňou vznesenú námietku premlčania jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za neopodstatnenú, keď právne dôvody na výplatu ním žalobkyni poskytnutých plnení odpadli, pričom dovtedy vzhľadom na prezumpciu správnosti správnych aktov bolo potrebné žalobkyni ich poskytnúť. O nezákonnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou sa dozvedel až na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S 67/2009-110 zo dňa 12.06.2013 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu SR č.k. Sžo 55/2013 zo dňa 26.11.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 08.01.2015. Mal za to, že vyplatené finančné prostriedky sa bezdôvodným obohatením mohli stať najskôr v momente, keď odpadol právny dôvod na ich výplatu. V tomto smere poukázal opäť na príslušnú súdnu judikatúru. Ním uplatnený nárok mal za uplatnený v rámci plynutia dvojročnej subjektívnej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia. Stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti nepriznania úrokov z omeškania z náhrady funkčného platu, keď v omeškaní bude až v dôsledku prípadného neplnenia povinnosti uloženej právoplatným súdnym rozhodnutím. K námietke nemožnosti započítania pohľadávok v pracovnoprávnych vzťahoch poukázal na zásadu subsidiarity použitia Občianskeho zákonníka. K priznanej výške náhrady trov konania žalobkyni uviedol, že žalobkyňa nemala neúspech len v nepatrnej časti. 35. Žalobkyňa písomnú odvolaciu dupliku nepodala. 36. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 37. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 38. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preto prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolania žalobkyne i žalovaného sú dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 39. Žalobkyňa v rámci svojej odvolacej argumentácie pokiaľ ide o započítanie pohľadávky žalovaného na zaplatenie vyplateného odstupného, odchodného a odmeny v dôsledku neplatného skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru žalovaným namietala jednak nemožnosť započítania pohľadávok v pracovnoprávnych vzťahoch, ako aj realizáciu platného započítacieho prejavu žalovaným, namietala tiež premlčanie uvedeného nároku žalovaného, pričom poukázala na súdnu judikatúru, podľa ktorej možno od zamestnanca žiadať uhradenie omylom alebo nesprávne vyplatených súm len v lehote troch rokov od ich vyplatenia, a to za predpokladu, že zamestnanec mal alebo musel o týchto skutočnostiach vedieť. Pokiaľ ide o možnosť aplikácie ust. § 79 ods. 2 ZP vyjadrila názor, že súd môže náhradu mzdy znížiť alebo nepriznať len celkom výnimočne, aby sa nenegoval význam poskytnutia ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1. Poukázala na listinný dôkaz, a to list zo dňa 11.02.2015, v ktorom súhlasila so svojím preložením na miesto v organizačnom útvare oddelenia vzdelávania, ktoré bolo voľné v čase právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o neplatnosti skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ jej neponúkol žiadne vhodné pracovné miesto, pretrvávali podľa jej názoru prekážky v práci na jeho strane, počas ktorých nebolo jej povinnosťou dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať na ňom počas pracovného času. Uviedla, že žalovaný jej ponúkol 5 pracovných miest pre ňu nevhodných, pričom ona prejavila záujem o voľné pracovné miesto na oddelení vzdelávania, ktoré jej však žalovaný neponúkol. Súd prvej inštancie preto podľa nej nepatrične hodnotil jej správanie sa k ponukovej povinnosti žalovaného. Do pozornosti dala súdnu judikatúru týkajúcu sa zákazu formálneho výkonu práva. Žalovaný vo vzťahu k nej realizoval ponukovú povinnosť len zdanlivo. Vzhľadom na uvedené vyjadrila názor, že s poukazom na ust. § 222 ods. 6 ZP nebol súd prvej inštancie oprávnený znížiť požadovanú náhradu funkčného platu o sumu 10.080 eur. 40. V prvom rade odvolací súd zaujal právny názor k otázke možnosti započítania pohľadávok v rámci pracovnoprávnych vzťahov. 41. Započítanie je jedným zo spôsobov zániku vzájomných záväzkov, a to vzájomne sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka, keď započítanie spôsobuje zánik dvoch proti sebe vzájomne stojacich pohľadávok tým, že tieto pohľadávky sa považujú za vzájomne vyrovnané. Účelom započítania je teda zánik záväzku bez tohto, aby došlo ku skutočnému plneniu. Započítaním teda dochádza k rovnakému výsledku ako pri zaplatení pohľadávky. Započítaniu musí predchádzať kompenzačný prejav v podobe jednostranného úkonu alebo dohody, keď kompenzačná námietka môže mať podobu aj procesného úkonu, a to iniciovania vzájomnej žaloby. Konštrukcia započítania vedie k efektívnemu a praktickému usporiadaniu vzájomných vzťahov medzi veriteľom a dlžníkom. V súvislosti s analyzovaným rozhodnutím je však dôležité posúdiť, či inštitút započítania podľa OZ ako lex generalis k ZP, možno aplikovať aj na pracovnoprávne vzťahy, keď podľa ust. § 1 ods. 4 ZP ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy OZ (v znení účinnom od 1. 1. 2009 všeobecné ustanovenia OZ). Použitie ustanovení OZ o započítaní nebude prichádzať do úvahy, nakoľko započítanie neupravujú všeobecné ustanovenia OZ, ale ustanovenia jeho ôsmej časti o záväzkovom práve. Subsidiarita inej ako všeobecnej časti OZ na prvú časť ZP je teda po 1.1.2009 priamo zo zákona vylúčená, do 1.1.2009, keď sa na prvú časť ZP vzťahoval subsidiárne celý OZ, je vylúčená z dôvodu, že ZP má samostatnú taxatívnu úpravu zániku záväzkov, medzi ktorými spôsobmi zániku záväzkov započítanie ako spôsob zániku záväzku upravené nie je. 42. Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov teda môžu zaniknúť len spôsobom výslovne upraveným v ZP, a to dohodou o sporných nárokoch, uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v prekluzívnej dobe, pričom výpočet zániku záväzkov je taxatívny, preto iným spôsobom k zániku záväzkov nemôže dôjsť. Pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov teda predstavujú také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nemožno realizovať započítanie jednostranným úkonom, pretože ZP nepozná inštitút kompenzácie. Zamestnávateľ preto musí svoje pohľadávky voči zamestnancovi uplatniť samostatnou žalobou. 43. Na podporu uvedeného právneho názoru odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co 318/2012 z 28.02.2013, Rč 60/2002, R 14/79, rozsudok KS v Trnave sp. zn. 24CoPr 1/2015, rozhodnutie KS v Bratislave sp. zn. 6Co 57/2011 z 30.11.2011, pričom v danej veci odvolací súd nemal žiaden dôvod sa od tejto dlhodobo ustálenej súdnej praxe odkloniť a nestotožnil sa s právnym názorom vyjadreným v žalovaným doloženom rozsudku NS ČR sp. zn. 21 Cdo 3330/2011 z 18.2.2013, v zmysle ktorého jednostranné započítanie zo strany zamestnávateľa voči pohľadávke zamestnanca na mzdu, plat alebo odmenu nie je prípustné v časti zodpovedajúcej tzv. základnej nepostihnuteľnej časti, keď uvedeným rozhodnutím odvolací súd ani nie je viazaný (§ 193 CSP). Naopak, nestotožnenie sa s právnym názorom NS ČR v uvedenej veci odklon od ustálenej súdnej praxe súdov SR nepredstavuje (ust. § 220 ods. 3 CSP). 44. Na základe uvedeného je preto potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie postupoval procesne nesprávne, ak od žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu funkčného platu odpočítal žalovaným uplatnený nárok na zaplatenie odstupného, odchodného a odmeny vyplatenej žalobkyni po skončení jej štátnozamestnaneckého pomeru, a to pre započítanie týchto pohľadávok. Odvolací súd vyhodnotil, že žalobca realizoval započítací prejav na pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa 16.09.2015, kde vychádzajúc z obsahu zápisnice o tomto pojednávaní výslovne uviedol, že žiada od žalobkyne vydať bezdôvodné obohatenie spočívajúce vo vyplatených sumách na základe jeho rozhodnutí o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, ktoré boli rozsudkom KS v Bratislave sp. zn. 2S 67/2009 v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 2Sžo 55/2013 zrušené a tým odpadol právny dôvod ich plnenia. Z dôvodu, že započítanie v rámci pracovnoprávnych vzťahov nie je možné, uvedený započítací prejav tak predstavuje podanie vzájomnej žaloby žalovaným (i keď doposiaľ nie perfektnej), ohľadom ktorej je súd prvej inštancie povinný konať. 45. Pokiaľ ide o žalobkyňou vznesenú námietku premlčania vzájomného nároku žalovaného, odvolací súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorým túto vyhodnotil ako neopodstatnenú. Žalovaným vyplatené odchodné, odstupné a odmeny vo výške 10.080 eur predstavuje plnenie z dôvodu skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru a nie plnenie bez právneho dôvodu, keď právny dôvod tohto plnenia vydaním rozsudku NS SR zo dňa 26.11.2014 sp. zn. Sžo 55/2013 odpadol. Nadobudnutím právoplatnosti uvedeného rozhodnutia (08.01.2015) právny dôvod tohto plnenia jednoznačne odpadol a týmto dňom začala plynúť objektívna lehota na uplatnenie uvedeného nároku žalovaným na súde, ako aj lehota subjektívna, keďže týmto dňom sa žalovaný o existencii bezdôvodného obohatenia žalobkyne dozvedel. Vzájomná žaloba žalovaného iniciovaná na súdnom pojednávaní konanom dňa 16.09.2015 bola teda iniciovaná v rámci plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia danej ustanovením § 107 ods. 1, 2 OZ patriaceho do prvej časti OZ aplikovateľnej na pracovnoprávne vzťahy (§ 1 ods. 4 ZP). Ustanovenie § 222 ZP premlčanie osobitne neupravuje, keď len v jeho ods. 6 stanovuje, že vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do troch rokov od ich výplaty. V danej veci však vyplatenie odchodného, odstupného a odmeny nepredstavovalo neprávom vyplatené sumy a ani sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. Uvedené ustanovenie tak pre účely posúdenia nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyňou vychádzajúc z daných skutkových okolností nie je aplikovateľné. 46. Odvolaciu námietku žalobkyne vzťahujúcu sa k zamietnutiu jej žaloby v časti príslušenstva z dôvodu, že podľa vysloveného právneho názoru súdu prvej inštancie sa žalovaný môže dostať do omeškania až neplnením v lehote na plnenie danej preskúmavaným súdnym rozhodnutím majúcim konštitutívny charakter k nároku na náhradu mzdy, však odvolací súd vyhodnotil za čiastočne dôvodnú, nakoľko tento právny názor je vzhľadom na vývin súdnej praxe v tomto smere neudržateľný, pričom je potrebné si uvedomiť, že žalobkyňa sa žalobou domáha náhrady funkčného platu za obdobie od mesiaca december 2008 do mesiaca január 2015. 47. Podľa ust. § 1 ods. 4 ZP v znení účinnom od 1.1.2009 ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia OZ. 48. Podľa ust. § 1 ods. 4 ZP platného do 31.12.2008 ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. 49. Je pravdou, že v dávnejšej minulosti zaužívaná súdna prax vychádzala zo stanoviska, na ktorom založil svoje rozhodnutie aj prvoinštančný súd, že nárok na náhradu mzdy (aj funkčného platu) vzniká až rozhodnutím súdu a preto sa zamestnávateľ pred takýmto rozhodnutím do omeškania nemôže dostať, avšak judikatúra súdov v tejto otázke prešla vývinom, keď napr. NS SR vo veciach so sp. zn. 6Cdo 246/2010, 1Cdo 116/2008, 5Cdo 269/2007 dospel k záveru, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy za ten ktorý mesiac podľa termínu splatnosti mzdy. K omeškaniu zamestnávateľa teda dochádza okamihom, keď nárok zamestnanca na mzdu nesplnil riadne a včas podľa ich vzájomnej dohody alebo kolektívnej zmluvy. Právo na náhradu mzdy možno prvýkrát uplatniť, keď sa táto stane splatnou, t. j. keď nastane čas jej plnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom. V tomto smere je potrebné poukázať na ust. § 132 ZP, v zmysle ktorého sa ust. § 129 - 131 ZP vzťahujú rovnako na všetky zložky príjmu zamestnanca poskytované zamestnávateľom, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok. Za príjem teda možno považovať aj náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného (v danom prípade štátnozamestnaneckého) pomeru. S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy, ktorá nastáva jej splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že sa v tom čase ešte nerozhodlo o žalobe na určenie neplatnosti jeho skončenia. Aktuálne sa v rámci rozhodovacej činnosti súdov všetkých stupňov akceptuje, že rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti. Priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiaden nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba dodáva kvalita vykonateľného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie zamestnávateľa a nastoluje sa otázka nároku zamestnanca na úroky z omeškania, keď právna úprava úrokov z omeškania vo vzťahu k pracovnoprávnym vzťahom je nedostatočná. Zákonník práce z roku 1965 (zákon č. 65/1965 Zb.) nárok na príslušenstvo jednoznačne vyjadroval vo svojom ust. § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Aktuálny ZP (z. č. 311/2001 Z.z.) a ani z. č. 312/2001 Z.z., či iný pracovnoprávny predpis, nepodáva úpravu o úrokoch z omeškania, preto podľa rozhodovacej praxe súdov treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov a pri omeškaní s náhradou mzdy (funkčného platu) platí výška úrokov z omeškania daná nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. ako pri omeškaní s plnením peňažného dlhu (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 116/2008, rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 6Co 410/2014, rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 392/2012). Úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou, ktorá má veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrad mzdy, ktorej úžitky na druhej strane mohol za čas omeškania poberať dlžník (zamestnávateľ) (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 180/2009). Na uvedené právne posúdenie nároku zamestnanca na úrok z omeškania pri náhrade mzdy (štátneho zamestnanca pri náhrade funkčného platu) v rámci rozhodovacej praxe súdov nemá vplyv ani zmena dikcie ust. § 1 ods. 4 ZP od 1.1.2009 týkajúca sa rozsahu, v ktorom OZ na pracovnoprávne vzťahy pôsobí. Ak súd prvej inštancie považoval za potrebné a spravodlivé sa od tejto rozhodovacej praxe súdov všetkých stupňov odkloniť vzhľadom na individuálne skutkové okolnosti danej veci, bolo jeho povinnosťou sa s týmto odklonom individuálne a preskúmateľne v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vysporiadať, k čomu však nedošlo, keďže sa v odôvodnení napadnutého rozsudku venoval len k správaniu sa žalobkyne po realizácii ponukovej povinnosti žalovaným dňa 4.2.2015. V tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013, ktoré odobrilo rozhodnutia prvoinštančného i odvolacieho súdu (rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 13Cpr 15/2002 v spojení s rozsudkom KS v Bratislave sp. zn. 11Co 34/2011) nepriznávajúce zamestnancovi nárok na úrok z omeškania z náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru majúc za to, že priznaná výška náhrady mzdy v danej veci bola dostatočne vysoká a bola tak v súlade so svojou satisfakčnou funkciou pre zamestnanca, ako aj so sankčnou funkciou pre zamestnávateľa. V danej veci mali súdy oboch inštancií za to, že satisfakcia na strane zamestnanca a sankcia na strane zamestnávateľa by boli priznaním úroku z omeškania neprimerané. 50. Vo vzťahu k odvolacej námietke a argumentácii žalovaného týkajúcej sa moderačného práva súdu k rozsahu náhrady funkčného platu odvolací súd uvádza nasledovné. 51. Podľa ust. §149 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. na štátnozamestnanecký pomer štátnych zamestnancov sa použijú primerane ustanovenia § 13, § 35, § 39 ods. 1, § 41, § 64, § 75, § 85 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 97 až 117, § 129 až 132, § 136 až 141, § 142 až 150, § 160 až 170, § 230 ods. 1, 3 a 4, § 233 až 236 a § 240 ods. 1 až 7 zákona č. 311/2001 Z.z. (ZP) v znení neskorších predpisov. 52. Zákon č. 312/2001 Z.z. bol s účinnosťou od 1.11.2009 zrušený zákonom č. 400/2009 Z.z. 53. Podľa ust. § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia § 10, § 11a ods. 1, § 12, § 13 ods. 4 a 7, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až 41, § 49 ods. 1 až 3 a 5, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 3 až 6, § 64 ods. 1 a 2, § 67, § 69, § 70, § 72, § 74, § 75 ods. 3 a 4, § 76 ods. 3, 4 a 6, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85 ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 96a, § 96b, § 97 ods. 21 až 11, § 98 až 102, § 104, § 104a, § 105 až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141, § 142, § 143, § 144, § 144a, § 145 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1,2,4 až 8, § 156, § 157 ods. 3, § 158 až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, §177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, § 217 až 222, § 230 až 236 a § 240 ZP. 54. Z dikcie citovaných ustanovení je zrejmé, že počnúc 1.11.2009 je na vzťahy vyplývajúce zo štátnozamestnaneckého pomeru možná aplikácia ust. § 79 ods. 2 ZP, podľa ktorého ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Je nepochybné, že žalobkyňou uplatnené nároky na výplatu funkčného platu, ktoré vznikli pred zmenou právnej úpravy od 1.11.2009, je potrebné posúdiť podľa dovtedy platného a účinného zákona č. 312/2001 Z.z., keďže žalobkyňa nemôže byť na svojom hmotnoprávnom nároku a legitímnom očakávaní poškodená. Je totiž nepochybné, že so žalovaným bola v štátnozamestnaneckom pomere, ktorý bol s ňou skončený za účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z., preto aj jej hmotnoprávne nároky, plynúce jej z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, vzniknuté jednotlivo v každom kalendárnom mesiaci do 31.10.2009, je potrebné posúdiť podľa predpisu platného v tomto čase. Z uvedeného vyplýva, že ak súd prvej inštancie posúdil nároky žalobkyne na výplatu funkčného platu za obdobie od mesiaca december 2008 do nadobudnutia účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z. podľa zákona č. 312/2001 Z.z., posúdil vec po právnej stránke správne. Nesprávne právne však postupoval, ak na obdobie od 1.11.2009 neaplikoval zákon č. 400/2009 Z.z. 55. Zákaz retroaktivity v právnom štáte vyjadruje záujem na zachovaní právnej istoty už existujúcich právnych vzťahov v prípade novej právnej úpravy. Ide o to, aby sa už nadobudnuté nároky v dôsledku novej právnej úpravy nemohli odňať. Zákaz pravej retroaktivity sa v slovenskom súkromnom práve plne rešpektuje. Pripúšťa sa len tzv. nepravá retroaktivita, pri ktorej o spätnú účinnosť nejde. Nepravou retroaktivitou je myslené také pôsobenie právnej normy, dôsledkom ktorej je potrebné od reálnej účinnosti neskoršej právnej normy postupovať v jej intenciách. Nepravá retroaktivita teda nepôsobí do minulosti, práva a povinnosti získané v minulosti toleruje. Obsah právneho vzťahu sa od účinnosti novej právnej úpravy bude posudzovať podľa tejto novej právnej úpravy, len forma vzniku a obsah právneho vzťahu pred účinnosťou novej úpravy sa posudzuje podľa pôvodnej právnej úpravy. Z uvedeného vyplýva, že na náhradu funkčného platu žalobkyne za obdobie počnúc mesiacom november 2009 je potrebné aplikovať zákon č. 400/2009 Z.z. pripúšťajúci použitie ust. § 79 ods. 2 ZP o možnosti moderácie výšky náhrady mzdy (funkčného platu) súdom, a to i na základe tohto, že vznik nároku naň nastáva za každý mesiac jednotlivo jeho dňom splatnosti. 56. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že pokiaľ nie je z novej právnej úpravy zákona č. 400/2009 Z.z. zrejmé, akým spôsobom sa zákonodarca zhostil intertemporálneho riešenia zmeny právneho stavu, je potrebné použiť taký výklad, ktorý je zhodný s princípmi právneho štátu, t.j. dosiahnuť také riešenie, ktoré dôsledne rešpektuje zákaz pravej retroaktivity. Časová pôsobnosť noriem civilného procesného práva je vybudovaná na zásade pôsobenia procesných noriem dňom svojej účinnosti. Ustanovenie § 79 ods. 2 ZP je svojím charakterom procesnou normou napriek jej umiestneniu v zákone hmotnoprávneho charakteru, nakoľko upravuje procesný postup súdu pri rozhodovaní o procesnom práve zamestnávateľa žiadať o zníženie rozsahu náhradu mzdy zamestnanca. 57. Na základe uvedeného je preto potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie žalobou uplatnený nárok žalobkyne, vo vzťahu ku ktorému žalovaný uplatnil svoje právo vyplývajúce mu z ust. § 79 ods. 2 ZP, nesprávne právne posúdil, keď nesprávnym právnym posúdením veci je mylná aplikácia (a výklad) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť. Presnejšie pod nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. 58. S poukazom na vyššie uvedené a vychádzajúc z obsahu spisového materiálu odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky oboch strán sporu za dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v oboch jeho napadnutých častiach zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP, nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v započítaní pohľadávky žalovaného oproti pohľadávke žalobkyne odňal stranám sporu právo na spravodlivý proces a vzhľadom na dvojinštančnosť občianskeho súdneho konania nie je účelné tento nedostatok napraviť súdom odvolacím, a rovnako vec nesprávne právne posúdil pokiaľ ide o možnosť aplikácie ust. § 79 ods. 2 ZP a opodstatnenosť žalovaným uplatnenej žiadosti v zmysle tohto ustanovenia nevyhodnotil, a taktiež pokiaľ ide o nárok žalobkyne na príslušenstvo. Odvolací súd taktiež zrušil vec v časti týkajúcej sa náhrady trov prvoinštančného konania ako časti od zrušených meritórnych výrokov závislej (§ 379 písm. a/ CSP), keď k odvolacím argumentom ohľadom tejto časti rozhodnutia uvádza, že súd prvej inštancie správne vychádzal z pomeru úspechu a neúspechu strán sporu v danej veci, ktorý pomer však v dôsledku zrušenia napadnutého rozsudku v celosti už aktuálne neobstojí, s tým, že podľa novej právnej úpravy zavedenej účinnosťou CSP pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania už nie je relevantné, že rozhodnutie vo veci bude závisieť od úvahy súdu (vo vzťahu k budúcemu rozhodovaniu súdu prvej inštancie o žiadosti žalovaného na moderáciu náhrady funkčného platu žalobkyne). 59. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v rámci ktorého bude tento viazaný vyššie uvedeným právnym názorom súdu odvolacieho (§ 391 ods. 2 CSP). V novom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie posúdiť opodstatnenosť žalovaným uplatnenej žiadosti na zníženie náhrady funkčného platu žalobkyne za obdobie nad 12 mesiacov, vysporiadať sa s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa náhrady mzdy žalobkyne za deň 8.1.2015 a nesprávne priznanej výšky náhrady mzdy za obdobie od 1.1.2014 do mesiaca december 2014, konať o žalovaným uplatnenej doposiaľ neperfektnej žalobe na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyne a opätovne posúdiť nárok žalobkyne na príslušenstvo so zameraním sa rozhodovaciu prax súdov, prípadne nárok žalobkyne na príslušenstvo posúdiť individuálne a v prípade odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe tento odklon dôsledne odôvodniť (§ 391 ods. 3 CSP). 60. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).