Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/235/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111219633 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111219633.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a sudkýň JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: K. I., R.. XX.X.XXXX, T.É. XX, D. práv. zast.: Malata, Pružinský, Hegedüs & Partners s.r.o., Prievozská 4/B, Bratislava, IČO: 47 239 921 proti žalovanému: Mercedes-Benz Financial Services Slovakia s.r.o., Tuhovská 11, Bratislava, IČO: 35 728 116 právne zast: Advokátska kancelária ECKER-KÁN & PARTNERS, s.r.o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, IČO: 35 886 625 o zrušenie rozhodcovského rozsudku a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 25Cb/83/2011-138 zo dňa 24.1.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 25Cb/83/2011-138 zo dňa 24.1.2017 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK/11/ALS/10, vydaný dňa 23.03.2011, rozhodcom: JUDr. Milanom Švecom, advokát, so sídlom AK, Vajnorská 98/D, 831 04 Bratislava, zapísaným v zozname rozhodcov vedenom Asociáciou leasingových spoločností Slovenskej republiky v celom rozsahu z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky. Ďalej žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania od žalovaného v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 17.06.2011 domáhal voči žalovanému, aby súd zrušil Rozhodcovský rozsudok, spisová značka: RK/11/ALS/10, vydaný dňa 23.03..2011 rozhodcom: JUDr. Milanom Švecom, advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie Vajnorská 98/D, 831 04 Bratislava, zapísaným v zozname rozhodcov vedenom Asociáciou leasingových spoločností Slovenskej republiky v celom rozsahu z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky. Žalobu žalobca odôvodnil nasledujúcimi skutočnosťami: Dňa 03.06.2008 uzatvorila spoločnosť B.K. s.r.o., so sídlom: Šibeničný vrch 1, 979 01 Rimavská Sobota, IČO: 36 627 003, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel: Sro, vložka č.: 9305/S v postavení dlžníka so spoločnosťou Mercedes-Benz Financial Services Slovakia s. r. o., so sídlom: Tuhovská 11, 831 07 Bratislava, IČO: 35 728 116, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava, Oddiel: Sro, vložka: 15594/B (ďalej ako „žalovaný“) v postavení veriteľa Úverovú zmluvu č. 652680-U (ďalej ako „Úverová zmluva“). Predmetom Úverovej zmluvy bolo poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 4.059.999,90 SKK (134.767,307 Eur) na zabezpečenie prefinancovania motorového vozidla značky: Mercedes-Benz CL 63 AMG, VIN: L., rok výroby: 2008 (ďalej ako „predmet financovania“), pričom spoločnosť B.K. s.r.o. sa zaviazala na splácaní poskytnutého úveru v pravidelných mesačných splátkach určených v Prehľade splátok, ktorý tvorí prílohu č. 1 Úverovej zmluvy. Neoddeliteľnou súčasťou Úverovej zmluvy boli Všeobecné podmienky úverového financovania spoločnosti Mercedes-Benz Financial Services Slovakia s.r.o.. Súčasne s uzatvorením Úverovej zmluvy došlo medzi zmluvnými stranami k uzatvoreniu Zmluvy o zriadení záložného práva, na základe ktorej spoločnosť B.K. s.r.o. zriadila na predmet financovania záložné právo v prospech žalovaného za účelom zabezpečenia pohľadávok vymedzených v bode 3 Zmluvy o zriadení záložného práva a Poistnej zmluvy, uzatvorenej medzi spoločnosťou B.K. s.r.o. a poisťovňou Allianz-Slovenská poisťovňa a.s. Dňa 02.06.2008 uzatvoril žalovaný s K. I., D.: T. XX, XXX XX D., R.. XX.XX.XXXX (ďalej ako „žalobca“) Zmluvu o ručení, predmetom ktorej bolo vyhlásenie žalobcu ako ručiteľa, že uspokojí žalovaného, ak spoločnosť B.K. s.r.o. nesplní akékoľvek svoje peňažné záväzky, ktoré vznikli alebo vzniknú na základe alebo v súvislosti s Úverovou zmluvou vrátane jej neskorších zmien a dodatkov. V bode 7 Zmluvy o ručení bola zakomponovaná rozhodcovská doložka v zmysle ktorej: Všetky spory, ktoré vzniknú v súvislosti s touto zmluvou o ručení, vrátane sporov o jej platnosť, výklad, alebo zrušenie budú rozhodované podľa platného práva Slovenskej republiky v rozhodcovskom konaní a to rozhodcom vybraným zo zoznamu rozhodcov vedeného pri Asociácii leasingových spoločností SR. Zmluvné strany sa dohodli, že týmto rozhodcom bude rozhodca, ktorý je ku dňu podpísania tejto zmluvy o ručení zapísaný v zozname rozhodcov vedenom pri Asociácii leasingových spoločností SR a ktorého vo veci rozhodnutia sporu osloví žalobca. Svojím podpisom na tejto zmluve o ručení obe strany vyjadrujú súhlas s takýmto výberom rozhodcu zo zoznamu rozhodcov, pričom súčasne potvrdzujú, že sa so zoznamom rozhodcov platným ku dňu podpísania tejto zmluvy o ručení oboznámili. V rozhodcovskom konaní bude postupované podľa procesných zásad rozhodcovského konania vypracovaných Asociáciou leasingových spoločností SR. Rozhodcovský rozsudok bude pre obe strany záväzný a konečný a podrobia sa jeho výkonu, ako aj výkonu jednotlivých uznesení a rozhodnutí vydaných v rozhodcovskom konaní. O námietke voči rozhodcovi rozhoduje generálny tajomník Asociácie leasingových spoločností SR, ktorý na rozhodovanie môže prizvať ako prísediacich rozhodcov zapísaných do zoznamu rozhodcov vedenom pri Asociácii leasingových spoločností SR. Vzhľadom na vyššie uvedenú rozhodcovskú doložku bola Rozhodcovským súdom pri Asociácii leasingových spoločností, so sídlom Cintorínska 21, 811 08 Bratislava (ďalej ako „Rozhodcovský súd“) žalobcovi doručená žaloba o zaplatenie 132.918,00 eur s príslušenstvom, prostredníctvom ktorej sa žalovaný domáhal zaplatenia uvedenej pohľadávky od žalobcu. Dôvodom podania uvedenej žaloby bola tá skutočnosť, že spoločnosť B.K. s.r.o. nedodržala platobnú disciplínu dohodnutú v Úverovej zmluve v dôsledku čoho došlo k vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru a vyčísleniu sumy, ktorú žalovaný považuje za pohľadávku voči spoločnosti B.K. s.r.o. Vzhľadom k tomu, že spoločnosť B.K. s.r.o. neuhradila svoju pohľadávku do požadovaného termínu, obrátil sa žalovaný v zmysle Zmluvy o ručení na žalobcu a to prostredníctvom žaloby uplatnenej v zmysle rozhodcovskej doložky obsiahnutej v Zmluve o ručení. Žalovaný vo svojom podaní doručenom súdu dňa 20.08.2012 poukázal na to, že právomoc JUDr. Milana Šveca - rozhodcu zapísaného v zozname rozhodcov vedenom Asociáciou leasingových spoločností, konať a rozhodovať vo veci bola daná v zmysle ustanovení čl. 7 príslušnej Úverovej zmluvy ako aj čl. 7 príslušnej Zmluvy o ručení, zaväzujúcich povinného na plnenie, ktoré bolo predmetom uvedeného rozhodcovského konania. Zmluvnými stranami riadne a platne dojednanú rozhodcovskú doložku žalobca podaním žalobného návrhu zo dňa 20.06.2011 namieta a považuje ju za neplatnú, v dôsledku čoho zároveň žiada, aby tunajší súd predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil. Za dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky označuje žalobca v prvom rade skutočnosť, že možnosť voľby osoby rozhodcu zo zoznamu vedeného Asociáciou leasingových spoločností na konanie a rozhodnutie vo veci zveruje predmetná rozhodcovská doložka výlučne do rúk tej zmluvnej strany, ktorá v prípadnom právnom spore bude vystupovať v procesnoprávnom postavení žalobcu. Svoje presvedčenie o neplatnosti danej rozhodcovskej doložky opiera len o Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe zo dňa 28.05.2008, sp. zn. 12 Cmo 496/2008, od ktorého odvíja všetku svoju nasledujúcu právnu argumentáciu. V predmetnom rozhodnutí totiž Vrchný súd v Prahe vyslovil právny názor, v zmysle ktorého pokiaľ rozhodcovská zmluva neobsahuje priame určenie rozhodcu ad hoc alebo konkrétny spôsob jeho určenia, ale iba stanoví, že rozhodca bude určený jednou zmluvnou stranou zo zoznamu rozhodcov vedeného právnickou osobou, ktorá nie je stálym rozhodcovským súdom, a že rozhodcovské konanie bude prebiehať podľa pravidiel vydaných touto právnickou osobou, tak je táto rozhodcovská zmluva neplatná pre obchádzanie zákona. Vyššie uvedené rozhodnutie, o ktoré opiera žalobca svoju námietku neplatnosti rozhodcovskej doložky, však pre svoj evidentný rozpor so základnými princípmi rozhodcovského konania v Českej republike ako aj pre rozpor s medzinárodnými štandardami rozhodcovského konania nie je v právnej praxi Českej republiky rešpektované. O jeho faktickej nezáväznosti svedčí aj skutočnosť, že uvedené rozhodnutie je svojou povahou jediným v českej arbitrážnej judikatúre a navyše je v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky, vytváranej v totožných prípadoch. Žalovaný ďalej poukázal na Rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 2282/2008 a sp. zn. 23 Cdo 5129/2007 v ktorých bolo konštatované, že aj iné súkromné subjekty ako rozhodcovské súdy môžu viesť zoznam rozhodcov a vydávať pre účastníkov rozhodcovského konania pravidlá, ktorými sa rozhodcovia riadia a že rozhodcovská doložka, v ktorej sa účastníci dohodli, že rozhodca, ktorý bude rozhodovať ich prípadné spory vyplývajúce z leasingovej zmluvy, bude vybraný zo zoznamu rozhodcov vedeného pri (....Asociácií leasingových spoločností ČR...), je platným dojednaním o spôsobe určenia počtu a osôb rozhodcov. V oboch uvedených prípadoch dospel Najvyšší súd Českej republiky k názoru, že námietka neplatnosti takejto rozhodcovskej doložky je nedôvodná, nakoľko zákon nestanovuje povinnosť dohodnúť v rozhodcovskej doložke výlučne konkrétne mená rozhodcov. Rovnako nepovažoval za dôvodnú námietku, vychádzajúcu zo skutočnosti, že v danom konkrétnom prípade Asociácia leasingových spoločností ČR nie je zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu, nakoľko zmluvné strany si pre rozhodovanie sporu vybrali rozhodcu ad hoc (vybraného dohodnutým spôsobom) a nie stály rozhodcovský súd zriadený v zmysle § 13 ZRŘ. Podľa názoru Najvyššieho súdu Českej republiky strany sa môžu (ale nemusia) dohodnúť na určení konkrétnych mien rozhodcov. Nevýhodou takejto rozhodcovskej doložky je však skutočnosť, že od uzavretia tejto doložky do vzniku sporu môže uplynúť dlhšia doba a nie je možné vylúčiť riziko, že na strane takto menovaného rozhodcu dôjde k zmene pomerov znemožňujúcich výkon funkcie rozhodcu. Preto v praxi dochádza v súlade s § 7 ods.1 ZRŘ k určeniu mechanizmu, akým bude určený rozhodca pre rozhodovanie v budúcnosti vybraný, pričom skutočnosť, či zmluvné strany zveria prípadne spory stálym rozhodcovským súdom alebo rozhodcom iných súkromnoprávnych subjektov, je ponechané na ich dohode. Žalovaný sa ďalej nestotožnil so žalobcovým tvrdením, podľa ktorého nie je možné, aby rozhodca ustanovený ad hoc, tak ako je tomu v danom prípade, postupoval v súlade s procesnými pravidlami - rokovacím poriadkom, ktorý bol prijatý na úrovni Asociácie leasingových spoločností. V zmysle rozhodcovskej doložky bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že v rozhodcovskom konaní bude postupované podľa procesných zásad rozhodcovského konania vypracovaných Asociáciou leasingových spoločností SR. Vychádzajúc z ustanovení ZoRK je zrejmé, že zákonodarca uvedenú možnosť nevylučuje, ba naopak, v jednotlivých ustanoveniach ZoRK možnosť dohody zmluvných strán ohľadom procesných pravidiel predvída, pričom žalovaný ďalej poukázal na niektoré konkrétne ustanovenia ZoKR. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že platná právna úprava v SR umožňuje, aby zmluvné strany poňali do rozhodcovskej doložky dohodu o procesných pravidlách prípadného rozhodcovského konania, nevynímajúc ani možnosť zaviazať rozhodcu ad hoc, aby v predvídanom rozhodcovskom konaní postupoval v súlade s procesnými pravidlami iného stáleho rozhodcovského súdu resp. v tomto prípade Asociácie leasingových spoločností SR v Bratislave, doplnenými o príslušné ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, považuje žalovaný rozhodcovskú doložku dojednanú v čl. 7 Úverovej zmluvy a v čl. 7 Zmluvy o ručení za platnú, v dôsledku čoho má za to, že právomoc ad hoc rozhodcu - JUDr. Milana Šveca bola daná, a tento bol oprávnený vec prejednať a rozhodnúť v súlade s Rokovacím poriadkom rozhodcovského konania konaného rozhodcami pri Asociácií leasingových spoločností Slovenskej republiky. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 13.09.2013 v ktorom poukázal na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.05.2011, sp. zn.: 31Cdo 1945/2010, ktoré sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom a argumentáciou Vrchného súdu v Prahe, spis. zn.: 12 Cmo 496/2008 a následne právnym názorom NS ČR, spis. zn.:32Cdo/2312/2007. Vzhľadom na skutočnosť, že v rámci súdnej rozhodovacej činnosti existovali v Českej republike dva protichodné právne závery (rozhodnutie, sp. zn.: 32 Cdo 2312/2007 v neprospech platnosti rozhodcovskej doložky a rozhodnutie, sp. zn.: 32 Cdo 2282/2008 v prospech platnosti napádanej rozhodcovskej doložky), prijal veľký senát občianskoprávneho a obchodného kolégia NS ČR zjednocujúce stanovisko uznesením, spis. zn.: 31Cdo 1945/2010, ktorého právna veta znie: „Neobsahuje rozhodcovská zmluva priame určenie rozhodcu ad hoc, resp. konkrétny spôsob jeho určenia, a odkazuje na „rozhodcovský poriadok“ vydaný právnickou osobou, ktorá nie je stálym rozhodcovským súdom, je takáto rozhodcovská zmluva neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka.“ V rámci odôvodnenia predmetného rozhodnutia veľkého senátu NS ČR je konštatované, že podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 216/1994 Sb. (ďalej ako „ZoRŘ“) si zmluvné strany môžu dohodnúť v rozhodcovskej zmluve rozhodcu alebo rozhodcov „ad hoc“ alebo stály rozhodcovský súd. Ustália sa zmluvné strany na rozhodcovi „ad hoc“, musí to byť fyzická osoba, môže byť v rozhodcovskej zmluve výslovne uvedená alebo tam musí byť stanovený spôsob, akým má byť táto osoba rozhodcu, resp. počet rozhodcov určený (§ 7 ods. 1 ZoRŘ). Z ustanovení § 19 ods. 4 ZoRŘ vyplýva, že sa strany môžu dohodnúť na spôsobe vedenia rozhodcovského konania a pokiaľ takáto dohoda nie je ustanovená, tak rozhodcovia postupujú spôsobom, ktorí si sami zvolia. Na rozdiel od ad hoc ustanovených rozhodcov môžu stále rozhodcovské súdy vydávať ich vlastné pravidlá (stanovy a poriadky), ktoré môžu určiť tak ustanovenie a počet rozhodcov, ako aj spôsob vedenia rozhodcovského konania. Uvedené pravidlá musia byť publikované v Obchodnom vestníku. NS ČR ďalej uvádza, že pokiaľ subjekt, ktorý nie je stálym rozhodcovským súdom vykonáva činnosti, ktoré podľa zákona o rozhodcovskom konaní spadajú výlučne do pôsobnosti stálych rozhodcovských súdov, je tu úplne zrejmý a logický odôvodniteľný úmysel odporujúci zákonu. Ide o zjavné nastavenie podmienok vzbudzujúcich dôvodnú pochybnosť o nezávislom a nestrannom riešení sporov. Právnické osoby, ktoré nie sú stále rozhodcovské súdy nie sú podľa zákona oprávnené na vydávanie statusov a rokovacích poriadkov, ktoré by okrem iného predovšetkým upravovali spôsob vedenia rozhodcovského konania, resp. prípadne vymedzovali spôsob menovania rozhodcov, a pod. Tým že dokumenty (rokovacie poriadky, stanovy, pravidlá,...) sú zverejnené na internetových stránkach týchto právnických osôb nezaručuje to, že sa zmluvná strana s nimi oboznámila a v žiadnom prípade nepreukazuje, že s nimi dokonca súhlasila. Právnická osoba, ktorá na svojich internetových stránkach sprístupňuje predmetné dokumenty, môže kedykoľvek zasiahnuť do ich obsahu. Tomuto zásahu nie je možné nijako zabrániť a ani predísť, čo závažnou mierov vyvoláva pochybnosti o spravodlivom vedení rozhodcovského konania. Práve z uvedeného dôvodu sú na stále rozhodcovské súdy, tak v Českej republike ako aj v Slovenskej republike, kladené nároky zaručujúce objektívnosť a predvídateľnosť postupu rozhodcovského konania, vyplývajúce z povinnosti zverejňovať stanovy a rokovacie poriadky v Obchodnom vestníku, kde sú prístupné účastníkom rozhodcovského konania. Podmienka zverejňovania štatútov a rokovacích poriadkov stálych rozhodcovských súdov v Obchodnom vestníku je pre zákonodarcu natoľko podstatná, že v zmysle § 52 ZoRK zakotvil pre stále rozhodcovské súdy sankciu vo forme nemožnosti vykonávať rozhodcovské konanie a vydávať rozhodcovské rozsudky do doby, kým nezverejnia ich štatúty a rokovacie poriadky v Obchodnom vestníku. To bol podstatný dôvod, pre ktorý NS ČR prijal zjednocujúce rozhodnutie, ktorým výslovne vyhlásil rozhodcovské doložky za neplatné, ak rozhodcovia ad hoc majú postupovať podľa pravidiel určovaných právnickými osobami, ktoré nemajú status stálych rozhodcovských súdov, a to aj z dôvodu pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti riešenia prípadného sporu. Právne závery a rozhodnutia, na ktoré poukazuje žalovaný sú praxou a výkladom súdov prekonané. Žalobca má za to, že právny rámec posudzovania platnosti rozhodcovských zmlúv, resp. rozhodcovských doložiek, obsiahnutý v zjednocujúcom rozhodnutí NS ČR je v plnej miere akceptovateľný aj v rámci platnej právnej úpravy slovenského rozhodcovského konania. V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalobca porovnával českú a slovenskú právnu úpravu pokiaľ ide o určenie rozhodcu ad hoc, pričom žalobca mal za to, že ak sa česká súdna prax jednoznačne vyjadrila, že odkaz na rokovacie poriadky (stanovy) subjektov, ktoré nemajú postavenie stálych rozhodcovských súdov, nie je platným dojednaním rozhodcovskej doložky, v prípade slovenského právneho poriadku sa možno s týmto záverom iba stotožniť, nakoľko slovenská právna úprava rozhodcovského konania je striktnejšia vo vzťahu k úprave rozhodcovského konania rozhodcami ad hoc. ZoRK nikde vo svojich ustanoveniach a ani zákonodarca v rámci dôvodovej správy nepredpokladal určenie rozhodcu/rozhodcov ad hoc jednou zo zmluvných (sporových) strán, bez ohľadu na skutočnosť, ktorá zmluvná strana bude v pozícii žalobcu, teda v pozícii voľby osoby rozhodcu. Procesné postupy rozhodcov ad hoc ZoRK striktne viaže na výslovnú dohodu strán v rámci rozhodcovskej doložky alebo v rámci stanov a rokovacích poriadkov stálych rozhodcovských súdov, a to jedine za účelom zaručenia objektívnosti rozhodcovského konania a rovnocennosti sporových strán. Žalobca má za to, že pokiaľ ZoRK umožňuje právnickým osobám zriaďovať stále rozhodcovské súdy za splnenia zákonných podmienok a rozhodcami ad hoc môžu byť výlučne iba fyzické osoby, môžu právnické osoby postupovať výhradne cestou zriadenia stálych rozhodcovských súdov. Iný postup právnických osôb ZoRK nepredpokladá a priamo vylučuje. Postup právnických osôb, ktorý nie je v súlade s vyššie uvedenými zásadami možno považovať za postup odporujúci zákonu, resp. obchádzajúci zákon, konkrétne § 12 ZoRK. V zmysle uvedeného považuje žalobca napadnutú rozhodcovskú doložku za neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je právny úkon neplatný, ak svojim obsahom alebo účelom odporuje alebo obchádza zákon. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že žalobca svojimi tvrdeniami nepriamo obviňuje Asociáciu leasingových spoločností Slovenskej republiky z machinácii a ovplyvňovania priebehu rozhodcovského konania, žalobca sa s týmto tvrdením nestotožňuje. Žalobca nikde v žalobe neobviňoval, a to ani nepriamo Asociáciu leasingových spoločností Slovenskej republiky s ovplyvňovania predmetného rozhodcovského konania. Žalobca využil svoje zákonné právo a namietal osobu rozhodcu, pričom poukázal na nevyvrátiteľnú prepojenosť Asociácie leasingových spoločností Slovenskej republiky so žalovaným, ako jej členom a možnosť mať pochybnosti o nepredpojatosti rozhodcu vedeného v zozname tejto právnickej osoby. ZoRK výslovne uvádza, že sám rozhodca má informovať sporové strany o všetkých skutočnostiach, pre ktoré by mohol byť (nemusí byť) vylúčený. Je nepochybné, že v predmetnom príde prinajmenšom existuje možnosť pochybovať o nepredpojatosti sudcu s prihliadnutím, na už uvedené väzby. Vznesenú námietku voči osobe rozhodcu nie je možné zahojiť tým, že osoba rozhodcu prehlási, že sa necíti byť predpojatá k prejednávanej veci. Takéto tvrdenia žalovaného, resp. rozhodcu považuje žalobca za irelevantné a odporujúce povahe inštitútu možnosti namietať osobu rozhodcu v rozhodcovskom konaní. ZoRK upravuje postup a vedenie rozhodcovského konania v prípade vznesenia námietky na osobu rozhodcu a to aj tak, že nepripúšťa možnosť ukončiť rozhodcovské konanie rozsudkom, kým nebude o námietke rozhodnuté vybranou osobou alebo súdom, čo nebolo zo strany rozhodcu JUDr. Milana Šveca dodržané. Žalobca zároveň poukázal na nedostatočné odôvodnenie napádaného rozhodcovského rozsudku pri vysporiadaní sa s právnou argumentáciou možnosti vedenia rozhodcovského konania výlučne rozhodcami ad hoc alebo stálymi rozhodcovskými súdmi a nie tretími subjektmi, ktoré nemajú postavenie stálych rozhodcovských súdov. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 24.01.2017. Na uvedenom pojednávaní žalobca uviedol, že okrem skutkových a právnych záverov už vyslovených v žalobe došlo k takému porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa na ktoré súd prihliada z úradnej povinnosti bez ohľadu nato, či ho spotrebiteľ v tomto prípade žalobca namietal v skoršej fáze konania. Poukázal na tú skutočnosť, že aj zmluva o ručení má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Toto nepovažoval za otázku právne spornú, pričom v súvislosti s uvedeným poukázal napr. na rozsudok NS ČR sp. zn. 32Cdo 629/2006 alebo rozsudok KS v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/217/2012, ďalej poukázal napr. na RSD vo veci C 419/2011 a návrhy generálneho advokáta v tejto veci na podklade ktorých možno prijať jednoznačne záver, že aj žalobca ako ručiteľ mal právne postavenie spotrebiteľa a nemal taký právny vzťah k hlavnému dlžníkovi, ktorý by ho z tejto ochrany vylučoval. Na základe uvedeného je potom možné a zároveň z úradnej povinnosti aj nevyhnutné na žalobcu aplikovať aj ustanovenia o ochrane pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. V zmluve o ručení bola zahrnutá rozhodcovská doložka, a teda je zrejmé, že táto nebola individuálne dojednaná, keďže pri nej nie je ani len zaškrtávacie políčko, či žalobca s takouto doložkou súhlasil lebo nesúhlasil. K rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke poukázal žalobca príkladom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/375/2012 a rozhodcovská doložka je z tohto dôvodu neprijateľnou zmluvnou podmienkou spôsobilou podstatne obmedziť práva žalobcu, jeho vec bola vyňatá z právomoci všeobecných súdov, zároveň nebolo dohodnuté, že by rozhodcovský rozsudok bol preskúmateľný iným rozhodcom a dôkazné bremeno že rozhodcovská doložka by prípadne bola dojednaná individuálne zaťažuje v tomto konaní žalovaného. Dohoda o rozhodcovskej doložke zahrnutá v zmluve o ručení je tak neprijateľnou zmluvnou podmienkou v dôsledku uvedeného je neplatná, a teda nemala byť platným podkladom pre založenie práva veci rozhodcovského súdu. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie RSD vo veci C168/2005, keď rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka má byť predmetom prieskumu aj keď ju spotrebiteľ nenamietal v samotnom rozhodcovskom konaní, ďalej na vadu výroku rozhodcovského rozsudku, ktorý je nevykonateľný, keďže okrem povinnosti plniť istinu zaväzuje na povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu od 04.08.2009 do zaplatenia. Žalobca poukázal napr. na rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21Cdo 3173/2005 alebo 26Cdo 1221/2013 ktorých závery konštatujú, že zmluvná pokuta nie je opakujúca sa dávka, nemôže byť výrokom uložená do zaplatenia, keďže vznik nároku na jej zaplatenie závisí od splnenia ďalšej podmienky, ktorá nie je poňatá vo výroku rozhodnutia. Keďže tento výrok rozhodcovského rozsudku nie je od ostatných oddelený má žalobca za to, že táto vada sa vzťahuje na celý výrok rozhodcovského rozsudku a je vecou žalovaného, aby vznášal z toho plynúce dôsledky. Žalovaný na pojednávaní odkázal na právnu argumentáciu uvedenú v písomnom vyhotovení vyjadrenia k žalobnému návrhu zo dňa 16.08.2012. Pokiaľ ide o nové dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku prednesené na pojednávaní tieto sa v zásade týkali dvoch skutočností a to charakter spotrebiteľskej zmluvy o ručení a nevykonateľnosti výroku rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ ide o tieto nové dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku vzhľadom na zákonnú koncentráciu dôvodov z hľadiska prekluzívnej lehoty ustanovenia Zo RK bol žalovaný toho názoru, že k týmto novým dôvodom nemožno v tomto konaní prihliadať. Zároveň je potrebné podotknúť, že akékoľvek dôvody pre obranu žalobcu v rozhodcovskom konaní mohli a mali byť uvedené už v samotnom rozhodcovskom konaní, čo však žalobca nevykonal. Rovnako je potrebné podotknúť, že rovnakým dôvodom teda otázkou charakteru spotrebiteľskej zmluvy v prípade zmluvy o ručení a platnosti dojednanej rozhodcovskej doložky sa už Okresný súd Bratislava I v prípade žalovaného zaoberal v inom konaní, kde vyhodnotil túto argumentáciu za nesprávnu, nakoľko zmluvný vzťah z titulu úverovej zmluvy má charakter obchodno-právneho vzťahu a zabezpečujúci vzťah z titulu zmluvy o ručení nemožno od tohto zmluvného vzťahu oddeliť a priznať mu charakter spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považuje žalovaný rozhodcovskú doložku dojednanú v čl. 7 úverovej zmluvy ako aj v čl. 7 úverovej zmluvy za platnú v dôsledku čoho má za to, že právomoc rozhodcu v predmetnom konaní bola daná a tento bol oprávnený vec prejednať a rozhodnúť. Na základe uvedeného považuje žalovaný žalobný návrh žalobcu za nedôvodný a právne nepodložený a preto navrhujeme, aby súd žalobný návrh v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania v prospech žalovaného. Tunajší súd vo veci vykonal dokazovanie a oboznámil sa s listinnými dôkazmi: Žalobným návrhom zo dňa 13.06.2011, Rozhodcovským rozsudkom vydaným rozhodcom JUDr. Milanom Švecom dňa 23.03.2011, pripojeným rozhodcovským spisom, Úverovou zmluvou č. 652680-U zo dňa 03.06.2008, Zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 03.06.2008, Zmluvou o ručení zo dňa 02.06.2008, vyjadreniami žalobcu a žalovaného v listinnej podobe a na pojednávaní nariadenom na deň 21.04.2017, ďalšími predloženými listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav: Rozhodcovským rozsudkom, spisová značka: RK/11/ALS/10, vydaným dňa 23.03.2011 rozhodcom: JUDr. Milanom Švecom, bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu vo výške 132.918,00 eur spolu s príslušenstvom a to z titulu uzatvorenej Úverovej zmluvy č. 652680- U zo dňa 03.06.2008 medzi žalovaným a dlžníkom spoločnosťou B.K. s.r.o., IČO: 36 627 003 (ďalej len „dlžník“) ako aj Zmluvy o ručení zo dňa 02.06.2008 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, v zmysle ktorej mal žalobca prevziať na seba záväzok splniť za dlžníka nároky žalovaného z uzatvorenej Úverovej zmluvy č. 652680-U, v prípade, ak ich nesplní dlžník. Uzatvorenie predmetných zmlúv nie je medzi účastníkmi tohto konania sporné. Sporným ostala platnosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v Zmluve o úvere zo dňa 02.06.2008, konkrétne v bode 7 predmetnej zmluvy, keď žalobca v tomto konaní poukázal na jej neplatnosť a na porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, ak právo voľby rozhodcu pripadá len jednej zmluvnej strane. Žalobca zároveň poukázal na to, že v predmetnom spore je v právnom postavení spotrebiteľa, sporná rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, nebolo dohodnuté, že by bol rozhodcovský rozsudok preskúmateľný iným rozhodcom, v dôsledku čoho je rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda nemohla byť platným podkladom pre založenie práva rozhodcovského súdu rozhodovať predmetný spor. 3. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 40 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ďalej na ust. § 41 ods. 1 ZoRK, § 8 ZoRK, § 12 ods. 1,2 a 3 ZoRK a uviedol, že v prvom rade súd konštatuje včasnosť podanej žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, keď citovaný zákon určuje lehotu v trvaní 30 dní od jeho doručenia tomu účastníkovi, ktorý žalobu podáva. Žalobcovi bolo predmetné rozhodnutie doručené dňa 23.05.2011, pričom žaloba bola podaná elektronicky dňa 17.06.2011 následne písomne doplnená dňa 20.06.2014, t.j. v zákonom stanovenej lehote 30 dní. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že je v predmetnom spore v postavení spotrebiteľa súd k veci uvádza, že je ručiteľský záväzok vedľajším záväzkom vo vzťahu k hlavnému záväzku, pri ktorom sa vychádza z hlavného záväzku. Práva a povinnosti vyplývajúce z ručiteľského záväzku sa nemôžu spravovať iným právnym režimom, ako sa spravuje hlavný záväzok. Ak hlavný právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nemôže byť ani vzťah medzi ručiteľom a veriteľom dlžníka posudzovaný ako spotrebiteľský vzťah. Ručiteľ môže mať postavenie spotrebiteľa len v tom prípade, ak je spotrebiteľom aj dlžník. V danom prípade je záväzok medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom obchodno-právnym vzťahom z čoho je zrejmé, že aj vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodno-právnym vzťahom. Na základe uvedeného má súd za preukázané, že žalobca nemá postavenie spotrebiteľa, a teda nie je možné aplikovať ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Pokiaľ však ide o neplatnosť rozhodcovskej doložky tvrdenú žalobcom a porušenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania súd sa v tomto smere v plnom rozsahu stotožnil s argumentmi žalobcu. Súd v prvom rade poukazuje na to, že možnosť voľby rozhodcu je v zmysle § 8 ods. 1 ZoRK koncipovaná na dohode strán sporu ohľadom osoby rozhodcu alebo dohode ohľadom postupu jeho dodatočného ustanovenia. Súd má v danom prípade za to, že v danom prípade došlo k voľbe rozhodcu v konečnom dôsledku len jednou zo strán a to žalovaným, pričom takýto postup je v rozpore so zásadou rovnosti postavenia strán rozhodcovského konania. Týmto postupom nebola žalobcovi poskytnutá rovnaká možnosť pre uplatnenie jeho práv pokiaľ ide o voľbu rozhodcu. Podľa názoru súdu má byť osoba rozhodcu alebo spôsob jej určenia v rozhodcovskej doložke určený dostatočne transparentne, bez možnosti vzniku akýchkoľvek pochybností v súlade s ZoRK, pričom tento vo svojich ustanoveniach spôsob určenia rozhodcu ad hoc len jednou zo zmluvných strán nepozná. Súd ďalej poukázal na to, že Asociácia leasingových spoločností nemá zapísaný rozhodcovský súd v zozname stálych rozhodcovských súdov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Samotná Asociácia leasingových spoločností tiež nie je rozhodcovským súdom ale iba subjektom súkromného práva, ktorá môže v zmysle § 12 ods. 1 ZoRK na základe zákona a na svoje náklady zriadiť a udržiavať rozhodcovský súd. Postup v zmysle ktorého by rozhodcovská zmluva odkazovala na procesné pravidlá subjektu, ktorý nie je rozhodcovským súdom a ktorého pravidlá právnická osoba ani nezverejňuje v obchodnom vestníku ZoRK nepredpokladá. Z obsahu rozhodcovskej doložky vyplýva iba tá skutočnosť, že strany podpisom potvrdili, že sú oboznámené so zoznamom rozhodcov platným ku dňu podpísania Zmluvy o ručení, nevyplýva však, že by boli strany oboznámené s procesnými zásadami rozhodcovského konania vypracovanými Asociáciou leasingových spoločností SR, tieto nie sú ani bližšie konkretizované, nie je dostatočne zrejmé, o ktoré procesné zásady sa má jednať, akým spôsobom a kde možno zistiť ich obsah respektíve platné znenie. Súd má preto v danom prípade za to, že nejde o platné dojednanie rozhodcovskej doložky. Súd na záver poukázal aj zjednocujúce stanovisko veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia NS ČR, spis. zn.: 31Cdo 1945/2010, ktorého právna veta znie: „Neobsahuje rozhodcovská zmluva priame určenie rozhodcu ad hoc, resp. konkrétny spôsob jeho určenia, a odkazuje na „rozhodcovský poriadok“ vydaný právnickou osobou, ktorá nie je stálym rozhodcovským súdom, je takáto rozhodcovská zmluva neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka.“ Súd podotýka, že uvedené stanovisko samozrejme nie je záväzné, pokiaľ ide o rozhodovaciu činnosť slovenských súdov, len poukazuje na to, že obdobné situácie sú v Českej republike jednoznačne riešené tým spôsobom, že takéto dojednanie rozhodcovskej zmluvy sa nepovažuje za platné. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa vyhodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v úverovej zmluve ako neplatne uzatvorenú, ďalej konštatoval, že došlo k porušeniu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, a preto žalobe žalobcu v plno rozsahu vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 4. Proti uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal žalovaný, ktorý s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasí. Uviedol, že ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého Rozsudku, súd prvej inštancie v súlade s argumentáciou žalobcu vyhodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v úverovej zmluve, uzavretej medzi zmluvnými stranami ako neplatne uzatvorenú, a to z dôvodu, že podľa názoru súdu je možnosť voľby rozhodcu v zmysle § 8 ods. 1 zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“) koncipovaná na dohode strán sporu ohľadom osoby rozhodcu alebo dohode ohľadom postupu jeho dodatočného ustanovenia. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že v danom prípade došlo k voľbe rozhodcu v konečnom dôsledku len jednou zo strán, a to žalovaným (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalobcu), pričom takýto postup je v rozpore so zásadou rovnosti postavenia strán rozhodcovského konania, v dôsledku čoho nebola žalobcovi poskytnutá rovnaká možnosť pre uplatnenie jeho práv pokiaľ ide o voľbu rozhodcu. Žalovaný poukazuje na ust. § 8 ods. 1 zák. č. 244/2002 ZRK platného v čase uzavretia rozhodcovskej doložky, ktorý hovorí: „Zmluvné strany sa v rozhodcovskej zmluve môžu dohodnúť na osobe rozhodcu (rozhodcov) alebo na postupe jeho dodatočného ustanovenia“. Citované ustanovenie poskytuje zmluvným stranám v rámci rozhodcovskej zmluvy fakultatívnu možnosť dohodnúť sa na osobe rozhodcu, resp. viacerého počtu rozhodcov alebo sa strany alternatívne môžu dohodnúť na postupe jeho dodatočného ustanovenia. Z uvedeného teda vyplýva, že rozhodcu v rozhodcovskom konaní možno ustanoviť dvomi spôsobmi, a to: dohodou o konkrétnej fyzickej osobe (fyzických osobách), alebo o tom, akým spôsobom bude rozhodca (rozhodcovia) ustanovený v prípade sporu medzi zmluvnými stranami. Vyššie uvedené potvrdzuje tiež autentický výklad k ustanoveniu § 8 ods. 1 ZRK vyplývajúci z dôvodovej správy k ZRK, ktorý explicitne k predmetnému ustanoveniu ZRK okrem uvedeného tiež hovorí: „Predovšetkým, zmluvné strany by si mali už v rozhodcovskej zmluve zakotviť mechanizmus ustanovovania rozhodcu (rozhodcov) alebo priamo ustanoviť za rozhodcov konkrétne osoby, ak majú skutočný záujem na rýchlom, hospodárnom a pre obe strany prospešnom vyriešení sporu v rozhodcovskom konaní. “ S poukazom na uvedené a na vykonané dokazovanie možno ustáliť že v rámci rozhodcovskej doložky sa zmluvné strany výslovne dohodli na tom, akým spôsobom bude rozhodca ustanovený v prípade sporu medzi zmluvnými stranami. Zmluvnými stranami dohodnutý spôsob ustanovenia rozhodcu v tomto prípade stanovoval 2 kumulatívne pravidlá postupu jeho určenia, a to: 1. že určeným rozhodcom bude rozhodca, ktorý je ku dňu podpísania rozhodcovskej zmluvy zapísaný v zozname rozhodcov vedených pri Asociácii leasingových spoločností SR, a po 2. že tohto rozhodcu osloví žalobca. Zmluvné strany v rámci rozhodcovskej doložky zároveň výslovne vyhlásili, že svojím podpisom na tejto zmluve obe strany vyjadrujú súhlas s takýmto výberom rozhodcu zo zoznamu rozhodcov, pričom zároveň potvrdzujú, že sa so zoznamom rozhodcov platným ku dňu podpísania tejto zmluvy oboznámili. Žalovaný je toho názoru, že znenie rozhodcovskej doložky je plne v súlade s ustanovením § 8 ods. 1 ZRK ako i ostatnými ustanoveniami ZRK, pričom sa zásadne nemožno stotožniť s právnym názorom súdu prvej inštancie, z ktorého de facto vyplýva, že v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 ZRK sa majú zmluvné strany dohodnúť vždy na konkrétnom rozhodcovi ad hoc, pretože opačný postup je v rozpore so zásadou rovnosti postavenia strán rozhodcovského konania, nakoľko druhej strane nie je poskytnutá rovnaká možnosť pre uplatnenie jej práv pokiaľ ide o voľbu rozhodcu. Strany sporu sa jasne a zrozumiteľne dohodli na postupe ustanovenia rozhodcu v rozhodcovskom konaní, ktorý obe strany akceptovali, pričom právo určiť rozhodcu bolo v zmysle rozhodcovskej doložky dané v prospech procesnej strany v rozhodcovskom konaní, a nie v prospech konkrétnej zmluvnej strany. V čase podpisu rozhodcovskej zmluvy v podobe rozhodcovskej doložky totiž žiadna zo zmluvných strán nemohla predpokladať, ktorá z týchto zmluvných strán bude prípadne v budúcnosti vystupovať v spore pred rozhodcovským súdom v procesnom postavení žalobcu, vzhľadom na čo má žalovaný jednoznačne za to, že medzi zmluvnými stranami bola zachovaná rovnosť postavenia strán v rozhodcovskom konaní tak, ako predpokladá ustanovenie § 17 ZRK, t.j. každému účastníkovi rozhodcovského konania bola poskytnutá rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Určenie rozhodcu stranou, ktorá vystupuje v procesnom postavení žalobcu, je v rámci rozhodcovských doložiek bežné, pričom vzhľadom na úpravu ZRK v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno v tomto prípade podporne vychádzať z judikatúry českého súdnictva. Uviedol, že ak by sa priklonil k právnemu názoru súdu prvej inštancie, pripustil by výklad, v zmysle ktorého by bolo zákonne konformné určenie rozhodcu buď dohodou priamo v rozhodcovskej zmluve, alebo alternatívne dohodou zmluvných strán o osobe rozhodcu až po vzniku sporu, čo je však možné považovať za absurdné, nakoľko k takejto dohode de facto nikdy nemusí po vzniku sporu medzi zmluvnými stranami prísť, čím by bolo obmedzené, resp. vylúčené právo dotknutej strany domôcť sa ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde, ktorým predmetný rozhodcovský súd aj je. Žalovaný má za to, že zmluvné strany sa platným a zákonným spôsobom dohodli v rámci uzavretej rozhodcovskej doložky na dodatočnom postupe určenia rozhodcu, pričom tento postup žiadnym spôsobom nestanovoval a ani nepredznačoval, že osobou určujúcou rozhodcu v prípade sporu bude práve a výlučne žalovaný a rovnaké právo tak zveroval i žalobcovi v prípade, ak bude v rozhodcovskom konaní vystupovať v procesnom postavení žalobcu. Okrem vyššie uvedeného sa nestotožňujeme s vysloveným názorom súdu prvej inštancie (odsek 30. odôvodnenia Rozsudku), v zmysle ktorého ZRK nepredpokladá odkazovanie na procesné pravidlá subjektu, ktorý nie je rozhodcovským súdom, pričom dôvodom neplatnosti rozhodcovskej doložky je zároveň aj tá skutočnosť, že strany neboli oboznámené s procesnými zásadami rozhodcovského konania vypracovanými Asociáciou leasingových spoločností SR, a tieto neboli ani bližšie konkretizované, vzhľadom na čo nie je zrejmé, o ktoré procesné zásady sa má jednať a kde a akým spôsobom ich obsah a platné znenie možno zistiť. V súvislosti s uvedeným má žalovaný za to, že platná právna úprava v SR umožňuje, aby zmluvné strany poňali do rozhodcovskej doložky dohodu o procesných pravidlách prípadného rozhodcovského konania, nevynímajúc ani možnosť zaviazať rozhodcu ad hoc, aby v predvídanom rozhodcovskom konaní postupoval v súlade s vydanými procesnými pravidlami, t. j. v prípade Asociácie leasingových spoločností SR v Bratislave, doplnenými o príslušné ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi (§51 ods.3 ZRK). Zmluvné strany výslovné súhlasili, že sa v súlade s týmito pravidlami bude postupovať v rozhodcovskom konaní, pričom tieto pravidlá boli a aj v súčasnosti sú voľne prístupné na webovej stránke Asociácie leasingových spoločnosti SR www.O..sk, pričom každá zo zmluvných strán musela byť vo svojom záujme oboznámená s uvedeným procesnými pravidlami vedenia rozhodcovského konania, s ktorými by v prípade opaku nevyslovili svoj súhlas. Vzhľadom na uvedené považuje rozhodcovskú doložku dojednanú v čl. 7 Úverovej zmluvy a v čl. 7 Zmluvy o ručení za platnú, v dôsledku čoho naďalej považujeme žalobný návrh žalobcu za nedôvodný a právne nepodložený. Z týchto dôvodov navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. 5. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril. 6. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP) a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 8. Žalobca sa žalobou zo dňa 17.6.2011 domáhal voči žalovanému zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. RK/11/ALS/10 vydaný dňa 23.3.2011 rozhodcom JUDr. Milanom Švecom, advokátom so sídlom AK Vajnorská 98/D, 831 04 Bratislava zapísaný v zozname rozhodcov vedenom Asociáciou leasingových spoločností Slovenskej republiky v celom rozsahu z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne keď vyhodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v úverovej zmluve uzavretej medzi zmluvnými stranami ako neplatne uzatvorenú a to z dôvodu, že podľa názoru súdu je možnosť (v zmysle § 8 ods. 1 ZoRK) koncipovaná na dohode strán sporu ohľadom osoby rozhodcu alebo dohode ohľadom postupu jeho dodatočného ustanovenia. Súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade došlo k voľbe rozhodcu v konečnom dôsledku len jednou zo strán a to žalovaným (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalobcu), pričom takýto postup je v rozpore so zásadou rovnosti postavenia strán rozhodcovského konania, v dôsledku čoho nebola žalobcovi (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalovaného) poskytnutá rovnaká možnosť pre uplatnenie jeho práv pokiaľ ide o voľbu rozhodcu. K uvedenému záveru súd prvej inštancie dospel na základe toho, že mal za to, že osoba rozhodcu alebo spôsob jej určenia v rozhodcovskej doložke musí byť určený dostatočne transparentne, bez možnosti vzniku akýchkoľvek pochybností v súlade s ZoRK, pričom tento vo svojich ustanoveniach spôsob určenia rozhodcu ad hoc len jednou zo zmluvných strán nepozná. Odvolaciemu súdu nie je z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé, na základe akej úvahy dospel súd prvej inštancie k uvedenému záveru. Práve posúdenie danej otázky, berúc do úvahy zmluvné dojednania upravené v čl. 7 príslušnej zmluvy o ručení v súvislosti s ust. § 8 ZoRK v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o ručení zo dňa 2.6.2011 je otázkou zásadnou pre uvedené súdne konanie. V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie poukázal na zjednocujúce stanovisko veľkého senátu občiansko-právneho a obchodno-právneho kolégia NS ČR sp. zn. 31Cdo 1945/2010, avšak výlučne poukázanie na uvedené zjednocujúce stanovisko veľkého senátu občiansko-právneho a obchodno-právneho kolégia NS ČR je bez ďalšieho nepostačujúce. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku síce poukázal na vyjadrenia strán sporu v súvislosti s porovnávaním českej a slovenskej právnej úpravy, pokiaľ ide o určenie rozhodcu ad hoc, avšak súd prvej inštancie už uvedenú odlišnosť právnych úprav slovenského a českého právneho poriadku nevyhodnotil. Tiež súd prvej inštancie správne síce poukázal na ust. § 8 ZoRK, avšak zmluvné dojednanie upravené v čl. 7 príslušnej zmluvy o ručení v súvislosti s uvedeným ustanovením nevyhodnotil, teda neuviedol, v čom vidí nejasnosť dohodnutého postupu dodatočného ustanovenia rozhodcu. 9. V ďalšom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil, že v danom prípade je záväzok medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom obchodno-právnym vzťahom z čoho je zrejmé, že aj vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodno-právnym vzťahom a teda žalobca nemá postavenie spotrebiteľa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. 10. Vzhľadom na horeuvedené dospel odvolací súd k záveru, že prvoinštančný súd sa dostatočne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie, najmä z pohľadu posúdenia zmluvného dojednania v príslušnej zmluve o ručení v súvislosti s postupom zmluvných strán pri dodatočnom ustanovení rozhodcu tak ako je upravené v čl. 7 príslušnej zmluvy o ručení v spojitosti s ust. § 8 ZoRK, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie vec opätovne prejedná v intenciách vyššie uvedeného a o veci rozhodne. 15. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci v súlade s § 396 ods. 3 C.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).