Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/16/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112234423 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112234423.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: O. A., I. S. Č.. XXX, zast. euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika zast. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy 12.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 8. septembra 2014, č.k. 4C 196/2012-103, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í a žalobu žalobcu z a m i e t a. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 12.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 10.000 eur od 09.02.2012 do zaplatenia ako i náhradu trov konania vo výške 1.552,45 eur na účet právneho zástupcu žalobcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 18.10.2012, od žalovaného domáhal zaplatenia náhrady nemateriálnej ujmy vo výške 10.000 eur s príslušenstvom z dôvodu nezákonného väznenia. Konštatoval, že na pojednávaní dňa 08.09.2014 pripustil rozšírenie žaloby v časti istiny o sumu 2.000 eur. Uviedol, že žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 4T 194/87 zo dňa 08.12.1987 odsúdený pre trestný čin nenastúpenia do služby v ozbrojených silách k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov, pričom vo výkone trestu odňatia slobody bol od 29.10.1987 do 28.10.1988. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 18.06.2009 bola v jeho trestnej veci povolená obnova konania, rozsudok Vojenského Obvodového súdu Prešov bol zrušený, a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2Tv 4/2010 zo dňa 18.04.2011 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, nakoľko skutok nie je trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Žalobca požiadal žalovaného o odškodnenie, okrem iného aj v položke náhrady nemateriálnej ujmy vo výške 10.000 eur, pričom žalovaný jeho žiadosti čiastočne vyhovel, ale náhradu nemateriálnej ujmy mu nepriznal. Žalovaný považoval žalobcom uplatnený nárok za nedôvodný, keď poukázal na to, že ani zákon č. 119/1990 Zb. ani zákon č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy nepozná a nepredpokladá ani priznanie takéhoto zadosťučinenia. 3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 5Nt 4/2009 zo dňa 18.06.2009 bola povolená obnova konania v trestnej veci žalobcu, ktoré bol skončené právoplatným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 4T 194/87 zo dňa 08.12.1987. Zároveň bol zrušený výrok o vine a treste v uvedenom rozsudku, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2Tv 4/10 zo dňa 18.04.2011 bolo zastavené trestné stíhanie žalobcu ako obžalovaného pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona, pretože skutok obsiahnutý v obžalobe nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Z potvrdenia Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 11.07.2011 zistil, že žalobca bol vo výkone väzby od 29.10.1987 do 22.12.1987 v Prešove a od 22.12.1987 do 28.10.1988 vo výkone trestu odňatia slobody v Ružomberku. Žalobca listom zo dňa 08.08.2011 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie náhrady mzdy, nákladov výkonu trestu a väzby, nákladov pôvodného trestného konania, nákladov obhajoby v pôvodnom konaní, nákladov právneho zastúpenia v nasledujúcich konaniach, cestovného a nemateriálnej ujmy. Ministerstvo spravodlivosti SR priznalo žalobcovi listom zo dňa 22.08.2012 odškodnenie v sume 566,06 eur ako náhradu cestovných nákladov, trov trestného konania, trov výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody, a náhradu straty na zárobku vo výške 995,82 eur. V časti o náhradu trov obhajoby v pôvodných trestných konaniach a o náhradu nemajetkovej ujmy žiadosti žalobcu nevyhovelo. 4. Vec posúdil právne podľa ust. § 1 ods. 1 a 2, § 23 ods. 1 až 5, § 24 ods. 1 a 2 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, § 27 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1, § 10, § 20 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 517 ods. 2 Obč. zák., čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, a čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a preto jej v celom rozsahu vyhovel. Uplatnený nárok posúdil ako náhradu za nemajetkovú ujmu žalobcu vzniknutú v dôsledku vykonania trestu odňatia slobody v celkovej dĺžke 20 mesiacov (vrátane väzby) na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom v dôsledku obnovy konania boli výroky o vine a treste zrušené a následne trestné stíhanie vedené proti žalobcovi zastavené. Konštatoval, že rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Prešov sp.zn. 4T 194/87 zo dňa 08.12.1987 spĺňa charakter nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.. Vyhodnotil, že žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie na základe zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktorý je špeciálnou úpravou vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb., pričom zákon č. 119/1990 Zb. pri uplatňovaní nárokov na odškodnenie odkazuje na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb.. Uviedol, že i keď ani jeden z uvedených predpisov neumožňoval poškodeným osobám domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom, ustálená judikatúra právo poškodenej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy pripúšťa, hoci je jej nárok posudzovaný podľa predpisu, ktorý výslovne takýto nárok nepriznáva (zákon č. 58/1969 Zb.). Dospel potom k záveru, že osoby poškodené vadným pozbavením osobnej slobody uplatňujúce si nárok podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 119/1990 Zb., majú právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, pričom aplikoval čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a analogicky uplatnil právny názor Najvyššieho súdu SR, vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 177/2005 zo dňa 31.05.2007, podľa ktorého „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.“, a citoval značnú časť odôvodnenia uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že zákony č. 58/1969 Zb. a č. 119/1990 Zb. je potrebné vykladať konformne s Ústavou SR a teda, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Uviedol, že nepripustením možnosti odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a vzatí do väzby podľa zák. č. 58/1969 Zb., by došlo k situácii, že by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla. Právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutia, ktorými bol žalobca odsúdený k trestu odňatia slobody, mal za daný. 5. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca preukázal závažnosť ujmy ako aj následkov, ktoré mu vznikli. V tejto súvislosti uviedol, že hoci už vykonanie trestu odňatia slobody (aj väzby), znamenalo intenzívny zásah do života žalobcu, podstatnú mieru zásahu predstavovala aj hrozba, že žalobca bude naďalej opakovane odsúdený, pričom pri opätovnom doručení povolávacieho rozkazu hneď po vrátení z trestu odňatia slobody, bolo možné dôvodne predpokladať, že opakované odsúdenie za rovnaký trestný čin bude trvať až do skončenia jeho brannej povinnosti. Z výpovede žalobcu vyplynulo, že odňatie slobody vážnym spôsobom ovplyvnilo jeho psychický stav a aj vzhľadom na jeho vek (18 rokov) to bola traumatizujúca skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudne. Nenastúpenie služby v ozbrojených silách žalobcom, ktoré vyplynulo z jeho náboženského presvedčenia, viedlo k jeho odsúdeniu, čo spôsobilo, že sa dostal do takých podmienok a medzi také osoby, ktoré boli neporovnateľné z jeho doterajším životom. Zároveň bolo väznenie zásahom do jeho rodinného života, na jeho najbližších ako aj do jeho pracovnej sféry, keď v dôsledku obavy z ďalšieho možného trestného stíhania a odsúdenia, prijal náhradnú službu - prácu v bani, na ktorú sa musel zaviazať v trvaní 10 rokov (ktorú absolvoval až do roku 1990). Súd prvej inštancie vyhodnotil, že ujmu, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku výkonu väzby a trestu odňatia slobody, a s tým spojené traumatizujúce a dôstojnosť znižujúce pocity, ktoré prežil, s priamym dopadom na jeho rodinný život a pracovnú sféru, možno odstrániť iba priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej intenzity a závažnosti, že poskytnutie iného zadosťučinenia nie je postačujúce. K určeniu výšky nemajetkovej ujmy dospel voľnou úvahou s prihliadnutím na ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., keď žalovanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za adekvátnu následkom spôsobeným nezákonným rozhodnutím, ktoré vyšli v konaní najavo. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa ust. § 20 zák. č. 58/1969 Zb. a § 517 ods. 2 v spojení s § 563 Obč. zák., keď ustálil, že žalovaný sa dostal do omeškania so splnením nároku dňa 09.02.2012, teda prvý deň po dni, keď mu uplynula lehota na plnenie (dňa 08.08.2011 bol o zaplatenie náhrady škody požiadaný a plniť mal do šesť mesiacov), a preto žalobcovi od tohto dňa priznal úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 10.000 eur v zmysle žaloby. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a v spore úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v celkovej výške 1.552,45 eur, spočívajúcu v trovách jeho právneho zastúpenia vo výške 1.474,85 eur, v zaplatenom súdnom poplatku 20 eur a v cestovných nákladoch žalobcu vo výške 57,60 eur. 6. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Zotrval na svojom stanovisku vyjadrenom v rozhodnutí o odškodnení žalobcu, podľa ktorého pre priznanie nemateriálnej ujmy nie je daný právny titul ani podľa zákona č. 119/1990 Zb. ani podľa zákona č. 58/1969 Zb. a ani na základe čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Mal za to, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). V tejto súvislosti poukázal na to, že Ústava SR, Listina na základných práv a slobôd, a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo svojich článkoch, upravujúcich právo na náhradu škody, priamo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami orgánu štátu nepriznávajú, ale odkazujú v podrobnostiach na vnútroštátne zákony alebo na možnosť uplatniť si právo pred súdom. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 85/2011 zo dňa 29.11.2011, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy zamietnutá. Namietal aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru, keď zdôraznil, že Slovenská republika je viazaná dohovorom a jeho protokolmi od 18.03.1992 (dátum ratifikácie Dohovoru ČSFR), a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa až na obdobie od 18.03.1992, pričom žalobca bol vo výkone trestu odňatia slobody na základe trestného rozsudku z roku 1987 do roku 1988, teda pred ratifikáciou Dohovoru. Aj s poukazom na rozsudok ESĽP zo dňa 28.09.2004 vo veci Kopecký c/a Slovensko zastával názor, že Dohovor nie je možné v posudzovanej veci aplikovať, keďže pokiaľ ide o rehabilitačné a reštitučné zákony Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené predtým, ako ratifikovali Dohovor. Namietal aj zmenu žalobného návrhu zo dňa 08.09.2014, ktorou bol zaviazaný zaplatiť 12.000 eur, keď mal za to, že predmetný nárok je v dôsledku jeho neuplatnenia v zákonom stanovenej lehote premlčaný. Nesúhlasil ani s výpočtom úrokov z omeškania tvrdiac, že sa do omeškania nemohol dostať, pretože priznanie nemajetkovej ujmy bolo závislé od úvahy súdu. 7. Žalobca navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Navrhol, aby odvolací súd vec prejednal bez nariadenia ústneho pojednávania, vzhľadom na to, že skutkovo je vec nesporná a ide len o právne posúdenie. Uviedol, že podľa judikatúry ESĽP zahrňuje odškodnenie za nezákonné väznenie náhradu materiálnej a nemateriálnej ujmy a náhradu trov právneho zastúpenia, keď v tejto súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP zo dňa 29.05.1997 v obdobnej veci Tsirlis a Kouloumpas c/a Grécko. Nepovažoval za podstatné podľa akého ustanovenia mu je náhrada nemajetkovej ujmy priznaná, a ak žalovaný rozporuje účinnosť Dohovoru, nemal nič proti tomu, aby mu bola nemajetková ujma priznaná napríklad podľa čl. 10 ods. 1 alebo čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd. Zdôraznil, že bol za minulého režimu nezákonne väznený, pričom Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. II. ÚS 187/2000 zo dňa 12.03.2001 v obdobnej veci uviedol, že cit. „Záměrům rehabilitace nelze bránit pozitivně právním dogmastismem při výkladu právních norem. Ustanovení rehabilitačních předpisu je právě s ohledem na jejích smysl a účel zapotřebí interpretovat extenzivne ve prospěch postižených osob. Na rozdíl od restitucí majetku takový výklad nemůže vést k nepřípustným zásahům do práv jiných osob.“. Ak žalovaný poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 85/2011, mal za to, že tento rozsudok bol neskorším vývojom judikatúry prekonaný. Poukázal tiež na rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I v obdobných veciach, ktorými bolo zadosťučinenie priznané. Následne doručil odvolaciemu súdu podanie, v ktorom upriamil pozornosť na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 344/2014-120 zo dňa 09.06.2016, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I, ktorým bol v obdobnej veci nárok na nemajetkovú ujmu priznaný. Následne poukázal aj na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co 463/2015-168 zo dňa 25.10.2016, ktorého závery sú podľa jeho názoru plne aplikovateľné aj v jeho prípade. 8. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný, ktorý zdôraznil, že proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 344/2014-120 zo dňa 09.06.2016 podal dovolanie, pretože bol založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že konajúci súd priznal v predmetnej veci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na základe priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru, hoci tento nebolo možné vzhľadom na časový okamih, odkedy je ním Slovenská republika viazaná, aplikovať. Predmetný rozsudok považoval za prekvapivý. Opätovne ako už v priebehu konania poukázal na cieľ prijatia zákona č. 119/1990 Zb., pričom mal za to, že všetky ciele tohto zákona boli dosiahnuté rehabilitáciou žalobcu a priznaním mu primeraného hmotného odškodnenia v zmysle ust. § 23 zák. č. 119/1990 Zb.. Považoval za zrejmé, že pri koncipovaní výšky hmotnej náhrady v paušálnych sumách podľa uvedeného § 23 by takáto právna úprava pri možnosti uplatniť si náhradu nemajetkovej ujmy v sumách 100 až 1000-krát presahujúcich paušálne náhrady, stráca reálny význam a zmysel. Zdôraznil, že súd je pri aplikácií právnych noriem viazaných zákonom a nemôže pravidlá vytvárať. Mal za to, že v prejednávanej veci súd priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v požadovanej výške úplne poprel podstatu a zmysel hmotného odškodnenia uvedeného v ust. § 23 zák. č. 119/1990 Zb.. Zdôraznil, že súd prvej inštancie napriek tomu, že vo všeobecnosti deklaroval, že ide o nárok podľa zákona o súdnych rehabilitáciách, žiadne ustanovenie tohto zákona na prejednávanú vec neaplikoval, keď odsúdenie žalobcu považoval za nezákonné rozhodnutie podľa § 6 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. a náhradu nemajetkovej ujmy priznal tiež podľa zákona 58/1969 Zb. pri podpornom použití Dohovoru, a to napriek jeho námietkam, že zákon č. 119/1990 Zb. priznanie náhrady nemajetkovej ujmy neumožňuje. Nesúhlasil ani s odkazom súdu prvej inštancie na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 177/2005 zo dňa 31.05.2007, ktoré podľa jeho názoru nie je v posudzovanej veci aplikovateľné, keďže rieši možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. v zmysle Dohovoru, avšak k zásahu štátu, ktorý mal byť vo veci posudzovanej Najvyšším súdom SR odškodnený, došlo v čase po ratifikácií Dohovoru. Na podporu svojej argumentácie poukázal na stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS-st.39/14 zo dňa 25.11.2014 a na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 38/2014 zo dňa 25.02.2016. 9. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca, ktorý zopakoval a doplnil svoju argumentáciu, ktorú už uviedol počas konania pred súdom prvej inštancie a vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Opätovne zdôraznil závery rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 344/2014-120 zo dňa 09.06.2016, ktoré považoval za plne aplikovateľné aj v jeho veci. Ak žalovaný považoval predmetný rozsudok za prekvapivý, poukázal na to, že české súdy v obdobných prípadoch náhradu nemajetkovej ujmy priznali, a nevidel dôvod na to, aby boli nároky slovenských občanov vykladané na Slovensku v ich neprospech, keďže ide o nárok z čias Československa. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, ktorý rozoberal § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. zdôraznil, že on podľa zákona č. 119/1990 Zb. rehabilitovaný nebol, a v jeho prípade bol odsudzujúci rozsudok zrušený cestou obnovy konania podľa všeobecných ustanovení Trestného poriadku. Vzhľadom na túto skutočnosť nie je dôvod polemizovať o tom, či má alebo nemá podľa zákona č. 119/1990 Zb. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V súvislosti s poukazom žalovaného na stanovisko pléna Ústavného súdu ČR uviedol, že na jeho vec sa vzťahuje výrok II. stanoviska, pretože jeho žaloba bola podaná v čase, kedy pre súdy platila predchádzajúca judikatúra. Opätovne uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy je možné priznať aj podľa iných predpisov a poukázal na to, že v čase jeho odsúdenia bolo Československo viazané medzinárodným paktom o občianskych a politických právach. Mal tiež za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné posudzovať v celoeurópskom kontexte a opätovne poukázal na rozsudok ESĽP v obdobnej veci Tsirlis a Kouloumpas c/a Grécko. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu zamietol, keď vychádzajúc zo skutkového stavu, ustáleného súdom prvej inštancie (zopakovanie alebo doplnenie dokazovania nebolo potrebné), dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci. 11. Podľa ust. § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 12. Ohľadom súdom prvej inštancie ustáleného skutkového stavu odvolací súd konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 4T 194/87 zo dňa 08.12.1987 uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách a odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov, a že vo výkone trestu po započítaní väzby bol od 29.10.1987 do 28.10.1988. Taktiež nebolo sporné, že uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 5Nt 4/2009 zo dňa 18.06.2009 bola v predmetnej trestnej veci žalobcu povolená obnova konania a rozsudok Vojenského obvodového súdu Prešov bol vo výroku o vine a treste zrušený (ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad). Následným uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2Tv 4/10 zo dňa 18.04.2011 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, pretože žalovaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Je tiež nesporné, že žalobca listom zo dňa 08.08.2011 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie náhrady mzdy, nákladov výkonu trestu a väzby, nákladov pôvodného trestného konania, nákladov obhajoby v pôvodnom konaní, nákladov právneho zastúpenia v nasledujúcich konaniach, cestovného a nemateriálnej ujmy, a že Ministerstvo spravodlivosti SR mu priznalo odškodnenie v sume 566,06 eur ako náhradu cestovných nákladov, trov trestného konania, trov výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody, a náhradu straty na zárobku vo výške 995,82 eur. Žiadosti žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy nevyhovelo. Odvolací súd vzhľadom na súdom prvej inštancie správne zistený skutkový stav nepovažoval (v súlade so žiadosťou žalobcu o rozhodnutie bez nariadenia pojednávania) za potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie. Súd prvej inštancie (rozšírenej) žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel, keď vec právne posúdil tak, že žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii (ktorý je špeciálnou úpravou vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb.), ktorý pri uplatňovaní nárokov na odškodnenie odkazuje na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb.. Po ustálení, že žiadny z uvedených zákonov neumožňuje domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, aplikoval na posudzovanú vec analogicky závery Najvyššieho súdu SR, vyslovené v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 177/2005 zo dňa 31.05.2007, podľa ktorého je potrebné nárok na náhradu nemajetkovej ujmy posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a žalovaný nárok žalobcovi priznal, s čím žalovaný v odvolaní nesúhlasil. V odvolacom konaní potom zostalo sporné, či má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy alebo nie. 13. Odvolací súd po preskúmaní predloženého spisu, napadnutého rozsudku, odvolania žalovaného a ďalších na odvolanie nadväzujúcich vyjadrení sporových strán vyhodnotil, že napadnutý rozsudok, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel, je založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca sa žalobou (počas konania rozšírenou) od žalovaného domáhal náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie (výkon väzby a trestu odňatia slobody v trvaní od 29.10.1987 do 28.10.1988), odôvodňujúc svoj nárok opísaním skutkového stavu, tvrdením, že každý, kto bol nezákonne trestne stíhaný, má nárok na nemajetkovú ujmu, a poukazom na rozhodnutia českých súdov a rozhodnutie ESĽP vo veci Tsirlis a Kouloumpas c/a Grécko s tým, že jeho prípad je prakticky totožný s ním uvedenými kauzami, v ktorých bolo právo na nemajetkovú ujmu priznané. I keď v žalobe netvrdil, že bol súdne rehabilitovaný v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, v poznámke v záhlaví žaloby uviedol, že žalovanému v konaní o predbežnom prerokovaní jeho nároku poskytol podklady, týkajúce sa jeho odsúdenia a rehabilitácie. Z listu žalobcu, doručeného Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 08.08.2011 vyplýva, že požiadal o odškodnenie jednotlivých vyššie špecifikovaných nárokov, a to podľa ust. § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii a tiež nemajetkovej ujmy odvolávajúc sa na rozhodnutie ESĽP vo veci Tsirlis a Kouloumpas c/a Grécko. Žalovaný žalobcu vo vyššie špecifikovanom rozsahu, považujúc zákonné podmienky na odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. za splnené, odškodnil, ale nemajetkovú ujmu v peniazoch žalobcovi nepriznal, posúdiac jeho nárok analogicky podľa zákona č. 119/1990 Zb. a konštatujúc, že zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia vo vzťahu k súdnym rehabilitáciám na nemajetkovú ujmu nepamätal, a preto nie je možné žalobcovi takýto nárok priznať. Zo žalobcom k žalobe priloženého uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 5Nt 4/2009 zo dňa 18.06.2009 vyplýva, že návrh žalobcu na súdnu rehabilitáciu podľa zákona č. 119/1990 Zb. bol zamietnutý uznesením sp. zn. 2Ntr 4/1993 zo dňa 06.07.1993 bývalým Vojenským okresným súdom Prešov z dôvodu neskorého podania, a rovnako bola zamietnutá aj jeho žiadosť o navrátenie lehoty. Z uvedeného, ako i zo správne zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, ktorý pri jeho ustálení nekonštatoval, že žalobca bol účastný súdnej rehabilitácie podľa zákona č. 119/1990 Zb., je zrejmé, že žalobca nebol rehabilitovaný postupom a podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii. Ak potom súd prvej inštancie na posudzovanú vec aplikoval ustanovenia zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, keď dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie na základe zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, neposúdil vec po právnej stránke správne, pretože na ním samým ustálený skutkový stav zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii nedopadá, keďže žalobca nebol podľa tohto zákona súdne rehabilitovaný. Z uvedeného dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu a výkon trestu odňatia slobody v trvaní od 29.10.1987 do 28.10.1988 nie je možné právne posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách, a preto sa v tomto rozhodnutí ani ďalej nezaoberal vyjadreniami strán, ktoré práve v súvislosti so súdnou rehabilitáciou podľa zákona č. 119/1990 Zb. a s poukazom na rôzne rozhodnutia českých a slovenských súdov argumentovali v prospech svojho výkladu. 14. Nárok žalobcu posúdil podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30.06.2004 (ktorý aplikoval aj súd prvej inštancie) vychádzajúc z ust. § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (účinného od 01.07.2004), podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi (zákon č. 58/1969 Zb). Odvolací súd nepovažoval za sporné, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to na základe ust. § 5 ods. 1, podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený, a podľa ust. § 6 ods. 1, podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má voči štátu ten, na kom bol úplne alebo čiastočne vykonaný trest, ak v neskoršom konaní bol spod žaloby oslobodený alebo ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené. Konštatuje však, že zákon č. 58/1969 Zb. neobsahuje ustanovenie o náhrade nemajetkovej ujmy, keď v spojení s ustanoveniami Občianskeho zákonníka o náhrade škody umožňuje len náhradu škody ako majetkovej ujmy. Dospel potom k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy za nezákonné väznenie (výkon väzby a trestu odňatia slobody) v trvaní od 29.10.1987 do 28.10.1988 nie je dôvodný. Žalobcom uplatnený nárok nie je možné priznať ani v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ale ani podľa čl. 36 ods. 3 alebo čl. 10 Listiny základných práv a slobôd. Na vysvetlenie odvolací súd uvádza, že ČSFR vstúpila do Rady Európy v roku 1992 a Dohovor ratifikovala dňa 19.03.1992, a tento bol následne uverejnený v Oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.. Dodatkový protokol č. 11 bol uverejnený v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 102/1999 Z.z.. Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. zo dňa 09.01.1991 sa uviedla Listina základných práv a slobôd („Listina“) ako ústavný zákon FZ ČSFR do právneho poriadku ČSFR. Odvolací súd zastáva názor, že nárok na nemajetkovú ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká len za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre Slovenskú republiku záväzný, teda od 18.03.1992, čo však nie prípad žalobcu, ktorý bol väznený v rokoch 1987 a 1988, teda pred ratifikáciou Dohovoru a Listiny, pričom Dohovor zmluvným štátom neukladá osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené pred tým, ako ratifikovali Dohovor. Z uvedeného dôvodu nebolo možné prihliadnuť ani na právne závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 177/2005 zo dňa 31.05.2007, pretože Najvyšší súd SR v ňom riešil možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. v zmysle Dohovoru za skutkového stavu, kedy k zásahu štátu, ktorý mal byť odškodnený, došlo v čase po ratifikácií Dohovoru. 15. Odvolací súd považuje vzhľadom na argumentáciu žalobcu, ktorý od počiatku konania poukazoval na závery rozsudku ESĽP zo dňa 29.05.1997 vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku (v ktorom bolo konštatované porušenie článkov Dohovoru), a mal za to, že závery vyslovené v tomto rozhodnutí sú aplikovateľné na jeho prípad, a že práve tento rozsudok je podkladom pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy aj v jeho prípade, lebo bol nezákonne väznený z rovnakých dôvodov ako páni Tsirlis a Kouloumpas, za potrebné uviesť, že v predmetnom rozhodnutí vzhliadol ESĽP porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru (každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie) v tom, že Grécko neposkytlo sťažovateľom žiadnu kompenzáciu za obmedzenie ich osobnej slobody, ktoré bolo realizované v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru. Grécko je pritom na rozdiel od Slovenskej republiky členom Rady Európy od roku 1949 a jeho národné právo priznalo v roku 1975 Svedkom Jehovovým štatút „známeho náboženstva“ a na základe neskoršieho zákona oslobodilo duchovných uznaných náboženstiev od vojenskej služby. Z tohto dôvodu bolo uväznenie dvoch duchovných tohto náboženstva protizákonné podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že sťažovatelia Tsirlis a Kouloumpas strávili 13, resp. 12 mesiacov v nezákonnej detencii a vyslovil, že práve táto skutočnosť, spočívajúca v zbavení ich osobnej slobody, musela spôsobiť škodu ako povahy hmotnej, tak nehmotnej (ods. 80 rozhodnutia). Grécka vnútroštátna právna úprava pritom obsahovala čl. 540 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý výslovne stanovil povinnosť odškodnenia i za nemateriálnu ujmu (odst. 48 rozhodnutia). Na prvý pohľad je tak zrejmá odlišnosť kauzy Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku od prejednávanej veci, a je zrejmé, že predmetný rozsudok ESĽP nemôže byť podkladom pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy žalobcovi najmä z dôvodu, že v tomto prípade je aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru vylúčená, keďže, ako už bolo uvedené vyššie, Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.03.1992 a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.03.1992. Žalobca bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa ust. § 269 ods. 1 Tr. zák. rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 4T 194/87 zo dňa 08.12.1987 a vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody bol od 29.10.1987 do 28.10.1988, teda pred ratifikáciou Dohovoru. Odvolací súd sa pri preskúmavaní veci oboznámil aj s rozhodnutiami súdov ČR uvádzanými počas konania a v odvolaní. Aj keď všeobecný súd v civilnom sporovom konaní pri viazanosti inými rozhodnutiami v zmysle 193 C.s.p. nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov v konaniach nesúvisiacich s predmetnou vecou (zaväzujú len v konkrétnej veci), a už vonkoncom nie je viazaný rozhodnutiami všeobecných súdov resp. rozhodnutím ústavného súdu iného štátu (aj keď sa jedná o ČR), odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery Ústavného súdu ČR, že prax českých súdov, ktoré priznávali odškodnenie nemajetkovej ujmy, nie je správna, pokiaľ v prípade nedostatku vo vnútroštátnej úprave hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore. Ústavný súd ČR v Stanovisku pléna zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný (t.j. od 18.03.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vychádzal z toho, že základné právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 5 Dohovoru zakladá každému jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok zdržať sa všetkých zásahov do takto chránenej právnej pozície; pokiaľ k takémuto protiprávnemu zásahu dôjde, vzniká mu nárok odstrániť jeho následky a nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným základným právom. Až v prípade, ak odstránenie závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné, ako tretí v poradí pripadá do úvahy nárok na odškodnenie. Tento (sekundárny) nárok je možné priamo odvodzovať od predmetného základného práva, pričom jeho obsahom je náhrada všetkej materiálnej a imateriálnej ujmy, ktorá bola dotknutej osobe predmetným zásahom spôsobená. Tohto subjektívneho hmotného práva, výslovne zakotveného v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa možno dovolať na ESĽP samostatne, jeho hlavný význam potom spočíva v tom, že v tých štátoch, kde nie je Dohovor „priamo použiteľný“, tieto zaväzuje, aby prijali takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá s daným právom bude korešpondovať. Pokiaľ ale ide o otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, ustálená judikatúra ESĽP vychádza z toho, že je potrebné rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým aktom, ktorého následky eventuálne sa prejavujú aj v súčasnosti. ESĽP ďalej rozlišuje samotný zásah na strane jednej a neúspech následne podaných prostriedkov nápravy takéhoto zásahu na strane druhej s tým, že porušenie práv zaručených Dohovorom je potrebné odvodzovať nie od odmietnutia štátu napraviť daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih resp. časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru (rozsudok Veľkého senátu zo dňa 08.03.2006 vo veci Blečić proti Chorvátsku, sťažnosť č. 59532/00; k protiprávnemu konaniu štátu v dobe značne vzdialenej (nútené práce talianskych vojnových zajatcov, k deportácii došlo pred 03.09.1953, kedy Dohovor vstúpil pre Nemecko do platnosti), rozhodnutie zo dňa 04.09.2007 vo veci Associazione Nazionale Reduci dalla Prigionia dall' Interna-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti Nemecku, sťažnosť č. 45563/04 (G.:/..C..T..U..W.?U.-XXXXX)). 16. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 344/2014-120 zo dňa 09.06.2016, na závery ktorého žalobca odkazoval, odvolací súd uvádza, že jeho právne posúdenie o vecnej správnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C 112/2012-74 zo dňa 30.01.2014, napadnutého odvolaním, bolo založené na aplikácii zákona č. 58/1969 Zb., čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, osobitne za použitia čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru (bolo teda rozhodnuté rovnako ako súdom prvej inštancie v posudzovanej veci, vychádzajúc z rovnakých zákonných ustanovení). Súd prvej inštancie v predmetnom rozhodnutí rovnako ako v posudzovanej veci vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 177/2005 zo dňa 31.05.2007, v zmysle ktorého „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.“. Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave v uvedenom rozhodnutí, aj keď zákon č. 119/1990 Zb. a ani zákon č. 58/1969 Zb. neumožňujú poškodenej osobe domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, Okresný súd Bratislava I správne vyvodil základ takéhoto nároku z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, keď mal za to, že aplikácia uvedeného článku má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Nakoľko tieto právne závery nereflektujú argumentáciu odvolacieho súdu vyslovenú v tomto rozhodnutí, nemohol sa s nimi odvolací súd stotožniť. V prvom rade Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 9Co 344/2014 vôbec nevysvetlil, prečo v prípade uznania viny žalobcu zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T 42/1985 zo dňa 16.04.1985, a jeho odsúdenia na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne (od 19.02.1985 do 19.02.1987 vrátane väzby), vyvodil základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, keď v čase zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo ešte predtým, ako sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR záväzný. Pritom aj v konaní rozhodnutom Najvyšším súdom SR dňa 31.05.2007 pod sp. zn. 4Cdo 177/2005 (s právnymi závermi ktorého sa Krajský súd v Bratislave v plnej miere stotožnil), dotknutá osoba svoj nárok odôvodňovala tým, že proti jej osobe bolo „začaté trestné stíhanie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona, dňa 07.07.2000 bola vzatá do vyšetrovacej väzby, v ktorej bola až do 12.04.2001. Po podaní obžaloby bola Okresným súdom v Považskej Bystrici spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodená za použitia § 226 písm. c) Tr. por.“. Je zrejmé, že v tomto prípade došlo k nezákonnému zásahu štátu do základného práva na osobnú slobodu jednotlivca až v roku 2000 teda po tom, čo sa Dohovor stal pre SR záväzným, a preto zvolený výklad a aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu Krajským súdom v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 9Co/344/2014 odvolací súd nemohol akceptovať. 17. Záverom poukazuje odvolací súd na Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14 zo dňa 25.11.2014. Ústavný súd ČR vo výroku I. Stanoviska rozhodol, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný (t.j. od 18.03.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vo výroku II. vyslovil, že tento právny názor sa neuplatní v prípade, kedy žaloba na zaplatenie zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu bola podaná ešte pred prijatím tohto stanoviska (žalobca podal žalobu dňa 18.10.2012). Odvolací súd na margo uvedeného konštatuje, že Ústavný súd ČR druhým výrokom riešil situáciu, ako majú súdy postupovať v prípadoch, keď bolo sťažovateľom na základe právoplatne priznaných rozhodnutí všeobecných súdov priznané finančné zadosťučinenie, ktoré bolo v mnohých prípadoch aj príslušnými orgánmi vyplatené, ale na základe podaného dovolania bolo Najvyšším súdom ČR (po vydaní predmetného Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014) takto skôr priznané finančné zadosťučinenie odobrané; dialo sa tak za situácie, kedy Ústavný súd ČR po dobu niekoľkých rokov oprávnenosť náhrady nemajetkovej ujmy uznával a tieto nároky v dôsledku jeho judikatúry akceptovali i všeobecné súdy (viď nálezy zo dňa 23.5.2012 sp. zn. I. ÚS 3438/11 (N 111/65 SbNU 497), zo dňa 4.3.2013 sp. zn. IV. ÚS 3439/11 (N 37/68 SbNU 379), zo dňa 30.4.2013 sp. zn. IV. ÚS 662/12 dostupné na http://nalus.usoud.cz). Niektorí žalobcovia preto zrejme až na základe znalosti tejto judikatúry svoje nároky uplatnili, lebo očakávali, že im bude vyhovené. A preto tam, kde už súdne rozhodnutia, aj keď založené na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva či medzinárodnej zmluvy založili legitímne očakávania poškodených, že sa práve im učinené krivdy štát rozhodol odškodniť, podľa výroku II. Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, nemôžu súdy tieto legitímne očakávania sklamať vo vzťahu k poškodeným, ktorí svoje nároky uplatnili skôr, než ústavný súd uznal chybnosť svojho doterajšieho výkladu. Išlo o to, aby neskôr uznaná výkladová chyba Ústavného súdu ČR v prospech obetí komunistického režimu, bola zaplatená z prostriedkov štátneho rozpočtu, než aby mali tieto obete pocit, že s nimi aj štátne orgány demokratického režimu hrajú nedôstojnú hru na sklamanú nádej (bod 29 cit. nálezu). Ústavný súd ČR sa preto snažil predísť tomu, aby jeho následný judikatórny odklon, ktorý spočíval v konštatovaní nemožnosti postupu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru v prípade uplatnených nárokov na nemateriálnu ujmu za zásah do osobnej slobody, ku ktorému došlo pred záväznosťou Dohovoru pre ČR, viedol v prípade čisto retrospektívneho riešenia nutne iba k zamietaniu týchto uplatnených nárokov, o ktorých zatiaľ ešte nebolo rozhodnuté. 18. Odvolaciemu súdu nie je známa dostupná judikatúra Najvyššieho súdu SR, resp. Ústavného súdu SR, ktorá by podobným spôsobom riešila vlastný judikatórny odklon v odškodňovaní žiadateľov o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných veciach, ktorá by mohla zakladať legitímne očakávania žalobcu, že sa jemu spáchaná krivda bude naprávať a odškodňovať rovnako alebo aspoň analogicky, ako to urobil Ústavný súd ČR vo svojom výroku II. Stanoviska pléna zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14. Žiadna judikatúra Ústavného súdu SR resp. Najvyššieho súdu SR (ktorú by bolo možné použiť v posudzovanej veci) totiž neexistuje, resp. odvolací súd o takejto judikatúre nemá vedomosť. Z týchto dôvodov je vylúčené, aby v prípade zmeny vyhovujúceho rozsudku súdu prvej inštancie dochádzalo k nerešpektovaniu princípu právnej istoty, ktorý musí byť prítomný v rozhodnutiach súdov v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS SR 92/2009). V podmienkach právneho poriadku platného v SR nezávislé a nestranné súdy rozhodujúce spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv nie sú viazané rozhodnutiami Ústavného súdu ČR, keď viazanosť všeobecného súdu inými rozhodnutiami je vymedzená v § 193 C.s.p.. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Na uvedenom základe potom nebolo možné nárok žalobcu odvodiť ani z výroku II. Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, ani z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ale ani z čl. 10 ods. 1, resp. čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, a je nimi vyvrátená aj námietka diskriminácie žalobcu voči poškodeným, o odškodňovaní ktorých rozhodujú české justičné orgány. 19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil a žalobu zamietol. 20. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2 C.s.p.. Žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, nárok na náhradu trov (prvoinštančného a odvolacieho) konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).