Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/38/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112235003 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112235003.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci navrhovateľa: B. T., Č.. U. X, S., zastúpeného euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C/197/2012(12C)-48, zo dňa 27.9.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy 10.000 eur s prísl. na základe súdnej rehabilitácie za obdobie výkonov trestov odňatia slobody, ktoré mu boli uložené rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. T 99/57, zo dňa 14.8.1957, v znení uznesenia Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. To 237/57, zo dňa 10.9.1957 a rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. 1T 9/59, zo dňa 27.2.1959, v znení uznesenia Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. To 42/59, zo dňa 27.2.1959. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľ bol dvakrát trestne stíhaný pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona platného v rozhodnom období. V prvom konaní mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov nepodmienečne a v druhom konaní v trvaní 3 roky nepodmienečne. Navrhovateľ uložené tresty odňatia slobody vykonal v čase od 1.10.1957 do 2.12.1957, kedy bol prepustený z výkonu trestu na amnestiu a od 20.4.1959 do 10.5.1960, kedy bol tiež prepustený z výkonu trestu na amnestiu. V roku 1991 bol navrhovateľ čiastočne rehabilitovaný a čiastočne odškodnený. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 4Rtv 54/91, zo dňa 18.9.1991 súd zrušil výrok o treste rozsudku Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. T 99/57, zo dňa 14.8.1957 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. To 237/57, zo dňa 10.9.1957. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 4Rtv 53/91, zo dňa 10.10.1991, právoplatným dňa 10.10.1991 bol navrhovateľ pri nezmenenom výroku o vine z rozsudku Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. 1T 99/57, zo dňa 14.8.1957, v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. To 237/57, zo dňa 10.9.1957 a nezmenenom výroku o vine z rozsudku Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. 1T 9/59, zo dňa 27.2.1959, v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. To 42/59, zo dňa 31.3.1959, ktorými bol uznaný vinným z trestných činov nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona, odsúdený k trestu odňatia slobody na 1 rok nepodmienečne. Stanoviskom federálneho ministerstva obrany č.k. RTr 2053/91 bolo navrhovateľovi priznané odškodnenie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“) v celkovej výške 7.155,- Kčs ako náhrada za stratu na zárobku vo výške 6.750,- Kčs a náhrada nákladov výkonu trestu vo výške 405,- Kčs. Po povolení obnovy trestného konania navrhovateľa a zrušení výroku o vine uloženého navrhovateľovi rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. T 99/57, zo dňa 14.8.1957, v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. To 237/57, zo dňa 10.9.1957 a výroku o treste uloženého rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 4 Rtv 53/91, zo dňa 10.10.1991, Okresný súd Prešov rozhodnutím č.k. 1Tv 1/2011-18, zo dňa 25.5.2011, právoplatným dňa 10.6.2011, trestné stíhanie navrhovateľa pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona platného v rozhodnom období zastavil z dôvodu, že žalovaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Tým vzniklo navrhovateľovi právo na odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb., ktoré si navrhovateľ uplatnil dňa 10.1.2012, čo mal súd prvého stupňa za preukázané stanoviskom Ministerstva spravodlivosti SR zn. 15503/2012-531/4, zo dňa 22.8.2012. Z tohto stanoviska zistil, že ministerstvo spravodlivosti priznalo navrhovateľovi náhradu materiálnej škody 66,39 eura (náhradu trov trestného konania 200,- Sk, t.j. 6,64 eura a náhradu trov výkonu trestu odňatia slobody 150,- Sk za každý mesiac výkonu trestu, t.j. 59,75 eura - § 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb.). Žiadosť navrhovateľa o náhradu nemajetkovej ujmy posudzovalo analogicky podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. a dospelo k záveru, že na jej priznanie nie právny titul a žiadosti navrhovateľa v tejto časti nevyhovelo. Z takto vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľom uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu je potrebné posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. a z dôvodu, že uplatnený nárok nemá oporu v tomto zákone, návrh ako nedôvodný s poukazom na § 23 ods. 1 a 3, § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., čl. 5 ods. 5 Dohovoru, čl. 36 ods. 3 Listiny základných ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR zamietol. Stotožnil sa s obranou odporcu v tom, že rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky nie sú pre súdy Slovenskej republiky záväzné, nakoľko tieto štáty majú odlišnú právnu úpravu, a nie je možné vychádzať ani z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože tie neriešili totožnú vec (riešili prípady, kedy došlo k uväzneniu občanov iných štátov v rozpore s ich tuzemským právom a tuzemský štát ich neodškodnil z dôvodu, že jeho vnútorné právo nedisponovalo vynútiteľným nárokom na odškodnenie pred vnútroštátnymi orgánmi). V danom prípade ale navrhovateľ bol odškodnený už v roku 1991 a následne v roku 2012 a to v zmysle zákona č. 119/1990 Zb., ktorý je v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „Dohovor“). Súd pri tomto rozhodnutí vychádzal z názoru Krajského súdu v Bratislave uvedenom v skutkovo totožnej veci v rozsudku č.k. 8Co/85/2011-92, z 29.11.2011. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si náhradu neuplatnil. Proti rozsudku podal navrhovateľ odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu vyhovieť. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky nie sú pre súdy Slovenskej republiky záväzné preto, že oba štáty majú odlišnú právnu úpravu. Poukázal na to, že pôvodne bol odsúdený podľa Trestného zákona č. 86/1950 Zb. a potom rehabilitovaný (najskôr nedôsledne a potom úplne) na základe zák. č. 119/1990 Zb., a obidva tieto zákony pochádzajú z doby spoločného štátu. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 So 143/2008, z 20.8.2009, vo veci X.J. Z., v ktorom konštatoval, že aplikácia rozsudkov najvyšších českých súdov nijako neporušuje „zásady zvrchovanosti práva Slovenskej republiky“ a tiež vysvetlil, že treba prihliadnuť na Chartu základných práv EU a že „samotná skutočnosť, že zákon č. 119/1990 Zb. bol prijatý v čase existencie Českej a Slovenskej republiky je dôvodom pre taký výklad ustanovení zákona, ktorý nebude diskriminovať akéhokoľvek poškodeného na území nástupníckych štátov“. Na základe tohto vyvodil, že súd prvého stupňa ho svojím výkladom diskriminuje. Namietal i proti záveru súdu prvého stupňa, že vo veci nemohol vychádzať ani z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože neriešili totožnú vec. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, konkrétne na právo na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ktoré zahŕňa náhradu materiálnej ujmy, náhradu nemateriálnej ujmy a náhradu nákladov právneho zastúpenia. Zákon č. 119/1990 Zb. zoznam odškodňovacích položiek taxatívne nestanovuje, v § 23 ods. 1 uvádza len ich demonštratívny výpočet. Nepovažuje tak tento zákon za rozporný s Dohovorom, ale má za to, že súd prvého stupňa ho tak vykladá, keď tvrdí, že navrhovateľ nemá nárok na náhradu nemateriálnej ujmy. Ak by tomu prípadne aj tak bolo, je potrebné podľa jeho názoru dať prednosť Dohovoru a nie tvrdiť, že zákon č. 119/1990 Zb. náhradu nemateriálnej ujmy neumožňuje. Súdu prvého stupňa ďalej vytkol, že prehliadol, že Slovensko prijalo prehlásenie z Konferencie na vysokej úrovni z Interlakenu zo dňa 19.2.2010, podľa ktorého sa štáty pod jurisdikciou Európskeho súdu pre ľudské práva zaväzujú aplikovať judikatúru i v prípade, ak došlo k „porušeniu Dohovoru zmluvným štátom, ak ich právny poriadok nastoľuje rovnaký zásadný problém“ s tým, že práve pre nerešpektovanie tejto zásady bola Slovenská republika odsúdená Európskym súdom pre ľudské práva rozhodnutím z 23.10.2013 v kauze W.. K odkazu na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/85/2011-92, z 29.11.2011 vo veci X. O. uviedol, že názory v ňom predložené boli neskôr prekonané nálezmi Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3438/11 vo veci B. C., sp. zn. IV. ÚS 3439/11 vo veci H. C., sp. zn. IV. ÚS 662/12 vo veci V. D., sp. zn. II. ÚS 4487/12 vo veci V. E. a tiež rozsudkami Mestského súdu v Prahe, napr. č.k. 69Co 496/2011-26, zo 17.4.2012 vo veci A. Q. a ďalšie. Podľa neho je diskriminujúce, ak je rovnaký zákon vykladaný tak, že náhrada nemateriálnej ujmy je občanom priznávaná, ak ju odškodňuje české ministerstvo spravodlivosti, kým jemu by náhrada mala byť odopretá len preto, že v jeho prípade o obsahovo zhodnej veci rozhodovalo slovenské ministerstvo spravodlivosti. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.2.2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Po oboznámení sa s nesporne zisteným skutkovým základom veci v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie o návrhu dospel k záveru, že súd prvého stupňa aplikoval pri rozhodovaní prislúchajúce ustanovenia právnych predpisov, § 23 ods. 1 a 3, § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., čl. 5 ods. 5 Dohovoru, čl. 36 ods. 3 Listiny základných ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, tieto ustanovenia aj správne vyložil a vyvodil správne právne závery, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ už bol v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. odškodnený za stratu na zárobku, za trovy trestného konania a trovy výkonu trestu, t.j. za nároky, ktoré výslovne vypočítava § 23 ods. 1 písm. a), c) zákona č. 119/1990 Zb. Odškodnenie nemajetkovej ujmy na základe tohto ustanovenia zákona o súdnej rehabilitácii však nemožno rozhodnutím súdu priznať aj napriek tomu, že v § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len príkladmo. Odvolací súd poukazuje na snahu štátu zákonom č. 119/1990 Z.z. o súdnej rehabilitácii rehabilitovať tam uvedené osoby a primerane ich odškodniť. Účelom tohto zákona bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie. V tejto súvislosti tak treba chápať, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne. Navrhovateľom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon nijako neupravuje. Vzhľadom na to, že tento zákon je voči ďalším zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č. 504/2014 Z.z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pre týmito všeobecnými úpravami a preto treba vychádzať z toho, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3 a 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Navrhovateľov poukaz na Dohovor nie je podľa odvolacieho súdu dôvodný, pretože napriek tomu, že v čl. 5 ods. 5 stanovuje, že každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie, sa toto priamo aplikovateľné ustanovenie Dohovoru na daný prípad nevzťahuje. Odvolací súd sa pri preskúmavaní veci oboznámil aj s rozhodnutiami českých súdov uvádzanými v odvolaní. Napriek skutočnosti, že tak ako na to správne poukázal súd prvého stupňa, pre rozhodovanie slovenských súdov nie sú záväzné, odvolací súd k nim poukazuje na to, že aj Ústavný súd Českej republiky dospel k záveru, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch ako je navrhovateľov priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, nie je správna, pokiaľ v prípade nedostatku vo vnútroštátnej úprave hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd v stanovisku pléna z 25.11.2014 sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/19 vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre Českú republiku (rovnako aj pre Slovenskú republiku) záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vychádzal z toho, že základné právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 5 Dohovoru zakladá každému jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok zdržať sa všetkých zásahov do takto chránenej právnej pozície; pokiaľ k takémuto protiprávnemu zásahu dôjde, vzniká mu nárok odstrániť jeho následky a nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným základným právom. Až v prípade, ak odstránenie závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné, ako tretí v poradí pripadá do úvahy nárok na odškodnenie. Tento (sekundárny) nárok je možné priamo odvodzovať od predmetného základného práva, pričom jeho obsahom je náhrada všetkej materiálnej a imateriálnej ujmy, ktorá bola dotknutej osobe predmetným zásahom spôsobená. Tohto subjektívneho hmotného práva, výslovne zakotveného v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa možno dovolať na Európskom súde pre ľudské práva samostatne, jeho hlavný význam potom spočíva v tom, že v tých štátoch, kde nie je Dohovor „priamo použiteľný“, tieto zaväzuje, aby prijali takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá s daným právom bude korešpondovať. Pokiaľ ale ide o otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, ustálená judikatúra ESĽP vychádza z toho, že je potrené rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým aktom, ktorého následky eventuálne sa prejavujú aj v súčasnosti. ESĽP ďalej rozlišuje samotný zásah na strane jednej a neúspech následne podaných prostriedkov nápravy takéhoto zásahu na strane druhej s tým, že porušenie práv zaručených Dohovorom je potrebné odvodzovať nie od odmietnutia štátu napraviť daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru [rozsudok veľkého senátu zo dňa 8.3.2006 vo veci O. proti Chorvatsku, sťažnosť č. 59532/00; k protiprávnemu konaniu štátu v dobe značne vzdialenej (nútené práce talianskych vojnových zajatcov, k deportácii došlo pred 3.9.1953, kedy Dohovor vstúpil pre Nemecko do platnosti), rozhodnutie zo dňa 4.9.2007 vo veci U. K. Y. P. V. P. H.-Q. A. P. F. P. J. a 275 ďalších proti Nemecku, sťažnosť č. 45563/04 (dostupné na Z.:/..A..D..H..U.?H.-XXXXX)]. Z týchto dôvodov potom nebolo možné nárok navrhovateľa odvodiť ani z Dohovoru a je nimi vyvrátená aj námietka diskriminácie navrhovateľa voči poškodeným, o odškodňovaní ktorých rozhodujú české úrady. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.; úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.