Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/60/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114212276 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114212276.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcu: P. F., Z.. XX.X.XXXX, B. V. O., P. Č.. XXXX/XX, zast. JUDr. Lubomírom Müllerom, euroadvokátom so sídlom Symfonická 9, 158 00 Praha, Česká republika, proti žalovanej: Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 euro, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 26. septembra 2016 č.k. 10C/77/2014-58 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur bez príslušenstva, súčasne žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2/Žalobca v žalobe dôvodil, že bol rozsudkom bývalého Nižšieho vojenského súdu Košice zo dňa 7.2.1956, sp. zn. T 26/56-II uznaný vinným pre trestný čin nenastúpenia do služby v ozbrojených silách podľa ust. § 256 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb. a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní jedného roku nepodmienečne. Rozsudok bol Vyšším vojenským súdom v Trenčíne, v dôsledku podaného riadneho opravného prostriedku prokurátorom zmenený a trest bol sprísnený rozsudkom zo dňa 15.3.1956, sp. zn. To 38/56 na dva roky odňatia slobody nepodmienečne a súd vyslovil stratu čestných práv občianskych. Žalobca bol obmedzený na slobode od 3.4.1956 do 5.12.1957. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 11.6.2012, sp. zn. 41Nt 8/2012 boli uvedené rozsudky zrušené, ako aj všetky ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia. Následným uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 15.10.2012, č.k. 41Tv 3/2012-9 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené, pretože žalovaný skutok nie je trestným činom. Dňa 9.1.2013 požiadal žalobca žalovaného o vyplatenie odškodnenia, okrem iných nárokov i titulom náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30.000 euro. Žalovaný žalobcovi priznal nárok na odškodnenie, nie však v časti náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie § 23 zákona č. 119/1990 Zb., ktoré ustanovenie takýto nárok na odškodnenie osobám, v zákone vymedzeným, nepriznáva. 3/Žalovaná považovala uplatnený nárok žalobcom za nedôvodný. V tomto smere poukázala na tú skutočnosť, že nárok nie je nárokovateľný s poukazom na ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb. ako aj s poukazom na zákon č. 58/1969 Zb., nakoľko tieto zákony odškodnenie titulom nemajetkovej ujmy neupravujú. Žalovaná ďalej poukázala pri svojej argumentácii na čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a na čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd zavedenej do právnej úpravy SR zákonom č. 23/1991 Zb. s tým, že ani na základe uvedených predpisov a ani čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd /ďalej len Dohovor/ nie je daný právny titul pre priznanie nemajetkovej ujmy. Aj pre súd v danom prípade platí príkaz upravený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Žalovaná na podporu svojich tvrdení poukázala na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č.k. 9C 111/2009 a Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co 85/2011, na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci A. c/a Slovensko zo dňa 28.09.2004 na základe ktorého mala za to, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené predtým ako ratifikovali Dohovor. Ani čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru nemôže byť interpretovaný ako obmedzujúci slobodu zmluvných štátov stanoviť podmienky, ako budú upravené nároky poškodených skôr ako bol ratifikovaný Dohovor. V rozsudku ESĽP vo veci T. c/a Slovenská republika, Č. c/a Slovenská republika konštatoval, že nemá právomoc zaoberať sa konaniami, ktoré boli realizované pred rokom 1992, kedy Dohovor nadobudol účinnosť vo vzťahu k bývalej ČSFR. V zmysle § 27 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.) zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. V zmysle § 27 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosť podľa tohto zákona sa vzťahuje na náhradu škody spôsobenej rozhodnutiami, ktoré budú vydané po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na náhradu škody spôsobenej po tomto dni nesprávnym úradným postupom. V zmysle § 28 zákona č. 58/1969 Zb. o nárokoch na náhradu škodu spôsobenej rozhodnutím o väzbe a treste vydaným do dňa účinnosti tohto zákona sa rozhodne podľa doterajších predpisov o odškodnení za väzbu a trest § 371 až 374 Trestného poriadku a § 46 ods. 2 zákona č. 82/1968 Zb. o súdnej rehabilitácií. V zmysle § 372 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o Trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) /ďalej len zákon č. 141/1961 Zb./, kto utrpel majetkovú škodu tým, že na ňom bol celkom alebo sčasti vykonaný trest odňatia slobody, nápravného opatrenia, prepadnutia majetku alebo veci alebo peňažný trest, môže žiadať od štátu primerané odškodnenie, ak v neskoršom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie bolo zastavené. Ako vyplýva z citovaných ustanovení, pri posudzovaní nároku žalobcu podľa všeobecného predpisu je potrebné aplikovať ustanovenia § 371- 374 zákon č. 141/1961 Zb., ktoré však vyslovene upravujú nárok len v súvislosti so škodou majetkovou. Žalovaná bola toho názoru, že ani tým najextenzívnejším výkladom nemožno dôjsť k záveru, že na podklade zákona č. 141/1961 Zb. možno priznať náhradu nemateriálnej ujmy, zastávala postoj, že nárok žalobcu by mal byť posudzovaný podľa zákona č. 119/1990 Zb., nakoľko tento je vo vzťahu k všeobecným odškodňovacím predpisom v postavení spravovaným pravidlom lex specialis derrogat legi generali. Pri argumentácií svojho právneho názoru žalovaná vychádzala z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co 38/2014-64 zo dňa 25.2.2016. 4/Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, z obsahu ktorého vyplýva, že žalobca na vojenskú službu nemohol nastúpiť z dôvodu jeho náboženského presvedčenia. Pred nástupom do výkonu trestu odňatia slobody už bol ženatý. Počas výkonu trestu odňatia slobody pracoval v neľahkých podmienkach v uránových baniach v P.. Počas výkonu trestu odňatia slobody bol niekoľkokrát chorý. Po návrate z väzenia sa z manželstva žalobcu narodili dve deti. Žalobca pracoval v bani, keď chcel získať slušný byt pre rodinu. S rodinou žil v Q. Z. V., neskôr V. O.. Dcéry mohli študovať len na učilišti, ktoré bolo schválené bývalou ŠTB. Žalobca pre svoje náboženské vierovyznanie bol perzekvovaný v práci, neboli mu priznávané odmeny, rekreácie ROH. Bol vypočúvaný pracovníkmi ŠTB. Žalobca uviedol ako príklad jeho šikany, že mu nikdy nebol vydaný pas, nemohol ísť navštíviť nikdy sestru do R. na Ukrajine, nebol pustený ani na jej pohreb. Po roku 1989 sa situácia vo vzťahu k jeho osobe znormalizovala. 5/Z obsahu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva /ďalej ESĽP/ vo veci A. proti Slovensko, číslo sťažnosti 44912/98 zo dňa 28.09.2004, na ktorý poukázal žalovaný počas konania vyplýva, že prijímanie zákonov umožňujúcich rehabilitáciu poškodených osôb vyvoláva nevyhnutne komplexné posúdenie veľkého počtu otázok morálnej, právnej, politickej a ekonomickej povahy. ESĽP vo svojom rozsudku zdôraznil, že Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené pred tým, ako ratifikovali Dohovor. Rovnako článok 1 Protokolu č. 1 nemôže byť interpretovaný ako obmedzujúci slobodu zmluvných štátov stanoviť podmienky, za akých bude možné rehabilitovať občanov zmluvného štátu pred tým, ako tento štát ratifikoval Dohovor. Právny zástupca žalobcu po oboznámení sa s obsahom predmetného rozsudku ESĽP žiadal, aby súd nárok žalobcu priznal v zmysle článku 10 Listiny základných práv a slobôd, ako aj v zmysle rozsudku ESĽP vo veci K. T. A. proti Grécku, číslo sťažnosti 19233/91 a 19234/91 zo dňa 29.05.1997, ako aj podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.6.2016 č.k. 9Co344/2014-120, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C/112/2012-74 v skutkovo obdobnej veci. 6/Súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. V konaní nebolo sporné, že žalobca už bol v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. odškodnený za stratu na zárobku, za trovy trestného konania a trovy výkonu trestu, za nároky ktoré výslovne vypočítava § 23 ods. 1 písm. a), c) zákona č. 119/1990 Zb. Odškodnenie nemajetkovej ujmy na základe tohto ustanovenia zákona o súdnej rehabilitácii však nemožno rozhodnutím súdu priznať aj napriek tomu, že v ustanovení § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len príkladmo, v kontexte s obsahom odôvodnenia citovaného rozsudku ESĽP zo dňa 28.09.2004. Zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii bol Slovenskou republikou (bývalou ČSFR) prijatý dňa 23. apríla 1990 pred ratifikáciou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, ktorý bol dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, ako aj pred prijatím ústavného zákona č. 23/1991 Zb. z 9. januára 1991, ktorým sa uviedla Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky do právneho poriadku ČSFR. Ak by zákonodarca chcel rehabilitovaným občanom priznať aj nárok titulom nemajetkovej ujmy, tak by tento nárok bol uvedený v ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii. 7/Česká a Slovenská Federatívna Republika vstúpila do Rady Európy v roku 1992 a Dohovor ratifikovala dňa 19. marca 1992. Dohovor bol následne uverejnený v Oznámení Federálneho ministerstva zahraničných veci č. 209/1992 Zb. Dohovor sa pre Slovenskú republiku stal záväzným 1. januára 1993, a to aj napriek tomu, že po zániku Česko-Slovenska sa Slovenská republika musela o členstvo v Rade Európy opätovne uchádzať. Dodatkový protokol č. 11 bol uverejnený v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 102/1999 Z.z. Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. z 9. januára 1991 sa uviedla do právneho poriadku bývalej ČSFR Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. 8/Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 9C/111/2009-73, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 8Co/85/2011-92, ktorými súdy rozhodovali o náhrade nemajetkovej ujmy v obdobnej právnej veci. Týmito rozsudkami bola žaloba o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy zamietnutá, a to z dôvodu, že aj keď je nespornou skutočnosť, že zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v ustanovení § 23 ods. 1 uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, výslovne neupravuje nárok na priznanie nemateriálnej ujmy, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom, ako orgán súdnej moci, nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznávať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým neprípustne prekročili hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnom mocou vymedzené Ústavou SR, resp., predtým Ústavou ČSFR. Odvolací súd ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemajetkovú ujmu zaradiť do ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, je nepochybné, že by tak pri jeho prijatí, prípadne neskôr, pri prijatí novely zákona urobil, pokiaľ tak však nespravil sám v rámci vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. Súd taktiež poukázal na obsah aktuálnejšieho rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3Co/38/2014-64 zo dňa 25.2.2016, ktorým bol taktiež potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 21C 197/2012-48 zo dňa 27.9.2013, ktorým bola taktiež zamietnutá žaloba v skutkovo totožnej veci. Z obsahu rozsudku odvolacieho súdu vyplýva taktiež záver, že odvolací súd poukázal na snahu štátu zákonom č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, rehabilitovať tam uvedené osoby a primerane ich odškodniť. Účelom tohto zákona bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie. Odvolací súd uviedol, že v tejto súvislosti tak treba chápať, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne. Žalobcom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon nijako neupravuje. Vzhľadom na to, že tento zákon je voči ďalším zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č. 504/2014 Z.z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pred týmito všeobecnými úpravami a preto treba vychádzať z toho, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Odvolací súd uviedol, že pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3 a 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Odvolací súd vo svojom rozsudku konštatoval, že aj keď súdy v Slovenskej republike nie sú viazané rozhodnutiami súdov v Českej republike, poukázal však na tú skutočnosť, že Ústavný súd Českej republiky dospel k záveru, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch, ako je žalobcov, priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, nie je správna, pokiaľ v prípade nedostatku vo vnútroštátnej úprave hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd v stanovisku pléna z 25.11.2014 sp. zn. Pl. ÚS-st.39/19 vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa č.l. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až po tom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre Českú republiku /rovnako tak pre Slovenskú republiku/ záväzný, t.j. od 19.3.1992 s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácií z tohto pohľadu nie je relevantný. 9/Tým, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj Listina základných práv a slobôd boli ratifikované bývalou ČSFR až po prijatí zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii a v kontexte s citovaným rozsudkom ESĽP zo dňa 28.09.2004, obsahom ktorého je súd viazaný podľa ustanovenia § 135 ods. 1 O.s.p. a v kontexte s citovaným rozsudkami Krajského súdu v Bratislave, nie je možné uplatnený nárok priznať v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru a ani článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ani v zmysle článku 10 Listiny základných práv a slobôd. Rozsudok ESĽP vo veci Kopecký proti Slovensko, číslo sťažnosti 44912/98 zo dňa 28.09.2004 podáva výklad k právnej úprave Slovenskej republiky, kdežto rozsudok ESĽP vo veci K. T. A. proti Grécku, číslo sťažnosti 19233/91 a 19234/91 zo dňa 29.5.1997 sa zaoberá porušením právnej povinnosti Grécka voči sťažovateľom. Súd ďalej dodal, že aj pre súdy v danom prípade platí vymedzený príkaz v článku 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a v rozsahu ako aj spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 10/Žalobca v konaní predložil rozhodnutia všeobecných súdov ČR, Nálezy Ústavného súdu ČR, ktorými však súd Slovenskej republiky viazaný nie je, aj keď súd odcitoval rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý poukázal vo svojom potvrdzujúcom rozsudku na rozhodnutie pléna ÚS Českej republiky. Táto citácia je súdom prezentovaná iba na podporu svojho rozhodnutia v prejednávanej veci. 11/Nárok na náhradu trov konania súd prvej inštancie úspešnej žalovanej nepriznal, keďže jej v súvislosti s prejednávanou vecou trovy konania nevznikli. 12/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca namietajúc nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že žalobca nebol rehabilitovaný podľa zák. č. 119/1990 Zb., jeho odsudzujúci rozsudok bol zrušený cestou obnovy konania podľa všeobecných ustanovení Trestného poriadku. Žalobca nebol rehabilitovaný, nie je podľa neho dôvod polemizovať, či má alebo nemá podľa zák. č. 119/1990 Zb. nárok na náhradu nemateriálnej ujmy. Ak súd v napadnutom rozsudku odkazuje na stanovisko pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25. 11. 14 sp. zn. PL.ÚS-st. 39/14, podľa ktorého nemožno priznať nárok na náhradu nemateriálnej ujmy podľa čl. 5 odst. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv tomu, kto bol nezákonne väznený pred 18.3.1992, poukázal žalobca na výrok II. tohto stanoviska, pretože žaloba bola podaná 24.4.2014, kedy pre súdy platila predchádzajúca judikatúra. Toto stanovisko rozoberá aplikovateľnosť Dohovoru, náhradu nemateriálnej ujmy však je možné priznať i na základe iných podkladov. Súdu prvej inštancie vytýkal že sa nezaoberal argumentáciou žalobcu, ktorý poukazoval na obdobný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 6. 2016 č.k. 9 Co/344/2014-120, rovnako odmietol žalobcov odkaz na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 29. 5. 2007 sp. zn. 54/1996/673/859-860 v prakticky zhodnej veci, kde došlo k porušeniu rovnakých práv ako je tomu aj v prípade žalobcu. Rozhodovanie ESĽP je hlavným vodítkom pre posudzovanie nároku občanov vo všetkých štátoch, ktoré jurisdikcii ESĽP podliehajú, medzi ktoré patrí i Slovensko. Žalobca tiež pripomenul, že súd prvej inštancie celkom opomenul uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 9. 2013 na pod sp. zn. 6 MCdo 15/2012, kde sa uvádza, že nárok na náhradu nemajetkovej újmy má poškodený, hoci nárok na odškodnenie vznikol podľa § 6 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. Ak tento zákon náhradu nemateriálnej ujmy nezmieňuje, napriek tomu je možno túto náhradu priznať, je možné ju priznať i žalobcovi. Zdôraznil, že štandardná európska judikatúra ukazuje, že finančné odškodnenie nevinne väznených osôb má tri zložky, a to náhradu materiálnej ujmy, náhradu nemateriálnej ujmy, a náhradu nákladov právneho zastúpenia, nevidel dôvod, aby bola poškodeným priznaná prvá a tretia zložka, a druhá im bola odopieraná. Odvolateľ preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrejme zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. 13/Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu namietala, že žalobca na jednej strane ako odvolací dôvod uvádza nesprávne právne posúdenie veci, avšak neuviedol, v čom konkrétne tento nedostatok spočíva. Pokiaľ žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci, keď konajúci súd posúdil nárok podľa zák. č. 119/1990 Zb. napriek skutočnosti, že žalobca nebol rehabilitovaný, neuvádza už, podľa akého konkrétneho právneho predpisu by mal byť nárok posudzovaný. Žalovaná sa stotožnila s argumentáciou súdu, ktorý nárok posúdil podľa zák. č. 119/1990 Zb., nakoľko vo vzťahu k všeobecným odškodňovacím predpisom ide o vzťah spravovaný pravidlom lex specialis derogat legi generali. Súd správne, vzhľadom na demonštratívnosť výpočtu nárokov v § 23 zák. č. 119/90 Zb. odôvodnil, prečo nie je možné absenciu nároku vo vnútroštátnej úprave preklenúť priamou aplikáciu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani aplikáciou Listiny základných práv a slobôd. Pokiaľ žalobca tvrdí, že stanovisko pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25. 11. 2014 nie je pre vec podstatné, pretože len rozoberá aplikovateľnosť Dohovoru, ale náhradu nemateriálnej ujmy je možné priznať i na základe iných podkladov, je možné vyvodiť, že žalobca nenamieta nesprávne právne posúdenie vo vzťahu k možnosti či nemožnosti aplikácie článku 5 ods. 5 Dohovoru, nakoľko má za to, že nárok na náhradu nemateriálnej škody priamo zakladá Listina základných práv a slobôd. Na druhej strane žalobca odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 6. 2016, kde súd absenciu vnútroštátnej právnej úpravy na priznanie nároku preklenul práve priamou aplikáciou článku 5 ods. 5 Dohovoru. Vzhľadom na uvedené, keď žalobca právne posúdenie súdu vo vzťahu k možnosti aplikácie Dohovoru nijakým spôsobom nenapadol, nie je možné pripisovať bodu V odvolania žiadnu relevanciu. Žalovaná ďalej podotkla, že proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 6. 2016 podala dovolanie, keď konajúci súd pri priamej aplikácii Dohovoru opomenul posúdiť, či ho na predmetnú vec možno aplikovať vzhľadom na časový okamih, keď k zásahu, ktorý mal byť dôvodom priznania nároku, došlo pred tým, ako bola Slovenská republika Dohovorom viazaná a nemohla teda vzniknúť ani sekundárna povinnosť nahradiť škodu porušením Dohovoru. Na okraj rozsudku ESĽP vo veci K. T. A. proti Grécku žalovaná uviedla, že na prejednávanú vec nie je práve preto aplikovateľný, nakoľko bolo priznané odškodnenie, nárok na ktoré vznikol v čase, kedy bol členský štát Dohovorom viazaný. Žalovaná odkázala na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej až dňom ratifikácie Dohovoru musia byť všetky činy štátu v jeho súlade a neexistuje všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré boli spôsobené pred ratifikáciou Dohovoru, pretože by podkopal ako všeobecný princíp zákazu retroaktivity, tak aj základný rozdiel medzi porušením a nápravou, na ktorom je založené právo zodpovednosti štátu (rozsudok veľkého senátu zo dňa 8. 3. 2006 vo veci B. proti Chorvátsku, rozhodnutie zo 4. 9. 2007 vo veci sťažnosti č. 45563/04 proti Nemecku). Rovnako prípad rozoberaný rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 6 MCdo 15/2012 nemožno analogicky aplikovať v prejednávanej veci, keď k zásahu do osobnej slobody žalobcu došlo v čase, kedy Slovenská republika nebola Dohovorom viazaná. Vzhľadom na vyššie označené argumenty žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 14/Podaním zo dňa 27. 12. 2016 žalobca odkázal na právnu argumentáciu odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 10. 2016 č.k. 14 Co/463/2015 - 168, podľa ktorého hoci vnútroštátne súdy nemajú zvláštnu povinnosť odškodňovať krivdy za škody spôsobené pred ratifikáciou Dohovoru, ale takúto možnosť nesporne majú s prihliadnutím ku svojej ekonomickej a sociálnej politike, ktoré závery sú plne aplikovateľné v ich prípade žalobcu. 15/K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu tento uviedol, že právne predpisy, týkajúce sa odškodnenia, sú mnohé a žalobcov nárok môže byť priznaný na základe rôznych právnych prístupov. Jednou z možností je priama aplikácia čl. 36 odst. 3 Listiny základných práv a slobôd alebo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, druhá možnosť je aplikovať judikatúru ESĽP tak ako je jej obsiahly prehľad uvedený v náleze Ústavného súdu ČR zo dňa 5. 11. 2013 pod sp. zn. IV. ÚS 500/2013. Tretia možnosť je aplikovať výklad podľa bodu II. Stanoviska Ústavného súdu ČR zo dňa 25. 11. 2014 sp. zn. PL. ÚS - st. 39/14. Štvrtou možnosťou je aplikovať zák. č. 58/1969 Zb. vrátane jeho prechodných ustanovení. Piatou možnosťou je aplikovanie právnych predpisov rovnako ako to urobil Krajský súd v Bratislave vo svojich rozhodnutiach zo pod sp. zn. 9 Co/344/2014 a 14 Co/463/2015. 16/Žalovaná ku argumentácii žalobcu ohľadom rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 14 Co/463/2015 - 168 považovala za evidentné, že odvolací súd dezinterpretáciou rozsudku ESĽP vo veci A. vs. Slovenská republika neprípustným spôsobom prekročil svoje právomoci, keď ako orgán súdnej moci priznal náhradu nemateriálnej ujmy bez toho, aby na jej priznanie existovala opora sa akejkoľvek právnej norme, nakoľko v zmysle citovaného rozsudku nie je na orgánoch aplikácie práva (teda na vnútroštátnych súdoch), ale na orgánoch zákonodarnej moci, aby zvážili, či pristúpia k prijatiu zákonov umožňujúcich náhradu škody aj za skutky rozpore s Dohovorom, ku ktorým došlo v čase, kedy členský štát Dohovorom viazaný nebol. Vo vzťahu k enumeráciu možností, ktorými podľa žalobcu mu jeho nárok môže byť priznaný, žalovaná uviedla, že všetkými relevantnými možnosťami právnej kvalifikácie sa súd prvej inštancie zaoberal, dostatočne sa s nimi vyporiadal a vylúčil každú z nich. 17/Žalobca podaním zo dňa 13. 3. 2017 poukázal na viacero rozhodnutí Ústavného súdu ČR, v zmysle odôvodnení ktorých právne predpisy je treba vykladať v prospech tých, ktorí boli za minulého režimu nezákonne perzekvovaní. 18/Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov v ňom vymedzených (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru že opodstatnené nie je. 19/Pokiaľ ide o námietku, že žalobca nebol rehabilitovaný, odsudzujúci rozsudok voči nemu bol zrušený cestou obnovy konania podľa všeobecných ustanovení Trestného poriadku, ani toto nemôže nič zmeniť na správnom právnom závere prijatom súdom prvej inštancie, že uvedený nárok na nemateriálnu ujmu žalobcovi nepatril ani na základe čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože uvedený Dohovor uplatnenie takéhoto nároku priamo ani nepriamo neupravuje ani neumožňuje, a to bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo prípadné trestné stíhanie zastavené v konkrétnom prípade. 20/Žalobcom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy ani zákon č. 119/1990 Zb. ale ani žiaden iný nijako neupravuje. Vzhľadom na to, že zák. č. 119/1990 Zb. je voči ďalším zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č. 504/2014 Z.z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pre týmito všeobecnými úpravami a preto možno prijať záver, ktorý správne prijal už súd prvej inštancie, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3, ods. 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. 21/Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje s názorom vysloveným Krajským súdom v Bratislave v rozsudku sp. zn. 8Co 85/2011 zo dňa 29.11.2011, v zmysle ktorého, aj keď ust. § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR resp. predtým v Ústave ČSFR. Pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ustanovenia § 23 zákona č. 119/1990 Zb. je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí, prípadne neskôr, pokiaľ však tak neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. Odvolací súd už len dodáva, že odškodnenie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. bolo výrazom spravodlivosti "v medziach možného", a to podľa názoru a rozhodnutia demokraticky legitimovaného zákonodarcu po roku 1989, pretože práve on má v rámci deľby moci onú "vládu nad mešcom" formou zákona. Ani zákonodarca, a tým menej súdy, nemôžu odškodniť všetky príkoria, ktoré vznikli v dobe neslobody pred rokom 1989. 22/K tvrdeniam žalobcu v odvolaní, že zásady z rozsudku ESĽP zo dňa 29.05.1997 vo veci K. T. A. proti Grécku, v ktorom bolo konštatované porušenie článkov Dohovoru, sú v posudzovanej veci obdobne aplikovateľné, a že práve tento rozsudok je podkladom pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy aj v jeho prípade, lebo bol nezákonne väznený z rovnakých dôvodov ako páni K. T. A., uvádza, že v predmetnom rozhodnutí vzhliadol ESĽP porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru (každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie) v tom, že Grécko neposkytlo sťažovateľom žiadnu kompenzáciu za obmedzenie osobnej slobody, ktoré bolo realizované v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru. Grécko je pritom na rozdiel od Slovenskej republiky členom Rady Európy od roku 1949 a jeho národné právo priznalo v roku 1975 Svedkom Jehovovým štatút "známeho náboženstva" a na základe neskoršieho zákona oslobodilo duchovných uznaných náboženstiev od vojenskej služby. Z tohto dôvodu bolo uväznenie dvoch duchovných tohto náboženstva protizákonné podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že sťažovatelia K. T. A. strávili 13, resp. 12 mesiacov v nezákonnej detencii a vyslovil, že práve táto skutočnosť, spočívajúca v ich zbavení osobnej slobody, musela spôsobiť škodu ako povahy hmotnej, tak nehmotnej (ods. 80 rozhodnutia). Grécka vnútroštátna právna úprava pritom obsahovala čl. 540 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý výslovne stanovil povinnosť odškodnenia i za nemateriálnu ujmu (odst. 48 rozhodnutia). Na prvý pohľad je tak zrejmá odlišnosť kauzy K. T. A. proti Grécku od prejednávanej veci, a je zrejmé, že predmetný rozsudok ESĽP nemôže byť podkladom pre priznanie náhrady nemateriálnej ujmy žalobcovi najmä z dôvodu, že v tomto prípade je aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru vylúčená. Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.3.1992 a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.03.1992. Žalobca bol rozsudkom bývalého Nižšieho vojenského súdu Košice zo dňa 7.2.1956, sp. zn. T 26/56-II uznaný vinným pre trestný čin nenastúpenia do služby v ozbrojených silách podľa ust. § 256 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb. a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní jedného roku nepodmienečne. Rozsudok bol Vyšším vojenským súdom v Trenčíne, v dôsledku podaného riadneho opravného prostriedku prokurátorom, zmenený a trest bol sprísnený rozsudkom zo dňa 15.3.1956, sp. zn. To 38/56 na dva roky odňatia slobody nepodmienečne a súd vyslovil stratu čestných práv občianskych. Žalobca bol obmedzený na slobode od 3.4.1956 do 5.12.1957, teda pred ratifikáciou Dohovoru. 23/Odvolací súd sa pri preskúmavaní veci oboznámil aj s rozhodnutiami súdov ČR uvádzanými počas konania a v odvolaní. Aj keď všeobecný súd v civilnom sporovom konaní pri viazanosti inými rozhodnutiami v zmysle § 193 CSP nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov v konaniach nesúvisiacich s predmetnou vecou (zaväzujú len v konkrétnej veci), a už vonkoncom nie je viazaný rozhodnutiami všeobecných súdov resp. rozhodnutím ústavného súdu iného štátu, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery Ústavného súdu ČR, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch, ako je žalobcov, priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, nie je správna, pokiaľ v prípade nedostatku vo vnútroštátnej úprave hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore. Ústavný súd ČR v Stanovisku pléna zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný (t.j. od 18.03.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vychádzal z toho, že základné právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 5 Dohovoru zakladá každému jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok zdržať sa všetkých zásahov do takto chránenej právnej pozície; pokiaľ k takémuto protiprávnemu zásahu dôjde, vzniká mu nárok odstrániť jeho následky a nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným základným právom. Až v prípade, ak odstránenie závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné, ako tretí v poradí pripadá do úvahy nárok na odškodnenie. Tento (sekundárny) nárok je možné priamo odvodzovať od predmetného základného práva, pričom jeho obsahom je náhrada všetkej materiálnej a imateriálnej ujmy, ktorá bola dotknutej osobe predmetným zásahom spôsobená. Tohto subjektívneho hmotného práva, výslovne zakotveného v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa možno dovolať na ESĽP samostatne, jeho hlavný význam potom spočíva v tom, že v tých štátoch, kde nie je Dohovor "priamo použiteľný", tieto zaväzuje, aby prijali takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá s daným právom bude korešpondovať. Pokiaľ ale ide o otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, ustálená judikatúra ESĽP vychádza z toho, že je potrebné rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým aktom, ktorého následky eventuálne sa prejavujú aj v súčasnosti. ESĽP ďalej rozlišuje samotný zásah na strane jednej a neúspech následne podaných prostriedkov nápravy takéhoto zásahu na strane druhej s tým, že porušenie práv zaručených Dohovorom je potrebné odvodzovať nie od odmietnutia štátu napraviť daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru (rozsudok Veľkého senátu zo dňa 8.03.2006 vo veci B. proti Chorvátsku, sťažnosť č. XXXXX/XX; k protiprávnemu konaniu štátu v dobe značne vzdialenej (nútené práce talianskych vojnových zajatcov, k deportácii došlo pred 03.09.1953, kedy Dohovor vstúpil pre Nemecko do platnosti), rozhodnutie zo dňa 04.09.2007 vo veci Associazione Nazionale Reduci dalla Prigionia dall' Interna-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti Nemecku, sťažnosť č. 45563/04. 24/Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co 344/2014-120 zo dňa 09.06.2016 odvolací súd uvádza, že jeho právne posúdenie o vecnej správnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C 112/2012-74 zo dňa 30.1.2014, napadnutého odvolaním v analogickej právnej veci, bolo založené na aplikácii zákona č. 58/1969 Zb., čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, osobitne za použitia čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru. Súd prvej inštancie vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 177/2005 zo dňa 31.05.2007, v zmysle ktorého "nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb." Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave v uvedenom rozhodnutí, aj keď zákon č. 119/1990 Zb. a ani zákon č. 58/1969 Zb. neumožňujú poškodenej osobe domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, Okresný súd Bratislava I správne vyvodil základ takéhoto nároku z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, keď mal za to, že aplikácia uvedeného článku má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. Nakoľko tieto právne závery nereflektujú argumentáciu uvádzanú v ods. 22 a 23 tohto odôvodnenia, odvolací súd sa s nimi nemohol stotožniť. V prvom rade Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 9Co 344/2014 vôbec nevysvetlil, prečo v prípade uznania viny žalobcu zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom Vojenského obvodného súdu Banská Bystrica sp.zn. 1T 42/1985 zo dňa 16.04.1985, a jeho odsúdenia na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne (od 19.02.1985 do 19.02.1987 vrátane väzby), vyvodil základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, keď v čase zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo ešte predtým, ako sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR záväzný. Pritom aj v konaní rozhodnutom Najvyšším súdom SR dňa 31.05.2007 pod sp. zn. 4Cdo 177/2005 (s právnymi závermi ktorého sa Krajský súd v Bratislave v plnej miere stotožnil), dotknutá osoba svoj nárok odôvodňovala tým, že proti jej osobe bolo "začaté trestné stíhanie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona, dňa 07.07.2000 bola vzatá do vyšetrovacej väzby, v ktorej bola až do 12.04.2001. Po podaní obžaloby bola Okresným súdom v Považskej Bystrici spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodená za použitia § 226 písm. c) Tr. por." Je zrejmé, že v tomto prípade došlo k nezákonnému zásahu štátu do základného práva na osobnú slobodu jednotlivca až v roku 2000 teda po tom, čo sa Dohovor stal pre SR záväzným, a preto zvolený výklad a aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru v konkrétnych okolnostiach tohto prípadu Krajským súdom v Bratislave v rozhodnutí sp.zn. 9Co/344/2014 odvolací súd nemohol akceptovať. 25/Záverom poukazuje odvolací súd na Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14 zo dňa 25.11.2014. Ústavný súd ČR vo výroku I. Stanoviska rozhodol, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vo výroku II. vyslovil, že tento právny názor sa neuplatní v prípade, kedy žaloba na zaplatenie zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu bola podaná ešte pred prijatím tohto stanoviska (žalobca podal žalobu dňa 05.09.2012). Odvolací súd na margo uvedeného konštatuje, že Ústavný súd ČR druhým výrokom riešil situáciu, ako majú súdy postupovať v prípadoch, keď bolo sťažovateľom na základe právoplatne priznaných rozhodnutí všeobecných súdov priznané finančné zadosťučinenie, ktoré bolo v mnohých prípadoch aj príslušnými orgánmi vyplatené, ale na základe podaného dovolania bolo Najvyšším súdom ČR (po vydaní predmetného Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014) takto skôr priznané finančné zadosťučinenie odobrané; dialo sa tak za situácie, kedy Ústavný súd ČR po dobu niekoľkých rokov oprávnenosť náhrady nemajetkovej ujmy uznával a tieto nároky v dôsledku jeho judikatúry akceptovali i všeobecné súdy (viď nálezy zo dňa 23.5.2012 sp.zn. I. ÚS 3438/11 (N 111/65 SbNU 497), zo dňa 4.3.2013 sp.zn. IV. ÚS 3439/11 (N 37/68 SbNU 379), zo dňa 30.4.2013 sp.zn. IV. ÚS 662/12 dostupné na http://nalus.usoud.cz). Niektorí žalobcovia preto zrejme až na základe znalosti tejto judikatúry svoje nároky uplatnili, lebo očakávali, že im bude vyhovené. A preto tam, kde už súdne rozhodnutia, aj keď založené na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva či medzinárodnej zmluvy založili legitímne očakávania poškodených, že sa práve im učinené krivdy štát rozhodol odškodniť, podľa výroku II. Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp.zn. Pl. ÚS - st. 39/14, nemôžu súdy tieto legitímne očakávania sklamať vo vzťahu k poškodeným, ktorí svoje nároky uplatnili skôr, než ústavný súd uznal chybnosť svojho doterajšieho výkladu. Išlo o to, aby neskôr uznaná výkladová chyba Ústavného súdu ČR v prospech obetí komunistického režimu bola zaplatená z prostriedkov štátneho rozpočtu, než aby mali tieto obete pocit, že s nimi aj štátne orgány demokratického režimu hrajú nedôstojnú hru na sklamanú nádej (bod 29 cit. nálezu). Ústavný súd ČR sa preto snažil predísť tomu, aby jeho následný judikatórny odklon, ktorý spočíval iba v konštatovaní nemožnosti postupu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru v prípade uplatnených nárokov na nemateriálnu ujmu za zásah do osobnej slobody, ku ktorému došlo pred záväznosťou Dohovoru pre ČR, viedol v prípade čisto retrospektívneho riešenia nutne iba k zamietaniu týchto uplatnených nárokov, o ktorých zatiaľ ešte nebolo rozhodnuté. Odvolaciemu súdu nie je známa dostupná judikatúra Najvyššieho súdu SR, resp. Ústavného súdu SR, ktorá by podobným spôsobom riešila vlastný judikatórny odklon v odškodňovaní žiadateľov o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných veciach, ktorá by mohla zakladať legitímne očakávania žalobcu, že sa jemu spáchaná krivda bude naprávať a odškodňovať rovnako alebo aspoň analogicky, ako to urobil Ústavný súd ČR vo svojom výroku II. Stanoviska pléna zo dňa 25.11.2014, sp.zn. Pl. ÚS - st. 39/14; z týchto dôvodov je vylúčené, aby v prípade potvrdenia zamietajúceho rozsudku súdu prvej inštancie dochádzalo k nerešpektovaniu princípu právnej istoty, ktorý musí byť prítomný v rozhodnutiach súdov v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS SR 92/2009). V podmienkach právneho poriadku platného v SR nezávislé a nestranné súdy rozhodujúce spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv nie sú viazané rozhodnutiami Ústavného súdu ČR, keď viazanosť všeobecného súdu inými rozhodnutiami je vymedzená v § 193 CSP. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Na uvedenom základe potom nebolo možné nárok žalobcu odvodiť ani z výroku II. Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp.zn. Pl. ÚS - st. 39/14, z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ale ani z čl. 10 ods. 1, resp. čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, a je nimi vyvrátená aj námietka diskriminácie žalobcu voči poškodeným, o odškodňovaní ktorých rozhodujú české justičné orgány. Skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní neboli tak ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie o zamietnutí uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. 26/Z vyššie uvedených dôvodov potom odvolaciemu súdu neostalo než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska jeho vecnej správnosti, stotožňujúc sa celkom s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 27/Odvolací súd žalovanej, ktorá v odvolacom konaní dosiahla plný úspech, nepriznal náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď z obsahu spisu vyplýva, že žalovanej nevznikli žiadne trovy odvolacieho konania a bolo by celkom nehospodárne, aby súd priznal žalovanej nárok na náhradu trov a následne súdny úradník postupom podľa § 262 ods. 2 CSP určil samostatným uznesením výšku nároku v rozsahu 0,- €. 28/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Bratislava, 27. marec 2018 JUDr. Juraj Považan predseda senátu JUDr. Milan Chalupka JUDr. Janka Richterová člen senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Adela Buriová