Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/142/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114208891 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114208891.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : M. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XX, H. K., zastúpený euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, ul. Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o zaplatenie 14.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 25C/58/2014-146, zo dňa 6.oktobra 2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a rozhodol, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 29. 11. 1988, sp. zn. 3T/138/88 bol žalobca bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 12. 05. 1992, sp. zn. XRtv- XX/XX bol uvedený rozsudok zrušený vo výroku o treste a tiež boli zrušené všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 09. 06. 1992, sp. zn. 1Rtv/18/92 bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca. Uznesením Okresného súdu v Prešove, č. k. XXNt X/XX zo dňa 24. 05. 2012 bola povolená obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. XT XXX/XX a X V.-XX/XX. Zároveň bol zrušený výrok o vine v rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. XT XXX/XX zo dňa 29. 11. 1988, uznesenie Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. XRtv - XX/XX a výrok o treste v rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. XRtv - XX/XX zo dňa 09. 06. 1992, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Uznesením Okresného súdu v Prešove, sp. zn. XT/XXX/XXXX zo dňa 22. 04. 2013 bolo zastavené trestné stíhanie žalobcu ako obžalovaného pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 trestného zákona, pretože skutok, ktorého sa mal dopustiť obžalovaný, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalobca listom zo dňa 23. 09. 2013 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie náhrady mzdy, nákladov výkonu trestu, nákladov pôvodného trestného konania, nákladov obhajoby v pôvodnom a terajšom konaní, cestovných nákladov a nemateriálnej ujmy. 1.1. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami čl. 36 ods. 3 Listiny základných ľudských práv a slobôd, čl. 46 ods. 3, 51 ods. 1 Ústavy SR , § 1 ods. 1,2, § 23 ods. 1,3, § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, keď uviedol, že predmetnom konaní sa žalobca na základe úplnej súdnej rehabilitácie domáhal od žalovaného zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 14.000,- € za obdobie výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody za obdobie od 21. 10. 1988 do 22. 12. 1989. Žalobca v žalobe svoj nárok na nemajetkovú ujmu odôvodňoval dĺžkou trvania výkonu trestu, pričom samotnú výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval od výšky nemajetkovej ujmy, ktorá bola priznaná súdom žalobcovi v obdobnej veci v sume 1.000,-€ za mesiac pozbavenia osobnej slobody. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Trest vrátane väzby žalobca vykonal v dobe od 21. 10. 1988 do 22. 12. 1989. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 12. 05. 1992 sp. zn. 1 Rtv/18/92 bol uvedený rozsudok zrušený vo výroku o treste a tiež boli zrušené všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce. Následným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca. Oznámením Ministerstva spravodlivosti SR bol žalobca čiastočne odškodnený v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. Napokon uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 24. 05. 2012, sp. zn. 41 Nt/1/2012 boli všetky doposiaľ právoplatné rozhodnutia zrušené a následným uznesením zo dňa 22. 04. 2013, č. k. 5T/109/2012-34 bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené. Žalobca v priebehu konania poukázal na to, že v jeho prípade ide o celý súbor nasledovných zásahov 1. zásah 21. 10. 1988 vzatie do väzby, 2. zásah rozsudok VOS Prešov 29. 11. 1988 odsúdenie na 18 mesiacov nepodmienečne, 3. zásah výkon trestu podľa tohto rozsudku do 22. 12. 1989; 4. Zásah 12. 5. 1992 odsudzujúci rozsudok ponechaný bez zmeny vo výroku o vine;5. Zásah dňa 9. 6. 1992 došlo k novému odsúdeniu - je to celý súbor zásahov, nie jediný zásah. Skutočnosť, že žalobca po 9. 6. 1992 výkon trestu nemusel absolvovať, vyplýva z toho, že mu bol započítaný výkon trestu a väzba, ktoré vykonal v období 21. 10. 1988-22. 12. 1989. Skutočnosť, že žalobca bol 14 mesiacov zbavený osobnej slobody, najvyššej ľudskej životnej hodnoty, samo osebe je to bez ďalších dôvodov, dôvodom na náhradu nemajetkovej ujmy. 1.3. Súd prvej inštancie pri posúdení nároku žalobcu dospel k záveru, že zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii je špeciálnou úpravou vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (príp. aj k zákonu č. 513/2004 Zb.), nakoľko osobitne upravuje prípady poškodených osôb v súvislosti so zrušenými odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov týchto osôb, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Pri uplatňovaní nárokov na odškodnenie týchto osôb pritom zákon odkazuje na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ani jeden z uvedených predpisov neumožňoval poškodeným osobám domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom. Ustálená judikatúra v súlade s ústavnokonformným a eurokonformným výkladom však pripúšťa právo poškodenej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci jeho nárok je posudzovaný podľa predpisu, ktorý výslovne takýto nárok nepriznáva (zákon č. 58/1969 Zb.). Súd vychádzajúc z uvedeného názoru dospel k záveru, že tak ako osoby poškodené vadným pozbavením osobnej slobody uplatňujúce si nárok podľa zákona č. 58/1969 Zb., aj osoby uplatňujúce si nárok vzniknutý v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. majú právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, pričom analogicky uplatňoval právny názor vo veci nemajetkovej ujmy, ktorý je uvedený nižšie. Súd prvej inštancie mal tiež zato, že na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj príslušné ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 1.4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu je potrebné posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. a z dôvodu, že uplatnený nárok nemá oporu v zákone o súdnej rehabilitácii č. 119/1990 Zb. návrh ako nedôvodný zamietol. Poukázal nato, že Ústavný súd v stanovisku pléna z 25. 11. 2014 sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/19 vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre Českú republiku a rovnako aj pre Slovenskú republiku záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vychádzal z toho, že základné právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 5 Dohovoru zakladá každému jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok zdržať sa všetkých zásahov do takto chránenej právnej pozície; pokiaľ k takémuto protiprávnemu zásahu dôjde, vzniká mu nárok odstrániť jeho následky a nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným základným právom. Až v prípade, ak odstránenie závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné, ako tretí v poradí pripadá do úvahy nárok na odškodnenie. Z pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru [rozsudok veľkého senátu zo dňa 8. 3. 2006 vo veci G. proti U., sťažnosť č. XXXXX/XX) (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 25. 02. 2016, č.k. 3Co/38/2014 - 64). Z uvedeného dôvodu mal súd za to, že nie je možné použiť aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov Českej a Slovenskej federatívnej republiky je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18. marca 1992 (dátum ratifikácie Dohovoru ČSFR), a teda je zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18. 03. 1992. Žalobca však bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom z 29. 11. 1988 a vo výkone trestu odňatia slobody do 22. 12. 1989, teda pred ratifikáciou Dohovoru. Preto nie je možné na daný prípad Dohovor aplikovať. Európsky súd pre ľudské práva v Rozsudku z 28. 09. 2004 v prípade Kopecký v. Slovensko, vyslovil názor, že pokiaľ ide o rehabilitačné a reštitučné zákony Dohovor neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené predtým, ako ratifikovali Dohovor. 1.5. Pokiaľ ide o žalobcom na pojednávaní namietaným zásahom štátu 4. a 5. špecifikovaným v bode 23 rozsudku (4. Zásah 12. 5. 1992 odsudzujúci rozsudok ponechaný bez zmeny vo výroku o vine; 5. Zásah dňa 9. 6. 1992) súd prvej inštancie v danej veci konštatoval absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi obmedzením osobnej slobody žalobcu- výkonom väzby a trestu, od ktorých odvodzuje nárok na nemajetkovú ujmu z dôvodu nezákonného väznenia, ako aj jej výšku s poukazom na dĺžku trvania väzby a výkonu trestu a "zásahmi štátu" vo forme nezákonných rozhodnutí- Uznesenia Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 12. 05. 1992, sp. zn. 1Rtv- 18/92a Rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 09. 06.1992, sp. zn. 1Rtv/18/92. Žalobca na základe týchto dvoch ním uvádzaných nezákonných rozhodnutí obmedzený na osobnej slobode nebol, v čase ich vydania mal nepodmienečný trest odňatia slobody už vykonaný a ich vydaním nedošlo k obmedzeniu osobnej slobody žalobcu, preto v danom prípade vo vzťahu k týmto dvom rozhodnutiam absentuje príčinná súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného väznenia a nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v uvedenom smere neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal ním tvrdenú argumentáciu. 1.6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 257 C.s.p., § 262 ods.1 C.s.p. keď z obsahu spisu zistil, že žalovaný ktorý mal plný úspech vo veci si náhradu trov konania základe jej výslovného vyjadrenia neuplatnil. 2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalobca, ktorý navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel. Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku a nato, že príčinná súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami zo dňa 12.5.1992 a 9.6.1992 a vznikom nemajetkovej ujmy existuje. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 12. 05. 1992 bol síce zrušený výrok o treste ale nie výrok o vine. Následným rozsudkom zo dňa 9.6.1992 bol znovu nezákonne odsúdený aj keď k trestu nižšiemu (pôvodne 14 mesiacov, po novom 1 mesiac). Skutočnosť, že skôr vykonaný trest bol započítaný do trestu novo uloženému na tom nič nemení, lebo keby sa mu v roku 1988 podarilo dosiahnuť odklad výkonu trestu, tak by musel trest na základe rozsudku zo dňa 9.6.1992 vykonať a naviac bol aj po 9.6.1992 považovaný za zločinca a jeho vina bola dokonca potvrdená aj v rehabilitačnom konaní. Vzhľadom na uvedené mal zato, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru je aplikovateľný, lebo bol nezákonne odsúdený po 18.3.1992. 2.1. Žalobca nesúhlasil zo záverom súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno, keď preukázal, že bol dňa 9.6.1992 nezákonne odsúdený, že uložený trest vykonal (bol mu započítaný na základe rozsudku z roku 1988), že rozsudok zo dňa 9.6.1992 bo právoplatne zrušený a dňa 22.4.2013 bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie, lebo žalovaný skutok nebol trestným činom. Samotná skutočnosť, že niekto bol preukázateľne nevinne väznený, zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a pokým je väznenie a jeho nezákonnosť preukázaná, nie je potrebné nič dokazovať keď v tomto smere poukázal na nález ÚS ČR zo dňa 11.10.2006 sp. zn. IV. ÚS 428/05. Ďalej uviedol, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, priznáva poškodeným odškodnenie v troch zložkách: 1. náhrada materiálnej škody, 2. náhrada nemateriálnej ujmy, 3.náhrada nákladov právneho zastúpenia a nie je dôvod, aby odškodňovací orgán položku 1., 3. nevinne väzneným priznal a položku 2. odmietal. Záverom žalobca odkázal na právnu argumentáciu rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.6.2016 č.k. 9Co 344/2014-120 a doplneným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 30.12.2016 aj na právnu argumentáciu ďalšieho rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2016 č.k. 14Co 463/2015-168. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, keď nemožnosťou priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru, v súvislosti so zásahom do osobnej slobody žalobcu v čase, kedy Slovenská republika Dohovorom nebola viazaná, sa súd prvej inštancie v bode 26 a 27 napadnutého rozsudku dostatočne vyrovnal, pričom jeho názor je súladný so stanoviskom č. X/XXXX občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 29.11.1988, sp. zn. 3T 138/88 bol žalobca uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa §269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Trest odňatia slobody vrátane väzby bol vykonaný od 21.10.1988 do 22.12.1989, kedy bol žalobcovi na základe amnestie prezidenta republiky zvyšok trestu odpustený. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 12.05.1992, sp. zn. 1 Rtv 18/92 bol podľa §14 odst. 1 písm. f) zákona č. 119/1990 Zb., v platnom znení, hore uvedený rozsudok zrušený vo výroku o treste a rovnako boli zrušené aj všetky obsahovo nadväzujúce rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo, stratili podklad. Následným rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 09.06.1992, sp. zn. 1 Rtv 18/92 pri nezmenenom výroku o vine rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 29.11.1988, sp. zn. 3T 138/88 bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca nepodmienečne, no na podklade tohto rozsudku k žiadnemu zásahu do osobnej slobody žalobcu nedošlo, a teda na jeho podklade nie je možné dovolávať sa ani práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 5 Dohovoru. 3.1. Žalovaný súhlasil aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v danej veci neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy. V súlade s ustálenou judikatúrou zákon nezakladá prezumpciu vzniku nemateriálnej ujmy, t. j. že by v prípade vykonania trestu odňatia slobody a následného oslobodenia spod obžaloby automaticky dochádzalo k vzniku práva osoby, na ktorej bol vykonaný trest odňatia slobody, na náhradu nemateriálnej ujmy, ale je povinnosťou žalobcu uniesť dôkazné bremeno a spoľahlivo preukázať tak vznik konkrétnej nemateriálnej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s vykonaným trestom odňatia slobody, ako aj jej presne verifikovateľnú výšku. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že žalobca v prejednávanej veci nenavrhol žiadne dokazovanie, na základe ktorého by bolo možné žalobcovi priznať akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 3.2. K rozdielny rozhodnutiam Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2016, sp. zn. 14Co 463/2015 a zo dňa 09.06.2016, sp. zn. 9Co/344/2014, žalovaný uviedol, že stanovisko č. 1/2017 Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01.03.2017 bolo prijaté práve z dôvodu výkladových rozdielností právoplatných rozhodnutí senátov príslušného súdu k otázke právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a jej vzťah k právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 119/1990 Zb. a k otázke priznania náhrady nemajetkovej ujmy s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že na žalobcom poukázané rozsudky nie je možné prihliadať. 4. Replika zo strany žalobcu k vyjadreniu žalovaného nebola podaná. 5. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle §379 a 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 7. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie vyššie prijaté právne závery primerane vysvetlil a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje a k námietka žalobcu považuje za potrebné uviesť nasledovné. 9. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní dňa 1.3.2017 v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov prijalo vzhľadom na výkladové rozdiely právoplatných rozhodnutiach senátov 3 Co, 4 Co, 8 Co, 9 Co, 14 Co k otázke právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb a jej vzťah k právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 119/1990 Zb. a k otázke priznania náhrady nemajetkovej ujmy s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov Stanovisko č. 1/2017 podľa ktorého „Zo všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom / lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu nato, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje, sa teda nemožno proti štátu domáhať iných či ďalších nárokov, ako tých, ktoré tento zákon upravuje. Napriek tomu, že ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre SR (záväzný (t.j. od 18.3.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný“. 10. Vzhľadom na závery prijaté v tomto Stanovisku neobstojí námietka žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď dospel k záveru, že mu nie je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy na základe priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), keď poukázal nato, že bol odsúdený taktiež rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 09.06.1992, sp. zn. 1 Rtv 18/92, teda v čase kedy už Slovenská republika viazaná Dohovorom bola. 10.1. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu došlo alebo tento pretrvával v čase kedy Slovenská republika sa stala signatárom Dohovoru, t.j. kedy sa tento stal pre štát právne záväzným, nakoľko právnou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je rozhodnutie o súdnej rehabilitácii, oslobodzujúci rozsudok alebo uznesenie o zastavení trestného stíhania, tieto sú len podmienkou jeho priznania, ale samotný zásah v dôsledku ktorého bol subjekt pozbavený osobnej slobody. V danom prípade k zásahu do osobnej slobody žalobcu došlo v období od 21.10.1988 do 10.12.1988 kedy bol vo väzbe a od 11.12.1988 do 22.12.1989 kedy bol vo výkone trestu odňatia slobody a nie na základe rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 09.06.1992. Dohovor sa stal pre Slovenskú republiku právne záväzný 18.03.1992 a preto aplikácia Dohovoru pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nie je možná. Takýto záver vyplýva aj z judikatúry ESĽP ktorá za rozhodujúce kritérium pre uplatnenie Dohovoru považuje časový úsek v ktorom k zásahu došlo. V opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. 11. Vzhľadom na závery uvedené v odseku 10.1. spočívajúce v tom, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru nie je možné priznať sú právne irelevantné dôvody odvolania žalobcu, ktoré spočívajú v tom, že neobstojí záver súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno keď on zastával názor, že samotná skutočnosť, že niekto bol preukázateľne nevinne väznený, zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a pokým je väznenie a jeho nezákonnosť preukázaná, nie je potrebné nič dokazovať. 11.1. Odvolací súd k uvedenému aj napriek tomu dodáva, že aj pri priamej aplikácii čl. 5 ods. 5 Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je pri stanovení peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenej nezákonným obmedzením osobnej slobody zo strany štátu potrebné vychádzať z povahy trestnej veci, z celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody a z následkov v osobnej sfére poškodenej osoby. Pri hodnotení okolností spadajúcich pod tretie kritérium je možné vychádzať z toho, že relevantnými skutočnosťami sú všetky tie, ktoré sa inak podraďujú pri uplatnení práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, najmä občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a vážnosti, súkromného a rodinného života, osobnej slobody, slobody pohybu i pobytu. Žalobcu, ktorý sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy potom zaťažuje bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno a je povinnosťou žalobcu tvrdiť a aspoň v základnom rozsahu preukázať také skutočnosti ktoré umožňujú ustáliť intenzitu tejto ujmy, ktorá sa následne prenáša do formy satisfakcie, resp. výšky finančnej satisfakcie. Preto aj v tomto smere obstojí názor, súdu prvej inštancie žalobca v uvedenom smere neuniesol dôkazné bremeno. 12. Pokým žalobca v odvolaní poukazoval na rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9.6.2016 č.k. 9Co 344/2014-120, zo dňa 25.10.2016 č.k. 14Co 463/2015-168 tak prijaté Stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave dáva zároveň odpoveď prečo odvolací súd na tieto rozsudky neprihliadal, keď toto Stanovisko bolo prijaté práve vzhľadom na výkladové rozdiely právoplatných rozhodnutiach senátov 3 Co, 4 Co, 8 Co, 9 Co, 14 Co. 13. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku pretože súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).