Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/235/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113232684 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113232684.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO 36 613 843, proti žalovaným: 1/ A. P., V. L. L. X, L., 2/ U. L., L. Z., S. J., o zaplatenie 2.798,64 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. septembra 2016 č.k. 19C 67/2014-135 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ spoločne s nerozdielne zaplatiť mu sumu vo výške 2.798,64 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,29 Eur a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.798,64 Eur od 01.12.2010 do zaplatenia. Žalovaným 1/ a 2/ priznal plnú náhradu trov konania. 2. Vychádzal zo skutkových tvrdení žalobcu, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 4.11.2009 sa stal vlastníkom pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľni, a.s. voči žalovaným, ktorá vznikla titulom Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla na základe uvedenej zmluvy žalovanému 1/ peňažné prostriedky, ktoré jej v stanovených termínoch splátok s odkazom na zmluvné podmienky dojednané v Zmluve o úvere a vo Všeobecných obchodných podmienkach nevrátil. Žalovaný 2/ je ručiteľom predmetného záväzku. Pohľadávka ku dňu postúpenia predstavovala sumu 10.799,21 Eur, pričom sumu 9.417,43 Eur činí istina a sumu 1.381,78 Eur úrok z omeškania. Sumu zodpovedajúcu úroku z omeškania si žalobca neuplatňoval. 3. Podľa zmluvy postupca poskytol žalovanému 1/ úver vo výške 6638,78 Eur, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 116,61 Eur splatných vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalobca si v tomto konaní uplatňoval splátky úveru splatné od 20.11.2010 do 20.10.2012 v počte 24 a celkovej výške 2.796,64 Eur, splátky pôvodne splatné od 20.11.2010 do 20.10.2012 sa stali splatnými dňa 30.11.2010, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Žiadal priznať úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 OZ počnúc dňom splatnosti každej splátky úveru samostatne. Pri splátkach, ktorých splatnosť mala vzniknúť po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru dňa 30.11.2010 si uplatňoval úrok od tohto dňa. 4. Po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 185 ods. 1, 2, § 191, § 290, § 294, § 295 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), § 52 ods. 1, 2 a 3, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Obč. zák.“), § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. na ochranu spotrebiteľa, § 497, § 303 Obchodného zákonníka (ďalej len „Obch. zák.“), § 2 písm. a/, písm. b/, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. 5. Vo veci vykonal dokazovanie okrem výsluchu žalovaného 1/, realizovaného prostredníctvom dožiadaného súdu, aj dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, konkrétne Zmluvou o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, Dohodou o ručení, Všeobecnými obchodnými podmienkami SLSP, a.s., Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 20.11.2009, Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/ CE, prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE zo dňa 04.11.2009, Pokusom o zmier zo dňa 22.8.2013, Oznámením žalobcu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 11.11.2010, výpisom z úverového účtu žalovaného vedeným SLSP, a.s. 6. Z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný 1/ uzatvoril ako dlžník dňa 11.10.2005 s veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s. Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý spotrebný úver vo výške 200 000 Sk. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná dňa 20.10.2012, výška mesačných splátok na sumu 3.513 Sk splatných vždy k 20. dňu v mesiaci, počnúc dňom 20.11.2005. Poplatok za poskytnutie úveru bol medzi stranami dojednaný vo výške 4.000 Sk, mesačný poplatok za správu úveru vo výške 50 Sk, výška úrokovej sadzby 11,10 % ročne. Zmluva ďalej odkazuje na Všeobecné obchodné podmienky veriteľa účinné odo dňa 1.8.2002. 7. Dňa 10.10.2005 uzatvoril žalovaný 2/ v pozícii ručiteľa so Slovenskou sporiteľňou, a.s. Dohodu o ručení vo vzťahu k Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Z obsahu dohody (jej čl. I) vyplýva, že ručiteľ mal vedomosť o tom, že veriteľ uzavrel dňa 11.10.2005 s dlžníkom P. A. Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Ručiteľ, t.j. žalovaný 2/ v dohode vyhlásil, že podľa ustanovenia § 303 Obch. zák. uspokojí za dlžníka pohľadávky veriteľa vzniknuté z predmetnej Zmluvy o splátkovom úvere. 8. Podľa predloženej Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE uzatvorenej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom a žalobcom EOS KSI Slovensko, s.r.o. ako postupníkom dňa 4.11.2009 sa zmluvou odplatne postupujú pohľadávky uvedené a špecifikované v Prílohe č. 1 k tejto zmluve, ktorých v zmysle prehlásenia je postupca ku dňu postúpenia výlučným majiteľom. Pre účely Zmluvy (čl. II, Definície) sa Pohľadávkou rozumie každá jednotlivá pohľadávka postupcu voči dlžníkovi, vrátane jeho príslušenstva uvedená a špecifikovaná v Prílohe č.1 k tejto Zmluve, ktorá vznikla z bankových činností vykonávaných postupcom alebo v súvislosti s nimi, najmä pohľadávky postupcu zo zmlúv o úvere, z debetov na účtoch dlžníkov vedených postupcom, z kartových a iných produktov poskytnutých postupcom dlžníkom. Podľa prílohy č.1 k Zmluve o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE zo dňa 4.11.2009, predmetom postúpenia bola aj pohľadávka SLSP č. účtu XXXXXXXXX splatná dňa 20.10.2012 so zostatkom pohľadávky ku dňu postúpenia vo výške 10.799,21 Eur, z toho istina celkom 9.417,43 Eur a úroky celkom 1381,78 Eur. Dňa 20.11.2009 oznámila písomne Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovaným 1/ a 2/, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE uzatvorenej dňa 4.11.2009 došlo k postúpeniu pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s. zo spotrebného úveru č. XXXXXXXXX vo výške 10.799,21 Eur (325.337 Sk) na obchodnú spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o. 9. Mal tiež preukázané, že dňa 22.8.3013 vyzval právny zástupca žalobcu žalovaných 1/ a 2/ na zaplatenie sumy 19.968,10 Eur, z toho neuhradený úver činí sumu 9.417,43 Eur, zmluvný/zákonný úrok sumu 9.168,89 Eur, úrok z omeškania sumu 1.381,78 Eur. Zároveň žalovaným v liste oznámil, že bližšie nešpecifikovaným „dňom“ bola pôvodným veriteľom Slovenská Sporiteľňa, a.s. vyhlásená mimoriadna splatnosť poskytnutého úveru, ktorá skutočnosť bola dlžníkom oznámená. 10. Ustálil predmet nároku žalobcu ako nárok na zaplatenie sumy 2.798,64 Eur a príslušenstva zo Zmluvy o spotrebnom úvere uzatvorenej dňa 11.10.2005 medzi žalovaným 1/ a Slovenskou sporiteľňou, a.s. a z Dohody o ručení uzatvorenej medzi žalovaným 2/ a Slovenskou sporiteľňou, a.s. dňa 10.10.2005. Žalovaná suma má predstavovať dlžné splátky úveru za obdobie od 20.10.2010 do 20.10.2012 v počte 24 po 116,61 Eur, ako aj nárok na príslušný úrok z omeškania vo výške 9% ročne od 1.12.2010 do zaplatenia. Žalované splátky úveru sa mali stať splatnými dňa 30.11.2010, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. 11. Z právneho hľadiska kvalifikoval nárok žalobcu ako nárok zo spotrebiteľského úveru, keďže obsah uzatvorenej Zmluvy o splátkovom úvere je potrebné posudzovať podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z., aj keď zmluva na tento zákon výslovne neodkazuje a svoj odkaz obmedzila výlučne na ustanovenia §§ 497 až 507 Obch. zák. a zákon o bankách č. 483/2001 Z.z., žalovaný 1/ je v právnej pozícii spotrebiteľa v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb., žalovaný 2/ je ručiteľom vo vzťahu k Zmluve o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na znenie § 52 ods. 1 OZ účinné ku dňu uzatvorenia zmluvy (ods. 31) sa ustanovenia §§ 52 a nasl. OZ na právny vzťah založený Zmluvou o splátkovom úvere nepoužijú. Konštatoval, že pre posúdenie samotnej platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi žalobcom a Slovenskou sporiteľňou, a.s. je potrebné okrem všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka aplikovať aj špeciálne ustanovenia Zákona o bankách. 12. Uviedol, že na výzvu súdu ohľadom predloženia listinných dôkazov preukazujúcich jednak vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru Slovenskou sporiteľňou, a.s. a jednak zaslanie výzvy pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s. na úhradu zosplatneného úveru dlžníkovi a ručiteľovi, t.j. žalovaným v čase pred postúpením pohľadávky žalobca reagoval listom zo dňa 3.9.2015. Z jeho obsahu zistil, že pôvodný veriteľ nevyhlásil splatnosť úveru, ale mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca / postupník/. Predmetné vyhlásenie bolo žalovanému zasielané dňa 11.11.2010. Mimoriadna splatnosť úveru nastala po uplynutí 7 dní poskytnutých na plnenie, teda dňa 30.11.2010 z dôvodu dodržania lehoty v zmysle § 53 ods. 9 Obč. zák. Ďalej súdu oznámil, že pôvodný veriteľ Slovenská sporiteľňa nedisponuje Výzvou na úhradu dlžnej čiastky adresovanej žalovaným. V súvislosti s absenciou tejto výzvy žalobca vyslovil názor, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkom v zmysle § 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Teda, ak banka pred postúpením písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 OZ. V súvislosti s nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobca ďalej poukázal na v konaní predložený listinný doklad Oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky, spolu s podacími hárkami preukazujúcimi odoslanie tejto výzvy, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 11.6.2013, sp. zn. 4Obo 210/01. Žalobca zároveň s predmetným vyjadrením predložil listinu označenú ako Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 11.11.2010 adresovanú žalovaným, avšak bez príslušných poštových podacích hárkov preukazujúcich ich odoslanie na poštovú prepravu, na ktoré vo vyjadrení odkazoval. 13. Konštatoval, že z ustanovení § 524 ods. 1 a 2 Obč. zák. je zrejmé, že postúpenie pohľadávky spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ na základe zmluvy uzavretej medzi nimi. Postúpením pohľadávky teda dochádza k zmene v osobe veriteľa tak, že je novým veriteľom sa strane postupník a nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Pri postúpení pohľadávky nie je účelom zmena obsahu postúpenej pohľadávky, ale zmena v osobe veriteľa. Postúpením pohľadávky sa dlžníkovo postavenie nemení, najmä sa nemôže zhoršiť. 14. Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 15. Vyslovil, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 16. Poukázal na dôvodovú správu k tomuto ustanoveniu zákona o bankách (pôvodne išlo o § 92 ods. 7), kde sa uvádza: “V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svoje pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Ak teda Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila zmluvou zo dňa 10.10.2009 predmetnú pohľadávku z úveru žalobcovi v celom rozsahu, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. 17. Podľa súdu prvej inštancie musia byť na platné postúpenie pohľadávky z úveru bankou na nebankový subjekt splnené všetky podmienky uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z, ide o lex specialis k inštitútu cesie upravenom v OZ a pre platné postúpenie pohľadávky bankou sa musí okrem § 524 a nasl. OZ dodržať aj označené ustanovenie zákona o bankách. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky má svoje opodstatnenie v tom, že po postúpení pohľadávky nebankovému subjektu, akým je práve žalobca, už nad pohľadávkou nie je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu Národnej banky Slovenska ako centrálnej banky, ktorý je osobitne významný v priebehu trvania úverového vzťahu. V prípade písomnej výzvy banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách ide o tzv. faktický úkon, ktorý je nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky, nevykonanie takéhoto úkonu je sankcionované absolútnou neplatnosťou následného právneho úkonu, ktorým je postúpenie takejto pohľadávky. Absencia kontroly dohľadu NBS v súvislosti s postupom žalobcu pri vymáhaní pohľadávky voči žalovaným je markantná práve v súvislosti s listom adresovaným právnym zástupcom žalobcu žalovaným, datovaným dňa 22.8.2013, kde tento odkazuje na bližšie dátumom nešpecifikované vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru Slovenskou sporiteľňou, a.s., ktorá však nikdy nenastala, ako sám prehlásil žalobca vo svojom ostatnom písomnom vyjadrení adresovanom súdu zo dňa 3.9.2015, kde uviedol, že pôvodný veriteľ nevyhlásil splatnosť úveru, ale mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca / postupník/, a to vyhlásením zasielaným žalovanému dňa 11.11.2010. Obdobne tak z tejto výzvy nie je zrejmé, akým spôsobom žalobca ustálil výšku vymáhanej pohľadávky ku dňu 22.8.2013 na sumu 19.968,10 Eur. 18. K predmetnému vyhláseniu zo dňa 11.11.2010, na ktoré odkazuje žalobca, dodal, že ide o púhu listinu nepreukazujúcu jej skutočné doručenie žalovaným, keďže k nej nebol pripojený poštový podací hárok preukazujúci minimálne aspoň jeho odoslanie na poštovú prepravu, ani akýkoľvek iný doklad, ktorý by tvrdenej skutočnosti nasvedčoval (čl. 85,86). V tejto súvislosti nie je možné opomenúť zmätočnosť a nekompaktnosť v podaniach právneho zástupcu žalobcu, keď v odôvodnení svojej žaloby, bod II, piaty ods. tvrdí, že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde dlžník bol spotrebiteľom, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred dňom 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ustanovení § 52 až § 54 OZ, na druhej strane vo svojom podaní datovanom 3.9.2015 v súvislosti s ním vyhlásenou mimoriadnou splatnosťou úveru odkazuje na ustanovenie § 53 ods. 9 OZ. V každom prípade však vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom nie je spôsobilé nahradiť potrebný tzv. faktický úkon banky, ktorý je nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky. 19. Uviedol, že keďže banka nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, ku dňu postúpenia pohľadávky na žalobcu 4.11.2009, nemohla byť splatná celá postupovaná pohľadávka vo výške 10.799,21 Eur, nakoľko konečná splatnosť úveru podľa Zmluvy o splátkovom úvere bola dojednaná až na 20.10.2012, teda takmer 3 roky po uzatvorení Zmluvy o postúpení. Naviac žalobca nepreukázal, že Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzvala v období pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok písomne žalovaných na splnenie pohľadávky zo Zmluvy o úvere, teda, že žalovaný 1/ ako dlžník a žalovaný 2/ ako ručiteľ boli napriek písomnej výzve banky v omeškaní s úhradou dlhšie ako 90 dní, čo je ďalšou zákonnou podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere. 20. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že neboli splnené zákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu. Postúpenie pohľadávky Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE zo dňa 4.11.2009 je neplatné v zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky definovanej v § 92 ods. 8 zákona o bankách č. 483/2001 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy o postúpení, ktorou je existencia písomnej výzvy banky klientovi na plnenie peňažného záväzku, a s ktorým je následne klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Ďalším dôvodom na absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení uviedol skutočnosť, že pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky nedošlo zo strany banky k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, takže ku dňu postúpenia 4.11.2009 nemohol byť splatný úver v celosti vrátane úrokov z neho v postupovanej výške 10.799,21 Eur, nakoľko konečná splatnosť úveru v tejto sume podľa zmluvy o splátkovom úvere bola dojednaná až na 20.10.2012. Na podporu svojej právnej argumentácie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 203/2015, alebo na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/190/2015-66. 21. Vyslovil, že vecná legitimácia predstavuje hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Účastník konania, ktorý je nositeľom subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu, má aktívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí, pričom súd návrhu vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od žalovaného uplatnené v konaní. Ak sa to nedokáže, súd návrh zamietne so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorý ale v konaní nevystupuje ako žalobca (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). Dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky uplatnenej žalobou je neplatné. Práve nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu má vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým jeho žalobu voči obom žalovaným zamietol. Žalobný návrh žalobcu tak zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. 22. Vzhľadom na uvedený záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu sa súd prvej inštancie už ďalej nezaoberal osobitne otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/, ktorý je žalovaný titulom právnej pozície ručiteľa. Poukázal na skutočnosť, že samotná Dohoda o ručení medzi ním a bankou bola uzatvorená deň pred samotným uzavretím Zmluvy o splátkovom úvere medzi bankou a žalovaným 1/ dňa 10.10.2005, kedy žalovaný 2/ nemohol mať vedomosť o uzavretí zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom, ku ktorej došlo dňa 11.10.2005 (viď čl. 6, zadná strana, čl. I Dohody o ručení) s akcentovaním na skutočnosť, že Zmluva o splátkovom úvere s odkazom na zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje pre svoju platnosť písomnú formu, na rozdiel od klasickej úverovej zmluvy uzatvorenej podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. 23. V súvislosti so žalobcom uvádzaným odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.6.2003, sp. zn. 4Obo 210/2001, ktorého právna veta znie: "Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník", v plnom rozsahu odkázal na jasné, právne logické odôvodnenie už vyššie označeného rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 3Co 190/2015-66, podľa ktorého sa „uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR obchádzajú ustanovenia o absolútnej neplatnosti právnych úkonov; strácajú svoj zmysel akékoľvek ustanovenia právnych predpisov obmedzujúce možnosti postúpenia pohľadávok (okrem posudzovaného § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. aj napr. § 10 ods. 3 písm. a) zákona č. 176/2004 Z.z., § 110a ods. 1 a § 153 ods. 2 zákona č. 566/2001 Z.z.), ustanovenia § 37 a nasl. Obč. zák. stanovujúce náležitosti právnych úkonov, ustanovenie § 524 ods. 1 Obč. zák. stanovujúce pod sankciou neplatnosti obligatórnu písomnú formu zmluvy o postúpení pohľadávky, ustanovenie § 525 ods. 1 Obč. zák. obsahujúce obmedzenia postúpenia pohľadávky, ako aj ustanovenie § 525 ods. 2 Obč. zák. stanovujúce možnosť dohody medzi veriteľom a dlžníkom o tom, že veriteľ nemôže postúpiť svoju pohľadávku voči dlžníkovi na tretiu osobu. Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR totiž v prípade, ak postupca oznámi dlžníkovi postúpenie pohľadávky, súd nie je oprávnený zaoberať sa absolútnou neplatnosťou, resp. neexistenciou zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže táto je z hľadiska posúdenia aktívnej vecnej legitimácie osoby, ohľadom ktorej postupca oznámil dlžníkovi postúpenie pohľadávky (postupníka) právne irelevantná. V tejto súvislosti uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí s ohľadom na to, že je stanovená zároveň vo verejnom záujme priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc), ako aj bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal. Preto právne účinky, t.j. subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z takto absolútne neplatného právneho úkonu vôbec nevzniknú. Vzhľadom na to, že absolútna neplatnosť právneho úkonu vzniká priamo zo zákona (ex lege), a nie zo správania účastníkov občianskoprávnych vzťahov, nemôže byť tento dôsledok, t.j. absolútna neplatnosť odvrátená ani za použitia dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Obč. zák.). Konštatoval, že súd prihliada k absolútnej neplatnosti právneho úkonu s ohľadom na spomenutý verejný záujem aj bez návrhu, t.j. z úradnej povinnosti. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nie je možné podľa platného právneho stavu spätne zhojiť ani dodatočným schválením (tzv. ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (tzv. konvalidáciou). Absolútna neplatnosť je dôsledkom najzávažnejších vád právnych úkonov, ako sú napr.: nedostatok slobodnej vôle, nedostatok vážnej vôle, neurčitosť, nezrozumiteľnosť, nemožnosť plnenia, ktoré je predmetom právneho úkonu (§ 37 Obč. zák.), konanie osoby v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou (§ 38 ods. 2 Obč. zák), rozpor obsahu alebo účelu právneho úkonu so zákonom alebo obchádzanie zákona alebo rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zák.), nedostatok formy právneho úkonu, ktorú vyžaduje zákon (§ 40 ods. 1 Obč. zák.)“. Uviedol, že podľa vysloveného názoru odvolacieho súdu neexistuje žiadny právny dôvod, ktorý by umožňoval stanoviť výnimku zo základných princípov týkajúcich sa absolútnej neplatnosti v prípade postupovania pohľadávok na tretie osoby. Aj zmluva o postúpení pohľadávky, tak ako každý iný právny úkon musí spĺňať všetky zákonné podmienky platnosti. V súvislosti s konštatovaním Najvyššieho súdu SR, že "dlžník sa nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie", je potrebné zdôrazniť, že sa nevyžaduje, aby sa dlžník dovolával absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie, nakoľko absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva ex lege a súd je na ňu povinný prihliadať ex offo bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolá. Bolo by podľa neho právne neakceptovateľné, aby v situácii, kedy každému (vrátane súdu) je zrejmá absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky buď bez potreby jej predloženia (napr. pre rozpor s výslovným znením zákona obmedzujúcim možnosť postúpenia pohľadávky) alebo aj s potrebou jej predloženia, kedy z textu zmluvy o postúpení pohľadávky je možné vyvodiť jej absolútnu neplatnosť, súd napriek tomu na absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky neprihliadol a vychádzal by len z oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky. Odvolací súd ďalej vyjadril názor, „že stanovisko vyjadrené v cit. rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je v rozpore s ratio legis § 526 Obč, zák., ktorého účelom a cieľom zrejme nebolo znevýhodnenie postavenia dlžníka v tom zmysle, že mu bude bránené, aby mohol v súdnom konaní, v ktorom si voči nemu uplatňuje na zaplatenie pohľadávku osoba, ohľadom ktorej mu postupca oznámil postúpenie pohľadávky (postupník), namietať neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistenciu, a poskytnúť tak ochranu konaniu postupcu a postupníka v rozpore so zákonom. Nie je jasné, prečo by dlžník, ktorému postúpenie pohľadávky oznámil postupca, mal byť znevýhodnený v prípadnom súdnom konaní v prospech tých, ktorí porušili zákon, t.j. postupca a postupník, ktorí buď vôbec neuzatvorili zmluvu o postúpení pohľadávky alebo uzatvorili absolútne neplatnú zmluvu o postúpení pohľadávky. S poukazom na vyššie uvedené právne závery označený rozsudok Najvyššieho súdu SR ako súčasť argumentácie žalovaného, nie je spôsobilý vyvolať pochybnosť o ústavnej zlučiteľnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie“. 24. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a priznal plne úspešným žalovaným plnú náhradu trov konania s tým, že o jej konkrétnej výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§262 ods. 2 C.s.p.). 25. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, resp. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil. Bol toho názoru, že aktívnu vecnú legitimáciu v konaní preukázal predloženými oznámeniami o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok a nárok uplatnený žalobou považoval v plnom rozsahu za dôvodný. Uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenia postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, spolu s podacími hárkami, preukazujúcimi odoslanie týchto písomností žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladajú jeho aktívnu legitimáciu ako postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a mal za to, že súd prvej inštancie bol povinný z nich vychádzať. bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadnej existencie. Poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 11.6.2003 sp. zn. 4Obo 210/01 s tým, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Mal tak za to, že napriek predloženým oznámeniam o postúpení pohľadávky súd prvej inštancie skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Pokiaľ by podľa neho zákonodarca v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný a s ktorým je dlžník v omeškaní, potom by druhá veta tohto ustanovenia bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať (nakoľko predmet postúpenia by bol dlžníkom uhradený ešte pred postúpením), a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. Tým, že sa žalovaní dostali do omeškania so splácaním splátok, jeho právnemu predchodcovi vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, ktoré oprávnenie nevyužil, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil až on, a to podaním zo dňa 11.11.2010 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“, k vyhláseniu ktorej došlo ku dňu 30.11.2010 (dodržaním lehoty podľa § 53 ods. 9 Obč. zák.). Poukázal na ust. § 524 ods. 1 a 2 Obč. zák., čl. V bod 1 Zmluvy o postúpení pohľadávok, bod 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) a uviedol, že postúpením pohľadávky sa stal on veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Obč. zák. právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Konštatoval, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky, na základe čoho považoval za nesporné, že spolu s postúpenou pohľadávkou na neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právom vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach a v dôsledku neplnenia povinnosti dlžníkom sa stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť však podľa neho nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Zastával názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru pristúpil po postúpení predmetnej pohľadávky. Bol toho názoru, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Aktívnu legitimáciu v konaní podľa neho preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky a mal za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia mal za zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona podľa neho nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Zastával názor, že ani prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej s § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. Mal za to, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, s nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách a s nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ale len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle ust. § 50 ods. 1 zákona o bankách Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa neho nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Poukázal tiež na to, že žalovaní boli ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1172 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok a jeho právny predchodca by tak konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal. 26. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili. 27. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.) a skutkovým stavom súdu prvej inštancie, ktorý nepotreboval doplniť (§ 383 C.s.p.), keďže nepovažoval za potrebné zopakovať ani doplniť ním vykonané dokazovanie (§ 385 ods. 1 C.s.p.), prejednal vec bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 28. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 29. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.). 30. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 31. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C.s.p). 32. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie ako aj s odôvodnením jeho rozhodnutia. Preskúmaním spisového materiálu a napadnutého rozhodnutia zistil, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.), z ktorého dôvodu sa obmedzil len na skonštatovanie a zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. 33. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 11.10.2005 uzavrela spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ so žalovaným 1/ ako dlžníkom Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol veriteľ žalovanému 1/ peňažné prostriedky vo výške 6 638,78 Eur (200 000 Sk), ktoré sa mu žalovaný 1/ zaviazal splácať formou mesačných splátok vo výške 3 513 Sk (116,61 Eur) vždy k 20. dňu v mesiaci, pričom splatnosť prvej splátky bola určená na 20.11.2005 a poslednej na 20.10.2012. Neoddeliteľnú súčasť zmluvy predstavovali Všeobecné obchodné podmienky, účinné od 1.8.2002 v znení dodatkov 1, 2 a 3, pričom posledný dodatok bol účinný od 1.9.2004. Dňa 10.10.2005 uzatvoril žalovaný 2/ ako ručiteľ so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľom Dohodu o ručení k zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 11.10.2005, v ktorej úvodných ustanoveniach je uvedené, že ručiteľ (žalovaný 2/) má vedomosť o tom, že veriteľ (Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupca a žalobca ako postupník zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorej súčasťou je príloha č. 1, na základe ktorej bola na postupníka postúpená suma 10799,21 Eur a v rámci tejto sumy aj pohľadávka, ktorá je predmetom tohto sporu. Z pokusu žalobcu o zmier zo dňa 22.8.2013, ktorého adresátmi sú žalovaní 1/ a 2/ vyplývalo, že žalobca im oznámil, že zo strany jeho právneho predchodcu došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru (dátum vyhlásenia však nebol uvedený), ktorú skutočnosť im už skôr jeho právny predchodca oznámil a dlžnú sumu vyčíslil v celkovej výške 19 968,10 Eur. Z oznámenia žalobcu o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 11.11.2010 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a jeho výšku vyčíslil v celkovej sume 10 799,21Eur Žalobca si svojou žalobou voči žalovaným 1/ a 2/ uplatnil nezaplatené splátky úveru splatné v období od 20.11.2010 do 20.10.2012 v počte 24 v celkovej výške 2 789,64 Eur spolu s príslušenstvom. 34. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu, že vzhľadom na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným 1/ a 2/ o postúpení pohľadávky spolu s podacími hárkami preukazujúcimi odoslanie týchto písomnosti žalovaným, poukazujúc pritom na rozhodnutie NS SR zo dňa 11.6.2003 sp.zn. 4Obo 210/2001, že treba mať za to, že tieto bez ďalšieho zakladajú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok, s touto námietkou sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal. Podľa uvedeného rozsudku NS SR je pritom preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaných) imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Pri skúmaní tejto vecnej legitimácie musí súd pritom skúmať aj okolnosti zmeny a právne skutočnosti vedúce k tejto zmene, a to aj z hľadiska ich platnosti, ak je to pre prejednávanú vec právne relevantné. Preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď skúmal platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 4.11.2009. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca spolu s oznámením o postúpení pohľadávky adresovaným žalovaným 1/ a 2/ nepredložil podacie hárky preukazujúce odoslanie týchto podaní žalovaným, ani iné listinné dôkazy o ich doručení menovaným. 35. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách „ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahov medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom“. Toto ustanovenie je potrebné vykladať v zmysle jeho nesporného znenia tak, že za splnenia konkrétnych v ňom obsiahnutých podmienok (t.j. výzva banky, na splnenie peňažného záväzku adresovaná klientovi- dlžníkovi a následné nepretržité omeškanie klienta s plnením peňažného záväzku, dlhšie ako 90 sní), oprávňuje banku ako veriteľa postúpiť svoju pohľadávku, zodpovedajúcu takto nesplnenému peňažnému záväzku klienta, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou a to aj bez súhlasu klienta. Zo znenia citovaného ustanovenia, jeho prvej vety vyplýva, že predpokladá situáciu, kedy je klient v omeškaní už pred výzvou banky na splnenie peňažného záväzku a jeho omeškanie aj napriek tejto výzve pokračuje a v prípade, keď je nepretržité a dlhšie ako 90 dní, vzniká banke už vyššie uvedené oprávnenie na postúpenie tejto časti nesplneného peňažného záväzku. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžník sa dostáva do omeškania, keď neplní riadne a včas (§ 517 Obč. zák.), teda z časového hľadiska v prvý deň nasledujúci po dni splatnosti peňažného záväzku alebo jeho časti, je nepochybné, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá postúpenie iba splatnej pohľadávky banky a nie aj nesplatnej. Banka ako veriteľ nie je oprávnená vyzývať dlžníka, prípadne i jeho ručiteľa na splnenie peňažného záväzku pred dohodnutou dobou splatnosti, pretože by to znamenalo nielen porušenie zmluvných ustanovení o splatnosti úveru dohodnutých medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy bankou, ale zároveň, keby aj také oprávnenie banky bolo dohodnuté a vyplývalo zo zmluvy, popieralo by účel, funkciu a význam úveru a dojednanej doby jeho splatnosti a predovšetkým by bolo v neprospech slabšej zmluvnej strany, t.j. spotrebiteľa. 36. Súd prvej inštancie správne vyvodil, že na postúpenie pohľadávky banky vyplývajúcej zo záväzkového právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou úverovou zmluvou, je vzhľadom na charakter banky ako špeciálneho subjektu upraveného zákonom o bankách, potrebné aplikovať ust. § 524 a nasl. Obč. zák. spolu so špeciálnym ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré výslovne ustanovuje, za splnenia akých podmienok je oprávnená postúpiť svoju splatnú pohľadávku z bankového úveru banka ako veriteľ inému subjektu, aj bez súhlasu klienta (dlžníka), čím poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie (postavenia) v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru. Pod podmienkami uvedenými v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách treba rozumieť písomnú výzvu banky (veriteľa - v danom prípade Slovenskej sporiteľne, a.s.) na plnenie splatného peňažného záväzku adresovanú dlžníkovi a nasledovné omeškanie dlžníka (v danom prípade žalovaných 1/ a 2/) s plnením pohľadávky čo i len v časti v trvaní nepretržite najmenej 90 kalendárnych dní. 37. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pohľadávka postúpená bankou na základe zmluvy o postúpení pohľadávok žalobcovi, nebola v čase postúpenia (4.11.2009) splatná v rozsahu, v akom bola postúpená a pred jej postúpením nedošlo ani k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a konečná splatnosť úveru nastala až dňa 20.10.2012. Z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok nie je zrejmé, akú časť pohľadávky bola ku dňu postúpenia splatná. Správne tiež skonštatoval, že zo strany žalobcu nebolo preukázané, že banka pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávok vyzvala žalovaných 1/ a 2/ k splneniu peňažného záväzku. 38. Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu, že na postúpenie pohľadávky v predmetnej veci neboli splnené podmienky ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko nedošlo k postúpeniu splatnej pohľadávky (prípadne, ak bola postúpená pohľadávka splatná sčasti, nebolo zrejmé, v akej časti je splatná) a banka proti postúpeniu pohľadávky nevyzvala žalovaných 1/ a 2/ k splneniu splatného peňažného záväzku. Správne tiež konštatoval, že postúpenie pohľadávky bolo uskutočnené v rozpore s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, preto je potrebné zmluvu o postúpení pohľadávok spolu s prílohou č. 1 k zmluve vyhodnotil ako neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Obč. zák., z čoho zároveň vyplýva, že žalobca v danom konaní nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou a nie je oprávnený uplatňovať sporný nárok. 39. Podľa bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok „klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akúkoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či na budúce alebo súčasné podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu“, na ktorý žalobca vo svojom odvolaní poukázal, je pre rozhodnutie v danej veci právne irelevantný, pretože Všeobecné obchodné podmienky by mali byť v prvom rade v súlade s právnymi predpismi a nie v rozpore so zákonom a zároveň by mali rešpektovať spotrebiteľské právo, pokiaľ je účastníkom zmluvného vzťahu spotrebiteľ, pretože súd skúma povahu jednotlivých zmluvných, prípadne všeobecných obchodných podmienok v spotrebiteľských sporoch z úradnej činnosti a prihliada na to, či nezhoršujú postavenie spotrebiteľa, či nie sú v jeho neprospech a či sú pre spotrebiteľa prijateľné. Žalobca spolu s vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 11.11.2010 adresovaným žalovaným 1/ a 2/ nepredložil podacie hárky preukazujúce odoslanie podaní žalovaným 1/ a 2/ ani iné listinné dôkazy o ich doručení. Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na to, že postúpením pohľadávky prešli na neho všetky práva súvisiace s pohľadávkou a tiež právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, odvolací súd sa priklonil k názoru, že žalobca ako postupník, nebanková spoločnosť, nie je oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, pretože ide o činnosť spadajúcu pod správu úveru, ktorú vykonáva len banka). 40. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a žalovaným 1/ a 2/, úspešným v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).