Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/78/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114205830 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114205830.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: STAVKOMPLEX s.r.o. v likvidácii, Vajnorská 98/E, 831 04 Bratislava, IČO: 31 402 879, zast. advokátska kancelária AKAK s.r.o., Slowackého 56, 821 04 Bratislava, IČO: 47 236 230 proti žalovanému: V.. X. M.N., F., Ž. X, XXX XX Z., IČO: 30 796 695, zast. advokátska kancelária MAPLE & FISH s.r.o., Rajská 15/A, 811 08 Bratislava, IČO: 36 718 432, o zaplatenie 14.212,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 32Cb 27/2014-208 zo dňa 23.06.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 32Cb 27/2014-208 zo dňa 23.06.2016 p o t v r d z u j e . Žalovaný má právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie, 1. výrokom, návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, 2. výrokom žalobu v celom rozsahu zamietol a 3. výrokom žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 1.871,84 eur na účet právneho zástupcu žalovaného, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 25.02.2014 domáha voči žalovanému zaplatenia 14.212,10 eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že v právnej veci žalobcu BIOMIT, s.r.o. proti žalovanému STAVKOMPLEX s.r.o., v zastúpení V.. X. M., advokátom, o zaplatenie 8.298,47 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 26 Cb 34/2007 vydal dňa 04.04.2011 príslušný súd rozsudok, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 7.774,01 eur spolu so 6 % úrokom z omeškania p.a. od 02.08.2005 do zaplatenia a žalobcovi nahradiť trovy konania k rukám jeho právneho zástupcu, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V.. X. M. ako právny zástupca žalovaného podal proti vyššie uvedenému rozsudku odvolanie na Krajský súd v Bratislave, ktorý dňa 15.12.2011 odmietol odvolanie a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Dôvodom odmietnutia odvolania bolo jeho oneskorené podanie, a to po uplynutí 15-dňovej lehoty, preto odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 218 odsek 1 písm. a) OSP a odvolanie odmietol. V zmysle uvedeného V.. X. M., advokát, týmto pochybením spôsobil škodu, ktorá predstavuje zaplatenie sumy 14.212,10 eur. V.. X. M. listom zo dňa 20.08.20123 obchodnej spoločnosti STAVKOMPLEX s.r.o. uznal záväzok nahradiť spoločnosti spôsobenú škodu. 3. V prejednávanej veci konajúci súd považoval za spornú otázku, či je v danom prípade daná na strane žalovaného zodpovednosť za škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť výkonom advokácie žalovaného pri poskytovaní právnych služieb v prospech žalobcu. Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. Vo všeobecnosti zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie podľa § 26 odsek 2 zákona o advokácii je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Táto zodpovednosť je založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov - činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané, dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený. Škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 26 zákona o advokácii rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného - klienta, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Ušlým ziskom môže byť napr. hodnota pohľadávky, ktorú klient stratil v súdnom konaní iba v dôsledku konania advokáta, za ktoré konanie advokát zodpovedá. Pritom škoda v podobe ušlého zisku, napr. pri zastupovaní advokátom pri neúspešnom vymáhaní pohľadávky vo výške súdom nepriznanej pohľadávky klientovi vzniká iba vtedy, keď sa pohľadávka stane nevymáhateľnou a nie už len tým, že žalobnému návrhu, v tomto prípade spoločnosti BIOMIT, s.r.o., Okresný súd Bratislava III priznal ním uplatnený nárok žalobou a žalobe vyhovel. 4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že o vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí) v rámci ktorého jeden jav - príčina, vyvoláva druhý jav - následok. Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach, a pri zisťovaní príčinnej súvislosti je potrebné skúmať, ktorá príčina ju konkrétne vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, nerušený - nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností, prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody, existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. 5. Ak sa teda v konkrétnom prípade zdá, že viac skutočností spolupôsobilo pri vzniku škody, je podstatné určiť, či pôvodná skutočnosť, v danej veci konanie advokáta, je práve tou skutočnosťou, bez ktorej by nedošlo ku škodlivému následku, alebo či k tejto skutočnosti pristúpila nová skutočnosť, ktorá bez ohľadu na pôvodné skutočnosti samostatne pôsobila ako príčina škody. Ak je príčin viac, pôsobia z časového hľadiska buď súbežne alebo následne, pričom sa časove neprekrývajú. V takomto prípade je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno vyvodiť vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. Konajúci súd zdôraznil, že nie každé zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné plnenie povinností advokáta má za následok aj vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie. Samotné pochybenie advokáta neznamená automaticky vznik škody na strane klienta. 6. Súd prvej inštancie zastával názor, že zodpovednosť advokáta nie je daná v každom prípade, keď ním zastupovaný (obhajovaný) klient nebol v určitom konaní úspešný. Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s výkonom advokácie. V danej veci niet pochýb, že ku konaniu žalovaného, ktoré podľa tvrdenia žalobcu má zakladať jeho zodpovednosť za škodu, došlo v súvislosti s výkonom advokácie, keďže v konaní bolo preukázané, že žalovaný ako advokát poskytoval dlhodobo žalobcovi právne služby. Absentuje však existencia ďalších predpokladov, t.j. vzniku škody, a teda aj príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Samotné oneskorené podanie odvolania vo veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 26 Cb 34/2007, v ktorej žalovaný žalobcu zastupoval, nemohlo mať za následok zmenšenie majetku žalobcu, ku ktorému malo dôjsť uhradením sumy 7.774,01 eur ako úhrady za vykonané stavebné práce pre spoločnosť BIOMIT, s.r.o., vrátane náhrady trov konania v zmysle rozhodnutia súdu prvého stupňa. V danej veci šlo o neskoré podanie odvolania žalovaným (advokátom), avšak v tejto veci nemožno prijať záver, že by v prípade včasného podania odvolania žalovaným, takéto konanie žalovaného privodilo pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Konajúci súd uviedol, že v danej veci je daný dôvod spochybňovať tak existenciu škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a škodou, ktorá vznikla žalobcovi, predovšetkým s ohľadom na nepreukázanie prepojenosti reťazca príčin žalobcom, na začiatku ktorého bolo porušenie povinnosti žalovaným a na konci ktorého bol vznik škody na strane žalobcu. 7. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že žalovaný Listom zo dňa 20.08.2012 uznal svoj záväzok nahradiť žalobcovi škodu vo výške 14.212,10 eur, ktorú mu údajne spôsobil neskorým podaním odvolania voči rozsudku, a to bez zbytočného odkladu po jej likvidácii poisťovňou, resp. po skončení súdneho konania proti poisťovni vo veci likvidácie škodovej udalosti, konajúci súd poukázal na ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a predpoklady vzniku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie. Uviedol, že ku dňu podpísania Listu zo dňa 20.08.2012 žalobcovi nevznikla žiadna škoda (a to ani skutočná škoda, ani ušlý zisk), nakoľko žalobca predmetný rozsudok nesplnil, a to ani čiastočne. Nakoľko žiadna škoda ku dňu 20.08.2012 neexistovala, nie je možné, aby žalovaný platne uznal svoj záväzok túto škodu nahradiť. Týmto konajúci súd považoval za vyvrátená právnu domnienku, že v čase napísania Listu zo dňa 20.08.2012 škoda existovala. Ďalej mal za to, že žalovaný vyvrátil právnu domnienku založenú Listom zo dňa 20.08.2012 a žaloba nie je dôvodná, nakoľko žalobca si uplatňuje svoj nárok z titulu uznania záväzku údajne vyjadreného v Liste zo dňa 20.08.2012. Vyslovil názor, že ak by aj žalobca požadoval zaplatenie peňažnej sumy z titulu náhrady škody, v prejednávanej veci nepreukázal najmä vznik škody a príčinnú súvislosť. Naviac škoda vzhľadom na prebiehajúce exekučné konanie žalobcovi nevznikla. Na základe uvedeného súd prvej inštancie druhým výrokom žalobu zamietol, nakoľko žalobca v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), neuniesol svoju procesnú povinnosť, t.j. povinnosť na preukázanie ním tvrdených skutočností. 8. Konajúci súd ďalej uviedol, že žalobca navrhol, aby súd prerušil konanie až do právoplatného skončenia exekučného konania vedeného exekútorským úradom Mgr. Jozefa Deáka, nakoľko v predmetnom exekučnom konaní sa rozhoduje o otázke, ktorá môže mať podstatný význam pre rozhodnutie súdu, t.j. o otázke, či žalobcovi vznikla škoda splnením povinnosti na základe rozsudku, voči ktorému žalovaný ako právny zástupca žalobcu nepodal včas odvolanie. Súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo150/2010 zo dňa 21.10.2010, ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. s odôvodnením, že by bolo taktiež v rozpore so základným princípom O.s.p., upraveným v § 6, v zmysle ktorého v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, keby súd prerušil konanie, ktoré smeruje už k vydaniu rozhodnutia vo veci samej kvôli exekučnému konaniu, v ktorom sa rieši vymoženie pohľadávky povinného - žalobcu a v ktorom sa nerieši otázka, ktorá má význam pre rozhodnutie vo veci samej, ale ktorú si konajúci súd vyriešil v tomto konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie za to, že prerušenie konania by viedlo k právnej neistote v postavení účastníkov konania, ktorú možno odstrániť len právoplatným rozhodnutím súdu v konaní sp. zn. 32 Cb 27/2014. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p.. 9. Proti rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti s uplatneným nárokom poukázal na skutočnosť, že svoj nárok si uplatnil z titulu uznania záväzku žalovaným, a to listom zo dňa 20.08.2012. Vzhľadom na uvedené mal za to, že preukazovanie jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v súlade s ustanovením § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka v predmetnom konaní nebolo potrebné. Žalovaný uznal samotný nárok na náhradu škody, ako aj jednotlivé predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu a uľahčil postavenie žalobcu aj v tom smere, že ten už nemusel preukazovať vznik dlhu a ani jeho výšku v dobe uznania. Čo sa týka prejavu žalovaného nahradiť spôsobenú škodu bez zbytočného odkladu po jej likvidácií poisťovňou, resp. po skončení súdneho konania proti poisťovni vo veci likvidácie škodovej udalosti, žalobca poukázal na skutočnosť, že pod likvidáciou škodovej udalosti sa rozumie vydanie stanoviska poisťovňou ku konkrétnej škodovej udalosti. Pokiaľ teda žalovaný neurobil žiadne iné vhodné opatrenia, je potrebné považovať odkladaciu podmienku za splnenú vydaním stanoviska poisťovne ku škodovej udalosti zo dňa 27.07.2012. 10. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením súdu, že ku dňu spísania Listu zo dňa 20.08.2012 žalobcovi nevznikla žiadna škoda, nakoľko žalobca predmetný rozsudok nesplnil, a to ani čiastočne, a že nakoľko škoda ku dňu 20.08.2012 neexistovala, nie je možné, aby žalovaný platne uznal svoj záväzok túto škodu nahradiť. Poukázal predovšetkým na to, že takéto tvrdenie, t.j., že škoda by mohla žalobcovi vzniknúť iba v prípade, ak by sa jeho majetok reálne zmenšil (ak by žalobca zaplatil to, čo mu vyplýva z právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia) nezodpovedá výkladu ustanovenia § 442 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo 38/2000 zo dňa 02.08.2001, rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky publikované pod č. 6893 Sb. n. s.. Vyslovil názor, že pokiaľ vychádza z konštrukcie, že skutočnou škodou sa rozumie zmenšenie majetkového stavu poškodeného v dôsledku škodovej udalosti, je nevyhnutné pod uvedené zahrnúť aj zmenšenie majetku v dôsledku nárastu (rozmnoženiu) pasív na strane žalobcu. Mal tak za to, že v čase právneho úkonu žalovaného - uznania dlhu, škoda existovala, nakoľko sa prejavila v majetkovej sfére žalobcu ako zvýšenie hodnoty pasív. Pre prípad, ak by podľa názoru súdu bolo potrebné, aby sa majetok žalobcu reálne zmenšil, t.j., aby zaplatil to, čo mu vyplýva z právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, poukázal na stále prebiehajúce exekučné konanie vedené súdnym exekútorom Mgr. Jozefom Deákom pod sp. zn. EX 635/2012, z ktorého dôvodu má za to, že je predčasné konštatovať, že mu žiadna škoda nevznikla, nakoľko (doposiaľ) nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z právoplatného a vykonateľného rozsudku. 11. Žalobca v súvislosti s konštatovaním súdu, že žalobca v prejednávanej veci nepreukázal príčinnú súvislosť, vytkol konajúcemu súdu, že neskúmal, či by pri riadnom postupe advokáta, klient so svojím nárokom na súde uspel, poprípade v akom rozsahu. V odôvodnení rozsudku súd len stroho konštatoval, že v tejto veci nemožno prijať záver, že by v prípade včasného podania odvolania žalovaným, takéto konanie žalovaného privodilo pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, uvedený záver však dostatočne neodôvodnil, pričom náležité a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou práva na spravodlivý proces. 12. V súvislosti s nevykonaním navrhnutého dôkazu ustanoviť súdneho znalca, ktorý určí skutočnú výšku škody, mal žalobca za to, že bolo v predmetnej veci potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, t.j. za účelom ustálenia výšky škody, ktorá mu vznikla ako dôsledok pochybenia advokáta tým, že v zákonnej lehote nepodal odvolanie. 13. Žalobca poukázal aj na procesné pochybenie súdu vo vzťahu k rozhodnutiu o jeho návrhu na prerušenie konania, keď na jednej strane súd návrh na prerušenie konania zamietol uznesením na pojednávaní konanom dňa 23.06.2016, na strane druhej však o návrhu na prerušenie rozhodol aj rozsudkom, keď vo výroku napadnutého rozsudku uviedol, že návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta. Súd teda o návrhu na prerušenie konania rozhodol duplicitne (najprv uznesením, potom rozsudkom), z ktorého dôvodu je tak rozhodnutie o prerušení konania zmätočné a nespĺňajúce základné zákonné atribúty súdneho rozhodnutia. Zároveň poukázal na to, že až nový civilný kódex, zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v čase rozhodovania súdu ešte nebol účinný, umožňuje, aby o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodol spolu s rozhodnutím vo veci samej (§ 162 ods. 3 CSP); Občiansky súdny poriadok platný a účinný v čase rozhodovania súdu takéto ustanovenie neobsahoval. K samotnému zamietnutiu návrhu na prerušenie konania z dôvodu jeho účelovosti uviedol, že sa nestotožňuje s týmto názorom a mal za to, že pokiaľ bolo podľa názoru súdu potrebné, aby sa majetok žalobcu reálne zmenšil, bolo účelné, hospodárnejšie a procesne ekonomickejšie, aby súd prerušil predmetné konanie do skončenia exekučného konania, v ktorom sa rozhoduje o otázke, ktorá môže mať podstatný význam pre rozhodnutie súdu o otázke, či žalobcovi vznikla škoda splnením povinnosti na základe rozsudku, voči ktorému žalovaný ako právny zástupca žalobcu nepodal včas odvolanie. Podľa názoru žalobcu totiž až po skončení exekučného konania bude zrejmé, či žalobcovi vznikla skutočná škoda a v akej výške. 14. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý napadnutý rozsudok považoval za správny, keďže súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, správne právne vec posúdil a svoje závery dostatočne odôvodnil. Nestotožnil sa s odvolaním žalobcu a jeho tvrdeniami ohľadom uznania záväzku, vzniku škody, príčinnej súvislosti, nevykonania navrhnutého dôkazu a rozhodnutia o prerušení konania, považoval ich za nesprávne, nedôvodné a účelové, poväčšine opakujúce sa z prvoinštančného konania a mal za to, že v predmetnej veci nie sú naplnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 CSP. 15. K (údajnému) uznaniu záväzku, vzniku škody a príčinnej súvislosti žalovaný uviedol, že žalobcovi ku dňu 20.08.2012 (t.j. ku dňu údajného uznania záväzku žalovaným), nevznikla, ani nemohla vzniknúť žiadna škoda, nakoľko žalobca rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 26Cb/34/2007-214 zo dňa 04.04.2011 nesplnil. S poukazom na uvedenú skutočnosť a vychádzajúc z ust. § 323 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“), žalovaný preto nemohol platne uznať svoj záväzok nahradiť túto neexistujúcu škodu. 16. Podobne ani rozsah uplatňovanej náhrady škody nezodpovedá škode, ktorú mohol žalovaný ako advokát spôsobiť klientovi pri výkone advokácie (viď rozsudok Krajského súdu v Brne, sp. zn. 35/33 Cm 233/200 zo dňa 19.10.2006). Sumu, ktorú mal žalobca uhradiť svojmu obchodnému partnerovi za porušenie povinnosti zo strany žalobcu voči svojmu obchodnému partnerovi, nemožno stotožňovať so škodou (ak by žalovaný aj pripustil, že škoda vznikla, čo odmieta), ktorá by vznikla porušením povinnosti žalovaného pri výkone advokácie. Z uvedeného je nepochybné, že príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného pri výkone advokácie a tvrdeným vznikom škody u žalobcu v predmetnej veci v zmysle ustálenej súdnej praxe tiež nemôže existovať. 17. Na základe vyššie uvedeného žalovaný zastával názor, že vyvrátil právnu domnienku o tom, že záväzok v čase uznania trval, že trval v uznanom rozsahu a že existuje príčinná súvislosť medzi tvrdenou škodou a pochybením žalovaného. Rovnako sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že predložením uznania záväzku žalovaným nemusí žalobca svoj nárok preukazovať. Údajné uznanie záväzku obsahuje vyvrátiteľnú právnu domnienku, ktorú žalovaný vyvrátil, na základe čoho žalobca stratil procesnú výhodu, že nemusí svoj nárok dokazovať. Konajúci súd tak správne posúdil predmetnú vec a žalobu zamietol na základe toho, že žalovaný vyvrátil právnu domnienku založenú Listom zo dňa 20.08.2012 a žalobca neuniesol svoju povinnosť na preukázanie ním tvrdených skutočností, najmä nepreukázal platné uznanie záväzku, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. 18. Žalovaný ďalej nesúhlasil s námietkami žalobcu vo vzťahu k nevykonaniu navrhovaného dôkazu a jeho nevykonanie konajúcim súdom považoval za správne, nakoľko súd nie je povinný vykonať každý navrhnutý dôkaz, práve naopak, súd zváži, ktoré dôkazy vykoná podľa ich opodstatnenosti, relevancie, hospodárnosti a efektívnosti v súlade s ustanovením § 185 ods. 1 CSP. 19. Žalovaný považoval za správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania s prihliadnutím na princíp prerokovania vecí bez zbytočných prieťahov, zásadu rýchlosti, hospodárnosti a efektívnosti konania. Žalobca návrh na prerušenie konania podal podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Predmetné ustanovenie predstavuje možnosť, nie povinnosť súdu konanie prerušiť za tam uvedených podmienok. V tomto prípade súd správne rozhodol o tom, že pre prerušenie konania nie sú naplnené podmienky a prerušenie by nebolo ani vhodné alebo efektívne. Napokon nemôže obstáť ani tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie súdu ohľadom prerušenia konania je zmätočné, keď konajúci súd jednoznačne a s dostatočným odôvodnením rozhodol o zamietnutí tohto návrhu, pričom jeho závery sú preskúmateľné a udržateľné. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a dôkazy navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 20. Písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 17.08.2017, doplneným dňa 28.01.2018 žalobca navrhol, aby odvolací súd konanie vedené pod sp. zn. 4Cob/78/2016 prerušil až do okamihu zvolenia nového štatutárneho orgánu, resp. likvidátora žalobcu. Právny zástupca žalobcu súdu oznámil, že likvidátor žalobcu, ktorý je zároveň aj jeho jediným spoločníkom a bývalým konateľom, pán Y. K. dňa 06.04.2017 zomrel. Prejednaním dedičstva po poručiteľovi: Y. K. Okresný súd Bratislava III Poverením sp. zn. 30D/770/2017 zo dňa 09.05.2017 poveril notára: JUDr. Martin Vlha, so sídlom notárskeho úradu Stará Vajnorská 8, Bratislava. Zároveň poukázal na to, že v zmysle zákona o advokácii je advokát povinný riadiť sa pokynmi klienta. Nakoľko však jediná osoba oprávnená udeľovať právnemu zástupcovi žalobcovi pokyny v mene žalobcu zomrela a právny zástupca žalobcu tým de facto nemá klienta, ktorý by mu udeľoval pokyny, navrhol prerušenie predmetného konania, až do okamihu zvolenia nového štatutárneho orgánu, resp. likvidátora žalobcu, či už valným zhromaždením alebo rozhodnutím súdu. 21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu v súlade s § 219 ods. 3 CSP. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. 22. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 23. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné: 24. Predmetom konania je návrh žalobcu, ktorým sa domáha proti žalovanému zaplatenia sumy 14.212,10 eur s príslušenstvom, titulom náhrady škody, ktorú mu mal spôsobiť žalovaný vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III sp. zn. 26Cb/24/2007, porušením povinnosti advokáta zastupujúceho žalobcu v konaní o odvolaní pred Krajským súdom v Bratislave, a to oneskoreným podaním odvolania. 25. Úlohou odvolacieho súdu, vzhľadom na námietky odvolateľa, bolo v prvom rade posúdiť, či je v danom prípade daná na strane žalovaného zodpovednosť za škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť výkonom advokácie žalovaného pri poskytovaní právnych služieb v prospech žalobcu, oneskoreným podaním odvolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 26 Cb 24/2007 zo dňa 04.04.2011, ktoré Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 1 Cob 262/2011 - 241 zo dňa 15.12.2011 odmietol ako oneskorene podané. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobca aj v odvolaní zotrval na tom, že svoj nárok si v predmetnom konaní uplatnil z titulu uznania záväzku žalovaným Listom zo dňa 20.08 2012. Odvolací súd sa preto v prvom rade zaoberal námietkou žalobcu, ktorý sa nestotožnil s tvrdením súdu, že ku dňu spísania Listu zo dňa 20.08 2012 žalobcovi nevznikla žiadna škoda, nakoľko žalobca predmetný rozsudok nesplnil, a to ani čiastočne, a že nakoľko škoda ku dňu 20.08.2012 neexistovala, nie je možné, aby žalovaný platne uznal svoj záväzok túto škodu nahradiť. 26. Podľa § 323 ods. 1 OBZ, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. 27. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že podstatou inštitútu uznania záväzku je, že uznanie záväzku (urobené spôsobom požadovaným zákonom) zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Aby uznanie záväzku vyvolalo tie účinky, ktoré s ním § 323 ods. 1 OBZ spája, musí akt uznania spĺňať niektoré formálne a obsahové náležitosti. Prvým dôsledkom uznania záväzku je vznik vyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom existoval. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania v skutočnosti neexistoval, či už preto, lebo nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho uznaním zanikol. Iba v prípade, že dlžník neunesie bremeno tvrdenia a dôkazov o tom, že v dobe uznania záväzku tento neexistoval, súd bude mať na základe uvedenej právnej domnienky skutočnosť existencie uznaného záväzku za preukázanú. Je teda vecou dlžníka, aby dokazoval neexistenciu záväzku, ktorý uznal a popr. niesol i všetky dôsledky z toho, že túto skutočnosť v súdnom konaní nepreukázal. 28. Podľa § 26 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/455/> o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, za účinnosti ktorého malo dôjsť k tvrdenému vzniku škody v roku 2011, (ďalej len „ZAK“), advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť. 29. V zmysle § 1 ods. 1 ZAK je advokát pri výkone advokácie povinný zachovávať Ústavu SR, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy, v ich medziach riadiť sa pokynmi klienta, postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné, pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb (§ 18 ods. 1, 2 ZAK). Z ustanovenia § 1 ods. 2 možno vyvodiť, že výkonom advokácie je najmä zastupovanie klientov pred súdmi, štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu (ďalej len „právne služby“). 30. Uvedené povinnosti má advokát počas celej existencie právneho vzťahu založeného zmluvou o poskytnutí právnej pomoci. O výkon advokácie relevantný z hľadiska § 26 ide bezpochyby najmä v prípade výkonu advokácie, pri ktorom advokát porušuje povinnosti stanovené zákonom č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho pracovníkom. Advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať (§ 26 ods. 4 ZAK). Zákon o advokácii určuje aj povinnosti advokáta pri plnení záväzkov zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, ktorá má z hľadiska platnej zákonnej typológie záväzkov zásadne všeobecnú povahu zmluvy mandátnej alebo príkaznej. Ustanovenia tohto zákona, ktoré upravujú práva a povinnosti advokáta, vrátane jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi, predstavujú osobitnú právnu normu (lex specialis) voči tým ustanoveniam Obchodného zákonníka, ktoré upravujú práva a povinnosti mandatára [vrátane jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú mandantovi (viď § 567 až 576 tohto zákonníka)] a majú povahu všeobecnej právnej úpravy (lex generalis). Vzhľadom na to, že všeobecnú úpravu práv a povinností mandatára, zariaďujúceho právne záležitosť mandanta (obsiahnutú v Obchodnom zákonníku) možno aplikovať, len ak nie je osobitná úprava práv a povinností advokáta pri výkone advokácie (lex specialis derogat generali), súd prvej inštancie pri právnom posúdení náhrady škody správne vychádzal z príslušných ustanovení ZAK. 31. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom konajúceho súdu, že škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 26 ZAK rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného, oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. Ušlým ziskom môže byť napr. hodnota pohľadávky, ktorú klient stratil v súdnom konaní iba v dôsledku konania advokáta, za ktoré konanie advokát zodpovedá. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správny záver konajúceho súdu, ktorý vyslovil, že škoda v podobe ušlého zisku pri zastupovaní advokátom, pri neúspešnom vymáhaní pohľadávky klientovi vo výške súdom nepriznanej pohľadávky klientovi, vzniká iba vtedy, keď sa pohľadávka stane nevymáhateľnou a nie už len tým, že žalobnému návrhu, v tomto prípade spoločnosti BIOMIT, s.r.o., Okresný súd Bratislava III priznal ním uplatnený nárok žalobou a súd žalobe vyhovel. 32. V súvislosti s právnym hodnotením vzťahu príčinnej súvislosti (kauzálny nexus), kedy pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok), odvolací súd poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie podrobne rozobral a odôvodnil, kedy je daný vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi. Správne uviedol, že je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený - nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 3 Cdo 32/2007). Nie každé zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné plnenie povinností advokáta má za následok vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie. Samo pochybenie advokáta neznamená automaticky vznik škody na strane klienta. Zodpovednosť advokáta ani nie je daná v každom prípade, keď ním zastupovaný (obhajovaný) klient nebol v určitom konaní úspešný. Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s výkonom advokácie (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.10.2010, sp. zn. 3 M Cdo 18/2009). S poukazom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s názorom konajúceho súdu, že samotné oneskorené podanie odvolania vo veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 26 Cb 34/2007 - 214, v ktorej žalovaný ako advokát žalobcu zastupoval, nemohlo mať za následok zmenšenie majetku žalobcu, ku ktorému malo dôjsť uhradením sumy 7.774,01 eur ako úhrady za vykonané stavebné práce pre spoločnosť BIOMIT, s.r.o., vrátane náhrady trov konania v zmysle rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže v danej veci nemožno prijať záver, že by v prípade včasného podania odvolania žalovaným, takéto konanie žalovaného privodilo pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Nakoľko žalobca nepreukázal prepojenosť reťazca, na začiatku ktorého bolo porušenie povinnosti žalovaným a na konci ktorého bol vznik škody na strane žalobcu, bol daný dôvod spochybňovať tak existenciu škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a škodou. 33. Pre účely preskúmavanej veci je podstatná skutočnosť, že žalobca rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 26Cb/34/2007-214 zo dňa 04.04.2011 nesplnil ku dňu uznania záväzku zo dňa 20.08.2012 a ani ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že z uvedeného dôvodu nevznikla, ani nemohla vzniknúť žalobcovi žiadna škoda a žalovaný preto nemohol platne uznať svoj záväzok nahradiť túto neexistujúcu škodu. Taktiež je správny názor žalovaného vyslovený v súvislosti s rozsahom uplatňovanej náhrady škody, ktorá nezodpovedá škode, ktorú prípadne mohol žalovaný ako advokát spôsobiť klientovi pri výkone advokácie. Sumu, ktorú mal žalobca uhradiť svojmu obchodnému partnerovi za porušenie povinnosti voči svojmu obchodnému partnerovi, nemožno stotožňovať so škodou (pre prípad, že by škoda vznikla), ktorá by vznikla porušením povinnosti žalovaného pri výkone advokácie. Nakoľko žalovaný vyvrátil právnu domnienku o tom, že záväzok v čase uznania trval v uznanom rozsahu, ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a pochybením žalovaného, žalobca stratil procesnú výhodu, že nemusí svoj nárok dokazovať a dôkazné bremeno sa presunulo na žalobcu. 34. V sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. 35. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana netvrdila, nebude predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. 36. Konajúci súd tak správne posúdil predmetnú vec a žalobu zamietol na základe toho, že žalovaný vyvrátil právnu domnienku založenú Listom zo dňa 20.08.2012 a žalobca neuniesol svoju povinnosť na preukázanie ním tvrdených skutočností, najmä nepreukázal platné uznanie záväzku, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. 37. K námietke žalobcu, že konajúci súd v odôvodnení rozsudku len stroho konštatoval, že v tejto veci nemožno prijať záver, že by v prípade včasného podania odvolania žalovaným, takéto konanie žalovaného privodilo pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, pričom uvedený záver dostatočne neodôvodnil, odvolací súd uvádza to, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 38. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 39. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení dostatočne uviedol, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil. Jednotlivé časti odôvodnenia a ich obsahová (materiálna) náplň zakladajú v súhrne jeho zrozumiteľnosť a všeobecnú interpretačnú presvedčivosť a rozsudok tak nemožno považovať za arbitrárny. Odvolací súd ďalej zastáva názor, že súd prvej inštancie neznemožnil žalobcovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu, garantované v čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky. 40. Odvolací súd tiež považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR (napr. II.ÚS 3/97, I.ÚS 225/05, II.ÚS 56/07), kde ÚS SR opakovane vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama o sebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti tohto názoru. Okrem toho, reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu, nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV.ÚS 340/04, I.ÚS 232/08). 41. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku, alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/145/2011 z 16.11.2011). 42. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne nevykonania navrhnutého dôkazu ustanoviť súdneho znalca, ktorý určí skutočnú výšku škody, odvolací súd uvádza, že konajúci súd postupoval v súlade s ustanoveniami vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku, keď tento dôkaz nevykonal vzhľadom na priebeh dokazovania predmetnej veci. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne, ktoré z vykonaných dôkazov vykoná. Súd nebol povinný vykonať každý navrhnutý dôkaz, práve naopak, súd rozhodol, ktoré dôkazy vykoná podľa ich opodstatnenosti, relevancie, hospodárnosti, efektívnosti. Aj keď svoj procesný postup v napadnutom rozhodnutí podrobne neodôvodnil, z ďalšieho priebehu dokazovania jasne vyplynulo, že vzhľadom na prijaté právne závery, dôkaz navrhovaný žalobcom bol pre rozhodnutie súdu neúčelný a nehospodárny. 43. Odvolací súd považoval za správne aj rozhodnutie konajúceho súdu o návrhu žalobcu na prerušenie konania. Žalobca v odvolaní vytkol súdu, ktorý na jednej strane návrh na prerušenie konania zamietol uznesením na pojednávaní konanom dňa 23.06.2016, na strane druhej však o návrhu na prerušenie rozhodol aj rozsudkom, keď vo výroku napadnutého rozsudku uviedol, že návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie o návrhu na prerušenie konania rozhodol duplicitne (najprv uznesením, potom rozsudkom), z ktorého dôvodu je tak rozhodnutie o prerušení konania zmätočné a nespĺňajúce základné zákonné atribúty súdneho rozhodnutia. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 23.06.2016 odvolací súd zistil, že na pojednávaní, na ktorom bol vo veci vyhlásený napadnutý rozsudok, súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. Konajúci súd postupoval v súlade s ust. § 167 a § 168 O.s.p., keď o návrhu žalobcu o prerušení konania rozhodol uznesením a nakoľko proti uvedenému uzneseniu je prípustné odvolanie, bolo potrebné súdom vypracovať jeho písomné vyhotovenie a doručiť ho účastníkom. Konajúci súd postupoval v súlade s ust. § 169 ods. 1, 2 O.s.p., keď výrok uznesenia a jeho odôvodnenie uviedol v písomnom vyhotovení rozsudku a nevyhotovil samostatné písomné vyhotovenie uznesenia. 44. K samotnému zamietnutiu návrhu na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., Ústavou SR (čl. 152 ods. 4) a so základným princípom OSP upraveným v § 6 OSP, v zmysle ktorého v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, keďže neboli splnené podmienky na prerušenie konania v zmysle cit. ust. zákona. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutie konajúceho súdu je aj v tejto časti náležite odôvodnené, spĺňajúce základné zákonné atribúty súdneho rozhodnutia. 45. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalobca v zmysle § 120 odsek 1 O.s.p. neuniesol svoju procesnú povinnosť, t.j. povinnosť na preukázanie ním tvrdených skutočností. Konajúci súd v danej veci úplne a dostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil, ako aj správne rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania. 46. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. 47. Odvolací súd záverom dodáva, že zamietol návrh žalobcu, aby prerušil odvolacie konanie s poukazom na ust. § 63 ods. 1, 2 a § 164 CSP až do okamihu zvolenia nového štatutárneho orgánu, resp. likvidátora žalobcu, nakoľko likvidátor žalobcu, ktorý je zároveň aj jeho jediným spoločníkom a bývalým konateľom, pán Y. K. dňa 06.04.2017 zomrel. 48. Podľa § 63 ods. 1, 2 CSP, ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve. 49. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet. 50. Ustanovenie § 63 CSP upravuje prípady, keď k strate procesnej subjektivity fyzickej osoby, teda k jej smrti došlo počas konania. Ustanovenie sa vzťahuje na smrť žalobcu, aj na smrť žalovaného. Ako je zrejmé z návrhu žalobcu na prerušenie konania, zomrel likvidátor žalobcu, ktorý bol zároveň aj jeho jediným spoločníkom a bývalým konateľom, a nie strana sporu - žalobca, ktorým je spoločnosť s ručením obmedzeným, takže citované ustanovenie zákona nie je možné na daný prípad aplikovať. Odvolací súd naviac dodáva, že oproti doterajšej právnej úprave (§ 107 ods. 1 a 3 O.s.p.) už v tej súčasnej súd nemá povinnosť a ani možnosť po smrti strany počas konania toto konanie prerušiť. Súd má po posúdení povahy sporu možnosť len konanie zastaviť alebo v konaní pokračovať. Taktiež nie je možné konanie prerušiť podľa žalobcom navrhovaného ust. § 164 CSP, nakoľko v dedičskom konaní po poručiteľovi Y. K. sa nerieši žiadna otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci. 51. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. 52. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 53. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 54. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).