Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/108/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114229635 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114229635.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: G.. E. W., A.. XX. XX. XXXX, W. C. J.. Č.. XX, O., zastúpená advokátom: JUDr. Ivan Jurčišin, Mlynská ul. č. 26, Košice, proti žalovanému: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad č. 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o zaplatenie istiny 38.195 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18. decembra 2015, č. k. 6C/96/2014 - 202, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobkyni p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 38.195 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 02. 04. 2014 do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, návrh vo zvyšku zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania vo výške 2.291,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 6.618,64 eur k rukám právneho zástupcu žalobkyne v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a), b), c), d), § 4 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a vecne tým, že protiprávnym konaním (prečinom usmrtenia) žalobkyne bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv maloletej A. Y. P. O., ktoré bolo vyvolané prevádzkou motorových vozidiel, a preto pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení je pojem škody potrebné vykladať tak, že pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, z dôvodu ktorého je žalovaný v konaní vecne pasívne legitimovaný. Uviedol, že ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje postihnutej fyzickej osobe domáhať sa ochrany proti subjektu zásahu a to najmä, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky zásahu a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, ktoré nemá charakter peňažnej náhrady, t. j. nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia s tým, že svojou povahou nejde o prostriedok represívny alebo reparačný, ale o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, a preto ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch a v prípade, ak by už toto zadosťučinenie nebolo postačujúce, umožňuje ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá má satisfakčnú funkciu a jej účelom je vyvážiť a zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu peňažnou formou, pričom výška takejto peňažnej náhrady závisí od voľnej úvahy súdu, ktorá však nemôže byť svojvôľou, nakoľko musí prihliadať na dve hľadiská, a to závažnosť spôsobenej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že subjektívne osobnostné právo je neoddeliteľným právom od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú dobu života fyzickej soby, a keďže je právom rýdzo osobným, nemôže sa podľa citovaných ustanovení pred súdom úspešne domáhať občianskoprávnej ochrany nikto iný, ako sama dotknutá - konkrétna fyzická osoba, tzn., že na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná (vždy) iba tá fyzická osoba, voči ktorej osobnosti smeroval (neoprávnený) zásah, pričom právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako právo nemajetkové, zaniká jej smrťou (§ 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a neprechádza smrťou fyzickej osoby na dedičov, resp. nestáva sa predmetom dedenia. Uviedol, že smrťou fyzickej osoby však vzniká taxatívne určenému okruhu osôb zo zákona (§ 15 Občianskeho zákonníka) zvláštne subjektívne právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby, a to právo na tzv. postmortálnu ochranu osobnosti, ktoré je zvláštnym osobnostným právom na občianskoprávnu ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby, patriace nie zomrelému, ale osobám definovaným zákonom, ako právo na ochranu osobnosti iného, a existuje z dôvodu, že hodnoty ako česť, dôstojnosť či potreba ochrany súkromia, prejavy osobnej povahy, existujúce za života, pretrvávajú aj po smrti zomrelého, keď v danej veci bolo nesporné, že protiprávnym konaním (prečinom usmrtenia) žalobkyne bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv maloletej A. Y. P. O., ktoré bolo vyvolané prevádzkou motorových vozidiel, pričom z ust. § 1 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. vyplýva, že jeho predmetom je upraviť povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a takto určenému predmetu zodpovedá aj vymedzenie, na koho sa poistenie zodpovednosti vzťahuje (vzťahuje sa na každého, kto zodpovedá za škodu) a vymedzenie rozsahu poistného krytia, keď právna úprava rozsahu poistenia zodpovednosti v ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje, okrem prípadu uvedeného pod písmenom c), plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku (ust. § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka), a preto má poistený v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a) z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení s tým, že je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Poukázal na skutočnosť, že pojem „nákladov pri usmrtení“, ktorý zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu pre účely tohto zákona osobitne nedefinuje (definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník), treba vysvetľovať vo význame výdavkov, ktoré boli v súvislosti s usmrtením poškodeného preukázateľne vynaložené s tým, že výdavky je poisťovňa povinná za poškodeného nahradiť len vtedy, ak boli v skutočnosti vynaložené a ak sa tak stalo v príčinnej súvislosti s úmrtím poškodeného, pričom osoba, ktorá ich vynaložila, je povinná ich nielen presne uviesť, ale aj preukázať. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že Občiansky zákonník za náklady pri usmrtení považuje náklady spojené s pohrebom, odškodnenie ktorých upravuje v ust. § 449 ods. 2 nachádzajúceho sa v Šiestej časti s názvom Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie s tým, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, nakoľko predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, a napriek tomu, že táto smernica nedefinuje pojem škoda, z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“. Uviedol, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu (napr. rozsudok Súdneho dvora zo 06. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA) a účelom právnej úpravy prijatej na pôde Európskej únie je to, aby každá škoda (v anglickom znení smernice „any loss or injury“) bola pokrytá povinným zmluvným poistením a poukázal na bod (22) smernice 2009/103/ES a uviedol, že európsku harmonizáciu rozsahu plnenia v rámci povinného poistenia motorových vozidiel inicioval Európsky dohovor o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel z 20. apríla 1959 vypracovaný v rámci Rady Európy, ktorého hlavnými cieľmi bolo zavedenie povinného zmluvného poistenia ujmy na zdraví a hmotnej škody v celej Európe, vytvorenie priamej žaloby poškodeného (tzv. „action directe“) voči poisťovni zodpovednej osoby, určenie minimálneho európskeho štandardu poistného krytia, ako aj povinnosť zmluvných štátov vytvoriť fond na náhradu škody, ktorý odškodňuje obete dopravných nehôd aj v prípade neexistencie poskytovateľa povinného poistenia motorových vozidiel. Poukázal na skutočnosť, že medzičasom bolo prijatých päť smerníc, ktoré boli neskôr v roku 2009 konsolidované smernicou 2009/103, ktorých primárnym cieľom je na jednej strane zjednodušiť voľný pohyb motorových vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a na druhej strane ide o zlepšenie ochrany v oblasti právnej úpravy poistenia obetí dopravných nehôd v Európskej únii prostredníctvom zabezpečenia jednotného minimálneho štandardu a o umožnenie účinného uplatňovania nárokov na náhradu škody zo strany obetí s tým, že ciele zákonodarcu Európskej únie boli dosiahnuté tým spôsobom, že prvá smernica najprv ukladá všetkým členským štátom zavedenie povinného poistenia zodpovednosti za škodu pokrývajúceho škody vzniknuté na území Únie, pričom členské štáty mali najprv právomoc určiť krytie škôd a podmienky povinného poistenia, v dôsledku čoho v ochrane naďalej existovali vážne medzery, konkrétne pokiaľ ide o cestujúcich vozidiel, keď druhá smernica neskôr stanovila minimálne normy v oblasti rozsahu povinného krytia ujmy na zdraví a škôd na majetku, čo viedlo k výraznejšej aproximácii ochrany účastníkov cestnej premávky v Európskej únii a napokon tretia smernica rozšírila osobnú pôsobnosť na ďalších cestujúcich motorových vozidiel okrem vodiča. Uviedol, že štvrtá smernica, ktorá sa nevzťahuje na spor vo veci samej, v podstate upravuje dopravné nehody, ku ktorým dochádza mimo krajiny pôvodu poškodeného, a aby si poškodená tretia osoba mohla jednoduchšie uplatniť nárok na náhradu škody, môže si v zmysle tejto smernice uplatniť nárok na náhradu škody v štáte svojho pobytu voči zástupcovi, ktorého v danom štáte poisťovňa zodpovednej osoby poverila likvidáciou predmetnej poistnej udalosti a napokon smernica 2005/14/ES aktualizovala a zlepšila systém poistenia motorových vozidiel v Spoločenstve predovšetkým tým, že priama žaloba upravená štvrtou smernicou bola rozšírená na všetky obete, avšak táto veľmi rozvinutá zákonodarná činnosť na úrovni Európskej únie nedokáže zakryť skutočnosť, že zákonodarné právomoci a voľnosť členských štátov pri preberaní právnych predpisov, ktoré v oblasti poistenia motorových vozidiel vyplývajú z obmedzeného a zároveň odvetvovo špecifického dosahu smerníc, sú veľmi rozsiahle, následkom čoho na jednej strane stále existuje priestor na osobitné vnútroštátne predpisy, no na druhej strane rastie nebezpečenstvo, že práve tento vysoký počet vnútroštátnych právnych predpisov bude stanovovať výnimky z ustanovení smerníc a v konečnom dôsledku nebude zodpovedať minimálnym normám práva Únie. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí ďalej poukázal na rozsudky Candolin a i. a Farrell, v ktorých Súdny dvor ukázal členským štátom hranice, ktoré pre ich regulačnú právomoc stanovuje právo Únie a sú v rámci posudzovania tejto prejudiciálnej otázky zvlášť dôležité s tým, že v týchto rozsudkoch najprv pripomenul vlastnú judikatúru, podľa ktorej z predmetu prvej, druhej a tretej smernice, ako aj z ich znenia vyplýva, že ich cieľom nie je harmonizácia zodpovednosti za škodu členských štátov a že podľa súčasného práva Spoločenstva samotné členské štáty môžu voľne upraviť zodpovednosť za škodu pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, pričom Súdny dvor v rozsudku C. správne uviedol, že je skutočne potrebné rozlišovať medzi povinnosťou poistného krytia cestujúcich na jednej strane a rozsahom ich odškodnenia na strane druhej, ak sa stanú obeťami nehody spôsobenej vozidlom a zatiaľ čo táto povinnosť je definovaná právnymi predpismi Spoločenstva, rozsah odškodnenia upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Uviedol, že v tejto súvislosti by v zásade bolo možné tvrdiť, že určenie rozsahu odškodnenia je vyhradené pre členské štáty, avšak Súdny dvor spresnil, že „Členské štáty musia vykonávať svoje právomoci v súlade s právom Spoločenstva, a najmä s článkom 3 ods. 1 prvej smernice, s článkom 2 ods. 1 druhej smernice a s článkom 1 tretej smernice, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožnilo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom, odškodnenie ujmy, ktorú utrpeli.“ s tým, že vychádzajúc z cieľa ochrany smerníc spomenutý v dvoch citovaných rozsudkoch, Súdny dvor zdôraznil, že „vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať uvedeným ustanoveniam ich potrebný účinok, čo by bolo podľa Súdneho dvora v prípade, „ak by vnútroštátna právna úprava založená na všeobecných a abstraktných kritériách odnímala spolujazdcovi právo na odškodnenie prostredníctvom povinného poistenia vozidla alebo by takéto právo neprimerane obmedzovala len z dôvodu jeho účasti na vzniku škody“, pričom podľa Súdneho dvora rozsah odškodnenia poškodeného môže byť obmedzený „iba vo výnimočných prípadoch na základe konkrétneho posúdenia“. Poukázal na skutočnosť, že v roku 2009 bola na úrovni Európskej únie prijatá smernica európskeho parlamentu a rady č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinností tejto zodpovednosti, ktorá kodifikuje štyri predchádzajúce smernice, nakoľko právna úprava poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola vcelku roztrieštená a v záujme jasnosti a prehľadnosti bola kodifikácia nevyhnutná. Uviedol, že smernica sa používa na zosúladenie vnútroštátnych právnych predpisov jednotlivých štátov a môže byť určená členskému štátu, viacerým alebo všetkým členským štátom Európskej únie, a aby sa princípy stanovené v smernici dostali až k občanovi, musí zákonodarný zbor členského štátu vydať transpozičný predpis, ktorým vnútroštátne právne predpisy prispôsobí cieľom určeným v smernici, pričom v smernici sa ustanovuje konečný termín transpozície do vnútroštátneho práva, teda členské štáty majú na transpozíciu isté časové obdobie, ktoré im umožňuje zohľadniť svoje vnútroštátne špecifiká, keď k transpozícii musí dôjsť v lehote stanovenej v smernici. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal ďalej na skutočnosť, že právnymi aktmi prijatými na pôde Európske únie bolo zároveň zakotvené priame právo poškodeného domáhať sa svojho nároku voči poisťovni a v zmysle smernice 2009/103/ES je dôležité, aby mal poškodený právo uplatniť poistnú zmluvu a nárok na náhradu škody priamo voči poisťovacej spoločnosti, s cieľom zabezpečiť účinnú a rýchlu likvidáciu škody, a tak sa v maximálnej možnej miere vyhnúť nákladným súdnym konaniam, nakoľko predmetná smernica uvádza: „Skutočnosť, že osoba, ktorá utrpela ujmu, alebo škodu, má priame právo na žalobu proti poisťovni, je logickým doplnením určenia takýchto zástupcov a navyše zlepšuje právne postavenie poškodených osôb pri dopravných nehodách,...“ s tým, že podľa kapitoly 1, článok 1, bod 2 smernice 2009/103/ES: „poškodený znamená akákoľvek osoba oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami“ a ten istý bod znie v anglickom jazyku nasledovne: „injured party means any person entitled to compensation in respect of any loss or injury caused by vehicles“, a preto slovné vyjadrenie: „any loss or injury“ zahŕňa aj nemateriálnu ujmu, z čoho vyplýva, že uvedená smernica nebola transponovaná do nášho právneho poriadku v súlade s jej pôvodným účelom, pre ktorý bola prijatá, nakoľko nezabezpečuje obetiam a poškodeným ten rozsah práv, ktoré im priznáva legislatíva a judikatúra na úrovni Európskej únie. Uviedol, že vychádzajúc z účelu poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov, jeho účelom je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou, keď aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti a pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia, a ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (gramatický výklad), resp. vychádzajúci z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu. Poukázal na skutočnosť, že zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná, a preto neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla tak, že do neho patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda, že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Uviedol, že pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. s tým, že rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je aj ústavne konformný, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Stotožnil s odlišným názorom U.. H. Č., ktorý vyjadril k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009, že pojem škoda je potrebné vykladať eurokonformne a tiež extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Súd prvej inštancie uviedol, že povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej, pričom tento záver nemôže spochybniť ani skutočnosť, že úprava týkajúca sa ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) je nezávislá od úpravy tzv. všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka), keď uvedené potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 24. 10. 2013 vo veci Haasová proti Petrík a Holingová, C-22/12 (predmetom ktorého bol návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa výkladu čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS a čl. 1 ods. 1 smernice Rady 90/232/EHS), z ktorého vyplýva, že členské štáty sú v zásade oprávnené upraviť si v rámci svojich režimov zodpovednosti za škodu najmä jednotlivé škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia uhradiť, rozsah ich náhrady ako aj osoby, ktoré majú nárok na túto náhradu. Poukázal na skutočnosť, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti dodržiavať právo EÚ a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smerniciam ich potrebný účinok, a preto sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami jednotlivých smerníc. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nakoľko rôzne jazykové verzie dotknutých smerníc používajú pojem „ujma na zdraví“, ako aj pojem „osobná ujma“, ktoré pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku“, je potrebné uplatniť tzv. extenzívny výklad uvedených pojmov, na základe ktorého patrí medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s dotknutými smernicami, aj nemajetková ujma a členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré boli obeťami dopravnej nehody, bola krytá poistením v určitých minimálnych sumách s tým, že na základe uvedeného preto dospel k záveru, že pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je pojem škody potrebné interpretovať tak, že pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, z dôvodu ktorého uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 38.195 eur, pozostávajúcu z plnenia žalobkyne titulom právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice - vidiek zo dňa 18. januára 2012, č. k. 15C/28/2008 - 194 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. mája 2013 č. k. 3Co/160/2012 - 223 a ako dôvodný posúdil aj nárok žalobkyne v časti zaplatených trov právneho zastúpenia protistrany a trov konania žalobkyne v konaní pred Okresným súdom Košice - okolie v právnej veci vedenej pod sp. zn. 15C/28/2008, ktoré posúdil ako účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením a náklady spojené s uplatňovaním nároku. Rozhodnutie o príslušenstve k žalobou uplatnenej istine odôvodnil právne ust. § 517 ods. 1 veta prvá, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vecne omeškaním žalovaného odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na plnenie uvedenej vo výzve zo dňa 10. 03. 2014, t. j. od 02. 04. 2014, od kedy žalobkyni priznal úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne do zaplatenia, a vo zvyšku súd návrh v časti uplatnených úrokov z omeškania zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 3, § 149 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že nakoľko mala žalobkyňa neúspech len v pomerne nepatrnej časti, priznal jej plnú náhradu trov konania vo výške 2.291,50 eur za trovy právneho zastúpenia, ktoré pozostávali z ôsmych úkonov právnej služby á 499,57 eur (príprava a prevzatie zastúpenia, výzva zo dňa 10. 03. 2014, podanie návrhu, podanie zo dňa 18. 09. 2014, účasť na pojednávaní dňa 10. 04. 2015, podanie zo dňa 14. 05. 2015, účasť na pojednávaní dňa 18. 05. 2015, účasť na pojednávaní dňa 18. 12. 2015), 4 x režijný paušál á 8,04 eur, 4 x režijný paušál á 8,39 eur, náhradu cestovných výdavkov za účasť na pojednávaní dňa 10. 04. 2015 (cesta Košice - Bratislava - Košice, motorové vozidlo zn. Q. F., základná náhrada 808 km x 0,183 eur, pohonné látky 4,6 1/100 x 808 x 1,190) v sume 192,09 eur, za účasť na pojednávaní dňa 18. 05. 2015 (cesta Košice - Bratislava - Košice, motorové vozidlo zn. Q. F., základná náhrada 808 km x 0,183 eur, pohonné látky 4,6 1/100 x 808 x 1,1213) v sume 192,94 eur, za účasť na pojednávaní dňa 18. 12. 2015 (cesta Košice - Bratislava - Košice, motorové vozidlo zn. Q. F., základná náhrada 808 km x 0,183 eur, pohonné látky 4,6 1/100 x 808 x 1,066) v sume 187,48 eur, náhrada za stratu času účasť na pojednávaní dňa 10. 04. 2015 (21 x á 13,98 eur), za účasť na pojednávaní dňa 18. 05. 2015 (21 x á 13,98 eur), za účasť na pojednávaní dňa 18. 12. 2015 (21 x á 13,98 eur), 20 % DPH, spolu 6.618,64 eur. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), a navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a v prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s dôvodmi podaného odvolania, žiadal v rozhodnutí pripustiť možnosť podať voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, keď otázka zásadného právneho významu spočíva v tom, či právo na náhradu nemajetkovej ujmy je v zmysle platného práva kryté z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie spočíva v nesprávnej aplikácii eurokonformného výkladu vnútroštátneho predpisu ohľadom rozsahu poistného krytia, ďalej v nezohľadnení pravidla zákazu výkladu contra legem a nezohľadnení právnej zodpovednosti štátu za nesprávnu implementáciu smernice. Poukázal na skutočnosť, že v danom prípade neprichádza do úvahy priame uplatnenie smernice ani aplikácia eurokonformného výkladu práva z dôvodu, že medzi účastníkmi súdneho konania je nesporné, že podľa rozsudku ESD zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 má byť čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. 04. 1972 interpretovaný tak, že povinným zmluvným poistením má byť krytá aj nemajetková ujma, pokiaľ takýto nárok poškodenej osobe vnútroštátny právny poriadok priznáva, avšak sporným zostala otázka právneho významu a záväzností tohto súdneho rozhodnutia pre tento prípad, otázka účinku smernice EÚ vo vzťahu k platnému vnútroštátnemu právu a otázka možnosti aplikácie eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho predpisu. Uviedol, že smernica EÚ je „záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány" (čl. 249 pod odsek 3 ZES), teda je adresovaná členským štátom (a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám ako nariadenie), ktoré majú povinnosť ju transponovať (prebrať) v predpísanej lehote do svojho vnútroštátneho právneho poriadku, pričom judikatúra Súdneho dvora rozlišuje dve možnosti aplikácie smerníc, nepriamu aplikáciu smernice na účely interpretácie vnútroštátneho práva, ktorá bez ohľadu na priamy účinok smernice umožňuje účastníkovi konania žiadať, aby súdny alebo správny orgán vykladal vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice (tzv. eurokonformný výklad) a priamu aplikáciu, ktorá vychádza z priameho účinku smernice, na základe ktorej fyzickej alebo právnickej osobe, resp. členskému štátu vyplývajú priamo zo smernice konkrétne práva, resp. povinnosti. Žalovaný v odvolaní poukázal na skutočnosť, že aplikácia smernice založená na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva umožňuje účastníkovi vnútroštátneho súdneho alebo správneho konania dosiahnuť podobný výsledok, aký by dosiahol v prípade priamej aplikácie smernice, ktorá je oveľa komplikovanejšia, pričom vnútroštátne orgány aplikácie práva sa majú vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (t. j. jeho výklad v súlade so smernicou), aby sa tak zabezpečil „reálny účinok“ smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Uviedol, že horizontálny priamy účinok smerníc je problematický a Európsky súdny dvor ho až donedávna nepripúšťal vôbec, a nakoľko individuálne osoby nie sú adresátmi smerníc, bolo by neprípustné, keby súkromná osoba, hoci konajúca v rozpore s určitou smernicou ES, mala byť zodpovedná za opomenutie štátu smernicu implementovať riadne a včas, a preto možno priznať priamy účinok smerníc len v rozsahu, v akom to môže byť na prospech jednotlivým osobám a poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 440/2011, v zmysle ktorého sa povinnosť interpretovať vnútroštátne právo v súlade s právom Európskej únie nazýva nepriamy účinok, pričom sa rozlišuje nepriamy účinok nápravný, nepriamy účinok určujúci a potvrdzujúci nepriamy účinok s tým, že nepriamy účinok nápravný predstavuje tzv. silné výkladové „ohnutie“ ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré až hraničí s priamou aplikáciou (priamym účinkom) smernice, napr. v situácii, keď v dôsledku nesprávnej implementácie smernice, text slovenského zákona nebude zodpovedať zneniu smernice (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 33Cdo 2894/2008) a nepriamy účinok určujúci predstavuje situáciu, keď vykonávací predpis pripúšťa viacero výkladov a zohľadnenie textu smernice (jej cieľa a zmyslu) umožní súdu prikloniť sa k jednej z alternatív možného výkladu. Uviedol, že nepriamy účinok potvrdzujúci predstavuje situáciu, pri ktorej súd na základe použitia štandardných výkladových metód vnútroštátneho práva dospeje k právnemu názoru, ktorý aj keď to nie je nevyhnutné, potvrdí konštatovaním, že tento výklad je v plnom súlade so znením smernice EÚ, keď nepriamy účinok smernice spočíva v povinnosti členského štátu vykladať znenie vnútroštátneho predpisu vo svetle znenia a cieľa smernice (rozsudky C-378/07 Angelidaki, C-397/01 Pfeiffer, C-282/10 Maribel Dominguez, C-268/06 Impact), avšak zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva (rozsudky C-378/07 Angelidaki, C-397/01 Pfeiffer, C-282/10 Maribel Dominguez, C-268/06 Impact) a pre prípad, že výsledok stanovený smernicou by nemohol byť dosiahnutý na základe výkladu, právo Spoločenstva ukladá členským štátom povinnosť nahradiť škodu, ktorú spôsobili jednotlivcom z dôvodu neprebratia smernice (C-6/90 a 9/90 Frankovich). Poukázal na skutočnosť, že jedným zo základných pravidiel stanovujúcich limity súladného výkladu stanoveného judikatúrou Súdneho dvora je pravidlo zákazu výkladu contra legem, v zmysle ktorého vnútroštátny súd nie je povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade so sekundárnym právom EÚ, pokiaľ by to znamenalo nutnosť vykladať ho celkom proti jeho zmyslu a ako príklad zohľadnenia pravidla zákazu výkladu contra legem poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prahe zo dňa 26. 02. 2006, že „rozpor (mezi směrnicí a zákonem) nemůže zdejší soud sám řešit; nelze tak učinit ani tzv. „eurokonformním výkladem“, kdy je předmětné ustanovení autorského zákona kogentní a žádný výklad neumožňuje.“ Uviedol, že podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20. 04. 2011 je chráneným predmetom za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život, a preto je jednoznačné, že vnútroštátna právna úprava, ktorá je pre súd pri rozhodovaní veci záväzná, jednoznačne a bez pochýb určuje, aké nároky sú z povinného zmluvné poistenia kryté (§ 4 zákona). Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že aj z výkladu zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ako celku je zrejmé, že nemajetková ujma pozostalých nie je uvedeným poistením krytá z dôvodu, že vnútroštátne právo v rámci náhrady škody nepriznáva takýto nárok (a ako príklad uviedol, že v Českej republike existuje odlišná vnútroštátna právna úprava, kde za škodu usmrtením pozostalým patrí jednorazové odškodnenie a tento ich nárok je následne krytý povinným zmluvným poistením), a preto ani eurokonformným výkladom nie je možné dospieť k záveru, že nemajetková ujma v zmysle ust. § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka je krytá z povinného zmluvného poistenia, nakoľko zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, ktorý by v tomto prípade znamenal pripísanie náhrady škody poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje vnútroštátna právna norma. Uviedol, že v otázke nemožnosti priamej aplikácie smernice v sporoch medzi jednotlivcami je rozhodovacia činnosť Súdneho dvora ustálená, keď vo veci C-82/10 Dominguez, predmetom ktorej bola vnútroštátna úprava odporujúca smernici, predložil vnútroštátny súd (okrem ďalších otázok) Súdnemu dvoru aj otázku, či ukladá článok 7 smernice č. 2003/88 povinnosť neuplatniť odporujúce vnútroštátne ustanovenie, kedy sa vnútroštátny súd v podstate pýtal, či sa má článok 7 smernice 2003/88 interpretovať v tom zmysle, že vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s článkom 7, sa nesmie uplatniť s tým, že priama aplikácia ustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný, pričom priama aplikácia ustanovenia smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, to znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený vertikálny priamy účinok, a ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby, v dôsledku čoho im nemôže byť uložená na základe neprebratej smernice žiadna povinnosť. Poukázal na skutočnosť, že priama aplikácia smernice prichádza teda do úvahy len v sporoch, kde je žalovaným členský štát, resp. akýkoľvek orgán konajúci v jeho mene a nevýhody, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z nemožnosti priamej aplikácie smernice v súkromnoprávnych sporoch, môžu byť okrem využitia inštitútu eurokonformného výkladu čiastočne vykompenzované aj prostredníctvom konania proti štátu o náhradu škody spôsobenej porušením komunitárneho práva, presnejšie porušením povinnosti včasnej, úplnej a správnej transpozície smernice s tým, že významným rozhodnutím v otázke priamej aplikácie smernice je rozhodnutie vo veci C-152/84 Marshall, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že bezpodmienečné a dostatočne určité ustanovenia smernice, ktoré neboli členským štátom implementované do konca stanoveného obdobia alebo neboli implementované správne, majú priamy účinok a jednotlivci sa ich môžu dovolávať proti členskému štátu, preto táto záväzná povaha smerníc vytvára povinnosti len členskému štátu, ktorému je adresovaná a nie jednotlivcom, pričom Súdny dvor už v ustálenej judikatúre rozhodol, že smernica nemôže zakladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na smernicu ako takú voči nemu nemožno odvolávať (C-152/84 Marshall, bod 48, C-91/92 Faccini Dori, bod 20, C-201/02 Wells, bod 56). Uviedol, že smernice sa nemožno dovolávať voči jednotlivcom, ale možno sa jej dovolávať proti štátu, bez ohľadu na postavenie v akom štát vystupuje, či už ako zamestnávateľ, alebo ako verejný orgán (rozsudky C-356/05 Farrell, bod 40, C-188/89 Foster a i., bod 20; C-343/98 Collino a Chiappero, bod 23, ako aj C-157/02 Rieser Internationale Transporte, bod 24) a vzhľadom k tomu, že v tomto konaní nemá postavenie štátu, nie je teda ani subjektom, voči ktorému by sa mohla žalobkyňa domáhať priameho účinku smernice, keď je povinný aplikovať na súdenú vec účinné a záväzné právne predpisy, ktorými členský štát uplatnil na jednej strane svoje právo voľne stanoviť režim zodpovednosti za škodu (rozsudky C-348/98 Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira, body 23 a 29, C-537/03 Candolin a i., bod 24) a na strane druhej vykonal svoju povinnosť zabezpečiť krytie zodpovednostných nárokov povinným zmluvným poistením, a preto jediným záväzným právnym predpisom, ktorý ustanovuje rozsah poistného krytia z povinného zmluvného poistenia a na základe ktorého je možné v súdenej veci rozhodovať, je práve zákon č. 381/2001 Z. z., a ako vyplýva zo všetkých uvedených právnych skutočností, nie je v právomoci súdu v tejto veci rozhodnúť v rozpore s týmto záväzným právnym predpisom, ani nie je možné rozhodnúť na základe aplikácie hore uvedených smerníc z dôvodu ich nezáväznosti pre sporové strany, teda nie je možné zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla interpretovať „eurokonformným“ spôsobom. Poukázal na skutočnosť, že eurokonformný výklad prichádza do úvahy len v prípade, ak želateľný výklad (ten, ktorý bol v súlade so sekundárnym Európskym právom) je možné dosiahnuť aplikáciou aspoň väčšiny druhov výkladu právnej normy, avšak v prejednávanom prípade nie je možné, vzhľadom na jednoznačný text zákona č. 381/2001 Z. z. dospieť k záveru, že nemajetková ujma je de lege lata krytá zákonom o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a to ani gramatickým výkladom, pretože rozsah krytia je jednoznačne a jasne vymedzený v ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. a neobsahuje zmienku o nemajetkovej ujme, ale len o škode, pričom samotný súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí odmietol aplikovať gramatický výklad, nakoľko tento striktne odlišuje ujmu a škodu, avšak vzhľadom na jednoznačné vymedzenie rozsahu poistného krytia (poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20. 04. 2011) nejedná sa teda o prípad, keď by bol právny predpis implementovaný nejasne a nezrozumiteľne, v dôsledku čoho by umožňoval rôzny výklad (nepriamy účinok určujúci). Uviedol, že k tomuto záveru nie je možné dospieť ani logickým výkladom, vzhľadom na jednoznačnú pojmovú a obsahovú odlišnosť inštitútu škody a nemajetkovej ujmy, a preto nie je možné ich stotožnenie, ani účelovým výkladom, nakoľko viazanosť súdu zákonom neznamená bezpodmienečnú nutnosť doslovného výkladu aplikovaného ustanovenia, ale aj viazanosť zmyslom a účelom zákona. V tejto súvislosti poukázal na stanovisko pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 21. 05. 1996, sp. zn. Pl. ÚS-st.-1/96, že v prípade konfliktu medzi doslovným znením zákona a jeho zmyslom a účelom je dôležité stanoviť podmienky priority výkladu e ratione legis pred výkladom jazykovým, podmienky, ktoré by mali predstavovať bariéru možnej ľubovôle pri aplikácii práva, pričom zmysel a účel zákona možno vyvodiť predovšetkým z autentických dokumentov, ktoré vypovedajú o vôli a zámere zákonodarcu (dôvodová správa k zákonu, argumentácia z rozpravy pri prijímaní zákona), ako aj z prameňov práva. Pri aplikácií právneho ustanovenia je nutné prvotne vychádzať z jeho doslovného znenia. Len v prípade jeho nejasnosti a nezrozumiteľnosti (umožňujúcej viac interpretácií), ako aj v prípade rozporu doslovného znenia daného ustanovenia s jeho zmyslom a účelom, o ktorých jednoznačnosti a výlučnosti niet akýchkoľvek pochybností, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred výkladom jazykovým. Žalovaný ďalej uviedol, že zo žiadneho z ustanovení dôvodovej správy k zákonu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nevyplýva zámer zákonodarcu kryť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného poistenia, teda štát nikdy neuvažoval pri tvorbe právneho predpisu nad krytím nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia, nikdy neboli vytvárané technické rezervy pre tento druh rizika a nikdy nebolo kalkulované poistné pre tento druh krytia s tým, že v samotnej dôvodovej správe k zákonu č. 381/2001 Z. z. sa výslovne uvádza, že „Rozsah poistenia zodpovednosti je v návrhu vymedzený s ohľadom na nároky vyplývajúce z tohto zákona, jednotlivé zložky náhrady škody a na územnú platnosť poistenia.“ s tým, že pojem „škoda“, ako aj pojem „nemajetková ujma“ majú v platnom právnom poriadku jasne zadefinovaný obsah a aj z ich zákonného vymedzenia, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že sa nejedná o obsahovo totožné právne inštitúty, preto jednoznačná obsahová a najmä pojmová odlišnosť týchto právnych inštitútov neumožňuje v interpretácií ich nejasnosti, či nezrozumiteľnosti, aplikovať interpretáciu e ratione legis. Uviedol, že k uvedenému záveru nie je možné dospieť ani systematickým výkladom, keďže vzhľadom na rozdielnu a oddelenú úpravu ochrany osobnosti a náhrady škody v Občianskom zákonníku nie je možné stotožniť škodu a ujmu s tým, že platný Občiansky zákonník a rovnako aj súčasná civilistická právna teória striktne od seba rozlišuje právo na ochranu osobnosti a s ním spojené právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a právo na náhradu škody v zmysle ust. § 415 až § 450 Občianskeho zákonníka, ktoré rozlíšenie vychádza zo samotnej štruktúry civilného kódexu, keď právo na ochranu osobnosti je vymedzené v 1. časti Občianskeho zákonníka, nakoľko je úzko späté s nositeľom tohto práva - fyzickou osobou a na druhej strane právo na náhradu škody je upravené v samostatnej 6. časti kódexu, v ktorej je ucelene rozpracovaná problematika jednotlivých druhov občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, ako aj rozsah jej náhrady. Poukázal na skutočnosť, že odlišnosť uvedených dvoch inštitútov potvrdzuje aj samotné znenie ust. § 16 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa uvádza, že ak niekto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí inému škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovenia tohto zákona o zodpovednosti za škodu, teda uvedeným ustanovením zákon pripúšťa kumuláciu nároku na nemajetkovú umu a nároku na náhradu škody, čím zdôrazňuje ich vzájomnú odlišnosť. Uviedol, že dospieť k záveru, že nemajetková ujma je de lege lata krytá zákonom o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, napokon nemožno ani historickým výkladom, nakoľko nikdy v histórií nebol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy krytý z povinného zmluvného alebo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nakoľko v samotných právnych predpisoch, či v historických prameňoch práva neexistuje jediná zmienka o tom, že by zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola niekedy v právnej histórií platnosti právneho poriadku odškodňovaná nemajetková ujma z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu. Poukázal na skutočnosť, že právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo svojej rozhodovacej praxi rozlišujú aj súdy (rozhodnutie Vrchního soudu v Olomouci, sp. zn. 3To 183/98, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 04. 2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009) s tým, že aplikácia smerníc na základe nepriameho účinku smerníc je limitovaná výkladom contra legem vnútroštátneho práva, a preto vnútroštátny súd nemôže interpretovať ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorý v zmysle svojho znenia, ako aj rozhodovacej činnosti súdov nepokrýva nemajetkovú ujmu v peniazoch tak, že tento nárok pokrýva, pričom priameho účinku smerníc, na ktoré je kladená požiadavka obsahovej bezpodmienečnosti a dostatočnej presnosti, sa jednotlivec môže dovolávať len voči členskému štátu a nie voči jednotlivcovi. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že predmetom poistného krytia nie je nemajetková ujma, čo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 20. 04. 2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009, v ktorom uvádza: „Zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu v ust. § 2, v ktorom vymedzuje pojmy pre účely tohto zákona, pojem škoda osobitne nedefinuje a definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník (čo treba rozumieť pod pojmom škoda nevysvetľuje ani teraz platná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16. 09. 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel), avšak v Občianskom zákonníku sa nachádza právna úprava spôsobu a rozsahu náhrady (§ 442 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorá okrem iného vymedzuje, čo sa pri škode na zdraví a usmrtení odškodňuje a nakoľko zákon č. 381/2001 Z. z. pojem škoda nevymedzuje osobitným spôsobom a nemá ani špeciálne ustanovenie, čo sa odškodňuje, niet dôvodu takto vymedzenú škodu v Občianskom zákonníku nestotožniť so škodou vyjadrenou v § 4 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, a preto chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život.“. Poukázal na skutočnosť, že z uvedeného rozhodnutia možno vyvodiť jednoznačný záver, že de lege lata nie je nemajetková ujma krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu, pričom na uvedenej skutočností nič nemení ani existencia rozhodnutia Súdneho dvora C-22/2012 vo veci Katarína Haasová/ Rastislav Petrík, nakoľko v tomto súdnom rozhodnutí sa súd nezaoberal výkladom vnútroštátneho práva (či je de iure nemajetková ujma krytá), ale len vykladal smernicu s tým, že v žiadnej časti rozhodnutia nepovedal, že nemajetková ujma je krytá vnútroštátnym právom, len skonštatoval, že má byť krytá, avšak smernica ako sekundárny prameň Európskeho práva zaväzuje len štát, nie jednotlivca a je povinnosťou štátu zosúladiť vnútroštátne právo so smernicou. Žalovaný v odvolaní poukázal aj na skutočnosť, že v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora z predmetu prvej, druhej a tretej smernice, ako aj z ich znenia vyplýva, že ich cieľom nie je harmonizácia zodpovednosti za škodu členských štátov a že podľa súčasného práva Spoločenstva, samotné členské štáty môžu voľne upraviť zodpovednosť za škodu pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel. Uviedol, že v článku „Náhrada nemajetkovej ujmy a povinné zmluvné poistenie“ vo svetle rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová publikovaného v Zborníku z konferencie (20. Slovenské dni práva, Bratislava, 02. a 03. októbra 2014), ktorého autorom je JUDr. Imrich Fekete, CSc., ktorý na základe vyššie uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ konštatoval, že náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody v Slovenskej republike ako súčasť ochrany osobnostných práv, nie je predmetom úpravy európskeho práva, pretože táto problematika spadá v zmysle zakladateľských dokumentov EÚ do právomoci členského štátu, harmonizácia právnych úprav sa netýka spôsobu a rozsahu náhrady škody a v nadväznosti na vyššie uvedené ESD vo výroku svojho rozsudku zámerne neuviedol, že povinné zmluvné poistenie „kryje“ aj nároky pozostalých, ale iba to, že toto poistenie „má pokrývať“ aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, ktoré boli usmrtené pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že v predmetnom článku sa uvádza, že z ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. vyplýva, že toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví“, pričom škodu na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne od seba odlišuje, ako aj skutočnosť, že ESD nekonštatoval v citovanom rozsudku rozpor ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. s niektorou zo smerníc upravujúcich poistenie zodpovednosti motorových vozidiel a zároveň poukázal aj na záver autora uvedeného článku, že v Slovenskej republike platí princíp písaného práva, čo je v protiklade s princípom sudcovskej tvorby práva, a preto rozsudok Súdneho dvora EÚ nemá subsidiárny právny účinok na právny poriadok SR, ktorý je v predmetnej oblasti daný výslovnou právnou úpravou. V súvislosti s rozhodnutím Európskeho súdneho dvora, sp. zn. C-22/12 zdôraznil, že v uvedenej veci dopravná nehoda bola spôsobená na území Českej republiky a v zmysle Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody uzavretého v Haagu dňa 04. 05. 1971, ktorý ratifikovala Slovenská republika aj Česká republika, ako i ďalšie krajiny, rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode, preto uvedené rozhodnutie nie je možné aplikovať v prejednávanej veci, nakoľko slovenská právna úprava pod pojmom škoda nerozumie nemajetkovú ujmu, teda takú ujmu, ktorú je povinná uhradiť osoba, ktorá zásah do osobnostných práv spôsobila. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 04. 2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009 z ktorého vyplýva, že slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, pričom obdobný právny názor bol vyslovený v rozsudkoch, ktoré súdu prvého inštancie v priebehu konania predložil (rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 5Co/141/2011, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 06. 03. 2012, č. k. 13Co/39/2012 - 110, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 04. 2015, sp. zn. 11Co/60/2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 06. 2014, sp. zn. 12Co/89/2013, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 09. 2015, sp. zn. 16Co/1458/2014) s tým, že povinnosť riadne transponovať a implementovať smernicu je členskému štátu uložená primárnym právom a stanovenie právnych následkov porušenia tejto povinnosti je obsahom všeobecnej zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva a pokiaľ ide o priamy účinok smernice a možnosť dovolávať sa priamej aplikácie tzv. motorových smerníc pred vnútroštátnym súdom voči jednotlivcom, podľa ustálenej judikatúry ustanovenie smernice má priamy účinok len vtedy, ak je z hľadiska svojho obsahu bezpodmienečné a dostatočne presné. Uviedol, že smernice, ktoré neboli členským štátom implementované do konca stanoveného obdobia alebo neboli implementované správne, majú priamy účinok a jednotlivci sa ich môžu dovolávať proti členskému štátu, pričom táto záväzná povaha smerníc vytvára povinnosti len členskému štátu, ktorému je adresovaná a smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcom, čo už v ustálenej judikatúre rozhodol aj Súdny dvor (C-152/84 Marshall, bod 48, C-91/92 Faccini Dori, bod 20, C-201/02 Wells, bod 56), a preto sa smernice nemožno dovolávať voči jednotlivcom, ale proti štátu, bez ohľadu na postavenie v akom štát vystupuje, či ako zamestnávateľ, alebo ako verejný orgán (rozsudky C-356/05 Farrell, bod 40, C-188/89 Foster a i., bod 20; C-343/98 Collino a Chiappero, bod 23, ako aj C-157/02 Rieser Internationale Transporte, bod 24), a vzhľadom k tomu, že žalovaný v tomto konaní nemá postavenie štátu, nie je teda ani subjektom, voči ktorému by sa mohla žalobkyňa domáhať priameho účinku smernice. Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na to, že smernice sa používajú na zosúladenie vnútroštátnych právnych predpisov štátov a poukazuje aj na povinnosť štátu vydať transpozičný predpis, čo v danom prípade asi nebolo, mal vyvodiť právny záver, že za takéto pochybenie nesie zodpovednosť štát a nie žalovaný. Žalovaný zároveň namietol aj správnosť výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania z dôvodu, že súčasťou trov právneho zastúpenia (6.618,64 eur) boli aj náklady na cestovné výdavky za použité motorové vozidlo zn. Q. F., (bez evidenčného čísla), pričom mal vedomosť o tom a vyplýva to aj z nahrávok z pojednávaní, že na prepravu právny zástupca používal vlakovú dopravu, a preto je uvedený nárok za použitie motorového vozidla priznaný nedôvodne. 3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 609,78 eur (1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu á 499,57 eur + režijný paušál 8,58 eur + 20 % DPH). Namietla, že argumentácia žalovaného, že v danom prípade nie je možné priznať smernici nepriamy účinok z dôvodu, že eurokonformný výklad zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel by bol contra legem, ako aj odkaz žalovaného na výkladové metódy, prostredníctvom ktorých podľa jeho názoru nie je možné dospieť k záveru, že de lege lata je nemajetková ujma krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu, je nesprávna a účelová a nestotožnila sa ani s jeho tvrdením, že pojem škoda obsiahnutý v ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. je vyjadrený tak určite a jasne, že neumožňuje rôzny výklad, nakoľko gramatický význam tohto pojmu nie je taký jednoznačný, ako sa snaží vykresliť žalovaný a súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, strata na zárobku a pod.), ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Uviedla, že právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie), pričom je nesporné, že účelom poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla je zmierniť dôsledky týchto škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Poukázala na skutočnosť, že v danom prípade nič nebránilo konajúcemu súdu, ba dokonca tento bol povinný aplikovať eurokonformný výklad a interpretovať pojem škoda pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vo svetle komunitárneho práva, ktoré pod pojmom škoda rozumie aj nemajetkovú ujmu s tým, že právny názor, že pojem škoda je potrebné pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vykladať eurokonformne a extenzívne tak, že pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode vyjadril Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku zo dňa 03. marca 2010, č. k. 11Co/12/2009 - 370, ako aj Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa 26. mája 2015, sp. zn. 20Co/183/2014, ktorý uzavrel, že nakoľko citovaný právny predpis výslovne nevylučuje náhradu nemajetkovej ujmy, keď v tejto súvislosti je potrebné vychádzať z extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu, pričom pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma aj nemajetková, spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, aplikujúc eurokonformný výklad zákona, je daný právny nárok proti poisťovateľovi z povinného zmluvného poistenia, pretože povinné zmluvné poistenie kryje aj náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy. Nestotožnila sa ani so zavádzajúcou interpretáciou rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/2012, ktorý vo svojom rozhodnutí z 24. 10. 2013 jednoznačne konštatoval, že dotknuté ustanovenia smerníc sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej, pričom ďalej v bodoch 56 a 57 uviedol, že v prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, majú osoby nachádzajúce sa v postavení pani Haasovej a jej dcéry v súlade s § 11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka (rovnako aj slovenského Občianskeho zákonníka) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca a tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť, že tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle. Uviedla, že je síce pravdou, že Súdny dvor pri svojej rozhodovacej činnosti nepodával výklad ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ale pri podávaní výkladu dotknutých ustanovení smerníc sa Súdny dvor zaoberal aj dotknutými ustanoveniami zákona č. 381/2001 Z. z., kde v bode 13 rozsudku ustanovenie § 4 tohto zákona dokonca aj presne citoval, z čoho vyplýva, že Súdny dvor pri podávaní výkladu smerníc zohľadnil platnú právnu úpravu zákona č. 381/2001 Z. z. a nikde vo svojom rozhodnutí nekonštatoval, že ustanovenie § 4 tohto zákona je v rozpore so smernicou, ale práve naopak. Poukázala na skutočnosť, že Súdny dvor po právnom posúdení všetkých relevantných ustanovení aj vnútroštátnych právnych predpisov, plne zohľadňujúc platnú vnútroštátnu právnu úpravu konštatoval, že ak vnútroštátne právo upravuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na základe zodpovednosti povinného, v takom prípade povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, a preto pokiaľ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody na základe zodpovednosti poisteného je upravený v ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla náhradu takejto nemajetkovej ujmy pokrýva. Uviedla, že záväznosť výkladu podaného Súdnym dvorom v tomto rozsudku je nespochybniteľná a tento výklad dotknutých smerníc je pre členské štáty a vnútroštátne súdy záväzný, preto bol súd prvej inštancie povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Európskej únie, čo aj urobil, teda v tomto prípade bolo potrebné priznať citovaným smerniciam nepriamy účinok a vykladať pojem škoda pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vo svetle komunitárneho práva, ktorý pod pojmom škoda rozumie aj nemajetkovú ujmu, pričom nie je v žiadnom prípade možné považovať takýto výklad za výklad contra legem, nakoľko žiadne ustanovenie právnej úpravy Slovenskej republiky nevylučuje možnosť náhrady nemajetkovej ujmy blízkych osôb obete dopravnej nehody z povinného zmluvného poistenia, práve naopak, účelom poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou, a preto neexistuje rozpor medzi vnútroštátnym právom a sekundárnym právom Európskej únie. Poukázala na skutočnosť, že vnútroštátne súdy uplatňujúce vnútroštátne právo sú povinné vykladať ho v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice preto, aby sa dosiahol výsledok ňou sledovaný a takto konali v súlade s článkom 249 tretím odsekom ZES, teraz článok 288 ZFEÚ (Konstantinos Adeneler a i. C-212/04, bod 108, Pfeiffer a i. C-397/0 až C-403/01, bod 113), pričom zásada konformného výkladu vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (Konstantinos Adeneler a i. C-212/04, bod 111, Pfeiffer a i. C-397/0 až C-403/01, body 115, 116, 118 a 119). Uviedla, že nakoľko slovenská právna úprava obsahuje úpravu zodpovednosti poisteného za náhradu nemajetkovej ujmy (§ 11 až § 13 Občianskeho zákonníka) a úprava zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla náhradu takejto ujmy nijakým spôsobom nevylučuje, aplikujúc eurokonformný výklad, je pod pojem škoda na zdraví nevyhnutné zahrnúť aj nemajetkovú ujmu, a preto súd prvej inštancie rozhodol správne, ak jej uplatňovaný nárok priznal. 4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podporuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. marca 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012, ktoré k vyjadreniu pripojil. 5. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného uviedla, že právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. marca 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012 bol prekonaný minimálne piatimi rozhodnutiami Ústavného súdu SR, naposledy rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 11. októbra 2016, č. k. III. ÚS 666/2016 - 36 s tým, že súd prvej inštancie na podklade doložených dôkazov z jej strany i ustálenej judikatúry konštatoval vo svojom rozsudku, že konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie väzieb členov rodinného vzťahu stratou obidvoch rodičov je konaním, ktoré nesie znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých dcér, ktoré museli byť vychovávané starým otcom, nakoľko iných príbuzných nemali. Poukázala na skutočnosť, že dokazovanie prvoinštančného súdu preukázalo sociálne, morálne, citové i kultúrne väzby medzi usmrtenými rodičmi a maloletými dcérami, teda bolo dôvodné, aby zaplatila pozostalým nemajetkovú ujmu vo výške stanovenej súdom, a keďže v nadväznosti na to zaplatila pozostalým súdom určenú istinu s príslušenstvom, ako aj trovy konania vo veci, vznikol jej nárok na náhradu škody zo zákonného poistenia jej motorového vozidla titulom nemajetkovej ujmy, ktorú zaplatila pozostalým A. Y. P. O. na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Košice - okolie, sp. zn. 15C/28/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice, sp. zn. 3Co/160/2012. Uviedla, že právne závery vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 301/2012 sú právne neudržateľné, nielen in concreto vo vzťahu k prejednávanej veci, ale aj z hľadiska spôsobu (ne)aplikácie práva EÚ súdom (orgánom) členského štátu EÚ, pričom spôsob akým sa Najvyšší súd SR vysporiadal s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová, sa zásadne prieči legálnemu rámcu, ktorý bol kreovaný Zmluvou o EÚ a tiež Zmluvou o fungovaní EÚ, nakoľko v skúmanom rozsudku absentuje precízna legálna argumentácia, najmä vo vzťahu k precedentným záverom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová a zároveň rozsudok nerešpektuje základné pravidlá aplikácie komunitárneho práva tak, ako sa k tomu zaviazala Slovenská republika a ako vyplývajú z Čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, a preto sa nestotožnila s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorom napriek tomu, že zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení nevylučuje náhradu nemajetkovej ujmy, rozhodol v neprospech žalobcov a ich oprávnených nárokov na plnenie nemajetkovej ujmy zo zákonného poistenia, keď tým, že túto skutočnosť neakceptoval, rozhodol nezákonne a nesprávne, keďže nerešpektoval konkrétne predpisy sekundárneho práva EÚ smernicu 722/166/EHS z 24. 04. 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady č. 84/5/EHS z 30. 11. 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. 05. 2005 a čl. 1 prvý odsek tretej smernice rady 90/232/EHS zo 14. 05. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré sa majú interpretovať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Uviedla, že ak slovenský zákonodarca do zákonného pojmu „škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákona nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa vzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc (v súčasnosti už len konsolidovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole povinnosti plnenia poistenia tejto zodpovednosti) do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovanej Súdnym dvorom. Poukázala aj na skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozsudku vôbec neskúmal možnosť implementácie eurokonformného výkladu prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej únijnej regulácie, pričom Súdny dvor EÚ vydal usmernenie, v ktorom požaduje od vnútroštátnych súdov, aby v prípade nesplnenia povinnosti riadnej transpozície smernice členským štátom vykladali ustanovenia vnútroštátneho práva v čo najvyššej možnej miere tak, aby mohli byť použité v súlade s cieľmi tejto smernice (napr. rozsudok z 13. 07. 2000 vo veci CENTROSTEEL, C-456/98), pričom rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/2012 zdôrazňuje, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok (rozsudok z 30. 06. 2005 vo veci CANDOLIN a ďalší, C-537/03, rozsudok z 23. 10. 2012 vo veci MARQUES ALMEIDA, C- 300/10). Uviedla, že Súdny dvor EÚ v usmernení a v uplatnení práva v jednotlivých rozhodnutiach uvádza, že členské štáty majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 odsek 2 druhej smernice. Poukázala na skutočnosť, že súdny spor Haasová a jej dcéry, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Prešove a v súlade s § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka platného v Českej republike priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca, pričom tento záver Súdneho dvora EÚ nemôže spochybniť ani okolnosť, že vláda SR v danom prípade odvolávajúc sa, že tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova, nakoľko v ďalšej časti odpovede Súdneho dvora EÚ v bode 58 sa konštatuje, že ak zodpovednosť poisteného podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 českého a slovenského Občianskeho zákonníka a vznikla na základe dopravnej nehody, ktorá mala občianskoprávnu povahu nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktorú odkazujú uvedené smernice (rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 645/2015) s tým, že nie všetky súdy sa stotožňujú s právnym záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa 31. marca 2016, sp. zn. 21Co/60/2015 explicitine uviedol, že pri aplikácií všetkých výkladových metód a nielen jednej izolovane je dôvodný záver, že slovenská právna úprava obsahuje povinnosť poisťovne z povinného zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na zdraví. Uviedla, že žalovaný neuniesol ani doloženým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dôkazné bremeno, ktorým by vyvrátil dôvody uvedené v žalobe, a preto je jeho odvolanie nedôvodné a prieči sa dobrým mravom v poistných vzťahoch prevažne k nej, keďže plnila pozostalým dcéram, ktoré stratili oboch rodičov vo veku 10 a 11 rokov. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. januára 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalobkyne upovedomení zákonným spôsobom. 7. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 38.195 eur s príslušenstvom, titulom náhrady nemajetkovej ujmy, keď dospel k záveru, že ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pod pojem „škoda“ zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ust. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka. 8. Z obsahu žaloby žalobkyne podanej na súd prvej inštancie dňa 06. 06. 2014 (na Okresný súd Košice - okolie) vyplýva, že nárok na zaplatenie istiny 38.195 eur si v konaní uplatnila na tom skutkovom základe, že dňa 16. 02. 2006 zavinila osobným motorovým vozidlom továrenskej značky E. Y., B.: O. XXX I., na ktoré mala so žalovaným uzavretú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení dopravnú nehodu, pri ktorej zahynuli Q. O. Y. H. O., a preto je žalovaný povinný z povinného zmluvného poistenia (v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a/, c/ zákona č. 381/2001 Z. z.) nahradiť nemajetkovú ujmu v sume 30.000 eur, ktorú na základe rozsudku Okresného súdu Košice - vidiek zo dňa 18. januára 2012, č. k. 15C/28/2008 - 194 v spojení v rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 23. mája 2013, č. k. 3Co/160/2012 - 223 zaplatila pozostalým maloletým A. Y. P. O., nahradiť trovy právneho zastúpenie pozostalých v uvedených súdnych konaniach v sume 3.600 eur, ako aj vlastné trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 2.795 eur a zaplatenom súdnom poplatku v sume 1.800 eur. 9. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. 10. Podľa Článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, môže Slovenská republika medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 11. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. 12. Podľa Článku 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú.. Q.. B. D. XXX, X.. X; P.. Q.. XX/XXX, X.. XX), každý členský štát prijme všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území, je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení. 13. Článok 1 ods. 1 a 2 smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú.. Q.. B. D. X, XXXX, X.. XX; P.. Q.. XX/XXX, X.. X), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 (Ú. v. EÚ L 149, s. 14) stanovuje: 1. Poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví. 2. Bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek vyššie poistné krytie, ktoré môže byť stanovené členskými štátmi, každý členský štát požaduje, aby boli sumy, pre ktoré bude poistenie povinné, prinajmenšom: a) v prípade ujmy na zdraví výška minimálneho poistného krytia 1. 000. 000 eur na poškodeného alebo 5. 000. 000 eur na nehodu bez ohľadu na počet poškodených; b) v prípade škody na majetku 1. 000. 000 eur na nehodu bez ohľadu na počet poškodených. Ak je to potrebné, môžu členské štáty stanoviť prechodné obdobie maximálne päť rokov odo dňa implementácie smernice [2005/14], v priebehu ktorého prispôsobia svoje minimálne výšky poistného krytia sumám stanoveným v tomto odseku. Členské štáty, ktoré stanovia uvedené prechodné obdobie, o tejto skutočnosti informujú Komisiu a uvedú dĺžku trvania prechodného obdobia. V lehote 30 mesiacov odo dňa implementácie smernice [2005/14] zvýšia členské štáty poistné krytie najmenej na polovicu úrovne ustanovenej v tomto odseku. 14. Podľa Článku 1 smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú.. Q.. B. D. XXX, X.. XX; P.. Q.. XX/XXX, X.. XXX), poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 (smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972) bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúcu z prevádzky vozidla. 15. Štandardným prostriedkom na dosiahnutie cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc. 16. V posudzovanej veci priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza do úvahy, a to vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84), podľa ktorého na základe vtedajšieho čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať sa na smernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému členskému štátu, ktorému je určená“, z čoho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti jednotlivcom a ani ustanovenia smernice ako také, nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. 17. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ). 18. Nepriamy účinok smerníc Súdny dvor konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01), kde zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115). Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116). 19. Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že: „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“ 20. Ak teda slovenský zákonodarca do zákonného pojmu „škoda“ použitého v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákona nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa vzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc (v súčasnosti konsolidovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti) do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným Súdnym dvorom. 21. Odvolací súd sa vzhľadom na uvedený výklad nestotožnil s námietkou žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval eurokonformnú interpretáciu vnútroštátneho práva (ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z.), nakoľko jeho povinnosťou bolo práve skúmať možnosť jej použitia prostredníctvom tzv. nepriameho účinku smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, a dospel k správnemu právnemu záveru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu „škoda“ použitého v zákone č. 381/2001 Z. z. 22. K tvrdeniu žalovaného, že vzhľadom na jednoznačný text zákona č. 381/2001 Z. z. nie je možné dospieť k záveru, že nemajetková ujma je de lege lata krytá zákonom o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorý používa pojem „škoda“, a to ani použitím gramatického, logického, účelového, systematického, či historického výkladu, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že koncept súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku pri svojom vzniku skutočne vychádzal z pojmu škody ako materiálneho, a tým aj presne kvantifikovateľného postihnutia poškodeného, vyplývajúceho z ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk) vo vzťahu k odseku 2 toho istého ustanovenia, podľa ktorého pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, avšak zásadnú zmenu vývoja právneho poriadku a jeho interpretácie predstavuje vstup Slovenskej republiky do Európskej únie, pretože okrem vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept materiálneho poňatia škody v čase, keď integráciu do Európskej únie nebolo možné ani len predpokladať), je do neho oprávnený svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca. Pre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov verejnej moci disponujúcich právomocou rozhodovať v individuálnych prípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie. 23. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-22/12 a to na časť, v ktorej uviedol, že „55. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice. 56. V prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, majú osoby nachádzajúce sa v postavení pani Haasovej a jej dcéry v súlade s § 11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca. 57. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. 58. Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice.“ 24. Z uvedeného vyplýva, že Súdny dvor na otázku, či české (a vzhľadom na textovú totožnosť i slovenské) vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe zodpovednosti poisteného za škodu, poskytol v bode 58 odôvodnenia svojho rozsudku odpoveď síce nepriamu, nakoľko nie je oprávnený záväzne interpretovať vnútroštátne právo, ale nepochybnú v tom, že konštatuje, že české (i slovenské) vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na skutočnosť, že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu. 25. Súd prvej inštancie preto extenzívnou interpretáciou pojmu „škoda“ použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v súlade so zaužívanými interpretačnými postupmi a pri súčasnom rešpektovaní súvislostí dotknutých právnych inštitútov dospel k správnemu právnemu záveru, že pod zákonnú terminológiu je možné zahrnúť aj nemajetkovú ujmu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. 26. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalovaného v podanom odvolaní, že náhrada za cestovné výdavky za použitie motorového vozidla Q. F., ktorá je súčasťou trov právneho zastúpenia žalobkyne, bola priznaná nedôvodne, nakoľko k použitému motorovému vozidlu nebolo uvedené evidenčné číslo a z nahrávok z pojednávaní vyplýva, že na prepravu používal právny zástupca žalobkyne vlakovú prepravu, pretože žalobkyňa k podaniu, ktorým vyčíslila trovy konania, pripojila fotokópiu osvedčenia o evidencii použitého motorového vozila (s prideleným evidenčným číslom PO XXX B.), keď žalovaný vo svojom odvolaní ani bližšie nekonkretizoval, z priebehu ktorého pojednávania mala vyplývať skutočnosť, že právny zástupca používal vlakovú prepravu, pričom úlohou odvolacieho súdu nie je vlastnou činnosťou nahrádzať skutkové tvrdenia sporových strán. 27. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto prvoinštančný súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil. 28. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, v prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s dôvodmi odvolania žiadal, aby pripustil možnosť podať proti jeho rozhodnutiu dovolanie na zodpovedanie otázky zásadného právneho významu, či právo na náhradu nemajetkovej ujmy je v zmysle platného práva kryté z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, avšak z dôvodu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. júla 2017, sp. zn. 6 MCdo 1/2016, ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 16. decembra 2015, č. k. III. ÚS 645/2015 - 30, uznesením zo dňa 16. decembra 2015, č. k. III. ÚS 646/2015 - 30, uznesením zo dňa 11. októbra 2016, č. k. III. ÚS 666/2016 - 36, uznesením zo dňa 24. mája 2017, č. k. I. ÚS 265/2017 - 19, uznesením zo dňa 10. októbra 2017, č. k. III. ÚS 610/2017 - 11, túto otázku zodpovedali, odvolací súd dovolanie proti svojmu rozhodnutiu nepripustil, keďže je nesporné, že nejde o otázku, ktorá by súdnou judikatúrou už riešená nebola. 29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobkyni úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).