Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/83/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115010427 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Richard Molnár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1115010427.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Richarda Molnára a sudcov JUDr. Ivety Zelenayovej a JUDr. Magdaléna Blažovej, v trestnej veci obžalovaného I.. I. L., pre prečin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 242 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I proti rozsudku samosudcu Okresného súdu Bratislava I zo 16.11.2017 sp. zn. 3T/27/2015, na verejnom zasadnutí konanom 17. októbra 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I zamieta. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom samosudcu Okresného súdu Bratislava I zo 16.11.2017 sp. zn. 3T/27/2015 bol obžalovaný I.. I. L. podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 29.06.2015, č.k. 2Pv 699/14/1101-29, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 242 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 29.06.2015, č. k. 2 Pv 699/14/1101-29, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 242 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že v konkurznom konaní vedenom proti úpadcovi I.. I. L., IČO: XXXXXXXX, so sídlom XXX XX C. č. XXX, ktoré bolo vyhlásené uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.06.1999, č. k. 38K 39/95-333, odo dňa 13.01.2009, kedy nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.12.2008, č. k. 38K 39/95-1051, na základe ktorého bol z funkcie správcu konkurznej podstaty uvedeného úpadcu odvolaný T.. S. J. a zároveň bola do funkcie nového správcu konkurznej podstaty ustanovená T.. R. T. R., so sídlom AK R. XX, Q., až doposiaľ jej ako novej správkyni konkurznej podstaty opakovane neposkytol súčinnosť v zmysle § 17 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ktorú od neho požadovala na základe Výzvy na zostavenie zoznamu aktív a pasív zo dňa 06.12.201 1, ktorú si prevzal dňa 13.12.2011 a tiež na základe opakovanej Výzvy zo dňa 05.1 1.2012, ktorá si prevzal dňa 09.11.2012, napriek poučeniam o trestnoprávnych následkoch neposkytnutia súčinnosti v lehote 15 dní od doručenia týchto výziev, nezostavil a neodovzdal správkyni zoznam svojich aktív a pasív s uvedením svojich dlžníkov, veriteľov a ich adries, neodovzdal jej svoje obchodné knihy a všetky potrebné doklady a neposkytol jej potrebné vysvetlenie, pričom obvinený nereagoval ani na predošlé výzvy konkurzného súdu zo dňa 09.02.1999, 30.06.1999, 06.08.1999 a 06.02.2012, aj napriek tomu, že bol opakovane poučený o trestnoprávnych následkoch nesplnenia si povinností a za nesplnenie si týchto zákonom uložených povinností mu bola uznesením Krajského súdu v Bratislave pod č. k. 38K 39/95-1292 zo dňa 03.07.2012 uložená poriadková pokuta vo výške 300,-Eur a opakovane bola uznesením Krajského súdu v Bratislave pod č. k. 38K 39/95-1305 zo dňa 13.08.2012 uložená poriadková pokuta vo výške 600,-Eur, čím si neplnil svoje povinnosti uložené mu v zmysle § 17 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov v úmysle mariť pred- met konkurzného konania, pretože skutok nie je trestným činom. Svoje rozhodnutie odôvodil tým, že na Okresný súd Bratislava I bola dňa 01.07.2015 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 29.06.2015, č. k. 2 Pv 699/14/1101-29 na obvineného I.. I. L., pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin marenia konkurzného a vyrovnacieho konania podľa 242 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je vyššie uvedené. Súd na podklade podanej obžaloby nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo obžalovaný urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a/ Tr. por., že je nevinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného I.. I. L., výsluchom svedkov T.. R. T. R. a U.. R. B., prečítaním zápisnice o výsluchu svedkyne L. B. za podmienok upravených v § 263 ods. 2 Tr. por. a čítaním listinných dôkazov podľa § 269 Tr. por., konkrétne Výmenného listu - poukazu, Rozsudkov Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cbi/4/2012 a sp. zn. 1Cbi/2/2012, Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 1/2013, Uznesení Krajského súdu v Bratislave č. k. 38K 39/1995-1498, č. k. 38K 39/95-1051, č. k. 38K 39/95-1292, č. k. 38K 39/95-1305, Faktúry č. 1/2000, Zmluvy o nájme nebytových priestorov, Doplnku k NZ, Výpovede z nájmu nebytových priestorov, Zmluvy zo dňa 04.10.2000, Notárskej zápisnice N 540/00, Nz 539/00, Potvrdenia zo dňa 28.12.2000, Výtlačku z Obchodného vestníka, Výziev na zostavenie zoznamu aktív a pasív, Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 68/2012 - 2 Obo 73/2012, Dokumentácie - poskytnutých listín T.. R. T. R. (listiny, správy súdu na č. l. 113-149), Stanoviska k výzve zo dňa 27.10.2014, Opätovnej výzvy na poskytnutie súčinnosti zo dňa 13.10.2014, Listu zo dňa 29.05.2014, Odpovede na výzvu zo dňa 15.05.2012, Listu zo dňa 07.03.2012, Uplatnenia škody zo dňa 31.05.2001 adresovanému T.. R. T. R., Výziev adresovaných T.. S. J., odpovedí a prípisu Krajského súdu v Bratislave (č. l. 162-171), Odpovede na výzvu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.12.2014, Uznesenia Okresného súdu Bratislava II č. k. 12C 319/00-86, Odpovede na výzvu zo dňa 15.05.2012, vyjadrení, odvolania a stanoviska (č. l. 179-182), Vyjadrenia - odpovede pre Krajský súd v Bratislave zo dňa 24.11.2014, Vyjadrenia k odvolaniu úpadcu zo dňa 26.02.2015, Oznámenia a časti konkurzného spisu 3K 39/95 (č. l. 191-263), Dokumentácie Katastrálneho odboru Obvodného úradu Bratislava (Listy vlastníctva a iné na č. l. 265-314), Spisového materiálu sp. zn. 23C/67/2015 (č. l. 315-334), Upovedomení OR PZ Bratislava I na č. l. 344 - 348, Uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Bratislava I a Uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava I (č. l. 349 - 354), Výpisu zo Živnostenského registra, Uznesenia o vznesení obvinenia voči T.. S. J., Vyjadrení T.. S. J., Výmenného listu a Oznámenia L.. T. B. (č. l. 601 - 602, Listu T.. C. J., Listinného materiálu predloženého obžalovaným vrátane potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti (č. l. 633-659), Obsahu spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4T/36/2014, Oznámenia Sociálnej poisťovne zo dňa 13.03.2017, Výsledku lustrácie v evidencii Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Výsledku lustrácie v GP SR, Výpisu z registra priestupkov obžalovaného, Odpisu registra trestov obžalovaného, ako aj čítaním ostatných listinných dôkazov zadokumentovaných v spisovom materiály. Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 odsek 12 Tr. por., pričom vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania, dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci neboli naplnené zákonné znaky stíhaného prečinu, ako ani iného trestného činu, ktorého skutková podstata je upravená v osobitnej časti Trestného zákona, v dôsledku čoho bol odôvodnený iba jediný možný záver, a to, že skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, nie je trestným činom. Logickým dôsledkom takéhoto záveru bolo oslobodenie obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por. Z hľadiska skutkových zistení vyplývajúcich z procesu dokazovania mal súd za nepochybne preukázané, že uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.06.1999, č. k. 38K 39/95-333, právoplatným dňa 06.03.2003, avšak vykonateľným už dňa 30.06.1999, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka I.. I. L., IČO: 11XXXXXX, so sídlom XXX XX C. č. XXX a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený T.. S. J.. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.12.2008, č. k. 38K 39/95-1051, právoplatným dňa 13.01.2009 bol T.. S. J. zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty a do tejto funkcie bola ustanovená T.. R. T. R.. Rovnako za preukázanú považuoval súd tú skutočnosť, že aj napriek výzvam na zostavenie zoznamu aktív a pasív zo dňa 06.12.2011, ktorú si obžalovaný I.. I. L. prevzal dňa 13.12.2011 a tiež na základe opakovanej Výzvy zo dňa 05.11.2012, ktorú si prevzal dňa 09.11.2012, obžalovaný nezostavil a neodovzdal správkyni konkurznej podstaty zoznam svojich aktív a pasív s uvedením svojich dlžníkov, veriteľov a ich adries, neodovzdal jej svoje obchodné knihy a všetky potrebné doklady a neposkytol jej potrebné vysvetlenie. Obžalovaný nereagoval ani na predošlé výzvy konkurzného súdu zo dňa 09.02.1999, 30.06.1999, 06.08.1999 a 06.02.2012, pričom z obsahu spise je zrejmé, že uznesením Krajského súdu v Bratislave pod č. k. 38K 39/95-1292 zo dňa 03.07.2012 mu bola uložená poriadková pokuta vo výške 300,-Eur a následne uznesením Krajského súdu v Bratislave pod č. k. 38K 39/95-1305 zo dňa 13.08.2012 mu bola uložená poriadková pokuta vo výške 600,-Eur. Uvedeným konaním mal obžalovaný porušiť povinnosť upravenú v § 17 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, čím sa mal v zmysle podanej obžaloby dopustiť prečinu marenia konkurzného a vyrovnacieho konania podľa § 242 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Podľa § 242 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. v znení účinnom do 07.11.2017 kto marí konkurzné konanie, vyrovnacie konanie, konanie o reštrukturalizácii alebo konanie o oddĺžení tým, že nesplní povinnosť uloženú mu zákonom, ktorý upravuje také konanie, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až päť rokov. Z uvedenej zákonnej definície trestného činu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 242 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. vyplýva, že na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti nestačí, ak osoba len nesplní povinnosť uloženú jej zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, resp. v danom prípade zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov. Samotné nesplnenie povinnosti uloženej zákonom o konkurze teda nie je trestným činom podľa § 242 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona. Aby mohlo ísť o tento trestný čin, musí nesplnenie povinnosti uloženej zákonom o konkurze zároveň spôsobiť marenie konkurzného konania. Medzi nesplnením povinnosti uloženej zákonom o konkurze a marením konkurzného konania (ako následkom) musí taktiež existovať príčinná súvislosť, pričom páchateľ musí nielen nesplniť povinnosť uloženú zákonom o konkurze v úmysle (s cieľom), aby došlo k mareniu konkurzného konania, ale tento následok vo forme marenia konkurzného konania aj musí nastať (nevyžaduje sa pritom, aby došlo k zmareniu konkurzného konania). Z uvedeného vyplýva aj to, že nemôže ísť o nesplnenie akejkoľvek povinnosti uloženej zákonom o konkurze, ale musí ísť o takú povinnosť, ktorá v objektívnej rovine môže reálne spôsobiť marenie konkurzného konania. Objektívna stránka trestného činu marenia konkurzného a vyrovnacieho konania podľa § 242 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona teda zahŕňa nielen konanie (porušenie povinnosti stanovenej zákonom o konkurze), ale aj následok (marenie) a príčinný vzťah medzi konaním a následkom. V predmetnej trestnej veci súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi konaním obžalovaného (opomenutím konania, na ktoré bol povinný) a marením konkurzného konania nie je daná príčinná súvislosť. Obžalovanému je kladené za vinu marenie konkurzného konania tým, že správcovi konkurznej podstaty a konkurznému súdu neposkytol súčinnosť v zmysle § 17 odsek 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurzne a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len “zákon o konkurze“). Podľa § 17 ods. 1 zákona o konkurze úpadca je povinný do 15 dní od doručenia výzvy súdu alebo správcu zostaviť a odovzdať správcovi zoznam svojich aktív a pasív s uvedením svojich dlžníkov, veriteľov aj ich adries, odovzdať správcovi svoje obchodné knihy aj všetky potrebné doklady a poskytnúť mu potrebné vysvetlenia. Predložený zoznam aktív a pasív musí úpadca podpísať a výslovne uviesť, že je správny a úplný. Výzva musí obsahovať poučenie o trestnoprávnych následkoch nesplnenia týchto povinností. Už zo znenia citovaného ustanovenia je zrejmé, že nesplnenie povinnosti v ňom upravenej môže viesť k vyvodzovaniu trestnoprávnej zodpovednosti dlžníka, a to nielen z dôvodu explicitne upravenej poučovacej povinnosti o trestnoprávnych následkoch ich nesplnenia. Ak dlžník (úpadca) neodovzdá správcovi zoznam svojich aktív a pasív s uvedením dlžníkov a veriteľov, neodovzdá obchodné knihy alebo iné doklady, prípadne nepodá potrebné vysvetlenia, môže sa dopúšťať takého závažného konania, ktoré znemožňuje, resp. podstatne sťažuje dosiahnuť účel konkurzného konania, ktorý pozostáva v riešení úpadku dlžníka speňažením majetku dlžníka (vrátane zisťovania majetku dlžníka) a následným kolektívnym uspokojením veriteľov. Takéto konanie evidentne smeruje proti samotnej podstate konkurzného konania (t. j. podstatne sťažuje zisťovanie majetku dlžníka) a nepochybne napĺňa obsah pojmu „marenie konkurzného konania“. Ako vyplýva z výpovede svedkyne T.. R. T. R., ako aj listinných dôkazov, obžalovaný I.. I. L. neodovzdal menovanej správkyni konkurznej podstaty požadovanú dokumentáciu, hoci bol na to opakovane vyzvaný. Podľa výsledkov vyplývajúcich z procesu dokazovania však takéto konanie obžalovaného (opomenutia konania, na ktoré bol povinný) nebolo v príčinnej súvislosti s následkom, ktorým v danom prípade je marenie konkurzného konania, v dôsledku čoho absentuje esenciálny znak objektívnej stránky stíhaného trestného činu. Tento záver je odôvodnil tým, že nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by obžalovaný I.. I. L. požadovanou dokumentáciou skutočne disponoval, resp. že by ju alebo jej podstatnú časť neodovzdal pôvodnému správcovi konkurznej podstaty, ktorým bol (už zomrelý) T.. S. J.. Fakt, že obžalovaný požadované doklady nemal k dispozícii, bol aj podstatnou súčasťou jeho obhajobnej argumentácie. Obžalovaný I.. I. L. sa okrem iného totiž bránil aj tým, že správkyňou žiadanú súčinnosť (predloženie súpisu aktív a pasív s uvedením dlžníkov a veriteľov, obchodných kníh a pod.) nemohol poskytnúť z dôvodu, že všetky doklady mal uložené v archíve v budove na V. ulici č. XX v Q., ktorú v minulosti užíval a do ktorej v tom čase nemal prístup, nakoľko budova bola obsadená súkromnou bezpečnostnou službou a následne už nemal možnosť budovu užívať. Okrem toho, všetky materiály, ktoré mal k dispozícii, boli ihneď po vyhlásení konkurzu odovzdané pôvodnému správcovi konkurznej podstaty T.. S. J., a to na základe inštrukcie, ktorú dal svojmu ekonómovi, nakoľko T.. S. J. bol v zahraničí. Uvedenému podľa obžalovaného nasvedčuje aj list T.. C. J. adresovaný menovanému správcovi konkurznej podstaty. Obžalovaný sa tiež bránil tým, že na výzvu novej správkyne konkurznej podstaty reagoval tak, že doklady nemá, že archív sa nachádza v budove na V. ulici č. XX v Q. a že si doklady má prioritne pýtať od T.. S. J.. Napokon obžalovaný v rámci svojej obhajoby poukázal tiež na tú skutočnosť, že v danom čase bol dlhodobo práceneschopný. Tieto obhajobné tvrdenia obžalovaného neboli relevantným spôsobom vyvrátené. Naopak majú oporu aj v ostatných vo veci vykonaných dôkazoch. Svedkyňa T.. R. T. R. totiž na hlavnom pojednávaní uviedla, že obžalovaný jej na prvú výzvu oznámil, že je práceneschopný a hoci na druhú výzvu reagoval tak, že jej nie je povinný súčinnosť poskytnúť, v jednom zo svojich podaní jej uviedol aj to, že všetky podklady odovzdal T.. S. J.. Taktiež jej mal obžalovaný uviesť, že na ulici V. č. XX v Q. sa nachádzajú veci, ktoré mu patria, avšak nič konkrétne nešpecifikoval. Menovaná svedkyňa sa dostavila na uvedenú adresu, žiadne veci sa tam však nenachádzali a od vlastníka budovy dostala písomné potvrdenie, že sa tam žiadne veci nenachádzajú. Toto vyjadrenie je ale potrebné vnímať v kontexte skutočností uvedených svedkom U.. R. B., ako aj obsahu M. zápisnice sp. zn. N 540/00, Nz 539/00. Z výpovede svedka U.. R. B. vyplýva, že v budove na V. ulici č. XX v Q. s notárkou spísali všetky veci obžalovaného, ktoré sa tam nachádzali, pričom medzi nimi boli aj všelijaké fascikle s písomnosťami, ktoré však oni neštudovali. Po určitej dobe všetko vyhodili, resp. zničili. Týchto písomností pritom bolo toľko, že sa to (zničenie) za jeden deň nedalo zvládnuť. Uvedenému vyjadreniu menovaného svedka zodpovedá aj obsah zmienenej notárskej zápisnice, v ktorej sa okrem iného konštatuje, že v daných priestoroch (V. XX, Q.) sa nachádzajú skrinky (výška 1,5 m), v ktorých sa nachádza nezistiteľné množstvo listinnej agendy. Tieto preukázané skutočnosti evidentne svedčia v prospech obhajobnej argumentácie obžalovaného, ktorou poukazoval na to, že minimálne časť účtovnej agendy mal v uvedených priestoroch. Keďže v danom prípade už nie je možné zistiť obsah tejto písomnej dokumentácie, je potrebné vychádzať z verzie pre obžalovaného najpriaznivejšej v súlade so zásadou „in dubio pre reo“, teda že súčasťou týchto listín boli aj materiály, ktoré by inak mal obžalovaný povinnosť vydať správcovi konkurznej podstaty v zmysle § 17 odsek 1 zákona o konkurze. Z vykonaného dokazovania rezultuje tiež ten fakt, že obžalovaný nemal do uvedených priestorov prístup, čo potvrdil aj svedok U.. R. B., ktorý uviedol, že po uzavretí kúpnej zmluvy k danej budove znemožnili obžalovanému vstup do nej, nakoľko tam nemal čo robiť. Tento svedok síce uviedol, že po spísaní vecí vyzvali obžalovaného, aby si ich vyzdvihol, ale on nereagoval, avšak táto skutočnosť nemá žiaden význam v otázke viny pre stíhaný skutok. Nevyzdvihnutie si vecí vrátane písomnej agendy niekoľko rokov pred zaslaním výziev správkyňou konkurznej podstaty v zmysle § 17 odsek 1 zákona o konkurze nemá relevanciu k otázke marenia konkurzného konania, a už vôbec nie v zmysle popisu skutku uvedeného v obžalobe. Nemožno pritom opomenúť tú skutočnosť, že dané veci nemali byť po tom, čo obžalovaný nereagoval na výzvu na prevzatie vecí, zničené, ale mali byť dané do úschovy na náklady obžalovaného. Pre otázku viny by bolo takéto konanie obžalovaného irelevantné aj z dôvodu premlčania, rovnako ako je tomu v prípade obžalobou uvádzaného konania obžalovaného vzťahujúceho sa k roku 1999 (päťročná premlčacia doba podľa § 87 odsek 1 písmeno d/ Trestného zákona). Podľa názoru súdu nebola vyvrátená obhajoba obžalovaného ani pokiaľ ide o odovzdanie účtovnej agendy alebo jej časti pôvodnému správcovi konkurznej podstaty T.. S. J.. Svedkyňa T.. R. T. R. síce na hlavnom pojednávaní vypovedala v tom smere, že na základe jej výzvy jej T.. S. J. uviedol, že úpadca mu žiadnu súčinnosť neposkytol, avšak v danom prípade je možné mať odôvodnené pochybnosti o tom, či takéto vyjadrenie je pravdivé. Z listu T.. C. J. zo dňa 04.03.2001 adresovaného T.. S. J. totiž vyplýva, že mu (správcovi) boli odovzdané doklady I.. I. L. týkajúce sa jeho konkurznej veci (výkaz majetku, záväzky, pohľadávky). V uvedenom liste sa tiež uvádza, že účtovníctvom z minulosti nemajú k dispozícii od roku 2000 a že sa u správcu zastaví ekonóm obžalovaného, ktorý mu odovzdá zmenku na sto miliónov Sk. Okrem toho vyššie menovaná svedkyňa uviedla, že T.. S. J. ako pôvodný správca konkurznej podstaty nevykonal nič, čo vykonať mal, pričom jej neodovzdal absolútne žiadne doklady. Voči tomuto správcovi pritom bolo taktiež vedené trestné stíhanie pre prečin marenia konkurzného a vyrovnacieho konania podľa § 242 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, a to na tunajšom súde pod sp. zn. 4T/36/2014, ktoré sa týka toho istého konkurzného konania, ako je tomu u obžalovaného I.. I. L.. Na základe uvedeného možno ustáliť, že obžalovaný účtovnú dokumentáciu, ktorú mal k dispozícii, pôvodnému správcovi odovzdal (či už osobne alebo prostredníctvom inej osoby), resp. v danom prípade nebol preukázaný opak a vzhľadom na úmrtie T.. S. J. už táto otázka ani nemohla byť predmetom ďalšieho dokazovania. V neposlednom rade poukázal aj na to, že obžalovaný I.. I. L. bol v období od 11.07.2011 do 17.04.2013 práceneschopný, čo vyplýva z Potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti zo dňa 11.07.2011 a Výmenného listu zo dňa 24.06.2014 vystavených lekárom L.. T. B., K.., ako aj z odpovede menovaného lekára zo dňa 16.09.2012 adresovanej Krajskému súdu v Bratislave, v ktorej sa uvádza, že obžalovaný chodí mesačne na kontrolné vyšetrenia k psychiatrovi L.. U., ktorý odporúča pokračovať v pracovnej neschopnosti. Tento fakt pritom odôvodnene vyvoláva pochybnosť v tom smere, či v prípade obžalovaného vôbec môže ísť o nesplnenie takej povinnosti, pre ktorú možno vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť. Táto skutočnosť v spojení s tým, že od vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka - obžalovaného I.. I. L. do zaslania výziev správkyňou konkurznej podstaty ubehlo vyše 12 rokov, pričom, s poukazom na už uvedené, je potrebné vychádzať z toho, že menovaný obžalovaný už súčinnosť podľa § 17 ods. 1 zákona o konkurze poskytol pôvodnému správcovi konkurznej podstaty, by mala vplyv aj pre záver o neexistencii materiálneho znaku stíhaného trestného činu z dôvodu nenaplnenia Trestným zákonom (§ 10 ods. 2) požadovaného stupňa závažnosti vyžadovaného pri prečinoch. Súd však opätovne uvádza, že v danej trestnej veci neboli naplnené formálne znaky prečinu marenia konkurzného a vyrovnacieho konania podľa § 242 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., nakoľko tým, že obžalovaný nevyhovel (nerešpektoval) výzvy uvedené v skutkovej vete obžaloby, nedošlo k mareniu konkurzného konania v príčinnej súvislosti s nesplnením povinnosti upravenej v § 17 ods. 1 zákona o konkurze. Povedané inak, nesplnenie povinnosti podľa § 17 ods. 1 zákona o konkurze a oznámenie obžalovaného, že požadovanou dokumentáciou nedisponuje z toho a z toho dôvodu, vedie k tomu istému výsledku. Z výpovede svedkyne T.. R. T. R. vyplýva, že od obžalovaného mala informáciu o tom, že potrebnými dokladmi nedisponuje a mohla preto robiť všetky ďalšie potrebné úkony smerujúce k zisteniu majetku dlžníka. Vzhľadom na dostatočne nespochybnenú verziu prezentovanú obžalovaným v rámci jeho obhajoby, ako aj nespochybnenú do úvahy prichádzajúcu alternatívu, že zisťovanie majetku dlžníka I.. I. L. bolo podstatne sťažované z dôvodov na strane pôvodného správcu konkurznej podstaty T.. S. J., bolo potrebné dôsledne uplatňovať zásadu „in dubio pro reo“ a pri pochybnostiach o konkrétnych skutkových otázkach vychádzať z alternatívy pre obžalovaného najpriaznivejšej. Záverom prvostupňový súd uviedol, že všetky ďalšie rozsiahle návrhy obžalovaného na doplnenie dokazovania, ktoré predniesol na hlavnom pojednávaní, resp. podal písomne, súd odmietol vykonať z dôvodu, že pre rozhodnutie v merite veci neboli podstatné. Taktiež je potrebné uviesť, že súd sa v odôvodnení tohto rozsudku nezaoberal tými obhajobnými tvrdeniami obžalovaného, ktoré nemali význam pre skutkové a právne posúdenie danej trestnej veci. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor dňa 21.11.2017 na č.l. 887. Písomné dôvody odvolania doplnila námestníčka okresnej prokuratúry podaním zo 14.05.2018 na čl. 899-902. V úvodnej časti odvolacích dôvodov poukázala na argumentáciu súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku. Ďalej uviedla, že dôkazy vykonané počas prípravného konania, o ktoré sa obžaloba opierala neboli počas hlavných pojednávaní nijak spochybnené ani vyvrátené a preto je toho názoru, že po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní malo dôjsť k odsúdeniu obžalovaného pre žalovaný prečin, nakoľko z jeho konania je jednoznačné, že nemal záujem na riadnom priebehu konkurzného konania, svojim nerešpektovaním výzvy správcu konkurznej podstaty, toto konanie jednoznačne maril, nakoľko správca nemal a ani nemohol mať vedomosť o skutočnostiach, ktoré mal obžalovaný na základe výzvy poskytnúť, resp. ako sám obžalovaný tvrdil už poskytol. Tento sa bránil, že poskytol bývalému správcovi konkurznej podstaty T.. S. J., že mu odovzdal všetky dostupné podklady a informácie. Ďalej uvádzal, že v čase účtovníctva sa mal nachádzať na adrese V., kde malo dôjsť aj k údajnému zničeniu tejto dokumentácie, pričom k tomuto boli vypočutí aj svedkovia, ktorí nevedeli potvrdiť ani vyvrátiť tieto tvrdenia obžalovaného a preto sa uvedená informácia nedala hodnoverne preveriť a ostáva len v rovine tvrdenia obžalovaného. Pri rozhodovaní o vine, resp. o nevine obžalovaného si súd prisvojil tvrdenia obžalovaného o tom, že mu buď poskytol bývalému správcovi jemu dostupné podklady, alebo sa tieto nachádzali do istého času v sklade na V. ulici, kde bol obžalovanému podľa jeho tvrdenia znemožnený prístup a následne došlo k zničeniu uvedených dokumentov a tým k znemožneniu ich predloženia v zmysle žiadosti. Nezákonné konanie obžalovaného spočívalo v tom, že nereagoval a ignoroval viaceré výzvy nového správcu konkurznej podstaty, ktorému neposkytol žiadnu informáciu, teda ani to, že mal komunikovať s bývalým správcom a že sa dokumentácia mala nachádzať v nejakom sklade na V. ulici. Nakoľko nový správca o postupoch svojho predchodcu nemal žiadne informácie, rovnako nereagoval na výzvu na odovzdanie dokumentácie z konkurzného konania, iniciovali jeho trestné stíhanie, ale z dôvodu jeho úmrtia obžalovaného T.. J. došlo k zastaveniu trestného stíhania. V prípade osvojenia si názoru súdu, ktorý vyslovil v uvedenej veci, by mohlo v budúcnosti dôjsť k situácii, keď povinná osoba riadne vyzvaná na poskytnutie súčinnosti správcovi konkurznej podstaty na jeho výzvy nijako nereaguje a pri následnom trestnom stíhaní by postačovali ničím nepodložené tvrdenia, že nedisponuje požadovanými dokladmi z dôvodu straty alebo odcudzenia, resp. že tieto už poskytol, napriek tomu, že to nevie hodnoverne potvrdiť a takouto obhajobou by bolo možné vyhnúť sa trestnoprávnej zodpovednosti za uvedený trestný čin. Z vyššie uvedených dôvodov navrhla, aby Krajský súd v Bratislave zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a na základe vykonaných dôkazov vo veci sám rozhodol. K odvolaniu prokuratúry sa vyjadril obžalovaný písomným podaním z 19.06.2018 (č.l. 907-911), v ktorom v podstate vyhodnotil dôkaznú situáciu, poukázal, že nová správkyňa konkurznej podstaty mala možnosť si zabezpečiť potrebné doklady od predošlého správcu konkurznej podstaty, on bol v uvedenom období práceneschopný. V záverečnom návrhu navrhol, odvolanie prokuratúry zamietnuť. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava v plnom rozsahu pridržal písomne vypracovaného odvolania a navrhol vec zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Obžalovaný I.. I. L. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhol odvolanie ako nedôvodné zamietnuť, pridržal sa svojho písomného vyjadrenia k odvolaniu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I nie je dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého prvostupňového oslobodzujúceho rozsudku. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd je toho názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu, pričom odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. K odvolacím námietkam prokuratúry a k uvádzaným súvislostiam v odvolaní, odvolací súd konštatuje, že výrok o vine zo spáchania trestného činu, nie je možné založiť len na indíciách, domnienkach, či len na do určitej miery, pravdepodobných skutkových záveroch alebo len na skutočnosti, že nemožno vylúčiť, že skutok spáchal obžalovaný. Výrok o vine musí byť založený na skutkovom stave, o ktorom nie sú dôvodné (rozumné) pochybnosti a ktorý nepochybne vyplýva z vykonaných dôkazov. Výrok o vine obžalovaného musí byť založený na výpovedi svedka (svedkov), ktorého výpoveď je presvedčivá, logická, zrozumiteľná, vierohodná a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľná či dokonca vyvrátiteľná. To platí o to viac, keď na jednej strane existujú dve protichodné výpovede a nie sú k dispozícii žiadne iné dôkazy, ktoré by mohli prispieť k zisteniu skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nemožno urobiť, bez rozumných pochybností záver o vine obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, bolo nevyhnutným aplikovať v posudzovanej trestnej veci zásadu in dubio pro reo. Odvolací súd konštatuje, že výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade odôvodňujú postup podľa § 285 písm. b/ Tr. por., pretože skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, nie je trestným činom. Okresný súd rozhodol vecne správne a jeho záver jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, ktoré dôkazy boli správne posúdené a vyhodnotené a toto ich hodnotenie jednotlivo aj v súhrne vyústilo do právnych záverov súdu prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí, ktoré úplne a vecne správne rozviedol v rozsudku na č.l. 2-7, ktoré si v celom rozsahu aj odvolací súd osvojuje, považuje za správne, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje, bez potreby ich mechanického opakovania vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky prokuratúry dodáva, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že obžalovaný T.. R. T. R. už podľa jej vyjadrení uviedol, že je práceneschopný, táto skutočnosť bola potvrdená z lekárskych správ T.. T. B., K.., L.. U. a to v období od 11.07.2011 do 17.04.2013, pričom z jej vyjadrenia vyplýva, že obžalovaný uviedol, že podklady odovzdal predošlému správcovi T.. S. J., pričom jej mal uviesť, že požadované doklady sa nachádzajú na V. ul. č. XX. V tomto smere treba poukázať aj na samotnú písomnú korešpondenciu T.. R. T. s predchádzajúcim správcom T.. S. J., z ktorej vyplýva, že tento jej potvrdil prevzatie aj uvedenej zmenky, ktoré tvrdenia potvrdil aj svedok T.. C. J., ktorý navyše na výzvu konkurznej správkyne reagoval tak, že požadovanými dokladmi nedisponuje, týkajúcich sa predmetného konkurzu, nakoľko tieto sa nachádzali na V. XX a tieto treba požadovať od predošlého správu T.. S. J.. Z týchto skutočností je zrejmé, že zo strany obžalovaného a T.. J. boli poskytnuté informácie správkyni k požadovaným dokladom. T.. R. T. R. na Okresný súd Bratislava I dňa 27.02.2015 podala žalobu, ktorá je evidovaná pod sp. zn. 23C/67/2015. Z obsahu tejto žaloby je zrejmé, že komunikovala z predchádzajúcim správcom konkurznej podstaty T.. S. J. ohľadom odovzdania konkurznej agendy a je zrejmé, že tento správca disponoval touto agendou, nakoľko podľa vyjadrení správkyne konkurznej podstaty ju požiadala poverená pracovníčka o predĺženie lehoty na odovzdanie tejto agendy do doby návrhu T.. J. zo zahraničia. Podľa ďalšej výzvy T.. S. J. jej oznámil, že jej v stanovenej lehote nevyhovuje z jeho dôvodov. Z uvedenej žaloby je zrejmé, že T.. S. J. aj potvrdil prevzatie zmenky na 100.000.000 Sk, ktorá mala byť dodaná práve svedkom T.. J.. Ďalej zo žaloby vyplýva, že práve predošlí správca T.. S. J., ako pôvodný správca tohto konkurzu porušil zákonnú povinnosť vzťahujúcu sa na tento konkurz, neodovzdal agendu, čím jej znemožnil pokračovať v konkurznom konaní, čím porušil ustanovenie § 8 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Nasledovalo trestné oznámenie, ktoré bolo podané na T.. S. J., v tejto veci došlo aj k podaniu obžaloby 4T/36/2014 na Okresný súd Bratislava I, avšak trestné konanie bolo zastavené pre úmrtie obžalovaného. Nie je možné teda konštatovať, že obžalovaný absolútne neposkytol informácie správkyne konkurznej podstaty, keďže aj z jej vyjadrení aj písomných podaní vyplýva, že mala vedomosť od obžalovaného aj svedka T.. J., že doklady vzťahujúce sa ku konkurzu mali byť poskytnuté pôvodnému správcovi T.. S. J. a majú sa nachádzať v budove na V. XX v Q.. Sama vykonala previerku na mieste, kde bolo objektívne zistené svedeckou výpoveďou U.. R. B., že obžalovaný mal v budove uložené písomnosti, ktoré neskúmali a za prítomnosti notárky ich vyhodili. Za danej dôkaznej situácie tieto dôkazy svedčia práve v prospech obžalovaného I.. I. L. a podporujú jeho obhajobnú argumentáciu. S poukazom na vyššie uvedené krajský súd považuje napadnutý rozsudok za zákonný a správny a preto odvolanie prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava I ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.