Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/171/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118208552 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1118208552.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci maloletého dieťaťa: B. J., L. K. XX.XX.XXXX, Š. M.W. Š. T. S. D. O., zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odbor sociálnych vecí a rodiny, oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov: otca - navrhovateľa: V. J., L. K. XX.XX.XXXX, J. E. Q. X, XXXX D.. C., Š., Š. M. Š. T.Q., právne zastúpený JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom so sídlom Brnianska 1K, 911 05 Trenčín, a matky ako tej, ktorá podľa navrhovateľa porušuje právo: B. J., L. K. XX.XX.XXXX, J. N. XX, XXXX K., Š., toho času bytom V. X, XXX XX J., štátna občianka Slovenskej republiky, právne zastúpená Marko & Overton-Fox, s.r.o., advokátskou kanceláriou, so sídlom Karpatská 18, 811 05 Bratislava, IČO: 47 246 936, o návrhu navrhovateľa, otca maloletého dieťaťa na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 22. júna 2018, č. k. 3P/62/2018 - 280, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 22. júna 2018, č. k. 3P/62/2018 - 280, z r u š u j e a v e c v r o z s a h u z r u š e n i a v r a c i a s ú d u prvej inštancie na ďalšie konanie o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. uznesením zo dňa 22. júna 2018, č. k. 3P/62/2018 - 280, nariadil návrat maloletého dieťaťa B. J., L. K. XX.XX.XXXX (ďalej len „maloleté dieťa“), do krajiny jej obvyklého pobytu do Švajčiarskej konfederácie. Súd prvej inštancie druhým výrokom nariadil matke maloletého dieťaťa B. J., L. K. XX.XX.XXXX, aby maloleté dieťa navrátila na územie Švajčiarskej konfederácie do 5 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. V prípade, že matka maloleté dieťa v súlade s výrokom II. uznesenia na územie Švajčiarskej konfederácie nenavráti, je otec maloletého dieťaťa V. J., narodený dňa XX.XX.XXXX, oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za účelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia uviedol, že návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 18.05.2018 sa navrhovateľ, otec maloletého dieťaťa B. J., narodenej dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „maloletá), domáhal prostredníctvom splnomocneného advokáta nariadenia návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, do Švajčiarskej konfederácie. Návrh odôvodnil tým, že maloletá Lillien sa narodila vo Švajčiarsku, ako manželské dieťa jej rodičov, účastníkov konania. Otec je štátnym občanom Švajčiarskej konfederácie, kde žije a pracuje a kde sa v roku 2014 zoznámil s matkou maloletej B., občiankou Slovenskej republiky, ktorá vo Švajčiarsku pracovala. V roku 2015 partneri zistili, že čakajú dieťa, čo ich viedlo k rozhodnutiu uzavrieť manželstvo, a to dňa 23.12.2015 E. D.. C. E. Š.. Manželstvo doposiaľ trvá, i keď pred príslušným švajčiarskym súdom už bolo rozhodnuté o rozluke. Po narodení maloletej sa rodičia o dcéru vo Švajčiarsku spoločne starali, matka nastúpila na rodičovskú dovolenku, otec chodil do práce a rodinu zabezpečoval po finančnej stránke. Po práci a cez víkendy otec pomáhal matke s osobnou starostlivosťou o dieťa. Krátko po narodení B. sa však začali medzi rodičmi objavovať partnerské konflikty, hádali sa pre peniaze, ako aj pre matkino podľa otca nedôvodné obviňovanie otca z nevery. Podľa navrhovateľa sa u matky začali prejavovať psychické problémy. Nezhody napokon vyústili do odchodu matky spolu s maloletou zo spoločnej domácnosti začiatkom roku 2017, ako aj podaním návrhu na príslušný súd zo strany matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej dňa 17.02.2017. Maloletá tak bola rozsudkom Regionálneho súdu Maloja zo dňa 14.07.2017, sp. zn. 135-2017-46, zverená do osobnej starostlivosti matky, styk otca s maloletou bol upravený v prvú a tretiu sobotu v mesiaci od 14.00 hod. do 18.00 hod. v doprovode a otcovi bola zároveň uložená povinnosť platiť výživné na maloletú v sume 100,- CHF. Proti výroku o výživnom podala matka odvolanie, v ostatných častiach je rozsudok právoplatný. Matka podľa otca aj po vydaní predmetného rozsudku bránila otcovi v styku s maloletou, z tohto dôvodu vznikali medzi rodičmi ďalšie nezhody, matka otca potom, čo dieťa vzal do miesta svojho bydliska za účelom návštevy lekára v máji 2017, obvinila z únosu. V lete 2017 sa matka s dieťaťom nachádzali na otcovi neznámom mieste, pokusy o skontaktovanie s matkou zo strany otca boli neúspešné. Matka tvrdila, že chodí na Slovensko navštevovať chorú matku. V októbri 2017 sa matka, ako sama otcovi uviedla, rozhodla usadiť s dcérou na Slovensku. Ako dôvod mala uviesť, že vo Švajčiarsku sú úrady a súdy výlučne na strane otca, ako občana Švajčiarska, keďže ona je cudzinka. Otec sa s neoprávneným premiestnením dcéry zo Švajčiarska na Slovensko nikdy nezmieril a ani k nemu neudelil súhlas. S vysťahovaním na Slovensko nevyslovil súhlas ani príslušný švajčiarsky súd. Matka prestala komunikovať s príslušnými orgánmi vo Švajčiarsku, ktoré sa ju na podnet otca pokúšali kontaktovať a zistiť, kde sa nachádza a kedy sa do Švajčiarska mieni vrátiť. Na návrh otca Regionálny súd Maloja rozsudkom zo dňa 29.01.2018, sp. zn. 135-2017-297, uložil matke povinnosť odovzdať cestový pas maloletej B. na Ú. T. K.. Z vyjadrení matky produkovaných v tomto konaní už bolo zrejmé, že matka žije s maloletou na Slovensku a do Švajčiarska sa nemieni vrátiť. V odôvodnení rozsudku súd jasne uviedol, že matka dlhodobým pobytom v cudzine bráni otcovi vo výkone rodičovských práv, pričom poukázal na článok 1 ods. 3 Haagskeho dohovoru (správne má byť článok 3 ods. 1). Vo veci boli uznesením sp. zn. 3P/62/2018 zo dňa 22.05.2018 nariadené vhodné opatrenia na zabezpečenie podmienok pre návrat maloletej vo forme neodkladného opatrenia (č.l. 93) nasledujúceho znenia: I. Otec je oprávnený stretávať sa s maloletou každý prvý pondelok v mesiaci od 9.00 hod. do 11.00 hod. za prítomnosti matky maloletej a vždy v nasledujúci pracovný deň po termíne pojednávania v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Bratislava I. o návrat maloletej do Švajčiarska, vedenom pod sp. zn. 3P/62/2018, a to v čase od 9.00 hod. do 11.00 hod. za prítomnosti matky. II. Za miesto realizácie styku súd určil Bratislavu, pričom rodičia sú oprávnení určiť konkrétne miesto styku otca s maloletou na základe ich dohody. III. Matka je povinná maloletú na styk riadne pripraviť a v určenom čase priviesť na miesto určené dohodou rodičov. V prípade, že k určeniu miesta styku v rámci mesta Bratislava na základe dohody rodičov nedôjde, je matka maloletej povinná priviesť maloletú v čase určenom pre začatie styku pred hlavným vchodom do nákupného centra AUPARK SHOPPING CENTER BRATISLAVA, Einsteinova ul. 18 Bratislava, ktoré sa pre takýto prípad určuje, ako miesto realizácie styku otca s maloletou. IV. Súd zakazuje matke a otcovi maloletej opustiť územie Slovenskej republiky s maloletou bez súhlasu súdu až do dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci, vedenej na súde prvej inštancie pod sp. zn. 3P/62/2018, o návrhu otca na nariadenie návratu maloletej do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. V. Súd nariadil zapísať zákaz opustiť územie Slovenskej republiky maloletej B. J., narodenej XX.XX.XXXX, do evidencie Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky. Vo zvyšku súd návrh otca zamietol. Uznesenie nadobudlo vykonateľnosť vo výrokoch IV. a V. dňa 22.05.2018 a dňa 31.05.2018 vo výrokoch I., II. a III. 3. Matka maloletej sa k návrhu otca vyjadrila podaním, doručeným súdu dňa 08.06.2018. Vo vyjadrení uviedla, že s návratom maloletej do cudziny, teda do Švajčiarska, nesúhlasí, nakoľko krajinou obvyklého pobytu maloletej je nesporne Slovensko, čo dokazuje viacero faktov, ako je v prvom rade adaptabilita oveľa vyhovujúcejším podmienkam, ako jej štát Švajčiarsko a otec poskytovali, resp. neposkytovali. B. tu (zrejme v Slovenskej republike) má zázemie, milujúcu rodinu, nikto sa ju tu nesnaží odtrhnúť od matky, či už neadekvátny posudok psychiatrického vyšetrenia zo Saint Moritz, dediny, kde otec býva. Maloletá rozpráva iba po slovensky, otcovi matka ponúkne doučovanie nemčiny, samozrejme za jeho dotáciu. V Slovenskej republike matka poberá rodičovský príspevok, mala by poberať aj detské prídavky zo Švajčiarska, tie ale otec napriek snahe matky, i napriek rozhodnutiu švajčiarskeho súdu, nepreposiela. Ďalším relevantným dôvodom pre nenariadenie návratu je podľa matky ten, že matka dieťa neuniesla, ale ako zodpovedná matka priniesla dieťa z absolútne nevyhovujúcich, resp. nulových, podmienok vo Švajčiarsku do stability prostredia a slobody, kde ju otec neunáša na tri dni od kojacej matky, na Slovensko. Matka k návrhu ako listinné dôkazy pripojila fotokópiu záznamu z predbežnej konzultácie na Centre právnej pomoci zo dňa 06.06.2018, písomné vyhlásenie Y. Y. v nemčine s pripojeným voľným prekladom matky, písomné vyhlásenie K. D., písomné vyhlásenie S. N. a ďalších jej blízkych osôb. 4. Kolízny opatrovník, ako zástupca maloletej B. v konaní, navrhol súdu pre prípad, že súd vyhodnotí splnenie podmienok pre návrat maloletej v zmysle Haagskeho dohovoru návrhu otca maloletej vyhovieť. Zároveň poukázal na to, že zistil, že dieťa má vybudovanú úzku citovú väzbu s matkou, na rozdiel od otca, a preto je potrebné, aby bolo umožnené matke vrátiť sa spolu s dieťaťom. Dieťa má len dva roky a je potrebné, aby si otec vo Švajčiarsku opäť budoval väzbu s dieťaťom. 5. Matka svoju neúčasť na pojednávaní síce ospravedlnila písomným podaním, doručeným súdu elektronicky dňa 22.06.2018 o 8.24 hod., z dôvodu tvrdeného „akútneho zápalu ďasien sprevádzaného ukrutnými bolesťami zubov“, z ktorého dôvodu matka žiadala pojednávanie odročiť, súd však s poukazom na ustanovenie § 183 CSP vyhodnotil, že žiadosť o odročenie pojednávania nespĺňa zákonné náležitosti a o vážny dôvod pre odročenie sa v jej prípade nejedná. Z pripojeného scanu výmenného lístku, ktorý dňa 21.06.2018 vystavil stomatológ s nálezom 15-16 papilitída; preplach H2O2, ďalej nečitateľné, nebolo možné mať za preukázané, že matkin zdravotný stav jej bráni v účasti na pojednávaní. Súd matke pred začatím pojednávania dňa 22.06.2018 o 8.52 hod. elektronicky oznámil, že jej žiadosť posúdil ako nedôvodnú a trvá na tom, aby sa bez odkladu matka dostavila na pojednávanie, inak bude súd pojednávať v neprítomnosti matky. 6. Vo vzťahu k splneniu podmienok pre pojednávanie v neprítomnosti matky v zmysle ustanovenia § 180 CSP súd prvej inštancie konštatoval, že matke bolo predvolanie na pojednávanie doručené dňa 18.06.2018, zároveň v tento deň vzala matka osobne termín pojednávania na vedomie, o čom svedčí úradný záznam na č.l. 168, nakoľko sa uvedeného dňa osobne dostavila do spisovej kancelárie. Vo vzťahu k lehote podľa ustanovenia § 178 ods. 2 CSP súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle komentáru k predmetnému ustanoveniu CSP (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 661 s.) je potrebné túto lehotu posúdiť vždy podľa okolností prejednávaného prípadu. Súd prvej inštancie k uvedenému uviedol, že zákonná úprava uvádza vo vzťahu k päťdňovej lehote na prípravu pojednávania slovíčko „spravidla“, pričom v danom prípade je nepochybné, že matka nežiadala pojednávanie odročiť z dôvodu, že by nemala dostatok času na prípravu pojednávania, ale o odročenie pojednávania žiadala z iných (zdravotných dôvodov). V tejto súvislosti súd poukazuje na okolnosti daného prípadu, na osobitosť predmetného konania, v ktorom je potrebné v zmysle ustanovenia § 134 CMP vydať rozhodnutie spravidla do 6 týždňov. Matka sa na základe výzvy súdu v zmysle ustanovenia § 131 CMP vyjadrila k návrhu otca podaním, doručeným súdu dňa 08.06.2018, je teda zrejmé, že s návrhom navrhovateľa bola riadne oboznámená, mala možnosť sa vyjadriť a vzniesla k nej námietky, od toho času súd neeviduje žiadne podanie navrhovateľa, s ktorým by bolo potrebné matku oboznámiť vopred, je teda možné konštatovať, že matka mala dostatočný čas na prípravu pojednávania. 7. Súd prvej inštancie z návrhu navrhovateľa a jeho výpovede na pojednávaní dňa 22.06.2018 zistil, že maloletá B. sa narodila dňa 03.04.2016 vo Švajčiarsku, ako manželské dieťa rodičov, účastníkov konania. Začiatkom roku 2017 sa manželka, matka maloletej odsťahovala pre manželské nezhody zo spoločnej domácnosti. Manželstvo rodičov doposiaľ trvá, príslušným švajčiarskym súdom však už bolo rozhodnuté o rozluke. Otec je štátnym občanom Švajčiarskej konfederácie. Matka má slovenské štátne občianstvo. Otec v prospech nariadenia návratu argumentoval tým, že pokiaľ sa jeho dcéra vráti naspäť do Švajčiarska spolu s matkou, je veľkou výhodou fakt, že matka ovláda nemčinu slovom aj písmom a môže komunikovať s príslušnými orgánmi, čo otec na Slovensku nemôže, keďže nevie po slovensky. Myslí si tiež, že B. bude mať v budúcnosti lepšie šance do budúceho života zo Švajčiarska. Vo Švajčiarsku je úprava taká, že tie peniaze, ktoré dostane od otca ako „alimenty“, k tomu dostane od štátu ešte ďalšie prostriedky, ktoré sa dopočítajú podľa vyčíslenej potreby matky, ako aj dcéry. Minulý rok manželka požiadala o sociálnu výpomoc vo Švajčiarsku, ale keďže nepredložila potrebné dokumenty, ako nájomnú zmluvu, potvrdenie o platbách nemocenského a daniach, tak sociálnu pomoc nedostala a hneď sa vyjadrila, že jej vo Švajčiarsku nepomôžu. Otcovi následne volala pani zo „sociálky“ a povedala mu, že jeho manželka tam urobila „obrovský cirkus“, keď sa dozvedela, že jej nemôžu pomôcť, úradníčka však otcovi vysvetlila, že žiadosť matky nemôžu schváliť z dôvodu, že nepredložila potrebné doklady. Podľa otca vo Švajčiarsku je systém taký, že sa žije síce draho, ale dobre. K „únosom“ dcéry, tvrdenými matkou, otec uviedol, že v období januára 2017 bol vo veľmi intenzívnom kontakte s orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí, nakoľko manželka bola doma veľmi nervózna a veľmi nepekne sa správala nielen voči nemu, ale aj voči ich dcére. Nervózna bola z toho, že chcela ísť domov na Slovensko, s čím navrhovateľ nesúhlasil. S úradmi sa vtedy dohodol, že dcéru dá na pár dní k jeho rodičom, pretože pobyt maloletej doma sa mu zdal byť rizikovým, chcel v tom čase veci s manželkou prediskutovať a vyriešiť, dcéru dal k rodičom na základe súhlasu príslušných orgánov, čo má aj zdokumentované. Matka maloletej s týmto krokom otca nesúhlasila, preto sa s úradmi dohodol, že k rodičom pošle aj manželku. Tvrdil, že nechcel oddeliť matku od dieťaťa, chcel si len s matkou maloletej vyjasniť veci bez toho, aby tam bolo prítomné ich dieťa. Matka to však poňala ako únos dieťaťa. Otec po celý čas tvrdil, že veľmi úzko spolupracoval s príslušnými orgánmi a o všetkom vedela aj polícia. V máji 2017, keď otec dcéru videl naposledy, telefonoval a písal otcovi detský lekár maloletej a upozornil ho na to, že malá nebola ani na pravidelnej ročnej kontrole, ani na očkovaní, a že treba s tým niečo robiť. Otec uvedené oznámil matke, na čo mala ona reagovať tým, že ho to nemusí zaujímať. Pri návšteve dcéry v Zürichu, kde v tom čase s matkou bývala, otec zistil, že je veľmi biela. Volal preto lekárovi, ktorý mu odporučil, aby mu dieťa priniesol ukázať. Po dohovore s lekárom sa napokon rozhodol potom, čo o uvedenom informoval príslušné orgány, vrátane súdu, na ktorý sa obrátil prostredníctvom emailovej komunikácie, aby mu dcéru zveril na dva dni za účelom návštevy lekára v San Moritz. Súd mu mal emailom oznámiť, že do dvoch dní musí dieťa vrátiť, inak sa vystaví trestnému stíhaniu. Dcéru preto v stanovenom čase vrátil matke. Otec uviedol, že si je vedomý toho, že konal spontánne a impulzívne, že dieťa zobral z prechádzky a nevrátil ihneď matke, mal však na to vážny dôvod. Pri lekárskej prehliadke lekár na základe vykonaných krvných testov zistil mierne nevyváženú stravu, nakoľko bol zistený mierny nedostatok vitamínov a nedostatok slnka. Otec v rámci svojej výpovede uviedol, že v záujme bezproblémového návratu svojej dcéry do Švajčiarska sa zaväzuje pre prípad nariadenia návratu zabezpečiť matke samostatné bývanie vo forme prenájmu, dvojizbového zariadeného bytu v San Moritz na adrese E. P. X, pričom po dobu šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o nariadení návratu bude hradiť nájomné za byt s tým, že bude súčinný pri predĺžení nájomnej zmluvy v prípade, že matka bude mať o predĺženie záujem, pričom po uplynutí šiestich mesiacov bude nájomné hradiť už matka sama. Záväzok otec potvrdil vlastnoručným podpisom do zápisnice z pojednávania. Uviedol tiež, že v bezprostrednej blízkosti predmetného bytu sú detské jasle pre prípad, že by matka chcela pracovať a dieťa dať do jaslí. 8. Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 22.06.2018 argumentoval v prospech návrhu navrhovateľa, otca maloletej tým, že na základe listinných dôkazov predložených navrhovateľom za účelom preukázania svojich tvrdení je zrejmé, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je Švajčiarsko, pretože ide o miesto, kde dieťa bývalo pred neoprávneným premiestneným na základe zhodnej vôle oboch rodičov. Ohľadom definície obvyklého pobytu právny zástupca otca poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 02.04.2009 vo veci C 523/07. Maloletá B. sa narodila vo Švajčiarsku a vo Švajčiarsku bola sociálne integrovaná primerane svojmu veku, teda mala tam svojho pediatra, matka poberala vo Švajčiarsku po narodení dieťaťa materské, ako aj prídavky na dieťa, ktorý je vo Švajčiarku vo výške 220 frankov. Tieto prostriedky sú poukazované od času, kedy matka odišla zo spoločnej domácnosti na účet zamestnávateľa otca, t.j. od 01.02.2017, ktorý ich ukladá na depozitnom účte, otec s nimi teda nedisponuje a matka si ich po návrate môže prevziať. Obvyklý pobyt maloletej v danom prípade teda nie je sporný. Pokiaľ ide o výkon opatrovníckeho práva otcom, toto právo mal otec nadobudnúť zo zákona, pričom toto právo znamená, že ani jeden z rodičov nemôže samostatne rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa. V danej veci otec nedal súhlas s trvalým vysťahovaním maloletej na Slovensko a takýto súhlas nebol ani nahradený rozhodnutím príslušného švajčiarskeho súdu. Pokiaľ ide o čas, kedy matka maloletú premiestnila, vo vzťahu k jednoročnej lehote podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru, poukázal právny zástupca otca na písomné podanie matky z 10.03.2018 v nemeckom jazyku, adresované Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, kde na strane 3 matka uviedla, že v lete 2017 cestovala za svojou chorou matkou na Slovensko, ale ešte nemala v úmysle úplne opustiť Švajčiarsko. V októbri 2017 sa matka z dôvodu matkou tvrdenej šikany a prenasledovaniu zo strany úradov a súdov vo Švajčiarsku rozhodla za účelom ochrany dcéry, ako aj ochrany jej vlastnej, trvalo opustiť Švajčiarsko a ako sa ukázalo, bude to zrejme už navždy. Podľa právneho zástupcu otca vo veci nie je sporné, že boli splnené podmienky pre nariadenie návratu maloletej. Pokiaľ ide o dôvody pre nenariadenie návratu podľa článku 13 Haagskeho dohovoru, právny zástupca navrhovateľa uviedol, že dôkazné bremeno existencie dôvodov na nenariadenie návratu zaťažuje v konaní matku, ktorá je povinná takéto dôvody tvrdiť, aj ich existenciu preukázať. Článok 13 Haagskeho dohovoru je potrebné vykladať reštriktívne, ako zdôraznil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo 176/2015. Poukázal tiež na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III.ÚS 93/2018 z 28.02.2018, konkrétne na odsek 10 predmetného rozhodnutia, kde Ústavný súd podáva aj výklad vo vzťahu k Dohovoru o právach dieťaťa a Haagskeho dohovoru, v zmysle ktorého právny zástupca uviedol, že súhlasia s tým, že dieťa je naviazané na matku, a že vzhľadom na jeho vek je v jeho záujme, aby sa vrátilo s matkou, toto rozhodnutie je však na matke a jej zodpovednosti, keďže súd o matke nerozhoduje. Poukázal však aj na rozsudok ESĽP G.N. proti Poľsku z 19.07.2016 č. 2171/14, kde ESĽP takisto vyriekol, že dôvody pre nenariadenie návratu je potrebné posudzovať striktne a odlúčenie dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa neoprávnene zadržiava, nech je akokoľvek zložité pre dieťa, nenapĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva ujmy dieťaťu v zmysle čl. 13, odlúčenie od rodiča teda nemôže byť samé o sebe jediným dôvodom pre nenariadenie návratu. Ohľadom podmienok pre bezpečný návrat maloletej sa právny zástupca navrhovateľa na žiadosť súdu vyjadril v tom smere, že navrhovateľ, otec maloletej, neinicioval trestné stíhanie a nedisponuje žiadnou informáciou, svedčiacou o tom, že by bolo začaté trestné stíhanie. Pokiaľ ide o podmienky návratu, právny zástupca zdôraznil, že vo Švajčiarsku existuje právoplatné rozhodnutie o zverení maloletej, právoplatná je aj úprava styku, keďže matka sa odvolala len, čo sa týka výživného. V otázke výživného už takisto bolo rozhodnuté, rozhodnutie však ešte nie je právoplatné. Podľa tohto rozhodnutia odvolacieho súdu Kantonsgericht von Graubunden zo dňa 26.04.2018, sp. zn. ZK1 17 95, vyhotoveného dňa 01.06.2018, bola otcovi uložená povinnosť platiť výživné na maloletú vo výške 511,- CHF od 01.02.2017, teda z časti bude musieť výživné doplatiť, na základe čoho matka získa prostriedky, pričom podľa rozhodnutia od 01.11.2018 je otec zaviazaný platiť 961,- CHF, čím je podľa právneho zástupcu navrhovateľa vyriešená aj otázka výživy maloletej po návrate maloletej do Švajčiarska. Ďalším finančným zdrojom pre zabezpečenie potrieb dieťaťa sú prídavky na deti, ktoré budú v prípade, že sa matka vráti, poskytnuté od zamestnávateľa otca matke. Ďalej ako otec preukázal, je nepochybné, že matka mala na účte pri odchode zo spoločnej domácnosti sumu 50.000,- CHF, ktoré nadobudla ako úspory za trvania manželstva. Pokiaľ ide o bývanie, napriek tomu, že matka má dostatočné finančné zdroje na bezproblémové zabezpečenie bývania pre ňu a pre dieťa, keďže matka nepracuje má nárok aj na sociálny príspevok cca 1.000,- CHF, navyše aj vo výživnom bola pri stanovení výšky zohľadnená položka bývania pre dieťa, otec pred súdom prijal záväzok prenajať pre matku a dieťa na dobu šiestich mesiacov dvojizbový byt s kompletným zariadením, konkrétny byt, ktorý otec pre tento účel vyhliadol, bude otca mesačne stáť 1.200,- €. 9. Z vyjadrenia matky zo dňa 10.03.2018, simultánne preloženého tlmočníčkou na pojednávaní dňa 22.06.2018, obsiahnutom v jej liste adresovanom Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, pokiaľ ide o čas, kedy malo k premiestneniu maloletej na územie Slovenskej republiky bez súhlasu otca dôjsť, vyplynulo, že v októbri 2017, keď údajne advokátka matky vo Švajčiarsku už nechcela matku ďalej zastupovať a keď matka videla, že nemôže absolútne očakávať žiadnu spravodlivosť zo strany úradov a súdov vo Švajčiarsku, ale získala presvedčenie, že bude pokračovať len ďalšia šikana a prenasledovanie z každej strany, ako aj z dôvodu, že bola finančne na dne, sa matka rozhodla opustiť Švajčiarsko, aby ochránila svoju dcéru, ako aj ju samú, na takú dobu, kým jej muž a príslušné úrady a súdy pochopia, že muž, ktorý sa podieľal na narodení dieťaťa, nemá len práva, ale aj povinnosti, a ako sa ukázalo v posledných mesiacoch je táto povinnosť trvalá. 10. Súd prvej inštancie v prejednávanom prípade upustil od výsluchu maloletej B., keď usúdil, že maloletá vzhľadom na svoj vek (dva roky) ešte nie je schopná a zrelá samostatne sa vyjadriť k predmetu konania. 11. Predmetom konania je rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestení alebo zadržaní („návratové konanie“). Hmotnoprávna úprava vzťahujúca sa k veci vychádza z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len „Dohovor“). Švajčiarska konfederácia a Slovenská republika sú Dohovorom viazané. Procesná reflexia uvedeného hmotnoprávneho predpisu je vyjadrená v ustanovení § 123 a nasl. zákona č. 161/2015 Z.z., Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“, ako už bolo uvedené vyššie). 12. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že v rámci návratového konania rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu navrátené alebo nie. V konaní súd teda nerozhoduje o starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa, ani o styku rodičov s dieťaťom. Právna úprava obsiahnutá v Dohovore je jasná a striktná. V prípade, že súd ustáli, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roka od neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v článku 13 Dohovoru. Výnimky podľa článku 13 je pritom potrebné v zmysle Dohovoru vykladať reštriktívne a mať pri jeho aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate ide proti hlavným cieľom Dohovoru. 13. Návratové konanie, ak výslovne vyplýva zo znenia Dohovoru (článok 19), nie je svojou povahou konanie vo veci samej, teda konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale má charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby a záujmy. Súd v konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru (súvisí s ustanovením § 123 CMP). 14. Nariadenie návratu do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa v zásade neznamená jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča „únoscu“, keďže súd v prípade, že návrhu vyhovie, nariadi návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu a nie návrat „do rúk“ opusteného rodiča. 15. Súd prvej inštancie rozhodujúc o návrhu navrhovateľa, otca maloletého, s prihliadnutím na všetky skutočnosti a s poukazom na vyššie citované ustanovenia, vykonané dokazovanie a na jeho základe zistený skutočný stav veci, dospel k záveru, že návrh otca na nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa je dôvodný a je mu potrebné vyhovieť. 16. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k jednoznačnému záveru, že maloletá B. mala obvyklý pobyt bezprostredne pred jej premiestnením na územie Slovenskej republiky bez súhlasu otca vo Švajčiarskej konfederácii, kde sa narodila rodičom, ktorí boli manželmi, žili vo Švajčiarsku, kde obaja pracovali, matka po narodení dcéry zabezpečovala celodennú starostlivosť o maloletú, otec rodinu zabezpečoval po finančnej stránke. C. B. vo Švajčiarskej konfederácii žila do októbra 2017, kedy sa matka, ako vyplynulo z jej vlastného vyjadrenia, rozhodla premiestniť maloletú na územie Slovenskej republiky s úmyslom opustiť územie Švajčiarska trvalo, nielen za účelom návštevy starej matky na Slovensku. O úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej rozhodovali v rámci konania o rozluke manželstva švajčiarske súdy, ako súdy obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, ktoré rozhodli o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky, úprave styku otca s maloletou v „doprovode“, pričom príslušný odvolací súd na odvolanie matky, ktorým napadla rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výživného, rozhodol opätovne o výživnom na maloletú. V konaní nebolo spochybnené, že matka bola zúčastnená na sociálnom systéme vo Švajčiarsku, kde pred narodením maloletej pracovala. Na maloletú boli zo strany príslušných úradov vo Švajčiarsku priznané prídavky na dieťa, ktorú skutočnosť potvrdila samotná matka, keď tvrdila, že otec tieto prostriedky zadržiava. Skutočnosti, týkajúce sa obvyklého pobytu maloletej vo Švajčiarskej konfederácii, matka v konaní de facto ani de iure nespochybňovala. Pokiaľ matka tvrdila, že krajinou obvyklého pobytu maloletej je Slovenská republika, čo odôvodňovala údajnou „adaptabilitou“ maloletej, z dôvodu ňou tvrdených lepších podmienok pre život maloletej, táto skutočnosť nemá na právne posúdenie nadobudnutia obvyklého pobytu maloletou žiaden vplyv. 17. Otázka výkonu opatrovníckeho práva k maloletej otcom v konaní sporná rovnako nebola. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že otec nadobudol opatrovnícke právo k maloletej zo zákona, v čase narodenia maloletej boli rodičia maloletej manželmi, otec opatrovnícke právo riadne vykonával a po odsťahovaní matky s maloletou zo spoločnej domácnosti bolo na návrh matky, najskôr dňa 17.02.2018, rozhodnuté švajčiarskym súdom prvej inštancie, v rámci konania o rozluke manželstva, o úprave výkonu opatrovníckeho práva k maloletej, na základe ktorého bol upravený styk otca s maloletou a bola tiež upravená vyživovacia povinnosť otca k maloletej. Následne dňa 26.04.2018 rozhodol odvolací súd Kantonsgericht von Graubunden o odvolaní matky v časti výživného na maloletú. Ako už súd uviedol, v danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletej B.. Tieto skutočnosti matkou spochybnené ani neboli. 18. Súd prvej inštancie v ďalšom zisťoval, či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej B. matkou na územie Slovenskej republiky. Z návrhu otca, výpovede otca, najmä však z písomného vyjadrenia matky, adresovaného Centru pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže v Bratislave, mal súd prvej inštancie za nesporne zistené, že matka v októbri 2017 premiestnila maloletú z krajiny jej obvyklého pobytu na územie Slovenskej republiky, s úmyslom nevrátiť sa na územie Švajčiarskej konfederácie. Otec de facto bezprostredne potom, čo došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej matkou, podnikol príslušné právne kroky, obrátil sa na ústredný orgán Švajčiarska, podal návrh na Regionálny súd Maloja, ktorý rozsudkom z 29.01.2018, sp.zn. 135-2017-297, uložil matke povinnosť odovzdať cestový pas maloletej B. na úrade KEBS Dietikon a napokon dňa 18.05.2018 podal na súd prvej inštancie návrh na nariadenie návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu. Sumarizujúc uvedené, súd prvej inštancie ustálil, že v danom prípade došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej na územie Slovenskej republiky matkou v zmysle článku 3 Dohovoru. 19. Vychádzajúc zo všetkých doposiaľ uvedených skutočností a dôvodov, dospel súd prvej inštancie k jednoznačnému záveru, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky pre nariadenie návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, preto súd prvej inštancie návrhu otca vyhovel a nariadil návrat maloletej B. do krajiny jej obvyklého pobytu, na územie Švajčiarskej konfederácie, pričom prihliadol aj na názor kolízneho opatrovníka, ako zástupcu maloletého dieťaťa v konaní. Sumarizujúc všetky závery, týkajúce sa zisteného skutočného stavu veci, má súd za to, že v danom prípade je v najlepšom záujme maloletej zabezpečiť jej okamžitý návrat na územie Švajčiarskej republiky. Súd prvej inštancie v záujme zabezpečenia podmienok pre bezproblémový návrat maloletej prijal záväzok otca zabezpečiť na jeho náklady samostatné bývanie pre matku a maloletú na obdobie šiestich mesiacov od faktického návratu maloletej s matkou v obci D. C.. 20. Záverom súd prvej inštancie konštatoval, že matka v konaní žiadnym relevantným spôsobom proti návrhu otca nenamietala, netvrdila a nepreukazovala žiadne skutočnosti, ktoré by nariadeniu návratu maloletej bránili. 21. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak 22. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie matka, s odôvodnením, že neboli splnené procesné podmienky, nakoľko súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) odôvodňuje odvolanie aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Matka v rámci odvolania namietla, že súd prvej inštancie v konaní nedodržal 5-dňovú lehotu na prípravu pojednávania zo strany matky, a konal a rozhodol na pojednávaní dňa 22.6.2018 bez prítomnosti matky, a v konaní matku vôbec nevypočul a neumožnil jej reagovať priamo na pojednávaní na prednesy otca, a osobitne ani na ním tvrdené záruky návratu, pričom matka ani nebola právne zastúpená. Došlo tým k porušeniu práva matky na spravodlivý proces, a v konečnom dôsledku došlo i k porušeniu práva maloletého dieťaťa na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie vec v napádanom rozhodnutí nesprávne právne posúdil vo všetkých aspektoch. Okrem iného nesprávne aplikoval a nevykonal ústavne konformný výklad Dohovoru. Nezohľadnil ani obsah ďalších medzinárodných zmlúv, ktoré sa vzťahujú na predmetnú vec, a to najmä Dohovor o právach dieťaťa, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Matka má za to, že súd prvej inštancie neprihliadol ani na konštantnú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k predmetnému návratovému konaniu, ako veľmi špecifickému typu konania a na požiadavky naň kladené. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím spôsobil to, že nemohlo ani len dôjsť k tomu, aby bol skutočný stav veci zistený správne a úplne. Navyše, aj keď niektoré dôkazy súd prvej inštancie vykonal, dospel na ich základe k nesprávnym skutkovým zisteniam. Už len vzhľadom na to, že v predmetnom konaní neboli zo strany súdu prvej inštancie naplnené ani len základné požiadavky kladené na obsah a rozsah dokazovania vo vzťahu k predmetnému návratovému konaniu, s prihliadnutím na konštantnú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), odôvodnenie napadnutého uznesenia je zaťažené vadou nedostatku riadneho odôvodnenia, je nepreskúmateľné a v tomto dôsledku aj svojvoľné a arbitrárne. Podľa názoru matky v konkrétnom prípade neboli splnené podmienky na konanie podľa Dohovoru a už vôbec nie na vyhovenie návrhu otca, keďže maloleté dieťa malo a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Slovenská republika bola a naďalej je krajinou obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, ako aj krajiny trvalého pobytu matky a maloletého dieťaťa. Rovnako súd prvej inštancie pochybil v tom, že v konkrétnom prípade nedošlo k neoprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa. Matka s otcom už nežili v spoločnej domácnosti švajčiarsky súd - Regionalgericht Maloja dňa 20.04.2017 predbežným opatrením zveril maloleté dieťa do osobnej starostlivosti matky, čo svojím rozhodnutím 14.07.2017 potvrdil, rovnako ako rozhodol o odluke rodičov k 17.02.2017. Otec tak ani nemohol vykonávať svoje opatrovnícke práva k maloletému dieťaťu, čo je základným predpokladom aplikácie Dohovoru (čl. 3). Naviac, tento švajčiarsky súd tiež v záujme ochrany dieťaťa a bezpečného styku s otcom, obmedzil otcovi styk na 2 dni v mesiaci v prítomnosti sociálnej kurately. Otec s týmto principiálne nesúhlasil a neučinil potrebné úkony na realizáciu takto určeného styku s maloletou (úradný formulár), a teda nie vinou matky k styku s maloletou nedošlo. Súd prvej inštancie nijako neskúmal dôvody, ktoré matku viedli k tomu, že s maloletým dieťaťom opustila Švajčiarsku konfederáciu a neposúdil riziko spojené s nariadením návratu maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie, osobitne, že aj podľa zistení kolízneho opatrovníka maloleté dieťa nemôže byť odlúčené od matky. Vzhľadom na správanie sa otca z minulosti, domáce násilie, prenasledovanie a šikanovanie matky, neposkytovanie finančnej podpory a dlhodobé neplnenie si vyživovacej povinnosti, hrozí riziko, že maloleté dieťa by bolo pobytom vo Švajčiarskej konfederácii vystavené hmotnej núdzi a existenčnému riziku, a je riziko, že by mu bola spôsobená ujma a boli by ignorované jeho práva. Súd prvej inštancie v konaní nepostupoval v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, a neumožnil ich dôslednú ochranu. Za týchto okolností sa javí, že súd porušil aj práva maloletého dieťaťa na spravodlivý proces. Je faktom, že matke bolo doručené predvolanie na pojednávanie nariadené na deň 22.06.2018 až dňa 18.06.2018, pričom ide o skutkovo a právne zložitý spor, ktorý potrebuje náležitú prípravu a sústredenie. Navyše matke stále nebol v tom čase pridelený právny zástupca, o ktorého požiadala Centrum právnej pomoci. Rovnako je faktom, že matka ospravedlnila svoju neúčasť na súdnom pojednávaní nariadenom na deň 22.6.2018 z dôvodu „akútneho zápalu ďasien sprevádzaného ukrutnými bolesťami zubov“ a pripojila výmenný lístok z 21.06.2018 vystavený stomatológom s nálezom 15-16 papilitída. Spravila tak bezprostredne potom, ako o polnoci z 21.06.2018 na 22.06.2018 opúšťala pohotovostnú ambulanciu. Aj keď vo výmennom lístku nie je výslovne konštatované, že by tento stav bránil matke riadnej účasti na súdnom pojednávaní, z povahy veci je zrejmé, že v takomto zdravotnom stave sa matka nemohla v súdnom konaní efektívne brániť, navyše ak v tom čase nebola zastúpená právnym zástupcom. Súd informoval matku o tom, že pojednávanie odročené nebude, e-mailom zo dňa 22.06.2018 odoslaným o 08:52 - teda 8 minút pred začatím pojednávania. Ak sa aj súd rozhodol pojednávať v neprítomnosti matky, podľa názoru matky nemal vo veci rozhodnúť, ale nariadiť ďalšie pojednávanie a na tom ju vypočuť a umožniť reagovať na tvrdenia otca. Z vyjadrenia matky k podanému návrhu jednoznačne vyplynulo nielen to, že návrh na nariadenie návratu maloletej odmieta, že má maloletá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ale aj závažná skutočnosť, že podmienky vo Švajčiarsku, z ktorých odišla boli pre maloleté dieťa absolútne nevyhovujúce resp. nulové. Aj keď má návratové konanie osobitný charakter, ani požiadavka § 134 CMP na rozhodnutie v tomto konaní spravidla v lehote 6 týždňov nezbavuje súd povinnosť náležíte zistiť skutkový stav. Matka poukázala na rozhodnutia ESĽP v rozsudku vo veci Phostira Efthymiou a Ribeiro Fernandes proti Portugalsku, rozhodnutie ESĽP X. proti Lotyšsku, kde ESĽP akceptoval, že požiadavka na riadne zistenie podkladov na rozhodnutie má prednosť pred požiadavkou na rýchlosťou konania. Navyše CSP v súvislosti so 6-týždňovou lehotou na rozhodnutie v návratovou konaní zámerne používa slovo spravidla, čím akcentuje možnosť zohľadniť špecifiká konkrétneho prípadu. V konkrétnej veci išlo o prvé pojednávanie vo veci, pričom matka nebola zastúpená právnym zástupcom, a avizovala súdu konzultáciu na Centre právnej pomoci. V zmysle ustálenej praxe Okresného súdu Bratislava I. rozhodovanie v návratovom konaní bežne presahuje lehotu 6 týždňov, a bežne nedôjde k rozhodnutiu na prvom pojednávaní. Matka uviedla, že napriek enormnej snahe súdu o vydanie rozhodnutia na prvom pojednávaní vo veci a nenariadeniu nového skorého termínu súdneho pojednávania vo veci, samotné písomné vyhotovenie rozhodnutia trvalo takmer 2,5 mesiaca (aj keď ľudsky môžeme chápať dôvody). Za takýto okolností považuje postup súdu, keď nedodržal 5- dňovú lehotu na prípravu pojednávania zo strany matky, a konal a rozhodol na pojednávaní dňa 22.06.2018 bez prítomnosti matky, a v konaní matku vôbec nevypočul a neumožnil jej reagovať priamo na pojednávaní na prednesy otca, a osobitne ani na ním tvrdené záruky návratu (ktoré sú iba formálne), pričom matka ani nebola právne zastúpená, za postup, ktorým došlo k porušeniu práva matky na spravodlivý proces, a v konečnom dôsledku došlo i k porušeniu práva maloletého dieťaťa na spravodlivý proces. Postupom súdu bola zároveň porušená základná zásada civilného procesu v Slovenskej republike - zásada ústnosti, keď matka v konaní nebola vôbec vypočutá. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a nesprávne posúdil, že maloleté dieťa nemá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky a krajinou jeho obvyklého pobytu je Švajčiarska konfederácia. Matka v rámci odvolania poukázala na zásadný právny záver Krajského súdu v Košiciach, ktorý je vyslovený v uznesení sp.zn. 8CoP/128/2013 zo dňa 30.04. 2013 (str. 7) takto: Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla do terminológie medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov a nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony Slovenskej republiky. Nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko. Súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého členského štátu, musí brať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pojem obvyklého pobytu dieťaťa však zadefinoval rozsudok súdneho dvora z 02.04.2009 vo veci C- 523/07 tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte." Z citovaného uznesenia Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že pojem obvyklého pobytu nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s pojmom trvalý pobyt. Po zhodnotení uvedených kritérií je nepochybné, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa je v Slovenskej republike. Maloleté dieťa malo dlhodobo - od narodenia podstatnú väzbu so Slovenskou republikou, ktorá bola a je aj v súčasnosti pri plnení najlepších záujmov a šťastia maloletého dieťaťa oveľa intenzívnejšia a silnejšia, ako väzba so Švajčiarskou konfederáciou. Maloleté dieťa bolo naviazané na matku, ktorá sa výlučne starala o jeho potreby. Matka zabezpečovala výlučne všetku starostlivosť o maloleté dieťa, vrátane lekárskej starostlivosti. Otec matke nepomáhal, dokonca ani neplatil výživné na maloleté dieťa, a preto sa matka dostala do existenčnej núdze, nemohla ani matka ani maloleté dieťa vo Švajčiarskej konfederácii reálne žiť. Matka po narodení maloletého dieťaťa trávila veľa času na Slovensku, kde má aj nepretržite trvalý pobyt. Na Slovensku sa matka s maloletým dieťaťom so súhlasom otca zdržiavala od narodenia a to v časoch:14. apríl. -14. máj 2016;10. júl 2016 -10. august 2016; 20. septembra 2016 -23. október 2016. Od júna 2017 sa matka natrvalo zdržiava na Slovensku, kde má i maloletá prihlásený trvalý pobyt. Počas septembra a októbra 2017 bola matka spolu s maloletou s vedomím otca, súdu a kurately týždeň v Rakúsku u Hermíne Handl, matky tretieho dieťaťa otca. Na Slovensku je matka toho času matka s maloletou dcérkou nepretržite vyše 12 mesiacov. Centrum sociálneho a kultúrneho života maloletého dieťaťa bolo po rozluke rodičov definitívne presunuté na územie Slovenskej republiky, čo vyplývalo z toho, že matka maloletého dieťa začala so súhlasom otca tráviť dlhší čas na Slovensku. Matka a maloletého dieťa sú zdravotne poistení na území Slovenskej republiky. Maloleté dieťa aj matka si vytvorili po narodení maloletej na území Slovenskej republiky zázemie, zabezpečili si tu bývanie a pocit istoty, ktorý im vo Švajčiarsku absentoval. Matka sa vo Švajčiarsku ocitla bez príjmu, otec ju prakticky nijako nepodporoval. Naviac, aj keď toto konanie nie je konaním o opatere a starostlivosti o deti, vyšla v ňom najavo veľmi podstatná skutočnosť - že matka je tzv. preferenčným rodičom, t.j. takým, ktorý sa každodenným životom s maloletým dieťaťom stal jeho oporou, žije s ním i s ľuďmi z jeho okolia. Maloleté dieťa je aktuálne stále dojčené matkou. V konaní nebolo nijako preukázané, že by mal otec k maloletému dieťaťu porovnateľný vzťah ako matka alebo, že by dokonca on bol preferenčným rodičom. Maloleté dieťa aj matka sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky, tak ako ich matka a väčšina rodinných príbuzných a rodinných známych a priateľov a ich detí, s ktorými udržiavali a udržujú najintenzívnejšie osobné kontakty. Maloleté dieťa bolo pritom od narodenia v pravidelnom kontakte s matkinými príbuznými žijúcimi v Bratislave, ako aj s známymi a priateľmi a kamarátmi v Bratislave. Rovnako malo maloleté dieťa svojho pediatra a rozhodujúcu zdravotnú starostlivosť zabezpečenú od narodenia v Bratislave. Od mája 2017 matka poberá z Úradu sociálnych vecí a rodiny SR rodičovský príspevok, zo Švajčiarska matka nepoberá žiadnu sociálnu dávku ani podporu. Od 12.12.2017 nie je matka ani maloleté dieťa poistencom švajčiarskej zdravotnej poisťovne. Preto poskytnutie akejkoľvek potrebnej zdravotnej starostlivosti pre maloletú v Švajčiarskej konfederácii je v súčasnej situácii pre matku finančne nerealizovateľné. Matka i maloleté dieťa sú zo Švajčiarskej konfederácie definitívne odsťahovaní, žijú a chcú ostať už len v Slovenskej republike. Obvyklý pobyt maloletého dieťaťa na území Slovenskej republiky a ich podstatné väzby na slovenské prostredie a celkové zázemie na Slovensku preukázali aj predložené čestné vyhlásenia svedkov, ktorí nie sú v príbuzenskom vzťahu s matkou. Je preto zrejmé a úplne jednoznačné, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa bol a je na území Slovenskej republiky. Samotné bývanie vo Švajčiarskej konfederácii ešte v priebehu roku 2017 však neznamená, že by maloleté dieťa nemalo dovtedy obvyklý pobyt na Slovensku. Zaoberanie a vysporiadanie sa s týmito podstatnými skutočnosťami však v napádanom uznesení súdu prvej inštancie absentuje, čím ho nemožno považovať za vyčerpávajúco a dostatočne preskúmavajúci skutočný stav, čo je pre skúmanie blaha dieťaťa nevyhnutné (v akom inom ak nie v tomto konaní o deťoch a hlavne pri tak vážnej veci, akou je rozhodovanie o dvoch prostrediach, do ktorých sa umiestni, má súd dôslednejšie dôkladnejšie posúdiť skutkový stav a nie len povrchne a formálne). Ak by totiž tejto veľmi dôležitej skutočnosti porovnania konkrétnych podmienok týchto dvoch prostredí vo vzťahu k maloletému dieťaťu súd venoval pozornosť, došiel by k záveru a potvrdeniu, že po rozluke rodičov došlo k plnohodnotnému začleneniu maloletého dieťaťa na území Slovenskej republiky. Je zrejmé, že maloleté dieťa malo a má obvyklý i trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa matky konanie matky v konkrétnom prípade nenapĺňa pojmové znaky rodičovského únosu ani z dôvodu, že od narodenia dieťaťa vykonáva osobnú starostlivosť o maloletú výhradne matka, od februára 2017 otec a matka nežijú v spoločnej domácnosti, čo potvrdil vo svojom rozhodnutí o odluke medzi otcom a matkou Regionalgericht Maloja zo dňa 14.07.2017. Na základe rozhodnutia Regionalgericht Maloja dňa 20.04.2017 súd predbežne preniesol výkon rodičovských práv na matku, čo dňa 14.07.2017 následne potvrdil, a teda otec nemohol vykonávať opatrovnícke práva k maloletému dieťaťu. Navyše otec matku a maloleté dieťa ani finančne nepodporoval, dokonca jej neplatil ani výživné, zadržiaval prídavky na maloletú u seba a tak ich vystavil existenčnej núdzi. Rovnako ani nespolupracoval s úradom sociálnej kurately, aby zaslaním potrebného formulára mohlo dôjsť k styku s maloletou za nariadenej prítomnosti kurately. Otec po celý čas až doposiaľ len zasielal podania na súd, žiadajúc opakovane o zverenie dcéry do vlastnej starostlivosti, pričom jeho návrh 6x švajčiarsky súd (okresný i odvolací) zamietol. Nezanedbateľné informácie k prípadu poskytlo aj Veľvyslanectvo Slovenskej republiky vo Švajčiarskej konfederácii. Okresný súd Bratislava I. nijako neskúmal, či v zmysle právneho poriadku Švajčiarskej konfederácie za takýchto okolností mohol otec reálne vykonávať svoje opatrovnícke právo k maloletému dieťaťu, a teda či je vôbec splnená podmienka podľa článku 3 Dohovoru. Otec nijako nepreukázal, a súd nijako nezisťoval obsah rozhodného práva, či dopytom na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, či dopytom Zastupiteľský úrad vo Švajčiarskej konfederácie resp. na švajčiarske štátne orgány. Aj aktuálne návrhy otca na kontakt s maloletým dieťaťom sú iba formálne, a otec sa na ním požadovaný kontakt s maloletým dieťaťom dňa 3.9.2018 ani nedostavil, napriek tomu, že ho matka s maloletým dieťaťom očakávala. Z ďalšieho stretnutia dňa 01.10.2018 v detskom kútiku v Auparku po hodine odišiel, s tvrdením, že mu detský kútik na stretnutie nevyhovuje, počas jeho prítomnosti bol od matky a maloletej vzdialený, dieťa nekontaktoval a opakovane vyzýval matku, aby odišla preč. Otec maloletej nerozpráva rovnakým jazykom ako dieťa, materinským jazykom maloletej B. je slovenčina a okrem odcudzenosti je tu aj táto dôležitá jazyková bariéra medzi otcom a 2-ročnou dcérou. Otec výživné na maloleté dieťa matke stále neplatí. Z 22 mesiacov uhradil výživné len 4- krát. Matka sa domnieva, že účelom otcovho konania je iba pomsta matke a snaha ovládať a manipulovať jej konanie, pričom otec vôbec nezohľadňuje záujmy maloletého dieťaťa. V konaní nebolo preukázané, že by otec bol preferenčným rodičom alebo, že by jeho úroveň poznania záujmov maloletého dieťaťa a starostlivosti o neho bola dlhodobo taká ako u matky, a teda sa bez viny matky otec bežne ani nepodieľal na rozhodovaní o bežných každodenných záležitostiach maloletého dieťaťa. Rodičia pritom o úplnom prechode ich života do Slovenskej republiky už v minulosti diskutovali. Je potrebné doplniť, že udalosti vo Švajčiarskej konfederácii sa vyhrotili, a to objektívne aj z pohľadu maloletého dieťa - najmä rodičovský únos maloletého dojčeného dieťaťa otcom, pobyt matky s maloletým dieťaťom v núdzovom centre, absencia podpory zo strany otca, existenčné ťažkosti matky starajúcej sa o maloleté dieťa. Otcov údajný nesúhlas s pobytom maloletého dieťaťa na Slovensku preto považuje matka za predstieraný, avšak hlavne nedôvodný. Matka má za to, že súd prvej inštancie ani v tomto smere dôkladne nezistil skutočný stav, kedy neskúmal existenciu okolností otcovho údajného nesúhlasu s pobytom maloletého dieťaťa na Slovensku a vyhovenie otcovmu návrhu odôvodnil len mechanicky a strohým skonštatovaním o údajnom splnení formálnych podmienok, pričom skutkovo jeho záver neobstojí. Konajúci súd prvej inštancie podľa matky ďalej pochybil v tom, že aj keď prišiel (podľa názoru matky k nesprávnemu) záveru, že je potrebné zvážiť nariadenie návratu maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie, nesprávne posúdil, či takémuto rozhodnutiu bránia skutočnosti predpokladané v článku 13 Dohovoru. Za zásadné pochybenie súdu považuje matka, že sa nevenoval posúdeniu rizika, ktoré by mohlo hroziť maloletému dieťaťu po nariadení jeho návratu do Švajčiarskej konfederácie. Pri rozhodovaní je potrebné zohľadniť okolnosti, za ktorých matka opustila územie Švajčiarskej konfederácie. Vzťah otca a matky vo Švajčiarsku nebol ideálny. Podľa názoru matky si z nej otec a jeho rodina doslova spravili slúžku. Ani po narodení maloletej jej nijako nepomáhali, starostlivosť o dieťa bola sústavne výhradne na pleciach matky (otec dieťa napriek žiadosti matky dcérku nepodržal, nevzal, nekočíkoval, nekúpal atď. ani raz), pričom matku finančne vykorisťoval. Napätie vyvrcholilo tým, že otec dieťa matke prvýkrát vzal, avšak nevrátil po návrate z prechádzky, kojené 9- mesačné dieťa a odniesol ho na matke neznáme miesto (o čom svedčí policajná správa o udalosti zo dňa 25.01.2017). Matke bol umožnený styk s dieťaťom iba v prítomnosti a bydlisku rodičov otca maloletej. Matka preto bola nútená hľadať pomoc v krízovom centre. Otec a matka od februára 2017 žijú oddelene. Otec matku ani dieťa nijako nepodporoval, ponechal si dokonca dávky vyplácané na maloleté dieťa. Otec matku vo Švajčiarskej konfederácii neustále prenasledoval, kontroloval, šikanoval a opakovane fyzicky napádal. Do kočíka maloletej dokonca umiestnil dvakrát GPS. Domáce násilie zo strany otca preverovali aj štátne orgány. Zároveň sa otec snažil preukázať údajné psychické problémy matky. Tie však vylúčili odborníci v krízovom centre Frauenhaus Graubunden. Otec sa vo Švajčiarsku dvakrát dopustil rodičovského únosu, a maloleté dojčené dieťa zostalo 3 dni bez matky. Matka bola nútená nájsť si ubytovanie v krízovom centre Frauenhaus Graubunden. Matka v tomto centre bývala v čase od februára do apríla 2017. Následne si matka našla v máji 2017 nájomné bývanie, pričom miesto jej pobytu malo zostať vzhľadom na prenasledovanie matky otcom a hrozbu násilia zo strany otca utajené. Keďže výška nájomného dosahovala 1.780,- CHF mesačne, matka musela zdieľať nájom s inou osobou. Výživné otca bolo pritom stanovené iba na 100,- CHF mesačne, a aj toto otec neplatil. Poukazuje pritom, že v zmysle rozhodnutia Regionalgericht Maloja z 14.07.2017 (strana 8 bod 16.4) má otec poberať iba minimálny príjem. Maloleté dieťa a matka tak boli vystavené existenčnej hrozbe, kedy matka nebola schopná vzhľadom na potrebu starostlivosti o maloleté dieťa, a tým obmedzené zárobkové možnosti zabezpečiť finančné zdroje. Absencia podpory zo strany otca, existenčné ťažkosti matky starajúcej sa o maloleté dieťa doslova donútili matku opustiť územie Švajčiarskej konfederácie. Na týchto skutočnostiach sa zásadne nič nezmenilo ani v súčasnosti. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil, že ani otcom tvrdené záruky nepredstavujú reálnu záruku, ktorá by eliminovala riziko ujmy maloletému dieťaťu a matke po ich návrate na územie Švajčiarskej konfederácie. Predovšetkým životné minimum pre matku a maloleté dieťa na území Švajčiarskej konfederácie dosahuje 3.500,- CHF mesačne. Sám otec uznáva vysoké životné náklady vo Švajčiarsku, no súd prvej inštancie to nechal bez povšimnutia. Otec by mal platiť, a to tiež až na základe odvolania matky a následného rozhodnutia Krajského súdu v kantóne Graubunden dňa 01.06.2018, výživné vo výške 511,- CHF mesačne (od 01.02.2017 do 31.10.2018) a od 01.11.2018 vo výške 961,- CHF mesačne a mesačne detské prídavky vo výške 220,- CHF. Ku dnešnému dňu má otec nedoplatok na výživnom 9.648,- CHF a suma 4.840,- CHF tvorí ním zadržané detské prídavky. Otec sa síce na súde prvej inštancie písomne zaviazal, že bude matke po dobu 6 mesiacov prispievať na nájomné vo výške 1.200,- CHF. Nezaviazal sa však ku žiadnemu splácaniu zročného výživného a matka má dôvodnú obavu, že otec tieto platby realizovať nebude - výživné neplatí, a ponecháva si aj sociálne dávky na maloleté dieťa. Je dôležité uviesť, že výživné na maloleté dieťa nie je výživným pre matku s dieťaťom, a teda nijako nepostačuje matke na pokrytie výdajov spojených s pobytom v Švajčiarsku sa však po vyššie uvedených skúsenostiach do Švajčiarska vrátiť nechce, za pomoci sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky sa snaží nateraz bezúspešne zabezpečiť, jej boli poukazované aspoň rodinné prídavky. Matka ďalej uviedla, že podľa jej vedomostí otec dlhodobo (14 rokov) neplní ani výživné vo výške 300,- € na svoje ďalšie dieťa Daniel Handl, ktoré žije na území Rakúskej republiky a dlhodobo s ním odmieta kontakt. Z potvrdenia Bezirkhauptmannschaft Melk zo dňa 22.02.2017 vyplýva, že dlh otca na výživnom v roku 2017 dosahoval 41.100,- € . S najstaršími dvoma deťmi z prvého manželstva sa stýka len sporadicky a nepravidelne. Aj v zmysle rozhodnutia Regionalgericht Maloja zo dňa 14.07.2017 (strana 8 bod 16.4) má otec poberať iba minimálny príjem. Samotný otec v e-maile adresovanom matke dňa 11.07.2018 priznáva, že nedisponuje dostatočnými finančnými zdrojmi. Od 12.12.2017 nie je matka ani maloleté dieťa poistencom švajčiarskej zdravotnej poisťovne. Preto poskytnutie akejkoľvek potrebnej zdravotnej starostlivosti pre maloletú v Švajčiarskej konfederácii je v súčasnej situácii pre matku finančne nerealizovateľné, čo vytvára značné riziko pre maloleté dieťa, ktoré rovnako bráni nariadeniu návratu. Súd prvej inštancie túto otázku pritom vôbec neskúmal. Za týchto okolností sa javia údajné záruky otca na vytvorenie podmienok na návrat matky maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie za výslovne formálne. Otec stále zadržuje veci maloletej. Ani počas pobytu matky na území Švajčiarskej konfederácii jej neprispieval na nájomné, v dôsledku čoho matka finančne nezvládla zabezpečiť bývanie pre maloleté dieťa aj pre seba a musela opustiť územie Švajčiarskej konfederácie. Súd prvej inštancie túto otázku prakticky vôbec neskúmal a uspokojil sa iba s tvrdeniami otca. Súd prvej inštancie nežiadal od švajčiarskych orgánov podrobné písomné záruky a opatrenia, ktoré prijmú a vytvoria, aby maloleté dieťa nebolo vystavené fyzickej a psychickej ujme a inej neznesiteľnej situácie, v akej sa nachádzalo pred tým, ako s ním matka opustila územie Švajčiarskej konfederácie.Vzhľadom na vek maloletého dieťaťa nie je predpoklad, že by sa mohla matka plne zamestnať a dosahovať príjem, ktorý by umožnil zabezpečenie slušného bývania pre maloleté dieťa a plnenie všetkých potrieb maloletého dieťaťa. Súd napriek konštatovaniu o možnosti umiestniť maloleté dieťa v jasliach nijako nezohľadnil s tým spojené ďalšie náklady. Za aktuálnej situácie nie je reálne, aby matka žila vo Švajčiarskej konfederácii. Vykonané dokazovanie preukázalo, že matka je referenčným rodičom maloletého dieťaťa, a teda nie je možný návrat maloletého dieťaťa bez návratu matky. Kolízny opatrovník rovnako akcentoval potrebu blízkosti matky pri maloletom dieťati. Na základe uvedeného matka navrhla, aby odvolací súd posúdil väzby maloletej na matku a riziko jej hroziace pri odlúčení od matky znalcom. Matka dala v tejto súvislosti do pozornosti, že ESĽP v rozsudku vo veci Phostira Efthymiou a Ribeiro Fernandes proti Portugalsku konštatoval porušenie čl. 8 Dohovoru, ktorý poukázal na rozhodnutie X. proti Lotyšsku a portugalským súdom vytkol, že rýchlosť konania o návrat nezbavuje súd povinnosti náležíte preskúmať obhájiteľne tvrdenia o vážnom nebezpečenstve podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru, ktorému by dieťa mohlo byť vystavené v prípade návratu, ako i povinnosti náležité rozhodnúť o týchto skutočnostiach a vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu. Odmietnutie posúdenia námietok týkajúcich sa výnimiek z povinnosti navrátenia dieťaťa rovnako, ako nedostatočné odôvodneniem či odôvodnenie automatické alebo stereotypné, je v rozpore s čl. 8 Dohovoru. Článok 8 Dohovoru vnútroštátnym súdom ukladá povinnosť, aby buď potvrdili, či vyvrátili existenciu vážneho nebezpečenstva psychickej či fyzickej ujmy podľa článku 13 Haagskeho dohovoru. Aj s poukazom na citované rozhodnutia ESĽP je nepochybné, že súd prvej inštancie pochybil, keď neskúmal okolnosti presťahovania sa na územie Slovenskej republiky zo Švajčiarskej konfederácie a rizikom spojenými s návratom na územie Švajčiarskej konfederácie. Zo samotného odôvodnenia rozhodnutia (o.i. odsek 23) vyplýva, že súd sa skutočnosťami v zmysle čl. 13 Dohovoru nezaoberal. Matka má za to, že za pochybenie súdu prvej inštancie považuje aj to, že nevykonal potrebné dôkazy, hoci boli významné pre rozhodnutie vo veci. Súd v konaní nepostupoval v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, neumožnil dôslednú ochranu jeho práv. Súd prvej inštancie tak bez vypočutia matky a jej prítomnosti na jedinom nariadenom súdnom pojednávaní dňa 22.06.2018, na ktorom napádané uznesenie vydal, nemal konať a bez jej vyjadrenia k prednesom a iba formálnym zárukám o podmienkach na návrat, na príslušnom pojednávaní nemal vo veci ani rozhodnúť. Záujem maloletého dieťaťa tak nebol chránený. Matka poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 454/2011 zo dňa 13.12.2011, v ktorom sa konštatuje: "Ústavný súd zároveň pripomína, že pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru č. 119/2001 Z. z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu; to znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (ne)navrátenia maloletého dieťaťa nevychádzalo iba z vyjadrení a dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania (v konkrétnom prípade otca maloletého dieťaťa), ale aby aj druhej strane (maloletému dieťaťu a jeho matke) poskytol súdnu ochranu spočívajúcu vo vytvorení podmienok na uplatnenie základných práv a slobôd." Napadnuté uznesenie bolo tak vydané predčasne z toho dôvodu, že nebolo zistené konkrétne vyjadrenie matky, ani jej vyjadrenie k prednesom otca, osobitne k údajným zárukám otca a ich reálnej hodnote z pohľadu správania sa otca a životnej reality vo Švajčiarskej konfederácii. Súd prvej inštancie tak nesprávne posúdil, či je návrat maloletého dieťaťa v jeho najlepšom záujme alebo nie, a či mu nariadením návratu nehrozí riziko. Súd sa iba uspokojil s tvrdeniami otca bez toho, aby skúmal ich reálnu hodnotu, napríklad stanoviskom Ústredného orgánu, či iných orgánov vo Švajčiarskej konfederácii alebo napríklad dopytom na slovenský zastupiteľský úrad vo Švajčiarskej konfederácii. V naznačenom smere matka poukazuje aj na ďalšie zásadné rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 47/1997 zo dňa 27.10.1997, z ktorého vyplýva: „Z Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaväzuje aj Slovenskú republiku, vyplýva pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa každému dieťaťu zabezpečí možnosť uplatniť svoje práva zaručené Dohovorom. Preto všetky štátne orgány Slovenskej republiky s právomocou konať vo vzťahoch, ktoré sú predmetom úpravy Dohovoru, majú povinnosť podniknúť účinné opatrenia na ochranu práv zaručených Dohovorom. Ak miestny orgán štátnej správy nezabezpečí maloletému dieťaťu ochranu a starostlivosť, ktorá mu vytvára podmienky na uplatnenie práva, plynúceho z Ústavy SR a Dohovoru o právach dieťaťa, dochádza k porušeniu ústavne zaručeného práva podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy, ako aj práva priznaného čl. 3 a 16 Dohovoru o právach dieťaťa." Dôkazy jednoznačne podľa názoru matky preukazujú nedôvodnosť návrhu podaného otcom a nevyhnutnosť poskytnúť ochranu maloletému dieťaťu zo strany súdu Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s platným právom a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republiky viazaná a s ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít. Matka uviedla, že maloleté dieťa malo a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, nedošlo k neoprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa a podmienky pre aplikáciu Dohovoru nie sú dané. Nezávisle od toho poukazuje aj na ustanovenie článku 13 Dohovoru, podľa ktorého bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Pobyt maloletého dieťaťa s matkou na území Slovenskej republiky je dôležitý pre zabránenie ťažkej ujme maloletému dieťaťu a zabránenie jeho vystaveniu existenčným ťažkostiam. Záver súdu o tom, že je a bude zabezpečená vo Švajčiarskej konfederácii ochrana maloletého dieťaťa a jeho záujmov je povrchný a nezaložený na riadnom dokazovaní. Súd prvej inštancie predmetnú otázku prakticky vôbec neskúmal a uspokojil sa iba s tvrdeniami otca. Súd nežiadal od švajčiarskych orgánov podrobné písomné záruky a opatrenia, ktoré prijmú a vytvoria aby maloleté dieťa nebolo vystavené fyzickej a psychickej ujme a inej neznesiteľnej situácie, v akej sa nachádzalo pred tým, ako s ním matka opustila územie Švajčiarskej konfederácie. Súd prvej inštancie vzhľadom na ním zvolený spôsob konania nezohľadnil dôkazné prostriedky, ktoré nespochybniteľné dokladujú, že maloleté dieťa a matka boli v období roku 2017 na území Švajčiarskej konfederácie vystavené ujme a riziku pre jeho šťastný a bezpečný detský život, dokonca existenčnej hrozbe, domácemu násiliu, že otec dlhodobo finančne nepodporuje matku a neplatí výživné na maloleté dieťa, a že maloleté dieťa bolo vo Švajčiarskej konfederácii uvedené do neznesiteľnej situácie. Podľa článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa z 20.11.1989 (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 104/1991 Zb.) - ďalej len Dohovor o právach dieťaťa, podľa ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. So zreteľom na to, že v predmetnej veci ide o odborne náročnú problematiku s medzinárodným prvkom, bol súd prvej inštancie povinný postupovať v uvedenom návratovom konaní (a aj rozhodnúť) v súlade s požiadavkami a kritériami kladenými na postup (všeobecných) súdov zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP. Matka v rámci odvolania uviedla, že z obsiahlej judikatúry dáva od pozornosti najmä nález Ústavného súdu Slovenskej sp. zn. IV. ÚS 100/2014 zo dňa 23.05.2014 (zverejnený dokonca v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 16/2014), a v ňom citované rozhodnutie ESĽP. Matka má za to, že súd prvej inštancie sa v napadnutom uznesení a v konaní, ktorého jeho vydaniu predchádzalo, dopustil všetkých závažných pochybení vytýkaných vo vyššie citovanom náleze ústavného súdu. Je nepochybné, že súd prvej inštancie absolútne nevykonal preskúmanie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa v širšom kontexte, pričom táto požiadavka vyplýva najmä z rozsudku ESĽP vo veci Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, podľa ktorého „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, ked´ je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy. " V tejto súvislosti matka poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 292/2013 zo dňa 17.12.2013: „Čl. 13 Dohovoru upravuje prípady, kedy justičný orgán nemusí výnimočne nariadiť návrat dieťaťa neoprávnene premiestneného do iného zmluvného štátu. Justičný orgán tak môže urobiť aj vtedy, ak tu existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. V tomto prípade sú pre rozhodnutie vo veci podstatné predovšetkým zistenia, ako sa dieťa adaptovalo na nové prostredie, a či by návrat dieťaťa (ne)predstavoval vážne riziko pre jeho ďalší vývoj. Ide teda o skutočnosti, ktoré sa bezprostredne dotýkajú dieťaťa. “ Matka uviedla, že sa snaží vychádzať otcovi v ústrety. Otec ani vo Švajčiarsku nevyplnil potrebný formulár na styk s maloletou, hoci tak matka spravila. Švajčiarke úrady totiž v záujme ochrany matky maloletého dieťaťa umožnili otcovi kontakt s maloletým dieťaťom, iba v prítomnosti tretej osoby. Nariadenie matke vydať dieťa otcovi preto považuje za protichodné voči rozhodnutiu švajčiarskeho súdu z 14.07.2017, ktorý dieťa zveril do starostlivosti matke a styk otca podmienil prítomnosťou sociálnej kurately. Napriek tomu, že sa otec voči tomu rozhodnutiu odvolal a žiadal opäť o zverenie ani nie dvojročnej dcérky do osobnej starostlivosti. Styk z tohto dôvodu realizovaný nebol (otec nemal záujem). Odvolací súd dňa 29.01.2018 návrh otca zamietol a prítomnosť kurately počas styku opakovane potvrdil. Otázkou zostáva, kto by bol právne zodpovedný za dieťa, ktoré je zverené matke ale má byť rozhodnutím iného súdu odovzdané otcovi, ktorý má prvým súdom styk podmienený prítomnosťou kurately. Otec na kontakt s maloletou na územie Slovenskej republiky prišiel jedenkrát, avšak aj kvôli úplne jazykovej bariére, ako aj neschopnosti otca zohľadniť možnosti po dlhej dobe realizovaného styku s maloletou a potrebu postupného zbližovania, otec po hodine znechutene odišiel. Otec sa pritom nezaujíma ani o svoje staršie dieťa žijúce v Melku, Rakúska republika a nijako ho ani nekontaktuje (a ani neplatí vyše 14 rokov výživné). Matka sa pritom domnieva, že otcov záujem o maloletú nie je skutočný, a má za cieľ iba pôsobiť na matku a snažiť sa ju ovládať. Prípadne sa vyhnúť plateniu výživného na maloletú. Na základe týchto skutočností a za daných okolností nemôže matka súhlasiť s návrhom otca, ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko nie je v záujme maloletého dieťaťa, a teda žiada, aby súd napádané uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby súd návrat maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie nenariadil a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 23. Otec sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k odvolaniu matky a uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v plnom rozsahu za vecne i právne správe a navrhuje, aby ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a aby žiadnemu z účastníkov s poukazom na § 52 CMP nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol návrh na nariadenie návratu maloletej B. do krajiny obvyklého pobytu do Švajčiarska. Okresný súd po vykonanom dokazovaní návrhu vyhovel a v dôvodoch rozhodnutia podrobne a vyčerpávajúco vysvetlil, prečo návrat dieťaťa nariadil. Po právnej stránke na vec aplikoval ustanovenia článku 1, 3, 12 a 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (publikovaného pod číslom 1191/2001 Z.z.), ďalej len „Dohovor". Vyhodnotením dôkazov dospel k záveru, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je Švajčiarsko, že obom rodičom v čase neoprávneného zadržania dieťaťa na Slovensku patrilo opatrovnícke právo, že matka nemala súhlas otca s presťahovaním dieťaťa na Slovensko, a že nie sú preukázané dôvody na nenariadenie návratu dieťaťa podľa článku 13 písmeno a) alebo písmeno b) Dohovoru. Uznesenie súdu prvej inštancie z týchto dôvodov považuje otec za zákonné a správne a má zato, že žiaden z matkou uvádzaných odvolacích dôvodov nie je spôsobilý privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. K jednotlivým tvrdeniam uvádzaným v odvolaní považuje za potrebné zaujať nasledovné stanovisko. Matka namieta vykonanie pojednávania dňa 22.06.2018 v jej neprítomnosti a v procesnom postupe súdu prvej inštancie vidí porušenie práva na spravodlivý proces. Táto odvolacia námietka je nedôvodná. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že pri návratovom konaní je potrebné postupovať mimoriadne rýchlo podľa možností tak, aby konanie bolo skončené do 6 týždňov od podania návrhu. Tejto požiadavke potom zodpovedá napríklad ustanovenie § 131 ods. 1 CMP - povinnosť v lehote do 7 dní sa vyjadriť k návrhu a navrhnúť dôkazy. Matkou vznesená procesná námietka sa skladá z dvoch častí. 1) Matka namieta, že predvolanie na pojednávanie konané 22.06.2018 jej bolo doručené 18.06.2018, t.j. že nemala zachovanú 5-dňovú lehotu na prípravu pojednávania. K tomu otec uviedol, že v zmysle § 178 ods. 2 CSP je lehota na prípravu pojednávania spravidla najmenej päť dní, t.j. túto lehotu možno v odôvodnených prípadoch skrátiť. Za podstatné však považuje to, že matke bol návrh na začatie konania spolu s prílohami doručený už dňa 31.05.2018, t.j. matka mala dostatok času vyjadriť sa ku všetkým rozhodujúcim skutočnostiam, navrhnúť dôkazy a zabezpečiť si právne zastupovanie. Spolu s predvolaním na pojednávanie neboli matke doručované žiadne nové listiny alebo dôkazy, na ktoré by bolo potrebné reagovať. O laxnom prístupe matky k návratovému konaniu svedčí i ten fakt, že vlastnou vinou zmeškala zákonnú 7-dňovú lehotu na podanie vyjadrenia (vyjadrenie podala dňa 08.06.2018), t.j. v zmysle platnej právnej úpravy sa súd obsahom jej vyjadrenia vôbec nemusel zaoberať. Podľa § 131 ods. 3 CMP tak boli jednoznačne splnené podmienky fikcie, v zmysle ktorej sa matka vzdáva účasti na pojednávaní, a že proti návrhu nemá námietky. Navyše, o účelovosti tejto námietky svedčí i ten fakt, že hoci matka predvolanie na pojednávanie prevzala už 18.06.2018, tak nezachovanie 5-dňovej lehoty voči súdu žiadnym spôsobom nenamietala a je zrejmé, že dôvodom jej neúčasti na pojednávaní nie je nedodržanie lehoty na prípravu, ale ňou tvrdený zhoršený zdravotný stav. 2) Matka v podanom odvolaní ďalej tvrdí, že bolo povinnosťou súdu odročiť pojednávanie z dôvodu, že súdu predložila lekárske potvrdenie o akútnej bolesti ďasien. V tejto súvislosti sa otec stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovel, keď konštatoval, že z výmenného lístka nemožno mať zato, že zdravotný stav matky jej bráni v účasti na pojednávaní. Žiadosť o odročenie pojednávania tak nespĺňala požiadavky ustanovenia § 183 ods. 1 CSP, t.j. nebol preukázaný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Súdu prvej inštancie tak neostala iná možnosť, ako prerokovať a rozhodnúť vec v neprítomnosti matky. Pokiaľ matka v odvolaní ďalej uvádza, že pokiaľ aj súd pojednával dňa 22.06.2018 v jej neprítomnosti, nemal vo veci rozhodnúť, ale mal pojednávanie odročiť na nový termín, k tomu otec uviedol, že takýto postup nemá oporu v žiadnom ustanovení CSP resp. CMP a viedol by k zbytočným prieťahom v konaní, ktoré sú proti najlepšiemu záujmu dieťaťa. K matkou tvrdenému porušeniu zásady ústnosti civilného procesu, v dôsledku ktorého nebola pred súdom osobne vypočutá, uviedol, že takúto situáciu si spôsobila matka sama svojim nezodpovedným prístupom k súdnemu konaniu týkajúcemu sa maloletého dieťaťa. V časti IV. odvolania matka polemizuje s ustálením krajiny obvyklého pobytu dieťaťa tvrdiac, že krajinou obvyklého pobytu je Slovensko. V tejto časti je odvolanie nedôvodné. Odvolateľka síce správne poukazuje na to, že pojem „obvyklý pobyt" nie je legálne definovaný a správne poukazuje na podpornú definíciu obvyklého pobytu uvedenú v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-523/07, avšak zistené skutkové okolnosti si nesprávne právne vyhodnocuje. Súd prvej inštancie nemal žiadnych pochýb o tom, že maloletá Lillien má obvyklý pobyt vo Švajčiarsku. V tejto krajine sa narodila rodičom, ktorí boli (a dodnes sú) manželmi, tu obaja pred narodením dcéry pracovali, po pôrode sa matka starala o dieťa a otec rodinu zabezpečoval finančne. Dieťa malo vo Švajčiarsku zdravotné poistenie, pediatra, absolvovalo tam potrebné očkovania, matke boli priznané prídavky na dieťa a pod. Na posúdení obvyklého pobytu nič nemenia krátkodobé pobyty matky na Slovensku realizované za účelom návštevy rodiny z jej strany. O tom, že námietka obvyklého pobytu je zo strany matka len účelová najlepšie svedčí to, že sama matka uznávala právomoc švajčiarskych súdov konať a rozhodovať o právach k maloletému dieťaťu, keď sa na tieto súdy v procesnom postavení navrhovateľky obracala. Tvrdenia matky, že si po premiestnení dieťaťa na Slovensko vytvorila v Bratislave zázemie, že tu uzavrela pre dieťa zdravotné poistenie, a že ona samu seba pokladá za preferenčného rodiča sú pri posúdení otázky obvyklého bytu dieťaťa v čase rodičovského únosu zo strany matky bez akéhokoľvek právneho významu. Bod V. podaného odvolania sa týka argumentácie matky, ktorá tvrdí, že nemohlo ísť o rodičovský únos dieťaťa, pretože podľa jej názoru rodičia v čase jeho neoprávneného zadržania nevykonávali opatrovnícke práva spoločne. Táto časť odvolania matky vychádza z nesprávneho pochopenia pojmu „opatrovnícke právo", ktoré má na mysli článok 5 písm. a) Dohovoru, pričom z obsahu odvolanie je evidentné, že matka si zamieňa opatrovnícke právo s inštitútom zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti. Tieto dva pojmy nemožno stotožňovať. Opatrovníckym právom je právo zahŕňajúce práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu. Opatrovnícke právo otec nadobudol zo zákona. Inými slovami povedané, i keď je pravdou, že matke bolo dieťa rozhodnutím príslušného švajčiarskeho súdu zverené do osobnej starostlivosti, toto rozhodnutie neznamená obmedzenie opatrovníckeho práva otca definovaného v Dohovore, t.j. i naďalej bol otec oprávnený spolu s matkou spolurozhodovať o mieste pobytu dieťaťa. Proti tvrdeniu matky, že v zmysle rozsudku švajčiarskeho súdu potom, čo jej dieťa bolo zverené, mohla s ním slobodne opustiť Švajčiarsko, svedčí rozhodnutie Regionálneho súdu Maloja zo dňa 29.1.2018 číslo 135-2017-297 (rozsudok je prílohou návrhu na začatie návratového konania), v ktorom švajčiarsky súd uložil matke povinnosť odovzdať pas dieťaťa s tým, že v dôvodoch rozhodnutia (bod 6.3) priamo uvádza, že matka pobytom v zahraničí zjavne porušuje rodičovské práva otca, ktorý nemôže vykonávať právo styku. Švajčiarsky súd následne priamo odkazuje na ustanovenie článku 1 a článku 3 Dohovoru. Z tohto je zrejmé, že návrh na zisťovanie, či podľa švajčiarskeho práva mohla matka svojvoľne dieťa zadržať na Slovensku je bezpredmetný a nadbytočný. V ďalšej časti bodu V. odvolania sa matka venuje výkonu rodičovských práv, plateniu výživného, jazykovej bariére a pod. S poukazom na predmet konania, ktorým je návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a v súlade s § 123 ods. 1 a ods. 2 CMP má otec zato, že tieto skutočnosti sú irelevantné. V zásade je úlohou súdu zisťovať, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého dieťaťa bolo neoprávnené, a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. Súd vykonáva dokazovanie len v rozsahu potrebnom na zistenie týchto skutočností. Návratové konanie nenahrádza konanie o úprave práv a povinností rodičov k dieťaťu. Na margo matkou tvrdeného odcudzenia s dieťaťom otec uviedol, že je logické, že pokiaľ matka neoprávnene zadržala dieťa na Slovensku a po dlhú dobu otcovi znemožnila kontakt s dieťaťom, bude potrebovať čas a potrebný priestor na obnovenie väzieb s dieťaťom. Slovenskému súdu je otec vďačný aspoň za minimálny rozsah úpravy stretávania (každý prvá pondelok v mesiaci na dve hodiny), i keď musí uviesť, že styk sa až do septembra 2018 nerealizoval podľa rozhodnutia z dôvodu, že matka otcovi kládla nesplniteľné podmienky idúce nad rámec súdneho rozhodnutia (napríklad žiadala, aby zabezpečil prítomnosť kolízneho opatrovníka). Zrejme i pod tlakom toho, že otec podal návrh na výkon rozhodnutia (vec vedená na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 5Em/6/2018) sa dňa 01.10.2018 podarilo uskutočniť stretnutie s dcérou, i keď matka do jeho priebehu veľmi nevhodne zasahovala, priviedla cudziu osobu, ktorú predstavila ako sociálnu pracovníčku a následne zistil, že išlo o novinárku, ktorá o „osude" matky napísala článok (www.aktuality.sk dňa 18.10.2018 - „Muž jej neplatí výživné, viní ju z únosu. Na rozvod s ním nemá peniaze"). Považuje za potrebné vyjadriť sa k tvrdeniu matky, že návratu dieťaťa bránia okolnosti predpokladané v článku 13 Dohovoru a okresnému súdu vytýka, že sa nimi nezaoberal (bod VI. Odvolania). Zásadný omyl matky spočíva v tom, že podľa jej predstáv bolo povinnosťou súdu prvej inštancie iniciatívne vyhľadávať, zisťovať a preukazovať dôvody na nenariadenie návratu dieťaťa. Tu poukazuje otec na znenie článku 13 Dohovoru, z dikcie ktorého jednoznačne vyplýva, že povinnosť tvrdiť a dokazovať dôvody na nenariadenie návratu mala matka a nie súd. Z doposiaľ vykonaného dokazovania tak v zhode s názorom súdu prvej inštancie môže len konštatovať, že existencia vážnych dôvodov na nenariadenie návratu v konaní nevyšla najavo. Poukazuje pritom i na judikatúru súdov, najmä na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 176/2015, ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 93/2018, z ktorých vyplýva, že výnimky uvedené v článku 13 Dohovoru je potrebné vykladať reštriktívne, pretože svojou povahou idú proti samotnej podstate Dohovoru. Pokiaľ ide o podmienky nariadenia návratu, tak súd prvej inštancie správne ustálil, že dieťaťu v prípade vrátenia na územie Švajčiarska nehrozí žiadna ujma. Za podstatné považuje, že práva a povinnosti rodičov k dieťaťu sú upravené právoplatným rozsudkom súdu, dieťa je zverené matke, pričom otec zaviazaný platiť výživné a má upravený styk s dcérou. Od doručenia rozsudku odvolacieho súdu platí riadne bežné výživné; je pravdou, že mešká s úhradou zaostalého výživného, ale problém sa snaží riešiť. Ďalej sa voči matke zaviazal na vlastné náklady prenajať na dobu 6 mesiacov matke byt vo Švajčiarsku tak, aby mala vytvorené podmienky na samostatné bývanie. Zrejme niet pochýb o tom, že Švajčiarsko je vyspelá krajina s fungujúcim sociálnym systémom pripraveným zasiahnuť v prípade akéhokoľvek ohrozenia dieťaťa. Zo správ tamojšieho úradu KESB nachádzajúcich sa v spise je zrejmé, že tamojšie úrady rodinu monitorovali a poskytovali potrebnú pomoc. Navyše, matka vo Švajčiarsku žila niekoľko rokov, ovláda nemecký jazyk a vie, na koho sa má v prípade problémov obrátiť. Matka v odvolaní uvádza, že trpí finančnou núdzou, no pravdou je, že matka pred odchodom zo Švajčiarska preukázateľne vybrala z účtu sumu viac ako 50.000,- CHF, čo sú peniaze zarobené za trvania manželstva (ide o jej príjem, keďže všetky náklady na domácnosť a spoločný život vynakladal otec a matka si tak svoju mzdu mohla odkladať). Pokiaľ matka tieto peniaze nestihla minúť, tak má zato, že disponuje dostatočným finančným zázemím na krytie životných potrieb vo Švajčiarsku dovtedy, kým nezačne riadne pracovať. Matka ako dôvod nenariadenia návratu do Švajčiarska uvádza riziko jej odlúčenia od dcéry, keďže samu seba pokladá za preferenčného rodiča. K tomu je potrebné uviesť, že súd v návratovom konaní rozhoduje výlučne len o dieťati, nie o rodičoch. Je teda na zodpovednosti matky v prípade, ak súd právoplatne nariadi návrat, prejaviť svoju rodičovskú zodpovednosť, svoje dieťa nasledovať a nedopustiť opisované odlúčenie. V bode VII. odvolateľka cituje rozsudok ESĽP Phostira Efthmyou a spol. proti Portugalsku, ako aj X, proti Lotyšsku, z ktorých rezultuje povinnosť súdov konajúcich v návratových konaniach preskúmať tvrdenia rodiča nesúhlasiaceho s nariadením návratu ohľadne vážneho nebezpečenstva podľa článku 13 Dohovoru. Proti samotnému obsahu citovaných rozsudkov nemožno nič namietať, avšak ich závery sú na prejednávanú vec nepoužiteľné. Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal obsahom vyjadrenia matky k návrhu na začatie konania (hoci s poukazom na § 131 ods. 3 CMP v spojení s § 129 CMP (v konaní nemožno odpustiť zmeškanie lehoty) mohol vychádzať z toho, že matka proti nariadeniu návratu nemá námietky) a dospel k správnemu záveru, že matka netvrdila a nepreukázala existenciu výnimočných dôvodov podľa článku 13 Dohovoru na nenariadenie návratu. V bode VIII. odvolania matka vyjadruje postoj, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je proti najlepšiemu záujmu dieťaťa, a že neboli vykonané potrebné dôkazy. Tu zdôrazňuje, že matka v konaní pred súdom prvej inštancie žiadne dôkazy vykonať nenavrhovala, resp. žiadala iba vyšetrenie otca u slovenského psychiatra, čo súd správne nevyhodnotil ako návrh na dokazovanie vo veci samej (viď str. 8 zápisnice z pojednávania z 22.06.2018). Pokiaľ sa matka nedostavila na súdom nariadené pojednávanie, tak si sama svojim postojom zmarila možnosť reagovať na prednesy a návrhy otca. Pokiaľ v bode X. odvolania argumentuje uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014, tak je potrebné si uvedomiť, že išlo o diametrálne odlišný prípad - išlo o staršie deti v školskom veku a v čase rozhodovania ústavného súdu už boli neoprávnene zadržiavané matkou na Slovensku 4 roky, t.j. je nesporné, že za tak dlhú dobu sa zžili s tunajším prostredím. Pokiaľ odvolateľka argumentuje ohrozením najlepšieho záujmu dieťaťa, tak jej tvrdenia sú iba vo všeobecnej rovine a vyznievajú do prázdna. Matka sa všeobecným poukazovaním na najlepší záujem dieťaťa iba snaží prekryť svoje protiprávne konanie, keď bez vedomia a súhlasu otca zadržala maloleté dieťa na Slovensku, čím sa dopustila tzv. rodičovského únosu dieťaťa. Ako už otec uviedol v úvode svojho vyjadrenia, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie pokladá za vecne správne, odvolanie matky za nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd po preskúmaní veci vydal uznesenie, ktorým napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 22.06.2018 sp. zn. 3P/62/2018 potvrdí, pričom o trovách konania rozhodne tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 24. Matka sa vyjadrila k vyjadreniu otca a uviedla, že zotrváva na tom, že v konaní bolo porušené jej právo, ako aj právo maloletého dieťaťa na spravodlivý proces. Hoci nespochybňuje, že podľa formalistického výkladu ustanovenia 178 odsek 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) je lehota na prípravu pojednávanie spravidla najmenej päť dní, je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti prípadu. Zdôraznila, že nemá právne vzdelanie a po právnej stránke ide o vec s cudzím prvkom, takže z podstaty veci vyplýva, že na účinné uplatnenie práv matky je potrebné minimálne právnu konzultáciu. O tom, že sa matka snaží získať právne zastupovanie informovala súd. Zo skutočnosti, že matke ako oprávnenej osoba bol rozhodnutím Centra právnej pomoci číslo spisu KaBA 19446/2018 zo dňa 03.07.2018 priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci vyplýva jednak to, že sociálne podmienky matke neumožňovali nájsť si kvalifikované právne zastupovanie na komerčnej báze, a kvalifikovane sa vyjadriť k obsahu návrhu podaného otcom a ďalej je zrejmé aj to, že právne zastupovanie v konaní bolo zo strany Centra právnej pomoci považované za významné pre účinné hájenie práv matky, ako aj to, že takéto zastupovanie bolo pridelené matke až po vydaní napádaného rozhodnutia. Nie bez významu je aj skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci na prvom nariadenom pojednávaní, bez prítomnosti matky a bez vypočutia matky, pričom na súdnom pojednávaní otec predkladal viaceré dôkazné prostriedky, s ktorými nebola matka oboznámená a na ktoré nemohla reagovať. Rovnako je potrebné zohľadniť, že zo samotného ospravedlnenia neúčasti matky na súdnom pojednávaní vyplynulo, že po ťažkých bolestiach zubu, vyžadujúcom urgentný zásah na pohotovosti v noci pred pojednávaním nebude jej zdravotný stav umožňovať reálne sa zúčastniť sa nariadeného súdneho pojednávania a konať pred súdom. Ospravedlnenie neúčasti matky na súdnom pojednávaní je potrebné vykladať podľa jeho skutočného obsahu a s prihliadnutím na to, že nemá právne vzdelanie. Poukaz na ustanovenie § 183 odsek 1 CSP za týchto okolností považuje matka za formalistický. Matka ospravedlnila svoju neúčasť na súdnom pojednávaní nariadenom na deň 22.06.2018 z dôvodu „akútneho zápalu ďasien sprevádzaného ukrutnými bolesťami zubov“ a pripojila výmenný lístok z 21.06.2018 vystaveného stomatológom s nálezom 15-16 papilitída. Spravila tak bezprostredne potom, ako okolo polnoci z 21.06.2018 na 22.06.2018 opúšťala pohotovostnú ambulanciu. Aj keď vo výmennom lístku nie je výslovne konštatované, že by tento stav bránil matke riadnej účasti na súdnom pojednávaní, z povahy veci je zrejmé, že v takomto zdravotnom stave sa matka nemohla v súdnom konaní efektívne brániť, navyše ak v tom čase nebola zastúpená právnym zástupcom. Súd informoval matku o tom, že pojednávanie odročené nebude, e-mailom zo dňa 22.06.2018 odoslaným o 8.52 - teda 8 minút pred začatím pojednávania. Za podobne formalistickú považuje matka námietku, že sa vyjadrila k návrhu otca nie v 7-dňovej lehote, ale až na 8-deň - dňa 08.06.2018. Táto námietka však okrem toho nie je pravdivá, keďže matka podala vyjadrenie na pošte dňa 07.06.2018, teda v rámci 7-dňovej lehoty. Absolútne nedôvodná je potom aj argumentácia otca ustanoveniami 131 ods. 3 v spojení s § 129 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“). Súčasne poukázala na to, že rozhodnutie Regionálneho súdu Maloja zo dňa 29.01.2018 číslo 135-2017-2019, na ktoré poukazuje otec hovorí iba o možnosti porušovať rodičovské práva otca, osobitne právo styku. Žiadnym spôsobom však z neho nevyplýva ani obsah opatrovníckeho práva, a už vôbec nie, že by otec opatrovnícke právo aj skutočne vykonával. Naopak, z rozhodnutia je zrejmé, že otec ani v tomto období opatrovnícke právo k maloletému dieťaťu reálne nevykonával. Naviac, tento švajčiarsky súd tiež v záujme ochrany dieťaťa a bezpečného styku s otcom, obmedzil otcovi styk na 2 dni v mesiaci v prítomnosti sociálnej kurately. Otec s týmto principiálne nesúhlasil a neučinil potrebné úkony na realizáciu takto určeného styku s maloletou (úradný formulár), a teda nie vinou matky k styku s maloletou nedošlo. Maloleté dieťa je vystresované a otec sa počas stretnutia maloletej prakticky ani nevenuje. Detaily styku otca s maloletou ozrejmila matka vo svojom vyjadrení k návrhu otca na výkon rozhodnutia v konaní Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.: 5Em/6/2018, na ktorého obsah na tomto mieste v plnom rozsahu matka odkazuje. Námietku otca k požiadavke matky na zabezpečenie prítomnosti tretej osoby pri styku otca s maloletou uviedla, že rovnakú podmienku kontaktu otca s maloletým dieťaťom stanovil aj súd Švajčiarskej konfederácie, keď vzhľadom na správanie otca dokonca aj švajčiarsky súd výslovne podmienil styk otca s maloletou prítomnosťou zástupcu sociálneho úradu. Matka zotrváva na tom, že pred súdom prvej inštancie neboli riadne preskúmané skutočnosti brániace nariadeniu návratu predpokladané článkom 13 Dohovoru. Matka zdôraznila, že súd svojim postupom znemožnil matke predkladať relevantné dôkazy, a reagovať na tvrdenia otca a dôkazy predkladané ním na súdnom pojednávam konanom dňa 22.06.2018. Matka nikdy netvrdila, že nepredloží dôkazy alebo, že by nechcela reagovať na tvrdenia otca na pojednávaní. Rovnako je povinnosťou súdu v zmysle ustanovenia § 35 a 36 CMP náležíte zistiť skutkový stav, a to aj v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní. Na záver matka zdôraznila, že aktuálnym trendom judikatúry akcentovaným aj viacerými rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky je odklon od formalistického výkladu právnych predpisov, ktoré presadzuje aj vo svojom vyjadrení otec, k výkladu zohľadňujúceho podstatu práva a spravodlivosti - e ratione legis (nález sp. zn. III. ÚS 341/07, nález sp. zn. I.ÚS 243/07, uznesenie II. ÚS 151/2018), ktoré presadzuje matka. Matka je presvedčená, že nemôže byť v najlepšom záujme maloletého dieťaťa, aby sa vrátilo do Švajčiarskej konfederácie za stavu, keď by bola reálne vystavená existenčnej hrozbe, bývaniu v azylovom centre, neplateniu výživného a násiliu a prenasledovaniu matky zo strany otca. V zostávajúcom matka odkázala a zopakovala argumenty uvedené v rámci odvolania. 25. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadril. 26. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom nebol viazaný rozsahom ani dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť respektíve zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem,) a dospel k záveru, že odvolanie matky je čiastočne ( z procesného hľadiska) dôvodné, a uznesenie súdu prvej inštancie bude potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie ( 389 ods. 1 písm. b) CSP). 27. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky. 28. Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len "Dohovor"), cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch. 29. Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu. 30. Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. 31. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. 32. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa. 33. Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. 34. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. 35. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. 36. Podľa čl. 14 Dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť. 37. Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. 38. Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy. 39. Podľa čl. 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu. 40. Odvolací súd sa ako prvé zaoberal splnením procesných podmienok v rámci konania a prípadným procesným pochybením súdu prvej inštancie namietaným zo strany matky. Matka v rámci svojho odvolania okrem iného namietala porušenie jej procesných práv, ktoré mali viesť až k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/ >), ktoré mali spočívať v porušení ustanovenia § 178 ods. 2 CSP, podľa ktorého predvolanie sa doručuje strane alebo jej zástupcovi tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať. V preskúmavanej veci ohľadom namietaného porušenia § 178 ods. 2 CSP mal odvolací súd z obsahu spisu preukázané, že matke maloletej bol súdom prvej inštancie riadne doručený návrh na začatie konania spolu s prílohami, pričom s poukazom na ustanovenie § 131 ods. 1 až 3 Civilného mimosporového poriadku bola matka riadne poučená a súčasne vyzvaná, aby sa v lehote siedmych dní odo dňa doručenia uznesenia k veci písomne vyjadrila, a ak s návrhom nesúhlasí pripojila k vyjadreniu listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva, prípadne označila iné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení a uviedla, či sa vzdáva práva účasti na pojednávaní. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia platí vyvrátiteľná domnienka, že ak ten, kto podľa navrhovateľa právo porušuje, bez vážneho dôvodu na výzvu súdu podľa odseku 1 v ustanovenej lehote nevyjadrí, ani v tejto lehote neoznámi súdu, aký závažný dôvod mu v tom bráni, má sa za to, že sa vzdáva práva účasti na pojednávaní, a že proti návrhu nemá námietky; o tom musí byť poučený. Uvedený procesný postup zo strany súdu prvej inštancie bol riadne dodržaný. Uvedené vyplýva aj z obsahu spisu č.l. 115 a nasledujúce, pričom z obsahu spisu súčasne vyplýva, že matka sa k predmetnému návrhu navrhovateľa riadne vyjadrila svojim podaním doručeným súdu dňa 08.06.2018 podaným na pošte dňa 07.06.2018. Keďže predmetné uznesenie s výzvou na vyjadrenie, ako aj s poučením podľa § 131 ods. 1 až 3 CMP bolo matke riadne doručené dňa 31. mája 2018 (č.l. 86) je možné konštatovať, že matka sa teda riadne v 7 - dňovej lehote určenej v rámci predmetnej výzvy zo strany súdu k veci vyjadrila, a teda nemožno mať za to, že by sa vzdala práva účasti na pojednávaní respektíve, že by nenamietala voči predmetnému návratu, inak povedané, že by sa v danej veci mohla uplatniť vyvrátiteľná domnienka vzťahujúca sa k nenariadeniu pojednávania. Za daného skutočného stavu bolo preto potrebné dodržať aj ďalšie podmienky v súvislosti s prejednaním veci a prípravou na pojednávanie a to konkrétne v súvislosti s ustanovením § 178 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Z obsahu spisu vyplýva, že matka bola riadne predvolaná na pojednávanie, pričom úložná doba bola zo strany súdu prvej inštancie skrátená na 5 dní. Matka predvolanie na pojednávanie prevzala dňa 18.06.2018 (č.l. 140), v priebehu úložnej doby, pričom pojednávanie bolo stanovené na deň 22.06.2018. Je teda nepochybné, že v danom prípade päťdňová lehota na prípravu pojednávania zo strany súdu prvej inštancie dodržaná nebola. Z výkladu citovaného ustanovenia § 178 ods. 2 CSP možno vyvodiť záver, že nejde o kogentné stanovenie, a teda nedodržanie takejto lehoty nemusí vždy viesť k tomu, že súd pojednávanie na žiadosť strany odročí. Pri rozhodnutí o tom, či pojednávanie odročí súd zváži, či toto nedodržanie päťdňovej lehoty mohlo negatívne ovplyvniť prípravu strany na pojednávanie. Dôvod na odročenie pojednávania v takomto prípade nebude daný najmä v tých prípadoch, v ktorých súd dospeje k záveru, že príprava na pojednávanie pre stranu nemohla byť spojená s vykonaním žiadnych osobitne náročných činností, respektíve inak povedané ide najmä o prípady skutkovo jednoduchých vecí v konaní, kedy skutkové tvrdenia strany najmä žalobcu neboli druhou stranou spochybnené, alebo prípady pojednávaní odročených len z dôvodu vykonania stranami, už skôr navrhnutých dôkazov. Je teda zrejmé, že predmetné ustanovenie § 178 ods. 2 CSP, podľa ktorého majú mať strany spravidla najmenej päť dní na prípravu pojednávania, treba vyložiť v každom jednotlivom prípade s ohľadom na osobitosť procesnej situácie. V danom prípade odvolací súd zaujal názor, že v tomto konaní ide o nariadenie, respektíve nenariadenie návratu maloletého dieťaťa, pričom s poukazom na ustanovenie § 134 Civilného mimosporového poriadku rozhoduje súd v lehote spravidla do šiestich týždňov od začatia konania, a teda ide o osobitný druh konania, v rámci ktorého sa posudzujú skutočnosti tvrdené v návrhu, ktorý bol matke riadne doručený, a na ktorý matka mala možnosť reagovať vo svojom podaní doručenom súdu dňa 08.06.2018, pričom žiaden iný návrh respektíve písomné podanie zo strany otca súdu prvej inštancie doručené nebolo, bolo preto potrebné na predmetné podanie matky prihliadnuť určitou formou koncentrácie konania. Na základe zaujatia tohto stanoviska zo strany odvolacieho súdu vyvstáva problematické posúdenie, t.j. či dodržanie päť- dňovej procesnej lehoty je takou vadou konania, pri ktorej súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom uvedené posúdenie je z tohto pohľadu diskutabilné a v súdnej praxi (podľa vedomosti odvolacieho súdu) predmetná otázka nebola riešená (s prihliadnutím na osobitosť konania a koncentráciu námietok vznesenú v rámci vyjadrenia k veci ). Keďže však odvolací súd v tomto prípade zaujal názor, že matka sa v lehote siedmych dní vyjadrila k predmetnému návrhu, namietala návrat maloletej, nevzdala sa pojednávania a súčasne sa vyjadrila tak, že trvá na účasti na pojednávaní v predmetnej veci, a súčasne si chcela a mala záujem zabezpečiť právneho zástupcu v konaní, mala jej byť podľa názoru odvolacieho súdu zachovaná lehota na prípravu pojednávania, nakoľko v tomto prípade nejde o skutkovo jednoduchý spor, ale o značne zložitý a náročný prípad, v ktorom je treba posúdiť všetky okolnosti daného stavu a vec rozhodnúť s prihliadnutím na zákonné ustanovenia Haagskeho dohovoru, ako aj s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu. Aj keď v predmetnej veci ide o konanie podľa Dohovoru, v zmysle ktorého je potrebné konať zrýchleným postupom, skrátenie lehoty na prípravu na prvé pojednávanie podľa názoru odvolacieho súdu neprichádzalo do úvahy a bolo teda v rozpore s účelom tejto lehoty, t.j. s možnosťou matky kvalifikovane sa na toto pojednávanie pripraviť (a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že rozhodnutie Centra právnej pomoci, ktorým bol matke pridelený právny zástupca bolo vydané až dňa 03.07.2018 t.j. po rozhodnutí súdu prvej inštancie, hoci matka v rámci svojho vyjadrenia doručeného súdu prvej inštancie dňa 08.06.2018 uvádza, že o právneho zástupcu z Centra právnej pomoci riadne požiadala). Na základe uvedeného odvolací súd prihliadol na výnimočnosť situácie a výlučne pre namietané procesné pochybenie súdu prvej inštancie ( nedodržanie päť dňovej lehoty na prípravu pojednávania) uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie ( § 389 ods. 1 písm. c) CSP). 41. Odvolací súd iba okrajovo uvádza, že pokiaľ ide o ospravedlnenie zo strany matky na pojednávaní konanom dňa 22.06.2018, predmetné ospravedlnenie považuje odvolací súd za obštrukčné, hoci skutočnosti uvádzaná matkou odvolací súd nespochybňuje. Keďže v tomto prípade prebieha konanie o návrat maloletej a matka návrat maloletej odmieta, bolo podľa názoru odvolacieho súdu v jej záujme aj za zhoršeného zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania, na ktorom sa prejednáva samotný návrh. Ukrutná bolesť zubov, tak ako ju matka popisuje, nie je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným dôvodom, pre ktorý sa matka pojednávania nezúčastnila, respektíve zúčastniť nemohla, nakoľko každá forma bolesti (aj bolesť zubov) sa dá dočasne potlačiť liekmi proti bolesti (analgetikami), ktoré mohli matku aspoň čiastočne zastabilizovať, hlavne za situácie, že večer pred pojednávaním bola ošetrená na pohotovosti. Na základe uvedeného odvolací súd dáva do pozornosti matky, že je potrebné (pokiaľ nebude pripútaná na lôžko) zúčastniť sa súdneho pojednávania aj za situácie, že matka má bolesti, respektíve aj za situácie, že má zhoršený zdravotný stav, nakoľko ďalšie takého ospravedlnenia matky môžu byť zo strany súdu prvej inštancie správne posúdené ako obštrukčné. 42. Odvolací súd na záver udáva, že ďalšími námietkami matky uvedenými v rámci odvolania t.j. preskúmaním obvyklého pobytu maloletej, preskúmaním podmienok návratu, preskúmaním výnimiek zo samotného návratu sa v rámci tohto rozhodnutia nezaoberal, nakoľko predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil odvolací súd výlučne z dôvodu procesného pochybenia na strane súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného súd prvej inštancie nariadi v predmetnej veci pojednávanie, riadne predvolá matku, právneho zástupcu matky, otca, ako aj právneho zástupcu otca a súčasne kolízneho opatrovníka, pričom u všetkých zúčastnených zachová riadne lehotu na prípravu pojednávania s poukazom na ustanovenie § 178 ods. 2 CSP a opätovne vo veci rozhodne. 43. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 44. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).