Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/98/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118208552 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1118208552.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu JUDr. Bianka Gelačíková a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci maloletého dieťaťa: B. J., L. K. XX.XX.XXXX, štátna občianka Švajčiarskej konfederácie a Slovenskej republiky, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odbor sociálnych vecí a rodiny, oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov: otca - navrhovateľa: V. J., L. K. XX.XX.XXXX, J. E. Q. X, XXXX D.. C., Š., Š. M. Š. T., právne zastúpený JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom, so sídlom: Brnianska 1K, 911 05 Trenčín, a matky ako tej, ktorá podľa navrhovateľa porušuje právo: B. J., L. K.S. XX.XX.XXXX, J.: N. XX, XXXX K., Š., P. Č. J. V. X, XXX XX J., štátna občianka Slovenskej republiky, právne zastúpená Marko & Overton-Fox, s.r.o., advokátskou kanceláriou, so sídlom: Karpatská 18, 811 05 Bratislava, IČO: 47 246 936, o návrhu navrhovateľa, otca maloletého dieťaťa na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 08. februára 2019, č. k. 3P/62/2018 - 795, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 08. februára 2019, č. k. 3P/62/2018 - 795, p o t v r d z u j e. II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. uznesením zo dňa 22. júna 2018, č. k. 3P/62/2018 - 280, (v poradí prvým) nariadil návrat maloletého dieťaťa B. J., L. K. XX.XX.XXXX (ďalej len „maloleté dieťa“), do krajiny jej obvyklého pobytu do Švajčiarskej konfederácie. Súd prvej inštancie druhým výrokom nariadil matke maloletého dieťaťa B. J., narodenej dňa XX.XX.XXXX, aby maloleté dieťa navrátila na územie Švajčiarskej konfederácie do 5 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. V prípade, že matka maloleté dieťa v súlade s výrokom II. uznesenia na územie Švajčiarskej konfederácie nenavráti, je otec maloletého dieťaťa V. J., L. K. XX.XX.XXXX, oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za účelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 2. Na odvolanie matky odvolací súd uznesením zo dňa 26.11.2018, č.k. 20CoP 171/2018 - 553, uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 22.06.2018, č.k. 3P/ 62/2018-280 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3. Následne súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodol uznesením zo dňa 08.02.2019, č.k. 3P/62/2018 - 795, (v poradí druhým), ktorým nariadil návrat maloletého dieťaťa B. J., L. K. XX.XX.XXXX (ďalej len „maloleté dieťa“), do krajiny jej obvyklého pobytu, do Švajčiarskej konfederácie. Druhým výrokom nariadil matke maloletého dieťaťa B. J., L. K. XX.XX.XXXX, aby maloleté dieťa navrátila na územie Švajčiarskej konfederácie do 5 dní odo dňa právoplatnosti predmetného uznesenia. Tretím výrokom súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade, že matka maloleté dieťa v súlade s výrokom II predmetného uznesenia na územie Švajčiarskej konfederácie nenavráti, je otec maloletého dieťaťa V. J., L. K. XX.XX.XXXX oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za účelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, t.j. na územie Švajčiarskej konfederácie. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhrad trov konania. 4. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia uviedol, že návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 18.05.2018 sa navrhovateľ, otec maloletého dieťaťa B. J., narodenej dňa XX.XX.XXXX (ďalej len „maloletá), domáhal prostredníctvom splnomocneného advokáta nariadenia návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, do Švajčiarskej konfederácie. Návrh odôvodnil tým, že maloletá B. sa narodila vo Švajčiarsku, ako manželské dieťa jej rodičov, účastníkov konania. Otec je štátnym občanom Švajčiarskej konfederácie, kde žije a pracuje, a kde sa v roku 2014 zoznámil s matkou maloletej B., občiankou Slovenskej republiky, ktorá vo Švajčiarsku pracovala. V roku 2015 partneri zistili, že čakajú dieťa, čo ich viedlo k rozhodnutiu uzavrieť manželstvo, a to dňa 23.12.2015 v St. Moritz vo Švajčiarsku. Manželstvo doposiaľ trvá, i keď pred príslušným švajčiarskym súdom už bolo rozhodnuté o rozluke. Po narodení maloletej sa rodičia o dcéru vo Švajčiarsku spoločne starali, matka nastúpila na rodičovskú dovolenku, otec chodil do práce a rodinu zabezpečoval po finančnej stránke. Po práci a cez víkendy otec pomáhal matke s osobnou starostlivosťou o dieťa. Krátko po narodení B. sa však začali medzi rodičmi objavovať partnerské konflikty, hádali sa pre peniaze, ako aj pre matkino podľa otca nedôvodné obviňovanie otca z nevery. Podľa navrhovateľa sa u matky začali prejavovať psychické problémy. Nezhody napokon vyústili do odchodu matky spolu s maloletou zo spoločnej domácnosti začiatkom roku 2017, ako aj podaním návrhu na príslušný súd zo strany matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej dňa 17.02.2017. Maloletá tak bola rozsudkom Regionálneho súdu Maloja zo dňa 14.07.2017, sp. zn. 135-2017-46, zverená do osobnej starostlivosti matky, styk otca s maloletou bol upravený v prvú a tretiu sobotu v mesiaci od 14.00 hod. do 18.00 hod. v doprovode a otcovi bola zároveň uložená povinnosť platiť výživné na maloletú v sume 100,- CHF. Proti výroku o výživnom podala matka odvolanie, v ostatných častiach je rozsudok právoplatný. Matka podľa otca aj po vydaní predmetného rozsudku bránila otcovi v styku s maloletou, z tohto dôvodu vznikali medzi rodičmi ďalšie nezhody, matka otca potom, čo dieťa vzal do miesta svojho bydliska za účelom návštevy lekára v máji 2017, obvinila z únosu. V lete 2017 sa matka s dieťaťom nachádzali na otcovi neznámom mieste, pokusy o skontaktovanie s matkou zo strany otca boli neúspešné. Matka tvrdila, že chodí na Slovensko navštevovať chorú matku. V októbri 2017 sa matka, ako sama otcovi uviedla, rozhodla usadiť s dcérou na Slovensku. Ako dôvod mala uviesť, že vo Švajčiarsku sú úrady a súdy výlučne na strane otca, ako občana Švajčiarska, keďže ona je cudzinka. Otec sa s neoprávneným premiestnením dcéry zo Švajčiarska na Slovensko nikdy nezmieril a ani k nemu neudelil súhlas. S vysťahovaním na Slovensko nevyslovil súhlas ani príslušný švajčiarsky súd. Matka prestala komunikovať s príslušnými orgánmi vo Švajčiarsku, ktoré sa ju na podnet otca pokúšali kontaktovať a zistiť, kde sa nachádza a kedy sa do Švajčiarska mieni vrátiť. Na návrh otca Regionálny súd Maloja rozsudkom zo dňa 29.01.2018, sp. zn. 135-2017-297, uložil matke povinnosť odovzdať cestový pas maloletej B. na úrade KEBS Dietikon. Z vyjadrení matky produkovaných v tomto konaní už bolo zrejmé, že matka žije s maloletou na Slovensku a do Švajčiarska sa nemieni vrátiť. V odôvodnení rozsudku súd jasne uviedol, že matka dlhodobým pobytom v cudzine bráni otcovi vo výkone rodičovských práv, pričom poukázal na článok 1 ods. 3 Haagskeho dohovoru (správne má byť článok 3 ods. 1). Vo veci boli uznesením sp. zn. 3P/62/2018 zo dňa 22.05.2018 nariadené vhodné opatrenia na zabezpečenie podmienok pre návrat maloletej vo forme neodkladného opatrenia (č.l. 93) nasledujúceho znenia: I. Otec je oprávnený stretávať sa s maloletou každý prvý pondelok v mesiaci od 9.00 hod. do 11.00 hod. za prítomnosti matky maloletej a vždy v nasledujúci pracovný deň po termíne pojednávania v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Bratislava I. o návrat maloletej do Švajčiarska, vedenom pod sp. zn. 3P/62/2018, a to v čase od 9.00 hod. do 11.00 hod. za prítomnosti matky. II. Za miesto realizácie styku súd určil Bratislavu, pričom rodičia sú oprávnení určiť konkrétne miesto styku otca s maloletou na základe ich dohody. III. Matka je povinná maloletú na styk riadne pripraviť a v určenom čase priviesť na miesto určené dohodou rodičov. V prípade, že k určeniu miesta styku v rámci mesta Bratislava na základe dohody rodičov nedôjde, je matka maloletej povinná priviesť maloletú v čase určenom pre začatie styku pred hlavným vchodom do nákupného centra AUPARK SHOPPING CENTER BRATISLAVA, Einsteinova ul. 18 Bratislava, ktoré sa pre takýto prípad určuje, ako miesto realizácie styku otca s maloletou. IV. Súd zakazuje matke a otcovi maloletej opustiť územie Slovenskej republiky s maloletou bez súhlasu súdu až do dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci, vedenej na súde prvej inštancie pod sp. zn. 3P/62/2018, o návrhu otca na nariadenie návratu maloletej do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní v zmysle Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. V. Súd nariadil zapísať zákaz opustiť územie Slovenskej republiky maloletej B. J., L. XX.XX.XXXX, do evidencie Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky. Vo zvyšku súd návrh otca zamietol. Uznesenie nadobudlo vykonateľnosť vo výrokoch IV. a V. dňa 22.05.2018 a dňa 31.05.2018 vo výrokoch I., II. a III. 5. Matka maloletej sa k návrhu otca vyjadrila podaním, doručeným súdu dňa 08.06.2018. Vo vyjadrení uviedla, že s návratom maloletej do cudziny, teda do Švajčiarska, nesúhlasí, nakoľko krajinou obvyklého pobytu maloletej je nesporne Slovensko, čo dokazuje viacero faktov, ako je v prvom rade adaptabilita oveľa vyhovujúcejším podmienkam, ako jej štát Švajčiarsko a otec poskytovali, resp. neposkytovali. B. tu (zrejme v Slovenskej republike) má zázemie, milujúcu rodinu, nikto sa ju tu nesnaží odtrhnúť od matky, či už neadekvátny posudok psychiatrického vyšetrenia zo Saint Moritz, dediny, kde otec býva. Maloletá rozpráva iba po slovensky, otcovi matka ponúkne doučovanie nemčiny, samozrejme za jeho dotáciu. V Slovenskej republike matka poberá rodičovský príspevok, mala by poberať aj detské prídavky zo Švajčiarska, tie ale otec napriek snahe matky, i napriek rozhodnutiu švajčiarskeho súdu, nepreposiela. Ďalším relevantným dôvodom pre nenariadenie návratu je podľa matky ten, že matka dieťa neuniesla, ale ako zodpovedná matka priniesla dieťa z absolútne nevyhovujúcich, resp. nulových, podmienok vo Švajčiarsku do stability prostredia a slobody, kde ju otec neunáša na tri dni od kojacej matky, na Slovensko. Matka k návrhu ako listinné dôkazy pripojila fotokópiu záznamu z predbežnej konzultácie na Centre právnej pomoci zo dňa 06.06.2018, písomné vyhlásenie Hermine Handl v nemčine s pripojeným voľným prekladom matky, písomné vyhlásenie K. D., písomné vyhlásenie S. N. a ďalších jej blízkych osôb. 6. Kolízny opatrovník, ako zástupca maloletej B. v konaní, navrhol súdu pre prípad, že súd vyhodnotí splnenie podmienok pre návrat maloletej v zmysle Haagskeho dohovoru, návrhu otca maloletej vyhovieť. Zároveň poukázal na to, že zistil, že dieťa má vybudovanú úzku citovú väzbu s matkou, na rozdiel od otca, a preto je potrebné, aby bolo umožnené matke vrátiť sa spolu s dieťaťom. Dieťa má len dva roky a je potrebné, aby si otec vo Švajčiarsku opäť budoval väzbu s dieťaťom. 7. Súd prvej inštancie v prejednávanom prípade upustil od výsluchu maloletej B., keď usúdil, že maloletá vzhľadom na svoj vek (dva roky) ešte nie je schopná a zrelá samostatne sa vyjadriť k predmetu konania. 8. Predmetom konania je rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestení alebo zadržaní („návratové konanie“). Hmotnoprávna úprava vzťahujúca sa k veci vychádza z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len „Dohovor“). Švajčiarska konfederácia a Slovenská republika sú Dohovorom viazané. Procesná reflexia uvedeného hmotnoprávneho predpisu je vyjadrená v ustanovení § 123 a nasl. zákona č. 161/2015 Z.z., Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“, ako už bolo uvedené vyššie). 9. Súd prvej inštancie svoje uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, čl.1, čl. 3, čl. 12, čl.13, čl. 19, Haagskeho dohovoru, § 2 zák.č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a vecne tým, súd v rámci návratového konania rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu navrátené alebo nie. V konaní súd teda nerozhoduje o starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa, ani o styku rodičov s dieťaťom. Právna úprava obsiahnutá v Dohovore je jasná a striktná. V prípade, že súd ustáli, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roku od neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v článku 13 Dohovoru. Výnimky podľa článku 13 je pritom potrebné v zmysle Dohovoru vykladať reštriktívne a mať pri jeho aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate ide proti hlavným cieľom Dohovoru. Návratové konanie ako výslovne vyplýva zo znenia Dohovoru (článok 19), nie je svojou povahou konanie vo veci samej, teda konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale má charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby a záujmy. Súd v konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru (súvisí s ustanovením § 123 CMP). 10. Nariadenie návratu do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa v zásade neznamená jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča „únoscu“, keďže súd v prípade, že návrhu vyhovie, nariadi návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu a nie návrat „do rúk“ opusteného rodiča. 11. Súd rozhodujúc o návrhu navrhovateľa, otca maloletého dieťaťa s poukazom na vyššie citované ustanovenia, vykonané dokazovanie a na jeho základe zistený skutočný stav veci dospel k záveru, že návrh otca na nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa je dôvodný a je mu potrebné vyhovieť. 12. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k jednoznačnému záveru, že maloletá B. mala obvyklý pobyt bezprostredne pred jej premiestnením na územie Slovenskej republiky bez súhlasu otca vo Švajčiarskej konfederácii, kde sa narodila rodičom, ktorí boli manželmi, žili vo Švajčiarsku, kde obaja pracovali, matka po narodení dcéry zabezpečovala celodennú starostlivosť o maloletú, otec rodinu zabezpečoval po finančnej stránke. Maloletá B. vo Švajčiarskej konfederácii žila do októbra 2017, kedy sa matka, ako vyplynulo z jej vlastného vyjadrenia, rozhodla premiestniť maloletú na územie Slovenskej republiky s úmyslom opustiť územie Švajčiarska trvalo, nielen za účelom návštevy starej matky na Slovensku. Matka nebola konzistentná vo svojich vyjadreniach týkajúcich sa času premiestnenia maloletej na územie Slovenskej republiky s úmyslom trvalého zadržiavania na Slovensku, keď ako vyplýva z dôkazu opísaného v odseku 13 uvádzala, že rozhodnutie zostať s maloletou na Slovensku prijala v októbri 2017, pričom vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 18.01.2019 tvrdila, že zostať na Slovensku sa rozhodla už v júni 2017. Zároveň potvrdila, že následne sa opakovane do Švajčiarska vrátila, naposledy v septembri 2017 a následne maloletú premiestnila na územie Slovenskej republiky, kde ju doposiaľ bez súhlasu otca zadržiava. Za významnú pre posúdenie otázky obvyklého pobytu maloletej považuje súd aj skutočnosť, že o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej rozhodovali v rámci konania o rozluke manželstva švajčiarske súdy ako súdy obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Tieto rozhodli o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky, úprave styku otca s maloletou v „doprovode“, pričom príslušný odvolací súd na odvolanie matky, ktorým napadla rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výživného, rozhodol opätovne o výživnom na maloletú. Z uvedeného je zrejmé, že jurisdikciu nad maloletou vykonával švajčiarsky súd, ako súd krajiny obvyklého pobytu maloletej B., pričom matka v konaní pred týmto súdom právomoc súdu nenamietala, sama sa aktívne konania zúčastňovala (podávala návrhy, odvolanie v časti výživného), ako vyplynulo aj z jej výpovede, preto námietku krajiny obvyklého pobytu, ktorú vzniesla v ďalšom konaní ( po vrátení veci odvolacím súdom) vyhodnotil súd prvej inštancie ako účelovú. V konaní nebolo tiež spochybnené, že matka bola zúčastnená na sociálnom systéme vo Švajčiarsku, kde pred narodením maloletej pracovala. Na maloletú boli zo strany príslušných úradov vo Švajčiarsku priznané prídavky na dieťa, ktorú skutočnosť potvrdila samotná matka keď tvrdila, že otec tieto prostriedky zadržiava. Súd prvej inštancie sa tak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania nestotožnil s tvrdením matky produkovaným jej právnym zástupcom ohľadom krajiny obvyklého pobytu maloletej, ktorou mala byť súčasne Slovenská republika, opierajúc tento argument o čas strávený maloletou na území Slovenska. Súd v nadväznosti na nesporné zistenie, že krajinou jurisdikcie maloletého dieťaťa B. J. je výlučne Švajčiarska konfederácia uzavrel, že v danom prípade preto nieto sporu v otázke krajiny obvyklého pobytu maloletej a tvrdenia matky o dlhodobých pobytoch na území Slovenskej republiky svedčiacich, že krajinou obvyklého pobytu maloletej je Slovenská republika, nie sú vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania tento záver vyvrátiť. 13. V nadväznosti na uvedené, s poukazom na čl. 3 Dohovoru mal súd prvej inštancie v konaní preukázané, že maloletá B. mala bezprostredne pred jej premiestnením matkou na územie Slovenskej republiky obvyklý pobyt na území Švajčiarskej konfederácie. 14. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že otec nadobudol opatrovnícke právo k maloletej zo zákona, v čase narodenia maloletej boli rodičia maloletej manželmi, otec opatrovnícke právo riadne vykonával a po odsťahovaní matky s maloletou zo spoločnej domácnosti bolo na návrh matky, najskôr dňa 17.02.2018 rozhodnuté švajčiarskym súdom prvej inštancie, v rámci konania o rozluke manželstva, o úprave výkonu opatrovníckeho práva k maloletej, na základe ktorého bol upravený styk otca s maloletou a bola tiež upravená vyživovacia povinnosť otca k maloletej. Následne dňa 26.04.2018 rozhodol odvolací súd Kantonsgericht von Graubunden o odvolaní matky v časti výživného na maloletú. Ako už súd prvej inštancie uviedol, v danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletej B.. Tieto skutočnosti matkou spochybnené ani neboli. Súd prvej inštancie v danom ohľade neprisvedčil argumentácii matky, že otec v čase premiestnenia maloletej svoje opatrovnícke právo k maloletej fakticky nevykonával. Matka tvrdila, že vzhľadom na skutočnosť, že rodičia maloletej od 17.02.2018 neviedli spoločnú domácnosť a bolo rozhodnuté o rozluke, nie je podľa nej zrejmé, či za týchto okolností mal otec vôbec opatrovnícke právo k maloletej a je zrejmé, že vzhľadom na tieto skutočnosti nemohol otec opatrovnícke právo ani skutočne vykonávať. Z rozhodnutia o rozluke regionálneho súdu v Maloje vyplynulo, že maloletá bola zverená do osobnej starostlivosti matky, opatrovnícke právo k maloletej zahŕňajúce právo rozhodnúť o pobyte dieťaťa však otcovi obmedzené nebolo a bol upravený asistovaný kontakt otca s maloletou, ktorého realizácii objektívne bránila skutočnosť, že matka s maloletou v období od júna 2017, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, konkrétne výpovede samotnej matky, ktorá ako tvrdila opakovane premiestnila maloletú na územie Slovenskej republiky, v tom čase bez súhlasu otca. Súd prvej inštancie s poukazom na uvedené prijal záver o splnení podmienky podľa článku 3 písmeno b) Dohovoru. Tvrdenie matky, že styk otca s maloletou neprebiehal z dôvodu, že otec sa odmietol podrobiť asistencii pri styku matka nepreukázala, navyše zostalo v logickom rozpore s preukázanou skutočnosťou, že matka pred neoprávneným premiestnením maloletej v septembri 2017 s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí vo Švajčiarku nespolupracovala, jej pobyt nebol známy a bez vedomia a súhlasu otca, resp. súdu bola opakovane odcestovaná na Slovensku. 15. Súd prvej inštancie v ďalšom zisťoval, či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej B. matkou na územie Slovenskej republiky. Z návrhu otca, výpovede otca, najmä však z písomného vyjadrenia matky adresovaného Centru pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže v Bratislave mal súd prvej inštancie za nesporne zistené, že matka v októbri 2017 premiestnila maloletú z krajiny jej obvyklého pobytu na územie Slovenskej republiky, s úmyslom nevrátiť sa na územie Švajčiarskej konfederácie. Otec de facto bezprostredne potom, čo došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej matkou podnikol príslušné právne kroky, obrátil sa na ústredný orgán Švajčiarska, podal návrh Regionálny súd Maloja, ktorý rozsudkom z 29.01.2018 sp. zn. 135-2017-297 uložil matke povinnosť odovzdať cestový pas maloletej B. na úrade KEBS Dietikon a napokon dňa 18.05.2018 podal na súd prvej inštancie návrh na nariadenie návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu. Sumarizujúc uvedené súd prvej inštancie ustálil, že v danom prípade došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletej na územie Slovenskej republiky matkou v zmysle článku 3 Dohovoru. 16. Vychádzajúc zo všetkých doposiaľ uvedených skutočností a dôvodov dospel súd prvej inštancie k jednoznačnému záveru, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky pre nariadenie návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, preto súd prvej inštancie návrhu otca vyhovel a nariadil návrat maloletej B. do krajiny jej obvyklého pobytu, na územie Švajčiarskej konfederácie, pričom prihliadol aj na názor kolízneho opatrovníka, ako zástupcu maloletého dieťaťa v konaní. Sumarizujúc všetky závery týkajúce sa zisteného skutočného stavu veci mal súd prvej inštancie za to, že v danom prípade je v najlepšom záujme maloletej zabezpečiť jej okamžitý návrat na územie Švajčiarskej republiky. Súd prvej inštancie v záujme zabezpečenia podmienok pre bezproblémový návrat maloletej prijal záväzok otca zabezpečiť na jeho náklady samostatné bývanie pre matku a maloletú na obdobie šiestich mesiacov od faktického návratu maloletej s matkou v obci San Moritz. 17. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na rozporuplné tvrdenia matky o čase premiestnenia maloletej na územie Slovenskej republiky s úmyslom jej zadržiavania na Slovensku (údajne už v júni 2017) pre úplnosť uviedol, že napriek tomu, že tieto tvrdenia posúdil vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu ako účelové, v rozpore s tvrdeniami uvádzanými v skorších vyjadreniach (v podrobnostiach vyššie), pričom bolo preukázané (rovnako z výpovede samotnej matky), že matka maloletú naposledy premiestnila z územia Švajčiarska na Slovensko bez súhlasu otca v septembri 2017, zaoberal sa aj splnením podmienky podľa článku 12 Dohovoru. Konštatujúc, že otec podal návrh na nariadenie návratu maloletej do cudziny pri neoprávnenom premiestnení, resp. zadržaní na súd prvej inštancie dňa 18.05.2018 nebolo sporným, že jednoročná lehota daná ustanovením článku 12 Dohovoru bola v danom prípade splnená. 18. Matka v konaní žiadala návrat maloletej na územie Švajčiarskej konfederácie nenariadiť s poukazom na článok čl. 13 Dohovoru, tvrdiac, že návrat maloletej do Švajčiarska by bol spojený s rizikom ujmy pre dieťa. Súd prvej inštancie sa však s týmto tvrdením matky nestotožnil a v tomto smere poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, III. ÚS 93/2018 zo dňa 28.02.2018, ktorým v prospech nariadenia návratu argumentoval aj právny zástupca otca. Ústavný súd SR v predmetnom uznesení uviedol, že rodič, ktorý neoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv druhého rodiča (najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv samotného dieťaťa, najmä práva byť vychovávané oboma rodičmi (čl. 7 a č. 18 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na to, aby nebolo nezákonne premiestnené do zahraničia a nevrátené späť (č. 11 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na nezasahovanie do jeho súkromného života, rodiny a domova (čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj práva nebyť dočasne alebo trvalo zbavené svojho rodinného prostredia (č. 20 Dohovoru o právach dieťaťa). Ústavný súd poukázal v rozhodnutí aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP, napr. vo veci G.N.. proti Poľsku z 19.07.2016), z ktorého okrem iného vyplynulo, že výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru (tak ako už judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 176/2015 zo dňa 27.04.2015) musia byť uplatňované striktne. Ujma, na ktorú poukazuje článok 13 písm. b) Dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky nespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva. Nadväzujúc na uvedené, pokiaľ matka v konaní argumentovala tým, že je pre ňu osobne návrat nereálny a nepripúšťa, musí v rámci svojej rodičovskej zodpovednosti svoj postoj zvážiť, rozhodne však tento jej postoj nemožno uznať ako dôvod pre nenariadenie návratu, nakoľko by sa tak matke ako rodičovi únoscovi priznala neprimeraná výhoda. Ústavný súd SR sa v rozhodnutí zaoberal aj ďalšou situáciou aplikovateľnou na daný prípad (vo vzťahu k argumentácii matky proti nariadeniu návratu) a to, že ujma, ktorá je relevantná ako dôvod pre nenariadenie navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie, rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom (opäť z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 176/2015 zo dňa 27.04.2015). Vo svetle citovanej judikatúry nebolo možné zo strany súdu prisvedčiť ani argumentácii kolízneho opatrovníka, ktorý navrhol návrat maloletej B. na územie Švajčiarskej konfederácie nenariadiť z dôvodu, že na Slovensku má matka vytvorené lepšie podmienky pre starostlivosť o maloletú. 19. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že vo vzťahu k opatrovníckym právam maloletej vykonávala jurisdikciu Švajčiarska konfederácia, na ktorú sa vo veciach týkajúcich sa výkonu rodičovských práv a povinností obracala aj matka (čím ju uznala, naposledy v otázke výživného) a aj z tohto pohľadu je tak zrejmé nielen to, že krajinou obvyklého pobytu maloletej je Švajčiarska konfederácia, ale v kontexte s uvedeným nemožno mať žiadne pochybnosti o bezpečnom návrate maloletej na jej územie, nakoľko nebolo žiadnym spôsobom zo strany matky relevantne spochybnené, že by krajina obvyklého pobytu dieťaťa nebola pripravená poskytnúť maloletej bezpečné zázemie. Bolo preukázané, že v prípade návratu maloletej na územie Švajčiarska bude maloletá za súčinnosti matky (preukázanie pobytu) opätovne zavedená do systému zdravotného poistenia a nič nebráni tomu, aby jej, resp. matke boli v prípade návratu priznané ďalšie dávky a príspevky (napr. rodičovský), nakoľko nie je sporná všeobecne známa skutočnosť, že švajčiarsky sociálny systém dáva dostatočné záruky (za predpokladu potrebnej súčinnosti), že maloletá nebude vystavená po návrate materiálnej núdzi v rozsahu, ktorý by ju mohol ohroziť. 20. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak. 21. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie matka, s odôvodnením, že neboli splnené procesné podmienky, nakoľko súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) odôvodňuje odvolanie aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Podľa názoru matky súd prvej inštancie vec v napádanom rozhodnutí nesprávne právne posúdil vo všetkých aspektoch. Okrem iného nesprávne aplikoval a nevykonal ústavne konformný výklad Dohovoru. Nezohľadnil ani obsah ďalších medzinárodných zmlúv, ktoré sa vzťahujú na predmetnú vec, a to najmä Dohovor o právach dieťaťa Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie neprihliadol ani na konštantnú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k predmetnému návratovému konaniu, ako veľmi špecifickému typu konania a na požiadavky naň kladené. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím spôsobil to, že nemohlo ani len dôjsť k tomu, aby bol skutočný stav veci zistený správne a úplne. Navyše, aj keď niektoré dôkazy súd prvej inštancie vykonal, dospel na ich základe k nesprávnym skutkovým zisteniam. Už len vzhľadom na to, že v predmetnom konaní neboli zo strany súdu prvej inštancie naplnené ani len základné požiadavky kladené na obsah a rozsah dokazovania vo vzťahu k predmetnému návratovému konaniu, s prihliadnutím na konštantnú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), odôvodnenie napadnutého uznesenia je zaťažené vadou nedostatku riadneho odôvodnenia, je nepreskúmateľné a v tomto dôsledku aj svojvoľné a arbitrárne. Zásadné závery týchto rozhodnutí ESĽP nemôžu negovať ani rozhodnutia národných súdov v iných prípadoch, a ani súdom prvej inštancie citované uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, III. ÚS 93/2018 z 28.2.2018, keďže ESĽP vytvoril všeobecný rámec pre aplikáciu Dohovoru a ESĽP svoj postoj k základným požiadavkám na návratové konanie nijako zásadne nezmenil. Súdom citované rozhodnutie Ústavného súdu, podobne ako rozhodnutie ESĽP vo veci G.N. proti Poľsku z 19.7.2016, na ktoré sa Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí odvolal, riešili problematiku odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol, avšak nijako nespochybnili zásadný princíp potreby náležitého a skutočného komplexného posúdenia ujmy maloletého dieťaťa, akcentovaného rozhodovacou praxou ESĽP aj Ústavného súdu. Navyše súd prvej inštancie nezohľadnil, že na ním uvádzané prípady posudzované Ústavným súdom, resp. ESĽP vo vzťahu k Poľsku, ako členskému štátu Európskej únie, sa aplikoval odlišný právny režim vyplývajúci z Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (Nariadenie Brusel II) a jeho článku 11 odsek 4, ktorý zužuje možnosti nenariadenia návratu v prípade rodičovského únosu medzi členskými štátmi Európskej únie. Vyplýva to z podstaty fungovania Európskej únie a jej slobôd, osobitne slobody pohybu. Nariadenie Brusel II v konkrétnom prípade však aplikovať nemožno, keďže Švajčiarska konfederácie nie je členským štátom Európskej únie. Táto skutočnosť má zásadný význam pre konanie, dokazovanie, a rozhodovanie súdu v návratových konaniach. Súd prvej inštancie sa tak mal zaoberať riadnym skúmaním podmienok návratu, preskúmaním výnimiek zo samotného návratu podľa článku 13 Dohovoru, čo však neurobil. Súd prvej inštancie tak posudzoval nesprávne prípad akoby šlo o rodičovský únos medzi štátmi Európskej únie. Súd prvej inštancie sa naopak nijako nevysporiadal s rozsudkom ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010, v ktorom ESĽP vymedzil rámec návratového konania osobitne vo vzťahu k Švajčiarskej konfederácii, na ktorý poukazoval právny zástupca matky. ESĽP v tomto rozhodnutí uvádza, že „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy. “ Podľa názoru matky v konkrétnom prípade neboli splnené podmienky na konanie podľa Dohovoru, a už vôbec nie na vyhovenie návrhu otca, keďže maloleté dieťa malo a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie predovšetkým nevykonal riadne dokazovanie, a nesprávne právne posúdil krajinu obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Slovenská republika bola a naďalej je krajinou obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, ako aj krajiny trvalého pobytu matky a maloletého dieťaťa. Rovnako súd prvej inštancie pochybil v tom, že v konkrétnom prípade nedošlo k neoprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa. Matka s otcom už nežili v spoločnej domácnosti a švajčiarsky súd - Regionalgericht Maloja dňa 20.4.2017 predbežným opatrením zveril maloleté dieťa do osobnej starostlivosti matky, čo svojím rozhodnutím 14.7.2017 potvrdil, rovnako ako rozhodol o odluke rodičov k 17.2.2017. Súd prvej inštancie nijako neskúmal relevantnú právnu úpravu vo Švajčiarskej konfederácii upravujúcu opatrovnícke právo otca. Záver súdu, že otcovi opatrovnícke právo k maloletému dieťaťu vzniklo zo zákona a po rozluke manželstva matky a otca otcovi toto právo patrí, keďže nebolo obmedzené rozhodnutím súdu, nie je odôvodnený žiadnym relevantným právnym predpisom a je nepreskúmateľný. Na potrebu riadneho skúmania rozhodného práva o opatrovníckom práve otca a vplyvu rozluky na možnosť jeho výkonu upozorňoval právny zástupca matky, už na súdnom pojednávaní pred súdom prvej inštancie. Táto potreba je o to vyššia, že právny poriadok Slovenskej republiky inštitút rozluky nepozná a je potrebné skúmať právne dôsledky rozluky, vrátane tých, ktoré nastávajú priamo zo zákona, bez potreby osobitného rozhodnutia súdu. Z toho pohľadu považuje matka za nesprávne a nepreskúmateľné úvahy súdu prvej inštancie o tom, že opatrovnícke práva otca k maloletej zahrňujúce právo rozhodnúť o jej pobyte neboli obmedzené. Súd prvej inštancie ďalej iba konštatoval, že vyživovacia povinnosť otca a styk otca s maloletou boli upravené švajčiarskym súdom. Vyživovacia povinnosť a právo na styk však nie je prejavom opatrovníckeho práva otca a už vôbec nie dôkazom, že otec mohol po rozluke vykonávať opatrovnícke právo k maloletej, ktoré bolo navyše rozhodnutím švajčiarskeho súdu, tak ako bolo jednoznačne v konaní preukázané, prenesené na matku. Otec tak ani nemohol vykonávať svoje opatrovnícke práva k maloletému dieťaťu, čo je základným predpokladom aplikácie Dohovoru (čl. 3). Matka v rámci svojho odvolania taktiež namietla, že súd prvej inštancie nevzal náležite do úvahy dôvody, ktoré matku viedli k tomu, že s maloletým dieťaťom opustila Švajčiarsku konfederáciu a riadne neposúdil riziko spojené s nariadením návratu maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie, osobitne, že aj podľa zistení kolízneho opatrovníka maloleté dieťa nemôže byť odlúčené od matky. Vzhľadom na správanie sa otca z minulosti, domáce násilie, prenasledovanie a šikanovanie matky, neposkytovanie finančnej podpory a dlhodobé neplnenie si vyživovacej povinnosti, hrozí riziko, že maloleté dieťa by bolo pobytom vo Švajčiarskej konfederácii vystavené hmotnej núdzi a existenčnému riziku, a je riziko, že by mu bola spôsobená ujma a boli by ignorované jeho práva. Naviac, švajčiarsky súd tiež v záujme ochrany maloletého dieťaťa a bezpečného styku s otcom, obmedzil otcovi styk na 2 dni v mesiaci v prítomnosti sociálnej kurately. Otec s týmto principiálne nesúhlasil a neučinil potrebné úkony na realizáciu takto určeného styku s maloletou (úradný formulár), a teda nie vinou matky k styku s maloletou nedošlo. Matka má za to, že súd prvej inštancie v konaní nepostupoval v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, a neumožnil jeho dôslednú ochranu. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že prihliadol aj na názor kolízneho opatrovníka ako zástupcu maloletého dieťaťa v konaní je v priamom rozpore s prednesmi kolízneho opatrovníka (a navyše protirečivé k odseku 41 odôvodnenia). Za týchto okolností sa javí, že súd prvej inštancie porušil aj práva maloletého dieťaťa na spravodlivý proces. Podľa matky súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a nesprávne posúdil, že maloleté dieťa nemá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky a krajinou jeho obvyklého pobytu je Švajčiarska konfederácia. Matka dala do pozornosti zásadný právny záver Krajského súdu v Košiciach, ktorý je vyslovený v uznesení sp. zn. 8CoP/128/2013 zo dňa 30.4.2013 (str. 7) takto: „Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla do terminológie medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov a nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony Slovenskej republiky. Nemožno ho stotožňovať s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko. Súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého členského štátu, musí brať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pojem obvyklého pobytu dieťaťa však zadefinoval rozsudok súdneho dvora z 2.4.2009 vo veci C- 523/07 tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.“ Z citovaného uznesenia Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že pojem obvyklého pobytu nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s pojmom trvalý pobyt. Po zhodnotení uvedených kritérií je nepochybné, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa je podľa matky v Slovenskej republike. Maloleté dieťa malo dlhodobo - od narodenia podstatnú väzbu so Slovenskou republikou, ktorá bola a je aj v súčasnosti pri plnení najlepších záujmov a šťastia maloletého dieťaťa oveľa intenzívnejšia a silnejšia ako väzba so Švajčiarskou konfederáciou. Maloleté dieťa bolo naviazané na matku, ktorá sa výlučne starala o jeho potreby. Matka zabezpečovala výlučne všetku starostlivosť o maloleté dieťa, vrátane lekárskej starostlivosti. Otec matke nepomáhal, dokonca ani neplatil výživné na maloleté dieťa, a preto sa matka dostala do existenčnej núdze, nemohla ani matka, ani maloleté dieťa vo Švajčiarskej konfederácii reálne žiť. Matka po narodení maloletého dieťaťa trávila veľa času na Slovensku, kde má aj nepretržite trvalý pobyt. Na Slovensku sa matka s maloletým dieťaťom so súhlasom otca zdržiavala od narodenia a to v časoch: 14. apríl 2016 - 14. Máj 2016; 10. júl 2016 - 10. August 2016; 20. septembra 2016 -23. Október 2016. Od júna 2017 sa matka natrvalo zdržiava na Slovensku, kde má i maloletá prihlásený trvalý pobyt. Počas septembra a októbra 2017 bola matka spolu s maloletou s vedomím otca, súdu a kurately týždeň v Rakúsku u Y. Y., matky tretieho dieťaťa otca. Na Slovensku je matka toho času s maloletou dcérkou nepretržite vyše 19 mesiacov. Centrum sociálneho a kultúrneho života maloletého dieťaťa bolo po rozluke rodičov definitívne presunuté na územie Slovenskej republiky, čo vyplývalo z toho, že matka maloletého dieťaťa začala so súhlasom otca tráviť dlhší čas na Slovensku. Matka a maloleté dieťa sú zdravotne poistení na území Slovenskej republiky. V konaní bolo preukázané, že matka, ani maloleté dieťa vo Švajčiarskej konfederácii od 12.12.2017 zdravotne poistení nie sú. Maloleté dieťa aj matka si vytvorili po narodení maloletej na území Slovenskej republiky zázemie, zabezpečili si tu bývanie a pocit istoty, ktorý im vo Švajčiarsku absentoval. Matka sa vo Švajčiarsku ocitla bez príjmu, otec ju prakticky nijako nepodporoval. Naviac, aj keď toto konanie nie je konaním o opatere a starostlivosti o deti, vyšla v ňom najavo veľmi podstatná skutočnosť - že matka je tzv. preferenčným rodičom, t.j. takým, ktorý sa každodenným životom s maloletým dieťaťom stal jeho oporou, žije s ním i s ľuďmi z jeho okolia. Maloleté dieťa je aktuálne stále dojčené matkou. V konaní nebolo nijako preukázané, že by mal otec mal k maloletému dieťaťu porovnateľný vzťah ako matka, alebo, že by dokonca on bol preferenčným rodičom. Maloleté dieťa aj matka sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky, tak, ako ich matka a väčšina rodinných príbuzných a rodinných známych a priateľov a ich detí, s ktorými udržiavali a udržujú najintenzívnejšie osobné kontakty. Maloleté dieťa bolo pritom od narodenia v pravidelnom kontakte s matkinými príbuznými žijúcimi v Bratislave, ako aj so známymi, priateľmi a kamarátmi v Bratislave. Rovnako má maloleté dieťa svojho pediatra a rozhodujúcu zdravotnú starostlivosť zabezpečenú od narodenia v Bratislave. Od mája 2017 matka poberá z Úradu sociálnych vecí a rodiny SR rodičovský príspevok, zo Švajčiarska matka nepoberá žiadnu sociálnu dávku ani podporu. Rovnako má maloleté dieťa svojho pediatra a rozhodujúcu zdravotnú starostlivosť zabezpečenú v Bratislave. Od 12.12.2017 nie je matka ani maloleté dieťa poistencom švajčiarskej zdravotnej poisťovne. Preto poskytnutie akejkoľvek potrebnej zdravotnej starostlivosti pre maloletú vo Švajčiarskej konfederácii je v súčasnej situácii pre matku finančne nerealizovateľné. Matka i maloleté dieťa sú zo Švajčiarskej konfederácie definitívne odsťahovaní, žijú a chcú ostať už len v Slovenskej republike. Obvyklý pobyt maloletého dieťaťa na území Slovenskej republiky a ich podstatné väzby, na slovenské prostredie a celkové zázemie na Slovensku preukázali aj predložené čestné vyhlásenia svedkov, ktorí nie sú v príbuzenskom vzťahu s matkou. Je preto zrejmé a podľa matky úplne jednoznačné, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa bol a je na území Slovenskej republiky. Samotné bývanie vo Švajčiarskej konfederácii ešte v priebehu roku 2017 však neznamená, že by maloleté dieťa nemalo dovtedy obvyklý pobyt na Slovensku. Zaoberanie a vysporiadanie sa s týmito podstatnými skutočnosťami však v napádanom uznesení súdu prvej inštancie podľa matky absentuje, čím ho nemožno považovať za vyčerpávajúco a dostatočne preskúmavajúci skutočný stav, čo je pre skúmanie blaha dieťaťa nevyhnutné (v akom inom, ak nie v tomto konaní o deťoch a hlavne pri tak vážnej veci, akou je rozhodovanie o dvoch prostrediach, do ktorých sa umiestni, má súd dôslednejšie a dôkladnejšie posúdiť skutkový stav a nie len povrchne a formálne). Ak by totiž tejto veľmi dôležitej skutočnosti porovnania konkrétnych podmienok týchto dvoch prostredí vo vzťahu k maloletému dieťaťu súd venoval pozornosť, došiel by k záveru a potvrdeniu, že po rozluke rodičov došlo k plnohodnotnému začleneniu maloletého dieťaťa na území Slovenskej republiky. Je zrejmé, že maloleté dieťa malo a má obvyklý i trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, minimálne malo obvyklý pobyt okrem územia Švajčiarskej konfederácie aj na území Slovenskej republiky. Matka považuje za nesprávny aj záver súdu prvej inštancie, že návrh otec podal v rámci jednoročnej lehoty v zmysle Dohovoru. Matka v rámci svojho odvolania ďalej uviedla, že na základe rozhodnutia Regionalgericht Maloja dňa 20.4.2017 súd predbežne preniesol výkon rodičovských práv na matku, čo dňa 14.7.2017 následne potvrdil, a teda otec nemohol od februára 2017, minimálne však od 20.4.2017 (nie ako uvádza nesprávne súd prvej inštancie od 14.7.2017) vykonávať opatrovnícke práva k maloletému dieťaťu. Matka má za to, že k momentu podania návrhu otca dňa 18.5.2018 tak uplynula jednoročná lehota daná ustanovením článku 12 Dohovoru. Konanie matky v konkrétnom prípade nenapĺňa pojmové znaky rodičovského únosu ani z dôvodu, že od narodenia dieťaťa vykonáva osobnú starostlivosť o maloletú výhradne matka, od februára 2017 otec a matka nežijú v spoločnej domácnosti, čo potvrdil vo svojom rozhodnutí o odluke medzi otcom a matkou Regionalgericht Maloja zo dňa 14.7.2017. Na základe rozhodnutia Regionalgericht Maloja dňa 20.4.2017 súd predbežne preniesol výkon rodičovských práv na matku, čo dňa 14.7.2017 následne potvrdil, a teda otec nemohol od 20.4.2017 (nie ako uvádza nesprávne súd prvej inštancie od 14.7.2017) vykonávať opatrovnícke práva k maloletému dieťaťu. Navyše otec matku a maloleté dieťa ani finančne nepodporoval, dokonca jej neplatil ani výživné, zadržiaval prídavky na maloletú u seba a tak ich vystavil existenčnej núdzi. Rovnako ani nespolupracoval s úradom sociálnej kurately, aby zaslaním potrebného formulára mohlo dôjsť k styku s maloletou za nariadenej prítomnosti kurately. Otec po celý čas až doposiaľ len zasielal podania na súd, žiadajúc opakovane o zverenie dcéry do vlastnej starostlivosti, pričom jeho návrh 6x švajčiarsky súd (okresný i odvolací) zamietol. Nezanedbateľné informácie k prípadu poskytlo aj Veľvyslanectvo Slovenskej republiky vo Švajčiarskej konfederácii. Okresný súd Bratislava I nijako neskúmal, či v zmysle právneho poriadku Švajčiarskej konfederácie za takýchto okolností mohol otec reálne vykonávať svoje opatrovnícke právo k maloletému dieťaťu, a teda, či je vôbec splnená podmienka podľa článku 3 Dohovoru. Otec nijako nepreukázal, a súd nijako nezisťoval obsah rozhodného práva, či dopytom na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, či dopytom na zastupiteľský úrad vo Švajčiarskej konfederácie resp. na švajčiarske štátne orgány. Na tomto spôsobe výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu sa nič nezmenilo. Otec sa o maloleté dieťa a jeho potreby v konečnom dôsledku ani nezaujímal. V konaní bola preukázaná rozluka medzi otcom a matkou, a preto nie je reálne očakávať obnovenie ich manželského spolužitia. Aj aktuálne návrhy otca na kontakt s maloletým dieťaťom sú iba formálne, a otec sa na ním požadovaný kontakt s maloletým dieťaťom dňa 3.9.2018 ani nedostavil, napriek tomu, že ho matka s maloletým dieťaťom očakávala. Z ďalšieho stretnutia dňa 1.10.2018 v detskom kútiku v Auparku po hodine odišiel, s tvrdením, že mu detský kútik na stretnutie nevyhovuje, počas jeho prítomnosti bol od matky a maloletej vzdialený, dieťa nekontaktoval a opakovane vyzýval matku, aby odišla preč. Otec maloletej nerozpráva rovnakým jazykom ako dieťa, materinským jazykom maloletej B. je slovenčina a okrem odcudzenosti je tu aj táto dôležitá jazyková bariéra medzi otcom a 2-ročnou dcérou. Aj na iné stretnutia s maloletou otec príde iba sporadicky, a skutočnosť, že sa nedostaví matke ani neoznámi, a tá ho tak márne čaká. Otec výživné na maloleté dieťa matke stále neplatí. Jeho aktuálny dlh na výživnom na maloletú je 12.471,08 CHF a výška detských prídavkov, ktoré neboli poukázané k rukám matky výšku 5.940,00 CHF. Matka sa domnieva, že účelom otcovho konania je iba pomsta matke a snaha ovládať a manipulovať jej konanie, pričom otec vôbec nezohľadňuje záujmy maloletého dieťaťa. V konaní nebolo preukázané, že by otec bol preferenčným rodičom, alebo že by jeho úroveň poznania záujmov maloletého dieťaťa a starostlivosti o neho bola dlhodobo taká ako u matky, a teda sa bez viny matky otec bežne ani nepodieľal na rozhodovaní o bežných každodenných záležitostiach maloletého dieťaťa. Rodičia pritom o úplnom prechode ich života do Slovenskej republiky už v minulosti diskutovali. Je potrebné doplniť, že udalosti vo Švajčiarskej konfederácii sa vyhrotili, a to objektívne aj z pohľadu maloletého dieťa - najmä rodičovský únos maloletého dojčeného dieťaťa otcom, pobyt matky s maloletým dieťaťom v núdzovom centre, absencia podpory zo strany otca, existenčné ťažkosti matky starajúcej sa o maloleté dieťa. Otcov údajný nesúhlas s pobytom maloletého dieťaťa na Slovensku preto považuje matka za predstieraný, avšak hlavne nedôvodný. Súd prvej inštancie ani v tomto smere dôkladne nezistil a správne nevyhodnotil skutočný stav, kedy neskúmal existenciu okolností otcovho údajného nesúhlasu s pobytom maloletého dieťaťa na Slovensku a vyhovenie otcovmu návrhu odôvodnil len mechanicky a strohým skonštatovaním o údajnom splnení formálnych podmienok, pričom skutkovo jeho záver neobstojí. Konajúci súd prvej inštancie ďalej pochybil v tom, že aj keď prišiel (podľa názoru matky k nesprávnemu) záveru, že je potrebné zvážiť nariadenie návratu maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie, nesprávne posúdil, či takémuto rozhodnutiu bránia skutočnosti predpokladané v článku XIII Dohovoru. Za zásadné pochybenie súdu prvej inštancie považuje matka, že sa nesprávne vyhodnotil a nesprávne posúdil riziko, ktoré by mohlo hroziť maloletému dieťaťu po nariadení jeho návratu do Švajčiarskej konfederácie. Pri rozhodovaní je potrebné zohľadniť okolnosti, za ktorých matka opustila územie Švajčiarskej konfederácie. Vzťah otca a matky vo Švajčiarsku nebol ideálny. Podľa názoru matky si z nej otec a jeho rodina doslova spravili slúžku. Ani po narodení maloletej jej nijako nepomáhali, starostlivosť o dieťa bola sústavne výhradne na pleciach matky (otec dieťa napriek žiadosti matky dcérku nepodržal, nevzal, nekočíkoval, nekúpal atd. ani raz), pričom matku finančne vykorisťoval. Napätie vyvrcholilo tým, že otec dieťa matke prvýkrát vzal, avšak nevrátil po návrate z prechádzky, kojené 9-mesačné dieťa a odniesol ho na matke neznáme miesto (o čom svedčí policajná správa o udalosti z dňa 25.1.2017). Matke bol umožnený styk s dieťaťom iba v prítomnosti a bydlisku rodičov otca maloletej. Matka preto bola nútená hľadať pomoc v krízovom centre. Otec a matka od februára 2017 žijú oddelene. Otec matku ani dieťa nijako nepodporoval, ponechal si dokonca dávky vyplácané na maloleté dieťa. Otec matku vo Švajčiarskej konfederácii neustále prenasledoval, kontroloval, šikanoval a opakovane fyzicky napádal. Do kočíka maloletej dokonca umiestnil dvakrát GPS. Domáce násilie zo strany otca preverovali aj štátne orgány. Bolo predložené úradné potvrdenie Kantonpolizei Graubunden z 10.8.2018. Zároveň sa otec snažil preukázať údajné psychické problémy matky. Tie však vylúčili odborníci v krízovom centre Frauenhaus Graubunden, tak, ako bolo v konaní riadne preukázané. Otec sa vo Švajčiarsku dvakrát dopustil rodičovského únosu, a maloleté dojčené dieťa zostalo 3 dni bez matky. Matka bola nútená nájsť si ubytovanie v krízovom centre Frauenhaus Graubunden. Matka v tomto centre bývala v čase od 1. februára do 28. apríla 2017. Následne si matka našla v máji 2017 nájomné bývanie, pričom miesto jej pobytu malo zostať vzhľadom na prenasledovanie matky otcom a hrozbu násilia zo strany otca utajené. Keďže výška nájomného dosahovala 1.780,- CHF mesačne, matka musela zdieľať nájom s inou osobou. Výživné otca bolo pritom stanovené iba na 100,- CHF mesačne a aj toto otec neplatil. Poukazuje pritom, že v zmysle rozhodnutia Regionalgericht Maloja z 14.7.2017 (strana 8 bod 16.4) má otec poberať iba minimálny príjem. Túto skutočnosť súd prvej inštancie bagatelizoval. Maloleté dieťa a matka tak boli vystavené existenčnej hrozbe, kedy matka nebola schopná, vzhľadom na potrebu starostlivosti o maloleté dieťa a tým obmedzené zárobkové možnosti zabezpečiť finančné zdroje. Absencia podpory zo strany otca, existenčné ťažkosti matky starajúcej sa o maloleté dieťa doslova donútili matku opustiť územie Švajčiarskej konfederácie. Na týchto skutočnostiach sa zásadne nič nezmenilo ani v súčasnosti. Súd prvej inštancie nezohľadnil, že ani otcom tvrdené záruky nepredstavujú reálnu záruku, ktorá by eliminovala riziko ujmy maloletému dieťaťu a matke po ich návrate na územie Švajčiarskej konfederácie. Predovšetkým životné minimum pre matku a maloleté dieťa na území Švajčiarskej konfederácie dosahuje 3.500,- CHF mesačne. Sám otec uznáva vysoké životné náklady vo Švajčiarsku, no súd prvej inštancie to nechal bez povšimnutia. Rovnako sa súd prvej inštancie nedostatočne venoval nákladom na bývanie, materskú školu, zdravotnú starostlivosť a iným životným nákladom pre maloleté dieťa a reálnemu spôsobu ich uhrádzania po nariadenom návrate na územie Švajčiarskej konfederácie, osobitne za situácie, keď otec dlhodobo neplní svoju vyživovaciu povinnosť nielen voči maloletej, ale aj voči synovi z iného vzťahu a matka vzhľadom na vek maloletého dieťaťa sa nebude môcť zamestnať na plný úväzok, a jej príjem, ako aj pracovná pozícia môžu byť ohrozené v prípade potreby starostlivosti o maloleté dieťa počas jeho choroby, ktoré sú v jeho veku bežné a opakované. Otec by mal platiť, a to tiež až na základe odvolania matky a následného rozhodnutia Krajského súdu v kantóne Graubunden dňa 1.6.2018, výživné vo výške 511,- CHF mesačne (od 1.2.2017 do 31.10.2018) a od 1.11.2018 vo výške 961,- CHF mesačne a mesačne detské prídavky vo výške 220,- CHF. Otec si dlhodobo neplnil riadne vyživovaciu povinnosť voči maloletej, a do 31.12.2017 poberal otec aj detské prídavky vyplácané vo Švajčiarskej konfederácii na maloletú. Prehľad výživného zaplateného otcom matka priložila. Aktuálne predstavuje suma zameškaného výživného 12.471,08 CHF a výška detských prídavkov, ktoré neboli poukázané k rukám matky výšku 5.940,00 CHF. Otec sa síce na súde prvej inštancie písomne zaviazal, že bude matke po dobu 6 mesiacov prispievať na nájomné vo výške 1.200,- CHF. Nezaviazal sa však ku žiadnemu splácaniu zročného výživného a matka má dôvodnú obavu, že otec tieto platby realizovať nebude - výživné neplatí a ponecháva si aj sociálne dávky na maloleté dieťa. Toto riziko založené na doterajšom správaní otca súd prvej inštancie bagatelizoval a náležite nezohľadnil pri rozhodovaní. Je dôležité uviesť, že výživné na maloleté dieťa nie je výživným pre matku s dieťaťom, a teda nijako nepostačuje matke na pokrytie výdajov spojených s pobytom v Švajčiarsku. Matka sa však po vyššie uvedených skúsenostiach do Švajčiarska vrátiť nechce, za pomoci Úradu sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky sa snaží nateraz bezúspešne zabezpečiť, aby jej boli poukazované aspoň rodinné prídavky. Navyše podľa vedomostí matky otec dlhodobo (15 rokov) neplní ani výživné vo výške 300,- € na svoje iné dieťa Daniel Handl, ktoré žije na území Rakúskej republiky a dlhodobo s ním odmieta kontakt. Z potvrdenia Bezirkhauptmannschaft Melk z 22.2.2017 vyplýva, že dlh otca na výživnom v roku 2017 dosahoval 41.100,- €. S najstaršími dvoma deťmi z prvého manželstva sa stýka len sporadicky a nepravidelne. Aj v zmysle rozhodnutia Regionalgericht Maloja z 14.7.2017 (strana 8 bod 16.4) má otec poberať iba minimálny príjem. Samotný otec v e-maile adresovanom matke dňa 11.7.2018 priznáva, že nedisponuje dostatočnými finančnými zdrojmi. Za týchto okolností sa javia údajné záruky otca na vytvorenie podmienok na návrat matky maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie za výslovne formálne. Rovnako riziko založené na doterajšom správaní otca súd prvej inštancie náležite nezohľadnil pri rozhodovaní a zľahčoval ho na ujmu práv maloletého dieťaťa a následkov pre jeho ďalší vývoj. Súd prvej inštancie nežiadal od švajčiarskych orgánov podrobné písomné záruky a opatrenia, ktoré prijmú a vytvoria, aby maloleté dieťa nebolo vystavené fyzickej a psychickej ujme a inej neznesiteľnej situácie, v akej sa nachádzalo predtým, ako s ním matka opustila územie Švajčiarskej konfederácie. Vzhľadom na vek maloletého dieťaťa nie je predpoklad, že by sa mohla matka plne zamestnať a dosahovať príjem, ktorý by umožnil zabezpečenie slušného bývania pre maloleté dieťa a plnenie všetkých potrieb maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie napriek konštatovaniu o možnosti umiestniť maloleté dieťa v jasliach nijako nezohľadnil s tým spojené ďalšie náklady. Za aktuálnej situácie nie je reálne, aby matka žila vo Švajčiarskej konfederácii. Vykonané dokazovanie preukázalo, že matka je preferenčným rodičom maloletého dieťaťa, a teda nie je možný návrat maloletého dieťaťa bez návratu matky. Kolízny opatrovník rovnako akcentoval potrebu blízkosti matky pri maloletom dieťati. Opakovane matka navrhuje, aby súd posúdil väzby maloletej na matku a riziko jej hroziace pri odlúčení od matky znalcom. Matka dáva v tejto súvislosti do pozornosti stále aktuálne závery ESĽP v rozsudku vo veci Phostira Efthymiou a Ribeiro Fernandes proti Portugalsku konštatoval porušenie článku 8 Dohovoru, ktorý poukázal na rozhodnutie X. Proti Lotyšsku. Zásadné závery týchto rozhodnutí ESĽP nemôžu negovať ani rozhodnutia národných súdov v iných prípadoch, a ani súdom prvej inštancie citované uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, III. ÚS 93/2018 z 28.2.2018, keďže ESĽP vytvoril všeobecný rámec pre aplikáciu Dohovoru a ESĽP svoj postoj k základným požiadavkám na návratové konanie nijako zásadne nezmenil. Súdom citované rozhodnutie Ústavného súdu, podobne, ako rozhodnutie ESĽP vo veci G.N. proti Poľsku z 19.7.2016, na ktoré sa Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí odvolal, riešili problematiku odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol, avšak nijako nespochybnili zásadný princíp potreby náležitého a skutočného komplexného posúdenia ujmy maloletého dieťaťa, akcentovaného rozhodovacou praxou ESĽP aj Ústavného súdu. Navyše súd prvej inštancie nezohľadnil, že na ním uvádzané prípady posudzované Ústavným súdom, resp. ESĽP vo vzťahu k Poľsku, ako členskému štátu Európskej únie, sa aplikoval odlišný právny režim vyplývajúci z Nariadenia Brussel II a jeho článku 11 odsek 4, ktorý zužuje možnosti nenariadenia návratu prípade rodičovského únosu medzi členskými štátmi Európskej únie. Vyplýva to z podstaty fungovania Európskej únie a jej slobôd, osobitne slobody pohybu. Nariadenie Brusel II v konkrétnom prípade však aplikovať nemožno, keďže Švajčiarska konfederácie nie je členským štátom Európskej únie. Táto skutočnosť má zásadný význam pre konanie, dokazovanie, a rozhodovanie súdu v návratových konaniach. Súd prvej inštancie sa tak mal zaoberať riadnym skúmaním podmienok návratu, preskúmaním výnimiek zo samotného návratu, podľa článku 13 Dohovoru, čo však neurobil. Matka v rámci odvolania ďalej uviedla, že ESĽP v rozsudku vo veci Phostira Efthymiou a Ribeiro Fernandes proti Portugalsku portugalským súdom vytkol, že: „Rýchlosť konania o návrat nezbavuje súd povinnosti náležite preskúmať obhájiteľné tvrdenia o vážnom nebezpečenstve podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru, ktorému by dieťa mohlo byť vystavené v prípade návratu, ako i povinnosti náležíte rozhodnúť o týchto skutočnostiach a vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu. Odmietnutie posúdenia námietok týkajúcich sa výnimiek z povinnosti navrátenia dieťaťa, rovnako ako nedostatočné odôvodnenie, či odôvodnenie automatické alebo stereotypné, je v rozpore s čl. 8 Dohovoru. Článok 8 Dohovoru vnútroštátnym súdom ukladá povinnosť, aby buď potvrdili, či vyvrátili existenciu vážneho nebezpečenstva psychickej, či fyzickej ujmy podľa článku 13 Haagskeho dohovoru...“ Zdôraznila, že súd prvej inštancie sa naopak nijako nevyporiadal ani s rozsudkom ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko z 6.7.2010, v ktorom ESĽP vymedzil rámec návratového konania osobitne vo vzťahu k Švajčiarskej konfederácii, na ktorý poukazoval právny zástupca matky. ESĽP v tomto rozhodnutí uvádza, že: „Návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy.“ Zo samotného odôvodnenia rozhodnutia (o.i. odsek 41) vyplýva, že súd prvej inštancie sa skutočnosťami v zmysle čl. 13 Dohovoru prakticky nezaoberal a obmedzil sa výlučne na problematiku odlúčenia maloletého dieťa od matky, napriek množstvo iných rizík, na ktoré poukazovala matka. Aj s poukazom na matkou citované rozhodnutia ESĽP je nepochybné, že súd prvej inštancie pochybil, keď nevzal náležite do úvahy okolnosti presťahovania sa na územie Slovenskej republiky zo Švajčiarskej konfederácie, nedostatočne sa venoval riziku spojeným s návratom maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie a toto riziko nesprávne vyhodnotil a posúdil. Za pochybenie súdu prvej inštancie považuje matka aj to, že nevykonal potrebné dôkazy, hoci boli významné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie v konaní nepostupoval v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, neumožnil dôslednú ochranu jeho práv. Matka poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 454/2011 zo dňa 13.12.2011, v ktorom sa konštatuje: "Ústavný súd zároveň pripomína, že pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru č. 119/2001 Z. z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu; to znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie (nenavrátenia maloletého dieťaťa nevychádzalo iba z vyjadrení a dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania (v konkrétnom prípade otca maloletého dieťaťa), ale aby aj druhej strane (maloletému dieťaťu a jeho matke) poskytol súdnu ochranu spočívajúcu vo vytvorení podmienok na uplatnenie základných práv a slobôd." Napadnuté uznesenie bolo tak vydané predčasne z toho dôvodu, že súd prvej inštancie sa iba uspokojil s tvrdeniami otca, bez toho, aby skúmal ich reálnu hodnotu, napríklad stanoviskom ústredného orgánu, či iných orgánov vo Švajčiarskej konfederácii alebo napríklad dopytom na Slovenský zastupiteľský úrad vo Švajčiarskej konfederácii. V naznačenom smere matka poukazuje aj na ďalšie zásadné rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 47/1997 zo dňa 27.10.1997, z ktorého vyplýva: „Z Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaväzuje aj Slovenskú republiku, vyplýva pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa každému dieťaťu zabezpečí možnosť uplatniť svoje práva zaručené Dohovorom. Preto všetky štátne orgány Slovenskej republiky s právomocou konať vo vzťahoch, ktoré sú predmetom úpravy Dohovoru, majú povinnosť podniknúť účinné opatrenia na ochranu práv zaručených Dohovorom. Ak miestny orgán štátnej správy nezabezpečí maloletému dieťaťu ochranu a starostlivosť, ktorá mu vytvára podmienky na uplatnenie práva, plynúceho z Ústavy SR a Dohovoru o právach dieťaťa, dochádza k porušeniu ústavne zaručeného práva podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy, ako aj práva priznaného čl. 3 a 16 Dohovoru o právach dieťaťa." So zreteľom na to, že v predmetnej veci ide o odborne náročnú problematiku s medzinárodným prvkom, bol súd prvej inštancie povinný postupovať v uvedenom návratovom konaní (a aj rozhodnúť) v súlade s požiadavkami a kritériami kladenými na postup (všeobecných) súdov zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP. Z obsiahlej judikatúry dala matka od pozornosti najmä nález Ústavného súdu Slovenskej sp. zn. IV. ÚS 100/2014 zo dňa 23.5.2014 (zverejnený dokonca v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 16/2014), a v ňom citované rozhodnutie ESĽP. Cieľom Haagskeho dohovoru je podľa jeho čl. 1 zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, pretože to zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa. V ostatnom období sa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor, že „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy“ (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6.7.2010). Uvedené naznačuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte, ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Rozsah posudzovania najlepšieho záujmu dieťaťa a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné z aktuálnej judikatúry ESĽP, nebol v konaní a rozhodovaní krajského súdu podľa názoru ústavného súdu zohľadnený. Krajský súd nesplnil požiadavku čo najdôslednejšieho zisťovania skutkového stavu a hoci vykonal dokazovanie, jeho výsledky nezohľadnil pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte. Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ uvedené, dospel k záveru, že v posudzovanej veci krajský súd pri zisťovaní skutkového stavu nezohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej judikatúry ESĽP, ako i požiadavky na dôslednú ochranu práv maloletých a na tomto (podľa názoru ústavného súdu zjavne nedostatočnom) základe formuloval v napadnutom uznesení skutkové a právne závery, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 Dohovoru." Matka má za to, že súd prvej inštancie sa v napadnutom uznesení a v konaní, ktorého jeho vydaniu predchádzalo, dopustil všetkých závažných pochybení vytýkaných vo vyššie citovanom náleze Ústavného súdu. Je nepochybné, že súd prvej inštancie absolútne nevykonal preskúmanie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa v širšom kontexte, pričom táto požiadavka vyplýva najmä z rozsudku ESĽP vo veci Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, podľa ktorého: „Návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod. povahy...“ V tejto súvislosti matka poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 292/2013 zo dňa 17.12.2013: „Čl. 13 Dohovoru upravuje prípady, kedy justičný orgán nemusí výnimočne nariadiť návrat dieťaťa neoprávnene premiestneného do iného zmluvného štátu. Justičný orgán tak môže urobiť aj vtedy, ak tu existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. V tomto prípade sú pre rozhodnutie vo veci podstatné predovšetkým zistenia, ako sa dieťa adaptovalo na nové prostredie, a či by návrat dieťaťa (ne)predstavoval vážne riziko pre jeho ďalší vývoj. Ide teda o skutočnosti, ktoré sa bezprostredne dotýkajú dieťaťa.“ Matka uviedla, že sa snaží vychádzať otcovi v ústrety. Otec ani vo Švajčiarsku nevyplnil potrebný formulár na styk s maloletou, hoci tak matka spravila. Švajčiarke úrady totiž v záujme ochrany matky maloletého dieťaťa umožnili otcovi kontakt s maloletým dieťaťom iba v prítomnosti tretej osoby. Nariadenie matke vydať dieťa otcovi preto považuje matka za protichodné voči rozhodnutiu švajčiarskeho súdu z 14.7.2017, ktorý dieťa zveril do starostlivosti matke a styk otca podmienil prítomnosťou sociálnej kurately. Napriek tomu, že sa otec voči tomu rozhodnutiu odvolal a žiadal opäť o zverenie ani nie dvojročnej dcérky do vlastnej starostlivosti. Styk z tohto dôvodu realizovaný nebol (otec nemal záujem). Odvolací súd dňa 29.1.2018 návrh otca zamietol a prítomnosť kurately počas styku opakovane potvrdil. Otázkou zostáva, kto by bol právne zodpovedný za maloleté dieťa, ktoré je zverené do starostlivosti matke, ale má byť rozhodnutím iného súdu odovzdané otcovi, ktorý má súdom styk s maloletým dieťaťom podmienený prítomnosťou kurately. Otec na kontakt s maloletou na územie Slovenskej republiky chodí iba sporadicky. Aj na ostatný plánovaný kontakt začiatkom mája 2019 otec neprišiel, ani matke nedal vedieť, či sa dostaví. Matka ho tak opäť, ako už niekoľkokrát čakala na mieste stretnutia márne. Otec sa pritom nezaujíma ani o svoje staršie dieťa žijúce v Melku, Rakúska republika a nijako ho ani nekontaktuje (a ani neplatí vyše 15 rokov výživné). Matka sa pritom domnieva, že otcov záujem o maloleté dieťa nie je skutočný, a má za cieľ iba pôsobiť na matku a snažiť sa ju ovládať. Prípadne sa vyhnúť plateniu výživného na maloleté dieťa. Na základe týchto skutočností a za daných okolností nemôže matka súhlasiť s návrhom otca, ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko nie je v záujme maloletého dieťaťa, a preto žiada, aby odvolací súd napádané uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby súd návrat maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie nenariadil. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 22. Otec sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k odvolaniu matky a uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v plnom rozsahu za vecne i právne správe a navrhuje, aby ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a aby žiadnemu z účastníkov s poukazom na § 52 CMP nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Na úvod považuje za potrebné pripomenúť, že v poradí prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie zo dňa 22.6.2018 č. k. 3P/62/2018-280 bolo na odvolanie matky Krajským súdom v Bratislave uznesením z 26.11.2018 č. k. 20CoP/171/2018-553 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu (bod 40), dôvody zrušenia v poradí prvého uznesenia súdu prvej inštancie boli výlučne procesné, konkrétne išlo o nezachovanie 5-dňovej lehoty na prípravu na pojednávanie na strane matky. Tento vytýkaný nedostatok bol v novom konaní odstránený, matka mala dostatok času na prípravu na pojednávanie a bol jej poskytnutý priestor na vyjadrenie ku všetkým podstatným okolnostiam, rovnako súd jej právnemu zástupcovi umožnil opätovne otca vypočuť a klásť mu otázky. Nakoľko odvolací súd sa z dôvodu, že v poradí prvé meritórne rozhodnutie okresného súdu rušil iba z procesných dôvodov, nevyjadril k podstatným vecným odvolacím námietkam matky, a nakoľko i v poradí druhé meritórne rozhodnutie nariaďuje návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, tak je potrebné konštatovať, že odvolacie námietky matky sú čo do obsahu takmer identické s námietkami, ktoré uplatnila voči v poradí prvému rozhodnutiu okresného súdu. Z tohto dôvodu je i argumentácia otca v prospech potvrdenia napadnutého rozhodnutia založená na obdobných dôvodoch, ako už uviedol vo vyjadrení k odvolaniu z 25.10.2018. Otec v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu zdôraznil, že predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol návrh na nariadenie návratu maloletej B. do krajiny obvyklého pobytu do Švajčiarska. Okresný súd po vykonanom dokazovaní návrhu vyhovel a v dôvodoch rozhodnutia podrobne a vyčerpávajúco vysvetlil, prečo návrat dieťaťa nariadil. Po právnej stránke na vec aplikoval ustanovenia článku 1,3,12 a 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (publikovaného pod číslom 1191/2001 Z. z.), ďalej len „Dohovor". Vyhodnotením dôkazov dospel k záveru, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je Švajčiarsko, že obom rodičom v čase neoprávneného zadržania dieťaťa na Slovensku patrilo opatrovnícke právo, že matka nemala súhlas otca s presťahovaním dieťaťa na Slovensko a že nie sú preukázané dôvody na nenariadenie návratu dieťaťa podľa článku 13 písmeno a) alebo písmeno b) Dohovoru. Uznesenie súdu prvej inštancie z týchto dôvodov považuje otec za zákonné a správne a má zato, že žiaden z matkou uvádzaných odvolacích dôvodov nie je spôsobilý privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. K jednotlivým tvrdeniam uvádzaných matkou v odvolaní otec uviedol, že v úvode podaného odvolania matka rekapituluje doterajší priebeh konania, uvádza odkaz na odvolacie dôvody a vytýka súdu prvej inštancie, že nesprávne aplikoval Dohovor, a že nevykonal jeho ústavne konformný výklad. Ďalej súdu vytýka, že nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a že nesprávne zistil skutkový stav (strana 4 odvolania). K tomu otec uviedol, že zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 08.02.2019 (strana 5) vyplýva, že účastníci nemali návrhy na doplnenie dokazovania, t.j. súd vykonal všetky dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Z tohto dôvodu je námietka matky vo vzťahu k nesprávne zistenému skutočnému stavu formulovaná iba vo všeobecnej rovine. Pokiaľ matka súdu prvej inštancie vytýka, že napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné, svojvoľné a arbitrárne, tak i táto námietka je formulovaná iba vo všeobecnej rovine, pričom otec poukázal na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej nie je povinnosťou súdu odpovedať na každú otázku nastolenú účastníkom konania, ale len na tie, ktoré mali na rozhodnutie súdu význam. Tieto požiadavky napadnuté rozhodnutie nesporne spĺňa. V ďalšej časti matka tvrdí, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie preskúmať výnimky z nariadenia návratu podľa čl. 13 Dohovoru. Otec má za to, že je potrebné dať do pozornosti matky, že tieto výnimky je povinný tvrdiť a preukazovať ten, kto s návrhom nesúhlasí. Matka sa týmto spôsobom v konaní aj bránila, ale súd jej námietky posúdil ako nedôvodné s poukazom na judikatúru, konkrétne na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 176/2015, v zmysle ktorého výnimky z nariadenia návratu je potrebné posudzovať reštriktívne, pretože idú proti zmyslu samotného Dohovoru. V časti IV. odvolania matka polemizuje s ustálením krajiny obvyklého pobytu dieťaťa tvrdiac, že krajinou obvyklého pobytu je Slovensko. V tejto časti je odvolanie nedôvodné. Odvolateľka síce správne poukazuje na to, že pojem „obvyklý pobyt" nie je legálne definovaný a správne poukazuje na podpornú definíciu obvyklého pobytu uvedenú v uznesení Krajského súdu v Košiciach z 30.4.2013, sp. zn. 8CoP/128/2013, ktoré sa odvoláva na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-523/07, avšak zistené skutkové okolnosti si nesprávne právne vyhodnocuje. Súd prvej inštancie nemal žiadnych pochýb o tom, že maloletá B. má obvyklý pobyt vo Švajčiarsku. V tejto krajine sa narodila rodičom, ktorí boli (a dodnes sú) manželmi, tu obaja pred narodením dcéry pracovali, po pôrode sa matka starala o dieťa a otec rodinu zabezpečoval finančne. Dieťa malo vo Švajčiarsku zdravotné poistenie, pediatra, absolvovalo tam potrebné očkovania, matke boli priznané prídavky na dieťa a pod. Na posúdení obvyklého pobytu nič nemenia krátkodobé pobyty matky na Slovensku realizované za účelom návštevy rodiny z jej strany. O tom, že námietka obvyklého pobytu je zo strany matka len účelová najlepšie svedčí to, že sama matka uznávala právomoc švajčiarskych súdov konať a rozhodovať o právach k maloletému dieťaťu, keď sa na tieto súdy v procesnom postavení navrhovateľky obracala. Tvrdenia matky, že si po premiestnení dieťaťa na Slovensko vytvorila v Bratislave zázemie, že tu uzavrela pre dieťa zdravotné poistenie, a že ona samu seba pokladá za preferenčného rodiča sú pri posúdení otázky obvyklého bytu dieťaťa v čase rodičovského únosu zo strany matky bez akéhokoľvek právneho významu (viď rozhodnutie ESĽP vo veci Levadna v. Ukrajina č. 7354/2010). Argumentácia matky, že sa v súčasnosti s dcérou nachádza už 19 mesiacov na Slovensku, a že maloletá si na nové prostredie postupne zvyká je v návratovom konaní irelevantná. Rovnako irelevantná je argumentácia matky, ktorá tvrdí, že sa považuje za tzv. preferenčného rodiča, pretože tieto otázky sú predmetom skúmania v opatrovníckom, a nie v návratovom konaní. Zrejme ušlo pozornosti matky, že v návratovom konaní sa rozhoduje o návrate dieťaťa do krajiny, a nie k opustenému rodičovi. V podrobnostiach otec poukázal na bod 35 napadnutého uznesenia, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vyčerpávajúco vysporiadal s otázkou obvyklého pobytu dieťaťa a dospel k záveru, že touto krajinou je Švajčiarsko. V bode V. odvolania matka spochybňuje záver súdu prvej inštancie, že návrh bol podaný v rámci jednoročnej lehoty v zmysle Dohovoru. I keď to priamo neuvádza, je zrejmé, že má na mysli lehotu podľa čl. 12 Dohovoru. Matka sa mýli, keď tvrdí, že táto lehota začína plynúť od zverenia dieťaťa matke, v zmysle citovaného článku lehota plynie od neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa. Z listu matky z 10.03.2018 adresovaného Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže vyplýva, že matka sa v októbri 2017 definitívne rozhodla opustiť Švajčiarsko, tvrdiac, že to robí na ochranu seba a dcéry. Z uvedeného je zrejmé, že návrh bol podaný v jednoročnej lehote od neoprávneného premiestnenia dieťaťa, t.j. nebolo potrebné skúmať, či sa dieťa zžilo s prostredím na Slovensku. Bod VI. podaného odvolania sa týka argumentácie matky, ktorá tvrdí, že nemohlo ísť o rodičovský únos dieťaťa, pretože podľa jej názoru rodičia v čase jeho neoprávneného zadržania nevykonávali opatrovnícke práva spoločne. Táto časť odvolania matky vychádza z nesprávneho pochopenia pojmu „opatrovnícke právo", ktoré má na mysli článok 5 písm. a) Dohovoru, pričom z obsahu odvolania je evidentné, že matka si zamieňa opatrovnícke právo s inštitútom zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti. Tieto dva pojmy nemožno stotožňovať. Opatrovníckym právom na účely Dohovoru je právo zahŕňajúce práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu. Opatrovnícke právo otec nadobudol zo zákona. Inými slovami povedané, i keď je pravdou, že matke bolo dieťa rozhodnutím príslušného švajčiarskeho súdu zverené do osobnej starostlivosti, toto rozhodnutie neznamená obmedzenie opatrovníckeho práva otca definovaného v Dohovore, t.j. i naďalej je otec oprávnený spolu s matkou spolurozhodovať o mieste pobytu dieťaťa. Proti tvrdeniu matky, že v zmysle rozsudku švajčiarskeho súdu po tom, čo jej dieťa bolo zverené, mohla s ním slobodne opustiť Švajčiarsko, svedčí rozhodnutie Regionálneho súdu Maloja zo dňa 29.1.2018 číslo 135-2017-297 (rozsudok je prílohou návrhu na začatie návratového konania), v ktorom švajčiarsky súd uložil matke povinnosť odovzdať pas dieťaťa s tým, že v dôvodoch rozhodnutia (bod 6.3) priamo uvádza, že matka pobytom v zahraničí zjavne porušuje rodičovské práva otca, ktorý nemôže vykonávať právo styku. Švajčiarsky súd následne priamo odkazuje na ustanovenie článku 1 a článku 3 Dohovoru, teda z postupu švajčiarskych súdov je nad akúkoľvek pochybnosť jasné, že za nositeľov opatrovníckeho práva podľa Dohovoru považovali a považujú oboch rodičov. Z tohto je zrejmé, že návrh na zisťovanie, či podľa švajčiarskeho práva mohla matka svojvoľne dieťa zadržať na Slovensku je bezpredmetný a nadbytočný. V ďalšej časti bodu VI. odvolania sa matka venuje výkonu rodičovských práv, plateniu výživného, jazykovej bariére a pod. S poukazom na predmet konania, ktorým je návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a v súlade s § 123 ods. 1 a ods. 2 CMP má otec zato, že tieto skutočnosti sú irelevantné. V zásade je úlohou súdu zisťovať, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého dieťaťa bolo neoprávnené, a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. Súd vykonáva dokazovanie len v rozsahu potrebnom na zistenie týchto skutočností. Návratové konanie nenahrádza konanie o úprave práv a povinností rodičov k dieťaťu. Na margo matkou tvrdeného odcudzenia s dieťaťom otec uviedol, že je logické, že pokiaľ matka neoprávnene zadržala dieťa na Slovensku a po dlhú dobu otcovi znemožnila kontakt s dieťaťom, bude otec potrebovať čas a potrebný priestor na obnovenie väzieb s dieťaťom. Slovenskému súdu je vďačný aspoň za minimálny rozsah úpravy stretávania (každý prvý pondelok v mesiaci na dve hodiny), i keď musí uviesť, že styk sa až do septembra 2018 nerealizoval podľa rozhodnutia z dôvodu, že matka otcovi kládla nesplniteľné podmienky idúce nad rámec súdneho rozhodnutia (napríklad žiadala, aby zabezpečil prítomnosť kolízneho opatrovníka). Zrejme i pod tlakom toho, že otec podal návrh na výkon rozhodnutia (vec vedená na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5Em/6/2018) sa dňa 1.10.2018 podarilo uskutočniť stretnutie s dcérou, i keď matka do jeho priebehu veľmi nevhodne zasahovala. Pri stretnutiach dňa 03.12.2018 a 07.01.2019 sa zúčastnila i kolízna opatrovníčka a v týchto prípadoch mal otec aspoň chvíľu možnosť v detskom kútiku v nákupnom centre Aupark stráviť čas so svojou dcérou. Pokiaľ ide o výživné, tak na maloletú B. platí otec výživné 510,- CHF mesačne, pričom poukázal na to, že výživné stanovené švajčiarskym súdom na sumu 961,- CHF bolo kalkulované pre prípad, ak by dieťa žilo vo Švajčiarsku, a nie na Slovensku. Otec má za to, že výživné, ktoré posiela, dostatočne pokrýva všetky materiálne potreby dieťaťa. Otec v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že považuje za potrebné vyjadriť sa k tvrdeniu matky, že návratu dieťaťa bránia okolnosti predpokladané v článku 13 Dohovoru a okresnému súdu vytýka, že sa nimi nezaoberal (bod VII. odvolania). Zásadný omyl matky spočíva v tom, že podľa jej predstáv bolo povinnosťou súdu prvej inštancie iniciatívne vyhľadávať, zisťovať a preukazovať dôvody na nenariadenie návratu dieťaťa. Tu poukázal otec na znenie článku 13 Dohovoru, z dikcie ktorého jednoznačne vyplýva, že povinnosť tvrdiť a dokazovať dôvody na nenariadenie návratu mala matka, ako osoba, ktorá nesúhlasila s nariadením návratu, a nie súd. Z doposiaľ vykonaného dokazovania tak v zhode s názorom súdu prvej inštancie otec môže len konštatovať, že existencia vážnych dôvodov na nenariadenie návratu v konaní nevyšla najavo. Poukazuje pritom i na judikatúru súdov, najmä na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 176/2015, ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 93/2018, z ktorých vyplýva, že výnimky uvedené v článku 13 Dohovoru je potrebné vykladať reštriktívne, pretože svojou povahou idú proti samotnej podstate Dohovoru. Najmä by malo ísť o dôvody, spočívajúce v situácii v samotnej krajine, t.j. napríklad občianska vojna, epidémia a pod. Dôvodom pre nenariadenie návratu nemôžu byť zlé vzťahy medzi rodičmi. Pokiaľ ide o podmienky nariadenia návratu, tak súd prvej inštancie správne ustálil, že dieťaťu v prípade vrátenia na územie Švajčiarska nehrozí žiadna ujma. Za podstatné považuje otec, že práva a povinnosti rodičov k dieťaťu sú upravené právoplatným rozsudkom súdu, dieťa je zverené matke, otec je zaviazaný platiť výživné a má upravený styk s dcérou. Ďalej sa voči matke zaviazal na vlastné náklady prenajať na dobu 6 mesiacov matke byt vo Švajčiarsku tak, aby mala vytvorené podmienky na samostatné bývanie. Zrejme niet pochýb o tom, že Švajčiarsko je vyspelá krajina s fungujúcim sociálnym systémom pripraveným zasiahnuť v prípade akéhokoľvek ohrozenia dieťaťa. Zo správ tamojšieho úradu KESB, nachádzajúcich sa v spise je zrejmé, že tamojšie úrady rodinu monitorovali a poskytovali potrebnú pomoc. Navyše, matka vo Švajčiarsku žila niekoľko rokov, ovláda nemecký jazyk a vie, na koho sa má v prípade problémov obrátiť. Matka v odvolaní uvádza, že trpí finančnou núdzou, no pravdou je, že matka pred odchodom zo Švajčiarska preukázateľne vybrala z účtu (výpisy sme predložili k návrhu) sumu viac ako 50.000,- CHF, čo sú peniaze zarobené za trvania manželstva (ide o jej príjem, keďže všetky náklady na domácnosť a spoločný život vynakladal otec a matka si tak svoju mzdu mohla odkladať). Matka na pojednávaní nedokázala vierohodne vysvetliť, ako s týmito peniazmi naložila, stotožňuje sa preto skonštatovaním súdu prvej inštancie, že podstatnú časť týchto peňazí má matka k dispozícii. Matka ako dôvod nenariadenia návratu do Švajčiarska uvádza riziko jej odlúčenia od dcéry, keďže samu seba pokladá za preferenčného rodiča. K tomu je potrebné uviesť, že súd v návratovom konaní rozhoduje výlučne len o dieťati, nie o rodičoch. Je teda na zodpovednosti matky v prípade, ak súd právoplatne nariadi návrat, prejaviť svoju rodičovskú zodpovednosť, svoje dieťa nasledovať a nedopustiť opisované odlúčenie. Otec ďalej v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že v bode VIII. odvolateľka cituje rozsudok ESĽP Phostira Efthmyou a spol. proti Portugalsku, ako aj X. proti Lotyšsku, z ktorých rezultuje povinnosť súdov konajúcich v návratových konaniach preskúmať tvrdenia rodiča nesúhlasiaceho s nariadením návratu ohľadne vážneho nebezpečenstva podľa článku 13 Dohovoru. Proti samotnému obsahu citovaných rozsudkov nemožno nič namietať, avšak ich závery sú na prejednávanú vec nepoužiteľné. Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal obsahom vyjadrenia matky k návrhu na začatie konania, ako aj jej ďalšími podaniami a jej výpoveďou na pojednávaní. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania správne konštatoval, že matka nepreukázala existenciu dôvodov v zmysle článku 13 Dohovoru na nenariadenie návratu dieťaťa. V bode IX. odvolania matka vyjadruje postoj, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je proti najlepšiemu záujmu dieťaťa, a že neboli vykonané potrebné dôkazy. Otec zdôraznil, že matka v konaní pred súdom prvej inštancie žiadne dôkazy vykonať nenavrhovala, resp. žiadala iba vyšetrenie otca u slovenského psychiatra, čo súd prvej inštancie správne nevyhodnotil ako návrh na dokazovanie vo veci samej (viď str. 8 zápisnice z pojednávania z 22.6.2018). Matka opätovne argumentuje rizikom odlúčenia dieťaťa od matky a domáha sa znaleckého posudzovania väzby dieťaťa k matke. K tomu otec zdôraznil, že dôsledkom návratového konania nie je odlúčenie dieťaťa od matky, matka má možnosť ísť spolu s dieťaťom, vo Švajčiarsku má vytvorené vhodné podmienky na bývanie a život a je len na jej rodičovskej zodpovednosti, či svoje odlúčenie od dieťaťa dopustí alebo nie. Ak by sa pripustila správnosť argumentácie matky, viedlo by to k zablokovaniu návratu, pokiaľ by rodič- únosca tvrdil, že sa do krajiny obvyklého pobytu nechce vrátiť, a že dieťa je na neho naviazané, čo by viedlo k celkovej nepoužiteľnosti Haagskeho dohovoru. Pokiaľ v bode XI. odvolania argumentuje matka uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 100/2014, tak je potrebné si uvedomiť, že išlo o diametrálne odlišný prípad, nakoľko išlo o staršie deti v školskom veku a v čase rozhodovania ústavného súdu už boli neoprávnene zadržiavané matkou na Slovensku 4 roky, t.j. je nesporné, že za tak dlhú dobu sa zžili s tunajším prostredím. Pokiaľ odvolateľka argumentuje ohrozením najlepšieho záujmu dieťaťa, tak jej tvrdenia sú iba vo všeobecnej rovine a vyznievajú do prázdna. Matka sa všeobecným poukazovaním na najlepší záujem dieťaťa iba snaží prekryť svoje protiprávne konanie, keď bez vedomia a súhlasu otca zadržala maloleté dieťa na Slovensku, čím sa dopustila tzv. rodičovského únosu dieťaťa. Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom odvolania otec má za to, že odvolacie námietky matky neobstoja. Súd prvej inštancie po riadne vykonanom dokazovaní správne ustálil, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je Švajčiarsko, že v čase neoprávneného premiestnenia dieťaťa na Slovensko obaja rodičia zo zákona vykonávali opatrovnícke právo, že premiestneniu dieťaťa na Slovensko nepredchádzala dohoda rodičov alebo rozhodnutie švajčiarskeho súdu, a že nie sú dané dôvody na nenariadenie návratu v zmysle článku 13 písm. b) Dohovoru. Otec v záver uviedol, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie pokladá za vecne správne, odvolanie matky za nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd po preskúmaní veci vydal uznesenie, ktorým napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 08.02.2019 č. k. 3P 62/2018-795 potvrdí. O trovách konania navrhol rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 23. Matka sa vyjadrila k vyjadreniu otca v rámci ktorého uviedla, že ani podané vyjadrenie otca neprináša skutočnosti, ktoré by vyvracali názor matky, že súd prvej inštancie vec v napádanom rozhodnutí nesprávne právne posúdil vo všetkých aspektoch, že súd nesprávne aplikoval a nevykonal ústavne konformný výklad Dohovoru a nezohľadnil ani obsah ďalších medzinárodných zmlúv, ktoré sa vzťahujú na predmetnú vec, a to najmä Dohovor o právach dieťaťa Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako podanie otca nevyvracia, že súd prvej inštancie neprihliadol na konštantnú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k predmetnému návratovému konaniu, ako veľmi špecifickému typu konania a na požiadavky naň kladené, osobitne s akcentovaním na aplikovateľný právny rámec vyplývajúci zo skutočnosti, že Švajčiarska konfederácia nie je členským štátom Európskej únie. Matka má za to, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím spôsobil to, že nemohlo ani len dôjsť k tomu, aby bol skutočný stav veci zistený správne a úplne. Navyše, aj keď niektoré dôkazy súd prvej inštancie vykonal, dospel na ich základe k nesprávnym skutkovým zisteniam. Adresu pobytu matky vo Švajčiarskej konfederácii, uvádzanú súdom prvej inštancie, ako aj právnym zástupcom otca, považuje matka za zavádzajúcu. Ako uviedla matka už dňa 9.12.2018, matka má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, na V. A.. X, XXX XX J., a to od roku 1980, nepretržite. Rovnako za nesprávne považuje spájanie obvyklého pobytu dieťaťa s prácou matky pred pôrodom maloletého dieťaťa. Od pôrodu maloletého dieťaťa matka už vo Švajčiarskej konfederácii nepracuje. Finančnú starostlivosť o maloleté dieťa naopak naďalej otec ani po skončení trojmesačnej materskej dovolenky cielene neprebral, čím dostal matku do vážnej finančnej neistoty. V tejto súvislosti je nevyhnutné správne vykladať pojem obvyklý pobyt maloletého dieťaťa, ktorý je možno jednoducho definovať ako domov maloletého dieťaťa, teda ten štát, v ktorom maloleté dieťa žije prevažnú časť jeho života, v ktorom má vytvorené najsilnejšie rodinné a sociálne putá, a pozná úradnú reč. Keď otec tvrdí opak, pričom trvá na dátume premiestnenia maloletého dieťaťa na územie Slovenskej republiky k októbru 2017, je potrebné zohľadniť, že už v tomto období a dávno predtým malo maloleté dieťa predovšetkým obvyklý pobyt, ako i trvalý pobyt, zdravotnú opateru, rodinné zázemie a stabilitu na Slovensku, ovládala reč. Otec spochybňuje dátum vysťahovania sa maloletého dieťaťa na Slovensko, ktoré definitívne nastalo po druhom únose dieťaťa otcom. Otec pritom súdu vo Švajčiarsku dňa 12. októbra 2017 osobne vypracoval kalendár, v ktorom sám datuje vysťahovanie sa maloletej na Slovensko k 6.6. 2017, kde zároveň vyjadruje jeho nesúhlas k asistovanému styku, ktorý mu následne po únose maloletej otcom z mája 2017 kuratela vo Švajčiarsku umožnila, a ktorý nebol z tohto dôvodu zo strany nesúhlasu otca realizovateľný. Právny zástupca otca naopak mylne tvrdí, že matka sa nevysťahovala na územie Slovenskej republiky začiatkom júna a zavádza súd matkinou údajnou neznalosťou pojmov, čím cielene odvádza pozornosť od reality, ako i dôvodov vysťahovania sa s dcérou na Slovensko s dobrým úmyslom predovšetkým v prospech maloletej. Matka uviedla, že trvá na dátume premiestnenia maloletého dieťaťa na Slovensko k dátumu 6.6.2017, ako to uvádza samotný otec aj súdom vo Švajčiarsku. Právny zástupca otca sa nesprávne vyjadruje k návštevám matky s maloletou dcérou na Slovensku, ktoré boli práve kvôli nečinnosti otca v starostlivosti o maloletú dlhodobé a časté, a nie krátke a zriedkavé. Otec s návštevami súhlasil. Uviedol to pred súdom sám, a bolo to preukázané aj dôkaznými prostriedkami o návštevách predložených matkou. Niet pochýb o tom, že otec nevie predložiť dôkazy o svojej, ako sám tvrdí finančnej, dennodennej starostlivosti o maloletú, pretože neexistovala ani v čase spoločného spolužitia. O maloleté dieťa sa od narodenia starala a dodnes stará výlučne matka. Niekoľkonásobné pokusy otca (6-krát) o zverenie maloletej otcovi, s pokusmi o spochybnenie psychickej spôsobilosti matky postarať sa o maloletú, domáce násilie, únos maloletého dieťaťa otcom, znemožňovanie starostlivosti o dieťa v spoločnej domácnosti zo strany otca, vyústili do odchodu matky s dcérou zo spoločnej domácnosti do Krízového centra. Krízové centrum tiež potvrdilo nevhodné správanie sa otca aj voči maloletej. Následne po odchode matky s maloletým dieťaťom z Krízového centra otec uniesol maloleté dieťa na neznáme miesto, čo vyhodnotil miestny súd zákazom otca stretávať sa s dcérou do ďalšieho rozhodnutia. Matka je presvedčená, že maloleté dieťa je na ňu silne citovo naviazané, pretože predstavuje jej istotu v každom smere stabilne a fixne. Starostlivosť otca o dcéru je podľa matky nezlučiteľná so životom. Matka sa musí aktuálne podieľať o starostlivosť o svoju matku, ktorej sa vážne zhoršil zdravotný stav a je v pokročilom veku. Takáto starostlivosť by nebola možná, ak by musela matka spolu s maloletým dieťaťom opustiť územie Slovenskej republiky. Matka je pritom jediná schopná sa postarať o svoju matku, keďže jej jediný súrodenec - sestra žije v zahraničí. Súdne konania v konkrétnom štáte nie sú sami osobe určujúce pre obvyklý pobyt dieťaťa. Vo Švajčiarskej konfederácii sa pritom konalo za prítomnosti oboch rodičov jediné súdne pojednávanie dňa 20.4.2017. V čase premiestnenia maloletého dieťaťa na územie Slovenskej republiky nebolo vydané žiadne súdne rozhodnutie o návštevách otca s maloletou. Tvrdenia právneho zástupcu otca, keď poukazuje na trvanie manželstva je zavádzajúce, keďže zámerne zamlčal fakt, že manželský zväzok je ku dňu 17.2.2017 právoplatne v rozluke, čo sa s pretrvávaním manželstva už vyše dvoch rokov nestotožňuje. Aktuálne na Slovensku podala matka návrh na rozvod manželstva. Rovnako nie sú z hľadiska obvyklého pobytu relevantné ani detské prídavky. Matka považuje za potrebné zdôrazniť, že o detské prídavky požiadal otec, poberal ich a nepoukazoval ich matke, ani keď spolu nežili v spoločnej domácnosti. Matka žiadala už v auguste 2017 orgány Slovenskej republiky o pomoc, z dôvodu neplnenia si vyživovacej povinnosti otcom, ktorý si už v tom čase ponechával detské prídavky, hoci podľa súdneho rozhodnutia ich mal preposielať ich matke. Tvrdenia otca, že posúdenie adaptácie maloletého dieťaťa na prostredie súdom je irelevantné, a matka ho nepovažuje za správne. V zmysle Dohovoru je nutné preskúmať adaptáciu maloletého dieťaťa na prostredie, a dôvody odchodu z danej krajiny. Nepochybne dôvody sa dlhodobo na odchod hromadili práve nešetrným zaobchádzaním samotným otcom. Je dôležité skúmať podmienky pre maloleté dieťa v čase odchodu z danej krajiny. Podmienky pre maloletú vo Švajčiarskej konfederácii boli kritické a nezlepšovali sa. Dodnes nie sú adekvátnou náhradou za zázemie maloletej v Bratislave. Otec vo svojom vyjadrení neúplne posudzuje tvrdenie o vytvorení zázemia maloletej v Bratislave. Chýba vysvetlenie pridanej hodnoty tohto zázemia pre maloletú vo forme vlastníctva bytu najbližšej rodiny v J. na V. X, ako i chaty v Limbachu, kde má maloleté dieťa istotu milujúcej rodiny, kde vždy bola doma, kde ešte nikdy nezostala v Krízovom centre dôsledkom nezáujmu vlastného otca a najbližšej rodiny jej otca, kde nezostala takmer 2 roky bez príjmu a podpory rodiny, nezostala na niekoľko dní, resp. nikdy bez matky (recidívny únos otcom dieťaťa bez dôvodu a bez vysvetlenia matke), čo v minulosti veľmi narušilo akúkoľvek stabilitu zázemia vo Švajčiarsku a spôsobilo nepochopiteľný nepokoj dojčeného dieťaťa, čo je voči maloletému dieťaťu veľmi bezohľadné. Za nesprávne považuje matka úvahy otca, že v návratovom konaní nie sú podstatné ani dôvody odchodu dieťaťa zo Švajčiarska, ani podmienky pre návrat, ani rečová bariéra, ani vytvárania už dávno vytvoreného domova, ani sociálne kontakty dieťaťa, ani trvalý pobyt dieťaťa, ani zdravotná starostlivosť, ktorá je pre maloletú na Slovensku cenovo realizovateľná a naopak vo Švajčiarsku, vzhľadom na minimálnu mzdu momentálne ale nepracujúceho otca nerealizovateľná a naopak, že dôležitosť má byť prikladaná čisto záujmu otca. Takéto tvrdenia sú v rozpore s Dohovorom, jeho správnou aplikáciou, zohľadňujúcou najlepší záujem maloletého dieťaťa. Niet pochýb, že vhodné podmienky pre maloleté dieťa na Slovensku sú práve relevantné a podmienky vo Švajčiarsku sú naopak pre maloleté dieťa nevhodné a predstavujú pre maloleté dieťa v prípade jeho návratu závažné riziko. Otec opak nijako dodnes podľa matky nepreukázal. Tvrdenie, že maloleté dieťa má zabezpečené podmienky vo Švajčiarsku, nezodpovedá skutočnosti. Matka má za to, že boli predložené dôkazné prostriedky o dlhodobo nepriaznivom správaní sa otca voči maloletej, vysvetlené a preukázané dôvody odchodu matky s dcérou zo Švajčiarskej konfederácie, ako i riziká a psychický dopad navrátenia sa maloletej do Švajčiarskej konfederácie. Matka má za to, že recidíva s hrozbou psychickej a fyzickej ujmy na dieťati nie je pre matku akceptovateľná a je povinná sa o maloleté dieťa postarať tam, kde má dieťa vytvorené vhodné podmienky a zázemie. Pre tieto závažné dôvody, ktoré otec dlhodobo aplikoval predovšetkým na dcére, vyústili do finálneho, zodpovedného rozhodnutia matky premiestniť obe z nulových podmienok do vyhovujúcich, na Slovensko. K finančnej situácii otca treba dodať, že otec podľa vedomostí matky aktuálne nepracuje. Otec musel opustiť trojizbový byt, výživné a cestu na Slovensko mu hradia priatelia, ako tvrdil na súde prvej inštancie a výživné na maloletú dcéru predsa neplatí. Otec má na výživnom enormné dlhy voči maloletej. Záruky otca na návrat maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie, preto podľa matky nie sú vôbec reálne. Návrat dieťaťa na územie Švajčiarska neodporúča ani kolízny opatrovník - teda ochranca práv a záujmov dieťaťa. Matka má za to, že sú dané dôvody v zmysle článku 13 Dohovoru. Teda sú dané dôvody na nenariadenie navrátenia dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie, a takéto rozhodnutie je nesporne v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Tvrdenia právneho zástupcu otca ohľadom výkonu opatrovníckeho práva otcom nezodpovedajú skutočnosti. Otec opatrovnícke právo k maloletému dieťaťu vlastným pričinením nevykonával, nespolupracoval s orgánmi Švajčiarskej konfederácie, dlhodobo, nevytvoril existenčné podmienky pre maloletú vo Švajčiarsku, naopak bojkotoval a dodnes bojkotuje túto snahu matky. Matka má za to, že otec opisuje nesprávne okolnosti jeho návštevy maloletej na Slovensku. Nie je pravdou, že by mu matka bránila v styku tým, že hľadala možnosť prítomnosti kurately. Exituje totiž dôvodná obava o bezproblémový priebeh styku s hrozbou únosu maloletého dieťaťa. Recidívny únos maloletého dieťaťa otcom spôsobil, že aj švajčiarsky súd dočasne styk otca zakázal a ďalšie konanie súdu rozhodlo o styku otca s dieťaťom len za prítomnosti kurately a následné odvolanie sa otca voči asistovanému styku súd nepovažoval za dôvodné. Tvrdenie otca, že matka pod tlakom návrhu na výkon rozhodnutia styk umožnila, tiež nezodpovedá realite, a je zavádzaním súdu. Priebeh stykov matka bližšie ozrejmila v konaní Okresného súdu Bratislava I spis zn. 5Em/6/2018. Od februára 2019 otec nemá záujem o návštevy s maloletou, neposiela jej žiadne výživné, ani darček. Rovnako finančne, darom, ani návštevami sa nezaujíma ani o ďalšie jeho dieťa v Rakúsku. Matka má za to, že napriek umožneniu styku otca s maloletým dieťaťom otec degraduje akúkoľvek snahu matky a niet pochýb o tom, že práve samotný otec od februára 2019 až po dnešok napriek ponúknutej možnosti matkou kontakt s maloletou nerealizuje, neposiela jej darček a nijako sa o maloletú on, ani jeho najbližšia rodina reálne nezaujíma a ani jej nič nevenujú. V súvislosti s nevyriešenými finančnými vzťahmi otca s matkou ako manželkou, ktoré popisuje otec ako „obohatenie sa manželky počas manželstva“ matka uviedla, že majetkové vzťahy medzi manželmi nie sú predmetom tohto konania. Otec pritom získal prístup k osobným informáciám o matke neoprávnene v čase jej pobytu v krízovom centre. K podstate veci matka uviedla, že s otcom nikdy nemali spoločný účet, ani PIN. Rovnako nie je pravdou otcovo tvrdenie, že matka neinvestovala počas celého spolužitia do chodu celej domácnosti a na dcéru. Matka platila v čase spoločného bývania s otcom nájomné, a to i počas obdobia, keď už po 3 mesiacoch tzv. materskej dovolenky nemala matka žiaden príjem. Tieto náklady predstavovali približne 1100 švajčiarskych frankov mesačne. Náklady na potraviny, drogériu, hygienické potreby, zdravotnú poisťovňu, oblečenie, hračky, cestovné náklady pre trojčlennú rodinu predstavujú vo Švajčiarsku mesačné náklady minimálne 1.100,- švajčiarskych frankov, čo otec naďalej ignoroval, a naďalej niesla finančnú zodpovednosť za tieto náklady výlučne matka. Takéto obohatenie sa počas manželstva je v zmysle švajčiarskych zákonov neprípustné a manželka smie súdnou cestou vymáhať sumu 800 švajčiarskych frankov mesačne od manžela za obdobie, keď sa starala o rodinu a bola práceneschopná. Matka to neurobila. Rovnako matka nežiadala vo Švajčiarsku ani o výživné na manželku. Vo Švajčiarsku je bežným štandardom, že muž zarobí dostatočne dobre, aby prebral finančnú zodpovednosť i za matku svojho dieťaťa. Matka smie zostať podľa švajčiarskeho práva s dieťaťom doma do 10-tich rokov jeho veku, až po dovŕšení tohto veku smie otec dieťaťa od matky vyžadovať, aby sa na 50 % zamestnala. Až od 16-tich rokov veku dieťaťa smie platiteľ výživného žiadať od matky, aby sa zamestnala na 100 %. Matka v rámci svojho vyjadrenia poukázala na to, že otec pochádza zo štyroch detí, kde neexistuje dodnes citový kontakt medzi rodičmi a deťmi a takto rezultuje aj otcov vzťah k vlastným rodičom. Niet preto pochýb, že nekladie dôležitosť prítomnosti matky v jeho osobnom záujme a prejavuje sa egoistický, čo ale rieši z hľadiska empatie práve kuratela, ktorá návrat dieťaťa bez matky neodporúča, dokonca návrat neodporúča vôbec. Otec neplnil rolu otca v zmysle zodpovednosti ani vo Švajčiarsku, rovnako ju neplní ani na Slovensku. Nebolo by to inak, ani návratom do Švajčiarska. Naopak matka sa svojej zodpovednej role dodnes nevzdala. Na strane 3 bod 1. právny zástupca otca vytýka matke dieťaťa, že nenavrhuje súdu ďalšie možné dokazovania, v bode 7. zo strany 6, tvrdí opak. V rámci konania matka pritom navrhla vykonať znalecké dokazovanie väzby dieťaťa k matke a na posúdenie dopadu psychickej ujmy dieťaťa pri premiestnení do pre neho neznámej krajiny Švajčiarska, ako i psychiatrické vyšetrenie otca, ktoré je podľa matky dlhodobo neprimerané najlepším záujmom dieťaťa. Matka opakuje, že napadnuté uznesenie bolo tak vydané predčasne z toho dôvodu, že súd sa iba uspokojil s tvrdeniami otca, bez toho, aby skúmal ich reálnu hodnotu, napríklad stanoviskom Ústredného orgánu, či iných orgánov vo Švajčiarskej konfederácii alebo napríklad dopytom na slovenský zastupiteľský úrad vo Švajčiarskej konfederácii. Opakovane matka navrhuje, aby súd posúdil väzby maloletej na matku a riziko jej hroziace pri odlúčení od matky znalcom. Tieto dôkazné prostriedky, podobne ako ďalšie dôkazné prostriedky predložené v konaní matkou potvrdzujú to, čo matka opakovane tvrdila na súde prvej inštancie, a čo podľa názoru matky náležite súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že záruky otca na návrat maloletej na územie Švajčiarskej konfederácie nie sú reálne, a že existuje vážne riziko pre maloleté dieťa, ak by sa vrátilo na územie Švajčiarskej konfederácie. Maloleté dieťa by zostalo bez prostriedkov a vzhľadom na životné náklady vo Švajčiarskej konfederácii by bolo maloleté dieťa opäť vystavené existenčnej hrozbe. Na základe týchto skutočností a za daných okolností nemôže matka súhlasiť s návrhom otca, ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko nie je v záujme maloletého dieťaťa, a teda žiada, aby súd napádané uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby súd návrat maloletého dieťaťa na územie Švajčiarskej konfederácie nenariadil. O trovách konania navrhuje rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 24. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadril. 25. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom nebol viazaný rozsahom ani dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť respektíve zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem,) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné, a uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil ( 387 ods. 1, 2 CSP). 26. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky. 27. Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len "Dohovor"), cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch. 28. Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu. 29. Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. 30. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. 31. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa. 32. Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. 33. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. 34. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. 35. Podľa čl. 14 Dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť. 36. Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. 37. Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy. 38. Podľa čl. 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu. 39. Súd prvej inštancie v tomto konaní v zmysle čl. 3, čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletej, na existenciu opatrovníckeho práva, na dodržanie lehoty pre realizáciu návratu, na zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie maloletej neoprávnené, a v prípade, ak súd prvej inštancie ustáli, že návrat maloletej je potrebné nariadiť, či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že na všetky potrebné otázky rozhodné pre posúdenie návratu maloletej súd prvej inštancie podrobne zodpovedal, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožňuje aj odvolací súd. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletej B. je Švajčiarska konfederácia, kde sa maloletá narodila, kde maloletá žila bezprostredne približne rok a pol pred jej premiestnením na územie Slovenskej republiky. Je nepochybné, že miesto obvyklého pobytu dieťaťa je potrebné vyhodnocovať s ohľadom ku všetkým skutkovým okolnostiam zistených v danej veci. V danom prípade matka spolu s maloletou B. predtým, ako maloletú doviedla na Slovensko, žila spolu s otcom v meste St. Moritz. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi rodičmi nastali problémy približne v októbri až novembri v roku 2016, ktoré vyvrcholili vo februári roku 2017, kedy matka podala na príslušnom regionálnom súde Maloja návrh na úpravu rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletej. Pokiaľ ide o pobyt matky a maloletej je možné konštatovať, že matka sa odsťahovala od otca a určitý časť (približne 2 mesiace ) bývala v ubytovni pre ženy vo Švajčiarsku. V Dietikone sa zdržiavala asi len jeden mesiac, pričom bola cez víkendy u svojho brata v Davose. Často sa matka následne zdržiavala v zahraničí a u známych (Rakúsko). Napriek pohybu matky spolu s maloletou B. je nepochybné, že vo Švajčiarsku obaja rodičia pred narodením dcéry pracovali, po pôrode sa matka starala o dieťa a otec rodinu zabezpečoval finančne (toto tvrdenie matka popiera). Matka sa menila od februára 2017 bydlisko, avšak stále sa zdržiavala hlavne vo Švajčiarsku. Dieťa malo vo Švajčiarsku zdravotné poistenie, pediatra, absolvovalo potrebné očkovania, matke boli priznané prídavky na dieťa a pod. Na posúdení obvyklého pobytu v tomto prípade nič nemenia ani krátkodobé pobyty matky na Slovensku (približne 1 mesiac t.j. 3 krát v roku 2016), realizované za účelom návštevy rodiny zo strany matky. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie má za to, že námietka matky týkajúca sa obvyklého pobytu na území Slovenskej republiky je výlučne účelová a to aj z toho dôvodu, že matka prostredníctvom svojich návrhov na príslušný súd vo Švajčiarskej konfederácii uznávala právomoc švajčiarskych súdov konať a rozhodovať o právach k maloletému dieťaťu, keď sa na tieto súdy v procesnom postavení navrhovateľky obracala. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 17.02.2018 bolo rozhodnuté švajčiarskym súdom prvej inštancie, v rámci konania o rozluke manželstva, o úprave výkonu opatrovníckeho práva k maloletej, na základe ktorého bol upravený styk otca s maloletou a bola tiež upravená vyživovacia povinnosť otca k maloletej. Následne dňa 26.4.2018 rozhodol odvolací súd Kantonsgericht von Graubunden o odvolaní matky v časti výživného na maloletú. Z uvedeného možno jednoznačným výkladom dovodiť, že právomoc švajčiarskeho súdu konať a rozhodovať o maloletej B. by nebola daná, ak by dieťa nemalo obvyklý pobyt na území Švajčiarskej konfederácie. Inak povedané, takýto návrh matky by bol zastavený pre nedostatok právomoci konať a rozhodovať vo veci, nakoľko na toto by bol výlučne oprávnený slovenský súd. Keďže z celého postupu matky, ako aj príslušných švajčiarskych súdov možno jednoznačne ustáliť, že tak matka, ako aj švajčiarske súdy ustálili obvyklý pobyt maloletej B., na území Švajčiarskej konfederácie, nakoľko o jej právach rozhodovali, nie je možné tento stav zvrátiť a ustáliť obvyklý pobyt maloletej B. na území Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o výklad pojmu opatrovnícke právo (uvedený pojem úzko súvisí s ustálením obvyklého pobytu maloletej) odvolací súd má za to, že ide o právo, respektíve možnosť a súčasne povinnosť rodiča realizovať výchovu maloletého dieťaťa a týmto spôsobom participovať na jeho výchove a starostlivosti. Opatrovníckym právom teda možno charakterizovať právo a súčasne aj povinnosť rodiča vychovávať maloleté dieťa, starať sa o neho, poskytovať a zabezpečovať mu základné potreby v súvislosti s jeho výchovou a výživou, a rovnako právo určiť miesto jeho pobytu. Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci (vo vzťahu k maloletej B.) toto opatrovnícke právo obaja rodičia realizovali najprv spoločne a následne (po opustení spoločnej domácnosti zo strany matky) matka výkonom osobnej starostlivosti a otec vo vzťahu k jeho možnostiam. V tomto prípade však odvolací súd udáva, že ani švajčiarsky súd, ani slovenský súd otcovi neobmedzil jeho opatrovnícke právo k maloletej B., ktoré mu vzniklo priamo zo zákona a následne bolo transformované do rozhodnutia švajčiarskeho súdu vzťahujúceho sa k výkonu práv otca k maloletej ( t.j. konkrétne výživné, úprava styku...), pričom vo vzťahu k matke švajčiarsky súd uložil matke povinnosť odovzdať pas dieťaťa s tým, že v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že matka pobytom v zahraničí zjavne porušuje rodičovské práva otca, ktorý nemôže vykonávať právo styku. Ako už súd prvej inštancie uviedol, v danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletej B., nakoľko žiaden z rodičov nebol pozbavený svojho práva realizovať opatrovnícke právo k maloletej B.. V tomto prípade má odvolací súd za to, že vzťahové väzby dieťaťa k prostrediu boli jednoznačne preukázané, opatrovnícke právo vykonávali obaja rodičia, a preto bolo potrebné ku všetkým skutočnostiam zistených súdom prvej inštancie prihliadnuť. Odvolací súd má za to, že miesto obvyklého pobytu dieťaťa sa môže v priebehu jeho života meniť, avšak v danom prípade v zmysle článku 4 Haagskeho dohovoru, podľa ktorého Dohovor sa použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva alebo práva styku, je potrebné zisťovať obvyklý pobyt dieťaťa, ktorý tu bol bezprostredne pred jeho premiestnením, a tým je bezpochyby Švajčiarska konfederácia. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd k námietkam matky ohľadom obvyklého pobytu neprihliadol. 40. Pokiaľ ide o námietku matky, že s poukazom na článok 12 Haagskeho dohovoru nebola dodržaná jednoročná lehota pre nariadenie návratu maloletej v tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením uznesenia súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že maloletá B. vo Švajčiarskej konfederácii žila do októbra 2017, kedy sa matka, ako vyplynulo z jej vlastného vyjadrenia, rozhodla premiestniť maloletú na územie Slovenskej republiky, s úmyslom opustiť územie Švajčiarska trvalo, nielen za účelom návštevy starej matky na Slovensku. Matka nebola konzistentná vo svojich vyjadreniach, týkajúcich sa času premiestnenia maloletej na územie Slovenskej republiky s úmyslom trvalého zadržiavania na Slovensku, keď ako vyplýva z dôkazu opísaného v odseku 13 (uznesenia súdu prvej inštancie) uvádzala, že rozhodnutie zostať s maloletou na Slovensku prijala v októbri 2017, pričom vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 18.01.2019 tvrdila, že zostať na Slovensku sa rozhodla už v júni 2017. Zároveň potvrdila, že následne sa opakovane do Švajčiarska vrátila, naposledy v septembri 2017 a následne maloletú premiestnila na územie Slovenskej republiky, kde ju doposiaľ bez súhlasu otca zadržiava. Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Odvolací súd v tomto prípade udáva, že aj za situácie, že by matka maloletú natrvalo premiestnila na územie Slovenskej republiky bez súhlasu otca v júni 2017 (konkrétne dňa 06.06.2017) návrh otca na začatie konania o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu bol podaný otcom na príslušný súd dňa 18.5.2018. Inak povedané aj za tejto situácie (t.j. trvalého odchodu matky spolu s maloletou na územie Slovenskej republiky bez súhlasu otca v júni 2017) bol návrh otca o návrat neoprávnene premiestneného maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu t.j. do Švajčiarskej konfederácie podaný v lehote jedného roka, a preto má aj odvolací súd za to, že nebolo v tomto konaní potrebné preukazovať, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Na základe uvedeného argumentácia matky v tomto smere nemá žiadne opodstatnenie. 41. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie správne posúdil, že premiestnenie maloletej v tomto prípade z územia Švajčiarskej konfederácie na územie Slovenskej republiky bez súhlasu druhého rodiča vykonávajúceho opatrovnícke právo t. j. bez súhlasu otca, bolo neoprávnené, správne nariadil návrat maloletej na uznanie Švajčiarskej konfederácie. Posledným argumentom matky aj v rámci podaného odvolania vzťahujúceho sa nenariadeniu návratu bola aplikácia ustanovenia článku 13 Dohovoru. Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala, alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. V danom prípade sa súd prvej inštancie a súčasne odvolací súd zaoberal aplikáciou článku 13 písm. b) v zmysle, ktorého súd nemusí nariadiť návrat dieťaťa ak osoba, ktorá nesúhlasí s jeho navrátením preukáže, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. V tomto prípade bolo na matke, aby v rámci konania na súde prvej inštancie v tomto konaní predmetné skutočnosti tvrdila a súčasne preukázala. V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 176/2015, ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 93/2018, z ktorých vyplýva: „Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Haagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch. Ujma, ktorá je relevantná, ako dôvod pre nenariadenia navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú ale napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu treba zistené skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono je subjektom, na ktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie; rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom....“ Záver vzťahujúci sa reštriktívnemu výkladu uplatňovania citovanej výnimky potvrdzuje okrem iného aj výkladová správa k Haagskemu dohovoru, či prax zahraničných súdov a napokon aj samotný ESĽP. Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej, či fyzickej ujme (v originálnom znení „grave risk of harm“), ústavný súd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. apríla 2017 uviedol, že musí ísť o reálne hroziace, a teda nie všeobecné, či potenciálne nebezpečenstvo. Neznesiteľnou situáciou v zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj dieťaťa, alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému (neúnosnému) strádaniu po stránke nedostatku pre život nevyhnutných základných predpokladov - strava, ošatenie, bývanie a pod. V tomto prípade by mohlo ísť napríklad situáciu, kedy má byť dieťa navrátené na územie štátu postihnutého vojnou, hladomorom, epidémiou, prípadne rodičovi môžu hroziť sankcie z dôvodu náboženského vyznania... a iné. Ústavný súd uviedol, že aj „fyzická, či psychická ujma“ v zmysle tohto ustanovenia musí mať intenzitu „neznesiteľnej situácie“. Uvedené konštatoval Ústavný súd vo svojom Náleze Ústavného súdu; II. ÚS 223/2017-37. Dôkazné bremeno na preukázanie existencie vážneho nebezpečenstva v prípade návratu nesie osoba únoscu. Výnimky na nariadenie návratu musia byť uplatňované teda striktne. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje, že ujma, na ktorú poukazuje článok 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky nespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva. (ESĽP - G.N. v. Poland, no. 2171/14, 19.Júl, 2016). Rovnako tak nie je možné použiť túto výnimku ako dôvod zamietnutia návratu dieťaťa len preto, že jeho odlúčenie od rodiča-únoscu by bolo bolestivé, alebo len preto, že návrat by mohol byť pre samotné dieťa nepohodlný. Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) sa týkajú len situácií, ktoré idú nad rámec toho, čo možno od dieťaťa rozumne očakávať, aby znieslo (X. Proti Lotyšsku, ESĽP). 42. Matka svoje dôvody vzťahujúce sa k aplikácii čl. 13 písm. b) Dohovoru odôvodnila na súde prvej inštancie, ako aj v rámci odvolacieho konania tým, že otec a jeho rodina si z matky doslova spravili slúžku. Ani po narodení maloletej jej nijako nepomáhali, starostlivosť o dieťa bola sústavne výhradne na pleciach matky (otec dieťa napriek žiadosti matky dcérku nepodržal, nevzal, nekočíkoval, nekúpal atd. ani raz), pričom matku finančne vykorisťoval. Napätie vyvrcholilo tým, že otec dieťa matke prvýkrát vzal, avšak nevrátil po návrate z prechádzky, kojené 9-mesačné dieťa a odniesol ho na matke neznáme miesto (o čom svedčí policajná správa o udalosti z dňa 25.1.2017). Matke bol umožnený styk s dieťaťom iba v prítomnosti a bydlisku rodičov otca maloletej. Matka preto bola nútená hľadať pomoc v krízovom centre. Otec matku ani dieťa nijako nepodporoval, ponechal si dokonca dávky vyplácané na maloleté dieťa. Otec matku vo Švajčiarskej konfederácii neustále prenasledoval, kontroloval, šikanoval a opakovane fyzicky napádal. Do kočíka maloletej dokonca umiestnil dvakrát GPS. Súčasne matka uviedla, že pre maloletú B. je preferenčným rodičom, na ktorú je maloletá naviazaná a ich odlúčenie by maloletej spôsobilo jednoznačne psychickú ujmu. Matka má za to, že aj z týchto dôvodov nie je možné nariadiť návrat maloletej B.. Súčasne matka zdôraznila, že medzi maloletou a otcom je jazyková bariéra, nakoľko maloletá neovláda nemecký jazyk, matka súčasne poukázala na dlh na výživnom a z tohto dôvodu poukázala na nezodpovedný prístup otca k plneniu si rodičovských povinností. Matka taktiež zdôraznila, že záväzok otca, ktorý prijal súd prvej inštancie vzťahujúci sa k zabezpečeniu podmienok pre bezproblémový návrat maloletej a to na jeho náklady zabezpečiť samostatné bývanie pre matku a maloletú na obdobie šiestich mesiacov od faktického návratu maloletej s matkou v obci San Moritz sa javí ako dôveryhodný, práve z dôvodu absencie príjmu otca. Toto všetko matka uviedla ako dôvody pre aplikáciu výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Dohovoru. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Veľkej komory vo veci X proti Lotyšsku cˇ. 27853/09 z 26. novembra 2013, rovnako ako matka vo svojom odvolaní, avšak z predmetného rozhodnutia je možné aplikovať na tento prípad iba tú časť, ktorá sa venuje aplikácii Haagskeho dohovoru, avšak nie tú časť rozhodnutia, ktorá sa venuje aplikácii Nariadenia Brusel II, konkrétne článku 11 ods. 4, pretože v danom prípade Nariadenie Brusel II pre absenciu obvyklého pobytu maloletej v členskom štáte Európskej únie nie je možné použiť. V uvedenom rozhodnutí ESLˇP spresnil, že rozsah skúmania najlepšieho záujmu dieťaťa v konaní o návrate nemá bytˇ totožný (s použitím rovnakých kritérií) s rozsahom skúmania v prípade konania o starostlivosťˇ o dieťa. Európsky súd pre ľudské práva teda upustil od skôr vyslovenej požiadavky detailného prieskumu celej rodinnej situácie v rámci konania o návrate dieťaťa. Konštatoval, že pojem najlepší záujem dieťaťa musí bytˇ pre účely návratového konania interpretovaný v rámci výnimiek obsiahnutých v cˇl. 12, 13 a 20 Haagskeho dohovoru, ktoré musia bytˇ vykladané reštriktívne. Súd je však povinný reálne a explicitne sa zaoberať skutočnosťami svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku z nariadenia návratu a tieto skutočnosti musia bytˇ hodnotené v rámci cˇl. 8 Dohovoru. Súdom rozhodujúcim o návrate dieťaťa neprináleží skúmať, v ktorej krajine by bolo alebo mohlo byť dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie, či v krajine únoscu alebo v krajine obvyklého pobytu. Iba súdom v mieste obvyklého miesta pobytu dieťaťa prináleží právo skúmať rodinnú situáciu, čo je aj v súlade s európskou judikatúrou a výkladom. Hĺbkovou analýzou rodinných pomerov sa zbytočne predlžuje konanie, ktorého dĺžka je striktne určená nielen Haagskym dohovorom, ale i Civilným mimosporovým poriadkom a dieťa si postupne zvyká na nové prostredie namiesto toho, aby žilo v mieste obvyklého pobytu aj so svojom druhým rodičom. Odvolací súd v tomto prípade má za to, že žiadne dôvody tvrdené matkou pre nenariadenie návratu (výnimky citované v článku 13 písm. b) Dohovoru ) neboli súdom prvej inštancie ani odvolacím súdom zistené, nakoľko ani jeden z týchto dôvodov uvádzaných matkou v rámci podaného nenapĺňa existenciu vážneho nebezpečenstva. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nezistil žiadne vážne nebezpečenstvo, ktoré by reálne maloletej B. pri nariadení návratu na územie Švajčiarskej konfederácie hrozilo, práve naopak prostredníctvom poskytnutia záruky zo strany otca má maloletá zabezpečené spolu s matkou bývanie na území Švajčiarskej konfederácie (je vecou otca, akým spôsobom uvedené skutočnosti zabezpečí, aj pri strate príjmu), má prostredníctvom otca zabezpečené výživné, môžu jej byť adekvátne vyplácané príslušné sociálne dávky a nezanedbateľným nie je ani fakt, že príslušnými švajčiarskymi súdmi je rozhodované o úprave práv a povinností k maloletej B., nakoľko iba švajčiarsky súd má v danej veci právomoc konať a rozhodovať o právach a povinnostiach k maloletej. Preto žiadna zo skutočností tvrdená matkou nenaplnila výnimky pre nenariadenie návratu maloletej na územie Švajčiarskej konfederácie. V tomto prípade je možné konštatovať, že dôvody uvádzané matkou pre nenariadenie návratu sú iba bežnými konfliktmi medzi rodičmi, a taktiež ich možno vyhodnotiť ako vyhrotenie vzájomných konfliktných vzťahov rodičov. Ani jeden z týchto dôvodov nenapĺňa znaky vážneho nebezpečenstva pre maloletú B. pri nariadení návratu maloletej na územie Švajčiarskej konfederácie. Pri výklade týchto dôvodov pre nenariadenie návratu, ktorý matka interpretuje prostredníctvom podaného odvolania, by totiž aplikácia článku 3 Haagskeho dohovoru ( t.j. nariadenia návratu za splnenia podmienok) strácala svoj význam a v podstate pri každej jednej situácii, respektíve nezhode rodičov a vyhrotených vzťahoch, ktoré sú pri realizácii premiestnenia maloletého dieťaťa bez súhlasu druhého rodiča bežné, nebolo by možné takýto návrat nikdy nariadiť. Na základe uvedeného odvolací súd ustálil, že neboli dané výnimky v zmysle ustanovenia čl. 13 písm. b) Dohovoru. 43. Vo vzťahu k námietke matky o nevykonaní všetkých ňou navrhovaných dôkazov (znalecký posudok, respektíve zabezpečenie príslušného orgánu Švajčiarskej konfederácie vzťahujúce sa k informáciám o sociálnom prostredí maloletej), odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96, podľa ktorého z obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nevyplýva pre všeobecné súdy ústavná povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré označil účastník konania. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal s podstatnými listinnými dôkazmi predloženými oboma rodičmi v konaní. V súvislosti s námietkou matky, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) C.s.p.), odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 34 C.m.p., v zmysle ktorého v danom civilnom mimosporovom konaní predmetný odvolací dôvod nie je možné použiť. Na záver odvolací súd udáva, že v danom prípade je povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť čo v najkratšom čase ( bezodkladne) na základe skutočností zistených súdom prvej inštancie, a nie vykonávať siahodlhé dokazovanie vo veci, pričom zbytočne dôjde k predĺženiu času, čo je v danom prípade ( v prípade návratového konania) neprípustné. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil ( § 387 ods. 1, 2 CSP). 44. Na záver odvolací súd udáva, že z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). 45. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. 46. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).