Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/513/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211229337 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1211229337.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcov: l. K. Y. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom Z. č. 7, B., 2. A.. K. Y. narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom L., R. č. XX, žalobcovia zastúpení Advokátskou kanceláriou MHS Legal, s. r. o., Galvaniho č. 7/D, Bratislava, IČO: 36 866 687, za ktorú koná Mgr. Marek Holečka, proti žalovanému: H. V. , narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom L., U. č. XX, zastúpený Mgr. Igorom Cibulom, advokátom v Bratislave, Hrabový chodník č. 4, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad č. 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov v 1., 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 11. apríla 2014, č.k. 16 C 133/2011-180, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 11. apríla 2014, č.k. 16 C 133/2011-180, vo výroku, ktorý súd žalobu zamietol, vo výroku o náhrade trov konania žalovanému, p o t v r d z u j e . II. Odvolanie žalobcov v l., 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 11. apríla 2014, č.k. 16 C 133/2011-180, vo výroku, ktorý súd vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania nepriznal, o d m i e t a . III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. IV. Intervenientovi na strane žalovaného p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Rozsudkom zo dňa 11.4.2014, č.k. 16 C 133/2011-180, Okresný súd Bratislava II. žalobu zamietol a žalobcom v 1., 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v sume 1.716,08 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; vedľajšiemu účastníkovi (intervenientovi) na strane žalovaného náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnil. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že v čase podania žaloby žalobca (neskôr v procesnom postavení žalobca v l. rade) bol maloletý a bol zastúpený zákonným zástupcom - svojím otcom (neskôr v procesnom postavení žalobca v 2. rade) sa domáhal náhrady škody v sume 3.717,-- € na tom skutkovom základe, že dňa 13.10.2009 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej utrpel poškodenie zdravia, vecnú škodu; dopravnú nehodu zavinil žalovaný a rozsudkom Okresného súdu v Pezinku zo dňa 17.6.2011, sp.zn. 3 T 122/2010, bol uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví a prečinu neposkytnutia pomoci, jeho otec bol s poukazom na ustanovenie § 288 ods.1 Trestného zákona s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Otec o syna vykonával opateru v spojení so starostlivosťou o jeho vzdelávanie. Sume 3.717,-- € zodpovedajú náklady otca pri starostlivosti o neho za 59 dní (10 dní v októbri 2009, 19 dní v novembri 2009, 16 dní v decembri 2009, 14 dní v roku 2010) x 63,-- €/deň, v ktorej sume sa platilo opatrovateľskej službe v prípade, žeby sa otec starať o syna nemohol. 1.2. Uznesením zo dňa 14.3.2012, č.k. 16 C 133/2011-64, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.5.2012, č.k. 14 Co 230/2012-72, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3.8.2012, súd prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 90, § 92 ods. l, § 95 ods. l, ods. 2 O.s.p. pripustil, aby do konania vstúpil na stranu maloletého žalobcu (ktorý ďalej vystupoval ako žalobca v l. rade) ako žalobca v 2. rade jeho otec A.. K. Y., narodený dňa XX.X.XXXX, a pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v l., 2. rade spoločne a nerozdielne sumu 3.717,-- € a nahradiť im trovy konania. 1.3. Ďalším podaním žalobcovia dôvodili, že suma 3.717,-- € predstavuje ušlý zisk žalobcu v 2. rade, pretože nemohol vykonávať podnikateľskú činnosť, z ktorej sumy žalobca v 2. rade tiež žiadal priznať úroky z omeškania vo výške 9 % ročne od 7.2.2012 do zaplatenia, cestovné náklady v sume 256,34 €, žalobca v l. rade žiadal priznať náhradu vecnej škody v sume 170,-- €, a obaja náhradu trov konania. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 9.1.2013, č.k. 16 C 133/2011-113, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.1.2013, postupom podľa ustanovenia § 95 ods. 1, ods. 2, ods. 3 O.s.p. túto zmenu žaloby pripustil. 1.4. V dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom v 2. rade v časti týkajúcej sa zaplatenia cestových nákladov v sume 74,50 € žalobca v 2. rade z tohto dôvodu žiada zaplatiť už len sumu 181,84 € (pri neznemení ostatných nárokov) a súd prvej inštancie uznesením zo dňa 16.7.2013, č.k. 16 C 133/2011-131, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.8.2013, konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 74,50 € zastavil podľa ustanovenia § 96 ods. l, ods. 2, ods. 3 O.s.p. 1.5. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, ako z vykonaného dokazovania vyvodil tento skutkový stav veci. Žalobca v l. rade bol účastníkom dopravnej nehody dňa 13.10.2009, ktorú zavinil žalovaný. Rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 17.6.2011, sp.zn. 3 T 122/2010, bol žalovaný uznaný vinným pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/, pre prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona, bol mu uložený trest a poškodený K. Y., narodený dňa XX.X.XXXX (žalobca v 2. rade), bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 24.11.2011, sp.zn. 2 To 125/2011, odvolanie obžalovaného Michala Topora a Okresnej prokuratúry Pezinok zamietol. Intervenient (do 30.6.2016 vedľajší účastník) z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla žalovaného žalobcovi v l. rade zaplatil bolestné v sume 2.820,-- €, náklady spojené s liečením v sume 140,-- € (spolu v sume 2.960,-- €), cestovné náklady matky od 14.10.2009 v sume 4,20 €, za cestu dňa 13.10.2009 v sume 2,89 €, cestovné náklady otca v sume 60,66 €. Neakceptoval cestovné náhrady za prejazdených 844 km. Žalovaný vzniesol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v l. rade, keďže v trestnom rozsudku s nárokom na náhradu škody v občianskoprávnom konaní bol odkázaný žalobca v 2. rade a nie poškodený žalobca v 1. rade. Vedľajší účastník (intervenient) rovnako namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v 1. rade a súčasne že žalobca v 2. rade nemá nárok na náhradu škody v zmysle žaloby; nárok žalobcu v 1. rade v sume 170,-- € ako vecnú škodu považuje za premlčanú, rovnako je premlčaný nárok žalobcu v 2. rade na náhradu škody titulom ušlého zisku, pretože tento bol uplatnený dňa 4.12.2012, k dopravnej nehode prišlo dňa 13.10.2009. Svedok J. L. so žalobcom v 2. rade mal dohodnutú spoluprácu na druhý polrok 2009, ktorú ale žalobca v 2. rade odriekol z rodinných dôvodov. Svedok v tom čase pracoval v K. a potreboval človeka, ktorý by prenášal, overoval a testoval novú databázu. Svedok mal spolupracovať s firmou žalobcu v 2. rade, pričom žalobca v 2. rade začal spolupracovať na predmetnom projekte, avšak pre zranenie jeho syna túto spoluprácu odriekol; za túto spoluprácu bola dohodnutá odmena v sume 21.600,-- €. 1.6. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 442 ods. 1, § 443, § 444 a § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V prvom rade posudzoval vznesenú námietku premlčania. Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 106 ods. l Občianskeho zákonníka). Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V predmetnej veci je pre plynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej doby rozhodujúci deň, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o tejto škode, sa nemusí kryť s okamihom škodovej udalosti. Objektívna premlčacia doba začne plynúť od okamihu škodovej udalosti. Zostalo nepochybné, že k dopravnej nehode došlo dňa 13.10.2009, pričom o vzniku škody a o osobe zodpovednej za škodu sa žalobcovia v l., 2. rade dozvedeli najneskôr právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu v Pezinku, ktorým bol žalovaný uznaný vinným (december 2011). Keďže žaloba bola doručená na súd prvej inštancie dňa 9.12.2011, nárok premlčaný nie je, a teda námietka premlčania nebola dôvodná. Z obsahu trestného rozsudku vyplýva, že žalobca v 2. rade si v trestnom konaní uplatnil náhradu škody v sume 3.717,-- €, ktorá pozostávala najmä z výkonu opatrovateľskej služby pre vtedy maloletého syna, žalobcu v 1. rade. V dôsledku starostlivosti o syna po dobu jeho liečenia nemohol žalobca v 2. rade vykonávať svoju podnikateľskú činnosť, v dôsledku čoho mu ušiel zisk, ktorý je väčší ako suma, ktorú si uplatňuje a ktorú by musel uhradiť za poskytovanie opatrovateľských služieb žalobcovi v 1. rade v rozhodnom čase. Súd dôvodil, že žalobcovi v 2. rade nevznikla škoda v podobe nákladov uhradených tretej osobe, v tomto prípade subjektu vykonávajúcemu opatrovateľské služby v súvislosti so starostlivosťou poskytovanou jeho maloletému synovi po dopravnej nehode. Podstatou ušlého zisku je ujma vyjadriteľná v peniazoch spočívajúca v tom, že poškodený v dôsledku škodovej udalosti nedosiahne rozmnoženie majetkových hodnôt, ktoré sa dalo očakávať pri pravidelnom chode vecí (t.j. keby nebolo došlo k vzniku škodovej udalosti). Súčasne platí, že majetková ujma spôsobená tým, že škodová udalosť zasiahla do priebehu deja vedúceho k určitému zisku, sa odškodňuje len za predpokladu, že k nej došlo v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou. Tvrdenia o zmarení zamýšľaného podnikateľského zámeru poškodeného samo osebe na odškodnenie nestačí, resp. poškodený musí preukázať, že mal zabezpečené predpoklady na tzv. pravidelný chod vecí, teda že v prípadoch, kde je na prevádzkovanie zárobkovej činnosti potrebné splnenie určitých podmienok, bol reálny predpoklad ich dosiahnutia, ak by nepriaznivo nezasiahla škodová udalosť. Dôkazná povinnosť preukázať výšku ušlého zisku (stratu očakávaného prínosu v dôsledku podnikateľskej činnosti, ktorú by za normálnych okolností, t.j. pokiaľ by nedošlo k dopravnej nehode, riadne vykonával) teda zaťažuje žalobcu v 2. rade. Žalobca v 2. rade za týmto účelom predložil súdu prvej inštancie iba potvrdenie o výške príjmov za rok 2009 a 2010 a výkaz o príjmoch a výdavkoch za rok 2009 a 2010. Z nich a zo svedeckej výpovede svedka J. L. súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca v 2. rade nesplnil dôkaznú povinnosť, nepredložil za účelom preukázania výšky ušlého zisku žiadne relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali výšku zisku žalobcu v 2. rade z jeho podnikateľskej činnosti pred dopravnou nehodou a po skončení poskytovania starostlivosti maloletému synovi a taktiež súdu prvej inštancie nenavrhol ďalšie dôkazy. Predložil ako dôkaz na priznanie straty na odmene formou ušlého zisku len čestné prehlásenie konateľa spoločnosti, pre ktorú pracoval ako subdodávateľ, z ktorého vyplýva, že pokles odmeny žalobcu v 2. rade za druhý polrok 2009 bol zo sumy 21.600,-- € na 12.000,-- €. Takýto dôkaz ale nemožno považovať za dostačujúci, pretože žalobca v 2. rade nepredložil žiadnu zmluvu, z ktorej by vyplývala výška dohodnutej odmeny, podmienky jej poskytnutia, ako aj čas a druh vykonania prác, za ktoré by mu patrila odmena. Ušlý zisk nemôže predstavovať len tvrdené zmarenie zamýšľaného podnikateľského či iného zárobkového zámeru, ak plánovaný majetkový prínos nie je podložený existujúcimi alebo dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že k zamýšľanému zisku by skutočne došlo, ak by nenastala škodová udalosť. Nahradiť škodu na veciach v sume 170,-- € žiadal žalobca v 1. rade (zničených v dôsledku dopravnej nehody ako bola bunda, nohavice, školská taška, dáždnik a topánky). Ani v tejto súvislosti neboli predložené žiadne dôkazy preukazujúce výšku škody na zničených veciach. Žalobca v 2. rade (len) dôvodil, že cena odevných zvrškov detí porovnateľnej cieľovej sociálnej skupiny je všeobecne známa, a preto považuje tento nárok za dostatočne preukázaný. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že dôkazné bremeno preukázania opodstatnenosti uplatneného nároku zostalo na žalobcovi v 1. rade, resp. na jeho zákonnom zástupcovi, a nie na súde. Vo vzťahu k náhrade škody v sume 181,84 € (256,34 € - 74,50 € = 181,84 €) uplatňovanej žalobcom v 2. rade titulom cestovných nákladov vynaložených počas hospitalizácie žalobcu v 1. rade a jeho následnom liečení, kontrolách a hospitalizácii, súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca v 2. rade žiadal aj náhradu za cesty vykonané v dňoch 13.-16.10.2009 jeho manželkou, ktorá nie je stranou sporu. Na preukázanie svojich tvrdení predložil žalobca v 2. rade súdu prvej inštancie fotokópiu technického preukazu motorového vozidla, ktorým mali byť vykonané jednotlivé cesty, za ktoré si uplatňuje náhradu, pričom z neho vyplýva, že ide o nákladné vozidlo. Z potvrdenia o návštevách žalobcu v 2. rade počas hospitalizácie žalobcu v 1. rade z ničoho nevyplýva, že jednotlivé cesty boli vykonané predmetným motorovým vozidlom. Taktiež žalobca v 2. rade súdu prvej inštancie nepreukázal, ktoré náklady mali zaniknúť započítaním, v dôsledku čoho zobral späť žalobu v časti uplatnených cestovných náhrad v sume 74,50 €. Intervenient síce odmietol uhradiť cestovné náklady uplatnené žalobcom v 2. rade spojené s lekárskym vyšetrením žalobcu v 1. rade s poukazom, že tieto náklady nie je možné vysporiadať z povinného zmluvného poistenia žalovaného. Podľa názoru súdu prvej inštancie aj v tomto prípade bol žalobca v 2. rade povinný predmetný nárok jednoznačne preukázať, čo sa ale nestalo. Nadväzne na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia v l., 2. rade neuniesli svoje dôkazné bremeno. 1.7. O náhrade trov konania priznaných žalovanému rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. Spôsob výpočtu náhrady trov konania, dôvodnosť, súčasne podrobne odôvodnil. 2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podali včas odvolanie žalobcovia v 1., 2. rade dôvodiac, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to najmä vo vzťahu k nároku na náhradu škody v podobe ušlého zisku a taktiež nároku na náhradu škody za uskutočnené cesty z dôvodu nevyhnutných lekárskych ošetrení. Okrem toho náhrada trov právneho zastúpenia žalovaného nie je v súlade s platnou právnou úpravou a súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo väčšom rozsahu, než na aký mal nárok. Zdôraznili, že žalovaný zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej žalobca v 1. rade utrpel predovšetkým poškodenie zdravia, žalovaný z miesta nehody utiekol a bol právoplatne odsúdený. Žalobca v 2. rade od žalovaného žiada náhradu škody v podobe ušlého zisku, ku ktorému došlo v dôsledku toho, že musel poskytovať svojmu vtedy maloletému synovi a poškodenému (žalobcovi v 1. rade) celodennú starostlivosť, keďže tento nemohol chodiť. Doma so synom zostal po nevyhnutne dlhú dobu. Ako živnostník za tento čas nebol schopný vykonávať podnikateľskú činnosť a musel ukončiť aktuálne prebiehajúcu činnosť, ktorou bola spolupráca so spoločnosťami pána L., ktorý existenciu tejto spolupráce potvrdil. Na základe ústnej zmluvy už pred dopravnou nehodou vykonával pre spoločnosti pána L. dohodnuté činnosti, pričom za celkové vykonanie prác mal dostať odmenu v sume 21.600,-- €. Bolo preukázané, že spolupráca medzi ním a spoločnosťami pána L. v čase nehody už prebiehala, a teda nešlo len o zamýšľanú činnosť. Za časť vykonaných prác mu bola vyplatená odmena v sume 12.000,-- € a keby vykonal práce v celom rozsahu, bola by mu vyplatená celá dohodnutá odmena. Neexistuje pochybnosť o tom, že by nedisponoval povolením na vykonávanie podnikateľskej činnosti, s ohľadom na pravidelný chod vecí bolo reálne možné očakávať, že dôjde k rozmnoženiu jeho majetkových hodnôt (vyplateniu odmeny za vykonané práce). Do poškodenia zdravia žalobcu v 1. rade vykonával práce pre spoločnosti pána L., za ktoré dostal vyplatenú odmenu, a vo vykonávaní daných prác mal pokračovať aj v období po vzniku škody. Nešlo teda o zamýšľaný zámer, ale priam o istotu, že nebyť prekážky vytvorenej žalovaným mohol riadne dokončiť prebiehajúci kontrakt; škoda v podobe ušlého zisku predstavuje u neho sumu 9.600,-- € (dohodnutý kontrakt bol v sume 21.600,-- €, za dovtedy vykonané práce dostal sumu 12.000,-- €). Cieľom uplatnenia náhrady škody bolo získanie kompenzácie za nemožnosť vykonávať podnikateľskú činnosť, a teda aj náhradu ušlého zisku, ale zároveň zachovanie určitého stupňa slušnosti vo vzťahu k žalovanému. Žiadny právny predpis neukladá poškodenému povinnosť žalovať o náhradu škody v jej plnom rozsahu, ale je ponechané na uváženie poškodeného, v akej výške si bude svoj nárok na náhradu škody uplatňovať. Za spravodlivé považoval náhradu škody vo forme ušlého zisku len do výšky nákladov, ktoré by inak musel vynaložiť na opatrovateľskú službu pre syna, keby sa o neho nestaral sám. Túto škodu vyčíslil sumou 3.717,-- € na základe prieskumu cien opatrovateľských služieb. Nikdy netvrdil, že mu vznikla škoda vo forme nákladov vynaložených za opatrovateľskú službu, ale len takýmto spôsobom odôvodnil uplatňovanú výšku náhrady škody v podobe ušlého zisku, ktorú považoval za spravodlivú. Pri skúmaní výšky ušlého zisku je potrebné zohľadniť skutočnosť, že je podnikateľom a nie osoba v klasickom pracovnoprávnom vzťahu (zamestnanec). Pri klasickom zamestnancovi, ktorý má dohodnutú pevnú mzdu, možno stratu na zárobku vyčísliť porovnaním mzdy pred, počas a po udalosti. Pri živnostníkoch je nevyhnutné brať do úvahy fakt, že jeho príjmy nie sú stabilné počas celého roku, ale závisia od počtu získaných kontraktov. Z tohto dôvodu môže jeho príjem v priebehu roku výrazne kolísať a vyhodnocovať ušlý zisk na základe výšky príjmov pred dopravnou nehodou a po skončení poskytovania starostlivosti maloletému synovi považoval za nesprávne. Vo vzťahu k nároku na náhradu cestovných nákladov v sume 181,84 € žalobca v 2. rade dôvodil, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru a predstave o motorovom vozidle V. K ktorá je iba z dôvodu oddelenia batožinového priestoru interiérovou prepážkou, vedená v technickom preukaze ako nákladné vozidlo. V skutočnosti ide o bežné osobné vozidlo triedy SUV, ktoré sa aj v technických preukazoch vedie ako osobné vozidlo (v prípade ak nemá interiérovú prepážku). V žiadnom prípade nejde o nákladné vozidlo v pravom slova zmysle (napr. V., Z. a pod.), resp. veľké úžitkové vozidlo (napr. M. E., O. V. a pod.), ktoré majú neporovnateľne vyššiu spotrebu pohonných látok. V prípade použitého vozidla ide o motorové vozidlo s priemernou spotrebou PHM, ktorá sa rovná priemernej spotrebe bežného osobného motorového vozidla. Súd prvej inštancie tiež nesprávne vyvodil, že žalobca v 2. rade nepreukázal, že jednotlivé návštevy zdravotníckych zariadení uskutočnil práve na predmetnom motorovom vozidle. Nie je štandardom, aby rodič dieťaťa, ktoré v dôsledku dopravnej nehody utrpelo ťažkú ujmu na zdraví s dobou liečenia cca 4 mesiace, zabezpečoval potvrdenia od lekárov o každej návšteve zdravotníckeho zariadenia. Má skúsenosti s postupmi poisťovní, takéto potvrdenia zabezpečoval priebežne. Keďže žalobca v 1. rade nebol schopný sa po dopravnej nehode samostatne hýbať, je len ťažko pochopiteľné, aby žalobca v 2. rade (ktorý disponoval vlastným vozidlom) využíval na prepravu syna medzimestskú hromadnú dopravu. Odvolatelia si nevedia predstaviť, aké iné vozidlo by žalobca v 2. rade využíval, keďže mal k dispozícii vlastné motorové vozidlo; tým viac, keď žalobca v 2. rade býva mimo Bratislavy, v Obci B. (kde sa stala dopravná nehoda). Napokon ani žalovaný nenamietal, nespochybňoval, skutočnosť, že by boli cesty žalobcu v 2. rade so žalobcom v 1. rade uskutočňované práve vozidlom patriacim žalobcovi v 2. rade, t.j. vozidlom typu V. K Žalovaný, ani intervenient, žiadnym spôsobom v priebehu celého prvoinštančného konania nepopreli, ani nespochybnili, skutočnosti tvrdené žalobcom v 2. rade ohľadom náhrady cestovných nákladov, najmä vo vzťahu k druhu vozidla, ktorým mali byť cesty vykonané. Majú za to, že preukázanie realizácie ciest do lekárskych zariadení spolu s preukázaním vlastníctva motorového vozidla, ktoré bolo použité na tieto cesty, sú postačujúcimi dôkazmi na preukázanie dôvodnosti uplatňovaného nároku. Predstava, aby žalobca v 2. rade žiadal od ošetrujúcich lekárov, resp. iných zdravotníckych pracovníkov, aby mu potvrdili, že na lekárske ošetrenie prišiel so synom v predmetnom motorovom vozidle, je podľa názoru žalobcov absurdná a voči poškodeným sú požiadavky takého druhu doslova šikanózne. Ako už uviedli, žalovaný a intervenient namietali predmetný nárok len z dôvodu jeho údajného premlčania, čo však súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že tvrdenia žalovaného a intervenienta nemajú oporu v zákone a ide len o účelové tvrdenia. Vo vzťahu k nároku uplatňovaného žalobcom v 1. rade vo forme náhrady škody za zničené osobné veci v sume 170,-- € odvolatelia dôvodili, že je ťažko predpokladať, že rodičia budú mať uschované doklady o zakúpení, a teda hodnote zničených vecí dieťaťa, najmä keď je dieťa vo veku aktívneho rastu a nové veci je nevyhnutné kupovať pomerne často. Poškodené veci predstavovali jesennú bundu, školskú tašku, dáždnik, nohavice a topánky, odškodnenie vecí pritom vyplýva z charakteru dopravnej nehody a požiadavka neprimeraného preukazovania veci priemernej hodnoty (bločkami a pod.) značne znevýhodňuje poškodeného, ktorý takúto potrebu po zakúpení ošatenia vôbec nepredpokladal. Tieto veci boli poškodené alebo zničené v dôsledku dopravnej nehody a následnej hektickej prepravy do nemocnice. Pádom na zem boli veci zničené a rozhádzané po vozovke. V nemocnici museli byť nohavice rozstrihnuté a následne boli poškodené veci vyhodené do odpadu. Uplatňovanú čiastku považoval žalobca v 1. rade za primeranú, pričom pri prepočte celkovej sumy ide o priemernú cenu vecí, ktoré je možné dostať v obchodoch, a teda nešlo o snahu žalobcu v 1. rade na dopravnej nehode zarobiť. Celkovo sa procesná obrana žalovaného zakladala len na opakovaní námietky procesnej nespôsobilosti žalobcov a premlčania ich nárokov, pričom všetky tvrdenia žalovaného sa ukázali ako nepravdivé. Žalovaný nenavrhol vykonanie žiadneho dôkazu, ktorý by poprel oprávnenosť ich nárokov a niektoré z nich ani len nenamietal. Majú za to, že vo vzťahu ku všetkým nárokom dôkazné bremeno uniesli. Dôvodili ďalej, že niekoľko úkonov právnej služby, ktoré si žalovaný uplatňuje, považovali za neoprávnené, a to do dôvodu alebo do výšky. Ide najmä o úkon - odvolanie proti uzneseniu zo dňa 14.3.2012, ktoré podľa ich názoru nespĺňa podmienku účelnosti predpokladanú § 142 O.s.p. z dôvodu, že toto podanie bolo Krajským súdom v Bratislave zamietnuté. Aj rozsudok súdu prvej inštancie poprel nedostatok procesnej spôsobilosti na strane žalobcu v 1. rade. Ďalej mali pochybnosť o správnosti vyčíslenia trov právneho zastúpenia v prípade úkonov - účasť na pojednávaní dňa 7.12.2012, dňa 11.3.2013, keď išlo o pojednávania, na ktorých nedošlo k prejednaniu samotnej veci, a teda žalovanému neprináleží náhrada trov právneho zastúpenia v rozsahu celej hodnoty úkonu, ale len jeho pomernej časti v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z., v rozsahu 1/4 základnej sadzby tarifnej odmeny. Vo vzťahu k úkonu - porada s klientom dňa 10.3.2014 poukázali na skutočnosť, že pokiaľ žalovaný nepreukázal, že porada trvala viac ako hodinu, nemá nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu celej hodnoty úkonu, ale len jeho pomernej časti, a síce 1/2 základnej sadzby tarifnej odmeny. Rozhodnutie o náhrade trov právneho zastúpenia žalovaného považovali z uvedených dôvodov za nesprávne. Odvolaciemu súdu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a ich žalobe vyhovieť; žiadali náhradu trov konania. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Stotožnil sa s právnym posúdením nárokov žalobcov súdom prvej inštancie, rozsudok je vecne správny. Súd prvej inštancie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci a dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom vykonal všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy, na základe ktorých správne zistil všetky rozhodujúce skutočnosti. 4. Interveniet na strane žalovaného vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a ako taký navrhol potvrdiť. Žalobcovia vo svojom odvolaní uvádzajú len tie argumenty, ktoré už boli použité pred súdom prvej inštancie. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie svojho právneho nároku. Pripomenul, že dôkazné bremeno zaťažuje každého, kto navrhne určitý dôkaz na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Nakoľko dôkazy, ktoré žalobcovia predložili, resp. nepredložili, dostatočne neodôvodňovali ich uplatnený nárok, súd prvej inštancie správne vyhodnotil dokazovanie, keď ich uplatnený nárok zamietol. 5. Ďalšie vyjadrenia už predložené neboli. 6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať, dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. mája 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol, vo výroku o náhrade trov konania žalovanému, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) ako vecne a právne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. 7. Vecnú a právnu správnosť napadnutého rozsudku v uvedenom rozsahu, odvolanie žalobcov, posudzoval odvolací súd podľa Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016, majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 205a, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.), keďže súd prvej inštancie rozhodol a odvolanie žalobcovia podali za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodujúcim procesným právnym predpisom v prvom rade pre posúdenie včas podaného odvolania, jeho náležitostí, bol teda Občiansky súdny poriadok. 8. Zostalo v konaní nepochybné, že žalobcovia sa po zmene žalobného petitu domáhali náhrady škody na tom skutkovom základe, že žalovaný dňa 13.10.2009 zavinil dopravnú nehodu, ktorej účastníkom bol žalobca v l. rade a v dôsledku ktorej vznikla škoda; žalobca v 2. rade sa domáha jej náhrady v sume 3.717,-- € ako ušlého zisku spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.717,-- € od 7.2.2012 do zaplatenia, v sume 181,84 € z titulu náhrady cestovných nákladov, žalobca v 1. rade sa domáha náhrady vecnej škody v sume 170,-- € za zničené osobné veci, spolu sa tiež domáhajú náhrady trovy konania. Súd prvej inštancie žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena. S takýmto záverom sa stotožňuje aj odvolací súd. 9.1. Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody, a že teda nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v podobe ušlého zisku však žalobca v 2. rade si nesplnil už základnú povinnosť tvrdenia a následne dôkaznú povinnosť. Len všeobecne tvrdil, že pre svedka J. L. v K. republike vykonával činnosti, za ktoré mu už sčasti poskytol náhradu a zvyšok prác nevykonal v dôsledku starostlivosti o syna. Netvrdil v akej oblasti (v rozhodnom čase) podnikal, pod akým obchodným názvom, na základe čoho vykonával pre svedka práce, odkedy, presne aké práce, kde, aké boli podmienky dohody (aké práce, kde, v akom časovom rozpätí mal práce pre svedka vykonávať, akou formou, aká bola dohodnutá odmena), či už vyplatenú odmenu pojal do svojho účtovníctva. Treba prisvedčiť súdu prvej inštancie, že tieto rozhodujúce právne skutočnosti nevyplývajú ani z výpovede svedka J. L.. Na preukázanie existencie nároku žalobcu v 2. rade na náhradu ušlého zisku nestačí len dôkaz o (ústne) uzavretej zmluve na vykonanie prác. Žalobca musí tiež preukázať, že k predpokladanému zisku, nebyť dopravnej nehody a zranenia žalobcu v 1. rade, by skutočne došlo, čo však žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní neurobil. V konečnom dôsledku to znamená, že žalobca v 2. rade neuniesol dôkazné bremeno už v samotnom základe. V tejto súvislosti bolo potom nadbytočné zaoberať sa nárokom žalobcu v 2. rade spočívajúcim v úrokoch z omeškania. 9.2. Rovnako žalobca v 2. rade neuniesol dôkazné bremeno ani v časti týkajúcej sa náhrady škody z titulu cestovných nákladov a v tejto súvislosti treba uviesť, že nie je dostatočným predložiť (len) potvrdenie o návštevách hospitalizovaného žalobcu v 1. rade. Osobitne vo vzťahu k charakteru motorového vozidla, ktoré používal pri ceste za synom do nemocnice, resp. ktorým syna vozil k lekárovi, je rozhodujúce, čo je o ňom písané v technickom preukaze. 9.3. Možno prisvedčiť odvolateľom, že nemožno vyžadovať od rodiča odkladanie dokladov o kúpe vecí pre deti, je to ale namieste aspoň počas reklamačnej doby. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dôvodí, že aj v tejto časti odvolatelia (predovšetkým žalobca v l. rade) neuniesli dôkazné bremeno. Ani len netvrdili, aké veci boli poškodené; aké veci mal žalobca v l. rade v čase poškodenia zdravia na sebe, z nich ktoré boli poškodené a tieto kedy, za akú sumu, boli nadobudnuté, z akého boli materiálu; v tejto súvislosti nepredložili a napokon ani neoznačili žiadne dôkazy. Takto nebolo možné zistiť druh poškodených vecí a ani ich hodnotu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dôvodí, že nezabezpečenie dôkazov hodnoverne preukazujúcich výšku škody, t.j. neunesenie dôkazného bremena, je vážnym nedostatkom na strane žalobcov. 9.4. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené potom by bolo nadbytočné a nehospodárne zaoberať sa aj ďalšími podmienkami nevyhnutnými pre úspech v konaní o náhradu škody (protiprávny úkon, zavinenie, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou). Je notorietou, že všetky tieto podmienky musia byť splnené súčasne a ak nie je splnená čo i len jedna z nich (v prejednávanej veci vznik škody), označený subjekt za škodu nezodpovedá. 10. Odvolatelia namietali aj nesprávny výpočet náhrady trov konania úspešnému žalovanému. Konkrétne namietali, že odvolanie podané proti uzneseniu zo dňa 14.3.2012 nebolo úkonom účelne vynaloženým, že na pojednávaní dňa 7.12.2012, 11.3.2013, nedošlo k prejednaniu veci samej, a tak žalovanému patrí náhrada trov právneho zastúpenia len v rozsahu 1/4 základnej sadzby tarifnej odmeny, že žalovaný nepreukázal, že porada so svojím právnym zástupcom dňa 10.3.2014 trvala viac ako hodinu, a tak nemá nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu celej hodnoty úkonu, ale len jeho pomernej časti a síce 1/2 základnej sadzby tarifnej odmeny. 10.1. Odvolatelia zrejme mali na mysli odvolanie žalovaného proti uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 14.3.2012, č.k. 16 C 133/2011-64, ktorým súd pripustil vstup do konania na stranu žalobcu ako žalobcu v 2. rade A.. K. Y., narodeného dňa XX.X.XXXX (otca žalobcu v l. rade) a pripustil zmenu žaloby. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.5.2012, č.k. 14 Co 230/2012-72, dané uznesenie potvrdil keď uzavrel, že v konaní neexistoval a neexistuje žiadny neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Hoci odvolateľ nebol v tomto odvolacom konaní úspešný, nebol (podľa záverov odvolacieho súdu) neoprávnenou osobou na podanie odvolania. Preto ak odvolanie podal, využil (len) Ústavou Slovenskej republiky (čl. ) a procesným právnym predpisom (§ 202 ods. 3, § 204, § 205 O.s.p.) dané právo; v konaní vo veci samej bol úspešný v celom rozsahu. Z tohto pohľadu nemožno potom uzavrieť, že práve dané odvolanie nie je účelným úkonom na uplatnenie, bránenie, práva. 10.2. Pojednávania na súde prvej inštancie dňa 7.12.2012, 11.3.2013, sa uskutočnili za prítomnosti strán sporu, ich právnych zástupcov. Pojednávanie dňa 7.12.2012 bolo odročené z dôvodu, aby právny zástupca žalobcov v l., 2. rade zaslal súdu návrh, v ktorom bude presne vyšpecifikovaný nárok uplatnený žalobcom v 2. rade; následným podaním zo dňa 17.12.2012 žalobcovia v l., 2. rade zmenili žalobu. Pojednávanie dňa 11.3.2013 bolo odročené na neurčito, keďže žalobca v 2. rade si dovtedy nesplnil poplatkovú povinnosť a o tejto mal následne súd rozhodnúť. Žalobca v 2. rade ale podaním zo dňa 10.4.2013 zobral späť žalobu v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 74,50 €. 10.3. Odvolatelia nespochybnili poradu žalovaného so svojím právnym zástupcom dňa 10.3.2014; nenamietali, žeby táto porada bola kratšia ako jedna hodina, trvali len na tom, aby jej trvanie žalovaný preukázal. Podľa § 13a ods. l písm. a/, b/, ods. 2 písm. d/ zákona č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase uskutočnenia tejto služby (do 28.2.2017) odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrila za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (ods. l písm. a/), za ďalšiu poradu alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu (ods. l písm. b/). Odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrila za ďalšiu poradu alebo rokovanie s klientom, ak bola kratšia ako jedna hodina (ods. 2 písm. d/). Nadväzne na dôvody odvolania v tomto rozsahu, na odpoveď odvolacieho súdu uvedenú v tomto odseku, tiež na skutočnosť, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, odvolací súd nepriznal odvolateľom úspech ani v tejto časti. Ďalšími časťami uplatnených a súdom priznaných trov konania sa odvolací súd preto už nezaoberal. 11. Odvolací súd odmietol odvolanie žalobcov v l., 2. rade proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vedľajšiemu účastníkovi súd nepriznal náhradu trov konania. V tomto rozsahu boli odvolatelia úspešní, a teda neboli oprávnenými osobami podať odvolanie (§ 218 ods. l písm. b/ O.s.p.). Takáto úprava je obsiahnutá aj v Civilnom sporovom poriadku (§ 386 psím. b/; § 359). 12. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolatelia, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 13. Žalovaný a intervenient (§ 81, § 84 C.s.p.) na jeho strane mali úspech aj v odvolacom konaní v celom rozsahu, a tak im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 262 ods. l, § 255 ods. l, § 396 ods. l C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v osobe súdneho úradníka (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).