Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/173/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212211581 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1212211581.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedláčkovej, v právnej veci žalobcu: AuTOY, spol. s r.o., Česká 15, 831 03 Bratislava, IČO: 36 320 927, zast.: AS Legal s.r.o., Hlučínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 36 857 688 proti žalovanému: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta 14, Bratislava 841 04, IČO: 35 919 001, zast.: AENEA Legal s.r.o., Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125, o zaplatenie 77.621,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/95/2012-280 zo dňa 7.3.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/95/2012-280 zo dňa 7.3.2017 p o t v r d z u j e . Žalobcovi súd priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 77.621,- eur spolu s 0,025% úrokom z omeškania za každý deň omeškania zo sumy 75.888,- eur od 25.5.2008 do zaplatenia, zo sumy 1.733,09 eur od 14.6.2008 do zaplatenia a žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 18.5.2012 domáhal zaplatenia sumy 77.621,- eur s príslušenstvom titulom postúpených pohľadávok vyplývajúcich z neuhradenia ceny za identifikovanie majetku, záväzkov práv a povinnosti v zmysle Zmluvy číslo NDS: 8/2000/2006 zo dňa 25.1.2006, vyúčtovanej faktúrami č. 109/2008 zo dňa 24.4.2008 na sumu 1.109.556,- Sk (36.830,51 eur) a č. 110/2008 zo dňa 24.4.2008 na sumu 1.176.672,- Sk (39.058,35 eur) a odmeny mandatára v zmysle Mandátnej zmluvy číslo NDS: 93/2400/2006 zo dňa 20.6.2006 vyúčtovanej faktúrou č. 116/2008 zo dňa 13.5.2008 na sumu 52.211,- Sk (1.733,09 eur). Ako žalobca uviedol, spoločnosť Výskumný ústav riadenia hodnoty podniku a súdneho inžinierstva a.s., Česká 15, 831 03 Bratislava, IČO: 35 843 209 (ďalej aj „VURHP“) ako spracovateľ uzavrel dňa 25.1.2006 so žalovaným ako zadávateľom zmluvu č. NDS 8/2000/2006 o identifikovaní majetku, záväzkov, práv a povinností k 31.1.2005 ako podkladu pre uzatvorenie zápisnice o odovzdaní a prebratí časti podniku v znení dodatku č. 1 („Zmluva 1“), ako aj Mandátnu zmluva č. NDS 93/2004/2006 zo dňa 20.6.2006 („Zmluva 2“). V zmysle Zmlúv bol VURHP povinný poskytnúť žalovanému tam špecifikované služby. Služby v zmysle zmlúv boli zo strany VURHP riadne poskytnuté a vyfakturované, okrem iných nasledovnými faktúrami: č. 1092008 splatnou 24.5.2008 na sumu 36.830,- eur, č. 1102008 splatnou 24.5.2008 na sumu 39.058,- eur a č. 1162008 splatnou dňa 13.6.2008 na sumu 1.733,09 eur. VURHP postúpil zmluvou pohľadávky voči žalovanému na spoločnosť DayCom Grou s.r.o. IČO: 44 474 113 (ďalej ako „DayCom“), pričom táto spoločnosť ich postúpila na žalobcu, ktorému do dňa podania žaloby žalovaný za dodané služby nezaplatil dlžnú sumu, nesplnil svoj peňažný záväzok riadne a včas, čím sa dostal do omeškania so splnením svojho splatného peňažného záväzku a pre tento prípad si zmluvné strany v Zmluvách dohodli úroky z omeškania vo výške 0,025% z nezaplatenej čiastky za každý deň omeškania. 2. Súd prvej inštancie sa oboznámil so skutkovým stavom veci vypočutím právneho zástupcu žalobcu, poverenej zástupkyne žalovaného, oboznámil sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, poukázal na § 1 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 269 ods. 2 ObZ, § 358 ObZ, § 365 ObZ, § 369 ods. 1 ObZ, § 566 ods.1 ObZ, § 524 ods. 1 zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej iba „OZ“), § 529 ods. 1 a 2 OZ, § 580 OZ a uviedol, že vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 25Cb/95/2012-122 zo dňa 24.7.2014 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel, voči čomu podal odvolanie žalovaný. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu, do akého dospel v dokazovaní súd prvej inštancie bol zistený dostatočne, preto odvolací súd posudzoval namietaný rozsudok v rovine právneho posúdenia veci, konkrétne vo vzťahu k započítaciemu prejavu, ktorý bol v tejto veci sporný a jeho posúdenie je zásadné pre rozhodnutie vo veci. Medzi sporovými stranami neboli namietané skutkové okolnosti, pričom sporným bol práve právny názor na započítanie a či toto započítanie bolo vykonané v súlade s § 529 ods. OZ. Odvolací súd zdôraznil dikciu uvedeného ustanovenia, osobitne prvú vetu ustanovenia za čiarkou „ak ich oznámi bez zbytočného odkladu postupníkovi“. Toto ustanovenie pojednáva jednak o započítaní a jednak o oznámení pohľadávok, ktoré sú započítania spôsobilé, pričom medzi týmito dvoma úkonmi je zásadný rozdiel. Zo znenia citovaného ustanovenia je zrejmé, že potom, ako je dlžníkovi oznámené postúpenie, teda zmena subjektu na strane veriteľa, je jeho povinnosťou oznámiť postupníkovi existenciu pohľadávok, ktoré má voči postupcovi, ak má v úmysle započítať si pohľadávku. Z ustanovenia však nevyplýva, že bez zbytočného odkladu má učiniť započítací prejav, ale len splniť si notifikačnú povinnosť, ktorej včasnosť je predpokladom pre (aj neskoršie) započítanie. Pokiaľ by sa § 529 ods. 2 OZ vykladal spôsobom, ako ho rozumie žalobca a súdy, na ktorých rozhodnutia sa vo vyjadrení odvoláva, v praxi by to znamenalo nemožnosť dlžníka splniť si povinnosť voči novému veriteľovi, pričom sa nepočíta s možnosťou jeho vôle splniť svoju povinnosť voči veriteľovi aj za situácie, že sám disponuje pohľadávkami voči svojmu veriteľovi. Odvolací súd poukázal tiež na dikciu § 581 ods. 2 OZ, ktorý uvádza, že proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná. Vzájomné pohľadávky, z ktorých jedna ešte nie je splatná, možno v občianskoprávnych vzťahoch započítať jedine dohodou. Pokiaľ by z dikcie § 529 ods. 2 OZ vyplývala povinnosť vykonať zápočet už bezodkladne po oznámení o postúpení, bola by táto možnosť dlžníka voči postupníkovi značne oklieštená tým, že by nemohol započítať nesplatnú pohľadávku. Notifikačná povinnosť však práve pripúšťa stav, kedy dlžník síce disponuje pohľadávkou, ale táto nie je splatná, no napriek tomu ju môže oznámiť novému veriteľovi a v čase jej splatnosti, môže túto pohľadávku účinne započítať. Tento názor podporuje aj znenie poslednej veta § 529 ods. 2 OZ, ktoré pripúšťa oznámenie doposiaľ nesplatných pohľadávok. Odvolací súd preto nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý si ustanovenie § 529 ods. 2 OZ nesprávne vyložil. Nie je možné súhlasiť ani s názorom súdov, ktoré všetky totožne posúdili otázku započítania, rovnako ako súd prvej inštancie, ako neplatný úkon pre porušenie § 529 ods. 2 OZ o bezodkladnosti. Je zásadný rozdiel medzi oznámením o existencii pohľadávky a jej započítaním. Oznámenie je len predpokladom započítania, avšak nespôsobuje zánik pohľadávky, keďže tento účinok spôsobuje až akt započítania. Pokiaľ ide o názory súdov v konaniach, na ktoré sa odvolával žalobca, odvolací súd konštatoval, že je vo svojej rozhodovacej právomoci vo vzťahu k spomenutým súdom samostatným a nemá povinnosť riadiť sa názorom súdov totožnej inštancie, resp. nižšej, o to viac, keď považuje tieto právne názory za chybné. V závere odvolací súd poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 2Obdo 34/2010 z 28.2.2012, v ktorom sa vyjadril k výkladu ustanovenia § 529 ods. 2 OZ, keď vyhovel dovolaniu účastníka, ktorý okrem iného uviedol názor vo veci výkladu § 529 ods. 2 OZ s poukazom na rozdiel medzi notifikačnou povinnosťou a samotným započítaním. Na strane 4 - posledný odsek a pokračovanie odseku na strane 5 dotknutého Uznesenia sa uvádza: „Dovolateľ uviedol, že dlžník si môže započítať pohľadávky, ktoré má voči postupcovi, započítacím prejavom adresovaným priamo postupníkovi, len ak sú súčasne splnené tieto podmienky: 1. dlžníkova pohľadávka musí byť spôsobilá na započítanie, 2. dlžník na započítanie uplatnenú pohľadávku mal už v čase, keď sa postúpenie pohľadávky stalo voči nemu účinným podľa ust. § 526 Občianskeho zákonníka, 3. dlžník bez zbytočného odkladu po tom, ako mu bolo postúpenie pohľadávky postupcom oznámené, alebo postupníkom preukázané, oznámil postupníkovi, že má vzájomnú pohľadávku voči postupcovi. Pokiaľ nie sú tieto podmienky súčasne splnené, podľa dovolateľa, dlžník svoju pohľadávku voči postupcovi nemôže započítavať voči pohľadávke postupníka započítacím prejavom voči postupníkovi. Obzvlášť dlžník tak nemôže urobiť, pokiaľ bez zbytočného odkladu po tom, ako mu bolo postúpenie pohľadávky postupcom oznámené, alebo postupníkom preukázané, neoznámil postupníkovi, že má vzájomnú pohľadávku voči postupcovi (§ 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Zmeškanie lehoty na oznámenie pohľadávok „bez zbytočného odkladu“ má za následok stratu práva dlžníka takto pohľadávky započítavať. Podľa dovolateľa je preto potrebné rozlišovať dva úkony dlžníka, a to oznámenie adresované postupníkovi, že dlžník má pohľadávky voči postupcovi na započítanie, a započítací prejav voči postupníkovi, pričom oznámenie je zákonným predpokladom pre započítanie. Dovolateľ dodal, že oznámenie sa musí urobiť bez zbytočného odkladu a započítací prejav postačí urobiť aj neskôr. Odvolací súd si vec zjednodušil, a podľa dovolateľa nerozlišoval medzi oznámením pohľadávok namietaných na započítanie a samotným započítaním. Dovolateľ má za to, že žalovaný nedodržal lehotu „bez zbytočného odkladu“ uvedenú v ust. § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka na oznámenie pohľadávok namietaných na započítanie voči postupníkovi.“ Odvolací súd použil citáciu z dotknutého uznesenia NS SR, nakoľko stanovisko tohto súdu považuje za zásadné vo veci názoru na výklad ustanovenia § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pretože tento výklad Najvyššieho súdu SR, s ktorým odvolací súd súhlasí, sa nestotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie, bolo potrebné odvolaniu žalovaného vyhovieť a napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. 3. Súd prvej inštancie opätovne vyhodnotil žalobou uplatnený nárok a uviedol, že medzi VURHP a žalovaným došlo k platnému uzavretiu jednak nepomenovanej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 ObZ ako aj mandátnej zmluvy v zmysle § 566 a nasl. ObZ. Cenu poskytnutého plnenia veriteľ vyúčtoval faktúrami, ktoré žalovaný neuhradil, nakoľko si voči nim započítal svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že písomne zachytený prejav žalovaného na liste zo dňa 10.11.2009, Jednostranný zápočet pohľadávky, posudzujúc ho podľa jeho obsahu a vôle konajúcej osoby, má charakter písomného uznania konkrétneho záväzku. Súd zdôraznil, že prejavená vôľa žalovaného započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke veriteľa stačí na to, aby bol úkon akceptácie pohľadávky žalobcu vykonaný žalovaným platný, pretože z neho vyplýva vôľa a úmysel žalovaného uznať pohľadávku veriteľa, avšak túto nezaplatiť, ale spôsobiť jej zánik inak. Aj keď sa na uvedenej písomnosti nenachádza slovné spojenie „uznanie záväzku“, podľa názoru súdu prvej inštancie to neznamená, že takéto podanie nespĺňa náležitosti podľa ustanovenia § 323 ObZ. Žalovaný nenamietal nesprávne účtovanú cenu diela a ani jednotlivé faktúry, na základe ktorých bol povinný platiť cenu diela. Za podstatnú považoval súd prvej inštancie otázku, či započítanie pohľadávky žalovaným bolo vykonané platne, čím došlo k zániku pohľadávky žalobcu. Žalovanému bolo dňa 19.8.2009 doručené oznámenie o postúpení pohľadávky a až listom zo dňa 31.8.2009, postupcovi a postupníkovi doručenom až dňa 7.9.2009, t.j. po 19 dňoch, doručil oznámenie o existencii jeho pohľadávok voči postupcovi, a zároveň uviedol, že podrobné vyčíslenie jeho protinároku doručí v najbližších dňoch. Následné vyčíslenie zaslal oznámením zo dňa 9.9.2009, ktoré bolo postupníkovi doručené dňa 16.9.2009. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovanému nič nebránilo, aby oznámenie o existencii pohľadávky, v ktorom táto ešte nebola presne vyčíslená, resp. špecifikovaná, vykonal v podstate obratom po doručení oznámenia o postúpení a nie až po 19 dňoch. Žalovaný disponoval všetkými potrebnými podkladmi pre splnenie uvedenej notifikačnej povinnosti. 4. Súd prvej inštancie v nadväznosti na to skonštatoval, že z uvedených dôvodov započítací prejav žalovaného zo dňa 9.9.2009 nemôže byť voči postupníkovi účinný, nakoľko žalovaný neoznámil svoje na započítanie namietané pohľadávky postupníkovi bez zbytočného odkladu po tom, ako mu bolo postúpenie žalovaných pohľadávok oznámené tak, ako to má na mysli ustanovenie § 529 ods. 2 OZ, hoci žalovanému nič nebránilo urobiť toto oznámenie neodkladne. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že ak by bol žalovaný presvedčený o zániku vzájomných pohľadávok v dôsledku započítania, nebola by pohľadávka žalovaného, ktorým je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, predmetom iného konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava III. pod sp. zn. 25 Cb/233/2009 a následného exekučného konania. Záverom súd prvej inštancie ohľadne posúdenia dĺžky lehoty „bez zbytočného odkladu“ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo 32/2007, v ktorom okrem iného tento uviedol: „Postúpenie pohľadávky ako inštitút Občianskeho zákonníka, právne postavenie dlžníka nezhoršuje, ani ho nemení. Právna úprava jeho vzťahu k novému veriteľovi (postupníkovi) obsiahnutá v tomto ustanovení, mu zachováva právo námietok (dlhu, premlčania a pod.) a zároveň dlžníkovi priznáva voči novému veriteľovi právo namietať na započítanie svoju pohľadávku, avšak len vtedy, ak ide o pohľadávku spôsobilú na započítanie, ak ide o pohľadávku, ktorú mal voči postupcovi v čase, keď mu bolo postúpenie oznámené alebo preukázané a postúpenie pohľadávky oznámi bez zbytočného odkladu postupníkovi. V tejto súvislosti treba uviesť, že nezávisí na tom, či pohľadávka dlžníka bola v čase jej postúpenia zročná, alebo jej zročnosť nastala až po oznámení postúpenia, alebo po tom, čo mu postupník preukázal postúpenie pohľadávky. Zánik pohľadávky však nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, kedy resp. za splnenia akých predpokladov (spoločne) dôjde k naplneniu podmienok podľa § 529 ods. 2 OZ, aby došlo k právne relevantnému započítaniu. V danej veci žalovaný vierohodne nepreukázal, že skutočne oznámil túto skutočnosť postupníkovi bez zbytočného odkladu. Tento pojem sa v ustálenej právnej praxi vykladá podľa objektívnych možností splnenia stanovenej povinnosti, a keď odvolací súd vyslovil, že lehota „bez zbytočného odkladu“ je doba zodpovedajúca 8 dňom, nemožno ustáliť názor, že by to bolo v rozpore s právnym predpisom. Pod pojmom "bez zbytočného odkladu“ je potrebné rozumieť rozhodne kratší časový úsek, čo vyplýva aj z gramatického výkladu tohto slovného spojenia, pričom lehotu 31 dní nesporne nemožno vykladať za lehotu bez zbytočného odkladu. Taktiež tvrdenie dovolateľa, že pohľadávky spôsobilé na započítanie, sa mohli stretnúť v deň splatnosti (31.8.2005), ktorý považuje z hľadiska jeho oznamovacej povinnosti za právne relevantný, nemá oporu v § 529 ods. 2 OZ. Stret pohľadávok spôsobilých na započítanie je právnou skutočnosťou svedčiacou o zániku takýchto pohľadávok.“ 5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 365 od. 1 písm. h) CSP. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že oznámenie žalovaného o existencii započítania schopných pohľadávok zo dňa 31.8.2009 bolo neúčinné, lebo nebolo vykonané bez zbytočného odkladu. Uviedol, že dňa 19.8.2009 mu bolo doručené oznámenie o postúpení pohľadávky postupcom (VÚRHP, a.s.) na postupníka (DayCom, s.r.o). Listom zo dňa 31.8.2009, odoslaným na poštovú prepravu dňa 3.9.2009 žalovaný postupníkovi oznámil, že vo vzťahu k postupcovi eviduje pohľadávku spôsobilú na započítanie vo výške 444.223,95 eur. Predmetné oznámenie bolo zaslané postupcovi na vedomie. Dňa 16.9.2009 prevzal postupník oznámenie zo dňa 9.9.2009, ktorým mu bol žalovaným oznámený dôvod evidovania pohľadávky spôsobilej na započítanie voči postupcovi čo do dôvodov a do výšky, pričom ako dôvod vzniku pohľadávky bolo uvedené bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 OZ, súvisiaci s plnením zo zmluvy č. 8/2000/2006 o identifikovaní majetku, záväzkov, práv a povinnosti k 31.5.2005 ako podkladu pre uzatvorenie zápisnice o odovzdaní a prebratí častí podniku zo dňa 25.1.2006 v znení Dodatku č. 1 uzavretej medzi žalovaným a postupcom. Dňa 23.11.2009 postupník prevzal Jednostranný zápočet pohľadávky zo dňa 10.11.2009, v ktorom mu žalovaný oznámil, že v nadväznosti na Oznámenie o postúpení pohľadávok zo dňa 19.8.2009 z titulu bezdôvodného obohatenia v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka a § 358 a nasl. Obchodného zákonníka jednostranne započítava vzájomné splatné pohľadávky a záväzky v sume, v ktorej sa navzájom kryjú, a to v celkovej výške 444.223,95 eur s DPH. Súčasťou započítania bola špecifikácia predmetných faktúr, z ktorých pohľadávky vznikli na strane 2 jednostranného zápočtu pohľadávky s výnimkou faktúry č. 86/2008 z 10.5.2008 vo výške 5.557,76 eur. Žalovaný mal za to, že žaloba je neodôvodnená, keď žalovaný bez zbytočného odkladu v zmysle ustanovenia § 529 ods. 2 OZ listom zo dňa 31.8.2009, daný na poštovú prepravu 3.9.2009 - 15 dní od doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky, oznámil postupníkovi svoje započítania schopné pohľadávky, ktoré mal voči postupcovi v čase, keď mu bolo oznámené postúpenie pohľadávky a následne listom zo dňa 9.9.2009, expedovaným dňa 11.9.2009 - 23 dní od oznámenia o postúpení pohľadávky, oznámil dôvod a výšku započítanej pohľadávky a následne vykonal jednostranný zápočet pohľadávky. Žalovaný ozrejmil, že pojem „bez zbytočného odkladu“ nie je zákonom definovaný a je treba jeho primeranosť posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1Cob/204/2009 zo dňa 10.6.2010 ako aj nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. IV ÚS 314/05 zo dňa 15.8.2005. Podľa názoru žalovaného dĺžku lehoty „bez zbytočného odkladu“ nemožno paušalizovať ani maximalizovať, resp. limitovať a táto bude rôzna v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, ako aj povahy plnenia. Žalovaný ďalej ozrejmil okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré by sa mali posudzovať pre zistenie, či lehota bez zbytočného odkladu bola dodržaná, ktorými sú najmä - disponovanie všetkými dokladmi a vedomosť o všetkých skutočnostiach pre splnenie povinnosti, resp. vykonanie práva (napr. preverovanie prípadu), mechanizmus rozhodovania určitého subjektu (najmä u právnických osôb, kde sú kolektívne štatutárne orgány, zložitá štruktúra konania v mene subjektu a pod.), objektívne prekážky pri splnení povinnosti, resp. vykonanie práva (napr. vyššia moc a pod., následný postup po zistení skutočností zakladajúcej plynutie lehoty (posúdenie postupnosti potrebných právnych krokov), povaha a náročnosť plnenia, proces doručovania informácií množstvo povinností daného subjektu. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného tieto okolnosti neskúmal a ani k nim neprihliadol. Žalovanému, ako jednej z najväčších spoločností v Slovenskej republike, ktorá vstupuje do množstva zmluvných vzťahov, na základe ktorých eviduje množstvo pohľadávok voči zmluvným subjektom, je do podateľne denne doručované veľké množstvo pošty, ktorej spracovanie je časovo náročné. Žalovaný tiež zdôraznil neštandardnosť, právnu a administratívnu náročnosť započítanej pohľadávky, s ktorou sa podrobne vysporiadal OS BA III v rozsudku č.k. 25Cb/223/2009-607 zo dňa 18.11.2013, ktorý je súčasťou súdneho spisu. Pohľadávka vznikla z bezdôvodného obohatenia postupcu neoprávnenou fakturáciou 33.904 položiek za identifikáciu pozemkov. V čase postúpenia pohľadávok postupcom na postupníka sa tieto skutočnosti preverovali, žalovaný nedisponoval všetkými dokladmi a nemal ani úplnú vedomosť o všetkých skutočnostiach na vykonanie práva (preverovalo sa 40.443 položiek, ktoré boli zaknihované v 34 súpisoch /knihách/, vyhotovených v papierovej forme (porovnávali sa s údajmi o Identifikácii uvedenými na CD nosiči a so skutočným stavom) a z tohto dôvodu k samotnému započítaniu pohľadávok došlo až v novembri 2009 a k následnému podaniu žaloby voči postupcovi dňa 18.12.2009, v ktorej bol žalovaný v celom rozsahu úspešný. Žalovaný na svoju obranu ďalej uviedol, že postupník (DayCom, s.r.o.) nenamietal účinky započítania pohľadávky žalovaným a zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28.12.2011, teda po viac ako dvoch rokoch, postúpil pohľadávky, ktoré sú predmetom tohto sporu na žalobcu, ktorý túto skutočnosť oznámil žalovanému listom zo dňa 22.10.2012, po desiatich mesiacoch od postúpenia pohľadávok, čo možno označiť ako úkon, ktorý nebol voči žalovanému vykonaný bez zbytočného odkladu. Mal za to, že oznámenie o existencii započítania schopných pohľadávok urobil bez zbytočného odkladu, v lehote 15 dní od doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky žalobcom oznámil existenciu započítania schopnej pohľadávky, následne v lehote 23 dní od doručenia oznámenia o postúpenia pohľadávky upresnil existenciu pohľadávky čo do dôvodov a čo do výšky, s prihliadnutím na všetky vyššie uvedené okolnosti tak v najkratšom možnom čase využil všetky možnosti na splnenie svojej notifikačnej povinnosti. Záverom žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v súlade s § 388 CSP zmenil a žalobu žalobcu o zaplatenie 77.621 eur s príslušenstvom v celom rozsahu zamietol. 7. Písomným podaním zo dňa 21.6.2017, súdu prvej inštancie doručeným dňa 23.6.2017, sa k odvolaniu žalovaného vyjadril žalobca. Úvodom svojho vyjadrenia zdôraznil, že žalovaný nenamietal samotnú existenciu a výšku žalovaného nároku, ale tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný neoznámil žalobcovi bez zbytočného odkladu v zmysle § 529 ods. 2 OZ svoje započítateľné pohľadávky voči právnemu predchodcovi žalobcu. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie nikdy nepoužil skutkové tvrdenia o splnení lehoty „bez zbytočného odkladu“ v zmysle § 529 ods. 2 OZ, a to opis organizačnej a manažérskej štruktúry žalovaného, riadiacich a pracovných procesov žalovaného, zaneprázdnenosti právneho aparátu žalovaného a administratívnej vyťaženosti žalovaného a ani nenavrhol vykonať dôkazy k preukázaniu týchto skutkových tvrdení. V tejto súvislosti žalobca poukázal na § 366 CSP a mal za to, že nové uvedené skutkové tvrdenia žalovaného sú novoty podľa § 149 CSP, ktoré nemožno v odvolacom konaní použiť. Žalobca nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalovaného, že súd neskúmal skutočnosti rozhodné pre posúdenie lehoty „bez zbytočného odkladu“ a neprihliadal na ne, hoci mu boli v čase prejednávania veci známe. V konaní pred súdom prvej inštancie nikdy neboli skúmané a dokazované vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalovaného, nakoľko ich v konaní pred súdom prvej inštancie nepoužil a ani ich nepodložil žiadnymi dôkazmi, preto odvolací súd nemôže prihliadať na vyššie uvedenú argumentáciu žalovaného týkajúcu sa nemožnosti upovedomiť žalobcu o započítateľných pohľadávkach z dôvodu jeho vyťaženosti, administratívnej či právnej náročnosti uplatnenia započítateľných pohľadávok, zložitosti organizačnej štruktúry a pod., a to z dôvodu, že tieto neboli súdu prvej inštancie známe, keď neboli žalovaným ani tvrdené, ani dokazované. Žalobca aj napriek vyššie uvedeným skutočnostiam ďalej uviedol, že podľa jeho názoru lehota „bez zbytočného odkladu“ pri oznámení započítateľných pohľadávok žalovaným nebola splnená, keď oznámenie o započítateľných pohľadávok bolo vyhotovené už 31.8.2009 (pondelok) a odoslané až dňa 3.9.2009, teda žalovaný nekonal bez zbytočného odkladu keďže predmetný list neexpedoval okamžite po jeho vyhotovení. Ako ďalej konštatoval, započítateľné pohľadávky žalovaného sú právne kvalifikované ako nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia na tom základe, že právnemu predchodcovi žalobcu spoločnosti VÚRHP v postavení zhotoviteľa bola žalovaným v postavení objednávateľa uhradená väčšia čiastka ako čiastka dohodnutá podľa zmluvy č. NDS 8/2000/2006. Žalovaný namietal, že mu spoločnosť VÚRUP účtovala viac jednotkových položiek ako bola podľa zmluvy č. NDS/2000/2006 oprávnená. Žalovaný si nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 767.420,83 eur uplatnil v súdnom konaní na Okresnom súde Bratislava III sp. zn. 25Cb/223/2009 a tento nárok mu bol právoplatne súdmi priznaný, keď z rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 25Cb/223/2009 zo dňa 18.11.2013 a Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/2/2014 zo dňa 14.7.2015, je zrejmé, že žalovaný mohol už dňa 15.7.2008 po dodaní CD nosiča so správnym počtom položiek zistiť, že spoločnosť VÚRHP identifikovala len 8.053 položiek namiesto žalovaným uhradených 40.433 položiek, a teda je spoločnosť VÚRHP povinná vrátiť žalovanému bezdôvodné obohatenie spočívajúce v rozdiele za plnenie za 32.380 položiek (40.433-8.053) vo výške 767.420,83 eur. Žalobca mal na základe uvedeného za to, že žalovaný mohol zistiť výšku bezdôvodného obohatenia už v mesiaci júl 2008. V nadväznosti na vyššie popísanú vedomosť žalovaného o započítateľných pohľadávkach - o výške bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti VÚRHP a spôsobe jeho určenia už v júli 2008, nemožno považovať oznámenie o započítateľných pohľadávkach žalovaného doručené dňa 7.9.2009 uskutočnené bez zbytočného odkladu v zmysle § 529 ods. 2 OZ. Žalobca z uvedeného vyvodil, že nemožno zo strany žalovaného tvrdiť, že oznámenie o započítateľných pohľadávkach bolo pre neho právne a administratívne náročným úkonom, keďže v tom čase už mal vedomosť o existencii a výške započítateľných pohľadávok. Žalovaný tak nesplnil svoju povinnosť bez zbytočného odkladu oznámiť svoje započítateľné pohľadávky, keďže už jeden rok pred postúpením mal vedomosť o základe ako aj výške svojho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z uvedených právnych dôvodov žalovanému zanikol nárok na započítanie pohľadávky v zmysle § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca dodal, že platnosť započítania pohľadávok žalovaného voči pohľadávkam žalobcu bola už opakovane ako prejudiciálna otázka prejednaná viacerými súdmi, pričom ani jeden zo súdov nevyhodnotil započítanie pohľadávok žalovaného voči pohľadávkam žalobcu zo dňa 20.11.2009 ako platné (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 2Cob/61/2011-241 zo dňa 31.1.2012, rozsudok Okresného súdu Bratislava II, sp.zn. 42Cb/62/2010-204 zo dňa 2.11.2010 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp.zn. 25Cb 223/2009-607 zo dňa 18.11.2013). Záverom žalobca konštatoval, že v konaní opakovane namietal, že žalovanému bolo právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava III vo veci pod sp.zn. 25Cb 223/2009 priznaný nárok na úhradu istiny vo výške 767.420,83 eur, pričom sa jedná o pohľadávku, o ktorej žalovaný v predmetnom konaní tvrdí, že zanikla platným započítaním. Z hľadiska právnej istoty je preto podľa názoru žalobcu je neprípustné, aby bola pohľadávka žalovaného rozsudkom jedného súdu priznaná a druhým súdom zároveň vyhodnotená ako platne započítaná, teda zaniknutá momentom doručenia právneho úkonu jednostranného zápočtu zo dňa 20.11.2009. Totožnosť pohľadávok potvrdil i žalovaný na pojednávaní dňa 7.3.2017. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd v celom rozsahu potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II., sp.zn. 25Cb/95/2012 zo dňa 7.3.2017. 8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP). Pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP, a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť. 11. Súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: medzi žalovaným a spoločnosťou VÚRHP, bola dňa 25.1.2006 uzavretá Zmluva číslo NDS: 8/200/2006 o identifikovaní majetku, záväzkov, práv a povinností k 31.1.2005 ako podkladu pre uzatvorenie zápisnice o odovzdaní a prebratí časti podniku (Zmluva 1), v znení Dodatku č. 1 zo dňa 4.7.2006, predmetom ktorej bolo poskytnutie služieb ekonomického a organizačného poradcu v procese identifikácie časti podniku Slovenská správa ciest - diaľnice na obchodnú spoločnosť NDS. Cenu za identifikovanie majetku, záväzkov práv a povinnosti vyúčtoval faktúrami č. 109/2008 zo dňa 24.4.2008 na sumu 1.109.556,- Sk (36.830,51 eur) a č. 110/2008 zo dňa 24.4.2008 na sumu 1.176.672,- Sk (39.058,35 eur). Zároveň bola medzi tými istými subjektmi dňa 20.6.2006 uzavretá aj Mandátna zmluva číslo NDS: 93/2400/2006 (Zmluva 2), predmetom ktorej bolo zariadenie činností uvedených v bodoch 1.3 a 1.4 Článku 1. Odmena mandatára bola vyúčtovaná faktúrou č. 116/2008 zo dňa 13.5.2008 na sumu 52.211,- Sk (1.733,09 eur). Zmluvou o odplatnom postúpení pohľadávky zo dňa 12.8.2009 VÚRHP pohľadávky vyplývajúce z uvedených faktúr postúpil spoločnosti DayCom Group, s.r.o. Postúpenie pohľadávky postupca žalovanému oznámil listom zo dňa 12.8.2009, ktorý bol žalovanému doručený dňa 19.8.2009. Následne spoločnosť DayCom Group s.r.o. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 28.12.2011 uvedené pohľadávky postúpila na žalobcu, spoločnosť AuTOY, spol. s r.o. Postúpenie pohľadávky postupca žalovanému oznámil listom zo dňa 28.12.2011. Žalovaný listom zo dňa 31.8.2009 spoločnosti DayCom Group, s.r.o. oznámil, že evidoval v čase postúpenia pohľadávok pohľadávku vo výške 444.223,95 eur voči postupcovi spôsobilú na započítanie. Toto oznámenie bolo spoločnosti Výskumný ústav riadenia hodnoty podniku a súdneho inžinierstva a.s. a spoločnosti DayCom Group, s.r.o. doručené dňa 7.9.2009. Následne žalovaný písomným oznámením zo dňa 9.9.2009, doručeným dňa 16.9.2009, spoločnosti DayCom Group, s.r.o. oznámil, že v čase postúpenia pohľadávok vo výške 444.223,95 eur evidoval voči postupcovi pohľadávku spôsobilú na započítanie vo výške 767.420,83 eur. Jednalo sa o nárok z titulu bezdôvodného obohatenia súvisiaci s plnením Zmluvy č. 8/2000/2006 o identifikovaní majetku. Žalovaný listom označeným ako „Jednostranný zápočet pohľadávky“ zo dňa 10.11.2009, doručeným spoločnosti DayCom Group, s.r.o. dňa 23.11.2009 jednostranne započítal vzájomne splatné peňažné pohľadávky v zmysle § 580 OZ a § 358 a nasl. ObZ v sume, v ktorej sa navzájom kryli, teda v celkovej sume 444.223,95 eur s DPH, z čoho vyplýva, že postupník VÚRHP neuhradil žalovanému pohľadávku v celkovej výške 447.796,45 eur, ktorú žalovaný započítal s pohľadávkou spoločnosti DayCom Group, s.r.o. vo výške 444.223,95 eur s DPH. V oznámení žalovaný zároveň uviedol, že rozdiel vo výške 3.572,50 eur v prospech žalovaného si spolu s ďalšou časťou pohľadávky uplatní voči postupcovi. 12. Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na vykonané dokazovanie nemal súd prvej inštancie pochybnosti o skutkových okolnostiach vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý žiaden z účastníkov ani nerozporoval. Vyššie uvedená korešpondencia nebola medzi stranami sporu sporná, pričom žalovaný nenamietal nesprávne účtovanú cenu diela a ani jednotlivé faktúry, na základe ktorých bol povinný platiť cenu diela. Spornou bola preto otázka platnosti započítania pohľadávok. Odvolací súd tak posudzoval namietaný rozsudok v rozsahu, v akom bol namietaný žalovaným v odvolaní, teda v rovine právneho posúdenia veci, konkrétne vo vzťahu k započítaciemu prejavu, pričom jeho posúdenie je zásadné pre rozhodnutie vo veci. 13. Postupca oznámil žalovanému prevod pohľadávky listom zo dňa 12.8.2009, doručeným mu dňa 19.8.2009. Listom zo dňa 31.8.2009 odpovedal žalovaný právnemu predchodcovi - DayCom Group, s.r.o. na oznam o postúpení, s uvedením existencie započítania schopnej pohľadávky voči prevedenej pohľadávke vo výške 444.223,95 eur, pričom doručenie tejto notifikácie postupcovi aj postupníkovi bolo uskutočnené dňa 7.9.2009, teda až po 19 dňoch. Následne, dňa 16.9.2009 bola postupníkovi doručená druhá notifikácia žalovaného zo dňa 9.9.2009, v ktorej žalovaný definoval započítania spôsobilú pohľadávku vo výške 767.420,83 eur ako pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré prijal právny predchodca postupníka. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovanému nič nebránilo, aby oznámenie o existencii pohľadávky vykonal obratom po doručení oznámenia o postúpení a nie až po 19 dňoch. Navyše, žalovaný disponoval všetkými potrebnými podkladmi pre splnenie uvedenej notifikačnej povinnosti, preto mu nič nebránilo vykonať toto oznámenie bezodkladne. 14. Podľa § 529 ods. 2 OZ dlžník môže použiť na započítanie voči postupníkovi aj svoje na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré mal voči postupcovi v čase, keď mu bolo oznámené alebo preukázané postúpenie pohľadávky (§ 526), ak ich oznámil bez zbytočného odkladu postupníkovi. Toto právo má dlžník aj v prípade, že jeho pohľadávky v čase oznámenia alebo preukázania postúpenia neboli ešte splatné. 15. Odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.8.2018, sp. zn. 2 Cdo 150/2017, v odôvodnení ktorého uviedol, že z časového určenia lehoty „bez zbytočného odkladu“ je potrebné vyvodiť, že ide o veľmi krátku lehotu, ktorou je mienené bezodkladné, nemeškajúce, bezprostredné či okamžité konanie smerujúce k splneniu povinnosti či k urobeniu právneho úkonu alebo iného prejavu vôle, pričom doba trvania lehoty bude závisieť od okolností konkrétneho prípadu. Pokiaľ osoba, ktorej je takáto lehota určená, bez zbytočného odkladu nekoná, bude mať zbytočný odklad (nedôvodná nečinnosť) pri príprave splnenia povinnosti či urobenia právneho úkonu, ktoré sú na túto lehotu viazané, ten dôsledok, že právne účinky spojené s dodržaním lehoty nenastanú. 16. V zmysle uvedeného nemožno preto súhlasiť s námietkou žalovaného, že ním vykonané započítanie spadalo do kategórie „bez zbytočného odkladu“, keď dňa 31.8.2009 reagoval na oznámenie o postúpení, ktoré mu bolo doručené dňa 19.8.2009, a teda mal za to, že reagoval bezodkladne v lehote 15 dní, a následne v lehote 23 dní od doručenia oznámenia upresnil existenciu pohľadávky čo do dôvodu a výšky. Odvolací súd má za to, že z okolností daného prípadu nevyplývajú žiadne prekážky, okolnosti, ktoré by bránili žalovanému oznámiť postupníkovi existenciu jeho pohľadávok voči postupcovi v lehote, ktorá by zodpovedala lehote „bez zbytočného odkladu“ v zmysle vyššie ustálenej judikatúry. 17. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový stav veci a v tomto smere vec i správne právne posúdil v zmysle zákonných ustanovení platných a účinných v čase vydania rozsudku. Odvolací súd je toho názoru, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie; neboli naplnené ním uvádzané odvolacie dôvody. V konaní sa súd prvej inštancie nedopustil vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie, a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. Obsah odvolania žalovaného nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť záverov odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom neobstojí ani obrana žalovaného založená na tvrdení, že spoločnosť žalovaného je jednou z najväčších spoločností v Slovenskej republike, ktorá vstupuje do množstva zmluvných vzťahov eviduje množstvo pohľadávok voči zmluvným subjektom, čo predstavuje značnú administratívnu náročnosť s ich evidenciou, vyhľadávaním a následným preverovaním, spoločnosť riadi kolektívny orgán - v roku 2009 to bolo päťčlenné predstavenstvo, za ktoré právne úkony podpisovali dvaja členovia predstavenstva, z ktorých jeden musel byť vždy predseda alebo podpredseda predstavenstva, a preto podľa názoru žalovaného nemožno porovnávať právnu a administratívnu náročnosť evidencie a preverovania pohľadávok, zložitosť organizačnej štruktúry a rozhodovacích procesov kolektívneho orgánu veľkej akciovej spoločnosti s postupmi malých podnikateľských subjektov, ktoré spravidla majú jednoduchý spôsob doručovania pošty, jednoduchú organizačnú štruktúru a za ktoré koná spravidla jeden konateľ. Odvolací súd považuje žalovaným uvádzané skutočnosti vo vzťahu k danému konaniu za irelevantné, navyše je v tejto súvislosti potrebné zdôrazniť, že v rámci konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 25Cb/223/2009, predmetom ktorého bola pohľadávka žalovaného - nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď žalovaný namietal, že mu spoločnosť VÚRHP ako právny predchodca žalobcu účtovala viac jednotkových položiek ako bola podľa zmluvy č. NDS/2000/2006 oprávnená, si žalovaný uplatnil predmetný nárok vo výške 767.420.83 eur, pričom z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 25Cb/223/2009 zo dňa 18.11.2013 a Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/2/2014 zo dňa 14.7.2015 vyplýva, že žalovaný mohol už dňa 15.07.2008 /po dodaní CD nosiča so správnym počtom položiek/ zistiť chybu spoločnosti VÚRHP, na základe ktorej bola povinná vrátiť žalovanému bezdôvodné obohatenie spočívajúce v rozdiele za plnenie za 32.380 položiek (40.433-8.053) vo výške 767.420,83 eur. Odvolací súd sa vzhľadom na uvedené stotožnil s názorom žalobcu uvedeným vo vyjadrení zo dňa 21.6.2017, a to, že nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že oznámenie o započítateľných pohľadávkach bolo pre neho právne a administratívne náročným úkonom, keďže už v tom čase si bol vedomý existencie a výšky započítateľných pohľadávok. 18. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, preto súd rozhodol správne, pokiaľ uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 77.621,- eur spolu s 0,025% úrokom z omeškania za každý deň omeškania zo sumy 75.888,- eur od 25.5.2008 do zaplatenia, zo sumy 1.733,09 eur od 14.6.2008 do zaplatenia a žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/95/2012-280 zo dňa 7.3.2017 podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil. 19. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 20. Podľa 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 21. Podľa 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 23. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).