Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/137/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213227816 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213227816.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: T. Y., L.. X.X.XXXX, J. Y. XX, J., zastúpeného: JUDr. Peter Schmidl, advokát, so sídlom Záhorácka 11/A, Malacky proti žalovanej: O. T., L.. X.XX.XXXX, J. Y. XX, J., zastúpenej: JUDr. Milena Štaudnerová, advokátka, so sídlom Karadžičova 8, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14.5.2015, č.k. 19C/244/2013-184, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje. Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je výlučným vlastníkom v podiele 1/1 nasledovných nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území G. J., obec J. - C.. Č.. G. J., okres J. W.: - bytu č. X na X. poschodí rodinného domu s prístavbou na Y. XX E. J., súpisné číslo XXXX, s podielom na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve domu XXXXXX/XXXXXX; - nebytového priestoru č. XX - L. X na X poschodí rodinného domu s prístavbou, súpisné číslo XXXX, s podielom na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve domu XXXXX/XXXXXX; - nebytového priestoru č. XX - L. X na X poschodí rodinného domu s prístavbou, súpisné číslo XXXX, s podielom na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve domu XXXXX/XXXXXX; - nebytového priestoru č. XX - L. X na X. poschodí rodinného domu s prístavbou súpisné číslo XXXX, s podielom na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve domu XXXXXX/XXXXXX, všetky vedené Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu na LV č. XXXX; - pozemku parc. registra "C" č. XXX/X o výmere 73 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria a pozemku parc. registra "C" č. XXX/X o výmere 44 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, oba pozemky vedené Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu na LV č. XXXX (výrok I.). Zároveň priznal žalobcovi voči žalovanej náhradu trov konania vo výške 100%, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 630, § 451 ods. 2 a § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že v konaní mal preukázané, že žalovaná (ako obdarovaná) výzvu na vrátenie daru s odôvodnením a popisom správania pociťovaného žalobcom (ako darcom) ako správania majúceho znaky hrubého porušenia dobrých mravov prevzala osobne, pričom po jej doručení prostredníctvom svojho právneho zástupcu oslovila žalobcu v úmysle vysťahovať sa z darovanej nehnuteľnosti za podmienky, že jej poskytne dvojizbový byt oproti vráteniu daru. Ďalej uviedol, že v konaní mal preukázané, že žalobca svoje právo na vrátenie daru uplatnil bezodkladne po tom, ako sa pre neho správanie žalovanej stalo neúnosným, t. j. potom, ako ho najprv verbálne vykazovala zo spoločného bytu, zo spoločnej spálne v januári 2013 a následne mu aj vyhadzovala jeho osobné veci až ho donútila odsťahovať sa z ich spoločného bytu. Zo svedeckých výpovedí mal za preukázané, že v období od roku 2012 do septembra 2013 sa začali vzájomné vzťahy medzi sporovými stranami zhoršovať, zo samotnej výpovede žalovanej mal preukázané, že po februári 2013 si sama povedala, že už má všetkého dosť a nemá zmysel jej vzťah so žalobcom riešiť. Konštatoval, že dôvody pre vrátenie daru uvedené v odvolaní daru boli potvrdené aj výpoveďou svedka O. D., ktorý uviedol, že bol osobne svedkom toho, že žalobcu zamkla bezdôvodne v byte, nemohol si prísť pre auto, ktoré mu priviezol. Z výpovede svedkyne I. Y. C.. mal preukázané, že žalovaná napadla jej brata v sprche, bola svedkom toho, že žalobcovi pred deťmi nadávala do smradľavých hajzlov, a že vozí cudzích parchantov do školy a nestará sa o svoju rodinu, svedkyni robila prieky, postavila jej pred dvere bicykel tak, že ráno, keď vychádzali von skoro na ňom spadli, znepríjemňovala svedkyni život aj tým, žalovaná zavolala bezdôvodne na svedkyňu políciu, že jej nedovolila ísť s dcérou k lekárovi, čo nebola pravda a pred policajtmi to napokon nepotvrdila, žalovaná sa neúctivo správala aj k rodičom svedkyne a žalobcu, videla, ako sa odmietala s nimi zdraviť. Rovnako z výpovede svedkyne I. Y.Á. st. matky žalobcu mal preukázané, že sa k nej správala neúctivo, dávala jej rohožky pred dvere, zamkýnala vchodové dvere, boty im dávala do dverí, stále zatvárala dvere; nikdy jej nepovedala, prečo to robí, pred nosom jej zatvárala dvere, vedela pritom, že sú doma, aj tak stále zapínala alarm, aj keď boli doma. Žalovaná raz polievala záhradu, svedkyňa chcela ísť von, požiadala ju, aby na chvíľu prestala, žalovaná odklonila vodu a povedala „choď ty stará krava“. Konanie žalovanej voči žalobcovi, jeho rodičom, sestre, teda osobám blízkym, aj pred ich spoločnými deťmi, bolo bezprostredným impulzom na to, aby si uvedomil, že toto správanie prekročilo hranice únosnosti a odvolal svoj dar voči žalovanej v čase, keď správanie žalovanej stále pretrvávalo, preto má súd za to, že nedošlo k premlčaniu práva na vrátenie daru v trojročnej premlčacej dobe a žalobe vyhovel v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia proti neúspešnej žalovanej. 3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e) a f) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietala, že súd prvej inštancie sa pri novom rozhodnutí vôbec neriadil pokynmi a právnym názorom odvolacieho súdu, rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, je zmätočné a nepreskúmateľné a súd prvej inštancie hodnotil dôkazy na základe ľubovôle. Poukázala na to, že neexistuje určujúci okamih posledného konania obdarovaného, ktorý by preukazoval zachovanie lehoty a údajný fyzický útok žalovanej žalobca vykonštruoval práve za účelom „chytenia“ lehoty na vrátenie daru, pritom neexistuje žiadny priamy dôkaz o tomto údajnom fyzickom útoku, len úvahy vo výpovediach svedkov a spochybniteľné lekárske potvrdenia získané od spriazneného lekára. Uviedla, že z obsahu súdneho spisu vyplýva, že správanie žalovanej, ktoré žalobca aj svedkovia vyhodnotili ako správanie porušujúce dobré mravy pochádza z obdobia viac ako 3 roky pred uplatnením vrátenia daru, teda je zrejmé, že žalobca lehotu na uplatnenie práva na vrátenie daru zmeškal. Tvrdila, že súd prvej inštancie konal v rozpore so základným princípom čl. 6 C.s.p., keďže sudca má dohliadnuť na rovnaké podmienky strán sporu. Uviedla, že v ďalšom sa pridŕža dôvodov, ktoré uviedla v odvolaní zo dňa 28.5.2015. Mala za to, že súd prvej inštancie zobral do úvahy všetky informácie smerujúce proti nej bez akéhokoľvek overenia ich pravdivosti, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukázala na to, že na pojednávaní navrhla vykonať ďalšie dokazovanie, ktorým by sa preukázala právne významná skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej, ktorú súd nevykonal. Má pochybnosť o objektívnosti lekárskych vyšetrení, nakoľko niektorí z ošetrujúcich lekárov sú v kamarátskom vzťahu so žalobcom. Ďalej uviedla, že navrhla žalobcovi zmier a vysporiadanie vzťahov dohodou, a to darovať nehnuteľnosti deťom. Uviedla, že sa vždy riadne starala o deti a spoločnú domácnosť, nie je si vedomá žiadneho pochybenia voči maloletým deťom, žalobcovi alebo členom jeho rodiny, ktoré by sa mohlo posudzovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, vždy sa snažila o dôsledné dodržiavanie zabehnutého denného režimu detí, potrpí si na poriadok v byte a snaží sa, aby sa deti zdravo stravovali, avšak žalobcu ju vo všetkých snahách nepodporoval, ale naopak, kupoval deťom stravu v rýchlom občerstvení v snahe urobiť jej naschvál, pričom situácie opísané v žalobe, cielene nafúkol a účelovo zdramatizoval, v ich partnerskom vzťahu boli všetky hádky a nedorozumenia vzájomné. Poukázala na to, že žalobca sa u psychológa a psychiatra lieči už viac ako 8 rokov, a nie posledné 2 roky, pričom aj ona je nútená v dôsledku správania sa členov rodiny žalobcu navštevovať poradňu. Tvrdila, že rodičia žalobcu ju nikdy neprijali do rodiny, vždy mali voči nej výhrady a denne jej to dávali najavo a je nepochopiteľné, že súd uveril všetkým klamstvám blízkych osôb žalobcu, z toho dôvodu žiadala, aby ich výpovede ako zaujatých osôb odvolací súd nezobral do úvahy. Uviedla, že nie je možné, aby ako subtílna osoba mohla fyzicky alebo psychicky ubližovať naraz štyrom dospelým osobám, ktorí ju nemali za nič a dávali jej to dlhé roky pocítiť. So žalobcom sa často hádali, kričala a v strese párkrát použila nevhodné slová, ale výhradne vtedy, keď ju žalobca s jeho rodičmi vyprovokovali, teda nie žalobca, ale ona je týranou osobou. Namietala, že súd v kontexte tvrdení žalobcu o jeho nepriaznivom zdravotnom stave neprihliadol na skutočnosť, že po celú dobu spolužitia žalobca podniká v oblasti stavebníctva a predajov vozidiel. Poukázala na to, že všetky situácie, ktoré opísali žalobca a svedkovia sa mali stať v čase viac ako tri roky pred doručením listiny o odvolaní daru žalovanej, teda lehotu na uplatnenie vrátenia daru zmeškal. Tiež poukázala na protirečenia vo výpovedi žalobcu, ktorí na jednej strane uviedol, že žalovaná ho vyháňala z bytu, no na druhej strane uviedol, že sa vyhrážala, že ak odíde zo spoločnej domácnosti, už neuvidí žalovanú ani deti. Konštatovala, že skutočne mala záujem predať nehnuteľnosť, avšak iba za účelom, aby spoločne ako rodina odišli od žalobcových rodičov a osamostatnili sa. Považovala za absurdné tvrdenie, že fyzicky napadla žalobcu, pričom žalobca ju cielene vyprovokoval a následne na neho kričala; mala za to, že sa žalobca týmto pripravoval na situáciu, ktorá by mohla obstáť ako dôvod na vrátenie daru. Na záver uviedla, že na poslednom pojednávaní nenavrhla nové dôkazy, z čoho ale nevyplýva, že netrvá na vykonaní dôkazov predtým navrhnutých. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril v podaní doručenom prvoinštančnému súdu dňa 2.2.2018,v ktorom uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou žalovanej, že súd prvej inštancie sa nezaoberal dôkazmi ňou navrhnutými, nakoľko väčšinu z nich vykonal, pričom vykonanie dôkazu - objektívnosť lekárskych vyšetrení žalobcu nepovažoval za hospodárne s tým, že nie je zrejmé, čo sa malo spochybňovaním správy štyroch navzájom neprepojených lekárov dokázať. Mal za to, že návrh žalovanej darovať nehnuteľnosti deťom nerieši situáciu, pričom snaha žalovanej o zmier prišla až na poslednom pojednávaní, dovtedy mala úmysel predať nehnuteľnosť, resp. ponechať ju žalobcovi za účelom, že tento jej kúpi byt. Úvahy žalovanej o „chytení“ lehoty sa podľa jeho názoru nezakladajú na pravde, nakoľko neúnosné správanie žalovanej voči žalobcovi a členom jeho rodiny vyústilo až napriekmi, fyzickým útokom a psychickému týraniu, čo bolo v konaní preukázané. Naopak, poukázal na to, že žalovaná nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by svoje správanie vyvrátila. Tvrdenia o tom, že sa snažila byť dobrou matkou, nepovažoval za relevantné v danom spore s poukazom na skutočnosť, že deti boli zverené otcovi a žalovaná si vyše dvoch rokov neplní vyživovaciu povinnosť voči deťom. Vo vzťahu k dôkazom poukázal na výpoveď žalovanej na poslednom pojednávaní, v rámci ktorej uviedla, že nemá ako preukázať, že sa skutočnosti uvádzané v žalobe nestali a nenavrhla nové dôkazy, na základe čoho mal za to, že nedisponuje žiadnymi dôkazmi, ktoré okolnosti uvádzané v žalobe popierajú. Uviedol, že odvolanie obsahovo nenapĺňa dôvody odvolania, nakoľko súd neznemožnil strane, aby uskutočňovala procesné práva, na dôkazy ako i vyjadrenia žalovanej sa i na poslednom pojednávaní dotazoval, ďalej strana neuviedla inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a tiež ustálil premlčaciu lehotu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. 5. Žalovaná reagovala podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 27.3.2018, v ktorom uviedla, že na pojednávaní riadne navrhla súdu vykonať dôkaz preskúmaním hodnovernosti lekárskych potvrdení s poukazom na to, že uvedené zdôraznila na pojednávaní ako aj v odvolaní nasledovne: „Neexistuje žiadny priamy dôkaz, žiadny svedok o tomto údajnom fyzickom útoku žalovanej; len úvahy vo výpovediach svedkov a spochybniteľné lekárske potvrdenia získané od spriazneného lekára“. Za absurdné považovala tvrdenia právneho zástupcu žalobcu, že nebola ochotná sa baviť, pokiaľ nehovorili o 120 000 eur, nakoľko aj on sa zúčastnil stretnutia, na ktorom požiadala žalobcu o prefinancovanie konkrétneho bytu v tejto cene, ktorý vyhovoval predovšetkým deťom, aby mali rovnaké podmienky ako doposiaľ, pričom ostatné byty neboli vyhovujúce. Trvala na tom, že fyzický útok žalobca vykonštruoval práve za účelom „chytenia“ lehoty na vrátenie daru, nakoľko je nemožné, aby osemdesiatkilový muž sa nechal zbiť päťdesiatkilovej žene. Zotrvala na tvrdení, že súd prvej inštancie sa neriadil pokynmi odvolacieho súdu a žalobca zmeškal lehotu na uplatnenie vrátenia daru. 6. Žalobca v písomnom podaní doručenom prvoinštančnému súdu dňa 27.4.2018 uviedol, že priamym dôkazom fyzického útoku žalovanej sú lekárske správy. Zároveň je zo spisu sp.zn. 59P/95/2013 zrejmé, že žalovaná podmieňovala opustenie rodinného domu ako i úpravu rodičovských práv a povinností poskytnutím bytu v hodnote 120 000 eur, neskôr 100 000 eur. Opätovne poukázal na neplnenie si vyživovacej povinnosti žalovanej voči deťom ako aj nehradenie nákladov na nehnuteľnosť. Zopakoval svoje tvrdenia ohľadom konania a správania žalovanej, ktoré považoval za rozporné s dobrými mravmi. 7. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou dňa 9.9.2013 domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v žalobe z dôvodu, že v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka odvolal darovanie týchto nehnuteľností žalovanej vzhľadom na hrubé porušovanie dobrých mravov voči nemu a jeho rodine. Konanie žalovanej charakterizoval ako konštantné a systematické znepríjemňovanie spolužitia, hrubo urážajúce, ponižujúce, so šikanóznymi praktikami, narúšajúce rodinné vzťahy, s citovým vydieraním a vyhrážaním. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 14.5.2015, č.k. 19C/244/2013-184, ktorým určil, že žalobca je výlučným vlastníkom špecifikovaných nehnuteľností a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením zo dňa 31.3.2017, č.k. 7Co/508/2015-260 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. a uložil prvoinštančnému súdu skúmať a posúdiť opodstatnenosť nároku žalobcu, opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení žaloby, vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. 8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil ( § 220 ods. 2 C.s.p.). 9. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p.). 10. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 11. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní (aj) s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovanej rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 12. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 14. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. 15. Odvolací súd v prejednávanej veci vo svojom zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že súd prvej inštancie správne posudzoval nárok žalobcu podľa § 630 Občianskeho zákonníka a uvedené ustanovenie aj správne vyložil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Uvedený výklad predmetného ustanovenia doplnil v tom smere, že ak je predmetom daru nehnuteľnosť a obdarovaný odmieta darcovi nehnuteľnosť dobrovoľne odovzdať a prepísať v katastri nehnuteľností (čo je aj daný prípad), potom musí darca podať na súde žalobu o určenie jeho vlastníckeho práva k daru, pretože až určovací výrok je podkladom pre ďalší zápis vlastníckeho práva darcu k daru do katastra nehnuteľností; je tu teda daný naliehavý právny záujem žalobcu (ako darcu) na takomto určení. Zároveň uviedol, že k zániku vlastníckeho práva obdarovaného k darovanej veci dochádza na základe dvoch právnych skutočností - kvalifikovaného porušenia dobrých mravov voči darcovi a členom jeho rodiny a jednostranného prejavu vôle darcu voči obdarovanému, ktorým sa darca domáha vrátenia daru. Konštatoval, že preukázanou a relevantne odôvodnenou skutočnosťou v spore bol jednostranný prejav vôle žalobcu voči žalovanej, ktorým sa domáha vrátenia daru. 16. V prejednávanej veci bolo potrebné vzhľadom na vyššie uvedené vyriešiť otázku porušovania dobrých mravov zo strany žalovanej ako i posúdiť námietku premlčania vznesenú žalovanou. 17. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní preukázal dôvody na vrátenie daru, ktoré spočívali v správaní a konaní žalovanej charakterizovanom ako sústavné porušovanie dobrých mravov (a to voči žalobcovi ako aj členom jeho rodiny), ktoré dospelo do štádia, kedy toto správanie možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťahy medzi sporovými stranami sa postupne v priebehu ich spolužitia zhoršovali a ich partnerský vzťah bolo možné časom charakterizovať ako problematický a v dôsledku vzájomných nezhôd ako nie fungujúci z hľadiska komunikácie, v dôsledku čoho dochádzalo k vzájomným nedorozumeniam. V takýchto prípadoch je však potrebné rozlíšiť, či ide o nezhody, ktorých dôsledkom sú bežné konfliktné prejavy, alebo či správanie jednej zo strán (v tomto prípade obdarovanej) presahuje túto bežnú úroveň do takej miery, že ním dochádza k porušovaniu dobrých mravov vo vzťahu k druhej strane, prípadne jej blízkym osobám. Je zrejmé, že všetky dôvody, ktoré žalobca podrobne špecifikoval v písomnom odvolaní daru, neboli v spore jednoznačne preukázané, t.j. každý jeden uvedený dôvod osobitne. Nemožno však opomenúť skutočnosť, že dôvody, ktoré boli významné z hľadiska posúdenia konania žalovanej ako hrubo porušujúceho dobré mravy, boli vykonaným dokazovaním zistené, a to svedeckými výpoveďami. Nie je totiž podstatné, či sa v konaní preukážu všetky dôvody uvádzané v jednostrannom úkone darcu (odvolanie daru), ale iba, a predovšetkým tie, ktoré možno vyhodnotiť ako také, ktoré odôvodňujú vrátenie daru. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie pri vyhodnotení a posúdení správania a konania žalovanej vychádzal predovšetkým zo svedeckých výpovedí osôb, ktoré potvrdzovali tvrdenia žalobcu (Róberta Stanka, Jany Horváthovej ml., Jany Horváthovej st.), pričom išlo o osoby, ktoré boli priamymi svedkami opísaných udalostí. Zároveň je zrejmé, že nevzal do úvahy dôkazy, predovšetkým svedecké výpovede, ktoré boli vykonané na návrh žalovanej. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že išlo o dôkazy, ktoré nevyvracali tvrdenia žalobcu (išlo o osoby, ktoré neboli priamymi svedkami situácií bežného spolužitia strán sporu) a zároveň ani nepotvrdzovali, že správanie žalobcu alebo jeho blízkych osôb bolo také, ktoré by mohlo nejakým spôsobom vyvolávať neprimerané reakcie žalovanej, prípadne negatívne pôsobiť na žalovanú tak ako to naznačovala. Obdobie, v rámci ktorého dochádzalo k svedkami potvrdenému konaniu žalovanej pritom bolo časovo ohraničené na obdobie roku 2012 a 2013, a to jednak žalobcom a tiež uvedenými svedkami. Možno zároveň súhlasiť, že opísané sústavné konanie žalovanej nadobudlo za také dlhé časové obdobie znaky hrubého porušenia dobrých mravov, ktoré sa stalo pre žalobcu neúnosným a následne, v priebehu sporu, spôsobilo situáciu, že došlo k odsťahovaniu sa žalobcu zo spoločnej domácnosti (neskôr aj ich spoločných detí). Z takto zisteného skutkového stavu potom možno tiež vyvodiť, že k premlčaniu práva žalobcu na uplatnenie vrátenia daru nedošlo (k zaslaniu písomného odvolania daru došlo dňa 5.9.2013 a žaloba bola podaná dňa 9.9.2013). 18. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, odvolací súd konštatuje, že z podaného odvolania jasne nevyplýva, o aké navrhované dôkazy malo ísť a možno sa iba domnievať, že sa mali týkať lekárskych správ predložených žalobcom. Odvolací súd však dáva do pozornosti, že k tvrdenému napadnutiu žalobcu žalovanou malo dôjsť až dňa 25.5.2014, t.j. až po odvolaní daru žalobcom. Táto skutočnosť potom z hľadiska posúdenia nároku žalobcu nebola vôbec relevantná, preto súd prvej inštancie sa ňou (správne) pri rozhodovaní ani nezaoberal. Naviac, podľa názoru odvolacieho súdu nebol zo strany žalovanej návrh na vykonanie dôkazu kvalifikovaným spôsobom pred súdom uplatnený. Samotné tvrdenie, že spochybňuje pravdivosť lekárskych správ nemožno považovať za návrh na vykonanie dôkazu. 19. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 20. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 396 ods. 2 C.s.p. , a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).