Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/4/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214204978 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1214204978.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová v právnej veci žalobcu: D. D., F.. XX.XX.XXXX, T. Š. XXXX/XX, U., zastúpeného splnomocnencom občanom Ing. Ján Jesenský, bytom Nemocničná 34, Humenné, proti žalovanému: CARLOG, s.r.o., so sídlom Hraničná 18, Bratislava, IČO: 36 285 234, právne zastúpenému LEGART s.r.o., Nitrianska 3, Bratislava, o zaplatenie ušlej mzdy v sume 530,- € s príslušenstvom, zaplatenia stravného, zaplatenie adekvátnej časti dovolenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 19Cpr/3/2014-205, zo dňa 27.10.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi ušlú mzdu vo výške 530,- eur mesačne vrátane 9% ročného úroku z omeškania počnúc dňom 05.10.2011 do doby umožnenia výkonu dojednanej práce, vrátane zaplatenia stravného vo výške 4,- eur za každý pracovný deň počnúc dňom 05.10.2011 do doby umožnenia výkonu dojednanej práce, vrátane preplatenia adekvátnej časti dovolenky za obdobie od 05.10.2011 brutto s úrokom z omeškania 9% ročne od 05.10.2011 do doby, kedy žalovaný umožní žalobcovi pracovať. Adekvátnu časť dovolenky žiadal žalobca preplatiť iba za rok 2012, 2013, 2014, 2015 a v roku 2016 do času, odkedy mu zamestnávateľ umožní pracovať, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie zároveň priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v plnej výške. Žalobca si uplatňoval nároky z pracovného pomeru v zmysle pracovnej zmluvy uzavretej so žalovaným dňa 13.02.2011, na základe ktorej vykonával žalobca prácu vodiča a mechanika nákladného motorového vozidla. Žalovaný mu vyplácal dojednanú mzdu až do 05.10.2011, kedy skončil žalobca svoju práceneschopnosť, odo dňa, ktorého mu žalovaný neprideľoval prácu. Žalobca žalovaného písomnými žiadosťami zo dňa 29.01.2012 a 18.03.2012 vyzval o pridelenie práce, na čo žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval napriek tomu, že ho upozornil na to, že ak nebude reagovať kladne na jeho žiadosti o pridelenie práce a zaplatenie mu prináležiacej mzdy od 05.10.2011, bude nútený sa domáhať svojho práva súdnou cestou. Argumentoval, že nakoľko nebol zo strany zamestnávateľa žiadnym relevantným spôsobom oboznámený s pracovným poriadkom, v ktorom by bol oboznámený s tým, ako má postupovať v prípade ukončenia práceneschopnosti, nebol preto povinný dostaviť sa dňa 05.10.2011 do sídla zamestnávateľa na Miletičovej 1 v Bratislave a ani nebol povinný žiadať pridelenie práce po skončení práceneschopnosti. Považuje za nezákonné vyvodiť voči nemu sankciu v podobe okamžitého skončenia pracovného pomeru za to, že po 05.10.2011 nevykonával dojednanú prácu v sídle žalovaného. 2. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú a nárok tak, ako bol uplatnený žalobcom odmieta. Uviedol, že žalobca neoznámil žalovanému ako zamestnávateľovi skončenie práceneschopnosti trvajúcej od 25.07.2011 do 04.10.2011, čo by umožnilo žalovanému prideľovať žalobcovi prácu počnúc dňom 05.10.2011. Žalovaný obdržal potvrdenie o ukončení dočasnej pracovnej neschopnosti až dňa 13.10.2011, preto vyhodnotil túto skutočnosť tak, že neprítomnosť žalobcu v práci považoval za neospravedlnenú absenciu, ktorú vzhľadom na jej dĺžku trvania považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Listom zo dňa 14.10.2011 ukončil so žalovaným pracovný pomer okamžite. Žalovaný si zásielku osobne prevzal dňa 24.10.2011. Ku skončeniu pracovného pomeru došlo dňom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi, t. j. dňa 24.10.2011. Ďalej uviedol, že žalobca skončenie pracovného pomeru nenapadol v zákonom stanovenej lehote žalobou na súde v zmysle § 77 Zákonníka práce, preto sa v danom prípade súd už nemôže zaoberať otázkou platnosti skončenia pracovného pomeru a to ani ako predbežnou otázkou a pracovný pomer žalobcu skončil dňa 24.10.2011, aj keby išlo o neplatné skončenie pracovného pomeru. 3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu veci ustáleného dokazovaním, ktorým zistil, že pracovný pomer žalobcu podľa pracovnej zmluvy bol uzavretý od 13.02.2011 s miestom výkonu práce ako je uvedené v pracovnej zmluve v sídle zamestnávateľa na činnosť v rámci vnútroštátnej a medzinárodnej nákladnej cestnej dopravy podľa pokynov zamestnávateľa. Žalobca nikdy nebol prevedený na výkon práce k inému zamestnávateľovi do Belgicka. Žalobca vykonával prácu od počiatku vzniku pracovného pomeru výlučne pre žalovaného, pričom keďže ide o výkon práce v medzinárodnej nákladnej doprave, táto sa vykonávala tam, kde sa vozidlá práve nachádzali, najmä v Belgicku, avšak vždy pre zamestnávateľa, ktorým bol žalovaný. Rovnako mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca po ukončení práceneschopnosti dňa 04.10.2011 zaslal ukončenie pracovnej neschopnosti zamestnávateľovi poštou, tento ju prevzal dňa 13.10.2011, z čoho vyplýva, že práceschopnosť neoznámil zamestnávateľovi ani dňa 04.10.2011, kedy mu bolo lekárom vydané ukončenie práceneschopnosti, a ani 05.10.2011, keď už bol práceschopný a mal nastúpiť do práce. Pokiaľ si teda žalobca uplatnil v konaní zaplatenie mzdy za obdobie od 05.10.2011, nárok na vyplatenie mzdy mu nevznikol, lebo nevykonával pre zamestnávateľa žiadnu prácu, za ktorú by mu vznikol nárok na jej zaplatenie, rovnako mu nevznikol nárok na stravné a dovolenku. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. 4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že v súvislosti s riadnym oznámením ukončenia práceneschopnosti je právne relevantný dátum, od ktorého je zamestnanec práceschopný. Od toho dňa je zamestnanec povinný buď nastúpiť riadne do práce, alebo v prípade iných okolností, resp. prekážok, ktoré sa vyskytnú na jeho strane, je povinný ich oznámiť zamestnávateľovi v ten istý deň. Žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že si túto svoju oznamovaciu povinnosť voči zamestnávateľovi splnil. Z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti č. K521020 je evidentné, že žalobca bol práce schopný od 05.10.2011, túto skutočnosť zamestnávateľovi neoznámil, nenastúpil do práce, neoznámil zamestnávateľovi ani dôvod nenastúpenia a podľa vlastného vyjadrenia konal vo veci tak, že zamestnávateľovi zaslal ukončenie práceneschopnosti, z ktorej sa dozvedel zamestnávateľ o ukončení jeho práceneschopnosti až dňa 13.10.2011. Následne zamestnávateľovi dňa 31.10.2011 doručil lekársku správu zo dňa 13.10.2011 o tom, že nemôže vykonávať prácu mechanika, a teda v čase, keď už bol zo strany zamestnávateľa okamžite skončený pracovný pomer so žalobcom, preto na strane zamestnávateľa nebol dôvod riešiť jeho iné pracovné zaradenie. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalobca spochybňoval doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 24.10.2011 a tvrdil, že si zásielku neprečítal, lebo ako odosielateľ na obálke nebola pečiatka spoločnosti Carlog, uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie nemalo žiaden relevantný dopad na skutočnosť, že žalobca si zásielku osobne prevzal dňa 24.10.2011 a týmto dňom aj nastali účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru, lebo uvedená písomnosť bola na obálke riadne označená. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Žalobca žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu zmenil a vyhovel žalobnému návrhu alebo prvoinštančný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania žalobca namieta záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že si splnil včas oznamovaciu povinnosť voči zamestnávateľovi pri ukončení práceneschopnosti od 25.07.2011 do 04.10.2011. Tvrdil, že po ukončení druhej práceneschopnosti taktiež z dôvodu následkov pracovného úrazu z 21.02.2011 trvajúcej od 25.07.2011 do 04.10.2011 svoju práceneschopnosť trvajúcu do 04.10.2011 oznámil telefonicky dňa 05.10.2011, a teda včas žalovanému, belgickej firme a konateľke žalovaného pani U. I. R., ktorá mu povedala, že má čakať na turnusové auto, ktorým ho dopravia na miesto výkonu práce v areály firmy Hertens v Belgicku. Tieto skutočnosti sú uvedené aj v napadnutom rozsudku v časti týkajúcej sa výsluchu žalobcu. V tejto súvislosti poukázal žalobca na to, že jeho tvrdenie o tom, že včas oznámil konateľke žalovaného ukončenie práceneschopnosti, mal možnosť žalovaný vyvrátiť v prípade, ak s ním nesúhlasil, a to tak, že mal požiadať súd o predvolanie P. žalovaného ako svedka, aby v rámci svojej svedeckej výpovede vyvrátila uvedené tvrdenia žalobcu. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca si nesplnil včas oznamovaciu povinnosť voči žalovanému, je teda podľa názoru žalobcu ničím nepodložené. Žalobca ďalej rovnako ako v prvoinštančnom konaní spochybňuje doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko zásielka, ktorú prevzal dňa 24.10.2011, bola odoslaná spoločnosťou Hertens a nie žalovaným ako jeho zamestnávateľom. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie sa absolútne právne nevysporiadal s uvedeným dôkazom - doručenkou, ktorá dokazuje, že žalovaný nebol odosielateľom tejto listovej zásielky zo dňa 14.10.2011. Rovnako spochybňuje žalobca aj označenie zásielky „skončenie PP“, ktoré považuje za sfalšovaný dôkaz, nakoľko bolo toto označenie podľa jeho názoru dodatočne dopísané na doručenku a okrem iného ide o nezrozumiteľnú poznámku. Žalobca v odvolaní poukazuje tiež na zápisnicu z pojednávania zo dňa 28.01.2016, kde o skutočnosti, kedy žalobca prevzal list žalovaného zo dňa 14.10.2011 o okamžitom skončení pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou dňa 13.02.2011 súd uviedol, že žalovaný a aj žalobca zhodne na pojednávaní dňa 28.01.2016 do súdnej zápisnice uviedli, že žalobca prevzal list žalovaného až dňa 24.10.2014. Žalobca namieta, že s uvedenou relevantnou skutočnosťou sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal a ani ju neuviedol v napadnutom rozhodnutí napriek tomu, že podľa názoru žalobcu uvedené jednoznačne dokazuje, že žalobca prevzal list až dňa 24.10.2014. Súd prvej inštancie teda dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu posúdeniu veci. Žalobca vzhľadom na takto zistenú skutočnosť, že dňa 24.10.2014 prevzal list žalovaného zo dňa 14.10.2011 o okamžitom skončení pracovného pomeru a nepodal na súd návrh na neplatnosť skončenia pracovného pomeru v dvojmesačnej prekluzívnej lehote, má za to, že došlo teda k právoplatnému skončeniu pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 13.02.2011 žalobcu u žalovaného dňom 24.10.2014. V odvolaní žalobca poukázal tiež na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa v rozhodnutí nestotožnil ani s právnym názorom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, že písomnosti podľa § 38 Zákonníka práce doručuje zamestnancovi zamestnávateľ. Žalobca okrem uvedeného napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznaných trov konania žalovanému, kedy súd prvej inštancie mal zohľadniť všetky okolnosti prípadu a nepriaznivú situáciu žalobcu spôsobenú jeho zdravotným stavom na jednej strane a na druhej strane možnosti a postavenie žalovaného a nepriznať z dôvodov osobitného zreteľa trovy konania žalovanému. Žalobca v odvolaní poukazuje tiež na skutočnosť z jeho pohľadu relevantnú, že pracovná zmluva zo dňa 13.02.2011 neumožňovala žalobcovi vykonávať prácu mechanika nákladného motorového vozidla mimo sídla žalovaného. Ak teda následne vykonával žalobca prácu mechanika v Belgicku a za túto prácu mu žalovaný platil mesačnú mzdu, z uvedeného žalobca vyvodzuje, že medzi ním a žalovaným došlo k vzniku pracovného pomeru konkludentným spôsobom dňa 14.02.2011 na pracovnú pozíciu mechanik nákladných vozidiel s miestom výkonu práce v Belgicku. Vo vzťahu k tomuto pracovnému pomeru žalobca ani žalovaný v konaní netvrdili ani nedoložili dôkaz o právnom úkone, ktorým by bol ukončený tento pracovný pomer u žalovaného. Na základe uvedeného je nevyvrátiteľné podľa názoru žalobcu, že pracovný pomer žalobu u žalovaného na pracovnej pozícii mechanik nákladných motorových vozidiel s miestom výkonu práce v areály v Belgicku trvá nepretržite od 14.02.2011 a za túto prácu aj keď ju odmieta žalovaný prideľovať, má žalobca nárok na mesačnú mzdu vo výške 530,- eur brutto. 6. Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že právny názor súdu prvej inštancie ako aj jeho záver, považuje za správny, v súlade so zisteným skutkovým stavom. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie vykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. K odvolacej námietke žalobcu, že si splnil svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému a svoju práceschopnosť oznámil telefonicky konateľke žalovaného, žalovaný uvádza, že žalobca v súdnom konaní nepreukázal, že zamestnávateľa včas oboznámil s dôvodmi jeho neprítomnosti v práci, t. j. ohľadom tohto tvrdenia neuniesol dôkazné bremeno. Okrem toho žalovaný podotkol, že skutočnosť, že k oznámeniu nedošlo, je negatívnou skutočnosťou, ktorá sa nepreukazuje. Námietku žalobcu, v rámci ktorej spochybňuje doručenie zásielky o okamžitom skončení pracovného pomeru, nakoľko nebola zásielka odoslaná zamestnávateľom, resp. označená pečiatkou Carlog, s čím sa súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu nevysporiadal v rozhodnutí, považuje žalovaný za bezpredmetnú, nakoľko z uvedeného hľadiska nie je podstatná skutočnosť označenej osoby ako odosielateľa na doručenke okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale je podstatné to, že žalobca uvedenú zásielku prevzal, a to dňa 24.10.2011. Prevzatie zásielky žalobca opakovane v konaní potvrdil. Žalovaný teda s postupom a záverom súdu prvej inštancie súhlasí a tento považujeme za právne správny, nakoľko osoba uvedená na obálke nemá žiadny právny význam. Žalobca ďalej poukázal na pochybenie súdu prvej inštancie tým, že súd prvej inštancie sa absolútne právne nevysporiadal s relevantnou skutočnosťou, že v zápisnici o pojednávaní zo dňa 28.01.2016 súd uviedol ako dátum prevzatia listu o okamžitom skončení pracovného pomeru nie dátum 24.10.2011 ale 24.10.2014. S uvedeným tvrdením žalobcu žalovaný nesúhlasí, nakoľko uvedenú skutočnosť nepovažuje za pochybenie súdu, ale za pisársku chybu. Z vykonaného dokazovania bolo listinnými dôkazmi preukázané, že zásielka s okamžitým skončením pracovného pomeru bola žalobcovi riadne doručená dňa 24.10.2011. Ostatné skutočnosti, na ktoré žalobca poukazuje, a ktorým sa venuje v odvolaní, považuje žalovaný za bezpredmetné. nakoľko tieto nie sú predmetom uvedeného súdneho sporu. Odvolanie žalobcu považuje žalovaný v celom rozsahu za bezdôvodné, pridržiava sa všetkých svojich písomných ako aj ústnych prednesov doposiaľ vykonaných a navrhuje rozsudok v celom rozsahu potvrdiť a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania, vrátane trov právneho zastúpenia žalovaného. 7. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v celom rozsahu trvá na svojom odvolaní a jeho doplnení. Vyjadrenie žalovaného považuje za nedôvodné, v rozpore s dôkazmi v súdnom spise, ktoré naviac je v rozpore s predchádzajúcimi ústnymi tvrdeniami žalovaného. Ďalej poukázal opäť na skutočnosť, že pracovná zmluva zo dňa 13.02.2011 vylučovala výkon práce žalobcu ako mechanika nákladných motorových vozidiel mimo tohto sídla, teda neumožňovala v žiadnom prípade výkon tejto práce v zahraničí. Žalobca však nikdy nevykonával činnosť mechanika nákladných motorových vozidiel v dojednanom mieste výkonu práce na ul. Miletičovej č. l v Bratislave a ani na území Slovenskej republiky. Táto skutočnosť nebola medzi žalobcom a žalovaným sporná. Žalobca vykonával prácu mechanika nákladných motorových vozidiel v areáli belgickej firmy v Belgicku od 14.02.2011 na základe pokynov žalovaného a za túto prácu mu žalovaný platil 530.- eur mesačne. Túto prácu s miestom výkonu v Belgicku nemohol žalobca vykonávať na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.02.2011, kde dojednaným miestom výkonu práce bola ul. Miletičova 1, Bratislava, ale na základe inej pracovnej zmluvy a to zo dňa 14.02.2011, ktorá bola uzatvorená konkludentným spôsobom za mzdu 530.- eur mesačne s dojednaným miestom výkonu práce v Belgicku počnúc dňom 14.02.2011 a tento pracovný pomer podľa názoru žalobcu naďalej trvá. Zásielku od belgickej spoločnosti, ktorú prevzal dňa 24.10.2011, zahodil bez otvorenia. Žalobca je toho názoru, že aj keby hypoteticky táto listová zásielka od absolútne irelevantnej belgickej firmy obsahovala list žalovaného zo dňa 14.10.2011 o okamžitom skončení pracovného pomeru, z dôvodu, že ju žalobca zahodil bez otvorenia a oboznámenia sa s jej obsahom, nie je možné uvedené vykladať tak, že z tohto prevzatia vyplývajú dôsledky prevzatia písomnosti podľa § 38 Zákonníka práce o doručovaní písomnosti vzťahujúcej sa na vznik, zmenu alebo zánik pracovného pomeru, lebo tieto písomnosti zasiela zamestnávateľ ( a nie tretia irelevantná osoba ) zamestnancovi doporučene poštou s poznámkou „do vlastných rúk“. Na doručenke listu od belgickej firmy (nie od zamestnávateľa) nebola poznámka do vlastných rúk, ako to vyžaduje § 38 Zákonníka práce. Žalobca okrem uvedeného rozporuje tvrdenie žalovaného, že súdu predložil originál doručenky listu prevzatého žalobcom dňa 24.10.2011. Žalovaný predložil súdu len originál podacieho lístka bez úradného prekladu. Z doručenky by bolo preukázané, že na originály nie je poznámka „Skončenie PP“. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že v listovej zásielke od belgickej firmy, ktorú prevzal žalobca dňa 24.11.2011, bol list žalovaného zo dňa 14.10.2011 a to okamžité skončenie pracovného pomeru z pracovnej zmluvy z 13.02.2011. 8. V duplike žalovaný opäť uviedol, že tvrdenia žalobcu týkajúce sa pracovnej pozície a miesta výkonu práce sú bezpredmetné, nakoľko tieto skutočnosti nie sú predmetom uvedeného súdneho sporu a nemajú žiadny vplyv na riešený predmet sporu. Nesúhlasí s vyjadrením žalobcu, že pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy je platný dodnes, nakoľko sám žalobca uvádza skutočnosť, ktorú ani raz nespochybnil, že dňa 24.10.2014 osobne prevzal list žalovaného o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 14.10.2011. V zmysle uvedeného má žalovaný za to, že sú splnené všetky podmienky pre platnosť skončenia pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca priznal osobné prevzatie zásielky, t. j. zásielku sám prevzal a potvrdil prevzatie vlastnoručným podpisom na doručenke. V zmysle uvedeného je teda naplnená podstata doručovania do „vlastných rúk". Zároveň skutočnosť ako žalobca s uvedenou zásielkou, v ktorej sa nachádzalo okamžité skončenie pracovného pomeru, naložil nie je podstatná pre právne posúdenie predmetu sporu. Rovnako skutočnosť, že ako odosielateľ nebol uvedený žalovaný na doručenke nie je vôbec podstatná. Žalovaný na pojednávaní dňa 27.01.2016 súdu preukázal originál podacieho lístka spolu s jeho fotokópiou, ktorú uložil do súdneho spisu. Žalobcove tvrdenia považuje za bezpredmetné a irelevantné v celom rozsahu, nakoľko nepoprel osobné prevzatie doručovanej zásielky a uvádza jej prevzatie a zahodenie do koša. 9. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP ). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 12. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje už len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní. 13. Z hľadiska skutkového stavu bolo v prejednávanej veci zistené, že žalobca vykonával prácu pre žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.02.2011 s miestom výkonu práce v sídle zamestnávateľa ako vodič - mechanik nákladného motorového vozidla v rámci medzinárodnej nákladnej doprave a podľa pokynov zamestnávateľa najmä v Belgicku. Žalovaný bol práceneschopný od 25.07.2011 do 04.10.2011. Oznámenie o ukončení práceneschopnosti zaslal žalovanému poštou, ktorý ju prevzal dňa 13.10.2011. Nakoľko žalobca neinformoval žalovaného o ukončení svojej práceneschopnosti včas, resp. nenastúpil do práce riadne alebo neoznámil zamestnávateľovi prekážky v práci na jeho strane, žalovaný evidoval žalobcovi od 05.10.2011 neospravedlnenú absenciu v trvaní 8 dní, z dôvodu ktorého v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce okamžite skončil so žalobcom pracovný pomer. Zásielku s okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 14.10.2011 si žalovaný prevzal dňa 24.10.2011, avšak nakoľko nebola označená zamestnávateľom ako odosielateľom, s jej obsahom sa neoboznámil a zahodil zásielku. Z uvedeného dôvodu pri uplatňovaní mzdových nárokov vychádzal žalobca z predpokladu, že pracovný pomer naďalej trvá. Žalovaný tvrdil, že pracovný pomer skončil ku dňu 24.10.2011, pričom právny úkon zamestnávateľa, ktorý si žalobca prevzal dňa 24.10.2011, nebol z dôvodu námietky neplatnosti právneho úkonu napadnutý žalobou na súde v zmysle § 77 Zákonníka práce. 14. Odvolací súd poznamenáva, že v pracovnoprávnych vzťahoch platí, že ak chce zamestnávateľ alebo zamestnanec, aby nenastali právne účinky vyplývajúce z rozviazania pracovného pomeru, musí v lehote dvoch mesiacov podať na súde žalobu, o určenie, že právny úkon smerujúci k rozviazaniu pracovného pomeru je neplatný. V prípade, že nebola takáto žaloba podaná, skončí pracovný pomer medzi jeho účastníkmi podľa tohto právneho úkonu i keby objektívne šlo o neplatné rozviazanie pracovného pomeru, pretože po uplynutí, dvojmesačnej lehoty sa súd už nemôže posúdením otázky platnosti i rozviazania pracovného pomeru zaoberať a to ani ako otázkou predbežnou. 15. Prejednávanú vec je teda potrebné posudzovať s ohľadom na to, žalovaný rozviazal so žalobcom pracovný pomer listom zo dňa 14.10.2011, ktorý žalobca prevzal dňa 24.10.2011. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru nebola žalobcom napadnutá žalobou na súde. V posudzovanej veci sa súd prvej inštancie preto ani nezaoberal otázkou neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. 16. Súd by teoreticky neplatnosť skončenia pracovného pomeru mohol skúmať len v takom prípade, ak by zásielka o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 14.10.2011 nebola žalobcovi doručená zákonným spôsobom, čo by malo za následok, že dvojmesačná prekluzívna lehota v zmysel § 77 Zákonníka práce by nezačala plynúť a žalobca by stále mohol napadnúť neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobou na súde. Z vykonaného dokazovania je však zrejmé, že žalobca prevzal zásielku dňa 24.10.2011, čo potvrdil vlastnoručným podpisom na doručenke. Odvolacia námietka žalobcu, že zásielka nebola doručovaná do vlastných rúk, je nedôvodná, nakoľko pri absencii poznámky „do vlastných rúk“ tento nedostatok možno zahojiť tým, že druhá strana prevezme zásielku (Najvyšší súd SR sp. zn, 3Cdo 218/2007 z 13.10.2008). Rovnako je irelevantné, že na doručenke je označený ako odosielateľ belgická spoločnosť Hertsens, ktorá nebola zamestnávateľom žalobcu. Z podacieho lístka z 19.10.2011 založeného v súdnom spise, je ako odosielateľ uvedený CARLOG s.r.o. (žalovaný) vo vzťahu k predmetnej zásielke doručovanej žalobcovi dňa 24.10.2011. Podstatné je, že žalobca zásielku prevzal a došlo tak k zákonnému doručeniu a ukončeniu pracovného pomeru ku dňu 24.10.2011. Súd prvej inštancie vyvodil záver, že ak aj žalobca tvrdí, že si zásielku neprečítal, lebo ako odosielateľ na obálke nebola pečiatka spoločnosti Carlog, uvedené nemá žiaden relevantný dopad na skutočnosť, že žalobca si zásielku osobne prevzal dňa 24.10.2011 a týmto dňom aj nastali účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru, lebo uvedená písomnosť bola na obálke riadne označená. Odvolací súd sa stotožňuje s uvedeným záverom súdu prvej inštancie, nakoľko žalobca osobne prevzal zásielku dňa 24.10.2011, čo má súd za preukázané doručenkou s podpisom žalobcu založenou v súdnom spise a v spojení s podacím lístkom je preukázaná skutočnosť, že zásielku podával zamestnávateľ - žalovaný. Námietka žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že tak ako žalovaný aj žalobca zhodne uviedli na pojednávaní dňa 28.01.2016, že zásielku zo dňa 14.10.2011 o okamžitom skončení pracovného pomeru si žalobca prevzal až dňa 24.10.2014 (a nie 24.10.2011) je nedôvodná a odvolaciemu súdu sa javí ako účelové tvrdenie žalobcu, nakoľko je evidentné, že išlo o pisársku chybu vo vzťahu k tejto skutočnosti, ktorá nebola dovtedy takto preukázaná v konaní. Naopak, v spise je doručenka, z ktorej je evidentné prevzatie spornej zásielky dňa 24.10.2011. 17. Súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko žalobca si v konaní uplatňoval mzdové nároky od 05.10.2011 z pracovného pomeru, ktorý platne skončil ku dňu 24.10.2011, odkedy mu nevznikol nárok na pridelenie práce ani náhradu mzdy. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že po skončení jeho práceneschopnosti oznámil túto skutočnosť bezodkladne zamestnávateľovi, ani nenastúpil riadne do práce, neoznámil dôvod nenastúpenia do práce, a teda reálne nevykonával prácu, ktorú by mu zamestnávateľ pridelil. Pre posúdenie dôvodnosti nároku v spore o zaplatenie mzdy je rozhodujúce, či boli splnené predpoklady pre vznik nároku na mzdu. Z pracovnoprávneho hľadiska platí zásada, že mzda sa poskytuje až vtedy, keď je práca zo strany zamestnanca už vykonaná. Žalobca reálne nevykonával v danom rozhodnom čase prácu pre zamestnávateľa, neospravedlnil včas svoju absenciu v práci, žalovaný s ním platne rozviazal pracovný pomer ku dňu 24.10.2011 a preto mu nevznikol nárok na náhradu mzdy a mzdové nároky za nevyčerpanú dovolenku a stravné tak, ako si ich uplatnil v žalobe. K odvolacej námietke žalobcu, že si splnil včas oznamovaciu povinnosť voči žalovanému a informoval ho telefonicky o ukončení jeho pracovnej neschopnosti, odvolací súd uvádza, že uvedené tvrdenie žalobcu je ničím nepodložené, a naopak, žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 25.05.2015 (č.l. 54) uviedol, že neodkladne, t.j. 04.10.2011 neoznámil zamestnávateľovi, že ukončil práceneschopnosť, ale zaslal zamestnávateľovi ukončenie práceneschopnosti poštou, ktorý ju obdržal dňa 13.10.2011. Tvrdenie žalobcu v odvolaní je preto v rozpore s jeho predchádzajúcim tvrdením a námietku v tomto smere odvolací súd neakceptuje. 18. Žalobca napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie taktiež v časti priznaných trov konania žalovanému. Namieta, že súd prvej inštancie mal zohľadniť všetky okolnosti prípadu a nepriaznivú situáciu žalobcu spôsobenú jeho zdravotným stavom na jednej strane a na druhej strane možnosti a postavenie žalovaného a nepriznať z dôvodov osobitného zreteľa trovy konania žalovanému. Odvolací súd uvádza, že aplikácia ustanovenia § 257 CSP (pôvodne § 150 O.s.p.) pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, riadne odôvodnený. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci a len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania v prípade, kedy je to opodstatnené, pričom nemôže k uvedenému záveru súd dospieť len s poukazom na sociálnu situáciu neúspešnej protistrany. 19. Žalobca v odvolaní neargumentuje ďalej žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi podstatnými pre vec samú, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Ostatné žalobcom uvádzané skutočnosti nie sú predmetom tohto konania a relevantné vo vzťahu k posudzovaným nárokom žalobcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 odseky 1,2 CSP ako vecne správne potvrdil. 20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).