Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/65/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314224940 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1314224940.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: A. A., F. XX, N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. NOVÁČKOVÁ, s.r.o., IČO: 36 699 705, Brančská 7, Bratislava, proti odporkyni: I. A., F. XX, N., zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Torňošom, Tomášikova 50/D, Bratislava, o zrušenie vyživovacej povinnosti a o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.12.2015, č.k. 7C/321/2014-99, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k odporkyni s účinnosťou od 01.04.2014, určenú rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.04.2011, č.k. 6C/152/2009-170, p o t v r d z u j e. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 3.040 eur, v mesačných splátkach á 200 eur, vždy k 15. dňu v mesiaci bežného roka pod následkom straty výhody splátok a následne exekúcie z r u š u j e a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k odporkyni, určenú rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.04.2011, č.k. 6C/152/2009-170, s účinnosťou od 01.04.2014, odporkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 3.040 eur, ktorú sumu jej povolil splácať v mesačných splátkach po á 200 eur, vždy k 15 - temu dňu v mesiaci bežného roka, pod následkom straty výhody splátok a následkom exekúcie a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 13.11.2014 domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti voči odporkyni, určenej rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.04.2011, č.k. 6C/152/2009-170, s účinnosťou od 01.04.2014 a súčasne žiadal, aby súd zaviazal odporkyňu k povinnosti zaplatiť mu istinu vo výške 2.080 eur titulom bezdôvodného obohatenia. Dôvodil, že označeným rozsudkom Okresného súdu Bratislava III bol zaviazaný prispievať na výživu odporkyne sumou 160 eur mesačne, pričom rozsudkom totožného súdu zo dňa 23.10.2012, č.k. 6C/152/2009-229, bol povinný zaplatiť odporkyni titulom zročného výživného sumu 178,50 eura, v pravidelných mesačných splátkach, každá v sume á 20 eur. Hoci povinnosti uložené mu predmetnými rozsudkami plnil riadne a včas, odporkyňa podala návrh na vykonanie exekúcie na výživné, ktoré exekučné konanie bolo vedené na exekútorskom úrade O.. V. O., súdnej exekútorky, pod sp. zn. EX 1098/13. Okresný súd vyhovel námietkam navrhovateľa proti exekúcii, avšak o jeho návrhu na zastavenie exekúcie právoplatne nerozhodol. Navrhovateľ ďalej uviedol, že spolu s odporkyňou bývajú v jednom dome, každý v inom byte, avšak odporkyňa sa s ním nestretáva, nekomunikuje a nereaguje na jeho výzvy na predloženie potvrdení o štúdiu. Z vlastného podnetu sa dozvedel, že odporkyňa študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (ďalej len „Filozofická fakulta UK“), odbor geografia, v období september 2011 až marec 2012, kedy štúdium z neznámych dôvodov ukončila. Následne, počnúc od septembra 2012 začala odporkyňa opätovne študovať na tej istej fakulte, odbor maďarský jazyk a kultúra, ktoré štúdium v apríli 2014 zanechala. Na tomto základe mal navrhovateľ za to, že odporkyni výživné vo výške á 160 eur mesačne, za obdobie od mesiaca apríl 2012 do mesiaca august 2012 a od mesiaca apríl 2014 do mesiaca november 2014, neprináležalo; odporkyňa sa preto na jeho úkor bezdôvodne obohatila o celkovú sumu 2.080 eur. Navrhovateľ písomným podaním zo dňa 17.06.2015 rozšíril žalobný návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia o sumu 960 eur, zodpovedajúcu poskytnutému výživnému za obdobie december 2014 až máj 2015, ktorú zmenu súd pripustil na pojednávaní dňa 21.09.2015 (č.l. 86). 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním ustálil, že odporkyňa bola v akademickom roku 2011/2012 prijatá na trojročné štúdium bakalárskeho študijného programu geografia, kartografia a geoinformatika, študijný odbor geografia, dennou formou na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (ďalej len „Prírodovedecká fakulta UK“), ktoré ukončila dňa 09.03.2012, pre nesplnenie požiadaviek v zmysle § 66 ods. 1 písm. c) zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách (ďalej len „zákon č. 131/2002 Z.z.“). V akademickom roku 2011/2012 bola prijatá i na trojročné štúdium bakalárskeho študijného programu maďarský jazyk a kultúra - slovenský jazyk a kultúra, študijný odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo, ktoré prebiehalo dennou formou na Filozofickej fakulte UK, z ktorého štúdia bola rozhodnutím dekana fakulty zo dňa 21.03.2014, vylúčená v zmysle § 66 ods. 1 písm. c) zákona č. 131/2002 Z.z.; predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.03.2014. Následne, v snahe nájsť si zamestnanie v Rakúsku, odporkyňa navštevovala jazykovú školu vo Viedni, kde dva krát do týždňa, v rozsahu á 2 až 3 hodiny, absolvovala kurz nemeckého jazyka. Externé štúdium odporkyne na jazykovej škole vo Viedni súd prvej inštancie nepovažoval za prípravu na budúce povolanie, brániacu odporkyni zamestnať sa počnúc od mesiaca apríl 2014, t.j. po ukončení v poradí druhého denného štúdia na Filozofickej fakulte UK. Po ukončení jazykového kurzu na jazykovej škole vo Viedni odporkyňa uzatvorila so spoločnosťou Ströck Gastronomiebetriebs GmbH pracovnú zmluvu, na pracovnú pozíciu pracovník pobočky, s dňom nástupu do práce 07.09.2015. Na tomto skutkovom základe súd prvej inštancie ustálil, že odporkyňa nebola odkázaná výživou na navrhovateľa a s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine“) vyhovel návrhu navrhovateľa a zrušil jeho vyživovaciu povinnosť k odporkyni s účinnosťou od 01.04.2014. 4. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že navrhovateľ bol podľa rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23.10.2012, č.k. 6C/152/2009-229, povinný zaplatiť odporkyni titulom zročného výživného za obdobie od 30.12.2009 do 14.04.2011 sumu 178,50 eura, v pravidelných mesačných splátkach v sume á 20 eur, pod následkom straty výhody splátok; posledná splátka bola stanovená v sume 18,50 eura. Za účelom vymoženia bežného mesačného výživného vo výške 160 eur, za obdobie od 15.04.2013 do zaplatenia, zročného výživného za obdobie od 30.12.2009 do 14.04.2011, zameškaného výživného a nákladov na overovanie dokumentov, podala odporkyňa (ako oprávnená) návrh na vykonanie exekúcie voči navrhovateľovi (ako povinnému), keď exekučným titulom sa stal rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.04.2011, č.k. 6C/152/2009-170, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.05.2012, sp. zn. 2Co/275/2011, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23.10.2012, č.k. 6C/152/2009-229. Na základe označených exekučných titulov poskytol navrhovateľ odporkyni výživné za obdobie kalendárneho roka 2012 v celkovej sume 2.020 eur, za obdobie kalendárneho roka 2013 (okrem mesiaca august), v sume 1.898,50 eura, za obdobie kalendárneho roka 2014 v sume 1.920 eur a za obdobie január až máj 2015 v sume 800 eur. Na tomto skutkovom základe súd prvej inštancie ustálil, že navrhovateľ poskytol odporkyni výživné za obdobie od mesiaca apríl 2012 do mesiaca august 2012, t.j. od ukončenia v poradí prvého denného štúdia na Prírodovedeckej fakulte UK až do nástupu na denné štúdium na Filozofickej fakulte UK (september 2012) a následne od ukončenia tohto štúdia, t.j. od mesiaca apríl 2014 až do mesiaca máj 2015, spolu za 19 mesiacov, v celkovej sume 3.040 eur, hoci jej výživné za predmetné obdobia nepatrilo, pretože sa sústavne nepripravovala na budúce povolanie. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie zaviazal odporkyňu na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 3.040 eur navrhovateľovi, pričom v zmysle § 160 ods. 1 veta druhá zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) povolil odporkyni splácanie istiny v mesačných splátkach á 200 eur, vždy k 15 - temu dňu v mesiaci bežného roka, pod následkom straty výhody splátok a následkom exekúcie. 5. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže navrhovateľ sa tohto práva výslovne vzdal. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporkyňa a žiadala ho zrušiť pre existenciu dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p. Súdu prvej inštancie vytýkala nesprávnosť bližšie označených skutkových tvrdení, ktoré uviedol v prvej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odporkyňa poprela, že by ju navrhovateľ vyzýval na predloženie dokladov týkajúcich sa jej vysokoškolského štúdia z dôvodu, že ich vzťah bol dlhodobo narušený, navrhovateľ ju od roku 2008 ignoroval, nekomunikoval s ňou a vyhýbal sa akémukoľvek fyzickému stretnutiu. Ozrejmila, že vzhľadom na neplnenie vyživovacej povinnosti riadne a včas podala voči navrhovateľovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorý návrh bol i podľa mienky Krajského súdu v Bratislave, vyslovenej v odôvodnení uznesenia zo dňa 30.06.2014, sp. zn. 18CoE/184/2014, vyhodnotený ako opodstatnený a súladný s požiadavkami exekučného poriadku. Predmetným uznesením Krajský súd v Bratislave zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 31.12.2013, č.k. 35Er/1028/2013-89, o vyhovení námietkam navrhovateľa proti exekúcii. Momentom začatia exekučného konania uhrádzal navrhovateľ odporkyni výživné prostredníctvom súdnej exekútorky. 7. Odporkyňa v ďalšom uviedla, že štúdium geografie na Prírodovedeckej fakulte UK ju napĺňalo, a hoci dosahovala dobré študijné výsledky, musela ho ukončiť, pretože nebola schopná zvládnuť náročnú matematiku. Následne pokračovala v štúdiu na Filozofickej fakulte UK, ktoré štúdium, po opakovanom neúspešnom absolvovaní poslednej skúšky, ukončila, keď nepriaznivá finančná situácia jej neumožnila ročník opakovať. Odporkyňa zdôraznila, že v období medzi ukončením štúdia geografie na Prírodovedeckej fakulte UK a začatím štúdia na Filozofickej fakulte UK zamestnaná nebola, nemala žiaden príjem, navštevovala jazykovú školu - kurz anglického jazyka a zároveň sa pripravovala na prijímacie pohovory. Keďže po ukončení štúdia na Filozofickej fakulte UK si vhodné zamestnanie nenašla, zaevidovala sa na úrade práce a pritom aktívne hľadala pracovné ponuky tak na Slovensku, ako aj v Rakúsku. Považujúc štúdium nemeckého jazyka za spôsob nadobudnutia nevyhnutnej spôsobilosti k výkonu povolania v Rakúsku, odporkyňa absolvovala kurz nemeckého jazyka na jazykovej škole vo Viedni, externou formou a zároveň získala pedagogické minimum; externé štúdium na jazykovej škole vo Viedni pritom považovala za formu prípravy na budúce povolanie. Odporkyňa sa nestotožnila s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý za dátum nadobudnutia jej schopnosti samostatne sa živiť označil 01.04.2014. V tomto smere za zmätočnú označila tú časť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, podľa ktorej zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa ku dňu 01.04.2014, hoci nadobudnutie jej schopnosti samostatne sa živiť viazal na vznik jej pracovného pomeru dňom 07.09.2015. Odporkyňa mala za to, že schopnosť samostatne sa živiť, a teda samostatne a z vlastných zdrojov uspokojovať všetky svoje relevantné životné náklady nadobudla až vznikom pracovného pomeru dňa 07.09.2015, keďže do toho času vyvíjala maximálne úsilie na získanie vzdelania, ktoré by jej umožnilo nájsť si vhodné zamestnanie a toto z objektívnych príčin, najmä nepriaznivej situácie na trhu práce, nenašla. 8. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporkyne písomne nevyjadril. 9. Odvolací súd v prvom rade udáva, že predmetom konania sú dva nároky, ktoré mohli byť uplatnené samostatne, a to 1/ zrušenie vyživovacej povinnosti a 2/ vydanie bezdôvodného obohatenia. Tieto výroky majú vzájomnú súvislosť, keď za daného skutkového stavu predstavuje vydanie bezdôvodného obohatenia sekundárny nárok, majúci základ v zrušení vyživovacej povinnosti. Súd prvej inštancie rozhodol o oboch nárokoch za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom odvolací súd rozhodoval o odvolaní odporkyne po 01.07.2016, t.j. po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“), kedy sa konanie o zrušenie výživného, aj keď ide o výživné plnoletej osoby, považuje za nesporové konanie podľa ustanovení C.m.p. a konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia je konaním sporovým, na ktoré dopadá právna úprava C.s.p. 10. Odvolací súd, s ohľadom na § 395 ods. 1 a ods. 2 C.m.p, v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p., viazaný rozsahom odvolania (§ 65 C.m.p, § 379 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, prejednal odvolanie odporkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), vo vzťahu k výroku o zrušení vyživovacej povinnosti bez viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 66 C.m.p.) a vo vzťahu k výroku o uložení povinnosti odporkyne zaplatiť navrhovateľovi istinu 3.040 eur v splátkach viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne proti výroku o zrušení vyživovacej povinnosti dôvodné nie je a proti výroku, ktorým bola odporkyňa zaviazaná na zaplatenie sumy 3.040 eur v splátkach je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.06.2018 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 11. Podľa § 156 C.m.p. účastníkmi konania vo veciach výživného plnoletých osôb sú navrhovateľ a osoba, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné. 12. Podľa § 157 C.m.p. rozsudok vo veciach výživného možno na návrh zmeniť alebo zrušiť, ak sa zmenia pomery. 13. Podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. 14. Podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. 15. Výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je súčasťou rodičovských práv a povinností, tak ako to vyplýva z ich demonštratívneho výpočtu v zmysle § 28 zákona o rodine. Sústavná a dôsledná starostlivosť o výživu, výchovu, zdravie a všestranný vývoj dieťaťa je jednou zo zložiek rodičovských práv a povinností. Avšak zákonná vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu je širšia, ako to upravuje ustanovenie § 28 ods. 1 zákona o rodine, pretože trvá až do času, kým dieťa nie je schopné sa samo živiť. Schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať všetky relevantné životné náklady. Vyžaduje sa, aby táto schopnosť napĺňala požiadavku trvalosti tohto stavu. V zásade nadobúda dieťa schopnosť samostatne sa živiť ukončením prípravy na budúce povolanie, či už vo forme stredoškolského alebo vysokoškolského štúdia, pokiaľ tomu nebránia významné okolnosti na jeho strane. 16. V prejednávanej veci súd prvej inštancie venoval otázke splnenia zákonom stanovených kritérií pre rozhodnutie o zmene, resp. zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporkyni náležitú pozornosť, na jej posúdenie vykonal všetko potrebné dokazovanie, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona o rodine (§ 62 ods. 1 a § 78 ods. 1), ktoré správne vyložil a dôvody vedúce k zrušeniu vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporkyni náležite vysvetlil, posúdiac pritom opodstatnenosť relevantných tvrdení a argumentácie účastníkov konania. 17. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že odporkyňa, ako plnoleté dieťa, nadobudla schopnosť samostatne sa živiť počnúc od 01.04.2014, t.j. potom ako bola rozhodnutím dekana Filozofickej fakulty UK zo dňa 21.03.2014 vylúčená zo (v poradí druhého) štúdia bakalárskeho študijného programu maďarský jazyk a kultúra - slovenský jazyk a kultúra, v študijnom odbore prekladateľstvo a tlmočníctvo, pre nesplnenie požiadaviek podľa § 66 ods. 1 písm. c) zákona č.131/2002 Z.z.; predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.03.2014. Možno plne súhlasiť s tým, že štúdium nemeckého jazyka na jazykovej škole (Internationales Kulturinstitut) vo Viedni, externou formou, na ktoré odporkyňa nastúpila v októbri 2014, nespĺňalo charakter štúdia, ktoré by sa dalo označiť za pokračovanie v príprave na budúce povolanie. Zákon o rodine výslovne nestanovuje, čo treba považovať za prípravu na budúce povolanie, preto možno pri výklade tohto pojmu analogicky vychádzať z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa, ktorý za sústavnú prípravu na budúce povolanie považuje len štúdium organizované na strednej alebo vysokej škole dennou formou, ktoré v prípade štúdia na vysokej škole začína dňom zápisu na štúdium a trvá do času jeho skončenia niektorým zo spôsobov predpokladaným v ustanovení § 65 alebo § 66 zákona č. 132/2001 Z.z. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že odporkyňa ukončila riadne denné štúdium na Filozofickej fakulte UK vylúčením zo štúdia pre nesplnenie požiadaviek vyplývajúcich zo študijného programu a zo študijného poriadku vysokej školy podľa § 66 ods. 1 písm. c) zákona č. 132/2001 Z.z.; predmetné ustanovenie viaže skončenia štúdia na deň, kedy nadobudlo rozhodnutie o vylúčení zo štúdia právoplatnosť (§ 66 ods. 2 písm. c) zákona č. 132/2001 Z.z.). Vzhľadom na to, že príprava na budúce povolanie vykazuje atribút sústavnosti, keďže sa uskutočňuje dennou formou buď na strednej alebo vysokej škole a odporkyňa v konaní nepreukázala, že štúdium nemeckého jazyka vykonávala práve touto (dennou) formou, súd prvej inštancie nepochybil, keď absolvovanie kurzu nemeckého jazyka na jazykovej škole vo Viedni nepovažoval za sústavnú prípravu odporkyne na budúce povolanie. Na základe uvedeného je potom možné vyvodiť, že odporkyňa po ukončení vysokoškolského štúdia na Filozofickej fakulte UK, ktorým sa pripravovala na svoje povolanie, bola schopná sama sa živiť, keď v konaní nepreukázala existenciu takých okolností zásadného charakteru (zdravotný stav alebo schopnosť zamestnať sa) brániacich jej v samostatnom uspokojovaní potrieb počnúc odo dňa 01.04.2014. 18. Pokiaľ odporkyňa argumentovala nemožnosťou nájsť si zamestnanie v dôsledku nepriaznivej situácie na trhu práce, jej argumentácii (bez ďalšieho) nemožno priznať úspech. Posúdenie a vyvodenie reálnej nemožnosti zamestnania sa dieťaťa po ukončení prípravy na budúce povolanie musí totiž vychádzať z konkrétnych a objektívnych okolností, ktoré je potrebné v konaní dostatočne preukázať. Odporkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno jej tvrdenia, že nebola schopná nájsť si prácu z objektívnych príčin, a hoci sa o túto zaujímala, nebola úspešná. Ani samotné zaradenie odporkyne do evidencie uchádzačov o zamestnanie, na ktoré v konaní poukazovala, nemožno považovať za dostatočné osvedčenie tvrdenia o reálnej nemožnosti odporkyne zamestnať sa. Pokiaľ sa odporkyňa odvolávala na e - mailovú korešpondenciu, ktorej predmetom mali byť jej žiadosti o prijatie do zamestnania (viď strana 9 odvolania - pozn. odvolacieho súdu), túto do súdneho spisu nezaložila; iné listinné dôkazy na podporu svojich tvrdení nepredložila. 19. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie týkajúce sa naplnenia zákonom stanovených kritérií pre zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporkyni počnúc odo dňa 01.04.2014, ako dátumu, kedy nastala zmena pomerov rozhodujúca pre ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti, za správne. Nakoľko obsah odvolania odporkyne nebol spôsobilý spochybniť správnosť týchto záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k odporkyni ku dňu 01.04.2014 ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Za taký dôvod nebolo možné považovať ani námietku odporkyne ohľadne zmätočnosti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa mienky odvolacieho súdu konajúci súd ustálil, že na strane odporkyne nezistil také okolnosti, ktoré by jej bránili samostatne uspokojovať svoje potreby ku dňu 01.04.2014, keď externé štúdium na jazykovej škole vo Viedni nevyhodnotil za pokračovanie odporkyne v príprave na budúce povolanie a súčasne konštatoval, že ani v súčasnej dobe odporkyňa nie je odkázaná na výživu navrhovateľa, nakoľko sa zamestnala; odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie preto nemožno považovať za zmätočné. 20. Za nedôvodné vyhodnotil odvolací súd i tie námietky odporkyne, ktorými vytýkala nesprávnosť zistení skutkového stavu, ktoré súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z obsahu odvolania odporkyne, najmä z presnej špecifikácie namietaných skutkových zistení (strana 2 až 5 odvolania), je zrejmé, že tieto súd prvej inštancie zaradil do prvého odseku odôvodnenia rozsudku, pričom v ňom v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. (§ 157 ods. 2 O.s.p.) sumarizoval, čoho a na základe akých skutočností sa navrhovateľ návrhom na začatie konania domáhal. Vzhľadom na to, že odporkyňou výslovne označené skutkové tvrdenia prevzal súd prvej inštancie z návrhu navrhovateľa a tieto plne zodpovedali opisu rozhodujúcich skutočností ním uvedených, nejde o také skutočnosti, resp. zistenia skutkového stavu, ku ktorým by súd prvej inštancie dospel v procese dokazovania a bolo ich možné relevantne namietať v odvolaní, ako sa mylne domnievala odporkyňa. 21. Odporkyňa napadla odvolaním i výrok rozsudku, ktorým ju súd prvej inštancie zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.040 eur, v mesačných splátkach po á 200 eur, pod následkom straty výhody splátok a následkom exekúcie. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého sa prijatím výživného v konkrétnych obdobiach obohatila na úkor navrhovateľa bez právneho dôvodu. Opätovne zdôraznila, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa trvala až do času, kým nenadobudla schopnosť samostatne a z vlastných zdrojov uspokojovať všetky svoje relevantné náklady, ktorú schopnosť nadobudla až získaním zamestnania (07.09.2015). Odporkyňa považovala požiadavku navrhovateľa na vrátenie ním poskytnutého výživného za rozpornú s dobrými mravmi. Navrhovateľ totiž preukázateľne neplatil výživné riadne a včas, z dôvodu ktorého sa musela domáhať svojich práv cestou exekúcie, a tým jej vznikli zbytočné náklady na poplatky a trovy právneho zastúpenia, ktoré následne hradila z vymoženého výživného; úhradou týchto nákladov sa znížila absolútna hodnota výživného, ktoré by inak mohla použiť na pokrytie svojich potrieb. Odporkyňa súdu prvej inštancie vytkla i to, že predtým ako ju zaviazal vydať žalovanú istinu titulom bezdôvodného obohatenia neskúmal, či je v jej ekonomických a finančných možnostiach túto povinnosť splniť, a to v mesačných splátkach po á 200 eur, za situácie, keď sama nevlastní žiaden majetok a dosahované príjmy zo zamestnania nestačia ani na pokrytie jej vlastných nákladov (strava, ubytovanie, cestovné, školné a so školou spojené ďalšie výdavky, náklady na zdravotnú starostlivosť a iné). 22. Podľa § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 23. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 24. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu. 25. Podľa § 232 ods. 4 C.s.p. ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia 26. Preskúmaním napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd zistil, že ho súd prvej inštancie založil na nesprávnom skutkovom zistení okolností týkajúcich sa vzniku a následne trvania bezdôvodného obohatenia odporkyne. I napriek tomu, že konajúci súd zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k odporkyni ku dňu 01.04.2014, ustálil za obdobie neoprávneného poberania výživného odporkyňou (a tým za obdobie jej bezdôvodného obohatenia) nielen dobu od jej vylúčenia z vysokoškolského štúdia na Filozofickej fakulte UK (apríl 2014) až do mesiaca máj 2015 (spolu 14 mesiacov), ale i dobu medzi ukončením štúdia geografie na Prírodovedeckej fakulte UK (apríl 2012) a nástupom na v poradí druhé vysokoškolské štúdium na Filozofickej fakulte UK (august 2012), dospejúc k záveru, že odporkyňa sa v označených obdobiach na budúce povolanie nepripravovala; následne ju zaviazal na zaplatenie sumy 3.040 eur titulom bezdôvodného obohatenia, s ktorým záverom sa nemožno stotožniť. 27. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že i keď súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že povinnosť odporkyne zaplatiť navrhovateľovi istinu v mesačných splátkach uložil titulom vydania bezdôvodného obohatenia, v napadnutom rozsudku necitoval tie zákonné ustanovenia, podľa ktorých nárok navrhovateľa právne posúdil. 28. V danej veci je nepochybné, že v osobe odporkyne ide o plnoleté dieťa, vo vzťahu ku ktorému mal navrhovateľ ako jeho rodič vyživovaciu povinnosť. V dôsledku skutočnosti, že odporkyňa nadobudla schopnosť samostatne sa živiť, prestala byť na navrhovateľa odkázaná výživou a výživné jej od momentu zániku vyživovacej povinnosti nepatrilo. Preto prijatie výživného po zániku vyživovacej povinnosti treba považovať za bezdôvodné obohatenie, ktoré treba vydať tomu, kto výživné poskytol, a to bez ohľadu na to, či bolo alebo nebolo spotrebované (spotrebované výživné sa nevracia iba u maloletých detí). V tomto smere možno súdu prvej inštancie vytknúť, že pri ustálení doby, za ktorú sa mala odporkyňa obohatiť na úkor navrhovateľa, opomenul, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči odporkyni, stanovená rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.04.2011, č.k. 6C/152/2009-170, trvala aj v období medzi dvoma štúdiami na vysokej škole. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by existovalo iné právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie, ktoré by zmenilo súdom právoplatne určenú vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni, z dôvodu ktorého táto povinnosť navrhovateľa voči odporkyni nezanikla. Zároveň je zrejmé, že v medziobdobí od ukončenia štúdia geografie na Prírodovedeckej fakulte UK a začatím štúdia na Filozofickej fakulte UK, ktoré malo dočasný, a nie trvalý charakter, smerovala vôľa odporkyne k príprave na budúce povolanie, a to práve formou vysokoškolského štúdia maďarského jazyka a kultúry/slovenského jazyka a kultúry. Preto pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil prijatie výživného odporkyňou v období od mesiaca apríl 2012 do mesiaca august 2012 za bezdôvodné obohatenie, ktoré je odporkyňa povinná vydať, jeho rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci. Následne, konajúci súd odporkyni umožnil splácať prisúdenú istinu v zmysle § 160 ods. 1 veta druhá O.s.p. v mesačných splátkach, každá á 200 eur, pod následkom straty výhody splátok a následkom exekúcie. 29. Na základe ustálenej súdnej praxe je pri úvahe o určení lehoty na splnenie povinnosti alebo pri určení, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, nutné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu; súd musí prihliadnuť na osobné a majetkové pomery sporových strán, výšku priznaného plnenia, platobnú schopnosť žalovanej strany a jej snahu o plnenie záväzku, dobu, po ktorej by umožnením vykonania plnenia v splátkach došlo k zaplateniu prisúdenej sumy, s tým, aby nepredstavovala neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa (čo súd zohľadní pri výške splátok a podmienkach ich zročnosti), ako aj to, či povolenie plnenia prisúdenej sumy v splátkach neprimerane nezasiahne do majetkových pomerov veriteľa; súd môže určiť, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Záver súdu o splnení podmienok na určenie, že sa peňažné plnenie môže vykonať v splátkach musí byť vždy náležite odôvodnený. 30. Treba prisvedčiť argumentácii odporkyne, že súd prvej inštancie rozhodol o povolení splácať istinu v mesačných splátkach bez vykonania náležitého dokazovania, najmä skúmania jej majetkovej a sociálnej situácie vo väzbe na všetky okolnosti prípadu, ktoré skutočnosti nemožno zistiť ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie sa v ňom obmedzil len na konštatovanie povolenia splácať istinu v mesačných splátkach, za bližšie stanovených podmienok. Ak mal súd prvej inštancie za to, že v danej veci je namieste určiť, že plnenie sa má uskutočniť v splátkach, bol povinný podložiť svoje rozhodnutie zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by odôvodnili záver, že vzhľadom na povahu veci, uplatnený nárok a osobné a majetkové pomery odporkyne je vhodné povoliť odporkyni prisúdenú istinu splácať v mesačných splátkach; takéto odôvodnenie v napadnutom rozsudku absentuje. 31. S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ktorým zaviazal odporkyňu na zaplatenie sumy 3.040 eur v splátkach titulom bezdôvodného obohatenia na nesprávnom skutkovom a právnom závere ohľadne okolností jeho vzniku a následne aj trvania, pri súčasnej absencii vyhodnotenia predpokladov na rozhodnutie o povolení odporkyne splácať istinu v mesačných splátkach; rozhodnutie súdu prvej inštancie tak v tejto časti nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 C.s.p. v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ňom sa bude súd prvej inštancie riadiť vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v otázke vzniku a trvania bezdôvodného obohatenia na strane odporkyne a rozhodne o dôvodnosti nároku navrhovateľa, zohľadniac všetky relevantné skutočnosti a tvrdenia strán sporu. Zároveň, pokiaľ pri uložení povinnosti odporkyni dospeje k záveru o potrebe stanovenia dlhšej lehoty na plnenie alebo určenia, že plnenie sa má uskutočniť v splátkach, svoj záver podloží o zistenie všetkých potrebných skutočností odôvodňujúcich potrebu aplikácie ustanovenia § 232 ods. 4 C.s.p. Súd prvej inštancie nové rozhodnutie vo veci samej odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby odôvodnenie rozsudku obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. 32. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.). 33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).