Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/159/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315203729 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1315203729.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: RAFEX s.r.o. „v likvidácii", so sídlom 943 42 Šarkaň, IČO: 31 428 266, zast. JUDr. Jana Kompišová, advokátka, so sídlom Komárnická 36, Bratislava a ADVOKA, s.r.o., so sídlom Komárnická 36, Bratislava, IČO : 44 449 615 proti žalovanému: Slovenská republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 12C/144/2015-174 zo dňa 24. februára 2016 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č. k. 12C/144/2015-222 zo dňa 21. marca 2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a napadnuté uznesenie č. k. 12C/144/2015-222 zo dňa 21.3.2017 potvrdzuje. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci voči štátu. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1, § 2, § 3 ods. 1 a 2, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 27Cb/35/2005-844 zo dňa 21.3.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/329/2014-933 zo dňa 7.10.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť po začatí konania dňa 23.11.2015, bola žaloba žalobcu o zaplatenie sumy 10.529,03€ s príslušenstvom zamietnutá. Predmetom konania bolo posúdenie dôsledkov vyplývajúcich z uzatvoreného dodatku č. 4 zo dňa 9.9.2004, ktorý podpísal právny predchodca žalobcu, AGROVAŽAN s.r.o. so spoločnosťou SOLE Slovakia a. s. o kúpe kravského mlieka. Súd v tomto konaní vyhodnotil, že sporný dodatok vykazoval znaky nejasnosti a nezrozumiteľnosti, v dôsledku čoho konkrétnym obsahom prejavenej vôle pri uzatváraní dodatku nebola podmienka, že garancia za platby platí iba v tom prípade, ak strany podpíšu dohodu o postúpení pohľadávky. Z nálezu Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 122/2014-40 zo dňa 13.5.2014 prvoinštančný súd zistil, že žalobcovi bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3.500,- € za prieťahy v konaní, za obdobie, počas ktorého bol žalobca stranou tohto sporu, t.j. od 11.5.2010 do 22.4.2014, kedy na základe singulárnej sukcesie vstúpil do konania po pôvodnom žalobcovi, Agrovažan s.r.o. 1.2. Súd prvej inštancie pokračoval tým, že bolo povinnosťou žalobcu, aby v konaní uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Zodpovednosť štátu za vznik škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniká za preukázania všetkých troch podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody či nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, či nemajetkovej ujmy. Existencia všetkých troch podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nepostačuje iba pravdepodobný záver o splnení niektorej z nich. Požiadavka na kumulatívne splnenie podmienok vedie k tomu, ak nie je naplnená čo aj len jedna z podmienok, žalobe nie je možné vyhovieť bez ohľadu na to, či sú splnené ostatné podmienky. Zákon neustanovuje v akom poradí sa má súd v spore o náhradu škody jednotlivými podmienkami zaoberať, je preto na úvahe súdu, ako bude postupovať. 1.3. V konaní bolo preukázané, že nesprávny úradný postup sa vyskytol v súvislosti s neprimeranou dĺžkou konania a neodôvodnenými prieťahmi v súdnom konaní pred Okresným súdom Bratislava III vedeným pod sp. zn. 27Cb/35/2005. Súd prvej inštancie vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR, prieťahy v konaní ustálil za čas od 11.5.2010, t.j. od vstupu žalobcu do konania do 22.4.2014, teda prvá podmienka nároku žalobcu za toto obdobie splnená bola. 1.4. Pokiaľ ide o druhú podmienku, vznik nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie zohľadnil § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Uvedené žalobca ani v žalobe, ani v konaní pred súdom neodôvodňoval a nepreukázal. Hoci v konaní vystupuje ako poškodený, aký dopad malo súdne konanie vedené pod sp. zn. 27Cb/35/2005 na jeho osobu, s akými následkami, ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení, nešpecifikoval. Netvrdil, a ani nepreukazoval, napr. aký malo toto konanie vplyv a dopad na jeho dobrú povesť, obchodnú činnosť alebo stratégiu. Naopak, podrobne špecifikoval dopad súdneho konania na iný subjekt, rozdielny od neho, a to AGROVAŽAN s.r.o., s tým, že tomuto subjektu napr. nebolo zaplatené za dodávku mlieka, tento subjekt stratil možnosť zarábať a živiť sa vlastnou prácou, ukončil podnikateľskú činnosť, dostal sa do sekundárnej insolvencie, už 10 rokov nemôže disponovať peniazmi, ktoré vložil do vyprodukovania mlieka, nemôže konzumovať zo svojich peňazí ani primeraný úrok, firma je v trvalom nepokoji a napätí a pod. Z výpisu Obchodného registra Okresného súdu Nitra vl. č. 3165/N AGROVAŽAN s.r.o., IČO. 31 424 384 súd prvej inštancie zistil, že tento riadne a od r. 1992 podniká, teda žalobca súd klamal a zavádzal, keď tvrdil, že prieťahy v súdnom konaní 27Cb/35/2005, mali pre neho likvidačný charakter a ukončil podnikateľskú činnosť. Naopak, spoločnosť žalobcu bola od 1.4.2008, teda 2 roky pred vstupom do konania vedeného pod sp. zn. 27Cb/35/2005 v likvidácii, pričom likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Teda pokiaľ žalobca, ako právnická osoba, nie osoba fyzická, nemajetkovú ujmu charakterizoval ako výrazný a ťažko reparovateľný dlhoročný stres, úzkosti, depresie, pocity frustrácie, súd túto jeho všeobecnú argumentáciu akceptovať nemohol, na základe čoho konštatoval, že žalobca vznik nemajetkovej ujmy nijako nepreukázal. Podobne jeho tvrdenie, že mu v primárnom konaní vznikla morálna škoda, ktorú je obtiažne preukázať dôkazmi a konkrétnym spôsobom a je pre neho postačujúce paušalizované konštatovanie a paušálny výpočet nemajetkovej ujmy, za podľa neho 9 rokov prieťahov v súdnom konaní (pričom stranou sporného konania bol iba 4 roky) po 1.500,- € za rok, t. j. 13.500,- € celkom. Súd prvej inštancie konštatoval, že s pohľadom na vyššie uvedené, je táto suma ničím nepodložená, vyfabulovaná a na prejednávanú vec sa nevzťahujúca. Úvaha súdu o určení výšky nemajetkovej ujmy musí mať vždy podklad v zistení skutočností, ktoré mu umožnia kvantitatívne posúdenie základných súvislostí. V každom smere musí ísť o objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti, nakoľko žalobca minimálne povinnosť tvrdenia nesplnil, nakoľko je absolútne nepostačujúci len odkaz na jednotlivé články Ústavy SR, či zahraničnú judikatúru. Žalobca dôkazné bremeno, týkajúce sa druhej podmienky vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu neuniesol, čím rovnako nie je potom splnená ani tretia podmienka ním uplatneného nároku, a to príčinná súvislosť spôsobenej nemajetkovej ujmy a nesprávneho úradného postupu. 1.5. Žalobca si v rozpore so zákonom uplatnil aj náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 374,55 €, pričom predmetné je v rozpore s § 18 ods. 3 posledná veta zák. č. 514/2003 Z. z. Tento jeho nárok je vylúčený priamo zo zákona a nemožno ho považovať za opodstatnený. 1.6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu v konaní, avšak úspešný žalovaný si v konaní náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý v konaní úspech nemal, neuplatnil, nakoľko mu trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli. Preto súd rozhodol tak, že nepriznal žalovanému náhradu trov konania. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Vytkol súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že o „disciplinárnom dosahu“ rozhodovania o zodpovednosti justície/štátu sa v rozsudku žiaľ nevyskytuje ani slovo. Prvoinštančný súd úplne ignoroval neotrasiteľnú sentenciu z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 4739/2009 zo dňa 15.12.2010, podľa ktorého prípadná úvaha súdu o možnosti priznať nižšie (nepriznať žiadne) odškodnenie za porušenie práva zaručeného čl. 6 odst. 1 cit. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, než aké by priznal Európsky súd pre ľudské práva by bola chybná. Právnou bázou žaloby je čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd ako aj čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. K tomu potom pristupuje čl. 46 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. V súčasnosti na Slovensku je ním zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Zákon č. 514/2003 Z. z. samozrejme nedemoluje cit. ústavné právo, ale upresňuje podmienky sanovania škodlivého výsledku práce všeobecného súdu/ nezákonnosti justície, precizuje podmienky priznávania satisfakcie. Pre právny režim a významnosť čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd je v čl. 154c Ústavy SR jasne a jednoznačne zakotvené, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Ergo k ustanoveniam zákona č. 514/2003 Z. z. síce subsidiárne platí Občiansky zákonník, ale ak by jeho normy mali „sprísňovať“ či vylučovať priechodnosť zásadného odškodňovania osôb postihnutých nesprávnym úradným postupom: teda napr. prieťahmi v súdnom konaní, tak čl. 154c Ústavy SR takej aplikáciu zákona č. 514/2003 Z. z. a Občianskeho zákonníka priamo zabraňuje. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu pritom zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (k tomu bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 z 18.8.2010). Aj tento aspekt zásadného a povinného odškodňovania obetí justičných prieťahov napádaný rozsudok úplne ignoruje a neskrýva, že ani zrejmé a extrémne prieťahy súdneho konania nemajú viesť k „postihu“ štátu, prieťahmi súdneho procesu dotknutá právnická osoba tým vraj nemôže „trpieť“ a v žiadnom prípade sa jej nemôže podariť „nad všetky pochybnosti“ dokázať, že spor prekračujúci „rozumný procesný čas“, nevytvorenie stavu právnej istoty v primeranej dobe, viedli k nemajetkovej ujme na strane procesnej strany. Preto prvoinštančný súd úplne ignoroval náš odkaz na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS ČR 1430/2013. V tomto kontexte treba aj akcentovať, že náhrada nemajetkovej ujmy je právnym inštitútom v rámci širšieho inštitútu: inštitútu náhrady škody spôsobenej zbytočnými prieťahmi, nesprávnym úradným postupom v práci justície. Rozsudok očividne stojí na prerekvizite súdu, že vznik nemajetkovej ujmy sa neprezumuje, k čomu sa vyjadril Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 30 Cdo 958/2009 z 23.9.2010. 2.1. Zákon č. 514/2003 Z.z. nesmie byť podľa žalobcu na škodu obete justičných prieťahov nezinterpretovaný tak, že reálne prichádza k obmedzeniu, ba vylúčeniu základného, ústavou garantovaného práva, zaručeného ešte aj čl. 36 ods. 3 cit. Listiny. Tento moment treba akcentovať v tomto spore práve preto, lebo argumentácia žalovanej SR, zastúpenej MS SR, ktorú prvoinštančný súd viac-menej doslova prevzal, nie je o podmienkach náhrady/odškodnení, ale o znefunkčnení zákona č. 514/2003 Z.z. Z argumentácie žalovaného, viac menej floskulí, vyplýva, že neexistuje reálna situácia, v ktorej by žalobcovi patrila satisfakcia za prieťahy v konaní. Tento postoj žalovaného popiera zmysel zákona, čo je v právnom štáte neakceptovateľné. Žalovaný sa v neprospech žalobcu snažil „minimalizovať" aspekt prieťahov v súdnom konaní sp. zn. 27Cb/35/2005 a prvoinštančný súd mu „sadol na lep“. Pritom musí byť v justičnej praxi už dostatočne známe, čo ÚS SR v tejto súvzťaži spresnil. Konanie, ktoré trvá na súde prvej inštancie dlhé roky bez rozhodnutia vo veci samej, možno spravidla už len na základe jeho posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Pre dodržanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR preto nestačí, aby všeobecný súd vec prerokovával, prípadne vykonával rôzne úkony, a to i bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/1998, II. ÚS 157/2001 I. ÚS 76/2003, III. ÚS 29/2003, III. ÚS 239/2006). K vytvoreniu ústavnoprávne požadovanému stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu (II. ÚS 26/1995, III. ÚS 87/2002, III. ÚS 127/2003 I. ÚS 344/2006). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP“) konštatoval, že jeho praxou je preskúmavať celkovú dĺžku namietaného konania. ESĽP zastáva názor, že prostriedok nápravy podľa článku 35 Dohovoru umožňuje poskytnúť sťažovateľovi primeranú a dostatočnú nápravu iba v tom prípade, keď sa umožňuje preskúmanie konania všeobecného súdu v jeho celku. Následne v súvislosti s dĺžkou súdneho konania žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 663/2013 z 5.3.2014. 2.2. Žalovaný sa v neprospech žalobcu snažil „odseknúť“ aspekt prieťahov v súdnom konaní sp. zn. 27Cb/35/2005 pred májom 2010. Aj túto chybnú úvahu si prvoinštančný súd žiaľ osvojil. Bokom ponechal otázku, prečo žalobcovi nepriznal satisfakciu aspoň za čas od 11.5.2010 do 22.4.2014. Poukázal pri tom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/2001 z 13.12.2001. Subjekt súdneho sporu môže legitímne uplatňovať právo na spravodlivý proces aj pre štádium konania všeobecných súdov, ktoré predchádzalo zmene účastníkov. Ministerstvo spravodlivosti SR (vystupujúce v mene štátu) má tendenciu proti nárokom poškodených subjektov uplatneným voči štátu/justícii „zarátavať“ Ústavným súdom SR týmto osobám už vyplatené finančné zadosťučinenie (priznané podľa § 56 ods. 4 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Žalobca upozornil súd na cieľ tohto špecifického spravodlivého a primeraného peňažného zadosťučinenia. Ústavný súd SR má v rukách osobitný inštrument zvýraznenia ochrany porušeného základného ústavného práva osoby v prípadoch, v ktorých zistil, že k porušeniu práv strany súdneho sporu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, teda nielen vyslovenie porušenia práva, resp. aj vydanie príkazu na ďalšie konanie všeobecného súdu bez porušovania základného sťažovateľa (k tomu napr. IV. ÚS 210/2004, IV. ÚS 230/2010, II. ÚS 467/2010, IV. 117/2013). Nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu škody vyplývajúcim zo zákona č. 514/2003 Z. z., k tomu Uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 117/2013 z 28.2.2013. Ergo reči Ministerstva spravodlivosti SR o tom, že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia z pozície ÚS SR musí prípadnú ujmu, dostatočne reparovať (zrazu ujmu MS SR vidí) a pre súd to má byť dostatočným dôvodom pre zamietnutie žaloby voči štátu v celom rozsahu, sú len prejavom slabého právneho uchopenia problému. 2.3. Žalobca považoval za potrebné brániť sa voči vecne neopodstatnenému a svojim tónom neakceptovateľnému útoku prvoinštančného súdu na žalobcu. Prvoinštančný súd tvrdil, že žalobca je luhár (str. 10 rozsudku). Jedným dychom súd tvrdí, že žalobca v čase prevzatia pohľadávky firmy AGROVAŽAN vedel o spornosti pohľadávky. Pretože dnešná žaloba (pod sp. zn. 12C/144/2015) nie je o merite kauzy (spore medzi firmou AGROVAŽAN/RAFEX a firmou Levické mliekarne) ale o konzekvenciách dokázaného nesprávneho úradného postupu justície/štátu, bolo by možné tieto insinuácie súdu prejsť mlčaním. No jasne zlostný tón formulácií odôvodnenia napadnutého rozsudku donútil žalobcu reagovať. Firma RAFEX s.r.o. “v likvidácii“ (vstup do likvidácie a likvidácia obchodnej spoločnosti nie je jej bankrotom - sa udial v apríli 2008) prevzala vo februári 2009 pohľadávku firmy AGROVAŽAN so zámerom efektívnejšie konať v skupine rovnako „okradnutých“ producentov mlieka. RAFEX (ako právny nástupca AGROVAŽAN s.r.o.) sa žalobcom v konaní vedenom pred Okresným súdom v Bratislave III pod sp. zn. 27Cb/35/2005 teda stal od právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob 39/2010 z 11.5.2010. Pritom si žalobca bol istý vo svojej pravde - blížil sa k spravodlivému a zákonnému rezultátu: jeho snaha bola korunovaná úspechom. Svetlo sveta uzreli dva rozsudky Krajského súdu v Bratislave, ktorými mu boli pohľadávky na tom istom vecnom i právnom základe právoplatne priznané. Ide o rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob 242/2009 a 2Cob 243/2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.6.2010 a vykonateľnosť dňa 27.6.2010, resp. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob 139/2009 zo dňa 4.5.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.6.2010 a vykonateľnosť dňa 18.6.2010. Pritom firma RAFEX ešte aj vedela o pozitívnom súdnom rozhodnutí vo veci kolegu Q.. G. - o rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 22Cb/35/2005 zo dňa 18.4.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.6.2006 a vykonateľnosť dňa 18.6.2006. Správnosť úvah žalobcu koniec koncov potvrdzuje aj rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 27Cb/22/2005 z 15.10.2013. Prvoinštančný súd vo svojich „úvahách“ zašiel dokonca tak ďaleko, že do odôvodnenia svojho rozsudku (str. 6) formuloval vetu: ....úlohou likvidácie nie je majetok nadobúdať ... konanie firmy RAFEX je účelové, lebo v prípade procesného neúspechu nebude mať z čoho hradiť ani vzniknuté trovy konania. Firma žalobcu bola čo do pohľadávok voči Levickým mliekarňami aj reálne úspešná a inkasovala rádovo zopár desiatok tisíc eur. V danom smere opisovať firmu RAFEX ako neserióznu prelamuje mantinely prípustnej kritiky. Žaloba pritom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 1159/2004 z 2.2.2006. 2.4. Prvoinštančný súd vyhlásil dôsledky extrémnymi prieťahmi poznačeného konania sp. zn. 27Cb/35/2005 pre firmu RAFEX za nepreukázané, nepodložené, vyfabulované. Nevychádzal zo silnej ale vyvrátiteľnej domnienky, že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu, pričom žiadne dôkazy sa v tomto ohľade v zásade nevyžadujú (zjednocujúce stanovisko NS ČR č. Cpjn 206/2010 z 13.4.2011) a nahradil ju vlastnou pseudoúvahou: „...určenie výšky nemajetkovej ujmy musí mať vždy podklad v zistení skutočností, ktoré súdu umožnia kvantitatívne posúdenie základných súvislostí. V každom smere musí isť o objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia musí by preukázaná nad všetky pochybnosti...“. Napadnutý rozsudok pri jeho analýze neznesie ani elementárne kritériá spravodlivého a presvedčivého súdneho rozhodnutia. Žalobca považoval za nevyhnutné upriamiť pozornosť odvolacieho súdu na dva piliere tohto odvolania. Prvým pilierom je sentencia Ústavného súdu ČR, že v obdobných situáciách treba vec posúdiť z hľadiska možného porušenia základného práva na legitímne očakávania garantovaného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. vo väzbe na vyššie uvedené i z hľadiska práva na spravodlivý proces vyplývajúceho z čl. 36 ods. 1 Listiny (Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 1737/2008 z 17.2.2010). V tomto kontexte žalobca zopakoval a zdôraznil, že právo prieťahmi v súdnom procese poškodeného na reparovanie/sanovanie ujmy je základným právom. Druhý pilier - veľmi vážny čo do stability myšlienkovej stavby žaloby, predstavuje sentencia Ústavného súdu ČR, podľa ktorého vplyv judikatúry vzrastá aj prevzatím judikatórneho riešenia právneho problému do právneho poriadku. Pritom vplyv súdnej judikatúry na proces vytvárania práva je trvalý a môže mať všelijaké, niekedy až kuriózne podoby. Keď súd vo výklade určitého základného práva pokročí, doterajšie výkladové hranice a dosah tohto práva rozšíri, možno skôr predpokladať, že druhý súd toto rozšírenie vo svojej budúcej judikatúre bude akceptovať, než by sa rázne postavil proti nemu. Žalobca dal súdu k dispozícií rozsiahlu analýzu témy „odškodňovanie prieťahmi v súdnom konaní postihnutých subjektov“. Vo vzťahu k judikatúre, jej precedentnej sile a záväznosti istotne platí, že obvyklé poňatie, teda všetko čím je sudca povinný sa pri svojej rozhodovacej činnosti riadiť, a s čím teda nemá za žiadnych okolností možnosť pri svojej právnej argumentácií polemizovať, poprípade zdroje záväzné v tomto poňatí vedomé ignorovať alebo ich nahrádzať vlastným riešením. Pri rozhodovaní v predmetnej kauze musel súd prvej inštancie rešpektovať aspekt tzv. špecifického argumentu v procese. Ním je domnienka (strong but rebuttable presumption), že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre každý involvovaný subjekt morálnu ujmu a žiadne dôkazy sa od poškodeného v tomto ohľade nevyžadujú. Nejde o spor o ochrane dobrého mena alebo povesti právnickej osoby. 3. Žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.8.2016 doplnil svoje odvolanie. Uviedol, že esenciou daného súdneho sporu je základné, medzinárodnými konvenciami ako aj ústavou našej republiky garantované právo na odškodnenie v prípade nesprávneho úradného postupu verejnej moci. Treba poznať a akceptovať existenciu jasne a jednoznačne formulovaného čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Aj Dohovor obsahuje čl. 6 v spojení s čl. 41 - teda samozrejme a logicky ustanovuje nárok na odškodnenie pre prípad porušenia práva na bezprieťahovosť súdneho konania. Poukázal aj na zásady Civilného sporového poriadku, ktoré znemožňujú takú dezinterpretáciu práva, akú predviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Súd prvej inštancie do značnej miery správne pochopil, že riešenie situácie žalobcu má svoje jadro v rovine interpretácie toho, čo je procesne ťažiskové. Kým hmotnoprávna situácia je jasná, prvoinštančný súd sa zameral na to, že žalobca súdu nepreukázal ako trpel. Žalobca súd údajne nepresvedčil o tom, že by skoro jedenásťročný súdny spor mohol mať na neho ako stranu akýkoľvek negatívny dopad. Takto chápané dôkazné bremeno na pleciach žalobcu (postihnutého extrémnymi súdnymi prieťahmi) by „vyhlodalo“ tú myšlienku, ktorú sleduje ESĽP pri svojich rozhodnutiach o práve podľa čl. 36 ods. 3 cit. Listiny. Otázka toho, v akom smere a akou „váhou“ zaťažuje dôkazné bremeno, je rýdzou otázkou civilistickej procesualistiky. Preto treba špeciálne vítať slovenským zákonodarcom aktuálne prijatú sentenciu v C.s.p. (čl. 3 a čl. 4) o nutnosti nájsť čo najspravodlivejší modus pre usporiadanie záležitosti, dokonca až podľa vrcholných pravidiel medzinárodných konvencii, ktorými je Slovenská republika viazaná. Priznávanie zadosťučinenia z pozície republikového Ústavného súdu nie je v Európskej únii všeobecne, resp. univerzálne prijaté riešenie. Táto slovenská osobitosť je nadštandardným bonusom pre občana - sťažovateľa. Nenahrádza ani neredukuje škodu (a v jej rámci nemajetkovú ujmu) spôsobenú verejnou mocou. Treba pritom aj vedieť, že členovia EÚ postupujú v tejto otázke náhrady škody spôsobenej prieťahmi v súdnom konaní dokonca tak konzekventne, že na báze cit. Listiny prijali osobitnú republikovú právnu úpravu, ktorá viac menej automaticky k rokom zbytočných prieťahov v práci justície priraďuje peňažné náhrady ako odškodnenie. 4. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 4.10.2016 žalobca druhýkrát doplnil svoje odvolanie. Mal za to, že z pozície súdu prvej inštancie nejde o vyhodnotenie konkrétneho prípadu firmy RAFEX, ale o manifestáciu zásadného a programového negativistického postoja slovenskej justície, možno aj slovenského štátu in toto. Ozrejmenie situácie si podľa názoru žalobcu nutne vyžaduje vytýčenie pojednávania (§ 384, ods. 1 a §385 ods. 1 C.s.p.) o to viac, že Slovenskú republiku reprezentujúce Ministerstvo spravodlivosti SR samozrejme žalobcovej argumentácii ani právne korektne čeliť nedokáže. V doplnení odvolania sa vo všeobecnosti žalobca vyjadroval k činnosti slovenských súdov pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi v súdnom konaní. Následne znova prevažne zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní. 5. Žalobca doručil dňa 15.11.2016 súdu prvej inštancie následne tiež podanie, v ktorom poukázal na ustanovenie § 193 C.s.p., v zmysle ktorého je súd viazaný rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týka základných ľudských práv a slobôd a poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci G. C. proti SR. 6. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 23.11.2016 žalobca poukázal na aktuálnu judikatúru ESĽP o prieťahoch v súdnych konaniach slovenských všeobecných súdov. 7. Súdu prvej inštancie doručil dňa 3.1.2017 nepomenované podanie aj žalobca (t.j. nie prostredníctvom svojho právneho zástupcu), znova argumentoval potrebou vychádzať zo silnej hoci vyvrátiteľnej domnienky, že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre stranu morálnu ujmu. Poukázal aj na tézy legislatívneho zámeru, ktoré viedli k prijatiu zákona č. 514/2003 Z. z. 8. Podaním doručeným súdu prvej inštancie elektronicky dňa 21.9.2017 žalobca predložil súdu rozsudky Okresného súdu Bratislava I č. k. 3C/49/2015-265 a 8C/101/2012-377 v obdobných veciach. Napokon ešte podaní doručeným odvolaciemu súdu elektronicky dňa 8.2.2018 predložil súdu rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 6C/185/2016-250 v obdobnej veci. 9. Žalovaný sa k odvolaniu, ani k následným podaniam žalobcu, nevyjadril. 10. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 12. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné. 13. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou domáha voči štátu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobnej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III spočívajúcom v prieťahoch v konaní vedenom na menovanom súde pod sp. zn. 27Cb/35/2005, a to v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Existenciu prieťahov v danom súdnom konaní konštatoval Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 122/2014 zo dňa 13.5.2014, v ktorom rozhodol, že základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27Cb/35/2005 porušené bolo. Súčasne Ústavný súd prikázal Okresnému súdu Bratislava III, aby v konaní bez zbytočných prieťahov konal, žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie vo výške 3.500,- € a náhradu trov konania. Žalobca do konania sp. zn. 27Cb/35/2005 vstúpil na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.12.2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob 39/2010 zo dňa 11.5.2010, pričom žalobca vstúpil do predmetného konania na základe singulárnej sukcesie. 15. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa za daného skutkového a právneho stavu zaoberal splnením jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Táto zodpovednosť je objektívna, pričom jej predpokladmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú existencia nesprávneho úradného postupu, vznik ujmy, resp. škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy. 16. Pokiaľ ide o samotnú existenciu nesprávneho úradného postupu, v posudzovanej veci tento spočíval v prieťahoch v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III, pre prieťahy v súdnom konaní je špecifické, že pre posúdenie ich existencie je v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. rozhodujúce rozhodnutie príslušného orgánu, z ktorého obsahu je zrejmé, že k prieťahom došlo. V danom prípade Ústavný súd SR konštatoval, že bolo porušené právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, čím je tento predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu potrebné považovať za naplnený. 17. Druhým predpokladom vzniku zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je existencia (vznik) ujmy. Odvolací súd sa nemôže stotožniť s názorom žalobcu opakovane prezentovaným v odvolaní, že existenciu ujmy v prípade prieťahov v súdnom konaní nie je potrebné skúmať, nakoľko takýto postup by bol v rozpore s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý špecifikuje kritériá pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcu, ktorý sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy podľa tohto zákona preto zaťažuje bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno vo vzťahu k všetkým predpokladom vzniku zodpovednosti štátu podľa tohto zákona, vrátane predpokladu ktorým je vznik ujmy. Je povinnosťou žalobcu tvrdiť a aspoň v základnom rozsahu preukázať také skutočnosti, ktoré dovoľujú prijať záver, že na jeho strane vznikla ujma, a ktoré umožňujú ustáliť intenzitu tejto ujmy, ktorá sa následne prenáša do formy satisfakcie, resp. výšky finančnej satisfakcie. Odvolací súd podotýka, že nie každá nemajetková ujma je spôsobilá založiť nárok na jej náhradu v peniazoch. Finančná kompenzácia nemajetkovej ujmy je dôvodná iba v prípade, že nie je postačujúce morálne zadosťučinenie (pozri napr. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). V podmienkach slovenskej právnej úpravy existenciu (a v spojitosti s tým aj rozsah) ujmy ako samostatného predpokladu vzniku zodpovednosti štátu nemožno bez ďalšieho odvodzovať len od iného predpokladu, ktorým je existencia nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní. V slovenských podmienkach nie je bezvýhradne aplikovateľná judikatúra českých všeobecných súdov a Ústavného súdu ČR, ako aj judikatúra ESĽP vzťahujúca sa preukazovanie vzniku ujmy, nakoľko zahraničná právna úprava, napríklad i česká, je v tomto smere odlišná. 18. Odvolací súd zastáva názor, že práve prípad žalobcu demonštruje potrebu dôsledne skúmať, či na strane žalujúceho subjektu skutočne vznikla ujma. Žalobca vstúpil do konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 27Cb/35/2005, ktoré už v čase jeho vstupu bolo postihnuté prieťahmi, a to na základe singulárnej (teda nie univerzálnej) sukcesie. Hoci prieťahmi dané konanie trpelo aj po vstupe žalobcu, žalobca argumentoval nepriaznivými následkami, ktoré prieťahy v súdnom konaní vyvolali na strane pôvodného žalobcu v spore sp. zn. 27Cb/35/2005. Žalobca nijako bližšie a konkrétne nešpecifikoval, v čom spočíva nemajetková ujma, ktorá mala vzniknúť priamo jemu. Odvolací súd zdôrazňuje, že hoci zmenou strany sporu vstupujúca strana preberá procesnú pozíciu subjektu, ktorý nahradila, nepreberá na seba aj hmotnoprávne nároky, ktoré mohli jeho predchodcovi v súvislosti s dovtedajším priebehom konania vzniknúť. Takýmto hmotnoprávnym nárokom je aj nárok na náhradu ujmy (škody) spôsobenej pri výkone verejnej moci nesprávny úradným postupom. Uvedené vo svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 122/2014 zo dňa 13. 5. 2014 vo veci sťažnosti žalobcu konštatoval aj Ústavný súd SR. 19. Žalobca trvajúc na svojom názore, že vznik ujmy na jeho strane priamo vyplýva z existencie prieťahov v súdnom konaní, dôsledne neuniesol ani len bremeno tvrdenia vo vzťahu k vzniku ujmy a už vôbec nie dôkazné bremeno, keď jeho argumentácia je len vo všeobecnej rovine a navyše v prevažnej miere sa vzťahuje na jeho právneho predchodcu v konaní postihnutom prieťahmi. Je nutné preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, ktorý mal za to, že žalobca nepreukázal naplnenie druhého predpokladu vzniku zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., teda existenciu ujmy na strane žalobcu. Prirodzene potom už nemohlo byť preukázané ani splnenie posledného predpokladu, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy. 20. Záverom odvolací súd dodáva, že veľká časť argumentácie žalobcu v odvolacom konaní je v značne abstraktnej a na daný prípad sa priamo a v celom rozsahu nevzťahujúcej rovine, pričom smeruje skôr ku komparácií slovenskej úpravy zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci s právnou úpravou tohto inštitútu v zahraničí. Danú problematiku však nie je možné riešiť na úrovni všeobecných súdov Slovenskej republiky. Spoločne s odvolacími námietkami priamo sa dotýkajúcimi posudzovanej veci žalobcovo odvolanie ako celok nebolo spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. 21. K žiadosti žalobcu o nariadenie odvolacieho pojednávania odvolací súd uvádza, že v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. sa pojednávanie v odvolacom konaní nariaďuje, iba ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V posudzovanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie, preto nebolo potrebné opakovať dokazovanie. Odvolací súd nevzhliadol ani žiaden dôležitý verejný záujem na verejnom prejednaní odvolania žalobcu. Tvrdenie žalobcu, ktoré by sa dalo zhrnúť tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je prejavom programového negativistického postoja slovenskej justície vo vzťahu k obdobným konaniam, je len jeho subjektívnym názorom. 22. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 23. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalobcu voči opravnému uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č. k. 12C/144/2015-222 zo dňa 21. marca 2017. Predmetným rozhodnutím súd prvej inštancie opravil záhlavie rozsudku č. k. 12C/144/2015-174 zo dňa 24.2.2016 v časti označenia žalovaného z pôvodného znenia: „Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava“ na správne znenie: „Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava“. 23.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 224 C.s.p., pričom ním odstránil zrejmú nesprávnosť, keď v záhlaví rozsudku bol nesprávne označený žalovaný ako Ministerstvo spravodlivosti SR, hoci žalovaným je Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, ku ktorej došlo v písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia a vykonal opravu vyššie popísaným spôsobom. 24. Proti tomuto rozhodnutiu podal zákonom stanovenej lehote odvolania žalobca, ktorý namietal, že sudkyňa JUDr. Sládečková neovláda danú tému, pričom nevylúčil, že postupuje v celoslovenskom trende zásadne nepriznávať náhradu škody voči štátu. Poukázal na rozhodovaciu činnosť ESĽP, na nezodpovednosť slovenských sudcov a absenciu zosobňovania škody, ktorá vznikla daňovým poplatníkom. Predmetné opravné uznesenie je v priamej kolízii s názormi, vyjadrenými napr. v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo V 44/2007 z 29.1.2009 alebo v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 75/2011 z 30.9.2011. Namietal tiež voči spôsobu vyhlasovania rozsudku v posudzovanej veci. V doplnení svojho odvolania žalobca uviedol, že chce, aby Okresný súd Bratislava III konečne pracoval bez chýb, aby dostal odpoveď na otázku, prečo spis leží viac ako rok po odvolaní v merite kauzy na súde prvej inštancie, a aby dostal odpoveď na otázku, ako bola zosobnená tá škoda, ktorá nastala štátu, ale vlastne všetkým daňovým poplatníkom, v spojitosti s Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. IV. US 122/2014 zo dna 13.5.2014. 25. Odvolací súd s poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že ani toto odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 26. Súd prvej inštancie po zistení, že v záhlaví rozsudku č. k. 12C/144/2015-174 zo dňa 24.2.2016 došlo pri jeho písomnom vyhotovení k zrejmej nesprávnosti v označení žalovaného subjektu, postupoval v súlade s § 224 C.s.p. a opravil danú zrejmú nesprávnosť tak, že ako žalovaný subjekt správne označil Slovenskú republiku, ktorá koná prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR. 27. Odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého uznesenia, keď jeho správnosť žalobca nijakým spôsobom vecne nespochybnil. 28. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté opravné uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 12C/144/2015-222 zo dňa 21. marca 2017 ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 29. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).