Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/217/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407215644 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1407215644.8 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: JURKI- HAYTON, s.r.o., Prístavná 2, Bratislava, IČO : 31 332 251 zast. advokátom JUDr. Imrichom Foltýnom, Zámocká 1066/2, Malacky, proti žalovaným: 1./ H. F., A.. XX.XX.XXXX, W. P., O. XXXX/XX, zast. Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s.r.o., Prievozská 4/B, Bratislava, IČO : 47 239 921, 2./ D. P., A.. XX.XX.XXXX, W. P., E. XXXX/X, zast. Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI, s.r.o., so sídlom Nám. M. Benku 15, Bratislava , IČO : 36 860 522 o zaplatenie 3.983,27 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1./ a 2./ proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 5C/635/2008-208 zo dňa 3. marca 2016 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov prvoinštančného konania zmeňuje takto: Žalovaný 1./ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.991,64 € s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 8.6.2008 do zaplatenia. Žalovaný 2./ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 796,66 € s 7,5% ročným úrokom z omeškania od 29.10.2008 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa úrokov s omeškania odvolací súd žalobu zamieta. Žalobca, žalovaný 1./ nemajú nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. Žalovaný 2./ má nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 60 %. Žalobca, žalovaný 1./,2./ nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č.k. 5 C 635/2008-89 zo dňa 03.09.2009 žalobu zaplatenie 3.983,27 € s príslušenstvom titulom zodpovednosti za vznik schodku zamietol. V dôsledku odvolaním napadnutého rozsudku žalobcom Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací tento rozsudok zrušil uznesením sp. zn. 8Co/55/2011 zo dňa 17.09.2013 a vec vrátil na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď na daný prípad síce aplikoval správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretoval a zo zistených skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, že v danej veci nejde o pracovno-právnu zodpovednosť žalovaných 1./ a 2./, ale o trestno-právnu zodpovednosť a to napriek tomu, že počas pracovnej zmeny žalovaných 1./ a 2./ v dňoch 23.03. - 24.03. 2007 vznikol žalobcovi neodvedením tržby v sume 3.983,27 € schodok. Za nesprávny považoval aj záver, že schodok vznikol celkom bez zavinenia žalovaných 1./ a 2./, resp. že sa svojej zodpovednosti za vznik schodku celkom zbavili, napriek tomu, že žalovaní 1./ a 2./ čiastočne porušili svoju povinnosť počínať si tak, aby nedošlo k vzniku schodku. Uložil súdu prvej inštancie vysporiadať sa s mierou zavinenia každého so žalovaných 1./ a 2./ na vzniku schodku na zverených hodnotách, ako aj prípadnou mierou zavinenia žalobcu. 1.1. Prvoinštančný súd rozhodol opäť rozsudkom č.k. 5 C 635/2008-159 zo dňa 10.07. 2014, ktorým zaviazal žalovaných 1./ a 2./ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanú sumu s príslušenstvom. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v dôsledku odvolaním napadnutého rozsudku opätovne uznesením sp.zn.9Co/744/2014 zo dňa 30.6.2015 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie. Vo svojom zrušujúcom uznesení konštatoval, že vzhľadom na dohody o (samostatnej) hmotnej zodpovednosti žalovaných 1./ a 2./ a na výsledky doterajšieho dokazovania nemôže mať pochýb o tom, že schodok vznikol porušením povinností žalovaných 1./ a 2./ počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku zamestnávateľa alebo k jeho zničeniu. Žalovaní 1./ a 2./ neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie ich tvrdenia, že škoda bola zamestnávateľovi spôsobená celkom bez ich zavinenia, a teda za vzniknutý schodok zodpovedajú. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal rozsahom miery zavinenia každého so žalovaných 1./ a 2./ na vzniknutom schodku a osobne sa nezaoberal mierou spoluzavinenia zamestnávateľa na vzniku schodku a preto považoval rozhodnutie za predčasné. 1.2. V poradí tretím (napadnutým) rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 1./ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.991,64 € s 9,5% ročným úrokom z omeškania od 24.03.2007 do zaplatenia; žalovanému 2./ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 796,66 € s 9,5% ročným úrokom z omeškania od 24.03.2007 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovaným 1./ a 2./ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 70%. Na podklade vykonaných dôkazov súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzavretá pracovná zmluva č. XXXX s č. XXX zo dňa 15.11.2006 a zo dňa 18.11.2004. Dohodnutým druhom práce bola v oboch prípadoch funkcia „operátor ČS“. Miesto výkonu práce bolo dohodnuté „Č. U. P.“. V prípade žalovaného 1./ bol dňom nástupu práce dohodnutý deň 16.11.2006 a v prípade žalovaného 2./ deň 18.11.2004. U oboch žalovaných bola dňom uzavretia pracovnej zmluvy súčasne uzavretá dohoda o hmotnej zodpovednosti, podľa ktorej žalovaní prebrali počas výkonu práce hmotnú zodpovednosť za prevádzku Č. U., t.j. za majetok spoločnosti podľa inventúrneho zoznamu, tovar a peňažnú hotovosť a ceniny počas prevádzky, v trezore, v príručnej pokladni a počas prepravy, ako posol do banky, a tiež za peňažnú hotovosť v prípade, že ju uchová na inom mieste, ako je miesto prevádzky a ďalej prebrali zodpovednosť i za prípadný schodok na týchto hodnotách, pokiaľ by nepreukázali, že tento schodok nezavinili. Z odovzdávacieho protokolu žalobcu zo dňa 24.03.2007 za čas od 7,00 hod. dňa 23.03.2007 do 7,00 hod. dňa 24.03.2007 bolo zistené, že nebola odvedená suma 120.000,- Sk. Túto skutočnosť oznámil ráno dňa 24.03.2007, hneď po svojom príchode na pracovisko, žalovaný 2./ polícii. V rovnaký deň, teda t.j. 24.03.2007, boli obaja žalovaní vypočutí na polícii ako svedkovia. Obaja vo svojich výpovediach oznámili skutočnosti, ktoré im boli známe odmietli svoju zodpovednosť za stratu finančnej hotovosti. Na svoje rozhodnite aplikoval ust. § 85 ods. 1 a 3; § 85 ods. 4; §87 ods. 1 a 7; § 178 ods. 1; § 179 ods. 1; § 182 ods. 1, 2, 3; § 187 ods. 1 a 2; § 189 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a v kontexte zisteného skutkového stavu konštatoval, že žalobcovi bol spôsobený schodok neodvedením sumy 120.000,-Sk za dni 23. - 24.03.2007 tým, že neznámy páchateľ využil nepozornosť žalovaného 1./ a neprítomnosť žalovaného 2./ a odcudzil, bez prekonania prekážky finančnú hotovosť z neuzamknutého trezoru. Súd prvej inštancie prisvedčil žalobcovi, že pokiaľ mali žalovaní 1./ a 2./ k dispozícii trezor, ktorý bolo možné otvoriť kľúčom, ktorý bol iba jeden, po zadaní číselného kódu, tento číselný kód poznali všetci zamestnanci pracujúci pri obsluhe čerpacej stanice, a disponovať s tam nachádzajúcimi sa peniazmi mohla iba zmena, ktorá vykonávala službu na ČS, resp. niekto s vedomím obsluhy ČS mali zamestnanci vytvorené všetky podmienky na to, aby zodpovedne uchovávali zverené finančné prostriedky od tretích osôb. Naviac pokiaľ taká osoba má uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti a je si aj vedomá svojej zodpovednosti a napriek tomu trezor nevyužíva riadnym spôsobom na úschovu peňazí, nepočína si riadne a starostlivo, ale si počína ľahkovážne, nezodpovedne a nedbanlivo. Žalovaní 1./ a 2./ z nedbanlivosti porušili svoju povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku zamestnávateľa alebo k jeho zničeniu, resp. aby zabránili vzniku zavinených strát, rozdielov a úbytkov hodnôt zverených k vyúčtovaniu. Viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie venoval mierou zavinenia u každého osobitne, ako aj spolu zavinením žalobcu. Žalovaní 1./ a 2./ žiadnym spôsobom neargumentovali a ani nepreukazovali, že by na nedostatky v prevádzke, na ktoré upozorňovali až v priebehu súdneho konania, upozorňovali alebo žiadali o ich odstránenie, prípadne žiadali odstúpenie od dohody o hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty. V priebehu konania sa žalovaní vzájomne obviňovali z podielu na zodpovednosti za vznik škody. Žalovaní 1./ argumentoval predovšetkým tým, že nebyť odchodu žalovaného 2./ z pracoviska, zverené hodnoty mohli byť lepšie ochránené. Žalovaný 2./ dôvodil, že s peniazmi ktoré mali byť vložené do trezoru vôbec nemanipuloval a v čase, keď malo dôjsť k umiestneniu peňazí do trezoru na pracovisku nebol. Stratu peňazí sám polícii oznámil. Uvedené zistenia vyhodnotil vo vzťahu k miere zavinenia súd prvej inštancie tak, že je miera zavinenia žalovaného 1./ predstavuje 50% t.j. 1.991,64€, keďže sám uložil peňažnú hotovosť v sume 120 000,- Sk do trezoru, ktorý neuzamkol, nezabezpečil ochranu týchto zverených hodnôt aj keď bol určitú dobu na pracovisku iba sám. Zodpovednosti za vznik škody sa nezbavil ani žalovaný 2/, ktorému určil mieru zavinenia 20% t.j. 796,66 € vzniknutej škody, pretože počas výkonu svojej služby iba preberal peniaze do pokladne, neumiestňoval peniaze do trezoru potom ako dosiahli určitú čiastku (v konkrétnom prípade 120 000,- Sk) a ani nebol na pracovisku v čase, keď došlo k uloženiu peňažnej hotovosti z pokladne do trezoru. Oznámil stratu peňazí polícii. Na vzniku škody sa podieľal aj žalobca ako zamestnávateľ, keďže svojim pracovníkom nariaďoval 24 hodinové pracovné smeny, neexistoval systém kontroly a evidencie zamestnancov na pracovisku, čím žalobca umožňoval stav, keď obsluha ČS nebola kompletná a preto v rozsahu 30 % škody súd žalobcovi uplatňovaný nárok nepriznal. 1.3. Žalovaní 1/ a 2/ sa dostali s plnením peňažného dlhu do omeškania druhý deň potom ako mali odovzdať žalobcovi, svojmu zamestnávateľovi tržbu, preto s odkazom na ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. priznal žalobcovi úrok z omeškania od 24.03.2007 až do zaplatenia, vo výške 9,5 %, ktorá je v súlade s § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z.. 1.4. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 151 ods. 7 O.s.p.. 2. Rozsudok vo vyhovujúcej časti odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalovaný 1/ vytýkajúc súdu prvej inštancie, že v rozpore s intenciami rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho sa súd prvej inštancie nevysporiadal s mierou zavinenia každého zo žalovaných na vzniku schodku. K tejto, pre zistenie skutkového stavu zásadnej otázke neuviedol žiadne náležité zdôvodnenie. Neuviedol akými úvahami bol vedený pri určení miery zavinenia, v dôsledku čoho považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné. Odhliadnuc od uvedeného zdôrazňuje, že miera zavinenia žalovaného 2./ prevyšuje mieru zavinenia žalovaného 1./, keďže taktiež nezabezpečil riadne uzamknutie trezoru. Vo vzťahu k posudzovaniu skutočnosti, že nedošlo k uzamknutiu trezoru je úplne bezvýznamné, že žalovaný 2./ nebol prítomný na pracovisku v čase, keď do trezoru boli vkladané peniaze pretože trezor mohol uzamknúť kedykoľvek. Tým, že sa z pracoviska svojvoľne vzdialil žalovaný 1./ musel bez vlastného zavinenia zabezpečiť komplexnú obsluhu čerpacej stanice sám bez súčinnosti žalovaného 2./. Ak by žalovaný 2./ svojím svojvoľným vzdialením sa z pracoviska nevytvoril situáciu , že žalovaný 1./ musel sám zabezpečiť obsluhu celej čerpacej stanice zásadne by sa tým znížila pravdepodobnosť, že tretia osoba odcudzí žalobcom zverené hodnoty. Súd prvej inštancie nedostatočne ustálil mieru spoluzavinenia zamestnávateľa. A to predovšetkým s ohľadom na nedostatky v prevádzke zamestnávateľa, ktorý nevytvoril zamestnancom vyhovujúce podmienky na plnenie povinnosti z dohody o hmotnej zodpovednosti (nezabezpečenie monitorovania prevádzky kamerovým systémom, ukladanie 24 hodinových pracovných zmien) a naviac žalobca nie je schopný preukázať, že žalovaní boli o svojich konkrétnych povinnostiach na prevádzke pri plnení povinností z dohody o hmotnej zodpovednosti riadne poučení. Nie je možné sa uspokojiť so všeobecným vymedzením povinnosti chrániť zverené hodnoty zakotvené v dohode o hmotnej zodpovednosti, keď má byť zamestnanec o svojich povinnostiach riadne poučený. Na základe uvedeného navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 3. Rozsudok vo vyhovujúcej časti odvolaním zákonom stanovej lehote aj napadol žalovaný 2./ vytýkajúc súdu prvej inštancie, že nedostatočne vykonal dokazovanie a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v dôsledku čoho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď zaviazal žalovaného 2./ k povinnosti zaplatiť sumu 796, 66 € s 9, 5 % ročným úrokom z omeškania od 24.3.2007 do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom nevyplynulo, že žalovaný 2./ mal akúkoľvek možnosť zabrániť schodku na zverených hodnotách. Súd prvej inštancie sa neriadil pri svojom rozhodnutí názorom odvolacieho súdu, aby sa v rámci dokazovania zaoberal rozsahom miery zavinenia každého zo žalovaných 1./ a 2./ na vzniknutom schodku. V čase vzniku schodku na zverených hodnotách žalovaný 2./ nebol na mieste pracoviska, so zverenými finančnými hodnotami nedisponoval a nemal žiadnu možnosť akúkoľvek odbornou starostlivosťou zabrániť vzniku schodku na takto zverených hodnotách. Odkaz na uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti nemôže samo o sebe zakladať zodpovednosť žalovaného 2./. Súd prvej inštancie nemal preukázané akým spôsobom vznikol schodok a preto navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže žalovaného 1./ k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 3 983,27 € s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 24.3.2007 do zaplatenia ako aj nahradiť trovy konania. 4. Žalobca sa k odvolaniam žalovaným písomne nevyjadril. 5. Žalovaný 2./ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1./ uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného 1./ o prevýšení miery zavinenia žalovaného 2./, nakoľko samotný žalovaný 1./ nepoprel pochybenie, že trezor neuzamkol a ani nepoprel svoju zodpovednosť za odcudzenie. S tvrdeniami žalovaného 1./, ktorý sa snaží preukázať, že žalovaný 2./ svojvoľne opustil pracovisko nesúhlasí, keďže táto okolnosť nebola dokazovaním preukázaná. Žalovaný 1,/ poukazuje na domnienky, že ak by bol žalovaný 2,/ v inkriminovanom čase na čerpacej stanici, tak by sa znížila pravdepodobnosť odcudzenia zverených hodnôt, tvrdenia, ktoré považuje za účelové ničím nepodložené. Z uvedených dôvodov trvá na svojom odvolacom petite prezentovanom vo svojom odvolaní. 6. Replika zo strany žalobcu, žalovaného 1./ k vyjadreniu žalovaného 2./ nebol podaná. 7. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu (vyhovujúci výrok vo veci samej a výrok o trovách konania) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1./,2./ čo sa týka náhrady škody na ktorú bol každý z nich zaviazaný nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je treba v zmysle § 388 C.s.p. zmeniť časti príslušenstva a náhrady trov prvoinštančného konania, pretože nie je v týchto častiach vecne správny, aj keď súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci, ale vec neposúdil v týchto častiach správne po právnej stránke. 9. Z hľadiska zistenia skutkového stavu nebolo sporné, že žalovaní 1./ a 2./ uzatvorili so žalobcom ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu, súčasťou ktorej bola i písomná dohoda o hmotnej zodpovednosti. Dohodou o hmotnej zodpovednosti žalovaní 1./ a 2./ prebrali hmotnú zodpovednosť za prevádzku Čerpacej stanice JURKI Malacky, t.j. za majetok spoločnosti podľa inventúrneho zoznamu, tovar a peňažnú hotovosť a ceniny nachádzajúce sa v trezore alebo príručnej pokladni počas prevádzky a prepravy ako posol banky, za peňažnú hotovosť v prípade, že ju uschová na inom mieste, ako je miesto prevádzky a taktiež za prípadný schodok na týchto hodnotách. Počas pracovnej zmeny žalovaných 1./ a 2./ v dňoch 23.03.2007 - 24.03.2007 vznikol žalobcovi za uvedené dni schodok vo výške 120.000,- Sk neodvedením tržby v sume 120.000,-Sk. Túto finančnú hotovosť umiestnil žalovaný 1./ v čase okolo 16.00 hod. dňa 23.03.2007 do trezoru na to určeného, ktorý však ponechal neuzamknutý. V čase medzi 16.00 hod. dňa 23.03.2007 a 06.45 hod. dňa 24.03.2007 doposiaľ neznámy páchateľ odcudzil predmetnú finančnú hotovosť, pričom vo veci bolo podané trestné oznámenie a začaté trestné stíhanie voči neznámemu páchateľovi za prečin krádeže podľa §12 ods. 1 a ods. 3 písm. a/ Trestného zákona, v ktorom sa však nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Žalovaný 2./ s predmetnou finančnou hotovosťou počas pracovnej doby nenakladal, keďže v čase skutku sa nenachádzal na pracovisku. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací už vo svojom v poradí prvom zrušujúcom uznesení sp.zn. 8Co/55/2011 zo dňa 17. septembra 2013 ustálil, že žalovaní 1./ a 2./ čiastočne porušili svoju povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku zamestnávateľa alebo k jeho zničeniu v zmysle § 178 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného do 31.8.2007 (ďalej len „ Zákonník práce“) a tak z nedbanlivosti porušili povinnosť zabrániť vzniku zavinených strát, rozdielov a úbytkov hodnôt zverených k vyúčtovaniu, čím opodstatnenosť základu nároku bol odvolacím súdom vyriešený, keďže žalovaní 1./ a 2./ neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia, že škoda bola spôsobená celkom bez ich zavinenia. Podstatným argumentom považoval tvrdenie žalovaných 1./ a 2./, že žalobca nevytvoril zamestnancom riadne pracovné podmienky, ktoré bránili by im v riadnom hospodárení so zverenými hodnotami, okolnosť ktorá síce žalovaných 1./ a 2./ zodpovednosti za vznik schodku nezbavuje, avšak môže mať vplyv na mieru spoluzavinenia zamestnávateľa. Usmernil preto súd prvej inštancie na zistenie miery zavinenia každého zo žalovaných na vzniku schodku na zverených hodnotách ako aj s prípadnou mierou spoluzavinenia žalobcu na vzniku schodku a zdôvodnením rozsahu náhrady škody . Túto otázku súd prvej inštancie nedostatočne vyriešil aj vo svojom v poradí druhom rozhodnutí, ktoré bolo z identických dôvodov odvolacím súdom uznesením sp. zn. 9Co 744/2014 zo dňa 30. júna 2015 zrušené. 11. Z hľadiska prieskumu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie viazaný právnym názorom vysloveným Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn 9Co 744/2014 zo dňa 30. júna 2015 (druhé zrušujúce rozhodnutie) sa uspokojivým spôsobom vysporiadal s mierou zavinenia každého zo žalovaných na vzniku schodku na zverených hodnotách, ako aj s mierou spoluzavinenia žalobcu na vzniku schodku. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady škody tak zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle 157 ods. 2,3 O.s.p. resp. § 220 C.s.p., pretože v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad. Súd prvej inštancie svoje prijaté závery aj primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. 12. Odvolanie tak žalovaného 1./, ako aj žalovaného 2./ sleduje zbavenia sa svojej zodpovednosti za schodok a snahu preniesť mieru svojej zodpovednosti na druhého z nich s úmyslom pre seba privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. 12.1. V prvom rade je potrebné obom žalovaným dať opäť do pozornosti, že zodpovednosť za schodok obom žalovaným vznikla uzatvorením dohody o hmotnej zodpovednosti, s tým, že zavinenie zamestnanca na vzniku schodku sa predpokladá a zamestnávateľ nemá povinnosť preukazovať, že pracovník zavinil schodok. Povinnosťou zamestnávateľa je dokázať, že vznikol schodok a že bola uzavretá dohoda o hmotnej zodpovednosti. Zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách môže pracovník zbaviť celkom, alebo čiastočne iba v prípade, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia v zmysle § 182 ods. 3 Zákonníka práce. (Stanovisko Najvyššieho súdu SSR z 6. decembra 1973 sp. zn. Cpj 50/75, R 15/76). V zmysle uvedeného, ako aj vzhľadom na závery odvolacieho súdu vyslovené v predchádzajúcich uzneseniach nemožno mať pochýb o tom, že schodok vznikol porušením povinnosti žalovaných 1./ a 2./ počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku zamestnávateľa a žalovaní 1./ a 2./ neuniesli dôkazné bremeno ich tvrdenia, že škoda bola zamestnávateľovi spôsobená celkom bez ich zavinenia, a teda za vzniknutý schodok zodpovedajú, preto námietka žalovaných smerujúca k zbaveniu sa svojej zodpovednosti za schodok prenesením zodpovednosti na druhého je bez relevancie. 13. Žalovaní 1./ argumentoval predovšetkým tým, že nebyť odchodu žalovaného 2./ z pracoviska, zverené hodnoty mohli byť lepšie chránené. Žalovaný 2/ zase dôvodil, že s peniazmi ktoré mali byť vložené do trezoru vôbec nemanipuloval a v čase, keď malo dôjsť k umiestneniu peňazí do trezoru na pracovisku nebol. Stratu peňazí sám polícii oznámil. Na totožnej argumentácii zotrvali aj v odvolacom konaní. 13.1. Namietané okolnosti boli súdom prvej inštancie zohľadnené pri určení miery zavinenia za vzniknutý schodok (strana 8 ods. 2 rozsudku) konštatovaním, že miera zavinenia žalovaného 1./ predstavuje 50% t.j. 1.991,64 € vzniknutej škody keďže sám uložil peňažnú hotovosť v sume 120 000,- Sk do trezoru, ktorý neuzamkol, nezabezpečil ochranu týchto zverených hodnôt aj keď bol určitú dobu na pracovisku iba sám. Zodpovednosti za vznik škody sa nezbavil ani žalovaný 2./, ktorému určil mieru zavinenia 20 % t.j. 796,66 € vzniknutej škody, pretože počas výkonu svojej služby iba preberal peniaze do pokladne, neumiestňoval peniaze do trezoru potom ako dosiahli určitú čiastku (v konkrétnom prípade 120 000,- Sk) a ani nebol na pracovisku v čase, keď došlo k uloženiu peňažnej hotovosti z pokladne do trezoru. Oznámil stratu peňazí polícii. Na vzniku škody sa podieľal aj žalobca ako zamestnávateľ, keďže svojim pracovníkom nariaďoval 24 hodinové pracovné zmeny, neexistoval systém kontroly a evidencie zamestnancov na pracovisku, čím žalobca umožňoval stav, keď obsluha ČS nebola kompletná a preto v rozsahu 30 % škody súd žalobcovi uplatňovaný nárok nepriznal. 13.2. Samotná skutočnosť, že žalovaní 1./ a 2./ sa so súdom prvej inštancie určenou mierou zodpovednosti za vznik schodku nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o jej zjavnej neodôvodnenosti, keď súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. resp. § 191 ods. 1 C.s.p. vo vzájomnej súvislosti. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať z jeho skutkovými závermi, napr. namietať, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod., keď nadovšetko súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k záveru o výške miery zavinenia žalovaných 1./ a 2./ s prihliadnutím na mieru spoluzavinenia žalobcu, ktorý nariaďoval 24-hodinové pracovné zmeny a nezabezpečil monitorovanie čerpacej stanice kamerovým systémom, avšak žalovaní 1./ a 2./, sa s týmto nedostatkom uspokojili a nevyvinuli dostatočné úsilie nato, aby na tento nedostatok v prevádzke upozornili a žiadali o jeho odstránenie, prípadne i vo vzťahu k odstúpeniu dohody o hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty (§ 183 ods. Zákonníka práce). 14. Obsah odvolania žalovaných 1/ a 2/ v časti náhrady škody na ktorú bol každý z nich zaviazaný nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie a preto odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti je rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 15. Nesprávne právne ale posúdil súd prvej inštancie moment omeškanie žalovaných 1./,2./, keď dospel k záveru, že žalovaní sa dostali do omeškania druhý deň potom, ako mali odovzdať žalobcovi - zamestnávateľovi tržbu. 15.1. V konaní nebolo preukázané, že došlo k prerokovaniu náhrady škody medzi žalobcom - zamestnávateľom a žalovanými 1./,2./- zamestnancami podľa § 191 ods. 2 3 Zákonníka práce. Splatnosť náhrady škody preto mohla nastať, keď rovnako v konaní nebola preukázaná ani žiadna predžalobná výzva žalobcu adresovaná žalovaným 1./2./ s poukazom na ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka až v deň nasledujúci po doručení žaloby (žaloba žalovanému 1./ doručená dňa 7.6.2088) , t.j. žalovaný 1./ sa dostal do omeškaniu dňom 8.6. 2008. U žalovaného 2./ splatnosť náhrady škody mohla nastať nasledujúcim dňom po doručení uznesenia o jeho pripustení do konania (uznesenie o pripustení do konania žalovanému 2./ doručené dňa 29.10.2008), t.j. žalovaný 2./ sa dostal do omeškaniu dňom 30.10. 2008. O výške úrokoch z omeškania odvolací súd rozhodol v zmysle vykonávacieho predpisu, ktorým je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., pričom podľa § 3 citovaného predpisu platného a účinného v prvý deň omeškania výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že od 8.6.2008 je diskontná sadzba 4,25% a od 30.10.2008 je diskontná sadzba 3,75% a žalobca preto má právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,5 % resp. ročne 7,5%. 16. Odvolací súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že zaviazal žalovaného 1./ k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 1.991,64 € s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 8.6.2008 do zaplatenia, žalovaného 2./ k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 796,66 € s 7,5% ročným úrokom z omeškania od 29.10.2008 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa úrokov s omeškania (žalobca žiadal priznať úroky od 24.3.2007 vo výške 9,5 %) odvolací súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 17. Rovnako v časti náhrady trov konania na súde prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je treba v tejto časti v zmysle § 388 C.s.p. zmeniť, keď dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne stanovil pomer úspechu žalovaného vo výške 70% a v tejto výške zaviazal žalovaných 1./,2./ k povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania. V prípade žalovaných 1./,2./ išlo o samostatné procesné spoločenstvo v zmysle § 91 ods. 1 O.s.p. v súčasnosti § 76 C.s.p. a preto bolo potrebné skúmať pomer úspechu u každého žalovaného osobitne, keďže aj žalobca žiadal od každého. 17.1. Podľa § 142 ods. 2 O.s.p. , ktoré ustanovenia má ekvivalent v ustanovení § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 17.2. V prípade žalovaného 1./ a žalobcu je pomer úspechu v konaní rovnaký, keďže žalobca sa domáhal sumy 3.983,27 € a žalovaný 1./ bol zaviazaný na zaplatenie sumy 1.991,64 € t.j. polovice tejto sumy. V prípade žalovaného 2./ jeho úspech predstavuje 80% (voči nemu zamietnutá suma 3.186,73€, žalovaná suma 3.983,27 €), úspech žalobcu predstavuje 20% (priznaná suma 796,54€, žalovaná čiastka 3.983,27 €) a pomer úspechu žalovaného 2./ predstavuje 60% (80% - 20%). Odvolací súd z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov prvoinštančného konania zmenil tak, že žalobca, žalovaný 1./ nemajú nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a žalovaný 2./ má nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 60 %. O výške náhrady trov konania žalovaného 2./ v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. O náhrade trov odvolacieho konania, konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalobca ako aj žalovaní 1./,2./ mali v v odvolacom konaní čiastočný úspech (žalobca bol úspešný v časti podania odvolania žalovaných 1./,2./ v časti priznanej náhrady škody; žalovaní 1.,2./ boli úspešní v časti úrokov z omeškania a náhrady trov prvoinštančného konania), preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán sporu t.j. žalobca, ani žalovaný 1./,2./ nemajú na náhradu trov odvolacieho konania právo. S poukazom na uvedené nebude potrebné, aby súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, rozhodol o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 1 C.s.p. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).