Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/103/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416010225 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1416010225.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov JUDr. Magdalény Blažovej a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci obžalovaného J. U., pre pokračovací zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 29.06.2017, sp. zn. 3T/86/2016, na verejnom zasadnutí konanom 17. januára 2018 v Bratislave, takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 3T/86/2016 z 29. júna 2017 v celom výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Na základe 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému J. U., nar. XX.XX.XXXX v L., trvale bytom U. č. XXX, B., v súčasnosti bytom A. XXX/X, L. u k l a d á podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 42 ods. 1, s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona sa pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.zn. 2T/127/14, zo dňa 21.05.2015, právoplatný dňa 06.06.2015 v časti výroku o treste, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Vo zvyšnej nezrušenej časti, teda vo výrokoch o vine a náhradách škody, zostáva napadnutý rozsudok nedotknutý. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 29.06.2017, sp. zn. 3T/86/2016 bol obžalovaný J. U. uznaný za vinného z pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j/ Trestného zákona, spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že: po tom, čo asi v októbri 2014 spolu s ďalšími doposiaľ neustálenými osobami na internete zverejnili inzerát ponúkajúci peňažné pôžičky, obžalovaný si dňa 06.11.2014 zriadil v pobočke U. banky, a.s. v meste L. osobný účet číslo XXXXXXXX, ku ktorému mal ako jediný dispozičné právo, a následne po tom, čo na zverejnené telefónne čísla začali volať záujemcovia o peňažné pôžičky od týchto ako podmienku poskytnutia pôžičky požadovali najskôr na účet obvineného číslo XXXXXXXX/XXXX vložiť sumy podľa výšky požadovanej pôžičky, pričom takto -dňa 07.11.2014 v pobočke U. banky, a.s. v S. Q. a následne v P. vložila P. Y. za sestru, poškodenú B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., U. č. XX dvakrát sumu 300,-€, -dňa 07.11.2014 v pobočke U. banky, a.s. v Y. vložil poškodený L. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. č. XX sumu 50,-€, -dňa 07.11.2014 na pošte v P. vložila poškodená S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.-D., M.. P. č. XX, sumu 70,-€ a následne sumu 75,-€, -dňa 14.11.2014 v pobočke U. banky, a.s. v L. vložil poškodený D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., A. č. XX sumu 380,-€, -dňa 14.11.2014 na pošte v B. K. vložila poškodená T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. č. X sumu 55,- € a následne sumu 55,-€, -dňa 19.11.2014 na pošte v Y. vložila poškodená W. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., U.. N. č. XX sumu 200,-€, pričom žiadne pôžičky poškodeným poskytnuté neboli a obžalovaný postupne z účtu realizoval hotovostné výbery a peniaze použil pre vlastnú potrebu, čím spôsobili poškodeným škodu v celkovej výške 1.485,-€. Za to bol prvostupňovým súdom obžalovaný J. U. odsúdený podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona s požitím § 37 písm. h/, písm. m/, § 38 ods. 7, § 42 ods. 1, s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona ho súd pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.zn. 2T/127/14, zo dňa 21.05.2015, právoplatný dňa 06.06.2015 v časti výroku o treste, ako ja všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zaviazal obžalovaného k náhrade škody poškodeným L. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX vo výške 50,-eur, T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. K., W. XX, vo výške 110,-eur, W. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., U.. N. XX, vo výške 200,-eur, D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., A. XX, vo výške 380,-eur a S. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.-D., ul. P. XX, vo výške 145,-eur. Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku súd odkázal poškodeného D. T. so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto rozsudku, dňa 03.07.2017, teda v zákonnej lehote stanovenej v § 309 ods. 1 Tr. por., podal odvolanie obžalovaný a to prostredníctvom ustanoveného obhajcu, proti výroku o vine, ako aj treste s poukazom na napadnutý rozsudok, že má za to, že okresný súd nezohľadnil osobu obžalovaného, jeho mentálne vlastnosti, ktorý nevie písať ani čítať a neuvedomoval si možné následky založenia bankového účtu pre inú osobu a o týchto nebol ani náležite poučený zamestnancom banky. Ako uviedol, tomuto dal na vedomie, že nevie čítať ani písať a napriek tomu mu nebolo prečítané poučenie, čo podpisuje. I keď si je vedomý, že neznalosť zákona ho neospravedlňuje, ale je potrebné tieto okolnosti zohľadniť pri tak sofistikovanom zločine podvodu. Nemá žiadnu vedomosť o tom, ako sa peniaze na účet dostali, iba postupoval podľa inštrukcií osoby, pre ktorú účet zriaďoval a ktorá mu za to sľúbila finančnú odmenu 50,- eur. Preto podľa neho nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Alternatívne, ak bude odvolací súd iného názoru, navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie a uložiť obžalovanému podmienečný trest, ktorý by splnil účel trestu. K odvolaniu obžalovaného, ktoré bolo prvostupňovým súdom v súlade s ustanovením § 314 Tr. por. doručené prokurátorovi a poškodeným s upozornením, že sa môžu k nemu vyjadriť, sa ani jedna z procesných strán ku dňu konania a rozhodovanie odvolacieho súdu nevyjadrila. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré sa konalo za splnenia zákonných podmienok podľa § 293 ods. 5 Tr. por. v neprítomnosti obžalovaného J. U., ktorý mal predvolanie na verejné zasadnutie doručené 07.12.2017, pričom bol poučený, že sa za splnenia zákonných podmienok môže vykonať v jeho neprítomnosti a podľa § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. por. aj v neprítomnosti poškodených L. C., T. P., W. R., D. T., S. P., B. W., ktorí všetci boli riadne a včas upovedomení o verejnom zasadnutí odvolacieho súdu. V konečnom návrhu obhajca obžalovaného navrhol zrušiť napadnutý rozsudok z dôvodov uvedených v písomnom odvolaní a prokurátor krajskej prokuratúry, odvolanie obžalovaného zamietnuť. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je len čiastočne dôvodné, ale z iných dôvodov, než ktoré namietal. Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaný uvedeným ustanovením, je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie správnosti konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z uvedenej zásady a to, že odvolací súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t.j. dovolania a aj takéto chyby v danom prípade zistené boli. V nadväznosti na vyššie uvedené, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu obžalovaného, odvolací súd primárne preskúmaval výrok o vine, vrátane právneho posúdenia skutku a aj konanie, ktoré týmto výrokom prvostupňového rozsudku predchádzalo, pričom zistil, že tieto sú v súlade so zákonom. Odvolací súd konštatuje, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci, v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto okresný súd správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Skutkové zistenia súdom prvého stupňa sú správne a zodpovedajú dokazovaniu, ktoré bolo vykonané v konaní pred okresným súdom. Pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy, potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovaného J. U. bola podaná. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo, ako aj v celom ich súhrne, logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov nemožno nič vytknúť. V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. súd prvého stupňa podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenie a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa ustanovení Trestného zákona v otázke viny obžalovaného. Krajský súd si preto plne osvojil skutkové závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že skutok popísaný v napadnutom rozsudku sa stal a spáchal ho obžalovaný J. U. spôsobom v ňom popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové zistenia uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané, že obžalovaný v kritickej dobe a nezákonným spôsobom, uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku, na škodu cudzieho majetku seba, resp. iného obohatil tým, že poškodených B. W., L. C., S. P., D. T., T. P. a W. R. uviedol do omylu, pričom im tak, spoločne s ďalšími doposiaľ neustálenými osobami spôsobil škodu v celkovej výške 1.485,-€, teda malú škodu, čo je škoda prevyšujúca sumu 266,- eur (§ 125 ods. 1 Tr. zák.), pričom taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania - na viacerých osobách (6. poškodených),čím spáchal pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j/ Trestného zákona, spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Odvolací súd sa preto plne stotožňuje s výrokom o vine obžalovaného tak, ako ho ustálil prvostupňový súd, na základe vykonaného dokazovania. Ustálenie skutkového stavu veci zodpovedá predovšetkým zákonne zadováženým dôkazom. Čo sa týka výroku o vine v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku krajský súd nezistil pochybenia, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie veci a uplatnenie práva obžalovaného na obhajobu. Pred súdom prvého stupňa bolo na hlavnom pojednávaní vykonané dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu okresný súd vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a dospel ku správnym skutkovým zisteniam. Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia okresného súdu sa opierajú o dôkazy, na ktoré sa poukazuje v napadnutom rozsudku a o ich vierohodnosti a zákonnosti nemá pochybnosť ani odvolací súd, preto si ich v celom rozsahu osvojuje a v jednotlivostiach na ne aj odkazuje. Obžalovaný sa síce na hlavnom pojednávaní na okresnom súde nezúčastnil a preto súd za splnenia zákonom stanovených podmienok ho vykonal v neprítomnosti obžalovaného podľa § 252 ods. 2 Tr. por., pričom súd tak vychádzal z jeho výpovedí v prípravnom konaní, ako aj pred sudcom okresného súdu, kde ho, po jeho zadržaní, k veci vypočul, keď uviedol, že je pravda, že uvedený účet si zriaďoval, bolo to na základe žiadosti nejakého mladého muža, ktorý mu povedal, že na jeho účet prídu peniaze od nejakej pani z Bratislavy, on ich potom vyberie a pôjdu spolu na polovicu. On účet vybavoval v banke sám, pracovníčka banky mu dala podpísať papiere. Za tri dni za ním prišiel ten mladý muž a spolu išli do banky, kde vybral z tohto účtu 900,-eur a tie odovzdal tomu mladému. Z týchto peňazí dostal 50,- eur a nevie, kto potom tento účet zrušil, lebo bol vo výkone trestu. On nesľuboval nikomu poskytnutie pôžičky. Obžalovaný teda nepopieral spáchanie skutku/ov, tvrdil len, že ho na zriadenie účtu nahovoril neznámy, učet si zriadil a aj podpísal, hoci nevie čítať, ani písať, ale že nič nespravil. Vina obžalovaného bola aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná práve výpoveďami všetkých poškodených, z ktorých zhodne vyplynulo, že neznáme osoby zverejnili inzerát, že poskytujú finančné pôžičky za poplatok z poskytnutej pôžičky, všetci na základe tohto inzerátu vkladali na im oznámený účet, ktorý založil obžalovaný finančné čiastky podľa pokynov neznámej osoby tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Po vložení peňazí im však sľúbená finančná pôžička nebola poskytnutá, zaplatená záloha im nebola vrátená a z vyššie uvedeného účtu obžalovaný postupne vybral všetky vložené peniaze. Z listinných dôkazov vyplýva, že dňa 06.11.2014 bol zriadený osobný účet číslo XXXXXXXX/XXXX vedený na meno J. U., ktorý zmluvu o osobnom účte aj uzatvoril a bol jediným disponentom s týmto účtom. 14.11.2014 bolo na účet XXXXXXXX vložených 110,-eur T. P., 380,- eur D. T., 7.11.2014 v sume 600,-eur P. Y. za B. W., 50,-eur L. C., 145,-eur S. P., 19.11.2014 v sume 200,-eur W. R., pričom z uvedeného účtu J. U. vybral dňa 07.11.2014 sumu 900,-eur, 08.11.2014 sumu 30,-eur, 14.11.2014 sumu 110,-eur, 380,-eur, 19.11.2014 sumu 200,-eur, 24.11.2014 sumu 140,- eur. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že predmetný účet zakladal páve obžalovaný a tento bol jediným disponentom tohto účtu, pričom z výpisov výberov jednoznačne vyplýva, že výbery vykonával len obžalovaný. Preto, ak obžalovaný J. U. namietal, že on nič nespravil a len na žiadosť nestotožnenej osoby založil sám v banke predmetný účet s vedomím, že z tohto účtu bude postupne vyberať finančné prostriedky a o tieto sa bude s nestotožnenou osobou deliť, musel si byť teda vedomý toho, že koná v rozpore so zákonom, minimálne bol uzrozumený s tým, že porušuje zákon a teda tým, že spoločne s iným uviedol poškodených do omylu v tom, že im za poplatok poskytnú finančnú pôžičku, pričom túto im neposkytli a poskytnuté zálohy poškodeným nevrátili, participoval na tomto protiprávnom konaní tak, že založil predmetný účet, kam poškodení poplatky zasielali a z tohto účtu vložené peniaze sám obžalovaný vybral a o tieto sa delil s nestotožnenou osobou. Preto aj podľa odvolacieho súdu bol vina obžalovaného jednoznačne preukázaná tak, ako správne na to poukázal už okresný súd. Pokiaľ ide o odvolacie námietky, nešlo o nové, doposiaľ neznáme dôvody, nakoľko obžalovaný sa od začiatku obhajoval, že nevie čítať, ani písať. Uvedené však nemá vplyv na jeho zavinenie, nakoľko jeho tvrdenia nie sú dôvodom na zbavenie trestnej zodpovednosti, napokon obžalovaný sa nielen na dokladoch nachádzajúcich sa v spisovom materiáli, ale aj v celom konaní riadne podpisoval, dokonca zo spisu vyplýva, že bol aj zamestnaný a len negramotnosť obžalovaného nemá vplyv zbavenie jeho trestnej zodpovednosti. Napokon táto mu nevadila pri zriaďovaní účtu, pri pristúpení k dohode s neznámym mužom, na vyberanie peňazí z účtu a pod. Aj podľa názoru odvolacieho súdu súd I. stupňa správne ustálil, že žalovaný skutok sa stal tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku a to na základe zákonne vykonaného dokazovania, v rámci ktorého bolo vyprodukovaných dostatok dôkazov, ktoré preukazujú skutkový stav a aj jednoznačne usvedčujú obžalovaného a preto ani neakceptoval jeho odvolacie námietky. Reťaz usvedčujúcich dôkazov, vo vzťahu k obžalovanému je ucelená a nevzbudzuje žiadne relevantné pochybnosti o jeho vine. Obžalovaný mal možnosť, ako aj príležitosť spáchať stíhaný skutok, pričom logickým a vierohodným spôsobom popísali poškodení všetky rozhodné okolnosti, ktorým korešpondoval aj ostatný listinný a dokumentačný materiál a napokon sčasti aj samotná výpoveď obžalovaného. Odvolací súd preto zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu, zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenie prvostupňového súdu tak, ako je vyjadrené v napadnutom rozsudku, bolo správne a úplné, lebo zodpovedá výsledkom dokazovania vykonávanom na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení podanej obžaloby a z toho pohľadu aj uznanej viny obžalovaného, odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. S obhajobnými námietkami obžalovaného, skutkovými a právnymi sa súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku, precíznym a erudovaným spôsobom vyhodnotil trestné konanie, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvoj inštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Okresný súd detailne rozviedol v napadnutom rozsudku jednotlivé obhajobné tvrdenia obžalovaného a na strane druhej usvedčujúce dôkazy. Preto senát krajského súdu v tomto smere plne poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, bez potreby opakovania rovnakých úvah a tvrdení. Nepochybil prvostupňový súd ani pri právnom posúdení skutku, keď tento kvalifikoval ako pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., nakoľko obžalovaný tým, že sa na škodu majetku vyššie menovaných poškodených obohatil tak, že týchto uviedol do omylu tým, že nepravdivo, spolu s ďalšími doposiaľ neustálenými osobami na internete zverejnili inzerát ponúkajúci peňažné pôžičky, na tento účel si 06.11.2014 zriadil v pobočke U. banky, a.s. v meste L. osobný účet číslo XXXXXXXX, ku ktorému mal ako jediný dispozičné právo, a následne po tom, čo na zverejnené telefónne čísla začali volať záujemcovia o peňažné pôžičky od týchto ako podmienku poskytnutia pôžičky požadovali najskôr na účet obvineného číslo XXXXXXXX/XXXX vložiť určené sumy, pričom žiadne pôžičky poškodeným poskytnuté neboli a obžalovaný postupne z účtu realizoval hotovostné výbery a peniaze použil pre vlastnú potrebu, čím spôsobili poškodeným škodu v celkovej výške 1.485,-€ . Nakoľko odvolaním obžalovaného bol napadnutý celý prvostupňový rozsudok, povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaným ustanovením § 317 Tr. por., bolo aj preskúmanie celej odsudzujúcej časti napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo týmto výrokom, pričom dospel k záveru, že okresným súdom obžalovanému uložený súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody 3 roky so zaradením na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia za súčasného zrušenia podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.zn. 2T/127/14, zo dňa 21.05.2015, právoplatného 06.06.2015, v časti výroku o treste, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, je síce trestom uloženým v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby a aj uloženie jeho druhu, teda súhrnného trestu odňatia slobody správny, avšak nesprávny bol postup okresného súdu pri priznaní priťažujúcich okolností. Prvostupňový súd pri ukladaní trestu vychádzal z vyššie uvedenej zákonnej trestnej sadzby odňatia slobody, keď na jednej strane u obžalovaného, ani v okolnostiach prípadu nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Trestného zákona a na druhej strane zistil dve priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h/, písm. m/ Trestného zákona, lebo obžalovaný spáchal viac trestných činov (s poukazom na ukladaný súhrnný trest) a bol už v minulosti za trestný čin odsúdený. Pri prevahe priťažujúcich okolností mal súd podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, ale vzhľadom k tomu, že ukladal trest súhrnný s použitím asperačnej zásady, použil ustanovenie § 38 ods. 7 Trestného zákona a zvýšenie trestnej sadzby podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona nepoužil. Zároveň odôvodnil, že žalovaný pokračovací zločin obžalovaný spáchal skôr, ako bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.zn. 2T/127/2014, zo dňa 21.05.2015, právoplatný dňa 06.06.2015, ktorým bol obžalovaný J. U. uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a preto prichádzalo do úvahy ukladanie súhrnného trestu obžalovanému vo vzťahu k tomuto rozsudku. Následne postupom podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona zvýšil hornú hranicu najprísnejšej trestnej sadzby o jednu tretinu a tak v rámci apseračnej zásady ukladal obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere od 3 rokov do 12 rokov a 4 mesiace a s prihliadnutím aj na to, že obžalovaný bol tzv. „bielym koňom“ pri páchaní trestnej činnosti iných osôb, uložil mu súhrnný trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 3 roky. Podľa § 321 ods.1 písm. d/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 321 ods. 3 Tr. por. ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 2 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Pri ukladaní trestu súd musí obligatórne prihliadnuť na všetky poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. a/ - o/ Tr. zák. a priťažujúce okolnosti podľa 37 písm. a/-m/ Tr. zák. Podľa §41 ods. 2 Tr. zák. ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%2523117'&ucin-k-dni='30.12.9999'> alebo <aspi://module='ASPI'&link='300/2005%20Z.z.%2523117'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov. Podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. súhrnný trest súd ukladá, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. V rámci súhrnného trestu súd uloží trest straty čestných titulov a vyznamenaní, trest straty vojenskej a inej hodnosti, trest prepadnutia majetku, peňažný trest, trest prepadnutia veci alebo trest zákazu činnosti, ak bol taký trest uložený už skorším rozsudkom a ak tomu nebráni ustanovenie § 34 ods. 7 <aspi://module='ASPI'&link='300/2005 Z.z.%252334'&ucin-k- dni='30.12.9999'>. Podľa § 48 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. trest odňatia slobody sa vykonáva diferencovane v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „ústav na výkon trestu“) minimálneho, stredného alebo maximálneho stupňa stráženia. Súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, Vo všeobecnosti je potrebné skonštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Túto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia zaraďuje medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody, alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody. V ustanovení § 34 ods. 6 Tr. zák. je stanovené, že tresty uvedené v § 32 <javascript: %20fZzSRInternal('30279',%20'3960978',%20'3960978',%20'4777092',%20'4777105',%20'0')> možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody. Súčasne stanovil, že ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný a ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. Pokiaľ ide o ukladaný súhrnný trest, správne okresný súd z pripojeného spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.zn. 2T/127/2014 zistil, že obžalovaný J. U. bol rozsudkom z 21.05.2015, právoplatným dňa 06.06.2015 uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko predmetný teraz prejednávaný skutok spáchal skôr, ako došlo k vyhláseniu uvedeného rozsudku okresným súdom, teda prichádzalo do úvahy ukladanie súhrnného trestu obžalovanému vo vzťahu k tomuto rozsudku tak, ako aj správne postupoval okresný súd, v danom prípade podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., nakoľko mu ukladal trest za prečin a zločin. Potrebné je pritom uviesť, že uložený trest obžalovaný aj vykonal 20.05.2016, ale k zahladeniu tohto odsúdenia nedošlo, čo by vylučovalo ukladanie súhrnného trestu. Pri predmetnom zločine podvodu podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., tak ako správne uviedol okresný súd, zákonodarca stanovil trestnú sadzbu trestu odňatia slobody v rozpätí 3 roky až 10 rokov a teda vzhľadom na uvedený súbeh dvoch trestných činov bolo potrebné ukladať zvýšený súhrnný trest odňatia slobody podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., ako najprísnejšieho trestného činu, postupom podľa § 42 ods. 1 s poukazom na § 41 ods. 2 Tr. zák., teda tzv. asperačnou zásadou. Okresný súd však pochybil, keď obžalovanému priznal priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák. a § 37 písm. m) Tr. zák., čím dopsel k prevahe priťažujúcich okolností, ktoré však neaplikoval vzhľadom na ustanovenie § 38 ods. 7 Tr. por. Tento nesprávny postup prvostupňového súdu musel napraviť odvolací súd. Okresný súd tým, že obžalovanému, ako priťažujúcu okolnosť priznal, že spáchal viac trestných činov podľa § 37 písm. h/ Tr.zák., táto okolnosť už bola zohľadnená pri ukladaní zvýšeného súhrnného trestu a išlo by tak o dva krát prihliadnuté na tú istú okolnosť. Spáchanie druhého trestného činu, ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. sa nepoužije, ak je potrebné z dôvodu viacčinného súbehu trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom aplikovať asperačnú zásadu v zmysle § 41 od. 2 Tr. zák. Spáchanie druhého trestného činu popri zločine je totiž okolnosťou podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa naposledy citovaného ustanovenia. Platí teda, že okolnosť podmieňujúca použitie prísnejšej trestnej sadzby môže byť takto použitá nielen podľa úpravy obsiahnutej v ustanovení osobitnej časti Trestného zákona (jeho príslušnom vyššom odseku), ale aj v ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2). Ak je potom takto použitá, jej duplicitnému použitiu ako priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. bráni zásada „ne bis in idem“ vyjadrená v § 38 ods. 1 Tr. zák. Na rozdiel od okresného súdu, odvolací súd nepriznal priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák, nakoľko prvé tri odsúdenia má obžalovaný zahladené, resp. platí zákonná fikcia zahladenia odsúdenia, odsúdenie Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom sp.zn. 2T/127/2014 bolo súčasťou ukladaného súhrnného trestu a ostatné odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp.zn.1T/20/2016 z 22.03.2016 bolo jednak až po spáchaní teraz prejednávaného skutku a v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zák., veta za bodkočiarkou, súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na okolnosť, že už bol obžalovaný odsúdený, neprihliadať, čo aj využil odvolací súd, nakoľko išlo o iný druh trestnej činnosť, v danom prípade prečin podľa § 2348 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., za čo bol obžalovaný aj odsúdený na 1 mesačný nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý aj v celosti vykonal 20.06.2016. Odvolací súd preto pri ukladaní trestu obžalovanému J. U., podľa zásad pre ukladanie súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 41 ods. 2 Tr. zák. a podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin zo zbiehajúcich činov najprísnejšie trestný, v danom prípade podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. (odňatie slobody od 3 do 10 rokov), najskôr zohľadnil všetky zákonné hľadiská pre ukladanie druhu trestu a jeho výmery, zohľadňujúc účel trestu upraveného v § 34 ods. 1 Tr. zák. a ostatné zásady pre ukladanie trestov vyjadrené predovšetkým v § 34 ods. 4 Tr. zák., pričom prihliadol na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v zmysle § 38 ods. 2 Tr. zák., keď u obžalovaného J. Parčiho nezistil ani jednu poľahčujúcu okolnosť a ani žiadnu priťažujúcu okolnosť. Obžalovanému preto bolo potrebné ukladať trest pri nerozhodnom pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností ( 0:0), teda podľa § 38 ods. 2 Tr. zák., následne bolo potrebné podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. upraviť trestnú sadzbu aplikáciou tzv. asperačnej zásady a zákonným postupom zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. V tejto súvislosti je však potrebné pritom uviesť, že Nálezom ÚS SR publikovaným v Zbierke zákonov pod č. 428/2012 zo dňa 28.11.2012 bolo vyslovené, že v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenie § 41 ods. 2 slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. Z vyššie citovaného výroku nálezu Ústavného súdu SR jednoznačne vyplýva, že citovaná časť ustanovenia § 41 ods. 2 veta za bodkočiarkou Tr. zák. je nielen v nesúlade s Ústavou Slovenskej republiky, ale taktiež dňom publikácie nálezu v Zbierke zákonov stratila účinnosť. Vzhľadom k tomu vyššie citované zákonné ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák. „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ už nie je platné ustanovenie. Preto ukladanie trestu nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody neprichádzalo do úvahy. K vyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd preto opätovne zvažoval všetky kritéria pre ukladanie druhu trestu a jeho výmery obžalovanému a pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali jeho konanie, zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce okolnosti a akceptujúc tak čiastočne aj jeho odvolacie námietky, odvolací súd postupoval pri ukladaní trestu na základe ustanovenia § 38 ods. 2 Tr. zák. a postupom podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona zvýšil hornú hranicu najprísnejšej trestnej sadzby o jednu tretinu a tak ukladal v rámci asperačnej zásady obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere od 3 rokov do 12 rokov a 4 mesiace, teda rovnako, ako prvostupňový súd, ale nie s priznaním prevahy priťažujúcich okolností a neaplikovania § 38 ods. 7 Tr. zák. Odvolací súd bol toho názoru, že napriek dôvodom uvedeným v odvolaní obžalovaného, trest odňatia slobody na dolnej hranici takto zákonom stanovenej trestnej sadzby, v trvaní 3 rokov, ktorého výšku, najmä z hľadiska jeho výchovnej funkcie, považuje za primeraný okolnostiam predmetnej veci a osobe obžalovaného, nakoľko aj podľa názoru odvolacieho súdu iba izolácia od spoločnosti obžalovaného ho potenciálne prijme k tomu, aby si dostatočne uvedomil závažnosť svojho protiprávneho konania, ako aj jeho negatívnych dôsledkov a v budúcnosti ho bude motivovať k tomu, aby svoje správanie realizoval spôsobom, ktorý neohrozuje a nepoškodzuje spoločnosť. Podľa názoru odvolacieho súdu, z hľadiska pôsobenia uloženého trestu na ostatných členov spoločnosti, v rámci generálnej prevencie, iba represívny nepodmienečný trest odňatia slobody na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby za takéto konanie odradí ďalších potenciálnych páchateľov od páchania obdobnej, v súčasnosti mimoriadne rozšírenej trestnej činnosti. Preto dôvody uloženého trestu súdom prvého stupňa plne prevzal aj odvolací súd a plne s ním súhlasí, nakoľko druh a výmera trestu bola odvolacím súdom uložená rovnako, ako okresným súdom, len s použitím iných zákonných ustanovení, ktoré okresný súd použil a boli v neprospech obžalovaného. Odvolací súd v ostatnom poukazuje na odôvodnenie prvostupňovým súdom a dodáva, že pokiaľ je prvostupňové rozhodnutie vysoko kvalifikovane a kvalitne odôvodnené, odvolaciemu súdu stačí len poukázať na správne dôvody tohto rozhodnutia, na čo v danom prípade poukazuje, bez potreby opakovania rovnakých skutkových a právnych úvah a hodnotení s výnimkou vyššie uvedených zmien odvolacieho súdu. Neakceptoval tak jeho návrh na uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, nakoľko obžalovaný nespĺňal podmienky stanovené zákonom na takýto trest. Senát krajského súdu dodáva, že takto uložený trest je aj v súlade so zásadou, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému prečinu (zásada proporcionálnosti trestu), že je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona a tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Takto uložený trest súčasne vyjadruje aj morálne odsúdenie obžalovaného (retribúcia) a zahŕňa tak individuálnu ako aj generálnu prevenciu a zároveň vyjadruje jeho morálne odsúdenie spoločnosťou. Keďže zrušením výroku o treste bolo potrebné zrušiť aj výrok o spôsobe jeho výkonu, odvolací súd v súlade so zákonom, obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, zodpovedajúci § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., pretože obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, resp. na jeho odsúdenia platí zákonná fikcia zahladenia odsúdenia, resp. boli zahladené. Teda rovnako, ako správne postupoval prvostupňový súd. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zostal nedotknutý, pričom tieto ani neboli odvolaním obžalovaného namietané. Na základe vyššie uvedených úvah a na základe odvolania obžalovaného, Krajský súd v Bratislave zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku, pričom v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. mal krajský súd dostatok podkladov pre vlastné rozhodnutie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.