Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/268/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516208351 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1516208351.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: K. V. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom N. č. XX, zastúpená spoločnosťou OLEXOVA VASILISIN s.r.o., Bratislava, Gorkého č. 6, IČO: 36 820 059, za ktorú koná JUDr. Zuzana Olexová, LLM, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., Bratislava, Einsteinova č. 25, Bratislava, IČO: 47 256 281, zastúpený spoločnosťami: 1. SCHWARZ advokáti s. r. o., Bratislava, Podbrezovská č. 40, IČO: 36 858 285, za ktorú koná JUDr. Ing. Andrej Schwarz, 2. Škubla & Partneri s. r. o., Bratislava, Digital Park II, Einsteinova č. 25, IČO: 36 861 154, za ktorú koná Mgr. Martin Škubla, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 14. marca 2017, č.k. 7 C 164/2016-171, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 26. apríla 2017, č.k. 7 C 164/2016-213, o návrhu žalovaného zo dňa 14. februára 2018 na prerušenie konania, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 14. marca 2017, č.k. 7 C 164/2016-171, p o t v r d z u j e . II. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 26. apríla 2017, č.k. 7 C 164/2016-213, p o t v r d z u j e . III. Návrh žalovaného zo dňa 14. februára 2018 na prerušenie konania z a m i e t a . IV. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Rozsudkom zo dňa 14.3.2017, č.k. 7 C 164/2016-171, Okresný súd Bratislava V. vyhovel žalobe a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,-- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku ako odškodnenie za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne. Súčasne žalobkyni priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaný zasiahol do osobnostných práv žalobkyne tak, že dňa 24.9.2013 uverejnil na svojej webstránke článok pod názvom „Slovenský kňaz zneužíval školáčku. Priznal sa a už je obvinený“. V uvedenom článku sa podrobne opisoval spôsob sexuálneho obťažovania maloletej obete - žalobkyne. Následne dňa 3.10.2013 uverejnil na webstránke www.pluska.sk článok pod názvom „Farár verzus matka zneužívanej školáčky: Tvrdé slová o vydieraní“, kde už bolo uverejnené rodné meno žalobkyne, vek, obec, v ktorej žalobkyňa žila a jej fotografia, kde bola rastrovaná tvár žalobkyne. Dňa 4.10.2013 vyšiel v denníku Plus jeden deň a taktiež na portáli www.pluska.sk ďalší článok, kde okrem uvedených informácií bola uverejnená opäť rastrovaná fotografia žalobkyne, ktorú však bolo možné bez problémov identifikovať ľuďmi, ktorí ju poznali. Skutočnosti uvedené v článku boli spôsobilé identifikovať žalobkyňu a zasahovali do jej práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Predmetné články vyvolávali verejné diskusie, ktoré obsahovali urážlivé, ponižujúce, zahanbujúce, odsudzujúce, reakcie a hodnotenia, spochybňovali morálny kredit žalobkyne. Predmetné zverejnenie prípadu sexuálneho zneužitia mal výrazne negatívny dopad na vývoj a psychiku žalobkyne. V danom prípade sa jednalo o mimoriadne necitlivý zásah do práv žalobkyne, ktorá je maloletou osobou a v čase prepuknutia kauzy mala len 12 rokov. Žalovaný nešetrným spôsobom zodpovedajúcim svojmu bulvárnemu charakteru celý prípad škandalizoval s cieľom upútať na neho pozornosť a vytvoriť zisk na úkor maloletej obete. 1.2. Žalovaný vo svojich vyjadreniach nárok žalobkyne neuznal, navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vytýčil pojednávanie na deň 14.3.2017; žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil, a preto žalobkyňa navrhla, aby súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. 1.3. Po právnej stránke súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie ustanoveniami § 274, § 275, § 277 ods. 2, ods. 3 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.; C.s.p.), § 11, § 13 Občianskeho zákonníka. Nakoľko boli splnené podmienky § 274 C.s.p., súd prvej inštancie na návrh žalobkyne rozhodol rozsudkom pre zmeškanie a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Boli splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie, keďže žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z pripojených listinných dôkazov - články uverejnené na webstránke žalovaného a v denníku Plus jeden deň, rešerš médií, fotografie žalobkyne zo sociálnej siete facebook.com, na základe čoho považoval nárok žalobkyne za jednoznačne preukázaný. 1.4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého úspešnej žalobkyni prislúcha právo na náhradu trov konania a priznal žalobkyni náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku. 2.1. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že neboli splnené podmienky pre vydanie rozsudku (§ 356 písm. b/ C.s.p.). Mal za to, že rozsudok je nesprávny a nezákonný a súd prvej inštancie pochybil, keď rozsudok vydal, pretože rozsudok nie je rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 274 C.s.p., ale meritórnym rozsudkom podľa ustanovenia § 212 C.s.p. Súd pristúpi k vydaniu rozsudku pre zmeškanie v prípade, ak sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 273, resp. § 274 C.s.p. Keďže ide o skrátený typ rozhodnutia, súd v zmysle ustanovenia § 275 C.s.p. v odôvodnení rozhodnutia pre zmeškanie uvedie iba predmet konania (t.j. stručnú identifikáciu procesného nároku) a právny dôvod vydania rozsudku (t.j. ustanovenie zákona, podľa ktorého súd rozhodol); rozsudok pre zmeškanie je osobitný druh súdneho rozhodnutia, ktorý predstavuje následok procesnej pasivity procesných strán v sporovom súdnom konaní (procesná sankcia za pasivitu sporovej strany), a vtedy skutkový stav veci nehodnotí. Totiž nevychádza z vykonaných dôkazov, ale iba zo spisu, pričom základom pre vydanie rozsudku pre zmeškanie je žalobcom tvrdený skutkový stav. Na rozdiel od predošlej právnej úpravy [§ 153b ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., ktorý bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z.)] súd neposudzuje spornosť či oprávnenosť nároku žalobcu. Navyše, v prípade rozsudku pre zmeškanie v zmysle ustanovenia § 274 C.s.p. zákon neumožňuje súdu v prípade splnenia podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie rozhodnúť inak, ako rozsudok vydať a žalobe vyhovieť. Podstatou rozsudku pre zmeškanie je, že sa hľadí na žalobcom tvrdený skutkový stav ako nesporný, a teda na všetky skutkové tvrdenia uvedené žalobcom ako na pravdivé a preukázané. Vzhľadom na sankčnú povahu rozsudku pre zmeškanie tak súd nemôže posudzovať meritórne otázky a v odôvodnení rozsudku hodnotiť, ako sa mu skutkový stav veci javí, resp. či nárok žalobcu považuje za preukázaný a pod. Súd prvej inštancie však v prípade predmetného rozsudku nad rámec zákona a v rozpore s ustanovením § 275 C.s.p. v jeho odôvodnení sa vecou samou zaoberal, hodnotil skutkový stav, nárok žalobkyne považoval bez akýchkoľvek náležitostí za preukázaný, keď uviedol „Súd z pripojených listinných dôkazov - články uverejnené na webstránke žalovaného a v denníku Plus jeden deň, rešerš médií, fotografie žalobkyne zo sociálnej siete facebook.com, mal nárok žalobkyne jednoznačne preukázaný. Z týchto dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku.“ V takomto prípade nemôže ísť o rozsudok pre zmeškanie, ale ide o rozsudok meritórny, ktorý však nespĺňa zákonom vyžadované náležitosti. Zároveň pokiaľ by rozsudok aj bol rozsudkom pre zmeškanie, aj v takomto prípade musí súd (pokiaľ sa vyjadruje k vecnej stránke sporu) náležite odôvodniť, na základe akých skutočností považoval nárok žalobkyne za „jednoznačne preukázaný“. 2.2. Namietal ďalej nemožnosť využiť rozsudok pre zmeškanie (vzhľadom na jeho charakter) žalovaného v prípadoch, keď výška nároku závisí od voľnej úvahy súdu. V sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (o čo ide aj v predmetnej veci) nie je možné rozhodovať formou rozsudku pre zmeškanie žalovaného, keďže výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch závisí od voľnej úvahy súdu, a teda nie je skutkovou otázkou. Základom pre vydanie rozsudku pre zmeškanie je žalobcom tvrdený skutkový stav, ale pod slovné spojenie „žalobcom tvrdený skutkový stav“ nemožno zahrnúť aj výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže uvedené nespadá pod skutkové otázky, ale pod právne posúdenie veci. Voľná úvaha súdu je osobitný myšlienkový proces právneho posúdenia veci súdom, ktorý v zmysle konštantnej súdnej praxe vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy musí byť riadne a presvedčivo odôvodnený (čo v danom prípade nebolo) a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave. Výška náhrady nemajetkovej ujmy teda nie je skutkovou otázkou, nie je ju možné formálne preukázať (napr. znaleckým posudkom, ktorý by presne kvantifikoval výšku náhrady), a preto pri jej určovaní nemožno vychádzať zo žalobcom tvrdeného skutkového stavu, a teda ani využiť rozsudok pre zmeškanie žalovaného. Napokon uvedené automaticky nezakladá povinnosť súdu vyhovieť žalobe v celom rozsahu. Ak by aj všetko, čo tvrdil žalobca v žalobe, bola stopercentná pravda, eventuálne by prebehlo štandardné meritórne konanie, počas ktorého by na základe vykonaného dokazovania žalobca preukázal všetky tvrdené skutočnosti (a uniesol by dôkazné bremeno), ani to by nezakladalo právo žalobcu na automatické plné priznanie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, z dôvodu, že výška náhrady nemajetkovej ujmy závisí od voľnej úvahy súdu. 2.3. Vytýkal ďalej nedostatočné odôvodnenie rozsudku v súvislosti s preukázaním nároku žalobkyne. Súd prvej inštancie pochybil, keď bez akéhokoľvek náležitého odôvodnenia uviedol, že nárok žalobkyne bol jednoznačne preukázaný. Pokiaľ sa súd v odôvodnení rozsudku vyjadruje k vecnej stránke sporu, nemôže bez ďalšieho uviesť len to, že nárok žalobkyne považuje za jednoznačne preukázaný, na základe čoho žalobkyni v celom rozsahu vyhovel. Už len na základe jeho tvrdení je zrejmé, že nárok žalobkyne nie je „jednoznačne preukázaný“, ale prinajmenšom sporný. Vo svojich vyjadreniach detailne poukázal napr. na to, že v prípade zverejnenia článkov išlo o realizáciu práva na slobodu prejavu v súlade s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, išlo o legitímnu tému verejného záujmu, pričom žalobkyňa bola už pred uverejnením napádaných článkov identifikovaná ako obeť sexuálneho zneužívania. K tomu predložil viaceré dôkazy, na ktoré ale súd neprihliadol a vychádzal iba z listinných dôkazov predložených žalobkyňou; v odôvodnení rozsudku súd neuviedol dôvody, pre ktoré považoval nárok žalobkyne za preukázaný a ako sa vysporiadal s jeho argumentáciou, akým spôsobom žalobkyňa preukázala vznik ujmy vyžadujúcej náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,-- € a pod. Zdôraznil, že primerané zadosťučinenie v peniazoch je koncipované ako výnimočná forma satisfakcie, pričom dôvodnosť jej priznania je potrebné žalobkyňou riadne preukázať, t.j. dôkazné bremeno leží na nej. V konaní na ochranu osobnosti musí tvrdiť a dokázať, že morálna satisfakcia je nedostatočná, pričom súd je v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka povinný skúmať závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k zásahu. Nepostačuje teda teoretická možnosť či objektívna spôsobilosť zásahu znížiť dobrú povesť žalobkyne. Rovnaký názor pritom prezentoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 5 Cdo 202/2009 zo dňa 19.5.2010; žalobkyňa musí preukázať, že vznik ujmy bol v príčinnej súvislosti so zverejnenými (označenými) článkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 4 Cdo 15/2003 uvádzal, že vznik nemajetkovej ujmy musí preukázať žalobkyňa, ktorá v tejto súvislosti nesie aj dôkazné bremeno. Pri vyjadrení miery zníženia dôstojnosti alebo vážnosti žalobkyne v spoločnosti treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú článok vyvolal, v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Žalobkyňa ale žiadnym spôsobom nepreukázala vznik akejkoľvek ujmy v rodinnom, pracovnom (školskom), či inom prostredí a už vôbec nie takej, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s napádanými článkami. Nebol vykonaný ani jediný dôkaz, ktorý by preukazoval vznik ujmy žalobkyne. V rozsudku označené listinné dôkazy nepreukazujú vznik akejkoľvek ujmy v rodinnom, pracovnom (školskom) či inom prostredí žalobkyne. Napokon ak by aj žalobkyni vznikla ujma v súvislosti s informovaním o kauze jej zneužívania, ani v takomto prípade by žalobe nebolo možné vyhovieť, pretože v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vzniknutou ujmou a zverejnením napádaných článkov. O kauze zneužívania žalobkyne rímskokatolíckym kňazom informovali (preukázateľne) už pred zverejnením napádaných článkov aj iné médiá, medzi inými aj hlavné televízne správy novín TV Markíza, TV JOJ a TA 3. Predmetná téma bola v danom čase mimoriadne medializovaná, pričom mal (a stále má) za to, že už pred uverejnením článku 2 a článku 3 bolo možné ľuďmi z obce žalobkyňu identifikovať na základe informácií poskytnutých ostatnými médiami. Prvé informácie o predmetnej kauze sa začali v médiách objavovať už dňa 24.9.2013 (t.j. vyše týždňa pred uverejnením článku 2 a 3). Aj iné médiá uvádzali informácie, na základe ktorých bolo možné dospieť k záveru, že ľudia v obci mali už v čase pred uverejnením článkov 2 a 3 vedomosť o tom, že obeťou zneužívania bola práve žalobkyňa. Od vypuknutia kauzy K., jej sestru ani matku v N. nikto nevidel. 2.4. Žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 10.000,-- € je podľa jeho názoru zjavne excesívna a neprimeraná, významným spôsobom presahuje výšku náhrad, ktoré sú priznávané obetiam trestných činov od samotných páchateľov, ktorých ujma v porovnaní s údajnou (navyše v konaní nepreukázanou) ujmou žalobkyne je podľa názoru žalovaného podstatne vyššia. V zmysle konštantnej judikatúry ESĽP je nutné, aby súd pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy a zohľadňoval pritom výšku náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam trestných činov (najmä násilných trestných činov) a zároveň zdôrazňujúc, že jej výška nesmie byť pre média „ničivá“ (likvidačná). Obdobný názor zastáva aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, podľa ktorého v prípade náhrady nemajetkovej ujmy nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napr. pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napr. ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. V tejto súvislosti zdôraznil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.11.2014, sp.zn. 9 Co 273/2013, rozsudok Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 26.10.2012, sp.zn. 16 C 2016/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.7.2014, sp.zn. 6 Tdo 347/2014, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 22.2.2011, sp.zn. 1 To 10/2011. Súd prvej inštancie neuviedol, na základe akých skutočností žalobkyni predmetnú sumu priznal a prečo ju považoval za primeranú. 2.5. V závere odvolania považoval rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny aj v poučení o opravnom prostriedku. Súd nesprávne uviedol, že voči rozsudku odvolanie prípustné nie je. Ako však uvádza ustanovenie § 356 písm. b/ C.s.p. „Odvolanie nie je prípustné proti rozsudku pre zmeškanie okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia“. Na základe uvedeného je zrejmé, že odvolanie voči rozsudku je prípustné, pokiaľ je podané z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. V zmysle ustanovenia § 362 ods. 3 C.s.p. odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa ods. 1 preto, že odvolateľ sa spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia. Okrem toho, že neboli splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.), konanie má aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.). S ohľadom na uvedené je nezákonnosť rozsudku takej intenzity, že jeho vydaním došlo k porušeniu jeho ústavného práva - slobody prejavu garantovanej čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť; eventuálne rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zdôraznila, že v prípade vydania kontumačného rozsudku zákon odvolanie nepripúšťa, a preto podanie označené ako odvolanie žalovaného navrhla odmietnuť z dôvodu neprípustnosti. K tvrdeniam žalovaného, že sa nejedná o kontumačný, ale o meritórny, rozsudok považovala názor žalovaného za zmätočný, nepodložený a účelový. Rozsudok v 10 bodoch prehľadne a podrobne v logickej postupnosti uvádza podstatné skutkové a právne skutočnosti, odkaz na zákon a dôvody rozsudku, t.j. stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod rozsudku pre zmeškanie v zmysle § 275 C.s.p.; čo bolo predmetom žaloby, na akom skutkovom a právnom základe súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 277 ods. 2, ods. 3 C.s.p., keď boli splnené podmienky pre vydanie kontumačného rozsudku v zmysle § 274 C.s.p. a v závere bodu 9 v rozsahu jednej vety súd konštatoval, že z jeho pohľadu na základe priložených listinných dôkazov považoval nárok na preukázaný. Pokiaľ toto konštatovanie viedlo žalovaného k názoru, že ide o odôvodnenie meritórneho rozsudku, ide o názor mylný. Hoci na rozdiel od § 153a O.s.p. nová právna úprava nevyžaduje v kontumačnom rozsudku zo strany súdu výslovne uviesť, či považuje skutkový stav za nesporný, takéto konštatovanie nad rámec náležitostí uvedených v § 275 C.s.p. nie je vadou rozsudku. V uvedenom prípade názor o preukázanosti nároku bol možný, pretože obe strany predložili v konaní viacero rozsiahlych vyjadrení a desiatky dôkazov. Preto ak súd prvej inštancie už názor na uvedenú právnu vec vytvorený mal, nepredstavuje to v zmysle zákona prekážku vydania kontumačného rozsudku. Rovnako ak súd prvej inštancie svoj názor vyjadril, nepredstavuje to vadu, ale naopak pridanú hodnotu rozsudku, ktorú aj keď nemožno zo zákona od súdu vyžadovať, nemožno ani súdu vyčítať, pretože môže zvýšiť výchovný a sociálny účinok rozsudku, čo je cieľom každého súdneho rozhodnutia a kontumačný rozsudok nevynímajúc. Žalovaný neodôvodnil svoj právny názor, že v konaní o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nemožno rozhodnúť kontumačným rozsudkom, či už odkazom na logickú stránku veci, zákon či judikatúru. Podľa právnej úpravy účinnej do 30.6.2015 (§ 153b ods. 5 O.s.p.) rozsudkom pre zmeškanie nebolo možné rozhodnúť v taxatívne stanovených prípadoch, kedy by aplikácia takého rozsudku neprimerane mohla zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov žalovaného. Medzi také prípady ale nepatril prípad priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nová zákonná úprava účinná od 1.7.2016 vypustila všetky výnimky a prípady, ktoré by vylučovali aplikáciu kontumačného rozsudku, na základe čoho nemôže ísť o taký prípad ani v prejednávanej veci. Názor žalovaného preto považuje za nesprávny, nemá právnu oporu, je v rozpore s textom zákona, rovnako ako v rozpore s jeho účelom a zmyslom. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne sa pridržiava svojich predošlých prednesov a podaní, trvá na podanom odvolaní. Názor žalobkyne, že zákon nepripúšťa podanie odvolania v prípade kontumačného rozsudku, považuje za nesprávny a v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Podľa ustanovenia § 356 písm. b/ C.s.p. odvolanie nie je prípustné proti rozsudku pre zmeškanie okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. Z toho je zrejmé, že odvolanie proti rozsudku pre zmeškanie je prípustné, pokiaľ je podané z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. Zdôraznil, že predmetné odvolanie podával práve z dôvodu nesplnenia podmienok pre vydanie rozsudku. Na predmetnej skutočnosti nič nemení ani nesprávne poučenie súdu prvej inštancie o tom, že proti rozsudku odvolanie prípustné nie je. V zmysle ustanovenia § 362 ods. 3 C.s.p. platí, že odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že odvolateľ sa spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia. Odvolanie proti rozsudku teda prípustné je a navyše je aj dôvodné. Vzhľadom na sankčnú povahu rozsudku pre zmeškanie súd nemôže posudzovať meritórne otázky a v odôvodnení rozsudku hodnotiť, ako sa mu skutkový stav veci javí, resp. či nárok žalobcu považuje za preukázaný a pod. Podľa jeho názoru odôvodnenie rozsudku je v rozpore s ustanovením § 275 C.s.p., v zmysle ktorého súd v odôvodnení rozhodnutia pre zmeškanie uvedie iba predmet konania (t.j. stručnú identifikáciu procesného nároku) a právny dôvod vydania rozsudku (t.j. ustanovenie zákona, podľa ktorého súd rozhodol). Rozsudok vydaný v predmetnej právnej veci považuje za meritórne rozhodnutie a nie za rozsudok pre zmeškanie (žalovaného) podľa ustanovenia § 274 C.s.p. Právne hodnotenie veci by nielenže nemalo byť súčasťou rozsudku pre zmeškanie, ale takéto nedostatočné a stručné právne posúdenie veci zo strany súdu v odôvodnení rozsudku vyvoláva opačný dojem, ako tvrdí žalobkyňa, a síce dojem arbitrárnosti, nejasnosti a zmätočnosti rozhodnutia. Pokiaľ sa už súd (hoci v rozpore s ustanovením § 275 C.s.p.) rozhodne vyjadrovať v odôvodnení rozsudku pre zmeškanie k meritórnej stránke veci, muselo by takéto odôvodnenie spĺňať všetky náležitosti uvedené v ustanovení § 220 C.s.p., čo sa nestalo. Nárok žalobkyne nebolo možné posúdiť za „jednoznačne preukázaný“, ale minimálne sporný a nepreukázaný. V prípade zverejnenia článkov išlo o realizáciu práva na slobodu prejavu v súlade s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, išlo o legitímnu tému verejného záujmu, žalobkyňa bola už pred uverejnením napádaných článkov identifikovaná ako obeť sexuálneho zneužívania, k čomu predložil viaceré dôkazy. Žalobkyňa v konaní nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik akejkoľvek ujmy v súvislosti s napádanými článkami. Zotrval na názore, že nemôže ísť o rozsudok pre zmeškanie, ale ide o rozsudok meritórny, ktorý ale nespĺňa zákonom vyžadované náležitosti. Ak by aj rozsudok bol rozsudkom pre zmeškanie, musí súd (pokiaľ sa vyjadruje k vecnej stránke sporu) náležite odôvodniť, na základe akých skutočností považoval nárok žalobkyne za „jednoznačne preukázaný“. V zmysle ustanovenia § 274 C.s.p. platí, že rozsudok pre zmeškanie možno vydať len v prípade žaloby podľa ustanovenia § 137 písm. a/ C.s.p., teda len pri žalobách, ktorých predmetom je splnenie určitej povinnosti. Žaloba na ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy nepatrí medzi tradičné žaloby na plnenie, ako je tomu napr. pri žalobe o vrátenie pôžičky. V prípade žalôb na náhradu nemajetkovej ujmy výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisí od voľnej úvahy súdu, pričom vzniknutú nemajetkovú ujmu nie je možné v konaní formálne preukázať (napr. znaleckým posudkom). Výšku náhrady teda súd v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ako aj súdnej judikatúry, určí na základe vykonaného dokazovania s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V prípade rozsudku pre zmeškanie, ako osobitného druhu súdneho rozhodnutia, súd prvej inštancie nevychádzal z vykonaných dôkazov, ale iba zo spisu, pričom základom pre vydanie rozsudku pre zmeškanie je žalobkyňou tvrdený skutkový stav. Ak by aj bol žalobkyňou tvrdený stav v konaní na sto percent preukázaný, ani uvedené by nezakladalo automatickú povinnosť súdu vyhovieť žalobe na sto percent a priznať žalobkyni plnú náhradu nemajetkovej ujmy, keďže jej výška závisí od voľnej úvahy súdu. Nie je rozhodujúca ani výška sumy nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa v konaní požaduje. Odvolaciemu súdu navrhol rozhodnúť podľa návrhu uvedeného v odvolaní. 5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného namietala, že odvolanie proti kontumačnému rozsudku je možné (ako správne žalovaný uvádza) podať len z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre jeho vydanie (§ 356 písm. b/ C.s.p.). Podmienky pre vydanie kontumačného rozsudku (§ 274 C.s.p.) spočívajú v tom, že a/ sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie, b/ žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami. V uvedenom prípade je teda nesporné, že obe podmienky splnené boli, čo vylučuje prípustnosť odvolania. Ďalej žalobkyňa namietala, že tvrdenie, že nejde o kontumačný rozsudok, je v rozpore s jeho ústnym vyhlásením, ako aj s jeho písomným jazykovým vyjadrením v texte rozsudku, kde súd prvej inštancie podrobne a zrozumiteľne, s odkazom na príslušné zákonné ustanovenia upravujúce rozsudok pre zmeškanie, odôvodnil rozsudok podľa § 275 C.s.p. Na základe uvedeného tvrdenie, že sa nejedná o kontumačný rozsudok, je účelové a v rozpore s textom rozsudku. Ani názor žalovaného, že v uvedenej veci nebolo možné rozhodnúť kontumačným rozsudkom, nemá oporu v ustanovení zákona, alebo inej právnej skutočnosti a žalovaný ani netvrdí, že by išlo o iný typ žaloby ako je uvedený v § 137 písm. a/ C.s.p., alebo že by bol daný iný, zákonom stanovený, dôvod neaplikovateľnosti § 274 C.s.p. na uvedený prípad. Výklad zákona v podaní žalovaného odporuje jeho jazykovému vyjadreniu a podľa jej názoru je účelový a nesprávny. 6.1. Vo svojom podaní zo dňa 14.2.2018 doručený súdu prvej inštancie dňa 15.2.2018 pod názvom „Doplňujúce vyjadrenie žalovaného spolu s návrhom na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a návrhom na prerušenie konania podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku“ sa žalovaný pridržiava svojich predošlých prednesov a podaní, trvá na podanom odvolaní a ďalej uvedené vyjadrenie predstavuje doplnenie jeho doterajších prednesov a podaní. Z ustanovenia § 274 C.s.p. možno vyvodiť, že rozsudkom pre zmeškanie žalovaného možno rozhodnúť len v prípade žaloby podľa § 137 písm. a/ C.s.p. za podmienok, že a/ žalovaný bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný, b/ žalovaný bol poučený o možnosti rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie, c/ žalovaný sa bez ospravedlnenia na nariadené pojednávanie nedostavil, d/ žalobca na pojednávaní navrhol, aby súd vo veci rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného. Podľa komentára k Civilnému sporovému poriadku vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa § 274 C.s.p. sa pojmovo predpokladá, že si žalovaný splnil svoje procesné povinnosti vyjadrené v § 167 C.s.p., vyjadril sa k podanej žalobe a predložil na svoju obranu dôkazy. Odôvodnenie používania rozsudku pre zmeškanie v praxi možno nájsť napríklad v uznesení Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 25.1.2017, sp.zn. 64 Cb 265/2015. V bode 3. súd uvádza, že rozsudok pre zmeškanie, tzv. kontumačný rozsudok, je osobitným druhom rozsudku, ktorý predstavuje procesnú sankciu za pasivitu v civilnom sporovom konaní. S účinnosťou od 1.7.2016 teda dochádza k rozhodnutiu o žalobe rozsudkom pre zmeškanie nielen pri úplnej pasivite strany sporu, ale aj pri čiastočnej, resp. následnej, pasivite, keď napriek tomu, že žalobca podal žalobu, a teda taktiež bol v konaní aktívny, bez ohľadu na túto predchádzajúcu aktivitu, rozhodne súd o žalobe rozsudkom pre zmeškanie z dôvodu nedostavenia sa na pojednávanie. V zmysle tejto argumentácie súd neprihliada na akúkoľvek predchádzajúcu aktivitu strany v spore alebo na zmeškanou stranou predložené tvrdenia a dôkazy, ale rozhodne v neprospech strany, ktorá sa nedostavila na nariadené pojednávanie. Podľa názorov niektorých autorov ale v prípade, ak boli strany sporu v konaní aktívne a písomne sa vyjadrili, ale bez ospravedlnenia sa nedostavili na nariadené pojednávanie, je v prípade rozhodovania sporu rozsudkom pre zmeškanie nepochybne potrebné zohľadniť aj judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Českej republiky, v zmysle ktorej „...všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Povinnosť súdov vyhľadávať právo totiž neznamená len vyhľadávať priame a výslovne pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.“ Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor „..právne normy totiž treba vykladať tak, aby plnili svoju funkciu spočívajúcu v rozumnom a spravodlivom vyriešení problému v tom zmysle, aby obstálo pred meradlom tzv. zdravého rozumu a v spoločnosti panujúcich predstáv o spravodlivosti.“ Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie pri aplikácii ustanovenia § 274 C.s.p. vychádzal z čisto gramatického výkladu právnej normy, resp. bez ohľadu na vyššie citované právne názory v rámci ústavnoprávnej praxe. Doslovný výklad súčasnej právnej úpravy rozsudku pre zmeškanie, v zmysle ktorého naša právna úprava neumožňuje prihliadať na akékoľvek vyjadrenia a dôkazy žalovaného, resp. žalobcu, ale súd je povinný buď vyhovieť žalobe, alebo ju zamietnuť, a to len na základe toho, že sa strana sporu nedostavila na pojednávanie po nariadení pojednávania, je podľa jeho názoru v hrubom rozpore s účelom rozsudku pre zmeškanie, s princípom spravodlivého súdneho procesu a úlohou súdov pri ochrane ohrozených a náprave porušených subjektívnych práv strán sporu. Účelom rozsudku pre zmeškanie podľa ustanovenia § 274 C.s.p. nie je uloženie procesnej sankcie strane sporu za jej pasivitu, keďže nie je splnený základný predpoklad pre to, aby mohlo ísť o sankciu, a to porušenie zákonom alebo súdom uloženej povinnosti. Aj dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku v prípade rozsudku pre zmeškanie výslovne hovorí, že ide o procesnú sankciu za to, že žalovaný si v spore nesplní svoju povinnosť tvrdiť, preukázať svoje tvrdenia a dostaviť sa na pojednávanie. Civilný sporový poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by výslovne ustanovovalo pre strany sporu povinnosť vyjadriť sa k žalobe, k vyjadreniu, k replike či k duplike druhej strany sporu alebo dostaviť sa na riadne pojednávanie. Naopak obsahuje niekoľko ustanovení, ktoré tieto považujú za práva strán sporu (napr. § 181 ods. 1 druhá veta C.s.p., § 167 ods. 2 až ods. 4 C.s.p.). Ide o prípady, keď súd výslovne osobitným uznesením neuloží stranám sporu povinnosť vyjadriť sa k písomným podaniam protistrany, ale ide len o právo strán sporu vyjadriť sa k písomným podaniam protistrany, a nie ich povinnosť súvisiacu s tým, že pokiaľ sa strany sporu písomne včas nevyjadria k tvrdeniam druhej strany sporu, riskujú stratu sporu v dôsledku nastúpenia procesných inštitútov, ktoré Civilný sporový poriadok spája s pasivitou strany v konaní. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. V prípade Fredin proti Švédsku (rozhodnutie č. 283-A zo dňa 23.2.1994, Annuaire) Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd umožňuje účastníkovi občianskoprávneho konania predložiť svoje dôkazy ústne pred súdom na verejnom zasadnutí. Z uvedeného tak možno vyvodiť, že v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa právo na osobnú prítomnosť na pojednávaní chápe ako oprávnenie strany sporu a účasť na pojednávaní, pokiaľ nie je osobitne súdom uložená, teda nemôže byť chápaná ako povinnosť strany sporu, a pri jej nesplnení preto nemôže ísť pri vydaní rozsudku pre zmeškanie o sankciu za nedostavenie sa na pojednávanie. Podľa odbornej literatúry rozsudok pre zmeškanie nie je založený len na úsilí o čo najrýchlejšie ukončenie súdneho sporu, ale tento druh rozsudku sa opiera o dlhodobo osvedčenú skutkovú domnienku, podľa ktorej je vysoko pravdepodobné, že strana sporu, ktorá žiadnym spôsobom nespochybňuje tvrdenia druhej strany, napriek tomu, že má k tomu všetky možnosti, neurobí žiadne skutkové tvrdenia ani dôkazné návrhy a nedostaví sa na nariadené pojednávanie, v skutočnosti ani nemá žiadne argumenty ani dôkazy proti správnosti skutkových tvrdení druhej procesnej strany. Pri rozsudku pre zmeškanie zákon musí vylúčiť možnosť jeho vydania, ak napríklad odporuje dôkazom, ktoré má súd k dispozícii, a nesmie byť založený na tvrdeniach, ktoré si vzájomne odporujú. Nakoľko rozsudok pre zmeškanie podľa jeho názoru nepredstavuje formu procesnej sankcie za pasivitu strany v spore a jeho účel sa v ničom neodlišuje od účelu rozsudku ako takého, má za to, že rozsudok pre zmeškanie predstavuje spôsob ukončenia sporového konania na základe vysoko pravdepodobnej skutkovej domnienky založenej na dlhodobej ľudskej skúsenosti, že strana sporu, ktorá sa nevyjadrí a nezúčastní sa na pojednávaní (teda nezúčastňuje sa na spore), ani nemá žiadne argumenty vyvracajúce tvrdenia protistrany. V prípade, ak bola strana sporu v konaní pred nedostavením sa na pojednávanie aktívna, na jej úkony v konaní musí byť prihliadnuté a ňou predložené dôkazy musia byť súdom hodnotené tým istým spôsobom, ako dôkazy predložené prítomnou stranou. Striktný gramatický výklad ustanovenia § 274 C.s.p. je v rozpore s ďalšími ustanoveniami Civilného sporového poriadku (napr. § 191 ods. 1 C.s.p.), aj s účelom civilného procesu. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je účelom civilného procesu riešiť spory a prinášať spravodlivosť. Rovnako uvádza Ústavný súd Českej republiky, keď opakovane zdôrazňuje, že najvyššou hodnotou rozhodovania súdov je individuálna spravodlivosť v medziach zákona, vrátane procesných ustanovení. Opakom nachádzania spravodlivosti býva prílišný formalizmus, keď súd vyloží a použije procesné predpisy v rozpore s ich zmyslom a účelom tak, aby sa meritórnemu rozhodnutiu vo veci vyhol. Z daného možno vyvodiť, že prvoradou úlohou všeobecných súdov je nachádzanie hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov medzi stranami sporu. O ochrane ohrozených alebo porušených práv podľa autorov odbornej literatúry možno hovoriť len vtedy, pokiaľ civilný proces umožňuje presadiť skutočne existujúce a nie fiktívne subjektívne práva a povinnosti (ktoré môžu byť uznané práve v civilnom konaní rozhodnutím veci rozsudkom pre zmeškanie). Potom v rozsahu, v akom sa civilné právo procesné od tohto cieľa vzďaľuje, je v konečnom dôsledku narušená aj právna istota strán sporu. Z komentára k Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že „nová slovenská kodifikácia civilného procesu vychádza z myšlienok Franza Kleina a pomerne dôsledne legislatívne realizuje sociálnu koncepciu civilného procesu. Sociálna koncepcia civilného procesu znamená, že výsledok konania má byť čo najspravodlivejší. V zmysle tejto koncepcie súd nie je viazaný tým, čo substancujú strany, ale má možnosť procesne zasiahnuť napríklad položením otázky a predovšetkým v rámci voľného hodnotenia dôkazov súd starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo (§ 191 ods. 1 C.s.p.). Korektív spravodlivosti sa tak prejavuje vo forme tzv. modifikovanej prejednacej zásady, kde oblasť skutkového stavu a dokazovania je zverená do zodpovednostného okruhu sporových strán, súd však nesmie rezignovať na možnosť (a povinnosť) svoje rozhodnutie založiť na čo možno najspravodlivejšom základe v podobe priblíženia sa skutočným hmotnoprávnym pomerom sporových strán v čo najvyššej možnej miere. Pokiaľ by teda doslovný výklad súčasnej právnej úpravy rozsudku pre zmeškanie viedol k tomu, že súd rozhodne spor bez ohľadu na akékoľvek výsledky procesnej aktivity strany sporu, ktorá sa na pojednávanie nedostavila, a to automaticky v neprospech tejto strany, má za to, že takýto výklad je v rozpore s účelom civilného procesu, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd by pri takomto výklade nemohol rozhodnúť spravodlivo o ochrane ohrozených alebo porušených práv, keďže by nemohol aplikovať právne posúdenie na skutkový stav, ktorý sa podľa skutkovej domnienky alebo na základe dovtedy predložených dôkazov v čo najväčšej možnej miere približuje k reálnym pomerom strán sporu. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 4 Cmo 421/94 zo dňa 11.12.1996, ktoré je často uvádzané aj v komentároch k procesným predpisom a je uvedené aj v komentári k Civilnému sporovému poriadku v časti o rozsudku pre zmeškanie. Podľa tohto rozhodnutia k predpokladom na vydanie rozsudku pre zmeškanie patrí aj posúdenie opodstatnenosti žalobcovho nároku z hľadiska hmotného práva, pričom súd vychádza z dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v spise. Z toho vyplýva, že len zmeškanie žalovaného nemôže vyústiť do jeho procesného neúspechu v konaní vo veci samej. Zastáva názor, že súčasná slovenská právna úprava rozsudku pre zmeškanie po nariadení pojednávania v prípade aplikovania len gramatického výkladu uvedený účel civilného procesu naplniť neumožňuje. Nadväzne na uvedené zopakoval, že neboli splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie; o. i. aj z dôvodu, že bol v konaní aktívny, do vydania rozsudku doručil súdu prvej inštancie viaceré vyjadrenia vo veci samej spolu s dôkazmi, ktorými vyvrátil opodstatnenosť nárokov uplatňovaných žalobkyňou, a preto len za jeho neúčasť na pojednávaní by nemal byť zo strany súdu prvej inštancie „sankcionovaný“ spôsobom, ako keby bol absolútne nečinný a zároveň spôsobom, že súd prvej inštancie pri vydaní rozsudku pre zmeškanie absolútne neprihliadal na existenciu a obsah jeho písomných podaní a na dôkazy ním predložené. 6.2. Ak by mal odvolací súd za to, že na základe výkladu § 274 C.s.p. možno rozsudok pre zmeškanie žalovaného vydať aj v prípadoch, keď žalovaný s výnimkou nezúčastnenia sa pojednávania v konaní vystupoval aktívne (napr. keď doručil súdu prvej inštancie meritórne vyjadrenia či dôkazy spochybňujúce nároky žalobcu), a pri vydaní rozsudku pre zmeškanie by súd nebol povinný skúmať opodstatnenosť nároku žalobcu, resp. zohľadniť vyjadrenia či dôkazy predložené žalovaným spochybňujúce nároky žalobcu, potom má za to, že ustanovenie § 274 C.s.p. je v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti navrhol, aby súd v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p. predmetné konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, konkrétne ustanovenia § 274 C.s.p. s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Popri tom trvá na odvolaní v celom rozsahu a navrhuje, aby odvolací súd rozhodol spôsobom uvedeným v jeho odvolaní. 7. V odvolacom konaní nastala podstatná právna skutočnosť, a síce žalobkyňa dňa 31.5.2018 dovŕšila plnoletosť, čím nadobudla procesnú spôsobilosť, samostatne alebo prostredníctvom zvoleného zástupcu vykonávať pred súdom procesné úkony. V podaní zo dňa 12.11.2018 žalobkyňa súdu oznámila, že aj po nadobudnutí plnoletosti trvá na podanej žalobe v nezmenenom znení. 8. Vo svojom vyjadrení k doplňujúcemu vyjadreniu žalovaného žalobkyňa nesúhlasí s názorom žalovaného, že úprava rozsudku pre zmeškanie odporuje ústave. Prínosy rozsudku pre zmeškanie, rovnako ako koncentračnej zásady a radu iných inštitútov zakotvených právom, prinášajú na strane jednej výhody a prínosy, ktoré môžu byť na strane druhej vykúpené aj tvrdším dopadom. Preto je pri zakotvení takých inštitútov nutné vždy dôsledne prihliadať na to, či je taká úprava a následná aplikácia v praxi primeraná, rozumná a v súlade s princípom spravodlivosti a či sú zakotvené mechanizmy na odstránenie prípadnej neprimeranej tvrdosti zákona. Dôvodom rozsudku pre zmeškanie, rovnako ako zásady koncentrácie, je obmedziť prieťahy v konaní a vytvárať predpoklady pre dosiahnutie maximálnej právnej istoty, s ktorou súvisí aj povinnosť advokáta dostaviť sa na pojednávanie, alebo kvalifikovaným spôsobom toto odročiť. Toto vytvára legitímny účel a rámec tohto inštitútu. Zákonodarca myslel aj na to, ako v praxi sanovať prípadnú tvrdosť takého ustanovenia v situáciách, kedy ide o ospravedlniteľné dôvody strany sporu. Za tým účelom zakotvil možnosť zrušenia rozsudku za splnenia istých podmienok. V tomto konaní problém nastal nie v tvrdosti zákona, ale v neschopnosti alebo nemožnosti žalovaného v zákonnej lehote podmienky pre zrušenie rozsudku splniť z dôvodov ňou uvedených v predošlých podaniach, na ktoré odkazuje. Pokiaľ by žalovaný podmienky stanovené zákonom splnil, nebol by dôvod návrhu na zrušenie rozsudku nevyhovieť. V uvedenej veci predložený doklad o práceneschopnosti Mgr. Pokrivčáka nie je právne relevantný, nakoľko podľa § 16 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii advokát sa môže dať zastúpiť iba iným advokátom, alebo pri jednotlivom úkone svojím koncipientom alebo iným zamestnancom, čo Mgr. Pokrivčák jednoznačne nespĺňal. V lehote podľa § 277 ods. 3 C.s.p. potrebnej na odôvodnenie zrušenia rozsudku pre zmeškanie žalovaný právny vzťah k Mgr. Pokrivčákovi nepreukázal. Až po namietnutí tejto skutočnosti z jej strany a po uplynutí lehoty uvedenej v § 277 ods. 3 C.s.p. doložil žalovaný substitučnú plnú moc pre Mgr. Pokrivčáka. Tvrdil, že nemal možnosť túto doložiť skôr, čo neodôvodnil a nepreukázal. Modifikovanie lehoty v zmysle § 277 ods. 3 C.s.p. alebo jej odpustenie zo strany súdu možné nie je. Pokiaľ by tomu bolo inak, viedlo by to k negatívnym javom, kedy by strany sporu mali priestor meniť a dopĺňať nové dôkazy, ktorých pravosť, pokiaľ sa nejedná o verejné listiny, alebo notársky či inak overené listiny, nie je možné overiť a nie je možné vylúčiť, že by boli produkované účelovo, v reakcii na nové a nové námietky protistrany. Taký postup nie je v súlade s princípom právnej istoty, ani so zásadami súdneho konania. Práceneschopnosť Mgr. Pokrivčáka by nebola dôvodom na odročenie, aj keby bola relevantná, nakoľko advokátska kancelária SCHWARZ advokáti s. r. o. doložila plnú moc udelenú na substitučné zastupovanie advokátskej kancelárii MF Legal s.r.o., v mene ktorej koná JUDr. Martin Fábry, ktorému nebránila v účasti na pojednávaní žiadna prekážka; žiadnu prekážku žalovaný ani len netvrdil. Ani v prípade JUDr. Schwarza, ako povereného právneho zástupcu žalovaného, samotná kolízia pojednávaní vzhľadom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemohla byť dôvodom na odročenie pojednávania, navyše viacerí členovi jeho vlastnej kancelárie kolíziu nevykazovali. Žalovaný nevysvetlil ani to, prečo podľa § 183 ods. 3 C.s.p. dôvody na odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, ktorá nastala minimálne deň pred pojednávaním, nebolo súdu prvej inštancie oznámené nielen pred pojednávaním, ale ani po ňom, až do doručenia rozsudku pre zmeškanie. Z dôvodu pochybností o tom, či nešlo o dôkaz účelový, žalobkyňa navrhla súdu vyžiadať informáciu zo Sociálnej poisťovne o dátume oznámenia práceneschopnosti tejto organizácie, nakoľko sa nejaví vierohodné, že by práceneschopnosť žalovaný neoznámil súdu prvej inštancie, ale oznámil Sociálnej poisťovni a pokiaľ by ju neoznámil ani Sociálnej poisťovni, žiadalo by sa vyjadrenie žalovaného k okolnostiam takého postupu. Za daného stavu nie je dôvod hľadať chyby a nedostatky v zákone. Nezdieľa názor žalovaného ohľadne protiústavnosti aktuálnej právnej úpravy inštitútu rozsudku pre zmeškanie a nevidí legitímny dôvod na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky. 9. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať, dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. novembra 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) ako vecne a právne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. Žaloba bola síce podaná za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku [(dňa 14.6.2016) zákon č. 99/1963 Zb. (O.s.p.), ktorý bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (C.s.p.)], avšak súd prvej inštancie vykonával úkony po 1.7.2016, konal a rozhodol podľa Civilného sporového poriadku (§ 470 ods. l, ods. 2 C.s.p.). 10.1. Podľa § 274 C.s.p. na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a/ na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak: a/ sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie; b/ ak žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní včas a vážnymi okolnosťami. 10.2. Podľa § 356 písm. b/ C.s.p. odvolanie nie je prípustné proti rozsudku pre zmeškanie okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia. 11. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namieta, že neboli splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie a žiada odvolací súd, aby rozsudok pre zmeškanie zrušil, k tomuto odvolací súd uvádza nasledovné. Podanie odvolania proti kontumačnému rozsudku pojmovo predpokladá, že žalovaný rozporuje existenciu podmienok ustanovených v § 274 C.s.p. Žalovaný tak nenamieta existenciu ospravedlniteľného dôvodu pri splnení podmienok zákona (vtedy má uplatniť návrh na zrušenie kontumačného rozsudku), ale nesplnenie zákonných podmienok vo forme absencie niektorého z predpokladov stanovených v zákone (§ 274 C.s.p.) pre vydanie kontumačného rozsudku. Môže ísť o absenciu zákonného poučenia alebo o absenciu návrhu žalobcu na vydanie kontumačného rozsudku podľa § 274 C.s.p. a podobne. Odvolací súd preskúmal žalovaným namietané skutočnosti a dospel k záveru, že z jeho argumentov sa nedostatku podmienok pre vydanie kontumačného rozsudku týka len námietka o nemožnosti vydania rozsudku pre zmeškanie v prípadoch, keď výška nároku závisí od voľnej úvahy súdu. Ostatné odvolacie námietky žalovaného, napr. nedostatočné odôvodnenie rozsudku, nepreukázanie vzniku akejkoľvek ujmy, excesívnosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, skutočnosť, že sa nejedná o rozsudok pre zmeškanie, ale o meritórny rozsudok, neprichádzajú do úvahy ako odvolacie námietky týkajúce sa nesplnenia podmienok pre vydanie kontumačného rozsudku. Tieto odvolacie námietky žalovaného by bolo možné použiť po tom, čo by súd uzavrel, že skutočne neboli splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie a uvádzané v § 274 C.s.p. Na rozdiel od predchádzajúcej úpravy už nie je možné v súčasnosti napadnúť rozsudok pre zmeškanie žalovaného z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa týmito odvolacími námietkami žalovaného vo svojom rozhodnutí preto nemohol zaoberať a nezaoberal. Len na okraj možno uviesť, že odôvodnenie rozsudku pre zmeškanie nad rozsah uvedený v § 275 C.s.p. síce znamená formálne porušenie zákona, no nemá vplyv na formu rozsudku, ktorý je nepochybne vydaný podľa § 274 C.s.p. a takto ho treba posudzovať aj v odvolacom konaní. 12. Treba prisvedčiť odvolateľovi, že Civilný sporový poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by výslovne ustanovovalo pre strany sporu povinnosť vyjadriť sa k žalobe, k vyjadreniu, k replike či k duplike, druhej strany sporu alebo dostaviť sa na pojednávanie. Sankcionuje ale za pasivitu strany sporu neúspešnosťou v spore, napr. aj vydaním rozsudku pre zmeškanie v prípade, že boli splnené zákonné podmienky. V predmetnej právnej veci zostalo nepochybné, že súd prvej inštancie strany sporu (osobitne žalovaného) o takomto následku poučil a ak žalovaný svoje právo nevyužil, nesie následok v podobe rozsudku pre zmeškanie. Svoju pasivitu potom v odvolacom konaní nemôže s úspechom pre seba namietať. Žalovaný bol zastúpený advokátom, ktorý je v súlade so zákonom č. 586/2003 Z.z. o advokácii (§ 18 ods. l veta prvá, ods. 2) povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi; je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné, pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Za takéto nemožno považovať, že právny zástupca nevyužije právo dostaviť sa na pojednávanie na súd bez ospravedlnenia, svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlní včas a vážnymi okolnosťami, napriek poučeniu o následkoch nedostavenia sa a včasnému predvolaniu. Z obsahu spisu, žalovaný ani len netvrdil, že súdu prvej inštancie doručil pred začatím pojednávania dňa 14.3.2017 akékoľvek podanie, z ktorého by bolo možné vyvodiť ospravedlnenie, vrátane dôvodov, z neúčasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní; ani to, žeby ho súd nepoučil o následkoch nedostavenia sa na pojednávanie bez ospravedlnenia. Je potom irelevantné, že konkrétny člen (z viacerých) právnickej osoby, ktorá žalovaného zastupovala, už pred začatím pojednávania bol práceneschopný (o čom ani súd vedomosť nemal). 13. K možnosti, resp. nemožnosti, vydania rozsudku pre zmeškanie v prípadoch, keď výška nároku závisí od voľnej úvahy súdu, uvádza odvolací súd nasledovné. Jednou zo základných podmienok na vydanie kontumačného rozsudku je, že musí ísť o žalobu na plnenie podľa § 137 písm. a/ C.s.p. Právo na plnenie vyplýva z relatívneho právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý môže byť založený na rozličných skutkových a právnych dôvodoch (zmluva, zodpovednosť za škodu, bezdôvodné obohatenie, iná právna skutočnosť). Aj žaloby na plnenie, ktoré sú primárne založené na absolútnych právach (ako napríklad vlastnícke právo, dedičské právo, osobnostné práva) vyplývajú z právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, do ktorého sa toto absolútne právo relativizovalo. V danom prípade má preto odvolací súd za to, že jednoznačne ide o žalobu na plnenie, keď žalobný petit žalobkyne znel na zaplatenie peňažnej sumy, konkrétne náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000,-- € a náhrady trov konania, napriek tomu, že toto právo vychádza primárne z práva na ochranu osobnosti ako práva absolútneho. Takisto nie je relevantné pre posúdenie veci, či výška žalobcom požadovaného plnenia závisí od voľnej úvahy súdu, alebo je presne vypočítaná, pretože zákon takúto skutočnosť nerozlišuje, stačí, aby išlo o žalobu podľa § 137 písm. a/ C.s.p. Rozsudok pre zmeškanie žalovaného je osobitný druh súdneho rozhodnutia, ktorý predstavuje následok procesnej pasivity procesných strán v sporovom súdnom konaní. V kontradiktórnom procese majú byť nositeľom procesnej iniciatívy sporové strany - žalobca iniciuje konanie a má mať záujem na efektívnom vedení „svojej právnej veci“. Rovnako žalovaný, ak má v spore procesne obstáť, musí vyvíjať iniciatívu vo forme svojej procesnej obrany. Rozsudok pre zmeškanie je sankciou za nesplnenie si povinností stranou sporu a v tomto prípade je povinnosťou súdu vyplývajúcou priamo zo zákona postupovať tak, ako správne postupoval aj súd prvej inštancie, a vydať rozsudok pre zmeškanie. Ak žalovaný chcel v spore obstáť, tento vyhrať, mal použiť všetky procesným predpisom dovolené spôsoby; medzi ne nepochybne patrí aj účasť na pojednávaní, vo vzťahu ku ktorej (o.i. aj inej podmienky) sa osobitne vzťahuje ustanovenie § 274 C.s.p. 14. Vo vzťahu k ostatným podmienkam pre vydanie rozsudku pre zmeškanie odvolací súd dôvodí, že z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že podmienky na vydanie kontumačného rozsudku splnené boli. Kontumačný rozsudok podľa § 274 C.s.p. prichádza do úvahy iba v prípadoch, keď sú súčasne splnené podmienky normované jeho hypotézou. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne, v rovnakom čase, čo však neznamená, že musia počas konania nastať iba v jeden určitý moment. Rozsudkom pre zmeškanie tak súd môže rozhodnúť na ktoromkoľvek nariadenom pojednávaní, ak sú súčasne splnené všetky, zákonom v citovanom ustanovení taxatívne vymenované, podmienky. Súd prvej inštancie riadne a včas predvolal žalovaného na predmetné pojednávanie (konané dňa 14.3.2017), predvolanie obsahovalo všetky potrebné údaje, t.j. údaj o adrese súdu, o miestnosti, kde sa má pojednávať aj údaj o termíne pojednávania. Ďalej bolo predvolanie doručené žalovanému, jeho právnemu zástupcovi, včas (dňa 1.2.2017) v zmysle § 178 ods. 2 C.s.p. Žalovaný bol v predvolaní na pojednávanie poučený o následku nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie (č.l. 166 spisu). Napriek tomu sa žalovaný na pojednávanie nedostavil, a preto žalobkyňa využila zákonom dovolenú možnosť a navrhla súdu prvej inštancie vydať rozsudok pre zmeškanie. Súd prvej inštancie tento návrh akceptoval a s prihliadnutím na to, že boli splnené všetky podmienky, postupoval správne, keď (napadnutý) rozsudok pre zmeškanie vydal. Inak povedané v prípade rozsudku pre zmeškanie odvolací súd musí len skúmať, či boli splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie stanovené v § 274 C.s.p.; len v prípade, ak tieto podmienky splnené neboli, všetky ďalšie dôvody boli namieste pri opätovnom konaní o nárokoch žalobcu vo veci samej. Ako je uvedené vyššie, v predmetnej právnej veci podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 C.s.p. splnené boli. Zostalo irelevantné, že v čase pred nariadením pojednávania žalovaný aktívny bol. V konaní pred súdom prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho sa nevyskytli žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, také ani odvolateľ netvrdil, na ktoré by musel odvolací súd prihliadať (§ 380 ods. 2 C.s.p.). Žalovanému nemohli napomôcť citované zákonné ustanovenia, zásady, rozhodnutia súdov. 15. Ustanovenie § 274 C.s.p. je jasné, presné, nezvádza k viacerým výkladom, vyplýva z neho jasný, presný, zmysel a účel zákonodarcu. K inému záveru nebolo možné dospieť gramatickým výkladom ustanovenia § 274, § 137 písm. a/ C.s.p. a výkladom e ratione legis. Odvolací súd vychádzal pritom z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.7.2008, č.k. III. 341/2007-38, podľa ktorého pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže sa, ba dokonca musí, od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa však musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nepredstavuje viazanosť štátnych orgánov iba textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Ústavný súd Slovenskej republiky v ďalšom svojom rozhodnutí (sp.zn. IV. ÚS 1/2014) poukázal na svoju dovtedajšiu judikatúru, v ktorej už uviedol, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m.m. I. ÚS 306/2010). Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy, interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. III. ÚS 150/99). 16. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 26.4.2017, č.k. 7 C 164/2016-213, ktorým súd prvej inštancie návrh žalovaného na zrušenie rozsudku pre zmeškanie zo dňa 14.3.2017, č.k. 7 C 164/2016-171, zamietol. 16.1. Žalovaný návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie odôvodnil tým, že na pojednávanie dňa 14.3.2017 sa jeho právny zástupca nedostavil z ospravedlniteľného dôvodu, nakoľko v tento deň mal kolíziu pojednávaní, a preto požiadal o zastúpenie substitúta Mgr. Miloša Pokrivčáka z advokátskej kancelárie MF Legal s.r.o., ktorý sa zo zdravotných dôvodov nemohol na uvedené pojednávanie dostaviť. K svojmu návrhu pripojil kópiu zápisnice z pojednávania, z ktorej súd prvej inštancie zistil, že dňa 14.3.2017 sa právny zástupca žalovaného zúčastnil pojednávania na Okresnom súde Bratislava V. v konaní vedenom pod sp.zn. 23 Cb 97/2015. Ďalej pripojil potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti vystavené na meno Pokrivčák Miloš, ktorého zamestnávateľ je MF Legal s.r.o., odo dňa 13.3.2017 do 21.3.2017. 16.2. Po právnej stránke súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 274, § 275, § 277 ods. 2, ods. 3, § 183 ods. 1, ods. 3 C.s.p. Dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre to, aby takémuto návrhu žalovaného bolo možné vyhovieť. Z dikcie ustanovenia § 277 ods. 2 C.s.p. je zrejmé, že súd môže rozsudok pre zmeškanie zrušiť len v prípade, že žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal pojednávanie vo veci, čo nie je tento prípad. Právny zástupca žalovaného mal síce v inkriminovaný deň kolíziu pojednávaní, ale včas sa neospravedlnil a nepožiadal súd prvej inštancie o odročenie pojednávania, nakoľko tvrdil, že požiadal o zastúpenie na tomto pojednávaní Mgr. Miloša Pokrivčáka, advokátsky koncipient, z advokátskej kancelárie MF Legal s.r.o., ktorý zo zdravotných dôvodov sa nemohol pojednávania zúčastniť. Túto skutočnosť však ničím nepreukázal. Súdu prvej inštancie do dnešného dňa (do rozhodnutia napadnutým uznesením) nebola predložená substitučná plná moc, ktorá by preukazovala skutočnosť, že Mgr. Miloš Pokrivčák je oprávnený na zastupovanie žalovaného. Taktiež nebolo súdu prvej inštancie od žalovaného doručené riadne ospravedlnenie v zmysle ustanovenia § 183 ods. 1, ods. 3 C.s.p. Súd prvej inštancie uzavrel, že na strane žalovaného neboli preukázané ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré zmeškal pojednávanie vo veci. 17. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac, že uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.), súd prvej inštancie uznesením znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.). Súdu prvej inštancie z jeho rozhodovacej (úradnej) činnosti muselo a malo byť zrejmé, že Mgr. Miloš Pokrivčák ho zastupuje vo viacerých sporoch vedených pred Okresným súdom Bratislava V. (Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s. c/a žalovaný, sp.zn. 24 C 26/2016; Mgr. Marek Para, Ing. Marek Trajter c/a žalovaný, sp.zn. 49 C 169/2015; POHOTOVOSŤ, s.r.o. c/a žalovaný, sp.zn. 41 C 659/2015, atď.). V zmysle ustanovenia § 186 ods. 1 C.s.p. pritom platí, že skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie, sa nedokazujú. Považoval tak za pochybenie súdu prvej inštancie, ak vyžadoval od neho doručenie substitučnej plnej moci pre Mgr. Miloša Pokrivčáka, hoci ho tento preukázateľne zastupoval v iných súdnych sporoch pred Okresným súdom Bratislava V. Na tomto mieste zdôraznil, že v prípade sporu LABORATOIRE HRA - PHARMA a spol. c/a žalovaný, sp.zn. 7 C 441/2015, bola rovnako sudkyňou JUDr. Eva Šajmovičová. Zdôraznil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn 1 Obo 283/2006 zo dňa 8.9.2006 a citoval „Treba však uviesť, že dôkazy, na ktoré žalobca dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože žalobca viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom. Podľa § 121 O.s.p. (pozn. teraz ustanovenie § 186 ods. 1 C.s.p.) netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. V predmetnom prípade ide o doklady aj odvolaciemu súdu všeobecne známe, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať.“ Analogickou aplikáciou predmetného rozhodnutia možno konštatovať, že súdu prvej inštancie muselo byť zrejmé, že ho v iných sporoch zastupoval Mgr. Miloš Pokrivčák, a preto uvedenú skutočnosť nebolo potrebné v konaní dokazovať. Navyše, už len z ním tvrdených skutočností muselo byť súdu prvej inštancie zrejmé, že predmetného pojednávania sa z dôvodu kolízie nemohol zúčastniť JUDr. Ing. Andrej Schwarz, jediný konateľ a advokát advokátskej kancelárie SCHWARZ advokáti s. r. o. Z dôvodu kolízie pojednávaní vytýčených na identický dátum aj čas jeho právny zástupca substitučne splnomocnil na zastupovanie na pojednávaní v predmetnej veci Mgr. Miloša Pokrivčáka, pričom bol ako jediný (okrem JUDr. Ing. Andreja Schwarza) oboznámený s predmetným spisom. Nie je jasné, z akého dôvodu súd prvej inštancie vyžadoval od neho predloženie substitučnej plnej moci pre Mgr. Miloša Pokrivčáka na zastupovanie na predmetnom pojednávaní. Túto skutočnosť žalovaný nepovažoval (a ani nepovažuje) za spornú. V zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 C.s.p. platí, že „Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.“ Odborná literatúra pritom v súvislosti s citovaným ustanovením uvádza: „Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, je povinnosťou súdu vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. V sporovom konaní však súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí“. V predmetnom súdnom konaní nikto nesporoval skutočnosť, že sa pojednávania mal zúčastniť Mgr. Miloš Pokrivčák a vzhľadom ku vedomostiam, ktoré boli súdu prvej inštancie známe o zastupovaní SCHWARZ advokáti s. r. o. Mgr. Milošom Pokrivčákom skutočnosti uvádzané v návrhu na zrušenie kontumačného rozsudku sa ani nemohli javiť pochybné. Má tak za to, že nemal dôkaznú povinnosť predložiť súdu prvej inštancie substitučnú plnú moc pre Mgr. Miloša Pokrivčáka. Je nepochybné, že jeho vyjadrenie konajúceho prostredníctvom SCHWARZ advokáti s. r. o. o tom, že takéto substitučné plnomocenstvo bolo udelené pre Mgr. Miloša Pokrivčáka, je rovnako plnohodnotný dôkaz ako predloženie samotného substitučného plnomocenstva udeleného advokátskou kanceláriou SCHWARZ advokáti s. r. o. Ak mal súd prvej inštancie pochybnosti o pravdivosti predmetného vyjadrenia, mohol v tejto súvislosti o.i. uskutočniť výsluch JUDr. Ing. Andreja Schwarza, prípadne Mgr. Miloša Pokrivčáka. Pokiaľ súd prvej inštancie bez toho, aby uviedol, na základe čoho sa domnieva, že táto skutočnosť zostala sporná, rozhodol bez predchádzajúceho právneho posúdenia a bez možnosti strany sporu na takéto, podľa jeho názoru, arbitrárne názory súdu reagovať. Vychádzajúc z doktríny zákazu prekvapivých súdnych rozhodnutí nie je možné založiť rozhodnutie súdu na ignorovaní skutočností, ktoré v konaní neboli nijako sporné a ani rozporované. Súdu prvej inštancie absolútne nič nebránilo, aby ho pred rozhodnutím vyzval na predloženie substitučnej plnej moci, ak predloženie uvedeného považoval súd prvej inštancie za potrebné. Skutkové tvrdenia sú nástrojom procesného útoku v zmysle § 149 C.s.p. a strany sporu majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. V deň sporného pojednávania (14.3.2017) boli na Okresnom súde Bratislava V. nariadené aj iné pojednávania, ktorých stranou sporu bol on (žalovaný). Konkrétne o 9:00 hod. vo veci žalobkyne MUDr. Ivany Sanislóovej proti nemu o zaplatenie 200.000,-- € s príslušenstvom, sp.zn. 50 C 252/2014, o 13:00 hod. vo veci žalobcu Dušan Sobolie proti nemu, o ochranu osobnosti, sp.zn. 15 C 34/2016. Týchto pojednávaní sa za neho zúčastnili na základe udelenej substitučnej plnej moci od advokátskej kancelárie SCHWARZ advokáti s. r. o. Mgr. Martin Plocháň, resp. Mgr. Marek Longaj. V súdnych sporoch vedených pred Okresným súdom Bratislava V. s výnimkou JUDr. Ing. Andreja Schwarza, Mgr. Martina Plocháňa a Mgr. Mareka Longaja ho zastupuje iba Mgr. Miloš Pokrivčák (súd si predmetnú skutočnosť môže overiť nahliadnutím do sporov vedených pred Okresným súdom Bratislava V., v ktorých stranou sporu je). Keďže sa JUDr. Ing. Andrej Schwarz, Mgr. Martin Plocháň a Mgr. Marek Longaj v predmetný deň museli zúčastniť pojednávaní v iných právnych veciach, je evidentné, že na pojednávaní v predmetnej veci sa mohol zúčastniť iba Mgr. Miloš Pokrivčák. Ako pochybenie súdu prvej inštancie hodnotil aj to, že jeho návrh na zrušenie rozsudku nezaslal na vyjadrenie žalobkyni. Pokiaľ by žalobkyňa sporovala, že zástupca žalovaného v konaní nedoložil substitučnú plnú moc, predmetnú plnú moc by musel v konaní po doručení vyjadrenia žalobkyne predložiť, nakoľko by sa tvrdenie jeho právneho zástupcu o substitučnom zastúpení Mgr. Milošom Pokrivčákom stalo sporným. Zdôraznil, že nikto nesporoval skutočnosť, že sa pojednávania v predmetnej veci mal zúčastniť Mgr. Miloš Pokrivčák. Pokiaľ však súd prvej inštancie považoval tvrdenie jeho právneho zástupcu za sporné či nepreukázané, mal za to, že v danom prípade mal súd prvej inštancie povinnosť ho na doloženie plnomocenstva vyzvať a nie jeho návrh na zrušenie rozsudku bez ďalšieho z dôvodu nepredloženia substitučného plnomocenstva zamietnuť. Hoci nesúhlasí s postupom súdu prvej inštancie, predložil súdu substitučné plnomocenstvo udelené advokátskej kancelárii MF Legal, s.r.o., spolu s plnomocenstvom udeleným Mgr. Milošovi Pokrivčákovi na zastupovanie na uvedenom pojednávaní. V konkrétnom prípade musí súd prihliadnuť na predložené dôkazy, aj keď sú predložené až v odvolacom konaní. Mal za to, že predloženie substitučnej plnej moci nebolo v návrhu na zrušenie rozsudku potrebné, keďže stačilo samotné (nikým nespochybnené) tvrdenie jeho právneho zástupcu, že sa predmetného pojednávania mal zúčastniť Mgr. Miloš Pokrivčák. Skutočnosť, že súd prvej inštancie tvrdenie jeho právneho zástupcu považoval za sporné, resp. za nepreukázané, dozvedel sa až z doručeného uznesenia. Nemal tak inú možnosť ako súdom prvej inštancie spochybnené zastúpenie Mgr. Milošom Pokrivčákom preukázať predložením substitučnej plnej moci v rámci odvolacieho konania. Neprihliadnutím na dodatočne predloženú substitučnú plnú moc by v danom prípade došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.5.2013, sp.zn. 4 Obdo 55/2012, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2010, sp.zn. I. ÚS 350/2008. V prípade konania o návrhu na zrušenie rozsudku sa neuplatňuje zákonná koncentrácia v zmysle ustanovenia § 154 C.s.p., nakoľko je z hypotézy právnej normy zrejmé, že táto sa vzťahuje na konanie, ktoré končí uznesením o ukončení dokazovania. V konaní o návrhu na zrušenie rozsudku však uznesenie o skončení dokazovania vydané nebolo. Zdôraznil, že Mgr. Miloš Pokrivčák bol formálne substitučne splnomocnený prostredníctvom substitučného plnomocenstva udeleného advokátskej kancelárii MF Legal s.r.o., v ktorej Mgr. Miloš Pokrivčák pôsobí ako advokátsky koncipient, z dôvodu naplnenia príslušných ustanovení zákona o advokácii a advokátskeho poriadku. Z dôvodu svojho zdravotného stavu a pre krátkosť času Mgr. Miloš Pokrivčák neinformoval JUDr. Ing. Andreja Schwarza (jediný konateľ SCHWARZ advokáti s. r. o.), ani svojho zamestnávateľa (MF Legal s.r.o. konajúci jediným konateľom Mgr. Martinom Fábrym) o nemožnosti zúčastniť sa na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. O odročenie predmetného pojednávania nežiadal, nakoľko (ako bolo uvedené vyššie) jeho právny zástupca JUDr. Ing. Andrej Schwarz si z dôvodu kolízie pojednávaní zabezpečil na pojednávaní účasť Mgr. Miloša Pokrivčáka, ktorý sa z dôvodov náhleho ochorenia nemohol predmetného pojednávania zúčastniť. O práceneschopnosti Mgr. Miloša Pokrivčáka a jeho neúčasti na pojednávaní sa právny zástupca žalovaného SCHWARZ advokáti s. r. o. (ako aj jeho zamestnávateľ) dozvedel až po skončení pojednávania. Keďže teda v danom čase už bolo vo veci rozhodnuté, nebol daný vecný dôvod (a nebola ani iná zákonná možnosť) na to, aby jeho právny zástupca svoju neúčasť dodatočne ospravedlňoval, ale aby vykonal právne kroky smerujúce ku zrušeniu kontumačného rozsudku, čo aj vykonal. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a jeho návrhu na zrušenie rozsudku vyhovieť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania; eventuálne navrhol, aby uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 18. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného namietala, že skutočnosť, či Mgr. Miloš Pokrivčák bol alebo nebol práceneschopný, nie právne relevantná, nakoľko podľa § 16 zákona 586/2003 Z.z. o advokácii advokát sa môže dať zastúpiť iba iným advokátom, alebo pri jednotlivom úkone svojím koncipientom alebo iným svojím zamestnancom. Mgr. Miloš Pokrivčák nespĺňa ani jednu z uvedených podmienok, preto nemohol klienta zastupovať na pojednávaní dňa 14.3.2017 v rámci substitúcie zo strany spoločnosti SCHWARZ advokáti s. r. o. Aj keby mohol Mgr. Miloš Pokrivčák zastupovať klienta na pojednávaní, boli by splnené podmienky vydania rozsudku pre zmeškanie z nasledovných dôvodov. Podľa § 183 ods. 1 C.s.p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov; len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Advokátska kancelária SCHWARZ advokáti s. r. o. doložila plnú moc udelenú na substitučné zastupovanie advokátskej kancelárii MF Legal s.r.o., v mene ktorej koná JUDr. Martin Fábry. V odvolaní nebola preukázaná prekážka brániaca JUDr. Martinovi Fábrymu v účasti na pojednávaní, na základe čoho mala za to, že sa mohol pojednávania zúčastniť, rovnako ako sa mohol nechať zastúpiť iným advokátom. Podľa § 183 ods. 3 C.s.p. strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť, alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať. Mgr. Pokrivčák, rovnako ako jeho zamestnávateľ JUDr. Fábry, alebo poverujúci JUDr. Schwarz, boli povinní oznámiť súdu dôvod odročenia bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedeli, čo sa nestalo (dôvod mal nastať deň pred pojednávaním dňa 13.3.2017). Nebolo zdokladované, že by Mgr. Milošovi Pokrivčákovi bránila vo vyrozumení súdu nejaká prekážka, ani že by mu jeho zdravotný stav neumožňoval zavolať alebo napísať e-mail súdu a zamestnávateľovi. Naopak, je zjavné že mu jeho zdravotný stav umožnil sa dostaviť z miesta bydliska v Hainburgu k lekárke na Budovateľskú ulicu v centre Bratislavy, čo je cca. 20 minút cesty autom. Rovnako JUDr. Martin Fábry ako zamestnávateľ Mgr. Miloša Pokrivčáka musel mať v pondelok dňa 13.3.2017, keď neprišiel Mgr. Miloš Pokrivčák do práce, informáciu o prekážke jeho účasti na pojednávaní. Predpokladá, že keď nebol schopný Mgr. Miloš Pokrivčák poslať ani sms ohľadne jeho práceneschopnosti zamestnávateľovi, v práci nebol tiež. Tvrdenie že zamestnávateľ o práceneschopnosti nevedel, nie je vierohodné, pretože nie je pravdepodobné, že by si neprítomnosť Mgr. Miloša Pokrivčáka v práci od začiatku jeho práceneschopnosti dňa 13.3.2017 nevšimol a nemal o nej vedomosť. Od pondelka rána do utorka rána, kedy sa pojednávanie malo konať, bol daný časový priestor súdu prvej inštancie oznámiť práceneschopnosť, alebo aj zabezpečiť účasť na pojednávaní, či už zo strany JUDr. Martina Fábryho, alebo inej osoby - konkrétne JUDr. Schwarz uvádza v bode 7 odvolania 3 osoby, ktoré chodili pojednávať v podobných prípadoch, z ktorých minimálne jedna mala pojednávanie až o 13.00 hod., čo nekolidovalo s termínom pojednávania o 9.00 hod. (nie je v odvolaní uvedené, či išlo o Mgr. Longaja alebo Plocháňa). Žalovaný, resp. jeho právny zástupca, prvýkrát súdu prvej inštancie oznámil dôvod neúčasti až dňa 31.3.2017, a teda nedošlo k ospravedlneniu riadne a včas. Podľa § 274 C.s.p. súd rozhodne o žalobe rozsudkom pre zmeškanie, ak sa žalovaný nedostavil na pojednávanie, hoci bol naň predvolaný a bol poučený, a žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami. Obe podmienky pre vydanie rozsudku v predmetnej veci boli splnené. Podľa § 277 ods. 3 C.s.p. návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie môže žalovaný podať do 15 dní odkedy sa o rozsudku pre zmeškanie dozvedel; pričom je povinný dokázať, že nastali ospravedlniteľné dôvody zmeškania pojednávania. V uvedenom ustanovení je zakotvená zákonná lehota, v ktorej mohol žalovaný doložiť dôvody zmeškania. Pokiaľ v uvedenej lehote nedoložil žalovaný doklad o tom, že Mgr. Miloš Pokrivčák bol splnomocnený, nemohol ani dokázať, že jeho práceneschopnosť tvorila dôvod zmeškania pojednávania. Doklady nemožno predkladať po uvedenej 15-dňovej lehote, pretože iný výklad by poprel účel § 277 ods. 3, § 153 C.s.p. Okrem toho mala žalobkyňa za to, že nebol dôvod na odročenie pojednávania, aj keby práceneschopnosť doložená bola, keďže JUDr. Martin Fábry alebo osoby uvedené v bode 3 mohli v uvedenej veci pojednávať. Podľa § 277 ods. 2 C.s.p. ak žalovaný z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh rozsudok zruší. Zdôraznila, že žalovaný ospravedlniteľný dôvod nepreukázal, pretože a/ Mgr. Miloš Pokrivčák nemohol byť splnomocnený zastupovať klienta na pojednávaní, b/ ak by Mgr. Miloš Pokrivčák bol spôsobilý na zastupovanie, jeho práceneschopnosť bola známa už dňa 13.3.2017 ráno, na základe čoho mohla byť súdu prvej inštancie oznámená, ako aj mohlo byť zabezpečené náhradné zastúpenie. Zastupovanie môže vzniknúť iba na základe písomnej (§ 92 C.s.p.) plnej moci. Súd nie je oprávnený vychádzať zo skutočností, ktoré neboli v zákonnej lehote a na základe zákonom uloženej povinnosti predložené. Ustanovenie § 277 ods. 3 C.s.p. zakotvuje, že žalovaný je povinný do 15 dní, odkedy sa o rozsudku dozvedel, dokázať dôvody zmeškania pojednávania. Uvedenú lehotu nemožno zo strany súdu modifikovať, ani odpustiť, ani nemožno stranám oznamovať, čo a ako majú dokladať, keďže to zákon v súvislosti s § 277 ods. 3 C.s.p. neumožňuje, a jednak by sa súd dopustil nezákonného postupu, popierajúci rovnosť strán v konaní. Sama (žalobkyňa) a ani jej právny zástupca nemohli mať informáciu o substitučnej plnej moci do času, kým nebolo doložené plnomocenstvo. Keďže substitučná plná moc bola udelená dňa 8.3.2017, lehota podľa § 277 ods. 3 C.s.p. uplynula dňa 1.4.2017, bol daný dostatočný časový priestor na doloženie substitučnej plnej moci a neobstojí tvrdenie žalovaného, že nemal možnosť túto doložiť skôr, ako v odvolacom konaní. Podľa § 153 C.s.p. strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a obrany včas, inak nemusí súd na ne prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. V závere vyjadrenia uviedla, že nie je daný legitímny dôvod na zrušenie rozsudku, žalovaný nepožiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní zákonom vyžadovaným spôsobom a nepreukázal ani dodatočne dôvod neúčasti v zákonom stanovenom časovom období. Odvolaciemu súdu navrhla napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdiť. 19. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať, dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. 20.1. Podľa § 277 ods. 2 C.s.p. ak žalovaný z ospravedlniteľných dôvodov zmeškal pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh žalovaného tento rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie. 20.2. Podľa § 277 ods. 3 C.s.p. návrh podľa odseku 2 môže žalovaný podať do 15 dní odkedy sa o rozsudku pre zmeškanie dozvedel, o tom žalovaného v rozsudku pre zmeškanie súd poučí. 20.3. Podľa § 357 písm. h/ C.s.p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie. 21. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na druh preskúmavaného rozhodnutia, jeho odôvodnenie a žalovaným uplatnenú odvolaciu argumentáciu, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom odôvodňujúcim zamietnutie návrhu žalovaného na zrušenie vydaného rozsudku pre zmeškanie. 22. Rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274 C.s.p. možno rozhodnúť vtedy, ak a/ sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci má súd doručenie predvolania riadne vykázané, pričom v tomto predvolaní bol žalovaný poučený o možných procesných následkoch svojho nedostavenia sa, b/ žalovaný svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Za včasné ospravedlnenie neprítomnosti žalovaného na pojednávaní sa považuje len také ospravedlnenie, ktoré je súdu doručené najneskôr na začiatku pojednávania. Ak sa žalovaný nestihne do začiatku pojednávania včas ospravedlniť, môže súd využiť postup podľa § 277 ods. 2 C.s.p. 23. Ustanovenie § 277 ods. 2 C.s.p. umožňuje procesne jednoduchým spôsobom zvrátiť následky nedostavenia sa na pojednávanie, ako jedného z predpokladov vydania rozsudku pre zmeškanie, pokiaľ dôvod nedostavenia sa možno hodnotiť ako ospravedlniteľný. Čo možno považovať za ospravedlniteľný dôvod, vždy závisí od okolnosti danej veci, pričom za ospravedlniteľný dôvod môžu byť považované predovšetkým objektívne okolnosti, ktoré zabránili žalovanému dostaviť sa na pojednávanie. Účelom tejto úpravy je zjednodušiť nápravu prípadných dôsledkov spravidla založených na absencii potrebnej komunikácie a zabezpečiť žalovanému súdnu ochranu aj v situácii, keď z ospravedlniteľných dôvodov zmešká pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom pre zmeškanie. Vážnosť okolností, ktorými žalovaný ospravedlňuje svoju neprítomnosť na pojednávaní, musí posúdiť súd. Sú to okolnosti takej intenzity a závažnosti, ktoré znemožňujú žalovanému účasť na pojednávaní z objektívnych dôvodov (choroba, úraz, úmrtie v rodine). Vážnosť okolností je však vždy na posúdení a voľnej úvahe súdu. 24. V tomto konaní sa odvolací súd nezaoberal tým, či boli splnené zákonné predpoklady pre vydanie rozsudku pre zmeškanie (zákonná úprava vychádza z prezumpcie správnosti rozsudku a to, že boli splnené podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie skúmal odvolací súd vyššie v rámci odvolania proti rozsudku), ale je oprávnený posúdiť len to, či okolnosti uvádzané a preukázané žalovaným (zistené súdom), (ne)možno považovať za ospravedlniteľný dôvod nečinnosti. Vychádzajúc z účelu a povahy tohto procesného inštitútu možno vyvodiť, že ospravedlniteľným dôvodom v zmysle § 277 ods. 2 C.s.p. sú len také okolnosti, ktoré na strane žalovaného nastali neočakávane (neboli mu vopred známe), boli príčinou, že sa nemohol na pojednávanie dostaviť, prípadne svoju neúčasť vopred riadne ospravedlniť a ktoré za danej situácie možno považovať za dôvod ospravedlňujúci zmeškanie. Za ospravedlniteľný dôvod nie je možné považovať okolnosť, ktorá žalovanému bola vopred známa, hoci mu objektívne znemožňovala účasť na pojednávaní, a žiadne objektívne okolnosti mu nebránili tomu, aby svoju neúčasť na pojednávaní včas ospravedlnil. 25. Z obsahu spisu má odvolací súd preukázané, že žalovaný bol riadne a včas predvolaný na pojednávanie. Napriek tomu sa však na predmetné pojednávanie žalovaný ani jeho právny zástupca nedostavil a svoju neúčasť ani vopred neospravedlnili. Až dodatočne, po vydaní rozsudku pre zmeškanie, právny zástupca žalovaného uviedol, že mal kolíziu pojednávaní a na účasť na pojednávaní substitučne splnomocnil Mgr. Miloša Pokrivčáka, advokátskeho koncipienta z advokátskej kancelárie MF Legal s.r.o., no menovaný sa pojednávania nezúčastnil zo zdravotných dôvodov. Doklad o práceneschopnosti predložil žalovaný (až) spolu s návrhom na zrušenie rozsudku pre zmeškanie. Súd prvej inštancie správne nepovažoval vyššie uvedené za ospravedlniteľný dôvod neúčasti, pretože mu nebolo predložené substitučné plnomocenstvo, ktorým právny zástupca žalovaného substitučne splnomocnil Mgr. Miloša Pokrivčáka. Neobstojí argument žalovaného, že substitučné splnomocnenie malo byť súdu prvej inštancie známe z jeho činnosti, pretože Mgr. Miloš Pokrivčák právneho zástupcu žalovaného zastupuje vo viacerých sporoch na dotknutom súde a dokonca aj pred tou istou sudkyňou. Každé civilné konanie je vedené samostatne, súd nemá dôvod bez splnenia zákonných postupov svojvoľne preberať procesné úkony strán z jedného konania do iného. Splnomocnenie je právny úkon, ktorého urobenie prináleží výlučne splnomocnencovi a splnomocniteľovi, pričom musí byť urobené v súlade s normami hmotného aj procesného práva. Preto bol súd prvej inštancie povinný posudzovať otázku zastúpenia striktne formálne, bez svojvoľného vstupovania do autonómie zúčastnených subjektov. Odvolací súd teda s argumentáciou žalovaného nesúhlasí a má za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď návrh žalovaného na zrušenie kontumačného rozsudku zamietol. Advokát sa môže dať zastúpiť iným advokátom len na základe substitučného plnomocenstva, ktoré musí byť bezpodmienečne súčasťou spisu. 26. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že v posudzovanej právnej veci musí v tejto súvislosti pripomenúť aj zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie pre ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj žalovaný sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Odvolací súd uvádza, že právny zástupca žalovaného je právnická osoba, ktorá disponuje dostatočným personálnym a materiálnym zázemím a možno od neho oprávnene očakávať odborný postup. V danom prípade teda ide o nedbanlivosť právneho zástupcu žalovaného spočívajúcu v nepredložení substitučného plnomocenstva a možno spravodlivo požadovať, aby jej následky aj znášal. Nemožno sa teda stotožniť s tvrdením žalovaného, že ide o ospravedlniteľný dôvod. 27. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel, zhodne so súdom prvej inštancie, k záveru, že podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie v zmysle § 274 C.s.p. boli splnené, neúčasť Mgr. Miloša Pokrivčáka zo zdravotných dôvodov, substitučne splnomocneného v mene právneho zástupcu žalovaného, bez včasného predloženia substitučného plnomocenstva nie je možné považovať za ospravedlniteľný dôvod v zmysle § 227 ods. 2 C.s.p. k už uvedenému odvolací súd dopĺňa, že zostali bez právneho významu tvrdenia odvolateľa, že právny zástupca v osobe Mgr. Miloša Pokrivčáka ho zastupuje aj v iných súdnych konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava V., ktorá skutočnosť mala byť súdu známa. Je irelevantné, kto ho zastupuje v iných súdnych konaniach a táto skutočnosť sama osebe neznamená, že ten istý právny zástupca stranu sporu zastupuje aj v iných súdnych konaniach. Plnomocenstvo je dvojstranný právny úkon, v ktorom zastúpený pre zástupcu o.i. vymedzuje rozsah zastúpenia. Ustanovenie § 186 ods. l C.s.p. vzťahuje sa k veci samej, na dôkazy, právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie, ktoré boli zverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie a nie vo vzťahu k zastúpeniu strany sporu v inom súdnom konaní. Zákonodarca nedovoľuje dané ustanovenie aplikovať aj na situáciu, že tá istá strana sporu v inom súdnom konaní má, už bez ďalšieho, toho istého právneho zástupcu aj v ďalších súdnych konaniach. Z rovnakých dôvodov vo vzťahu k zastúpeniu nemožno aplikovať ustanovenie § 151 ods. l C.s.p. 28. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúce v potvrdení rozsudku pre zmeškanie a v potvrdení uznesenia, ktorým súd zamietol návrh na zrušenie rozsudku, je zrejmé, že odvolací súd nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie § 274 C.s.p. je súladné s Ústavou Slovenskej republiky, pretože v kontexte s § 278 C.s.p. kladie na obe strany sporu rovnaké nároky a ich neospravedlnenú pasivitu umožňuje postihnúť tým istým spôsobom (rozsudok pre zmeškanie) za totožných procesných podmienok. Prezumpcia všeobecnej znalosti práva zároveň vytvára predpoklad, že riziko vydania rozsudku pre zmeškanie je stranám sporu známe a musia ho vopred zohľadniť v určovaní svojho procesného postupu v konaní. Ustanovenie § 281 C.s.p. vytvára poistku pre skutočne nepredvídateľné udalosti tak, aby nikomu nebolo upreté právo na spravodlivý proces. 29. Napokon vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody, zákonné ustanovenia, zásady, nebol daný zákonný dôvod na prerušenie konania na návrh žalovaného zo dňa 14.2.2018 (podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p. a podanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, konkrétne ustanovenia § 274 C.s.p., s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). 30. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 31. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 32. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).