Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/153/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201793 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1013201793.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY rajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: SD - spoločnosť, s.r.o., so sídlom Bardošova 20, 831 01 Bratislava, IČO: 31 390 927, zastúpeného: ŘEHÁK & TISOŇ, spol. s.r.o., Komenského 437/62, Skalica, konajúca prostredníctvom Mgr. Michal Řehák, konateľ a advokát, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu žalovaného Číslo: 1100301/1/324319/2013/5098 zo dňa 08.07.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 07.10.2013 sa domáhal žalobca zrušenia rozhodnutia žalovaného Číslo: 1100301/1/324319/2013/5098 vydaného dňa 08.07.2013(ďalej aj len napadnuté rozhodnutie), ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty (ďalej aj len správca dane) Číslo: 9900430/5/1202994/2013/Zat zo dňa 05.04.2013 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie), vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania. 2. Správny súd v danej veci uvádza, že vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 6S/237/2013 -112 zo dňa 28.10.2017 a zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V dôsledku žalovaným podanej kasačnej sťažnosti vo veci konal a rozhodol Najvyšší súd SR, a to rozsudkom sp. zn. 3Sžfk/11/2008 zo dňa 12.06.2019, pričom rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR vo svojom vyššie uvedenom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Najvyšší súd SR v inom konaní rozhodol o kasačnej sťažnosti voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj len správny súd) sp. zn. 6S/100/2013 tých istých účastníkov a totožného predmetu konania - daňová povinnosť žalobcu za mesiac december 2009, a to rozsudkom sp. zn. 4Sžfk/43/2017 zo dňa 04.06.2019, ktorým napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/100/2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň uzavrel, že v ďalšom konaní bude povinnosťou Krajského súdu v Bratislave skutkovo súvisiace veci mesačných zdaňovacích období roka 2009 preskúmať jednotne, prípadne v spojenom konaní. 3. Vzhľadom na takýto právny záver najvyššieho súdu, správny súd využije postup v zmysle § 140 SSP, kedy vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody a prejedná predmetnú vec jednotne s vecou vedenou na tunajšom súde pod. sp. zn. 6S/154/2019. V ďalšom odôvodnení tohto rozsudku poukazuje správny súd (stručne zopakuje) na odôvodnenie jeho rozsudku vydaného dňa 21.11.2019 pod sp. zn. 6S/154/2019, vo veci toho istého žalobcu a totožného predmetu konania týkajúceho sa zdaňovacieho obdobia mesiaca december 2009, ktorým žalobcovi nebol priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) vo výške XXX XXX,XX € a určená vlastná daňová povinnosť za toto obdobie vo výške XX XXX,XX €. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov. 4. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že správca dane - Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (prvostupňový správny orgán) začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie DPH za zdaňovacie obdobie september roku 2009, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol Č. j.: 9900403/5/554787/2013/Zat zo dňa 11.02.2013 (ďalej len Protokol), ktorý bol doručený žalobcovi na vyjadrenie a prerokovanie. Na základe písomného vyjadrenia žalobcu k Protokolu bol správcom dane vyhotovený Dodatok, ktorý sa stal súčasťou Protokolu. Dňa 26.03.2013 sa uskutočnilo záverečné prerokovanie Protokolu, kedy zástupcovia žalobcu Protokol aj Dodatok k nemu odmietli podpísať. Protokol sa v zmysle § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) považoval za prerokovaný so žalobcom dňom 26.03.2013. 5. Po prerokovaní Protokolu začal správca dane voči žalobcovi vyrubovacie konanie a dňa 05.04.2013 vydal prvostupňové rozhodnutie - dodatočný platobný výmer Číslo: 9900430/5/1202994/2013/Zat, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len zákon č. 563/2009 Z. z.) znížil žalobcovi nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie september 2009 zo sumy XXX XXX,XX € na sumu XX XXX,XX €. V dôsledku žalobcom podaného odvolania voči rozhodnutiu správcu dane vo veci rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím, a to tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 6. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia opísal uskutočnené úkony z jeho strany smerujúce k zisteniu skutkového stavu veci. Následne bol uvedený zistený skutkový stav a skutočnosti z neho vyplývajúce, z ktorých správca dane pri oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu u platiteľa (žalobcu) v predmetnom zdaňovacom období zistil porušenie § 49 ods. 1 a § 69 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. 7. Správca dane posudzoval za obdobie mesiaca september 2009 tri skupiny obchodných prípadov. 1/ Vo vzťahu k prvej skupine obchodných prípadov zistil, že žalobca si v kontrolovanom období uplatnil právo na odpočítanie dane vo výške XXX XXX,XX € na základe faktúr vyhotovených tuzemskými dodávateľmi - platiteľmi: spol. - F., Q..J..H.., A., Q. Q.. Q..J..H.., B., I. Q., T.. Q.., Ž. T. Q. F., Q..J..H.., B.. V rámci vykonaného šetrenia aj formou dožiadaní bolo zistené u všetkých týchto dodávateľov žalobcu, že žalobca nakupoval tovar v rámci reťazového obchodu, pričom s nákupom tovaru nebola spojená jeho preprava (jednalo sa o tzv. nepohyblivú dodávku). Predmetní dodávatelia nakupovali daný tovar od svojich dodávateľov taktiež v rámci nepohyblivej dodávky. Prostredníctvom tuzemských platiteľov mal tovar vstúpiť z územia jedného členského štátu (Poľsko, Holandsko) na územie ďalšieho členského štátu (Maďarsko, Česko, Taliansko), pričom týmto tuzemským platiteľom nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku. Tuzemskí platitelia, prostredníctvom ktorých mal tovar vstúpiť na územie SR, vo svojich daňových priznaniach DPH nedeklarovali žiadne nadobudnutie tovaru na území SR od žiadneho platiteľa z iného členského štátu. Keďže pri predaji tovaru žalobcovi nevznikla jeho dodávateľom daňová povinnosť v tuzemsku, nevzniklo ani žalobcovi právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. 8. Správca dane zistil, že deklarovaný tovar bol fyzicky naložený na vozidlá dopravcov v jednom členskom štáte a vyložený v inom členskom štáte, pričom každý prepravca za uskutočnenú prepravu tovaru vyhotovil pre objednávateľa prepravy faktúru za celú trasu a tri čiastkové CMR (Holandsko, Poľsko - Česká republika, Česká republika- Slovenská republika, Slovenská republika- Maďarsko, Česká republika, Taliansko). Potom skutočné miesto nakládky tovaru bolo na území jedného členského štátu (Poľsko, Holandsko) a skutočné miesto vykládky tovaru bolo na území ďalšieho členského štátu (Maďarsko, Česko, Taliansko), t. z. išlo o jedinú prepravu toho istého tovaru v rámci EÚ (pohyblivá dodávka) a táto preprava mohla byť pripočítaná iba jednej z dodávok, ktorá by bola samostatne oslobodená od dane. Platí to bez ohľadu na to, ktorá z osôb podliehajúcich dani mala právo disponovať s tovarom počas predmetnej prepravy. Správca dane uviedol, že žalobca neevidoval v svojom účtovníctve faktúru za prepravu tovaru na trase Poľsko, Holandsko - Maďarsko, Česko, Taliansko, ale len Slovensko - Maďarsko, ktorá bola nepohyblivou dodávkou. Správca dane mal za preukázané, že tovar nikdy nebol v Českej republike fyzicky nakladaný na vozidlá. Skutočné miesto nakládky tovaru bolo mimo územia SR a skutočné miesto vykládky bolo na území iného členského štátu (Maďarsko, Česko, Taliansko), t. z. išlo o jedinú prepravu toho istého tovaru v rámci EÚ. Takýto výklad bol súladný s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-245/04 EMAG Handel Eder. Tovar sa počas prepravovanej trasy nevykladal a prevzatie zásielky prezentované prepravným dokladom CMR bolo len formálne a zdanlivé. Vyhotovenie viacerých prepravných dokladov na jeden pohyb tovaru bolo účelové a neodrážalo skutkový stav. V danom prípade predmetné dodávky tovaru od tuzemského dodávateľa neboli predmetom dane v tuzemsku a tým ani nemohla tuzemskému dodávateľovi vzniknúť daňová povinnosť v tuzemsku podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a potom si ani žalobca ako platiteľ nemohol uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., keďže toto právo vzniká platiteľovi v deň, keď pri tovare vznikla daňová povinnosť. 9. Správca dane prijal záver, že iba samotné dodávateľské faktúry vyhotovené tuzemskými dodávateľmi pre žalobcu neboli dôkazom toho, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované a žalobcovým dodávateľom vznikla daňová povinnosť. Daňová povinnosť je viazaná na uskutočnený zdaniteľný obchod v tuzemsku a nie na vystavenú faktúru. Právo na odpočítanie dane z tovarov nakúpených žalobcom od dodávateľov zúčastnených na reťazovom obchode sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúrach dodávateľov. Podmienky určené na odpočítanie dane sú hmotnoprávnymi podmienkami, ktorých splnenie musí preukázať platiteľ a tento má v daňovom konaní dôkaznú povinnosť. Dôkazná povinnosť v danom prípade bola na daňovom subjekte (žalobcovi), ktorý však nepredložil vzhľadom na správcom dane zistené skutočnosti také dôkazy, ktoré by zodpovedali reálnemu skutkovému stavu prepravy daného tovaru v rámci zisteného reťazového obchodu. Vyhotovené faktúry, prepravné a iné doklady samy osebe ešte nepreukázali uskutočnenie, resp. prijatie zdaniteľného obchodu tak, ako bol na nich uvedený. Išlo len o tvrdenia o určitej skutočnosti, ktorá nezodpovedala realite. 10. V druhej skupine dodávok tovarov išlo o odpočítanie dane vo výške XXX XXX,XX € z nákupu tovaru na základe faktúr vyhotovených tuzemským dodávateľom spol. T. J., Q.. Q..J..H.., pričom predmetom faktúr boli „Cu katódy Grade A“. Tovar uvedený na faktúrach bol následne dodaný ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu (Maďarsko) podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. pre nadobúdateľa - C. U. O. A.., pričom prepravu dodávaného tovaru z územia Slovenska na územie Maďarska mala fyzicky vykonať maďarská prepravná spoločnosť X. &. R. A.. Z preverovania reálnosti predmetných dodávok tovaru žalobcom spol. C. U. O. A.., nebolo možné potvrdiť existenciu prepravovaného tovaru, t. z. či sa jednalo o dodanie tovaru alebo dodanie kovového odpadu/šrotu. Správca dane uviedol, že v súvislosti s vykonanou kontrolou za obdobie január 2006 - december 2006 a január 2008 - august 2009 z predložených dokladov vyplynulo, že žalobca nakupoval od spol. T. J., Q.. Q..J..H.., za celé toto obdobie až do mesiaca apríl 2009 kovový šrot (Cu - šrot). Od apríla 2009 boli od tohto dodávateľa žalobcovi deklarované dodávky tovaru „Cu katódy Grade A“. Práve od apríla 2009 nadobudla účinnosť novela zákona, ktorá zaviedla tzv. samozdanenie kovového odpadu a kovového šrotu. Potom správca dane prijal záver o pochybnosti o správnosti deklarovaného tovaru s tým, že predmetom obchodov v posudzovanom období (september 2009) bol kovový odpad, resp. kovový šrot. Potom nebola spol. T. J., Q.. Q..J..H.., povinná platiť pri uskutočnenom obchode daň, ale túto povinnosť mal žalobca, ktorému bol tovar dodaný. 11. V tretej skupine posudzovaných obchodov žalobca doviezol tovar z tretej krajiny (Ukrajina - dodávateľ spol. C.) pre tuzemského odberateľa spol. A., T.. Q.. Pri dovoze predmetného tovaru z Ukrajiny na predložených colných dokladoch JCD a podľa Colného sadzobníka bolo deklarované, že dovezeným tovarom bol medený drôt z rafinovanej medi, s prierezom maximálne 6 mm. Na základe predložených faktúr vyplýva, že žalobca tento tovar následne predal spol. A. T.. Q.., bez DPH ako dodávku tovaru s oslobodením od DPH podľa § 69 ods. 12 zákona č. 222/2004 Z. z., a to ako dodanie kovového odpadu/ šrotu v tuzemsku. Potom žalobcovi vznikla daňová povinnosť v tuzemsku pri dodaní tohto tovaru pre odberateľa v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. vo výške XX XXX,XX €, ktorú však nepriznal v daňovom priznaní DPH a neodviedol do štátneho rozpočtu a preto mu správca dane zvýšil daňovú povinnosť o túto sumu. 12. V dôsledku žalobcom podaného odvolania vo veci rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím Číslo: 1100301/1/324319/2013/5098 vydaným dňa 08.07.2013 tak, že prvostupňové rozhodnutie - dodatočný platobný výmer potvrdil. 13. V úvode odôvodnenia opísal zistený skutkový stav, z ktorého vyplynulo, že v prípade prvej skupiny prípadov, v ktorej si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane za mesiac september 2009 správca dane uskutočnil preverovanie týchto dodávok, z ktorého prijal záver, že v danom prípade predmetné dodávky tovaru od tuzemských dodávateľov žalobcu neboli predmetom dane v tuzemsku a tak týmto spoločnostiam nemohla vzniknúť daňová povinnosť v tuzemsku a preto si žalobca nemohol uplatniť právo na odpočet dane. Iba samotné dodávateľské faktúry neboli dôkazom toho, že sa uskutočnili v nich deklarované zdaniteľné obchody, išlo iba o doklady, na ktorých bola uvedená daň. Dôkazná povinnosť v danom prípade bola na daňovom subjekte (žalobcovi), ktorý nepredložil také dôkazy, ktoré by zodpovedali reálnemu skutkovému stavu prepravy tovaru v reťazci. Vyhotovené faktúry, prepravné a iné doklady samy osebe ešte nepreukázali uskutočnenie, resp. prijatie zdaniteľného obchodu tak, ako bol na nich uvedený. Išlo len o tvrdenia o určitej skutočnosti, ktorá nezodpovedala realite. 14. K druhej skupine prípadov žalovaný uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že prepravu tovaru fyzicky vykonala spol. X. &. A.. Predmetný tovar bol dodávaný žalobcovi (zabezpečoval jeho prepravu) spol. T. J., Q.. Q.. J.. H.., ktorá však bola nekontaktná. Nekontaktná bola aj spol. C. U. O. A.., odberateľ tovaru v Maďarsku. Potom nebolo možné preveriť reálnosť predmetných dodávok tovaru, deklarovaného ako „Cu katódy Grade A“. Takýto tovar mohol zároveň spĺňať aj definíciu kovového odpadu, resp. šrotu v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. Žalovaný ďalej uviedol, že v súvislosti s vykonanou kontrolou u žalobcu za obdobie január 2006 - december 2006 a január 2008 - august 2009 z predložených dokladov vyplynulo, že žalobca nakupoval od spol. T. J., Q.. Q.. J.. H.., za celé toto obdobie až do mesiaca apríl 2009 kovový šrot (Cu - šrot). Nákup tovaru účtoval na svojom účte Cu - šrot. Q.. T. J., Q.. Q.. J.. H.., deklarovala až do mesiaca marec 2009 pre žalobcu dodávku Cu materiálu. Od apríla 2009 boli od tohto dodávateľa žalobcovi deklarované dodávky tovaru „Cu katódy Grade A“. Práve od apríla 2009 nadobudla účinnosť novela zákona, ktorá zaviedla tzv. samozdanenie kovového odpadu a kovového šrotu. Potom žalovaný mal pochybnosti o správnosti deklarovaného tovaru s tým, že všetky skutočnosti nasvedčovali tomu, že predmetom obchodov v posudzovanom období bol kovový odpad, resp. kovový šrot. Potom nebola spol. T.., povinná platiť pri uskutočnenom obchode daň, ale túto povinnosť mal žalobca, ktorému bol tovar dodaný. 15. Ohľadom tretej skupiny dodávok tovaru žalovaný uviedol, že bolo zistené, že žalobca doviezol tovar z tretej krajiny (Ukrajina) pre tuzemského odberateľa spol. A. T.. Q.., pričom pri dovoze predmetného tovaru z Ukrajiny bolo na colných dokladoch JCD predložených žalobcom a aj podľa Colného sadzobníka uvedené, že dovezeným tovarom bol medený drôt z rafinovanej medi, s prierezom maximálne 6 mm. Z predložených faktúr vyplynulo, že žalobca tento tovar následne predal spol. A., T.. Q.., bez DPH ako dodávku tovaru s oslobodením od DPH podľa § 69 ods. 12 zákona č. 222/2004 Z. z., a to ako dodanie kovového (medeného) odpadu/šrotu. Žalobcovi vznikla daňová povinnosť v tuzemsku pri dodaní tohto tovaru pre odberateľa vo výške XX XXX,XX €, ktorú však nepriznal v daňovom priznaní DPH, keďže si neoprávnene uplatnil oslobodenie podľa § 69 ods. 12 zákona č. 222/2004 Z. z. a potom bol povinný uplatniť daň na vstupe vo výške 19%. 16. Zároveň sa vyjadril k námietkam uvedených v odvolaní žalobcu a tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Žaloba. 17. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci ako aj čiastočnej nezrozumiteľnosti (aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu), keďže oba správne orgány vo svojich rozhodnutiach požívali pojmy: „nepohyblivá dodávka, pohyblivá dodávka, preprava, t. j. pohyblivá dodávka“, ktoré neboli nijako definované a pre neho boli nezrozumiteľné a zároveň boli priamo spájané so vznikom nároku na odpočet DPH na vstupe. 18. Odôvodnenie podanej žaloby v tejto veci sa plne zhodovalo s odôvodnením žaloby prejednanej v konaní tunajšieho správneho súdu pod sp. zn. 6S/154/2019, okrem štvrtej skupiny dodávok tovaru, kde si žalobca neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie DPH z nákupu tovarov na základe predloženej tuzemskej dodávateľskej faktúry platiteľa M. Q., predmetom ktorej bol tovar „Cu katódy Grade A“ pre spol. A., T.. Q.. 19. Žalobca uviedol, že podniká v medzinárodnom obchode aj na vnútroštátnom trhu predovšetkým v oblasti veľkoobchodu s primárnymi materiálmi z farebných kovov, najmä medi, hliníka a zinku, vyznačujúcimi sa vysokou rýdzosťou a používanými na ďalšie spracovanie v hutníctve a v iných priemyselných odvetviach. V zdaňovacom období september 2009 bol účastníkom obchodov, ktoré zahŕňali odoslania tovaru medzi troma i štyrmi členskými štátmi Európskej únie, pričom s tovarom obchodovalo postupne za sebou niekoľko subjektov pochádzajúcich z rôznych štátov únie i mimo úniu. Napriek tomu, že tieto obchodné prípady obsahovali množstvo medzinárodných prvkov a obchodné transakcie mali výrazný intrakomunitárny charakter, žalovaný ignoroval usmernenia, ktoré pre interpretáciu Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH (ďalej len Smernica) a teda aj interpretáciu zákona č. 222/2004 Z. z., ktorý túto smernicu implementuje, vo veciach dodania s ohľadom na intrakomunitárny obchod vytýčil vo svojich rozsudkoch Európsky súdny dvor (ďalej aj ESD). 20. Vo veci tvoriacej predmet konania išlo podľa žalobcu o niekoľko typov dodaní, ktoré správca dane vo svojom rozhodnutí zoradil do niekoľkých skupín. V prípadoch dodaní prvej skupiny (faktúry č. 6090256, 6090245, 631051, 1090114, 1090115, 20063122, 631049, 631050, 1090675, 1090689, 1090676, 1090682, 1090697, 1090698, 631047, 631048) išlo o tovar, ktorý nadobudol od spoločností so sídlom v Slovenskej republike, ktoré mu dodanie tovaru fakturovali spolu s DPH. Žalobca uviedol, že v zmysle kúpnych zmlúv bol tovar dodávaný na paritách INCOTERMS 2000 DDP, pričom pri použití doložky DDP je predávajúci povinný dodať, t. j. sprístupniť tovar na určenom mieste. Až v okamihu, keď tovar na toto miesto dorazí, prechádza nebezpečenstvo škody na tovare na kupujúceho a kupujúci získava právo s tovarom nakladať. Miestom, kde žalobca ako kupujúci nadobúdal právo nakladať s tovarom ako vlastník, sú teda miesta na území Slovenskej republiky. Tovar bol v týchto miestach vyložený z dopravného prostriedku a uložený na sklade, neskôr bol spracovaný alebo predaný tretej osobe a prepravený inam. Žalobca tvrdil, že nevykonal dopravu tohto tovaru z územia členského štátu, ani neobstarával jeho prepravu a nijako neznášal náklady s tým spojené. Tovar bol na územie Slovenskej republiky prepravený v mene a na účet inej osoby, ktorej totožnosť mu nie je v súčasnosti známa. Podľa zistení daňových orgánov dodávateľ žalobcu taktiež neobstarával prepravu tohto tovaru, ani neuskutočňoval jeho dopravu na územie Slovenskej republiky. Tovar mal podľa zistení správcu mal vstúpiť na územie Slovenska z územia Českej republiky o čom svedčili medzinárodné nákladné listy CMR. Daňové orgány zároveň nespochybnili, že tovar sa skutočne nachádzal na území Slovenskej republiky, kde bol z dopravného prostriedku vyložený. 21. Žalobca predmetné transakcie opísal tak, že tovar predala spoločnosť A spoločnosti B, tá ho následne predala spoločnosti C atď., ktorá ho predala spoločnosti Z.. D. a počet spoločností v reťazci transakcií medzi A až N mu nebola známa. Spoločnosť N predala tovar spoločnosti M, ktorá je slovenským platiteľom registrovaným pre DPH na území Slovenskej republiky. Spoločnosť M dodala tovar spoločnosti O, ktorá je taktiež slovenským platiteľom registrovaným pre DPH na území SR. Spoločnosť O je dodávateľom žalobcu (spoločnosti P). Žalobca poukázal na judikatúru ESD (C-245/04 EMAG Handel Eder, C-430/09 Euro Tyre Holding B.V. a ďalšie) tvrdiac, že k intrakomunitárnemu dodaniu (najprv z Belgicka do Českej republiky a potom z Českej republiky na Slovensko) došlo medzi spoločnosťami A až M a niektorá z nich aj musela prepravu na Slovensko obstarať i zaplatiť. Dodanie tovaru spoločnosťou O spoločnosti P sa teda uskutočnilo po tomto intrakomunitárnom dodaní a keďže tovar sa nachádzal na území Slovenskej republiky, išlo o vnútroštátne dodanie, ktoré podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona č. 222/2004 Z. z. podlieha slovenskej DPH. Správca dane podľa žalobcu nezistil, že by sa preprava tovaru na územie Slovenskej republiky mala uskutočniť na účet alebo príkaz žalobcu, jeho bezprostredného dodávateľa ani bezprostredného odberateľa, v čase dodania tovaru žalobcovi sa však tovar nachádzal na území SR. Z okolností je podľa žalobcu zrejmé, že odoslanie tovaru na územie Slovenskej republiky obstaral niektorý z ďalších účastníkov na seba nadväzujúcich transakcií, ktorý však v časovej postupnosti nadobúdal tovar ešte pred bezprostredným dodávateľom žalobcu. Preto sa odoslanie tovaru musí pripísať dodaniu, ktoré predchádzalo dodaniu tovaru od bezprostredného dodávateľa žalobcu, v dôsledku čoho sa dodanie žalobcovi uskutočňuje v štáte určenia zásielky, t. j. v Slovenskej republike a je teda s prihliadnutím na ostatné okolnosti predmetom dane podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. Opačné závery daňových orgánov sú podľa jeho názoru nesprávne. Z rozhodnutí správcu dane i žalovaného je podľa žalobcu zrejmé, že daňové orgány stotožňujú pojmy „naloženie tovaru“ (na dopravný prostriedok) a „vyloženie tovaru“ (z dopravného prostriedku) s pojmami „odoslanie zásielky“ (prevzatie zásielky na prepravu) a „prijatie zásielky“, resp. „miesto nakládky“ a „miesto vykládky“ s pojmami „miesto odoslania“ a „miesto určenia“. Toto stotožnenie nemá podľa žalobcu nijakú oporu v znení Obchodného zákonníka, ktorý upravuje zmluvu o preprave veci, ani v ustanoveniach Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave - č. 11/1975 Zb. (ďalej len Dohovor), ktorý pojem nakládka a vykládka nepoužíva. Podľa čl. 6 ods. 1 písm. d) Dohovoru CMR nákladný list musí obsahovať tieto údaje: miesto a dátum prevzatia zásielky a miesto jej určenia. Ak sa vo formulároch nákladných listov CMR používajú pojmy „miesto nakládky“ a „miesto vykládky“, ide podľa žalobcu o odchýlky od znenia Dohovoru. 22. Žalobca mal za to, že k prevzatiu zásielky nedochádza iba jej vyložením z dopravného prostriedku a k odoslaniu zásielky takisto nedochádza iba jej naložením na dopravný prostriedok. Medzinárodné nákladné listy CMR, ktoré daňové orgány získali, odrážajú podľa žalobcu skutkový stav - sú dokladmi o uzavretí dvoch či troch prepravných zmlúv medzi rozličnými účastníkmi, na základe ktorých bol tovar postupne prepravený na územie SR, resp. ďalších členských štátov. Nákladné listy nie sú dokladom o vyložení či naložení tovaru na konkrétny dopravný prostriedok. Len to, že tovar nebol z dopravného prostriedku pred jeho ďalším odoslaním vyložený, neznamená, že zásielka bola prevzatá iba zdanlivo. 23. Vo vzťahu k dodaniam v prvej skupine, ktoré neboli uvedené vo vyššie citovaných faktúrach žalobca uviedol, že v týchto prípadoch tovar skutočne nebol vyložený z dopravného prostriedku na území Slovenskej republiky pred jeho ďalším odoslaním do iného členského štátu. Správne orgány však nespochybnili, že tovar sa v čase jeho prijatia žalobcom a následného odoslania nachádzal na území Slovenskej republiky a ani to, že žalobca dopravu tohto tovaru obstaral. 24. Žalobca namietal, že pri dodaniach v druhej skupine správca dane ani žalovaný nevykonali vôbec nijaké dokazovanie, ktoré by im umožnilo urobiť skutkový záver o povahe tovaru. Nevypočuli jediného svedka, nepreverili pôvod tovaru u deklarovaného výrobcu, ani sa nezaoberali tým, že kovový šrot, za ktorý dotknutý tovar považovali, nie je technicky možné prepraviť v takých množstvách, ako k tomu došlo, na obyčajných návesoch s plachtou a nízkymi bočnicami. Svoje skutkové a právne závery postavili iba na existencii vlastného podozrenia, a to napriek tomu, že medzi dokladmi žalobcu ani jeho dodávateľa nezistili nesúlad a povýšili vlastné nijakou indíciou nepodopreté podozrenie na zistený skutkový stav. Takýto postup je podľa žalobcu v rozpore s § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. U dodaní v druhej skupine dodávok konajúce správne orgány nijako nevysvetlili na základe akých konkrétnych vecných kritérií a dôkazov dospeli k záveru, že predmetný tovar bol kovovým šrotom/odpadom už v čase, keď ho žalobcovi dodal jeho dodávateľ. Podľa žalobcu žiadny zo zamestnancov správcu dane vykonávajúci kontrolu nemal potrebné vzdelanie v odbore hutníctvo, správne orgány si nevyžiadali znalecký posudok ani odborné stanovisko a vykonanie ním navrhnutých dôkazov odmietli. Správne orgány spochybnili povahu tovaru, ktorý označili za šrot, napriek tomu, že zo všetkých predložených listín vyplývalo, že išlo o medené katódy. Svoje pochybnosti správne orgány však neopreli o žiadne listiny, ktoré by boli v rozpore s listinami ním predloženými a ani nevykonali žiadne iné dôkazy. Pri hodnotení existujúcich dôkazov prekročili prípustné medze, vierohodnosť jeho dôkazov nevyvrátili a svoje pochybnosti stotožnili so zisteným skutkovým stavom. 25. K dodaniam v tretej skupine žalobca uviedol, že správca dane a žalovaný rozhodli bez akéhokoľvek znaleckého dokazovania a na dôkazy ním predložené vôbec neprihliadli a vychádzali iba z jeho colného vyhlásenia. Preto obe preskúmavané rozhodnutia považuje za nezrozumiteľné pre nedostatok dôvodov a nezákonné pre neúplne zistenie skutkového stavu. 26. Záverom žalobca namietal, že mu nebolo umožnené nazrieť do zápisníc o všetkých miestnych zisťovaniach a výsluchoch svedkov, najmä tých, ktoré sa uskutočnili v Českej republike a Maďarsku, hoci je to jeho zákonné právo a potom mu týmto postupom daňových orgánov bolo odňaté právo vyjadriť sa k uvedeným dôkazom, spochybniť ich dôveryhodnosť alebo relevantnosť. Vyjadrenie žalovaného. 27. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 04.11.2013 a žiadal ju ako nedôvodnú zamietnuť. Mal za to, že žalobca zmeškal lehotu na podanie predmetnej žaloby v zmysle § 250b ods. 1 OSP, ktorú nemožno odpustiť. Následne po opise žalobných námietok k nim zaujal stanovisko. Opísal priebeh daňovej kontroly, rozsah vykonaných šetrení vrátane medzinárodných dožiadaní a k jednotlivým námietkam uviedol, že správca dane vykonával dôkladné preverovania dodania tovaru v celom jeho reťazci a požiadal o predĺženie lehoty na výkon kontroly (lehota bola predĺžená do 06.12.2010, o čom bol žalobca upovedomený). Odôvodnenie vyjadrenia žalovaného vo veci je argumentačne totožné s jeho vyjadrením k žalobe vedenej pred tunajším správnym súdom v konaní pod sp. zn. 6S/154/2019. 28. Žalovaný uviedol, že ohľadom posudzovania správnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane v prípade dodania tovaru v rámci reťazového obchodu je nevyhnutné určiť miesto dodania tovaru a v danom prípade sa správca dane zameral na pohyb tovaru, t. j. reálnosť a podmienky prepravy tovaru z dôvodu posúdenia miesta dodania tovaru. Pojmy pohyblivá a nepohyblivá dodávka používal aj samotný žalobca pri podávaní námietok k Protokolu a v odvolaní a preto museli byť pre neho dostatočne zrozumiteľné. 29. K prvej skupine dodávok tovarov žalovaný uviedol, že preverovaním reálnosti dodávok tohto tovaru, kedy mal vstúpiť na územie Slovenska z Českej republiky bolo zistené, že tovar dodávaný v rámci predmetných reťazových obchodov sa na území Českej republiky nikdy nenakladal na vozidlá. Predmetný tovar bol fyzicky naložený na vozidlá v Belgicku, resp. v inom členskom štáte a v Českej republike dochádzalo len k výmene CMR dokladov. Žalobca predložil pri výkone kontroly faktúru len za časť prepravovanej trasy, t. j. Slovensko - Maďarsko, vrátane CMR a tým preukazoval oslobodenie dodávky tovaru z tuzemska (Slovensko) do iného členského štátu (Maďarsko). Preverovaním však bolo zistené, že tovar bol fyzicky naložený na vozidlo mimo územia Slovenska (v Belgicku, resp. inom členskom štáte) a fyzicky vyložený mimo územia Slovenska (v Maďarsku). Predložené doklady žalobcom za prepravu tovaru neprezentovali skutkový stav, boli len formálne, k fyzickému nakladaniu a vykladaniu tovaru počas celej prepravy nedochádzalo, išlo o jedinú prepravu toho istého tovaru v rámci Spoločenstva (pohyblivú dodávku) a preprava mohla byť pripočítaná iba jednej z dodávok, ktorá samotná by bola oslobodená od dane. Jednalo sa o dodávky tovaru v rámci reťazového obchodu, t. j. ten istý tovar bol dodávaný medzi viacerými podnikateľmi a bol prepravovaný od prvého dodávateľa k poslednému. Žalobca nemal právo na odpočítanie dane z nákupu tovaru v tuzemsku, a to bez ohľadu na to, ktorá z osôb podliehajúcich dani mala právo disponovať tovarom počas jeho prepravy. K ostatným preverovaným dodávkam tovarov uvedeným v rozhodnutí správcu dane žalovaný uviedol, že doklady získané v rámci kontroly jednoznačne preukázali, že daný tovar bol prepravený z Holandska/ Belgicka/Poľska priamo do Maďarska, resp. Česka a potom predmetné dodávky tovaru od tuzemských dodávateľov neboli predmetom dane v tuzemsku a im nemohla vzniknúť daňová povinnosť v tuzemsku v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a teda žalobca si nemohol uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. 30. Čo sa týka druhej skupiny dodávok žalovaný uviedol, že správca dane preveroval uskutočnenie dodávok tovaru ako to vyplývalo zo žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane za kontrolované zdaňovacie obdobie - september 2009, a to z nákupu tovaru na základe faktúr („Cu katódy Grade A“) vyhotovených tuzemským dodávateľom (platiteľom) - spol. T. J., Q.. Q.. J.. H.., pričom bolo zistené, že prepravu tovaru mal zabezpečovať priamo žalobca na svoje náklady z Komárna, avšak nebolo možné potvrdiť existenciu preverovaného druhu tovaru („Cu katódy Grade A“) , keďže dodávateľ tovaru bol nekontaktný. Následne bolo preverované dodanie tohto tovaru z tuzemska do iného členského štátu - Maďarsko pre maďarského odberateľa C. U. O. A.., ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu, čo však taktiež nebolo možné preveriť z dôvodu, že uvedená maďarská spoločnosť bola nedostupná. Prepravu daného tovaru z územia tuzemska do iného členského štátu mala fyzicky vykonať spol. X. &. R. A.., na základe objednávky žalobcu, čo bolo zistené maďarskou daňovou správou. Pri preverovaní reálnosti tovaru v rámci slovenskej daňovej správy nebolo možné potvrdiť existenciu preverovaného typu tovaru, t. j. či sa jednalo o dodanie tovaru alebo o dodanie kovového odpadu alebo kovového šrotu u tuzemského dodávateľa, ktorý mala dodať spol. T. J., Q.. Q.. J.. H.., žalobcovi. Takisto maďarská daňová správa nemohla preveriť dodávky tovaru maďarskej spol. C. U. O. A.., nakoľko táto spoločnosť bola podľa vyjadrení nedostupná. Maďarský odberateľ tovaru spoločnosť C. U. O. A.., ako aj maďarský prepravca predmetného tovaru spoločnosť X. &. R. A.., mali podľa zistení správcu dane v preverovanom období sídla na rovnakej adrese a ich konateľom bola tá istá osoba. 31. Žalovaný poukázal na to, že v súvislosti s preverovaniami vykonanými správcom dane u žalobcu v rámci daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2006, šetreniami za zdaňovacie obdobie január až december 2008, ďalej v rámci miestnych zisťovaní vykonaných u žalobcu za obdobie od 01.01.2006 do 31.07.2008 a v období august 2008 až august 2009 bolo zistené, že žalobca aj v týchto obdobiach obchodoval so spol. T. J., Q.. J.. H.., od ktorej nakupoval kovový šrot (Cu- šrot). Samotný žalobca účtoval nákup tovaru od tohto dodávateľa na svojom účte 13151 Cu šrot - obstaranie aj za kontrolované zdaňovacie obdobie september 2009. Z odpovede Daňového úradu Nitra na žiadosť správcu dane tiež vyplynulo, že spol. T. J., Q.. J.. H.. deklarovala dodávku tovaru „Cu katódy Grade A“ pre žalobcu až od obdobia apríl 2009, v zdaňovacích obdobiach január až marec 2009 tento subjekt deklaroval pre žalobcu dodanie Cu materiálu. Žalovaný poukázal na to, že žiaden z preverovaných účastníkov predmetného obchodu nepredložil certifikát, resp. iný dokument, ktorý by potvrdzoval tvrdenie žalobcu - že sa nejednalo o Cu- odpad, resp. šrot. Správca dane poukázal na to, že od apríla 2009 nadobudla účinnosť novela zákona č. 222/2004 Z. z., ktorou bolo ustanovením § 69 ods. 12 zavedené tzv. samozdanenie kovového odpadu a kovového šrotu. Na základe týchto skutočností správca dane nadobudol pochybnosti o správnosti deklarovaného tovaru a považoval za preukázané, že predmetom obchodov na vyššie uvedených dodávateľských faktúrach bol kovový odpad (Cu - odpad), resp. kovový šrot (Cu - šrot). Keďže predmetom dodávky tovaru uvedeného vo faktúrach od spol. T. J., Q.. J.. H.., nebol tovar, pri dodaní ktorého by uvedený platiteľ bol povinný platiť daň, ale Cu - odpad, resp. Cu - šrot, platiteľ T. J. Q.. J.. H.., bol povinný postupovať pri vyhotovení faktúr podľa § 69 ods. 12 zákona č. 222/2004 Z. z., teda nebol pri takto uskutočnenom obchode povinný platiť daň. 32. Podľa názoru žalovaného žalobca porušil § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávok tovaru od uvedeného tuzemského platiteľa, pri ktorých nevznikla tomuto platiteľovi daňová povinnosť v tuzemsku, pretože predmetom dodania nebol tovar (kovový šrot), pri dodaní ktorého by platiteľ T. J., Q.. J.. H.., bol povinný platiť daň. Povinnosť platiť daň vznikla v zmysle § 69 ods. 12 zákona č. 222/2004 Z. z., žalobcovi, ktorému bol tento kovový odpad v tuzemsku dodaný. Samotné dodávateľské faktúry, ktoré boli vyhotovené platiteľom T. J., Q.. J.. H.., pre žalobcu, neboli podľa žalovaného dôkazom toho, že žalobcovmu dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v tuzemsku. Predmetné faktúry bolo preto možné považovať iba za doklady, na ktorých bola uvedená daň. 33. Ohľadom kontrolných zistení tretej skupiny dodávok žalovaný uviedol, že žalobca medený drôt nakúpený od dodávateľov z tretích krajín (Ukrajiny) následne predal tuzemskému platiteľovi A., T.. Q.., bez DPH ako dodávku tovaru s oslobodením od DPH. Pri dovoze predmetného tovaru z Ukrajiny bolo na colných dokladoch JCD predložených žalobcom ako aj podľa Colného sadzobníka uvedené, že dovezeným tovarom boli medené drôty z rafinovanej medi a nie medený odpad, resp. medený šrot. Colný úrad vymeral clo na medené drôty. Keďže žalobca doviezol z Ukrajiny medený drôt a nie medený odpad/ medený šrot, ktorý následne predal spol. A., T.. Q.., ako kovový odpad/šrot bez DPH neoprávnene si uplatnil oslobodenie podľa § 69 ods. 12 zákona č. 222/2004 Z. z., ale bol povinný uplatniť daň na vstupe vo výške 19%. Žalobcovi vznikla daňová povinnosť v tuzemsku pri dodaní tohto tovaru pre odberateľa , ktorú však nepriznal v daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie september 2009 a neodviedol. V danom prípade považoval žalovaný za rozhodujúce zatriedenie tovaru podľa Colného sadzobníka a nie podľa subjektívneho rozhodnutia žalobcu. 34. Žalovaný konštatoval, že doklady predložené správcovi dane zo strany žalobcu neboli dostatočnými dôkaznými prostriedkami, ktoré by preukázali, že zdaniteľné obchody boli žalobcom reálne prijaté a dodané tak, ako sú deklarované na faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie. Tieto sú ako dôkaz použiteľné len vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť. Žalovaný konštatoval, že správca dane daňovou kontrolou a vykonanými šetreniami objektívne spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženými faktúrami, ktorých vierohodnosť a pravdivosť, s ohľadom na zistenia týkajúce sa predložených dôkazov, nebola žalobcom preukázaná. Nebolo preukázané fyzické dodanie fakturovaného tovaru medzi uvedenými spoločnosťami, t. j. zdaniteľné obchody deklarované predloženými faktúrami neboli reálne uskutočnené, čím nevznikla daňová povinnosť a ani právo na uplatnenie odpočítania dane. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie. 35. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom v neprítomnosti riadne predvolaného a neospravedlneného žalovaného v súlade s § 114 SSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v medziach žaloby bolo vydané v súlade so zákonom a žalobné námietky neodôvodňovali jeho zrušenie. 36. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 37. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 38. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 39. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 40. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. miestom dodania tovaru: písm. a) ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14. 41. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. miestom dodania tovaru: písm. c) ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje. 42. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 43. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 44. Podľa § 69 ods. 12 zákona č. 222/2004 Z. z. pri dodaní kovového odpadu a kovového šrotu v tuzemsku je povinný platiť daň platiteľ, ktorému je tento tovar dodaný. Na účely tohto zákona sa kovovým odpadom a kovovým šrotom rozumie kovový odpad a šrot z výroby alebo z mechanického opracovania kovov a kovové predmety ďalej už nepoužiteľné vzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie, opotrebenie alebo z podobných dôvodov. 45. Podľa § 29 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 46. Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinné uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. 47. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí a postupu správnych orgánov v daňovom konaní v rozsahu vznesených žalobných námietok, pričom súd musí konštatovať, že predmetná žaloba bola podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote (posledný deň lehoty - dňa 07.10.2013 bola poslaná faxom a dňa 09.10.2013 bola daná na poštovú prepravu). 48. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré musí mať zákonom predpísané náležitosti. Každé rozhodnutie správneho orgánu musí spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t. j. musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom. Musí vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať náležitosti určené právnymi predpismi na prejednávanú vec sa vzťahujúcimi. 49. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia. 50. Správny súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu a listinných dôkazov v ňom sa nachádzajúcich ako aj vo veci sp. zn. 6S/154/2019 vydaného zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4Sžfk/43/2017) musí konštatovať, že jednoznačne vyplýva, že v danom prípade sa jednalo o dodanie tovaru v rámci reťazového obchodu, pri ktorom išlo o predaj toho istého tovaru medzi viacerými obchodnými spoločnosťami. Išlo teda o jednu pohyblivú dodávku v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. so začiatkom v štáte EÚ, ktorá bola prerušená v Českej republike, kde boli vodičom vymenené doklady CMR za nové doklady s novým dodávateľom a následne bola prerušená v Slovenskej republike z toho istého dôvodu a ukončená v ďalšom štáte Európskej únie (malo dôjsť k tzv. neutralizácii dokladov). 51. V konaní v súvislosti s prvou skupinou preverovaných dodávok sa správny súd plne stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadrenom v jeho vyššie citovanom rozhodnutí - rozsudok v konaní sp. zn. 4Sžfk/43/2017, v zmysle ktorého je: „preukázané, že z prijatých odpovedí na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácii vyplynulo, že zahraničnou daňovou správou boli vykonané šetrenia formou miestnych zisťovaní a nie formou svedeckých výpovedí a z tohto dôvodu zahraničná daňová správa nemala dôvod zasielať daňovému subjektu žiadne upovedomenie. Miestne príslušní správcovia dane vykonali miestne zisťovania u dožadovaných tuzemských dopravcov, to znamená, že tieto výsledky preverovaní boli vykonané v súlade so zákonom o správe daní. Prípadne miestne príslušní správcovia daní vykonali šetrenia formou svedeckej výpovede, ako to vyplynulo zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9514401/1/319595/2012, spísanej Daňovým úradom Žilina pobočka Martin vo veci vypočutia svedka P. V., pričom predmetné vypočutie svedka bolo za účastí daňového subjektu SD - spoločnosť, s.r.o. a kontrolovaný daňový subjekt mal právo klásť svedkovi pri ústnom pojednávaní otázky. Z výsledkov získaných týmto preverovaním vyplynulo, že ten istý tovar na tom istom vozidle, bez toho, aby bol vyložený predával počas prepravnej cesty dodávateľ svojmu odberateľovi v rámci konkrétneho reťazového obchodu napr. na hraničnom priechode v Rusovciach (Slovensko - Maďarsko), ako to vyplynulo z vyššie uvedenej Zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9514401/1/319595/2012, spísanej Daňovým úradom Žilina pobočka Martin vo veci vypočutia svedka P. V. (tak ako to uviedol správca dane na strane 20 predmetného dodatočného platobného výmeru). 52. Zásadnou skutočnosťou v rámci preverovania vykonaného u dopravcov, ktorí fyzicky prepravu tovaru vykonali, bolo získanie všetkých faktúr za vykonanie prepravy a CMR - dokladov, ktorými bolo jednoznačne preukázané miesto skutočného naloženia tovaru a miesto skutočného vyloženia tovaru z vozidla, bola jednoznačne preukázaná prepravná trasa, bolo získanie objednávok na prepravu tovaru (s uvedením miesta prvej zastávky vozidla v Brne, s uvedením miesta druhej zastávke v Bratislave alebo Malackách). 53. Svedecké výpovede - t. j. výpovede konkrétnych vodičov, ktorí prepravu tovaru fyzicky vykonali, v danom prípade ozrejmovali celkový obraz v rámci reťazových obchodov, a to, že ten istý tovar na tom istom vozidle, bez toho, aby bol vyložený predával počas prepravnej cesty dodávateľ svojmu odberateľovi v rámci konkrétneho reťazového obchodu napr. na hraničnom priechode (Slovensko - Maďarsko), ako to vyplynulo zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 951440111/319595/2012, spísanej Daňovým úradom Žilina pobočka Martin vo veci vypočutia svedka P. V.. Na tomto mieste (na hraniciach Slovenska a Maďarska) nemal sídlo ani prevádzku ani dodávateľ tovaru ani odberateľ tovaru. Z uvedeného vyplýva, že sa nejednalo o bežnú podnikateľskú činnosť, t. j. na tomto mieste (hranica Slovensko - Maďarsko) tovar nikto neodvážil, na tomto mieste došlo len k výmene CMR dokladov, pričom sa jednalo o tovar (farebné kovy) nie zanedbateľnej hodnoty. Uvedené znamená, že k predmetnej preprave boli vyhotovované tri rôzne CMR (tzv. čiastkové CMR), ktoré rozdeľovali jednu prepravnú trasu na tri úseky, pričom s tovarom nebolo v skutočnosti počas prepravy z miesta fyzickej nakládky na miesto fyzickej vykládky na iných miestach fyzicky manipulované. Z hľadiska prepravných dokladov mala zásielka nový prepravný doklad (CMR), t. j.: prvý prepravný doklad CMR: z Belgicka do Českej republiky, druhý prepravný doklad CMR: z Českej republiky na Slovensko, tretí prepravný doklad CMR: zo Slovenska do Maďarska. 54. Na základe vyššie uvedených skutočností je dostatočne zrejmé, že obchodné operácie, vyhotovenie faktúr so slovenskou DPH medzi platiteľmi na území Slovenska, čiastočné medzinárodné nákladné listy a faktúry za čas prepravnej trasy boli vyhotovované účelovo v rámci jedného reťazového obchodu, na základe čoho súd konštatuje, že je možné stotožniť sa so závermi správcu dane, že v danom prípade došlo k porušeniu ustanovení § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., nakoľko zo zisteného skutkového stavu nesporne vyplynulo, že pohyb tovaru sa uskutočnil od prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi s cieľom uplatniť si právo na odpočítanie dane, pričom daňová povinnosť pri dodaní farebných kovov nevznikla, pretože dodanie tovaru dodávateľmi, tak ako to deklaroval žalobca, reálne nevzniklo. Takéto konanie nasvedčuje tomu, že v danom prípade išlo o zneužitie práva na odpočet DPH. 55. Správca dane v tomto prípade správne posúdil dodanie tovaru od dodávateľov F., Q.. J.. H.. A., Q. Q.. Q..J..H.. B., I. Q., T..Q.. Ž. T. Q. F., Q..J..H.. ako nepohyblivé dodávky, ktoré neboli predmetom dane v tuzemsku aj s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-245/04 EMAG Handier Eder. Tovar sa počas prepravovanej trasy nevykladal a prevzatie zásielky prezentované prepravným dokladom CMR bolo len formálne. Vyhodnotenie viacerých prepravných dokladov na jeden pohyb tovaru bolo podľa názoru súdu účelové a neodrážalo skutkový stav. V danom prípade predmetné dodávky tovaru od tuzemského dodávateľa neboli predmetom dane v tuzemsku a tým ani nemohla tuzemskému dodávateľovi vzniknúť daňová povinnosť v tuzemsku podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. a potom si ani žalobca ako platiteľ nemohol uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., keďže toto právo vzniká platiteľovi v deň, keď pri tovare vznikla daňová povinnosť“. 56. Pri druhej skupine fakturovaných dodávok týkajúcich sa medených katód („Cu katódy Grade A“) správny súd poukazuje na to, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie na preverenie reálnosti predmetných dodávok prostredníctvom dožiadaných daňových úradov v SR ako aj prostredníctvom medzinárodných žiadostí o výmenu informácií adresovaných orgánom maďarskej daňovej správy, ktorých výsledkom bolo zistenie, že dodávateľ tovaru spol. T. J., Q.. Q..J..H.., ako aj žalobcov odberateľ v Maďarsku (C. U. O. A..) boli nekontaktní. Skutočnosť, že k zmene predmetu obchodovania medzi žalobcom a spol. T. J., Q.. Q..J..H.. (z kovového šrotu, resp. odpadového materiálu na medené katódy) došlo práve od apríla 2009, kedy nadobudla účinnosť novela zákona č. 222/2004 Z. z. zavádzajúca tzv. samozdanenie kovového odpadu a kovového šrotu (§ 69 ods. 12), robí aj podľa názoru súdu zmenu predmetu fakturácie a teda aj reálnosti predmetu dodávok tovaru nanajvýš pochybnou. Je to však práve daňový subjekt (žalobca), ktorého úlohou a zodpovednosťou v daňovom konaní je uvedené odôvodnené pochybnosti odstrániť a ponúknuť orgánom daňovej správy dôkazy na preukázanie reálnosti ním deklarovaných obchodov, pretože na ňom leží v daňovom konaní dôkazné bremeno. 57. Správny súd aj pri druhej posudzovanej skupine obchodov poukazuje na odôvodnenie zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 4Sžfk/43/2017), s ktorým sa plne stotožňuje, s tým že „sám daňový subjekt SD - spoločnosť s.r.o. účtoval nákup tovaru od spoločnosti T. J., Q.. Q..J..H.. na účte 13151 Cu šrot - obstaranie aj za preverované zdaňovacie obdobia. Ďalej z odpovede miestne príslušného daňového úradu (v súčasnosti Daňový úrad Nitra), ktorú správca dane prijal dňa 01.02.2012 vyplynulo, že daňový subjekt T. J., Q.. Q..J..H.. deklaroval dodávku tovaru „Cu katódy Grade A“ pre platiteľa SD - spoločnosť s.r.o. až od obdobia apríl 2009, v zdaňovacích obdobiach január 2009 až marec 2009 daňový subjekt T. J., Q.. Q..J..H.. deklaroval pre SD - spoločnosť s.r.o. dodanie Cu materiál. Správca dane zároveň poukazuje na skutočnosť, že práve od apríla 2009 nadobudla účinnosť novela zákona č. 222/2004 Z. z., v zmysle ktorej bolo ustanovením § 69 ods. 12 upravené tzv. samozdanenie kovového odpadu a kovového šrotu. Preto ma súd pochybnosti o správnosti deklarovaného tovaru a uvedené skutočností preukazujú, že predmetom obchodov uvedených na dodávateľských faktúrach bol kovový odpad (Cu-odpad), resp. kovový šrot (Cu- rot). 58. Keďže predmetom dodávky tovaru uvedeného na predmetných faktúrach od spoločnosti T. J., Q.. s.r.o. nebol tovar, pri dodaní ktorého by platiteľ T. J., Q.. Q..J..H.. bol povinný platiť daň, ale Cu-odpad, resp. Cu-šrot, platiteľ T. J., Q.. Q..J..H.. bol povinný postupovať pri vyhotovení faktúr podľa ustanovenia § 69 ods. 12 zákona č. 222/2004 Z. z., t. j. nebol pri takto uskutočnenom obchode povinný platiť daň. 59. Platiteľ SD - spoločnosť, s.r.o. porušil § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávok tovaru vo výške XXX XXX,XX € od tuzemského platiteľa T. J., Q.. Q..J..H.., ktorých nevznikla tomuto platiteľa daňová povinnosť v tuzemsku pretože predmetom dodania nebol tovar, pri odaní ktorého by platiteľ T. J., Q.. Q..J..H.. bol povinný platiť daň, ale Cu-odpad, resp. Cu-ot. Povinnosť platiť daň vznikla v zmysle § 69 ods. 12 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľovi SD - spoločnosť s.r.o., ktorému bol tento kovový odpad v tuzemsku dodaný. 60. Samotné dodávateľské faktúry, ktoré boli zo strany ich vystaviteľa platiteľa T. J., Q.. Q..J..H.. vyhotovené pre spoločnosť SD - spoločnosť s.r.o. nie sú dôkazom toho, že platiteľovi T. J., Q.. Q..J..H.. vznikla daňová povinnosť v tuzemsku. Predmetné faktúry je možné považovať iba za doklady, na ktorých je uvedená daň. 61. Z vyššie uvedeného vyplýva, že správca dane mal snahu preveriť obchodovanie s Cu materiálom - šrot pričom mal pochybnosti pravdivosti tvrdení žalobcu, ktoré svojim konaním žalobca nijako neodstránil (hoci je dôkazné bremeno na ňom) a preto bol správca dane oprávnený nepriznať' žalobcovi uplatnený nárok. Žalobca mal dostatočný časový priestor na preukázanie svojich tvrdení t. j. mal sám možnosť zabezpečiť údaje zo spektrometra. Je otázne či vie žalobca predložiť identický materiál, s ktorým obchodoval v roku 2009. Ani vypočutie svedkov nebolo potrebné, nakoľko by nevedeli preukázať o aký materiál sa vlastne jednalo“. 62. Vo vzťahu k tretej skupine dodávok (v tejto časti v prvom rozhodnutí správneho súdu - rozsudok č. k. 6S/237/2013-112 nebolo žalobným námietkam prisvedčené a kasačný súd sa v svojom rozsudku s touto skupinou dodávok nezaoberal) správny súd zotrval na svojom pôvodnom závere vyjadrenom v odôvodnení vo veci vydaného prvého rozsudku a len opakuje, že samotný žalobca pri dovoze na Slovensko z Ukrajiny v colných dokladoch deklaroval ako medený drôt a následne ten istý tovar pri predaji svojmu odberateľovi spol. A., T.. Q.., vo vystavených faktúrach deklaroval ako medený odpad/ šrot súd je názoru, že zistenia správcu dane pre jeho prijatý záver boli dostatočné a riadne logicky zdôvodnené. Bolo povinnosťou žalobcu predložiť také dôkazy, ktoré by vyvrátili záver správcu dane, avšak tento žiadne relevantné dôkazy nepredložil. Správca dane nemal povinnosť dokazovať opak toho, čo jednoznačne vyplývalo z colných dokladov (charakter dovezeného tovaru - medený drôt) a čo žalobca nijako relevantne nespochybnil. Podľa súdu nemohlo dôjsť k zmene charakteru a posúdenia tovaru (z medeného drôtu na medený odpad/šrot) len na základe jeho subjektívneho posúdenia žalobcom. Správny súd uvádza, že bola povinnosť žalobcu, aby hodnoverne preukázal svoje tvrdenie o dodávke medeného šrotu svojmu odberateľovi, čo sa však neudialo. Preto v tejto časti dodávok tovaru súd žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Skutkový stav bol správcom dane riadne zistený a z neho vyplývajúci prijatý záver bol logický a náležite zdôvodnený v oboch preskúmavaných rozhodnutiach. 63. Záverom musí správny súd uviesť, že v preskúmavanom správnom konaní nezistil žiadne také procesné porušenia, ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Má za to, že vo veci bolo vykonané riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite bol zistený skutkový stav veci a žalovaný v rozhodnutí prihliadol na všetko čo vyšlo v konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a je v zodpovedajúcom rozsahu odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie, riadne zodpovedal na všetky relevantné žalobcom v jeho odvolaní voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu vznesené námietky, podrobne rozobral predložené dôkazy ako aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, je vecne správne, neprisvedčil vzneseným žalobným námietkam a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 64. O nároku na právo na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a vo veci úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil a navyše ide o orgán štátnej správy. 65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).