Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/13/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200087 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017200087.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: MAC TV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, Bratislava, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Palisády č. 36, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RP/55/2016 zo dňa 06.12.2016, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Konanie a rozhodnutie správneho orgánu 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 06.12.2016 žalovaný podľa § 64 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách (ďalej aj ako „zákon č. 308/2000 Z.z.”) uložil žalobcovi pokutu vo výške 80.000 Eur, a to za porušenie povinnosti: - podľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. spočívajúcej v tom, že na televíznej programovej službe JOJ odvysielal v dňoch 15.04.2016, 16.04.2016, 17.04.2016, 20.04.2016 a 21.04.2016, v časoch opísaných vo výroku napadnutého rozhodnutia, pred a po programe Šport, komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť Tipsport, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., bez toho, aby bol v predmetných časoch zreteľne oddelený od iných častí programovej služby tak, aby nebol zameniteľný s inými zložkami programovej služby, - podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. spočívajúcej v tom, že na televíznej programovej službe JOJ odvysielal v dňoch 05.04.2016, 06.04.2016, 08.04.2016, 09.04.2016, 10.04.2016, 12.04.2016, 13.04.2016, 14.04.2016, 15.04.2016, 16.04.2016, 18.04.2016, 19.04.2016, 20.04.2016, 21.04.2016, 22.04.2016, 23.04.2016, 24.04.2016, 25.04.2016 a 26.04.2016 program Noviny, v čase a trvaní (vrátane reklamných prerušení) opísanom vo výroku napadnutého rozhodnutia, ktorý prerušil zaradením reklamy dvakrát, - podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. spočívajúcej v tom, že na televíznej programovej službe JOJ odvysielal v dňoch 15.04.2016, 16.04.2016, 17.04.2016, 20.04.2016 a 21.04.2016, v časoch opísaných vo výroku napadnutého rozhodnutia, reklamné bloky a rovnako tak komunikáty označujúce za sponzora programu Šport spoločnosť Tipsport (naplňujúce definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.), ktorých časový rozsah bol vyšší ako 12 minút, čím prekročil čas vyhradený reklamným a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny, - podľa § 39a ods. 2 v spojení s § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. spočívajúcej v tom, že na televíznej programovej službe JOJ odvysielal v dňoch 05.04.2016, 06.04.2016, 07.04.2016, 08.04.2016, 09.04.2016, 12.04.2016, 13.04.2016, 14.04.2016, 15.04.2016, 16.04.2016, 18.04.2016, 19.04.2016, 20.04.2016, 21.04.2016, 22.04.2016, 23.04.2016, 25.04.2016 a 26.04.2016, v časoch opísaných vo výroku napadnutého rozhodnutia, program Šport, v ktorom došlo k umiestňovaniu produktov podľa § 39a ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom bola porušená povinnosť zreteľne informovať verejnosť o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku týchto programov. 2. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalovaný prijal dňa 01.07.2016 na svojom zasadnutí uznesenie o začatí správneho konania voči žalobcovi vo veci možného porušenia povinností opísaných v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, o čom žalobcu upovedomil oznámením o začatí správneho konania z toho istého dňa, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 22.07.2016. V uvedenom oznámení o začatí správneho konania žalovaný žalobcu požiadal, aby sa k predmetu správneho konania a jeho podkladom vyjadril, prípadne navrhol dôkazy. Žalobca sa k začatiu správneho konania nevyjadril, a to ani po opakovanej výzve na vyjadrenie zo dňa 10.08.2016, doručenej právnemu zástupcovi žalobcu dňa 16.08.2016. Súčasťou administratívneho spisu je prepis/ popis skutkového stavu, t.j. predmetného vysielania žalobcu na programovej službe JOJ. Následne vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého je obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd jednotlivým jeho častiam vyjadril nižšie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zároveň poukázal na § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z.z., podľa ktorého uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila. II. Žaloba 3. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho a skutkového posúdenia a rovnako tak nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žiadal ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 4. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vôbec neobsahuje odôvodnenie vo vzťahu k obmedzeniu slobody prejavu žalobcu. Zo skutkového stavu je zrejmé, že žalobca v rámci svojho vysielania na programovej službe JOJ odvysielal programy Noviny a Šport, v rámci ktorých odvysielal informácie komerčného charakteru adresované divákom. S ohľadom na skutočnosť, že išlo o informácie, ktoré tvoria základ podnikateľskej činnosti a príjmov žalobcu, zastával názor, že komerčné informácie predstavujú prejav, ktorý nebol prejavom „nízkej hodnoty“, a preto zjavne nespadá pod nechránený prejav. Zdôraznil, že šíril komerčné informácie, ktoré spadajú pod ochranu slobody prejavu v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Dohovoru a bolo preto povinnosťou žalovaného odôvodniť, či a na základe akých dôvodov je možné realizovanú slobodu prejavu obmedziť. 5. Za nedostatočné žalobca považoval aj tú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorá sa týka výšky udelenej pokuty, a to predovšetkým vo vzťahu k primeranosti udelenej sankcie. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne relevantné dôvody, ktorými by správny orgán odlíšil predchádzajúce obdobné konania, v ktorých boli udelené nepomerne nižšie sankcie a ani dôvody, pre ktoré bolo v prejednávanej veci pristúpiť k udeleniu niekoľkonásobne vyššej sankcii oproti obdobným veciam. Mal za to, že i keď bola sankcia uložená v zákonom stanovených hraniciach možnej výšky udelenej pokuty, vzhľadom rozhodovacia činnosť žalovaného v obdobných veciach a ukladaní nepomerne nižších sankcií pri existencii rovnakých kritérií na ich uloženie, odlišnosť od sankcií uložených v obdobných veciach je v prejednávanom prípade bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia. Na tomto mieste poukázal na to, že hoci napadnuté rozhodnutie obsahuje identifikáciu predchádzajúcich rozhodnutí žalovaného vo veciach žalobcu, nijakým spôsobom však nie je zohľadnená výška v nich ukladaných sankcií. V tejto súvislosti zdôraznil, že s ohľadom na identickosť správnych deliktov mala byť uvedená požiadavka naplnená, a to pre riadne odôvodnenie primeranosti uloženej sankcie. Dôvodil, že najvyššia predchádzajúca sankcia v obdobnom prípade ukladania úhrnnej sankcie za porušenie rovnakých ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z. dosiahla výšku 10.000 Eur, tzn. 8-násobne nižšiu. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž/5/2015 zo dňa 30.11.2016 konštatoval, že 8-násobne vyššia pokuta oproti dovtedy udeleným právoplatným pokutám za obdobnú vec je absolútne neprimeraná, jej uloženie neodôvodnené a s likvidačným charakterom pre žalobcu. Pre prípad nevyhoveniu žalobnému návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti žiadal výšku uloženej sankcie zmeniť na primeranú výšku, ktorá v obdobných veciach nepresahuje sumu 10.000 Eur. 6. Namietal, že skutkový stav nemá oporu v administratívnom spise. Rozporoval skutočnosť poukázanú žalovaným v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorej podkladom pre vydanie rozhodnutia boli záznamy z vysielania programovej služby a prepis/popis skutkového stavu. Vzhľadom na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí odkazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia voči žalobcovi, vrátane výšky uložených pokút a popisu skutkov, mali byť predmetné rozhodnutia ako podklad v napadnutom rozhodnutí identifikované a zároveň priložené k administratívnemu spisu. Keďže predmetné rozhodnutia netvoria súčasť administratívneho spisu žalovaného, podľa žalobcu skutkový stav nemá v administratívnom spise. 7. Ďalej žalobca dôvodil, že zásah do jeho slobodného prejavu v podobe napadnutého rozhodnutia by bol zákonný len vtedy, ak by splnil jednu formálnu a dve materiálne podmienky. Formálnou podmienkou je obmedzenie slobody prejavu na základe zákona a materiálnymi podmienkami sú existencia legitímneho cieľa (jedného z piatich v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) a zároveň proporcionalita obmedzenia k sledovanému legitímnemu cieľu (obmedzenie slobody prejavu je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti). Mal za to, že síce bol zásah do jeho slobody prejavu vykonaný na základe zákona č. 308/2000 Z.z. (formálna podmienka), tak tento zásah (obmedzenie) už nebol vykonaný na základe niektorého z chránených verejných záujmov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy - ochrana práv a slobôd iných (prvá materiálna podmienka) a nebol proporcionálny, t.j. nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (druhá materiálna podmienka). Podľa žalobcu bez ohľadu na to, že žalovaný nijakým spôsobom neodôvodnil zásah (obmedzenie) slobody prejavu žalobcu, tak nesplnenie podmienky legitímneho cieľa a proporcionality zásahu neumožňuje žalovanému obmedziť právo žalobcu na slobodu prejavu v podobe napadnutého rozhodnutia. Na tomto mieste poukázal na závery Ústavného súdu SR v náleze sp. zn. II. ÚS 307/2014 zo dňa 18.12.2014, ktorý sa vysporiadal s otázkou možnosti obmedzenia slobody prejavu žalobcu zo strany žalovaného. Uviedol, že žalovaný napadnutým rozhodnutím sledoval ochranu divákov a domnelého práva divákov nebyť vystavovaný neprimeranému reklamnému tlaku, prípadne nebyť vystavený riziku uvedenia do omylu v súvislosti s obsahom vysielaných programov. V tejto súvislosti namietal, že žalovaným identifikované dôvody poukazujú na skutočnosť, že žalovaný chránil neexistujúce právo alebo slobodu divákov (iných osôb). Na základe toho podľa žalobcu napadnutým rozhodnutím sledovaný cieľ nie je možné považovať za legitímny. Nakoľko žalovaný nestotožnil obmedzenie slobody prejavu so žiadnym legitímnym cieľom a tento s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci ani nie je prítomný, žalobca konštatoval, že žalovaný uplatnil nesprávnu referenčnú ústavnú normu v prospech domnelej ochrany divákov, ktorú nie je možné pomeriavať so slobodou prejavu, hoci ide o prejav komerčného charakteru. Obmedzenie slobody prejavu zo strany žalovaného žalobca nepovažoval ani za proporcionálne. S ohľadom na štátom vytvorený pluralitný trh s mediálnymi službami v tejto súvislosti uviedol, že ak je pre diváka vyrušujúce prijímať informácie komerčného charakteru, divák má možnosť presunúť sa k inému zdroju informácií, ktoré nemajú komerčný charakter. Preto podľa žalobcu sekundárny zásah do slobody prejavu žalobcu zo strany štátu nie je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. 8. Vo vzťahu k sancionovaniu za porušenie § 39a ods. 2 v spojení s § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. žalobca uviedol, že ak žalovaný za účel predmetného ustanovenia považuje informovanosť divákov o existencii umiestňovania produktov tak, aby neboli uvedení do omylu o obsahu samotného programu a vedeli tak rozlíšiť čo je komerčným prvkom programu, tak v prejednávanej veci podľa žalobcu došlo z jeho strany k naplneniu tohto cieľa. Dôvodil, že zákonodarcom použitý pojem „na začiatku” programu nie je pojmom s ustálenou legislatívnou definíciou a jeho výklad musí zodpovedať účelu právnej normy a zároveň intenciám prostredia, v ktorom sa tento pojem (norma) má uplatňovať. Podľa žalobcu zákonodarca nemal v úmysle prinútiť vysielateľov odvysielať informáciu o umiestňovaní produktov zároveň so spustením vysielania obsahu konkrétneho programu, nakoľko by zvolil presnejšiu formuláciu, ktorá by bez dôvodných pochybností vymedzila predmetnú časovú súvislosť. Poukázal na to, že samotný program Šport z hľadiska svojho trvania tvoril program o dĺžke cca 7 minút a informácia o umiestňovaní produktov bola odvysielaná v konkrétnych prípadoch 19 až 25 sekúnd od spustenia vysielania obsahu programu. S ohľadom na celkovú dĺžku trvania programu tak žalobca konštatoval, že odvysielané upozornenia na umiestňovanie produktov v prvých 25 sekundách predstavuje časový úsek, ktorý je možné považovať za začiatok programu. Hoci žalovaný tvrdí, že odvysielanie oznamu po formálnom a obsahovom začiatku programu predstavuje porušenie povinnosti, podľa žalobcu je potrebné konštatovať, že takýto výklad predmetného ustanovenia potiera účel, ktorým je informovať divákov o umiestňovaní produktov ešte predtým, ako bude v programe produkt umiestnený. Výklad žalovaného žalobca zároveň považoval za arbitrárny. Mal za to, že skutočnosť, či došlo k formálnemu a obsahovému začiatku programu nie je v tomto prípade podstatná. Uviedol, že v programe boli umiestnené produkty len na jeho konci a spočívali v informáciách pre tipujúcich (kurzové stávky). Podľa žalobcu bol divák informovaný o ich umiestnení pred tým, ako boli zobrazené v programe a zároveň aj po tom ako boli zobrazené v programe, čím došlo k naplneniu účelu predmetného ustanovenia. Zdôraznil, že pojem „na začiatku” nesmie byť žalovaným vykladaný mechanicky. III. Vyjadrenie žalovaného 9. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 31.03.2017, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Mal za to, že odôvodnenie pokuty je dostatočne presné a podrobné. Zároveň nijakým spôsobom nevybočuje zo zákonom stanoveného rámca pre uloženie pokuty v prípade porušenia predmetných povinností, pričom nedosahuje ani polovicu stanoveného rámca (od 3.319 Eur do 165.969 Eur). Uviedol, že v žalobcom poukazovaných predchádzajúcich rozhodnutiach žalovaného sa jednalo o oveľa mensí počet porušení jednotlivých ustanovení ako v predmetnom prípade. Táto skutočnosť sa teda musela premietnuť aj do výšky uloženej pokuty. Okrem toho bol žalobca viackrát sankcionovaný za porušenie jednotlivých povinností. Nakoľko uložené pokuty nesplnili svoj účel a neodradili žalobcu od páchania správnych deliktov, žalovaný bol nútený pristúpiť k uloženiu vyššej pokuty. 10. Ďalej žalovaný uviedol, že v napadnutom rozhodnutí poukazované predchádzajúce rozhodnutia vo veciach žalobcu boli vydané v iných správnych konaniach, a teda sú súčasťou administratívnych spisov iných konaní. Mal za to, že neexistuje dôvod na to, aby predmetné rozhodnutia boli súčasťou administratívneho spisu v prejednávanom prípade. Dôvodil, že jeho predchádzajúce rozhodnutia vo veciach žalobcu boli v napadnutom rozhodnutí spomenute pre preukázanie zákonnej podmienky na uloženie pokuty za porušenie predmetných ustanovení, ako to vyplýva z § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. Tieto rozhodnutia boli použité ako referencia predchádzajúcich pokút uložených žalobcovi, ktorý správnosť uvedených údajov ani nespochybňuje, nakoľko všetkými predmetnými údajmi disponuje. Okrem toho, všetky dotknuté rozhodnutia žalovaného sú právoplatné a verejne dostupné. Požiadavku žalobcu, aby v každom spise boli zaradené všetky predchádzajúce rozhodnutia týkajúce sa porušenia konkrétneho ustanovenia zákona č. 308/2000 Z.z. žalovaný považoval za absurdnú, nehospodárnu a nijakým spôsobom nevyplývajúcu zo zákona. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že touto námietkou žalobcu sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v konaniach vedených pod sp. zn. 5Sž/11/2015 a 5Sž/15/2015 a vyhodnotil ju ako nedôvodnú. 11. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci pod sp. zn. 3Sž/5/2015 uviedol, že žalobca v predmetnom správnom konaní žalovanému svoje vyjadrenie nezaslal. Nakoľko žalovaný nemal pochybnosti o tom, že je potrebné obmedziť slobodu prejavu žalobcu, nebol dôvod sa v napadnutom rozhodnutí vyrovnávať s neexistujúcimi námietkami žalobcu v tomto smere. Napriek tomu však žalovaný v prípade porušenia povinnosti podľa § 35 ods. 3 poukázal aj na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-245/01, v ktorej sa ESD zaoberal výkladom čl. 20 ods. 2 (pôvodne čl. 11 smernice č. 89/552/ EHS), ktorý bol transponovaný do § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a v rámci ktorého dospel k záveru, že obmedzenie slobody prejavu je legitímne a proporcionálne. Zdôraznil, že právo na slobodu prejavu patrí síce medzi základné práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku SR je zakotvené v čl. 26 Ústavy SR, avšak sloboda prejavu nie je bez hraníc, t.j. nemá absolútny charakter. Ústava SR ustanovuje možnosť obmedzenia slobody prejavu ako ochranu pred jej zneužitím na zásah do iných ústavou garantovaných práv. Sloboda prejavu je garantovaná len do tej miery, pokiaľ v neprimeranom rozsahu nezasahuje do základných práv a slobôd a právom chránených záujmov iných, prípadne do iných záujmov chránených právnym poriadkom krajiny. Slobodu prejavu je teda možné obmedziť na základe kumulatívneho splnenia troch podmienok. Obmedzenie musí vyplývať priamo zo zákona (požiadavka legality), musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (požiadavka proporcionality) a musí sledovať legitímny cieľ (požiadavka legitimity) vyplývajúci z čl. 26 ods. 4 ústavy. Ústava zakotvuje legitímny cieľ obmedzenia sloboty prejavu taxatívne, ako ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku a ochranu verejného zdravia, mravnosti. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že obmedzenie slobody prejavu je možné z dôvodu ochrany verejného záujmu, ako aj ochrany individuálnych záujmov. Dôvodil, že povinnosti upravené v § 34 ods. 1, § 36 ods. 2 a § 39a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. boli do slovenského právneho poriadku transponované smernicou č. 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách (ďalej aj ako „smernica”) a jedná sa o doslovné transponovanie príslušných článkov smernice. Konštatoval, že aj na úrovni Európskej únie dospeli členské štáty k záveru, že je potrebné obmedziť vysielanie reklamy a telenákupu vo vysielaní programových služieb a tiež stanoviť konkrétne pravidlá na umiestňovanie produktov. V prípade predmetných povinností sa jedná iba o akési technické povinnosti, ktoré nesúvisia so samotným obsahom reklamy a telenákupu, v ktorých sú umiestnené produkty. Mal za to, že v predmetnom prípade je požiadavka legality a legitimity naplnená. 12. Ďalej žalovaný dôvodil, že proporcionalitu je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinností všeobecne záväzným právnym predpisom (v tomto prípade v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z.) a keďže zákonodarca využil ústavné splnomocnenie na zakotvenie obmedzenia formou zákona, žalovaný považoval tento princíp za zachovaný. Mal za to, že mu neprináleží zachovanie proporcionality v tejto rovine skúmať. Druhou rovinou proporcionality je obmedzenie slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných ustanovení, v konkrétnom prípade. Aplikácia ustanovení § 34 ods. 1, § 36 ods. 2 a § 39a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. obmedzujúcich sobodu prejavu je v každom konkrétnom prípade otázkou posúdenia, či existujúci skutkový stav možno pod tieto ustanovenia subsumovať. Poukázal na to, že reklama v tomto prípade nebola oddelená od ostatného vysielania, že došlo k prekročeniu zákonom stanoveného času, ktorý môže vysielateľ vyhradiť vysielaniu reklamy a telenákupu a že divák nebol o umiestňovaní produktov informovaný na začiatku programu, a preto bol žalovaný povinný žalobcu sankcionovať, nakoľko mu to vyplýva z § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. 13. Vo vzťahu k žalobcom poukázanému nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 307/2014 žalovaný uviedol, že tento sa týkal diametrálne odlišnej povinnosti, konkrétne § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. Dôvodil, že zákonodarca stanovil v zákone č. 308/2000 Z.z. určité povinnosti na vysielanie pre potrebu istej regulácie obsahu vysielania. V opačnom prípade by vysielatelia mohli vysielať akýkoľvek obsah. Mal za to, že mu neprináleží skúmať rozhodnutie zákonodarcu zakotviť tieto povinnosti v zákone, nakoľko v kompetencii žalovaného je len dohliadať na ich dodržiavanie. Obsahová regulácia vysielania vyplýva Slovenskej republike tiež zo záväzkov voči Európskej únii a Rade Európy, nakoľko obsah vysielania reguluje aj spomínaná smernica a rovnako tak Európsky dohovor o cezhraničnej televízii. Zdôraznil, že ak keď vysielateľ nesúhlasí s povinnosťami stanovenými v zákone, neznemaná to, že ich nemusí dodržiavať. Žalobca požiadal o licenciu na vysielanie v Slovenskej republike z vlastnej vôle a ako vysielateľ je povinný riadiť sa zákonom č. 308/2000 Z.z., plniť si povinnosti v ňom ustanovené a nie neustále polemizovať o opodstatnenosti povinností určených zákonodarcom a týmto spôsobom hľadať spôsobom ako sa vyhnúť ich plneniu. Žalovaný preto argumentáciu žalobcu považoval za bezpredmetnú, zjavne účelovú a nemajúcu oporu v zákone. 14. Uviedol, že právna norma je predvídateľná vtedy, ak je formulovaná dostatočne presne na to, aby umožnila každej osobe (v prípade potreby za pomoci odborných poradcov) prispôsobiť chovanie. Mal za to, že túto požiadavku povinnosť podľa § 39a ods. 2 v spojení s § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. napĺňa, keďže stanovuje jednoznačnú povinnosť zreteľne informovať verejnosť o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku a na konci programu, ako aj pri pokračovaní programu po prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou. Vysielateľom by preto malo byť zrejmé, akým spôsobom majú informovať verejnosť o umiestňovaní produktov v programe. Poukázal na to, že k predmetnej povinnosti existuje zároveň výkladová prax žalovaného v podobe právoplatných rozhodnutí, pričom samotný žalobca bol o tomto výklade podrobne oboznámený v rozhodnutiach č. RL/42/2010 zo dňa 31.08.2010 a č. RP/101/2011 zo dňa 25.10.2011. Zdôraznil, že výkladom ustanovenia § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. nie je možné dospieť k inému záveru ako tomu, že informácia o komerčnom obsahu programu musí byť recipientovi prezentovaná na úplnom začiatku programu a na jeho úplnom konci a na úplnom začiatku jeho pokračovania po prerušení. Aj z vysielacej a regulačnej praxe vyplýva, že najzreteľnejším upovedomením recipienta o skutočnostiach týkajúcich sa sledovania programu (výskyt komerčného obsahu, označenie sponzora a pod.) je zaradenie takejto informácie na úplný začiatok a úplný koniec programu. 15. Ďalším určujúcim faktorom pre stanovenie povinnosti podľa § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. je podľa žalovaného eliminácia zameniteľnosti oznámenia týkajúceho sa obsahu programu s jeho samotným redakčným obsahom. Takýmto konaním je zabezpečená maximálna miera informovanosti diváka o charaktere informácií v sledovanom programe a rovnako je oznámenie o obsahu programu oddelené od programu samotného. Komerčný obsah sa môže teoreticky vyskytovať v ktorejkoľvek jeho časti, vrátane úplného začiatku programu, resp. jeho úplného záveru. Z tohto dôvodu je ideálna situácia, kedy vysielateľ informuje recipienta o komerčnom obsahu programu (alebo jeho časti) ešte pred jeho úvodom a rovnako až po jeho konci. Tomuto záveru podľa žalovaného nasvedčuje aj skutočnosť, že povinnosti a obmedzenia týkajúce sa inštitútu umiestňovania produktov sú do veľkej miery totožné s povinnosťami a obmedzeniami týkajúcimi sa inštitútu sponzoringu. K naplneniu účelu povinnosti informovať o existencii umiestňovania produktov na začiatku, na konci, ako aj pri pokračovaní programu, prispieva aj relatívne presné určenie časového okamihu, kedy sa musí predmetný oznam na obrazovke objaviť, a teda na začiatku a na konci programu. Poukázal na to, že v prejednávanom prípade boli oznamy o umiestňovaní produktov odvysielané po úvodných titulkoch programov Šport a počas vysielania prvého príspevku, ktorý uvádzal moderátor programu, pričom počas nich boli vysielané aj zábery z príslušných podujatí. Podľa žalovaného dané programy už začali z formálneho aj obsahového hľadiska. Žalovaný konštatoval, že časový odstup od začatia programu po zaradenie informácie o umiestňovaní produktov, teda po tom, ako program po obsahovej stránke začal, nie je možné považovať za označenie na začiatku programu. Žalovaný nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že produkty boli umiestnené až na konci programu. Zdôraznil, že týmto výkladom by prakticky došlo k situácii, kedy by vysielateľ označil umiestnenie produktu vždy až tesne predtým, ako k nemu reálne dôjde a tento stav nebol cieľom zákonodarcu. Cieľom inštitútu umiestňovania programov je možnosť zaradiť do programu určité produkty a nie upozorňovať na ne. IV. Posúdenie veci 16. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 17. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 19. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 20. Podľa čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Cenzúra sa zakazuje. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 21. Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. 22. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. 23. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom. 24. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielanie reklamy a telenákupu musí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej programovej služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky. 25. Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30- minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie. 26. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielací čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20 % (12 min). Vysielací čas vyhradený reklame v čase od 19. 00 h do 22.00 h nesmie presiahnuť u vysielateľa na základe zákona osem minút počas jednej celej hodiny. 27. Podľa § 39a ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. umiestňovanie produktov je zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia o tovare, službe alebo ochrannej známke, zaradená do programu za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu. 28. Podľa § 39a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. umiestňovanie produktov je povolené iba za podmienok ustanovených týmto zákonom. 29. V zmysle § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. je umiestňovanie produktov povolené v programoch, v ktorých je verejnosť zreteľne informovaná o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku a na konci programu, ako aj pri pokračovaní programu po prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou. 30. Podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá pokutu. 31. Podľa § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 4, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods.1 písm. e/]. 32. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému. 33. Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 Eur do 165.969 Eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 Eur do 49.790 Eur, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu. 34. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 35. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 36. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 37. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 39. Úlohou súdu bolo v prejednávanom prípade preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým bola žalobcovi uložená úhrnnú sankcia - pokuta vo výške 80.000 Eur podľa § 64 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinností ustanovených v § 34 ods. 1, v § 35 ods. 3, v § 36 ods. 2 a v § 39a ods. 2 v spojení s § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. 40. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s touto ústavou. Z uvedeného vyplýva, že vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti orgánu verejnej správy a správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona a cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, resp. Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, resp. Európskej únie. 41. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca. Zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva a v právnom poriadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy SR. V zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR je Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) pre orgány verejnej moci pri výkone činnosti v rozsahu ich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť pred zákonom. Dohovor slobodu prejavu a informácií ustanovuje v čl. 10. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž/8/2016 zo dňa 26.10.2017) 42. Ako opakovane konštatoval najvyšší súd, z uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave SR ako aj v Dohovore vyplýva, že je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie. Zákonodarca v právnom poriadku Slovenskej republiky výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých zákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti a aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená aj v zákone č. 308/2000 Z.z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc s legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Zákonom č. 308/2000 Z.z. zákonodarca zveruje do právomoci žalovanému presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Dohliada nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z.z.). Do pôsobnosti žalovaného v oblasti výkonu štátnej správy teda patrí dohliadať nad dodržiavaním povinností podľa zákona č. 308/2000 Z.z. a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie právnej povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.). 43. Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy dospel súd k záveru, že žalovaný nezasiahol neoprávnene do práva žalobcu ako vysielateľa na slobodu prejavu, keď mu napadnutým rozhodnutím uložil sankciu za porušenie právnych povinností ustanovených mu v § 34 ods. 1, § 35 ods. 3, § 36 ods. 2 a v § 39a ods. 2 v spojení s § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že aj keď je právo na slobodu prejavu garantované ústavou a dohovorom, nemožno ho považovať za absolútne. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR, ako aj čl. 10 ods. 2 Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto práva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava ustanovená vo vyššie citovaných ustanoveniach zákona č. 308/2000 Z.z., sledujúc práva iných, a to ochranu divákov pred zameniteľnosťou obsahu sledovaného programu s komerčnými informáciami, vrátane umiestnenia produktov a ochranu divákov pred nadmerným reklamným tlakom, a preto podmienka legality a legitimity je v prejednávanom prípade nepochybne naplnená. Súd nemôže súhlasiť s argumentáciou žalobcu o porušení podmienky proporcionality, keď v uvedených právnych normách § 34 ods. 1, § 35 ods. 3, § 36 ods. 2 a § 39a ods. 2 v spojení s § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. zákonodarca vysielateľovi stanovil jednoznačné povinnosti, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý nepripúšťa akékoľvek pochybnosti o prejavení jeho vôle. 44. Súd neprisvedčil žalobcovi ani v tom, že žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostatočne vysporiadal so zásahom do práva žalobcu ako vysielateľa k splneniu materiálnych podmienok obmedzenia práva na slobodu prejavu vo vzťahu k citovaným ustanoveniam zákona č. 308/2000 Z.z. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného súd konštatuje, že žalovaný sa splnením hmotnoprávnych podmienok zásahu do práva slobody prejavu žalobcu ako vysielateľa zaoberal a vyčerpávajúcim spôsobom aj vysporiadal. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného jednoznačne vyplýva, že sa vyjadril k splneniu hmotnoprávnych podmienok zásahu do práva slobody prejavu žalobcu, berúc do úvahy skutočnosť, že žalobca sa v priebehu správneho konania nijakým spôsobom nevyjadril k meritu veci a nevzniesol žiadne námietky. 45. Vychádzajúc zo skutkový zistení žalovaný správne uzavrel, že v prípade odvysielania komunikátu označujúceho za sponzora programu Šport spoločnosť Tipsport došlo zo strany žalobcu k porušeniu § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., keďže v danom prípade boli naplnené znaky definície reklamy uvedené v § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Žalobca odvysielaním komunikátu označujúceho za sponzora programu Šport spoločnosť Tipsport naplnil znaky mediálnej komerčnej komunikácie, ktoré sú charakteristické pre reklamu, pretože z jeho obsahu vyplýva skutočnosť, že obsahom predmetného komunikátu nebol len sponzorský odkaz na spoločnosť Tipsport, ale jeho obsahom bolo aj pozitívne hodnotenie produktu tejto spoločnosti, a to verbálnou zložkou v znení: „Tento program a naozaj vymakanú appku pre tipovanie vám prináša Tisport, X..F..sk“. Napokon tieto skutočnosti žalobca v žalobe ani nerozporoval. Rovnako tak nerozporoval skutkové zistenia a správnu úvahu žalovaného vo vzťahu k porušeniam povinností podľa § 35 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. Rovnako v prípade týchto povinností je správny záver žalovaného, že žalobca v dňoch uvedených v bode 1 tohto rozsudku vysielal program Noviny, ktorý trval v jednotlivých dňoch (vrátane reklamných prerušení) cca 47 až 50 minút a ktorý žalobca prerušil 2x z dôvodu zaradenia reklamy, čím porušil ustanovenie § 35 ods. 3 citovaného zákona, ktoré povoľuje jedno prerušenie spravodajského programu zaradením reklamy na každý 30-minútový časový úsek. Vo vzťahu k časovému rozsahu vyhradenému reklamným a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny žalobca nepochybne v dňoch opísaných v bode 1 tohto rozsudku v čase od 20:00:00 hod. do 20:59:59 hod. odvysielal reklamné bloky, vrátane vyššie spomínaného komunikátu napĺňajúceho definičné znaky reklamy, v celkovom trvaní presahujúcom v jednotlivých prípadoch 12 minút, a to konkrétne o 14, resp. 15 sekúnd, čím prekročil rozsah 20% (12 min) vysielacieho času vyhradeného reklamným a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny vysielania. Súd navyše dodáva, že v ustanovení § 36 ods. 2 druhej vete zákon č. 308/2000 Z.z. stanovuje, že čas vyhradený reklame v tzv. hlavnom vysielacom čase, t.j. od 19:00 hod. do 22:00 hod., nesmie presiahnuť u vysielateľa osem minút počas jednej celej hodiny. Čiže žalobca odvysielaním reklamných blokov, vrátane predmetného komunikátu, v hlavnom vysielacom čase neprekročil zákonom stanovený rozsah len o niekoľko sekúnd, ale rovno o niekoľko minút, čím sa jeho porušenie zákona stáva závažnejším. 46. Podľa názoru súdu právna úprava povinnosti ustanovenej § 39a ods. 5 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. je stanovená jasným a určitým spôsobom, a teda je jednoznačná a nedovoľuje mnohostranný výklad. Súd prisvedčil žalovanému, že účelom uvedeného zákonného ustanovenia je vyhnúť sa prípadnej zameniteľnosti oznámenia týkajúceho sa obsahu programu s jeho samotným redakčným obsahom. Je úplne bežné, že komerčný obsah sa môže vyskytovať v ktorejkoľvek časti programu, vrátane jeho úplného začiatku a úplného záveru. Aj podľa názoru súdu je zákonná úprava v tomto smere relatívne presná. Umiestňovanie produktov je zo zákona povolené v programoch, v ktorých je verejnosť zreteľne informovaná o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku a na konci programu, ako aj pri pokračovaní programu po prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou. Zo skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že oznamy o umiestňovaní produktov boli odvysielané žalobcom po úvodných titulkoch programov Šport a počas vysielania prvého príspevku, ktorý uvádzal moderátor programu, pričom počas nich boli vysielané aj zábery z príslušných podujatí. Súd súhlasí so žalovaným, že časový odstup od začiatku programu po zaradenie informácie o umiestňovaní produktov nie je možné považovať za označenie na začiatku programu. Na správnosti záveru žalovaného o porušení dotknutej povinnosti žalobcom nič nemení ani skutočnosť, že produkty boli v každom posudzovanom prípade umiestnené až na konci programu. Zo znenia citovaného zákonného ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že informácia o umiestňovaní produktov musí odznieť na začiatku a na konci programu, a to bez ohľadu na to, kedy sa produkty v programe objavia. Výklad dotknutej právnej úpravy nastolený žalobcom nevychádza z obsahu právnej úpravy ustanovenej v citovanej právnej norme a žalobca týmto výkladom neprimeraným spôsobom vybočuje z rámca obsahu jej znenia. Výklad žalobcu možno v tomto smere považovať za účelový. 47. Po oboznámení sa s obsahom rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd konštatuje, že dôvody rozhodnutia žalovaného považuje za logické, vyúsťujúce zo skutkových zistení danej veci. Žalovaný skutkové zistenia kvalifikoval správne, keď konštatoval, že predmetnými skutkami boli naplnené znaky porušenia zákona, dostatočne a zrozumiteľne uviedol svoje skutkové zistenia a zdôvodnil správnu úvahu, ktorá ho viedla k správnemu záveru o porušení právnych povinností žalobcom poukazom na relevantné ustanovenia zákona č. 308/2000 Z.z. Záver žalovaného vyjadrený v napadnutom rozhodnutí súd považoval za určitý a zrozumiteľný. Napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je možné považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 48. Rovnako uložená úhrnná pokuta vo výške 80.000 Eur je podľa názoru súdu dostatočne odôvodnená a primeraná, a to s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, t.j. závažnosť prejednávanej veci, spôsob, trvanie a následky porušenia povinností žalobcom, miery jeho zavinenia a rozsah a dosah vysielania. Predovšetkým je nutné konštatovať, že uložená sankcia je v polovici zákonného rámca a žalobcovi bola uložená za opakované mnohé porušenia zákonných povinnosti ako vysielateľa. Pokiaľ sa žalobca odvolával na predchádzajúce rozhodnutia žalovaného, ktorými boli žalobcovi uložené nepomerne nižšie sankcie (pokuty) za porušenie rovnakých povinností, tak treba uviesť, že práve opakované porušovanie zákonných povinností žalobcom núti žalovaného pristupovať k ukladaniu vyšších pokút. Ukladanie nižších pokút sa v prípade žalobcu ukázalo ako nedostatočné, neefektívne a nespĺňajúce ich účel, nakoľko žalobcu neodradili od opakovaného porušovania zákonných povinností. Súd v tejto súvislosti dodáva, že pri zvažovaní výšky pokuty a jej následnom určení je nevyhnutné prihliadať na charakter sankcie ako takej, ktorou je jej preventívna a represívna funkcia. Na to, aby sankcia plnila svoju preventívnu funkciu, musí byť jej výška stanovená tak, aby sa sankcionovaná osoba do budúcna vyvarovala porušení zákonných povinností, ale zasa pri splnení jej represívnej funkcie nie až tak, aby bola neprimeraná vo vzťahu k porušenej povinnosti s ohľadom na okolnosti prípadu. Podľa názoru súdu sa týmito zásadami pri ukladaní sankcie žalovaný v prípade žalobcu pridržiaval. Súd zdôrazňuje, že žalobca sa sám rozhodol podnikať v odbore televízie, ktoré sa viaže na povolenie štátu. Čiže sám žalobca požiadal o licenciu na televízne vysielanie v Slovenskej republike a ako vysielateľ je povinný dodržiavať povinnosti stanovené pre vysielateľov zákonom č. 308/2000 Z.z. Pokiaľ tieto povinnosti ako vysielateľ opakovane nedodržiava, je úlohou žalovaného ako štátneho orgánu dohliadajúceho nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu, aj prostredníctvom ukladania vyšších pokút, žalobcu na ich dodržiavanie prinútiť. Súd sa navyše nestotožňuje ani s názorom žalobcu o likvidačnom charaktere uloženej pokuty. Likvidačný charakter uloženej pokuty žalobca nielenže nepreukázal, ale ani žiadnym bližším spôsobom nezdôvodnil. 49. Súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalobcu vo vzťahu k nekompletnosti administratívneho spisu žalovaného. Súd prisvedčil žalovanému, že rozhodnutia na ktoré poukazuje, ako odkaz na aplikačnú prax, nemusia byť súčasťou administratívneho spisu. Išlo o rozhodnutia, ktoré smerovali voči žalobcovi, boli mu preto známe. Žalovaný ich výpočet použil s cieľom odôvodniť svoj postup pri ukladaní výšky pokuty (viď bod 48 tohto rozsudku). 50. Na základe uvedeného súd považuje napadnuté rozhodnutie za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 51. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 52. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).