Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/2/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200007 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1018200007.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: I. Y., R. XXX, XXX XX M., zastúpená: JUDr. Andrej Gara, advokát, Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, proti žalovanej: Pôdohospodárska platobná agentúra, Hraničná 12, 815 26 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 061ZA090085 zo dňa 23.10.2017, v konaní o sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/2/2018-57 zo dňa 23.07.2019, takto r o z h o d o l : I. Súd sťažnosť žalobkyne zo dňa 11.08.2019 proti výroku I. uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/2/2018-57 zo dňa 23.07.2019 zamieta. II. Súd zrušuje výrok II. uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/2/2018-57 zo dňa 23.07.2019. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 02.01.2018 sa žalobkyňa domáhala, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej č. 061ZA090085 zo dňa 23.10.2017, ktorým žalovaná neschválila žiadosť žalobkyne o nenávratný finančný príspevok z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov určených na vyčerpanie vo výzve. 2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 5S/2/2018-34 zo dňa 12.02.2019 žalobu žalobkyne zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa kasačnú sťažnosť zo dňa 15.04.2019. 3. Keďže žalobkyňa spolu s podaním kasačnej sťažnosti nezaplatila súdny poplatok za kasačnú sťažnosť v sume 70,- eur (podľa pol. č. 10 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s ust. § 6 ods. 2 tretia veta a § 6 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov), správny súd ju pod následkom zastavenia konania vyzval na zaplatenie súdneho poplatku v lehote 10 dní od doručenia, výzvou sp. zn. 5S/2/2018-48 zo dňa 06.05.2019, doručenou právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 17.05.2019. 4. Uznesením č. k. 5S/2/2018-57 zo dňa 23.07.2019 (ďalej aj „uznesenie“) tunajší správny súd, konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka, prvým výrokom uznesenia zastavil konanie o kasačnej sťažnosti žalobkyne zo dňa 15.04.2019 a druhým výrokom uznesenia žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania o kasačnej sťažnosti. 5. Proti uzneseniu, vydaného súdnym úradníkom, podala žalobkyňa (sťažovateľka) prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosť zo dňa 11.08.2019, doručenú tunajšiemu správnemu súdu dňa 12.08.2019. Právny zástupca žalobkyne sťažnosť odôvodnil tým, že pri úhrade súdneho poplatku prostredníctvom aplikácie e-kolok muselo dôjsť k chybe a preto sťažovateľka uhradila poplatok ku dňu podania sťažnosti. Ďalej namietala, že v dôsledku uznesenia došlo k zásahu do sťažovateľkinho práva na súdnu ochranu, a to tým, že krajský súd v konaní predchádzajúcom vydaniu uznesenia porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, keď o vyrubení súdneho poplatku nerozhodol uznesením, ale sťažovateľke doručil iba výzvu bez náležitostí riadneho uznesenia, a to aj napriek procesnému ustanoveniu, ktoré súdu prikazuje vo veci vyrubenia súdneho poplatku rozhodnúť uznesením. Krajský súd teda podľa sťažovateľky vydal rozhodnutie o zastavení konania aj napriek tomu, že na také rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky. Sťažovateľka ďalej namietala vydanie uznesenia o zastavení konania v čase, keď už súd začal konať vo veci samej, a preto neboli splnené podmienky na zastavenie konania, čím odňal sťažovateľke právo na prístup k súdu. Poslednou námietkou sťažovateľky bolo, že napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník, pričom však mal rozhodovať súd. 6. Sťažovateľka k námietke, že súd nerozhodol o vyrubení súdneho poplatku uznesením uviedla, že podľa ustanovenia § 450 ods. 2 SSP v spojení s § 234 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku je súd povinný rozhodnúť o vyrubení súdneho poplatku za kasačnú sťažnosť uznesením, nakoľko sťažovateľke ukladá v konaní povinnosť zaplatiť v stanovenej lehote súdny poplatok. Keďže tak súd v tomto prípade neurobil, znemožnil sťažovateľke podať opravný prostriedok proti vyrubenému súdnemu poplatku - sťažnosť. Následným vydaním uznesenia o zastavení konania potom podľa sťažovateľky súd porušil jej právo na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20.03.2014, sp. zn. 8Sži/18/2013, kedy súd konštatuje, že uznesenie o vyrubení súdneho poplatku súd vydáva iba v prípadoch ust. § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, pričom ho považuje za nesprávny, nakoľko ustanovenie § 450 ods. 2 SSP súdu ukladá o vyrubení súdneho poplatku za kasačnú sťažnosť rozhodnúť uznesením. 7. K námietke sťažovateľky, že súd zastavil konanie aj keď nebol pre zastavenie konania splnený ďalší zákonný predpoklad, a to že súd ešte nezačal konať vo veci samej v zmysle ust. § 10 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. sťažovateľka uviedla, že v predmetnej veci už súd predložil kasačnú sťažnosť žalovanej, ktorý sa k nej vyjadril stanoviskom zo dňa 28.05.2019, ktoré krajský súd doručil sťažovateľke. Predmetom uvedeného vyjadrenia bola právna stránka kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku a jemu predchádzajúceho konania, t.j. vec sama. Preto je podľa sťažovateľky nepochybné, že súd už konal vo veci samej a so zreteľom na uvedené nebol daný dôvod na zastavenie konania. Sťažovateľka ďalej uviedla, že považuje za prekonanú, vzhľadom na novú právnu úpravu zakotvenú v SSP, judikatúru všeobecných súdov, podľa ktorej sa za začatie konania vo veci samej spravidla považuje vyzvanie k prednesu návrhu na pojednávaní alebo aj vydanie platobného rozkazu. Tento prístup považuje za príliš formalistický a v rozpore so zákonom, ako aj Ústavou SR. Sťažovateľka má za to, že samotným zaslaním výzvy na vyjadrenie sa ku kasačnej sťažnosti ide o konanie súdu vo veci samej. V opačnom prípade by podľa sťažovateľky nebolo konanie vo veci, v prípade kasačnej sťažnosti začaté až do vydania rozhodnutia vo veci. 8. Poslednou námietkou sťažovateľky bolo, že uznesením bolo rozhodnuté aj o nároku na náhradu trov konania vyšším súdnym úradníkom, ktorý v zmysle zákona č. 549/2003 Z. z. nemôže rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania, ale iba o výške trov v prípade, že dôjde k priznaniu nároku súdom. Sťažovateľka v tomto vidí vadu nesprávne obsadeného súdu. 9. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku okrem § 357 písm. a). 10. Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb., v konaní podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší súdny úradník vrátane rozhodovania o zastavení konania. Sudca v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Ak sa sťažnosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie. 11. Podľa § 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) podľa tohto zákona sa postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak 12. Podľa § 152 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), proti uzneseniu správneho súdu vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, ak ju tento zákon nevylučuje. 13. Podľa § 152 ods. 2 SSP, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná. 14. Podľa § 153 SSP, sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2, ak bolo uznesenie vydané v ich neprospech. 15. Podľa § 154 SSP, sťažnosť musí byť podaná v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na správnom súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal. 16. Podľa § 159 ods. 1 SSP, o sťažnosti rozhodne správny súd, ktorý napadnuté uznesenie vydal. 17. Podľa § 159 ods. 2 SSP, ak bolo napadnuté uznesenie vydané vo veci, v ktorej koná a rozhoduje senát správneho súdu, rozhodne o sťažnosti predseda senátu. Ak bolo napadnuté uznesenie vydané vo veci, v ktorej koná a rozhoduje sudca, rozhodne o sťažnosti sudca. 18. Podľa § 160 ods. 1 SSP, správny súd rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania. 19. Podľa § 160 ods. 2 SSP, správny súd môže nariadiť výsluch účastníkov konania alebo iné zisťovanie, ak to považuje za potrebné. 20. Podľa § 161 ods. 1 SSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, správny súd sťažnosť zamietne. 21. Podľa § 161 ods. 2 SSP, ak je sťažnosť dôvodná, správny súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom správneho súdu. 22. Podľa § 162 SSP, proti rozhodnutiu o sťažnosti nie je prípustný opravný prostriedok. 23. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“), ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním žaloby, návrhu na začatie konania, dovolania alebo kasačnej sťažnosti, súd podľa § 9 vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí, spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený. 24. Podľa § 10 ods. 2 zákon č. 71/1992 Zb., pre nezaplatenie poplatku súd podľa § 9 konanie nezastaví, ak a) už začal konať vo veci samej, b) došlo k rozšíreniu žaloby, rozšíreniu návrhu, k podaniu vzájomnej žaloby alebo vzájomného návrhu v tej istej veci po tom, ako začal konať vo veci samej, c) žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona, d) vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, e) do uplynutia lehoty na zaplatenie súdneho poplatku bol podaný návrh na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ktorému súd vyhovel; ak súd návrhu vyhovie len sčasti, vyzve poplatníka na zaplatenie súdneho poplatku v takom rozsahu, ktorého sa oslobodenie netýka. 25. Podľa § 10 ods. 3 zákon č. 71/1992 Zb., prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak bol súdny poplatok zaplatený v lehote určenej súdom podľa odseku 1 alebo ak sú na to dôvody podľa odseku 2. Prvoinštančný súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku aj vtedy, ak bolo konanie prerušené podľa osobitného predpisu a správca v ňom pokračuje namiesto poplatníka. 26. Správny súd preskúmal včas podanú sťažnosť žalobkyne bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že v časti smerujúcej proti výroku I. uznesenia o zastavení konania nie je dôvodná a v časti smerujúcej proti výroku II. uznesenia o nároku na náhradu trov konania je dôvodná. 27. Napadnutým uznesením správny súd, konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka rozhodol o zastavení konania o kasačnej sťažnosti z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za podanie kasačnej sťažnosti. Správny súd konštatuje, že sťažovateľka neuhradila súdny poplatok za kasačnú sťažnosť pri podaní kasačnej sťažnosti. Z toho dôvodu súd výzvou sp. zn. 5S/2/2018-48 zo dňa 06.05.2019, doručenou právnemu zástupcovi sťažovateľky dňa 17.05.2019, vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Súdny poplatok bol sťažovateľke vyrubený podľa položky 10 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. v spojení s § 6 ods. 2 a 3 zákona č. 71/1992 Zb. vo výške 70,-EUR. Súd konštatuje, že súdny poplatok bol vyrubený v správnej výške. Súd vo výzve zároveň poučil sťažovateľku o následku nezaplatenia súdneho poplatku v uvedenej lehote. Sťažovateľka súdny poplatok nezaplatila v súdom stanovenej lehote 10 dní. Lehota na zaplatenie súdneho poplatku jej uplynula dňom 27.05.2019. Z obsahu spisu a zo sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu o zastavení konania vyplýva, že sťažovateľka súdny poplatok za kasačnú sťažnosť vo výške 70,- EUR zaplatila až dňa 12.08.2019. 28. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že súdny poplatok za kasačnú sťažnosť zo dňa 15.04.2019 sťažovateľka nezaplatila v lehote stanovenej súdom, ale až po jej uplynutí. Zaplatenie súdneho poplatku po uplynutí súdom stanovenej lehoty už v súčasnosti nie je v zmysle platného a účinného ust. § 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. dôvodom na zrušenie uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Zrušiť uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bolo možné do 30.06.2017 na základe toho, že poplatník zaplatil súdny poplatok do uplynutia lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Táto možnosť však bola zákonom č. 152/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorým bolo novelizované ust. § 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb., vypustená. V súčasnosti platná a účinná právna úprava je rigidná a neumožňuje súdu zrušiť uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak bol súdny poplatok zaplatený po uplynutí súdom stanovenej lehoty. Sťažovateľka k sťažnosti nepriložila žiadne dôkazy o tom, že súdny poplatok bol uhradený v súdom stanovenej lehote ani o prípadnej chybe pri vykonaní úhrady súdneho poplatku. Súd preto jej tvrdenie o chybe pri úhrade súdneho poplatku prostredníctvom aplikácie e-kolok nemal ako posúdiť a nemá za preukázanú skutočnosť, že súdny poplatok za kasačnú sťažnosť bol zaplatený včas. 29. K námietke sťažovateľky, že napadnuté uznesenie je nezákonné a je v rozpore s ust. § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., pretože súd už začal konať vo veci samej, keď žalovanej predložil kasačnú sťažnosť na vyjadrenie a následne zaslal vyjadrenie žalovanej sťažovateľke, správny súd uvádza, že ani túto námietku sťažovateľky nepovažuje za dôvodnú. 30. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 231/2018-34 zo dňa 18.09.2018 stotožnil s časťou vyjadrenia predsedu Krajského súdu v Bratislave k ústavnej sťažnosti sťažovateľa, v ktorom predseda krajského súdu uviedol: „S poukazom na doterajšiu rozhodovaciu prax a právny názor všeobecných, ale i správnych súdov Slovenskej republiky, za okamih začatia konania vo veci samej možno spravidla považovať úkon súdu, resp. predsedu senátu/samosudcu, ktorým otvára pojednávanie a vyzve žalobcu na prednes žaloby. Až v tej fáze konania, teda po ukončení prípravy pojednávania a zistení predpokladov pre rozhodovanie o merite veci, možno hovoriť o konaní vo veci samej. Doručovanie vyjadrení účastníkov konania predstavuje len procesné úkony vykonávané za účelom prípravy pojednávania, resp. rozhodnutia bez pojednávania tam, kde to príslušné ustanovenia Správneho súdneho poriadku pripúšťajú. Samotným doručením, hoci i podaní účastníkov vo veci samej, sa súdne konanie nedostáva do fázy konania vo veci samej, ale ich doručenie privodzuje povinnosť prípravných úkonov súdu (napr. skúmanie náležitostí a podmienok, doručenie protistrane).“ Ústavný súd sa v predmetnom náleze však nestotožnil s citovaným vyjadrením predsedu krajského súdu aplikovaným na rozhodovanie súdu o návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, nakoľko rozhodnutie správneho súdu o priznaní odkladného účinku správnej žalobe má po zavedení novej právnej úpravy správneho súdneho konania charakter úkonu vo veci samej a ako také bráni zastaveniu konania podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. 31. Podľa § 55 ods. 2 SSP, podanie vo veci samej je najmä žaloba, zmena žaloby, späťvzatie žaloby, sťažnosť, kasačná sťažnosť, a ak to z povahy veci vyplýva, aj návrh na priznanie odkladného účinku. 32. Správny súd vzhľadom na vyššie uvedené a vychádzajúc z obsahu súdneho spisu dospel k záveru, že po podaní kasačnej sťažnosti boli vykonané iba procesné úkony za účelom prípravy pojednávania, resp. rozhodnutia o kasačnej sťažnosti kasačným súdom bez nariadenia pojednávania. Správny súd iba doručoval kasačnú sťažnosť sťažovateľky spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nej. Správny súd od podania kasačnej sťažnosti sťažovateľkou nerozhodoval o žiadnom návrhu, ktorý by bol v zmysle SSP návrhom vo veci samej. Do vydania rozhodnutia o zastavení konania o kasačnej sťažnosti pre nezaplatenie súdneho poplatku správny súd nezačal konať vo veci samej, a preto nie je daný dôvod podľa § 10 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. na zrušenie uznesenia č. k. 5S/2/2018-57 zo dňa 23.07.2019 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Nad rámec správny súd uvádza, že nie je daný ani iný z dôvodov podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. na zrušenie uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. 33. Názor sťažovateľky, že súdny poplatok mal byť v predmetnom prípade vyrubený uznesením, nakoľko § 450 ods. 2 SSP ustanovuje, že: „Po odstránení vád podľa odseku 1 krajský súd rozhodne o vyrubení súdneho poplatku za podanú kasačnú sťažnosť a o návrhoch na oslobodenie od súdneho poplatku.“, správny súd nepovažuje za správny a námietku za dôvodnú. Predmetné ustanovenie SSP síce jazykovo vyjadruje, že krajský súd rozhodne o vyrubení súdneho poplatku, avšak neuvádza, že o ňom rozhodne uznesením. Podľa názoru správneho súdu nie je možné toto jazykové vyjadrenie v danom prípade považovať za ustanovenie povinnosti krajským súdom rozhodovať o súdnych poplatkoch uznesením podľa § 147 a nasl. SSP alebo podľa § 234 a nasl. Civilného sporového poriadku, a to najmä z nižšie uvedených dôvodov. Pri rozhodovaní a vyrubovaní súdnych poplatkov súd postupuje podľa zákona č. 71/1992 Zb. a nie podľa Správneho súdneho poriadku. V konaní o súdnych poplatkoch podľa § 14 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. koná a rozhoduje vyšší súdny úradník vrátane rozhodovania o zastavení konania. Sudca v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Ak sa sťažnosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie. Na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku okrem § 357 písm. a), ak zákon č. 71/1992 Zb. neustanovuje inak. V prípade, že by súd pripustil názor sťažovateľky o tom, že krajský súd v prípade rozhodovania o vyrubení súdneho poplatku za kasačnú sťažnosť rozhoduje uznesením, o súdnom poplatku by musel v zmysle § 23 SSP rozhodnúť senát správneho súdu, resp. samosudca, pretože podľa ust. § 439 ods. 1 SSP je kasačná sťažnosť prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenie § 439 ods. 2 SSP taxatívne vypočítava uznesenia, proti ktorým nie je prípustná kasačná sťažnosť. Uznesenie, ktorým súd rozhodol o vyrubení súdneho poplatku sa však medzi nimi nenachádza. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov vyšší súdny úradník nemôže vydať rozhodnutie, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie alebo kasačnú sťažnosť. O súdnych poplatkoch za kasačnú sťažnosť by teda nemohol rozhodovať vyšší súdny úradník, tak ako to predpokladá zákon č. 71/1992 Zb., ale senát, resp. sudca správneho súdu, čo je v priamom rozpore s ustanoveniami zákona č. 71/1992 Zb. podľa ktorého koná a rozhoduje vyšší súdny úradník a sudca rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Výklad zákona prezentovaný sťažovateľkou by teda viedol k absurdným záverom, kedy by o súdnych poplatkoch nebol oprávnený rozhodnúť ani vyšší súdny úradník, ani správny súd. Na základe uvedeného je zrejmé, že ustanovenie § 450 ods. 2 SSP nemá za cieľ ustanoviť správnemu súdu povinnosť rozhodnúť o súdnych poplatkoch za kasačnú sťažnosť uznesením, ale len upravuje postup krajského súdu pri príprave podkladov pre rozhodnutie o kasačnej sťažnosti kasačným súdom, medzi ktoré patrí aj zaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom. Správny súd sa plne stotožňuje s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v uznesení sp. zn. 8Sži/18/2013 z 20.03.2014, kde súd konštatuje, že uznesenie o vyrubení súdneho poplatku súd vydáva iba v prípadoch ust. § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a tento názor nepovažuje za prekonaný. Správny súd má za to, že pri rozhodovaní o súdnych poplatkoch nemusí súd vždy vydávať uznesenie, pretože samotný zákon č. 71/1992 Zb. ustanovuje pre navrhovateľa poplatkového úkonu sankcie, napr. v podobe zastavenia konania, prípadne nevykonania poplatkového úkonu, je preto v záujme navrhovateľa poplatkového úkonu, aby súdny poplatok uhradil. Uznesením súd rozhoduje o súdnych poplatkoch len v prípade, ak navrhovateľovi vznikne poplatková povinnosť, poplatok nie je uhradený a v prípade jeho neuhradenia nemôže dôjsť k následku predpokladanému zákonom (§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.). V takomto prípade je súd povinný úkon vykonať aj keď navrhovateľ poplatok neuhradil a splnenie poplatkovej povinnosti je možné dosiahnuť iba uložením povinnosti ho uhradiť, a to uznesením, ktoré je po právoplatnosti možné vymôcť štátnou mocou v prípade, že nedôjde k dobrovoľnej úhrade. 34. Námietku sťažovateľky týkajúcu sa druhého výroku uznesenia, ktorým vyšší súdny úradník rozhodol o nároku na náhradu trov konania vyhodnotil správny súd ako dôvodnú a považoval za potrebné tento výrok uznesenia zrušiť, nakoľko ako sťažovateľka správne uviedla, rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania parí súdu a vyšší súdny úradník rozhoduje iba o výške náhrady trov konania v prípade, že dôjde k priznaniu nároku súdom. O nároku na náhradu trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto uznesenia. 35. Vzhľadom na uvedené správny súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 162 SSP).