Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/7/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201536 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1018201536.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: F. O., nar. XX.XX.XXXX iránskej štátnej príslušnosti, perzskej národnosti, slobodný, bez dokladu totožnosti, adresa posledného trvalého pobytu B. T., R. T. Č.. XX, K., D., t. č. na dlhodobom pobyte mimo azylového zariadenia migračného úradu, zast. Ligou za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Baštová 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-80-65/2018-Ž zo dňa 11.09.2018, v konaní o žalobe žalobcu zo dňa 24.10.2018 takto r o z h o d o l : I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-80-65/2018-Ž zo dňa 11. septembra 2018, ktorým žalobcovi, F. O., nar. XX.XX.XXXX, nebol udelený azyl a ani poskytnutá doplnková a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. II. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou súdu v zákonnej lehote, s odkazom na ust. § 191 ods. 1 písm. c/ a f/ zák. č. 162/2016 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), teda z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom, žiadal žalobca súd, aby zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojej žalobnej argumentácii poukázal na dôvody svojej žiadosti o medzinárodnú ochranu, týkajúce sa konvertovania z islamu na kresťanskú vieru a uviedol, že je štátnym občanom Iránu, v roku 2010 za účelom štúdia pricestoval do Európy, kde prišiel do kontaktu s Bibliou, začal sa zaujímať o kresťanské náboženstvo a na základe zistenia, že kresťanské pravidlá sú mu bližšie ako islamské, zmenil svoje vierovyznanie, čo dňa 03. 06. 2018 formálne zavŕšil krstom v International Church v Bratislave. 2. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o nedostatočnosti a neznalosti základných princípov náboženstva, nesprávnom uvedení mena Martin Luther, roku, kedy tento začal so svojím učením, „modlitieb Otčenáš a k Panne Márii, ktorá u protestantov neexistuje a napísania len vymyslených viet, nekorešpondujúcich s reálnymi modlitbami počas doplňujúceho pohovoru pred migračným úradom dňa 24. 04. 2018, " žalobca trval na tom, že text modlitieb uviedol správne, a podľa jeho názoru už od konania vstupného pohovoru dňa 28.03.2018 vykazoval znalosť základov kresťanskej viery. Vymenoval kresťanské sviatky, základné modlitby a niektoré z desiatich prikázaní a tiež konkretizoval svoju motiváciu k zmene vierovyznania a nemožno povedať, že by určité vedomosti zodpovedajúce jeho jazykovému vybaveniu, kultúrnemu prostrediu, z ktorého pochádza a jeho skúsenostiam, nepreukazoval. Jeho vedomosti sú v tomto smere zodpovedajúce obdobiu, počas ktorého sa o kresťanstvo zaujíma. Je bežným veriacim, ktorý sa k novej viere dostal cez rozhovory so svojimi známymi a cez štúdium Biblie a poznamenal, že aj bežní slovenskí veriaci majú značné medzery vo vedomostiach o svojom náboženstve a napriek tomu nikto o ich kresťanstve nepochybuje. Na Slovensku bol pokrstený a niet pochýb, že sa kresťanom stal. Kresťanstvo, rovnako ako žiadna iná viera, nie je merateľné počtom návštev kostola, ani znalosťou výzdoby jeho interiéru, podstatné je vnútorné presvedčenie. Žalovanému vytkol, že by tiež od žiadateľov o udelenie azylu nemal očakávať nereálnu úroveň vedomostí, napr. ak žiadateľ tvrdí, že nedávno konvertoval na kresťanstvo, neznamená to, že musí nevyhnutne vedieť, z koľkých kníh pozostáva Biblia, ako prebiehajú a čo znamenajú špecifické náboženské obrady a pod.. Správny orgán si musí byť vedomý toho, že väčšina biblických pojmov má svoj základ v gréčtine a niektoré z nich nemajú korešpondujúci preklad v jazykoch krajín pôvodu žiadateľov o udelenie azylu, najmä moslimských. Neexistuje „meradlo", na základe ktorého by bolo možné spoľahlivo ustáliť, kto je veriacim a kto nie a to najmä preto, lebo viera je predovšetkým výrazom zmýšľania a postoja k určitým, predovšetkým duchovným hodnotám (rozsudok KS v Bratislave, sp. zn. 9Saz/4/2015, zo dňa 15. 04. 2015). Žalobca uviedol, že aj v prípade nepreukázania, resp. spornosti jeho konverzie je zrejmé, že sa s islamským náboženstvom nestotožňuje a nechce žiť v duchu jeho pravidiel, čo možno považovať za odpadlíctvo, s rovnakými následkami ako konvertovanie. 3. Za neprijateľné považoval, že štátny orgán zmluvného štátu Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966 vyžaduje, aby sa vzdal resp. zatajoval svoju vieru preto, aby v krajine pôvodu predišiel prenasledovaniu. Jeho povinnosťou podľa názoru žalobcu bolo, pri posudzovaní žiadosti dôkladne vyhodnotiť, či jeho konverzia na kresťanstvo nezakladá niektorý z dôvodov na udelenie azylu, prípadne poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. K tomu podľa neho nedošlo, pretože z obsahu administratívneho spisu, a aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa zameral výlučne na informácie v jeho neprospech, ktoré naviac vyhodnotil účelovo. Jeho argumentácia o tom, že žalobcovi v prípade návratu do Iránu nehrozí prenasledovanie, popierajú ďalšie informácie založené v spise, ktoré z neznámeho dôvodu odignoroval, vrátane informácií o krajine pôvodu, ktoré v konaní, pod č. p. MU- ODZS-2018/000078-004 sám zhromaždil. Informácie uvedené na str. 10 až 11 samotného rozhodnutia jasne indikujú, že konvertiti, resp. odpadlíci od viery v Iráne môžu čeliť a aj čelia prenasledovaniu vo forme psychického a fyzického násilia, a aj vo forme zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatrení, ktoré sú diskriminačné alebo diskriminačným spôsobom vykonávané. Žalovanému vytkol, že účelovo pracoval len s informáciami vyznievajúcimi v neprospech žalobcu, vytrhnutými z kontextu a že už v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia, si vyžiadal len informáciu o rozsudkoch členských štátov EÚ a ESĽP týkajúcich sa iránskych konvertitov, ktorým nebola poskytnutá medzinárodná ochrana, postupoval teda tendenčne, čo sa premietlo aj do samotného rozhodnutia. 4. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa §13a ZoA žalobca uviedol, že reálne nebezpečenstvo vážneho bezprávia sa posudzuje z hľadiska ustálenia jeho hrozby pre prípad návratu do krajiny pôvodu, na základe informácií dostupných v čase rozhodovania s výhľadom do budúcna. Neobstojí potom argumentácia žalovaného, že v minulosti nebol zo strany iránskych štátnych orgánov ani neštátnych aktérov vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, a že sa tak nekvalifikuje na poskytnutie doplnkovej ochrany. Žalovaný tak nesprávne právne posúdil hrozbu vážneho bezprávia v prípade jeho návratu do Iránu, pretože nemožno vylúčiť, že by bol takémuto konaniu vystavený. Aj v súvislosti s neposkytnutím doplnkovej ochrany namietol nelogické odignorovanie tých informácií o krajine pôvodu, ktoré sú v jeho prospech a poukázal na to, že žalovaný mal počas takmer šesť mesiacov trvajúceho konania, možnosť odstrániť rozpory v jeho výpovediach. 5. Žalovaný vo vyjadrení žiadal správnu žalobu zamietnuť s poukazom na to, že vedomosti žalobcu týkajúce sa kresťanského náboženstva boli objektívne viackrát, či už prostredníctvom vstupného alebo doplňujúcich pohovorov zisťované a overované, pričom sa javilo, že žalobca bol na pohovor vopred pripravený, zároveň však splietal a zamieňal si jednotlivé cirkvi či náboženské učenia - kresťanstvo, katolicizmus, protestantstvo či baptizmus, čím žalovaný nadobudol pocit, že žalobca ani sám nevie do ktorej cirkvi patrí a ani krst ktorej viery prijal. Je to dospelá osoba, ktorá údajne konvertovala na základe vlastného, vnútorného presvedčenia, čo ju odlišuje od kresťanov, ktorí boli pokrstení krátko po narodení, bez možnosti výberu. Absolvovanie krstu v čo najkratšej dobe, bez dostatočnej prípravy, pod vedením pastora, s ktorým sa už nedá skontaktovať a údajne už pastorom v danej cirkvi nie je, tiež viedlo správny orgán k jednoznačným záverom, že ide o účelovú konverziu. Za irelevantnú považoval aj námietku neprihliadať na jeho tvrdenie v rozhodnutí, že „modlitby žalobcu sú vymyslené vety", nakoľko žalobca počas doplňujúceho pohovoru uviedol, že základná modlitba protestantov je k Panne Márii, ktorú si veľmi vážia, pričom všeobecne známou skutočnosťou je, že protestanti kult Panny Márie neuznávajú a nemodlia sa k nej. Je zjavné, že žalobca nemá základné informácie o rozdieloch medzi katolíckym a protestantským náboženstvom, čo žalovaného len utvrdilo v účelovosti konverzie, s cieľom zlegalizovať si pobyt na území SR, keďže sa počas azylového konania viackrát vyjadril, že zo Slovenska odísť nechce. Naviac aj počas doplňujúceho pohovoru dňa 24.04.2018, sa pracovníkov migračného úradu pýtal, ako by mohol za účelom dokončenia štúdia ostať na Slovensku. Žalovaný tiež uviedol, že neporozumel ani tvrdeniam žalobcu, že konkretizoval svoju motiváciu, vedúcu ho k zmene vierovyznania a vyslovil presvedčenie, že táto motivácia nebola v konaní nijako preukázaná. Uviedol, že sa vysporiadal aj s listinou založenou do spisu, svedčiacou o krste žalobcu, z ktorej nie je zrejmé ani len to, v ktorej viere bol pokrstený. Z pohovoru vyplýva jedine, že jeho príprava na krst trvala približne tri týždne a je potrebné si položiť otázku, či je táto doba dostatočná, alebo či žalobca hľadal takú cirkev, ktorá by ho pokrstila podľa možností, čo najrýchlejšie. Pripomenul, že z doplňujúceho pohovoru vyplýva aj to, že nakoniec si žalobca žiadosť o udelenie pobytu na účely podnikania nepodal z dôvodu polročnej doby čakania na výpis z registra trestov. Žalovaný uviedol aj to, že od žiadateľov o udelenie azylu nevyžaduje neprimerané vedomosti o kresťanstve, ale keď dospelý človek založí svoju žiadosť na konvertovaní, pričom tvrdí, že je protestant-baptista, je logické, že od neho vyžaduje aspoň nejaké vedomosti týkajúce sa rozdielu medzi katolicizmom a protestantizmom, resp. baptistické modlitby. V doplňujúcom pohovore zo dňa 24.04.2018 nevedel žalobca vôbec odpovedať na otázku o čo ide v protestantizme a do tej doby sa ani so žiadnym protestantským kňazom nestretol a teda nevykazuje znaky úplného vnútorného presvedčenia o osvojení si nového náboženstva a nedá sa od neho očakávať, že bude viesť život v duchu kresťanských tradícii. K ďalšej námietke žalobcu uviedol, že od neho nežiada, aby sa vzdal svojej viery, ale na základe dôkazov posúdil možnosť jeho prenasledovania v Iráne za situácie, že sa k novej viere bude stavať podobným spôsobom, ako na Slovensku, kde ju mohol prezentovať verejne, bez obáv, spoločne s inými. Žalobca sa viackrát vyjadril, že navštevoval kostoly vo Viedni, najskôr vraj z dôvodu lepšej znalosti nemčiny (rozpor s vyjadrením v doplňujúcom pohovore zo dňa 28.03.2018), neskôr preto, aby nestretával známych zo Slovenska a v ďalšom pohovore uviedol, že nechcel chodiť do kostola kde by boli Iránci, pretože v súčasnosti sa so žiadnymi nestýka. Žalovaný podotkol, že je veľmi nepravdepodobné, že by žalobca obracal ľudí na kresťanskú vieru priamo v Iráne. Navyše sa zdá, že jeho tvrdenia sú založené len na určitých, starostlivo vybraných informáciách v spise, ktoré svedčia v jeho prospech, preto žalobcovu námietku, že odignoroval určité informácie v spise, žalovaný považoval za bezpredmetnú, pretože rozhodoval nestranne, na základe všetkých dostupných informácií, dokonca na návrh žalobcu do spisu zabezpečil aj ďalšie informácie, konkrétne rozhodnutia vydané v prospech žiadateľov, ktorým bola poskytnutá medzinárodná ochrana. Žalovaný vyslovil, že v konaní nie je preukázané, že konverzia na kresťanstvo by viedla k prenasledovaniu žalobcu v Iráne, podľa jeho názoru ide jednoznačne o formálnu a účelovú konverziu, ktorá by pri bežnom spôsobe života nevyvolávala účinky a nepriťahovala pozornosť štátnych orgánov. Poukázal na európsku judikatúru z ktorej vyplýva, že v mnohých prípadoch dospel súd k záveru, že išlo o účelové konverzie a cirkevné aktivity sťažovateľov boli urobené výlučne s cieľom uspieť v žiadostiach o azyl napriek tomu, že správny orgán prijal ich faktické dôkazy o tom, že konvertovali na kresťanstvo, boli pokrstení a vykonávali aktivity týkajúce sa kresťanskej viery. Sťažovatelia teda nemali odôvodnený strach z prenasledovania, ak by boli vrátení do Iránu. V súvislosti s vyjadrením žalobcu, že sa považuje za odpadlíka, čo má rovnaké následky ako konvertovanie už len tým, že sa nestotožňuje s islamským náboženstvom a nechce žiť v duchu jeho pravidiel, poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. lSža/7/2009 zo dňa 21.04.2009, týkajúci sa žiadosti o azyl, ktorá bola vyhodnotená ako účelová. Žalovaný uviedol, že aj v otázke udelenia doplnkovej ochrany posúdil všetky relevantné skutočnosti a dospel k záveru, že na základe dostupných informácií o krajine pôvodu v súvislosti so situáciou iránskych konvertitov, možno takéto opatrenia zo strany štátu voči jeho osobe vylúčiť. Informácie o krajine pôvodu boli dostatočne posúdené a reálna hrozba pre žalobcu, vzhľadom na posúdenie jeho spôsobu života a dôveryhodnosti jeho konverzie, absentuje. Žalovaný uzavrel, že zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že rozhodnutie bolo vydané zákonne, vec bola správne právne posúdená a vydané rozhodnutie je v súlade s obsahom administratívneho spisu. 6. Súd na pojednávaní vypočul svedkyňu B. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. U. XX/A B., ktorá sa na pojednávanie súdu dostavila bez predvolania a na položené otázky uviedla že stretnutie s Iránskou tajnou políciou, o ktorom napísala v liste adresovanom súdu, bolo v roku 2017, v čase obeda, cca o 14-15 hod. Po tom ako si objednali jedlo, si k nim prisadli dvaja muži, ktorí rozprávali perzsky, na čo oni hneď spozorneli, pretože mali také zvláštne goliere, aké nosia ľudia v Iráne, pracujúci pre vládu. Začali sa ich pýtať kto sú, čo robia a také všeobecné otázky. Svedkyňa uviedla, že vtedy pracovala v Americkej firme, čo aj povedala a oni sa začali žalobcu pýtať, ako sa mu páči na Slovensku, čo tu robí, na čo im on povedal, že chodí do jazykového kurzu. Pýtali sa ho, či učitelia nerobia nejaké rozdiely, na čo im odpovedal, že sú fajn a nemá pocit, že by boli napríklad nejakí rasistickí a na ich otázku či nerobia rozdiely, pretože je moslim, odpovedal nie. Bola z toho prekvapená, lebo ani ich blízki známi o tom nevedia, dostala strach a trvala na tom, aby odišli, čo po 2-3 minútach aj urobili. Svedkyňa ďalej uviedla, že je kresťanského vierovyznania, so žalobcom boli pokrstení v rovnaký deň, aj ona konvertovala z islamu. Konvertovanie na kresťanskú vieru so žalobcom spolu preberali, žalobca bol 30 rokov moslim, sám nevedel všetko a veľa o tom premýšľal, potom začal študovať iné náboženstvá a jedného dňa jej povedal, že je presvedčený o správnosti svojej myšlienky konvertovať na kresťanstvo a teda rozhodne príčinou toho nebola jeho snaha zostať na Slovensku. Dodala, že žalobca hovorí, že má vieru v srdci a primäl aj ju ku konverzii a naraz boli pokrstení, teda nekonvertovala len z lásky k nemu, ale pretože o správnosti tohto kroku ju presvedčil. Doplnila, že nikdy by nekonvertovala len kvôli pobytu na Slovensku. Ďalej uviedla, že veľa chodili do kostola, často sa stretávali s pastorom, žalobca chodil častejšie ako ona, keďže bola limitovaná americkým pracovným časom, navzájom si odovzdávali informácie, pričom príprava trvala oveľa dlhšie ako tri týždne. Žalobca tam bol asi 50 krát, pastor mu dával odkazy na internet, študovali Bibliu. 7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, na nariadenom pojednávaní. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (ust. § 220 S.s.p.). 8. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 9. Podľa § 220 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 10. Z rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-80-65/2018-Ž zo dňa 11.09.2018, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 pís. f/, § 3, § 4, § 8, § 13 ods. 1, § 13c, § 20 ods. 4 zák. č. 480/2002 Z.z. Zákon o azyle (ďalej len „ZoA“), § 33 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), súd zistil, že žalovaný žalobcovi neudelil azyl a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa zameral na tvrdenia žalobcu, ktorý dňa 15.03.2018 požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, pretože konvertoval z moslima na protestanta a z dôvodu obavy o svoj život sa nemôže vrátiť do Iránu. Za účelom zdôvodnenia žiadosti bol so žalobcom vykonaný vstupný, ako aj dva doplňujúce pohovory, počas ktorých uviedol, že v krajine pôvodu ani v žiadnej z krajín Európskej únie nebol nikdy trestne stíhaný, register trestov má čistý, v krajine pôvodu nikdy nečelil žiadnym problémom a nikdy nebol členom politickej strany, hnutia či inej organizácie. Z krajiny pôvodu vycestoval legálne, letecky, na svoj vlastný cestovný doklad, dňa 21.08.2010 do Budapešti, kde získal povolenie na účel štúdia, s platnosťou do roku 2014. V tom istom roku bol prijatý na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde úspešne dokončil prvý ročník, avšak v štúdiu nemohol pokračovať, nakoľko ročný poplatok za štúdium bol 9 000 eur. V rokoch 2015/2016 začal študovať anglický jazyk, kvôli získaniu povolenia na pobyt na území SR a potom sa opäť, avšak neúspešne, sa pokúšal o prijatie na Lekársku fakultu. Koncom augusta 2017 požiadal o predĺženie platnosti povolenia na pobyt na účel štúdia na území SR, žiadosť mu ale Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „OCP PZ“) zamietlo. Následne preto požiadal o udelenie povolenia na pobyt za účelom podnikania, k čomu potreboval predložiť aj výpis z registra trestov z Iránu, preto bol osobne na Veľvyslanectve Iránu vo Viedni, kde mu oznámili, že čakacia doba je päť mesiacov, na základe čoho sa rozhodol požiadať o udelenie azylu na území SR. Ďalej uviedol, že cestovný doklad si naposledy bez problémov vybavil v roku 2017, na iránskom veľvyslanectve vo Viedni, pričom platnosť mal do roku 2022. Dňa 11.03.2018 ho však roztrhal na toalete obchodného centra Bory Mail v Bratislave, pričom uviedol, že tak spravil z obavy, aby nebol vrátený do Iránu, kam sa vracal opakovane, vycestoval tam asi 8 až 9-krát, naposledy v auguste 2017. Jeho cieľovou krajinou bolo pôvodne Maďarsko, na Slovensko prišiel preto, lebo si tu našiel priateľov z Iránu, ktorí mu poradili, aby sem prišiel študovať a chce tu zostať žiť a pracovať. O azyl na území SR sa rozhodol požiadať z náboženských dôvodov, nakoľko konvertoval z moslima na protestanta, na základe čoho sa nemôže do Iránu vrátiť, lebo by mu hrozil trest smrti. Po príchode do Iránu by ho zadržali a mučili, tiež by ho mohli považovať za špióna pre izraelskú alebo americkú vládu a mohli by ho odsúdiť na smrť, pričom problémy by mohla mať aj jeho rodina, sledovali by ich, alebo by im neumožnili pracovať alebo podnikať. K zmene svojho vierovyznania uviedol, že sa začiatkom roka 2017 vnútorne rozhodol, že sa stane protestantom, rozprával sa o tom s kamarátmi, čítal Bibliu, niekoľkokrát bol v kostole v Bratislave, častejšie však chodil do kostolov vo Viedni a v Hainburgu, nakoľko slovenským kázňam nerozumel a nechcel stretávať známych zo Slovenska. Okrem toho uviedol, že asi v novembri alebo v decembri roku 2017, keď so svojou iránskou priateľkou, ktorá má na Slovensku udelený pobyt na účel zamestnania, večerali v reštaurácii, prisadli si k nim dvaja Iránci, pýtali sa ho na štúdium a povedali mu, že vedia, že je kresťan, na základe čoho si myslí, že to boli spolupracovníci iránskej tajnej služby. Tiež uviedol, že nesúhlasí so súčasnou politikou Iránu, o čom sa rozprával tak so svojou priateľkou ako aj inými Iráncami žijúcimi na Slovensku. Žalovaný bol v priebehu konania o azyle dňa 03.06.2018 pokrstený v Malom Kostole na Panenskej ulici v Bratislave, kongregáciou Bratislava International Church (ďalej len „BIC“). Na podporu svojej žiadosti predložil do konania medzinárodný preukaz študenta - kartu ISIC platnú od 01.09.2014 do júna 2015, l potvrdenie o krste a prepis omše s jeho krstom. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. 11. Žalovaný v rozhodnutí zdôraznil, že v priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené žalobcom objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Z jeho výpovede je zrejmé, že v krajine pôvodu nikdy nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu či neštátnych pôvodcov, nebol trestne stíhaný ani väznený, nikdy sa politicky neangažoval, nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia či organizácie, z čoho jednoznačne vyplýva, že pred vycestovaním z krajiny pôvodu objektívne nebol vystavený žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátu či neštátnych zložiek, čo napokon sám svojimi vyhláseniami potvrdil. Irán opustil dobrovoľne a legálne, na vlastný platný cestovný doklad, za účelom štúdia v Maďarsku. Možno uzavrieť, že nikdy nečelil žiadnemu konaniu, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle. V jeho prípade prichádza do úvahy posúdenie žiadosti len z pohľadu náboženských dôvodov, a to ako žiadateľa, resp. utečenca „sur place,“ keďže v priebehu konania o azyle na území SR konvertoval na kresťanskú vieru. V tejto súvislosti je predovšetkým nevyhnutné skonštatovať, že Iránske štátne orgány sa nemali ako dozvedieť o jeho konvertovaní. Migračný úrad neposkytuje žiadne údaje o žiadateľoch krajinám, z ktorých pochádzajú a ktoré je možné potenciálne považovať za pôvodcov prenasledovania, o čom bol žalobca pri poučení o svojich právach a povinnostiach počas konania informovaný. V Iráne v poslednom období nedošlo k žiadnym zásadným udalostiam ani zmenám, ktoré by mali vplyv na posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, preto je toto posúdenie významné len z hľadiska toho, či jeho vlastným pričinením došlo k situácii, ktorá by mohla byť posúdená v zmysle utečenca „sur place“; V prípade posúdenia jeho žiadosti bolo nevyhnutné posúdiť dve zásadné otázky a to či základom jeho konvertovania bolo skutočné a úprimné presvedčenie a či toto bude viesť k prenasledovaniu v prípade návratu do Iránu. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe žalovaného, národných súdov členských štátov EÚ a tiež Európskeho súdu pre ľudské práva, je pri posudzovaní žiadostí založených na konvertovaní rozhodujúca dôveryhodnosť žiadateľa z hľadiska úprimnosti jeho konvertovania. Preto je v priebehu konania o azyle skúmaná miera vnútornej motivácie, ktorá ku konverzii viedla, úprimnosť a pevnosť zmeny náboženského presvedčenia. 12. Pri skúmaní žiadosti žalobcu migračný úrad dospel k záveru, že v jeho prípade nejde o úprimnú zmenu náboženského presvedčenia, ale o účelový akt, ktorý mu mal pomôcť k legalizácii pobytu na území SR prostredníctvom inštitútu azylu. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca sa dlhodobo zdržiaval na Slovensku na základe povolenia na pobyt na účel štúdia. Jeho žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na účel štúdia bola podľa § 33 ods. 6 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov dňa 12.02.2018 právoplatne zamietnutá. Následne sa mal pokúsiť o vybavenie povolenia na pobyt na účel podnikania, ale po zistení, že čakacia doba na vydanie výpisu z registra trestov v Iráne, ktorý si chcel vybaviť prostredníctvom Veľvyslanectva Iránu vo Viedni, je 5 mesiacov, rozhodol sa požiadať o azyl. Dňa 11.03.2018 na toalete obchodného domu Bory Mall v Bratislave údajne roztrhal a zničil svoj cestovný pas z dôvodu obavy, že by mohol byť vrátený do krajiny pôvodu, keďže sa na území SR zdržiaval neoprávnene. Dňa 15.03.2018 vstúpil do konania o azyle, dňa 24.04.2018 počas doplňujúceho pohovoru pred migračným úradom uviedol, že by sa chcel dať pokrstiť a že sa chce ísť do BIC informovať na možnosť prípravy na krst. Dňa 03.06.2018, v priebehu konania o azyle, bol v BIC pastorom Derekom Hermanom pokrstený. Z pohovorov uskutočnených pred migračným úradom vyplynulo, že vedomosti žalobcu o novom náboženstve sú nedostatočné, minimálne a žalovaný skonštatoval, že neovláda ani principiálne základy náboženstva. Žalobca o sebe tvrdil, že je protestant - baptista a že základná modlitba protestantov je Otčenáš a modlitba k Panne Márii. Tu žalovaný poukázal na to, že protestantské cirkvi, na rozdiel od katolíckej, neuznávajú, resp. neuctievajú kult Panny Márie a nemodlia sa k nej. Jeho modlitby, ktoré napísal počas doplňujúceho pohovoru dňa 24.04.2018, sú len vymyslenými vetami, nekorešpondujúcimi s reálnymi modlitbami. Meno Martina Luthera, ako jedného z hlavných predstaviteľov reformácie, uviedol v písomnej podobe ako Martin Loter, ďalej že so svojím učením začal v roku 1594 (zápisnica z 24.04.2018) a v zápisnici zo dňa 20.07.2018 uviedol rok 1592 a tiež že existuje 20 prikázaní. Žalovaný doplnil, že v prípade posudzovania žiadostí o poskytnutie medzinárodnej ochrany nie sú rozhodujúce nepatrné nezrovnalosti alebo neznalosť presných údajov, či dátumov vo výpovediach žiadateľov, ale v prípade žalobcu svedčia o tom, že na pohovor sa pripravil, pričom sám uvádzal tieto dátumy, no je evidentné, že jeho príprava nebola dostatočná a jeho vedomostiam chýbali elementárne základy vierouky jeho nového náboženstva. Z tohto pohľadu možno za účelové považovať aj jeho tvrdenie, že začiatkom roka 2017 sa vnútorne rozhodol, že sa stane protestantom (dotazník z 28.03.2018), ako aj jeho tvrdenia o návštevách kostolov, ktoré boli prevažne rímsko-katolícke a aj to, že častejšie chodil do kostolov v Rakúsku, keďže po slovensky nerozumie. Pritom v dotazníku z 28.03.2018 pri jazykových znalostiach uviedol, že jeho materinským jazykom je jazyk perzský, pričom slovom a písmom ovláda aj jazyk anglický a slovensky a nemecky komunikuje len trochu. Taktiež jeho tvrdenie, že nevedel nájsť baptistický kostol, resp. kostol v ktorom by sa omše konali v anglickom jazyku, aby im rozumel, nevyznieva dôveryhodne, pretože v niektorých z ním uvedených kostolov, napr. v jednom z rímsko-katolíckych kostolov na Špitálskej ulici, kam údajne chodieval, sa konajú omše aj v anglickom jazyku (zdroj: <http://www.kjs.sk/?menu=l&header=3&obsah=3>). Okrem toho v Bratislave funguje 5 baptistických zborov, kde omše prebiehajú aj v anglickom jazyku, z toho jeden je medzinárodný (zdroj: <https://www.baptist.sk/zbor/ibcb>). O hĺbke jeho vedomostí a skutočného presvedčenia svedčí aj jeho tvrdenie z dotazníka z 28.03.2018, že 31 rokov bol moslimom a protestantom sa stal len nedávno, preto nevie uviesť konkrétne informácie ohľadom protestantizmu. Ako uviedol v zápisnici z 20.07.2018 celá jeho príprava na krst trvala asi tri týždne a tak nebolo možné jednoznačne preukázať, aký krst v skutočnosti prijal, t. j. v akej viere bol pokrstený. Žalobca tvrdí, že je protestant - baptista, z krstného listu vystaveného pastorom Derekom Hermanom táto skutočnosť nie je zrejmá. Žalobca do konania okrem krstného listu predložil aj prepis omše s jeho krstom, z toho ale vyplýva, že samotný krst prebehol v katolíckom duchu. Žalobca sa počas krstu musel vyznať z viery, pričom absolvoval apoštolské vyznanie viery používané rímsko-katolíckou cirkvou, kde okrem iného vyznal vieru v svätú Cirkev katolícku. Túto skutočnosť vysvetlil v zápisnici z 20.07.2018 absolútne irelevantne, že v texte písané malé c (catholic church), znamená katolícku vieru a katolicizmus a veľké písané C (Catholic church), vyjadruje kresťanstvo ako také. V prepise omše s krstom žalobcu je v texte uvedené malé c. Migračný úrad uviedol, že sa v tejto súvislosti obrátil aj na samotného pastora Dereka Hermana, písomnosť sa ale vrátila ako nedoručená, a tak kontaktoval pastora prostredníctvom mailu, avšak tiež neúspešne, nakoľko dňa 20.07.2018 bola vygenerovaná len automatická odpoveď s tým, že už nie je pastorom v BIC. Aj z tohto pohľadu sa javí príprava žalobcu na krst ako veľmi zrýchlená, čo len napovedá tomu, že išlo o akt, pre formálne dokončenie konverzie. 13. Pri skúmaní, či konverzia žalobcu bude v prípade návratu viesť k prenasledovaniu, žalovaný vychádzal zo správ a informácií o Iráne, podľa ktorých moslimovia ktorí prestúpili na kresťanstvo, sú vystavení riziku iba vtedy, ak verejným praktizovaním svojej viery vzbudia pozornosť štátnych orgánov. Kresťanskí konvertiti by riziku zlého zaobchádzania čelili po návrate do Iránu, iba ak by svoju vieru prejavovali spôsobom vyvolávajúcim hrozbu iránskemu štátu alebo vzbudzujúcim pozornosť iránskych úradov, čo by si však vyžadovalo istú úroveň verejného pôsobenia a vystupovania. Žalovaný poznamenal, že v súlade s rozsudkom Súdneho dvora z 05.09.2012 v spojených veciach C-71/11 a C-99/11 nepožaduje od žalobcu, aby sa svojich náboženských úkonov po návrate do Iránu vzdal. V zmysle uvedeného rozsudku je totiž článok 2 písm. c/ smernice 2004/83 potrebné vykladať tak, že obava žiadateľa z prenasledovania je oprávnená vtedy, ak príslušné orgány s ohľadom na jeho osobnú situáciu považujú za dôvodné sa domnievať, že po jeho návrate do krajiny pôvodu bude vykonávať náboženské úkony, ktoré ho vystavia skutočnému riziku prenasledovania. Pri individuálnom posudzovaní žiadosti o získanie postavenia utečenca uvedené orgány od žiadateľa nemôžu odôvodnene požadovať, aby sa týchto svojich náboženských úkonov vzdal. V tejto súvislosti je potrebné zodpovedať dve základné otázky, a to či žalobca vzbudil, resp. vzbudí pozornosť iránskych úradov a či bude verejne vykonávať náboženské úkony. Vo svojich výpovediach žalobca okrem iného uviedol, že do kostolov v Rakúsku chodieval aj preto, aby nestretával známych zo Slovenska, pretože nechcel chodiť do kostolov, kde by boli Iránci a tiež, že hoci je vo Viedni veľa Iráncov, nepoznajú ho tam a k svojmu pôvodu by sa nepriznal, mohol by povedať, že je Tadžik alebo Kurd. Uviedol, že hoci poznal a pozná veľa Iráncov na Slovensku, momentálne s nimi žiadne kontakty a priateľstvá neudržiava. Z jeho výpovede a správania je zrejmé, že aj na Slovensku sa snaží vykonávať náboženské úkony čo najdiskrétnejšie, nevystupuje verejne a preto je vysoko pravdepodobné, že tak nebude konať ani v Iráne, čo potvrdila i jeho výpoveď o tom, že v Iráne prakticky nikto nevie (rodičia, súrodenci, atď.) o jeho novom náboženskom presvedčení a že počas svojho posledného pobytu v Iráne v auguste 2017, sa nijako v tomto smere neprezentoval. Ako sám uviedol, k údajnej zmene jeho náboženského presvedčenia malo prísť niekedy začiatkom roka 2017, dokonca podľa jedného z jeho tvrdení z dotazníka z 24.04.2018 bol prvýkrát v kostole vo Viedni v októbri alebo v novembri 2016. Ak by v skutočnosti vzbudil akýkoľvek záujem iránskych orgánov, zrejme by problémom už čelil. Žalobca viackrát kontaktoval aj zastupiteľstvo svojej krajiny, či už za účelom predĺženia platnosti cestovného pasu v roku 2012 v Budapešti, alebo v roku 2017 vo Viedni, kde si vybavil nový cestovný pas Iránu, alebo začiatkom roka 2018, za účelom výpisu z registra trestov. Do Iránu vycestoval 8 až 9 krát a nikdy nebol žiadnym problémom vystavený. Z toho vyplýva, že žalobca ako radový člen kresťanskej komunity nepreukázal, že verejné praktizovanie jeho viery je pre neho potrebné či akokoľvek nevyhnutné. Nemožno predpokladať, že žalobca bude po návrate žiť svoje náboženstvo alebo ho akokoľvek manifestovať či verejne prežívať. 14. K postaveniu náboženských menšín a konvertitov v Iráne žalovaný uviedol, že samotné odpadlíctvo a konvertovanie z islamu nie sú v iránskom trestnom zákonníku zakotvené ako trestné činy a pre odsúdených odpadlíkov nie je stanovený žiaden konkrétny trest, výlučne kvôli konvertovaniu nebol nikto zatknutý a za posledných desať rokov nebol na trest smrti za konvertovanie nikto odsúdený. Odpadlíctvo a konvertovanie však môžu byť trestané ako zločin na základe širšieho výkladu ústavy, odvolávajúcej sa na islamské právo. Odpadlíctvo a konvertovanie sú často stíhané na základe inej skutkovej podstaty, najčastejšie za konanie proti Bohu a ohrozenie národnej bezpečnosti. V roku 2008 prijal iránsky parlament návrh zákona, v ktorom sa dohodli na zmenách trestného zákonníka o treste smrti pre mužov odpadlíkov a ťažkých prác pre ženy. V roku 2012 oznámili, že toto ustanovenie bolo zrušené, pretože nebolo v záujme režimu. Existujú správy o tom, že niektorí kresťanskí konvertiti ( niekedy aj ich rodinní príslušníci) čelia fyzickým útokom, obťažovaniu, hrozbám, dohľadu, zatýkaniu, zadržaniu, ako aj mučeniu a zlému zaobchádzaniu vo väzbe. Pre zatknutých býva určená vysoká kaucia. V opačnom prípade dostane osoba podmienečný trest. Iránsky režim vyvíja tlak na aktívnych kresťanov, ktorí sú zatknutí za účasť na bohoslužbách v domácich kostoloch alebo za evanjelizačné aktivity, aby opustili krajinu a tým prepadne ich kaucia. Informácie o sledovaní domových cirkví sa rôznia. Podľa jedných zdrojov je stíhaný len líder domovej cirkvi, zatiaľ čo podľa iných zdrojov sa to môže týkať aj nízkoprofilových členov. Zdroje tiež uvádzajú činnosti, ktoré by mohli viesť k zvýšenej pozornosti úradov k novokonvertovaným osobám. Z informácií tiež vyplýva, že konvertiti sú odsúdení za určitú činnosť a nie za samotné konvertovanie, pričom zvyčajne ide o lídrov a osoby s významnou úlohou, alebo tie, ktoré sú úradmi takto označené. Ďalšími faktormi, podľa všetkého ovplyvňujúcimi rozhodnutie súdov sú rôzne formy činností, ako kontakt s cirkvami v zahraničí, internetová aktivita, prevody peňazí, hosťovanie kostola vo vlastnom dome alebo opakovaná aktivita po zatknutí. Väčšina veriacich má mená, ktoré naznačujú ich moslimský pôvod a preto sú v iránskom práve a byrokracii stále považovaní za moslimov. Obrátenie sa z islamu môže viesť k strate zamestnania v štátnych inštitúciách ale aj v prípadoch, ak to zamestnávateľ netoleruje. Predpisy univerzít naďalej oficiálne umožňujú vstup len moslimom alebo členom oficiálne uznaných menšinových náboženstiev. Obrátení kresťania a neuznané náboženské menšiny môžu čeliť tlaku v akademických inštitúciách alebo stratia príležitosť na vzdelanie alebo právo dokončiť vzdelávacie kurzy. Podľa niektorých rozsudkov členských štátov EÚ, iránskym orgánom je známe, že iránski občania sa niekedy spoliehali na konvertovanie na kresťanstvo v zahraničí s úmyslom získať status utečenca a vzali by tieto okolnosti do úvahy, čo znamená, že osoba by nečelila skutočnému riziku zlého zaobchádzania po návrate. Konvertovanie v zahraničí je iránskymi autoritami považované za „technický” akt s cieľom získať azyl, čo znamená, že osoba po návrate nečelí riziku žiadnej ujmy. Koncept „taqieth“, ktorý je široko akceptovaný v Iráne, legitimizuje klamstvo za účelom dosiahnutia určitých cieľov. Znamená to, že v Iráne je vysoká miera akceptácie klamstva, s cieľom dosiahnuť určité záujmy, napr. ako žiadať o azyl v západných krajinách. Iránski občania, ktorí konvertovali na kresťanstvo a nedávajú to najavo, nepriťahujú ani pozornosť úradov. 15. Žalovaný uviedol, že ani atribút dôveryhodnosti žiadateľa, nebol naplnený. Jeho dôveryhodnosť bola spochybnená už samotným dôvodom žiadosti - konverziou, ktorá bola vyhodnotená ako účelová a motivácia k nej ako neúprimná. V jeho výpovedi sa objavilo viacero zásadných rozporov. V dotazníku zo dňa 28.03.2018 uviedol, že osobne bol kvôli výpisu z registra trestov na Veľvyslanectve Iránu vo Viedni teda osobne kontaktoval orgány štátu, v ktorom by mu potenciálne mohlo hroziť riziko prenasledovania. V zápisnici z 24.04.2018 však už uviedol, že na veľvyslanectve osobne nebol, ale na možnosť získania výpisu sa telefonicky informovala jeho priateľka. V dotazníku z 28.03.2018 uviedol, že na OCP PZ Bratislava si podal žiadosť o udelenie pobytu na účel podnikania, no podľa získaných informácií, si žiadnu žiadosť nepodal. V zápisnici z 24.04.2018 po konfrontácii s touto informáciou uviedol, že žiadosť si oficiálne nepodal, lebo nemal výpis z registra trestov v Iráne. Odporoval si tiež v tom, či a aké kontakty s Iráncami na Slovensku udržiava. Najprv tvrdil, že sa stretáva len s dvoma Iráncami, ktorí konvertovali na kresťanstvo, potom uviedol, že o svojich politických názoroch rozpráva pred inými Iráncami žijúcimi na Slovensku (dotazník z 28.03.2018) a neskôr, že nie je v kontakte a ani neudržiava priateľstvá so žiadnymi Iráncami na Slovensku (zápisnica z 24.04.2018). K jeho tvrdeniu, že koncom roku 2017 si k nemu v reštaurácii prisadli dvaja Iránci, pýtali sa ho na štúdium a povedali mu, že vedia, že je kresťan, na základe čoho je presvedčený, že ide o spolupracovníkov iránskej tajnej služby, žalovaný uviedol, že z tohto vyhlásenia nemožno vyvodiť žiadne relevantné závery v zmysle § 8 zákona o azyle. Ide o ničím nepodložené tvrdenie, založené na domnienkach žalobcu, bez náznaku prenasledovania. Žalobca nebol nikdy konfrontovaný so žiadnymi bezpečnostnými, spravodajskými či inými zložkami Iránu a toto jeho tvrdenie buď spochybňuje jeho dôveryhodnosť alebo dokazuje, že sa nijako neobáva vzbudenia pozornosti iránskych úradov. 16. Ako irelevantný z hľadiska § 8 zákona o azyle sa tiež javí žalobcom prezentovaný nesúhlas s politikou súčasného Iránu, ktorý mal prejaviť tak pred priateľkou, ako aj pred inými Iráncami žijúcimi na Slovensku, z ktorého by mohli prameniť jeho problémy či dokonca smrť v prípade návratu do krajiny pôvodu. Podľa názoru žalovaného ide o ničím nepreukázané tvrdenie, spochybňujúce jeho dôveryhodnosť v zmysle výrokov o tom, ako udržiava, resp. neudržiava kontakty s inými Iráncami žijúcimi na Slovensku a tiež o tom, že sa nikdy politicky neangažoval. Žalovaný poznamenal, že tieto jeho tvrdenia boli odpoveďami na navádzajúce otázky položené v priebehu vstupného pohovoru splnomocnenou právnou zástupkyňou, žalobca sám nikde v celom konaní túto skutočnosť ako dôvod žiadosti o medzinárodnú ochranu neuvádzal. Žalovaný tak konštatoval, že žalobca nikdy nečelil žiadnym hrozbám prenasledovania či vážneho bezprávia v súvislosti s jeho údajnými politickými názormi či z dôvodu kontaktu s akýmikoľvek bezpečnostnými či spravodajskými zložkami Iránu. 17. Žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax, pri ktorej sa stretol s prípadmi, keď žiadatelia o medzinárodnú ochranu pochádzajúci z Iránu, ktorí o sebe tvrdili, že konvertovali na inú vieru, sa na základe vlastnej žiadosti prostredníctvom Medzinárodnej organizácie pre migráciu dobrovoľne vrátili do krajiny pôvodu (napr. CAS: MU-257/PO-Ž-2011, ČAS: MU-317/PO-Ž-2011). Jednoznačne to svedčí o tom, že svoju situáciu v prípade návratu do Iránu nepovažovali za takú, ktorá by pre nich znamenala akékoľvek bezprostredné riziko. Migračný úrad v minulosti riešil aj prípady iránskych konvertitov/odpadlíkov, ktorí preukázali rozsiahle vedomosti o „novom vierovyznaní“, či predložili dôkazy o konvertovaní, teda potvrdenia o krste. Po dôkladnej analýze týchto prípadov, nebola preukázaná opodstatnenosť obáv pred možným trestom za konverziu, preto im nebol udelený azyl ani poskytnutá doplnková ochrana. Rozhodnutia v týchto prípadoch boli po preskúmaní rozkladovej komisie MV SR, krajským súdom, najvyšším súdom aj Ústavným súdom SR potvrdené (rozsudky krajského súdu: 9Saz/22/2012-99 z 13.06.2012, 9Saz/23/2012-85 z 05.09.2012, rozsudky NS SR: 10Sža/21/2012 z 24.10.2012, 10Sža/27/2012 zo 16.01.2013, uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 201/2013-9 z 26.03.2013, rozhodnutie ministra vnútra KM-OLVS-87/2013). 18. Žalobcu nemožno považovať ani za utečenca „sur place“, pretože v Iráne v poslednom období nedošlo k žiadnym zásadným udalostiam a zmenám, ktoré by mali vplyv na posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. 19. Možnosť udelenia azylu podľa § 10 zákona o azyle, t. j. na účel zlúčenia rodiny, nebola v prípade žalobcu naplnená z objektívnych dôvodov, keďže nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom. 20. Žalovaný zisťoval aj či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Uviedol, že uloženie trestu smrti alebo jeho výkonu, v prípade návratu žalobcu do Iránu možno vylúčiť, nakoľko nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo zadržaný, politicky ani žiadnym iným spôsobom sa nikdy neangažoval a nevykonával žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Napriek tomu, že konvertovanie je podľa islamského práva šaríja zakázané, je na trest vyhlásené moratórium. Podľa iránskeho trestného práva konvertovanie nie je zakázané a teda ani automaticky sankcionované. Kresťanskí konvertiti môžu praktizovať svoju vieru do určitej miery bez toho, aby priťahovali pozornosť štátnych orgánov. Tí, ktorí verejne preukazujú svoju vieru, najmä získavaním veriacich, však môžu očakávať, že budú čeliť utláčaniu a diskriminácii. Samotné konvertovanie nemá v Iráne za následok páchanie vážneho bezprávia zo strany štátu, ak konvertita rešpektuje oprávnenie moslimov na moc a nie je zapojený do misionárskej činnosti. Žalobca sa takejto činnosti nevenoval a ani venovať nebude a tak nehrozí, že by v prípade návratu do Iránu mal vzbudiť pozornosť iránskych úradov, resp. že by mu mal byť uložený trest smrti. 21. V otázke mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, skonštatoval, že toto žalobcovi v prípade jeho návratu do Iránu tiež nehrozí. Z jeho výpovede je zrejmé, že v minulosti nebol zo strany iránskych štátnych orgánov ani neštátnych aktérov vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nevykonával žiadnu činnosť, vedúcu oficiálne iránske orgány k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe. Na základe relevantných informácií v súvislosti so situáciou iránskych konvertitov možno takéto opatrenia zo strany štátu vylúčiť. Žalovaný uviedol, že žalobca vycestoval z Iránu legálne, s platným cestovným pasom, opakovane sa do Iránu bez problémov vracal a kontaktoval iránske štátne orgány. Zdôraznil, že občania Iránu môžu v rámci krajiny cestovať a miesto pobytu meniť bez oficiálneho povolenia. Zákon zakotvuje slobodu vnútorného pohybu, cestovanie do zahraničia, emigráciu a repatriáciu a vláda až na niekoľko výnimiek, tieto práva rešpektovala. Od všetkých občanov vyžadovala povolenie na cestu do zahraničia, avšak občania, ktorí získali vzdelanie alebo štipendium na vládne náklady, ho museli buď splatiť alebo dostali len dočasné povolenie na opustenie krajiny. Vláda obmedzovala cestovanie do zahraničia niektorých náboženských vodcov, členov náboženských menšín a vedcov v citlivých oblastiach. Žalobca nebol nikdy predmetom záujmu iránskych úradov, nebol v krajine pôvodu nikdy trestne stíhaný, do Iránu sa opakovane vracal, bol v kontakte s úradmi vlastnej krajiny. Počas svojho posledného pobytu v krajine pôvodu sa k svojej novej náboženskej identite nehlásil, nijak sa neprejavoval a nevzbudil žiaden záujem štátnych orgánov či neštátnych zložiek. Na základe vyššie uvedeného teda nie je predpoklad, že by žalobca po svojom návrate do Iránu čelili uvedenej forme vážneho bezprávia, teda mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 22. Žalovaný skonštatoval nenaplnenie aj tretej formy vážneho bezprávia, t.j. vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Na základe dostupných informácií je totiž zrejmé, že v Iráne v súčasnosti neprebieha žiaden ozbrojený konflikt, v ktorom by vôbec mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia. Krajinou v minulosti otriasla vlna protestných demonštrácií (prelom rokov 2017/2018), pričom najväčšia trvala zhruba dva týždne. Demonštrácie boli zamerané za zlepšenie ekonomickej situácie v krajine. Tieto však v žiadnom prípade nemožno charakterizovať ako vnútroštátny ozbrojený konflikt. 23. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nesplnil ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR v zmysle § 13b zákona o azyle, t. j. na účel zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže menovaný nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou. 24. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v § 8 ZoA, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. Udelenie azylu podľa § 8 ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 25. Podľa ust. § 8 ZoA ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 26. Podľa ust. § 2, písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 27. Podľa § 2 písm. e/ zákona o azyle je pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia: 1. štát, 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. 28. Podľa materiálu UNHCR „Kritériá a. postupy pri udeľovaní statusu, utečenca podľa Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“ (Ženeva, 1992), kapitoly II., časť B: Výklad znenia podmienok, ods. 4, písm. b/ „ osoba sa stáva utečencom „ na mieste “ následkom udalostí, ku ktorým došlo v rodnej krajine počas jej neprítomnosti. “ Pritom „ osoba sa môže stať utečencom „na mieste“ svojim vlastným počínaním, napr. ako dôsledok stykov, ktoré udržuje s utečencami, ktorí boli uznaní už dávnejšie, alebo v dôsledku svojich politických názorov, ktoré vyjadrila v krajine, kde teraz sídli. Otázka, či takéto činnosti postačujú k preukázaniu podložených obáv z perzekúcie, musí byť rozhodnutá na základe hlbšieho skúmania okolností. Najmä je treba si overiť, či sa o tomto počínaní dozvedeli orgány krajiny pôvodu, a akým spôsobom uvedené počínanie danej osoby posudzujú. 29. Prenasledovanie, ktoré je jedným z kľúčových prvkov definície utečenca podľa čl. l A Ženevského dohovoru ako aj ust. § 8 ZoA, je vážnym porušením základných ľudských práv. Ktoré z nich je v individuálnom prípade dotknuté, závisí od konkrétnych okolností každej veci. V zmysle ustanovenia § 2 písm. d/ bod 6 zákona o azyle je prenasledovaním závažné alebo opakované konanie, spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom a ktoré spočíva najmä v konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Pod pojem prenasledovanie je tiež možné podriadiť prenasledovanie páchané štátnymi orgánmi krajiny, závažnú diskrimináciu alebo iné útoky či násilie páchané miestnym obyvateľstvom alebo jednotlivcami, v prípade ak je toto konanie všeobecne a preukázateľne tolerované štátnymi orgánmi alebo ak štátne orgány odmietnu alebo nie sú schopné poskytnúť účinnú pomoc. 30. Posudzovanie odôvodnenosti strachu z prenasledovania je úzko spojené s ďalšími kritériami, pretože prieskum udelenia azylu je prospektívnym konaním, postaveným na potencionalite prenasledovania v budúcnosti, po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu. K samotnému pojmu strach treba uviesť, že ust. § 8 pís. a/ ZoA pracuje s prvkom subjektívnych pocitov žiadateľa, pri odôvodnenosti strachu z prenasledovania ako objektívneho prvku, pričom neurčuje podmienku faktického prenasledovania v minulosti ale vyvstáva potreba skúmania možnosti budúceho prenasledovania, za využívania štandardu primeranej pravdepodobnosti. 31. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia) - správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť jeho tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 32. Napadnutým rozhodnutím, ktoré je hĺbkovou a veľmi podrobnou analýzou postavenia žalobcu z hľadiska ust. § 2 a § 8 zákona o azyle, žalovaný jeho žiadosť o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany zamietol. V odôvodnení rozhodnutia poskytol podrobný rozbor v otázke, či žalobcovo konvertovanie na kresťanskú vieru bolo založené na úprimnom presvedčení o prijatí idey kresťanstva po vyhodnotení ním prezentovaného presvedčenia, že podľa princípov islamu ďalej žiť nechce a či táto zmena viery bude viesť k prenasledovaniu, v prípade návratu do krajiny pôvodu. 33. K argumentácii žalovaného o nepresnom, meniacom sa a nedostatočnom zodpovedaní otázok z ktorých vyvodil, že žalobca neovláda ani principiálne základy náboženstva, že ako jednu z modlitieb uviedol modlitbu k Panne Márii, ktorá u protestantov neexistuje, že nesprávne uviedol meno Martina Luthera a že počas doplňujúceho pohovoru dňa 24.04.2018, uviedol ako modlitby len vymyslené vety, so skutočnými modlitbami nekorešpondujúce, aj z čoho súčasne vyvodil, že žalobca za tak krátky časový úsek nemohol základné princípy kresťanského náboženstva pochopiť a tak dosiahnuť takú veľkú zmenu vo svojom ideovom presvedčení, žalobca uviedol, že znalosťami základných princípov kresťanskej viery disponuje, ovláda kresťanské sviatky a aj základné modlitby. Súd nemá dôvod týmto tvrdeniam žalobcu neveriť, keď sa s ohľadom na tak krátky časový priestor, jazykovú bariéru, či obdobie desiatok rokov, ktoré žalobca prežil ako moslim, nemôže prejaviť v presvedčivom a úplnom preukázaní učebnicových znalostí nového náboženstva. Vnútorný význam slova viera je symbolom odovzdania sa Bohu, s cieľom nechať sa riadiť, nechať sa viesť. Nevyžaduje vedomosti o zakladateľovi vyznávaného druhu náboženstva, o Biblii, o bezchybnom ovládaní modlitieb. Viera je stav, ktorý nemožno merať odbornými vedomosťami, ktorými môže ale vôbec nemusí veriaci disponovať. Takýmito odbornými vedomosťami nie je merateľné ani skutočné a úprimné presvedčenie veriaceho o prijatí viery, alebo jej zmeny. Inými slovami povedané, aj absolútne neveriaci človek môže disponovať rozsiahlymi vedomosťami o jednotlivých druhoch viery, čo je predmetom aj odborného štúdia a hlboko veriaci človek naopak, nemusí mať vedomosti takmer žiadne. Podľa čl. 10 ods. 1 pís. b/ smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/95/EÚ o normách, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby mohli požívať medzinárodnú ochranu, o jednotnom postavení utečencov alebo osoby, ktoré majú nárok na doplnkovú ochranu a obsah poskytovanej ochrany, prepracované znenie (ďalej len „kvalifikačná smernica“), pri posudzovaní dôvodov prenasledovania prihliada členský štát k týmto hľadiskám: pojem náboženstvo zahŕňa najmä zastávanie teistického, neteistického a ateistického presvedčenia, účasť alebo zdržanie sa oficiálnych bohoslužieb v súkromí alebo na verejnosti, sám alebo spoločne s inými, iné náboženské úkony alebo prejavy názoru alebo formy osobného alebo spoločenského správania založeného na akomkoľvek náboženskom presvedčení alebo ním nariadené náboženským presvedčením“. Hoci samotný zákon o azyle neobsahuje kritériá, podľa ktorých by bolo možné zhodnotiť vierohodnosť tvrdenia žiadateľa o jeho konverzii, jeho znenie je ovplyvnené harmonizáciou azylového práva medzi členskými štátmi Európskej únie. Významnú úlohu pre výklad zákona o azyle tak hrá kvalifikačná smernica, ktorá bola do zákona o azyle zapracovaná a jej úlohou bolo najmä zjednotenie výkladu niektorých azylovo relevantných pojmov a stanovenie základných požiadaviek pre udeľovanie jednotlivých foriem medzinárodnej ochrany. V súlade s článkom 10 ods. 1 pís. b/ kvalifikačnej smernice tak nemožno urobiť závery ohľadom konvertovania na kresťanstvo iba na základe znalostných testov, ktoré overujú encyklopedické vedomosti, ktoré je ale možné ľahko nadobudnúť aj bez náboženského vyznania. Predmetom hodnotenia konvertovania na kresťanstvo musí byť totiž úplnosť vnútorného presvedčenia k vyznávaniu určitého náboženstva a s ním spojená identita a spôsob života (porovnaj napríklad Summary Conclusions on Religion - Based Refugee Claims [online] . Baltimore Expert Roundtable . Office of the United Nations High Commissioner for Refugees, 2003 [ cit. 2015-06-17 ]. Dostupné na: http:// www.unhcr.org/3e5f2de44.html ) . Z rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013 vyplýva, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. Súd teda upozorňuje, že ak žiadateľ o azyl tvrdí, že by pri návrate do domovskej krajiny bol pre svoju vieru prenasledovaný, musí vierohodne vyložiť, v čom jeho viera spočíva, ako sa prejavuje navonok, s kým ďalším a akým spôsobom by ju praktizoval. S ohľadom na obtiažnosť hodnotenia, či je žiadateľ veriacim, musí správny orgán vec hodnotiť v celkovom kontexte, t.j. zvážiť tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu o hĺbke jeho viery, dĺžke doby, po ktorú danú vieru vyznáva, zapojenie sa do náboženského života príslušnej komunity, vziať do úvahy jeho celkový prezentovaný duchovný vývoj a pod. V tomto zmysle nie je vylúčené ani vykonávanie vhodných výsluchov svedkov a zisťovanie rozsahu povedomia žiadateľa o príslušnom náboženstve, pričom na hodnotenie výsledkov takéhoto zisťovania je potrebné vždy pristupovať s najvyššou možnou opatrnosťou. Keďže príslušnosť k náboženstvu je otázkou vnútorného presvedčenia, môže byť určená len na základe výpovede žiadateľa a ďalej hodnotením vonkajších prejavov jeho konania, ktoré môžu byť návodom k odhaleniu tohto vnútorného presvedčenia. Ak žalovaný poukazoval na nepresvedčivosť preukázania samotného krstu žalobcu, z ktorého podľa neho nie je zrejmé, na akú vieru vôbec konvertoval, súd dáva do pozornosti, že nezrovnalosť bolo práve jeho povinnosťou odstrániť. Ak žalovaný uvádza, že pastora Dereka Hermana nebolo možné skontaktovať a na maily odpovedá len automatický odkazovač, žalovaný mal možnosť si bližšie informácie o pastorovi a i samotnom krste žalobcu získať na farskom úrade a na základe toho si spraviť obraz o úprimnom presvedčení, či účelovosti jeho konania. Žalobca tiež argumentoval tým, že v kostole na Panenskej ul. v Bratislave ho veriaci poznajú, má tam dokonca na nástenke svoju fotku. Ide tiež o tvrdenia, spôsobilé napr. svedeckými výpoveďami usporiadať či vysvetliť a odstrániť tak hierarchiu nezodpovedaného vo vzťahu k miere hĺbky presvedčenia žalobcu a jeho úprimného záujmu o konverziu na kresťanskú vieru. Napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahuje aj vyčerpávajúci rozbor o následkoch odpadlíctva od islamu a konvertovania na inú vieru. Vyplýva z toho, že konvertiti môžu čeliť aj prenasledovaniu vo forme fyzického či psychického násilia, vo forme zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatrení, ktoré sú diskriminačné alebo vykonávané diskriminačným spôsobom, alebo vo forme neprimeraného trestného stíhania alebo trestu. Z rozhodnutia žalovaného ale jednoznačné vyvrátenie hrozby takéhoto postupu štátnych orgánov domovského štátu žalobcu nevyplýva, čo sa vzťahuje aj neudelenie doplnkovej ochrany žalobcovi, najmä za naplnenia premisy, že hrozba vážneho bezprávia sa posudzuje na základe informácií dostupných v čase rozhodovania s výhľadom do budúcna, za rešpektovania skutočnosti, že keď pred odchodom z krajiny pôvodu žiadateľ o medzinárodnú ochranu nebol subjektom vážneho bezprávia ešte neznamená, že reálne nebezpečenstvo vážneho bezprávia v budúcnosti nehrozí. Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Žalovaný, ako vyplýva z uvedeného, nezistil skutkový stav ohľadom vierovyznania žalobcu v takom rozsahu, aby si mohol urobiť komplexný úsudok pre vyhodnotenie udelenia azylu, prípadne doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle, na základe čoho mu súd vec vrátil na ďalšie konanie, a jeho úlohou bude tak posúdenie života žiadateľa pred konverziou ako aj po nej (napr. zisťovanie intenzity, aktivít, prejavu a významu pôvodného náboženstva pre žalobcu i jeho rodinu, jeho praktizovanie a dopad na jeho každodenný život, čo bolo podnetom a dôvody pre ktoré začal uvažovať o konverzii na kresťanstvo, či to nejako zmenilo jeho život, zhodnotenie jeho konverzie, porovnanie rozdielov medzi islamom a kresťanstvom, okruh veriacich s ktorými sa v súčasnosti stýka, či pozná ďalších Iránskych konvertitov, ako by mohol praktizovať kresťanstvo v krajine pôvodu, ako by sa vedel zapojiť do kresťanskej komunity v krajine pôvodu atď.) Takto získané informácie potom posúdi jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, ak je to možné doplní dokazovanie o ďalšie dôkazy a až na základe všetkých týchto zistení urobí záver a rozhodne o žiadosti žalobcu o udelenie azylu. Rovnakým spôsobom bude v súlade so zákonnými podmienkami postupovať aj pri preskúmavaní možnosti udelenia doplnkovej ochrany žalobcovi, s ohľadom na podmienky zakotvené ust. § 13a zákona o azyle. O trovách konania žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p., za rešpektovania jeho prejavu, ktorým si nárok na náhradu trov konania neuplatnil. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).