Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/4/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200236 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015200236.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: P. E. U., nar. X.X.XXXX, štátneho príslušníka Iránskej islamskej republiky (ďalej len „Irán"), v krajine pôvodu naposledy bytom W., P. W., H. V., F. R. XX, na Slovensku naposledy s miestom pobytu P. Z. E., aktuálne na neznámom mieste, zastúpeného pani JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou so sídlom Hurbanovo nám. 5, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 4.2.2015 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-341-158/PO-Ž-2010 zo dňa 18.12.2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-158/PO-Ž-2010 zo dňa 18.12.2014 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-341-158/PO-Ž-2010 zo dňa 18.12.20143 odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Opísal v ňom zistený stav veci, priebeh celého konania a svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zostávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Ďalej uviedol, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Osobitne poukázal na skutočnosti zrejmé z vykonaného dokazovania (osobitne z obsahu jeho jednotlivých výpovedí uskutočnených v priebehu vykonaných pohovorov), v zmysle ktorých navrhovateľ prezentovaný gréckokatolík mal iba minimálne znalosti tejto viery, po prijatí sviatosti krstu prestal žiť ako kresťan, kostol navštevoval iba sporadicky, odkedy sa zdržiava v Bratislave kostol či kostoly nenavštevoval, nezúčastňoval sa na svätých omšiach, nevedel zreprodukovať ani jednu kresťanskú modlitbu, z ktorého zistenia stavu veci vyvodil odporca záver, že prijatie kresťanskej viery navrhovateľom potom, ako na Slovensku požiadal o azyl bolo iba účelovým a nie úprimným. Poukázal tiež nato, že z výpovedí samotného navrhovateľa vyplynulo, že po prijatí krstu na Slovensku nevykonával žiadne náboženské úkony a to ani verejne a ani v súkromí, pričom nič nenasvedčuje tomu, žeby tieto mal v úmysle vykonávať v budúcnosti. Pokiaľ ide o výrok, ktorým odporca rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, tento odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. Poukázal na skutočnosť, že počas pobytu navrhovateľa v Iráne tento nebol odsúdený k trestu smrti, že nevykonával žiadnu činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie. V súvislosti s konvertovaním navrhovateľa na kresťanskú vieru, ku ktorému došlo počas jeho pobytu na Slovensku po podaní žiadosti o azyl, poukázal na poznatky získané zo správ založených v spise, avšak s poukazom na účelovosť takéhoto konvertovania a na nepraktizovanie novoprijatej (kresťanskej) viery v živote navrhovateľa - či už verejne alebo v súkromí. Odporca tiež dôvodil, že v Iráne neprebieha vnútroštátny či medzinárodný ozbrojený konflikt. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 4.2.2015, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Namietal v ňom nesprávne právne posúdenie veci (dôvodil, že sa netají svojím konvertovaním, že na krku nosí kresťanský kríž, pričom oponoval odporcovmu konštatovaniu, že jeho prestup na kresťanskú vieru bol iba účelovým. Tiež uviedol, že niet pochýb o tom, že sa stal kresťanom a teda odporca sa mal v rozhodnutí zaoberať výlučne hrozbami, ktoré z toho vyplývajú a nie vyhodnocovať jeho vedomosti o kresťanstve), rozpor zisteného stavu veci s obsahom spisu (poukázal na skutočnosť, že odporca sa zameral výlučne na informácie, ktoré sú v neprospech navrhovateľa, pričom poukázal na informácie založené v spise, podľa obsahu ktorých sú moslimskí konvertiti v Iráne prenasledovaní a konvertovanie môže byť predmetom trestného stíhania s trestom smrti ako konečného výsledku) a existenciu vady v konaní odporcu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že odporca sa vydaným rozhodnutím neriadil právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 5.3.2015 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť, pričom zotrval na jeho správnosti, ako aj odôvodnení. Poznamenal, že ak by sa navrhovateľ po svojom návrate do Iránu správal tak, ako to robil na území Slovenska, nemohol by čeliť žiadnym problémom, nakoľko okrem krstu žiadne náboženské úkony nevykonával. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle., § 14 zák. č.371/2004 Z.z. v platnom znení) na pojednávaní, za prítomnosti zástupcov navrhovateľa a odporcu a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-341/PO-Ž-2010, ako aj s predchádzajúcim spisom ČAS: MU-186/PO-Ž-2009 Zo spisu odporcu ČAS: MU-186/PO-Ž-2009 súd zistil, že navrhovateľ o udelenie azylu požiadal dňa 21.4.2009, hoci na území Slovenskej republiky bol už od 2.3.2009. Ako dôvod svojej žiadosti uviedol obavy z trestu za cestovanie na falošný pas. Počas vstupného pohovoru a doplňujúcich pohovorov navrhovateľ uviedol, že vierovyznaním je moslim (šít), v krajine pôvodu mal problémy s náboženskou políciou kvôli nedodržaniu tradícií počas ramadanu (fajčil) za čo bol zadržaný, avšak po zaplatení kaucie jeho otcom bol za krátky čas prepustený na slobodu, v krajine pôvodu voči nemu nikdy nebolo vedené trestné konanie a nebol ani členom politickej strany alebo hnutia. I napriek jeho krátkemu zadržaniu nemal problém pri vycestovaní do Thajska. Navrhovateľ počas vstupného pohovoru ďalej uviedol, že počas svojho pobytu na území Slovenskej republiky zvažoval návrat do Iránu, avšak po tom, ako mu otec telefonicky oznámil, že by mu v Iráne mohol hroziť trest odňatia slobody až 30 rokov pre cestovanie na falošný pas, rozhodol sa zostať na Slovensku a požiadať o udelenie azylu. V priebehu druhého doplňujúceho pohovoru navrhovateľ predložil odporcovi fotokópie listín, ktoré mu zaslal otec prostredníctvom e-mailu, avšak tieto sa netýkali jeho zadržania náboženskou políciou za nedodržanie moslimských tradícií počas ramadánu, išlo ale o predvolanie na súd za účelom podania vysvetlenia v súvislosti s tým, že sa v roku 2007 na verejnosti prechádzal s kamarátkou bez súhlasu jej a jeho rodičov, za čo ho jeho rodičia obvinili z mimomanželského pomeru a v druhom prípade išlo o sťažnosť jeho otca na skupinu Arménov - kresťanov, ktorí navrhovateľa v roku 2003 na ulici napadli a ukradli mu peniaze. Predložené dokumenty sa netýkali dôvodov, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojej žiadosti o udelenie azylu. Po vyhodnotení všetkých skutočností odporca vydal rozhodnutie ČAS: MU-186-37/PO-Ž-2009 zo dňa 6.7.2009, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana na území Slovenskej republiky. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.7.2009. Z obsahu aktuálneho spisu odporcu ČAS: MU-341/PO-Ž-2010 súd zistil, že navrhovateľ dňa 25.6.2010 opätovne požiadal o udelenie azylu. Vo vyhlásení ako dôvody svojej žiadosti uviedol obavy z trestu za cestovanie na falošný izraelský cestovný doklad, že v krajine pôvodu mal náboženské problémy a bol prenasledovaný zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie moslimských tradícií, v prípade návratu do krajiny pôvodu má obavy o svoj život, nakoľko by ho tam čakal trest smrti. Ďalej uviedol, že konvertoval na kresťanskú vieru. Počas vstupného pohovoru (15.7.2010) navrhovateľ uviedol, že v Iráne konvertoval v auguste 2007 po tom, ako sa 10 dní modlieval v kostole. Nevedel pomenovať a ani opísať akt krstu. Ďalej uviedol, že problém s fajčením počas ramadánu bol vyriešený ešte počas jeho pobytu v krajine pôvodu (navrhovateľov otec zaplatil súdu kauciu 250 eur, za čo bol navrhovateľovi odpustený trest). Taktiež uviedol, že za schádzanie sa s moslimskou dievčinou bol navrhovateľ vo väzbe asi 20 dní (túto informáciu v prvom konaní neuviedol). V opise týchto udalostí sa vyskytli rozpory v dátumoch. Navrhovateľ v tomto konaní tvrdil, že sa to stalo v apríli až máji roku 2008, v prvom konaní však tvrdil, že sa to malo stať 26.10.2007. Počas vykonaných pohovorov sa v navrhovateľových vyjadreniach vyskytli aj ďalšie rozpory: tvrdil, že príslušníci tajnej iránskej polície mu poranili ruky žiletkou z dôvodu, že nosil vyhrnuté rukávy, neskôr uviedol, že mu odstraňovali tetovanie z ruky (navrhovateľ priznal, že v prvom prípade nehovoril pravdu), počas pobytu v Detskom domove Horné Orechové do kostola nechodil (neskôr uviedol, že do kostola chodil). O navrhovateľovej druhej žiadosti rozhodol odporca rozhodnutím ČAS: MU-341-27/PO-Ž-2010 zo dňa 20.9.2010 tak, že konanie o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ rozklad, o ktorom rozhodol Minister vnútra Slovenskej republiky tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. V odôvodnení pritom skonštatoval, že vzhľadom na vyhlásenie navrhovateľa o konvertovaní na kresťanskú vieru došlo k podstatnej zmene skutkového stavu, ktorá vylučuje aplikáciu § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle. Odporcovi uložil, aby sa dôkladne zaoberal novým dôvodom navrhovateľovej žiadosti a aby zároveň zohľadnil predbežné opatrenie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým dočasne zakázal vyhostiť navrhovateľa na územie Iránu. Odporca na základe tohto rozhodnutia vykonal ďalšie doplňujúce pohovory a následne vydal rozhodnutie ČAS: MU-341-60/PO-Ž-2010 zo dňa 31.3.2011, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn.: 5Saz/6/2011-101 zo dňa 4.10.2011, ktorý napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Počas konania pred súdom navrhovateľ predložil krstný list vydaný gréckokatolíckou cirkvou, z ktorého vyplýva, že bol na území Slovenskej republiky pokrstený dňa 17.9.2011. Odporca opäť vykonal doplňujúci pohovor, na ktorom navrhovateľ uviedol, že jediným dôvodom jeho opakovanej žiadosti o azyl bola skutočnosť, že ako katolík sa nemôže do Iránu vrátiť, lebo by dostal trest smrti za to, že zmenil vieru. Ďalej uviedol, že v čase jeho legálneho odchodu z Iránu jeho problémy za nedodržanie ramadánu boli iránskymi orgánmi vyriešené. Navrhovateľ si nepamätal aký trest dostal za porušenie moslimských tradícií počas ramadánu, naviac uviedol, že počas prvého pohovoru klamal. Keďže jeho dôvod podania žiadosti o azyl sa ukázal ako nepravdivý, navrhovateľ upresnil, že jeho dôvodom bol aj problém s cestovaním na falošný pas. Konvertovanie na kresťanskú vieru pri prvej žiadosti neuviedol preto, že mal strach, aby sa o tom Iránci - moslimovia, žijúci na území Slovenskej republiky nedozvedeli, resp. aby sa o tom nedozvedelo jeho veľvyslanectvo. Taktiež uviedol, že v čase jeho odchodu z Iránu, tamojšie štátne orgány nevedeli, že konvertoval. Počas pobytu na území Slovenskej republiky chodieval do gréckokatolíckeho kostola, avšak sviatky slávi v evanjelickom kostole. Odporca opäť vyhodnotil všetky informácie a vydal rozhodnutie ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo dňa 7.8.2012, voči ktorému podal navrhovateľ opravný prostriedok o ktorom tunajší súd rozhodol rozsudkom č,k, 9Saz/62/2012 - 64z 28.11.2012 tak, že výrok o neudelení azylu potvrdil, avšak zrušil výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany a v tejto časti vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Voči potvrdzujúcemu výroku rozsudku súdu podal navrhovateľ odvolanie o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom sp. zn. 10Sža/12/2013 z 22.5.2013 tak, že rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo 7.8.2012 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Zaviazal odporcu skúmať, či vzhľadom na skutkové zistenia navrhovateľ nie je utečencom „na mieste“. Osobitne uložil odporcovi skúmať či konvertovanie navrhovateľa nebolo iba formálnym, či zmenu viery preukazuje aj svojím životom a reálnymi skutkami. Odporca následne vykonal v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s navrhovateľom doplňujúci pohovor, zameraný na jeho znalosti kresťanskej viery, na ktorú konvertoval, na jeho správanie sa ako kresťana. Opätovne vykonal - doplnil dokazovanie vyhľadaním informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, zamerané (tak ako v predchádzajúcich častiach konania) na postavenie a problémy konvertitov v Iráne, na tamojšiu aktuálnu bezpečnostnú situáciu a na prípadné bezpečnostné riziká návratov neúspešných žiadateľov o azyl. Výsledky takto doplneného dokazovania opísal v odôvodnení rozhodnutia ČAS: MU-341-136/PO-Ž-2010 zo 4.11.2013, ktorým navrhovateľovi neposkytol žiadnu formu medzinárodnej ochrany. Aj voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok o ktorom tunajší súd rozhodol rozsudkom č.k.: 9Saz/73/2013-47 z 5.3.2014 tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil. O podanom odvolaní voči nemu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 1Sža/16/2014 z 12.8.2014 tak, že tento rozsudok zmenil a napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na skutočnosť, že s poukazom na materiály nachádzajúce sa v spise odporcu nie je možné vylúčiť nebezpečenstvo prenasledovania konvertitov, pričom spravidla problémy nemajú tí, ktorí svoju vieru nedávajú verejne najavo. Avšak od žiadateľa nie je možné žiadať, aby svojmu prípadnému prenasledovaniu zabránil tým, že sa vzdá prejavov svojej viery. Uložil odporcovi povinnosť opätovne dôkladne vyhodnotiť, či konvertovanie navrhovateľa na kresťanstvo nezakladá niektorý z dôvodov na udelenie azylu, prípadne poskytnutie doplnkovej ochrany a to na základe všetkých zistených skutočností, nielen tých, ktoré sú v neprospech navrhovateľa. Odporca následne doplnil dokazovanie vyhľadaním informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, zameraných na aktuálnu bezpečnostnú situáciu, na ev. problémy iránskych konvertitov včítane ich obvinenia či potrestania, ako aj na ev. sankcionovanie neúspešných žiadateľov o azyl, pochádzajúcich z Iránu. Výsledkom takéhoto doplnenia dokazovania a opätovného posúdenia navrhovateľovej žiadosti o azyl je vydanie napadnutého rozhodnutia, ktoré je predmetom aktuálneho súdneho konania. Podľa ust. § 13 ods.1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods.1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1.uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Úvodom následného odôvodnenia tohto rozsudku súd pokladá za dôležité poukázať na skutočnosť, že predmetom uskutočneného konania pred odporcom bolo posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl, ktorú podal vyhlásením z 25.6.2010 v ktorej ako dôvody svojej žiadosti uviedol obavy z trestu za cestovanie na falošný izraelský cestovný doklad, že v krajine pôvodu mal náboženské problémy a bol prenasledovaný zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie moslimských tradícií, pričom v prípade návratu do krajiny pôvodu má obavy o svoj život. Ďalej uviedol, že v Iráne konvertoval na kresťanskú vieru. Z uvedeného je teda zrejmé, že dôvodom podanej žiadosti o azyl nebolo konvertovanie navrhovateľa na kresťanskú (gréckokatolícku) vieru, ku ktorému došlo až na slovenskom území dňa 17.9.2011, ako o tom svedčí krstný list - teda 15 mesiacov po podaní žiadosti o azyl. Pretože navrhovateľ (ani následne) nepodal novú žiadosť o azyl s poukazom na prijatie kresťanskej viery (vykonaním krstu 17.9.2011), ktorá žiadosť by v tomto prípade bola posudzovaná ako žiadosť „na mieste“, predmetom posudzovania musí byť teda žiadosť, podaná navrhovateľom 25.6.2010. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke existencie vady v konaní odporcu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keď navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že odporca sa vydaným rozhodnutím neriadil právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca v intenciách právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (podľa ktorého: „V ďalšom konaní bude potrebné znova dôkladne vyhodnotiť, či konvertovanie navrhovateľa na kresťanstvo nezakladá niektorý z dôvodov na udelenie azylu, prípadne poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, a to na základe všetkých zistených skutočností, nielen tých, ktoré sú v neprospech navrhovateľa.) opätovne posúdil a vyhodnotil v konaní zistený stav veci. Poukázal pritom na skutočnosť, vyplývajúcu zo samotných výpovedí navrhovateľa, že v konaní sa nepreukázalo, žeby navrhovateľ počas svojho doterajšieho pobytu na Slovensku (okrem vykonania aktu krstu, resp. prípravy naň) vykonával náboženské úkony verejne, dokonca ani to, žeby mal v budúcnosti takéto úkony vykonávať. V tejto súvislosti poukázal tiež na navrhovateľove minimálne vedomosti o kresťanstve, ktoré nezodpovedajú bežným vedomostiam, predpokladaným u (kresťansky) veriacich. V kontexte zisteného stavu veci aj s poukazom na uvedené dospel k záveru, že konvertovanie navrhovateľa ku ktorému došlo prijatím krstu dňa 17.9.2011 bolo účelovým. K námietke rozporu zisteného stavu veci s obsahom spisu (poukázal na skutočnosť, že odporca sa zameral výlučne na informácie, ktoré sú v neprospech navrhovateľa, pričom poukázal na informácie založené v spise, podľa obsahu ktorých sú moslimskí konvertiti v Iráne prenasledovaní a konvertovanie môže byť predmetom trestného stíhania s trestom smrti ako konečného výsledku): Súd túto námietku vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú, avšak iba z toho pohľadu, že odporca z informácií založených v administratívnom spise síce zistil a v odôvodnení svojho rozhodnutia aj poukázal na existujúce riziká určitej skupiny konvertitov, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa vyhol uvedenia prípadov zatknutia - uväznenia konvertitov ktorí boli účastníkmi domácich bohoslužieb, ako to vyplýva z aktualizácie informácií o Iráne datovanej 24.4.2014 (Č.p./Ref.no.: MU-ODZS-2014/000237-0052). Avšak vzhľadom ku skutočnosti, že konvertovanie navrhovateľa v Iráne sa v konaní nepotvrdilo, resp. že konvertovanie navrhovateľa na Slovensku bolo dôvodne vyhodnotené ako účelové, súd na túto skutočnosť s poukazom na ust. § 250i ods. 3 O.s.p. neprihliadol. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci (dôvodil, že sa netají svojím konvertovaním, že na krku nosí kresťanský kríž, pričom oponoval odporcovmu konštatovaniu, že jeho prestup na kresťanskú vieru bol iba účelovým, tiež že niet pochýb o tom, že sa stal kresťanom a teda odporca sa mal v rozhodnutí zaoberať výlučne hrozbami, ktoré z toho vyplývajú a nie vyhodnocovať jeho vedomosti o kresťanstve): Ani túto námietku súd nevyhodnotil ako dôvodnú. Odporca na žiadnom mieste napadnutého rozhodnutia nevyvracal skutočnosť, že navrhovateľ počas svojho pobytu na Slovensku - v priebehu azylového konania prijal krst, čím prijal kresťanskú (gréckokatolícku) vieru. Táto skutočnosť však (po celkovom posúdení zisteného stavu veci) je podstatnou pri zhodnotení existencie ev. vážneho bezprávia, ako to bude následne odôvodnené. K výroku o neudelení azylu: Ako to vyplýva z úvodu posúdenia vznesených námietok, navrhovateľ vyhlásením z 25.6.2010 požiadal o azyl z dôvodu obavy z trestu za cestovanie na falošný izraelský cestovný doklad, že v krajine pôvodu mal náboženské problémy a bol prenasledovaný zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie moslimských tradícií, pričom v prípade návratu do krajiny pôvodu má obavy o svoj život, tiež že v Iráne konvertoval na kresťanskú vieru. Sám navrhovateľ vo svojich následných výpovediach uvádzal, že problémy s falošným pasom, či s nedodržiavaním islamských tradícií boli vyriešené. Teda jediným dôvodom, ktorý bolo potrebné posúdiť bol problém s jeho konvertovaním v Iráne. Z výsledkov vykonaného dokazovania (napr. pohovor vykonaný 15.7.2010, 26.1.2011, 3.3.2011) je však preukázané, že navrhovateľ v Iráne na kresťanskú vieru „v kresťanskom kostole patriacom Arménom“ neprestúpil. Táto skutočnosť je zrejmá jednak z obsahu výpovedí navrhovateľa v priebehu ktorých bol dopytovaný na otázky prípravy a samotného vykonania aktu konvertovania, z obsahu znalostí kresťanskej viery. Predovšetkým však z toho, že navrhovateľ bol preukázateľne pokrstený až v priebehu prebiehajúceho azylového konania dňa 17.9.2011 v Košiciach v Gréckokatolíckej cirkvi, farnosti Božej Múdrosti Košice - Furča. Ak by totižto navrhovateľ už počas svojho pobytu v Iráne (t.j. do konca roka 2008) bol pokrstený (teda ak by konvertoval na kresťanskú vieru), neuvádzal by v prvom azylovom konaní ČAS: MU-186/PO-Ž-2009 ako svoje vierovyznanie islam, najmä však by nemohol byť opakovane pokrstený dňa 17.9.2011 v Košiciach. Ak teda navrhovateľom prezentované problémy s jeho cestovným pasom, resp. problémy súvisiace s nedodržiavaním islamských tradícií (podľa vlastného vyjadrenia) mal v čase vydania napadnutého rozhodnutia už vyriešené, pričom sa nepreukázalo jeho konvertovanie z islamu na kresťanskú vieru počas jeho pobytu v krajine pôvodu, nebol naplnený ani jeden z predpokladov udelenia azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle. Ako to bolo vyššie uvedené, vo vzťahu k azylu by prijatie sviatosti krstu navrhovateľom počas jeho pobytu na Slovensku bolo významným iba v prípade, ak by práve toto navrhovateľovo pokrstenie bolo dôvodom podania inej, ako podanej žiadosti o azyl. Takáto žiadosť by bola v prípade jej podania žiadosťou podanou „na mieste“. K tomu však nedošlo. Preto ak odporca navrhovateľovi azyl neudelil, jeho rozhodnutie je vecne správné a je v súlade so zákonom. K výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany: Predpokladom poskytnutia doplnkovej ochrany je existencia, resp. reálny predpoklad existencie vážneho bezprávia, ktoré by žiadateľovi o azyl hrozilo v prípade jeho návratu a ktoré zákon o azyle definuje v ust. § 2 písm. f). Ako to vyplýva z obsahu spisu, navrhovateľovi nikdy nebol uložený trest smrti, teda mu nehrozí ani jeho výkon, pričom nebolo zistené, žeby v krajine jeho pôvodu prebiehal vnútroštátny či medzinárodný ozbrojený konflikt v dôsledku ktorého by v prípade návratu navrhovateľa hrozilo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby. Tým neboli naplnené predpoklady ust. § 2 písm. f) bod. 1., 3. zákona o azyle. Predmetom posúdenia teda bolo posúdenie existencie ev. vážneho bezprávia v zmysle bodu 2. cit. zákonného ustanovenia a to s poukazom na nespochybniteľné prijatie sviatosti krstu navrhovateľom v priebehu azylového konania. Niet pochybností o tom, že neexistuje „meradlo“, ktorým by bolo možné spoľahlivo ustáliť, či ten či onen jedinec je veriacim alebo ním nie je. Je tomu tak preto, lebo (náboženská) viera je predovšetkým výrazom osobnostného postoja a zmýšľania k určitým, predovšetkým duchovným hodnotám. Avšak podľa názoru súdu výrazom zastávania tej či onej viery (vierovyznania) je na jednej strane znalosť jej princípov, zhmotnených do znalosti jej podstaty, povinností vyplývajúcich z viery samotnej, spôsobu vykonávania náboženských obradov včítane bežne používaných modlitieb a zvyklostí. Na strane druhej však aj dodržiavanie povinností vyplývajúcich z konkrétneho vierovyznania, ako napr. v prípade katolíckeho vierovyznania povinná účasť na svätých nedeľných a sviatočných omšiach, pochopiteľne aj celkové správanie sa veriaceho. Teda vykonávanie povinností, vyplývajúcich v danom prípade z katolíckeho vierovyznania sa tak stávajú samozrejmou a prirodzenou súčasťou presvedčenia a života veriaceho. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne opísal navrhovateľove znalosti katolíckej viery, predovšetkým však jeho správanie sa po prijatí sviatosti krstu, ktoré (ako to vyplýva z podrobného vyhodnotenia samotných výpovedí navrhovateľa) zjavne nesvedčí o jeho vnútornom presvedčení kresťana - katolíka. Navrhovateľovi počas pobytu na Slovensku - po jeho pokrstení nič nebránilo v tom, aby sa ako kresťan správal. Výrazom takéhoto, ním prezentovaného prijatia kresťanskej viery by logicky mala byť (okrem iného) pravidelná účasť na min. povinných svätých omšiach a tiež ovládanie základných modlitieb, prijímanie sviatosti počas omše, účasť na spovedi min. raz do roka. Navrhovateľ sa však takýmto spôsobom (ako to sám prezentoval) nesprával, ktorá skutočnosť odporcu dôvodne viedla k správnej úvahe, že navrhovateľovo prijatie katolíckej viery počas pobytu na Slovensku (po podaní žiadosti o azyl) bolo účelovým. Tento logický záver odporcu nadobúda svoj význam vo vzťahu k posúdeniu otázky ev. vážneho bezprávia (poskytnutia doplnkovej ochrany) v prípade návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu a to aj s poukazom na v spise založené informácie, týkajúce sa postoja Iránu (ako krajiny) ku konvertitom z islamu. Ak však navrhovateľ svoje (prezentované) vierovyznanie nepraktikoval na Slovensku, kde mu takémuto (verejnému) vyznávaniu jeho viery nikto (a nič) nebránil, je opodstatnený záver, že ním prezentovaný prestup na katolícku vieru nebol skutočným, ale bol účelovým s cieľom dosiahnuť pre seba výhodnejšiu pozíciu pri posúdení ním, pred časom podanej žiadosti o azyl. S poukazom na uvedené teda navrhovateľovi nehrozí v prípade jeho návratu do krajiny jeho pôvodu žiadne nebezpečenstvo. Naviac, ak by aj existoval dôvod, pre ktorý by bolo na mieste považovať navrhovateľa (na základe jeho skutočného presvedčenia, teda nie len na základe jeho pokrstenia) za kresťana - katolíka, nič nenasvedčuje tomu, žeby svoje návyky po svojom príchode do krajiny svojho pôvodu zmenil, teda žeby svoje vierovyznanie prezentoval inak, ako je tomu doteraz na slovenskom území. Súd tiež poznamenáva, že iba nosenie kríža na krku, resp. iba označenie svojej osoby ako kresťana nemôže svedčiť o vierovyznaní navrhovateľa. S poukazom na uvedené teda odporca správne posúdil otázku poskytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi ako nepreukázanú a teda správne rozhodol o jej neposkytnutí. Pretože po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu súd dospel k názoru, že navrhovateľom vznesené námietky nie sú dôvodné, pričom negatívne rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej súd pokladá za dôvodné, napadnuté rozhodnutie potvrdil ako správne a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný a preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák. č. 71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).