Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/73/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013202181 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013202181.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: pána M. I., nar. X.X.XXXX, štátneho príslušníka Iránskej islamskej republiky (ďalej len „Irán"), v krajine pôvodu naposledy bytom J., provincia J., O. H., G. Z. XX, na Slovensku s miestom pobytu O. J. XXXX, Za G. X, H., zastúpeného pani JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou so sídlom Hurbanovo nám. 5, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 11.12.2013 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-341-136/PO-Ž-2010 zo dňa 4.11.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-136/PO-Ž-2010 zo 4.11.2013 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-341-136/PO-Ž-2010 zo dňa 4.11.2013 odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zostávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Ďalej uviedol, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle a tiež, že v jeho prípade nenastali okolnosti pre udelenie azylu z humanitárnych dôvodov. Pokiaľ ide o výrok, ktorým rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi tento odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. V odôvodnení rozhodnutia odporca ďalej podrobne opísal priebeh predchádzajúceho, ako aj aktuálneho azylového konania, obsah vykonaných pohovorov s navrhovateľom a tiež obsah vykonaného rozsiahleho dokazovania. S poukazom na vykonané dokazovanie sa osobitne venoval vyhodnotením navrhovateľovho konvertovania na kresťanskú vieru, pričom dospel k presvedčeniu, že toto bolo iba formálnym, účelovým ale nie úprimným. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 11.12.2013, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (konkrétne vo vzťahu k medializácii prípadu navrhovateľa s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia súdov), nesprávne právne posúdenie veci (tu poukázal na nespochybniteľný fakt konvertovania na kresťanskú vieru vo vzťahu na prezentovaný strach z dôsledkov takéhoto jeho konania, vyplývajúci z reštrikcií ktoré by ho očakávali v krajine pôvodu) a rozpor zisteného stavu veci s obsahom spisu (v tejto časti poukázal na správy o krajine jeho pôvodu, svedčiace o správaní sa iránskych orgánov ku konvertitom). Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 13.1.2014 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Vyzdvihol pritom skutočnosť, že pri vydaní rozhodnutia postupoval v intenciách rozsudkov, vydaných v k aktuálnom konaní, pričom s poukazom na doplnenie dokazovania zotrval na presvedčení o účelovosti navrhovateľovho konvertovania, ku ktorému došlo na Slovensku. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods.3 zákona o azyle., § 14 zák. č.371/2004 Z.z. v platnom znení) na pojednávaní, za prítomnosti zástupkyne navrhovateľa a odporcu a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-341/PO-Ž-2010, ako aj s predchádzajúcim spisom ČAS: MU-186/PO-Ž-2009 Zo spisu odporcu ČAS: MU-186/PO-Ž-2009 súd zistil, že navrhovateľ o udelenie azylu požiadal dňa 21.4.2009, hoci na území Slovenskej republiky bol už od 2.3.2009. Ako dôvod svojej žiadosti uviedol obavy z trestu za cestovanie na falošný pas. Počas vstupného pohovoru a doplňujúcich pohovorov navrhovateľ uviedol, že vierovyznaním je moslim (šít), v krajine pôvodu mal problémy s náboženskou políciou kvôli nedodržaniu tradícií počas ramadanu (fajčil) za čo bol zadržaný, avšak po zaplatení kaucie jeho otcom bol za krátky čas prepustený na slobodu, v krajine pôvodu voči nemu nikdy nebolo vedené trestné konanie a nebol ani členom politickej strany alebo hnutia. I napriek jeho krátkemu zadržaniu nemal problém pri vycestovaní do Thajska. Navrhovateľ počas vstupného pohovoru ďalej uviedol, že počas svojho pobytu na území Slovenskej republiky zvažoval návrat do Iránu, avšak po tom, ako mu otec telefonicky oznámil, že by mu v Iráne mohol hroziť trest odňatia slobody až 30 rokov pre cestovanie na falošný pas, rozhodol sa zostať na Slovensku a požiadať o udelenie azylu. V priebehu druhého doplňujúceho pohovore navrhovateľ predložil odporcovi fotokópie listín, ktoré mu zaslal otec prostredníctvom e-mailu, avšak tieto sa netýkali jeho zadržania náboženskou políciou za nedodržanie moslimských tradícií počas ramadánu, išlo ale o predvolanie na súd za účelom podania vysvetlenia v súvislosti s tým, že sa v roku 2007 na verejnosti prechádzal s kamarátkou bez súhlasu jej a jeho rodičov, za čo ho jeho rodičia obvinili z mimomanželského pomeru a v druhom prípade išlo o sťažnosť jeho otca na skupinu Arménov - kresťanov, ktorí navrhovateľa v roku 2003 na ulici napadli a ukradli mu peniaze. Predložené dokumenty sa netýkali dôvodov, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojej žiadosti o udelenie azylu. Po vyhodnotení všetkých skutočností odporca vydal rozhodnutie ČAS: MU-186-37/PO-Ž-2009 zo dňa 6.7.2009, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a nebola mu poskytnutá ani doplnková ochrana na území Slovenskej republiky. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.7.2009. Z obsahu aktuálneho spisu odporcu ČAS: MU-341/PO-Ž-2010 súd zistil, že navrhovateľ dňa 25.6.2010 opätovne požiadal o udelenie azylu. Vo vyhlásení ako dôvody svojej žiadosti uviedol obavy z trestu za cestovanie na falošný izraelský cestovný doklad, že v krajine pôvodu mal náboženské problémy a bol prenasledovaný zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie moslimských tradícií, v prípade návratu do krajiny pôvodu má obavy o svoj život, nakoľko by ho tam čakal trest smrti. Ďalej uviedol, že konvertoval na kresťanskú vieru. Počas vstupného pohovoru (15.7.2010) navrhovateľ uviedol, že v Iráne konvertoval v auguste 2007 po tom, ako sa 10 dní modlieval v kostole. Nevedel pomenovať a ani opísať akt krstu. Ďalej uviedol, že problém s fajčením počas ramadánu bol vyriešený ešte počas jeho pobytu v krajine pôvodu (navrhovateľov otec zaplatil súdu kauciu 250 eur, za čo bol navrhovateľovi odpustený trest). Taktiež uviedol, že za schádzanie sa s moslimskou dievčinou bol navrhovateľ vo väzbe asi 20 dní (túto informáciu v prvom konaní neuviedol). V opise týchto udalostí sa vyskytli rozpory v dátumoch. Navrhovateľ v tomto konaní tvrdil, že sa to stalo v apríli až máji roku 2008, v prvom konaní však tvrdil, že sa to malo stať 26.10.2007. Počas vykonaných pohovorov sa v navrhovateľových vyjadreniach vyskytli aj ďalšie rozpory: tvrdil, že príslušníci tajnej iránskej polície mu poranili ruky žiletkou z dôvodu, že nosil vyhrnuté rukávy, neskôr uviedol, že mu odstraňovali tetovanie z ruky (navrhovateľ priznal, že v prvom prípade nehovoril pravdu), počas pobytu v Detskom domove Horné Orechové do kostola nechodil (neskôr uviedol, že do kostola chodil). O navrhovateľovej druhej žiadosti rozhodol odporca rozhodnutím ČAS: MU-341-27/PO-Ž-2010 zo dňa 20.9.2010 tak, že konanie o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ rozklad, o ktorom rozhodol Minister vnútra Slovenskej republiky tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. V odôvodnení pritom skonštatoval, že vzhľadom na vyhlásenie navrhovateľa o konvertovaní na kresťanskú vieru došlo k podstatnej zmene skutkového stavu, ktorá vylučuje aplikáciu § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle. Odporcovi uložil, aby sa dôkladne zaoberal novým dôvodom navrhovateľovej žiadosti a aby zároveň zohľadnil predbežné opatrenie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým dočasne zakázal vyhostiť navrhovateľa na územie Iránu. Odporca na základe tohto rozhodnutia vykonal ďalšie doplňujúce pohovory a následne vydal rozhodnutie ČAS: MU-341-60/PO-Ž-2010 zo dňa 31.3.2011, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn.: 5Saz/6/2011-101 zo dňa 4.10.2011, ktorý napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Počas konania pred súdom navrhovateľ predložil krstný list vydaný gréckokatolíckou cirkvou, z ktorého vyplýva, že bol na území Slovenskej republiky podmienečne pokrstený dňa 17.9.2011. Odporca opäť vykonal doplňujúci pohovor, na ktorom navrhovateľ uviedol, že jediným dôvodom jeho opakovanej žiadosti o azyl bola skutočnosť, že ako katolík sa nemôže do Iránu vrátiť, lebo by dostal trest smrti za to, že zmenil vieru. Ďalej uviedol, že v čase jeho legálneho odchodu z Iránu jeho problémy za nedodržanie ramadánu boli iránskymi orgánmi vyriešené. Navrhovateľ si nepamätal aký trest dostal za porušenie moslimských tradícií počas ramadánu, naviac uviedol, že počas prvého pohovoru klamal. Keďže jeho dôvod podania žiadosti o azyl sa ukázal ako nepravdivý, navrhovateľ upresnil, že jeho dôvodom bol aj problém s cestovaním na falošný pas. Konvertovanie na kresťanskú vieru pri prvej žiadosti neuviedol preto, že mal strach, aby sa o tom Iránci - moslimovia, žijúci na území Slovenskej republiky nedozvedeli, resp. aby sa o tom nedozvedelo jeho veľvyslanectvo. Taktiež uviedol, že v čase jeho odchodu z Iránu, tamojšie štátne orgány nevedeli, že konvertoval. Počas pobytu na území Slovenskej republiky chodieval do gréckokatolíckeho kostola, avšak sviatky slávi v evanjelickom kostole. Odporca opäť vyhodnotil všetky informácie a vydal rozhodnutie ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo dňa 7.8.2012, voči ktorému podal navrhovateľ opravný prostriedok o ktorom tunajší súd rozhodol rozsudkom č.k, 9Saz/62/2012 - 64z 28.11.2012 tak, že výrok o neudelení azylu potvrdil, avšak zrušil výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany a v tejto časti vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Voči potvrdzujúcemu výroku rozsudku súdu podal navrhovateľ odvolanie o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom sp. zn. 10Sža/12/2013 z 22.5.2013 tak, že rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-101/PO-Ž-2010 zo 7.8.2012 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Zaviazal odporcu skúmať, či vzhľadom na skutkové zistenia navrhovateľ nie je utečencom na mieste. Osobitne uložil odporcovi skúmať či konvertovanie navrhovateľa nebolo iba formálnym, či zmenu viery preukazuje aj svojím životom a reálnymi skutkami. Odporca následne vykonal v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s navrhovateľom doplňujúci pohovor, zameraný na jeho znalosti kresťanskej viery, na ktorú konvertoval, na jeho správanie sa ako kresťana. Opätovne vykonal - doplnil dokazovanie vyhľadaním informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, zamerané (tak ako v predchádzajúcich častiach konania) na postavenie a problémy konvertitov v Iráne, na tamojšiu aktuálnu bezpečnostnú situáciu a na prípadné bezpečnostné riziká návratov neúspešných žiadateľov o azyl. Výsledky takto doplneného dokazovania opísal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Podľa ust. § 13 ods.1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10. Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods.1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1.uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným, zrozumiteľným a podrobným spôsobom opísal zistený stav veci, ako aj priebeh doterajšieho azylového konania. Opísal obsah vykonaného dokazovania, pohovorov vykonaných s navrhovateľom, ním predložené dôkazy, ako aj obsah informácií, ktoré získal o krajine pôvodu navrhovateľa vo vzťahu k ním prezentovanému dôvodu podanej žiadosti o azyl. Logickým a jasným spôsobom odôvodnil svoju právnu úvahu, na základe ktorej dospel k výrokom napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ svoju námietku konkretizoval vo vzťahu k medializácii prípadu navrhovateľa je podľa názoru súdu na mieste konštatovanie, že konkrétne ani táto čas odôvodnenia rozhodnutia netrpí vadou nepreskúmateľnosti. Odporca celkom jednoznačne poukázal na skutočnosť, že forma medializácie (tak ako sa v minulosti uskutočnila - teda uvedením iba iniciálok mena osoby o ktorej sa v zverejnenom článku písalo) prakticky znemožňuje identifikáciu navrhovateľa. Ak teda odporca dospel k takémuto názoru, tento názor odôvodnil logicky a zrozumiteľne - bez ohľadu na skutočnosť, či jeho názor je alebo nie je (v konečnom dôsledku) správny. K námietke rozporu zisteného stavu veci s obsahom spisu (v tejto časti poukázal na správy o krajine jeho pôvodu, svedčiace o správaní sa iránskych orgánov ku konvertitom): Po posúdení tejto námietky súd dospel k názoru, že ani táto námietka nie je dôvodná. Odporca, ako to bolo vyššie uvedené a ako to vyplýva z obsahu obšírneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na jednej strane opísal obsah jednotlivých navrhovateľových prednesov, vykonaných v priebehu pohovorov, podobne tiež vyhodnotil ním predložené dôkazy a na strane druhej opísal obsah správ o krajine pôvodu navrhovateľa - informácií, obsahovo zameraných na postavenie konvertitov v Iráne a na správanie sa iránskych autorít k osobám, ktoré z islamu konvertovali na iné náboženstvo. Skutočnosť, že odporca po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k názoru, že navrhovateľ nesplnil predpoklady udelenia azylu, resp. poskytnutia doplnkovej ochrany nemôže znamenať, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: Súd sa dôkladne a s plnou vážnosťou zaoberal touto najzávažnejšou námietkou, vznesenou navrhovateľom a dospel k presvedčeniu, že nie je dôvodná. K výroku o neudelení azylu: V aktuálnom konaní navrhovateľ ako dôvod svojej žiadosti (dňa 25.6.2010) uviedol obavu o život v súvislosti s tým, že prestúpil z islamskej viery na vieru kresťanskú. Uviedol, že na kresťanskú vieru konvertoval už počas svojho pobytu v Iráne. Ako to vyplýva z obsahu aktuálneho, resp. predchádzajúceho azylového spisu navrhovateľa, navrhovateľ ničím nepreukázal existenciu svojho krstu, ku ktorému malo dôjsť buď v auguste 2007, resp. v novembri 2008 v Iráne. Navrhovateľ mal iba nedostatočné vedomosti o kresťanskej viere na ktorú (ako to tvrdil) prestúpil a tento dôvod ako dôvod odchodu z Iránu, resp. ako dôvod žiadosti o azyl prezentoval až potom, ako bolo vo veci jeho prvej žiadosti o azyl vydané negatívne rozhodnutie odporcu. Faktom je aj skutočnosť, že navrhovateľ počas prvého azylového konania opakovane uvádzal, že vierovyznaním je moslim šítskej vetvy. Až počas druhého (aktuálneho) konania uviedol, že vierovyznaním je kresťan, ktorý konvertoval z islamu. Podľa názoru súdu, ktorý vychádza z obsahu výpovedí navrhovateľa, tvrdenie o jeho konvertovaní počas pobytu v Iráne (teda pred jeho vycestovaním z domovskej krajiny) bolo účelovým. Ak by ako moslim prijal kresťanskú vieru a z dôvodu ohrozenia, ktoré mal pociťovať, z krajiny pôvodu utiekol a hľadal ochranu na Slovensku, nepochybne by túto skutočnosť uviedol už vo svojom prvom azylovom konaní. Ak tak nekonal, jediným logickým vysvetlením je fakt, že k jeho konvertovaniu z islamu počas jeho pobytu v Iráne v skutočnosti nedošlo. Navrhovateľ po vydaní v tomto konaní prvého (negatívneho) rozhodnutia z 31.3.2011 dňa 17.9.2011 bol podmienečne pokrstený vo farnosti Božej Múdrosti Košice - Furča (Gréckokatolícka cirkev). Skutočnosť, že išlo o podmienečné pokrstenie (potvrdenie pána O.J.Matejovského, farára) svedčí o skutočnosti, že ani označená cirkev nemala za preukázané, že v minulosti došlo ku krstu navrhovateľa. Ak by tomu tak bolo, nemohlo by dôjsť k udeleniu sviatosti krstu (17.9.2011). Keďže ku krstu navrhovateľa došlo v priebehu už začatého azylového konania, navrhovateľa sa z pozície „bežného“ žiadateľa o azyl dostal (formálne) do postavenia žiadateľa „na mieste“. Odporca vyhľadal a do spisu založil množstvo správ o Iráne pochádzajúcich z rôznych zdrojov, obsahom ktorých boli informácie týkajúce sa postavenia a postihov príslušníkov iných cirkví ako islamu, osobitne zamerané na osoby, ktoré z islamu konvertovali na iné náboženstvo. Mal teda dostatok vedomostí o tom, ako sa Irán stavia k svojim štátnym občanom, ktorí prestúpili z islamu na iné vierovyznanie. Avšak iba tieto fakty nemôžu byť relevantnými pre vydanie pozitívneho rozhodnutia. Rovnako dôležitým je zistenie, či osoba, ktorá prestúpila z islamskej na inú (kresťanskú) vieru tak urobila z dôvodu svojho skutočného (náboženského) presvedčenia, predovšetkým aj, že koná a správa sa tak, ako to kresťanské náboženstvo aj požaduje. Na túto skutočnosť poukázal aj najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 10Sža/12/2013 z 22.5.2013, keď nariadil odporcovi v tomto smere vykonať dokazovanie. Odporca v intenciách tohto právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vykonal s navrhovateľom doplňujúci pohovor, na obsah ktorého odporca v podrobnostiach poukázal. Z predmetného doplňujúceho pohovoru s navrhovateľom je zjavné, že navrhovateľ „do kostola moc nechodí“. Keď sa (cca 4 mesiace pred vykonaním pohovoru) v kostole zastavil, pomodlil sa za rodinu a išiel späť. Od svojho krstu (v Košiciach 17.9.2011) bol iba raz v Košiciach na svätej spovedi. Nevedel reprodukovať žiadnu modlitbu. K svojim „nenávštevám“ kostolov v Bratislave uviedol, že tu nepozná kostoly. K cirkevným sviatkom gréckokatolíckej cirkvi vedel uviesť iba „Nový rok, keď sa narodil Ježiš Kristus a potom jeden sviatok, keď sa neje mäso“. Navrhovateľ nenavštevoval žiadne cirkevné spoločenstvo. Podľa názoru súdu, pokiaľ odporca na základe takto zisteného stavu veci vyhodnotil konvertovanie navrhovateľa ako účelové, takáto jeho správna úvaha je dôvodná. Súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ aj navrhovateľ v čase krátkom po prijatí krstu mal (s poukazom na jeho predchádzajúce vierovyznanie, istú jazykovú, spoločenskú a osobnostnú bariéru) isté nedostatky v znalosti viery (k čomu by však dôjsť nemalo a to vzhľadom na rozhodnutie gréckokatolíckej cirkvi udeliť navrhovateľovi sviatosť krstu), postupom rokov od krstu a aj zvyšovaním veku navrhovateľa by malo logicky dôjsť k prehlbovaniu - utužovaniu jeho znalostí o cirkvi ako takej, za člena ktorej sa prehlasuje. Teda včítane všeobecných znalostí o cirkevných obradoch, povinnostiach člena cirkvi a základných postulátoch kresťanského vierovyznania. Takéto utužovanie vo viere by bolo (vzhľadom na individualitu navrhovateľa a okolnosti prijatia viery) logickým v prípade, ak by navrhovateľom prezentované kresťanské vierovyznanie bolo skutočným a nie iba účelovým. Navrhovateľ sa však, ako to je zrejmé z obsahu vykonaného dokazovania, nespráva ako kresťan gréckokatolíckeho vierovyznania, neplní si svoje ani základné cirkevné povinnosti a podobne nemá ani vedomosti, predpokladané (aspoň v relevantných základoch) členovi tejto cirkvi. Podľa názoru súdu, ktorý je zhodný s názorom odporcu, konvertovanie navrhovateľa z islamu bolo účelovým konaním. Ak teda odporca navrhovateľovi azyl neudelil, postupoval v súlade so zákonom o azyle. K výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany: Podľa názoru súdu odporca aj v tejto časti výroku napadnutého rozhodnutia rozhodol správne a v súlade so zákonom. Navrhovateľ namietal, že odporca sa vo vzťahu k tomuto výroku nezaoberal hrozbou vážneho bezprávia do budúcnosti (vzhľadom k tomu, že navrhovateľ má krstný list, ktorý preukazuje jeho odpadlíctvo k islamu). K tejto námietke súd poznamenáva, že je skutočnosťou, že inštitút doplnkovej ochrany skutočne pôsobí aj do budúcna. Avšak vo vzťahu k prejednávanej veci - teda k ev. hrozbe vážneho bezprávia spočívajúcej v mučení alebo neľudskom alebo ponižujúcom zaobchádzaní alebo treste je tak vo všeobecnosti, ako aj vo vzťahu k prejednávanej veci potrebné poukázať na skutočnosť, že pri rozhodovaní musí odporca vziať do úvahy na jednej strane relevantné informácie vzťahujúce sa na tú-ktorú oblasť možného bezprávia, a na strane druhej posúdenie individuálnych predpokladov ich uplatnenia voči žiadateľovi o azyl, teda navrhovateľovi. Zo správ o krajine pôvodu navrhovateľa (a to nepopiera ani odporca) vyplýva, že za istých okolností hrozí v Iráne skutočne konvertitom z islamu zaobchádzanie, zodpovedajúce vážnemu bezpráviu v zmysle ust. § 2 písm. f) bod 2. zákona o azyle. Ak by teda (v prejednávanej veci) malo hroziť navrhovateľovi vážne bezprávie (z titulu prijatia kresťanskej viery), podľa názoru súdu by sa tak mohlo stať v prípade, ak by navrhovateľ skutočne túto vieru prijal a táto skutočnosť by bola (resp. by sa stala) v krajine jeho pôvodu známou. S poukazom na odôvodnenie rozhodnutia odporcu, resp. na odôvodnenie tohto rozsudku vo vzťahu k neudeleniu azylu, navrhovateľ však ničím nepreukázal, že by počas svojho predchádzajúceho pobytu v Iráne kresťanskú vieru prijal. Toto jeho tvrdenie bolo vyhodnotené ako účelové. Pokiaľ ide o prijatie krstu počas navrhovateľovho pobytu na Slovensku, jeho uskutočnenie bolo preukázané a nikým nespochybnené. Avšak s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozsudku, predovšetkým však na zistenie skutkového stavu veci v konaní pred odporcom možno konštatovať, že aj priatie krstu ako znaku prijatia kresťanskej viery bolo formálnym, účelovým a neúprimným. Inak povedané, ak sa navrhovateľ ani počas svojho pobytu na Slovensku nespráva spôsobom, zodpovedajúcim ním proklamovaného vierovyznania, ktorá skutočnosť nesvedčí o úprimnosti konvertovania, niet dôvodu predpokladať, že by sa tak správal po svojom ev. návrate do krajiny svojho pôvodu. S poukazom na uvedené súd vyhodnotil odporcovu správnu úvahu vyslovenú v tomto smere za správnu a v súlade so zákonom. Súd si pokladá za povinnosť skonštatovať, že mu je známy právny názor, ktorý súd vyslovil v zrušujúcej časti rozsudku č.k. 9Saz/62/2012-64 z 28.11.2012 vo vzťahu k medializácii prípadu navrhovateľa - teda ku skutočnosti, že bez ohľadu na fakt, že (tak podľa názoru odporcu ako aj súdu) ku konvertovaniu navrhovateľa vo svojej podstate nedošlo, iránske úrady by sa mohli o navrhovateľovi domnievať, že k apostázii došlo. Avšak súd súčasne konštatuje, že konkrétne v posúdení tejto otázky dospel k zmene pôvodne vysloveného právneho názoru. Dôvodom zmeny tohto názoru boli predovšetkým tieto okolnosti: 1/ Pri vyslovení názoru na túto otázku (v rozsudku č.k. 9Saz/62/2012 - 64) ušlo pozornosti súdu, že Irán ako krajina pôvodu navrhovateľa nemá na Slovensku svoje diplomatické zastúpenie. Je teda málo pravdepodobné, že by sa o článku uverejnenom v denníku SME z 15.10.2010 zastúpenie Iránu vo Viedni (ktoré má pôsobnosť aj pre Slovensko) vôbec dozvedelo. 2/ V dobe vydania napadnutého rozhodnutia od uverejnenia článku (15.10.2010) ubehli tri roky ktorá skutočnosť nepochybne spôsobuje fakt, že je prakticky nulový predpoklad, aby iránske orgány pri ev. návrate navrhovateľ vôbec evidovali existenciu tohto novinového článku. 3/ Naviac ak v predmetnom článku boli uvedené iba iniciály osoby ktorej sa článok týkal bez uvedenia dátumu narodenia. S poukazom na uvedené súd dospel k názoru, že je prakticky vylúčené, aby iránske štátne orgány v prípade návratu navrhovateľa do domovskej krajiny mohli navrhovateľovi prisudzovať prestúpenie na kresťanskú vieru. Pretože po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu súd dospel k názoru, že navrhovateľom vznesené námietky nie sú dôvodné, súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako správne a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný a preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).