Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/4/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200429 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019200429.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: E. G., nar. XX.XX.XXXX, T. štátnej príslušnosti, kurdskej národnosti, cestovný pas č.: B zastúpený: Q. za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Baštová 5, 811 03 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 25.03.2019 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-192-17/2018-Ž zo dňa 19.02.2019 takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a. II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote sa žalobca s odkazom na ust. § 2 písm. d/, § 8, § 19a ods. 2 a 6 a § 13a zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (ďalej len „ZoA“), domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-192-17/2018-Ž zo dňa 19.02.2019, ktorým mu neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutiu žalovaného vytkol nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu nedostačujúce pre riadne posúdenie veci a rozpor skutkového stavu, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, s administratívnymi spismi, alebo nemajúci v nich oporu (§ 191 ods. 1 písm. c/ d/ e/ f/ Správneho súdneho poriadku). V skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 31.08.2018 podal v Humennom žiadosť o udelenie azylu, jej dôvody založil na svojom aktívnom členstve v opozičnej strane HDP, pre ktoré bol prenasledovaný, policajtmi bol viackrát chytený a bitý, niekoľkokrát už bol a v prípade návratu do Turecka by bol opäť uväznený a vypočúvaný a preto má strach o svoj život a zdravie. Uviedol, že dôvody podania žiadosti bližšie osvetlil vo vstupnom a doplňujúcom pohovore, uskutočnenom dňa 17.09. a 17.10.2018 a že v Turecku je prenasledovaný pre svoj opozičný politický názor, tiež kvôli náboženskému vierovyznaniu alavitu a aj jeho kurdskej národnosti. Na margo svojich odlišných tvrdení o priebehu zaistenia políciou v máji 2018 poznamenal, že nemožno očakávať, že svoju výpoveď zopakuje od slova do slova ako poučku a žalovanému tiež vyčítal nedostatočný záujem jeho žiadosť objektívne posúdiť, pretože nereflektoval na ďalšiu žiadosť jeho právnej zástupkyne na vykonanie ďalšieho pohovoru, pretože incidenty s políciou jej opísal podrobnejšie a dôslednejšie. V súvislosti so spochybnením jeho dôveryhodnosti v napadnutom rozhodnutí, poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 1Sža 15/2008 zo dňa 19.08.2008, sp.zn. 1 Sža 4/2012 zo dňa 28.02.2012 a rozsudok KS BA sp.zn. 8SaZ 1/2017 zo dňa 16.06.2017, ďalej na správy o krajine pôvodu, podľa ktorých v nej dochádza k dlhodobému porušovaniu základných ľudských práv vo forme nezákonných konaní prostredníctvom únosov, vydierania, mučenia alebo fyzických útokov, k dlhodobému zneužívaniu inštitútu výnimočného stavu na potláčanie politických práv a slobôd občanov, úpadku právneho štátu a represiám proti novinárom a opozícií, čo dokumentujú aj informácie o krajine pôvodu zistené samotným žalovaným. Žalobca zdôraznil, že Turecko opustil z dôvodov uvedených v ust. § 8 Zákona o azyle a preto je povinnosťou správneho orgánu odstrániť nejasnosti v skutočných dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu. Doplnil, že neprimerané a diskriminačné trestné stíhanie a trest je prenasledovaním a nie štandardným a zákonným konaním štátnych orgánov a nestotožnil sa ani s názorom žalovaného, že jeho členstvo v strane HDP nemohlo byť dôvodom porušovania jeho základných práv, nakoľko aj podľa svetových medzinárodných a mimovládnych organizácií dochádza v Turecku k systematickému potlačovaniu občianskych a politických slobôd. Autokratickým režimom vládnuceho prezidenta dochádza k prenasledovaniu politických oponentov a pod zámienkou obviňovania z terorizmu a teroristickej propagandy, k zdecimovaniu akejkoľvek politickej opozície. Po neúspešnom pokuse o puč a vyhlásenie výnimočného stavu v júli 2016, došlo k hromadnému zatýkaniu osôb označených za pôvodcov pokusu o prevrat. V tejto súvislosti poukázal na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 10 AZS 310/2017-56 zo dňa 20.12.2017. Žalovanému ďalej vytkol, že nezabezpečil dostatok informácií o krajine pôvodu, nedôsledne vyhodnotil politickú a bezpečnostnú situáciu ako aj stav dodržiavania ľudských práv v Turecku a to obzvlášť po udalostiach z júla 2016, že sa nedostatočne zaoberal jeho kurdským pôvodom a sústredil sa len na posudzovanie všeobecných politických dôvodov a tiež mu vytkol nesprávne právne vyhodnotenie prenasledovania a diskriminácie z náboženských a národnostných dôvodov. 2. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13a Zákona o azyle opätovne poukázal na opakované ataky zo strany polície formou nútenej spolupráce, ktorú odmietal ako aj na fyzické napadnutia a svojvoľné únosy. Žalovanému vytkol ignorovanie tých informácií o krajine jeho pôvodu, ktoré sú v jeho neprospech. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na ústny pohovor zo dňa 17.09.2018, v ktorom žalobca uviedol, že v meste Elazig v Turecku absolvoval základnú osemročnú školskú dochádzku, potom sa zamestnal ako pastier, od roku 2005 pracoval pre firmu Kentas Gida. V rokoch 2010 - 2012 absolvoval základnú vojenskú službu, po ukončení ktorej si v meste Elazig otvoril internetovú kaviareň, tú prevádzkoval asi 2 roky, potom odišiel do Istanbulu, kde sa ale nevedel zamestnať a tak sa vrátil späť a znova začal prevádzkovať internetovú kaviareň, ale pre malé výnosy znova odišiel do Istanbulu, kde pracoval ako rozvážač piva pre firmu Tuborg. V rokoch 2014 - 2015 sa stal členom Kurdskej ľudovo - demokratickej strany (HDP), kde pomáhal ako dobrovoľník pri príprave regionálnych volieb v roku 2014 a aj v nasledujúcich voľbách, kvôli čomu bol v dvoch prípadoch trestne stíhaný. Dňa 08.03.2015 bol účastníkom slávnosti Newroz v meste Elazig, počas ktorej boli v rozpore so zákonom vyvesené transparenty a fotografie zakladateľa Kurdskej strany pracujúcich, Abdullaha Öcalana a ďalších predstaviteľov a keďže ide o teroristickú organizáciu, toto konanie javilo známky protizákonných aktivít, pri ktorých boli zaistení viacerí účastníci, vrátane žalobcu a bola na nich podaná obžaloba. V druhom prípade išlo o nepovolený pochod s názvom „stráž svedomia a spravodlivosti“ v meste Istanbul, účastníci boli na tento fakt upozornení a vyzvaní, aby sa rozišli a keďže výzvu neuposlúchli, viacerí, vrátane žalobcu, boli políciou zaistení a obvinení z trestného činu nezákonného zhromažďovania. Tieto trestné stíhania boli vedené na základe zákona, transparentne, bez väzobného zaistenia a akýchkoľvek náznakov perzekúcie. Žalobca vo svojich dôvodoch uviedol ešte aj zadržanie políciou niekedy v máji 2018, ktorá ho mala mučiť a druhýkrát o pätnásť dní neskôr, a to počas cesty domov z práce, kedy ho vyviedli za mesto, zbili a nechali tak, pretože od neho chceli, aby sa stal policajným informátorom a donášal informácie na stranu HDP. Ďalej žalovaný uviedol, že žalobca Turecko opustil spolu s kamarátom Mete letecky, s platným cestovným pasom sa dopravili z Istanbulu do Ľvova na Ukrajine a na základe ukrajinského turistického víza niekoľko dní býval v hoteli Karpatia v Užhorode, dňa 30.08.2018 ilegálne prekročil ukrajinsko - slovenskú štátnu hranicu, kde ho v meste Sobrance čakal jeho brat s priateľkou, a spolu chceli pokračovať do Rakúska, alebo do Nemecka. Po kontrole policajnou hliadkou dňa 31.08.2018 požiadal o udelenie azylu. Jeho brat bol zaistený v ÚPZC Sečovce a jeho priateľka, ktorá je rakúskou štátnou občiankou sa vrátila do Rakúska. Žalovaný ďalej uviedol, že u žalobcu nebolo preukázané ani splnenie podmienok podľa ust. § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 Zákona o azyle, a že dôvodmi uvedenými v žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany na území SR sa podrobne zaoberal a poznamenal, že aj to, že mu nebol odobratý cestovný pas spochybňuje, že bol štátnymi orgánmi považovaný za odporcu politického režimu, pretože podľa dvoch nových vyhlášok číslo 675 až 676 môže turecká vláda zrušiť pasy všetkých osôb čeliacich správnemu alebo súdnemu vyšetrovaniu, alebo stíhaniu a turecké úrady rušia pasy nielen vyšetrovaným osobám ale aj ich príbuzným, o čom im neposielajú žiadne informácie a keď takáto osoba príde na letisko, pas jej je odňatý a je jej zabránené opustiť krajinu. Pokiaľ by bol teda žalobca prenasledovaný, nemohol by legálne vycestovať z krajiny. Postup správneho orgánu bol v súlade s bodom 84 Kritérií a postupov pre udeľovanie štatútu utečenca, vydaných Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov, v januári 1992 v Ženeve. Ďalej žalovaný akcentoval nezrovnalostí uvedené vo výpovediach žalobcu počas pohovorov dňa 17.09. a 17.10.2018, ktoré považoval za výrazné a uviedol, že žalobca dostal v doplňujúcom pohovore priestor na odstránenie týchto rozdielov v jeho výpovediach, ktoré neboli nepatrné, alebo len omylom vysvetlené, pričom nijako bližšie nerozviedol ani že je inej viery a národnosti a tak jeho námietky o prenasledovaní z náboženských a národnostných dôvodov považoval za účelové. Poukázal na správu humanitárnej organizácie Human Rights Watch - Svetová správa 2019 - Turecko zo dňa 17.01.2019 o obvineniach zo zlého až ponižujúceho zaobchádzania v tureckých väzniciach, k čomu dodal, že ide v podstate len o podozrenia osobitného spravodajcu OSN, ktoré vyslovil už v súvislosti so zatýkaním v roku 2017, pričom v tejto súvislosti OSN neprijala žiadnu rezolúciu a vec ani nepostúpila kontrolnému mechanizmu Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Zdôraznil, že po rozbore politickej situácie v krajine ako aj po zhodnotení subjektívnych dôvodov žiadosti žalobcu, v rozhodnutí niekoľkokrát odôvodnil prečo v jeho prípade nejde o perzekúciu z dôvodov podľa Ženevského dohovoru. Žalobcovi sa podľa jeho názoru nepodarilo opodstatniť ani obavy z perzekúcie v prípade návratu do Turecka, nebolo preukázané, že by mal byť v prípade návratu vystavený vážnemu bezpráviu podľa § 2 písm. f/ Zákona o azyle a nepriaznivé sociálno - ekonomické podmienky nie sú dôvodom na zneužívanie inštitútu azylu a dodatočnú legalizáciu pobytu na území SR. Z dôvodu toho, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť obáv z prenasledovania a ani reálnu hrozbu vážneho bezprávia podľa Zákona o azyle a Ženevského dohovoru, navrhol správnu žalobu zamietnuť. 4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. 5. Na pojednávaní súdu žalobca zopakoval svoju žalobnú argumentáciu, žalovaný sa pridržiaval dôvodov svojho rozhodnutia a vyjadrenia. 6. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, na nariadenom pojednávaní. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 S.s.p.). 7. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 8. Podľa § 220 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 9. Podľa § 219 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 10. Podľa § 3 ods. 1, 2 a 5 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 11. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 písm. d/, e/, f/, § 8, § 10, a § 13a a 13b zákona o azyle, s upriamením pozornosti na dôvody, pre ktoré žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany súd zistil, že žalobcovi neudelil azyl a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu. S odkazom na pohovor vykonaný so žalobcom uviedol, že v krajine pôvodu bol od roku 2014-2015 členom Ľudovej demokratickej strany - HDP (ďalej len „HDP“), v rámci ktorej sa pravidelne aktívne podieľal na príprave niekoľkých politických akcií v Turecku, kvôli ktorým boli vedené dve trestné stíhania, pričom pre konflikty s políciou bol obžalovaný aj z ďalšieho trestného činu. Po ďalšom konflikte s políciou v máji 2018, sa rozhodol radšej krajinu pôvodu opustiť a vycestovať do Európy. Z Turecka vycestoval dňa 27.08.2018 legálne, na vlastný cestovný pas, do mesta Ľvov na Ukrajine, odtiaľ sa dopravil do Užhorodu a následne pešo prekročil ukrajinsko-slovenskú hranicu, kde bol zaistený policajnou hliadkou. Žalovaný uviedol, že dôkazy predložené žalobcom, svedčia o jeho účasti na politických akciách, nie je vylúčené že skutočne mohol byť politicky aktívny a v konečnom dôsledku mohol byť aj členom strany HDP, čomu nasvedčuje aj kópia doloženej prihlášky. Podľa dostupných informácií, členský preukaz tejto strany sa dáva len politickým a administratívnym členom, teda osobám, ktoré pre túto stranu aktívne pracujú a z toho, že žalobca nevlastnil členský preukaz vyplýva, že mohol byť len radovým členom strany, nápomocným pri jej príležitostných aktivitách, napr. pri organizovaní mítingov. Žalovaný nevylúčil, že v rokoch 2015-2016 mohol skutočne mať problémy so štátnymi orgánmi, čo žalobca podložil fotografiami z účasti na rôznych politických akciách a trestnými stíhaniami voči jeho osobe, hoci ich predmetom nebolo výlučne jeho členstvo v HDP, ale porušovanie zákonných noriem krajiny. 12. V prvom prípade bol žalobca dňa 08.03.2015 účastníkom slávnosti Newroz v meste Elazig, počas ktorej boli v rozpore so zákonom vyvesené transparenty a fotografie zakladateľa Kurdskej strany pracujúcich (ďalej len „PKK“), Abdullaha Öcalana, a ďalších predstaviteľov tejto teroristickej organizácie, a keďže toto konanie javilo známky nezákonných aktivít, polícia zaistila viacerých účastníkov tejto slávnosti, vrátane žalobcu, pričom prokurátor podal návrh na ich obžalobu. V druhom prípade išlo o pochod s názvom „Stráž svedomia a spravodlivosti“ organizovaný v meste Istanbul, ktorý nebol povolený, na čo boli účastníci pochodu upozornení a vyzvaní na rozchod, čo neakceptovali a tak boli za použitia primeraných donucovacích prostriedkov policajnými orgánmi rozohnaní a viacerí, vrátane žalobcu, boli zaistení a následne obvinení z trestného činu nezákonného zhromažďovania. Z predložených dôkazov z trestného stíhania je zrejmé, že napĺňalo všetky princípy riadneho demokratického procesu, obvinení boli riadne poučení o podstatných náležitostiach súvisiacich s ich trestným stíhaním, vrátane práva zvoliť si právneho zástupcu, čo žalobca aj využil a ak sa necítil byť vinným, mal možnosť sa prostredníctvom neho brániť, čo však nevyužil a zvolil si alternatívu odchodu z Turecka. Z obsahu predložených dôkazných prostriedkov je teda zrejmé, že štátne orgány v trestnom stíhaní postupovali štandardne, podľa zákonných noriem, bez akýchkoľvek známok perzekúcie, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že žalobcovi ako trestne stíhanej osobe bol v roku 2018 vydaný platný cestovný doklad, na ktorý Turecko legálne opustil. Podľa dostupných informácií, podľa dvoch nových vyhlášok č. 675 a 676 môže turecká vláda zrušiť pasy všetkých osôb čeliacich správnemu alebo súdnemu vyšetrovaniu alebo stíhaniu a turecké úrady rušia pasy nielen vyšetrovaným osobám, ale aj ich príbuzným, o čom im neposielajú žiadne oznámenia a keď takáto osoba príde na letisko, pas jej je zabavený z dôvodu, že je kradnutý alebo stratený a tým jej je zabránené opustiť krajinu. V prípade žalobcu nebolo k takémuto aktu nepristúpené, čo znamená, že jeho práva neboli počas trestného procesu porušené, a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o prenasledovaní, resp. perzekúcii. 13. Žalovaný uviedol, že zohľadnil aj výpoveď žalobcu o tretej obžalobe, podanej za útok na verejného činiteľa, v súvislosti s bránením jeho brata, keď ho chcela polícia zaistiť pre podozrenie z krádeže. Aj v tomto prípade išlo o protizákonné konanie, keďže sa nebránil zákonnými prostriedkami (napr. podaním sťažnosti na policajných činiteľov) a tak ani v tomto prípade nešlo o porušenie jeho práv, ale o následok nezákonného konania. Pri riešení všetkých troch incidentov postupovali štátne orgány štandardne, bez preukázania porušenia základných práv žalobcu a bez známok prenasledovania, čo potvrdzuje aj rozsudok NS SR sp.zn. 1 Sžo Ks 154/2005 zo dňa 27.02.2007, v zmysle ktorého zadržanie a väznenie za spáchaný trestný čin a obavy z prenasledovania zo strany polície, nemožno považovať za relevantný dôvod pre udelenie azylu na území SR. Žalovaný posudzoval aj výpoveď žalobcu ohľadom jeho únosu a fyzického napadnutia políciou v máji 2018, a konštatoval zjavnú nevieryhodnosť jeho výpovede a nízku pravdepodobnosť, že k tejto udalosti vôbec došlo. Poukázal na to, že žalobca vo vstupnom dotazníku zo dňa 17.09.2018 uviedol, že v máji 2018 bol políciou opakovane zaistený a fyzicky napadnutý, pričom bol nútený k tomu, aby ich informoval o politickej strane HDP. V doplňujúcom pohovore zo dňa 17.10.2018 uviedol, že v máji 2018 ho policajti odviezli na neznáme miesto a vyhrážkami ho nútili k donášaniu informácií o HDP. Po tomto incidente a podaných obžalobách si uvedomil, že v Turecku zostať nemôže. Žalovaný z tejto výpovede uzavrel, že nešlo o opakovaný, ale ojedinelý akt, fyzický útok už žalobca nespomenul a uviedol, že ho na neznámom mieste zanechali s vyhrážkou, že sa ešte uvidia. Tento fyzický útok absentuje aj v stanovisku právnej zástupkyne, v časti týkajúcej sa opisu problémov žalobcu s políciou. Ide teda o dve pomerne odlišné výpovede, z ktorých nie je zrejmé, či k nejakému a už vôbec nie opakovanému fyzickému útoku došlo. V prípade, že by k nemu došlo, mohol žalobca využiť všetky právne kroky na postih takéto nezákonného konania, napr. prostredníctvom svojho právneho zástupcu, príp. ombudsmana mohol podať sťažnosť na nezákonné konanie polície, čo neurobil a nevykonal žiadne kroky k tomu, aby sa podobný incident neopakoval a aby zákonnými prostriedkami zaistil svoju bezpečnosť. Žalovaný doplnil, že Turecko je demokratický štát, zaručujúci svojim občanom dodržiavanie všetkých základných ľudských práv, vrátane práva na ochranu ľudskej dôstojnosti a práva na spravodlivý súdny proces. Z informácií z obsahu spisu vyplýva, že turecké štátne orgány v minulosti kvôli propagandistickým vystúpeniam skutočne zaistili viacerých prokurdských politikov, vrátane poslancov HDP. Turecká spravodajská agentúra Ahval uviedla, že takmer každý tretí člen významnej kurdskej politickej strany v Turecku bol v júli 2015 po zrútení prímeria medzi kurdskými militantmi a tureckým štátom zadržaný, 11.631 z 37.551 členov HDP bolo zadržaných, 3.382 bolo formálne zatknutých, medzi nimi bolo 43 provinčných a 101 okresných spolupredsedov HDP, vrátane bývalých spolupredsedov Selahattina Demirtasa a Figena Yuksekdaga, pričom 55 z 59 poslancov strany čelí obvineniam. Žalovaný pripustil, že k zaisťovaniu opozičných politikov v Turecku skutočne dochádza, avšak vo všetkých prípadoch ide o oficiálne kroky štátnych orgánov a o tom, že by sa v týchto prípadoch dopúšťali tak závažných nezákonných konaní akými sú únos, vydieranie, mučenie alebo fyzické napádanie, nejestvujú žiadne informácie a členstvo žalobcu v strane HDP rozhodne nemohlo byť dôvodom porušovania jeho základných ľudských práv, o čom svedčí aj bezproblémové a bezobštrukčné vydanie cestovného dokladu dňa 19.02.2018. Vychádzajúc z uvedeného je preto málo pravdepodobné, že výlučne kvôli jeho členstvu v strane HDP ho o niekoľko mesiacov uniesli a fyzicky napadli (výpoveď zo dňa 17.09.2018). O tom, že turecké štátne orgány, napriek prebiehajúcim trestným stíhaniam, nemali absolútne žiaden záujem o obmedzovanie jeho práv svedčí aj to, že krajinu pôvodu opustil bez akýchkoľvek problémov na vlastný cestovný pas. Žalovaný posudzoval aj výpoveď žalobcu z hľadiska jeho náboženského presvedčenia a uviedol, že v Turecku patril k náboženskej skupine alavitov, ktorí sú síce v nemilosti a preto mohol byť diskriminovaný aj pri získavaní práce v Istanbule, no v konečnom dôsledku tam prácu našiel a ako roznášač piva tam pracoval až do svojho odchodu z Turecka. Jeho náboženské presvedčenie ho pri obsadzovaní pracovných pozícií v istej miere obmedzovalo, avšak tieto obmedzenia boli iba dočasné a lokálne, nakoľko podľa jeho výpovede, v regióne bydliska takéto obmedzenia nepociťoval. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že neboli zistené žiadne prvky perzekvačného charakteru takého rozsahu, aby žalobcovi bránili naďalej zotrvať v krajine pôvodu a nútili ho ju opustiť. Nebolo preukázané prenasledovanie z dôvodov podľa Ženevskej konvencie z roku 1951, preto dôvody jeho žiadosti sú z hľadiska udelenia azylu, ako najvyššej formy ochrany, irelevantné. 14. Vzhľadom k tomu záveru, žalovaný posudzoval, či spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany a podotkol, že Turecko už v roku 2007 trest smrti oficiálne zrušilo, čo v prípade nedobrovoľného návratu hrozbu tejto formy trestu vylučuje. Nehrozí mu ani mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, pretože v priebehu konania ničím objektívne nepreukázal, že by bol v krajine pôvodu vystavený akejkoľvek forme perzekúcie a preto je nereálne, že by tomuto bol vystavený v prípade návratu do krajiny. Žalobca síce uviedol, že v roku 2018 bol v Istanbule políciou fyzicky napadnutý, mal však možnosť využiť viaceré právne prostriedky na domoženie sa prešetrenia a potrestania takéhoto nezákonného konania. Keďže tak neurobil, nemožno takýto údajný akt vyhodnotiť ako vážne bezprávie bez možnosti domoženia sa svojich základných ľudských práv. Žalovaný pri posudzovaní alternatívy vážnej ujmy v prípade jeho návratu do Turecka zobral do úvahy aj viaceré obžaloby z trestných činov voči nemu tam prebiehajúce a skonštatoval, že ani v jedinom trestnom stíhaní nebolo objektívne preukázané, že by bol vystavený fyzickému alebo psychickému týraniu, či inej forme bezprávia. Turecko je demokratickou krajinou s nezávislým a nestranným súdnictvom, príslušníci bezpečnostných síl sú školení v oblasti ľudských práv, vznikla nezávislá policajná komisia pre sťažnosti a rovnako bol zavedený systém sťažností pre turecké bezpečnostné zložky a každý občan má právo podať v prípade zlého zaobchádzania sťažnosť, ktorá aj bude prešetrená. Je teda zjavné, že v Turecku nie sú zásadné problémy s justíciou alebo políciou, ktoré by pripúšťali toleranciu správania nesúceho znaky vážneho bezprávia a občania majú právo podať žalobu o náhradu za fyzické alebo duševné ujmy z dôvodu porušovania ľudských práv, priamo na Ústavný súd. Tiež dodal, že Turecko je členom NATO a má záujem o vstup do Európskej únie, čo by malo byť zárukou dodržiavania istého štandardu v oblasti dodržiavania ľudských práv. Uvedené by malo byť dostatočnou zárukou toho, že so žalobcom bude v prípade návratu do Turecka zaobchádzané dôstojne, bez akýchkoľvek prvkov neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Hoci bezpečnostnú situáciu, pre ohnisko napätia zo Sýrie čiastočne sa dotýkajúce aj Turecka, nemožno hodnotiť ako absolútne stabilnú, nemožno celkovú situáciu v krajine charakterizovať ako medzinárodný konflikt takého rozmeru, že by pre žalobcu predstavoval individuálnu hrozbu vážneho bezprávia v prípade návratu do Turecka. 15. Žalovaný poznamenal, že sa v konaní vysporiadal aj so stanoviskom právnej zástupkyne o prenasledovaní žalobcu z náboženských a politických dôvodov, pre jeho členstvo a aktivity v strane HDP, s dôsledkom trestného stíhania (v roku 2017 v Istanbule a v roku 2015 v Elazigu). Podľa obžaloby sa žalobca v oboch prípadoch dopustil porušenia zákonných noriem krajiny, pričom predložené dôkazné prostriedky svedčia o absolútne štandardnom postupe štátnych orgánov, bez náznaku porušenia jeho základných ľudských práv pri prešetrovaní týchto trestných činov. Tretí incident, na ktorý právna zástupkyňa poukázala, udalosť z roku 2016, keď mal byť žalobca počas osláv sviatku Nawroz políciou fyzicky napadnutý, čo sa malo zopakovať aj po zaistení na policajnej stanici, pričom, mal byť údajne prepustený na slobodu bez toho, že by na neho bola podaná žaloba, žalobca počas vstupného ani doplňujúceho pohovoru nespomenul. Žalovaný tak uzavrel, že k nemu vôbec nedošlo a ide len o účelové tvrdenie, s cieľom dokresliť udalosti, v ktorých skutočne prebieha trestné stíhanie, čo tiež potvrdzuje výraznú nevierohodnosť žalobcu ohľadom fyzických útokov polície na jeho osobu v roku 2018, ktoré naopak právna zástupkyňa vo svojom stanovisku už nespomínala. K poukazu na príslušnosť žalobcu k náboženskej minorite alavitov žalovaný uviedol, že ide o všeobecný poukaz na diskriminačné praktiky v Turecku voči tejto skupine obyvateľstva, avšak bez akejkoľvek súvislosti so žalobcom a preto jeho príslušnosť k tejto náboženskej skupine posudzoval výlučne v rámci jeho výpovede tak, ako to uviedol vo vstupnom a doplňujúcom pohovore. Právna zástupkyňa do konania síce predložila fotografiu dehonestujúceho nápisu na dverách jeho priateľa, avšak tento dokument je bez akejkoľvek súvislosti so žalobcom. Žalovaný istú diskrimináciu alavitov v Turecku mimo svojho regiónu nevylúčil, avšak v prípade žalobcu nebolo zistené, že by prípadná diskriminácia mohla prerásť až do perzekúcie vyvolávajúcej neúnosnosť jeho ďalšieho pobytu v Turecku, ktoré by bol nútený opustiť. 16. Azyl je špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky, teda opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov. 17. Súd z administratívneho spisu a ani z výpovede žalobcu na vytýčenom pojednávaní nezistil, že by v krajine pôvodu pred jej opustením čelil konaniu, ktoré by mu spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ho postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelil žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam a neexistujú objektívne dôvody konštatovať, že by mu akákoľvek forma prenasledovania podľa ust. § 2 písm. d/ ZoA v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, a to či už zo strany štátu alebo neštátnych aktérov. Je pravdou, že žalobca podliehal trestnému stíhaniu, a to za účasť na zhromaždeniach, na ktorých bol zaistený pre neuposlúchnutie výziev na rozídenie sa, za ktoré bola na neho podaná obžaloba. Nie je však preukázané, že bol za tieto skutky aj odsúdený. I prípadné odsúdenie nemožno v žiadnom prípade zakladať na premise bezdôvodnej perzekúcie jeho osoby, pretože išlo o účasť na orgánmi štátu nepovolených zhromaždeniach. Žalobcom prezentované dôvody žiadosti nemožno považovať za relevantné ani na posúdenie z pohľadu ustanovenia § 8 ZoA, nakoľko nie sú podraditeľné pod pojem prenasledovanie ani z jedného z dôvodov uvedených v predmetnom ustanovení. Ak aj výpovede žalobcu naznačovali korešpondenciu s jeho rasou, národnosťou, náboženstvom, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine či politickým názorom a pod., žiadna perzekúcia zo strany štátnej moci preukázaná nebola. 18. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov, preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 19. Podľa ust. § 8 zákona zák. č. 480/2002 Z.z o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 20. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 21. Ustanovenie § 2 písm. d/ Zákona o azyle, definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné aplikovať na prípad žalobcu ako žiadateľa o azyl, pretože u neho nebolo preukázané splnenie základného predpokladu na udelenie azylu, a tým je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 8 ZoA). Za prenasledovanie v zmysle ust. § 8 ZoA je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou. 22. V súvislosti s uvedeným, dáva súd do pozornosti, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Táto vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu, pretože pravdivosť jeho tvrdení a dôveryhodnosť jeho osoby predstavujú základ, na ktorom je azylové konanie ukotvené. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať a je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Obdobné závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). 23. Aj keď právna zástupkyňa v žalobe namietala žalovaným tvrdenú nekonzistentnosť výpovedí žalobcu o priebehu zaistení políciou, ako nemožnosť zopakovať svoju výpoveď od slova do slova ako poučku, nemožno rozpory v dôvodoch, na ktorých žalobca postavil svoju žiadosť o udelenie azylu, považovať za drobnú nezrovnalosť. Pokiaľ právna zástupkyňa argumentovala jeho aktívnym členstvom v opozičnej strane HDP, za ktoré bol prenasledovaný, policajti ho viackrát chytili, bili, bol niekoľkokrát uväznený a vypočúvaný a keby sa vrátil do Turecka bol by znova uväznený, súd poznamenáva, že žalovaný v reakcii na túto argumentáciu, vykonal vo svojom rozhodnutí dôslednú analýzu. Z tej vyplýva, že politickú aktivitu žalobcu a jeho členstvo v strane HDP nevylúčil a nevylúčil ani, že v období rokov 2015-2016 mohol mať problémy so štátnymi orgánmi. Vylúčil však vznik týchto problémov v nadväznosti na jeho členstvo v strane, označil ich za vzniknuté z porušenia zákonných noriem krajiny vo vzťahu k aktivitám, ktoré pre stranu vykonával, čo je podporené aj prekladmi doložených listinných dôkazov, obžaloby adresovanej trestnému súdu v Istanbule ako aj zápisov z pojednávania zo dňa 07.04.2017, odročeného na deň 10.05.2018. Z tohto zápisu vyplýva, že obvineným boli prečítané ich zákonné práva, ako právo na obhajobu, a aj možnosť pridelenia obhajcu z advokátskej komory, v prípade ak si obhajcu nemôžu dovoliť. Tiež je z neho zrejmá aj s obvinením nesúhlasiaca a celý priebeh protestného zhromaždenia popierajúca obrana žalobcu a tiež vo vzťahu k postupu polície kritická argumentácia právnej zástupkyne žalobcu, žiadajúcej vykonať dopyty smerom k polícii. Takýto postoj a postup rozhodne nenasvedčuje jeho útlaku, či potláčaniu ľudských a občianskych práv a slobôd a nenesie ani znaky odmietnutia súdnej ochrany, ktoré by viedlo k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu a z ničoho nemožno vyvodiť neprimerané alebo diskriminačné trestné stíhanie alebo trest. Vo vzťahu ku konaniu policajných zložiek boli vo výpovedi žalobcu zaznamenané výrazné rozpory, keď v pohovoroch na jednom mieste uviedol, že policajti ho po demonštrácii naložili do auta, bili a nútili ho k tomu, aby ich informoval o politickej situácii v strane HDP, vyviezli ho za mesto a nechali ho tam a v doplňujúcom pohovore o tej istej udalosti uviedol, že ho odviezli na neznáme miesto a vyhrážkami ho nútili, aby „donášal na členov strany HDP. Z obidvoch žalobcom opísaných spôsobov priebehu tohto útoku, jednoznačne vyplýva jeho sólovosť a nie opakujúce sa konanie. Hoci sa právna zástupkyňa žalobcu snažila tieto rozpory v jeho výpovedi bagatelizovať, súd je toho názoru, že pri tak závažných zásahoch do osobnej a telesnej integrity, nemožno v krátkom časovom odstupe rovnaký priebeh konania podať dvoma diametrálne odlišnými spôsobmi, čo jednoznačne preukazuje nedôveryhodnosť žalobcových výpovedí. 24. Súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že hoci v prípade žalobcu bol jeden zo spomenutých predpokladov, a to zastávanie určitých politických názorov a aktivita pre politickú stranu tvrdený, zo samotnej jeho výpovede, ani z dôkazných prostriedkov založených v administratívnom spise, zabezpečených prostredníctvom jeho tureckej advokátky, zastupujúcej ho v trestnom konaní vzniknutom z jeho účasti na nezákonných demonštráciách, nemožno prezentovanú existenciu obáv z prenasledovania vydedukovať. 25. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 SžoKS 102/06 „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupiny alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“. 26. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sža 41/09, dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 27. Správny súd zdôrazňuje, že inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. V prípade žalobcu nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Azyl je špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky - teda opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov. V prípade žalobcu nebolo preukázané ani tvrdené prenasledovanie z náboženských dôvodov, nakoľko hanlivý nápis na dverách jeho priateľa, nemožno stotožniť s osobou žalobcu a neúspech pri hľadaní pracovnej príležitosti rovnako nemožno pripísať na vrub jeho vierovyznania, aj keď je v krajine jeho pôvodu zaznávané. 28. Možno tak uzavrieť, že žalobca v krajine pôvodu pred jej opustením nečelil žiadnemu konaniu, ktoré by mu spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ho postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelil žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam, trestu či trestnému konaniu a pod. a neexistujú objektívne dôvody konštatovať, že by mu akékoľvek forma prenasledovania podľa § 2 písm. d/ ZoA v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, a to či už zo strany štátu alebo neštátnych aktérov. 29. Ak teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu nespĺňa podmienky pre udelenie azylu, avšak do krajiny pôvodu sa nemôže vrátiť, lebo mu hrozí vážne bezprávie, môže získať doplnkovú ochranu. Doplnková ochrana spravidla chráni civilistov, ktorí utekajú pred všeobecným násilím spojeným s vojnovým konfliktom. Taktiež však môže byť poskytnutá tým, ktorí sa obávajú popravy, mučenia alebo iného neľudského zaobchádzania v krajine pôvodu a nepreukázali obzvlášť zavrhnutiahodný dôvod, vyžadujúci sa pre udelenie azylu. Vážne bezprávie je podobné ako prenasledovanie, ide tiež o vážne alebo opakované porušenie ľudských práv. Doplnková ochrana chráni výlučne pred hrozbou bezprávia vo forme trestu smrti alebo popravy, vo forme mučenia, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, alebo trestu. Osobitne chráni pred reálnou hrozbou vážneho a individuálneho ohrozenia života nerozlišujúcim násilím, spôsobeným ozbrojeným konfliktom. Pôvodcom vážneho bezprávia môže byť štát a jeho štátne orgány. Ak sa však bezprávia dopúšťajú neštátne subjekty, v prvom rade sa občan má so žiadosťou o ochranu obrátiť na štátne orgány krajiny (armádu, políciu, súdy). Doplnková ochrana prichádza do úvahy iba vtedy, ak sa preukáže, že štátne orgány nie sú schopné alebo ochotné pred vážnym bezprávím chrániť, a že ani presťahovanie sa do inej bezpečnej časti krajiny pôvodu nemôže zabezpečiť účinnú ochranu pred bezprávím. 30. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 31. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 32. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, doplnkovej ochrane, súd ešte dopĺňa, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v ZoA) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce, požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie, či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a z nich je potrebné vychádzať. V tejto časti je odôvodnenie rozhodnutia žalovaného detailne rozanalyzované, a ďalšie rozvádzanie naplnenia možných dôvodov (uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu), by bolo len zopakovaním zistení a nad rámec vykonaného odôvodnenia žalovaného. Možno len odobriť, že akúkoľvek formu reálnej hrozby vážneho bezprávia možno v prípade žalobcu vylúčiť, už len pre dobrovoľný spôsob opustenia krajiny pôvodu a na vlastný, štátnymi orgánmi bez problémov vydaný pas. Súd uvádza, že v prípade žalobcu je vylúčená možnosť uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, nakoľko trest smrti bol v Turecku zrušený už v roku 2007. Nehrozí mu ani mučenie či neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie ani trest. Z dostupných správ o krajine pôvodu je zrejmé, že v nej nedochádza k mučeniu alebo neľudskému zaobchádzaniu bez reálnych dôvodov, táto hrozba žalobcovi neplynie ani z trestných konaní voči nemu prebiehajúcich, Turecko je demokratickou krajinou, s nezávislým súdnictvom, občania majú možnosť sa so žalobami pre porušovanie ľudských práv obrátiť priamo na ústavný súd, sú tam zriadené nezávislé policajné komisie a každý občan má právo v prípade zlého zaobchádzania polície podať sťažnosť. Turecko je naviac členom NATO a jeho cieľom je vstup do EÚ, čo signalizuje záruku snahy štátu o zachovávanie ľudských práv a slobôd. Žalobcovi nehrozí ani tretia forma vážneho bezprávia, nakoľko ako uviedol žalovaný, ohnisko napätia zo Sýrie síce čiastočne zasahuje aj istú časť Turecka, celkovú situáciu v krajine však nemožno pod definíciu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, subsumovať. 33. Možno tak uzavrieť, že vzhľadom na nesplnenie podmienok pre udelenie azylu uvedených v ust. § 2 a § 8 ani podmienok uvedených v § 13a a v § 13c zákona o azyle, mu žalovaný dôvodne neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu. 34. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť žalobcu v preskúmavanej veci mu náhradu trov konania nepriznal. 35. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).