Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/77/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200511 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019200511.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: U. M. M. B., nar.: XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť P., O. rad XXX/X, XXX XX B. U., tohto času vo väzbe v J. G., zastúpený: Mgr. Toni Khuri, advokát, Dlhé diely II/3, 841 04 Bratislava, IČO: 30 789 311, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Krížna 44, 812 72 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2019/004153-007 zo dňa 13.03.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2019/004153-007 zo dňa 13.03.2019 zrušuje a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1. Žalobcovi bol udelený Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava trvalý pobyt na území Slovenskej republiky dňa 27.03.2013 na dobu 5 rokov, a to do 27.03.2018 podľa ustanovenia § 43 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), nakoľko dňa 22.04.2005 v meste Tyre v Libanonskej republike uzatvoril manželstvo s občiankou Slovenskej republiky O. F., narodenou dňa XX.XX.XXXX. 2. Dňa 28.08.2016 bolo voči žalobcovi Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava začaté správne konanie vo veci zrušenia trvalého pobytu na 5 rokov v zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. 3. Dňa 24.11.2017 bolo vydané rozhodnutie prvostupňovým orgánom - Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava Č.p.: PPZ-HCP-BA6-702-29/2016-TPC/KEB o zrušení trvalého pobytu žalobcu na 5 rokov. 4. Žalobca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu č. p.: PPZ-HCP-BA6-702-29/2016-TPC/KEB o zrušení trvalého pobytu, odvolanie. 5. Dňa 11.03.2019 druhostupňový orgán ako odvolací orgán - Riaditeľstvo cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, rozhodnutím Č. p.: PPZ-HCP-BA2-/2019-000702-005 rozhodol o odvolaní voči rozhodnutiu vydaného Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava Č. p.: PPZ-HCP- BA6-702-29/2016-TPC/KEB o zrušení trvalého pobytu na 5 rokov tak, že ho potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. 6. Žalobca dňa 19.02.2018 podal žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda. 7. Orgán verejnej správy dňa 25.04.2018 zaslal žalobcovi ako účastníkovi konania výzvu na vyjadrenie v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), (ďalej len „Správny poriadok“), ktorá mu bola doručená dňa 02.05.2018, s tým, aby sa vyjadril k veci v lehote do 5 dní odo dňa jej doručenia. 8. Dňa 10.05.2018 doručil advokát Mgr. Toni Khuri orgánu verejnej správy podanie zo dňa 07.05.2018, ktorého prílohou bolo zaslanie plnomocenstva, žiadosť o prerušenie konania, žiadosť o nahliadnutie do spisu a zároveň žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie k podkladom pred vydaním rozhodnutia, nakoľko doloží doklady, ktoré umožnia spoľahlivo zistiť stav veci. 9. Dňa 11.05.2018 splnomocnený právny zástupca nahliadol do administratívneho spisu. 10. Dňa 11.05.2018 doručil orgán verejnej správy splnomocnenému zástupcovi oznámenie o predĺžení lehoty na vyjadrenie do 27.05.2018. 11. Dňa 30.05.2018 doručil splnomocnený zástupca žalobcu orgánu verejnej správy vyjadrenie žalobcu k veci zo dňa 27.05.2018 a zároveň predložil doklady preukazujúce, že voči nemu nebola vznesená žiadna trestná vec z pokusu terorizmu, t.j. oznámenie Policajného dvoru v Kodani o vzdaní sa obvinenia z pokusu terorizmu zo dňa 30.05.2016, kde sa uvádza, že Generálny prokurátor v Kodani sa rozhodol vzdať sa obvinenia voči žalobcovi zo spáchania pokusu terorizmu, a to, že dňa 23.03.2016 spolu s ďalšími osobami pricestoval na letisko Kodaň v súvislosti s prípravami na teroristický útok v neurčitý čas a miesto v Dánsku a ktorý bol dňa 24.03.2016 zatknutý na letisku Kodaň. Z uvedeného vyplýva, že voči žalobcovi nebola teda vznesená žiadna trestná vec z pokusu terorizmu. Zároveň žalobca uviedol, že mu bola priznaná náhrada škody vo výške 114 200 DKK/ 15 344,72 eura). Uviedol, že žiadal, aby predložené dokumenty boli postúpené Slovenskej informačnej službe, aby došlo k výmazu nepravdivých informácií v zmysle vyššie uvedených predložených dokladov. Zastával názor, že dôvody na udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky naďalej trvajú. 12. Dňa 19.06.2018 vydal orgán verejnej správy - Oddelenie hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „prvostupňový orgán“), rozhodnutie Č. p.: PPZ-HCP-BA8-1062-019/2018-Ž (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým zamietol žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky, nakoľko je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok, alebo verejné zdravie v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňové rozhodnutie bolo splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručené dňa 01.08.2018. 13. Dňa 15.08.2018 bolo doručené prvostupňovému orgánu odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky. Žalobca namietal, že informácia Slovenskej informačnej služby (ďalej aj ako „SIS“), ktorá bola dôvodom na zamietnutie jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky nie je dôvodná a nezakladá sa na pravde. Argumentoval tým, že v doplňujúcom vyjadrení zo dňa 28.05.2018, ktorým bolo doplnené jeho vyjadrenie zo dňa 07.05.2018, predkladal orgánu verejnej správy rozhodnutia vydané dánskymi príslušnými orgánmi o tom, že voči nemu nebude vedená žiadna trestná vec z pokusu terorizmu a ani žiadna trestná vec za prepašovanie ľudí. Zároveň uviedol, že predkladal orgánu verejnej správy rozhodnutie Dánskeho Ríšskeho prokurátora o tom, že priznal finančnú náhradu za neoprávnené odňatie slobody vo výške 114 200 DKK a teda informácia, ktorou disponuje orgán verejnej správy, nie je pravdivá, nakoľko potom by mala byť postúpená ostatným členským štátom Európskej únie, vrátane Dánska. Z uvedeného vyplýva, že keďže poskytnutá informácia nebola preverená, nemohla slúžiť ako základ na začatie trestného konania voči účastníkovi konania. Žalobca k námietke orgánu verejnej správy, že nedodržal lehotu na podanie vyjadrenia, uviedol, že koniec lehoty pripadol na deň pracovného pokoja t.j. 27.05.2018 a teda v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 Správneho poriadku posledným dňom lehoty najbližší pracovný deň, t.j. dňa 28.05.2018 a to bolo dodržané. Ďalej uviedol, že žalobca mal udelený trvalý pobyt na päť rokov a v zákonom ustanovenej lehote požiadal o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, a preto je jeho pobyt na území Slovenskej republiky oprávnený. 14. Prvostupňový orgán návrhu žalobcu autoremedúrou nevyhovel a podľa ustanovenia § 57 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov ho predložil dňa 14.09.2018 na rozhodnutie odvolaciemu orgánu. 15. Dňa 26.09.2018 Riaditeľstvo cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava ako odvolací orgán (ďalej len „druhostupňový orgán“) na základe žiadosti účastníka konania vo vyjadrení ako aj v odvolaní, oslovil Slovenskú informačnú službu o vyjadrenie, či existuje utajovaná informácia k účastníkovi konania. 16. Dňa 26.10.2018 bola druhostupňovému orgánu doručená odpoveď zo Slovenskej informačnej služby, s ktorou sa oboznámil, avšak nakoľko sa jedná o informáciu, ktorá je utajovaného charakteru, nie je táto súčasťou spisového materiálu a nie je ju možné ani zverejniť, pretože podlieha zákonu č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z.z.“). 17. Dňa 07.11.2018 vydal druhostupňový orgán rozhodnutie Č. p. : PPZ -HCP-BA2-2018/047382-005 o prerušení odvolacieho konania (ďalej aj ako „rozhodnutie o prerušení konania“) vo veci podaného odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Č. p.: PPZ-HCP-BA8-1062-019/2018-Ž zo dňa 19.06.2018, a to až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn.10Sža/3/2016 zo dňa 06.05.2016 na začatie konania o súlade právnych predpisov (§ 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov) podľa čl.125 ods.1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. 18. Druhostupňový orgán - Riaditeľstvo cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava ako odvolací orgán po preskúmaní predloženého spisového materiálu rozhodol rozhodnutím Č. p.: PPZ-HCP- BA2-2019/004153-007 zo dňa 13.03.2019 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie vydané prvostupňovým orgánom - Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda, Č. p.: PPZ-HCP-BA8-1062-019/2018-Ž zo dňa 19.06.2018, ktorým bola žalobcovi ako účastníkovi konania zamietnutá žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky zo dňa 19.02.2018, potvrdil a odvolanie zamietol. 19. Podľa názoru druhostupňového orgánu, prvostupňový orgán neporušil žiadne ustanovenia právnych predpisov a správne vyhodnotil utajovanú informáciu, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba, na základe ktorej zamietol žiadosť účastníka konania o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na neobmedzený čas. Ďalej uviedol, že orgán verejnej správy dospel k tomuto záveru na základe doložených podkladov a dôkazov a teda rozhodnutie orgánu verejnej správy o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na neobmedzený čas, bolo dôvodné a bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Uviedol, že dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Taktiež skúmal žiadosť žalobcu aj v zmysle ustanovenia článku 8 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a v zmysle protokolov nadväzujúcich na tento Dohovor, nakoľko je ženatý s občiankou Slovenskej republiky. 20. V konaní mal druhostupňový orgán zistené, že manželka žalobcu žije dlhodobo v Kanade, a preto zastával názor, že žalobca splnil podmienky na zrušenie trvalého pobytu aj v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 8 tohto zákona, nakoľko nemal zabezpečené spoločné ubytovanie s manželkou, čo nasvedčuje tomu, že jeho manželstvo nie je funkčné. V tejto súvislosti ďalej druhostupňový orgán ďalej uviedol, že podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, čo mu orgán verejnej správy neupieral a rešpektuje jeho prianie žiť v spoločnej domácnosti s manželkou, avšak pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z ods. 2 článku 8 Dohovoru, podľa ktorého nemôže orgán verejnej správy do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, prechádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo ochrany iných práv a slobôd. Právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov (rodičov), pokiaľ ide o usídlenie sa na území toho - ktorého štátu v zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 Dohovoru totiž negarantuje právo na rodinný, resp. súkromný život v konkrétnej krajine, ale právo na skutočný rodinný život ako taký. V danom prípade predmetné ustanovenie uplatnil orgán verejnej správy práve z dôvodu, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ktorý napĺňa skutkovú podstatu odôvodňujúcu zamietnuť predmetnú žiadosť žalobcu v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 2 písm. e) tohto zákona. 21. Po vyhodnotení dôkazov považoval druhostupňový orgán zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky za dôvodné, pretože zákon o pobyte cudzincov je vydaný v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a rozhodnutie orgánu verejnej správy je protiústavné len vtedy, ak rozhodne v rozpore so zákonom. Na záver konštatoval, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o trvalý pobyt na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky je vydané aj v súlade s článkom 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pre zákonom. 22. Zároveň druhostupňový orgán poukázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn.: l Sža/39/2010 zo dňa 13.07.2010: „Pokiaľ správne orgány pri posudzovaní žiadosti žalobcov o obnovenie povolenia na prechodný pobyt vychádzali z informácie Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a v rozhodnutí uviedli, iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, v takomto postupe nevidel ani odvolací súd žiadne pochybenie. Nie je ani sporné, že účastník konania nebol oprávnený sa s informáciou v stupni utajenia „Tajné“ oboznámiť. Toto právo však majú súdy v rámci súdneho konania“ prostredníctvom Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru v Dunajskej Strede do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia. Druhostupňový orgán sa odvolával na ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností - § 2 písm. a) na § 3 ods. 1 a 4, § 6 ods. 1, § 10 ods. 1 písm. h), § 15 ods. 1, § 19, § 35 ods. 2 a § 34 ods. 1 písm. d). Uviedol, že právny zástupca žalobcu v priebehu konania vo veci žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky využil možnosť nahliadnuť do spisového materiálu, z čoho bol vyhotovený úradný záznam dňa 11.05.2018. Z uvedeného vyplýva, že orgán verejnej správy umožnil žalobcovi oboznámiť sa s podkladmi pred vydaním rozhodnutia, ktorý bol riadne oboznámený, kto je pôvodcom utajovaných informácií. Druhostupňový orgán uviedol, že akceptoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 06.03.2019 a uviedol, že bol aplikovaný aj v tomto konaní o žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, ktoré bolo rozhodnutím orgánu verejnej správy zamietnuté. 23. Zdôraznil, že jeho rozhodnutie sa však neopiera o ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, a preto zastával názor, že aj napriek tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12.12.2018 prerokoval návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na začatie konania, podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods.1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2,čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA8- 1062-019/2018-Ž zo dňa 19.06.2018 bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako aj v súlade so Správnym poriadkom. Uviedol, že prvostupňový orgán v rozhodnutí uviedol presné argumentácie, ako aj doklady, na základe ktorých vyhodnotil, že je dôvodné zamietnuť žiadosť žalobcu. Zdôraznil, že bol viazaný vyjadrením Slovenskej informačnej služby, pričom však jeho rozhodnutie sa neopiera o ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. Zároveň poukázal na skutočnosť, že ako vyplýva zo spisového materiálu, žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov, nakoľko manželka žije dlhodobo v Kanade, napriek tomu, že na území Slovenskej republiky má registrovaný trvalý pobyt len na obec. Podľa vyjadrenia žalobcu má s manželkou spoločné dieťa, avšak o jeho existencii nie sú na území Slovenskej republiky žiadne záznamy. Uviedol, že žalobca je toho času vo výkone väzby v Leopoldove, čiže na území Slovenskej republiky sa zdržiava v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a v prípade prepustenia žalobcu z výkonu väzby, správny orgán je povinný vykonať administratívne vyhostenie žalobcu v zmysle ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ak do uvedenej doby Krajský súd v Bratislave neprizná tejto správnej žalobe odkladný účinok, nakoľko v ustanovení § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je taxatívne uvedené, že policajný útvar vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Zároveň správny orgán je povinný vykonať administratívne vyhostenie žalobcu v zmysle ustanovenia § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu. 24. Druhostupňový orgán dospel k záveru, že prvostupňový orgán neporušil žiadne ustanovenia právnych predpisov a správne vyhodnotil utajovanú informáciu, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba, na základe ktorej zamietol žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na neobmedzený čas. Odvolací orgán ďalej uviedol, že prvostupňový orgán dospel k tomuto záveru na základe doložených podkladov a dôkazov a jeho rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na neobmedzený čas, bolo dôvodné. Žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán rozhodol vecne správne a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami dostatočne a prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako aj v súlade so zákonom o správnom konaní a z týchto dôvodov žiadal žalobu žalobcu zamietnuť. II. Žaloba 25. Žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 12.04.2019 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2019/004153-007 zo dňa 13.03.2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“). Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 06.03.2019 a uviedol, že týmto dňom strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 26. Žalobca namietal, že napriek nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018 a jeho záväznosti, žalovaný dňa 13.03.2019 vydal rozhodnutie, ktoré je predmetom skúmania podľa tejto žaloby a v ktorom zastával názor, že prvostupňový správny orgán neporušil žiadne ustanovenia právnych predpisov a správne vyhodnotil utajovanú informáciu, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba, na základe ktorej zamietol žiadosť účastníka konania o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na neobmedzený čas, ďalej uviedol, že k tomuto záveru dospel na základe doložených podkladov a dôkazov. Uviedol, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým sa vyslovuje nesúlad právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily, je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. 27. Ďalej žalobca poukázal na ustanovenie § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len ako „zákon o Ústavnom súde SR“), v zmysle ktorého, právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Vyhlásením v Zbierke zákonov nadobúda nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústavný súd“), vydaný v konaní o súlade právnych predpisov okamžité účinky, v dôsledku čoho právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústava“), ústavnými zákonmi alebo medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, strácajú svoju účinnosť a teda týmto momentom sa zastavuje ich aplikácia a tieto už nemajú žiadne právne účinky. 28. Uviedol, že za účelom zjednotenia rozporných výkladov jednotlivých senátov Ústavného súdu Slovenskej republiky sa touto problematikou zaoberalo aj jeho plénum, ktoré vo výroku svojho uznesenia sp. zn.: PL ÚS 1/06 konštatovalo, že hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade napadnutého právneho predpisu s ústavou zverejneného v Zbierke zákonov pred právoplatným skončením konania pred všeobecným súdom, v ktorom sa má napadnutý právny predpis aplikovať, „nastávajú pre všetkých účastníkov tohto konania ex tunc,“ k čomu dodáva, že následkom nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov by malo byť, že všeobecný súd napadnutý- právny predpis nebude pri rozhodovaní vo veci aplikovať. Všeobecná záväznosť právoplatných nálezov vydaných v konaní o súlade právnych predpisov (čl. 125 ods. 6 ústavy) „posúva“ tieto nálezy ústavného súdu do polohy prameňov práva, resp. jedného z prameňov práva a sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Spôsob vyhlasovania nálezov ústavného súdu, ktorý je identický so spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov aj po formálno-právnej stránke spôsobu svojej publikácie v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“), „zaraďuje“ tieto nálezy svojou charakteristikou ku „klasickým“ právnym predpisom a zákonom. Ide o jedinečnú vlastnosť rozhodnutia orgánu súdnej moci, keďže v zásade žiadne iné „súdne“ rozhodnutie takúto vlastnosť nemá (s výnimkou rozhodnutí o výklade podľa čl. 128 ústavy). Vyhlásením v zbierke zákonov má nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaný v konaní o súlade právnych predpisov okamžité právne účinky tzn., že právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t.j. ich aplikácia sa „zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky. V právno-aplikačnej praxi sa aj vo vzťahu k ústavnému súdu uplatňuje základné interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ide o generálny interpretačný princíp uplatňovaný ústavným súdom aj vo svojej rozhodovacej činnosti. 29. Žalobca namietal, že prvostupňové rozhodnutie bolo odôvodnené vyššie uvedeným ustanovením (§ 120 ods. 2) zákona o pobyte cudzincov, ktoré bolo predmetom prerokovania a rozhodovania na Ústavnom súde Slovenskej republiky a nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018 bolo vyhlásené, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona pobyte cudzincov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Ďalej bolo vyhlásené, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa výkladu uvedeného v žalobe predmetné ustanovenie zákona o pobyte cudzincov nielen stratilo účinnosť ale aj aplikovateľnosť. Poukázal na to, že žalovaný rozhodnutím aplikoval už neaplikovateľné ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, teda jeho rozhodnutie je zjavne nezákonné, keď nerešpektoval uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý sa stal prameňom práva a je záväzný pre každý orgán verejnej správy, aj pre súdy Slovenskej republiky. Zároveň poukázal na to, že na jednej strane žalovaný prerušil odvolacie konanie a na druhej strane nerešpektuje nález Ústavného súdu Slovenskej republiky. 30. Žalobca uviedol, že v čase vydania rozhodnutia žalovaného, ustanovenie o ktoré sa opiera prvostupňové rozhodnutie, ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, bolo neúčinné a neaplikovateľné, a preto má za to, že rozhodnutie žalovaného je v rozpore so zákonom. Na základe uvedeného, preto žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a aby vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 31. Žalovaný sa vyjadril k žalobe vyjadrením zo dňa 30.05.2019, doručeným súdu dňa 04.06.2019 a uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že v prípade žalobcu existoval dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky, a preto bolo nutné zo strany orgánov verejnej správy pristúpiť k aplikácii ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. 32. Poukázal na to, že pri rozhodovaní vo veci žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky policajný útvar je povinný prihliadať na mieru ohrozenia bezpečnosti štátu a verejného poriadku. Pokiaľ je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, policajný útvar podľa zákona o pobyte cudzincov žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky zamietne. 33. Uviedol, že v zmysle ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, si policajný útvar na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva s tým, že Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliada na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti. 34. Žalovaný sa vyjadril, že prvostupňový orgán si v zmysle ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov vyžiadal stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva a nakoľko získal informácie utajovaného charakteru, ktoré odôvodňovali postup podľa ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, zaslal účastníkovi konania výzvu na vyjadrenie sa podľa ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, čím im bola daná možnosť vyjadriť sa k podkladom, ktoré budú predmetom rozhodnutia ako aj k spôsobu zistenia týchto podkladov. Orgán verejnej správy stanovil žalobcovi zákonnú lehotu na vyjadrenie sa k veci podľa ustanovenia § 27 ods. 1 Správneho poriadku s tým, že predmetná výzva bola žalobcovi zaslaná prostredníctvom Slovenskej pošty a doručená mu bola dňa 02.05.2018. Zdôraznil, že žalobca bol oboznámený s dôvodmi zamietnutia jeho žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky a taktiež bol oboznámený, že získal informácie utajovaného charakteru podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, a preto nie je možné uvedené informácie zverejniť. 35. Zároveň žalovaný poukázal na to, že utajované informácie obsahujú spravodajské informácie, ktorých pôvodcom je spravodajská služba, t.j. Slovenská informačná služba. Z uvedeného dôvodu nie je v kompetencii orgánov verejnej správy zasahovať do činnosti Slovenskej informačnej služby, spôsobu získania spravodajských informácií, ktoré nemajú preto dôvod spochybňovať relevantnosť a pravdivosť týchto informácií. V súvislosti s uvedeným žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán správne vyhodnotil získané podklady a dôkazy a správne tak pristúpil k odôvodneniu rozhodnutia. Druhostupňový orgán v rozhodnutí uviedol, kto je pôvodcom utajovanej písomnosti a taktiež uviedol, že ako orgán verejnej správy konajúci o jeho žiadosti o udelenie, nie je oprávnený k sprístupneniu tejto informácie. Uviedol, že Slovenská informačná služba získala o žalobcovi určité informácie a tieto informácie sú utajovaného charakteru a sú označené stupňom utajenia „Tajné“. Z uvedeného vyplýva, že orgány verejnej správy nie sú kompetentné oboznamovať sa s utajovanou skutočnosťou, nakoľko nedisponujú bezpečnostnou previerkou na stupeň utajenia „Tajné“. 36. Na základe uvedených skutočností žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že orgán verejnej správy disponuje s informáciou, s ktorou sa žalobca nemal žiadnu možnosť sa oboznámiť, čím mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, keďže žalobca by nebol oprávnený oboznamovať sa s utajovanou skutočnosťou. Žalovaný uviedol, že na základe námietok žalobcu, oslovil Slovenskú informačnú službu, avšak utajovaná informácia stále existuje, a preto je stále viazaný jej vyjadrením. IV. Replika žalobcu 37. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného, vyjadrením zo dňa 20.06.2019, doručeným súdu dňa 20.06.2019, v ktorom uviedol, že žalovaný rovnako ako v napadnutom rozhodnutí ani vo vyjadrení k veci zámerne neuviedol dôležité skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na celé konanie. Poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí pri odvolaní sa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 06.03.2019, zámerne neuvádza druhú časť nálezu a to, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 38. Poukázal na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení opätovne vynechal, resp. sa nevyjadril k obdobiu, keď konanie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky, bolo žalovaným prerušené z dôvodu prebiehajúceho konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky. 39. Podľa názoru žalobcu, každé rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas podľa ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je rozhodnutím na základe ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, pretože nie sú v ňom uvedené dôvody na zamietnutie žiadosti a iba sa uvádza, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. 40. Ďalej žalobca zdôraznil, že podnetom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na predloženie návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov konkrétne ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov vo vzťahu k čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. l, s čl. 13 v spojení s čl.8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, je tá skutočnosť, že podľa názoru senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zásada rovnosti účastníkov konania je porušená tým, že orgán verejnej správy má k dispozícií dôkazy, ktorými cudzinec nedisponuje a nemá žiadnu možnosť sa s nimi oboznámiť, čím je účastníkovi konania odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. 41. Uviedol, že zo strany žalovaného a prvostupňového orgánu je zavádzajúce, že ho oboznámil s podkladmi k danej veci, keď na druhej strane žalovaný sa opieral o skutočnosti uvedené v stanovisku Slovenskej informačnej služby, ktoré však neboli obsahom administratívneho spisu, keďže sú utajené. 42. Žalobca na základe uvedeného, zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné, nakoľko sa opiera o ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktoré sa stalo neaplikovateľným v dôsledku vydaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyhláseného v Zbierke zákonov dňa 06.03.2019. 43. V závere žalobca uviedol, že je tohto času vo výkone väzby v Leopoldove z dôvodu začatého trestného konania voči jeho osobe a ku dňu 20.06.2019 nebola podaná voči nemu obžaloba. 44. Na základe uvedených skutočností, žalobca považoval vyjadrenie žalovaného za účelové, ktoré nemá oporu v zákone a žiadal, aby súd rozhodol v súlade so zákonom a to v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018, ktorý nadobudol účinnosť dňa 06.03.2019 a to tak, aby žalobe vyhovel. V. Právne posúdenie 45. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 14.11.2019 (§ 107 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 46. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 47. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 48. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 49. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 50. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2019/004153-007 zo dňa 13.03.2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenia hraničnej a cudzineckej polície PPZ Bratislava, ktorým zamietol žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. 51. Správny súd mal z prvostupňového rozhodnutia zistené, že prvostupňový orgán pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky vychádzal z tej skutočnosti, že je dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Zároveň sa opieral o ustanovenie § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu podľa ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov bol teda bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. 52. Ďalej mal súd zistené z napadnutého rozhodnutia žalovaného, že druhostupňový orgán dospel k záveru, že prvostupňový orgán neporušil žiadne ustanovenia právnych predpisov a správne vyhodnotil utajovanú informáciu, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba, na základe ktorej zamietol žiadosť účastníka konania o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na neobmedzený čas. Druhostupňový orgán v napadnutom rozhodnutí zároveň cituje nález Ústavného súdu sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018, účinného dňa 06.03.2019 a dospel k záveru, že prvostupňový orgán neporušil žiadne ustanovenia právnych predpisov a správne vyhodnotil utajovanú informáciu, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba, na základe ktorej žalobcovi zamietol žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky. Uviedol, že orgán verejnej správy dospel k tomuto záveru na základe doložených podkladov a dôkazov a teda rozhodnutie orgánu verejnej správy o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na neobmedzený čas, bolo dôvodné a bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov ako vecne správne s tým, že prvostupňový orgán sa riadne a dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami. 53. Súd mal preukázané z administratívneho spisu, že prvostupňový orgán dňa 26.09.2018 požiadal Slovenskú informačnú službu o vyjadrenie, či existuje utajovaná informácia vo vzťahu k žalobcovi, ktorému bola rozhodnutím Č. p.: PPZ-HCP-BA8-1062-019/2018-Ž zo dňa 19.06.2018 zamietnutá žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas na území Slovenskej republiky. Ďalej mal súd preukázané z úradného záznamu Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2018/047382-004 zo dňa 26.10.2018 založenom v administratívnom spise, že kpt. U.. U. P. z Riaditeľstva cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, sa oboznámila s utajovanou písomnosťou, ktorá bola doručená na Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava dňa 10.10.2018 pod č. p.: SIS-65/152-D88/2018-S a nakoľko sa jedná o utajovanú informáciu, ktorá je utajovaného charakteru so stupňom vyhradenia „D“, táto nie je súčasťou spisového materiálu. 54. V konaní bolo nesporné, že v preskúmavanej veci orgány verejnej správy poukazovali na vyjadrenia a zistenia Slovenskej informačnej služby. 55. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12.12.2018 rozhodol, tak, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. 56. Ústava Slovenskej republiky v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t.j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ (čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy aj s inými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. „Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia, po márnom uplynutí šiestich mesiacov legislatívnej pasivity zákonodarcu (normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov. 57. Na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, strácajú svoju účinnosť, t.j. ich aplikácia sa „zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky. 58. V konaní mal súd preukázané, že v čase vydania prvostupňového rozhodnutia bolo účinné ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a odôvodnenie rozhodnutia v preskúmavanej veci sa nevyžadovalo. 59. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018 vyplýva, že v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého postupoval prvostupňový orgán ako aj žalovaný a ktoré stratilo účinnosť dňom zverejnenia tohto nálezu v Zbierke zákonov t.j. dňa 06.03.2019. 60. Správny súd konštatuje, že zatiaľ čo derogačné účinky určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy nemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom Slovenskej republiky a to aj v prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. 61. Záverom súd dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že aj keď síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona, nastáva už v priebehu jeho platnosti. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne. Preto všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého, takýto výklad musí byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. 62. Súd poukazuje na to, že prvostupňové a odvolacie konanie podľa ustálenej súdnej judikatúry tvoria jeden celok, preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že v čase vydania prvostupňového rozhodnutia bolo účinné ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a poznamenáva, že keď prvostupňové rozhodnutie bolo rozhodnutím žalovaného potvrdené, potom tvrdenie žalovaného, že v priebehu rozhodovania neaplikoval ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, nemôže obstáť. 63. V danom prípade vyhlásením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky o súlade právnych predpisov sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018 v Zbierke zákonov dňa 06.03.2019, nadobudol nález okamžité právne účinky, následkom ktorých právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, strácajú svoju účinnosť, t.j. ich aplikácia sa „zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky. 64. Krajský súd dospel k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, nakoľko prvostupňové rozhodnutie, ktoré vychádzalo z ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žalovaný potvrdil dňa 11.03.2019, t.j. v čase, keď už toto ustanovenie nebolo účinné. 65. Správny súd poznamenáva, že zatiaľ čo derogačné účinky určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy nemajú aplikovať ustanovenie zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom a to aj v prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. 66. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne. 67. Všetky orgány verejnej moci sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. 68. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 69. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 70. Krajský súd o práve na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že mal vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa ustanovenia § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 71. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.