Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/7/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200960 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019200960.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcov: 1. F. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušníčka O., afganskej národnosti, náboženské vyznanie islam-sunnitská vetva, vydatá, bez cestovného dokladu a maloletých detí zastúpených žalobkyňou ako zákonným zástupcom, 2. I. O., nar. XX.XX.XXXX alias XX.XX.XXXX, 3. K. AMX., nar. XX.XX.XXXX alias XX.XX.XXXX, 4. O. O., nar. XX.XX.XXXX, všetci O. štátnej príslušnosti (ďalej „žalobcovia jeden až štyri"), a žalobcu 5. O. O., nar. XX.XX.XXXX alias XX.XX.XXXX, všetci v súčasnosti pobytom na adrese I. 2, XXX XX D., zastúpení Ligou za ľudské práva, občianske združenie, Baštová 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, za účasti Verejného ochrancu práv, so sídlom Grösslingova 35, 820 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného ČAS: MU-DS-27-67/2018-Ž a ČAS: MU-DS-8-26/2019-Ž, oboch zo dňa 14.06.2019, takto r o z h o d o l : I. Z r u š u je rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-27-67/2018-Ž a ČAS: MU-DS-8-26/2019-Ž, obe zo dňa 14.06.2019, žalobcov 1. F. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušníčka O., afganskej národnosti, náboženského vyznania islam-sunnitská vetva, vydatá, bez cestovného dokladu a maloletých detí zastúpených žalobkyňou ako zákonným zástupcom 2. I. O., nar. XX.XX.XXXX alias XX.XX.XXXX, 3. K. O., nar. XX.XX.XXXX alias XX.XX.XXXX, 4. O. O., nar. XX.XX.XXXX, všetci O. štátnej príslušnosti (ďalej „žalobcovia jeden až štyri“), a žalobcu 5. O. O., nar. XX.XX.XXXX alias XX.XX.XXXX, O. štátnej príslušnosti a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcom priznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : O d ô v o d n e n i e 1. Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote, sa žalobcovia uvedení v záhlaví tohto rozhodnutia domáhali vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-27-67/2018-Ž a ČAS: MU-DS-8-26/2019-Ž, obe zo dňa 14.06.2019, ktorými zamietol ich žiadosti o udelenie azylu ako neprípustné zrušil a veci žalovanému vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V žalobe sa súčasne domáhali priznania odkladného účinku. 2. Rozhodnutiam žalobcovia vytkli nesprávne právne posúdenie, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy za nedostačujúce na riadne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy a to nerešpektovaním právneho názoru správneho súdu, vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku v tejto veci (§ 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/, g/ zák. č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku, ďalej len „SSP“). 3. K poslednému vytknutému pochybeniu poukázali na rozsudok sp. zn. 5SaZ/62/2018 zo dňa 14.02.2019, ktorým Krajský súd v Košiciach zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného č. MU- DS-27-19/2018-Ž zo dňa 24.10.2018 a žalobe podanej voči tomuto rozhodnutiu priznal odkladný účinok. Pozornosť upriamili na konštatovanie súdu, že zrušené rozhodnutie je nepresvedčivé, predčasné a neposkytujúce dostatočne jasný, zrozumiteľný a náležite odôvodnený výsledok rozhodovacej činnosti správneho orgánu, ktorým vyčerpávajúcim spôsobom neuviedol skutkové a právne dôvody vo vzťahu k existencii podmienok pre udelenie azylu z humanitárnych dôvodov, k aplikácií tzv. humanitnej doložky podľa Nariadenia Dublin III a pri vyhodnotení potreby nevyhnutnosti a primeranosti zásahu do rešpektovania ich rodinného života. 4. Žalobcovia poukázali na inštrukciu správneho orgánu, vyjadrenú v bode 11 rozsudku, k neaplikácii ust. § 11 zákona o azyle a nezamietnutiu ich žiadosti o azyl ako neprípustnej, pretože Slovenská republika (ďalej aj „SR“) sa na základe suverénneho rozhodnutia, alebo kvôli humanitárnym dôvodom stala podľa Nariadenia Dublin III zodpovedným členským štátom, a teda žiadosť o udelenie azylu má posúdiť v riadnom konaní. Bez povšimnutia tiež nenechal opakovanú túžbu žalobkyne 1 po zlúčení rodiny a sledovania najlepších záujmov maloletých detí, a konanie jednoznačne právne nasmeroval na vnútroštátnu právnu úpravu, umožňujúcu prioritné zohľadnenie humanitárnych dôvodov a právne záväzným spôsobom zaviazal správny orgán povinnosťou na takéto posúdenie žiadostí. Za nenáležité a bližšie neodôvodnené považoval aj posúdenie práva na rodinný život s ich otcom a manželom žalobkyne 1, v nadväznosti na čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Tiež poukázali na body 17 a 18 citovaného rozsudku, ktoré žalovaného zaviazali na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia v merite veci, za ktoré považuje uplatnenie práva na rodinný život a najlepšie záujmy dieťaťa v nadväznosti na právne nenárokovateľný inštitút humanitárneho azylu, resp. v nadväznosti na tzv. humanitárnu doložku. Argumentáciu podporili poukazom na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 311/07, a z neho vyplývajúcu povinnosť riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Správnemu orgánu opakovane vytýkali nerešpektovanie právneho názoru rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorým je v ďalšom konaní viazaný, tým že vytrvalo ďalej rozvíja svoj odlišný právny názor vo vzťahu k ust. § 9 zákona o azyle, ktorého účelom nie je rozširovanie okruhu osôb, ktorým sa udelí azyl z dôvodu zlúčenia rodiny a tiež substitúciu rešpektovania názoru správneho súdu, citáciou právneho názoru vyjadreného v rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 4SaZ/2/2019 zo dňa 03.04.2019, tiež zdôrazňujúceho možnosť a nie povinnosť zakotvenú v čl. 17 Nariadenia Dublin III. Do pozornosti dali aj rozsudok súdneho dvora EÚ C-661/17, rovnako zdôrazňujúceho fakultatívnu povahu článku 17 Nariadenia Dublin III a doplnili, že cieľom tejto alternatívy je umožniť každému členskému štátu, aby v závislosti od politických, humanitárnych, alebo praktických aspektov suverénne rozhodol, že sám preskúma žiadosť o medzinárodnú ochranu aj keď za takéto preskúmanie nie je zodpovedný. 5. Správnemu orgánu tiež vyčítali, že pred ním zdôrazňovali svoju zraniteľnosť, pri ktorej treba zohľadniť osobitné potreby nielen v materiálnych podmienkach, ale aj osobitnými procesnými garanciami v zmysle ust. § 39 ods. 1 a § 17ab zákona o azyle. Ich zraniteľnosť sa prejavuje tým, že ide o maloleté deti, krehkým psychickým stavom žalobkyne 1, na ktorý poukazovala už od vstupného pohovoru a tiež už aj v Afganistane a v Holandsku, kde sa farmakologicky liečila. Odbornú pomoc vyhľadala aj v PT Opatovská Nová Ves a na odporučenie psychologickej poradkyne Bc. Viviany Ohajdovej navštívila psychiatra, ktorý jej predpísal lieky. Jej psychický stav sa zlepšil až v súčasnosti, po zlúčení rodiny. Obava o návrat do Holandska a opakované odlúčenie od manžela a otca detí by však pre ňu znamenali neprimeranú psychickú záťaž a žalovanému na margo uvedeného vytkla, že v konaní nevykonal dôkaz a ani sa nevyjadril k tomu, prečo sa rozhodol nezabezpečiť jej zdravotnú dokumentáciu a v odôvodnení rozhodnutia sa obmedzil len na spochybnenie odbornosti uvedenej psychologickej poradkyne. Nevykonal ani ďalší navrhnutý dôkaz na vypočutie sociálnych pracovníkov a vedúcej PT Opatovská Nová Ves, menovanej psychologičky, maloletých detí za účelom vyhodnotenia ich najlepšieho záujmu, vzťahu s otcom, následkov prípadného návratu do Holandska a opakovaného odlúčenia od otca na ich fyzický a duševný vývoj, ako aj pedagógov s ktorými prichádzali do kontaktu pri povinnej školskej dochádzke. 6. Opätovne poukázali na čl. 8 EDĽP, zakotvujúci právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života podľa ods. 2, do výkonu ktorého štátny orgán nemôže zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej a verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. Správny orgán neodôvodnil a nepreukázal, ktorý z týchto dôvodov a na akom skutkovom základe, by v danom prípade bolo odôvodnené využiť. Do pozornosti dali rozsudok Marckx v. Belgicko (6833/74) ESĽP, v ktorom je uvedené: „Avšak to neznamená len prinútiť štát, aby sa zdržal takého zásahu; okrem tohto primárne negatívneho vymedzenia, tu sú pozitívne povinnosti spojené s efektívnym rešpektom k rodinnému životu.“ Štát je teda povinný dôsledne sa z hmotného aj procesného hľadiska zaoberať zásahom do práva podľa čl. 8 a vytvoriť podmienky pre jeho riadne uplatňovanie nie len formou negatívneho vymedzenia. Poukázali aj na právny názor ÚS SR vyslovený v Náleze III. ÚS 331/09-37 zo dňa 16.12.2009 a ozrejmili, že je potrebné aplikovať tzv. „test primeranosti a legitímnosti,“ teda vyhodnotiť či zásah do ich práv je skutočne nevyhnutný. 7. Apelovali na to, že manžela a otca rodiny dlhodobý pobyt v SR neoprávňuje usadiť sa v Holandsku kam za účelom návštevy môže iba cestovať a aj to v obmedzenom rozsahu, nemôže tam pracovať a tak ani zabezpečiť príjem na zabezpečenie rodiny po materiálnej stránke, vylučuje to aj život v spoločnej domácnosti, osobitnú starostlivosť a výchovu detí. Správnemu orgánu vytkli, že sám rozpoznáva, že ide o zásah do práva na ich rodinný život, nakoľko na str. 3 v odseku 5 rozhodnutia argumentuje tým, že ich odovzdaním nedôjde k porušeniu práva na rodinný život tak ako im ho garantuje čl. 8 EDĽP, ale nanajvýš k sťaženiu výkonu tohto práva. 8. Vo vzťahu k argumentu žalovaného, že právo na rodinný a súkromný život nie je absolútne a nemožno si vybrať krajinu, v ktorej by ho osoby preferovali realizovať, uviedli, že musí byť možné ho realizovať nielen teoreticky ale aj prakticky, t.j. na území štátu, v ktorom má trvalý pobyt jeden z nich, v minulosti požívajúci medzinárodnú ochranu, kde sa zdržujú a vedú spoločný rodinný život. 9. Za ďalšiu závažnú ujmu považovali hrozbu vyhostenia späť do Afganistanu, nakoľko Holandské kráľovstvo im žiadosť o poskytnutie medzinárodnej ochrany už raz zamietlo a existuje reálna obava, že návratom do Afganistanu budú vystavení ohrozeniu života z dôvodu prenasledovania, alebo vážneho bezprávia, čo by znamenalo porušenie čl. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj princípu non-refoulement, za čo zodpovedá SR, aj keď k nemu dôjde nepriamym spôsobom. Poukázali tiež na analógiu ust. § 81 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov a odovzdania podľa Dublinského nariadenia III. a dodali, že zaobchádzanie zo strany správneho orgánu, zdĺhavé rozhodovanie, nezohľadnenie najlepšieho záujmu maloletých detí, ich opakované odlúčenie od otca a odsun do Holandska, možno označiť za kruté a neľudské zaobchádzanie s deťmi, ktoré je v priamom rozpore s čl. 3 EDĽP. 10. Do pozornosti tiež dali rozsudok Najvyššieho správneho súdu v Holandsku, č. 201708886/1/V2 zo dňa 21.03.2018, podľa ktorého je všeobecná bezpečnostná situácia v Afganistane znepokojujúca, v niektorých provinciách sa zhoršila, ale to neznamená, že to nie je bezpečné pre každého. Ak nie je občan spojený so žiadnou z bojujúcich strán, môže sa vrátiť. Na základe tohto kontroverzného a nejednoznačného rozsudku, sa v Holandsku ešte stále uplatňuje prax nútených návratov neúspešných žiadateľov o azyl a to aj z radu zraniteľných osôb. 11. V závere v súvislosti s nesprávnym právnym posúdením - možnosťou verzus povinnosťou prevziať zodpovednosť podľa čl. 17 Dublinského nariadenia III, poukázali na Nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 110/2011-39. 12. Vo vzťahu k žalobcovi 5/, ktorého prípad posudzoval správny orgán osobitne, nakoľko ho napriek veku 16 rokov považoval za plnoletého pretože sa u neho uvádzajú dva dátumy narodenia, 01.01.2001 a 01.07.2005, pričom z tazkiry je zrejmé , že má 18 rokov a aj z informácie podanej jeho otcom vyplýva, že má o 2 roky viac, čo na pohovore dňa 07.05.2019 uviedli všetci účastníci zhodne, poukázali na ust. § 23 ods. 8 v spojení s ust. § 19a ods. 3 zákona o azyle s tým, že správny orgán má povinnosť neprihliadať na to, že svoje vyhlásenia o veku nepodložil dôkazmi. Argumentovali rozsudkom Súdneho dvora EÚ (druhej komory) vo veci C-550-16A zo dňa 12.04.2018 proti Staatssecretarisvan Vejlighejt en Justitie, podľa ktorého: „Čl. 2 abinitio písm. f/ Smernice Rady 2003/86/ES zo dňa 22.09.2003 o práve na zlúčenie rodiny v spojení s čl. 10 ods. 3 písm. a/ tejto smernice sa má vykladať tak, že za maloletého sa musí považovať štátny príslušník tretej krajiny, alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorý bol mladší ako 18 rokov v čase vstupu na územie členského štátu a podania žiadosti o azyl v tomto štáte, ale ktorý počas konania o azyle dosiahol plnoletosť a následne bol uznaný za utečenca.“ Správny orgán teda podľa ich názoru vážne pochybil, keď vek žalobcu nesprávne ustálil a porušil jeho práva na ochranu dieťaťa. 13. Rozhodnutím zo dňa 14.06.2019, ČAS: MU-DS-27-67/2018-Ž právne odôvodneným ustanovením § 11 ods. 1 písm. c/ a ods. 3, § 53 b/ ods. 1 Zákona o azyle (ďalej aj „ZoA“), čl. 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej aj „Nariadenie č. 604/2013“ alebo len „dublinské nariadenie“), bola ako neprípustná zamietnutá žiadosť o udelenie azylu žalobcov uvedených v záhlaví tohto rozsudku pod číslom 1 až 4. Rozhodnutím z toho istého dňa, vydaným pod číslom ČAS: MU-DS-8-26/2019-Ž bola rovnako, ako neprípustná, zamietnutá žiadosť o udelenie azylu žalobcu 5, O., s odôvodnením, že na konanie o udelenie azylu v ich prípade, je podľa ust. § 11 ods. 3 ZoA príslušné Holandské kráľovstvo. Podľa čl. 29 ods. 1, 2 Nariadenia č. 604/2013, sa odovzdanie žalobcov malo uskutočniť najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti členským štátom, rozhodnutia o odvolaní alebo revízií, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok, táto lehota môže byť predĺžená najviac na 1 rok kvôli uväzneniu žiadateľa, alebo najviac na 18 mesiacov, ak je žiadateľ na úteku. V skutkových dôvodoch rozhodnutí je uvedené, že po nelegálnom príchode na územie SR, požiadala žalobkyňa 1 aj v mene svojich maloletých detí dňa 06.09.2018 o udelenie azylu na území SR, z dôvodu obavy o ich život pre prenasledovanie cudzími mužmi, ktorí prenasledovali jej manžela. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov bola zistená zhoda, nakoľko žalobkyňa 1 požiadala dňa 10.09.2016 o udelenie azylu v Maďarsku a dňa 28.10.2016 v Holandskom kráľovstve. V pohovore zo dňa 18.09.2018, v záchytnom tábore Humenné uviedla, že koncom roka 2015 vycestovala spolu so svojimi troma synmi z Afganistanu do Iránu, odtiaľ do Turecka, Grécka, Bulharska a Srbska, kde zostali dva mesiace, odtiaľ šli do Maďarska, kde boli jednu noc a zobrali im odtlačky prstov, odtiaľ sa pomocou prevádzača dostali do Belgicka, kde zotrvali asi mesiac, potom pokračovali do Holandska, kde požiadali o udelenie azylu. Dňa 01.01.2017 sa žalobkyni 1 narodila dcéra O.t. V septembri 2018 po zamietnutí žiadosti o azyl odišli na Slovensko, kde sa v Bratislave stretla so svojím legálne tu žijúcim manželom a následne tu požiadali o azyl. Dňa 19.09.2018 bola podľa čl. 18 ods. 1 písm. d/ Nariadenia č. 604/2013, maďarskému a holandskému partnerskému úradu zaslaná žiadosť o prijatie späť. Maďarsko zaslalo dňa 21.09.2018 zamietavú odpoveď z dôvodu, že zodpovednou krajinou je Holandské kráľovstvo, ktoré dňa 27.09.2018 písomne akceptovalo späť prijatie žalobcov a súhlasilo s ich odovzdaním na svoje územie. Dňa 24.10.2018 vydal migračný úrad podľa ust. § 11 ods. 1 pím. c/ ZoA rozhodnutie č. MU- DS-27-19/2018-Ž, ktorým zamietol žiadosť žalobcov ako neprípustnú z dôvodu, že na konanie o azyle je príslušné Holandské kráľovstvo. Dňa 29.11.2018 bol Krajským súdom v Košiciach priznaný odkladný účinok správnej žalobe podanej proti tomuto rozhodnutiu a táto informácia bola dňa 04.12.2018 zaslaná Holandskému kráľovstvu. Rozsudkom zo dňa 14.02.2019 bolo rozhodnutie migračného úradu zrušené, a tak informoval holandský partnerský úrad o lehote odovzdania žalobcov od dátumu právoplatnosti rozsudku. Podľa právneho záveru v ňom uvedeného, bol žalovaný povinný posúdiť žiadosť žalobcov o udelenie azylu na území SR v merite veci, za možnosti aplikácie ust. § 9 ZoA, upravujúceho eventualitu jeho udelenia z humanitárnych dôvodov. 14. Žalovaný v nadväznosti na to konštatoval, že dňa 07.05.2019 bol so žalobcami vykonaný pohovor a bol za účelom doplnenia informácií vypočutý aj manžel žalobkyne a otec detí ako svedok. Žalobkyňa 1 uviedla, že po odchode manžela do Európy chcela za ním aj s deťmi pricestovať legálne, nakoniec však prišli nelegálne, keďže v Afganistane mali problémy. Najstarší syn O., že má teraz 16 rokov, ale kvôli skoršiemu navštevovaniu školy má podľa tazkiry 18 a mladší syn I. má podľa tazkiry 16 rokov, v skutočnosti je mladší. Svedok uviedol, že keď mal najstarší syn 5 rokov požiadal príslušný úrad v Afganistane, aby mu vydal tazkiru, podľa ktorej by mal 7 rokov a mohol začať chodiť do školy. Žalobkyňa 1 ďalej uviedla, že počas stretnutia s manželom v Turecku sa po vážnej hádke rozhodla, že s ním už nebude a odišla aj s deťmi za tetou do Holandska. Dôvodom hádky bola SMS správa, ktorú manžel dostal od nejakej ženy. Manžel ich dvakrát navštívil v Holandsku, o čom ale úrady neinformovala, uviedla im, že od roku 2010 je nezvestný. Manžel sa ju snažil presvedčiť aby prišli na Slovensko, no ona sa rozhodla zostať v Holandsku kým nedostane rozhodnutie o azyle, no nakoniec si to rozmyslela. Psychické problémy sa u nej prejavili potom, ako manžel odišiel z Afganistanu a odkedy je rodina spolu sa jej psychický stav zlepšil. 15. V rozhodnutí zaznamenal aj časť výpovede svedka, že z Afganistanu vycestoval sám, pretože deti boli ešte malé a manželka za ním na Slovensko neprišla skôr, pretože si myslela, že už je ženatý. V čase od októbra 2015 do februára 2016 bol v Afganistane, pretože ich syn I. mal zdravotné problémy s hlavou a so srdcom a keď sa uzdravil, vrátil sa na Slovensko. Rodina s ním nevycestovala, pretože nemali pasy. S manželkou sa stretli niekedy v marci 2016 v Turecku, kde medzi nimi došlo k spomínanej hádke. On sa vrátil na Slovensko a manželke kázal, aby ho čakali v Turecku. Mala však vypnutý telefón a keď sa po 10 dňoch vrátil do Turecka, už ich tam nenašiel. Po roku a pol sa mu ozval bratranec, že jeho manželka aj s deťmi je u tety v Holandsku. Kontaktoval teda jej tetu, ktorá mu oznámila, že manželka už s ním nič nechce mať, na čo v júli až v auguste 2018 vycestoval za nimi a dozvedel sa, že čakajú na rozhodnutie o udelenie azylu. Po týždni - dvoch mu manželka oznámila, že je už s deťmi na Slovensku, kde tiež požiadali o udelenie azylu. Žalovaný tiež uviedol, že žalobkyňa 1 bola dňa 13.02.2017 vypočutá na Holandskom imigračnom a naturalizačnom úrade, kde uviedla, že nemá ani fyzické ani psychické zdravotné problémy, bola len kvôli malému asi 1 a pol mesačnému dieťaťu unavená. Uviedla meno, vek, miesto narodenia a štátnu príslušnosť manžela, o ktorom povedala, že je nezvestný odkedy ho niekedy v apríli 2016 uniesli v Kábule. Prvýkrát mal zmiznúť pred 5 rokmi, keď bol unesený cestou do svojho obchodu, potom sa mal na krátko objaviť a znova ho uniesli. Nevedela kto, ale myslela si, že to mohli byť členovia hnutia Hezb-e-Islami. Odvtedy o manželovi nič nevie. Žalovaný poznamenal, že holandským partnerským úradom bol informovaný o dvojnásobnej žiadosti žalobkyne o udelenie azylu na ich území, dňa 30.10.2016 a 22.08.2018. Prvá žiadosť bola v decembri 2017 zamietnutá a o druhej zatiaľ rozhodnuté nebolo, čo bol aj dôvod akceptácie späť prijatia žalobcov na územie Holandského kráľovstva. 16. K rozsudku Krajského súdu v Košiciach žalovaný podotkol, že cieľom konania podľa Nariadenia č. 604/2013 nie je posudzovať nároky na udelenie azylu, ale len určiť jeden členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorý je následne povinný zohľadniť všetky skutočnosti a dôvody na správne posúdenie žiadosti. Článok 17 Nariadenia je ustanovenie upravujúce právo a nie povinnosť členského štátu odkloniť sa od záväzných Dublinských kritérií. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4SaZ/2/2019-37 zo dňa 03.04.2019 a tiež na to, že článok 17 Nariadenia nie je možné stotožňovať s humanitárnymi dôvodmi na udelenie azylu, definovanými v § 9 ZoA, ktorého účelom nemá byť rozširovanie okruhu osôb, ktorým sa udelí azyl na účel zlúčenia rodiny, resp. poskytne doplnková ochrana, keďže otázka zlúčenia rodiny je upravená v § 10 resp. § 13b ZoA. Dodal, že na zlúčenie rodiny cudzinca, s výnimkou prípadov uvedených v § 10, § 13b a § 31a, sa v zmysle § 47 ZoA, vzťahuje osobitný zákon, ktorým je zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. Do pozornosti dal aj bod 58 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-661/17, z ktorého vyplýva, že čl. 17 ods. 1 Nariadenia Dublin III je ustanovením fakultatívnej povahy a rozhodnutie, či pristúpi k posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá mu je predložená, ponecháva na úvahu členského štátu. 17. Žalovaný tiež skonštatoval, že dňa 30.05.2019 bolo migračnému úradu doručené vyjadrenie právnej zástupkyne žalobcov, v ktorom okrem iného spochybnila, či tlmočník a žalobkyňa 1 boli schopní porozumieť kladeným otázkam, či na ne mohla riadne a plnohodnotne odpovedať, keďže jej dodatočné vypočutie neprinieslo náležité odpovede na podstatné otázky. Žalobkyňa 1 mala byť podrobne dopytovaná a mal jej byť poskytnutý dostatočný priestor, aby voľne vypovedala o rodinnom a súkromnom živote, zdravotnom stave a pod. 18. Namietala aj vo vzťahu k vypočutiu svedka, toho istého dňa, 07.05.2019, že pre jeho vypočutie nebol zabezpečený tlmočník, nakoľko aj keď hovorí po slovensky, nie dostatočne na to, aby vedel podrobne vysvetliť okolnosti, ktorými by zodpovedal na otázky správneho orgánu. Jeho výsluch podľa jej názoru nepriniesol náležité odpovede na otázky, správnemu orgánu uložené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, potrebné v konaní ustáliť. Svedok tiež tvrdil, že chcel vypovedať o svojom rodinnom živote, dôvodoch odchodu z Afganistanu o tom, ako sa snaží materiálne zabezpečiť rodinu na Slovensku, že od apríla 2019 prenajal byt v Bratislave, zabezpečil, aby deti mohli navštevovať základnú školu v blízkosti bydliska a najstarší syn formu odborného vzdelávania, čo mu nebolo umožnené. Predložil pracovnú zmluvu, uzavretú so spoločnosťou Volkswagen Slovakia a.s., dodatok k tejto zmluve, výplatné pásky za marec a apríl 2019, dohodu o vykonaní práce s Tesco Stores, zmluvu o nájme bytu a rozhodnutie o prijatí syna K., na základnú školu v Bratislave. 19. K týmto námietkam žalovaný poznamenal, že žalobkyňa 1 na jeho otázku, či riadne rozumie tlmočníkovi, odpovedala kladne, čo aj na konci pohovoru potvrdila podpisom do dotazníka, ktorý jej bol pretlmočený do jazyka dari. Uviedla, že obsahu porozumela a súhlasí s ním a tiež odpovedala na všetky položené otázky týkajúce sa rodinného života, vzťahu s manželom, zdravotného stavu a mala priestor sa na konci pohovoru vyjadriť. Svedkovi bol tlmočník ponúknutý už počas telefonického dohadovania termínu a v slovenskom jazyku bol vypočutý na základe jeho vlastného rozhodnutia. Počas vypočutia sa nevyjadril, že by položeným otázkam nerozumel, odpovedal jasne a podrobne a k prípadným nejasnostiam sa mal možnosť vyjadriť. Naviac samotná právna zástupkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že svedok žije na území SR 9 rokov a plynule ovláda slovenský jazyk, čo potom odporuje týmto jej tvrdeniam. 20. Na jej ďalšiu námietku o predvolaní svedka, o ktorom nebola informovaná žalobkyňa 1 ani ona, žalovaný uviedol, že dňa 05.06.2019 bol svedok z týchto dôvodov vypočutý opakovane, o čom boli obe vopred informované a vypočutia sa zúčastnila poverená právnička Ligy za ľudské práva. Svedok na tomto vypočutí uviedol, že od vypočutia zo dňa 07.05.2019 nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, pracuje vo Volkswagene, druhú prácu má v Tescu a snaží sa nájsť si lepšiu prácu, aby zabezpečil rodinu. Od roku 2018 má vodičské oprávnenie na všetky typy vozidiel, okrem motorky. Na vedenie kamióna ešte nemá kvalifikačnú kartu. Na otázky právnej zástupkyne odpovedal, že chce, aby starší syn išiel do školy, aby manželka začala navštevovať kurz slovenského jazyka, že na Slovensku žije už 9 rokov, cíti sa tu bezpečne a doma, plynule rozpráva po slovensky a bolo by pre neho náročné učiť sa ďalšie cudzie jazyky. 21. Žalovaný ďalej poukázal na článok 34 ods. 1, 3 Nariadenia č. 604/2013 a na vyjadrenie právnej zástupkyne žalobcov k správe zaslanej holandským partnerským úradom, že neboli poskytnuté výlučne informácie podľa článku 34 ods. 2 Nariadenia, ktoré taxatívne vymenúva informácie, ktoré môžu byť predmetom zdieľania holandskej strany bez súhlasu žiadateľky. Poskytnuté informácie majú podľa nej ďaleko prekračovať tento rámec najmä o informáciách, tykajúcich sa problémov jej manžela v Afganistane a jeho aktuálneho pobytu. Tieto by sa mali spravovať režimom podľa ods. 3 tohto článku a preto žiadala, aby na informáciu a jej preklad do slovenčiny nebolo prihliadnuté. 22. Žalovaný k tejto námietke uviedol, že informácie si vyžiadal v súlade s článkom 34 ods. 2 Nariadenia, od holandského úradu nepožadoval informácie, na ktoré je potrebný písomný súhlas žiadateľky (ods. 3 tohto článku) a v tomto zmysle im partnerský úrad v Holandsku aj poskytol informácie týkajúce sa žalobkyne 1 a jej rodinných príslušníkov a skonštatoval, že poskytuje osobné údaje a v prípade požiadavky žalovaného týkajúcej sa ďalších pohovorov rozhodnutí a dôvodov týkajúcich sa azylu je povinné poskytnutie súhlasu. 23. Psychologický nález od poradkyne pre pobytový tábor, Bc. C. V. zo dňa 06.02.2019 žalovaný nepovažoval za relevantný, nakoľko psychologická poradkyňa nemá ukončené príslušné vzdelanie v odbore psychológia, ktoré by ju oprávňovalo takýto nález vydať. Žalovaný k ďalším vyjadreniam právnej zástupkyne vo vzťahu k Nariadeniu č. 604/2013, podľa ktorého sa ako jedno z primárnych kritérií zohľadňuje aj právo na súkromný a rodinný život a teda žiadosť o udelenie azylu by sa mala posudzovať podľa ustanovení článku 17 tohto Nariadenia z humanitárnych dôvodov za účelom zlúčenia rodinných príslušníkov uviedol, že odovzdaním žalobcov do Holandského kráľovstva nedôjde k porušeniu ich práva na rodinný život podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale nanajvýš k sťaženiu jeho výkonu. Týmto im nebude zabránené naďalej viesť rodinný život, ktorý môžu viesť aj v inom členskom štáte a naviac k Slovenskej republike nemajú žalobcovia žiaden právny vzťah. Manžel a otec rodiny má na Slovensku udelené dlhodobé povolenie na pobyt a do iného členského štátu môže kedykoľvek vycestovať. Žalobcovia budú odovzdaní do iného členského štátu EÚ, čím nedochádza k ohrozeniu a ani porušeniu ich základných ľudských práv a slobôd. 24. Migračný úrad v reakcii na ďalšie námietky žalobcov uviedol, že z verejne dostupných zdrojov posudzoval stav azylového konania a prijímacích podmienok v Holandskom kráľovstve a tiež možnú existenciu rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania a zistil, že Holandsko je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom, ktoré uplatňujú Nariadenie č. 604/2013 a rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti a považujú sa za navzájom bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Holandsko dodržiava všetky medzinárodné dohody a práva žiadateľov o azyl. Podľa informácií Európskeho podporného úradu pre azyl, sa vývoj politiky v Holandsku zameral na identifikáciu určitých sociálnych skupín z krajín pôvodu, ktoré sú vystavené riziku prenasledovania alebo sú systematicky prenasledované, na aktualizácie zoznamu bezpečných krajín pôvodu, zlúčenie rodiny a politiku návratu. Holandské kráľovstvo dodržiava tiež normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktoré stanovuje Smernica Európskeho Parlamentu a Rady 2013-33/EÚ z 26.06.2013. Žalovaný tiež uviedol, že prípady, v ktorých by bol tvrdený opak nie sú mu známe. 25. Doplnil, že nepovažuje za relevantné uplatniť článok 17 ods. 1 Nariadenia č. 604/2013, nakoľko v zmysle článku 18 ods. 1 písm. b/ cit. Nariadenia je za posúdenie žiadosti zodpovedné Holandské kráľovstvo a nie je dôvodné sa domnievať, že by žalobcom hrozilo neľudské a ponižujúce zaobchádzanie a porušovanie článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. 26. V rozhodnutí týkajúcom sa žalobcu 5, žalovaný reagoval na otázku jeho veku v nadväznosti na poukaz právnej zástupkyne, že dňa 02.05.2019 jej bolo oznámené vykonanie pohovoru s ním dňa 07.05.2019, pretože Migračný úrad ho považuje za plnoletého, nakoľko v jeho prípade sa uvádzajú dva dátumy narodenia a to 01.01.2001 a 01.07.2005, pričom obaja rodičia zhodne uvádzajú, že presný dátum jeho narodenia nevedia. Nesúhlasila, aby sa s ním zaobchádzalo ako s plnoletým a ak by sa takto správny orgán rozhodol, žiadala poskytnutie priestoru pre zabezpečenie dôkazov o jeho veku. K tomu migračný úrad uviedol, že jeho vek je zrejmý z taskiry, a preto ho považuje za plnoletého. Naviac počas konania mal žalobca 5 možnosť dôkazy o svojom veku doložiť. Tiež dodal, že aj keď je posudzovaný zvlášť, bude podľa Nariadenia č. 604/2013 posudzovaný obdobne ako jeho matka a súrodenci. K námietkam právnej zástupkyne k dotazníku žalobcu 5 správny orgán uviedol, že právnička Ligy za ľudské práva bola na pohovore dňa 07.05.2019 prítomná a mala možnosť sa k námietkam vyjadriť, čo nevyužila. K ďalším námietkam poukázal na prílohu č. 2 k zákonu o azyle, v ktorej je uvedené: „Ak sa zisťuje, či je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu, údaje uvedené v bodoch č. 37 až 39 a 42 sa nevypĺňajú, ak ide o konanie o odovzdaní do iného štátu, nevypĺňajú sa údaje uvedené v bodoch č. 37 až 42.“ Z toho dôvodu sa na body 37 a 38, ktoré boli v dotazníku vyplnené, neprihliada a ostatné sa nevypĺňajú. Žalovaný tiež poznamenal, že žalobcovi 5 bol počas pohovoru poskytnutý priestor na vyjadrenie sa k svojmu zdravotnému a rodinnému stavu. 27. K poukazu právnej zástupkyne na ust. § 19 ods. 3 ZoA uviedol, že žalobca 5 spĺňa podmienky podľa ust. § 19a ods. 3 zákona o azyle vymenované v písm. a/ až e/ a tak zákon migračnému úradu ukladá neprihliadnuť na to, že svoje vyhlásenia o veku šestnásť rokov nepodložil dôkazmi. 28. V reakcii na rozsudok Súdneho dvora EÚ (druhá komora) z 12.04.2018 vo veci C-550/16 A a S proti Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie uviedol, že išlo o prípad maloletého bez sprievodu, ktorý požiadal o zlúčenie rodiny a v čase vstupu na územie členského štátu a podania žiadosti o azyl mal menej ako osemnásť rokov, ale bol plnoletý v čase prijatia rozhodnutia o udelení azylu. a podania žiadosti o zlúčenie rodiny, čo nemožno vzťahovať na prípad Arasha, ktorý pricestoval na územie štátov EÚ so svojou matkou a súrodencami. 29. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že o žiadosti rozhodoval opakovane, na základe zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorý konštatoval, že sa vyčerpávajúco nevyjadril k skutkovým a právnym dôvodom súvisiacim s existenciou podmienok pre udelenie azylu žalobcom z humanitárnych dôvodov a správny orgán zaviazal, aby opätovne vypočul žalobkyňu 1 a jej manžela na všetky okolnosti, s možnosťou postupu podľa ust. § 9 ZoA a až následne vo veci rozhodol. Uviedol, že manžel žalobkyne 1, má na Slovensku povolenie na dlhodobý pobyt od 31.05.2015 do 25.03.2020 a pracuje v spoločnosti Volkswagen Slovakia, a.s. Zopakoval informácie o stretnutí manželov v Turecku a následného pobytu žalobcov v Holandsku. Správny orgán doplnil, že na otázku pracovníka migračného úradu v doplňujúcom pohovore dňa 07.05.2019, či žila v jednej domácnosti s manželom, ktorý sa podľa záznamu v jeho pase nachádzal od 26.10.2015 do 28.02.2016 v Afganistane, odpovedala kladne. Mali bývať v meste Sarekotal, v dome ich kamaráta. Manžel jej vtedy povedal, aby ešte počkala v Afganistane, kým dostane na Slovensku trvalý pobyt. S deťmi následne vycestovala cez Irán do Turecka, kde sa opakovane s manželom stretli a mali sa aj pohádať, nakoľko ho upodozrievala, že má inú ženu. Okrem toho vysvetlila, prečo aj keď má najstarší syn O. podľa dátumu narodenia v tazkire osemnásť rokov, v skutočnosti má len šestnásť, na čo ale žalovaný neprihliadol a jeho žiadosť posudzoval samostatne. S návrhom na spojenie veci vedenej pod sp.zn. 8SaZ/7/2019 F. O. a spol. s konaním vedeným pod sp. zn. 7SaZ/8/2019, O. O., ktorý po príchode na územie SR nadobudol plnoletosť, súhlasil. 30. Ďalšia argumentácia správneho orgánu bola rozvedením dôvodov subsumovaných v správnej žalobe. 31. Uznesením zo dňa 26.07.2019 bol zamietnutý návrh na priznanie odkladného účinku žalobe v konaní vedenom pod sp.zn. 7Saz /8/2019 a uznesením zo dňa 01.08.2019 bol zamietnutý návrh na priznanie odkladného účinku žalobe v konaní vedenom pod sp.zn. 8Saz /7/2019. Uznesením zo dňa 23.08.2019 bol zamietnutý opakovaný návrh na priznanie odkladného účinku žalobe, uznesením zo dňa 20.08.2019 v už spojenom konaní, vedenom pod sp.zn. 8Saz /7/2019, 7Saz /8/2019. Uznesením zo dňa 03.10.2019 bol do konania pribratý Verejný ochranca práv, so sídlom Grösslingova 35, Bratislava. 32. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP), preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, na nariadenom pojednávaní. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (ust. § 220 SSP). 33. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 34. Podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 35. Podľa článku 3 ods. 1 Dublinského nariadenia, členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný. 36. Podľa článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. 37. Podľa článku 27 Nariadenia Dublin III., žiadateľ alebo iná osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. c/ alebo d/ má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.“ 38. . Podľa oddielu VI. kapitoly VI. Odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c/ alebo d/ zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok. 39. Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť pre uväznenie dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku. 40. Členský štát, ktorý na základe jedného z dôvodov uvedených v článku 29 ods. 2 (nariadenia Dublin III) nemôže uskutočniť odovzdanie v rámci bežnej lehoty šiestich mesiacov od dátumu akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak má odkladný účinok, informuje o tejto skutočnosti zodpovedný členský štát pred uplynutím tejto lehoty. V opačnom prípade za spracovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu a za ostatné povinnosti podľa (nariadenia Dublin III) zodpovedá žiadajúci členský štát v súlade s článkom 29 ods. (2) uvedeného nariadenia. 41. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne aby tieto preukázal, či vyvrátil, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia žiadateľa o azyl, alebo aspoň s mierou pravdepodobnosti nevyvolávajúcou zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 42. Žalobcovia svoju správnu žalobu z procesného hľadiska založili na nedostatočne zistenom skutkovom stave veci vo vzťahu k vedeniu ich rodinného života a na nesprávnom právnom posúdení, spočívajúcom v nezohľadnení práva na jednotu a ochranu rodiny, rodinného života a najlepšieho záujmu dieťaťa ako aj nezohľadnení existencie humanitárnych dôvodov a neuplatnení humanitárnej doložky v kontexte čl. 7 Nariadenia Dublin III. 43. K týmto námietkam súd konštatuje, že v zistení skutkového stavu zo strany správneho orgánu nedošlo k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z konania, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti a uvedený žalobný dôvod tak nie je naplnený. Rozhodnutiu správneho orgánu nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 127 až § 129 SSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na správne zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu alebo správneho orgánu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, k čomu dochádza vtedy, ak súd alebo správny orgán nepoužil správny právny predpis alebo ak tento aplikoval, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 44. Túto teóriu podporuje aj rozsudok NS SR sp.zn. 1 Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017, podľa ktorého: „Kasačný súd v súvislosti so sťažovateľom uplatneným kasačným dôvodom uvedeným pod § 440 ods. 1 písm. g/ SSP (t.j. nesprávne právne posúdenie veci /merita/) udáva, že s týmto zákonodarca spája právnu situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmená a/ až f/) aplikuje právnu normu v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. Vo vzťahu k uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod (viď aj bod č. 13) zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ SSP vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. “ 45. Správne a zákonne zistený skutkový stav teda vytvára predpoklad právnej situácie nesprávneho právneho posúdenia veci, z čoho možno logicky vyvodiť, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak teda žalobcovia tvrdia, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, potom ich námietka nesprávneho právneho posúdenia je a priori nedôvodná. 46. Nosnou zásadou vytvárajúcou predpoklady na to, aby verejná správa bola centrom zabezpečovania zákonnosti administratívnych rozhodnutí je zásada zákonnosti, čo znamená, že správne orgány nemôžu presadzovať záujmy štátne, ani jednotlivcov či kolektívov na úkor dodržiavania právnych predpisov. Správne konanie sa môže uskutočniť iba na základe zákona, v medziach zákona a spôsobom ustanoveným v právnej norme (Ševčík, 2005, s. 11). 47. Rozhodnutie žalovaného, obsahuje prierez cestovania žalobcov od konca roku 2015 z Afganistanu až na Slovensko, ich pobyt a stretnutie s manželom a otcom v Turecku, dvojročný pobyt v Holandsku a až po neudelení azylu na jeho území, pricestovanie na Slovensko, a stretnutie rodiny po deviatich rokoch od odchodu otca z Afganistanu. Z obsahu administratívneho spisu, je z prekladu materiálu holandského migračného úradu neodškriepiteľná aj skutočnosť, že napriek stretnutiu sa v Turecku (výsledkom čo bolo narodenie dcéry O., na otázku otcovstva ktorej žalobkyňa odpovedala, že otcom je jej manžel), napriek návštevám manžela v Holandsku, územie ktorého nechcela opustiť až do rozhodnutia o jej žiadosti o udelení azylu, pred holandským migračným úradom uvádzala, že jej manžel je 10 rokov nezvestný a vôbec nespomenula žiadne zdravotné, najmä psychické problémy. Je zrejmé, že na Slovensko pricestovala až potom, ako sa jej v Holandsku nepodarilo získať azyl. Ak je teda jej argumentácia založená na dôvode zlúčenia rodiny, nemožno ju v zmysle zákona o azyle považovať za relevantnú, ale len za ďalší pokus získať azyl na území jedného z členských štátov EÚ a to na území Slovenskej republiky. 48. Prehodnotiac odvolacie námietky žalobcov v korelácii s argumentáciou žalovaného, ani nesprávnosť žiadnej z veličín vstupujúcich do charakteristiky zákonnosti napadnutého rozhodnutia súd nezistil. V kontexte uvedeného, jednou z rozhodujúcich skutočností pre spôsob ukončenia preskúmavanej veci bez jej meritórneho posúdenia, vyslovením neprípustnosti žiadosti o azyl je, že na konanie o udelení azylu je v prípade žalobcov príslušné Holandské kráľovstvo (§ 11 ods. 1 písm. c/ a ods. 3). K ich námietke, podľa ktorej Slovenská republika mohla v rámci Dublinského nariadenia (čl. 17 ) postupovať podľa doložky suverenity a prevziať zodpovednosť za posúdenie podanej žiadosti o azyl, prípadne využiť humanitárnu doložku súd poukazuje na to, že citovaný článok je ustanovenie upravujúce právo a nie povinnosť odkloniť sa od záväzných kritérií. Je teda výsostne na rozhodnutí Slovenskej republiky, či prevezme zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl, za ktorej posúdenie je zodpovedný iný členský štát, v prípade žalobcov Holandské kráľovstvo, pričom žalovaného nezaťažuje ani povinnosť odôvodňovať svoj postup, teda prečo nepristúpil k prevzatiu zodpovednosti za posúdenie žiadosti žalobcu o azyl. Holandské kráľovstvo je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom. Členské štáty, ktoré uplatňujú dublinské nariadenie rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Holandské kráľovstvo je plnohodnotným partnerom, dodržiavajúcim všetky medzinárodné dohody a práva žiadateľov o azyl. 49. Podľa článku 8 bod 1 EDĽP, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 50. Napĺňaniu obsahu tohto článku a realizovaniu rodinného života, nebráni odovzdanie žalobcov do Holandského kráľovstva, nakoľko jeho rešpektovanie nezaväzuje k prevzatiu povinnosti zabezpečiť podmienky na jeho realizáciu na území krajiny, v ktorej žiadatelia požiadali o udelenie azylu. Argumentácia žalobcov a ich úvahy o tom, že manžel nebude môcť zabezpečovať starostlivosť o rodinu je prekročením hraníc inštitútu azylu. Legalizovaný dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky poskytuje manželovi možnosť na dobu až troch mesiacov realizovať pobyt v ktoromkoľvek členskom štáte únie a teda i v Holandskom kráľovstve. Naviac jeho dlhodobý pobyt končí dňom 25.03.2020 a na jeho poskytnutie má priestor aj v Holandsku, kde má možnosť finančne i osobne zabezpečiť rodinu i starostlivosť a výchovu svojich detí. Legislatívna úprava zastrešujúca vedenie rodinného života a priori a generálne nevylučuje možnosť zlúčenia rodiny, ale postupom podľa inej zákonnej úpravy ako je zákon o azyle. Správny súd v zmysle uvedeného konštatuje, že inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 51. Na pojednávaní súdu však bola vznesená námietka uplynutia prekluzívnej lehoty v zmysle čl. 29 Dublinského nariadenia, podľa ktorého došlo k zániku zodpovednosti Holandského kráľovstva za späťvzatie účastníkov a táto zodpovednosť prešla na Slovenskú republiku. Vychádzajúc z rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.02.2019, tak zákonná lehota na prenesenie zodpovednosti mala uplynúť dňa 28.08.2019, ktorú síce možno predĺžiť až na 18 mesiacov ale len v prípade, že žiadatelia sú na úteku. 52. Podľa rozsudku Súdneho dvora (veľká komora) zo dňa 19.03.2019 vo veci C-163/2017, pokiaľ ide o otázku, za akých okolnosti sa možno domnievať, že žiadateľ je „na úteku“ v zmysle článku 29 ods. 2 druhej vety nariadenia Dublin III, treba uviesť, že toto nariadenie neobsahuje žiadne spresnenia v tejto súvislosti. Nariadenie Dublin III totiž neobsahuje definíciu pojmu „útek“ a nijaké z jeho ustanovení výslovne nespresňuje, či si tento pojem vyžaduje, aby dotknutá osoba mala v úmysle vyhýbať sa príslušným orgánom s cieľom zabrániť svojmu odovzdaniu. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora však z požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie vyplýva, že ak ustanovenie práva Únie neobsahuje nijaký odkaz na právo členských štátov, pokiaľ ide o konkrétny pojem, tento pojem si vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať nielen znenie dotknutého ustanovenia, ale aj jeho kontext a cieľ sledovaný právnou úpravou, ktorej súčasťou je toto ustanovenie (rozsudok z 8. marca 2018, DOCERAM, C-395/16, EU:C:2018:172, bod 20 a citovaná judikatúra). 53. V tejto súvislosti z obvyklého významu pojmu „útek“, ktorý je použitý vo väčšine jazykových verzií článku 29 ods. 2 druhej vete nariadenia Dublin III a ktorý si vyžaduje vôľu dotknutej osoby niekomu uniknúť alebo sa niečomu vyhýbať, konkrétne v tomto kontexte príslušným orgánom a tým aj jej odovzdaniu, vyplýva, že toto ustanovenie sa v zásade uplatňuje len vtedy, ak sa táto osoba vedome vyhýba týmto orgánom. 54. Článok 9 ods. 1 vykonávacieho nariadenia okrem iných možných dôvodov odkladu odovzdania uvádza aj skutočnosť že „žiadateľ sa vyhol vykonaniu odovzdania“, čo si vyžaduje existenciu takéhoto úmyslu. Rovnako článok 2 písm. n) nariadenia Dublin III definuje pojem „riziko úteku“ v niektorých jazykových zneniach, ako napríklad v nemeckom znení, odkazom na obavy, že dotknutá osoba sa útekom „bude vyhýbať“ postupu odovzdania. 55. Kontext, do ktorého patrí článok 29 ods. 2 druhá veta nariadenia Dublin III, a ciele sledované týmto nariadením však bránia takému výkladu tohto ustanovenia, podľa ktorého v situácii, v ktorej nemožno odovzdanie vykonať z dôvodu, že dotknutá osoba opustila miesto pobytu, ktoré jej bolo pridelené, bez toho, aby príslušné orgány informovala o svojej neprítomnosti, by tieto orgány mali preukázať, že táto osoba skutočne mala v úmysle vyhýbať sa týmto orgánom s cieľom zabrániť svojmu odovzdaniu. 56. Nakoľko v konaní žalobcov vo vzťahu k týmto lehotám vznikli názorové disonancie, z pohľadu žalovaného, ktorý tvrdil, že žalobcovia boli na úteku, nakoľko opustili pobytový tábor a ich prítomnosť na vykonanie transferu nebolo možné zabezpečiť a z pohľadu žalobcov, tvrdiacich, že od apríla roku 2019 a teda aj v rozhodnom čase sa na základe priepustky z pobytového tábora nachádzali u otca rodiny, v byte nO. odovzdaniu do inej krajiny sa nevyhýbali a takýto úmysel im nebol ani preukázaný. 57. Riadne objasnenie dôvodov, pre ktoré došlo k prekročeniu lehoty na odovzdanie žalobcov do Holandského kráľovstva, je žalovaný povinný vyčerpávajúcim spôsobom aj s uvedením príslušnej dokumentácie komunikácie s partnerským holandským orgánom doložiť. Teda či tento o veci v zmysle predĺženia lehôt informoval a či jeho postup bol v súlade s príslušnými ustanoveniami Dublin III. 58. Súd procesným postupom podľa ust. § 220 SSP, napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto bude žalovaný povinný vykonať riadne a celistvé dokazovanie ohľadom lehôt na odovzdanie žalobcov do Holandského kráľovstva, teda či došlo k ich preklúzii, odvíjajúc tieto lehoty od rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 5SaZ/62/2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.02.2019, s jasnou a podrobnou argumentáciou žalovaného o tom, prečo považuje žalobcov za osoby na úteku. 59. Námietky žalobcov v merite veci, t.j. vo vzťahu k možnosti aplikácie humanitárneho azylu, ochrany rodiny a najlepšieho záujmu dieťaťa môžu byť predmetom preskúmavania až po vyriešení procesných podmienok veci. 60. Súd poznamenáva, že na základe odborného lekárskeho vyšetrenia MUDr. W. C., N.., z ktorého vyplýva, že z röntgenového a ultrazvukového vyšetrenia ľavej ruky, ľavého kolena, mediálnych koncov kľúčnych kostí a oblasti hrany bedrovej kosti (crista iliaca) odhadol kostný vek pána O. O. na 17-18 rokov, konal so žalobcom 5 ako s maloletou osobou a k takémuto postupu inštruuje aj žalovaného v ďalšom konaní. 61. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú úspešnosť žalobcov v preskúmavanej veci, im nárok na náhradu trov konania priznal. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný. (§ 145 ods. 1 SSP) Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Krajskom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť je prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak tento zákon neustanovuje inak. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu. (§ 439 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).