Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/8/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200967 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019200967.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: I. H., narodený XX.XX.XXXX, Indická štátna príslušnosť, bez cestovného dokladu, toho času pobytom XXX XX K. XX, Slovenská republika, zastúpený: Ligou za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Baštová 5, 811 03 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 11.07.2019 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-DS-7-26/2019-Ž zo dňa 18.06.2019 takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a. II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote sa žalobca podľa písm. c/ a e/ ust. § 191 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-7-26/2019-Ž zo dňa 18.06.2019, ktorým zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súčasťou žaloby bol aj návrh na priznanie odkladného účinku. 2. V skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 19.03.2019 podal žiadosť o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. Dňa 28.03.2019 s ním bol za účelom objasnenia jeho žiadosti vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že v roku 2018 žiadal o poskytnutie azylu v Taliansku. Na základe tejto informácie bol jeho spis postúpený na odbor Dublinského strediska. Žalobca pri podaní žiadosti uviedol, že na Slovensku by chcel zostať žiť so svojou družkou (s ktorou sa dňa 13.05.2019 oženil) a s ich osem mesačnou dcérou. Dňa 17.05.2019 však Taliansko akceptovalo jeho transfer, na základe čoho dňa 18.06.2019 žalovaný jeho žiadosť o azyl zamietol ako neprípustnú. 3. Rozhodnutiu žalobca vytkol nesprávne právne posúdenie a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy za nedostačujúce na riadne posúdenie veci, ohľadom vedenia rodinného života. K nesprávnemu právnemu posúdeniu vo vzťahu k nezohľadneniu práva na jednotu a ochranu rodiny, rodinného života a najlepšieho záujmu dieťaťa poukázal na bod 14, 16, 17 Preambuly Nariadenia, na článok 19 ods. 2 a 41 Ústavy SR, ako i na článok 8 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len „EDĽP“). Žalovanému vytkol, že na zistený skutkový stav nesprávne a selektívne aplikoval iba jednu právnu normu, namiesto toho, aby situáciu posúdil v súlade so všeobecne záväznými prameňmi práva. Priamo z článku 7 ods. 5 Ústavy SR mu totiž vyplýva povinnosť zohľadniť EDĽP a pri svojej rozhodovacej činnosti je viazaný Nariadením a súčasne aj EDĽP. Upriamil na to, že Nariadenie tieto kritéria stanovuje ako hľadiská pre zváženie využitia možností podľa článku 17, ktorý umožňuje členskému štátu sa rozhodnúť podľa tzv. doložky suverenity a zodpovednosť si ponechať z akéhokoľvek dôvodu, resp. využiť tzv. humanitárnu doložku, podľa ktorej sa Slovenská republika môže rozhodnúť prevziať zodpovednosť, aby mohla naplniť definované princípy zachovania jednoty rodiny a umožniť na našom území zlúčenie členov rodiny. V takých prípadoch správny orgán neaplikuje § 11 zákona o azyle, ako učinil žalovaný, ale stáva sa zodpovedným členským štátom a posúdi tak žiadosť o azyl v riadnom konaní o udelenie azylu v merite veci. Žalovaný sa teda mal riadiť kritériami najlepšieho záujmu dieťaťa, jednoty rodiny a ochrany rodinného a súkromného života, čo žalobca podložil poukazom na právny názor Ústavného súdu SR, vysloveným v Náleze III. ÚS 331/09-37 zo dňa 16.12.2009. Žalobca vyslovil domnienku, že žalovaný mal pri zvažovaní zásahu do jeho základného ľudského práva posudzovať všetky tri zložky testu proporcionality a na ich základe vyhodnotiť, či je oprávnený do práva žalobcu zasiahnuť. Ak by tak bol učinil, dospel by k záveru, že je na mieste využiť už zmienenú humanitárnu doložku a základné právo žalobcu zachovať. Poukázal aj na Rozsudok NS SR sp.zn. 1Sža 3/2008 zo dňa 15.04.2008, a v tejto súvislosti vyslovil domnienku, že zásah do jeho práva na ochranu rodinného života je disproporčný k sledovanému cieľu právnej úpravy a žalovaný mal využiť alternatívny právny prostriedok Nariadenia, teda humanitárnej doložky podľa článku 17 a na základe zohľadnenia zisteného skutkového stavu mal zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl v merite veci ponechať Slovenskej republike. 4. Vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu ohľadom spôsobu vedenia rodinného života vytkol žalovanému nesplnenie si povinnosti podľa ust. § 32 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) a nenaplnenie skutkovej podstaty, uloženej ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalobca poukázal na to, že vo svojich výpovediach pred správnym orgánom dostatočne jasne vyjadril jediný záujem na ochrane svojho rodinného života, žalovanému predložil sobášny list, žiadosť o dlhodobú priepustku z pobytového tábora za účelom vedenia rodinného života v spoločnej domácnosti a týmto sa žalovaný mal bližšie zapodievať. Je v rozpore s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, ak by vznikla situácia, že rodina by zostala bez otca už aj z toho dôvodu, že maloletá býva často chorá, vyžaduje si nadštandardnú starostlivosť, pri ktorej je potrebná aj výpomoc starých rodičov. Touto argumentáciou je spochybnené aj konštatovanie žalovaného, že odovzdaním otca nie je nijako bránené, maximálne len sťažené jeho právo viesť rodinný život. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nemá oporu v zistenom skutkovom stave a je nesúladné so zákonnými požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia podľa Správneho poriadku. Ďalej poukázal na to, že on ako žiadateľ o azyl nemá možnosť sa vrátiť z Talianska minimálne počas doby konania o žiadosti späť na Slovensko, azylové konanie v Taliansku trvá cca až 19 mesiacov a rozhodnutie žalovaného znamená, že dcéra nebude môcť počas prvých 2 rokov života viesť spoločný život so svojím otcom a jej vývoj tým bude nenávratne zasiahnutý. V opačnom prípade sa celá rodina vrátane starých rodičov bude musieť presťahovať do cudzej krajiny, vyriešiť predaj alebo skončenie nájmu v mieste súčasného bydliska a v novej krajine si hľadať bývanie, zamestnanie, registrovať maloletú u lekárov a pod., pričom nikto jazyk tejto krajiny neovláda. 5. Návrhu na priznanie odkladného účinku podložil argumentáciou uvedenou v žalobe. 6. Rozhodnutím zo dňa 18.06.2019 žalovaný s odkazom na ust. § 11 ods. 1, písm. c/ a ods. 3, § 9, § 10, § 47, § 53 ods. 1 zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle, článok 17, 18 ods. 1 písm. b/, článok 26 a článok 29 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú, vychádzajúc z ustanovenia § 11 ods. 3 Zákona o azyle, v zmysle ktorého je v jeho prípade na konanie príslušná Talianska republika, do ktorej sa s odkazom na článok 29 ods. 1 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013 odovzdanie žalobcu uskutoční najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti členským štátom, alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízií, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. 7. V skutkových dôvodoch poukázal na žiadosť o udelenie azylu, ktorú žalobca podal dňa 19.03.2019 po nelegálnom prekročení hraníc Slovenskej republiky dňa 18.03.2019, kedy sa dostavil na pracovisko Oddelenia cudzineckej polície PZ Trnava. Preverením jeho daktyloskopických odtlačkov bola zistená zhoda a podľa článku 9 ods. 5 Nariadenia (EÚ) č. 603/2013, bol centrálnou jednotkou zaslaný kladný výsledok z dôvodu, že žalobca dňa 07.09.2011 a 21.06.2016 požiadal o udelenie azylu na území Rakúska a dňa 12.03.2018 na území Talianska. Do pozornosti dal pohovor zo dňa 28.03.2019, v ktorom žalobca uviedol, že z Indie do Talianska pricestoval v septembri 2011, pokračoval do Rakúska, kde požiadal o azyl a kde sa zdržiaval do roku 2015, kedy sa vrátil do Indie. V roku 2016 sa vrátil späť do Rakúska a opäť požiadal o azyl. Následne bol dvakrát vrátený do Talianska, odkiaľ sa vrátil naspäť do Rakúska, kde sa zoznámil so svojou terajšou manželkou a keďže medzitým v Rakúsku stratil prácu, prišiel na Slovensko. 8. Žalovaný konštatoval, že v súlade s článkom 2 kapitoly 1vykonávacieho Nariadenia Komisie EÚ č. 118/2014 zo dňa 30.01.2014, ktorým sa mení Nariadenie (ES) č. 1560/2003, ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie Nariadenia (EÚ) č. 604/2013, boli dňa 29.03.2019, podľa článku 18 ods. 1 písm. b/ a v súlade s článkom 23 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013, zaslané dožiadania o späť prijatie žalobcu partnerským úradom Rakúska a Talianska. Dňa 03.04.2019 Rakúsko žiadosť zamietlo z dôvodu toho, že zodpovednosť za žalobcu už predtým prijalo Taliansko, ktorému dňa 12.04.2019 uplynula podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013 lehota na odpoveď na dožiadanie o prijatie žalobcu späť. Keďže Taliansko v určenej lehote neodpovedalo, konkludentne akceptovalo späť prijatie žalobcu a v súlade s článkom 4 Nariadenia Komisie súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Dňa 15.04.2019 bola Talianskemu partnerskému úradu zaslaná informácia o povinnej akceptácii späť prijatia žalobcu, ktorú dňa 17.05.2019 potvrdil. Žalovaný dodal, že Taliansko je krajinou dodržiavajúcou základné práva a princípy uznané Chartou základných práv EÚ, je plnohodnotným partnerom dodržiavajúcim všetky medzinárodné dohody a práva žiadateľov o azyl a nie sú známe správy o tom, že by osoby odovzdané na jeho územie čelili problémom v prístupe k azylovému konaniu a po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu sa žiadateľom bez rozdielu spúšťa poskytovanie materiálnych podmienok, pohotovostnej starostlivosti a nevyhnutnej liečby, pričom lekárska starostlivosť je bezplatná. V rámci ubytovania musia byť prijaté opatrenia na zabránenie akejkoľvek formy násilia a na zaistenie bezpečnosti a ochrany žiadateľov. 9. V rozhodnutí žalovaný ďalej doplnil, že odovzdaním žalobcu do Talianska nedôjde k porušeniu, nanajvýš k sťaženiu výkonu práva na rodinný život, v zmysle článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Skutočný rodinný život môže žalobca viesť aj v inom členskom štáte, nakoľko k Slovenskej republike nemá právny vzťah. Maloletá dcéra žije spoločne so svojou matkou, ktorá sa o ňu stará a žalovaný nemá vedomosť, že by bola závislá na starostlivosti svojho otca. Tiež poukázal na to, že z konania žalobcu vyplýva snaha zabezpečiť si pre zachovanie rodinného života pobyt na Slovensku a nie sú mu známe skutočnosti, ktoré by mu bránili podať žiadosť o pobyt so splnením potrebných náležitostí a v súlade so zákonom č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. Ďalej spravil výklad článku 17 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013 s tým, že nepovažuje za relevantné tento článok v prípade žalobcu uplatniť. Poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-661/17 a zopakoval, že v zmysle článku 17 ods. 1 písm. b/ Nariadenia EÚ č. 604/2013 je za posúdenie žiadosti žalobcu o udeleniu azylu zodpovedná Talianska republika, do ktorej bude v súlade s článkom 29 ods. 1 Dublinského nariadenia žalobca odovzdaný. 10. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 24.07.2019 žalovaný k skutkovým dôvodom doplnil, že žalobca do zápisnice o podaní vysvetlenia žiadateľa o azyl uviedol, že na Slovensku má s družkou, štátnou príslušníčkou SR, S. E., nar. XX.XX.XXXX, s ktorou sa zoznámil v roku 2017 v Rakúsku dieťa, U. H., nar. XX.XX.XXXX. Predtým už o udelenie azylu požiadal v Rakúsku (v roku 2011), aj v Taliansku (v roku 2018). Na Slovensko pricestoval dňa 15.03.2019, potom čo v Rakúsku stratil prácu. Z toho možno usúdiť, že na území Rakúska sa zdržiaval aj potom, čo sa narodilo jeho dieťa a starostlivosť o neho zostala iba na jeho družke. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 1Sža/51/2014 zo dňa 19.01.2016, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 a rozhodnutie NS SR sp. zn. lSža/39/2011 zo dňa 13.09.2011, z ktorých vyplýva, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezakladá povinnosť zmluvného štátu akceptovať usídlenie sa partnera na jeho území, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 tohto dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký. Ozrejmil aj fakultatívnu povahu čl. 17 ods. 1 nariadenia Dublin III., ktorý nepovažoval za relevantné uplatniť. Poukázal na nepoužiteľnosť Nariadenia (EÚ) č. 604/2013 v spojení s dovolávaním sa ustanovení medzinárodných noriem týkajúcich sa ľudských práv a práv dieťaťa v prípade zlúčenia rodín rodinnými príslušníkmi, ktorí sú občanmi príslušného členského štátu EÚ, kde sú použiteľné skôr iné právne dokumenty. Právo posúdenia žiadosti o udelenie azylu prináleží jednotlivým štátom ako takým a sám žiadateľ nemá právo vyberať si krajinu, ktorá bude jeho žiadosť posudzovať. Žalovaný ešte podotkol, že otázku prípadného zlúčenia rodiny rieši na území SR zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. Správnu žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. 11. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril, jeho právny zástupca písomne ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní súdu a v ostatnom sa plne pridržiaval všetkých žalobných bodov i žalobného návrhu, uvedeného v správnej žalobe. Žalovaný sa na pojednávaní súdu rovnako pridržiaval dôvodov svojho rozhodnutia a vyjadrenia. 12. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec na nariadenom pojednávaní postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy SSP v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, a po preskúmaní administratívneho spisu vedeného žalovaným, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 SSP). 13. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 14. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 15. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 16. Podľa § 3 ods. 1, 2 a 5 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 17. Podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 18. Podľa Článku 3 ods. 1 Dublinského nariadenia, členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný. 19. Podľa Článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. 20. Členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. V príslušných prípadoch informuje prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete „DubliNet“ vytvorenej na základe článku 18 nariadenia (ES) č. 1560/2003 členský štát, ktorý bol predtým zodpovedný, členský štát, ktorý uskutočňuje proces určenia zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby prevzal žiadateľa, alebo ho prijal späť. 21. Členský štát, ktorý sa v súlade s týmto odsekom stáva zodpovedným, túto skutočnosť bezodkladne uvedie v systéme Eurodac v súlade s nariadením (EÚ) č. 603/2013 doplnením dátumu, kedy bolo prijaté rozhodnutie posúdiť žiadosť. 22. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne aby tieto preukázal, či vyvrátil, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia žiadateľa o azyl, alebo aspoň s mierou pravdepodobnosti nevyvolávajúcou zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. 23. Žalobca svoju správnu žalobu z procesného hľadiska založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave veci vo vzťahu k vedeniu jeho rodinného života a na nesprávnom právnom posúdení, spočívajúcom v nezohľadnení práva na jednotu a ochranu rodiny, rodinného života a najlepšieho záujmu dieťaťa. 24. K týmto námietkam súd konštatuje, že v zistení skutkového stavu zo strany správneho orgánu nedošlo k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z konania, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti a uvedený žalobný dôvod tak nie je naplnený. Rozhodnutiu správneho orgánu nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 127 až § 129 SSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na správne zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu alebo správneho orgánu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, k čomu dochádza vtedy, ak súd alebo správny orgán nepoužil správny právny predpis alebo ak tento aplikoval, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 25. Túto teóriu podporuje aj rozsudok NS SR sp.zn. 1 Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017, podľa ktorého: „Kasačný súd v súvislosti so sťažovateľom uplatneným kasačným dôvodom uvedeným pod § 440 ods. 1 písm. g/ SSP (t.j. nesprávne právne posúdenie veci /merita/) udáva, že s týmto zákonodarca spája právnu situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmená a/ až f/) aplikuje právnu normu v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. Vo vzťahu k uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod (viď aj bod č. 13) zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ SSP vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. “ 26. Správne a zákonne zistený skutkový stav teda vytvára predpoklad právnej situácie nesprávneho právneho posúdenia veci, z čoho možno logicky vyvodiť, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak teda žalobca tvrdí, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, potom jeho námietka nesprávneho právneho posúdenia je a priori nedôvodná. 27. Nosnou zásadou vytvárajúcou predpoklady na to, aby verejná správa bola centrom zabezpečovania zákonnosti administratívnych rozhodnutí je zásada zákonnosti, čo znamená, že správne orgány nemôžu presadzovať záujmy štátne, ani jednotlivcov či kolektívov na úkor dodržiavania právnych predpisov. Správne konanie sa môže uskutočniť iba na základe zákona, v medziach zákona a spôsobom ustanoveným v právnej norme (Ševčík, 2005, s. 11). Prehodnotiac odvolacie námietky žalobcu v korelácii s argumentáciou žalovaného, ani nesprávnosť žiadnej z veličín vstupujúcich do charakteristiky zákonnosti napadnutého rozhodnutia súd nezistil. V kontexte uvedeného, jednou z rozhodujúcich skutočností pre spôsob ukončenia preskúmavanej veci bez jej meritórneho posúdenia, vyslovením neprípustnosti žiadosti o azyl je, že na konanie o udelení azylu je v prípade žalobcu príslušná Talianska republika (§ 11 ods. 1 písm. c/ a ods. 3). K jeho námietke, podľa ktorej Slovenská republika mohla v rámci Dublinského nariadenia (čl. 17 ) postupovať podľa doložky suverenity a prevziať zodpovednosť za posúdenie žalobcom podanej žiadosti o azyl, prípadne využiť humanitárnu doložku súd poukazuje na to, že citovaný článok je ustanovenie upravujúce právo a nie povinnosť odkloniť sa od záväzných kritérií. Je teda výsostne na rozhodnutí Slovenskej republiky, či prevezme zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl, za ktorej posúdenie je zodpovedný iný členský štát, v prípade žalobcu Talianska republika, pričom žalovaného nezaťažuje ani povinnosť odôvodňovať svoj postup, teda prečo nepristúpil k prevzatiu zodpovednosti za posúdenie žiadosti žalobcu o azyl. Rozhodnutie žalovaného obsahuje prierez cestovania žalobcu, jeho pobyty v Rakúsku, vydávania do Talianska, cestu do Indie v roku 2015 a návrat späť do Rakúska v roku 2016, kde sa zoznámil so svojou terajšou manželkou a matkou ich dieťaťa. Z administratívneho spisu je zrejmé aj to, že žalobca na Slovensko pricestoval primárne nie za účelom výkonu aktívnej starostlivosti o rodinu a maloletú, na výchove ktorej podľa jeho uvedenia aktívne participujú manželkini rodičia ale z dôvodu straty zamestnania v Rakúsku. Ak je teda jeho argumentácia založená na dôvode zlúčenia rodiny, pretože manželka a dcéra sú štátne občianky Slovenskej republiky a jeho odovzdanie do Talianska mu zabráni v starostlivosti o rodinu, nemožno v zmysle zákona o azyle považovať túto jeho argumentáciu za relevantnú. Na jeho námietky o nevyužití tzv. humanitárnej doložky vyplývajúcej z článku 17 Nariadenia a neaplikovanie Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Charty základných práv Európskej únie, súd konštatuje, že takto rozširujúci výklad možnosti udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny je neprípustný. Za účelom zlúčenia rodiny a teda možnosti udelenia azylu slúži ust. § 10 zákona o azyle, pričom udeliť azyl podľa tohto ustanovenia možno len v prípade, ak ide o zlúčenie osoby uvedenej v § 10 ods. 1 zákona o azyle s osobou, ktorej bol už azyl udelený. Navyše v zmysle § 10 ods. 3 zákona o azyle možno azyl udeliť len osobe, ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený len z dôvodov podľa ust. § 8 zákona o azyle. 28. Podľa článku 8 bod 1 EDĽP, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 29. Napĺňaniu obsahu tohto článku a realizovaniu rodinného života, nebráni odovzdanie žalobcu do Talianska, nakoľko jeho rešpektovanie nezaväzuje k prevzatiu povinnosti zabezpečiť podmienky na jeho realizáciu na území krajiny, v ktorej žiadateľ požiadal o udelenie azylu. Argumentácia žalobcu a jeho úvahy o tom, že spolu s ním sa bude musieť presťahovať celá rodina manželky, ktorá jej pomáha s výchovou maloletej dcéry je absolútnym prekročením hraníc inštitútu azylu. Legislatívna úprava zastrešujúca vedenie rodinného života a priori a generálne nevylučuje možnosť zlúčenia rodiny občianky Slovenskej republiky s cudzincom, ale postupom podľa inej zákonnej úpravy ako je zákon o azyle. Správny súd v zmysle uvedeného konštatuje, že inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 30. Táto argumentácia viedla súd k procesnému postupu podľa ust. § 219 SSP, teda k zamietnutiu žaloby. 31. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť žalobcu v preskúmavanej veci, mu náhradu trov konania nepriznal. 32. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný. (§ 145 ods. 1 SSP) Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Krajskom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť je prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak tento zákon neustanovuje inak. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu. (§ 439 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).