Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/61/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109200466 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1109200466.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: JUDr. K. W., B.. XX.X.XXXX, X. O. U. Č.. XXX, zast. advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope č. 174/13, Žilina, proti žalovanej: Slovenská G., Z.. T. U. U., Ž. B.. Č.. XX, X., o určenie, že odmeňovanie žalobcu ako sudcu je v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špeciálneho súdu (neskôr Špecializovaného trestného súdu) v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o 79.230 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 2. mája 2017 č. k. 8C 4/2009-217, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že jeho odmeňovanie ako sudcu P. P. U. je v porovnaní s odmeňovaním sudcov Š. U. (neskôr Š.L. O. U.) v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a zaplatenia sumy 79.230,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 9 zák. č. 365/2004 Z.z. Žalovanej súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol trestným sudcom P. P. U. P. O. (počas konania P. P. súd v O. bol zrušený a žalobca sa stal trestným sudcom Krajského súdu v Trenčíne). Ustanovením čl. II zákona č. 122/2005 Z. z. došlo od 15.4.2005 k novelizácii ust. § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. Výška funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Š. U. sa podľa tohto ustanovenia rovnala šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok, čo činí 103.644,- Sk (17 274.- Sk x 6). Suma 103.644,- Sk je mesačným príplatkom k základnému platu sudcu Š. U.. V porovnaní so základným platom sudcu podľa ust. § 67 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z. vo výške 67.000,- Sk, ktorý predstavoval trojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, bol funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu Š.I. U. podstatne vyšší ako samotný základný plat sudcu. Žalobca tvrdil, že takýto rozdiel v odmeňovaní sudcov je protiústavný, pretože Ústava SR nerozlišuje dva druhy sudcov, a to špeciálnych a ostatných, ale upravuje iba jeden druh sudcov. Tak výrazné rozdiely v platoch sudcov a sudcov Š. U. sú podľa žalobcu neodôvodnené, pretože požiadavky na výkon funkcie všetkých sudcov sú rovnaké (okrem previerky B. X. Ú. U. Š. U.) a zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť majú sudcovia taktiež rovnakú. Preto funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu Š. U. má diskriminačnú povahu a robí medzi sudcami v Slovenskej republike neodôvodnené rozdiely. Preto má žalobca za to, že od 15.4.2005 dochádzalo k diskriminácii v odmeňovaní sudcov v Slovenskej republike v porovnaní so sudcami Š. U.. V súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní sudcov v Slovenskej republike žalobca tvrdil, že v spoločnosti došlo k zníženiu jeho vážnosti a dôstojnosti, pretože v spoločnosti tak vznikol dojem, že sudcovia Š. U. sú odborne kvalitnejší a ostatní sudcovia sú menej profesne kvalitní a tak rozhodujú i horšie. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovanej, že za prípadný diskriminačný stav zodpovedá subjekt, ktorý ho vyvolal a týmto subjektom nie je žalovaná, pretože T. U. U. sa na prijatí diskriminačnej právnej úpravy nijako nepodieľalo. Podľa žalovanej za stav, ktorý opísal žalobca, môže teoreticky zodpovedať Slovenská republika zastúpená Národnou radou SR, ktorá prijala zák. č. 122/2005 Z.z. a zák. č. 291/2009 Z.z. T. U. U. teda nie je subjektom, ktorý mal porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania. V súvislosti s touto námietkou žalovanej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný, tak ako je označený žalobcom v žalobe, je teoreticky subjektom zodpovedným podľa ust. § 11 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z., pretože bol aplikátorom právnej úpravy, ktorá mohla vyvolať stav, ktorý opísal žalobca v žalobe. Národná rada SR ako orgán zákonodarnej moci prijala spornú právnu úpravu, ale túto právnu úpravu už ďalej realizovalo T. U. U.. 4. Žalovaná ďalej namietala, že žaloba v časti petitu, v ktorom sa žalobca domáha určenia, že odmeňovanie žalobcu v porovnaní s odmeňovaním sudcov Š. O. U. H. U. B. U. U., ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodoval Š. O. súd, je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, je nedôvodná, pretože od prijatia zákona č. 291/2009 Z.z. už nedochádza k porušeniu tejto zásady v neprospech žalobcu. Žalobca pôvodne za diskriminačnú považoval právnu úpravu zavedenú zákonom č. 122/2005 Z.z., ktorá však v súčasnej dobe už neexistuje. Prípadný protiprávny diskriminačný stav bol po prijatí Nálezu Ú. U. SR č.k. PL. ÚS 17/2008 zo dňa 20.5.2009 ihneď odstránený prijatím ústavne konformného zákona č. 291/2009 Z.z. V súčasnosti podľa ust. § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. má sudca Š. O. U. nárok na príplatok vo výške dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, a nie už vo výške pôvodného šesťnásobku. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie sa odmeňovanie sudcov Š. O. U. a sudcov B. U., ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodoval Š. O. súd, neuskutočňuje v značne neprimeranom rozsahu. S touto námietkou žalovanej sa súd prvej inštancie stotožnil a v tejto súvislosti v ods. 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „Súd sa s touto námietkou žalovaného stotožnil, pretože skutočne v čase podania žaloby bola účinná právna úprava daná zákonom č. 122/2005 Z.z., ktorá upravovala výšku príplatku za funkciu vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, avšak tento nerovnovážny stav v odmeňovaní sudcov bol po prijatí predmetného nálezu Ú. U. SR odstránený zákonom č. 291/2009 Z.z., podľa ktorého (§ 69 ods. 2) má sudca Š. O. U. nárok na príplatok vo výške dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky, a nie už vo výške pôvodného šesťnásobku. Súd uvádza, že k diskriminačnej podstate uvedeného odmeňovania sa vyjadril aj Ú. súd U. v náleze z 20.5.2009 sp. zn. PL. ÚS 17/08. Ú. súd U. v náleze uviedol, že zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 Ústavy SR je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody sa zaručujú každému, teda aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov majú pasívnu podobu. Sudca pri výkone funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. A predsa, aj právne postavenie sudcov podlieha zásada zákazu diskriminácie, a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody. Na inom miestne Ú. súd U. v predmetnom náleze uviedol, že priznanie funkčného príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy sudcom na Š. U. a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku ostatným sudcom na všeobecných súdoch mohlo mať racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ v podobe úsilia o zohľadnenie zvýšených nárokov na výkon funkcie, no zjavne mu chýbal vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom. Taká zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Š. U., ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Š. U. v porovnaní s odmeňovaním sudcov "ostatných súdov" porušoval princíp proporcionality limitujúci zásahy do materiálneho zabezpečenia sudcov. Z nálezu vyplýva tiež záver Ú. U. U., že zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Š. U., ako aj sudcov B. U. U. rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Š. U. v porovnaní s odmeňovaním sudcov "ostatných súdov" by bolo možné považovať za zlučiteľný s princípom proporcionality iba ak by ho bolo možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy. Žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru však Ú. U. SR neboli predložené a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu. Podľa názoru Ú. U. U. malo zvýšenie príplatku "špeciálnych sudcov" skôr charakter "hmotného stimulu" v súvislosti s ťažkosťami týkajúcimi sa personálneho obsadenia tohto súdu, ako charakter skutočnej kompenzácie zvýšeného rizika jeho sudcov. S prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti dospel Ú. súd U. v náleze k záveru o nesúlade ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. s ustanovením čl. 12 1 Ústavy SR v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Ú. súd U. konštatoval, že z hľadiska dodržiavania pravidiel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná. I z odôvodnenia predmetného nálezu Ú. U. U. teda vyplýva, že pôvodná právna úprava bola skutočne diskriminačná, avšak táto sa prijatím zákona č. 291/2009 Z.z. zmenila a teda už nemohlo dôjsť a nedochádza k porušeniu tejto zásady v neprospech žalobcu pri jeho odmeňovaní. Preto súd i túto námietku žalovaného vyhodnotil ako dôvodnú.“ 5. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodnú i námietku žalovanej, že predpokladom uloženia povinnosti žalovanej upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, je preukázanie trvania neoprávneného zásahu zo strany žalovanej, ako aj jeho realizácia. Žalobca však ani jednu z týchto dvoch podmienok nepreukázal. Vyplácanie príplatku sudcom Š. O. U. vychádza zo zák. č. 385/2000 Z.z., ktorý je platný a účinný, a preto jeho vyplácanie je legitímne a nie je tak možné takýto stav považovať za neoprávnený zásah do práv žalobcu. Žalovaná ďalej uvádzala, že takýto negatórny petit je i nevykonateľný. Žalovanej táto povinnosť uvedená v žalobe ani nemôže byť uložená, pretože súd by uložením takejto povinnosti žalovanému závažným spôsobom prekročil svoju právomoc. Účinnosť zákona alebo jeho konkrétneho ustanovenia (§ 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.) môže pozastaviť len Ú. súd U.. K tejto námietke žalovanej súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na to, že v ods. 33 odôvodnenia rozsudku vyslovil právny názor, že v čase vyhlásenia rozsudku odmeňovanie žalobcu už nebolo v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania oproti sudcom Š. O. U. a sudcom B. U. U., ktorý rozhodujú o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam, ktorý vydal Š. O. súd, nie je tak ani právny dôvod na vyhovenie žaloby v tejto časti petitu, pretože realizovaním odmeňovania žalobcu v súčasnej dobe už nedochádza k odmeňovaniu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. 6. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaná nemietla premlčanie tohto nároku. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že námietka premlčania uplatnená žalovanou je opodstatnená a v odôvodnení napadnutého rozsudku v tejto súvislosti uviedol: „Pri tejto námietke súd uvádza, že sporná právna úprava upravujúca existenciu a výšku funkčných príplatkov sudcov Š. U. nadobudla účinnosť dňa 15.4.2005. Po prijatí tejto právnej úpravy teoreticky po prvej výplate mzdy za mesiac máj 2005 realizovanej u žalobcu a namietaných sudcov dňa 7.6.2005 sa žalobca nie iba dozvedel, ale aj reálne zistil (po prijatí konkrétnej mzdy, ktorá bola nižšia ako namietaných sudcov), že došlo k jeho diskriminácii. Preto má súd za to, v tejto časti odlišne od žalovanej, že premlčacia trojročná doba začala v danej veci plynúť od 8.6.2005 a skončila 8.6.2008. Keďže žaloba bola na súd doručená dňa 8.1.2009, súd má za to, súhlasne so žalovaným, že nárok žalobcu je tak premlčaný.“ 7. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal, že by v dôsledku nadobudnutia účinnosti zák. č. 122/2005 Z.z. (15.4.2005) bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti alebo jeho spoločenské uplatnenie. V tejto súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Súd v tejto otázke má za to, že pokiaľ ide o zásah do práv žalobcu (vážnosť a dôstojnosť), je v zmysle ustálenej judikatúry postačujúce pre poskytnutie právnej ochrany - neoprávnenosť takéhoto zásahu a objektívna spôsobilosť takéhoto zásahu porušiť alebo ohroziť dané právo. Pri priznaní peňažného zadosťučinenia podľa ustanovenia § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona je však potrebné preukázať, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby a to predovšetkým z dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti poškodeného a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na žalobcovi. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca v uvedenom smere neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že v jeho prípade došlo k značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti. V konaní argumentoval iba tvrdeniami, že vo všeobecnosti došlo k vytvoreniu dojmu, že sudcovia (mimo sudcov Š. U.) sú menej kvalifikovaní, menej vzdelanejší, s menšou odbornou praxou a svoje rozhodnutia nevydávajú s príslušnou erudovanosťou a zodpovednosťou. Nijakým spôsobom však nepreukázal, že v prípade ich osôb došlo skutočne k zníženiu ich vážnosti a dôstojnosti. Listinné dôkazy, ktoré predložil v konaní, sa nevzťahovali k samotnému diskriminačnému konaniu, resp. k následkom takéhoto konania, ale vzťahovali sa až k následným reakciám verejnosti a politikov na podanie tzv. sudcovských žalôb, ktorými si sudcovia (rovnako ako žalobca) uplatňovali nároky z predmetnej diskriminácie. Súd vychádzajúc z predpokladu, že žalobca sa mohol domáhať náhrady nemajetkovej ujmy, keď samotný nález Ú. U. SR nepovažoval súd za poskytnutie primeraného zadosťučinenia v zmysle antidiskriminačného zákona (za primerané zadosťučinenie by mohol považovať napríklad ospravedlňujúci list, verejné ospravedlnenie a pod, čo však v konaní nebolo preukázané), ale pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch bolo potrebné, aby žalobca preukázal značnú intenzitu zásahu a konkrétne, skutočné zníženie vážnosti a dôstojnosti ich osoby, čo žalobca neurobil.“ 8. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 9. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom porušil jeho právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nároky žalobcu uplatnené žalobou rozdelil na obdobie do prijatia nálezu Ú. U. SR z 20.5.2009 sp. zn. PL. ÚS 17/08-238 a na obdobie po tomto náleze. Ú. súd v tomto náleze označil predmetný funkčný príplatok za diskriminačný vo vzťahu k ostaným sudcom všeobecných súdov. Tento nález ale nerieši sanáciu diskriminácie a táto úloha preto zastala všeobecnému súdu. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že jeho nároky uplatnené v žalobe majú oporu v skutkových okolnostiach veci ako aj v právnych predpisoch. Je podľa neho irelevantné zaoberať sa nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože tento nárok v konečnom dôsledku ani neuplatnil a v čase vydania napadnutého rozsudku sa tohto nároku nedomáhal. Žalobca sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie prezentovaným v ods. 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku. V súčasnosti funkčný príplatok v zmysle § 69 ods. 2, 4 zák. č. 385/2000 Z.z. predstavuje sumu cca 1.700,- eur, ktorá suma predstavuje viac ako 50 % funkčného platu väčšiny sudcov všeobecných súdov. Súd je podľa žalobcu povolaný na to, aby ustálil, či takéto odmeňovanie sudcov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania bez toho, aby o tom musel rozhodnúť ústavný súd. Záver súdu prvej inštancie, že prijatím zák. č. 291/2009 Z.z. sa odstránila diskriminácia, nie je dôvodný, pretože táto podľa žalobcu pokračuje aj po znížení predmetného príplatku. Súčasná diskriminácia v odmeňovaní je podľa žalobcu materiálnym základom aj pre budúcu diskrimináciu vo forme rozdielnej výšky dôchodku, ktorý bude priznaný konkrétnym sudcom. Podľa žalobcu sú úvahy súdu prvej inštancie obsiahnuté v ods. 35. a 36. odôvodnenia napadnutého rozsudku irelevantné, pretože v čase vydania napadnutého rozsudku neuplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z. Žalobca totiž po pripustení zmeny žalobného petitu tento nárok už neuplatňoval. Súd prvej inštancie konanie v časti náhrady nemajetkovej ujmy zastavil a je preto paradoxné, že žalobu zamietol aj v časti, v ktorej už predtým konanie právoplatne zastavil. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie žalobca už neuplatňoval ani nárok na primerané zadosťučinenie v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. Ďalej žalobca v odvolaní doslova uviedol: „V bode 30. odôvodnenia súd prvej inštancie nesprávne konštatuje, že žalobca uplatňuje nároky podľa § 9 zák. č. 365/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, pretože označené zákonné ustanovenie obsahuje v jednotlivých ustanoveniach špecifické formy sanácie diskriminácie, keď žalobca uplatňuje sanáciu diskriminácie prostriedkami, ktoré sú fakultatívne vymenované v § 9 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a nie upravené v inom ustanovení, napr. v § 9 ods. 3 označeného zákona. Žalobca v podaní zo 4.10.2011 jednoznačne uviedol, že jeho relutárny nárok nie je náhrada nemajetkovej ujmy, ale suma, ktorá predstavuje opakovane vyplácané príplatky vo výške zodpovedajúcej tomu ktorému mesiacu a roku. Žalobca teda uplatňoval nároky za každý mesiac zvlášť a výsledná suma bola súčtom opakovaných plnení a preto za žiadnych okolností nemohla premlčacia doba uplynúť 8.6.2008 ako nesprávne tvrdí súd prvej inštancie v bode 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku. O premlčaní je možné uvažovať v súvislosti s príplatkom, ktorý bol vyplácaný v období predchádzajúcom v dobe viac ako troch rokov od úpravy žaloby podaním zo 4.10.2011, ktoré bolo v rovnaký deň podané na poštovú prepravu.“ 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie na pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11. Zo spisu vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 8.1.2009 proti žalovanej domáhal určenia, že jeho odmeňovanie uskutočňované podľa § 67 (resp. 66 ods. 1) zák. č. 385/2000 Z.z. v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 tohto zákona v znení zák. č. 122/2005 Z.z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.719.204,- Sk (156.648,87 eur). Žalobu odôvodnil tým, že od účinnosti zák. č. 122/2005 Z.z. dochádza k diskriminácii sudcov v porovnaní so sudcami špeciálneho súdu. V tejto časti žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku už odmeňovanie žalobcu nebolo v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania v porovnaní so sudcami Š.Á. U. H. U. B. U. U. rozhodujúcimi o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Š.L. O. U.. Vzhľadom na nález Ú. U. SR z 20.5.2009 sp. zn. PL. ÚS 17/2008 bolo totiž ust. § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. novelizované zákonom č. 291/2009 Z.z. tak, že funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcom Š. U. a sudcom najvyššieho súdu rozhodujúcim o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Š. U. v sume rovnajúcej sa 2 - násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok. Zák. č. 291/2009 nadobudol účinnosť dňa 16.7.2009, kedy bol v zbierke zákonov pod č. 290/2009 Z.z. vyhlásený nález ÚS SR z 20.5.2009 sp. zn. PL. ÚS 17/2008. To znamená, že v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku (2.5.2017) už bola predmetná platová diskriminácia odstránená. Možno argumentovať tiež tým, že v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania nebolo odmeňovanie žalobcu, ale odmeňovanie sudcov Š. U. a sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Š. U.. Žalobca bol vždy odmeňovaný v súlade so zákonom č. 385/2000 Z.z. Ú. súd U. spomenutým nálezom predsa s výnimkou ust. § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z. nevyslovil neústavnosť ostatných ustanovení tohto zákona upravujúcich odmeňovanie sudcov a teda i žalobcu (§ 65 a nasl. zák. č. 385/2000 Z.z.). 12. Z rovnakého dôvodu nebolo možné vyhovieť žalobe ani v časti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku už totiž bola diskriminácia v odmeňovaní odstránená zákonom č. 291/2009 Z.z., ktorým bol novelizovaný zák. č. 385/2000 Z.z. Okrem toho, žalobca bol vždy odmeňovaný v súlade so zákonom. V rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania boli odmeňovaní sudcovia Š. U. a sudcovia najvyššieho súdu rozhodujúci o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Š. U. a nie teda žalobca. 13. Žalobca v odvolaní okrem iného uviedol: „Žalobca v podaní zo 4.10.2011 jednoznačne uviedol, že jeho relutárny nárok nie je náhrada nemajetkovej ujmy, ale suma, ktorá predstavuje opakovane vyplácané príplatky vo výške zodpovedajúcej tomu - ktorému mesiacu a roku. Žalobca teda uplatňoval nároky za každý mesiac zvlášť a výsledná suma bola súčtom opakovaných plnení a preto za žiadnych okolností nemohla premlčacia doba uplynúť 8.6.2008 ako nesprávne tvrdí súd prvej inštancie v bode 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku. O premlčaní je možné uvažovať v súvislosti s príplatkom, ktorý bol vyplácaný v období predchádzajúcom v dobe viac ako troch rokov od úpravy žaloby podaním zo 4.10.2011, ktoré bolo v rovnaký deň podané na poštovú prepravu.“ K tomu treba uviesť, že podaním zo 4.10.2011 (č.l. 45) žalobca zmenil žalobu v relutárnej časti tak, že sa proti žalovanej domáhal zaplatenia 156.648,87 eur, nie však z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. V podaní z 21.3.2012 (č.l. 89) žalobca uviedol, že sa domáha uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu 245.286 eur, alternatívne tej istej sumy z titulu primeraného zadosťučinenia. Podaním z 20.12.2013 (č.l. 147) žaloba vzal žalobu späť pokiaľ ide o sumu 166.056 eur a v časti primeraného zadosťučinenia vo výške 245.286,- eur vzal žalobu späť v celom rozsahu. Ďalej žalobca týmto podaním zmenil petit žaloby tak, že petit znie nasledovne: „Žalovaná Slovenská republika - T. U. U. je povinná napraviť protiprávny stav zaplatením sumy žalobcovi Y.. K. W. sumu vo výške 79.230,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ 14. Možno teda urobiť záver, že žalobca sa proti žalovanej domáha zaplatenia sumy 79.230,- eur nie z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z., ani z titulu primeraného zadosťučinenia v zmysle § 9 ods. 2 tohto zákona, ale z titulu „príplatku“ k jeho mzde do výšky 6 - násobku priemerného mesačného zárobku ( stav pred vydaním nálezu Ú. U. U. sp. zn. PL. ÚS 17/2008). Inými slovami, žalobca vyjadruje názor, že do vyhlásenia tohto nálezu Ú.U. U.J. mal nárok na mzdu v rovnakej výške, akú poberali sudcovia Š. U. a sudcovia B. U. rozhodujúci o odvolaniach proti rozhodnutiam Š. U.. K tomu odvolací súd uvádza, že žalobca si neuvedomil, že síce došlo k jeho diskriminácii v porovnaní so sudcami Š. U. a B.Š. U., čo však neznamená, že by jeho plat nebol v súlade s platnými právnymi predpismi (zák. č.385/2000 Z.z.). Ú. súd U. v odôvodnení nálezu z 20.5.2009 sp. zn. PL. ÚS 17/2008 uviedol, že „zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Š. U., ako aj sudcov B.Š. U. rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Š. U. v porovnaní s odmeňovaním sudcov „ostatných súdov“ porušuje princíp proporcionality.“ Z toho však nemožno vyvodiť záver, že by žalobca aj v čase pred vydaním tohto nálezu nebol odmeňovaný v súlade so zákonom. Práve naopak, diskriminácia v odmeňovaní spočívala v neústavnej výške funkčného príplatku sudcov Š. U. a sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Š. U. (6 - násobok priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve SR) a táto diskriminácia bola odstránená znížením tohto príplatku na 2 - násobok priemernej mesačnej mzdy. Inými slovami, diskriminácia nespočívala v tom, že by sudcovia ostatných súdov (medzi nimi i žalobca) poberali plat v neprimerane nízkej (neústavnej) výške, ale v tom, že sudcovia Š. U. a B. U. rozhodujúci o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Š. U. poberali neprimerane (neústavne) vysoký funkčný príplatok. Je paradoxné, že žalobca sa svojou žalobou v znení jej zmien domáha toho, aby mu bol doplatený príplatok do neústavnej výšky. Ako je to uvedené už vyššie, v konaní nebolo spochybnené, že by žalobca niekedy nepoberal plat vo výške zodpovedajúcej zákonu. Okrem toho, predsa nemožno uložiť žalovanej povinnosť vyplatiť žalobcovi „príplatok“ k platu nezodpovedajúci zákonnej úprave. Žalobca má právo na vyplatenie platu v takej výške, aká vyplýva zo zákona a plat v takejto výške mu aj bol vyplácaný. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva nárok žalobcu na funkčný príplatok vo výške 6 - násobku priemernej mesačnej mzdy. 15. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v komentári k ust. § 9 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. sa uvádza: „Satisfakčná žaloba - je žalobou na poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Zvyčajne sa uplatňuje, ak už nemožno využiť reštitučnú žalobu, keďže nie je možná obnova do pôvodného stavu. Zadosťučinenie, satisfakcia (z toho názov satisfakčná žaloba) nemá slúžiť na reparáciu majetkových škôd, ktoré poškodený utrpel, ale na kompenzáciu nemajetkových škôd, teda ujmy, ktorá je odôvodnená práve vzhľadom na povahu diskriminačného zásahu porušiteľa. Zvyčajne ide o morálnu satisfakciu, ktorou je ospravedlnenie od porušiteľa.“ Z toho vyplýva, že ak by sa žalobca proti žalovanej domáhal peňažného plnenia z titulu primeraného zadosťučinenia, bolo by treba jeho žalobu zamietnuť. Žalobca však vzal žalobu v časti primeraného zadosťučinenia vo výške 245.286,- eur v celom rozsahu späť podaním z 20.12.2013 (č.l. 147). V konaní nebolo preukázané, že by v dôsledku diskriminácie bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie žalobcu, ktorý existenciu takýchto následkov spôsobených diskrimináciou ani v konaní netvrdil. Preto ak by žalobca v konaní uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z., žalobu by bolo treba aj v tejto časti zamietnuť. Ako však žalobca výslovne uviedol, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy neuplatnil. 16. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).