Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/27/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111212643 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1111212643.4 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej v právnej veci žalobcu: L.. U. B., M.. XX.XX.XXXX, Q. W. XXXX/X, XXX XX P. M. F., zast: JUDr. Romanom Škerlíkom, advokátom, so sídlom Letná 61, 052 01 Spišská Nová Ves, proti žalovanému: Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, so sídlom Generálny biskupský úrad Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, Palisády 46, P.O.BOX 289, Bratislava, IČO: 00 179 213, zast.: JUDr. Dagmar Valovičovou, advokátkou, Gajova 11, 811 09 Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31.5.2016 č. k. 24C/56/2011-260 a opravnému uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31.5.2016 č.k. 24C/56/2011-258 jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31.5.2016, č. k. 24C/56/2011-260 sa vo výroku o zastavení konania v časti o zaplatenie istiny 11 799,18 eur p o t v r d z u j e. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31.5.2016, č. k. 24C/56/2011-260 sa v prisudzujúcom výroku, vo výroku o trovách konania a výroku o zaplatení súdneho poplatku z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa vec v r a c i a na ďalšie konanie. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31.5.2016 č.k. 24C/56/2011-258 sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti istiny vo výške 11 799,18 eur zastavil (výrok I), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške: - 9,25% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.5.2011 do zaplatenia, - 9,25% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.6.2011 do zaplatenia, - 9,25% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.7.2011 do zaplatenia, - 9,50% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.8.2011 do zaplatenia, - 9,50% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.9.2011 do zaplatenia, - 9,50% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.10.2011 do zaplatenia, - 9,50% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.11.2011 do zaplatenia, - 9,25% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.12.2011 do zaplatenia, - 9,00% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.1.2012 do zaplatenia, - 9,00% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.2.2012 do zaplatenia, - 9,00% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.3.2012 do zaplatenia, - 9,00% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.4.2012 do zaplatenia, - 9,00% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.5.2012 do zaplatenia, - 9,00% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.6.2012 do zaplatenia, - 9,00% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.7.2012 do zaplatenia, - 8,75% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.8.2012 do zaplatenia, - 8,75% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.9.2012 do zaplatenia, - 8,75% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.10.2012 do zaplatenia, - 8,75% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.11.2012 do zaplatenia, - 8,75% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.12.2012 do zaplatenia, - 8,75% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.1.2013 do zaplatenia, - 8,75% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.2.2013 do zaplatenia, - 8,75% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.3.2013 do zaplatenia, - 8,75% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.4.2013 do zaplatenia, - 8,75% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.5.2013 do zaplatenia, - 8,50% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.6.2013 do zaplatenia, - 8,50% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.7.2013 do zaplatenia, - 8,50% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.8.2013 do zaplatenia, - 8,50% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.9.2013 do zaplatenia, - 8,50% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.10.2013 do zaplatenia, - 8,50% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.11.2013 do zaplatenia, - 8,25% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.12.2013 do zaplatenia, - 8,25% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.1.2014 do zaplatenia, - 8,25% ročne zo sumy 354,99 eur od 1.2.2014 do zaplatenia, - 8,25% ročne zo sumy 370,99 eur od 1.3.2014 do zaplatenia, - 8,25% ročne zo sumy 370,99 eur od 1.4.2014 do zaplatenia, - 8,25% ročne zo sumy 370,99 eur od 1.5.2014 do zaplatenia, - 8,25% ročne zo sumy 370,99 eur od 1.6.2014 do zaplatenia, - 8,15% ročne zo sumy 370,99 eur od 1.7.2014 do zaplatenia, - 8,15% ročne zo sumy 370,99 eur od 1.8.2014 do zaplatenia, - 8,15% ročne zo sumy 370,99 eur od 1.9.2014 do zaplatenia, - 8,05% ročne zo sumy 370,99 eur od 1.10.2014 do zaplatenia, - 8,05% ročne zo sumy 370,99 eur od 1.11.2014 do zaplatenia, - 8,05% ročne zo sumy 370,99 eur od 1.12.2014 do zaplatenia, - 8,05% ročne zo sumy 370,99 eur od 1.1.2015 do zaplatenia (výrok II), žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 5 349,16 eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok III) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok vo výške 807 eur, do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok IV). 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 38 ods. 1, § 38 ods. 4, § 61 ods. 1,2,3, § 62 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 písm. a), § 74, § 79 ods.2, § 134 ods. 1,2 zákona č. 311/2001 Zb. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 96 ods. 1,2,3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „ Občiansky zákonník“). V zastavujúcej časti rozhodnutie odôvodnil vecne tým, že žalobca zobral žalobu v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy späť, a to z dôvodu jej úhrady žalovaným. Nakoľko žalovaný so späťvzatím žaloby v tejto časti súhlasil, súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 11 799,18 eur zastavil. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Keďže sa žalovaný s plnením náhrady mzdy za jednotlivé mesiace dostal do omeškania, súd považoval za dôvodné priznať žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, a to odo dňa splatnosti priznanej náhrady mzdy za príslušný mesiac (ktorá bola stanovená na posledný deň nasledujúceho mesiaca), do zaplatenia. Výšku úrokovej sadzby stanovil v závislosti od výšky základnej úrokovej sadzby ECB v príslušný deň omeškania. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov konania v sume 5 349,16 eur, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia žalobcu. Pri určovaní výšky trov právneho zastúpenia žalobcu súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. d), § 15 písm. a) a b) vyhlášky č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) a považoval za dôvodné priznať žalobcovi nárok na zaplatenie trov právneho zastúpenia za 10 úkonov právnej služby á 237,34 eur (príprava a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd (žaloba), písomné podanie na súd zo dňa 11.12.2012, účasť na pojednávaní dňa 24.1.2013 (2x), písomné podanie na súd zo dňa 8.4.2013, rokovanie s protistranou dňa 26.2.2015, účasť na pojednávaní dňa 23.6.2015, účasť na pojednávaní dňa 13.10.2015, písomné podanie na súd dňa 12.11.2015, účasť na pojednávaní dňa 19.1.2016), za 2 úkony právnej služby á 320,34 eur (účasť na pojednávaní dňa 15.3.2016, účasť na pojednávaní dňa 31.5.2016), režijný paušál á 7,41 eur x 2, á 7,63 eur x 1, á 7,81 eur x 2, á 8,39 eur x 4, á 8,58 eur x 3. Pri určovaní tarifnej hodnoty za 1 úkon právnej pomoci vychádzal z tarifnej hodnoty 7420,32 eur, t.j. hodnoty sporu, ktorú uviedol žalobca vo svojom podaní zo dňa 11.12.2013 a od 17.2.2016 ( po pripustení zmeny žaloby) zo sumy 15 902,22 eur. Súd priznal žalobcovi aj nárok na náhradu za stratu času v celkovej výške 1 133,76 eur, a to a) náhradu za stratu času na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava dňa 26.2.2015 (16 polhodín x 13, 98 eur) v sume 223,68 eur, b) náhradu za stratu času na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava dňa 13.10.2015 ( 16 polhodín x 13, 98 eur) v sume 223,68 eur, c) náhradu za stratu času na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava dňa 19.1.2016 (16 polhodín x 14,30 eur) v sume 228,80 eur, d) náhrada za stratu času na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava dňa 15.3.2016 (16 polhodín x 14,30 eur) v sume 228,80 eur, e) náhradu za stratu času na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava dňa 31.5.2016 (16 polhodín x 14, 30 eur) v sume 228,80 eur. Za dôvodné a účelné považoval súd prvej inštancie aj priznanie nároku na náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 866,61 eur, z toho 1/ náhrada za pohonné látky ( náhrada za pohonné látky na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava a späť dňa 26.2.2015 (2 x 350 km x 6,5 l/100 km x 1,223 Eur) - 55,64 eur, náhrada za pohonné látky na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava a späť dňa 13.10.2015 (2 x 350 km x 6,5 l/100 km x 1,222 eur) - 55,60 eur, náhrada za pohonné látky na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava a späť dňa 19.1.2016 (2 x 350 km x 5,1 l/100 km x 1,144 eur) - 40,84 eur, náhrada za pohonné látky na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava a späť dňa 15.3.2016 (2 x 350 km x 5,1 l/100 km x 1,148 Eur) - 40,98 eur, náhrada za pohonné látky na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava a späť dňa 26.2.2015 (2 x 350 km x 5,1 l/100 km x 1,220 eur) - 43,55 eur) a 2/ náhradu za použitie motorového vozidla, a to a) náhradu za použitie motorového vozidla na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava a späť dňa 26.2.2015 (2 x 350 km x 0,18 eur) - 126 eur, b) náhradu za použitie motorového vozidla na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava a späť dňa 13.10.2015 (2 x 350 km x 0,18 eur) - 126 eur, c) náhradu za použitie motorového vozidla na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava a späť dňa 19.1.2016 (2 x 350 km x 0,18 eur) - 126 eur, d) náhradu za použitie motorového vozidla na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava a späť dňa 15.3.2016 (2 x 350 km x 0,18 eur) - 126 eur, e) náhradu za použitie motorového vozidla na ceste Spišská Nová Ves - Bratislava a späť dňa 31.5.2016 (2 x 350 km x 0,18 eur) - 126 eur. 4. V súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „ zákon o súdnych poplatkoch“) podľa položky 1 písm. a) a b) Sadzobníka súdnych poplatkov, vo výroku rozhodnutia uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 99,50 eur (za určovaciu žalobu a v sume 707,50 eur (6 % z uplatnenej náhrady mzdy), na účet Okresného súdu Bratislava I. 5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), e) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „ C.s.p.“). Poukázal na to, že vo veci neplatného skončenia pracovného pomeru rozhodol Krajský súd medzitýmnym rozsudkom č.k.: 5Co/261/2013-118 zo dňa 7.10.2014 tak, že pracovný pomer so žalobcom bol rozviazaný neplatne. Poukázal na to, že žalobca podaním zo dňa 25.3.2015 vyčíslil výšku náhrady mzdy za obdobie od marca 2011 do 9.12.2014 v celkovej výške 19 113,78 eur spolu s príslušenstvom, s predpokladom úhrady k 31.3.2015. Napriek uvedenému súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol čiastku 19 661,58 eur. Dňa 13.10.2015 navrhol podľa § 79 ods.2 Zákonníka práce, aby súd prvej inštancie rozhodol o znížení uplatneného nároku na náhradu mzdy z dôvodu neprimerane vysokej požiadavky plnenia zo strany žalobcu. Jeho žiadosť o zníženie, poprípade nepriznanie náhrady mzdy podľa citovaného ustanovenia Zákonníka práce predstavovala z procesného hľadiska obranu proti žalobe, ktorou sa žalobca ako bývalý zamestnanec, ktorý vykonával poslanie duchovného a bol podľa cirkevných predpisov právoplatne odsúdený, domáhal zaplatenia náhrady mzdy a nárokoval si aj zaplatenie príslušenstva podľa subsidiárneho právneho predpisu, a to ust. Občianskeho zákonníka. K zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa § 79 ods.2 Zákonníka práce môže súd pristúpiť po zhodnotení všetkých okolností, najmä ak sa žalobca aktívne zapájal do práce u iných zamestnávateľov, za podmienok výhodnejších než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy so žalovaným. Poukázal na to, že žalobca vôbec neprejavil záujem pracovať pre Evanjelickú cirkev augsburského vyznania na Slovensku a nikdy nebol evidovaný na Úrade práce. Žalobca zároveň potvrdil, že zaevidoval úhradu platby od žalovaného vo výške 2 906,41 eur a z tohto dôvodu si nebude uplatňovať náhradu mzdy za obdobie marec 2011 - február 2012, s výnimkou úrokov. Vo vzťahu k jeho návrhu na zníženie výšky náhrady mzdy žalobca uviedol, že s takýmto návrhom nesúhlasí, avšak prehlásil, že mzdu si uplatňuje len za 36 mesiacov, čo podľa jeho návrhu predstavuje čiastku 12 543,31 eur. Napriek uvedenému sa súd prvej inštancie jeho návrhom na zníženie náhrady mzdy vôbec nezaoberal, ani k nemu nezaujal nijaké stanovisko, a to ani po písomnom doručení návrhu žalobcu na zníženie mzdy zo dňa 10.12.2015, a po vyplatení náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov vo výške 2 906,41 eur, ktorá bola poukázaná na účet žalobcu dňa 10.12.2015. Rovnako súd prvej inštancie neprihliadol na návrh žalobcu na zaplatenie čiastky 12 543,31 eur za obdobie 36 mesiacov. Podaním zo dňa 16.11.2015 žalobca navrhol zmenu petitu žaloby, o ktorej rozhodol Okresný súd uznesením 24C/56/2011-210 zo dňa 17.2.2016 tak, že pripustil zmenu petitu a zaviazal žalovaného na náhradu mzdy v celkovej výške 15 902,22 eur, pričom nešpecifikoval, z akých náhrad táto čiastka pozostávala. 6. Na základe odporúčania Inšpektorátu práce, ktorý u neho vykonal kontrolu, poukázal na účet žalobcu zálohovú platbu vo výške 13 410,94 eur dňa 11.2.2016. Na pojednávaní dňa 31.5.2016 prostredníctvom právnej zástupkyne predložil súdu prvej inštancie podanie, ktoré obsahuje vysvetlenie, z čoho pozostáva platba žalobcovi. V podaní bolo vysvetlené, že pravdepodobný zárobok žalobcu za obdobie od l. marca 2011 do 26. mája 2015 vypočítal podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce, pričom zálohová platba je v jeho účtovníctve vedená ako pohľadávka. Za rozpornú považoval aj skutočnosť, že žalobca si na pojednávaní dňa 31.5.2016 uplatnil nárok na náhradu mzdy vo výške 15 902,22 eur, i napriek tomu, že mu poukázal dve platby. Prvá platba bola v hrubom v sume 4 103,04 eur, a v čistom v sume 2 906,41 eur. Druhou platbou poukázal žalobcovi sumu 13 410 eur, ako zálohovú platbu, tak ako to vysvetlil aj v písomnom podaní. Celkom tak poukázal žalobcovi na účet sumu vo výške 16 317,35 eur. Dal do pozornosti, že súd prvej inštancie sa procesne nevysporiadal s výškou reálne poukázanej čiastky na účet žalobcu, so štruktúrou vyplatenej a nárokovanej výšky náhrady mzdy požadovanej žalobcom, ani so zjavným rozdielom medzi požadovanou výškou náhrady mzdy, t.j. 15 902,22 eur a reálne poukázanou čiastkou na účet žalobcu vo výške 16 317,35 eur. Z uvedeného vyvodil, že súd prvej inštancie sa asi zrejme stotožnil s poznámkou žalobcu, že žalobca mal voči nemu ďalšie nároky po rozhodnutí o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, avšak tieto nároky žalobca vôbec nepreukázal. Prvoinštančný súd počas celého súdneho pojednávania a vykonaného dokazovania nikde neustálil, aká je celková výška priznanej náhrady mzdy požadovanej žalobcom a bez rozumného dôvodu napadnutým rozhodnutím rozhodol o zastavení konania v časti istiny vo výške 11 799,18 eur a priznal žalobcovi aj úrok z omeškania za obdobie 44 mesiacov, čo je v priamom rozpore s § 79 ods. 2 Zákonníka práce. 7. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 8. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.10.2016 a uviedol, že s odvolaní žalovaného nesúhlasí. Mal za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne jasne a zrozumiteľne vysvetlil všetky skutočnosti, ktoré v priebehu konania vyšli najavo. Náležite sa vysporiadal s ním uplatneným nárokom, ako aj tvrdeniami a úkonmi žalovaného, ktoré tento vykonal v priebehu konania. Neobstoja tvrdenia žalovaného, že súd sa nevysporiadal s jeho návrhom na nepriznanie resp. zníženie náhrady mzdy, nakoľko žalovaný v priebehu konania zaplatil celú dlžnú náhradu mzdy. Táto skutočnosť vyplývala ako z vyjadrení samotného žalovaného, tak aj z výpisu z účtov a taktiež aj z vyjadrení Sociálnej poisťovne a Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Za daného stavu tak žalovaný sám spôsobil, že odpadol predmetu sporu, preto vzal späť svoj návrh v časti istiny - náhrady mzdy a súd v tejto časti konanie zastavil. Pokiaľ by tak neurobil, súd by musel jeho návrh v tejto časti zamietnuť (inak by došlo k duplicite). Nepovažoval tak za dôvodné námietky žalovaného, že sa súd mal vysporiadať s návrhom na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy, nakoľko takýmto návrhom by sa súd mohol zaoberať len v prípade, ak by žalovaný v priebehu konania neuhradil náhradu mzdy. Poukázal na to, že žalovaný samotný návrh na zníženie náhrady resp. jej nepriznanie za čas presahujúci 36 mesiacov, podal oneskorene, a to až po právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Rovnako dal do pozornosti, že obmedzenie náhrady mzdy na čas maximálne 36 mesiacov, sa ani nedotýkalo vzťahu medzi nimi, a to s poukazom na prechodné ustanovenia Zákonníka práce, v zmysle ktorých je nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru potrebné posudzovať v zmysle právnej úpravy platnej v čase ich vzniku, t. j. v čase dania výpovede resp. oznámenia zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní a poskytovaní náhrady mzdy až do času, kedy mu bude umožnené pokračovať v práci. Uvedenú skutočnosť oznámil žalovanému listom zo dňa 21.12.2010, v ktorom uviedol, že podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom k uvedenému dňu mohol súd znížiť náhradu mzdy nad čas 12 mesiacov, avšak zákon nestanovoval maximálnu dobu, za ktorú možné náhradu mzdy priznať. Vznik nároku na náhradu mzdy pritom nemožno zamieňať so splatnosťou jednotlivých plnení náhrady mzdy. Pre úplnosť poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 157/2010, v zmysle ktorého „súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci zarásť mesiacov primerane zničiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je ústavne súladný z dôvodu, že rešpektuje najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytovanie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecne právnych zásad, podľa ktorých v každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospekt z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. “ 9. Mal za zrejmé, že to bol práve žalovaný, kto po celú dobu konal spôsobom odporujúcim dobrým mravom. Žalovaný od počiatku voči nemu konal účelovo a šikanózne. Pôvodne chcel žalovaný ukončiť pracovný pomer so žalobcom formou okamžitého skončenia pracovného pomeru, čo však súd v inom súdnom konaní posúdil ako neplatné. Následne žalovaný to isté konanie kvalifikoval ako dôvod pre podanie výpovede, avšak aj takéto ukončenie súd medzitýmnym rozsudkom (č. k. 24C/56/2011-91) určil za neplatné. Medzitýmny rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 9.12.2014. Žalovaný aj po tom, čo vedel o právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, naďalej nie len že mu neprideľoval prácu, ale mu ani nevyplácal náhradu mzdy ako za obdobie do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, tak aj naďalej po jeho právoplatnosti. Až dňa 10.12.2015, t. j. rok po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, mu vyplatil žalovaný časť náhrady mzdy a následne dňa 11.2.2016 uhradil zvyšok dlžnej náhrady mzdy, pričom týmto konaním mu spôsobil vážne existenčné problémy. 10. Napadnutý rozsudok obsahuje celkovo 4 výroky: (a) výrok o zastavení konania v časti istiny 11 799,18 eur, (b) výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania, (c) výrok o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi náhradu trov konania, (d) výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok. Mal za to, že výrok o zastavení konania v časti istiny je správny, nakoľko vzal žalobu späť, s čím žalovaný vyjadril súhlas prostredníctvom svojej právnej zástupkyne aj priamo na pojednávaní dňa 31.5.2016. K späťvzatiu došlo z dôvodu, že odpadol predmet sporu v tejto časti, nakoľko žalovaný uhradil dlžnú istinu (náhradu mzdy). Tvrdenia žalovaného, prezentované v jeho odvolaní, o rozdieloch medzi požadovanou náhradou mzdy a vyplatenými sumami, sú bez právneho dôvodu k predmetu konania. Je nesporné, že žalovaný mu vyplatil náhradu mzdy, čo vyplýva aj zo samotných vyjadrení žalovaného, ako aj z vyjadrení sociálnej a zdravotnej poisťovne nachádzajúcich sa v spise. Tvrdenia žalovaného o akomsi „zálohovom“ vyplatení náhrady mzdy sú po právnej stránke absolútne nezmyselné. Žalovaný bol v dlhodobom, až niekoľkoročnom, omeškaní s vyplatením náhrady mzdy po jej splatnosti, a teda nemohol vyplatiť náhradu mzdy „zálohovo“. Takýto termín nepozná ani Zákonník práce, ide len o účelovo vytvorený pojem zo strany žalovaného. 11. Za správny považoval aj výrok o povinnosti žalovaného na úhradu úrokov z omeškania, nakoľko je nesporné, že žalovaný vyplatil náhradu mzdy oneskorene, v dôsledku čoho mu vznikla povinnosť uhradiť úroky z omeškania. Žalovaný v podanom odvolaní túto povinnosť v podstate ani nerozporoval. Žiadať vyplatenie náhrady mzdy aj s príslušným úrokom z omeškania nemožno považovať za čosi neobvyklého, nemravného či snáď dokonca protiprávneho, keď žiadna zo strán pracovného pomeru nespochybňuje, že žalovaný náhradu mzdy žalobcovi vyplatil až s niekoľkoročným oneskorením. Aj podľa judikatúry úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou. Inštitút úrokov z omeškania vo všeobecnosti a aj v pracovnom práve plní charakter zabezpečovací, sankčný a kompenzačný, lebo opakom by došlo k porušeniu rovnosti subjektov tohto závislého vzťahu a teda k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy. Táto úvaha in dubio pro libertate, vychádza priamo z ústavného poriadku (čl. 1 ods. 1 ústavy) a ide o štrukturálny princíp liberálneho demokratického štátu, ktorý vyjadruje prioritu jednotlivca a jeho práva (slobody) pred štátom. Rovnako tak považoval za správne aj výroky ohľadne trov konania, keďže mal vo veci plný úspech a k čiastočnému späťvzatiu návrhu došlo výlučne pre správanie žalovaného, ktorý v priebehu konania uhradil dlžnú náhradu mzdy. 12. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 13. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril. 14. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). 15. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 16. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 17. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), vychádzajúc z obsahu odvolania, ktorým žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu. Odvolací súd vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s použitím § 378 ods. 1 v spojení s § 470 C.s.p. a dospel k nasledovným záverom. 18. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že pracovný pomer medzi stranami vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 29.9.2006, s dátum nástupu do práce dňa 1.10.2006. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 18.12.2006 a účinnej od 1.1.2007 sa zmenil pracovný pomer žalobcu na dobu neurčitú. Dodatkom č.2 zo dňa 24.7.2009 a účinným od 15.8.2009 sa zmenilo miesto výkonu práce žalobcu na Seniorský úrad tatranského seniorátu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Q.. Listom zo dňa 10.12.2010 žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom výpoveďou z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 3 Zákonníka práce. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 18.4.2011 žalobca žiadal o určenie, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa, dané listom žalovaného žalobcovi dňa 10.12.2010, je neplatné a zároveň žiadal o priznanie náhrady mzdy. Medzitýmnym rozsudkom zo dňa 24.1.2013 č.k. 24C/56/2011-91 súd prvej inštancie určil, že výpoveď zo strany zamestnávateľa daná listom žalovaného žalobcovi zo dňa 10.12.2010 je neplatná. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 7.10.2014 č. k. 5Co/261/2013-118 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 9.12.2014. 19. Žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 18.12.2012 vyčíslil uplatnený nárok tak, že žiadal o zaplatenie neuhradenej mzdy celkom v sume 7 420,32 eur, pozostávajúcej z náhrady mzdy v sume 7 180,32 eur za obdobie od 3/2011 do 11/2012, t.j. za 21 mesiacov a nedoplatku z príspevku z dotácie duchovných za rok 2011 v sume 240 eur. Na pojednávaní dňa 23.6.2015 žalobca predložil súdu prvej inštancie podanie zo dňa 25.3.2015 ktorým si uplatnil náhradu neuhradenej mzdy v sume 19 661,58 eur, ktorej výšku vypočítal s predpokladom úhrady k 31.3.2015, pričom súčasťou uplatneného nároku bol aj nárok na zaplatenie príspevku z dotácie duchovných za rok 2011, 2012 a 2014. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.11.2015 žalobca žiadal, aby súd pripustil zmenu žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy tak, že žiadal o priznanie náhrady mzdy vo výške 15 902,22 eur spolu s príslušenstvom. Podaním zo dňa 18.1.2016 žalobca súdu prvej inštancie oznámil, že mu žalovaný uhradil sumu vo výške 4 103,04 eur, preto žiadal len o priznanie nároku na náhradu mzdy v sume 11 799,18 eur spolu s príslušenstvom. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 17.2.2013 č.k. 24C/56/2011-210 pripustil zmenu petitu v súlade s podaním žalobcu zo dňa 16.11.2015 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v celkovej výške 15 902,22 eur spolu s príslušenstvom. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.2.2016. Podaním doručeným súdu dňa 1.3.2016 žalovaný súdu oznámil, že uhradil na účet žalobcu dňa 10.12.2015 sumu 2 906,41 eur a dňa 11.2.2016 zálohovú platbu v sume 13 410,94 eur. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 31.5.2016 v spojení s opravným uznesením zo dňa 31.5.2016 č.k. 24C/56/2011-258 pripustil zmenu petitu, tak že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v celkovej výške 11 799,18 eur spolu s úrokmi z omeškania. 20. Odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (§ 379 C.s.p.), preskúmal aj odvolaním napadnutý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým konanie v časti istiny vo výške 11 799,18 eur zastavil. 21. Podľa § 96 ods. 1 O.s.p., navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. 22. Podľa § 96 ods. 2 O.s.p., súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní. 23. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 31.5.2016 odvolací súd zistil, že žalobca na pojednávaní zobral žalobu v časti istiny 11 799,18 eur späť a žiadal v tejto časti konanie zastaviť. So späťvzatím žaloby v tejto časti vyjadril súhlas žalovaný. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že súd prvej inštancie postupoval procesne správne, keď konanie v časti o zaplatenie istiny 11 799,18 eur zastavil. 24. Na základe uvedeného odvolací súd výrok, ktorým súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 11 799,18 eur zastavil, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 25. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce (v znení účinnom do 31.12.2010), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 26. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. 27. Pri posudzovaní dôvodnosti odvolania žalovaného proti prisudzujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia, odvolací súd prihliadol na skutočnosť, že je viazaný nielen rozsahom odvolania, ale i v odvolaní uplatnenými dôvodmi, pričom obligatórne (§ 380 ods. 2 C.s.p.) sa zaoberá procesnými podmienkami, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Inou vadou konania, na ktorú musí prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v odvolaní namietaná, je procesná vada, ktorá nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní (uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 56/2012). 28. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 17.2.2013 č.k. 24C/56/2011-210 pripustil zmenu petitu v súlade s podaním žalobcu zo dňa 16.11.2015 tak, že : „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v celkovej výške 15 902,22 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.5.2011 do zaplatenia 9,25% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.6.2011 do zaplatenia 9,25% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.7.2011 do zaplatenia 9,5% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.8.2011 do zaplatenia 9,5% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.9.2011 do zaplatenia 9,5% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.10.2011 do zaplatenia 9,5 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.11.2011 do zaplatenia 9,25 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.12.2011 do zaplatenia 9 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.1.2012 do zaplatenia 9 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.2.2012 do zaplatenia 9 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.3.2012 do zaplatenia 9 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.4.2012 do zaplatenia 9 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.5.2012 do zaplatenia 9 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.6.2012 do zaplatenia 9 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.7.2012 do zaplatenia 8,75 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.8.2012 do zaplatenia 8,75 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.8.2012 do zaplatenia 8,75 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.9.2012 do zaplatenia 8,75 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.10.2012 do zaplatenia 8,75 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.11.2012 do zaplatenia 8,75 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.12.2012 do zaplatenia 8,75 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.1.2013 do zaplatenia 8,75 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.2.2013 do zaplatenia 8,75 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.3.2013 do zaplatenia 8,75 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.4.2013 do zaplatenia 8,75 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.5.2013 do zaplatenia 8,5 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.6.2013 do zaplatenia 8,5 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.7.2013 do zaplatenia 8,5 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.8.2013 do zaplatenia 8,5 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.9.2013 do zaplatenia 8,5 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.10.2013 do zaplatenia 8,5 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.11.2013 do zaplatenia 8,25 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.12.2013 do zaplatenia 8,25 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.1.2014 do zaplatenia 8,25 % ročne zo sumy 354,99 eur od 1.2.2014 do zaplatenia 8,25 % ročne zo sumy 370,99 eur od 1.3.2014 do zaplatenia 8,25 % ročne zo sumy 370,99 eur od 1.4.2014 do zaplatenia 8,25 % ročne zo sumy 370,99 eur od 1.5.2014 do zaplatenia 8,25 % ročne zo sumy 370,99 eur od 1.6.2014 do zaplatenia 8,15 % ročne zo sumy 370,99 eur od 1.7.2014 do zaplatenia 8,15 % ročne zo sumy 370,99 eur od 1.8.2014 do zaplatenia 8,15 % ročne zo sumy 370,99 eur od 1.9.2014 do zaplatenia 8,05 % ročne zo sumy 370,99 eur od 1.10.2014 do zaplatenia 8,05 % ročne zo sumy 370,99 eur od 1.11.2014 do zaplatenia 8,05 % ročne zo sumy 370,99 eur od 1.12.2014 do zaplatenia 8,05 % ročne zo sumy 370,99 eur od 1.1.2015 do zaplatenia“. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.2.2016. 29. Na pojednávaní dňa 19.1.2016 predložil žalobca súdu prvej inštancie návrh na zmenu petitu, dôvodiac tým, že dňa 10.12.2015 mu žalovaný uhradil sumu 4 103,04 eur, ktorú si žalobca započítal s nárokom na náhradu mzdy za 3/2011 - 2/2012. Vzhľadom k uvedenému žalobca žiadal priznať v časti náhrady mzdy uplatnenej za obdobie 3/2011-2/2012 úroky z omeškania od ich splatnosti ( t.j. úroky z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.5.2011, 9,25% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.6.2011, 9,25% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.7.2011, 9,5% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.8.2011, 9,5% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.9.2011, 9,5% ročne zo sumy 341,92 eur od 1.10.2011, 9,5 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.11.2011, 9,25 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.12.2011, 9 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.1.2012, 9 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.2.2012, 9 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.3.2012, 9 % ročne zo sumy 341,92 eur od 1.4.2012) len do 9.12.2015, t.j. do dňa úhrady náhrady mzdy žalovaným. Napriek uvedenému dispozitívnemu úkonu žalobcu, súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 31.5.2016 pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania za obdobie od 3/2011 - 2/2012 od ich splatnosti do zaplatenia, preto možno konštatovať, že okrem chyby v písaní v časti uvedenia istiny (ktorú súd prvej inštancie odstránil opravným uznesením zo dňa 31.5.2016 č.k. 24C/56/2014) súd prvej inštancie rozhodol o zmene žaloby aj v rozpore s návrhom žalobcu, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný. Uvedené procesné pochybenie súdu sa následne prejavilo aj vo výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie nerešpektujúc dispozitívny úkon žalobcu, priznal žalobcovi úroky z omeškania z dlžnej sumy za obdobie od 3/2011-2/2012 až do zaplatenia. 30. Konštatovaná vada uvedená v ust. § 389 ods.1 písm. b) C.s.p. zistená v konaní pred súdom prvej inštancie nebráni odvolaciemu súdu uviesť nasledovné. 31. K žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. ( t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O.s.p. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že uvedený odvolací dôvod bol naplnený. 32. V prejednávanej veci je nesporným, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d) bod 3 Zákonníka práce zo dňa 10.12.2010 je neplatné (medzitýmny rozsudok zo dňa 24.1.2013 č.k. 24C/56/2011-91) ako aj skutočnosť, že žalobca listom zo dňa 21.12.2010 oznámil žalovanému, že naďalej trvá na tom, aby ho žalovaný zamestnával. Možno tak konštatovať splnenie zákonných predpokladov ( § 79 ods. 1 Zákonníka práce) na priznanie nároku žalobcovi na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, tak ako to správne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval súd prvej inštancie. I keď v priebehu konania žalobca zobral žalobu v časti istiny späť a súd prvej inštancie rozhodoval len o nároku na zaplatenie úrokov z omeškania, uvedená skutočnosť nezbavovala súd povinnosti posúdiť výšku žalobcom uplatneného nároku na náhradu mzdy (ktorý je základom pri rozhodovaní o príslušenstve , t.j. úrokoch z omeškania ) . Možno tak súhlasiť s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, že prvej inštancie sa nevysporiadal so žalobcom uplatnenou výškou nároku, nakoľko až na základe dôkladného vysporiadania sa s tým, za aké časové obdobie a v akom rozsahu vznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru bolo možné posúdiť dôvodnosť nároku žalobcu na priznanie úrokov z omeškania, ktoré sú vo svojej podstate majetkovou sankciou. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2009, sp.zn. 1 Cdo 116/2008, ktorým okrem iného skonštatoval: „Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka)“. Nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely sa zisťuje zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok a zisťuje sa vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd zároveň dáva do pozornosti, že výška priemerného zárobku zistená podľa ust. § 134 Zákonníka práce sa nemení a je konštantnou za celé obdobie, počas ktorého zamestnancovi nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vznikol. 33. Preskúmavaním napadnutého rozhodnutia možno konštatovať aj ďalšie pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý sa nevysporiadal s návrhom žalovaného na zníženie náhrady mzdy (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 13.10.2015 (čl. 177), podanie žalovaného zo dňa 17.12.2015 (čl. 192), ktorými žalovaný žiadal o zníženie náhrady mzdy. Uvedená žiadosť žalovaného o zníženie, prípadné o nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce predstavovala z procesného hľadiska obranu žalovaného proti žalobe, ktorou sa zamestnanec domáha zaplatenia náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Uvedenú procesnú obranu mohol zamestnávateľ použiť až do rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej a súd bol povinný bez ohľadu na späťvzatie žaloby žalobcom v časti istiny (nároku na náhradu mzdy), sa s uvedeným návrhom žalovaného vysporiadať. Možno však súhlasiť aj s argumentáciou žalobcu, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na zníženie nároku na náhradu mzdy bolo potrebné postupovať v súlade s ust. Zákonníka práce, účinného v čase oznámenia zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca žalovanému listom zo dňa 21.12.2010 oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, preto pri rozhodovaní o návrhu na zníženie nároku na náhradu mzdy bolo potrebné postupovať v súlade s ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2010. Citované ustanovenie umožňovalo súdu na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať a nestanovovalo maximálnu dobu náhrady mzdy. Odvolací súd dáva do pozornosti, že k zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd pristúpiť len ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Pri rozhodovaní o tom, či na žiadosť zamestnávateľa zníži, poprípade neprizná zamestnancovi náhradu mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov, súd podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce prihliadne najmä k tomu, či bol zamestnanec medzi tým zamestnaný, akú prácu tam vykonával a akého zárobku dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Významné pritom je najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve alebo práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná alebo prácu, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce, a akú mzdu za vykonanú prácu dosiahol, alebo by mohol (keby takú prácu vykonával) dosiahnuť. Ak by sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu u zamestnávateľa v prípade, žeby mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo by z hľadiska daného účelu možné po zamestnancovi spravodlivo požadovať, aby sa po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil; ak tak i napriek tomu učinil, nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná náhrada mzdy znížená alebo dokonca nepriznaná. 34. Za dôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní veci nezohľadnil skutočnosť, že plnenie v rozsahu 13 410,94 eur, bolo poskytnuté žalobcovi len ako zálohová platba, a to ako dôsledok vykonanej kontroly u žalovaného. Nemožno tak súhlasiť s interpretáciou súdu prvej inštancie, ktorý plnenie zo strany žalovaného v sume 13 410,94 eur posúdil ako úhradu istiny uplatňovanej žalobcom v konaní a prijať záver, že žalovaný uznal žalobcom uplatnený nárok čo do jeho právneho dôvodu a výšky. Uvedená interpretácia by bola zjavne v rozpore s tvrdeniami žalovaného, ktorý počas konania pred súdom prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok sporoval. Zároveň nemožno opomenúť aj skutočnosť, že žalobca si v konaní pred súdom prvej inštancie okrem nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru uplatnil aj nárok na zaplatenie príspevku z dotácie duchovných (podanie na čl. 66 a podanie na čl. 144). I keď žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.11.2015 požiadal o zmenu petitu, z obsahu návrhu je zrejmým, že zmena petitu sa týkala len uplatneného nároku v časti náhrady mzdy (uznesenie zo dňa 17.2.2013 č.k. 24C/56/2011-210) a nie aj nároku na zaplatenie príspevku z dotácie duchovných. Dôvodnou sa tak javí námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so zjavným nepomerom medzi žalobcom požadovaným nárokom a sumou, ktorú žalovaný poukázal na účet žalobcu. Možno tak konštatovať, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup nie je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania a skutkových zistení súdu, ale tiež z hľadiska prijatých právnych záverov i napriek tomu, že odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v (prípadnom) odvolacom konaní (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.9.2011, č.k. 3Cdo 96/2011). Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. 35. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.) odvolací súd uvádza, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 31.5.2016 vyplýva, že žalovaný ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemal, preto súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skočené. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolacie námietky žalovaného posúdil ako nedôvodné, i s poukazom na to, že žalovaný odvolaciu argumentácie v tejto časti bližšie nezdôvodnil a neuviedol, aké ním navrhnuté dôkazy súd prvej inštancie nevykonal. 36. Na základe uvedeného (zistené rozpory) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. v prisudzujúcom výroku a v závislom výroku o trovách konania a výroku o zaplatení súdneho poplatku zrušil a vec v rozsahu zrušenia podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude pri ďalšom prejednaní veci sa vysporiadať so žalobcom uplatňovaným nárokom čo do jeho výšky a právneho dôvodu, ozrejmiť či si žalobca uplatňuje v konaní len nárok na náhradu mzdy alebo aj iné nároky voči žalovanému a v akom rozsahu a na základe akého právneho dôvodu. Pri posudzovaní nároku žalobcu súvisiaceho s náhradou mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru postupovať v súlade s ust. § 134 Zákonníka práce a vysporiadať so žiadosťou žalovaného na zníženie náhrady mzdy. Súd prvej inštancie je v nadväznosti na posúdenie dôvodnosti príp. nedôvodnosti žiadosti žalovaného na zníženie náhrady mzdy povinný ustáliť obdobie, za ktoré je dôvodným priznať žalobcovi nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia a jej výšku . Pri posudzovaní nároku žalobcu na priznanie úrokov z omeškania z prináležiacej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru bude potrebné prihliadnuť na nespornú skutočnosť, že žalovaný poskytol žalobcovi plnenie, preto bude potrebné preskúmať, na základe akého právneho dôvodu žalovaný plnil, následne opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodnenie rozhodnutia vypracovať tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. musí v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nárokov uplatnených žalobcom, riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí ( § 391 ods.2 C.s.p.). 37. Súd prvej inštancie opravným uznesením č.k. 24C 56/2011-258 zo dňa 31.5.2016 opravil výrok uznesenia vyhláseného na pojednávaní dňa 31.5.2016, tak že správne mala časť výroku pred bodkočiarkou znieť: „.Odporca T. U. S. navrhovateĽ. M.W. L. F. K. F. XX XXX,XX V. P. P. Ú. S. G. F. F....“.. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 164 O.s.p. a vecne tým, že pri opise navrhovanej zmeny petitu doručeného súdu prvej inštancie dňa 19.1.2016 došlo k chybe v písaní vo vyčíslení uplatnenej náhrady mzdy, keď namiesto sumy 11 799,18 eur bola uvedená suma 15 902,22 eur. 38. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodu podľa ust. § 357 písm. f) C.s.p.. Odvolanie zdôvodnil tým, že opravným uznesením súd prvej inštancie ustálil výšku istiny v časti náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, čo malo za následok zmätočnosť súdneho konania a rozhodnutia vo veci samej. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. 39. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.10.2016 a uviedol, že odvolanie žalovaného je nedôvodné. Poukázal na to, že žalovaný nenapadol uznesenie o zmene žaloby ale len opravné uznesenie a neuviedol, v čom spočívalo pochybenie súdu prvej inštancie pri odstraňovaní chýb v písaní. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. 40. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že o odvolaní žalovaného rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z., pričom súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol podľa ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (platnom v čase jeho rozhodovania). 41. Vychádzajúc z ust. § 470 ods. 2 C.s.p., ktorého účelom je podpora nepravej retroaktivity, zachovaním právnych účinkov vykonaných do 30.6.2016 (v danej veci vydanie opravného uznesenia, voči ktorému bolo do 30.6.2016 odvolanie prípustné), tak odvolací súd rozhodujúci za účinnosti nového C.s.p. pri svojom rozhodovaní zohľadnil skutkový a právny stav platný v čase rozhodovania prvoinštančného súdu a odvolanie žalovaného podané ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku posúdil ako prípustné. 42. Podľa § 164 O.s.p., súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť. 43. Podľa § 167 ods. 1 O.s.p., ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania. 44. Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. 45. Zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 31.5.2016 odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 31.5.2016 na návrh žalobcu predneseného na pojednávaní dňa 19.1.2016 vyhlásil uznesenie, ktorým pripustil zmenu petitu : „. T. U. S. Ž. M. L. F. K. F. XX XXX,XX V. P. P. Ú. S. G....“., U. K. F. U. Q. R. S. S. E. pojednávania uvedené: „Ž. T. U. S. Ž. M. L. F. K. F. XX XXX,XX V. P. P. Ú. S. G....“. Nakoľko súd prvej inštancie uznesenie vyhlásil za prítomnosti účastníkov a proti uzneseniu o pripustení zmeny žaloby, nebolo prípustné odvolanie (podľa ust. O.s.p. v čase vyhlásenia uznesenia), nebolo potrebné uznesenie o pripustení zmeny žaloby písomne vyhotovovať a doručovať stranám sporu. Keď súd prvej inštancie zistil, že v zápisnici z pojednávania zo dňa 31.5.2016 vo vyhlásenom uznesení o pripustení zmeny žaloby, bola chybou v písaní namiesto istiny 11 799,18 eur uvedená suma 15 902,22 eur, bol aj bez návrhu oprávnený vydať opravné uznesenie a opraviť časť výroku po dvojbodku tak, že : „.Ž. T. U. S. Ž.J. M. L. F. K. F. XX XXX,XX V. P. P. Ú. S. G. F. F...“., keďže ust. § 164 O.s.p. umožňovalo súdu prvej inštancie kedykoľvek aj bez návrhu opraviť v uznesení chyby v písaní, počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. Výrok opravného uznesenia je jasný a zrozumiteľný a je z neho nepochybným, čoho sa oprava týka. Nemožno preto súhlasiť s námietkami žalovaného, že vydaním opravného uznesenia súd prvej inštancie ustálil výšku istiny v časti náhrady mzdy, nakoľko k vydaniu opravného uznesenia došlo len z dôvodu potreby opravy chyby v písaní v uznesení vyhlásenom v súlade s ust. § 95 O.s.p. na pojednávaní dňa 31.5.2016. 46. Vzhľadom k uvedenému posúdil odvolací súd odvolacie námietky žalovaného ako nedôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 47. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).