Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/18/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111225593 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1111225593.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členov senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Štefana Zelenáka v právnej veci žalobcu: LABWAY spol. s r.o., so sídlom Trstínska 13, 841 06 Bratislava, IČO: 31 400 981, právne zastúpeného JUDr. Vojtechom Kubalom, advokátom, Vajnorská 8/A, Bratislava proti žalovanému: Svet zdravia a.s., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 35 960 884, právne zastúpenému LEGAL ART, s.r.o., Námestie SNP 19, 811 01 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 289 302 o zaplatenie 9.542 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 25Cb/123/2011 -274 zo dňa 19.7.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 25Cb/123/2011 -274 zo dňa 19.7.2018, p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému 1/, za ktorého označil spoločnosť Svet zdravia a.s., IČO: 35 960 884 a žalovanému 2/, za ktorého označil D. N., nar. XX.XX.XXXX, povinnosť zaplatiť mu 9.542 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody dôvodiac, že bol vlastníkom osobného motorového vozidla zn. Ford Focus C-max, e.č.v.: N.-XXXUG, VIN č.: J., strieborná metalíza, rok výroby 2005. Dňa 29.12.2008 sa predmetné vozidlo nachádzalo na služobnej ceste v obci Kvetoslavov na rovnom úseku uzatvorenej časti obce Kvetoslavov na ceste č. II/503 v km 3,80 v smere na Senec, pričom vodičom vozidla bola O.. M. N.. Žalovaný 2/ ako vodič sanitného vozidla zn. IVECO, e.č.v.: N. - XXXOK, VIN č.: R. nevenoval dostatočnú pozornosť a potrebnú opatrnosť pri predchádzaní vozidla žalobcu, ktoré v tom čase viedla O.. M. N. a spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej vodička utrpela smrteľné zranenia. Žalovaní si nesplnili svoje povinnosti a neoznámil škodovú udalosť príslušnej poisťovni, ktorá tak nemohla vykonať príslušné poistné plnenie v prospech žalobcu. Znaleckým posudkom č. 44/2009, vypracovaným znalcom z odboru doprava cestná, technický stav cestných vozidiel, odhad hodnoty cestných vozidiel, L.. I. R. dňa 20.4.2009, bola na vozidle žalobcu vyčíslená škoda v celkovej výške 9.524 eur. Žalobca mal za to, že žalovaný 2/ si nesplnil povinnosti vodiča vyplývajúce mu zo zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách a žalovaní si nesplnili povinnosti vyplývajúce z § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka. 2. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa z 15.6.2011 žiadal túto ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na skutočnosť, že uznesením ČVS: ORP-64/OEK-DS-2008 z 21.1.2009 bolo podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že podozrivá O.. M. N. nevenovala dostatočnú pozornosť riadeniu motorového vozidla a začala s úkonom odbočovania doľava pred rodinným domom v čase, keď už bola predbiehaná vozidlom Rzp značky Iveko, e.č.v.: N.-XXXOK, vedené vodičom D. N., ktorý v čase zrážky používal svetelné a zvukové zariadenie sanitky, následkom čoho došlo k zrážke vozidiel. Trestné stíhanie bolo uznesením zo dňa 26.2.2010 zastavené pre jeho neprípustnosť, nakoľko O.. M. N. pri dopravnej nehode utrpela zranenia, ktorým dňa 29.12.2009 podľahla. 3. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení z 9.6.2011 žiadal žalobu žalobcu zamietnuť dôvodiac, že v čase vzniku škody bol zamestnancom žalovaného 1/ a mal s ním uzatvorenú pracovnú zmluvu a dojednaný druh práce: vodič sanitného motorového vozidla. Podľa záverov vyšetrovania polície zavinila dopravnú nehodu O.. M. N., ktorá riadila osobné motorové vozidlo zn. Ford Focus C-max, e.č.v.: N.-XXXUG. Žalovaný nebol ani trestne stíhaný ani postihnutý za priestupok. V čase vzniku dopravnej nehody bol žalovaný zamestnancom prevádzateľa a jeho zodpovednosť by bola posudzovaná podľa § 179 a nasl. Zákonníka práce. Zodpovedný za škodu sa však necítil, pretože neporušil žiadnu právnu povinnosť a dopravnú nehodu nezavinil. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 11.9.2015 zastavil konanie voči žalovanému 2/, a to na základe späťvzatia žaloby žalobcom voči žalovanému 2/ pred otvorením pojednávania vo veci samej. Žalobcu súd zaviazal zaplatiť žalovanému v druhom rade náhradu trov konania. 4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie obsahom osvedčenia o evidencii č. SF 499575, obsahom zápisnice o ohliadke miesta dopravnej nehody z 29.12.2008 vyhotovenej OR PZ Dunajská Streda, č.p. ORP-133/DI-DS-2008, obsahom záznamu dopravnej nehody z 31.12.2008 vyhotoveného ODI v Dunajskej Strede, úmrtným listom, znaleckým posudkom č. 44/2009 vypracovaným znalkyňou L.. I. R. zo dňa 20.4.2009, znaleckým posudkom č. 22/2012 vypracovaným znalcom W.. L.. A. L., A.., doplnkom k znaleckému posudku č. 22/2012 vypracovaným znalcom W.. L.. A. L., A.. dňa 27.5.2018, obsahom vyšetrovacieho spisu OR PZ v Dunajskej Strede ČVS: ORP-64/OEK-DS-2009, pričom poukázal na § 427 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 431 Občianskeho zákonníka, § 442 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka, § 15 ods. 1 a 4 (druhá časť, druhej hlavy) a § 37 ods. 1, 2 a 6 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení platnom a účinnom ku dňu 29.12.2008, pričom z vykonaného dokazovania považoval za nesporné, že dňa 29.12.2008 došlo na rovnom úseku v uzavretej časti obce Kvetoslavov na ceste č. II/503 v 3,8 km k dopravnej nehode tak, že vodička O.. M. N., ktorá viedla motorové vozidlo zn. Ford FOCUS C-MAX, e.č.v.: N.-XXXUG, chcela odbočiť k rodinnému domu č. XXX v čase, kedy už bola predbiehaná sanitkou RzP ev.č.: N.-XXXOK vedenou D. N., ktorá používala v čase dopravnej nehody výstražné zvukové a svetelné zariadenie pri výkone špeciálnej činnosti, v dôsledku čoho došlo k stretu prevádzok oboch motorových vozidiel a ich poškodeniu. Prevádzkovateľom motorového vozidla zn. Ford FOCUS C-MAX, e.č.v.: N.-XXXUG bol žalobca a prevádzkovateľom sanitky RzP zn. Iveco, e.č.v.: N. - XXXOK bol v čase dopravnej nehody žalovaný. Žalobca si uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu škody v rozsahu 9.542 eur, ktorá mu vznikla v dôsledku škodovej udalosti tvrdiac, že škodu na motorovom vozidle spôsobil žalovaný. Vo vzťahu ku poškodeniu motorového vozidla žalobcu pri dopravnej neho išlo o tzv. totálnu škodu. Žalobca tvrdil porušenie zákona č. 315/1996 Z.z. a § 427 Občianskeho zákonníka, v konkrétnostiach poukazujúc na obsah znaleckého posudku znalca W.. L.. A. L., Y.. resp. jeho doplnenia z 27.5.2018, z ktorého záverov vyplynulo, že príčinou vzniku dopravnej nehody boli nesprávne techniky jazdy vodiča motorového vozidla zn. Ford FOCUS C-MAX ako aj vodiča vozidla sanitky. Vodičke motorového vozidla zn. Ford FOCUS C-MAX vytýkal znalec odbočovanie vľavo tak, že ohrozila vodiča sanitky s právom prednosti v jazde a vodičovi sanitky vytýkal vysokú rýchlosť, ktorou ohrozil vodičku odbočujúceho vozidla. Skutočnosť, že sa motorové vozidlo zn. Ford neodchýlilo sanitke, mohol podľa znalca vodič sanitky rozpoznať dostatočne včas pred zrážkou, aby znížil svoju rýchlosť a odvrátil dopravnú nehodu. Žalovaný poukázal na znalecký posudok vyhotovený znalcom L.. B. N. v rámci trestného konania, podľa ktorého jedinou príčinou vzniku dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodičky motorového vozidla zn. Ford FOCUS C-MAX a vodič sanitky nemohol dopravnej nehode žiadnym spôsobom zabrániť. 5. Súd prvej inštancie v danom prípade aplikoval na právny vzťah medzi účastníkmi dopravnej nehody a na posúdenie uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel podľa § 427 a § 431 Občianskeho zákonníka. Škoda na motorových vozidlách bola vyvolaná osobitnou povahou ich prevádzky, keď bola vyvolaná jazdou dopravných prostriedkov, teda pri prevádzke motorových vozidiel a je dôsledkom povahy dopravného prostriedku. Zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku má povahu objektívnej zodpovednosti - zodpovednosti za výsledok, keď podmienkou jej vzniku nie je protiprávny úkon prevádzateľa, ani jeho zavinenie. Objektívna zodpovednosť prevádzateľa subsumuje všetky škodové udalosti, ktorých príčinou bola prevádzka dopravného prostriedku bez ohľadu na to, či príčinou škody bola nebezpečnosť a povaha samotnej prevádzky alebo ľudský činiteľ. Zavinenie vodiča alebo iných osôb použitých pri prevádzke dopravného prostriedku nemá žiaden vplyv na vznik a rozsah zodpovednosti prevádzateľa. V danej veci vznikla žalobcovi škoda na jeho motorovom vozidle ako dôsledok kolízie dvoch motorových vozidiel, teda prišlo ku stretu prevádzok dvoch prevádzateľov dopravných prostriedkov, preto mal súd prvej inštancie za to, že je potrebné na vyporiadanie medzi nimi, t.j. žalobcom a žalovaným aplikovať § 431 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zodpovedajú prevádzatelia podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody. Vysporiadanie škody je závislé od účasti prevádzok na strete a predpokladá zhodnotenie všetkých skutkových okolností konkrétneho stretu prevádzok, najmä tých ktoré boli hlavnými príčinami vzniknutej škody. Nie je vylúčené, aby porovnanie účasti jednotlivých prevádzateľov na strete vozidiel vyústilo do záveru, že účasť niektorého z nich je natoľko minimálna, že zodpovednosť za škodu na jeho strane nezakladá. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS ČR z 9.9.2003 sp.zn. 25Cdo 238/2002. 6. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že vodička motorového vozidla žalobcu zn. Ford FOCUS C-MAX, e.č.v.: N.-XXXUG dňa 29.12.2008 vyvolala kolíznu situáciu na rovnom úseku v uzavretej časti obce Kvetoslavov na ceste č. II/503 v km 3,8 tým, že náhle v momente, keď vodič žalovaného už začal s manévrom predchádzania motorového vozidla žalobcu, a to so zapnutou zvukovou a svetelnou signalizáciou, začalo motorové vozidlo žalobcu odbočovať doľava, na miesto ležiace mimo cestu, bez toho aby sa jeho vodička presvedčila, či neobmedzí iného účastníka dopravnej situácie, a tak vodičovi motorového vozidla žalovaného vytvorila náhlu prekážku, na ktorú nemohol žiadnym spôsobom reagovať a zrážke zabrániť a zapríčinila tak dopravnú nehodu. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že tak znalec žalobcu ako aj znalec, ktorý podal znalecký posudok v rámci trestného konania, zhodne popísali vo svojich znaleckých posudkoch dopravnú situáciu, ktorá predchádzala kolízii motorových vozidiel a obaja konštatovali nesprávnu techniku jazdy vodičky motorového vozidla žalobcu s tým, že znalec L.. B. N. dospel k záveru o jedinej príčine dopravnej kolízii spočívajúcej v technike jazdy vodičky motorového vozidla žalobcu a W.. L.. A. L., Y.. konštatoval súčinnosť nesprávnej techniky jazdy vodičky motorového vozidla žalobcu a vodiča motorového vozidla žalovaného. 7. Súd prvej inštancie mal za to, že jedinou príčinou dopravnej kolízie bol spôsob jazdy vodičky motorového vozidla žalobcu, a teda pokiaľ ide o posúdenie miery účasti na strete vozidiel, nemá žalovaný ako prevádzateľ motorového vozidla na strete vozidiel žiadnu účasť. V konaní nebolo sporným, že motorové vozidlo žalovaného bolo sanitkou RzP, vykonávajúcou v momente kolízie oboch vozidiel špeciálnu činnosť, a teda jazdiacou so zapnutou svetelnou a zvukovou signalizáciou. Súd prvej inštancie neprisvedčil názoru žalobcu, že s poukazom na rýchlosť, ktorou jazdila sanitka žalovaného, sa táto mala pričiniť o stret motorových vozidiel, keď v zmysle § 37 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení platnom a účinnom ku dňu 29.12.2008 sanitka žalovaného používajúca v obci zvukové a svetelné znamenie bola považovaná za vozidlo s právom prednostnej jazdy a nie je povinné dodržiavať ustanovenia druhej, štvrtej, šiestej a siedmej hlavy druhej časti zákona o premávke na pozemných komunikáciách, teda maximálne povolenú rýchlosť, ktorá bola podľa § 15 ods. 4 z.č. 315/1996 Z.z. stanovená v obci na 60 km/hod., pričom predmetné zákonné ustanovenie je zaradené práve v druhej hlave druhej časti zákona o pozemných komunikáciách. Súd prvej inštancie mal za to, že práve vodička motorového vozidla žalobcu porušila § 37 ods. 6 zákona o pozemných komunikáciách, keď vytvorila svojím odbočovacím manévrom náhlu prekážku vodičovi sanitky a ktorá bola povinná v súlade s citovaným zákonným ustanovením umožniť sanitke ako vozidlu s právom prednostnej jazdy bezpečný a plynulý prejazd. Tvrdenie žalobcu, sprostredkované obsahom znaleckého posudku a spočívajúce v tom, že vodič sanitky mal predvídať a znížiť rýchlosť po tom, čo vodička motorového vozidla žalobcu, na rozdiel od ostatných motorových vozidiel, ktoré sanitka v obci predbiehala, neustúpila so svojím vozidlom k pravému okraju cesty, nepovažoval súd za dôvodné. Podľa názoru súdu prvej inštancie musí vodič prispôsobiť rýchlosť jazdy len tým okolnostiam, ktoré možno objektívne predpokladať a očakávať, ale nedá sa od neho vyžadovať, aby pri jazde zohľadnil nepredvídateľné faktory, za jeden z ktorých považoval súd aj rozhodnutie vodičky motorového vozidla žalobcu, ktorým náhle započala odbočovací manéver. 8. Súd prvej inštancie zdôraznil, že sa na danom úseku cesty nejednalo o križovatku ciest, resp. o vedľajšiu cestu, na ktorú začala vodička motorového vozidla odbočovať. Vodička motorového vozidla žalobcu odbočovala k rodinnému domu, takýto úmysel vodičky nemohol vodič sanitky žalovaného objektívne predvídať, pretože situácia na danej pozemnej komunikácii to neodôvodňovala. Nakoľko sa rovnom úseku cesty nenachádzala križovatka, kedy by existovala predvídateľná možnosť odbočiť na inú cestnú komunikáciu a nie k rodinnému domu, od vodiča sanitky nebolo možné očakávať, že bude odbočovací manéver vodičky motorového vozidla žalobcu predvídať. Navyše, úmysel vodičky motorového vozidla žalobcu by sa mohol odvodiť len vtedy, ak by táto pred odbočovaním z priameho úseku hlavnej cesty dala znamenie o zmene smeru jazdy vľavo, zodpovedajúcim spôsobom spomalila a nadišla si k stredu vozovky. V súvislosti s uvedeným, z výpovede spolujazdca (O. S.) vo vozidle sanitky vyplýva, že znamenie o zmene smeru jazdy vodička motorového vozidla žalobcu nedala a započala s odbočovacím manévrom. Z oboch znaleckých posudkov vyplýva, že vodička motorového vozidla žalobcu nezmenila pred započatím obočovania smer jazdy (znalec W.. L.. A. L., Y.. na uvedené poukazuje práve v súvislosti s tým, že vodič sanitky mal na základe tejto skutočnosti predvídať a znížiť rýchlosť jazdy), teda aj manéver odbočovania započala bez toho, aby zmenou smeru jazdy ku stredu vozovky bolo možné odbočovanie vodičky predvídať. Taktiež z výpovede posádky sanitky a jej vodiča vyplýva, že svetelná signalizácia bola zapnutá od momentu nastúpenia do sanitky a zvukovú signalizáciu zapol vodič pred obcou Kvetoslavov. Skutočnosti, že signalizácia bola zapnutá včas, nasvedčuje aj to, že ostatné motorové vozidlá túto zaregistrovali a reagovali na ňu prispôsobením smeru jazdy, na čo poukazoval aj znalec W.. L.. A. L., Y.. vo svojom znaleckom posudku. 9. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že celú kolíznu situáciu zapríčinila vodička motorového vozidla žalobcu, ktorá porušila v niekoľkých ustanoveniach zákon o premávke na pozemných komunikáciách a jej technika jazdy vytvorila náhlu a nepredvídateľnú prekážku pre jazdu vodiča sanitky žalovaného, na ktorú nemohol reagovať. Ani rýchlosť jazdy vodiča sanitky, ktorou neporušil právny predpis, nebránila žiadnym spôsobom vodičke motorového vozidla žalobcu v možnosti presvedčiť sa pred započatím odbočovacieho manévru, či nie je predbiehaná iným vozidlom, pričom ak by dostatočne venovala svoju pozornosť vedeniu motorového vozidla, musela si všimnúť jazdu vozidla s právom prednostnej jazdy a vzhľadom na to, že jej povinnosťou bolo umožniť vozidlu sanitky plynulý prejazd aj za cenu zastavenia motorového vozidla, ktoré viedla, nemala až do prejazdu sanitky so žiadnym odbočovacím manévrom vôbec započať. 10. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca ako prevádzateľ motorového vozidla mal plnú mieru účasti na spôsobení celkovej škody vzniknutej zo stretu motorových vozidiel žalobcu a žalovaného, a teda za škodu na motorovom vozidle žalobcu žalovaný nezodpovedá. Zároveň dodal, že rozhodol o nevykonaní výsluchu svedkov navrhnutých žalobcom, a to p. D. N., L.. O. F. a M. G. na okolnosti stretu prevádzky motorových vozidiel, pretože výsluch svedkov prítomných pri dopravnej nehode bol vykonaný v rámci trestného konania a naviac výsluch svedkov po skoro desiatich rokoch potom, čo prišlo k dopravnej nehode, považoval súd za neefektívny z dôvodu uplynutia dlhého časového obdobia. Svedkovia si po tak dlhej dobe nemôžu spomenúť podrobnejšie na okolnosti, za ktorých prišlo k dopravnej nehode, ak tieto okolnosti neuvádzali už pri výsluchu, ktorý vykonal policajný vyšetrovateľ bezprostredne po dopravnej nehode. Obsah výsluchu svedkov je súčasťou zápisníc pripojeného vyšetrovacieho spisu. Súd nevykonal výsluch znalca W.. L.. A. L., Y.., ktoré v rámci dokazovania navrhoval žalobca, a to s poukazom na hospodárnosť konania, keď obsah znaleckého posudku, resp. jeho doplnenia nebol žalovaným sporovaný, len iným spôsobom jeho závery interpretované, preto podľa súdu neexistoval relevantný dôvod pre nariadenie výsluchu znalca. 11. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP podľa úspešnosti žalovaného v konaní tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. 12. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1, písm. b), c), CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vo veci nevykonal žiadne dôkazy, ktoré navrhol a ktoré mali preukázať nárok žalobcu, pričom následne žalobu zamietol nie na základe vykonaných dôkazov, ale na základe presvedčenia, ktoré súd nadobudol z dôkazov, ktoré boli vykonané v inom, trestnom konaní. Podľa názoru žalobcu však súd prvej inštancie ignoroval skutočnosť, že tieto dôkazy boli vykonané v trestnom konaní, kde predmetom konania bolo preukázanie viny tretej osoby, pričom žalobca nebol účastníkom tohto konania a nemal žiadnu možnosť aktívne v konaní vystupovať. V tomto konaní sa mala preukázať vina obvineného v zmysle trestného zákona, čo nie je presne to, čo sa dokazuje v civilnom konaní pri náhrade škody. V neposlednom rade trestné konanie bolo zastavené, preto nebolo rozhodnuté, kto škodovú udalosť zavinil. Žalobca zdôraznil, že podaním zo dňa 6.10.2015 navrhol vykonanie štyroch dôkazov, avšak súd v roku 2018 neakceptoval žiadny z nich. Argument súdu, že nevypočul svedkov z dôvodu, že si títo nemôžu niečo pamätať právne neobstojí, lebo súd nemôže hodnotiť dôkaz pred jeho vykonaním. Žalobca ďalej uviedol, že hoci vodič nemusí v odôvodnených prípadoch dodržať predpísanú rýchlosť, toto neznamená, že platí objektívna zodpovednosť vodiča, ktorý dôjde ku kolízii s jeho vozidlom. Čo sa týka znaleckého posudku L.. L., ktorý bol v spise založený a ktorý predložil žalobca súdu, tento rozhodne netvrdí, že nehodu zavinila vodička Fordu, ale vyplýva z neho minimálne spoluzavinenie žalovaného. Dokazovane zavinenia však malo byť obsahom tohto konania, čo sa však podľa názoru žalobcu pre procesné pochybenia súdu nekonalo. 13. Písomným podaním zo dňa 11.9.2018 sa k odvolaniu žalobcu vyjadril žalovaný, ktorý úvodom zdôraznil, že trvá na všetkých doposiaľ uvádzaných vyjadreniach a trvá na tom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, nakoľko považoval nárok žalobcu z titulu škodovej udalosti na motorovom vozidle za absolútne nedôvodný. Žalovaný poukázal na trestné konanie vedené pod ČVS: ORP-64/OEK-DS-2009, v ktorom bol vypracovaný znalecký posudok znalcom z odboru dopravy L.. B. N., č. 35/2009, pričom v danom znaleckom posudku je konštatované, že O.. M. N. ako vodička motorového vozidla vytvorila vodičovi sanitného vozidla náhlu prekážku a dopravnej nehode vedela zabrániť tým, že predtým než začala odbočovať doľava na miesto ležiace mimo cestu, sa mala presvedčiť o tom, či už jej vozidlo nie je predchádzané iným vozidlom a nemala odbočiť vľavo. Vodič sanitného vozidla žalovaného tak urobil všetko, čo objektívne mohol urobiť pre zabránenie vzniku škody. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že v zmysle predmetného uznesenia OR PZ v Dunajskej Strede zo dňa 26.2.2010, ako aj celého trestného konania je zrejmé, že trestné stíhanie bolo zastavené práve z dôvodu, že škodovú udalosť zavinila vodička O.. M. N., ktorá pri dopravnej nehode utrpela smrteľné zranenie, pričom vedenie trestného stíhania proti osobe, ktorá zomrela, je neprípustné. Žalovaný dodal, že orgány činné v trestnom konaní by boli povinné začať šetrenie aj voči samotnému vodičovi sanitného vozidla priamo z úradnej povinnosti, ak by mali za to, že za dopravnú nehodu bol vinný vodič sanitného vozidla. Žalovaný mal ďalej za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku jednoznačne zohľadnil aj znalecký posudok predložený žalobcom, pričom jeho závery rovnako pri svojom rozhodovaní dôkladne posúdil, v konaní sa dostatočným spôsobom zaoberal všetkými predloženými dôkazmi, výsluchmi svedkov a tieto dôkladne posúdil každý jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti. Súd prvej inštancie v konaní podľa názoru žalovaného dôkladne zhodnotil nielen dôkazy vykonané v trestnom konaní, ktoré bezprostredne s týmto súdnym konaním súvisia, ale aj dôkazy predložené zo strany žalobcu v samotnom súdnom konaní. Následne, z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že jedinou príčinou dopravnej nehody bol spôsob jazdy vodičky motorového vozidla O.. M. N., a teda pokiaľ ide o posúdenie miery účasti na strete vozidiel, nemá žalovaný ako prevádzateľ sanitného vozidla na strete vozidiel žiadnu účasť. Žalovaný mal za to, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať akékoľvek zavinenie žalovaného v súvislosti s dopravnou nehodou, ako ani uviesť konkrétnu príčinu, resp. príčinnú súvislosť, v dôsledku ktorej sa domnieval, že mu vznikla finančná ujma na motorovom vozidle z titulu konania žalovaného. Žalovaný opätovne poukázal na § 37 ods. 1 zákona č. 315/1996 Zb. a dodal, že ak vodič sanitného vozidla žalovaného nedodržal v obci maximálnu povolenú rýchlosť podľa § 15 ods. 4 Zákona o pozemných komunikáciách, takéto prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti nezakladá pre sanitné vozidlo žalovaného porušenie žiadnych právnych predpisov. Dodal, že ak by vodička motorového vozidla dostatočne venovala svoju pozornosť vedeniu motorového vozidla, bola by si všimla jazdu sanitného vozidla s právom prednostnej jazdy, ktorým bola v čase dopravnej nehody predchádzaná. Bolo teda povinnosťou vodičky motorového vozidla, aj za cenu zastavenia motorového vozidla, umožniť sanitnému vozidlu plynulý prejazd a nezačať s odbočovacím manévrom bez náležitého zohľadnenia dopravnej situácie. Žalovaný ďalej konštatoval, že nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých zo strany žalobcu, ktoré mali nárok žalobcu uplatňovaný v súdnom konaní preukázať, nie je možné považovať za relevantný odvolací dôvod, ktorý by mal za následok zrušenie, či prípadne zmenu rozsudku odvolacím súdom, pričom v tejto súvislosti poukázal na čl. 8 CSP, § 185 ods. 1 CSP, § 191 ods. 1 CSP. Považoval za potrebné uviesť, že spravidla nie je povinný vykonať všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy. Súdu sa ponecháva do úvahy, ktorý dôkaz vykonať a ktorý nie, spravidla tak nevykoná tie dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samu alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia strán sporu, ďalej tie, ktoré nemôžu smerovať k preukázaniu spornej skutočnosti, a teda sa týkajú skutočností nerozhodných a právne bezvýznamných, a tie, ktoré strany sporu navrhli s úmyslom predĺžiť súdne konanie. Žalovaný poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. V rámci vykonaného dokazovania je súd oprávnený starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať medzi nimi selekciu a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam. Je teda plne v súlade so zákonom, že záver, ktorý si súd prvej inštancie urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/50/2008 ako aj R 37/1993. Žalovaný sa preto nestotožnil s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal žiadne ním navrhnuté dôkazy. Naopak, súd prvej inštancie konal podľa názoru žalovaného správne, v súlade so zásadou hospodárnosti konania, kedy mal na základe vykonaného dokazovania a výsluchov svedkov v trestnom konaní dostatočne objasnený skutkový stav tak, aby vydal spravodlivé rozhodnutie. Takéto dôkazy boli v trestnom konaní získané riadne, zákonným spôsobom, preto konajúcemu súdu v civilnom súdnom konaní nič nebránilo použiť dôkazy získané v trestnom konaní ako podklad pre vydanie rozsudku. Dodal, že v zásade platí možnosť použiť a vykonať v civilnom súdnom konaní akékoľvek dôkazy, ktoré môžu prispieť k náležitému objasneniu veci. Zákonná právna úprava neobsahuje žiadne ustanovenie zakazujúce použiť dôkazy získané v trestnom konaní v iných konaniach, a teda napr. v civilnom konaní. Uvedené je plne na posúdení konajúceho súdu. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok náležite odôvodnil, dostatočným spôsobom posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, relevantným spôsobom zhodnotil vykonanie, resp. nevykonanie navrhovaných dôkazov, uviedol, ako vykonané dôkazy vyhodnotil a posúdil a dostatočne presvedčivo svoje rozhodnutie zdôvodnil. Žalovaný sa tak v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení rozsudku. Žalobca navyše podľa názoru žalovaného neuviedol žiadne iné nové skutočnosti a okolnosti, ktoré by mohli mať za následok zmenu napadnutého rozsudku, a ktorými by sa súd prvej inštancie nebol zaoberal. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I ako vecne správny a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. 14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP). Pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP, a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť. 15. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žalobcovi. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje. V súvislosti s podstatnou odvolacou námietkou žalobcu, v zmysle ktorej podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nevykonal žiadny z dôkazov, ktoré žalobca navrhol a ktoré mali preukázať nárok žalobcu, pričom súd prvej inštancie rozhodol na základe dôkazov vykonaných v trestnom konaní, a preto bolo súdom prvej inštancie porušené právo na spravodlivý proces, odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. Ú S 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS3/97, II. ÚS 251/03). 16. Skutočnosť, že sa žalobca s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany sporu na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 17. Je potrebné zdôrazniť, že z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, z akých dôvodov súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy zo strany žalobcu, a to v bode 11. napadnutého rozsudku, kde dostatočne presvedčivo objasnil, prečo nevykonal výsluch svedkov navrhnutých žalobcom: p. D. N., L.. O. F. a M. G.. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, že vyše desaťročný časový úsek medzi dopravnou nehodou a vykonaním dokazovania výsluchom uvedených svedkov by nebol v danom prípade efektívny, navyše, výsluch týchto svedkov bol vykonaný v rámci trestného konania, bezprostredne po dopravnej nehode. Zároveň sa odvolací súd stotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý nevykonal žalobcom navrhnutý výsluch znalca W.. L.. A. L., Y.., keďže nariadenie jeho výsluchu by v danom prípade bolo nadbytočné a neúčelné, nakoľko žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval obsah znalcom vykonaného znaleckého posudku. Závery uvedeného znaleckého posudku boli stranami sporu síce rôzne interpretované, avšak táto skutočnosť nezakladala rozpory, ktoré by bolo potrebné súdom prvej inštancie odstraňovať. Navyše, žalobca v závere svojho odvolania síce skonštatoval, že zo znaleckého posudku znalca W.. L.. A. L., A. vyplýva minimálne spoluzavinenie žalovaného, ale na základe ktorých tvrdení znalca dospel žalobca k takémuto záveru, už ďalej žiadnym spôsobom nekonkretizoval. 18. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie hodnotil dokaz pred jeho vykonaním, keď uviedol, že navrhnutých svedkov nevypočul z dôvodu, že títo si po tak dlhej dobe nemôžu spomenúť podrobnejšie na okolnosti, za ktorých prišlo k dopravnej nehode, odvolací súd uvádza, že v danom prípade súd prvej inštancie nehodnotil obsah dôkazov, čo by napokon ani nebolo možné, keďže neboli vykonané, avšak stranám sporu v odôvodnení napadnutého rozsudku výlučne objasnil, prečo jednotlivé dôkazy nevykoná. Ak by tak súd prvej inštancie nepostupoval, odôvodnenie napadnutého rozsudku by bolo v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. V nadväznosti na uvedené odvolací súd dodáva, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. 19. V preskúmavanej veci vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje. 20. Odvolací súd pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol také právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho privodili priaznivé rozhodnutie. V konaní sa súd prvej inštancie nedopustil vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie, a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. Obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie teda rozhodol správne, pokiaľ zamietol žalobu žalobcu o náhradu škody v sume 9.542 eur, keď dospel k záveru, že vodička motorového vozidla žalobcu, ktorá porušila zákon o premávke na pozemných komunikáciách a jej technika jazdy vytvorila náhlu a nepredvídateľnú prekážku pre jazdu vodiča sanitky žalovaného, na ktorú nemohol reagovať, zapríčinila celú kolíznu situáciu, a tak žalobca, ako prevádzateľ motorového vozidla, mal plnú mieru účasti na spôsobení celkovej škody vzniknutej zo stretu motorových vozidiel žalobcu a žalovaného. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 22. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 23. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie, bolo potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť ako vecne správny. 24. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný ohľadne odvolania podaného žalobcom, teda mu patrí náhrada trov odvolacieho konania vo výške 100%. 25. Odvolací súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 10Cb/294/2015-191 zo dňa 9.1.2017 jednohlasne, to znamená 3 hlasmi z 3 členov senátu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).