Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/240/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112202247 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1112202247.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: L.. P. P. , narodená dňa X.XX.XXXX, trvale bytom Y., F. č. XXXX/XX, proti žalovanému: L. B. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom F. M. A., zastúpený JUDr. Martinom Abrahámom, advokátom, Bratislava, Koceľova č. 25, o zaplatenie sumy XX.XXX,XX € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 29. októbra 2015, č.k. 21 C 50/2012-229, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 29. októbra 2015, č.k. 21 C 50/2012-229, p o t v r d z u j e . II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 29.10.2015, č.k. 21 C 50/2012-229, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu XX.XXX,XX € spolu s úrokom z omeškania vo výške 4,84 % ročne zo sumy XX.XXX,- € od 16.9.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške X.XXX,XX €, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania na účet Okresného súdu Bratislava I. v sume 2,90 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 24.1.2012, ktorou sa žalobkyňa domáhala pôvodne od žalovaných v I. rade L. B. a v II. rade Dr. U. W., narodeného dňa XX.X.XXXX, bytom Q., Q. č. 8, zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy XX.XXX,XX €. Žalobu odôvodnila tým, že na základe zmluvy o spotrebnom úvere zo dňa 7.6.2006 uzavretou medzi Ľudovou bankou, a.s., ako záložným veriteľom a žalovaným v I. rade ako dlžníkom, poskytla spolu so svojím manželom na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa svoju nehnuteľnosť - byt č. 5 nachádzajúci sa v Q., na G. č. XXA, vedený na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie P. L.. Darovacou zmluvou uzavretou medzi ňou a jej manželom (vklad do katastra nehnuteľností povolený dňa 22.6.2007), sa stala výlučnou vlastníčkou uvedeného bytu. Žalovaný v I. rade ako dlžník prestal uhrádzať dohodnuté mesačné splátky spotrebného úveru, a preto Ľudová banka, a.s., dlžníkovi spotrebný úver vypovedala a dňa 28.2.2011 jej bolo dražobnou spoločnosťou oznámené začatie výkonu záložného práva predajom zálohu. Vyzvala telefonicky žalovaného v I. rade na zaplatenie dlhu úverovému veriteľovi, on však odmietol dlh uhradiť. So žalovaným v II. rade uzavrela dohodu o splnení záväzku dňa 31.3.2011, dlh jej ani žalovaný v II. rade neuhradil. Dňa 13.4.2011 bola vyzvaná dražobnou spoločnosťou na sprístupnenie nehnuteľnosti za účelom výkonu záložného práva predajom v dobrovoľnej dražbe. V snahe predísť výkonu záložného práva si dňa 4.7.2011 na zaplatenie pohľadávky záložného veriteľa zobrala úver vo výške XX.XXX,- € v Československej obchodnej banke, a.s. Počnúc prvou splátkou, od 16.9.2011, spláca úver vo výške XXX,XX € mesačne. Okrem zaplatenia poskytnutého úveru žiadala aj o zaplatenie nákladov dobrovoľnej dražby vo výške X.XXX,- € a nákladov za znalecký posudok vo veci výkonu záložného práva vo výške XXX,- €. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Pred otvorením pojednávania vo veci samej žalobkyňa zobrala žalobu voči žalovanému v II. rade späť z dôvodu, že zomrel a s dedičmi v konaní nebude pokračovať. Uznesením zo dňa 2.10.2012, č.k. 21 C 50/2012-62, bolo konanie voči žalovanému v II. rade zastavené a žalovanému v II. rade náhrada trov konania priznaná nebola. Žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 28.1.2013 požiadala o zmenu petitu žaloby tak, aby súd uložil žalovanému L. B. povinnosť zaplatiť jej sumu XX.XXX,XX €. Ďalším podaním doručeným súdu dňa 28.3.2013 žalobkyňa žiadala o zmenu petitu žaloby tak, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu XX.XXX,XX € s príslušenstvom. Žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 13.5.2013 opätovne navrhla zmenu petitu tak, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu XX.XXX,XX €. Uznesením zo dňa 30.5.2013, č.k. 21 C 50/2012-83, podľa § 95 O.s.p. súd pripustil zmenu petitu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu XX.XXX,XX € a náhradu trov konania v sume X.XXX,XX €. Po otvorení pojednávania vo veci samej žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 29.10.2015 zobrala žalobu v časti o zaplatenie sumy X.XXX,XX € späť, žiadala v tejto časti konanie zastaviť a znova petit žaloby zmenila a žiadala žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť jej sumu XX.XXX,XX € spolu s úrokom z omeškania vo výške 4,84 % ročne zo sumy XX.XXX,- € od 16.9.2011 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume X.XXX,XX €. Žalovaný s čiastočným späťvzatím nesúhlasil, pretože nesúhlasí s ničím. Na uvedenom pojednávaní súd uznesením konanie v časti o zaplatenie sumy X.XXX,XX € podľa § 96 ods. 1, ods. 2 O.s.p. zastavil a podľa § 95 O.s.p. rozhodol o zmene petitu žaloby. Súd prvej inštancie z výsluchu žalobkyne zistil, že jej manžel I.. arch. C. P. sa v roku 2006 zoznámil s L.. U. W. (pôvodne žalovaný v II. rade), pre podnikateľské zámery sa dohodli, že L.. U. W. si zoberie úver, ktorý bude založený bytom, ktorý v tom čase vlastnila ona s manželom, s čím súhlasila. Úver nakoniec nezobral L.. U. W., ale žalovaný. V roku 2011 sa s manželom dozvedeli, že úver nie je splácaný, okamžite sa skontaktovala so žalovaným, ktorý jej povedal, že on s tým nič nemá, následne kontaktovala L.. U. W., ktorý prisľúbil, že veci dá do poriadku a spísal s ňou dohodu o splnení záväzku dňa 8.3.2011. Úver splatený nebol a keďže nechcela prísť o založenú nehnuteľnosť, zobrala si úver v Československej obchodnej banke, a.s., vo výške XX.XXX,- € na splatenie úveru Ľudovej banky, a.s., ktorý spláca v mesačných splátkach po XXX,- €. Domáha sa zaplatenia sumy XX.XXX,XX € pozostávajúcej zo sumy XX.XXX,XX € (potvrdenie ČSOB, a.s., o výške pohľadávky k 15.8.2011), sumy X.XXX,- € (potvrdenie ČSOB, a.s., o nákladoch dražby zo dňa 1.7.2011) a sumy XXX,- € (úhrada faktúry za vyhotovenie znaleckého posudku zo dňa 1.6.2011). Žalobkyňa preukázala, že dohodou o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. XXX (vklad povolený v januári 2010), a to bytu č. 5, nachádzajúci sa na 2. poschodí bytového domu v Q. na G. č. XXA. MUDr. Pavol Heitlinger zomrel, svoju pohľadávku si uplatnila v dedičskom konaní, ktoré bolo skončené tak, že žiaden majetok poručiteľ nezanechal, žalovaný si svoju pohľadávku v dedičskom konaní neuplatnil. Žalovaný v konaní tvrdil, že žalobkyňu vidí prvýkrát na pojednávaní. S L.. U. W. ho zoznámil J. L.. L.. U. W. ho oslovil, aby zobral na seba úver (nakoľko banka jemu pre vek úver nedá), pričom bol ubezpečený, že nemusí mať obavu, že úver nebude splácaný, že pre potreby zabezpečenia úveru zabezpečí nehnuteľnosť. Za tento úkon mu bola prisľúbená odmena XX.XXX,- Sk. Na základe takto dohodnutých podmienok uzavrel dňa 5.6.2006 s Ľudovou bankou, a.s., zmluvu o spotrebnom úvere na sumu X.XXX.XXX,- Sk, za účelom prevedenia finančných prostriedkov bankou si zriadil účet, na ktorý boli finančné prostriedky zo zmluvy o úvere prevedené, následne tieto odovzdal v hotovosti L.. U. W. po odpočítaní dohodnutej odmeny XX.XXX,- Sk. Keď úver nebol splácaný, banku odkázal na J. L.. V dedičskom konaní po zomrelom L.. U. W. si žiadnu pohľadávku neuplatnil, pretože s ním nemal žiadnu dohodu, keď mu dohodnutú odmenu vyplatil. Žalobkyňu a jej manžela nepoznal, peniaze nepotreboval, ten kto potreboval finančné prostriedky, dal nehnuteľnosť na zabezpečenie úveru. Nevedel z akého dôvodu žalobkyňa spolu s manželom dali svoju nehnuteľnosť na zabezpečenie úveru človeku, ktorého vôbec nepoznali. Finančné prostriedky z úveru v zmysle dohody zo dňa 30.6.2006 odovzdal L.. U. W., čo s peniazmi urobil, nevedel. Zo svedeckej výpovede I.. arch. C. P. súd zistil, že žalobkyňa je jeho manželka, žalovaného nepozná, J. L. pozná z vybavovania úveru. Zoznámil sa s L.. U. W., ktorý mal investičný zámer bytovej výstavby v Q. na F. ulici s tým, aby sa jeho firma podieľala na vypracovaní projektu. Pred uzavretím akejkoľvek spolupráce, za účelom zabezpečenia finančných prostriedkov pre investičný zámer, L.. U. W. ho zoznámil s J. L., ktorý mal pomôcť pri vybavení úveru. Dohodli sa, že L.. U. W. zabezpečí úver, ktorý si zoberie žalovaný a on poskytne záruku pre úver. Finančné prostriedky na splatenie úveru mali byť zabezpečené z ďalšieho úveru, ktorý sa plánoval na sumu XXX.XXX.XXX,- Sk. Pre zabezpečenie úveru so súhlasom žalobkyne poskytol byt č. 5, nachádzajúci sa na 2. poschodí v Q., na G. č. XXA. Úver vo výške XXX.XXX.XXX,- Sk L.. U. W. nedostal, úver ktorý si na seba zobral žalovaný, splácaný nebol (L.. U. W. uhradil asi dve splátky po XXX,- €), a preto banka pristúpila k výkonu záložného práva. Svedok T.. U. K.-U. uviedol, že pozná žalobkyňu a aj jej manžela, ktorého zastupuje v právnych veciach. Žalovaného a J. L. nepozná, možno niektorého z nich videl raz. Manžel žalobkyne ho informoval o tom, že sa zoznámil s osobami, ktoré mali zaujímavý investičný zámer, na rozbehnutie ktorého boli potrebné finančné prostriedky, ktoré mali byť zabezpečené z úveru, ktorý si na seba zoberie známy L.. U. W. s tým, že úver bude zabezpečený bytom I.. arch. C. P. aj jeho manželky (predmetný byt v Q., na G. č. XXA v Q.). Po čase ho manžel žalobkyne informoval, že úver nie je splácaný, byt ide do dražby, skontaktoval sa s dražobnou spoločnosťou a hľadal spôsob ako byt zachrániť. Vtedy L.. U. W. pristúpil k záväzku a spísal notársku zápisnicu, že zabezpečí úhradu záväzku z úverovej zmluvy vo výške XX.XXX,- €. Prvoinštančný súd zo zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX zo dňa 5.6.2006 zistil, že Ľudová banka, a.s., ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli zmluvu o spotrebnom úvere na sumu X.XXX.XXX,- Sk. Zmluvné strany sa dohodli na zabezpečení pohľadávky zmluvou o záložnom práve k nehnuteľnosti, v ktorom postavenie záložcu má žalobkyňa s manželom (č.l. 115 spisu). Podľa zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnosti č. S k ÚZ č. XXXXXX zo dňa 7.6.2006, uzavretou medzi Ľudovou bankou, a.s., ako záložným veriteľom a žalobkyňou a jej manželom ako záložcom, bolo zriadené záložné právo v prospech záložného veriteľa na byt č. X v Q., na G. č. XXA, vedený na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie P. L., na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa, ktorá vznikne v budúcnosti za podmienok uvedených v zmluve o spotrebnom úvere č. XXXXXX zo dňa 7.6.2006 (č.l. 121 spisu). Z potvrdenia prevzatia financií zo dňa 30.6.2006 vyplýva, že L.. U. W. a žalovaný sa dohodli na zabezpečení finančných prostriedkov formou americkej hypotéky, L.. U. W. potvrdil osobné prevzatie finančnej čiastky v sume X.XXX.XXX,- Sk (č.l. 51 spisu). V zmysle dohody o splnení záväzku zo dňa 8.3.2011 sa žalobkyňa a L.. U. W. dohodli, že L.. U. W. najneskôr do 31.3.2011 v celom rozsahu uspokojí pohľadávku záložného veriteľa VOLKSBANK Slovensko, a.s., pre ktorú záložný veriteľ začal s výkonom svojho záložného práva, a to za žalobkyňu ktorá ako záložca, je oprávnená kedykoľvek uhradiť túto zabezpečenú pohľadávku záložného veriteľa za úverového dlžníka (č.l. 22 spisu). Zo zmluvy o poskytnutí úveru č. XXXXXX zo dňa 4.7.2011 mal preukázané, že Československá obchodná banka, a.s., a žalobkyňa ako dlžník uzavreli zmluvu o poskytnutí úveru vo výške XX.XXX,- € s úrokovou sadzbou 4,84 % ročne, tento úver sa žalobkyňa zaviazala splácať v mesačných splátkach po XXX,XX € vždy 15. deň každého mesiaca (č.l. 25 spisu). Z potvrdenia o výške pohľadávky VOLKSBANK Slovensko, a.s., zo dňa 8.8.2011 zistil, že pohľadávka záložného veriteľa vyplývajúca zo zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX zo dňa 5.6.2006 predstavuje ku dňu 15.8.2011 sumu XX.XXX,XX € (č.l. 31 spisu) a z potvrdenia nákladov dražby zo dňa 1.7.2011 vyplýva, že tieto sú v sume X.XXX,- € (č.l. 32 spisu). Podľa faktúry č. XX/XX zo dňa 1.6.2011, odmena znalca za znalecký posudok pre právny úkon záložné právo je XXX,- € (č.l. 33 spisu). Notársky úrad T.. G. N. listom zo dňa 19.10.2012 pod č. XX D XXX/XXXX, R. XX/XXXX, oznámil, že L.. U. W. dňa XX.X.XXXX zomrel (č.l. 66 spisu). Z potvrdenia SBERBANK Slovensko, a.s., zo dňa 20.2.2015 a 26.6.2015 zistil, že majiteľom účtu, ktorý bol založený dňa 29.6.2006, na ktorý boli prevedené finančné prostriedky zo zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX vo výške X.XXX.XXX,- Sk, bol žalovaný (č.l. 120, 166, 167 spisu). Z výpisu listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie P. L. zo dňa 11.7.2011 vyplýva, že ako vlastník nehnuteľnosti - bytu č. 5, nachádzajúci sa na 2. poschodí domu v Q., na G. č. XXA, je vedená žalobkyňa (č.l. 13 spisu). 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 151a, § 420 ods. 1, § 546, § 548 ods. 1, § 550, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., a dôvodil, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobkyňa ako ručiteľka zmluvu o spotrebnom úvere zo dňa 5.6.2006, ktorú uzavrel žalovaný s Ľudovou bankou, a.s., zabezpečila svojou nehnuteľnosťou, a to zmluvou o záložnom práve zo dňa 7.6.2006. Žalovaný si povinnosti, na ktoré sa zmluvou zaviazal, neplnil, preto založená nehnuteľnosť mala byť predmetom dražby za účelom uspokojenia záložného veriteľa. Nakoľko žalobkyňa nechcela o založenú nehnuteľnosť prísť, zobrala si od Československej obchodnej banky, a.s., úver na základe zmluvy zo dňa 4.7.2011 vo výške XX.XXX,- € a pohľadávku zo zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX zo dňa 5.6.2006 ako ručiteľ podľa zmluvy o záložnom práve č. S k ÚZ č. XXXXXX zo dňa 7.6.2006 uhradila. Poukázal na ustanovenie § 550 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na ručiteľa, ktorý splnil záväzok dlžníka, prechádzajú zo zákona práva veriteľa, čím mu vzniká pohľadávka voči dlžníkovi na náhradu toho, čo za neho plnil veriteľovi. Právo veriteľa na náhradu plnenia poskytnutého veriteľovi sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začne plynúť odo dňa, keď došlo k uspokojeniu pohľadávky veriteľa. Nárok ručiteľa je rovnaký ako nárok veriteľa, ktorý uspokojil ručiteľ. Vo vzťahu k záložnému právu treba konštatovať, že záložné právo slúži veriteľovi na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva. Záložné právo plní svoju funkciu tým, že umožňuje, aby veriteľ uspokojil svoju pohľadávku z predmetu zálohu, ak pohľadávka nebude riadne a včas splnená. Záložné právo je vždy viazané na existenciu pohľadávky, t.j. že vznik a zánik závisí od vzniku alebo zániku zabezpečovacej pohľadávky. Ak pohľadávka, ktorá bola zabezpečená záložným právom, zanikne, zanikne aj záložné právo. Záložné právo sa vzťahuje na pohľadávku a jej príslušenstvo. Príslušenstvom sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Z potvrdenia o výške pohľadávky VOLKSBANK Slovensko, a.s., zo dňa 8.8.2011 bolo preukázané, že pohľadávka záložného veriteľa vyplývajúca zo zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX zo dňa 5.6.2006 (uzavretá medzi Ľudovou bankou, a.s., a žalovaným) k 15.8.2011 predstavovala sumu XX.XXX,XX €, takže pohľadávka žalobkyne podľa § 550 Občianskeho zákonníka titulom ručenia potom predstavuje sumu XX.XXX,XX €. Nárok uplatnený ako náklady dražby bol preukázaný potvrdením nákladov zo dňa 1.7.2011 vo výške X.XXX,- € a odmena znalca za znalecký posudok pre právny úkon záložného práva vo výške XXX,- € faktúrou zo dňa 1.6.2011. Tieto nároky priznal žalobkyni titulom náhrady škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka (žalovaný porušil zmluvu o spotrebnom úvere č. XXXXXX zo dňa 5.6.2006, nakoľko nehradil mesačné splátky úveru, žalobkyňa preukázala existenciu škody vo forme nevyhnutných nákladov, ktoré jej vznikli v súvislosti so začatím dražby a zabezpečenia úveru pre úhradu pohľadávky záložného veriteľa, keď nepochybne existuje príčinná súvislosť medzi porušením zmluvy o spotrebnom úvere žalovaným a škodou, ktorá žalobkyni vznikla) ako nevyhnutné a preukázané náklady súvisiace so zastavením dražby, ktorá bezprostredne a priamo súvisela s porušením právnych povinností žalovaného, na ktoré sa zaviazal zmluvou o spotrebnom úvere č. XXXXXX zo dňa 5.6.2006 s Ľudovou bankou, a.s. K vznesenej námietke premlčania prvoinštančný súd konštatoval, že je nedôvodná, pretože všeobecná premlčacia doba je podľa § 101 Občianskeho zákonníka trojročná, plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo na náhradu škody podľa §106 Občianskeho zákonníka sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Právo žalobkyne na náhradu plnenia poskytnutého veriteľovi sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe a začalo plynúť úhradou pohľadávky ČSOB, a.s., vo výške XX.XXX,XX € dňa 15.8.2011 v prospech VOLKSBANK Slovensko, a.s., uplynulo dňa 15.8.2014, pričom žaloba bola na súde podaná dňa 24.1.2012, takže nárok bol uplatnený včas. Právo žalobkyne na náhradu škody sa premlčuje v dvojročnej premlčacej dobe, pričom začalo plynúť úhradou nákladov dražby vo výške X.XXX,- € dňa 1.7.2011 (potvrdením o nákladoch dražby), uplynulo dňa 1.7.2013; žaloba bola podaná na súd dňa 24.1.2012, t.j. nárok bol uplatnený včas, a preto je námietka premlčania nedôvodná. Ďalšie právo žalobkyne na náhradu škody vo veci odmeny znalca za znalecký posudok pre právny úkon záložného práva vo výške XXX,- € (faktúra č.XX/XXXX) začalo plynúť úhradou dňa 1.6.2011, uplynulo dňa 1.6.2013, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 24.1.2012, takže nárok bol uplatnený včas, z dôvodu ktorého aj táto námietka premlčania je nedôvodná. Z uvedených dôvodov dospel k názoru, že žalobkyňa ako ručiteľ, ktorý dlh splnil vo výške špecifikovanej záložným veriteľom VOLKSBANK Slovensko, a.s., ku dňu 15.8.2011 vo výške XX.XXX,XX €, je oprávnená požadovať od žalovaného ako dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi. Žalobkyňa so zabezpečením finančných prostriedkov formou úveru od ČSOB, a.s., a zastavením dražby mala náklady, ktoré jej titulom škody priznal v celom rozsahu (X.XXX,- € a XXX,- €). Obranu žalovaného, že úverovú zmluvu s Ľudovou bankou, a.s., uzavrel na základe ústnej dohody s L.. U. W., za čo dostal dohodnutú odmenu v sume XX.XXX,- Sk a zvyšok odovzdal v hotovosti L.. U. W., čo je potvrdené listinou zo dňa 30.6.2006, vyhodnotil ako bezdôvodnú, nemajúcu oporu v zmluve o spotrebnom úvere č. XXXXXX zo dňa 5.6.2006 v spojení so zmluvou o záložnom práve k nehnuteľnosti č. S k ÚZ č. XXXXXX zo dňa 7.6.2006, ktoré sú esenciálne pre posúdenie uplatneného nároku, pričom ide o absolútne právne úkony. 3.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z omeškania vo výške 4,84 % zo sumy XX.XXX,- €, t.j. sumy žalobkyňou splácaného úveru ČSOB, a.s., s dohodnutým úrokom 4,84 % ročne od 16.9.2011 do zaplatenia (čl. III. bod 1., čl. VI. bod 2. zmluvy o poskytnutí úveru č. XXXXXX zo dňa 4.7.2011 v spojení s oznámením ČSOB, a.s., o dátume splatnosti prvej splátky dňa 16.9.2011; č.l. 34 spisu). 3.3. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a nakoľko bola žalobkyňa v konaní v celom rozsahu úspešná, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej náhradu trov konania, ktoré si uplatnila titulom zaplateného súdneho poplatku, vo výške X.XXX,XX €. 3.4. Súd prvej inštancie o trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1, § 166 O.s.p. a podľa výsledku konania zaviazal neúspešného žalovaného na náhradu trov štátu, titulom náhrady vecných nákladov, ktoré boli priznané spoločnosti SBERBANK Slovensko, a.s., uznesením zo dňa 30.3.2015, č.k. 21 C 50/2012-138, vo výške 1,30 € a uznesením zo dňa 28.9.2015, č.k. 21 C 50/2012-209, vo výške 1,60 € zo štátnych finančných prostriedkov. 4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Namietol zaujatosť sudkyne prejednávajúcu vec na súde prvej inštancie, keď voči žalobkyni, ku ktorej aj napriek tvrdeniu, že ju videla prvýkrát na prvom pojednávaní, mala zjavne neobvykle blízky vzťah. Sudkyňa opakovane oslovila žalobkyňu tykaním (prepáč), čoho bol aj sám svedkom. Vytkol súdu prvej inštancie ním spôsobený vnútorný rozpor rozhodnutia s jeho odôvodnením a spôsobom vysporiadania sa s ním samým identifikovanými rozhodujúcimi skutočnosťami. Týka sa to najmä identifikácie jeho simulovaného úkonu (s reálnymi následkami vzniku dlhu voči banke v roku 2006), ktorého beneficienti bol údajne výhradne L.. W. a súvisiacej skutočnosti, že žalobkyňa s manželom zaručili vlastným bytom pre úver osobe, o ktorej pred súdom tvrdili, že ju nikdy v živote nevideli. Týmto odklonom od bežnej praxe zo strany žalobkyne sa prvoinštančný súd nijako nezaoberal. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje vysvetlenie rozporu v správaní žalobkyne, ktorá ho nepoznala, no napriek tomu zaručila svojim majetkom úver na jeho meno, o ktorom vedela, že prostriedky z neho budú odovzdané L.. W.. Rovnako nie je v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlený úkon, prečo sa žalobkyňa v prípade zlyhania splácania úveru na jeho meno obrátila so zabezpečením jeho splatenia na L.. W., od ktorého si nechala podpísať notársku zápisnicu ako exekučný titul (na sumu XX.XXX,- €) a neobrátila sa na neho. Akceptovanie faktu simulácie úkonov medzi zúčastnenými osobami a prísny formalizmus, prejavujúci sa závermi o absolútnych právnych úkonoch a súvisiacej neúspešnosti jeho obrany, je podľa jeho názoru priamym prejavom už spomenutej namietnutej zaujatosti sudkyne. Stav, ktorý je konštatovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku, je posvätenie obchodu s jeho naivitou, ktorého aktérmi boli L.. W., t.j. ten, ktorý s vedomím žalobkyne prevzal peniaze z úveru, a I.. P., ktorý spolu so žalobkyňou založením nehnuteľnosti umožnili, že si úver pre L.. W. zobral. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že bez úkonu žalobkyne, z ktorého si uplatňuje voči nemu nárok v konaní, by s ním banka nikdy zmluvu o úvere neuzavrela, pretože bol a aj je nemajetný. Napadnutý rozsudok bez vysporiadania sa s touto rozhodujúcou skutočnosťou je podporou konania v rozpore s dobrými mravmi (a zásadami slušnosti). Ďalej uviedol, že prvoinštančný súd s ohľadom na simuláciu úkonov napríklad vôbec neskúmal, ani sa nezaoberal jeho námietkou, že úkon prevodu spoluvlastníckeho podielu na byte medzi žalobkyňou a jej manželom mal byť kompenzáciou za nevydarenú „investíciu“ manžela žalobkyne do obchodu s L.. W. a za to, že svojim konaním spôsobil žalobkyni potrebu zobrať si úver v ČSOB. Vytkol súdu prvej inštancie, že nevykonal navrhnutý kľúčový dôkaz, ktorý je spôsobilý byť chýbajúcim spojením medzi faktom, že manželia P. založili nehnuteľnosť za dlh osoby, ktorú predtým nikdy nevideli a neexistujúcim motívom pre takýto vskutku absolútne iracionálny krok, ktorým sú účtovné podklady I.. P. ako samostatne pôsobiaceho autorizovaného architekta spoločnosti A., s.r.o., prípadne iných spoločností, v ktorých mal I.. P. majetkovú účasť v tom čase (daňové priznania za rok 2006), pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje zdôvodnenie, prečo tento dôkaz vykonaný nebol. Prvoinštančný súd taktiež nezisťoval, kto uhrádzal splátky úveru, uspokojil sa iba s tvrdením žalobkyne potvrdenej svedeckou výpoveďou jej manžela o uhradených dvoch splátkach v rozpore so zjavnou skutočnosťou, prihliadnuc na fakt, že úver bol splácaný viac ako päť rokov. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku opiera o svedecké výpovede, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, vnútorne rozporné a v rozpore s tvrdeniami žalobkyne zo súdneho spisu, pričom nedal žiadnu odpoveď na otázku, ako je možné, že úver bol niekoľko rokov splácaný, o čom svedčia výpisy z účtu a kto v tom čase poskytoval prostriedky na splácanie úveru. Nestotožnil sa ani s tým, že prvoinštančný súd prevzal tvrdenie žalobkyne v rozpore s ňou predloženými dôkazmi, keď vzťah k bytu č. 5 nachádzajúci sa v Q., na G. č. XXA, nie je možné preukázať darovacou zmluvou zo dňa 14.5.2007, pretože sa týka nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Y.. Dodal, že prostriedky, ktoré získal z úveru a ktoré prevzal L.. W., použil na zaplatenie prác I.. P. na projekte spoločnosti A., s.r.o., pričom sa predmetný biznismodel zrútil smrťou L.. W., v dôsledku čoho sa žalobkyňa pokúša kompenzovať stratu a odvoláva sa pritom na úkony, ktoré mali zakryť ich skutočný účel ako úkony, ktorých formálny prejav zodpovedá materiálnej podstate, čo je pre simuláciu vylúčené, a tak je žaloba v rozpore s dobrými mravmi. O vierohodnosti tvrdení (hoci aj notárky T.. N.) o tom, že osoba, ktorá vykonávala desiatky rokov stomatologickú prax vo F. (jedno z najvýnosnejších povolaní vôbec), zomrela nemajetná, prečo si žalobkyňa nemohla uplatniť svoje nároky v dedičskom konaní po L.. W., má viac ako len pochybnosti, najmä keď si manželka L.. W. ihneď po právoplatnosti rozhodnutia v dedičskom konaní kúpila nové motorové vozidlo za desaťtisíce eur. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal trovy konania. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že ničím nepodložené subjektívne úvahy žalovaného o jej zjavne neobvyklom blízkom vzťahu k sudkyni sú lživé, pretože sudkyňu nepozná, nikdy ju pred pojednávaním nevidela, nestretla, ani jej blízke osoby. Sudkyňa počas všetkých pojednávaní pristupovala k obom stranám sporu profesionálne, nestranne a nezaujato, celé výpovede svedkov protokolovala doslovne a na žiadosť každej strany protokolovala aj návrhy na doplnenie dokazovania. Tvrdenie žalovaného a jeho zástupcu L., že jej sudkyňa opakovane tykala, sú z ich strany úmyselne vykonštruované lži, nikdy jej sudkyňa netykala, nakoľko na to nemala žiaden dôvod. K veci dôvodila tým, že žalovaný spolu s pánom L. a nebohým U. W. podvodne vylákali od nej a jej manžela zabezpečenie úveru, ktorý mu poskytli v dobrej viere tým, že poskytli banke ako záloh byt v Q., na G. č. XX. Považuje za nehorázne, ak žalovaný poukazuje na porušenie dobrých mravov, keďže sám pred súdom priznal, že bol dohodnutý s L., že keď nebude úver splácať, nič sa nedeje, pretože je založený byt. Žalovaný vedel, že im banka zoberie byt, keď nebude úver splácať, napriek tomu si úver vybavil a nesplácal ho, na čo ju vôbec neupozornil. Nikdy by uvedený byt neposkytla ako záloh na zabezpečenie a poskytnutie úveru žalovanému, ak by ju dopredu informoval, že úver nebude splácať. O skutočnosti, že peniaze z úveru žalovaný odovzdal U. W., sa dozvedela až keď od dražobníka obdržala výzvu na sprístupnenie bytu z dôvodu vykonania dražby na uspokojenie pohľadávky banky z nesplateného úveru. Logika žalovaného o tom, že ho súd nemôže zaviazať k náhrade škody, ktorú jej spôsobil, pretože všetky peniaze z úveru odovzdal inej osobe, a tak nemá s vecou nič spoločné, je nesprávna, nakoľko banka úver poskytla jemu, rovnako aj peniaze z tohto úveru. K ďalším odvolacím dôvodom týkajúcim sa prevodu spoluvlastníckeho podielu medzi ňou a jej manželom, ktorý mal byť kompenzáciou za nevydarenú investíciu jej manžela a k spoločnosti A., s.r.o., sa odmietla vyjadriť. 6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že tvrdenia žalobkyne sú v rozpore s preukázanými skutočnosťami. Súd prvej inštancie vo veci nekonal a nerozhodol spravodlivo a objektívne, naopak tendenčne, svojvoľne konal v prospech žalobkyne a nechcel vidieť žiadne skutočnosti v jeho prospech, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku nie sú zohľadnené dôkazy už obsiahnuté v spise. Zopakoval, že prvoinštančný súd nevykonal ním navrhnuté relevantné dôkazy a opätovne poukázal na blízky vzťah žalobkyne a sudkyne. Navyše súd prvej inštancie upozornil na možnú manipuláciu so spisom a zámerné prieťahy v konaní pracovníkmi súdu. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne, že podvodne od nej a jej manžela vylákal zabezpečenie úveru a že mal vedomosť o tom, že im banka zoberie byt, keď nebude splácať úver, pretože sama žalobkyňa uviedla, že sa s ním vôbec nepoznala, nikdy sa nevideli, ani nekomunikovali. Nemá so žalobkyňou a jej manželom uzavretú žiadnu zmluvu, nemá k nim žiadne záväzky, zmluvu o záložnom práve podpísal v banke, úver nezneužil, nemohol žalobkyni spôsobiť žiadnu škodu. Bola to práve žalobkyňa, ktorá mala vysvetliť prečo založila so svojim manželom predmetný byt na úver písaný pre nich neznámu osobu, za akých okolností a účelom tak urobili. Pán W. bol blízkym človekom žalobkyne a jej manžela, s ktorým spolupracoval, a preto je tvrdenie žalobkyne, že nevedela o úlohe W. v súvislosti s úverom, nehoráznym klamstvom, pričom neuviedla podstatné skutočnosti, a to že W. prevzal od neho sumu X.XXX.XXX,- Sk, že tieto prostriedky sú zabezpečené formou americkej hypotéky (potvrdenie zo dňa 30.6.2006) a že dňa 8.3.2011 bola u notára spísaná dohoda medzi ňou a W., ktorá sa týkala záložného práva k predmetnému bytu. Všetky záväzky vyplývajúce z úveru na seba prevzal so súhlasom žalobkyne pán W., ktorému boli odovzdané všetky peniaze z úveru. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom potvrdil, že nekonal a nerozhodol spravodlivo, objektívne, nakoľko jeho jednanie bolo povrchné, nedôsledné, byrokraticky zjednodušené, a tak sú jeho rozhodnutia, vrátane napadnutého rozsudku, preukázateľne nesprávne a tendenčné v prospech žalobkyne. 7. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej vyjadreniu k odvolaniu žalovaného uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol vydaný na základe objektívneho dokazovania, v súlade so zákonom a spravodlivo. Zopakovala, že predmetný byt poskytla ako záloh na úver žalovanému v dobrej viere, že k takémuto záväzku bude pristupovať čestne, svedomito a poskytnutý úver bude riadne splácať, čo vyplývalo aj zo zmluvy o poskytnutom úvere Ľudovou bankou, a.s. Nevedela, že sa spolu s manželom stanú obeťami podvodu, ktorý na nich prichystal žalovaný, pretože sám pred súdom uviedol, že poskytnutý úver vo výške X.XXX.XXX,- Sk nikdy nesplácal a spolu s pánom L. a L.. W. boli dohodnutí, že mu nič nehrozí, nakoľko je úver zabezpečený záložným právom na jej byt a banka z tohto zálohu uspokojí dlh. Obrana žalovaného, že z poskytnutého úveru mal iba XX.XXX,- Sk, s úverom inak nič nemá, nakoľko peniaze odovzdal inej osobe, je bezpredmetná a nepostačujúca na to, aby sa zbavil svojej zodpovednosti za nesplácanie poskytnutého úveru a zodpovednosti za škodu, ktorú jej spôsobil neplnením si svojich povinností voči banke. Zotrvala na svojom vyjadrení ohľadne jej údajného vzťahu so sudkyňou. K tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy preverovaním účtovníctva spoločnosti jej manžela poukázala na to, že žalovaný sa snažil takýmto návrhom predložiť vymyslené dôkazy v snahe predlžovať súdne konanie, keď L.. W. nikdy nezaslal na účet spoločnosti jej manžela nijaké peniaze, a preto neexistuje účtovný doklad. Odvolanie žalovaného je postavené na hypotetických úvahách, osočovaní súdu, jej zosmiešňovaní. Prvoinštančný súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, aj nad rámec svojich povinností, pričom žalovaný ani dodatočne v odvolaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by nebol súdu známy. Odvolaciemu súdu navrhla odvolanie žalovaného ako nedôvodné zamietnuť. 8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31. júla 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalovaného, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.; O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016 (Civilný sporový poriadok; C.s.p.)], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 157 O.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 212 ods. 3 O.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 11. Odvolací súd neprihliadol na námietku zaujatosti žalovaného voči sudkyni T.. G. Q. uvedenú v jeho odvolaní, pretože námietka zaujatosti bola vznesená v odvolaní žalovaného, ktoré podal na súd prvej inštancie dňa 30.1.2015, ale o skutočnostiach na vylúčenie uvedenej sudkyne sa dozvedel na pojednávaniach konaných dňa 27.1.2015 a dňa 14.5.2015, z čoho vyplýva, že námietka bola uplatnená po lehote uvedenej v ustanovení § 15a ods. 2 O.s.p. Navyše z obsahu spisu, z vyjadrenia sudkyne, ktorá vec prejednávala na súde prvej inštancie, ale ani zo vznesenej námietky zaujatosti žalovaného, také dôvody, ktoré by zakladali čo i len domnienku zaujatosti T.. G. Q., že by existovali konkrétne overiteľné skutočnosti, ktoré by spochybňovali jej nestrannosť, nevyplývajú. 12. Bolo potrebné sa stotožniť so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedenom v napadnutom rozhodnutí, ktorý vyhovel žalobe žalobkyne o zaplatenie sumy XX.XXX,XX € s príslušenstvom, pretože žalobkyňa ako ručiteľ splnila dlh za žalovaného ako dlžníka, z dôvodu ktorého má oprávnenie teraz od dlžníka požadovať náhradu za plnenie, ktoré poskytla veriteľovi (§ 550 Občianskeho zákonníka). Ľudová banka, a.s., ako veriteľ uzavrela so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o spotrebnom úvere č. XXXXXX dňa 5.6.2006, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver v sume X.XXX.XXX,- Sk s tým, že na zabezpečenie pohľadávky (čl. V. zmluvy) si zmluvné strany dohodli zmluvu o záložnom práve k nehnuteľnosti, kde postavenie záložcu má F. P. a žalobkyňa. Dňa 7.6.2006 žalobkyňa spolu so svojím manželom ako záložca uzavreli s Ľudovou bankou, a.s., ako záložným veriteľom zmluvu o záložnom práve č. S k ÚZ č. XXXXXX, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva v prospech záložného veriteľa k nehnuteľnosti - byt č. 5 nachádzajúci sa na 2. poschodí obytného domu v Q., G. č. XXA, súpisné č. XXX, postavený na parcele č. XXXX, v podiele X/X, pozemky, nachádzajúce sa v katastrálnom území P. L., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne a jej manžela I.. arch. C. P.. Žalovaný si svoje povinnosti v zmysle zmluvy o spotrebnom úvere neplnil, z dôvodu ktorého záložný veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva predajom zálohu na uspokojenie svojej pohľadávky. Záložný veriteľ VOLKSBANK Slovensko, a.s., vyčíslil ku dňu 15.8.2011 svoju pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX zo dňa 5.6.2006 na sumu XX.XXX,XX € s tým, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky (náklady dobrovoľnej dražby založenej nehnuteľnosti a odmena dražobníka) budú vyčíslené dražobníkom. Tým, že žalobkyňa splnila dlh za žalovaného, vzniklo jej právo domáhať sa náhrady za plnenie, ktoré poskytla veriteľovi, a to sumu XX.XXX,XX €, ktorú žalovaný nenamietal. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil aj nárok žalobkyne na zaplatenie nákladov spojených s dobrovoľnou dražbou a odmenou dražobníka spojenou s výkonom záložného práva záložného veriteľa VOLKSBANK Slovensko, a.s., zriadeného k predmetnej nehnuteľnosti v sume X.XXX,- € a odmeny za vyhotovenie znaleckého posudku č. XX/XXXX, ktorý bol vyhotovený vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty uvedenej nehnuteľnosti, v sume XXX,- €, ktoré sumy žalovaný rovnako nerozporoval, titulom náhrady škody. 13. Odvolací súd na tvrdenie žalovaného v odvolaní ohľadne identifikácie simulovaného úkonu (s reálnymi následkami vzniku dlhu voči banke v roku 2006) neprihliadol, pretože žalovaný ako dlžník uzavrel s Ľudovou bankou, a.s., ako veriteľom vyššie uvedenú zmluvu o spotrebnom úvere, v ktorej si zároveň dohodli na zabezpečenie pohľadávky zmluvu o záložnom práve k nehnuteľnosti, kde postavenie záložcu mal F. P. a žalobkyňa, ako aj dohodou o zrážkach zo mzdy. Túto zmluvu žalovaný podpísal (čo ani nespochybňoval) a pred jej uzavretím sa musel oboznámiť s jej obsahom. V prípade, ak by túto zmluvu neuzavrel slobodne, vážne alebo ju uzavrel pod nátlakom, mohol sa domáhať jej neplatnosti, čo však netvrdil a ani nepreukázal. Sám žalovaný v konaní uviedol, že finančné prostriedky z uvedeného úveru boli prevedené na jeho účet (č.l. 167 spisu), ktorý mal vedený v Ľudovej banke, a.s. Skutočnosť, že peniaze z úveru, okrem sumy XX.XXX,- Sk, ktorá mu mala byť vyplatená ako odmena, odovzdal L.. U. W., je irelevantná. Odvolací súd poukazuje na to, že o predstieraný (simulovaný) právny úkon ide vtedy, keď konajúci prejavuje vôľu, ktorú v skutočnosti nemá a tento účastník o tom vie a vo vzťahu k druhému účastníkovi alebo tretím osobám predstiera, že má takú vôľu, akú prejavuje (ide vlastne o konanie naoko). Ak o simulácii druhý účastník právneho úkonu nevie, právny úkon zaväzuje konajúceho. Simulujúci právny úkon je pre nedostatok vážnosti vôle podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný, ale táto neplatnosť sa môže uplatniť len vo vzťahu k obom účastníkom právneho úkonu, ak obaja vedeli o tom, že ide o simuláciu, a teda ani jeden z nich sa nemôže dovolať dôvery v urobený prejav. Napríklad o neplatnosti zmluvy pre nedostatok vážnosti vôle strán spočívajúci v simulácii možno uvažovať iba v prípade, že vôľu uzavrieť zmluvu nemá žiadna zo zmluvných strán. Ak chce jedna strana zmluvu uzavrieť a byť viazaná jej obsahom, zatiaľ čo druhá koná „naoko“ bez toho, aby to druhej strane muselo byť zrejmé, ide u strany konajúcej nevážne len o mentálnu rezerváciu, ktorá nemôže mať vplyv na platnosť právneho úkonu. Najvyšší súd Českej republiky vyslovil, že aj keby zistenie skutkového stavu oprávňovalo záver, že ten, kto právny úkon urobil, ho síce chcel urobiť, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich, nebolo by možné na ich základe urobiť záver o neplatnosti právneho úkonu pre nedostatok vážnosti vôle; k vnútornej výhrade pri posudzovaní platnosti právneho úkonu sa neprihliada a význam má iba to, ako sa urobený právny úkon javil jeho adresátovi, t.j. druhej zmluvnej strane (rozhodnutie zo dňa 27.1.2011, sp.zn. 23 Cdo 346/2008). To, čo si zmluvná strana myslí, je celkom nerozhodné; právne účinky má jedine prejav vôle a ostatné je úplne irelevantné. Len to, čo obsahuje prejav vôle, je obsahom zmluvy. Zmluva, pri uzavretí ktorej jeden z účastníkov úmyselne predstieral určitú vôľu so zámerom, aby tým vyvolal u druhého účastníka omyl alebo aby tým využil jeho omyl, nie je neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nedostatok vážnej vôle alebo § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi. Podvodné konanie jedného z účastníkov zmluvy pri jej uzavretí je dôvodom neplatnosti zmluvy podľa § 49a Občianskeho zákonníka, ktoré sa môže úspešne dovolať len druhý účastník zmluvy, ktorý bol uvedeným konaním účastníka uvedený do omylu. Žalovaný však zmluvu o spotrebnom úvere, na základe ktorej mu boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške X.XXX.XXX,- Sk, uzavrel, svoj podpis na tejto zmluve nespochybnil, ani nepreukázal, že by sa druhá strana, t.j. banka, dovolávala jej neplatnosti pre jeho podvodné konanie. Je nepravdepodobné, že by si žalovaný zmluvu pred jej podpisom neprečítal, pričom mu muselo byť zrejmé, že poskytnuté peňažné prostriedky bude musieť vrátiť a v prípade ak tak neurobí, že banka pristúpi k výkonu záložného práva k nehnuteľnosti žalobkyne. Sám žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že do predmetnej zmluvy o spotrebnom úvere išiel s vedomím, ako bol ubezpečený, že v prípade ak úver nebude splácaný, je zabezpečený nehnuteľnosťou. Skutočnosť, že úver bral pre niekoho iného, že si z úveru ponechal iba sumu XX.XXX,- Sk, a že úver mala splácať iná osoba, je v tomto prípade irelevantné. Rovnako sú bez právneho významu aj domnienky žalovaného uvedené v jeho odvolaní o tom, že aj keď ho žalobkyňa nepoznala, zaručila svojim majetkom úver na jeho meno, o ktorom vedela, že prostriedky z neho budú odovzdané L.. W.; prečo sa žalobkyňa v prípade zlyhania splácania úveru na jeho meno obrátila so zabezpečením jeho splatenia na L.. W., od ktorého si nechala podpísať notársku zápisnicu ako exekučný titul (na sumu XX.XXX,- €) a neobrátila sa na neho; že išlo o obchod s jeho naivitou, ktorého aktérmi bol L.. W., ktorý s vedomím žalobkyne prevzal peniaze z úveru a I.. P., ktorý spolu so žalobkyňou založením nehnuteľnosti umožnili; že si úver pre L.. W. zobral, že bez úkonu žalobkyne, z ktorého si uplatňuje voči nemu nárok v konaní, by s ním banka nikdy zmluvu o úvere neuzavrela, pretože bol a aj je nemajetný. 14. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie prevzal tvrdenie žalobkyne v rozpore s ňou predloženými dôkazmi, nakoľko vzťah k predmetnému bytu nie je možné preukázať darovacou zmluvou, keďže sa týka nehnuteľností v katastrálnom území Y., pretože aj keď predmetom žalobkyňou predloženej darovacej zmluvy zo dňa 14.5.2007, uzavretej medzi žalobkyňou ako obdarovanou a I.. arch. C. P. ako darcom, sú nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území Y., v odôvodnení napadnutého rozsudku nie je poukazované na uvedenú darovaciu zmluvu. V čase splnenia dlhu žalobkyne za žalovaného bola iba žalobkyňa výlučnou vlastníčkou založenej nehnuteľnosti (predmetného bytu), ako to vyplýva z čiastočného výpisu listu vlastníctva č. XXXX, keď predmetný byt nadobudla titulom dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa V-XXXXX/XX zo dňa 5.1.2010. Nedôvodná je aj argumentácia žalovaného v odvolaní týkajúca sa splácanie spotrebného úveru, pretože ak by bol úver riadne splácaný, banka mi nikdy nepristúpila k zabezpečeniu svojej pohľadávky uplatnením záložného práva na byt žalobkyne. Súd prvej inštancie v danej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom výrok rozsudku má oporu v jeho odôvodnení, ktoré zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. s tým, že, podľa názoru odvolacieho súdu, bolo základné právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu jednoznačne zachované, a preto je námietka žalobcu týkajúca sa nezrozumiteľnosti napadnutého rozsudku absolútne neopodstatnená. 15. Odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nevykonania ním navrhnutého dôkazu, a to vyžiadanie si účtovníctva I.. P. súdom prvej inštancie, taktiež nie je dôvodná, pretože tento dôkaz nebolo potrebné vykonať za účelom zistenia skutkového stavu veci, ktorý prvoinštančný súd zistil riadne. Odvolací súd dodáva, že Občiansky súdny poriadok, účinný do 30.6.2016, ukladal účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. súd rozhodol o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nebol viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nebol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.4.2012, sp.zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nebol viazaný návrhmi účastníkov a nemal povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nebolo vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. bolo vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviazalo na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp.zn. 6 Cdo 153/2011). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom ústavný súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2010, sp.zn. I. ÚS 350/08). Skutočnosť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, z akého dôvodu nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz, nemala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, pričom nejde o takú vadu, ktorá by mala za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. 16. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 132 O.s.p. (§ 191 C.s.p.) dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov [napríklad § 133, § 134, § 135 O.s.p. (§ 192, § 193, § 205 C.s.p.)]. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého mal súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd mal povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 17. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu XX.XXX,XX €, vrátane priznaného príslušenstva a náhrady trov konania, podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil, keď žalovaný podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, avšak odvolanie vo vzťahu k príslušenstvu a náhrade trov konania vôbec nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznania príslušenstva a náhrady trov konania žalobkyni, ktorá odvolanie nepodala. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 18. Odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok aj vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania na účet Okresného súdu Bratislava I. v sume 2,90 €, pretože žalovaný podal odvolanie aj voči tomuto výroku, ale toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách štátu nijako nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku. 19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).