Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/20/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116219970 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1116219970.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., IČO: 47 967 692, Bratislava, Vajnorská č. 100/A.4, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50 361 368, Bratislava, Martinčekova č. 13, za ktorú koná JUDr. Veronika Kubriková, PhD., proti žalovanému: B. C. , narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom K., K. č. XXXX/X, o zaplatenie sumy X.XXX,XX € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. septembra 2017, č.k. 16 Csp 28/2016-64, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave p r i p ú š ť a , aby z konania vystúpil žalobca Poštová banka, a.s., IČO: 31 340 890, Bratislava, Dvořákovo nábrežie č. 4, a na jeho miesto vstúpila spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s., IČO: 47 967 692, Bratislava, Vajnorská č. 100/A. II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. septembra 2017, č.k. 16 Csp 28/2016-64 vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku III., ktorým žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 41,30 %, p o t v r d z u j e . III. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 28.9.2017, č.k. 16 Csp 28/2016-64, I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.317,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3.317,- € odo dňa 11.9.2015 do zaplatenia; II. vo zvyšku žalobu zamietol; III. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v pomere 41,30 %. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 23.9.2016, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia bankových poplatkov za upomienky v sume 39,65 €, dlžnej istiny v sume 4.422,34 €, úroku z istiny do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v sume 232,68 €, zmluvného úroku vo výške 15,90 % p.a. zo sumy 4.422,34 € od 28.8.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 4.422,34 € od 11.9.2015 do zaplatenia, titulom neuhradeného úveru. Žalobca žalobu dôvodil tým, že ako veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom dňa 13.11.2013 Zmluvu o úvere L. splátka č. XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli okrem iného aj Obchodné podmienky pre úver - L. splátka, Všeobecné obchodné podmienky a sadzobník poplatkov. Žalovanému na základe uvedenej zmluvy poskytol peňažné prostriedky v sume 5.000,- €, ktoré sa žalovaný zaviazal v stanovenej lehote vrátiť a zaplatiť mu úroky, poplatky a iné peňažné plnenia, ako aj plniť si ostatné povinnosti. Žalovaný neplnil úver riadne a včas a v dôsledku omeškania s plnením úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s Obchodnými podmienkami vyhlásil dňa 27.8.2015 úver za predčasne splatný. Ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru t.j. ku dňu 27.8.2015, bol žalovaný povinný zaplatiť mu celkovú dlžnú sumu 4.694,67 € pozostávajúcu z nezaplatenej istiny v sume 4.422,34 €, úroku z istiny v celkovej sume 232,68 € (súčet zmluvného úroku a zákonného úroku z omeškania z istiny od momentu poskytnutia úveru do momentu splatnosti úveru) a bankových poplatkov za upomienky v sume 39,65 €. Voči žalovanému si uplatnil aj zmluvný úrok vo výške 15,90 % p.a. z dlžnej istiny 4.422,34 € od 28.8.2015 do zaplatenia a zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % p.a. z dlžnej istiny 4.422,34 € od 11.9.2015 do zaplatenia, ktorý si uplatnil odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na zaplatenie celkovej dlžnej sumy uvedenej v oznámení o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru doručoval žalovanému na poslednú známu adresu. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie na deň 28.9.2017, konal v neprítomnosti sporových strán, nakoľko sa na nariadené pojednávanie vo veci nedostavili, doručenie predvolania mali riadne a včas vykázané, žalobca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil písomne z dôvodu hospodárnosti konania, pojednávanie odročiť nežiadal, súhlasil, aby súd konal v jeho neprítomnosti, žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a pojednávanie odročiť nežiadal. Žalobu doručil žalovanému spolu s prílohami a uznesením na vyjadrenie sa k žalobe podľa § 167 ods. 2 C.s.p. na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky; žalovaný sa na adrese trvalého pobytu nezdržuje, jeho skutočný pobyt sa nepodarilo zistiť i napriek uskutočneným úkonom na jeho zistenie, z dôvodu ktorého dňa 3.5.2017 podľa § 116 ods. 2 C.s.p. zverejnil oznámenie o podanej žalobe na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu. Žalovaný sa napriek doručeniu žaloby s prílohami a poučením o procesných právach a povinnostiach strán sporu v zmysle zákonných ustanovení Civilného sporového poriadku, k žalobe nevyjadril. Taktiež písomne poučil strany sporu o procesných právach a povinnostiach strán sporu podľa § 160 C.s.p. a žalovaného ako spotrebiteľa podľa § 292 C.s.p; vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca ako banka uzavrel so žalovaným ako dlžníkom dňa 14.11.2013 Zmluvu o úvere L. splátka č. XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Obchodné podmienky pre úver - L., Všeobecné podmienky, čo žalovaný svojim podpisom na zmluve potvrdil. Predmetom úverovej zmluvy bol úver vo výške 5.000,- € s mesačnou splátkou vo výške 99,- €, pri ročnej úrokovej sadzbe 15,90 %, priemernej hodnoty RPMN 17,94 % a celkovou výškou nákladov 3.400,39 €. Účastníci zmluvy si dohodli počet mesačných splátok 84, so splatnosťou vždy k 10. dňu v mesiaci, dátum prvej splátky bol určený na deň 10.12.2013, dátum konečnej splatnosti úveru na deň 10.11.2020. Celková čiastka úveru predstavovala súčet výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, keď úver bol poskytnutý predovšetkým na splatenie predchádzajúcich záväzkov. Žalobca upozornením - výzva na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 10.8.2015 oznámil žalovanému, že porušil ustanovenia uvedenej zmluvy a Obchodných podmienok, keď napriek predchádzajúcej upomienke neuhradil svoje záväzky a zároveň ho upozornil, že ku dňu 10.8.2015 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako tri mesiace po lehote splatnosti vo výške 432,15 € pozostávajúca z omeškanej splátky vo výške 396,- € a poplatkov vo výške 36,15 €. Žalobca žalovaného vyzval na zaplatenie uvedenej sumy v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia výzvy s tým, že v prípade ak nedôjde k úhrade záväzku, je oprávnený využiť ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlásiť úver predčasne splatným v zmysle príslušných ustanovení zmluvy o úvere a Obchodných podmienok, ako i žiadať úhradu celej úverovej pohľadávky. Žalobca výzvou na úhradu dlžnej sumy zo dňa 27.8.2015 vyzval žalovaného k zaplateniu dlžnej sumy 4.694,67 € v lehote do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy a oznámil mu, že nakoľko svojim konaním podstatným spôsobom porušil ustanovenia zmluvy o úvere a Obchodných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, stáva sa úverová pohľadávka k 27.8.2015 predčasne splatnou v celom rozsahu. Z aktuálneho stavu úveru ku dňu 31.8.2016 mal preukázané, že výška úveru bola v sume 5.000,- €, vyčerpaná suma 5.000,- €, splatených 577,66 € a celková dlžná istina v sume 4.422,34 €. Z plánu splátok zistil, že žalovaný uhradil žalobcovi spolu sumu 1.683,- €; žalovaným uhradená suma bola priradená žalobcom k splátkam splatným: dňa 10.12.2013 vo výške 99,- €, dňa 10.1.2014 vo výške 99,- €, dňa 10.2.2014 vo výške 99,- €, dňa 10.3.2014 vo výške 99,- €, 10.4.2014, dňa 10.5.2014 vo výške 99,- €, dňa 10.6.2014 vo výške 99,- €, dňa 10.7.2014 vo výške 99,- €, dňa 10.8.2014 vo výške 99,- €, dňa 10.9.2014 vo výške 99,- €, dňa 10.10.2014 vo výške 99,- €, dňa 10.11.2014 vo výške 99,- €, dňa 10.12.2014 vo výške 99,- €, dňa 10.1.2015 vo výške 99,- €, dňa 10.2.2015 vo výške 99,- €, dňa 10.3.2015 vo výške 99,- €, dňa 10.4.2015 vo výške 99,- eur. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 497 ods. 1, § 1 ods. 1, ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a/, b/, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. a dôvodil tým, že žaloba na zaplatenie sumy 3.317,- € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 3.317,- € odo dňa 11.9.2015 do zaplatenia je dôvodná a vo zvyšku žalobu zamietol. Uviedol, že základ uplatneného nároku žalobcu posúdil podľa Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ku dňu uzavretia úverovej zmluvy, pretože predmetná úverová zmluva spĺňa zákonné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. Úverovou zmluvou sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému dohodnutý úver vo výške 5.000,- €, ktorý mal žalovaný splatiť v sume 8.316,- € v 84 mesačných splátkach po 99,- € k 10. dňu v mesiaci; dátum konečnej splatnosti poskytnutého úveru bol dohodnutý na deň 10.11.2020. Žalobca je podľa zápisu v príslušnom obchodnom registri banka, pôsobiaca na základe bankového povolenia, ktorá je v súlade s § 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách oprávnená poskytovať úvery a ako predmet činnosti má v obchodnom registri zapísané okrem iného aj poskytovanie úverov. Úverová zmluva bola uzatvorená so žalovaným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom, pričom nebolo preukázané a ani tvrdené, že by úver žalovaný využíval na účely výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy naplnil legálnu definíciu veriteľa podľa § 2 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. a žalovaný definíciu spotrebiteľa podľa § 2 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z., teda vzhľadom na povahu subjektov, ktoré úverovú zmluvu uzatvorili ako aj na predmet a obsah úverovej zmluvy. V súlade s § 11 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení platnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy dospel k záveru, že poskytnutý úver je potrebné považovať za bezodplatný a bezúročný, pretože úverová zmluva uzatvorená dňa 14.11.2013 neobsahuje náležitosti vymedzené v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V predmetnej zmluve absentuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a poplatkov, keď žiadna z týchto zákonných náležitostí nie je v úverovej zmluve dojednaná. Úverová zmluva uzavretá dňa 14.11.2013 neobsahuje údaj o výške splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a nie je v nej uvedený v súlade so zákonom pri uvedení výšky splátok uvedený údaj o výške, počte a termínov splácania úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V úverovej zmluve sa takýto podrobný údaj nenachádza, v zmluve je uvedená len výška mesačnej splátky 99,- €, ale nie je zrejmé z čoho sa uvedená splátka skladá, aká suma zo splátky tvorí istina, úrok, poplatky, resp. iné plnenia. Z uvedených dôvodov preto považoval úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 zákona č 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala zákonom stanovené náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a žalobca tak mal iba nárok na sumu skutočne poskytnutého úveru 5.000,- €. Ďalej dôvodil tým, že žalobu v časti zamietol, pretože považoval nárok žalobcu za nedôvodný, keďže mal v konaní za preukázané, že žalovaný v období od 10.12.2013 do 10.4.2015 uhradil veriteľovi (žalobcovi) spolu sumu 577,66 €, ako to vyplýva z aktuálneho stavu úveru ku dňu 31.8.2016. V dôsledku absencie zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je potrebné podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. považovať úver za bezúročný a bez poplatkov a preto žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 3.317,00 € a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaný uhradil žalobcovi spolu sumu 1.683,- € (99,- € x 17 splátok), poskytnutý úver žalobcom bol v sume 5.000,- € (5.000,- € - 1.683,- € = 3.317 €). Dodal, že v predmetnej úverovej zmluve absentuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a poplatkov, dohoda o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo tvorí nevyhnutnú náležitosť každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Úverová zmluva neobsahovala žiaden údaj o výške istiny a úrokov, prípadne poplatkov zahrnutých do príslušnej splátky úveru, t.j. neobsahovala žiaden údaj o tom v akej výške je v každej úverovej splátke zahrnutá časť istiny a časť, ktorou spláca žalovaný ako dlžník dohodnutý úrok. Údaje o konkrétnej výške splátky istiny, úrokov a iných poplatkov umožňujú zistiť a posúdiť ekonomickosť poskytovaného úveru, jeho výhodnosť a prijateľnosť pre dlžníka, ktorým je v tomto prípade spotrebiteľ. Rozlíšenie časti úverovej splátky, ktorou dlžník spláca istinu (anuitu) úveru a ktorou uhrádza úroky, prípadne poplatky je významná aj pre zistenie zostatkov istiny úveru v prípade predčasného splatenia úveru, ako aj získania informácie o nominálnej výške odplaty veriteľa za poskytnutý úver. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona, ktoré má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa ako bude s jeho splátkou naložené, najmä aká časť úveru bude ňou splatená a v akom časovom horizonte sa tak stane, teda či to bude na začiatku alebo na konci doby trvania úverového vzťahu, pretože od tejto skutočnosti sa odvíja aj úrokové zaťaženie spotrebiteľa. Dohoda o výške úverovej splátky, ktorá predstavuje súhrnnú sumu splátky, bez ďalšej konkretizácie výšky istiny a úrokov platených dlžníkom tou ktorou splátkou, nezodpovedá zákonnému ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. V prípade ak nie je v úverovej zmluve dohodnuté, aká časť úhrady prijatá od dlžníka bude priradená na splatenie úroku a/alebo poplatku, a ktorou časťou dlžník spláca anuitu, je ponechané ľubovôli veriteľa v úverovom vzťahu, aby počas trvania úverovanej zmluvy, najčastejšie pri jeho ukončení deklaroval kľúč, akým priradil splátky na anuitu úveru a na úroky úveru prípadne poplatky. Ak tieto kritéria nie sú vopred dohodnuté, môže spotrebiteľ len akceptovať jednostranné určenie jednotlivých úhrad tak, ako to urobí veriteľ, bez ohľadu na dôsledky v ďalšom splácaní úrokov, ktoré mu to prinesie. Pri uzatváraní úverovej zmluvy nemôže tak uvážiť ekonomickú výhodnosť úveru, čo je neštandardný postup aj v čisto komerčných vzťahoch. K rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej uviedol, že Súdny dvor Európskej únie vykladal vo svojom rozhodnutí smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES č. 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a nie vnútroštátne právo, teda nevykladal zákon č. 129/2010 Z.z., k čomu ani nie je oprávnený. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nie je možné smernici priznať priame účinky v sporoch medzi jednotlivcami, teda nie je možné, aby súd v tomto konaní priamo aplikoval v spore medzi veriteľom a dlžníkom ustanovenia smernice. Smernica totiž nemá horizontálne účinky. Pokiaľ ide o nepriame účinky uvedenej smernice, teda o prípadný eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., teda o výklad v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice, tento nie je možné uskutočniť contra legem. Eurokonformný výklad zákona má svoje hranice vo výkladových metódach, keď vnútroštátne orgány nie sú nútené ísť nad rámec výkladových metód, ktoré sú v ich práve uznávané. Pokiaľ ide o gramatický a logický výklad predmetného ustanovenia vyplýva z neho bezpochyby, že zákon stanovuje ako podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorej absenciu sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, členenie splátky na splátky istiny, úrokov a poplatkov, pričom iný výklad predmetného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. by bol výkladom uskutočneným v rozpore s jeho slovným znením a logikou výkladu. 3.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z omeškania. Úrok z omeškania priznal žalobcovi z nezaplatenej úverovej istiny 3.317,- € vo výške 5,05 % ročne odo dňa 11.9.2015 do zaplatenia v súlade s ustanovením § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu omeškania žalovaného, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba ECB ku dňu omeškania, t.j ku dňu 11.9.2015 predstavovala 0,05 % ročne, a tak zákonná sadzba úroku z omeškania predstavovala výšku 5,05 %, v ktorej úrok z omeškania priznal. Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie celého zostatku úveru listom zo dňa 27.8.2015, pričom lehotu na zaplatenie určil 10 dní od doručenia výzvy; žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením úveru dňom uplatneným žalobcom, t.j. dňom 11.9.2015. 3.3. O trovách konania rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v pomere 41,30 %, keď žalobca mal v konaní úspech v priznanej časti istiny v sume 3.317,- € a žalovaný v časti istiny v sume 1.377,67 € (1.105,34 € + 232,68 € + 39,65 €), t.j. v časti, v ktorej žalobu žalobcu zamietol. Úspech žalobcu predstavuje 70,65 % , úspech žalovaného 29,35 % a celkový (čistý) úspech žalobcu potom predstavuje 41,30 % (70,65 % - 29,35 %). O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 4. Proti tomuto rozsudku vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku III., ktorým rozhodol o náhrade trov konania, podal včas odvolanie žalobca (§ 124 ods. 1 C.s.p.) dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nestotožnil sa s právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že zmluvu o úvere je potrebné sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou z dôvodu absencie rozdelenia každej splátky na istinu, úroky a poplatky, z dôvodu ktorého mu nepriznal zmluvný úrok, pretože zmluva o úvere neobsahuje rôzne úrokové sadzby. Uviedol, že úlohou zákonnej úpravy je zabezpečiť, aby spotrebiteľ vedel posúdiť rozsah svojho záväzku a požiadavka, aby úverová zmluva obsahovala rozklad jednotlivej splátky v členení na istinu, úrok a poplatky nie je v súlade s požiadavkami Smernice 2008/48/ES. Niet pochýb o tom, že zákon č. 129/2010 Z.z. je potrebné vykladať v zmysle uvedenej smernice, nakoľko tento zákon bol prijatý na základe danej smernice , ktorá neumožňuje sa od nej odchýliť. Má za to, že v danom prípade nebola dohodnutá amortizácia istiny úveru a preto sa náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. dá vyhovieť iba nasledovným spôsobom, ktorý považuje za dostatočný. Zmluva o úvere obsahuje požadované náležitosti, pretože je v nej uvedený výška úveru, úrok vyjadrený úrokovou sadzbou, výška mesačnej splátky, ročnej priemernej miery nákladov (ďalej RPMN) banky v percentách, priemerná RPMN na trhu, celková výška úveru, dátum prvej i poslednej splátky, počet mesačných splátok, ako aj dátum konečnej splatnosti úveru. Na podporu svojho názoru, že zmluva o úvere, ktorá neobsahuje rozdielne úrokové sadzby nevyžaduje rozdelenie každej splátky na istinu, úroky a poplatky poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov sp.zn. 11 Co 39/2016 a dodal, že pri sankcionovaní zmlúv bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou má zvlášť zásadný význam kvalifikácia tzv. priemerného spotrebiteľa, ktorá podlieha časovým zmenám tak ako sa úroveň informovanosti spotrebiteľa logicky postupne zvyšuje. Aj keď je ochrana spotrebiteľa považovaná za jedno z nosných hľadísk vnútroštátnej i únijnej legislatívy, nie je prijateľné, aby podnikateľ znášal všetky riziká zmluvného vzťahu a spotrebiteľ neniesol fakticky žiadnu zodpovednosť, nakoľko takýto prístup by bol zneužitím práva v rozpore so základnými zásadami právnej spoločnosti. Súčasná línia posudzovania priemerného spotrebiteľa sa výrazne posunula od jeho považovania za naivného a nepozorného, až sa postupom času vymedzil priemerný spotrebiteľ, na ktorého bola prenesená istá povinnosť aktivity, keď Európsky súdny dvor uviedol, že od spotrebiteľa sa vyžaduje určité kontrolné úsilie, aby zistil, aký tovar vlastne kupuje a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora zo dňa 12.1.2006, sp.zn. C-361/01. Európske právo stále viac naznačuje, že ďalšia „automatická“ pomoc spotrebiteľovom už nie je účelná a pokračovať by sa malo skôr nazeraním na priemerného spotrebiteľa ako schopného urobiť vlastné rozhodnutie ohľadom svojho právneho postavenia v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Ďalej dôvodil tým, že priemerný spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy neskúma jednotlivé splátky čo do započítania na istinu, úroky a prípadné poplatky, zaujíma ho, koľko zaplatí za celý úver na záver, absencia rozdelenia splátky nemá vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku. Zmluva o úvere obsahuje všetky požiadavky, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje vychádzajúc z pre Slovenskú republiku záväzného rozsudku Súdneho dvora vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia s tým, že judikatúra Európskeho súdneho dvora má všeobecnú záväznosť a jeho výkladom sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, či štát alebo inštitúcia Európskej únie, ktorej rozhodnutie je určené, ale všetky členské štáty, ich orgány, aj samotné orgány Európskej únie. Judikatúra Európskeho súdneho dvora má preto povahu prameňa európskeho práva, pričom platí, že ak je akékoľvek vnútroštátne pravidlo (napríklad zákon, vyhláška) v rozpore s európskym právom, orgány daného štátu ho nemajú uplatňovať. Záverom dodal, že žalovaný presne vedel koľko z toho čo zaplatí pripadne na príslušenstvo (bolo vyjadrené celkovou výškou nákladov) a nemohol mať žiadne pochybnosti o výške svojho záväzku, pričom zmluvné vyjadrenie je v súlade aj s výkladom podľa dôvodovej správy zákona, takže neporušil žiadnu povinnosť. Sankcia bezúročnosti úveru môže byť uplatnená iba v prípade absencie takej náležitosti zmluvy o úvere, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Požiadavka na rozdelenie každej splátky by mala reálne a praktické opodstatnenie iba vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uvádzali v iných termínoch splatnosti a rôznych počtoch splátok. Odvolaciemu súdu navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť; žiadal náhradu trov konania. 5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie nepodal. 6. V odvolacom konaní nastala podstatná právna skutočnosť, a síce, že žalobca ako postupca, uzavrel dňa 20.12.2018, so spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a. s., IČO: 47 967 692, Bratislava, Vajnorská č. 100/A, ako postupníkom, Zmluvu o postúpení pohľadávok č. III/2018, ktorej predmetom je záväzok postupcu postúpiť na postupníka pohľadávky špecifikované v Prílohe č. 1 a 2, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, záväzok postupníka zaplatiť postupcovi za postúpenie pohľadávok odplatu podľa článku III zmluvy, ako aj úprava práv a povinností zmluvných strán (článok I zmluvy). V Prílohe č. 1 uvedenej zmluvy pod poradovým číslom 878 sa nachádza pohľadávka žalovaného, ktorá je predmetom tohto konania. 7. Právny predchodca žalobcu spoločnosť Poštová banka, a.s., IČO: 31 340 890, Bratislava, Dvořákovo nábrežie č. 4 elektronickým podaním zo dňa 10.1.2019 navrhol vstup spoločnosti BENCONT COLLECTION, a. s., IČO: 47 967 692, Bratislava, Vajnorská č. 100/A do konania namiesto doterajšieho žalobcu z dôvodu uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok dňa 20.12.2018. 8. Postupom podľa ustanovenia § 80 ods. 1 C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, ďalej len C.s.p.), podľa ktorého ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv a povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom, nadväzne tiež na ustanovenie § 378 ods. l C.s.p., odvolací súd rozhodol tak, že v konaní pokračuje s právnym nástupcom žalobcu označeného v bode I. výroku tohto rozsudku, keď právny nástupca žalobcu súhlasil so svojim vstupom do konania na miesto žalobcu podľa § 80 ods. 2 C.s.p. 9. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. januára 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu a žalovaný, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 10. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 12. Odvolací súd uvádza, že predmetom sporu je zaplatenie sumy 4.422,34 € s príslušenstvom titulom neuhradenia splátok, úrokov, úrokov z omeškania a poplatkov z úverovej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu dňa 14.11.2013, ktorú súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Predmetná úverová zmluva bola vyhotovená ako formulár a jej súčasťou boli aj Obchodné podmienky, pričom tieto dokumenty žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred. Je nepochybné, že žalobca pri uzatváraní zmluvy vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný podpísal zmluvu ako fyzická osoba. 13. Nebolo možné sa stotožniť s námietku žalobcu v podanom odvolaní, že úverová zmluva obsahovala všetky náležitosti vyžadované § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a preto nie je možné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko účelom náležitostí uvedených v citovanom ustanovení zákona v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej úverovej zmluvy (14.11.2013), bolo informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak nie je dostatočne určité akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky. Uvedené nie je možné nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie zákona má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa ako bude s jeho splátkou naložené, najmä aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje úverová zmluva uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje, ide teda o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru. 14. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Spotrebiteľ dobromyseľne uzatvára zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník (profesionálne znalý podnikateľ) dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality. Spotrebiteľ sa ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý určoval osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to tie, ktoré sú uvedené v ustanovení § 11 citovaného zákona, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od úveru bežného, zákon č. 129/2010 Z.z v ustanovení § 9 ods. 1, ods. 2 predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje, obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 15. Tvrdenie žalobcu v odvolaní, že neporušil žiadnu povinnosť, pretože žalovaný poznal výšku úveru, celkových nákladov, mesačnej splátky, počet mesačných splátok, výšku zmluvného úroku, RPMN, ako aj termín konečnej splatnosti úveru, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, pretože podľa úverovej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu dňa 14.11.2013 bola dohodnutá výška mesačnej splátky uvedená údajom 99,- €. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti a to splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere dôkladne informovaný, pretože na to, aby sa mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavujú prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Obsah uvedeného ustanovenia zákona je nepochybný, pričom nie je sporné, že jeho účelom je zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k jednotlivým splátkam a aby mal možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného úveru podľa týchto položiek. Konkretizácia celkového počtu splátok so súčasným rozlíšením týchto jednotlivých častí nesporne poskytuje celkový sumár povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru. 16. K odvolacej námietke žalobcu, že zmluva o úvere obsahuje všetky požiadavky, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, keď v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova), odvolací súd uvádza, že uvedený rozsudok poskytol výklad výlučne smernice, a to článku 10 ods. 2 písm. i/ v spojení s písm. h/, článku 23, keď vyslovil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie a nie je oprávnený poskytovať výklad vnútroštátneho práva. V citovanom rozsudku Súdny dvor Európskej únie poskytol výklad výlučne smernice, ale nemohol sa, ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Záver Súdneho dvora Európskej únie uvedený v rozsudku vo veci C-42/15 je vzhľadom na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. neaplikovateľný, pretože v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo, t.j. zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je tak iná od požiadavky smernice. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný do 30.4.2018, uvádzal, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, z čoho je zrejmé, že zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec smernice, keď jednoznačne vyžaduje vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov i splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie (v čl. 22 je upravená úplná harmonizácia ustanovení smernice spočívajúca v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú), je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov Slovenskej republiky, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami a preto nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli smernici priamy účinok. Zákon č. 129/2010 Z.z. v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b/ hovorí o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/. Súd prvej inštancie správne v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že nie je možné, aby v konaní priamo aplikoval v spore medzi veriteľom a dlžníkom ustanovenia uvedenej smernice, pričom správne vyhodnotil aj nepriame účinky smernice. Odvolací súd dodáva, že výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty, ktorá je v Civilnom sporovom poriadku vyjadrená v článku 2 ods. 2. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Vzhľadom na jednoznančé znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov, nemožno priznať smernici ani nepriamy účinok, pretože by išlo o výklad vnútroštátneho zákona contra legem a bola by tak porušená zásada právnej istoty. Z uvedeného vyplýva, že zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to uvádza § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý správne aplikoval súd prvej inštancie, je úver potom potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora Európskej únie spolu s výkladom práva Európskej únie, ktorý sa v ňom nachádza, sú záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal, resp. aj pre súdy, ktoré budú v tej istej veci rozhodovať o opravných prostriedkoch. Pokiaľ súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní ale postupoval v súlade s jednoznačným znením zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný, postupoval správne. 17. K argumentácii žalobcu uvedenej v odvolaní týkajúcej sa priemerného spotrebiteľa, odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.1.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem iného konštatoval, že kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o spotrebiteľských úveroch) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že v danej právnej veci nie sú žiadne pochybnosti , že predmetná zmluva o úvere je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom, že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú pretlač. Spotrebiteľ tak musí prijať podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu a bez časového stresu podľa svojej predstavy naformuloval alebo zmluvu neuzavrie. Za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. 18. Žalobca vo svojom odvolaní poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 11 Co 39/2016, sp.zn. 13 Co 111/2014, ktoré sú v jeho prospech a podľa ktorých nemusí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať rozdelenie splátky na istinu, úroky a poplatky, ale nevysporiadal sa s konštantnou judikatúrou slovenských súdov (napr. rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 22.10.2014, sp.zn. 24 Co 228/2014, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 31.5.2016, sp.zn. 14 Co 692/2015, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.8.2016, sp.zn. 11 Co 11/2015), ktorá hovorí, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. sa má vykladať tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Odvolací súd dodáva, že mu je známe uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.4.2018, sp.zn. 3 Cdo 56/2018, v ktorom vyslovil právny názor (rovnako ako v rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017), že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Odpoveď na spornú otázku, či je možné považovať spotrebiteľský úver, ktorý bol poskytnutý do 30.4.2018, t.j. do prijatia zákona č. 279/2017 Z.z., účinný od 1.5.2018, za bezúročný a bez poplatkov, keď neobsahoval členenie splátky spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, doteraz nedala najvyššia súdna autorita, a tak odvolací súd dôvodí, že dané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu Prešov vo veci nemožno aplikovať a pri rozhodnutí z nich vychádzať. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn. IV. ÚS 697/2013. V ňom Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. 19. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 20. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 21. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd považuje poskytnutý úver z dôvodu absencie prehľadnosti výšky istiny, úrokov, úrokov z omeškania a iných poplatkov za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca poskytol žalobcovi úver vo výške 5.000,- €, na ktorý zaplatil sumu 1.683,- € (99,- € x 17; od 10.12.2013 do 10.4.2015, č.l. 16 spisu) a zostalo mu zaplatiť sumu 3.317,- €, a preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie vyhodnotil nárok žalobcu vzťahujúci sa k zvyšku žalobného nároku, úroku, úroku z omeškania a poplatkov za nedôvodný. 22. Odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 C.s.p.), pretože žalobca podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách vôbec nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 23. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Odvolací súd prijal rozhodnutie pomerom hlasov 2 : 1 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).