Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/184/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208212731 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1208212731.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Ivony Hrčekovej v právnej veci žalobcu VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK, Karloveská 2, Bratislava, IČO: 00 156 752, práv. zast. SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711 proti žalovanému 1/ Slovenské elektrárne, a.s., Mlynské nivy 47, Bratislava, IČO: 35 829 052, práv. zast. ATLegal, s.r.o., Grosslingova 45, Bratislava IČO: 47 231 424 a žalovanému 2/ MH Manažment, a.s., Trnavská cesta 100, Bratislava, IČO: 50 088 033, práv. zast. RUŽIČKA AND PARTNERS s.r.o., Vysoká 2/B, Bratislava, IČO: 36 863 360 o vyslovenie neplatnosti Zmluvy o odškodnení a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/162/2008-1130 zo dňa 27.9.2017, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 23Cb/162/2008-1130 zo dňa 27.9.2017 v napadnutých výrokoch II. až V. p o t v r d z u j e . Žalovanému 1/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Žalovanému 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku II. žalobu zamietol, vo výroku III. priznal žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, vo výroku IV. priznal žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu a vo výroku V. rozhodol, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 20.6.2008 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že Zmluva o odškodnení uzavretá dňa 22.3.2006 medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky a spoločnosťou Slovenské elektrárne, a.s., je neplatná a zaviazal žalovaných na náhradu trov konania. Žalobca vo svojej žalobe uviedol, že predmetom Zmluvy o odškodnení je záväzok Fondu národného majetku Slovenskej republiky priamo odškodniť žalovaného 1/ do výšky uvedenej v bode 3.2. Zmluvy o odškodnení a to v prípade, ak bude Zmluva o prevádzke VEG (Vodná elektráreň Gabčíkovo) ukončená pred termínom, ktorý je 30 rokov po tom, ako sa Zmluva o prevádzke VEG stala právne účinnou. Z obsahu zmluvy o odškodnení je zrejmé, že jej účelom bolo zabezpečenie trvania platnosti Zmluvy o prevádzke VEG, uzavretej dňa 10.3.2006 medzi žalobcom a žalovaným 1/ a súčasne zabezpečenie odškodnenia žalovaného 1/ pre prípad ukončenia zmluvy o prevádzke VEG. Vzhľadom na skutočnosť, že objektom právnych vzťahov založených Zmluvou o prevádzke VEG je iba Technologická časť objektov VEG, ktorú je nevyhnutné právne kvalifikovať iba ako súčasť hlavnej veci, ktorou je buď celá SVD / sústava vodných diel / alebo príslušné objekty VEG ako celky s tým, že Technologická časť objektov VEG, ako súčasť veci nemá samostatne, bez hlavnej veci žiadnu úžitkovú hodnotu. Z toho vyplýva, že Technologická časť objektov VEG nie je - ako súčasť hlavnej veci - spôsobilým predmetom právnych vzťahov. Predmetom Zmluvy o prevádzke VEG je teda právne nemožné plnenie a zmluva je s poukazom na ustanovenie § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Ako ďalší dôvod neplatnosti uviedol žalobca v žalobe skutočnosť, že vzhľadom na to, že Maďarská republika, ako rovnocenný podielový spoluvlastník Technologickej časti objektov VEG s uzavretím a realizáciou Zmluvy o prevádzke VEG nevyslovila súhlas. Zmluva je teda minimálne vo vzťahu k technologickej časti vodnej elektrárne Gabčíkovo, Malej vodnej elektrárne Mošoň a malej vodnej elektrárne na kanáli S VII - s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Dojednaním zmluvy o odškodnení podľa žalobcu došlo k situácii, kedy bolo žalovanému 1/ priznané voči Fondu národného majetku právo na odškodnenie aj za taký spôsob zániku zmluvy o prevádzke VEG, ktorý spočíva v samotnom protiprávnom stave navodenom dojednaním zmluvy o prevádzke VEG. S prihliadnutím na uvedené možno podľa žalobcu konštatovať, že zmluva o odškodnení predstavuje právny úkon, ktorý bol dojednaný v rozpore s obsahom a účelom ustanovení § 3, § 415, § 417 ods. 1, § 420 ods. 1, § 441 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 265 Občianskeho zákonníka a teda so zrejmým cieľom vylúčiť kogentné pravidlá výkonu práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, ako aj kogentné normy upravujúce konštrukciu vzniku a obsahu zodpovednosti za škodu. Žalobca ďalej uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 23 Cb 132/2008 sa domáha vyslovenia neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG. Naliehavosť právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti zmluvy o odškodnení žalobca teda primárne odôvodňoval snahou o elimináciu stavu právnej neistoty, v ktorom by sa podľa svojho názoru bezpochyby ocitol v prípade definitívneho vyslovenia neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG za súčasného pretrvania právnych vzťahov so žalovaným 1/, resp. snahou o elimináciu rizika vzniku mimoriadnej majetkovej ujmy, a v neposlednom rade aj snahou o naplnenie jeho zákonnej povinnosti vyplývajúcej žalobcovi z ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých platí, že „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí“ (§ 415 Občianskeho zákonníka). 3. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žiada žalobu žalobcu zamietnuť. Uviedol, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti Zmluvy o odškodnení, keďže Zmluva o odškodnení sa netýka jeho právnych pomerov, keby súd prvej inštancie vyhovel žalobe, nemalo by to žiaden dopad na jeho právne postavenie a nemalo by to dopad ani na jeho majetkové práva. Žalovaný 1/ ďalej uviedol, že žalobou doručenou Medzinárodnému rozhodcovskému centru Hospodárskej komory Rakúska vo Viedni dňa 19. 6.2015 sa domáha voči Slovenskej republike konajúcej prostredníctvom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky a spoločnosti MH Manažment, a.s. úhrady odškodnenia podľa čl. 3 Zmluvy o odškodnení a kompenzácie podľa čl. 4 zmluvy o odškodnení a žiada, aby Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky a MH Manažment, a.s. boli zaviazaní na ich úhradu spoločne a nerozdielne. Žalovaný 1 poukázal aj na skutočnosť, že uvedený rozhodcovský súd pod značkou SCH-5430, procesným uznesením č. 5 zo dňa 13.9.2016 stanovil, že je daná jeho právomoc a v konaní sa bude ďalej pokračovať. Podľa žalovaného 1/ je tak rozhodcovský súd jediný tribunál, ktorý je oprávnený riešiť otázku platnosti zmluvy o odškodnení. 4. Fond národného majetku Slovenskej republiky ako pôvodný žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení, uviedol, že účelom zmluvy o odškodnení bolo zabezpečenie trvania platnosti a účinnosti Zmluvy o prevádzke VEG, čo samozrejme predpokladá, že Zmluva o prevádzke VEG platne vznikla a nadobudla účinnosť. Zmluva o odškodnení tak nemôže existovať samostatne bez existencie platnej a účinnej Zmluvy o prevádzke VEG. Zmluva o prevádzke VEG bola podľa žalovaného 2/ absolútne neplatná, v nadväznosti na čo je absolútne neplatnou a neúčinnou i Zmluva o odškodnení a musí sa na ňu hľadieť ako keby nikdy nevznikla, t.j. nikdy nenadobudla platnosť a účinnosť. Keďže zmluva o prevádzke VEG nikdy neexistovala, je predmetom Zmluvy o odškodnení plnenie - poskytnutie odškodného zo strany Fondu národného majetku Slovenskej republiky z titulu predčasného ukončenia Zmluvy o prevádzke VEG, ktoré nie je právne možné a nebolo právne možné od samého počiatku. Zmluva, ktorá nikdy neexistovala nemôže byť nikdy ani ukončená, a preto nikdy nemôže vzniknúť a ani nikdy neexistoval právny dôvod na poskytnutie odškodného žalovanému 1/ zo strany Fondu národného majetku Slovenskej republiky. 5. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 5.10.2011 žalobca navrhol zmenu žalobného petitu, keď upresnil pôvodný žalobný petit v špecifikácii žalovaného 1/ a 2/ a súčasne rozšíril žalobu o ďalší nárok na určenie, že Slovenské elektrárne, a.s. nemajú nárok na žiadne odškodnenie od štátneho podniku VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK, v zmysle Zmluvy o odškodnení v súvislosti s určením neplatnosti zmluvy o prevádzke VEG alebo s akýmkoľvek spôsobom jej ukončenia. Súd prvej inštancie takto navrhovanú zmenu žalobného petitu pripustil uznesením č.k. 23Cb/162/2008-409 zo dňa 24.2.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.3.2012. 6. Pôvodný žalovaný 2/ Fond národného majetku Slovenskej republiky bol zrušený na základe § 2 a § 4 zákona č. 375/2015 Z.z. o zrušení Fondu národného majetku Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Právnym nástupcom sa v zmysle rozhodnutia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 49/2015 stala MH Manažment, a.s. ,súd prvej inštancie preto uznesením č.k. 23Cb/162/2008-1108 rozhodol o tom, že bude pokračovať so spoločnosťou MH Manažment, a.s. ako s novým žalovaným 2/. 7. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil podľa § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2, § 7 ods. 1, 2, § 8 ods. 1, 2 § 137 zákona č. 160/ 2015 Zb. z. Civilného sporového poriadku. 8. Žalobou samotnou sa žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti právneho úkony - Zmluvy o odškodnení uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, ako aj určenia, že žalovaný 1/ nemá nárok na žiadne odškodnenie od žalobcu, v zmysle Zmluvy o odškodnení v súvislosti s určením neplatnosti zmluvy o prevádzke VEG alebo s akýmkoľvek spôsobom jej ukončenia. Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob/84/2014-1328 zo dňa 9.3.2015 súd prvej inštancie zistil, že týmto rozsudkom Krajský súd v Bratislave zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 24Cb/50/2007-1021 zo dňa 19.11.2013 tak, že určil, že Zmluva o prevádzke VEG uzavretá medzi VODOHOSPODÁRSKOU VÝSTAVBOU, š.p. a Slovenskými elektrárňami, a.s. v znení Dodatku č. 1 zo dňa 17.7.2006 je neplatná. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.11.2013. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami v zmysle § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Samotná žaloba v prejednávanej veci bola na súd prvej inštancie doručená dňa 20.6.2008, teda v čase, kedy bol účinný predchádzajúci procesnoprávneho predpis, ktorým bol Občiansky súdny poriadok, ktorý výslovne nevylučoval prípustnosť žalobného návrhu na určenie právnej skutočnosti. Nemožno však opomenúť skutočnosť, že aj za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku boli žaloby o určenie neplatnosti prípustné iba vtedy, ak žalobca preukázal na určení tejto právnej skutočnosti naliehavý právny záujem. Z dôvodovej správy k samotnému Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že záujmom zákonodarcu pri novom vymedzení prípustného obsahu určovacích žalôb v Civilnom sporovom poriadku bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Účelom uvedenej zákonnej zmeny však nebolo zúženie možnosti domáhať sa žalobou určenia, či tu právo je alebo nie je, ale priamo zákonom vyjadriť skutočnosť, že žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu a to práve z dôvodu, že takáto žaloba nie je reálne schopná naplniť účel určovacej žaloby a odstrániť spornosť práva. Z uvedených dôvodov nemohlo byť legitímnym očakávaním, žalobcu, že podaním žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu uzatvoreného medzi žalovaným 1/ a právnym predchodcom žalovaného 2/ by mohlo dôjsť k odstráneniu jeho právnej neistoty vo vzťahu k žalovanému 1/, ktorá mala byť spôsobená neplatnosťou Zmluvy o prevádzke VEG, nakoľko už zo samotného obsahu žaloby je zrejmé, že táto nebola pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu na ním požadovanom určení prípustná ani za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a nie je prípustná ani za účinnosti nového procesného predpisu - Civilného sporového poriadku. Základnou podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby je v súčasnosti (rovnako ako aj v čase podania žaloby) preukázanie existencie naliehavého záujmu na strane žalobcu na ním požadovanom určení. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). S poukazom na uvedené súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca v priebehu celého konania neuviedol žiadne relevantné skutkové tvrdenia, ktoré by preukazovali jeho naliehavý právny záujem na ním požadovaných určeniach a tento naliehavý právny záujem nevyplynul ani z vykonaného dokazovania. Žalobca sám nebol účastníkom Zmluvy o odškodnení, a už zo samotného obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že žalobcovi z tejto zmluvy nevznikli žiadne práva a ani povinnosti a to ani v prípade, ak by bola platná a zároveň by po splnení odkladacej podmienky nadobudla účinnosť. To znamená, že ani v prípade, ak by súd žalobe žalobcu vyhovel, nedošlo by k akejkoľvek zmene jeho právneho postavenia. Skutočnosť, že nikdy nenastali účinky Zmluvy o odškodnení taktiež nie je právne bez významu z hľadiska posúdenia existencia naliehavého právneho záujmu pre posúdenie existencie jeho naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom určení a taktiež odôvodňuje záver, že u žalobca táto esenciálna podmienka každej určovacej žaloby naplnená nebola. Na základe uvedených skutočností ako aj citovaných zákonných ustanovení súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná a nemá oporu v zákone. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 2 C.s.p. podľa ktorého, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mali žalovaní 1/ a 2/ v konaní plný úspech, súd prvej inštancie im priznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie a to výroku II. až V. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Rozhodnutie súdu prvej inštancie mu podľa neho nesprávnym procesným postupom znemožnilo, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ C.s.p. Podľa názoru žalobcu sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a argumentáciou žalobcu k otázke existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti Zmluvy o odškodnení, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR"), ako aj v zmysle čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, platného od 3. 9. 1953. Žalobca trvá na tom, že samotná skutočnosť, že žalobca nie je zmluvnou stranou Zmluvy o odškodnení, nemôže vylučovať existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti Zmluvy o odškodnení, ako to vyplýva z Rozsudku. Takéto právne posudzovanie existencie naliehavého právneho záujmu by viedlo k absurdným záverom, podľa ktorých by sa určenia neplatnosti právneho úkonu mohol domáhať výlučne subjekt, ktorý bol účastníkom tohto právneho úkonu. V právnej veci žalobcu c/a žalovaný 1/ o určenie neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3Cob/307/2010 vyslovil Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. 3Cob/307/2010-546 zo dňa 29.4.2011 právny názor, že naliehavý právny záujem podniku VV- žalobcu je „v konaní preukázaný už len z toho dôvodu, že súd musí posúdiť, či Zmluvou o prevádzke VEG nedošlo k porušeniu medzinárodnej zmluvy, ktorá bola zverejnená vyhláškou ministerstva zahraničných vecí č. 109/1978 Zb., resp. či jej uzavretím nedošlo k obchádzaniu zákona. Krajský súd v Bratislave taktiež vo vyššie citovanom uznesení skonštatoval nasledovné: „Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že nie je daný naliehavý právny záujem na určení z dôvodu, že rozhodnutie vo veci by nemalo vplyv na právne postavenie žalobcu a nezabezpečilo by žalobcovi právnu ochranu. V prípade, ak súd prvého stupňa dospeje k záveru, že predmetnou Zmluvou je porušená medzinárodná zmluva (záväzok štátu), resp. k záveru, že nie je porušená, bude to mať vplyv na právne postavenie žalobcu a jeho právnu ochranu, pretože právoplatné rozhodnutie súdu v merite veci bude záväzné pre všetky konania medzi účastníkmi." V prípade, ak existoval naliehavý právny záujem na určení neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG z dôvodu, že súd musel posúdiť možné porušenie medzinárodnej zmluvy Zmluvou o prevádzke VEG, potom rovnako musí existovať tiež naliehavý právny záujem aj v tomto konaní. Predmetom Zmluvy o odškodnení sú práva a povinnosti viažuce sa k tomu istému majetku, ktorý je predmetom Zmluvy o prevádzke VEG. Tento majetok (Majetok VEG) bol vytvorený na základe a spravuje sa režimom, ktorý upravuje medzinárodná zmluva - Zmluva o výstavbe a prevádzke SVD G-N. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že Zmluva o prevádzke VEG a Zmluva o odškodnení sú navzájom závislé zmluvy v zmysle ust. § 275 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, podľa ktorého: „Ak však z povahy alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú na sebe vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami." Navyše, žalobca poukazoval na skutočnosť, že neplatnosť Zmluvy o odškodnení je spôsobená aj v dôsledku neplatnosti prevodu Majetku VEG v rámci privatizácie spoločnosti SE v roku 1994 na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 901/1994 zo dňa 30.8.1994. V nadväznosti na absolútnu neplatnosť privatizácie v roku 1994 možno konštatovať, že spoločnosť SE nikdy nemohla nadobudnúť vlastnícke práva k Majetku VEG. Z tohto dôvodu došlo podľa názoru žalobcu k porušeniu Zmluvy o výstavbe a prevádzke SVD G-N aj uzatvorením Zmluvy o odškodnení. Okrem dôvodov uvedených vyššie považuje žalobca Rozsudok za nesprávny aj z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré neskôr viedli k vydaniu Rozsudku. Podľa poslednej vety bodu 33. Rozsudku: „V zmysle odkladacej podmienky dohodnutej v bode 9.2.1 dohody mala jej účinnosť nastať až potom, ako nastane deň uzavretia zmluvy o kúpe akcií." Podľa článku 9 ods. 9.2 Dohody o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG účinnosť tejto Dohody podlieha nielen tejto jednej, ale šiestim odkladacím podmienkam. Navyše, žalobca poukazuje aj na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava II v bode 36. Rozsudku uviedol, že Rozsudok KS BA nadobudol právoplatnosť dňa 19.11.2013. Ide však o chybný dátum, nakoľko Rozsudok KS BA nadobudol právoplatnosť až dňa 21.4.2015. Žalobca ďalej považuje Rozsudok za nesprávny z dôvodu, súd prvej inštancie pri jeho vydaní dospel k nesprávnemu záveru vo vzťahu k Dohode o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG. Podľa bodu 33. Rozsudku:„(...) Na základe tejto dohody malo žalobcovi vzniknúť právo zaradiť majetok VEG do majetku štátu, s ktorým hospodári. Žalobca sa mal na základe tejto zmluvy zároveň stať prevádzkovateľom majetku VEG s právom hospodárenia vrátane všetkých k nemu prislúchajúcich hmotných aj nehmotných práv.(...)" Otázka účelu Dohody o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG nebola predmetom posudzovania súdu prvej inštancie. Je otázne, prečo uvádzal v Rozsudku svoj záver týkajúci sa Dohody o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG, ktorý žiadnym spôsobom nespomínal a ani neodôvodňoval počas pojednávania, a ktorý sa ani priamo nedotýka predmetu Konania. V nadväznosti na vyššie popísané skutočnosti je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, keď uviedol, že v zmysle Dohody o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG sa žalobca stal prevádzkovateľom Majetku VEG. Žalobca tiež poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie uviedol protichodné vyjadrenia aj vo vzťahu k uzatvoreniu Zmluvy o odškodnení. V bode 32. Rozsudku uviedol, že Zmluva o odškodnení bola uzatvorená dňa 22.3.2006. Uvedený záver súdu však nekorešponduje so skutočnosťou, ako ani s ústnym odôvodnením, ktoré poskytol stranám sporu na pojednávania konanom dňa 27.9.2017. Počas tohto pojednávania súd konštatoval, že aj v prípade, pokiaľ by bola Zmluva o odškodnení platná a účinná, ustanovenia Zmluvy o odškodnení by nebolo možné aplikovať, a to z dôvodu neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG. V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že Okresný súd Bratislava II počas pojednávania v Konaní dňa 27.9.2017, t.j. ešte pred vyslovením výroku Rozsudku nemal vysporiadanú otázku platnosti Zmluvy o odškodnení. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, prípadne zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. 10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1/, ktorý navrhol, aby odvolací súd potvrdil ako vecne správny Rozsudok v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba vo vzťahu k petitu č. I, a to bez toho, aby sa zaoberal konkrétnymi okolnosťami (tvrdeniami) žalobcu v odvolaní, ktorými spochybňuje dôvod zamietnutia žaloby v časti Petitu č. l spočívajúci v nepreukázaní naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG, pretože OS BA II založil rozsudok vo vzťahu k petitu č.l. na dôvodoch, z ktorých každý sám osebe postačuje na zamietnutie žaloby v časti petitu č.l. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne okolnosti (tvrdenia), ktorými by spochybnil dôvod zamietnutia žaloby v časti petitu č. l spočívajúci v nemožnosti (neprípustnosti) domáhať sa určenia neplatnosti Zmluvy o prevádzke VEG podľa CSP, a teda odvolací súd tieto dôvody zamietnutia žaloby v časti petitu č.l nemôže preskúmavať. Žalovaný 1/ žiada, aby odvolací súd potvrdil ako vecne správny rozsudok v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba vo vzťahu k petitu č. 2, pretože žalobca v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne okolnosti (tvrdenia), ktorými by spochybnil zamietnutie žaloby v časti petitu č. 2, a teda odvolací súd nemôže preskúmavať rozsudok v časti, ktorou bola zamietnutá žaloba v časti petitu č.2.Neexistuje ani jeden z dôvodov odvolania uvedených v odvolaní žalobcu. Podľa § 137 CSP (ktoré sa od 1. júla 2016 aplikuje aj na konanie o žalobe) nie sú splnené procesné podmienky na to, aby sa žalobca mohol domáhať určenia neplatnosti Zmluvy o odškodnení, a aby súd mohol vydať rozsudok o určení neplatnosti Zmluvy o odškodnení, pretože z porovnania § 80 písm. c) OSP a § 137 CSP je zrejmé, že CSP na rozdiel od OSP neumožňuje domáhať sa určenia neplatnosti právneho úkonu (zmluvy).To potvrdzuje aj dôvodová správa k návrhu § 137 CSP, ktorá okrem iného uvádza: „Ustanovenie obsahuje demonštratívny výpočet druhov žalôb, pričom doterajšiu právnu úpravu pomerne výrazne modifikuje....Úplne nová koncepcia je zakotvená v písm, c) a d), kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určení inej právnej skutočnosti podľa písmena d)....Záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. V zmysle § 470 ods. 1 CSP sa na konania začaté pred účinnosťou CSP (1. júlom 2016) aplikuje § 137 písm. c) CSP, a teda v týchto konaniach nie je možné sa od účinnosti CSP (1. júla 2016) domáhať určenia platnosti/neplatnosti právneho úkonu (zmluvy) a súd nie je oprávnený vydať rozhodnutie, ktorým určí platnosť/neplatnosť právneho úkonu (zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia CSP nemožno vyvodiť, že súdy sú v konaniach o určenie platnosti/neplatnosti právneho úkonu (zmluvy) začatých pred účinnosťou CSP (1.júlom 2016) povinné postupovať podľa § 80 písm. c) OSP, t.j. sú naďalej oprávnené vydať rozhodnutie, ktorým sa určuje platnosť/neplatnosť právneho úkonu (zmluvy). Aj keby bolo možné sa po účinnosti CSP (1. júla 2016) domáhať určenia neplatnosti Zmluvy o odškodnení (s čím podľa názoru žalovaného 1/ nemožno súhlasiť), žalobca by nemal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti Zmluvy o odškodnení, pretože: - žalobca nie je účastníkom Zmluvy o odškodnení a nevznikajú mu z nej žiadne práva a povinnosti, - zmluva o odškodnení nikdy nenadobudla účinnosť, nakoľko nebola splnená odkladacia podmienka spočívajúca v nadobudnutí účinnosti Zmluvy o prevádzke VEG, - neexistuje žiadny aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovanými 1 a 2, ktorý by bol ohrozením žalobcovho právneho postavenia vo vzťahu k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo Zmluvy o odškodnení, a teda nie je splnená podmienka, že bez požadovaného určenia neplatnosti Zmluvy o odškodnení by právne postavenie žalobcu bolo ohrozené alebo neisté, a že by sa určením neplatnosti Zmluvy o odškodnení odstránil tento stav právnej neistoty žalobcu, z ktorej mu hrozí nebezpečenstvo ujmy, alebo ohrozenia jeho práva, - bez ohľadu na to, či súd žalobe o určenie neplatnosti Zmluvy o odškodnení vyhovie alebo ju zamietne, právne pomery ani majetkové práva Žalobcu tým nebudú nijako dotknuté, - nikdy neexistovala a ani neexistuje žiadna spornosť ohľadom práv a povinností zo Zmluvy o odškodnení vo vzťahu k žalobcovi, pretože žalovaný 1/ nikdy netvrdil, že by mal voči žalobcovi nárok na odškodnenie podľa Zmluvy o odškodnení a ani si nikdy voči žalobcovi neuplatňoval žiadny takýto nárok. Žalobca v odvolaní uviedol len tvrdenia, ktoré sú absolútne právne irelevantné z hľadiska otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti Zmluvy o odškodnení, ktoré sa týkajú údajných dôvodov neplatnosti Zmluvy o odškodnení, t.j. merita veci, a nie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti Zmluvy o odškodnení a sú nesprávne a v rozpore so skutočnosťou. 11. K vyjadreniu žalovaného 1/ sa vyjadril žalobca a uviedol, že zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 6 Dohovoru má žalobca právo na to, aby bola jeho vec spravodlivo prerokovaná bez zbytočných prieťahov. Podľa jeho názoru žaloba predstavuje právny úkon, ktorého účinky nastali pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku a z tohto dôvodu by mali v zmysle ust. § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku zostať zachované a žaloba by sa aj po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku mala považovať za určovaciu žalobu v zmysle ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného 1/, v zmysle ktorého by ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku neumožňovalo domáhať sa vyslovenia neplatnosti právneho úkonu. Tak ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku upravujú možnosť domáhať sa vyslovenia neplatnosti právneho úkonu, resp. jeho časti, pričom záver žalobcu podporuje aj odborný výklad ust. § 137 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého: „Predchádzajúca právna úprava zakotvená v Občianskom súdnom poriadku rozlišovala medzi určením (ne)existencie práva a právneho vzťahu. Uvedené rozlíšenie však nemalo vecný význam. Oba použité pojmy. teda „právo" a ,,právny vzťah“, mali rovnaký obsah. Podľa dôvodovej správy k ust. § 137 Civilného sporového poriadku:„(...) Úplne nová koncepcia je zakotvená v písm. c) a d), kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určení inej právnej skutočnosti podľa písmena d). Záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. To však neznamená, že ust. § 137 Civilného sporového poriadku by neumožňovalo za žiadnych okolností domáhať sa vyslovenia neplatnosti právneho úkonu, resp. jeho časti. Zároveň si žalobca dovoľuje poukázať na to, že možnosť rozhodovať o návrhu na vyslovenie neplatnosti právneho úkonu, resp. jeho časti, vyplýva aj zo samotného ust. § 137 Civilného sporového poriadku. Toto ustanovenie totiž obsahuje len demonštratívny výpočet žalôb, ktorými sa fyzická osoba, resp. právnická osoba môže domáhať ochrany svojich práv pred súdom. V zmysle ust. § 137 Civilného sporového poriadku je možné podať aj inú žalobu, než je priamo upravená v ust. § 137 Civilného sporového poriadku. Z tohto dôvodu žalobca trvá na tom, že ak by žalobu nebolo možné považovať za určovaciu žalobu v zmysle ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ide o určovaciu žalobu v zmysle ust. § 137 Civilného sporového poriadku, ktorou sa žalobca mohol domáhať vyslovenia neplatnosti Zmluvy o odškodnení. Žalobca má naliehavý právny záujem na vyslovení neplatnosti Zmluvy o odškodnení, ako aj na určení, že spoločnosť SE nemá nárok na odškodnenie v zmysle Zmluvy o odškodnení. Napriek tomu, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 3Cob/307/2010 nie je právne záväzné pre súd konajúci vo veci Súdneho sporu, žalobca má za to, že predmetné rozhodnutie má právnu relevanciu vo vzťahu k posúdeniu otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na vyslovení neplatnosti Zmluvy o odškodnení. Súd prvej inštancie nedal v Rozsudku odpoveď na argument žalobcu týkajúci sa existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na vyslovení neplatnosti Zmluvy o odškodnení najmä z dôvodu možného rozporu so Zmluvou o výstavbe a prevádzke SVD G-N. Žalobca je toho názoru, že súd prvej inštancie konal v rozpore s princípom rovnosti sporových strán, keď bez toho, aby bol v konaní vo veci Súdneho sporu preukazovaný účel Dohody o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG, vyhodnotil uvedenú otázku bez toho, aby bola v konaní o Súdnom spore riešená. Napriek uvedenému si súd prvej inštancie vo vzťahu k záveru týkajúcemu sa účelu Dohody o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG, v Rozsudku osvojil argumentáciu žalovaného 1/, no neposkytol žiadne podrobnejšie vysvetlenie, z akého dôvodu dospel práve k uvedenému záveru. Množstvo nesprávnych, nepresných a neúplných skutkových zistení súdu prvej inštancie podľa názoru žalobcu zakladá dôvodné pochybnosti o správnosti Rozsudku ako celku. Žalobca je aj naďalej toho názoru, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na prístup k súdu ako súčasť práva na spravodlivý proces, keď zamietol žalobu aj napriek tomu, že žalobca preukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na vyslovení neplatnosti Zmluvy o odškodnení. 12. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1 a uviedol, že ustanovenie § 137 CSP sa v zmysle § 470 ods.1 CSP aplikuje aj na konania začaté pred účinnosťou CSP (pred 1. júlom 2016), a teda ani v týchto konaniach nie je možné sa od účinnosti CSP domáhať určenia platnosti/neplatnosti právneho úkonu (zmluvy) a súd nie je oprávnený vydať rozhodnutie, ktorým určí platnosť/neplatnosť právneho úkonu (zmluvy). Neexistuje ani jeden z dôvodov odvolania uvedených v odvolaní žalobcu. Naviac, tvrdenia žalobcu (na ktoré odvolací súd nemôže prihliadať, pretože boli žalobcom uvedené až po uplynutí lehoty na podanie odvolania voči rozsudku vo vyjadrení žalobcu) sú nesprávne. 13. K odvolaniu žalobcu a vyjadreniam žalobcu a žalovaného 1/ sa vyjadril žalovaný 2 podľa názoru ktorého sa súd prvej inštancie sa v rozsudku riadne nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, týkajúcou sa existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na vyslovení neplatnosti Zmluvy o odškodnení a dostatočne neodôvodnil svoj právny záver. Predovšetkým sa nezaoberal možným rozporom Zmluvy o odškodnení s MZoSVD, ktorý by odôvodňoval naliehavý právny záujem žalobcu v predmetnom konaní a nevzal do úvahy rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 3Cob/307/2010. Žalovaný 2/ sa domnieva, že odvolacie dôvody žalobcu sú dané a navrhuje, aby odvolací súd výrok II. Rozsudku Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 23Cb/162/2008-1130 zo dňa 27.9.2017 zmenil tak, že žalobe vyhovie. 14. Podľa § 470 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 15. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 C.s.p., a preto je viazaný skutkovým stavom veci, tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 C.s.p. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že žalobca v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne skutočnosti spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol na základe skutkového stavu jednoznačne preukázaného predloženými dôkazmi a zistený skutkový stav následne správne právne posúdil. S dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na doplnenie jeho správnosti k odvolacím námietkam žalobcu uvádza, že podľa názoru odvolacieho súdu od účinnosti CSP nie je možné sa domáhať určenia neplatnosti Zmluvy o odškodnení podľa § 137 CSP (ktoré sa podľa § 470 ods.1 CSP aplikuje od 1.júla 2016 aj na konanie o žalobe). Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že § 137 písm. c) CSP (rovnako ako § 80 písm. c) OSP) umožňuje domáhať sa určenia neplatnosti právneho úkonu, čo je jasne uvedené v slovách a vetách § 137 písm. c) CSP, keďže § 137 CSP uvádza, že je možné sa domáhať určenia, či tu právo je alebo nie je, a neuvádza, že je možné sa domáhať určenia neplatnosti právneho úkonu. Ak by § 137 CSP mal naďalej umožňovať domáhať sa určenia neplatnosti právneho úkonu, potom by nebolo možné hovoriť o žiadnej úplne novej koncepcii v § 137 písm. c) CSP ani o žiadnej výraznej modifikácii doterajšej právnej úpravy. Je irelevantné, že § 137 CSP obsahuje slovo „najmä“ a demonštratívny výpočet žalôb, pretože z tejto skutočnosti nie je možné vyvodiť, že je prípustná aj žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu. To potvrdzuje aj komentár k CSP, v zmysle ktorého § 137 CSP uvádza jednotlivé druhy žalôb demonštratívne, pričom iná súkromnoprávna žaloba, teda v § 137 neuvedená, je prípustná, ale iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z hmotného práva, teda hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť tak, že výrok rozhodnutia neznie ani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie (ne) existencie práva, či právnej skutočnosti. Okrem toho, keďže § 137 CSP v písm. c) CSP osobitne upravuje druh určovacej žaloby, pričom pripúšťa len určovaciu žalobu na určenie či tu právo je alebo nie je, je prípustná len takáto určovacia žaloba za podmienok tam uvedených. Zo slova „najmä“ nie je možné vyvodiť, že sú prípustné aj iné určovacie žaloby (iné ako výslovne uvedené v CSP alebo inom zákone), a to bez toho, aby museli byť splnené akékoľvek ďalšie podmienky. Ustanovenie § 137 CSP sa v zmysle § 470 ods. 1 CSP aplikuje aj na konania začaté pred účinnosťou CSP (pred 1. júlom 2016), a teda ani v týchto konaniach nie je možné sa od účinnosti CSP (od 1. júla 2016) domáhať určenia platnosti/neplatnosti právneho úkonu (zmluvy) a súd nie je oprávnený vydať rozhodnutie, ktorým určí platnosť/neplatnosť právneho úkonu (zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia CSP nemožno vyvodiť, že súdy sú v konaniach o určenie platnosti/neplatnosti právneho úkonu (zmluvy) začatých pred účinnosťou CSP (pred 1.júlom 2016) povinné postupovať podľa § 80 písm. c) OSP, t.j. sú naďalej oprávnené vydať rozhodnutie, ktorým sa určuje platnosť/neplatnosť právneho úkonu (zmluvy). Na uvedenom závere nemení nič prvá veta § 470 ods.2 CSP, pretože treba rozlišovať na jednej strane, skutočnosť, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou CSP (pred 1.júlom 2016) zostávajú zachované (§ 470 ods.2 CSP), a na druhej strane, podľa akých právnych predpisov a akým spôsobom sú súdy od účinnosti CSP (od 1.júla 2016) oprávnené a povinné rozhodovať o úkonoch, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou CSP (pred 1.júlom 2016).Hoci právne účinky žaloby zostávajú zachované, súdy môžu rozhodnúť o žalobe len spôsobom, ktorý im CSP umožňuje, pričom § 137 CSP neumožňuje vydať rozhodnutie, ktorým sa určí platnosť/neplatnosť právneho úkonu (zmluvy). Žalobca podľa názoru odvolacieho súdu nemal ani za účinnosti OSP naliehavý právny záujem na určení neplatnosti Zmluvy o odškodnení a to z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku, ku ktorým odvolací súd dodáva, že rozsudkom č.k. 1Cob/84/2014-1328 zo dňa 9.3.2015 Krajský súd v Bratislave zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 24Cb/50/2007-1021 zo dňa 19.11.2013 tak, že určil, že Zmluva o prevádzke VEG uzavretá medzi VODOHOSPODÁRSKOU VÝSTAVBOU, š.p. a Slovenskými elektrárňami, a.s. v znení Dodatku č. 1 zo dňa 17.7.2006 je neplatná. Uvedené rozhodnutie je právoplatné od 21.4.2015. Zároveň Medzinárodné rozhodcovské centrum Hospodárskej komory Rakúska vo Viedni ako rozhodcovský súd dňa 30.6.2017 zamietlo žalobu SE voči SR a MHM o zaplatenie odškodnenia podľa Zmluvy o odškodnení. Preto podľa názoru odvolacieho súdu neexistuje odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP a to ,že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru odvolacieho súdu neexistuje ani odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP, pretože skutkové zistenia na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní sú irelevantné, pretože sa netýkajú skutočností rozhodných pre posúdenie otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti Zmluvy o odškodnení, a pre vydanie rozsudku, a teda nemajú žiadny vplyv na vecnú správnosť výroku rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu neexistuje ani odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie sa síce v rozsudku detailne nezaoberal každým tvrdením žalobcu, ktoré uvádza v žalobca v odvolaní, avšak tieto tvrdenia žalobcu sú právne irelevantné z hľadiska existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti Zmluvy o odškodnení, t.j. aj keby boli pravdivé, tak by žiadnym spôsobom nepreukazovali existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti Zmluvy o odškodnení a tieto tvrdenia sa týkajú údajných dôvodov neplatnosti Zmluvy o odškodnení, t.j. merita veci, a nie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti Zmluvy o odškodnení. Samotný žalobca ani v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolaní neuviedol, ako konkrétne by tieto tvrdenia mali preukazovať, že žalobcovi vznikajú práva a povinnosti zo Zmluvy o odškodnení, a existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty, ktorý by bol ohrozením žalobcovho právneho postavenia vo vzťahu k právam a povinnostiam vyplývajúcim zo Zmluvy o odškodnení. Ako to vyplýva zo stanovísk súdnej praxe citovaným žalobcom povinnosť súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia nezahŕňa povinnosť detailne sa zaoberať každým tvrdením žalobcu, ktoré je navyše právne irelevantné z hľadiska riešenia otázky, na ktorej je založené rozhodnutie súdu. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neznemožnil žalobcovi, aby uskutočňovala jemu patriace procesné práva v miere, ktorou by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a už vôbec nie v intenzite ktorá by odôvodnila záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dal odpoveď na všetky otázky, ktoré majú podstatný význam pre rozsudok a stručne a jasne objasnil jeho skutkový a právny základ. 17. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. až V. ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Úspešným žalovaným odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).