Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/99/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210223280 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1210223280.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: A. C., E.-C. XXX, IČO: 14 046 679 proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155 o zaplatenie sumy 38.500 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 23Cb/279/2010-301 zo dňa 25.10.2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 23Cb/279/2010-301 zo dňa 25.10.2017 p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 10.8.2010 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 38.500 eur s príslušenstvom. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 10.4.2007 uzatvoril so žalovaným zmluvu č. 2007/TN/001 o otvorení dokumentárneho akreditívu v prospech spoločnosti AT PLASTICS INC., Edmonton v hodnote 35.000 USD. Na základe jeho splnomocnenia, žalovaná dňa 6.8.2007 prostredníctvom spoločnosti Slovak Parcel Service, s.r.o., UPS odoslala doklady (lodné konosamenty) k predmetnému akreditívu do Brém v Nemecku. Dňa 22.8.2007 mu žalovaná oznámila, že zásielka bola prepravnou spoločnosťou stratená. Z tohto dôvodu musel žalobca od svojho dodávateľa obstarať nové doklady, ktoré boli následne zasielané do prístavu v Hamburgu. Tento proces trval mesiac, čím žalobcovi vznikli ďalšie náklady v prístave, ktoré musel zaplatiť. Nakoľko tovar (silážne vaky) je sezónny, o neskorú dodávku nemali jeho odberatelia záujem a rovnaký tovar si zakúpili u konkurencie. Takto zbytočne vynaložil vlastné zdroje, zdroje z akreditívu, vznikla mu škoda nepredaním tovaru, stratil zákazníkov a musel vynaložiť ďalšie zdroje na ich znovuzískanie. Škodu, ktorá mu takto vznikla a za ktorú podľa neho objektívne zodpovedá žalovaný, si vyčíslil v sume 38.500 eur. 3. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za nesporné, že dňa 10.4.2007 bola medzi žalobcom ako príkazcom a žalovaným uzatvorená zmluva č. 2007/TN/001 o otvorení dokumentárneho akreditívu, na základe ktorej sa žalovaný žalobcovi zaviazal, že na základe jeho žiadosti na základe jeho žiadosti poskytne oprávnenému (beneficientovi) na účet žalobcu plnenie z dokumentárneho akreditívu za predpokladu splnenia akreditívnych podmienok. Dňa 11.7.2007 žalovaný otvoril dokumentárny akreditív v prospech spoločnosti AT PLASTICS INC., Edmonton, Kanada, v hodnote 35.000 USD. Dňa 6.8.2007 boli žalovanému doručené dokumenty k akreditívu (lodné konosamenty) prostredníctvom Toronto Dominion Bank. V súlade so splnomocnením žalobcu zo dňa 6.8.2007 žalovaný odoslal dokumenty k akreditívu cez prepravnú spoločnosť Slovak Parcel Service, s.r.o., UPS na adresu: OOCL GMBH, Bremen Office, Birkenstrasse 15, 281 95, Bremen, German. V procese doručovania zásielky došlo k jej strate. Dňa 22.8.2007 žalovaný elektronickými prostriedkami žalobcovi oznámil, že oficiálne pátranie po zásielke bolo uzatvorené negatívne, čo znamená, že zásielka je definitívne považovaná za stratenú. 4. Spornou medzi stranami sporu zostala otázka zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi stratou dokumentov, ako aj dôvodnosť jednotlivých čiastkových nárokov tvoriacich uplatnenú výšku škody. 5. Žalovaná strana nepopierala skutočnosť, že skutočne došlo ku strate dokumentov náložných listov - lodných konosamentov, ktorých prepravu na základe splnomocnenia žalobcu zabezpečoval. Napriek uvedenému žalovaný existenciu svoj zodpovednosti za škodu, ktorá by mala byť spôsobená práve stratou týchto cenných papierov popieral. Žalovaný vo svojej obrane poukázal na skutočnosť, že medzi účastníkmi zmluvy č. 2007/TN/001 o otvorení dokumentárneho akreditívu došlo k dohode o tom, že predmetný dokumentárny akreditív sa bude riadiť Jednotnými zvyklosťami a pravidlami pre dokumentárne akreditívy (publikácia MOK č. 600, revízia z roku 2007), pričom v zmysle článku 35 Jednotných zvyklostí a pravidiel pre dokumentárne akreditívy žalovaný ako banka neprebral zodpovednosť za následky spôsobené stratou dokumentov. 6. Žalobca v priebehu konania namietol neplatnosť dohody o podriadenosti zmluvného vzťahu založeného medzi stranami sporu zmluvou o otvorení dokumentárneho akreditívu. Dôvodom pre neplatnosť tohto dojednania mala byť podľa žalujúcej strany skutočnosť, že žalobca požiadavku na otvorenie akreditívu predkladal na formulárovom tlačive v anglickom znení bez znalosti znenia textu tejto žiadosti v slovenskom jazyku, na jeho strane sa jednalo o prvý takýto obchodný prípad, pričom jednotné pravidlá pre dokumentárne akreditívy či už vo verzii 500 alebo 600 žalobcovi neboli pri podpise alebo pred podpisom predložené a nie sú ani voľne dostupné na stránkach bánk. 7. Súd prvej inštancie poukázal na právny názor vyslovený Krajským súdom v Bratislave v uznesení č.k. 1Cob/120/2016-275 a uviedol, že Jednotné zvyklosti a pravidlá pre dokumentárne akreditívy, ktoré boli vydané Medzinárodnou obchodnou komorou v Paríži je jednoznačne možné považovať za obchodné podmienky v zmysle § 273 Obchodného zákonníka. V prípade, že účastníci zmluvy chcú, aby sa ich zmluvný vzťah spravoval ustanoveniami takýchto všeobecných obchodných podmienok, je pre platnosť takéhoto dojednania potrebné iba uvedenie presného názvu týchto všeobecných obchodných podmienok a organizácie, ktorá ich vydala. Pri podnikateľoch sa predpokladá, že pri uzatváraní obchodov v jednotlivých oblastiach podnikania, že takéto všeobecné obchodné podmienky poznajú. Preto nie je potrebné v zmluve uvádzať znenie týchto všeobecných obchodných podmienok a tieto nemusia tvoriť ani súčasť zmluvy ako jej príloha. Na platnosť dojednania o podriadenosti zmluvy takýmto všeobecným obchodným podmienkam nie je potrebné, aby účastníci zmluvy v nej samotnej prehlásili, že sú im všeobecné obchodné podmienky známe. Neznalosť všeobecných zmluvných podmienok je na ťarchu tomu účastníkovi zmluvy, ktorý s takýmto ustanovením zmluvy vyjadril súhlas, v žiadnom prípade však nespôsobuje jeho neplatnosť. 8. Konajúci súd ďalej uviedol, že nemohol pri rozhodovaní o žalobcom uplatnených nárokoch akceptovať námietky žalobcu ohľadom neplatnosti dojednania o podriadenosti zmluvy Jednotným zvyklostiam a pravidlám pre dokumentárne akreditívy vydaných Medzinárodnou obchodnou komorou v Paríži a tieto sa v súlade s ustanovením § 264 ods. 2 Obchodného zákonníka použijú pred tými ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktoré nemajú donucovaciu povahu. Súčasne uviedol, že nemožno opomenúť skutočnosť, že žalobca a žalovaný si v zmluve č. 2007/TN/001 o otvorení dokumentárneho akreditívu ustanovili, že ich právne vzťah sa riadia príslušnými Jednotnými zvyklosťami pre dokumentárne akreditívy MOK, vydanými Medzinárodnou obchodnou komorou (MOK) v roku 1993 ako publikácia č. 500. Napriek skutočnosti, že Jednotné zvyklosti a pravidlá MOK pre dokumentárne akreditívy boli v roku 2007 aktualizované vydaním znenia označeného ako publikácia č. 600, vydaním nových obchodných podmienok nedošlo automaticky k zmene obchodných podmienok, ktorými sa mala zmluva uzatvorená medzi stranami sporu spravovať. To znamená, že aj rozsah prípadnej zodpovednosti žalovaného za stratu dokumentov prevzatých od oprávneného je potrebné posudzovať podľa čl. 18 Jednotných zvyklostí a pravidiel MOK pre dokumentárne akreditívy publikácia č. 500 a nie podľa článku 35 Jednotných zvyklostí a pravidiel MOK pre dokumentárne akreditívy publikácia č. 600. 9. Súd prvej inštancie pre úplnosť ďalej uviedol, že ani § 690 ods. 2 Obchodného zákonníka neustanovuje zodpovednosť banky za škodu spôsobenú príkazcovi ako zodpovednosť absolútnu. Aj v zmysle citovaného zákonného ustanovenia banka nezodpovedá za škodu príkazcovi stratou dokumentov, ak tejto škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti. Podľa mienky prvoinštančého súdu žalujúca strana v priebehu konania neuviedla žiadne relevantné skutkové tvrdenia o tom, ako mal žalovaný porušiť pri odosielaní svojej zásielky svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, resp. ako mohol žalovaný strate zásielky pri vynaložení odbornej starostlivosti zabrániť. Z dokazovania vyplynulo, že žalovaný odovzdal zásielku na prepravu spoločnosti špecializujúcej sa na prepravu zásielok, pričom táto spoločnosť je súčasťou celosvetovej siete spoločností s rovnakým predmetom podnikania. Žalobca v konaní nepreukázal, že by sa konanie žalovaného líšilo od konania iných bánk v obdobných prípadoch, resp. že by sa žalovaný svojim postupom odchýlil od praxe uplatňovanej, či už ním alebo inými bankami v obdobných obchodných prípadoch. To znamená, že aj v prípade, ak by bolo možné na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorý bol založený zmluvou o otvorení dokumentárneho akreditívu č. 2007/TN/001, aplikovať ustanovenie § 690 ods. 2 Obchodného zákonníka (čo však možné nie je), nezodpovedal, by žalovaný za škody, ktoré mali byť žalobcovi spôsobené stratou zásielky obsahujúcej lodné konosamenty (bill of lading), nakoľko nebolo preukázané, že by žalovaný pri zabezpečovaní odoslania zásielky nepostupoval s odbornou starostlivosťou, resp. že by strate tejto zásielky pri vynaložení odbornej starostlivosti bolo možné zabrániť. Na základe všetkých uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, nemá oporu v zákonu, a preto ju zamietol. 10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd rozhodol nesprávne, keď sa nezaoberal jeho argumentmi. Žalobca považuje napadnutý rozsudok za nespravodlivý, pretože žalovaný vo svojej obhajobe zavádza súd, a to tým, že spája publikácie MOK 500 a 600 s doručovaním dokladov lodiarovi. Žalobca vyjadril súhlas s tým, že tie jednotné zvyklosti platia, doklady medzi jednotlivými bankami boli doručované správne, boli správne aj vyúčtované. Avšak podľa názoru žalobcu to nemá nič spoločné s odoslaním a doručení dokladov - B/L lodiarovi. Naopak, nesúhlasil s tým, aby sa v tomto prípade na jednotné zvyklosti prihliadalo, keďže ide o zvyklosťami medzi bankami. Týmto sa nezaoberal ani Krajský súd, ani Okresný súd, ktorý bez akéhokoľvek dokazovania prijal odporúčanie Krajského súdu, že banka za stratu dokladov nezodpovedá. Žalobca ďalej uviedol, že prípad straty prepravných dokladov nemá nič spoločné so Zmluvou o otvorení akreditívu, ani s UPC 500, ani 600, ani jednotnými zvyklosťami a pravidlami, ktorú sú pravidlami a zvyklosťami len medzi bankami. Na základe splnomocnenia banka musela vedieť, že keď je v splnomocnení napísané „odoslanie“, tak to znamená aj „doručenie“. Žalobca písal toto splnomocnenie na základe pokynov banky. Veď banka musela vedieť, že doklady musia byť doručené, aby bol kontajner uvoľnený. Žalobca vyjadril presvedčenie, že keďže bol dlhoročný a spoľahlivý klient žalovaného, mohol mu v súlade s dobrými mravmi vyjsť v ústrety a pomôcť vyriešiť situáciu. Nepodnikol však žiadne ďalšie kroky na získanie nových dokladov, len čakal na vyjadrenie kuriérskej spoločnosti. Tento obchod, ktorého sa týkajú stratené doklady, bol obchodom na základe akreditívu, ktorý bol krytý úverom. Keďže žalobcovi vznikla strata v podnikaní týmto obchodom kvôli strate dokladov, dostal sa do situácie, kedy nemohol načas splácať úverové splátky a bol donútený predať nehnuteľnosť, aby splatil úver banke. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal, aby Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 11. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 21.5.2018 uviedol, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne, racionálne a presvedčivo odôvodnil, jasným, právne korektných a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Súd prvej inštancie zároveň rešpektoval právny názor vyslovený Krajským súdom v Bratislave v uznesení zo dňa 16.11.2016, č.k. 1Cob/120/2016-275, ktorým bol pri rozhodovaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP). Ďalej uviedol, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. 12. Žalobca vo svojej replike zo dňa 21.6.2018 zotrval na argumentoch uvádzaných v odvolaní, a to najmä z dôvodu, že súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré sa odohrali po odoslaní dokumentov. Ďalej uviedol, že je logické, že keď sa doklady odošlú, znamená to, že musia byť aj doručené. To, že sa stratili, je skutočnosť. Žalovaný ale potom neurobil ani jeden jediný krok na odvrátenie žalobcovej škody, čakal a sledoval kroky, ktoré robil žalobca, pričom on sám nepožiadal o nové dokumenty. 13. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 16. S poukazom na priebeh doterajšieho konania možno konštatovať, že spornou medzi stranami sporu zostala otázka zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi stratou dokumentov, ako aj dôvodnosť jednotlivých čiastkových nárokov tvoriacich uplatnenú výšku škody. 17. Za správny možno považovať záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého súd nemohol akceptovať námietky žalobcu ohľadom neplatnosti dojednania o podriadenosti zmluvy Jednotným zvyklostiam a pravidlám pre dokumentárne akreditívy vydaných Medzinárodnou obchodnou komorou v Paríži, pričom tieto sa použijú v súlade s § 264 ods. 2 Obchodného zákonníka pred tými ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktoré nemajú donucovaciu povahu. 18. Odvolací súd dopĺňa, že v zmysle § 264 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka sa pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu prihliada aj na obchodné zvyklosti zachovávané všeobecne v príslušnom obchodnom odvetví, pokiaľ nie sú v rozpore s obsahom zmluvy alebo so zákonom. Obchodné zvyklosti, na ktoré sa má prihliadať podľa zmluvy, sa použijú pred tými ustanoveniami tohto zákona, ktoré nemajú donucovaciu povahu. Citované ustanovenie má kogentnú povahu. Zmluvné strany môžu v praxi podporné použitie obchodných zvyklostí obmedziť, resp. určitú zvyklosť vylúčiť výslovnou vecnou úpravou danej podmienky alebo náležitosti vzťahu alebo pri výslovnej a dostatočne podrobnej zmluvnej úprave už nebude priestor pre aplikáciu obchodnej zvyklosti podľa tohto ustanovenia. Z § 264 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že právny význam obchodných zvyklostí pri ich vplyve na práva a povinnosti účastníkov záväzkového vzťahu je rôzny podľa toho, či účastníci v zmluve na určité obchodné zvyklosti odkážu (§ 264 ods. 2 Obchodného zákonníka) alebo či zmluvu uzavrú bez odkazu na obchodné zvyklosti (§ 264 ods. 1 Obchodného zákonníka). Zatiaľ čo v prvom prípade stavia zákon odkazované obchodné zvyklosti na roveň zmluvných dojednaní, ktoré sa použijú pred dispozitívnymi ustanoveniami zákona, v druhom prípade obchodné zvyklosti nemajú prednosť ani pred zmluvou ani pred dispozitívnymi ustanoveniami zákona a iba sa k nim pri určení práv a povinností zo záväzkového vzťahu prihliada (Najvyšší súd ČR, sp. zn. 32 Cdo 4932/2009). V súvislosti s konosamentom ako nákladným listom je potrebné uviesť, že tento slúži predovšetkým ako doklad k uskutočneniu platby na základe dokumentárneho akreditívu. Z uvedeného dôvodu bolo v minulosti potrebné, aby zodpovedal medzinárodným zvyklostiam, ktoré stanovia pravidlá pre používanie týchto akreditívov. S poukazom na skutočnosť, že v mnohých štátoch nebol tento inštitút vôbec upravený, bolo potrebné, aby sa tieto medzinárodné pravidlá, ktoré sa vytvorili obchodnou praxou, stanovili „napevno“. Stalo sa tak prostredníctvom súkromnej zbierky vydanej Medzinárodnou obchodnou komorou v Paríži ako Jednotné zvyklosti a pravidlá pre dokumentárne akreditívy. Uvedené pravidlá sú celosvetovo uznávané a sú obchodnými zvyklosťami podľa § 264 Obchodného zákonníka, a teda i prameňom alebo výkladovým nástrojom nášho obchodného práva. Článok 1 Jednotných zvyklostí a pravidiel pre dokumentárne akreditívy stanovuje platnosť pre všetky akreditívy, kde sú začlenené do textu akreditívu, t.j. ak je na ne v texte odkazované. Sú aplikovateľné na konkrétny vzťah i na základe § 273 Obchodného zákonníka ako všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami. 19. Odvolací súd ďalej uvádza, že úprava dokumentárneho akreditívu podľa Jednotných zvyklostí a pravidiel pre dokumentárne akreditívy, publikácia č. 500 (600) a úprava Obchodného zákonníka v súvislosti so zmluvou o otvorení akreditívu sa v podstatných náležitostiach nerozchádzajú. Vyskytujú sa v nich však určité odchýlky, ako napríklad v otázke zodpovednosti bánk. Kým podľa Jednotných zvyklostí a pravidiel pre dokumentárne akreditívy banky za následky zo zadržania alebo straty správy, listu alebo dokumentu, ako aj za prekladové chyby nezodpovedajú, Obchodný zákonník ich zodpovednosť uznáva a definuje. Je zrejmé, že v zmysle Jednotných zvyklostí a pravidiel pre dokumentárne akreditívy banky nie sú zodpovedné za následky vyplývajúce zo zdržania, straty alebo za iné omyly, ktoré vznikli pri predávaní akýchkoľvek správ alebo dokumentov, pokiaľ sú tieto správy a dokumenty doručované alebo odosielané v súlade s požiadavkami stanovenými v akreditíve alebo pokiaľ príslušná banka prevzala iniciatívu pri voľbe spôsobu doručenia v prípade neuvedenia takýchto inštrukcií v akreditíve (Šmeringai P., Fridrich J., Balko L: Zmenky, Šeky, Akreditívy, Akreditívy, IURA EDITION Bratislava, 1993). 20. Odvolací súd ďalej poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, body 42. - 44., kde konajúci súd nad rámec merita veci doplnil, že ani v prípade aplikácie § 690 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje zodpovednosť banky za škodu príkazcovi stratou dokumentov, ak tejto škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti, nebolo možné žalobe vyhovieť. Uvedené konštatoval, pretože žalobca v konaní nepreukázal, že by sa konanie žalovaného, ktorý odovzdal zásielku na prepravu spoločnosti Slovak Parcel Service, s.r.o., UPS špecializujúcej sa na prepravu zásielok, líšilo od konania iných bánk v obdobných prípadoch, resp. že by sa žalovaný svojím postupom odchýlil od praxe uplatňovanej ním alebo inými bankami v obdobných obchodných prípadoch. 21. Na záver odvolací súd k námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní poznamenáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 22. Keďže žalobca v podanom odvolaní nespochybnil ani nevyvrátil závery prvoinštančného súdu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 24. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).