Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/109/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308207397 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1308207397.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcov: 1. V.. G. U. , rodený Tinka, narodený dňa XX.X.XXXX, bytom H. č. XXX, 2. V.. G. U. , rodený U., narodený dňa X.XX.XXXX, bytom H. č. XXX, 3. V.. arch. I. Y. , rodená U., narodená dňa XX.X.XXXX, bytom H., Y. č. 1, žalobcovia v 2. a 3. rade zastúpení žalobcom v 1. rade, 4. Z. U. , rodená U., narodená dňa XX.X.XXXX, bytom H., W. S. č. XXXX/X, proti žalovaným: I. V.. D. B. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom H., W. č. 8, II. Dr. J. B. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom H., W. č. 8, obaja zastúpení spoločnosťou A.K. JUDr.NOVÁČKOVÁ s.r.o., Bratislava, Mandľová č. 28, IČO: 36 699 705, za ktorú koná JUDr. Eva Nováčková, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov v 1., 2. a 3. rade proti rozsudku B. súdu H. V.. zo dňa 9. novembra XXXX, č.k. X C XX/XXXX-XXX (nesprávne č.k. X C XX/ XXXX-XXX), takto r o z h o d o l : I. M. B. súdu H. V.. zo dňa 9. novembra XXXX, č.k. X C XX/XXXX-XXX (nesprávne č.k. X C XX/XXXX-XXX), - vo výroku V., ktorým súd žalobu zamietol, p o t v r d z u j e ; - vo výroku IV., o náhrade trov konania, m e n í tak, že žalovaným v I., II. rade spoločne a nerozdielne p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom v rozsahu XXX % proti spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1. až 3. rade. II. F. v I., II. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu A. % proti spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1. až 3. rade. o d ô v o d n e n i e : X.X. M. (v poradí tretím) zo dňa 9.11.2016, č.k. 7 C 82/2008-358, Okresný súd Bratislava III. (výrokom I.) konanie zo strany žalobkyne vo 4. rade Z. U., rodenej U., narodenej dňa XX.X.XXXX, zastavil, (výrokom II.) žalovaným v I., II. rade nepriznal náhradu trov konania zo strany žalobkyne vo 4. rade. Ďalej (výrokom III.) súd prvej inštancie žalobu v celosti zamietol a (výrokom IV.) žalobcom v 1., 2. a 3. rade určil povinnosť zaplatiť žalovaným v I. a II. rade náhradu trov konania, o ktorej výške súd prvej inštancie rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti meritórneho rozhodnutia. Nevyhovel tak žalobe pôvodných žalobcov v l. rade V.. G. U., narodený dňa XX.X.XXXX, v 2. rade Z. U., narodená dňa XX.X.XXXX, zomrela dňa X.X.XXXX, ako bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti (garáž, vyšpecifikovaná v žalobe) proti žalovaným v I., II. rade, manželom, užívajúcim túto nehnuteľnosť, uloženia povinnosti zaplatiť solidárne sumu 60.000,-- Sk (1.991,64 €) titulom bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť zo strany žalovaných užívajúcich garáž bez právneho titulu (§ 451 ods.2 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, § 456 a § 458 Občianskeho zákonníka). Ich vlastníctvo ku danej nehnuteľnosti potvrdzuje list vlastníctva č. XXXX, ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 21.11.2006, č.k. 32 C 34/1998-177; žalovaní nehnuteľnosť užívajú naďalej. Žalobcovia si uplatňovali i príslušenstvo pohľadávky vo výške 8,5 % ročne od podania žaloby do zaplatenia; neskôr podaním zo dňa 14.7.2008 žiadali priznať príslušenstvo pohľadávky od 10.6.2008 majúc za to, že v prípade nedohodnutého termínu nastáva splatnosť pohľadávky 1. dňom po výzve - v danom prípade doručením žaloby na súd prvej inštancie. Požadovanej sume zodpovedá bežné nájomné v danej lokalite, ktoré by inak za užívanie nehnuteľnosti boli žalovaní povinní zaplatiť, v sume 2.500,-- Sk (82,98 €) mesačne za obdobie dvoch rokov spätne od podania žaloby (10.6.2006 - 10.6.2008). Žalovaní v I. a v II. rade mali za to, že boli oprávnení nehnuteľnosť užívať a v prípade žalobcov ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Zmluva o užívaní nehnuteľnosti bola uzavretá medzi nimi podľa vtedajšej právnej úpravy (§ 397 Občianskeho zákonníka), pričom podľa ods. 3 zmluvy boli oprávnení nehnuteľnosť užívať bezodplatne do nadobudnutia vlastníckeho práva k nej, ktorému nadobudnutiu mali žalobcovia napomáhať. V súvislosti s neúčinnosťou tejto zmluvy poukázali, že neúčinný je len prevod vlastníckeho práva a len nadobudnutie vlastníckeho práva, pričom žiadne zákonné ustanovenie neukladalo a neukladá povinnosť registrovať zmluvu o prenechaní nehnuteľnosti na dočasné užívanie na žiadnom príslušnom orgáne a nevyžadoval sa súhlas žiadneho orgánu k jej splatnosti a účinnosti, dokonca nebola a nie je vyžadovaná ani osobitná forma pre jej uzatvorenie, táto zmluva nebola doposiaľ žalobcami vypovedaná. Poukázali na to, že doposiaľ žalovaní vlastníctvo ku garáži nenadobudli, a preto sú oprávnenými užívateľmi tejto garáže, teda nevzniká bezdôvodné obohatenie, keďže existuje dôvod jej užívania, účel nebol do dnešných dní dosiahnutý. K zrušeniu zmluvy uzatvorenej na neurčito je potrebná výpoveď, ktorá zo strany žalobcov nebola daná. Žalobcovia poukázali, že súdy sa doposiaľ nezaoberali otázkou zmluvy o užívaní, tieto skúmali len otázku prevodu vlastníctva a účinnosť zmluvy o prevode vlastníctva, neskúmali, či existuje popri vlastníckom vzťahu i vzťah nájomný. V neposlednom rade poukázali na to, že konanie žalobcov a ich nárok je v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na obsah zmluvy zo dňa 1.7.1988, kedy došlo k vyplateniu sumy 40.000,-- Kčs; uvedené deklaruje i písomné potvrdenie žalobcu v 1. rade, kde sa uvádza, že kúpna cena bola vyplatená ešte pred nadobudnutím vlastníckeho práva, teda cieľom zmluvy bolo nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanými odplatne. Ďalej poukázali, že až postupom času došlo i k majetkovo- právnemu vyporiadaniu garáže a nič nebránilo realizácii zmluvy, žalobcovia sa po celý čas o danú garáž nezaujímali, celú starostlivosť o ňu, vrátane daní, prevzali žalovaní. Naopak žalobcovia namiesto podania návrhu na kataster podali žalobu na súd prvej inštancie na vydanie garáže, časom vzniesli i námietku premlčania na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom zaplatenia kúpnej ceny, navyše vymáhajú i „nájom“, ktorý bol dohodnutý bezodplatne. 1.2. M. (v poradí prvým) zo dňa 27.5.2009, č.k. 7C 82/2008-170, súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 116,18 € spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške 8,5 % od 9.10.2008 do zaplatenia; vo zvyšku istiny i príslušenstva pohľadávky žalobu zamietol s tým, že o náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodne až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Dospel k záveru, že žalovaní užívali vec (garáž) bez právneho titulu podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čím im vznikol prospech v rozsahu, v ktorom nehnuteľnosť užívali bez platenia nájomného žalobcom ako vlastníkom nehnuteľnosti, ktorým sa týmto znížil majetok o nájomné, za ktoré mohli nehnuteľnosť v spornom období prenajať. Žalobu považoval za dôvodnú len za obdobie od 29.4.2008 s poukazom na bežné nájomné za obdobné nehnuteľnosti v podobnej lokalite v spornom období a to odo dňa nadobudnutia právoplatnosti súdneho rozhodnutia vo veci predchádzajúcich určovacích návrhov a uloženia povinnosti vypratať nehnuteľnosť, nakoľko nie je možné na ťarchu žalovaných určiť plynutie vzniku bezdôvodného obohatenia na obdobie, kedy prebiehali tieto rokovania, ktoré mali zásadný význam pre prípadné bezdôvodné obohatenie sa žalovaných v neskoršom období, v ktorom títo skutočne neoprávnene obsadzovali predmetnú garáž, vedomí si na základe právoplatného rozhodnutia súdu prvej inštancie, že nie sú jej spoluvlastníkmi. 1.2.1. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14.4.2010, č.k. 2 Co 161/2009-210 (rozhodnutím v poradí prvým), rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že bezdôvodné obohatenie vzniklo už v čase, kedy žalovaní v I., II. rade začali nehnuteľnosť užívať a nie až vtedy, keď boli povinní nehnuteľnosť vypratať, a preto nie je správny záver súdu, že žalovaným vzniklo bezdôvodné obohatenie len za obdobie od 29.4.2008 do 10.6.2008, i keď preukázateľne garáž užívali dlhšie obdobie, pretože takýto záver súdu prvej inštancie nevyplýva z vykonaného dokazovania a z ustanovení Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých súd prvej inštancie právne vec posúdil, pričom súd prvej inštancie aj v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenia § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením, a ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Preto nebol správny záver súdu prvej inštancie, že bezdôvodné obohatenie vzniklo len za obdobie od 29.4.2008, teda odo dňa, keď boli žalovaní povinní nehnuteľnosť vypratať, pretože garáž užívali a bezdôvodné obohatenie im užívaním garáže vzniklo už skôr tak, ako bolo uvedené a vyplýva z vykonaného dokazovania. 1.3. M. (v poradí druhým) zo dňa 23.3.2011, č.k. 7 C 82/2008-251, súd prvej inštancie uložil žalovaným v I., II. rade povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie v sume 1.991,64 € spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške 8,5 % z tejto istiny od 10.6.2008 do zaplatenia, zaplatiť im náhradu trov konania v sume 842,49 €. Z vykonaného dokazovania vyvodil záver, podľa ktorého k bezdôvodnému obohateniu u žalovaných v I., II. rade došlo užívaním nehnuteľnosti bez právneho titulu (absencia vlastníctva, či nájomnej zmluvy so samotnými vlastníkmi garáže) už v čase od 10.6.2006 tak, ako si žalobcovia pôvodne nárokovali. Spôsob výpočtu bezdôvodného obohatenia v rozsudku aj súd odôvodnil. 1.3.1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím (v poradí druhým) zo dňa 31.3.2015, č.k. 2 Co 395/2011-288, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia daného rozhodnutia vyplýva, že v konaní pred súdom prvej inštancie pri rozhodovaní rozsudkom v poradí druhým (rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 23.3.2011, č. k. 7 C 82/2008-251) nastala vada, ktorá sama osebe mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a teda na ktorú aj bez námietky strán sporu musel odvolací súd prihliadnuť (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Totiž konanie o zaplatenie sumy 116,18 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 116,18 € od 9.10.2008 do zaplatenia žalovanými zostalo právoplatne skončené. Uvedená povinnosť bola žalovaným uložená rozsudkom v poradí prvým (rozsudok zo dňa 27.5.2009, č.k. 7 C 82/2008-170), proti ktorému žalovaní odvolanie nepodali. Ak by žalobcovia podali odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v poradí prvému aj proti tomuto výroku, odvolací súd by ich odvolanie musel odmietnuť postupom podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako odvolanie podané niekým, kto na odvolanie nebol oprávnený, keďže v uvedenom rozsahu boli žalobcovia úspešní, a teda neboli dotknutí na svojich právach. Súd prvej inštancie pochybil, keď v ďalšom konaní konal a opätovne rozhodol (rozsudkom v poradí druhým) o celom nároku žalobcov, na zaplatenie sumy 1.991,64 € (60.000,-- Sk) spolu s príslušenstvom, a teda v konečnom dôsledku im priznal viac ako žiadali. Vytýkal súdu prvej inštancie, že doteraz neposudzoval chovanie žalobcov, na opakované námietky žalovaných, z pohľadu, či bolo a je v súlade s dobrými mravmi, so zásadou „non omne quod licet honestum est“, keď neustále odmietajú žalovaným vrátiť sumu 1.327,76 € (40.000,-- Sk), ktorú prijali dňa 1.7.1988 práve v súvislosti s garážou, s poukazom (len) na jej premlčanie, hoci pohľadávka žalovaných nezanikla, stále existuje. Na druhej strane ale trvajú na vydaní bezdôvodného obohatenia žalovanými za užívanie garáže za dva roky (od 10.6.2006 do 10.6.2008) spolu s príslušenstvom; nezaoberal sa ani skutočnosťou, kto pripravil, a tým spôsobil v neskoršom období nenaplnenie zmluvy zo dňa 1.7.1988. Posúdenie chovania strán sporu z pohľadu ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka bude mať nepochybne vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej. Uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní v spornej veci konať o nárokoch žalobcov už len v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 1.875,46 € spolu s príslušenstvom ako rozdielu medzi v žalobe žiadanou sumou 1.991,64 € (60.000,-- Sk) a rozsudkom súdu prvej inštancie v poradí prvým, t.j. právoplatne priznanou sumou 116,18 € spolu s príslušenstvom, posúdi chovanie strán sporu v celom ich vzťahu od 1.7.1988 doteraz, ako aj za obdobie, ktoré bezprostredne predchádzalo dňu 1.7.1988, z pohľadu ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zásady vyplývajúcej z čl. 13 ods. 1, písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, zásady „non omne quod licet honestum est“; naďalej za aktívnej účasti strán sporu. V prípade potrebnosti súd prvej inštancie vykoná dokazovanie aj keď ho strany sporu nenavrhnú (§ 120 ods. 1 O.s.p.). 1.4. Súd prvej inštancie tak ďalej konal a rozhodol rozsudkom (napadnutým; v poradí tretím). V priebehu tohto konania žalobkyňa v 2. rade Z. U., rodená G., narodená dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom H. č. XXX, zomrela dňa X.X.XXXX. Z osvedčenia o dedičstve, vydaného v konaní vedenom na Okresnom súde Malacky, č.k. 12 D XXX/XXXX-XX, D not 251/2013, zo dňa 6.2.2014 (právoplatného dňa 22.2.2014), vyplýva, že dedičmi po nej sú dedičia zo zákona v 1. dedičskej skupine - manžel (v predmetnej právnej veci žalobca v l. rade) a deti poručiteľky ako žalobcovia v 2. až 4. rade V.. G. U., rodený U., narodený dňa X.XX.XXXX, trvale bytom H. č. XXX, V.. arch. I. Y., rodená U., narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom H., Y. č. XXX/X, Z. U., rodená U., narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom H., W. S. č. XXXX/X. Súd prvej inštancie potom s nimi v zmysle ustanovenia § 107 ods. 3 O.s.p. v konaní ďalej pokračoval. Žalobkyňa vo 4. rade podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 9.9.2015, so súhlasom žalovaných v I., II. rade zobrala žalobu späť. 2.1. Súd prvej inštancie tak konal a rozhodol už len vo vzťahu k žalobcom v l. až 3. rade a vo vzťahu k žalovaným v I., II. rade po tom, ako z vykonaného dokazovania vyvodil nasledovný skutkový stav veci. Nehnuteľnosť - samostatne stojaca garáž súpisné č. XXXX na parcele č. XXXX/XX, vedená pre okres H. III., Obec BA-m.č. M., katastrálne územie D., v LV č. XXXX, patrila do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu v 1. rade a pôvodnej žalobkyne v 2. rade (v podiele 1/1). Titulom nadobudnutia vlastníctva bolo rozhodnutie č.k. 5 C 10/88-177/78, č.k. 7C 67/98 zo dňa 11.10.1999, rozhodnutie č. 327-113/83-27 zo dňa 28.2.1989. Žalobca v l. rade s manželkou ako predávajúci dňa 1.7.1988 uzavreli so žalovanými v I., II. rade ako kupujúcimi kúpnopredajnú zmluvu, ktorej predmetom bola uvedená garáž postavená v roku 1975. Účastníci zmluvy sa dohodli, že kupujúci preberajú vlastnícke práva ku garáži od 1.7.1988. Žalobca v 1. rade potvrdil, že prevzal celú kúpnu cenu za garáž, pričom (ako vyplýva zo zmluvy) vzhľadom na doterajšie nejasnosti majetkovo-právneho usporiadania celej skupiny garáží na tejto parcele, ktoré zatiaľ neumožňujú registráciu tejto zmluvy na štátnom notárstve, dovtedajší vlastníci (žalobca v 1. rade a pôvodná žalobkyňa v 2. rade) sa zaviazali napomáhať tomuto usporiadaniu tak, aby sa mohla registrácia uskutočniť a nadobúdateľ garáže (žalovaný v I. rade) sa zaviazal plniť si povinnosti spojené s užívaním garáže tak, aby predchádzajúcemu majiteľovi nevznikla žiadna ujma. Na predloženej zmluve sa nachádzajú štyri podpisy. Z potvrdenia predloženého žalovanými súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v 1. rade prevzal dňa 1.7.1988 od žalovaného v I. rade celú kúpnu cenu za garáž evidenčné č. XXXX/X postavenej na parcele č. XXXX/XX v H. na W., čo potvrdil svojím podpisom. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom č.k. 32 C 34/1998-177 zo dňa 21.11.2006 zamietol žalobu žalobcov v časti určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi spornej garáže z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Súd mal za to, že obaja žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi danej nehnuteľnosti, ako vyplynulo z LV č. XXXX, a preto nemajú žiaden záujem na určení vlastníctva súdom, títo požívajú ako vlastníci i právnu ochranu svojho vlastníctva, a keďže žalovaní užívajú spornú garáž bez právneho dôvodu, súd súčasne rozhodol o jej vyprataní zo strany žalovaných do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaní vo svojom vzájomnom návrhu vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. kúpnej ceny za garáž, nežiadali. Súd mal za nepochybné, že zmluva zo dňa 1.7.1988 bola uzavretá platne, avšak nenadobudla účinnosť z dôvodu, že nebol podaný návrh na jej registráciu do troch rokov od jej uzavretia, preto treba vychádzať z predpokladu, že účastníci od zmluvy odstúpili a zmluva sa ruší od jej začiatku. Súd súčasne zamietol vzájomný návrh žalovaných, nakoľko k vydržaniu spornej garáže žalovanými nemohlo dôjsť, keďže nedošlo k naplneniu všetkých zákonných podmienok vydržania (absencia dobromyseľnosti žalovaných počas 10 rokov). Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 3.4.2008, č.k. 6 Co 174/2007-216, rozsudok (Okresného súdu Bratislava III. č.k. 32 C 34/1998-177 zo dňa 21.11.2006) v napadnutej časti potvrdil a zaviazal žalovaných k náhrade trov odvolacieho konania (právoplatnosť rozsudok nadobudol dňa 25.4.2008), majúc za to, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné, odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie, uviedol, že žalobcovia sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, postavenej asi v roku 1980, stavanej v rámci združenia garážnikov, bolo im vydané stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie i list vlastníctva, a tak ako vlastníci požívajú právnu ochranu svojho vlastníctva proti tomu, kto do ich vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a keďže žalovaní užívajú spornú garáž bez právneho dôvodu, súd prvej inštancie správne rozhodol o jej vyprataní. Takisto sa odvolací súd stotožnil so závermi rozhodnutia súdu prvej inštancie v súvislosti so zamietnutím vzájomného návrhu žalovaných, majúc za to, že k vydržaniu spornej garáže žalovanými nemohlo dôjsť z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok vydržania (§ 132a, § 135a Občianskeho zákonníka účinného v čase podpísania zmluvy), t.j. 10 rokov nepretržitej dobromyseľnej držby, a preto žalovaní nie sú oprávnenými držiteľmi ani bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti. Odvolací súd sa zaoberal i posúdením uzavretej „kúpno-predajnej“ zmluvy zo dňa 1.7.1988 aj z hľadiska § 51 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy, kde sa vyžadovalo, aby takáto zmluva nebola v rozpore s obsahom alebo účelom osnovy, vzťahy takto vzniknuté bolo treba posudzovať podľa § 496 Občianskeho zákonníka. Keďže z výsledkov vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že v zmluve vlastnícke vzťahy ku garáži neboli vysporiadané (z obsahu zmluvy je nepochybné, že vzhľadom na doterajšie nejasnosti majetkovo-právneho usporiadania celej skupiny garáží na parcele č. XXXX/XX- XX zatiaľ neumožňujú registráciu kúpno-predajnej zmluvy na štátnom notárstve a doterajší vlastník - žalobcovia sa zaviazali napomáhať majetkovo-právnemu usporiadaniu tak, aby sa registrácia mohla uskutočniť), predmetnú zmluvu vzhľadom na jej obsah bolo možné posúdiť len ako zmluvu o budúcej zmluve, predmetná nehnuteľnosť nepochybne tvorila predmet bezpodielového spoluvlastníctva, a tak zmluva mala byť podpísaná zo strany ako predávajúceho, tak aj na strane kupujúceho oboma manželmi, čo sa v danom prípade nepochybne nestalo, tento právny úkon nemožno považovať za bežnú vec, ktorú môže vybavovať každý z manželov a to pod sankciou neplatnosti (§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa názoru odvolacieho súdu aj vzhľadom na časový odstup od uzavretia zmluvy je nepochybné, že žalobcovia sú aj naďalej vlastníkmi predmetnej garáže. Ako vyplýva zo zápisnice zo dňa 23.10.2008, žalovaní v tento deň garáž vypratali a odovzdali žalobcom v rámci exekučného konania č. EX XXX/XXXX-X JK. Ceny nájmov garáží v roku 2008 sa pohybovali v rozmedzí od 2.000,-- Sk (66,39 €) do 4.000,-- Sk (132,78 €) mesačne, podľa stanoviska realitnej kancelárie DiamondReal zo dňa 29.10.2008 sa ceny v roku 2006 pohybovali vo výške 2.500,-- Sk (82,98 €) za mesiac, v roku 2007 3.000,-- Sk (99,58 €) mesačne, v roku 2008 3.000,-- Sk (99,58 €) mesačne. Podľa stanoviska realitnej kancelárie BHK REALITY spol. s r.o. zo dňa 21.11.2008 sa ceny za prenájom obdobných garáží pohybovali v roku 2006 vo výške 2.500,-- Sk (82,98 €) za mesiac, v roku 2007 3.000,-- Sk (99,58 €) mesačne a v roku 2008 taktiež v sume 3.000,- Sk (99,58 €) mesačne. Z čestného vyhlásenia M. I., bytom H., N. ul. č. 2, zo dňa 30.3.2000 mal súd prvej inštancie preukázané, že V.. D. B., bytom H., W. ul. č. 8, ho v minulom roku (1999 - presný dátum si nepamätá) navštívil a požiadal ho, aby mu dosvedčil, že odovzdal v jeho dome v roku 1998 V.. G. U., bytom H., D. ul. č. XX, 40.000,-- Kčs, ako kúpnu cenu za garáž na W. ul. v H., ktorej vlastníkom je V.. G. U. a jeho manželka Z. U.. Žiadosť V.. D. B. dôrazne odmietol, pretože skutok, na ktorý požadoval V.. D. B. jeho svedectvo, sa nestal. M. I. vyhlásil na svoju česť, že nikdy nebol prítomný pri odovzdávaní a preberaní kúpnej sumy za garáž, ktorú (sumu) mal údajne odovzdať V.. D. B., bytom H., W. ul. č. 8, V.. G. U., bytom H., D. ul. č. XX. Žalobca v 1. rade V.. G. U. sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaných za dva roky spätne od podania žaloby, nakoľko za predchádzajúce obdobie mu to zákon neumožňuje, žalovaní užívajú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu, niekoľko krát ich žalobca v 1. rade vyzval v minulosti na vydanie garáže. Na všetko si už nepamätal, ide o záležitosť spred 20 rokov, kedy so žalovanými vymenili byt a dali im do dočasného užívania aj predmetnú garáž s tým, že doba užívania bola dohodnutá až do majetkovo- právneho vysporiadania, t.j. že dôjde k nejakej kúpnopredajnej zmluve, takisto odovzdali mu kľúče od garáže. Nikto sa k tomu nemal, žalobca v 1. rade s manželkou mali svoju garáž, žalobca v 1. rade mal za to, že žalovaní sa o garáž danú im do užívania riadne starali, a preto žalobca v 1. rade ani nemal dôvod chodiť do nej. Žalovaní užívali garáž 20 rokov bez akéhokoľvek dôvodu, platili síce poplatky za energie, ktoré žalobca v 1. rade považuje za právne irelevantné v tejto veci, nakoľko je samozrejmé, že keď garáž užívali, sami si budú za garáž platiť. Ústne a neskôr písomne požiadal žalovaného v I. rade asi začiatkom 90-tich rokov, presne si nepamätá kedy, aby mu garáž vydal, resp. aby usporiadal vzťahy k nej medzi nimi, na čo nereagoval. V roku 1993 si chcel skontrolovať garáž, do ktorej sa však nedostal, nakoľko žalovaný v I. rade vymenil zámok. V roku 1995, pri stretnutí na ulici, požiadal žalovaného v I. rade, aby mu vydal garáž alebo aby to vysporiadal po právnej stránke, následne listom z roku 1997. Nájomné za garáž začal vyžadovať až od roku 1995 - 1996, dovtedy od nich nájomné nepožadoval. Žalovaný v I. rade V.. D. B. poprel, že by sa s manželkou bezdôvodne obohatili, naopak boli to práve žalobcovia. V roku 1998 vymieňali so žalobcami byt, keďže boli v núdzi, zaplatili žalobcom sumu 25.000,-- Sk (829,85 €) ako cenu za členský podiel. Museli uhradiť nedoplatok na nájomnom za žalobcov v sume 8.000,-- Sk (265,55 €), takto si žalobca v 1. rade zhodnotil byt, pričom sa naskytla otázka, prečo by dal niekomu garáž do nájmu zadarmo, keď predtým učinil tak ako učinil v súvislosti s vymieňaným bytom. Garáž bola postavená „v akcii Z“, pozemok a teda ani garáž neboli majetkovo-právne vysporiadané. V roku 1998 uzavreli kúpno-predajnú zmluvu ohľadom garáže s tým, že sa dohodli, že budú žalovaní platiť len vodu, elektrinu a daň z nehnuteľnosti. Žalobca v 1. rade prevzal kúpnu cenu za garáž v sume 40.000,-- Sk (1.327,76 €), pričom prevzatie podpísal. Garáž bola skolaudovaná asi o 1,5 roka, pričom žalobca v 1. rade si nesplnil svoj záväzok vyplývajúci kúpnej zmluvy - byť nápomocný pri majetkovo-právnom vysporiadaní, 9 rokov neprejavoval záujem o garáž, nespochybňoval predaj, mal za to, že garáž považoval za odkúpenú, býval v susedstve, nikdy od nich nežiadal nájomné za garáž, bol si vedomý, že im túto garáž predal. K vyjadreniu, že sa nemohol do garáže dostať, žalovaný v I. rade uviedol, že skutočne vymenil zámok, nakoľko došlo 2x k jej vykradnutiu. Do roku 1997 bol pokoj, potom ho ostatní garážnici požiadali o vysporiadanie sa so žalobcami, nakoľko na liste vlastníctva figurovali oni a bola možnosť dať pozemok i garáže do poriadku po majetkovo-právnej stránke. Po následnom stretnutí žalobca v l. rade od neho žiadal ďalších 100 tis., resp. 200 tis. Sk, nakoľko podľa neho mala garáž už vyššiu cenu. Žalobca v l. rade má teda garáž a aj 40.000,-- Sk (1.327,76 €). Po vyprataní garáže žalobca v l. rade ponúkal garáž na predaj za 500.000,-- Sk (16.596,96 €); žalovaný v I. rade v tejto súvislosti poukázal na dobré mravy. Žalovaná v II. rade potvrdila tvrdenia svojho manžela, chovanie žalobcu považovala za netaktné, v rozpore s dobrými mravmi, za garáž počas celého obdobia riadne platili. Podľa žalobcov žalovaní užívali garáž bez právneho titulu v čase od 10.6.2006 do 23.10.2008, kedy za prítomnosti súdneho exekútora túto odovzdali, uplatnený nárok spočíva len v období do 10.6.2006 i keď užívanie pretrvávalo, k cene obvyklej za nájom garáží v uvedenom období predložili okrem internetových informácií i stanovisko dvoch realitných kancelárií, pričom ide len o sumu za užívanie a nezahŕňa elektrickú energiu a ostatné služby. Podľa ich názoru z kúpnej zmluvy nevyplýva, že by išlo o bezodplatné užívanie, a teda sa nemohla zmeniť na nájomnú zmluvu. Žalovaní mali za to, že samotná žaloba na určenie vlastníctva žalobcov bola súdom zamietnutá, bolo rozhodnuté len o vyprataní garáže žalovanými do 3 dní, dôvod užívania garáže žalovanými bol zakomponovaný priamo v kúpnej zmluve zo dňa 1.7.1988, obsahujúcej vôľu predať a kúpiť nehnuteľnosť a jej danie do bezplatného užívania, ktorého bezplatné užívanie žalobcovia nikdy nenamietali. Podľa ich názoru bolo potrebné vychádzať z okolností podľa právnej úpravy platnej v tom čase (Občiansky zákonník), i zmenu inštitútu „užívania“ na „nájom“, samotné užívanie nehnuteľnosti nebolo predmetom žiadneho súdneho konania, išlo len o veci vlastnícke, kúpna cena bola ešte v roku 1988 prijatá a nevrátená, predmet užívania bol odovzdaný, navyše táto žaloba je v rozpore s dobrými mravmi, pôvodná žalobkyňa v 2. rade nikdy nesporovala platnosť kúpnej zmluvy v zákonnej premlčacej dobe, a teda zmluva je platná; užívali nehnuteľnosť so súhlasom žalobcov, ktorí si nikdy neuplatnili svoje vlastnícke právo. 2.2. Po právnej stránke odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ustanoveniami § 451 ods. 1, ods. 2, § 457, § 456, § 3 ods. 1, § 458 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 100 ods. 1, ods. 2, § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Skutkovo dôvodil tým, že predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia podľa Občianskeho zákonníka. Pri rozhodovaní nárokov z bezdôvodného obohatenia v rámci zisťovania skutočného stavu veci bolo treba objasniť aj povahu právnych úkonov, okolností, za ktorých k týmto úkonom došlo, úmysel sledovaný konaním strán sporu, obsah konania, ku ktorému medzi stranami sporu došlo, aký bol skutočný právny dôvod realizovaných platieb, prečo k zamýšľanému právnemu úkonu nedošlo, či a kedy odpadol právny dôvod, pre ktorý došlo k plneniu, či bolo poskytnuté plnenie za inú osobu, či nešlo o plnenie z iného právneho dôvodu a iné. Každý sa môže domáhať vydania predmetu bezdôvodného obohatenia len do tej výšky, v akej bolo toto obohatenie získané na jeho úkor. V predmetnej právnej veci zostalo nepochybné, že vlastníkmi samostatne stojacej garáže súpisné č. XXXX na parcele č. XXXX/XX, nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., Obec H. - mestská časť T. I. (vedenej v LV č. XXXX), boli žalobca v 1. rade a pôvodná žalobkyňa v 2. rade. Žalovaní v I. a II. rade ako kupujúci uzavreli dňa 1.7.1988 so žalobcom v 1. rade a pôvodnou žalobkyňou v 2. rade ako predávajúcimi kúpnopredajnú zmluvu, ktorou sa zmluvné strany dohodli, že žalovaní preberajú od žalobcov vlastnícke práva ku garáži od 1.7.1988, zároveň na základe tejto zmluvy žalobca v 1. rade potvrdil, že prevzal celú kúpnu cenu za garáž. V zmluve ďalej bolo dohodnuté, že vzhľadom na nejasnosti majetkovo-právneho usporiadania celej skupiny garáží na tejto parcele stojacich, ktoré zatiaľ neumožňujú registráciu tejto zmluvy na štátnom notárstve, doterajší vlastník (žalobcovia) sa zaviazali napomáhať tomuto usporiadaniu tak, aby sa mohla registrácia uskutočniť a nadobúdateľ garáže (žalovaný v I. rade) sa zaviazal plniť si povinnosti spojené s užívaním garáže tak, aby predchádzajúcemu majiteľovi nevznikla žiadna ujma. Predmetnú kúpno-predajnú zmluvu podpísali obidve zmluvné strany (žalobcovia a žalovaní). Žalobca v 1. rade V.. G. U. prevzal dňa 1.7.1988 od žalovaného v I. rade V.. D. B. celú kúpnu cenu za danú garáž. Kúpna cena za garáž v sume 40.000,-- Sk (1.327,76 €) teda bola ešte v roku 1988 žalobcom v 1. rade prijatá, ale nebola nikdy vrátená, pričom garáž bola žalovanými v I., II. rade žalobcom odovzdaná. Pôvodná žalobkyňa v 2. rade nikdy nenamietla neplatnosť kúpnopredajnej zmluvy v zákonnej premlčacej dobe, a teda táto zmluva je platná, žalovaní užívali nehnuteľnosť so súhlasom žalobcov, ktorí si nikdy neuplatnili svoje vlastnícke právo. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaní mali právny titul na užívanie garáže titulom nájmu na dobu určitú do 7.10.2009 bezodplatne, na základe čoho nemohlo dôjsť k ich bezdôvodnému obohateniu. 3. V ďalšom konaní, pri rozhodovaní rozsudkom v poradí tretím, súd prvej inštancie, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, na základe opätovne vykonaného dokazovania, vyvodil, že zostalo nepochybné, že strany sporu uzavreli dňa 1.7.1988 kúpno-predajnú zmluvu ohľadom garáže, ktorá bola nesporne v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcu v 1. rade a pôvodnej žalobkyne v 2. rade. Žalovaní prebrali garáž do užívania dňom podpisu kúpno-predajnej zmluvy, pričom žalobca v 1. rade v ten istý deň prevzal kúpnu cenu, podľa zhodných tvrdení strán sporu, v sume 40.000,-- Sk (1.327,76 €); prevzatie tejto sumy žalobca v 1. rade potvrdil na potvrdení svojím podpisom. M. I. nikdy nebol prítomný pri odovzdávaní a preberaní kúpnej ceny za garáž, ktorú mal žalovaný v I. rade údajne odovzdať žalobcovi v 1. rade. Žalovaní nerušene užívali garáž od podpisu zmluvy cca 20 rokov, pričom na základe ústnej dohody so žalobcami platili žalovaní poplatky za poskytnuté služby spojené s užívaním garáže ako vodné, stočné, elektrickú energiu, zrážkovú vodu, administratívne náklady. Žalobca v 1. rade tvrdil, že od roku 1995-1996 začal vyžadovať od žalovaných nájomné za garáž, avšak sám uviedol, že žiadne finančné sumy za nájom garáže od žalovaných neprevzal. S poukazom na znenie predmetnej kúpno-predajnej zmluvy mal súd prvej inštancie ďalej za preukázané, že strany sporu nikde v tejto zmluve nedojednali užívanie predmetnej garáže za finančnú odplatu. Žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázali žiadnym relevantným dôkazom, že žalovaní platili okrem platieb za služby spojené s užívaním garáže aj dohodnuté nájomné za túto garáž. Z písomnej formulácie kúpno-predajnej zmluvy je nesporné, že žalovaní prebrali od žalobcov vlastnícke práva ku garáži dňom podpisu tejto zmluvy, t.j. 1.7.1988, za dohodnutú finančnú odplatu - kúpnu cenu garáže, ktorú, ako je uvedené v zmluve, žalobca v 1. rade prevzal od žalovaného v I. rade. Z toho jednoznačne vyplýva, že nešlo o dlhodobý odplatný nájom garáže žalovanými, a to aj napriek tomu, že zmluvu nebolo možné z dôvodu nejasností majetkovo-právneho usporiadania celej skupiny garáží na parcele č. XXXX/XX-XX registrovať na príslušnom štátnom notárstve. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie nerozporovali tú skutočnosť, že prevzali od žalovaných za garáž dohodnutú kúpnu cenu v sume 40.000,-- Sk (1.327,76 €), ktorú doposiaľ žalovaným nevrátili, súd prvej inštancie s poukazom na skutkový a právny stav veci uzavrel, že konanie žalobcov spočívajúce v požadovaní platenia nájomného za garáž od žalovaných, ktorí predmetnú garáž od žalobcov de facto odkúpili, by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaní po prebratí vlastníckych (užívacích) práv ku garáži túto užívali bezodplatne. Túto skutočnosť potvrdzuje aj samotné chovanie žalobcov, nakoľko žalobca v 1. rade po uzavretí kúpnopredajnej zmluvy v roku 1988 a odovzdaní garáže až následne v roku 1995, t.j. až po cca 7 rokoch, vyzval žalovaných na platenie nájomného za užívanie garáže, čo bolo zo strany žalobcov zrejmým dôsledkom toho, že žalovaní na základe ústnej výzvy žalobcu v 1. rade, ktorú im neskôr adresoval aj listom z roku 1997, odmietli dobrovoľne vydať predmetnú garáž, príp. vysporiadať celú záležitosť po právnej stránke. Žalobcovia nepreukázali žiadnym relevantným dôkazom, že by žalovaní na úkor žalobcov užívaním predmetnej garáže získali majetkový prospech bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho by bolo možné odvodiť nárok žalobcov voči žalovaným na vydanie bezdôvodného obohatenia v zostávajúcej sume 1.875,46 € spolu s príslušenstvom. Dospel tak k záveru, že konanie žalobcov, ktorí si nárokujú od žalovaných zaplatenie nájomného za predmet nájmu (garáž) za obdobie jej užívania žalovanými bez vrátenia už poskytnutého protiplnenia (t.j. vrátenia zaplatenej kúpnej ceny za garáž) zo strany žalobcov, a navyše bez právneho titulu (bez nájomnej zmluvy) je v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zásady vyplývajúcej z čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj zásadu „non omne quod licet honestum est“ [nie všetko, čo je dovolené, je dôstojné (čestné)], možno uzavrieť, že povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, a teda od nikoho nemožno vynucovať, aby bez právneho dôvodu niečo konal, čím by v rámci občianskoprávnych vzťahov zasiahol do práv a oprávnených záujmov iných a konal by tak v rozpore s dobrými mravmi. V závere odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v prípade ak by žalobe vyhovel, zasiahol by tým neprimerane do práv žalovaných, ktorí by na základe rozsudku (exekučného titulu) museli žalobcom poskytnúť plnenie bez preukázaného právneho dôvodu, čím by došlo k opačnej situácii, kedy by žalobcovia bez protiplnenia získali majetkový prospech na úkor žalovaných. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania žalobcov voči nároku žalovaných na vrátenie zaplatenej kúpnej ceny z kúpno-predajnej zmluvy, súd prvej inštancie sa stotožnil s právnym názorom žalovaných, že na vznesenú námietku premlčania žalobcov nemožno prihliadnuť s poukazom na ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko voči nároku žalobcov žalovaní nemajú námietku započítania. O náhrade trov konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným v I. a II. rade ako úspešnej strane sporu priznal voči žalobcom v 1. až 3. rade, ktorí boli v spore neúspešní, náhradu trov konania v plnej výške. O náhrade trov konania žalovaných v I. a II. rade voči žalobkyni vo 4. rade, keď si voči nej náhradu trov konania neuplatňujú, rozhodol tak, že náhradu trov konania žalovaným zo strany žalobkyne vo 4. rade nepriznal. O výške priznanej náhrady trov konania súd rozhodne podľa ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 4. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia v 1., 2. a 3. rade dôvodiac, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Mali za to, že z vykonaného predchádzajúceho dokazovania na súde prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že žalovaní nemali žiadny právny titul na užívanie garáže. Listina označovaná žalovanými ako „Kúpna zmluva“, o ktorej bolo prejudiciálne rozhodnuté v predchádzajúcich konaniach (rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 21.11.2006, č.k. 32 C 34/1998-177, rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 3.4.2008, sp.zn. 6 Co 174/2007) nebola ani účinná ani platná a vôbec nevznikla ako kúpna či nájomná zmluva, nakoľko ju nepodpísala spoluvlastníčka garáže (pôvodne žalobkyňa v 2. rade Z. U., ktorá zomrela dňa X.X.XXXX). Na zdôraznenie neplatnosti zmluvy citoval z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6 Co 174/2007 (ods. 3, strana 6, 7): „Pri posúdení kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 1.7.1988... predmetnú zmluvu vzhľadom na jej obsah podľa názoru odvolacieho súdu bolo možné posúdiť len ako zmluvu o budúcej zmluve. Predmetná nehnuteľnosť nepochybne tvorila predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a tak mala byť zmluva podpísaná zo strany ako predávajúceho, tak aj na strane kupujúceho oboma manželmi, čo sa v danom prípade nepochybne nestalo, a preto tento právny úkon nemožno považovať za bežnú vec, ktorú môže vybavovať každý z manželov, a to pod sankciou jeho neplatnosti.“. Žalobca v 1. rade odmietol v poradí druhým rozhodnutím odvolacím súdom (č.k. 2 Co 395/2011-288) akceptované tvrdenie žalovaných, že žalobcovia odmietli vykonanie znaleckého dokazovania na preskúmanie pravosti podpisu pôvodnej žalobkyne v 2. rade na listine zo dňa 1.7.1988, ktorú predložil súdu prvej inštancie v predchádzajúcom konaní o vydaní garáže žalovaný v I. rade V.. D. B. ako kúpnopredajnú zmluvu, nakoľko je nepravdivé. Na pojednávaní v predchádzajúcom konaní (vo veci vypratania a vydania garáže) dňa 23.3.2000 právny zástupca žalobcov opäť predniesol dôvody, pre ktoré nemôže byť listina zo dňa 1.7.1988 platná ako kúpnopredajná zmluva. Okrem iných dôvodov uviedol aj rozhodujúci fakt, že listinu nepodpísala pôvodná žalobkyňa v 2. rade Z. U., spoluvlastníčka predmetnej garáže. Nato predstúpila právna zástupkyňa žalovaných, a uviedla, že pokiaľ žalobcovia tvrdia, že pôvodná žalobkyňa v 2. rade nepodpísala „kúpnu zmluvu“, je dôkazné bremeno na žalobcoch, a sú povinní dôkazy predložiť. Právny zástupca žalobcov ihneď požiadal súd o určenie súdneho znalca z odboru grafológie na preskúmanie pravosti podpisu pôvodnej žalobkyne v 2. rade. Nato bolo vyhlásené uznesenie: „Súd odročuje pojednávanie na neurčito za účelom určenia znalca grafológa.“ Ďalšie pojednávanie sa konalo až dňa 21.11.2006, ktoré skončilo vyhlásením rozsudku v prospech žalobcov. V rozsudku č.k. 32 C 34/1998-177 súd prvej inštancie odmietol vykonanie znaleckého dokazovania na preskúmanie pravosti podpisu, ktorý sa nachádzal na listine zo dňa 1.7.1988 pri mene Z. U. (tzv. kúpnopredajná zmluva). Uvedený rozsudok č.k. 32 C 34/1998-177 bol potvrdený aj rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 6 Co 174/2007-216 zo dňa 3.4.2008, ktorý nemožno napadnúť odvolaním. Taktiež uviedol, že nebola uzatvorená žiadna nájomná zmluva medzi žalobcami a žalovanými, na základe ktorej by mali žalovaní predmetnú garáž v nájme. Nebola uzatvorená ani žiadna iná zmluva, ktorá by oprávňovala žalovaných túto garáž užívať v rozhodnom období. Práve naopak, žalovaní boli žalobcami vyzývaní na vypratanie a vydanie garáže nepretržite od roku 1995. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že medzi žalobcami a žalovanými bola uzatvorená platná kúpna zmluva, je nesprávny, pretože je v rozpore so skutkovým stavom veci. Tzv. kúpnopredajná zmluva je nielen neplatná, ale vôbec nevznikla, pretože ju odmietla a nepodpísala spoluvlastníčka garáže (manželka žalobcu v 1. rade Z. U.). Tvrdenie v rozsudku súdu prvej inštancie, že žalobca v 1. rade prevzal od žalovaného v I. rade kúpnu cenu za garáž v sume 40.000,-- Sk nie je pravdivý, a nikdy prevzatie akejkoľvek sumy za predaj garáže nepotvrdil. Dňa 1.7.1988 prišiel do domu žalobcov na D. ulici č. XX v H. V.. D. B. (bez manželky), s tým, že priniesol dve vyhotovenia listiny, ktorá mala názov „Kúpnopredajná zmluva" na predaj a kúpu garáže č. XXXX na W. ul. v H. (vlastníctvo žalobcov). V.. D. B. ich požiadal, aby listinu podpísali, a následne im vyplatí kúpnu cenu za garáž. Kúpna cena za garáž nebola na listine uvedená, zároveň im predložil ďalšiu listinu, ktorej znenie si žalobca v 1. rade nepamätal (bola iba v jednom vyhotovení). Pravdepodobne to bolo potvrdenie o prevzatí kúpnej ceny za garáž. Žalobca v 1. rade namietal, že na kúpnej cene sa zatiaľ nedohodli, ale V.. D. B. námietku nebral do úvahy; s vyhrážaním, že peniaze za garáž nikdy neuvidí, ak spolu s manželkou predložené listiny nepodpíšu. Vzhľadom k ťažkej finančnej situácii žalobcov (tri pôžičky na stavbu domu a tri študujúce deti) v panike bez rozmyslu obe listiny podpísal. Potom žalobca v 1. rade prizval manželku (na začiatku rokovania nebola prítomná), aby sa vyjadrila k predloženej listine a aby ju podpísala. Jeho manželka však vyhlásila, že s predajom garáže nesúhlasí a listinu odmietla podpísať. Po ostrej roztržke mu V.. D. B. vrátil jedno vyhotovenie tzv. kúpnopredajnej zmluvy iba s ich podpismi (žalobcu v l. rade a žalovaného v I. rade) bez vyplatenia akejkoľvek sumy za garáž, v hneve a bez pozdravu opustil ich dom. Súd prvej inštancie pochybil, keď nevzal do úvahy tieto skutočnosti. Odmietol výroky súdu prvej inštancie o nemorálnosti konania žalobcov, pričom sa súd prvej inštancie nezaoberal konaním žalovaných, ktoré je zjavne v rozpore s dobrými mravmi a pravdepodobne aj so zákonmi. V konaní o vydanie garáže predložil žalovaný v I. rade V.. D. B. ako dôkaz kúpy garáže na W. ul. v H. listinu s názvom Kúpnopredajná zmluva, na ktorej bol pri mene predávajúcej Z. U. podpis, ktorý však nebol autogramom Z. U.. Bolo zrejmé, že žalovaný predložil súdu sfalšovanú listinu. Pôvodná žalobkyňa v 2. rade vyhlásila, že nikdy nesúhlasila s predajom garáže na W. ul. v H., a preto predloženú zmluvu nepodpísala. Z vyššie uvedeného vyplýva, že V.. D. B. konal nielen nemorálne, ale aj nezákonne, keď predložil súdu sfalšovanú listinu, čo súd ďalej neriešil. Žalovaní v I., II. rade boli povinní vypratať garáž do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. č.k. 32 C 34/1988-177, ktorá nastala dňa 25.4.2008, teda do 28.4.2008. Žalovaní garáž vydali až v exekučnom konaní, žalovaný v I. rade kľúče od garáže nevydal, vydal iné (nepravé) kľúče a odovzdal ich exekútorovi. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal a nehodnotil konanie žalovaných z hľadiska morálky, ktoré bolo veľmi ďaleko od dobrých mravov, na nemorálnosť konania žalovaných poukázali a upozornili súd prvej inštancie vyjadrením doručeným súdu prvej inštancie dňa 3.8.2015, čo súd neakceptoval. Tým, že súd nesprávne zistil skutkový stav veci, túto aj nesprávne právne posúdil, a následne žalobu nesprávne zamietol. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že listina zo dňa 1.7.1988, označená žalovanými ako kúpnopredajná zmluva, je platná aj ako nájomná zmluva, čo je v rozpore so skutkovým stavom. Predmetná listina zo dňa 1.7.1988 je nielen neplatná, ale vôbec nevznikla. Súd prvej inštancie ďalej vychádzal z nepravdivého tvrdenia žalovaných, že žalobcovi v l. rade zaplatili celú kúpnu sumu za garáž. Zdôraznil, že od žalovaných žiadne peniaze za garáž nikdy neprevzal a prevzatie nikdy nepotvrdil. Záverom žalobcovia uviedli, že bezdôvodné obohatenie spočíva v obohatení sa o sumu bežného nájomného v danej lokalite, ktoré by boli žalovaní povinní zaplatiť. Žalovaní sa preukázateľne obohatili bez platenia nájomného, čím im vznikol prospech nedovoleným užívaním cudzieho majetku bez právneho titulu. Z uvedeného vyplýva, že žalovaní užívali garáž bez právneho dôvodu, a teda žalobcovia majú právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ich žaloby. Odvolaciemu súdu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a ich žalobe vyhovieť. 5. Žalovaní odvolanie nepodali, k odvolaniu žalobcov sa nevyjadrili. 6. Odvolací súd preskúmal vec pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.; C.s.p.), ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb.; O.s.p.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v odvolaním napadnutom rozsahu, a síce vo výroku III., ktorým žalobu v celosti zamietol, ako vecne správne potvrdiť (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.), vo výroku IV., ktorým uložil žalobcom v 1. až 3. rade povinnosť zaplatiť žalovaným v I. a II. rade náhradu trov konania, je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť (§ 388 C.s.p.). 7. Predmetom konania je nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu užívania garáže žalovanými bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie v poradí tretím rozsudkom žalobu v celosti zamietol a žalobcom v 1. až 3. rade uložil povinnosť zaplatiť žalovaným v I. a II. rade náhradu trov konania. 8. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla vada, takú ani žalobcovia netvrdili, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie, a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať aj bez jej vznesenia žalobcami (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 9.1. V konaní bolo bez pochýb preukázané, že žalovaní užívali garáž, ktorá (v čase užívania) bola vo vlastníctve žalobcov, bez právneho dôvodu (vlastníctvo žalobcov nebolo vyvrátené). Žalobcom tak vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Výšku bezdôvodného obohatenia si žalobcovia vyšpecifikovali ako sumu bežného nájomného v danej lokalite, ktoré by inak za užívanie nehnuteľnosti boli žalovaní povinní zaplatiť. 9.2. Spornou však zostala otázka, či priznanie bezdôvodného obohatenia by nebolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (konanie contra bonos mores), či už formou právneho úkonu alebo faktickým správaním, je také konanie, ktoré sa nachádza v elementárnom rozpore s názorom a mienkou prevažnej väčšiny spoločnosti o otázke, aký by mal byť výkon tohto práva, aby dodržiaval a zachovával morálne a etické zásady spoločnosti. Ide najmä o rešpektovanie hodnôt ako slušnosť, poctivosť, morálka a pod. Dobré mravy preto predstavujú určitý materiálny korektív, ktorý je potrebné uplatniť v prípade, ak právne predpisy jeho uplatnenie pripúšťajú, najmä z dôvodu, že do obsahu právnych predpisov nie je možné zapracovať všetky situácie, ktoré život prinesie. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca v 1. rade prevzal od žalovaných (1.7.1988) celú kúpnu cenu za garáž v sume 40.000,-- Sk (1.327,76 €), čo potvrdil svojim podpisom na kúpnej zmluve a tiež na doklade o prevzatí kúpnej ceny za garáž. Námietky žalobcu v 1. rade, že tieto listiny podpísal pod nátlakom a v tiesni sú irelevantné, keďže ich v konaní nepreukázal a neuniesol tak dôkazné bremeno ohľadne neprevzatia týchto peňazí od žalovaných. Záväzok žalobcov na vrátenie sumy 40.000,-- Sk žalovaným je tak už premlčaný a v dôsledku vznesenia námietky premlčania žalobcami žalovaní stratili šancu na vymoženie svojej pohľadávky. Odvolací súd je toho názoru, že suma 40.000,- Sk, ktorú žalovaní zaplatili žalobcom v roku 1988 ako kúpnu cenu za garáž, je výrazne vyššia hodnota než suma, ktorá je predmetom sporu. V roku 1988 išlo totiž o viac ako 12 násobok mesačnej mzdy. Ďalej, bol to práve žalobca v 1. rade, ktorý cielene zmaril realizáciu zmluvného aktu, svojvoľne požadoval vyššiu než dohodnutú kúpnu cenu, hoci už bola vyplatená, čím v konečnom dôsledku nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanými k predmetnej garáži. Takýmto nemorálnym konaním [keď uzavrel kúpnopredajnú zmluvu, prevzal peniaze za garáž, ale nakoniec z väčšej časti jeho zavinením nedošlo k nadobudnutiu vlastníctva žalovanými (tiež odmieta kúpnu cenu vrátiť s odkazom na premlčanie, resp. zohľadniť ju za užívanie)], žalovaných pripravil o ich prospech, ktorý mali zmluvne nadobudnúť. Odvolací súd má za to, že vznášanie ďalších nárokov žalobcami je potom v rozpore s dobrými mravmi. Na tomto mieste odvolací súd opakuje, že žalobca v l. rade nepoprel prevzatie sumy 40.000,-- Sk v roku 1988 od žalovaného v I. rade. Odmietol ju vrátiť s odôvodnením, že nárok žalovaných v I., II. rade na jej vrátenie je premlčaný. Tvrdenie žalobcu v l. rade v tomto odvolacom konaní, že nevedel čo podpisuje, že bol v tiesni, v nápadne nevýhodných podmienkach, potom vyznieva už len ako účelové tvrdenie. 9.3. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 10.1. Naopak rozsudok súdu prvej inštancie v ďalšom, odvolaním napadnutom, výroku, a síce vo výroku IV., nie je vecne správny. Pokiaľ súd prvej inštancie vo výroku IV. uložil povinnosť žalobcom v 1. a ž 3. rade nahradiť trovy konania žalovaným v I. a II. rade, v súvislosti s týmto odvolací súd uvádza nasledovné. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania. V sporovom konaní jej hlavným vyjadrením je zásada úspechu v konaní, premietnutá do náhrady trov konania. Rozhodovanie o náhrade trov konania podľa Civilného sporového poriadku má dve samostatné fázy. Prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Pokiaľ má konečné rozhodnutie formu rozsudku, rozhodne súd o nároku na náhradu trov konania samostatným výrokom, ktorý má povahu uznesenia. Výrok o nároku na náhradu trov konania má povahu tzv. závislého výroku, a to z dôvodu vzájomnej väzby medzi výsledkom sporu a priznaním, či nepriznaním nároku na náhradu trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie (§ 357 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/XXXX/XXX/XXXXXXXX.html> písm. m/ C.s.p.). Druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci. Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť (§ 239 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/XXXX/XXX/ XXXXXXXX.html> a nasl. C.s.p.), o ktorej rozhodne sudca súdu prvej inštancie. Rozhodnutie sudcu o sťažnosti je konečné, bez možnosti ďalších opravných prostriedkov. 10.2. Výrok o nároku na náhradu trov konania obsahuje každé rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, a to aj v prípade, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Konanie končí v zásade vydaním meritórneho rozhodnutia (§ 212 C.s.p., ako aj § 273, § 282, § 286 C.s.p., prípadne vydaním platobného rozkazu alebo európskeho platobného rozkazu podľa § 265 a § 269 C.s.p.) alebo nemeritórnym rozhodnutím o zastavení konania (napr. pre nedostatok niektorej z procesných podmienok), odmietnutí žaloby (§ 129 C.s.p.), prípadne riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku (§ 386, § 413 a § 447 C.s.p.). Vzhľadom na skutočnosť, že o nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd bez návrhu, výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť súčasťou rozhodnutia. Súd v danom štádiu rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania, nie o plnení. Vzhľadom na vyššie uvedené, má odvolací súd za to, že výrok IV. napadnutého rozsudku v znení, v akom je uvedený, nezodpovedá zákonným požiadavkám vyžadovaným pri tomto type výroku v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 C.s.p. Vo výroku tiež absentuje údaj, v akom rozsahu súd prvej inštancie žalobcom povinnosť uložil a v akom rozsahu žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania. Správne síce súd odkázal na ustanovenie § 226 ods. l, ods. 2, § 255 ods. l C.s.p., avšak z nich vyvodil nesprávne právne závery. 10.4. Ide o pochybenie, ktoré je možné napraviť odvolacím súdom a z tohto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil (§ 388 C.s.p.) a žalovaným v I., II. rade spoločne a nerozdielne priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom v rozsahu 100 % proti spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v l. až 3. rade (§ 262 ods. l, § 255 ods. l C.s.p.). 10.4.1. Nerozlučné spoločenstvo žalovaných v I., II. rade je dané tým, že už v čase začiatku užívania nehnuteľnosti (od roku 1988 a ďalej) boli manželia, sumu 40.000,-- Sk žalobcom poukázali z prostriedkov nadobudnutých v tomto majetkovom spoločenstve. Opak preukázaný nebol a strany sporu opak ani len netvrdili. 10.4.2. Nerozlučné spoločenstvo žalobcov v l. až 3. rade je dané tým, že predmetná nehnuteľnosť patrila (v roku 1988 a ďalej) do bezpodielového spoluvlastníctva manželom (žalobcu v l. rade a pôvodnej žalobkyne v 2. rade Z. U.), z tohto dôvodu aj tvrdená pohľadávka na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanými v I., II. rade by patrila do tohto majetkového spoločenstva. Ako vyplýva z osvedčenia o dedičstve Okresného súdu Malacky zo dňa 6.2.2014, č.k. 12 D 382/2013-54, ktoré bolo vydané v dedičskom konaní po poručiteľke Z. U., narodenej dňa XX.X.XXXX, zomrelej dňa X.X.XXXX (pôvodnej žalobkyne v 2. rade), ktoré nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 22.2.2014, daná pohľadávka nebola predmetom dedičstva po nej. Dedičia po nej (jej manžel, deti) vstúpili do jej práv a povinností, a teda do rozhodnutia o tejto pohľadávke sú všetci oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne. Tým, že dcéra poručiteľky, žalobkyňa vo 4. rade, zobrala žalobu vo vzťahu k sebe späť, sa jej vzdala, a ďalej s ňou, správne, už súd prvej inštancie nekonal. 11. Odvolací súd poukazuje na nesprávne číslo konania rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu chybnej lustrácie v spise, keď ako číslo konania napadnutého rozsudku bolo uvedené číslo 7 C 82/2008-258 a správne má byť 7 C 82/2008-358. Túto zrejmú nesprávnosť v číslovaní spisu, odvolací súd opravil sám v rámci konania o odvolaní proti napadnutému rozsudku. 12. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolatelia, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 13. V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od X.X.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). 14. Žalovaným v I., II. rade úspešným aj v tomto odvolacom konaní odvolací súd priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods. l, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.). Aj o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p.). 15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).