Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/257/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313209558 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1313209558.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Pri vinohradoch 267, Bratislava, IČO: 47239411, zastúpený Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s.r.o. Radvanská 21, Bratislava, proti žalovanému: B. Y., G.. XX.XX.XXXX, K. O. Z. XXX, K., zastúpený Ing. Pavlom Ščepánom, bytom Blumentálska 15, Bratislava, o zaplatenie 3.662,34 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 5. februára 2016 č.k. 21C 270/2013-230 a na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23. marca 2016 č.k. 21C 270/2013-247 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 23. marca 2016 č.k. 21C 270/2013-247 p o t v r d z u j e. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.651,35 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,75 % zo sumy 2.027,09 eur od 14.03.2013 do zaplatenia, vo výške 5,50 % zo sumy 280,71 eur od 01.08.2013 do zaplatenia a vo výške 5,05 % zo sumy 1.343,55 eur od 28.05.2015 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 219,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.133,92 eur, vychádzajúc zo žaloby skutkovo odôvodnenej tým, že žalobca je poskytovateľ sociálnej služby podľa § 35 zariadenie pre seniorov a § 38 domov sociálnych služieb zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách účinného od 01.01.2009. Do 31.12.2008 pôsobil v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy v zmysle zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci ako Domov dôchodcov Rača. Podľa žaloby bol žalovaný prijatý do Domova dôchodcov Rača na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti zn. DD-563 /2007 zo dňa 19.12.2007 podľa § 93 ods. 1 písmena a/ Zák. č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci. 2. Žalobu ďalej žalobca odôvodnil tým, že dňa 30.10.2008 bol schválený zákon o sociálnych službách, ktorý zmenil právny stav v oblasti poskytovania sociálnych služieb s účinnosťou od 01.01.2009, keď novým prvkom zavedeným zákonom o sociálnych službách bola podmienka poskytovania sociálnej služby v zariadení pre seniorov spočívajúca v tom, že fyzická osoba mohla byť prijatá do zariadenia, ak dovŕšila dôchodkový vek a bola odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby a jej stupeň odkázanosti je najmenej IV, podľa prílohy č.3 zákona o sociálnych službách, stupnica v rozmedzí I.- V. V rámci prechodných ustanovení zákona o sociálnych službách sa pamätalo aj na osoby, ktorým sa poskytovala sociálna služba v čase nadobudnutia účinnosti zákona o sociálnych službách, ktorí boli v zariadení pre seniorov (domov dôchodcov) na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti vydaného podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Z dôvodu ochrany nadobudnutých práv týchto osôb zákonodarca v § 106 ods. 8 zákona o sociálnych službách zakotvil povinnosť poskytovateľa sociálnej služby začať z vlastnej iniciatívy konanie vo veci odkázanosti takejto fyzickej osoby a zároveň zákonodarca v § 106 ods. 6 zákona o sociálnych službách upravil, že aj keď táto osoba nie je odkázaná na starostlivosť v zariadení pre seniorov na základe právoplatného rozhodnutia(nedosahuje stupeň odkázanosti IV.-VI.), je poskytovateľ sociálnej služby povinný tejto fyzickej osobe naďalej poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 01.01.2009. Sociálna služba sa však poskytuje výlučne na základe zmluvy podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách. 3. Žalobca poukázal na to, že rozhodnutím o odkázanosti číslo MAGS OSV 53624/2010-324264/1332 zo dňa 29.10.2010, právoplatným dňa 23.12.2010, bol zdravotný stav žalovaného posúdený ako I. stupeň odkázanosti. Hoci jeho zdravotný stav bol nedostačujúci pre poskytovanie sociálnej služby v zariadení pre seniorov podľa § 35 ods.1 písm. a/ zákona o sociálnej pomoci, tým, že žalovaný bol prijatý do zariadenia na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti podľa predchádzajúcej právnej úpravy zákona o sociálnej pomoci, splnil predpoklad pre aplikáciu § 106 ods. 6 zákona o sociálnych službách, podľa ktorého je poskytovateľ sociálnej služby povinný tejto fyzickej osobe najďalej poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 1. januára 2009. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnych službách poskytovateľ sociálnej služby však poskytuje sociálnu službu na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Poskytovateľ sociálnej služby je povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 01.01.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu. Zákonodarca podľa žalobcu stanovil, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti bol povinný so žalovaným uzatvoriť zmluvu (§ 106 ods. 7 druhá veta), keďže zmluva je jediným možným titulom pre poskytovanie sociálnej služby podľa zákona o sociálnych službách. Zmluvu o poskytovaní sociálnej služby neuzatvorili, hoci žalobca opakovane predložil žalovanému písomný návrh zmluvy v snahe upraviť faktický stav v súlade s právnymi predpismi, ktorý žalovaný do podania žaloby neakceptoval, uzatvorenie zmluvy odmieta, čo možno kvalifikovať ako prijímanie sociálnej služby od 23.12.2010 bez právneho dôvodu, bez zmluvy /§ 74 ods. 1 Zák. o sociálnych službách/. Podľa žaloby žalovaný uhrádza žalobcovi mesačne úhradu vo výške, ktorú platil pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, kedy bol v zariadení na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti. Žalobca si podanou žalobou uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu medzi úhradou, ktorú predpokladajú cenové predpisy pri poskytovaní sociálnej služby podľa zákona o sociálnych službách v totožných prípadoch a skutočne platenými sumami žalovaným. V zmysle žaloby verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia zmluvou podľa § 74 v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov /ďalej len „EON“/. Všeobecne záväzným nariadením /ďalej len „VZN“/ v zmysle § 72 ods. 2 Zák. o sociálnych službách je v tomto prípade VZN Bratislavského samosprávneho kraja č. 31/2009 (ďalej len „VZN BSK“) v znení VZN BSK č. 35/2010, VZN BSK č. 39/2010 a VZN BSK č. 43/2011. VZN BSK č. 31/2010 nadobudlo účinnosť dňa 30.12.2010, pričom mesačná úhrada pripadajúca na žalovaného podľa tohto VZN BSK mala byť 257,56 eur. VZN BSK č. 43/2011 nadobudlo účinnosť dňa 06.08.2011, pričom mesačná úhrada pripadajúca na žalovaného podľa neho mala byť 204,90 eur. Porovnaním skutočných mesačných platieb žalovaného za poskytovanú sociálnu službu s úhradou, ktorú by mal žalovaný hradiť v zmysle zmluvy, došlo podľa žalobcu na jeho úkor k bezdôvodnému obohateniu žalovaného v období od 23.12.2010 do 30.4.2013 vo výške 2.307,80 eur. Žalobca ďalej uviedol, že jeho skutočné náklady (EON) so žalovaným sú reálne vyššie, konkrétne v roku 2011 dosahovali výšku 574, 94 eur mesačne a v roku 2012 sumu 531, 83 eur mesačne. 4. Súd prvej inštancie vydal vo veci dňa 19.06.2013 platobný rozkaz č. 39Ro/1202/2013, proti ktorému podal žalovaný odpor, v ktorom namietal nárok žalobcu čo do právneho základu a výšky, majúc za to, že využívaním služby na základe právoplatného a účinného rozhodnutia zn. DD - 563/2007 z 19.12.2007 o umiestnení v domove - penzióne pre dôchodcov, ktoré je vykonateľné od 20.12.2007 na neurčito, toto rozhodnutie stanovilo konkrétne právo na užívanie časti nehnuteľnosti slúžiacej domovu- penziónu zriadeného na poskytovanie bývania. Od účinnosti zákona o sociálnych službách sa na takéto užívanie vzťahuje § 106 ods. 6 v spojení s § 35 ods. 1 písmena b/ citovaného zákona. Rozhodnutie o odkázanosti zo dňa 29.10.2010 považoval žalovaný za nulitný správny akt, nakoľko ho vydal orgán nepríslušný konať vo veci ex offo podľa § 106 ods. 8, v spojení s § 106 ods. 5 citovaného zákona. V sume úhrady za sociálnu službu, ktorú určil poskytovateľ, nie je podľa neho vyčíslená úhrada za stravovanie a v spojení s § 72 ods. 2 citovaného zákona poskytovateľ takto neuvádza výsledok skúmania podľa § 72 ods. 7 alebo ods. 8. Mal za to, že verejný poskytovateľ zriadený územnou samosprávou nie je oprávnený vymáhať cestou súdu rozdiel medzi zaplatenou úhradou a stanovenou úhradou bez predchádzajúceho postupu stanoveného v zákone podľa § 73 ods. 10 a nasl.. Rozdiel medzi uskutočnenými platbami a požadovanou sumou úhrady nie je podľa neho záväzkom v zmysle občianskeho práva a preto namietal aplikáciu § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). 5. Podľa žalovaného žalobca vykazuje EON v rozpore s § 72 ods. 5 v spojení s ods. 2 citovaného zákona bez členenia podľa druhu činnosti na základe § 16, § 17 a § 18. Finančné údaje sú priemernou hodnotou ekonomicky oprávnených nákladov všetkých činností poskytovaných v rámci sociálnych služieb poskytovaných vo všetkých druhoch sociálnych zariadení žalobcu. Keďže používa iba službu podľa § 17, a to výlučne ubytovanie, dopláca na náklady činnosti poskytovateľa podľa § 16 a podľa § 18 citovaného zákona. Podľa žalovaného s účinnosťou Zákona o sociálnych službách neboli zrušené predchádzajúce rozhodnutia o poskytovaní sociálnej starostlivosti vydané príslušným orgánom účinným pred 31.12.2008. Zákon podľa žalovaného neukladá povinnosť uzavrieť zmluvu s prijímateľom, ktorému sa poskytovala sociálna starostlivosť a už vôbec neukladá povinnosť prijať ofertu predloženú poskytovateľom. Zákon neobsahuje ani žiadnu sankciu za neuzavretie zmluvy alebo dôvod na neposkytnutie služby už poskytovanej pred účinnosťou zákona. Návrh zmluvy predložený poskytovateľom žalovaný označil za rozporný so zákonom v článku II. bod 2 a čl. VII ods.2 písm. b/, obsahuje neprijateľné podmienky v článku IV bod 2, v spojení s článkom II. ods. 5, obchádza ustanovenie § 53 ods. 8 OZ, čl. XI. ods. 2 písm. d/ a e/. V rozpore s dobrými mravmi je článok VII. odsek 2 písm. b), neoceňuje úhrady za stravu v spojení s § 72 ods. 2 citovaného zákona. Vzájomné povinnosti v zmluve sú nevyvážené tak, že prijímateľ je nútený oslabiť svoju pozíciu návrhmi čl. IX. ods. 2 písm. b/ a c/ a iné zmluvné povinnosti sú jasne vymedzené. Naproti tomu povinnosti poskytovateľa sú v článku IX. ods. 4 vymedzené vágne a deklarujú iba existujúcu zákonnú povinnosť poskytovateľa. 6. Súd prvej inštancie poukázal na písomné vyjadrenie žalobcu k odporu zo dňa 12.11.2013, že v zmysle Zákona o sociálnych službách jediným právnym titulom pre poskytovanie sociálnej služby s účinnosťou od 01.01.2009 je zmluva podľa § 74 zákona o sociálnych službách. Výnimku obsahujú prechodné ustanovenia zákona o sociálnych službách, ktoré na prechodné obdobie umožňujú poskytovanie sociálnej služby podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Zo žiadneho z prechodných ustanovení tohto zákona podľa neho nevyplýva, že by aj po splnení podmienky, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu podľa zákona o sociálnych službách, mal senior na výber, či zostane v zariadení na základe rozhodnutia o umiestnení alebo zostane v zariadení na základe zmluvy o sociálnych službách. Zákon o sociálnych službách stanovuje iba jediný právny titul pre ďalšie zotrvanie v zariadení, a to uzatvorenie zmluvy podľa § 106 ods.7 druhá veta, aby senior mal zabezpečenú súčinnosť poskytovateľa sociálnej služby, keď zákon o sociálnych službách ukladá poskytovateľovi sociálnej služby povinnosť uzatvoriť zmluvu so seniorom po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti na sociálnu službu podľa zákona o sociálnych službách. V danom prípade neuzatvoril zmluvu, ktorú mu žalobca predložil, nemá teda právny titul na prijímanie sociálnej služby. Sociálna služba sa podľa nového zákona o sociálnych službách poskytuje na základe zmluvy, kým starostlivosť podľa zákona o sociálnej pomoci za poskytovala na základe rozhodnutia. Podľa § 106 ods. 7 zákona o sociálnych službách, sociálne služby, ktoré sa fyzickej osobe poskytovali k 31.12.2008, sa po tomto dni poskytujú podľa zákona účinného do 31.12.2008 do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu a uzatvorenia zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 01.01.2009. Poskytovateľ sociálnej služby je povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 01.01.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu. Poskytovanie sociálnej služby bez zmluvy podľa zákona o sociálnych službách je časovo obmedzené do momentu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, po ktorom jediným titulom pre poskytovanie sociálnej služby zmluva. 7. Žalobca opätovne uviedol, že žalovaný s ním neuzatvoril zmluvu podľa Zákona o sociálnych službách v zmysle § 74 citovaného zákona, nemá záujem o ukončenie prijímania sociálnej služby, chce zotrvať naďalej v Domove sociálnych služieb a v Zariadení pre seniorov Rača. Vzhľadom na okolnosť, že návrat žalovaného do rodinného prostredia môže byť veľmi zložitý, prípadne nemusí byť vôbec možný, nepovažoval jednostranné ukončenie poskytovania sociálnych služieb za riešenie vzniknutej situácie. Žalovaný platí mesačnú úhradu v nižšej výške ako je výška úhrady podľa VZN BSK č. 31/2009 zo 17.06.2009 v znení neskorších predpisov, ktorá je záväzná pre výšku úhrady podľa zmluvy podľa § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Z právneho hľadiska zanikol žalovanému právny titul na prijímanie sociálnej služby, avšak naďalej prijíma túto sociálnu službu. Uplatňuje si preto rozdiel medzi zaplatenými úhradami a výškou úhrad podľa VZN BSK č. 31/2009 v znení neskorších predpisov ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. 8. Podľa žalobcu novou podmienkou poskytovania sociálnej služby od 01.01.2009 je odkázanosť určitého stupňa. V dôsledku fikcie odkázanosti sú chránené osoby, ktorým sa poskytovala starostlivosť už pred 01.01.2009, keď medzi takéto osoby patrí aj žalovaný. Rozhodnutie o odkázanosti považuje žalobca za zákonné, Hlavné mesto SR Bratislava bolo príslušným orgánom verejnej moci pre konanie o odkázanosti podľa § 106 ods. 8 zákona o sociálnych službách, obec je správnym orgánom v konaniach o odkázanosti na sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Ustanovenie § 73 ods. 10 Zák. o sociálnych službách sa týka situácie, ak by prijímateľovi sociálnej služby po zaplatení úhrady zostalo menej ako zákonom stanovené minimum, v tomto prípade 20 % sumy životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu. Žalovaný neuzatvoril zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, pričom § 73 ods. 10 zákona o sociálnych službách poskytuje ochranu úhradám, ktoré sú prijímatelia sociálnej služby povinní platiť na základe zmluvného vzťahu s poskytovateľom sociálnej služby. Žalovaný prijíma sociálnu službu od 23.12.2010 bez právneho titulu, lebo po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti podľa zákona o sociálnych službách stratil predchádzajúci právny titul na prijímanie sociálnej služby, keďže podľa Zákona o sociálnych službách sa sociálna služba poskytuje na základe zmluvy, ktorú zákon o sociálnych službách predpokladá uzatvoriť práve po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia odkázanosti s tým, že žalovaný zmluvu môže uzatvoriť a žalobca musí uzatvoriť. Žalovanému predložil návrh zmluvy v júli 2011 a v marci 2013, ktorý neakceptoval, preto je podľa žalobcu potrebné posúdiť nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý nie je upravený osobitne v Zákone o sociálnych službách a odôvodnená je preto aplikácia ustanovenia § 451 nasl. OZ. K námietkam žalovaného ohľadom zmluvnej úpravy stravy žalobca uviedol, že odoberanie jedál je na dohode medzi poskytovateľom a prijímateľom sociálnej služby, žalovaný ako prijímateľ je povinný platiť úhradu za skutočne odobraté jedlá v danom mesiaci a žalobca na požiadanie žalovaného mu bude poskytovať stravu. K predloženiu EON podľa stanovených kritérií žalovaným žalobca uviedol, že vypočítava EON podľa § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách za každý druh poskytovanej sociálnej služby, osobitne za sociálne služby poskytované v zariadení pre seniorov /dve budovy na ul. O. Z. a na ul. O./ a osobitne za sociálne služby poskytované v domove sociálnych služieb, /dve budovy na ul. A. a na ul. O. Z./, pričom žalobca si neuplatňuje v tomto konaní nárok na plnenie zo zmluvy, ale nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. 9. Písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 01.06.2015 žiadal žalobca pripustiť rozšírenie žaloby v znení uvedenom vo výroku napadnutého rozsudku na zaplatenie sumy 3.651,35 eur s príslušenstvom za obdobie ubytovania žalovaného od 01.05.2013 do 31.12.2014. Rozšírenie žaloby súd prvej inštancie pripustil uznesením č.k. 21C/270/2013-198 zo dňa 02.06.2016. 10. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci právne ju posúdiac podľa ust. § 1 zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, § 2 ods. 1, 3, 4 a 5 citovaného zákona, § 3 ods. 2 písm. a/ a ods. 3 citovaného zákona, § 17 ods. 1 a 2 citovaného zákona, § 72 ods.1, 2 citovaného zákona, § 74 ods. 1, 7, 8, 9, 12, 13 a 14 citovaného zákona a § 106 ods. 5, 6 a 7 citovaného zákona a taktiež podľa ust. § 451 ods. 1, 2 OZ, keď z výpovede žalovaného zistil, že v zariadení žalobcu bol umiestnený v roku 2007 do jednoizbového bytu s tým, že do zariadenia si priniesol okrem jedného stolíka a postele vlastné vybavenie domácnosti. Od tejto doby neboli zo strany žalobcu v byte robené žiadne stavebné úpravy, ani maľovka, avšak o žiadne úpravy ani nežiadal. Mesačne hradí žalobcovi od roku 2007 sumu 137,43 eur, sám si upratuje, o spoločné priestory zariadenia a vonkajšie priestory sa starajú zamestnanci žalobcu. O stravovanie v zariadení, ktoré je k dispozícii, záujem nemá. Je poberateľom starobného dôchodku vo výške 450,02 eur mesačne, z ktorej sumy uhrádza žalobcovi sumu 137,43 eur, platí elektrinu 15 eur mesačne, lieky 50 eur mesačne, náklady na stravu 150-180 eur mesačne. Žalobca mu navrhol v minulosti zvýšenie úhrad od 01.01.2011 na sumu 257,56 eur, toto odmietol, pretože mu neboli poskytované adekvátne služby tejto úhrade. Z tohto dôvodu nepodpísal návrh Zmluvy č. 44/2010/P. Žalobca ako poskytovateľ mu predložil návrh zmluvy č. 44/2010/P, ktorý neuzavrel z toho dôvodu, že miesto poskytovania sociálnej služby je nesprávne uvedené a malo byť správne uvedené ZpS O. Z. XXX, K., aj s uvedením čísla bytu. Nesúhlasil s uvedeným vecným rozsahom a formou poskytovanej sociálnej služby, nakoľko mal záujem o poskytovanie služby len v rozsahu obslužných činností ubytovania celoročnou pobytovou formou. Nemal záujem o poskytovanie činností uvedených v návrhu zmluvy č. 44/2010/P. Žalovaný ďalej namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorým podľa neho môže byť len zriaďovateľ BSK. V danom prípade mu žalobca poskytuje sociálnu službu, a to ubytovanie v zmysle § 17 Zákona o sociálnych službách, ktorá sa považuje za obslužnú činnosť. EON, ktoré predložil žalobca, sú podľa neho stanovené zákonom výhradne na konkrétne zariadenie sociálnych služieb, v ktorom je žalovaný umiestnený a nie je možné ho zamieňať za druh služby zariadenie pre seniorov, pretože je určené druhom, miestom a kapacitou a je uvedené osobitnou položkou zriaďovacej listiny. Podľa žalovaného žalobca zamieňa EON tým, že svojmu zriaďovateľovi je povinný poskytovať informáciu o skutočných bežných výdavkoch na druh sociálnej služby. Podľa názoru žalovaného žalobca má vyčísliť EON pre konkrétne zariadenie sociálnych služieb, v danom prípade ZpS O. Z.. 11. Z prednesu právneho zástupcu žalobcu súd prvej inštancie zistil, že poskytuje žalovanému ubytovanie a služby spojené s týmto ubytovaním, napr. údržbu budov, opravy, ktoré si vyžaduje zariadenie alebo budova, revízie budovy a pod. Za upratovanie spoločných priestorov a izieb žalovaný neplatí, tieto náklady sú hradené z rozpočtu zariadenia. Žalovanému navrhol uzatvoriť zmluvu, žalovaný návrh neprijal a zmluvu neuzatvoril, poskytovateľ si teda svoju zákonnú povinnosť splnil. Následkom neuzatvorenia zmluvy z rozhodnutia žalovaného zariadenie nemá právny titul na poskytovanie sociálnych služieb, nakoľko došlo k zmene zákona, podľa ktorého sa vyžaduje uzavretie zmluvy. Zatiaľ žalobca prejavuje dobrú vôľu a žalovanému poskytuje sociálnu službu a plnenia súvisiace s ubytovaním. Podľa žalobcu sa v zmysle Zákona o sociálnych službách EON stanovujú podľa druhu sociálnej služby, pričom žalobca poskytuje dva druhy sociálnej služby, a to v Domove sociálnych služieb v budove na ulici A. X a v budove na ulici O. XX a druhú sociálnu službu ako zariadenie pre seniorov v budove na ulici O. XX a v dvoch budovách nazvaných Jar, Leto, Jeseň, Zima na ulici O. Z. XXX. Poukázal na list Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 26.02.2014, že EON sa vypočítavajú na druh sociálnej služby a nie na každú jednotlivú budovu, v ktorej je sociálna služba poskytovaná, čo má reálne opodstatnenie v tom, že v budove na ulici O. XX sú kancelárie, vedúci zamestnanci zariadenia, jedáleň a z tejto budovy sa zabezpečuje činnosť oboch druhov poskytovaných sociálnych služieb v DSS a ZpS, preto náklady na mzdy zamestnancov sa zarátavajú do EON aj pre ostatné budovy. V budove, v ktorej je žalovaný, sa poskytuje stravovanie prostredníctvom výdajne jedál, upratovanie, pranie, žehlenie, údržba bielizne, osobné vybavenie a úschova cenných vecí. Pre seniorov v tejto budove je možnosť aj záujmovej činnosti, čiže žalobca aj v tejto budove poskytuje celý rozsah činností, ktoré ako zariadenie pre seniorov podľa § 35 ods. 2 zákona o sociálnych službách má poskytovať. Je faktom, že intenzita niektorých z týchto služieb je vo väčšej miere využívaná klientmi v budove na O. XX, avšak v skutočnosti každý klient v inej miere využíva sociálnu službu a preto je nereálne vypočítať EON na každú osobu zvlášť. Spôsob návrhu výpočtu EON zo strany žalovaného, ktorý chce vyčleniť náklady na jednotlivé činnosti (ubytovanie, stravovanie, ošetrovateľská starostlivosť v rámci jednotlivých častí zariadenia) žalobca považoval za rozporný s vedením účtovníctva. Žalobca každoročne podáva Bratislavskému samosprávnemu kraju výpočet EON, ktoré zriaďovateľ akceptuje a tieto boli aj predložené súdu prvej inštancie. Je v záujme zriaďovateľa, aby žalobca hospodáril s čo najmenšími nákladmi, aby zriaďovateľ musel čo najmenej doplácať finančné prostriedky. Neexistujú preto podľa neho objektívne dôvody spochybňovať výpočet ekonomicky oprávnených nákladov. Zákon o sociálnych službách v § 72 ods. 5 upravuje štruktúru nákladov, ktorá je pre žalobcu pri výpočte EON záväzná. Vzhľadom na námietky žalovaného ohľadne správnosti predložených EON sa žalobca písomne obrátil na Bratislavský samosprávny kraj ako na zriaďovateľa, ktorý v liste zo dňa 14.01.2015 konštatoval, že žalobca prevádzkuje jedno zariadenie pre seniorov ako samostatný druh sociálnej služby, ktorú skutočnosť uviedlo aj Ministerstvo práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky Bratislava v liste z 26.02.2014. Bratislavský samosprávny kraj ďalej konštatoval, že EON žalobcu za roky 2011, 2012, 2013, ktoré boli súčasťou listu BSK, sú v súlade s ustanovením §72 ods.5 zákona o sociálnych službách. 12. Konštatoval, že zástupca žalovaného k listu Úradu Bratislavského samosprávneho kraja zo dňa 14.01.2015 uviedol, že sa nejedná o jediné zariadenie sociálnej služby ZPS, ale o dve samostatné zariadenia, pričom ZPS O. poskytuje sociálnu službu cieľovej skupine podľa § 35 ods. 1 písm. a) a ZPS O.P. Z. poskytuje sociálnu službu cieľovej skupine podľa § 35 ods. 1 písm. b) zákona. Zariadenie O.P. Z. bolo počas zákona účinného pred zákonom o sociálnych službách tzv. zariadením penzión, ktorý poskytoval ubytovanie, prípadne stravovanie v dôchodkovom veku. V tomto prípade však bol žalovaný prijatý do zariadenia počas účinnosti prechádzajúceho zákona. Mal za to, že poskytovateľ prevádzkuje dve zariadenia sociálnej služby s rozličným obsahom, čoho dôkazom je aj evidencia pohľadávky podľa evidenčného listu. EON podľa § 72 ods. 5 sú len náklady vynaložené na činnosti podľa § 16 až 18. Výkazy EON predložené žalobcom podľa neho obsahujú aj náklady, ktoré nepatria do EON /ako napr. mzdové náklady riaditeľa a ekonomického úseku, daňové náklady, údržba nad rámec štandardnej údržby, náklady na stravovanie zamestnancov a ďalšie/. 13. Súd prvej inštancie tiež vychádzal zo zistenia, že zriaďovateľ Bratislavský samosprávny kraj v Bratislave dňa 22.06.2009 pod č. 012/2009 vydal Zriaďovaciu listinu pre Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, O. Z. XXX, Bratislava, ktorý je rozpočtovou organizáciou, svojimi príjmami a výdavkami je napojený na rozpočet Bratislavského samosprávneho kraja, bol zriadený na dobu neurčitú. V článku IV. bol vymedzený predmet činnosti tak, že v Domove sociálnych služieb a zariadení pre seniorov Rača sa poskytujú sociálne služby na riešenie nepriaznivej sociálnej situácie z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, nepriaznivého zdravotného stavu alebo z dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku. Sociálna služba sa poskytuje na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, ktorá musí byť uzatvorená písomne a spôsobom, ktorý je pre prijímateľa sociálnej služby zrozumiteľný /bod 11./ Štatutárnym orgánom domova sociálnych služieb a zariadenia pre seniorov Rača je riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva Zastupiteľstvo Bratislavského samosprávneho kraja. Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača hospodári s majetkom vo vlastníctve Bratislavského samosprávneho kraja, ktorý mu bol zverený na plnenie predmetu jeho činnosti. Zriaďovacia listina nadobudla účinnosť dňom 1. júla 2009. Domov dôchodcov Rača, O. Z. XXX, Bratislava dňa 19.12.2007 č.j. DD-563/2007 podľa zák.č.195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci vydal rozhodnutie o poskytovaní starostlivosti žalovanému celoročne v Domove dôchodcov Rača, časť penzión -domov pre dôchodcov, O. Z. XXX K., K. Č.. XXX od 20.12.2007 na dobu neurčitú. Primátor Hlavného Mesta SR Bratislava ako správny orgán vydal rozhodnutie podľa zák. č. 448/2008 Z.z., ktorým rozhodol, že žalovaný sa podľa § 35 a prílohy č. 3 a prílohy č. 4 k zákonu o sociálnych službách s odkázanosťou na pomoc inej fyzickej osoby I. stupňa nepovažuje za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, O. Z. K., dňa 11.07.2011 predložilo žalovanému Zmluvu č. 44/2010/P o poskytovaní sociálnej služby, následne Dodatok č. 1/2011/P k zmluve, Dodatok č. 2/2011/P k zmluve a výzvu zo dňa 05.03.2013 na uzatvorenie zmluvy a vysporiadanie rozdielu v úhradách, ktorú prevzal dňa 07.03.2013. 14. Z osobnej karty žalovaného mal súd prvej inštancie za preukázané, že tento za obdobie od 23.12.2010 do 31.12.2014 platil úhradu za bývanie mesačne iba vo výške 137,43 eur a za uvedené obdobie rozdiel v požadovaných nezaplatených úhradách za bývanie predstavuje 3.651,35 eur. EON za Domov sociálnych služieb a Zariadenie pre seniorov Rača v roku 2011 dosahovali sumu 525,59 eur mesačne, v roku 2012 dosahovali sumu 531,83 eur mesačne, za rok 2013 sumu 533,67 eur mesačne. 15. Zohľadnil písomné stanovisko Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny SR Bratislava v liste zo dňa 26.02.2014 vyžiadané na žiadosť žalobcu ohľadne zariadenia Domov sociálnych služieb a Zariadenie pre seniorov Rača, podľa ktorého Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, Bratislava so sídlom O. Z. XXX, K., predstavuje jeden právny subjekt, ktorý poskytuje dva druhy sociálnych služieb "domov sociálnych služieb" a "zariadenie pre seniorov", oba celoročnou pobytovou formou. Uvedené dva druhy sociálnych služieb poskytuje poskytovateľ na troch miestach v Bratislave: O. XX, O. Z. XXX Q. A. XX. V mieste poskytovania sociálnej služby O. XX sú poskytované dva druhy sociálnej služby, a to domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby O. Z. 267 je poskytovaný jeden druh sociálnej služby - zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby A. XX je poskytovaný jeden druh sociálnej služby, a to domov sociálnych služieb. Súd prvej inštancie konštatoval, že skutočnosť, že daný druh sociálnej služby je poskytovaný jedným poskytovateľom sociálnej služby v rôznych budovách, neznamená, že ide o samostatného poskytovateľa, resp. samostatné zariadenie, čo mal za overené na základe rozhodnutia a zápisu z registra z príslušného vyššieho územného celku, ktorý vykonal zápis predmetného poskytovateľa. Podľa písomného stanoviska Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR pri výpočte EON konkrétneho poskytovateľa je potrebné vychádzať z EON daného druhu poskytovanej sociálnej služby bez ohľadu na to, že poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na viacerých miestach s tým, že mnohé činnosti zabezpečuje spoločne pre obe alebo viaceré miesta a preto pri výpočte EON pre daný druh sociálnej služby nachádzajúcej sa na dvoch miestach/zariadeniach/ sa vychádza z celkových nákladov, ktoré vznikli na danú sociálnu službu v oboch miestach. V prípade, že by sa pri výpočte EON nepostupovalo vyššie uvedeným spôsobom, zariadenie /budova/, v ktorom sa nezabezpečujú spoločné činnosti priamo, by mala EON nižšie, ktoré by však nezodpovedali reálnym nákladom danej sociálnej služby. 16. Z registračnej karty Bratislavského samosprávneho kraja zo dňa 21.07.2010 súd prvej inštancie zistil, že právnická osoba Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, so sídlom O. Z. XXX, K., reg.č. 79/2009/1-soc, IČO: 308 041 91, je rozpočtovou organizáciou, ktorej zriaďovateľom je Bratislavský samosprávny kraj, Bratislava. Právnická osoba poskytuje druh sociálnej služby podľa §35 Zariadenie pre seniorov - kapacita 205 miest, § 38 Domov sociálnych služieb - kapacita 84 miest v zmysle zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č.455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov, s uvedenou cieľovou skupinou, vecným rozsahom poskytovanej sociálnej služby, formou poskytovanej sociálnej služby - celoročná pobytová. Miesto a adresa poskytovania sociálnej služby, Zariadenie pre seniorov -O. XX, K., O. Z. XXX, K.. Domov sociálnych služieb -O. XX, K., A. XX, K., čas poskytovania sociálnej služby -neurčitý čas. Dátum registrácie od 18.08.2009. Z listu Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, Odbor sociálnych vecí v Bratislave zo dňa 14.01.2015 zistil, že DSS a ZPS Rača poskytuje sociálne služby podľa Zák. č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách v znení neskorších predpisov a podľa Registračnej karty platnej k 31.12.2014 poskytuje druhy sociálnej služby: domov sociálnych služieb /§38 zákona o sociálnych službách/ a zariadenie pre seniorov /§ 35 zákona o sociálnych službách/. DSS a ZPS Rača prevádzkuje jedno zariadenie pre seniorov a tento druh sociálnej služby poskytuje podľa Registračnej karty na dvoch miestach poskytovania sociálnej služby, a to O. XX, K. Q. O. Z. XXX, K.. Zariadenia sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja sú samostatné právne subjekty, ktoré hospodária na základe schváleného rozpočtu, vedú podvojné účtovníctvo a zodpovedajú za správnosť údajov v ňom uvedených. Na základe týchto údajov vypočítavajú ekonomicky oprávnené náklady za príslušný rok podľa § 72 ods. 5 citovaného zákona. Bratislavský samosprávny kraj overil, že DSS a ZPS Rača predložil Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja ekonomicky oprávnené náklady za roky 2011 až 2013 v súlade s § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách a metodickými usmerneniami Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, o čom zaslal súdu prvej inštancie ekonomicky oprávnené náklady za roky 2011 - 2013 DSS a ZPS Rača. Odbor sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja relevantné údaje použil na účely prepočtu finančných príspevkov neverejným poskytovateľom sociálnych služieb v zmysle zákona o sociálnych službách. 17. Uplatnený nárok žalobcu súd prvej inštancie posúdil podľa zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sociálnych služieb, účinného od 01.01.2009. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca poskytuje sociálne služby za podmienok stanovených citovaným zákonom, zriaďovateľ Bratislavský samosprávny kraj so sídlom v Bratislave vydal Zriaďovaciu listinu číslo: 012/2009 dňa 22.06.2009 pre Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov Rača, O. Z. XXX, K., ktorý je rozpočtovou organizáciou, svojimi príjmami a výdavkami je napojený na rozpočet Bratislavského samosprávneho kraja, bol zriadený na dobu neurčitú a poskytuje sociálne služby na základe zápisu do registra, ktorý vedie vyšší územný celok v Registračnej karte vydanej Bratislavským samosprávnym krajom zo dňa 21.07.2010. Právne posúdil, že žalobca ako rozpočtová organizácia vymáha pohľadávky v súvislosti s výkonom správy a je aktívne vecne legitimovaný uplatňovať pohľadávky pred súdom. Z jeho vyjadrenia zistil, že Bratislavský samosprávny kraj každý rok zo svojho rozpočtu poskytuje určitý finančný objem na krytie nákladov, keďže vlastné príjmy žalobcu z úhrad prijímateľov nepokrývajú jeho náklady a na úhradách nezískava viac ako sú jeho náklady. Vyhodnotil za preukázané, že žalovaný bol prijatý do Domova dôchodcov Rača na základe rozhodnutia č. DD-563/2007 zo dňa 19.12.2007 podľa zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, ktorému bola poskytovaná celoročná starostlivosť v Domove dôchodcov Rača, časť penzión -domov pre dôchodcov, O. Z. XXX, K., K. Č.. XXX od 20.12.2007 na dobu neurčitú. 18. Vyslovil, že podľa zákona č. 448/2008 Z.z. účinného od 01.01.2009 prijímatelia sociálnej služby sú povinní platiť úhradu za sociálnu službu určenú poskytovateľom sociálnej služby podľa § 72 ods. 1 citovaného zákona. Verejný poskytovateľ sociálnej služby určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenia úhrady zmluvou podľa § 74 a nasl. tohto zákona a v súlade so Všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov podľa§ 72 ods. 2 daného zákona. 19. Skonštatoval, že nová právna úprava v zákone o sociálnych službách upravuje poskytovanie sociálnej služby na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby podľa § 74 ods. 1 citovaného zákona. Dospel k záveru, že poskytovateľ sociálnej služby bol povinný uzatvoriť zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 01.01.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu v zmysle§ 106 ods. 7 citovaného zákona. V konaní mal za preukázané, že žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby si svoju zákonnú povinnosť splnil a predložil žalovanému zmluvu o poskytovaní sociálnej služby č.44/2010/P, ktorý uvedenú zmluvu neuzavrel. Zaujal názor, že poskytovateľ sociálnej služby, ktorý do 31. decembra 2008 poskytoval starostlivosť v zariadení sociálnych služieb s celoročným pobytom fyzickej osobe, bol však naďalej povinný žalovanému poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 1.1.2009, a to podľa § 106 ods.6 prechodných a záverečných ustanovení zákona o sociálnych službách. Vyslovil, že zákon neukladá povinnosť uzavrieť zmluvu prijímateľovi, ktorému sa poskytuje sociálna služba a neobsahuje ani žiadnu sankciu za neuzavretie zmluvy. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaný platí mesačnú úhradu za sociálne služby v nižšej výške ako je výška úhrady podľa VZN. Žalovaný chce zotrvať naďalej v DSS a ZpS Rača. Žalobca poskytuje žalovanému sociálne služby, avšak tento odmieta uzavrieť s ním zmluvu o poskytovaní sociálnej služby, preto súd prvej inštancie právne posúdil, že prijíma plnenie bez právneho dôvodu /zmluvy/. 20. Súd prvej inštancie poukázal na zmenu právnej úpravy poskytovania sociálnych služieb od 1.1.2009, podľa ktorej prijímatelia sociálnej služby sú povinní platiť úhradu poskytovateľovi sociálnej služby, ale výška úhrady sa určuje zmluvou a v súlade so všeobecne záväzným nariadením. Za zásadnú zmenu mal to, že seniori už nedostávajú rozhodnutie o výške úhrady za poskytovanú sociálnu službu /jednostranný právny akt/, ako tomu bolo počas právnej úpravy podľa zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci, od ktorého sa odvodzovala povinnosť platiť úhradu. Vyjadril názor, že pri zmluvnej úprave predmetu plnenia a úhrady za poskytovanie sociálnej služby sú zmluvné strany (žalobca a žalovaný) povinné dodržiavať zákon o sociálnych službách, pričom poskytovateľ sociálnej služby nemá právo dojednať úhradu v inej výške ako je určená právnymi predpismi, a to podľa Všeobecne záväzného nariadenia Bratislavského samosprávneho kraja. Verejný poskytovateľ sociálnej služby teda určuje sumu úhrady za sociálnu službu, spôsob jej určenia a platenie úhrady zmluvou a v súlade so všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške EON. Uzavrel, že došlo k zmene rozhodujúcich skutočností na určenie úhrady za sociálnu službu, ktorú je žalovaný povinný platiť žalobcovi, pričom VZN BSK č.31/2009 bolo zmenené VZN BSK č. 35/2010 zo dňa 23.07.2010 a VZN BSK č.39/2010 zo dňa 15.12.2010, pričom mesačná úhrada pripadajúca na žalovaného mala byť 257,56 eur. Mal za nesporné, že žalobca v tejto súvislosti predložil žalovanému Dodatok číslo 1/2011/P k zmluve č.44/2010/ P/ o poskytovaní sociálnej služby, ktorý neuzatvoril. VZN BSK bolo ďalej zmenené VZN BSK č. 43/2011 zo dňa 24.06.2011, pričom mesačná úhrada pripadajúca na žalovaného mala byť 204,90 eur. Tiež mal za nesporné, že žalobca v tejto súvislosti predložil žalovanému Dodatok číslo 2/2011/P k zmluve č.44/2010/ P/ o poskytovaní sociálnej služby, ktorý neuzatvoril. 21. Súd prvej inštancie zaujal názor, že poskytovateľ a prijímateľ sociálnej služby pri uzatváraní zmluvy o poskytovaní sociálnej služby nemajú právo dojednať inú sumu úhrady, než sumu kogentne určenú právnymi predpismi v súlade s VZN obce alebo vyššieho územného celku, najviac vo výške EON podľa§ 72 ods.2 vyššie uvedeného zákona. 22. Mal za jednoznačne preukázané, že žalovaný neuzatvoril zmluvu o poskytovaní sociálnej služby ani dodatky k zmluve z dôvodu, že mesačne poberá dôchodok vo výške 450 eur, z ktorého platí žalobcovi úhradu za ubytovanie 137,43 eur a po zaplatení mesačných výdavkov na stravovanie, lieky a elektrinu by nemal z čoho zaplatiť zvýšenú úradu za ubytovanie, keď podľa neho úhrada nezodpovedá službám, ktoré mu žalobca v zariadení poskytuje. 23. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 72 ods.5 relevantného zákona, EON podľa ktorého sú náklady poskytovateľa sociálnej služby na činnosti uvedené v §16 až §18, ktoré tvoria mzdy, platy a ostatné osobné vyrovnania vo výške, ktorá zodpovedá výške platu a ostatných osobných vyrovnaní podľa osobitného predpisu, poistné na sociálne poistenie, poistné na verejné zdravotné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, cestovné náhrady okrem cestovných náhrad pri zahraničných pracovných cestách, energie, voda a komunikácie, materiál okrem reprezentačného vybavenia nových interiérov, dopravné, rutinná údržba a štandardná údržba okrem jednorazovej údržby objektov alebo ich častí a riešenia havarijných stavov, nájomné za prenájom okrem dopravných prostriedkov a špeciálnych strojov, prístrojov, zariadení, techniky, náradia a materiálu, služby, bežné transfery, z toho len na vreckové, odstupné, odchodné, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, odpisy hmotného majetku a nehmotného majetku poskytovateľa sociálnej služby podľa osobitného predpisu. 24. Skonštatoval, že poskytovateľ sociálnej služby vykonáva odborné činnosti, obslužné činnosti aj ďalšie činnosti, zabezpečuje vykonávanie týchto činností alebo utvára podmienky na jej vykonávanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom, pre druh sociálnej služby, ktorý poskytuje. Medzi obslužné činnosti patrí aj ubytovanie podľa § 17 ods.1 citovaného zákona, keď ubytovaním je poskytovanie bývania v obytnej miestnosti alebo v jej časti s príslušenstvom, užívanie spoločných priestorov a poskytovanie vecných plnení spojených s ubytovaním v zmysle § 17 ods. 2 cit. zák. Vzal do úvahy, že žalobca poskytol žalovanému ubytovanie v rozsahu jednej miestnosti, užívanie spoločných priestorov / chodba, schodište, spoločenská miestnosť/ a vecné plnenia spojené s ubytovaním /vykurovanie, dodávka teplej vody, osvetlenie a iné/. Právne posúdil, že poskytované ubytovanie sa preto nepovažuje za nájom bytu v zmysle § 685 OZ, ale považuje sa za obslužnú činnosť v rámci poskytovania sociálnych služieb podľa zák. č.488/2008 Z.z. o sociálnych službách v znení neskorších predpisov. Vychádzal zo zistenia, že žalobca poskytuje dva druhy sociálnych služieb - domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby O. XX sú poskytované dva druhy sociálnej služby, a to domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov. V mieste poskytovania sociálnej služby A. X, je poskytovaný jeden druh sociálnej služby, a to domov sociálnych služieb. V mieste poskytovania sociálnej služby O. Z. XXX je poskytovaný jeden druh sociálnej služby, a to zariadenie pre seniorov. Uvedenú skutočnosť mal súd prvej inštancie preukázanú zriaďovateľskou listinou a registračnou kartou žalobcu. 25. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že EON sa majú vyčísľovať na každé zariadenie sociálnej služby /ZpS O. XX, ZpS na ul. O. Z. XXX, DSS na ul. O. XX, DSS na ul. A. X/, teda podľa jednotlivých budov. Podľa súdu prvej inštancie hoci žalobca ako jeden poskytovateľ poskytuje dva druhy sociálnej služby na rôznych miestach, neznamená to, že každé z uvedených miest je samostatným zariadením alebo poskytovateľom. V tejto súvislosti poukázal na list Ministerstva práce, sociálnych veci a rodiny SR zo dňa 26.02.2014, podľa ktorého pri výpočte ekonomicky oprávnených nákladov konkrétneho poskytovateľa je potrebné vychádzať z ekonomicky oprávnených nákladov daného druhu poskytovanej sociálnej služby, a to bez ohľadu na to, že poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na viacerých miestach. Zohľadnil, že poskytovateľ poskytuje daný druh sociálnej služby na viacerých miestach, mnohé činnosti však zabezpečuje spoločne pre obe alebo viaceré miesta (poskytovateľ nemá všetky činnosti spojené s poskytovaním danej sociálnej služby zabezpečované v oboch budovách, ale sú spoločne zabezpečované v jednej z nich pre obe budovy, napríklad mzdové záležitosti, vzdelávanie zamestnancov, príprava stravy, rôzne obslužné činnosti) a preto zaujal názor, že pri výpočte EON pre daný druh sociálnej služby nachádzajúcej sa na dvoch miestach (zariadenia) sa vychádza z celkových nákladov, ktoré vznikli na danú sociálnu službu v oboch miestach. 26. Nestotožnil ani s tvrdením žalovaného o rozlišovaní zariadenia na ZpS na ul. O. podľa § 35 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, v ktorom ide o prijímateľov odkázaných na sociálnu službu, a na ZpS na ul. O. Z. XXX a podľa § 35 ods.1 písm. b/ citovaného zákona, v ktorom ide o prijímateľov, ktorí prijímajú sociálnu službu z iných vážnych dôvodov. Skonštatoval, že žalovaný nie je odkázaný na pomoc inej fyzickej osoby, poskytovanie sociálnej služby ubytovania celoročnou pobytovou formou potrebuje z iných vážnych dôvodov /napr. strata pôvodného bytu v dôsledku reštitúcie/. Súd prvej inštancie poukázal na zriaďovaciu listinu a registračnú kartu, ktorá neobsahuje uvedené rozlíšenie, preto dospel k záveru, že ustanovenie o založení dvoch zariadení pre seniorov v rámci žalobcu neznamená, že by zakladalo dva samostatné druhy sociálnej služby. Poukázal v tomto smere aj na list Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, Odboru sociálnych vecí zo dňa 14.01.2015. 27. Vyhodnotil, že uvedené tvrdenie žalovaného sa nezhoduje ani so skutočnosťou z dôvodu, že žalobca v oboch miestach zariadenia okrem ubytovania poskytuje odborné, obslužné a iné činnosti, napr. stravovanie prostredníctvom výdajne jedál, jedlo sa pripravuje v budove na ul. O. XX aj pre seniorov ubytovaných na ul. O. Z. XXX, pričom je im vydávané v miestnosti na ul. O. Z. XXX, ďalej upratovanie spoločných priestorov, v prípade záujmu pranie, žehlenie, záujmová činnosť. V budove na ul. O. Z. nie sú umiestnení len sebestační seniori, ale aj seniori s osobitnými potrebami. Poukázal na obsah výpovede žalobcu, že k 31.08.2014 boli v budovách na ul. O. Z. XXX ubytovaní seniori so stupňom odkázanosti od I. do maximálneho VI. stupňa odkázanosti, aj k 31.12.2011 bolo v budovách na ul. O. Z. XXX ubytované široké spektrum seniorov. Uvedené rozlišovanie žalovaným vyhodnotil za neopodstatnené. 28. Z listinných dôkazov predložených žalobcom súd prvej inštancie zistil, že EON podľa druhu sociálnej služby zariadenie pre seniorov za rok 2011, 2012, 2013 za príslušný kalendárny rok zasiela žalobca v mesiaci január za predchádzajúci kalendárny rok Bratislavskému samosprávnemu kraju. Z písomného vyjadrenia Úradu Bratislavského samosprávneho kraja, Odboru sociálnych vecí zo dňa 14.01.2015, mal za preukázané, že zariadenia sociálnych služieb v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja sú samostatné právne subjekty, ktoré hospodária na základe schváleného rozpočtu, vedú podvojné účtovníctvo a zodpovedajú za správnosť údajov v ňom uvedených. Na základe týchto údajov vypočítavajú EON za príslušný rok podľa § 72 ods. 5 relevantného zákona. Vzal do úvahy, že Bratislavský samosprávny kraj overil, že DSS a ZPS Rača predložil Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja EON za roky 2011 až 2013 v súlade s § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách a metodickými usmerneniami Odboru sociálnych vecí Úradu Bratislavského samosprávneho kraja. 29. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie považoval návrh žalovaného na doplnenie dokazovania nariadením znaleckého dokazovania na vyčíslenie správnosti EON za nadbytočný a nehospodárny s ohľadom aj na to, že EON žalobcu napr. za rok 2012 boli 531,83 eur, teda nižšie v porovnaní s inými zariadeniami pre seniorov v Banskobystrickom, Žilinskom a Košickom samosprávnom kraji v priemere 605,18 eur, /ide o všeobecnú informáciu prístupnú na internete/. Zohľadnil, že žalovaný si taktiež vybral zariadenia pre seniorov, ktorých ekonomicky oprávnené náklady boli porovnateľné za uplatňované obdobie napr.: Domov pri kríži v Bratislave mal EON v roku 2011 vo výške 555,- eur a žalobca vo výške 526,- eur, v roku 2012 mal Domov pri kríži EON vo výške 505,- eur a žalobca vo výške 532,- eur, v roku 2013 mal Domov pri kríži EON vo výške 526,- eur a žalobca vo výške 536,- eur. 30. K námietkam žalovaného ohľadne výšky dôchodku nepostačujúcej na zaplatenie zvýšenej úhrady za poskytovanú sociálnu službu súd prvej inštancie uviedol, že po zaplatení úhrady mu musí zostať zákonom stanovené percento sumy životného minima podľa § 73 ods. 2 citovaného zákona /subjektívny limit/ a výška úhrady nesmie byť vyššia ako EON podľa § 72 ods. 2 citovaného zákona /objektívny limit/. Konštatoval, že obidva inštitúty predstavujú ochranu prijímateľa sociálnej služby pred neprimeranou výškou úhrady za sociálnu službu, keď navyše žalovaný neuzatvoril zmluvu o poskytovaní sociálnej služby a žalobca si uplatnil plnenie titulom bezdôvodného obohatenia. I napriek uvedenej skutočnosti z listinných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že EON napr. za rok 2011 predstavujú sumu 525,59 eur mesačne, za rok 2012 sumu 531,83 eur mesačne, za rok 2013 sumu 533,67 eur mesačne, keď žalobca od žalovaného požaduje úhradu najviac 257,56 eur a v poslednom období 205,73 eur. Vyhodnotil, že žalobca neprekračuje EON ako objektívny limit v zmysle § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách. Dospel k záveru, že v každom období bol zachovaný povinný minimálny zostatok príjmu žalovaného po zaplatení úhrady a že výška úhrady žalovaného nie je v rozpore s objektívnym alebo subjektívnym limitom, ktoré predstavujú ochranu jeho príjmu zo zákona. 31. Z osobnej karty klienta mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný si svoju povinnosť platiť úhradu za sociálnu službu /bývanie/ v sume určenej poskytovateľom sociálnej služby nesplnil a za uplatňované obdobie od 01.01.2010 do 31.12.2014 zaplatil len čiastočnú úhradu vo výške 137,43 eur mesačne, teda nezaplatil žalobcovi v celom rozsahu úhradu za sociálnu službu za uplatňované obdobie vo výške 3.651,35 eur. Kogentná mesačná suma úhrady za ubytovanie vyplývajúca zo VZN BSK č. 31/2009 bola v období od 01.05.2013 -31.06.2014 vo výške 204,90 eur a v období od 01.07.2014 - 31.12.2014 v sume 205,73 eur mesačne. Keďže žalovaný neuzavrel so žalobcom zmluvu o poskytovaní sociálnej služby spolu s dodatkami k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, právne posúdil, že prijíma plnenie bez právneho titulu (bez zmluvy) a na jeho strane preto vzniklo bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 1,2 OZ a povinnosť vydať žalobcovi predmet bezdôvodného obohatenia v zmysle § 456 OZ. 32. Súd prvej inštancie tiež dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 3.651,35 eur, preto je povinný zaplatiť žalobcovi zákonný úrok z omeškania, keď s účinnosťou od 01.02.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov. Uzavrel, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 2.307,80 eur, nakoľko na výzvu žalobcu na zaplatenie zo dňa 05.03.2013, ktorú prevzal dňa 07.03.2013, nereagoval, čo mu zakladá povinnosť zaplatiť zákonný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 14.03.2013 až do zaplatenia. Do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 279,68 eur sa dostal od 01.08.2013 do zaplatenia /druhý deň po doručení platobného rozkazu súdom prvej inštancie/; do omeškania zostávajúcej časti istiny 1.343,55 eur odo dňa nasledujúceho po podaní návrhu na rozšírenie petitu žaloby do zaplatenia. 33. O trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) a v konaní úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu predstavujúcu súdny poplatok za žalobu 219 eur a trovy právneho zastúpenia v súlade s Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. vo výške 1.133,92 eur. 34. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie žalovaný a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal nepravdivosť tvrdení žalobcu, neúplné vymenovanie dôkazov a zmätočnosť formulácií v napadnutom rozsudku a tým jeho nepreskúmateľnosť. Uviedol, že je prijímateľom sociálnej služby pobytovou formou v zariadení sociálnej služby „Zariadenie pre seniorov, O. Z. XXX Z. K.“, je prijímateľom sociálnej služby podľa § 106 ods. 6 Zákona v rozsahu Rozhodnutia Domova dôchodcov Rača, spĺňa podmienky pre zaradenie do skupiny prijímateľov sociálnej služby. Žalobca prevádzkuje tri zariadenie sociálnej služby, zmluvu so žalobcom neuzavrel pre nesúhlas s vecným rozsahom služby a výškou úhrady, keď plnenie žalobcu je v rozsahu obslužnej činnosti - ubytovanie, pričom návrh zmluvy neobsahoval sumu za stravovanie a za oné činnosti, nesúhlasil s podmienkam návrhu zmluvy. Býva v jednoizbovom malometrážnom byte o rozlohe 38 m2. Zopakoval výsledky dokazovania pred súdom prvej inštancie a podľa neho nepravdivé tvrdenia žalobcu prevzaté súdom prvej inštancie. Medzi sporné skutočnosti označil návrh zmluvy, ktorú považoval za zmluvu spotrebiteľskú. Poukázal na čl. VIII. ods. 1 zmluvných dojednaní, v ktorom je uvedená povinnosť prijímateľa uzavrieť dodatok k zmluve generálne pri akejkoľvek zmene právnych a faktických skutočností o výške úhrad, t. j. bez splnenia podmienky podľa ust. § 74 ods. 12 v spojení s § 73 zákona o sociálnych službách, keď uplatňovanie § 73 ods. 2 tohto zákona v znení účinnom do 31.12.2013 pri určovaní úhrady poskytovateľom je podľa neho v rozpore s dobrými mravmi. Mal tiež za to, že žalobcom predložené EON neboli vykázané za zariadenie sociálnej služby identifikované druhom, miestom, formou a kapacitou, ale iba podľa druhu a s použitím nepreskúmateľných rozpočítavacích koeficientov. Výška EON nebola podľa neho kvantifikovaná len pre činnosti podľa §§ 16, 17 a 18 zákona o sociálnych službách v súlade s limitáciou podľa § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách. Namietal tiež aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní, keď je rozpočtovou organizáciou napojenou na rozpočet útvaru územnej samosprávy, nie je vlastníkom ani správcom platieb z úhrad za sociálnu službu. Bezprávne obohatenie mohlo vzniknúť len vo vzťahu k vlastníkovi úhrad, preto podľa neho žalobca nie je oprávnený vymáhať jeho prípadný dlh. Súdu prvej inštancie tiež vytkol ukončenie dokazovania bez dôkazu o uplatnení ust. § 73 Zákona o sociálnych službách pri určovaní výšky úhrady za sociálnu službu v súlade s dobrými mravmi, keď tiež vytkol nevykonanie dôkazu znaleckým dokazovaním o výške EON. Poukázal na ust. § 52 ods. 3 OZ ktoré sa vzťahuje aj na organizácie zriadené samosprávou pre poskytovanie sociálnych služieb, a to s poukazom na definíciu čl. 2 smernice Rady 93/13/EHS a nadnárodnú judikatúru. Prípadné nestotožnenie sa s ním označil za konflikt práva komunitárneho s vnútroštátnou právnou úpravou. Ustanovenia predloženej zmluvy o jeho povinnosti uzavrieť dodatok k nej označil za neprijateľné zmluvné podmienky. Vytkol súdu prvej inštancie ignorovanie konkurencie podzákonnej úpravy výšky úhrady za sociálnu službu podľa ust. § 35 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnych službách a podľa všeobecne záväzných nariadení Hlavného mesta SR Bratislavy. Tiež namietal nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, keď nesúhlasil s výpočtom EON a tiež skutkové zistenie, že žalobca prevádzkuje jediné zariadenie pre seniorov na viacerých miestach. Namietal, že súd prvej inštancie sa stotožnil so subjektívnymi argumentmi žalobcu ohľadom správnosti výpočtu EON, a to s ohľadom na ust. § 72 ods. 5 Zákona o sociálnych službách, keď zriaďovateľ má záujem na vyčíslení čo najnižších výdavkov na sociálnu službu. Nestotožnil sa s výkladom pojmu „zariadenie sociálnej služby“ prezentovaným súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie podľa neho opomenul informáciu vyplývajúcu zo správy hlavného kontrolóra SK z roku 2011, že žalobca nevedie účtovníctvo vo vecnom členení na tzv. nákladové strediská / tri miesta poskytovania sociálnej služby alebo podľa dvoch druhov sociálnej služby, ktoré poskytuje). Mal za to, že došlo k nahradeniu vecného dokazovania o výške EON predložením EON zverejnených inými verejnými poskytovateľmi, ktoré však neboli porovnateľné. Nesúhlasil tiež s uznaním výšky úhrady za poskytnutie sociálnej služby pre cieľovú skupinu podľa ust. § 35 ods. 1 zákona o sociálnych službách podľa všeobecne záväzného nariadenia zriaďovateľa žalobcu, keď na takéto všeobecne záväzné nariadenie neexistovalo zákonné zmocnenie. Poukázal na úhradu sociálnej služby zhodného rozsahu inému verejnému poskytovateľovi sociálnej služby, a to v Lamači alebo v Dúbravke. Uviedol tiež výhrady k právnemu posúdeniu zmluvného typu, keď podľa neho zmluva o poskytovaní sociálnej služby je uzatváraná pri obmedzenej zmluvnej voľnosti zákonom o sociálnych službách, ktorý určuje spôsob, formu, obsah a esenciálne zmluvné podmienky a súd prvej inštancie tak podľa neho nemohol len konštatovať, že ofertu neprijal a nerozhodol o obsahu návrhu zmluvy. Mal za špecifikum, že prijímateľ nie je odkázaný na pomoc inej osoby, užíva len konkrétnu bytovú jednotku, má v nej vlastné vybavenie a udržiava ho na vlastné náklady. Zopakoval pripomienky k zmluve ako zmluve spotrebiteľskej týkajúce sa nerovnováhy vo vzájomných právach a povinnosti. Namietal tiež právny titul pre stanovenie výšky istiny, keď jeho záväzok mesačne platiť sumu úhrady nie je podľa neho dohodou o cene, ale ide o individuálny správy akt o jednostrannnom rozhodnutí žalobcu o výške úhrady určenej podľa ust. § 72 zákona o sociálnych službách a podľa VZN príslušnej územnej samosprávy. Má úmysel platiť podľa posledného rozhodnutia vydaného podľa zákona. Namietal tiež aplikáciu ust. o príslušenstve a tiež súdom prvej inštancie určenú lehotu na plnenie a neumožnenie plnenia v splátkach. 35. Žalobca v rámci svojho písomného vyjadrenia k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zdôraznil, že žalovanému poskytol sociálnu službu v rozsahu ubytovania v žalovanom období, za ktorú mu žalovaný zaplatil menej než stanovuje právny predpis, Žalovaný nemal v žalovanom období uzatvorenú zmluvu o poskytovaní sociálnej služby v zmysle § 74 zák. č. 448/2008. Z.z., preto ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pripomenul, že žalovaný má prístup k inštitútu pomoci v hmotnej núdzi a poukázal na iné obdobné rozhodnutia súdov. Uviedol, že jediným právnym titulom pre poskytovanie a prijímanie sociálnej služby je zmluva podľa ust. § 74 uvedeného zákona a zopakoval ďalšie právne argumenty použité v konaní pred súdom prvej inštancie. K výške bezdôvodného obohatenia zdôraznil, že mu patrí obvyklá úhrada za sociálnu službu po odpočítaní skutočnej úhrady žalovaným. Špecifickosť prípadu podľa neho spočíva v kogentnej regulácii úhrady za sociálnu službu, keď však žalovaný nenamietal sumu, ktorú zaplatil a ani nesprávnosť výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia. K novému argumentu doloženému žalovaným k odvolaniu ohľadom konkurencie dvoch právnych predpisov (VZN BSK č. 31/2009 a VZN Hlavného mesta SR Bratislavy č. 1/2004) uviedol, že ide o námietku irelevantnú, keď pôsobnosť oboch zariadení je podľa neho odlišná, nakoľko VZN Hlavného mesta SR Bratislavy sa vzťahuje na zariadenia sociálnych služieb zriadených Hlavným mestom SR Bratislava. Pokiaľ ide o žalovaným vytýkaný nedostatočne zistený skutkový stav týkajúci sa EON, uviedol, že EON má opodstatnenie pre výšku zmluvnej úhrady, keď v danom konaní si neuplatňuje plnenie zo zmluvy, ale vydanie bezdôvodného obohatenia. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie o tom, že vo veci nie je potrebné vykonať znalecké dokazovanie. Konštatoval, že v konaní doložil výšku svojich EON v štruktúre stanovenej ust. § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách. Poukázal tiež na to, že jeho EON sú v porovnaní s EON iných zariadení pre seniorov nižšie. K námietke o nedostatku jeho aktívnej legitimácie v konaní uviedol, že je rozpočtovou organizáciou BSK s vlastnou právnou subjektivitou, vo vzťahu k BSK je správcom jeho majetku, v rámci správy majetku koná v mene vyššieho územné celku pred súdmi podľa § 6 ods. 3 zákona č. 446/2001 Z.z. o majetku vyšších územných celkov. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.02.2003 sp. zn. 2Cdo 94/2002, podľa ktorého z pohľadávok vzniknutých v súvislosti s výkonom správy hmotného majetku štátu je oprávnený priamo správca. Súhlasil s prípadným povolením splácania istiny v splátkach. 36. Súd prvej inštancie vyjadrenie žalobcu k odvolaniu doručil žalovanému dňa 06.06.2016 za účinnosti OSP na vedomie. Krajskému súdu v Bratislave spis na rozhodnutie o odvolaní žalovaného predložil dňa 21.06.2016 rovnako za účinnosti OSP platného do 30.06.2016. Žalovaný doručil odvolaciemu súdu stanovisko k tomuto vyjadreniu dňa 24.03.2017, v ktorom žalovaný žiadal odvolací súd, aby neprihliadal na niektoré jednotlivé časti vyjadrenia žalobcu, aby ex offo preskúmal jeho aktívnu legitimáciu v konaní, aby preskúmal relevantnosť aplikácie právnych noriem ochrany spotrebiteľa a prípustnosť právneho titulu uplatneného nároku, relevantnosť aplikácie antidiskriminačného zákona a revidoval rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odvolací súd podrobné tvrdenia uvedené v tomto stanovisku žalovaného k vyjadreniu žalobcu neuvádza, keďže odvolacie konanie začalo za účinnosti OSP, ktorý inštitúty písomných odvolacích replík a duplík neupravovali. Z uvedeného dôvodu stanovisko žalovaného k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného, rovnako aj následné vyjadrenie žalobcu k stanovisku žalobcu doručoval opačným stranám sporu len na vedomie. 37. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 38. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 39. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie zistil pre účely rozhodnutia vo veci dostatočne skutkový stav, vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania v danej veci správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a v odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného. 40. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vo veci vyplýva, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca poskytuje sociálnu službu. Taktiež nebolo sporné, že rozhodnutím Primátora Hlavného Mesta SR Bratislava č. MAGS OSV 53624/2010-324264/1332 podľa zák. č. 448/2008 Z.z., sa žalovaný podľa § 35 a prílohy č.3 a prílohy č.4 k zákonu o sociálnych službách s odkázanosťou na pomoc inej fyzickej osoby I. stupňa nepovažuje za fyzickú osobu odkázanú na sociálnu službu v zariadení pre seniorov. Do zariadenia žalobcu bol prijatý v roku 2007 na základe rozhodnutia podľa predchádzajúcej právnej úpravy a splnil tak predpoklad pre aplikáciu § 106 ods. 6 zákona o sociálnych službách, podľa ktorého je žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby povinný mu naďalej poskytovať sociálnu službu podľa zákona účinného od 01.01.2009, a to s poukazom na ust. § 74 ods. 1 tohto zákona na základe zmluvy o poskytovaní sociálnej služby. Poskytovateľ sociálnej služby je tak povinný uzatvoriť s prijímateľom zmluvu o poskytovaní sociálnej služby podľa zákona účinného od 01.01.2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu. V konaní nebolo sporné, že medzi stranami sporu nedošlo v rozhodnom období k jej uzatvoreniu, pretože žalovaný návrhy žalobcu na jej uzavretie neprijal a zmluvu a dodatky k nej neuzavrel, avšak sociálnu službu poskytovanú žalobcom v rozsahu ubytovania naďalej prijímal. Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaný platí bez uzatvorenej zmluvy žalobcovi mesačne iba úhradu za bývanie vo výške vychádzajúcej zo stavu pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o odkázanosti, keď bol v zariadení na základe rozhodnutia o poskytovaní celoročnej starostlivosti. Žalobca si žalobou a aj rozšírenou žalobou uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške rozdielu medzi úhradou, ktorú predpokladajú cenové predpisy pri poskytovaní sociálnej služby podľa zákona o sociálnych službách v spojení s VZN BSK v totožných prípadoch a žalovaným skutočne platenými úhradami. Žalobca má vo vzťahu k žalovanému postavenie poskytovateľa sociálnej služby v zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona o sociálnych službách a žalovaný má postavenie prijímateľa sociálnej služby podľa ust. § 3 ods. 2 písm. a) tohto zákona. Z uvedeného vzťahu potom vyplývajú pre jeho účastníkov aj vzájomné práva a povinnosti. Na strane prijímateľa je to okrem iných povinností aj povinnosť platiť úhrady za sociálnu službu, ktorých výška vyplýva zo zmluvy o poskytovaní sociálnej služby, ktorú v posudzovanej veci žalovaný odmietol so žalobcom uzatvoriť. Výška tejto úhrady nie je určovaná dohodou medzi zmluvnými stranami, ale je podľa ust. § 72 ods. 1 zákona o sociálnych službách určovaná poskytovateľom sociálnej služby, ktorý je v zmysle § 72 ods. 2 tohto zákona pri jej určovaní viazaný všeobecne záväzným nariadením obce alebo vyššieho územného celku a táto úhrada môže byť najviac vo výške ekonomicky oprávnených nákladov znížených o príjem z finančného príspevku na financovanie sociálnej služby v zariadení podľa § 71 ods. 6 a príjem z úhrady ekonomicky oprávnených nákladov spojených s poskytovaním sociálnej služby podľa § 71 ods. 7 zákona o sociálnych službách. V prípade, že poskytovateľ zmení výšku úhrady za sociálnu službu v súlade s ust. § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách, vzniká poskytovateľovi a prijímateľovi povinnosť uzatvoriť dodatok k zmluve o poskytovaní sociálnej služby, čo vyplýva z ust. § 74 ods. 12 uvedeného zákona. Na základe takto uzatvoreného dodatku k zmluve je potom prijímateľ sociálnej služby povinný platiť zmenenú výšku úhrady za sociálnu službu. V posudzovanej veci došlo k zmene skutočností rozhodujúcich pre výšku úhrady za sociálnu službu, a to jednak nadobudnutím účinnosti zákona o sociálnych službách a zároveň právoplatnosťou rozhodnutia o stupni odkázanosti žalovaného, rovnako aj v súvislosti so zmenami VZN BSK, ktoré upravuje výšku úhrad. Žalobca ako poskytovateľ sociálnej služby preto podľa zákona o sociálnych službách určil pri týchto zmenách novú výšku úhrady a v súlade s ust. § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách predložil žalovanému návrh zmluvy, resp. dodatkov k nej. Žalovaný zmluvu podľa zákona o sociálnych službách so žalobcom neuzatvoril, pričom napriek tejto skutočnosti žalobca v poskytovaní sociálnej služby žalovanému pokračoval a žalovaný sociálne služby od žalobcu prijímal, keď však platil úhradu len v pôvodnej výške. Na strane žalobcu tak vznikol rozdiel medzi nákladmi na poskytovanie sociálnej služby a úhradami, ktoré za týmto účelom dostával od svojho zriaďovateľa a od prijímateľa - žalovaného. Zároveň na strane žalovaného vznikol majetkový prospech, nakoľko prijímal službu v plnom rozsahu, pričom zo svojho majetku platil za službu menšiu sumu, než by bola výška úhrady za sociálnu službu vyplývajúca zo VZN BSK č. 31/2009. Pokrytie nákladov za poskytovanie sociálnej služby tak zostalo čiastočne na žalobcovi, preto sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil. 41. S obranou žalovaného sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal, keď žalobcom uplatnená suma je vypočítaná správne a v súlade so zákonom, ktorý určuje tzv. povinný minimálny zostatok, ktorý musí prijímateľovi sociálnej služby zostať mesačne z jeho príjmu po zaplatení úhrady za celoročnú pobytovú službu, a to 20% sumy životného minima pre jednu fyzickú plnoletú osobu v znení účinnom do 31.12.2013, od novely právneho predpisu zavedenej dňa 01.01.2014 vo výške 25% sumy životného minima, so zavedením osobitného povinného minimálneho zostatku vo výške 75% sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ktoré minimum je ustanovené osobitným právnym predpisom pre tých prijímateľov, ktorým je poskytovaná celoročná pobytová sociálna služba v zariadení bez poskytovania stravovania, čo je prípad žalovaného. S ohľadom na výšku starobného dôchodku žalovaného v každom žalovanom období zostala žalovanému suma vyššia ako čiastka uvedená v ust. § 73 ods. 2 zákona o sociálnych službách, keď do výšky povinného minimálneho zostatku nevstupujú náklady na elektrinu a stravu a pod. Preto postup žalobcu súladný so zákonom nemožno považovať za rozporný s dobrými mravmi. 42. Súd prvej inštancie tiež správne postupoval, ak žalobcovi popri istine priznal aj nárok na príslušenstvo, keď na žalobou uplatnený nárok sa vzťahuje všeobecná právna úprava týkajúca sa záväzkov podľa OZ, vrátane ust. § 517 ods. 1, 2 OZ, ktoré ustanovuje ako následok omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu vznik nároku veriteľa na úroky z omeškania, ktorých výška sa spravuje nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. 43. Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní odvolací súd uvádza, že žalobca je rozpočtovou organizáciou vyššieho územného celku zriadenou podľa § 21 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v zmysle ust. § 21 ods. 4 tohto zákona má právnu subjektivitu. Právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol medzi stranami sporu, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu v spore a je irelevantné, že príslušné ustanovenia zákona o sociálnych službách neumožňujú žalobcovi domáhať sa dlžných úhrad. Žalobou uplatnený nárok totiž nevyplýva priamo zo zákona o sociálnych službách. Žalobca by bol aktívne legitimovaný aj v konaní o plnenie úhrady za sociálnu službu, nakoľko ust. § 71 ods. 2 zákona o sociálnych službách nevylučuje domáhanie sa úhrad za sociálne služby ich poskytovateľom, keď len podmieňuje možnosť financovať poskytovanie sociálnych služieb úhradami od prijímateľov súhlasom obce alebo vyššieho územného celku, ktorý je zriaďovateľom poskytovateľa. Pokiaľ je takýto súhlas daný, neznamená to, že úhrady podľa ust. § 71 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnych službách sú príjmom alebo majetkom zriaďovateľa poskytovateľa, keď naopak patria priamo poskytovateľovi, ktorý je oprávnený a aj povinný plnenie vymáhať. 44. Ďalším odvolacím argumentom žalovaného bolo tvrdenie, že zmluva o poskytovaní sociálnych služieb navrhnutá žalobcom mala charakter zmluvy spotrebiteľskej. V zmysle § 52 ods. 3 OZ dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Obdobnú definíciu dodávateľa obsahuje aj čl. 2 smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa tohto ustanovenia predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu, povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. V posudzovanej veci je žalobca právnickou osobou, ktorá je svojou povahou verejnoprávnym subjektom zriadeným vyšším územným celkom, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie sociálnych služieb podľa § 2 ods. 1 zákona o sociálnych službách. Jeho činnosť teda nemožno považovať za výkon obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. za služby alebo komerčnú aktivitu. Žalobca je verejným poskytovateľom sociálnych služieb a nespĺňa preto definíciu dodávateľa. Z uvedeného dôvodu tak nemožno zmluvu navrhnutú ním žalovanému považovať za zmluvu spotrebiteľskú a poukazovanie na jej neprijateľné zmluvné podmienky je preto irelevantné. 45. Žalovaný v konaní poukazoval na nadhodnotenie žalobcom vykazovanej výšky ekonomicky oprávnených nákladov na poskytovanie sociálnych služieb a domáhal sa nariadenia znaleckého dokazovania za účelom ich určenia za jednotlivé formy poskytovania sociálnych služieb žalobcom a vo vzťahu ku konkrétnym miestam poskytovania sociálnych služieb. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s argumentáciou žalovaného v tomto smere a vysvetlil dôvod pre nenariadenie znaleckého dokazovania, keď výška úhrady prijímateľa sociálnej služby je objektívne limitovaná výškou ekonomicky oprávnených nákladov na poskytovanie danej sociálnej služby, preto výška úhrady tieto náklady nemôže presiahnuť. EON sú definované v ust. § 72 ods. 5 zákona o sociálnych službách, keď sú tvorené nákladmi na hmotné a personálne zabezpečovanie poskytovania sociálnej služby. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona sa zisťujú vo vzťahu ku konkrétnemu druhu poskytovanej sociálnej služby. Nariadenie znaleckého dokazovania vo veci by bolo opodstatnené, ak by EON žalobcu boli nižšie než úhrady, na ktoré bol žalovaný povinný, čo sa v danom prípade nestalo. Tento záver potvrdzuje aj porovnanie EON iných poskytovateľov sociálnych služieb, ktoré sú v zásade v obdobnej výške. Vykazovanie ekonomických oprávnených nákladov vo vzťahu ku každému druhu sociálnej služby a ku každému zariadeniu nemá oporu v právnej úprave, keď je len na vôli poskytovateľa, v akom počte prevádzok sociálne služby poskytne. Odvolací súd poukazuje na ust. § 61 ods. 2 zákona o sociálnych službách, ktorý umožňuje zariadenia, v ktorých sú poskytované sociálne služby, účelne a vhodne zlučovať, keď účelným je spojenie zariadenia pre seniorov a domova sociálnych služieb, pri ktorom dochádza k zdieľaniu určitých činností a nákladov, pričom nie je možné vykázať všetky náklady s dokonalou presnosťou na danú sociálnu službu. Podľa odvolacieho súdu však táto skutočnosť je zanedbateľná vo vzťahu k výške EON poskytovateľa. 46. K námietke žalovaného, že výška úhrad za poskytovanie sociálnych služieb na území Hlavného mesta SR Bratislava by sa mala spravovať všeobecne záväzným nariadením mesta, odvolací súd uvádza, že zriaďovateľom žalobcu ako poskytovateľa sociálnych služieb je vyšší územný celok - Bratislavský samosprávny kraj a logickým výkladom ust. § 72 ods. 2 zákona o sociálnych službách možno dospieť k záveru, že suma úhrady za sociálnu službu je určovaná poskytovateľom v zriaďovateľskej pôsobnosti vyššieho územného celku v súlade so VZN tohto vyššieho územného celku, keď nie je podstatné, kde sídli poskytovateľ. Neopodstatnený je potom i odvolací argument o tom, že vyšší územný celok nemá zákonné zmocnenie na vydanie VZN, ktorým upraví výšku úhrad za sociálne služby. 47. K odvolacej námietke žalovaného o lehote na plnenie určenej napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu nevyplýva žiadosť žalovaného o povolenie splácania dlhu v splátkach a takáto žiadosť nie je ani obsahom odvolania žalovaného, ktorý v rámci podaného odvolania vyjadril len nespokojnosť s určenou lehotou na plnenie. 48. Odvolaciu námietku žalovaného o údajnej nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnenú, nakoľko v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 49. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 50. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na jeho plný úspech v odvolacom konaní, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§262 ods. 2 CSP). 51. Predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 23.03.2016 č.k. 21C 270/2013-247, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 81 eur za rozšírene žaloby, a to podľa položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatkoch za výpis z registra trestov v platnom znení. 52. Proti tomuto uzneseniu podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne riadne a včas odvolanie žalobca a žiadal ho zrušiť, majúc za to, že je v danom konaní oslobodený od platenia súdnych poplatkov s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. c) Zákona o súdnych poplatkoch, keďže predmetom posudzovaného konania je poskytovanie sociálnych služieb žalovanému, nakoľko nárok žalobou uplatnený vznikol práve z poskytovania sociálnych služieb. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 29/2004 v obdobnej veci, keď rozdielom bolo len to, že išlo o konanie o nároku vyplývajúceho zo zdravotného poistenia, v ktorom NS SR uviedol, že záver o otázke, či predmetom konania je poskytovanie zdravotnej starostlivosti, je potrebné vyvodiť z obsahu žaloby. V uvedenom prípade predmetom konania bol nárok vyplývajúci z právnych vzťahov upravených právnymi predpismi o zdravotnom poistení a poskytovaní zdravotnej starostlivosti a nemožno prijať zúžený výklad ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého sa oslobodenie od súdnych poplatkov vzťahuje len na konanie, ktorého predmetom je nárok vyplývajúci z tzv. primárnych vzťahov zo zdravotného poistenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ ide o úhradu sumy súdneho poplatku za podanie žaloby žalobca uviedol, že tento uhradil len z opatrnosti, aby nedošlo k zastaveniu konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, a následne žiadal o jeho vrátenie. 53. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 54. Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. 55. Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. 56. Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. 57. Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. 58. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie napadnutým uznesením, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok vyrubil, a súdny poplatok bol žalobcovi vyrubený aj v správnej výške. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považoval odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za preskúmateľné, pretože z neho všetky vyššie uvedené skutočnosti jednoznačne vyplývajú. Ak súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol jeho postup správny. Odvolacie námietky žalobcu nepovažoval odvolací súd za dôvodné. 59. Žalobca svoje oslobodenie od súdnych poplatkov v danej veci odvodzoval od ust. § 4ods. 1 písm. c) Zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je okrem iného od poplatkov oslobodené konanie vo veciach sociálneho poistenia a štátnych sociálnych dávok a príspevkov. Odvolací súd sa však s jeho právnym výkladom daného ustanovenia o vecnom oslobodení od poplatkov nestotožnil, keď dospel k záveru, že predmetom daného konania nie je žiadne z uvedených konaní vymedzených v ust. § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. vecne oslobodených od platenia poplatkov, keď uvedený výklad daného ustanovenia nepovažoval za zužujúci a ani reštriktívny. Predmetom konania v danom prípade je nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 ods. 1, 2 OZ, keď žalovaný prijímal sociálnu službu bez uzatvorenej zmluvy a neplatil za ňu. Predmetom konania nie je nárok zo sociálneho poistenia a ani nárok zo štátnej sociálnej dávky. Na uvedenom právnom posúdení predmetu posudzovaného konania nič nemení ani skutočnosť, že základom nároku je poskytovanie sociálnej služby, keď vychádzajúc z ust. § 4 ods. 1 písm. c) Zákona o súdnych poplatkoch od poplatkov je oslobodené len konanie vo veciach sociálneho poistenia a nie platieb za poskytovanie sociálnej služby, alebo vo veciach týkajúcich sa poskytovania štátnych sociálnych dávok, čo je tiež iný predmet prípadného súdneho konania. Medzi stranami sporu žiaden z týchto právnych vzťahov založený nebol. 60. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 61. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).