Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/16/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314217771 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Břoušková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1314217771.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Břouškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej, v právnej veci žalobcu: LUXIS, s. r. o., so sídlom Račianska 77, 831 02 Bratislava, IČO: 46 274 880, v konaní zastúpenom JUDr. Martinom Kovácsom, advokátom, Ružová dolina 17, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Sendy Nábytok s.r.o., so sídlom Mojš 190, 010 01 Mojš, IČO: 47 646 233, v konaní zastúpenom JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom, Liptovská 2/A, 821 09 Bratislava, o vykonanie súpisu hnuteľných vecí zadržaných žalobcom v nebytovom priestore o výmere 344 m2, na druhom nadzemnom podlaží administratívno-prevádzkovej budovy na H. ulici XX/B v W., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č. k. 24Cb/134/2014-377 zo dňa 26.07.2018, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k. 24Cb/134/2014-377 zo dňa 26.07.2018 p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Návrhom doručeným súdu dňa 29.07.2014 žalobca žiadal, aby súd prostredníctvom súdneho vykonávateľa zabezpečil súpis zadržaných hnuteľných vecí v nebytovom priestore na 2. podlaží budovy na H. ul. XX/B v W. a aby tieto boli pojaté do zápisnice o súpise hnuteľných vecí na zabezpečenie záložného práva. Svoj návrh odôvodnil tým, že v pozícii prenajímateľa uzatvoril so žalovaným ako nájomcom dňa 27.01.2014 Zmluvu o nájme nebytových priestorov, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu prenechať žalovanému do nájmu nebytové priestory a záväzok žalovaného platiť nájomné. Žalovaný však žalobcovi dlží z titulu nájomného sumu 18.307,20 Eur. Žalovaný sa snaží podnikať na inom mieste a trvá reálne nebezpečenstvo, že žalovaný vykoná úkony smerujúce k znemožneniu možnosti vyrovnania nárokov žalobcu. Napriek nesúhlasu žalobcu si žalovaný z priestorov predmetu nájmu pripravuje odnesenie zariadení, strojov a najmä hnuteľných vecí, ktoré predáva. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca ako prenajímateľ realizoval dňa 29.07.2014 podľa § 672 Občianskeho zákonníka záložné právo k hnuteľným veciam, ktoré sa nachádzali v prenajatej nehnuteľnosti na zabezpečenie dlžného nájomného. Uznesením č. k. 24Cb/134/2014-39 zo dňa 27.11.2014 súd poveril súdneho exekútora JUDr. Jaroslava Straku na vykonanie súpisu hnuteľných vecí vo vlastníctve žalovaného nachádzajúcich sa v nehnuteľnosti - nebytovom priestore na H. ul. XX/B, W.. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 05.05.2016, č. k. 4Cob/59/2015-91, zrušil napadnuté uznesenie zo dňa 27.11.2014 a v odôvodnení uviedol, že vzhľadom na obranu žalovaného bolo potrebné ustáliť, či hnuteľné veci, o ktorých súpis požiadal žalobca, sú vo vlastníctve žalovaného. Ďalej odvolací súd uviedol, že vyhoveniu návrhu na vykonanie súpisu by bránila tiež skutočnosť, že nájomné je zabezpečené napríklad ručením tretej osoby. Súhlasil tak s názorom žalovaného, že ak je nájomné zabezpečené ručením tretej osoby v zmysle predloženého Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, nie je splnená hmotnoprávna podmienka vzniku zádržného práva podľa § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť návrh na vykonanie súpisu vecí exekútorom. V tejto súvislosti konštatoval, že žalovanému nebol doručovaný návrh na začatie konania, a teda nebol ani poučený o procesných právach a povinnostiach súvisiacich s predkladaním dôkazov. Žalovanému bola daná možnosť vyjadriť sa k veci až doručením rozhodnutia. Tým však nebolo žalovanému odňaté právo konať pred súdom, lebo ide o obdobnú situáciu ako pri návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. 2. Podaniami zo dňa 30.06.2016, 27.10.2016 a 02.11.2016, ktoré došli na súd, žalobca pre prípad, že podľa súdu nebude splnená niektorá z podmienok pre súpis hnuteľných vecí, alternatívne navrhol, aby súd rozhodol o vykonaní preventívneho súpisu hnuteľných vecí a pristúpil k realizácii preventívneho súpisu a zadržané veci pojal do zápisnice o súpise hnuteľných vecí na zabezpečenie budúceho výkonu záložného práva. Poukázal na to, že podmienky na vykonanie preventívneho súpisu judikatúra slovenských súdov nerieši, ale táto otázka bola v minulosti riešená súdmi v Českej republike, ktoré vychádzali z totožného znenia § 672 zákona č. 40/1964 Zb. Podľa rozhodnutí českých odvolacích súdov sa pri súpise jedná o zvláštny druh postupu súdu, podobný konaniu o predbežných opatreniach v tom, že rozhodné skutočnosti nemusia byť spoľahlivo preukázané. 3. Zalobca v týchto podaniach poukázal tiež na to, že otázka zabezpečenia nájomného ručiteľským vyhlásením G.. P. I. je spornou otázkou a uviedol, že v konaní pod sp. zn. 38Cb/263/2014 vedenom na Okresnom súde v Žiline o zaplatenie nájomného proti žalovanému v 1. rade a ručiteľovi v 2. rade, je ručenie zo strany právneho zástupcu žalovaných spochybňované a vyhlasované za neplatné. 4. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 23.11.2016 uviedol, že veci zadržiavané bez právneho dôvodu pozostávajú jednak z vecí vo vlastníctve žalovaného, ako aj z vecí vo vlastníctve komitentov - obchodných spoločností MATERASSO Slovakia s.r.o. a GKT, s.r.o. Právo zadržať veci vo vlastníctve žalovaného, žalobcovi nevzniklo, lebo dodatok k zmluve o nájme obsahuje aj ručiteľský záväzok, teda záväzok zaplatiť nájomné je záväzkom zabezpečeným ručením. K námietke žalobcu ohľadne spochybňovania platnosti ručenia v konaní na Okresnom súde v Žiline uviedol, že ide o procesnú obranu žalovaného v 2. rade, ktorá je jeho právom a nemožno mu ho uprieť, ale nie je dôkazom o opaku, teda že ručenie absentuje. Poukázal aj na právny názor odvolacieho súdu v civilnom súdnom konaní a na prechodné ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP“), podľa ktorých pre konania začaté predo dňom účinnosti CSP podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) platí tento nový civilný sporový predpis. K vyjadreniu žalobcu, že v súčasnosti neexistuje právna úprava upravujúca postup súdu pri súpise hnuteľných vecí, a teda postup súdu v tejto veci je nezákonný, uviedol, že potom by mal žalobca stiahnuť predmetnú žalobu, nakoľko na podanie danej žaloby niet zákonného dôvodu a právny poriadok tento inštitút nepozná. 5. Rozsudkom zo dňa 16.12.2016, č. k. 24Cb/134/2014-165, súd návrh na vykonanie súpisu vecí súdnym vykonávateľom alebo súdnym exekútorom, ako aj návrh na vykonanie preventívneho súpisu zadržaných vecí súdom, zamietol. Pri opätovnom rozhodnutí o pôvodnom návrhu, ako aj o alternatívnom návrhu na vykonanie preventívneho súpisu, súd vychádzal zo skutočnosti, že dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). V odôvodnení rozsudku uviedol, že zrušené rozhodnutie zo dňa 27.11.2014 bolo vydané za účinnosti OSP. Vychádzalo z v tom čase ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá reagovala na zmeny OSP, Spravovacieho a kancelárskeho poriadku pre súdy a Občianskeho zákonníka, prijaté v rokoch 2005 až 2008, ktorými súdny výkon prešiel na súdnych exekútorov. Jedinou relevantnou právnou úpravou zostal § 672 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého osobou poverenou súdom mohol byť aj súdny exekútor. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 13.03.2018, č. k. 2Cob/76/2017-343, zrušil rozsudok v časti, v ktorej bol návrh na vykonanie súpisu zamietnutý a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že napriek predchádzajúcemu názoru vyjadrenému v rozhodnutí odvolacieho súdu pod č. k. 4Cob/59/2015-91, nejde v predmetnej veci o sporové konanie. Poukázal na to, že ide o nesporové konanie a podľa článku 3 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktorá upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšie posudzovanej veci. Mal za to, že podľa ods. 3, ak takéhoto ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by prijal, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax. Odvolací súd poukázal na ust. § 672 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a na § 2 ods. 2 a § 193 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Odvolací súd mal za to, že v danom prípade je potrebné postupovať podľa § 671 Občianskeho zákonníka, pričom je potrebné predbežne posúdiť otázku ručiteľského záväzku podľa § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka, či ručenie P. C. je platným úkonom, a teda posúdiť, či boli splnené zákonné podmienky na zadržanie hnuteľných vecí podľa § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 6. Poukázal tiež na to, že po rozhodnutí odvolacieho súdu už nadobudli právoplatnosť rozsudky prvoinštančného súdu č. k. 24Cb/200/2014-89 zo dňa 19.02.2016 a č. k. 24Cb/199/2014-77 zo dňa 10.11.2015, ktorými bol žalobca zaviazaný vydať veci vlastníkom - spoločnostiam GKT, s.r.o. a MATERASSO Slovakia s.r.o. Z toho je zrejmé, že sa zmenil okruh vecí, ktoré majú byť predmetom súpisu tak, ako boli uvedené v žalobe, resp. nemožno spísať veci za predpokladu, že tieto veci už boli vydané, ako to vyplýva aj zo stanoviska žalobcu doručeného odvolaciemu súdu dňa 12.03.2018. 7. V súlade so závermi odvolacieho súdu, súd prvej inštancie sa znovu zaoberal ako predbežnou otázkou, či ručenie P. C. je platným úkonom. V Dodatku č. 1 zo dňa 27.01.2014 k zmluve o nájme nebytových priestorov G.. P. C. vyhlásil, že pristupuje k zmluve ako ručiteľ a vyhlasuje, že prípadnú pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi, vzniknutú z titulu nezaplatenia mesačnej splátky nájomného alebo jeho časti, náhrady škody alebo porušením zmluvnej povinnosti, uspokojí na základe výzvy, pokiaľ tak neurobí sám nájomca. Podľa záverov súdu prvej inštancie ide o platné ručiteľské vyhlásenie, v dôsledku čoho sú pohľadávky žalobcu voči žalovanému zo zmluvy o nájme zabezpečené ručením tretej osoby. Na základe tohto dôkazu súd znovu dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky na zadržanie hnuteľných vecí v zmysle ust. § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže pohľadávka žalobcu voči žalovanému z titulu nájomného je zabezpečená. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca má v súčasnosti voči žalovanému právoplatné súdne rozhodnutie na zaplatenie dlžného nájomného vo výške istiny 11.986,17 Eur a príslušenstva vo výške 2.013,93 Eur. V súčasnosti platné procesné predpisy nemajú úpravu týkajúcu sa postupu súdu pri súpise hnuteľných vecí, ani úpravu o výkone rozhodnutia, s výnimkou výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých. Výkon rozhodnutia v ostatných veciach je upravený Exekučným poriadkom, na ktorý vo svojom rozhodnutí poukazoval aj odvolací súd. Podľa Exekučného poriadku môže žalobca na základe rozsudku navrhnúť vykonanie exekúcie. S prihliadnutím na uvedené mal súd za to, že žalobca sa môže účinnejšie domáhať ochrany svojich práv postupom podľa Exekučného poriadku a po štyroch rokoch od zadržania vecí nie je podľa súdu namieste poverovať súdneho exekútora spísaním vecí v zmysle § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 195 písm. d) Exekučného poriadku, pretože existuje jednoznačná právna úprava týkajúca sa súpisu hnuteľných vecí za účelom uspokojenia pohľadávky priznanej právoplatným súdnym rozhodnutím. Veci patriace spoločnostiam GKT, s.r.o. a MATERASSO Slovakia s.r.o. je žalobca, podľa právoplatných rozsudkov, povinný vydať. Aké ďalšie veci, ktoré sú vlastníctvom žalovaného, žalobca stále ešte zadržiava, neuviedol. Poverovať súdneho exekútora spísaním zadržaných vecí, alebo vykonávať zo strany súdu akýsi predbežný súpis vecí, je za tejto situácie neúčelné a nehospodárne. 8. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Súd nezistil žiadne spravodlivé okolnosti, pre ktoré by podľa § 55 CMP bolo odôvodnené priznať niektorej strane náhradu trov konania. 9. Proti tomuto uzneseniu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca, žalovaný sa odvolal v časti týkajúcej sa trov konania. 10. Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na skutočnosť, že pri rozhodovaní vo veci došlo k porušeniu princípu právnej istoty, popretiu konštantnej judikatúry vo veci, odňatiu práva žalobcu konať pred súdom, porušenia práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, ako aj porušenia princípu rovnosti strán. Poukázal na to, že došlo k porušeniu práva na verejné vyhlásenie rozsudku a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vydaním rozhodnutia vo veci samej vo forme uznesenia o zamietnutí návrhu. Uviedol, že v zmysle ust. § 234 zákona č. 160/2015 Z.z. CSP v znení neskorších predpisov, súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej. Rozsudkom rozhoduje súd vo veci samej. Má za to, že v zmysle záverov prijatých uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne, vecou samou sa rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom súdneho, ale aj exekučného konania, ktorý je predmetom konania spolu s príslušenstvom tohto nároku. Uviedol, že každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Súdu prvej inštancie, podľa jeho názoru, nevadilo, že z ust. § 234 CSP vyslovene vyplýva, že sa zakazuje rozhodovať vo veci samej uznesením a že malo byť v predmetnej veci rozhodnuté rozsudkom. Vydaním meritórneho rozhodnutia, ktorým bol návrh zamietnutý, súd porušil ústavné právo žalobcu na verejné vyhlásenie rozsudku. 12. Ďalej žalobca poukázal na to, že v zmysle ust. § 357 písm. a) CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania. Predmetné konanie však nebolo zastavené. Návrh bol zamietnutý. Napriek chybnému poučeniu však voči meritórnemu rozhodnutiu, ktoré je obsahom prvého výroku napádaného uznesenia, nie je prípustné odvolanie. Z uvedeného je teda nepochybné, že vydaním uznesenia namiesto rozsudku vo výroku vo veci samej, ktorým bol návrh zamietnutý, súd prvej inštancie odňal žalobcovi právo konať pred súdom. Ak bolo, podľa názoru žalobcu, podané odvolanie proti uzneseniu, súd prvej inštancie môže uznesenie zrušiť a odvolaniu v celom rozsahu vyhovieť, ak z uznesenia nenadobudla doposiaľ práva iná osoba ako odvolateľ. Pokiaľ ide o súpis hnuteľných vecí, poukázal na ust. § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého záložné právo zanikne, ak sú veci odstránené skôr, než boli spísané osobou poverenou súdom, ibaže by boli odstránené na úradný príkaz a prenajímateľ ohlási svoje práva na súde do ôsmich dní po výkone. Zdôraznil, že podľa uvedeného ustanovenia, ak sa nájomca sťahuje alebo ak sa odstraňujú veci, napriek tomu, že nájomné nie je zaplatené alebo zabezpečené, môže prenajímateľ zadržať veci na vlastné nebezpečenstvo, do ôsmich dní však musí žiadať o súpis osobou poverenou súdom. 13. Prenajímateľ vykonávajúci svoje právo podľa prvej veci alebo podľa druhej veci je nielen oprávnený, ale zo zákona priamo povinný žiadať súd o súpis do ôsmich dní po zadržaní veci. Poukázal tiež na to, že nie je vinou žalobcu, že o jeho návrhu na vykonanie súpisu hnuteľných vecí podľa § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nie je všeobecným súdom rozhodnuté ani po 4 rokoch od podania návrhu. Žalobca bol za konania povinný 4 roky dokazovať, že konanie nie je sporovým konaním, a že za žiadosť o vykonanie súpisu podľa § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa neplatia súdne poplatky, ale že ide o špeciálny postup súdu. 14. Žalobcovi bolo dané za pravdu, že uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.03.2018, kedy odvolací súd pripustil, že ide o špeciálny postup súdu, keď CSP neobsahuje ustanovenia, ktoré by upravovali otázku súpisu, a teda že predmetom konanie nie je spor procesných strán, z dôvodu ktorého ide o nesporové konanie a súd je povinný právnu vec prejednať a rozhodnúť podľa ustanovenia zákona, ktorý upravuje vec čo do obsahu a účelu najbližšie posudzovanej veci. Ďalej poukázal na to, že pri výklade a aplikácii právnych predpisov, nemožno ignorovať ich účel a zmysel, ktorý nie je možné hľadať len v slovách a vetách toho ktorého predpisu, v ktorom sú vždy prítomné aj princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi. Poukázal tiež na to, že prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv. 15. Žalobca poukázal opätovne na závery prijaté rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 04.09.2013. Poukázal tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.03.2018, kde odvolací súd na jednej strane uviedol, že v konaniach vedených v minulosti pred Okresným súdom Bratislava III sa neriešila žiadna otázka, ktorá by mala mať význam pre rozhodnutie súdu o súpise vecí, avšak súčasne dospel k záveru, že tieto majú vplyv iba na stanovenie okruhu vecí, ktoré majú byť predmetom súpisu. Odvolací súd zároveň uviedol, že je potrebné zistiť, či žalobca zotrváva na okruhu súpisu uvedených vecí tak, ako boli uvedené v podanej žalobe. Odhliadnuc od uvedeného, však ide o názor, ktorý je v absolútnom rozpore s hmotnoprávnou teóriou a výkladom hmotnoprávnych ustanovení a prehliada aj obsah podanej žiadosti o súpis. Žalobca nikdy nežiadal a ani netvrdil, že zadržané hnuteľné veci sú fasciklom, ktorý by sa mal zmeniť v okamihu, čo i len jedna hnuteľná vec je vydaná. Hnuteľné veci zadržané žalobcom nie sú a nikdy neboli hromadnou vecou. Ide o individuálne určené hnuteľné veci, z ktorých každá jedna je spôsobilá byť samostatným predmetom práv a povinností, je individualizovateľná, oddeliteľná a v celom rozsahu spôsobilá byť samostatným predmetom vlastníctva. Z toho následne aj vyplýva, že záložné právo k hnuteľným veciam umiestneným na predmet nájmu sa týka každej jednej samostatne prevoditeľnej hnuteľnej veci. Skutočnosť, že sa zmenil okruh hnuteľných vecí, preto žiadnym spôsobom neovplyvňuje existenciu záložného práva k hnuteľným veciam žalovaného ako nájomcu. V čase zadržania hnuteľných vecí umiestnených na predmet nájmu, sa v predmete nájmu nachádzali hnuteľné veci žalovaného ako nájomcu a hnuteľné veci tretích osôb. Žalobca nebol spôsobilý rozhodovať o vlastníctve tretích osôb a je vylúčené, aby bol vystavený riziku toho, že bude zodpovedať za škodu v prípade, ak vydá aj hnuteľné veci, ktoré nepatrili tretej osobe, ale niekomu inému. 16. Poukázal tiež na to, že nič sa nezmenilo na skutočnosti, že od okamihu zadržania hnuteľných vecí žalobcom ako prenajímateľom až dodnes, sa v predmete nájmu nachádzali aj hnuteľné veci žalovaného ako nájomcu, pričom v súčasnosti sa medzi zadržanými hnuteľnými vecami nachádzajú už len a výhradne hnuteľné veci žalovaného. 17. Zdôraznil, že prenajímateľ má záložné právo ku každej jednej hnuteľnej veci, ktorej vlastníkom je nájomca, a ktorú umiestnil na predmet nájmu. Preto vydanie časti zadržaných hnuteľných vecí tretích osôb, ku ktorým žalobca nemal záložné právo, sa nijako nedotýka zadržaných hnuteľných vecí žalovaného ako nájomcu, ku ktorým žalobca ako prenajímateľ má záložné právo a vydané neboli. Poukázal tiež na to, že súd prvej inštancie dospel v napádanom rozhodnutí k názoru, že žalobca neuviedol, aké ďalšie veci, ktoré sú vlastníctvom žalovaného, žalobca stále ešte zadržiava. Žalobca okrem hnuteľných vecí žalovaného umiestnených na predmet nájmu, ku ktorým mal záložné právo podľa zmluvy a podľa § 672 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a ktoré boli zadržané podľa § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka, iné veci žalovaného, ku ktorým by nemal záložné právo, nikdy nezadržiaval. Uvedená poznámka súdu preto nemá význam ku konaniu a pre žalobcu je neznáme, z akého dôvodu mal žalobca vôbec takúto skutočnosť súdu prvej inštancie preukazovať. Žalobca mohol hnuteľné veci podľa existujúcej právnej úpravy len zadržať, aby zabránil zániku záložného práva a následne mal povinnosť svoje práva ohlásiť na súde a požiadať súd o spísanie vecí. 18. Pre existenciu zákonného záložného práva sa však nevyžaduje žiadne ďalšie splnenie podmienok mimo tých, ktoré sú uvedené v ust. § 672 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ex lege teda musí ísť o hnuteľné veci nájomcu, musia byť umiestnené na predmete nájmu a musia patriť nájomcovi. Všetky tri podmienky sú splnené, podľa názoru žalobcu. 19. Jedinou otázkou z hľadiska prípadnej zodpovednosti a nárokov však je, či zadržanie hnuteľných vecí bolo vykonané zo zákonných dôvodov. Zo žiadneho ustanovenia však nevyplýva, že súd by nemal povinnosť spísať hnuteľné veci, ak o to žalobca alebo prenajímateľ požiada. Súd takejto žiadosti nesmie nevyhovieť, nakoľko neexistujú rozumné dôvody, pre ktoré by zo zákona súd veci nespísal. Zo žiadneho ustanovenia zákona a ani iného procesného predpisu nevyplývajú okolnosti, z ktorých súd hnuteľné veci nespíše, ak je preukázané, že žalobca k nim má záložné právo a ak podal žiadosť o ich súpis. 20. Poukázal tiež na to, že pokiaľ ide o výklad slova „zabezpečené“ v ust. § 672 ods. 2 druhá alinea Občianskeho zákonníka, zdôraznil, že tento zákonný pojem uvedený v ust. § 672 ods. 2 je vykladaný súdom chybne. Súdy v súčasnosti vykladajú dané ustanovenia na ujmu žalobcu z toho dôvodu, že pohľadávka žalobcu údajne má byť zabezpečená ručením, t. j. nájomné je zabezpečené, a teda zadržanie hnuteľných vecí žalobcom by nemalo mať zákonnú oporu. Ide o výklad, ktorý je v celom rozsahu vadný a je v rozpore s účelom zákona. 21. Poukázal tiež na to, že ručenie nemá uhradzovaciu funkciu. 22. Poukázal tiež na českú judikatúru, ktorá pripúšťa podľa ust. § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj tzv. preventívny súpis. 23. Má za to, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu ručenia G.. P. C. a k porušeniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodovania súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Žilina zo dňa 04.07.2017, vydané pod č. k. 38Cb/263/2014-351, kde bolo ručenie tejto osoby posúdené ako absolútne neplatné. Rozsudok Okresného súdu v Žiline bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline. Zdôraznil, že súdy posudzovali ako predbežnú otázku platnosť toho istého ustanovenia tej istej zmluvy uzatvorenej medzi tými istými osobami, pričom dospeli k protichodným právnym záverom. Je vylúčené, aby o tej istej právnej otázke boli dané protichodné právne závery, pričom Okresný súd Bratislava III považuje ručiteľské vyhlásenie za platné a Okresný súd Žilina, ako aj Krajský súd v Žiline, ho považujú za absolútne neplatné. 24. S prihliadnutím na uvedené závery je preto zrejmé, že pohľadávka žalobcu nie je a nikdy nebola zabezpečená ručením. 25. Poukázal tiež na to, že došlo k porušeniu princípu právnej istoty a zásahu do legitímnych očakávaní žalobcu. Uviedol, že došlo aj k porušeniu základnej zásady konania, keď došlo k doručeniu vyjadrenia žalovaného zo dňa 24.05.2018, podaného elektronicky spolu s meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie neumožnil žalobcovi reagovať na podanie žalovaného zo dňa 24.05.2018, ktoré žalovaný podal elektronicky podpísané zaručeným elektronickým podpisom a uvedené vyjadrenie žalovaného zaslal žalobcovi až spolu s meritórnym rozhodnutím, ktorým návrh zamietol. 26. Taktiež opätovne namietal porušenie základného práva žalobcu na zákonného sudcu pridelením veci sudcovi určenému v rozpore s rozvrhom práce Okresného súdu Bratislava III. Poukázal na to, že po podaní žiadosti o súpis hnuteľných vecí dňa 29.07.2014 žalobcom, Okresný súd Bratislava III pridelil vec sudcovi určenému v rozpore s rozvrhom práce, keď návrhy na vykonanie súpisu hnuteľných vecí podľa § 672 ods. 2 Občianskeho zákona sa zapisujú do registra „C“ náhodným výberom a podľa bodu 36. v prípade nejasností aplikácie týchto zásad, rozhoduje predseda súdu. 27. Poukázal tiež na to, že vec nemohla byť pridelená registru „Cb“ a vyslovene sa stanovovala povinnosť prideliť vec do registra „C“. 28. Žiadal, aby súd podal návrh na predloženie podnetu o podanie výkladového stanoviska k jednotnej aplikácii ust. § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka Najvyššiemu súdu SR. 29. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; pre prípad, že odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie, žalobca žiada odvolací súd, aby vyslovil v rozsudku vo veci samej prípustnosť dovolania pre výskyt otázky po právnej stránke zásadného významu. 30. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Zdôraznil, že žalobca v podanom odvolaní neuvádza žiadne dôvody, pre ktoré by bolo odvolanie žalobcu podané dôvodne, práve naopak, žalobca už dlhšiu dobu svoje podania iba otrocky kopíruje. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh zamietol, potvrdil a v časti výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že priznáva žalovanému voči žalobcovi plnú náhradu trov konania. 31. Žalovaný podal odvolanie proti predmetnému uzneseniu v časti týkajúcej sa trov konania, kde namietal, že s prihliadnutím na ust. § 55 CMP má proti žalobcovi s ohľadom na okolnosti podania návrhu na vykonanie súpisu hnuteľných vecí, nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom vychádza z predchádzajúcich vyjadrení a procesných návrhov žalovaného na zastavenie konania, pretože dôvod na vykonanie súpisu hnuteľných vecí žalobcovi nikdy nevznikol, a preto má za to, že s prihliadnutím na princíp spravodlivosti má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý podal návrh na vykonanie súpisu hnuteľných vecí. 32. Odvolací súd má za to, že odvolanie žalobcu aj žalovaného nie je dôvodné. Pokiaľ ide o námietku žalobcu v podanom odvolaní, že v predmetnej veci malo byť rozhodnuté rozsudkom a nie uznesením, a že došlo k porušeniu práva na verejné vyhlásenie rozsudku a čl. 142 ods. 3 Ústavy SR, odvolací súd sa pridržiava svojho právneho názoru, že v predmetnej veci nejde o sporové konanie a je potrebné pri podanom návrhu zo strany žalobcu na súpis hnuteľných vecí postupovať podľa príslušných ustanovení § 672 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že nejde o sporové konanie, bolo potrebné aplikovať čl. 3 ods. 1 CMP, podľa ktorého, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa toho ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Podľa ods. 2, ak takéhoto ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by prijal, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax. 33. Vzhľadom k tomu, že nejde o sporové konanie, nebolo možné v predmetnej veci postupovať podľa príslušných ustanovení CSP a v predmetnej veci rozhodnúť rozsudkom. V danej veci bolo potrebné rozhodnúť uznesením v zmysle vyššie uvedeného článku 3 ods. 1 a v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 45 CMP, podľa ktorého ustanovenia uznesením rozhoduje súd o veci samej. Súd mohol v predmetnej veci rozhodnúť uznesením a podľa ust. § 59 ods. 1 CMP odvolanie je prípustné aj proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, okrem uznesenia, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia podľa § 304 písm. f). 34. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že vec mala byť podľa rozvrhu práce daná do registra „C“ a že bola rozhodnutá nezákonným sudcom, keďže bola nesprávne zapísaná do oddelenia „Cb“, odvolací súd sa s touto námietkou žalobcu nestotožňuje a poukazuje na skutočnosť, že aj v prípade, že vec má byť zapísaná do registra „C“ a bola zapísaná mylne do registra „Cb“, kde bola náhodným výberom pridelená príslušnému sudcovi, nebola porušená zásada na spravodlivý proces. Odvolací súd má za to, že vec bola pridelená zákonnému sudcovi, keďže mylný zápis nebol zo strany sudcu v stanovenej lehote namietaný. Odvolací súd navyše poukazuje na skutočnosť, že sporným medzi žalobcom a žalovaným, ako aj z hľadiska posúdenia súdu, bola otázka, či predmetná vec je sporovým konaním, alebo nesporovým konaním a s ohľadom na uvedenú skutočnosť nemožno zapísanie veci v registri „Cb“ považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Sudca, ktorému bola vec pridelená je sudcom Okresného súdu Bratislava III. Zo žiadnych listinných dôkazov, ani zo strany žalobcu, nebolo preukázané, že by mu nebola vec pridelená zákonným spôsobom, a že by v predmetnej veci nebol zákonným sudcom, pretože sudca, ktorý v predmetnej veci rozhodoval, je sudcom Okresného súdu Bratislava III, aj napriek tomu, že rozhoduje spory zaradené v registri „Cb“, nebolo preukázané, že by mu táto vec nebola pridelená náhodným výberom. Zapísanie veci do súdneho oddelenia 24Cb nie je porušením základného práva žalobcu na zákonného sudcu garantované v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 prvá alinea Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, ako uvádza žalobca, keďže aj sudca, ktorý rozhoduje v oddelení „Cb“, môže rozhodovať nesporovú vec z oddelenia „C“, pokiaľ mu bola pridelená náhodným výberom. 35. Pokiaľ ide o posúdenie ručiteľského záväzku ručiteľa G.. P. C., odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že uvedený ručiteľský záväzok je platným úkonom. Odvolací súd poukazuje na Dodatok č. 1 zo dňa 27.01.2014 priložený k zmluve o nájme nebytových priestorov, kde G.. P. C. vyhlásil, že pristupuje k zmluve ako ručiteľ a vyhlasuje, že prípadnú pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi, vzniknutú z titulu nezaplatenia mesačnej splátky nájomného alebo jeho časti, náhrady škody alebo porušením zmluvnej povinnosti, uspokojí na základe výzvy, pokiaľ tak neurobí sám nájomca. Ide o ručiteľské vyhlásenie, v dôsledku čoho sú pohľadávky žalobcu voči žalovanému zo zmluvy o nájme zabezpečené ručením tretej osoby. 36. Z predmetného dodatku je zrejmé, že ručiteľ predmetný dodatok riadne podpísal, dodatok bol podpísaný aj zmluvnými stranami, za prenajímateľa p. Kupecom Pavlom, konateľom a za nájomcu p. Žabkovou Stanislavou, konateľkou. 37. Nájomný vzťah podľa čl. 3 uvedeného dodatku začal dňa 15.03.2014, uzatvoril sa na dobu určitú na obdobie 5 rokov. Z uvedeného čl. 3 nesporne vyplýva garančná doložka, podľa ktorého znenia v zmysle uzatvorenej zmluvy a tohto dodatku ku zmluve medzi nájomcom a prenajímateľom, sa uzatvára aj garančná doložka, čo znamená, že záväzky nájomcov v zmysle tejto zmluvy preberá garančne ručiteľ, t. j. G.. P. C., ktorého si ustanovil podnájomca a garančný ručiteľ prejavil vôľu a vyjadril súhlas s pristúpením k tejto zmluve, ktorý je uvedený aj ako garančný ručiteľ v nasledujúcom článku 6, a ktorý v prípade nedodržania zmluvne dohodnutých ustanovení tejto zmluvy na strane nájomcu, súhlasí a preberá záväzky nájomcu so všetkými ustanoveniami tejto zmluvy na seba ako pristupujúceho garančného ručiteľa k tejto zmluve, čo svojím podpisom aj potvrdzuje. 38. Je nesporné, že z Dodatku č. 1 vyplýva z jeho čl. 1, že predmetom a účelom nájmu je, že prenajímateľ touto zmluvou dáva nájomcovi do nájmu nebytové priestory o výmere 344 m2 zastavanej plochy spolu s obslužnými priestormi tvoriace druhé nadzemné podlažie - 1. poschodie polyfunkčnej budovy so súpisným číslom x v W., postavenej na pozemku parc. č. 12184/28, 29, katastrálne územie A. P., okres W., na H. ulici č. XX a na základe súhlasu oboch spoluvlastníkov polyfunkčnej budovy, je oprávnený ich prenechať touto zmluvou do nájmu nájomcovi. Písomný súhlas spoluvlastníkov s nájmom je predmetom prílohy č. 2 k tejto zmluve. Príloha č. 1 LV, príloha č. 3 pôdorys priestorov. Spoločné priestory sú definované chodbami, schodiskom a výťahom. 39. Premet a účel nájmu v čl. 1 Dodatku č. 1 zmluvy o nájme nebytových priestorov, je totožný s čl. 1 základnej Zmluvy o nájme nebytových priestorov. Rozsudkom Okresného súdu v Žiline č. k. 38Cb/263/2014-351, na ktorý sa odvoláva žalobca v podanom odvolaní, Okresný súd v Žiline rozhodol v právnej veci žalobcu: LUXIS s.r.o. proti žalovanému v 1. rade: Sendy Nábytok s.r.o. a žalovanému v 2. rade: G.. P. C., o zaplatenie 34.222,80 Eur s príslušenstvom tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 11.986,17 Eur s úrokom z omeškania uplatnený v podanej žalobe, vo zvyšnej časti voči žalovanému v 1. rade žalobu zamietol. Vzájomnú žalobu voči žalovanému v 1. rade taktiež zamietol a žalovanému v 1. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 9,70 % a voči žalovanému v 2. rade žalobu zamietol. Je nesporné, že z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že súd sa zaoberal predbežne aj otázkou platnosti ručiteľského záväzku G.. P. C., ktorý v predmetnom spore vystupoval ako žalovaný v 2. rade, v súvislosti so zaplatením pohľadávky spoločnosti LUXIS s.r.o. voči žalovanému v 1. rade a ako aj voči žalovanému v 2. rade G.. P. C. a dospel k záveru, že uvedená doložka je neplatná z dôvodu, že obsahom garančnej doložky nie je dostatočne určitý prejav vôle žalovaného v 2. rade spočívajúci vo vyhlásení, že uspokojí žalobcu, ak žalovaný v 1. rade ako nájomca voči nemu nesplní určitý záväzok. Garančná doložka obsiahnutá v čl. 5 bod 1. Zmluvy o nájme nebytových priestorov z 27.01.2014 hovorí o prevzatí záväzkov nájomcu v prípade nedodržania zmluvou dohodnutých ustanovení tejto zmluvy. Mal za to, že nejde tak o jednoznačný prejav vôle prevziať na seba ručiteľský záväzok v zmysle ust. § 303 Obchodného zákonníka. Poukázal tiež na to, že zmluva bola súdom vyhodnotená ako neplatná z dôvodu nedostatku spôsobilosti nájomcu na práva a povinnosti, t. j. z dôvodu nedostatku jeho právnej subjektivity. Nakoľko nešlo len o absenciu spôsobilosti brať na seba záväzky, t.j. spôsobilosti na právne úkony, ktorá skutočnosť by inak ručeniu nebránila, tak aj z tohto dôvodu na základe dojednania v čl. 5 bod 1. Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 27.01.2014, nemohlo dôjsť k vzniku platného ručiteľského záväzku žalovaného v 2. rade. Rozhodujúcim však bolo to, podľa názoru Okresného súdu v Žiline, že žalobca skutkovo vymedzoval uplatnený nárok voči žalovanému v 2. rade na základe ručiteľského záväzku žalovaného v 2. rade, ktorý mal byť obsiahnutý v Dodatku č. 1 k zmluve z 27.01.2014, na základe obsahu ktorého súd konštatoval, že nedošlo k platnému vzniku ručiteľského záväzku žalovaného v 2. rade, a preto voči nemu žalobu zamietol. 40. Súd prvej inštancie, t. j. Okresný súd Bratislava III, ktorý rozhodoval o návrhu žalobcu vo veci o vykonanie súpisu hnuteľných vecí a ani odvolací súd, nie je týmto názorom súdu prvej inštancie viazaný, keďže v danom prípade nebolo predmetom žaloby posudzovanie alebo určenie platnosti daného právneho úkonu, ale uvedenú otázku riešil Okresný súd v Žiline ako predbežnú prejudiciálnu otázku. 41. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že uvedený ručiteľský záväzok je platným záväzkom. Ručiteľ G.. P. C. jednoznačne v predmetnom dodatku k zmluve o nájme nebytových priestorov vyhlásil, že prípadnú pohľadávku prenajímateľa voči nájomcovi, vzniknutú z titulu nezaplatenia mesačnej splátky nájomného alebo jeho časti, náhrady škody alebo porušením zmluvnej povinnosti, uspokojí na základe výzvy, pokiaľ tak neurobí sám nájomca. 42. Je nesporné, že nájomca pohľadávku prenajímateľa neuspokojil, a tak táto povinnosť podľa Dodatku č. 1 prešla na ručiteľa. Odvolací súd súhlasne ako súd prvej inštancie má za to, že Dodatok č. 1 a garančná doložka je právnym úkonom určitým a zrozumiteľným, aj keď je v predmetnom dodatku uvedený ten istý predmet ako v základnej nájomnej zmluve. Z dodatku je zrejmé, že dodatok riešil garančnú doložku k základnej Zmluve o nájme nebytových priestorov uzatvorenej dňa 27.01.2014. Otázka ručiteľského záväzku nebola v tejto zmluve dohodnutá. 43. Žiadne ustanovenie právneho predpisu nevylučuje, aby ručiteľský záväzok bol dohodnutý medzi účastníkmi zmluvy aj samostatným dodatkom k zmluve. Odvolací súd zdôrazňuje, že Dodatok č. 1 bol dodatkom k základnej zmluve o nájme nebytových priestorov a obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o nájme nebytových priestorov, jednak predmet a účel nájmu, dohodu nájomného, zálohy za energie, služby spojené s nájmom, ako aj úpravu výšky nájomného, dobu nájmu a taktiež aj osobitné ustanovenia a záverečné ustanovenia uvedené v čl. 5 predmetnej zmluvy. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožnil so stanoviskom žalobcu ohľadom neplatnosti ručiteľského záväzku s odkazom na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu v Žiline. 44. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ustanovenia záložné právo zanikne, ak sú veci odstránené skôr, než boli spísané osobou poverenou súdom, ibaže by boli odstránené na úradný príkaz a prenajímateľ ohlási svoje práva na súde do ôsmich dní po výkone. Ak sa nájomca sťahuje alebo ak sa odstraňujú veci, napriek tomu, že nájomné nie je zaplatené alebo zabezpečené, môže prenajímateľ zadržať veci na vlastné nebezpečenstvo, do ôsmich dní však musí žiadať o súpis osobou poverenou súdom, alebo musí veci vydať. Osobou poverenou súdom môže byť aj súdny exekútor. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom k tomu, že pohľadávka z titulu nájomného voči žalovanému je zabezpečená, neboli naplnené predpoklady pre ustanovenie § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 45. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že vo veci o zaplatenie nájomného vo výške 11.986,17 Eur spolu s príslušenstvom bolo v prospech žalobcu právoplatne rozhodnuté Okresným súdom v Žiline v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline. V súčasnosti platné procesné predpisy CSP a CMP nemajú úpravu týkajúcu sa postupu súdu pri súpise hnuteľných vecí, ani úpravu o výkone rozhodnutia s výnimkou výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých. Výkon rozhodnutia v ostatných veciach je upravený Exekučným poriadkom. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca sa môže domáhať ochrany svojich práv postupom podľa Exekučného poriadku. Odvolací súd poukazuje na ust. § 193 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor môže v rámci ďalšej činnosti vykonávať úkony, na ktoré ho rozhodnutím poverí súd. Navyše žalobca neuviedol presný zoznam vecí, ktoré naďalej zadržiava, a ktoré sú vo vlastníctve žalovaného. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že poverovať súdneho exekútora v čase, keď existuje právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie, ktoré možno vykonať v rámci exekučného konania spísaním zadržaných vecí súdom, alebo vykonávať zo strany súdu akýsi predbežný súpis vecí, je za tejto situácie neúčelné a nehospodárne. 46. Odvolací súd má za to, že neboli splnené, vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, ani zákonné predpoklady na vykonanie súpisu vecí tak, ako to navrhoval žalobca. 47. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného týkajúce sa trov konania, odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že podľa ust. § 55 CMP neboli naplnené predpoklady na priznanie trov konania žalovanému, keďže neboli zistené žiadne spravodlivé okolnosti, pre ktoré by bolo podľa § 55 CMP odôvodnené priznať niektorej strane náhradu trov konania. 48. Žalobca v podanom odvolaní žiadal, aby odvolací súd vyslovil v rozsudku vo veci samej prípustnosť dovolania pre výskyt otázky po právnej stránke zásadného významu. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rozhoduje v čase účinnosti a platnosti Civilného sporového poriadku a v danom prípade je dovolanie prípustné len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak to zákon podľa ust. § 419 CSP pripúšťa. 49. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP, a to tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže v danom prípade neboli naplnené spravodlivé okolnosti prípadu, kedy by bolo možné trovy odvolacieho konania žalovanému priznať. 50. Toto uznesenie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).