Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/200/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316212698 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1316212698.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Barborou Korenecovou, Slnečná 3, Malinovo, proti žalovanému: Marián Hajko, Budmerice 460, o zaplatenie 756,82 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22.01.2018, č.k. 19Csp/19/2016-54, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu zo dňa 26.07.2016, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 756,82 eura spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 756,82 eura od 30.07.2003 do zaplatenia. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca skutkovo žalobu odôvodnil tým, že dňa 27.06.2003 uzatvoril ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o úvere č. 1070826, na základe ktorej mu poskytol úver v sume 663,88 eura, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť spolu s poplatkom vo výške 92,94 eura (spolu 756,82 eura) v dvojtýždňových splátkach po á 378,41 eura, počnúc odo dňa 11.07.2003. Strany sporu sa dohodli, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny poplatku zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Žalovaný v dôsledku neuhradenia ani jednej mesačnej splátky úveru, porušil zmluvné dojednania a stratil výhodu splátok, preto sa jeho dlh stal dňa 30.07.2003 splatným. Keďže žalobca nadobudol podozrenie, že žalovaný uzavrel zmluvu o úvere v úmysle úver vôbec nesplácať, ktorej skutočnosti nasvedčovalo to, že napriek deklarovaným mesačným príjmom žalobcovi neuhradil ani jednu mesačnú splátku, podal dňa 12.11.2003 trestné oznámenie vo veci podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona. Okresný súd Bratislava III trestným rozkazom zo dňa 17.04.2012, sp. zn. 1T/214/2012 (správne má byť rozsudkom v trestnej veci sp. zn. 1T/214/2004 - pozn. odvolacieho súdu), uznal žalovaného vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona a žalobcu odkázal ako poškodeného so svojim nárokom na občianske súdne konanie; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.04.2012. 3. Súd prvej inštancie s odvolaním sa na ustanovenie § 297 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) konštatoval, že na prejednanie veci nenariadil verejné pojednávanie, nakoľko išlo o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšovala 1.000 eur; preto v súlade s § 219 ods. 3 C.s.p. oznámil v zákonnej lehote na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu verejné vyhlásenie rozsudku. 4. Konajúci súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca uzavrel dňa 27.06.2003 so žalovaným zmluvu o úvere a poskytol mu úver v sume 663,88 eura, ktorý sa žalovaný zaviazal zaplatiť v dvojtýždňových splátkach po á 378,41 eura, počnúc od 11.07.2003. Mal ďalej za preukázané, že žalovaný neuhradil ani jednu mesačnú splátku úveru, pričom pri podpise zmluvy uviedol nepravdivé údaje o zamestnaní, čím žalobcu uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a spôsobil mu škodu, za čo bol aj odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17.04.2012, sp. zn. 1T/214/2012 (správne má byť rozsudkom v trestnej veci sp. zn. 1T/214/2004 - pozn. odvolacieho súdu), pre prečin úverového podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona. Žalobca si v trestnom konaní voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody a bol odkázaný na konanie vo veciach občiansko-právnych. 5. Následne sa súd prvej inštancie zameral na posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu uplatneného titulom zodpovednosti žalovaného za škodu, ktoré posúdenie predpokladalo preukázanie porušenia právnej povinnosti, vznik škody, existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou a napokon aj zavinenie. Vychádzajúc z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 1T/214/2004, v ktorom bol žalovaný právoplatne odsúdený za prečin úverového podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona súd prvej inštancie konštatoval splnenie prvého predpokladu zodpovednosti za škodu, a to existenciu protiprávneho úkonu. 6. Pokiaľ išlo o vznik škody, konajúci súd bral zreteľ na to, že zmluva o úvere mala povahu jednostrannej adhéznej zmluvy, obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich žalovaného ako dlžníka, pričom jej obsah nenasvedčoval tomu, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Vzhľadom na to, že predmetná zmluva bola uzavretá bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, ale z postavenia zmluvne nadriadeného subjektu voči subjektu podriadenému a bola vopred pripravená na predtlačenom formulári, predstavovala zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahovali ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ako aj zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“). Preskúmaním jej obsahu dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluva neobsahovala náležitosti vyžadované zákonom č. 258/2001 Z.z., keďže neobsahovala údaj o termíne konečnej splatnosti tohto úveru, o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru a tiež ani údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Rovnako v nej absentovala informácia o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako aj prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom; zmluva totiž obsahovala len sumu poskytnutého úveru, sumu poplatku, ktorý mal žalovaný vrátiť žalobcovi spolu s poskytnutým úverom, celkovú sumu úveru, počet a výšku splátok úveru a splatnosť prvej splátky. Predmetný úver preto súd prvej inštancie vyhodnotil v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalovaný neuhradil žalobcovi z poskytnutého úveru v sume 663,88 eura žiadnu splátku, pri jeho vyhodnotení ako bezúročného a bez poplatkov, bol povinný vrátiť žalobcovi len istinu poskytnutého úveru, ktorú zároveň konajúci súd považoval za škodu spôsobenú protiprávnym konaním žalovaného. 7. Súd prvej inštancie ďalej poznamenal, že s účinnosťou odo dňa 01.05.2014 bol v zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa z úradnej moci povinný prihliadať na premlčanie uplatneného nároku žalobcu, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa žalovaný ako spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Konštatoval, že v danej veci, ktorej predmetom bol nárok na náhradu škody, sa začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka viazal k okamihu vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru, t.j. k dátumu 30.07.2003, kedy žalobca ako poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že došlo ku škode na jeho úkor a kto za ňu zodpovedá. Žalobca si v rámci plynutia premlčacej doby, riadne uplatnil svoje právo na náhradu škody v trestnom konaní (§ 112 Občianskeho zákonníka), a preto sa plynutie premlčacej doby od tohto momentu zastavilo a počas celého priebehu trestného konania neplynulo (premlčacia doba spočívala), a to až do právoplatného rozhodnutia v trestnej veci žalovaného, t.j. do dňa 17.04.2012. Keďže premlčacia doba začala plynúť od 30.07.2003, pričom v čase od 12.11.2003 do 17.04.2012 t.j. po dobu viac ako 9 rokov neplynula, mal súd prvej inštancie za preukázané, že 2 - ročná subjektívna premlčacia doba, počas ktorej mal byť nárok žalobcu uplatnený na súde, uplynula dňa 17.04.2012. Pokiaľ žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie až dňa 26.07.2016, podal ju nepochybne po uplynutí 2 - ročnej subjektívnej premlčacej doby, t.j. oneskorene. Na tomto základe konajúci súd aplikujúc ustanovenia § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 3, 5, 6, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a 2, § 121 ods. 3, § 420 ods. 1, 3, § 517 ods. 1, 2, § 657 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a), § 3 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1 až 5 zákona č. 258/2001 Z.z. žalobu zamietol. 8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli. 9. Záverom súd prvej inštancie poznamenal že s poukazom na § 2 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov nezaviazal v konaní neúspešného žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, nakoľko tento bol od poplatkovej povinnosti oslobodený; osobitným výrokom preto rozhodol, že štát (Slovenská republika) nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku z podanej žaloby. 10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Uviedol, že v konaní si uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom žalovaného, a nie nárok vyplývajúci zo zmluvy o úvere uzavretej so žalovaným. V takom prípade, bez vznesenia námietky premlčania žalovaným, nebol konajúci súd oprávnený zaoberať sa skúmaním premlčania. Ak tak urobil, jeho procesný postup nebol správny a v konaní preto aplikoval právnu normu, ktorá na daný prípad nedopadala. V tomto smere poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 04.10.2017, sp. zn. 15Co/187/2017, ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 07.02.2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016. 11. Pokiaľ išlo o samotný nárok na náhradu škody žalobca zopakoval, že Okresný súd Bratislava III trestným rozkazom zo dňa 17.04.2012, sp. zn. 1T/214/2012 (správne má byť rozsudkom v trestnej veci sp. zn. 1T/2014/2004 - pozn. odvolacieho súdu), uznal žalovaného vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona (správne má byť § 250 ods. 1 Trestného zákona - pozn. odvolacieho súdu). Podľa jeho mienky, vychádzajúc i z rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.09.2017, sp. zn. 11Co/108/2017, je civilný súd v konaní o náhradu škody viazaný výrokom právoplatného odsudzujúceho rozsudku, ktorý obsahuje tak právnu, ako aj skutkovú časť, pričom práve skutková časť výroku rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu. Ak je súčasťou skutkovej podstaty aj vznik škody a jej následok, je civilný súd viazaný záverom o zavinenom protiprávnom konaní páchateľa, ale aj o vzniku škody a existencii príčinnej súvislosti medzi zavineným protiprávnym konaním a spôsobenou škodou. V takom prípade vykonáva dokazovanie len o výške škody spôsobenej trestným činom, a nie aj o vzniku a existencii škody. V tomto smere sa žalobca stotožnil s názorom vysloveným v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 13.04.2017, č.k. 17C/277/2016-36, podľa ktorého, aj keby záväzkový vzťah strán sporu posudzoval ako spotrebiteľský, nemôže mu poskytnúť ochranu spotrebiteľa, nakoľko by došlo k zneužitiu práva v prospech žalovaného a k jeho neprimeranej ochrane. 12. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 13. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, a preto je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 14. V prvom rade treba uviesť, že vychádzajúc zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe, ako aj v písomnom podaní žalobcu zo dňa 24.10.2016 (č.l. 26-27) sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 756,82 eura s príslušenstvom titulom náhrady škody, keď ho žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere zo dňa 27.06.2003 uviedol do omylu ohľadne splácania poskytnutého úveru (vedel, že ho nebude schopný splácať), za ktoré konanie bol aj právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. Súd prvej inštancie, vedomý si právnej kvalifikácie uplatneného nároku ako nároku na náhradu škody, sa síce zaoberal zisťovaním predpokladov zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak zároveň s poukazom na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ex offo posudzoval, či si žalobca uplatnil nárok včasným podaním žaloby na súd. Možno potom súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že pokiaľ bol predmetom konania nárok na náhradu škody, a nie nárok zo zmluvy o úvere uzavretej stranami sporu, konajúci súd nebol bez vznesenia námietky premlčania zo strany žalovaného, oprávnený posudzovať ex offo, či si žalobca uplatnil svoj nárok na súde včas, t.j. v rámci plynutia premlčacej doby. Žalovaný totiž nemal postavenie spotrebiteľa, ktoré prichádza do úvahy len pri zmluvnom záväzku, nie záväzku mimozmluvnom. Súd prvej inštancie preto nemal oprávnenie, ani povinnosť aplikovať ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (účinného od 01.05.2014), podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Predmetné ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pritom medzičasom stratilo účinnosť, nakoľko Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 07.02.2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016, uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 271/2018, vyhlásil, že je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca preto v odvolaní dôvodne konajúcemu súdu vytýkal, že bez vznesenia námietky premlčania žalovaným (viď § 100 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) sa nemal zaoberať skúmaním plynutia premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a následne ustáliac, že žalobca podal žalobu na súd po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, túto v celom rozsahu zamietnuť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak vychádza s nesprávneho právneho posúdenia veci. 15. Pokiaľ ide o ďalšiu argumentáciu žalobcu v odvolaní týkajúcu sa najmä samotnej škody spôsobenej trestným činom žalovaného, odvolací súd udáva, že v zmysle ustanovenia § 193 veta tretia C.s.p. je všeobecný súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, ako aj o tom, kto ho spáchal. Je nesporné, že žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 17.04.2012, sp. zn. 1T/214/2004, právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestného činu úverového podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona. Protiprávne konanie žalovaného spočívalo v obohatení sa na žalobcovom majetku tým, že žalobcu uviedol do omylu a spôsobil mu škodu. Žalobca, ktorý si ako poškodený uplatnil riadne nárok na náhradu škody, bol odkázaný na konanie vo veciach občiansko- právnych. 16. Možno súhlasiť s názorom žalobcu, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t.j. o spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal. Pokiaľ je znakom skutkovej podstaty trestného činu aj spôsobenie škody, tak ako aj v danom prípade, potom si konajúci súd, rozhodujúci o žalobe poškodeného (žalobcu), ktorý bol so svojim nárokom na náhradu škody spôsobenej takým trestným činom odkázaný na civilné súdne konanie, nemôže vytvoriť vlastný názor na to, či žalobcovi bola trestným činom spôsobená škoda a kto ju spôsobil. Viazanosť rozhodnutím trestného súdu podľa § 193 veta tretia C.s.p. sa pritom vzťahuje k otázke zavinenia, ako aj k existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.09.2000, sp. zn. 25Cdo 676/1999). Odlišnou je však otázka výšky spôsobnej škody, kde stále platí, že všeobecný súd nie je viazaný výškou škody, a to aj v prípade, keby táto bola vo výroku trestného rozsudku presne vyčíslená. Pramení to z toho, že v trestnom konaní trestný súd spravidla výšku škody nezisťuje presne vzhľadom na podstatne nižší rozsah dokazovania v tomto smere. Preto je otázka výšky náhrady škody (nie však jej základu) predmetom dokazovania. 17. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky náhrady škody vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, pričom konštatoval, že neobsahovala náležitosti požadované zákonom č. 258/2001 Z.z., čo malo za následok, posúdenie poskytnutého úveru ako bezúročného a bezpoplatkového v zmysle § 4 ods. 3 veta druhá citovaného zákona. Konajúci súd teda nemal pochybnosti o dôvodnosti výšky škody v rozsahu len 663,88 eura. Žalobca tento záver súdu prvej inštancie spochybňoval poukazom na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, v ktorých mu ako žalobcovi súdy priznali celú žalovanú sumu. Dôvodil, že i keby konajúci súd posudzoval vzťah strán sporu ako spotrebiteľský, nemohol by poskytnúť žalovanému ochranu, nakoľko tento mu škodu spôsobil úmyselne; nešlo teda o výkon práva, ale o protiprávne konanie. 18. Odvolací súd má za to, že žalobcovu argumentáciu možno považovať za čiastočne dôvodnú. V prvom rade treba uviesť, že žalovaný, ktorému bola žaloba spolu s prílohami riadne doručená (č.l. 45), výšku uplatnenej náhrady škody nenamietal. So zreteľom na ustanovenie § 151 C.s.p., ako aj na princíp formálnej pravdy, na ktorom je založený Civilný sporový poriadok, potom skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa výšky škody bolo možné považovať za nesporné. Tým, že súd prvej inštancie, napriek nespornosti skutkových tvrdení ohľadne výšky škody, posudzoval jej rozsah, možno usudzovať, že mal dôvodné pochybnosti o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 veta prvá C.s.p.). Za týmto účelom sa preto zaoberal posudzovaním obsahu zmluvy o úvere z hľadiska prítomnosti zákonom stanovených náležitostí. V tomto smere sa odvolací súd nestotožnil s myšlienkovým postupom konajúceho súdu. Pokiaľ sa totiž žalobca domáhal zaplatenia sumy 756,82 eura (pozostávajúcej z poskytnutého úveru v sume 663,88 eura a z poplatku v sume 92,94 eura) ako náhrady škody, mal súd prvej inštancie skúmať, či medzi žalobcom tvrdenou škodou, spočívajúcou v nedostavení sa prírastku v jeho majetkovej sfére, a protiprávnym konaním žalovaného, spočívajúcim v uvedení žalobcu do omylu v otázke splnenia podmienok splácania úveru (t.j. v porušení povinnosti pred vznikom zmluvy), existovala príčinná súvislosť a ak áno, v akom rozsahu; tieto rozhodujúce skutočnosti však konajúci súd neskúmal a dôvodnosťou žalobcovho nároku z tohto hľadiska sa nezaoberal. Z obsahu spisu sa pritom zatiaľ javí, že deklarovaná ujma v majetkovej sfére žalobcu v sume 92,94 eura (zodpovedajúca „príslušným poplatkom“) nie je v príčinnej súvislosti s vyššie popísaným protiprávnym konaním žalovaného, ale v príčinnej súvislosti s neplnením si dojednaných povinností žalovaného podľa zmluvy o úvere. 19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a jeho sumarizáciou možno uzavrieť, že pokiaľ súd prvej inštancie bez vznesenia námietky premlčania žalovaným, posudzoval, či došlo k zániku súdnej vymáhateľnosti žalobcovho nároku a následne dospejúc k záveru, že žalobca si žalobný nárok uplatnil po uplynutí premlčacej doby žalobu v celom rozsahu zamietol, postupoval procesne nesprávne a vec nesprávne právne posúdil (aplikoval právnu normu, ktorá sa na daný prípad nevzťahuje). Keďže následne sa nárokom žalobcu vo veci samej, z hľadiska splnenia predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu, najmä pokiaľ išlo o príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a uplatňovanou škodou, nezaoberal a v tomto smere nevykonal dokazovanie, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. Odvolací súd pritom zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t.j. vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania a súvisiaceho výroku o tom, že štát (Slovenská republika) nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku z podanej žaloby, keďže oba výroky mali v rozhodnutí o merite veci svoj podklad. Pre účely ďalšieho postupu vo veci odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie sa bude opätovne zaoberať dôvodnosťou nároku žalobcu na náhradu škody. V prípade, že žalovaný po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu vznesie právne účinným spôsobom námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu škody, súd prvej inštancie riadiac sa princípom hospodárnosti konania najprv posúdi dôvodnosť tejto námietky podľa § 106 Občianskeho zákonníka a k dokazovaniu pristúpi len v prípade, že vyhodnotí námietku premlčania ako nedôvodnú alebo ak žalovaný námietku premlčania nevznesie. V takom prípade konajúci súd vykoná dokazovanie v smere zisťovania predpokladov zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu (pri viazanosti závermi trestného súdu), a to aj z hľadiska jej výšky, ako aj príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a deklarovanou výškou škody, pričom zohľadní právny názor vyslovený odvolacím súdom vyššie, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. 20. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.). 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).