Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/21/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411211264 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1411211264.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci žalobkyne: P. Š., E.. X.X.XXXX, G.G. XX, I., zastúpenej Advokátska kancelária MARCEL BIZNÁR, s.r.o., Bajkalská 31, Bratislava, IČO: 36 868 221 a M&M Legal s.r.o., advokátska kancelária, Drieňová 27, Bratislava, IČO: 47 683 325, proti žalovanému: P. Č., E.. X.X.XXXX, F. XXXX/X, S., o náhradu škody, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7C/258/2011-278, zo dňa 19.2.2018, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa po pripustení zmeny žaloby domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady škody sumu X.XXX,XX eura s úrokom z omeškania vo výške 0,02 % za každý deň omeškania od XX.X.XXXX do zaplatenia. Požadovaná suma pozostávala zo sumy XXX,XX eura, uplatnenej z titulu majetkovej ujmy (v rámci ktorej si žalobkyňa uplatnila náhradu hotovostných nákladov za vyšetrenia vo výške XXX,XX eura, náklady za trovy trestného konania vo výške XXX eur, náklady spojené s odborným prekladom vo výške XX eur, náklady na vyhotovenie znaleckého posudku vo výške XXX eur) a zo sumy XXX eur, uplatnenej z titulu ujmy na zdraví a sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa XX.X.XXXX utrpela v čase cca o 20.30 hod. v chatovej osade F. S. A. X K. D.. Ú.. S. tržnú ranu dolnej pery, pomliaždenie dolnej sánky a vyrazenie dvoch predných dolných zubov s dobou liečenia od XX.X.XXXX do X.X.XXXX. Na základe uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Malackách ČVS: F.-XXX/SA-A.-XXXX bolo začaté trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Nárok na náhradu spôsobenej škody bol v trestnom konaní riadne uplatnený, avšak pre prípad zastavenia konania a odstúpenia veci ako priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podala žalobkyňa aj žalobu na náhradu škody. 3. Žalovaný žiadal, aby súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Uviedol, že žalobkyňa si trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví vymyslela, krivo ho obvinila, čo dokazoval priebeh a výsledky vyšetrovania a výpovede svedkov, ktorých si žalobkyňa zavolala. 4. Súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom nároku žalobkyne rozsudkom č. k. 7C/258/2011-122, zo dňa 7.11.2013, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3Co/162/2014-159, zo dňa 31.1.2017, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, keďže tento nespĺňal požiadavky kladené na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. 5. Po vrátení veci odvolacím súdom na opätovné prejednanie a rozhodnutie, vykonal súd prvej inštancie ďalšie dokazovanie a na základe ustáleného skutkového stavu konštatoval, že v konaní bolo nesporné, že došlo k porušeniu zdravia žalobkyne, pričom úraz žalobkyne bol znalcami opísaný ako ľahký, s predpokladanou dobou liečenia cca do 7 dní. Súd prvej inštancie prihliadol na listinné dôkazy, ktoré boli súčasťou súdneho spisu (priebeh trestného konania, priestupkového konania a výsluchy svedkov) a na okolnosti, za ktorých malo dôjsť ku konfliktu medzi stranami sporu, opätovne vec posúdil v zmysle záväzného stanoviska odvolacieho súdu a vzal do úvahy nútiace konanie žalobkyne, ktorým žalobkyňa nielen slovne obťažovala pani Ľ. D., ktorá jej opakovane slovne dala najavo, že ona a žalovaný s ňou odmietajú komunikovať, pričom nútiaci efekt tohto konania opísala vo svojej výpovedi ako žalobkyňa, tak aj žalovaný. Žalobkyňa si chcela vynútiť pozornosť Ľ. D., ktorej držala volant a snažila sa ju vytiahnuť z auta a obdobné konanie zopakovala aj vo vzťahu k žalovanému, čo pokračovalo aj po tom, ako žalovaný odstrčil žalobkyňu od auta, pričom žalobkyňa pochopila, že žalovaný chce odísť. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že v trestnom aj v priestupkovom konaní bolo konštatované, že útok arteficiálnym predmetom bol vylúčený (znalec poprel vznik zranenia na tvári žalobkyne arteficiálnym predmetom - boxerom či kľúčmi, ktorých použitie by zanechalo ranu zvonka na koži, a ktorá v tomto prípade zdokumentovaná nebola) a doplneným dokazovaním odborným posudkom a znaleckým posudkom boli konštatované dve možnosti, ako mohlo dôjsť k poškodeniu zdravia žalobkyne. 6. Vzhľadom na okolnosti opísaného konfliktu medzi žalobkyňou a žalovaným, na následok a žalobkyňou nepreukázané zavinenie - protiprávne konanie žalovaného, súd prvej inštancie dospel k opätovnému záveru, že žalobkyňa svojím konaním vyvolala konflikt, pričom žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že by jej žalovaný výlučne svojím protiprávnym konaním spôsobil ublíženie na zdraví. Žalovaný zotrval na tom, že chcel z miesta konfliktu odísť a vyhnúť sa konfrontácii, čo mu bolo žalobkyňou znemožnené. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na obsah výpovede svedka K. P. v trestnom konaní a v priestupkovom konaní, pričom opätovný výsluch K. P. a jeho manželky súd prvej inštancie vzhľadom na ich vysoký vek a zlý zdravotný stav nevykonal. Z výpovedí svedkov A. Z., Š. J. a syna žalobkyne A. Š. bolo preukázané, že ani jeden zo svedkov nevidel a nepočul, ako sa konflikt medzi stranami sporu odohral a svedkovia vypovedali iba o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli od žalobkyne a iných osôb ústnym podaním. Znalec A.. O. S., Z.. v znaleckom posudku č. XX/XXXX vychádzal z výpovede žalobkyne, podľa ktorej utrpela úder päsťou do oblasti úst (žalovaný toto tvrdenie žalobkyne vo výpovedi poprel), pričom znalec vyslovil, že je „možné“, že jej týmto mechanizmom bol zlomený zub a súčasne vyslovil, že je „možné“, že poškodená spadla a pri tom si pravdepodobne spôsobila zranenie sama. Rozpor vo výpovediach strán sporu týmto a ani iným dôkazom odstránený nebol. Ďalej sa znalec A.. O. S., Z.. v znaleckom posudku č. 6/2017 okrem iného vyjadril k stavu chrupu žalobkyne a na základe lekárskych správ potvrdil prítomnosť tržnej rany na dolnej pere, zlomenie zubu 31, vyrazenie zubu 32 a uviedol, že k zlomeniu „mohlo dôjsť“ následkom priameho úderu s poukazom na tržnú ranu na dolnej pere, ktorá ale nebola detailnejšie v lekárskej správe lokalizovaná, pričom tiež uviedol, že mechanizmus poškodenia zubov pri páde tvárou na zem a údere o kameň, prípadne iný tvrdý predmet sa tiež nedal absolútne vylúčiť. Svedok doc. A.. U. C., T.. sa pred súdom prvej inštancie vyjadril k RTG snímkam tak, že u žalobkyne nezistil žiadne známky paradentózy. Odborné vyjadrenie č. XX/XXXX znaleckej organizácie vychádzalo z údajov získaných výlučne od žalobkyne a z lekárskych správ, pričom v závere boli zodpovedané otázky ku charakteru a obmedzeniu v bežnom spôsobe života žalobkyne so záverom, že je „možné pripustiť“, že doba liečenia je 6 dní, avšak trvanie obmedzenia v bežnom živote by aj v prípade expresného vyhotovenia estetickej náhrady bolo najmenej 7 dní; tento dôkaz však nepreukázal zavinené konanie žalovaného v deň úrazu žalobkyne. Nejasnosti mohla objasniť rekonštrukcia minulého deja v trestnom konaní (táto urobená nebola) a vzhľadom na plynutie času súd prvej inštancie prihliadal na výpovede svedkov a listinné dôkazy zabezpečené v bezprostrednom čase po konflikte strán sporu a žalobkyňou dňa 22.1.2018 navrhnutú rekonštrukciu skutku z uvedených dôvodov nevykonal. 7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pre úspešnosť žalobkyne v konaní bolo potrebné uniesť dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o všeobecnú zodpovednosť za škodu, na to, aby žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno, museli byť u žalovaného kumulatívne preukázané podmienky určené zákonom, a to protiprávne konanie na strane žalovaného, príčinná súvislosť medzi jeho protiprávnym konaním a vzniknutou škodou, samotná škoda a zavinenie žalovaného (Obvodný úrad Malacky rozhodnutím č. W.-XXXXX/P-XX, XX, právoplatným dňa 18.8.2009, konanie vo veci priestupku proti občianskeho spolunažívaniu, ktorého sa mal dopustiť žalovaný dňa 20.8.2008, zastavil z dôvodu, že spáchanie skutku nebolo obvinenému z priestupku preukázané a uznesením Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, bolo rozhodnuté o zastavení trestného stíhania vedeného na OR PZ v Malackách, Obvodnom oddelení PZ Malacky, pod sp. zn. F.-XX/SA-A.-XXXX, vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, pretože tento skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci). Súd prvej inštancie s poukazom na listinné dôkazy a výpovede svedkov dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pokiaľ išlo o jej tvrdenie, že k poškodeniu jej zdravia došlo výlučne následkom protiprávneho konania žalovaného, keďže z listinných dôkazov vyplývalo, že žalovaný nebol uznaný za vinného a z obsahu odborných stanovísk, ako aj znaleckých posudkov vyplývali dve predpokladané možnosti ako k poškodeniu zdravia žalobkyne mohlo alternatívne dôjsť. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k žalovanému, ktorého ako jediného zodpovedného a pasívne legitimovaného za vzniknutú škodu v žalobe označila. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie vyhodnotil v žalobe uplatnený nárok žalobkyne ako nedôvodný a s poukazom o.i. na § 415, § 420 ods. 1, 3, § 438 ods. 1, 2, § 441, § 444 a § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobu v celom rozsahu zamietol. 8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalovanému, ako procesne úspešnej strane v konaní, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa. Odvolanie bolo odôvodnené tým, že konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 927,45 eura z titulu majetkovej ujmy, sumu 871 eur z titulu ujmy na zdraví a sťaženého spoločenského uplatnenia, celkom sumu 1.798,45 eura s úrokom z omeškania vo výške 0,02 % za každý deň omeškania od 21.8.2008 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a prizná žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Alternatívne navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 C.s.p. zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 10. V odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie síce konštatoval závery uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky sp. zn. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, ale opomenul prihliadať na skutočnosť, že trestné stíhanie voči žalovanému v procesnom postavení podozrivého nebolo ukončené z dôvodu, že by sa preukázalo, že žalovaný nenapadol žalobkyňu a nespôsobil jej poškodenie zdravia, ale z dôvodu, že podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nešlo o trestný čin, a to pre nedosiahnutie intenzity požadovanej Trestným zákonom. Z odôvodnenia tohto uznesenia teda bolo nesporné, že skutok kladený za vinu žalovanému spáchal žalovaný, k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo preukázateľne konaním žalovaného, avšak následok jeho konania nedosiahol intenzitu poškodenia zdravia požadovanú Trestným zákonom. 11. Ďalej žalobkyňa konštatovala, že súd prvej inštancie poukázal na znalecký posudok a dodatok č. 22/2011 vypracovaný znalcom prof. A.. O. P., T.., avšak neuviedol zistenia znalca, ktoré poukazovali na mechanizmus vzniku zranenia, ku ktorému došlo úderom žalovaného do tváre žalobkyne. Znalec konkrétne uviedol, že zranenie žalobkyne mohlo byť spôsobené jednak pravdepodobne neopakujúcim sa tupým, priamym a tvrdým predmetom pôsobiacim na centrálnu časť tváre - ústa poškodenej, jednak tvrdým predmetom s lineárnou hranou pôsobiacou na vnútornú stranu pravého predlaktia poškodenej; uvedeným vonkajším prejavom opísaného násilia zodpovedali v súdnoznaleckej praxi následky takých úrazov, ktoré vznikajú úderom dlane aj päste na tvár - ústa poškodenej osoby. Znalecký posudok podľa žalobkyne potvrdil, že k poškodeniu zdravia nemohlo dôjsť pádom na zem, keďže neboli zaznamenané žiadne odreniny na tvári, ktoré by mohli svedčiť takému mechanizmu vzniku poranenia žalobkyne. 12. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne dostatočne nevyhodnotil výsluch svedkov A.. K. G., A. Z., Š. J. a A. Š., len ich uviedol bez ďalšieho komentára, hoci jasným spôsobom preukazovali, že došlo k útoku na žalobkyňu. Ďalej poukázala na správu Z.. P. I. z psychologického vyšetrenia zo dňa 30.1.2009, v ktorej bolo konštatované, že žalobkyňa navštívila jej ambulanciu prvýkrát v novembri 2008 (napadnutie sa stalo v auguste 2008), keďže trpela stavmi úzkosti, depresie a poruchami spánku. Podľa predmetnej správy sa stav žalobkyne po šiestich sedeniach čiastočne zlepšil, avšak naďalej mala „flešbeky“ a do záhrady sa bála chodiť sama. V súvislosti s opisom mechanizmu vzniku poranenia poukázala žalobkyňa aj na vyjadrenie doc. A.. U. C., T.., zo dňa 23.9.2013, v zmysle ktorého žalobkyňa netrpela ochorením parodontu a táto skutočnosť bola významná pre posúdenie vzniku poranenia žalobkyne. B.. A.. U. C., T.. na pojednávaní dňa 20.11.2017 okrem iného uviedol, že úder bol adekvátne silný, slabý úder by pomliaždil okolité mäkké časti tkaniva. Tým, že došlo k odlomeniu zubov, úder bol silnejší; keby boli zuby postihnuté paradentózou, boli by sa „vyvalili“ aj s koreňom. Z prednesov uvedených svedkov bolo podľa žalobkyne preto nesporné, že k útoku na žalobkyňu došlo, a to konaním žalovaného. 13. Ďalej žalobkyňa poukázala na závery znaleckého posudku č. 10/2016 a znaleckého posudku č. 6/2017 (doplnenie znaleckého posudku č. 10/2016), vypracovaných znalcom A.. O. S., Z.. V označených znaleckých posudkoch znalec síce absolútne nevylúčil iný mechanizmus vzniku zranenia žalobkyne, tento však bol veľmi nepravdepodobný, keďže neboli zistené žiadne zranenia na nose a brade žalobkyne, a taktiež bola na sliznici dolnej pery zistená rana. Znalecké posudky taktiež potvrdili, že k poškodeniu zdravia nemohlo dôjsť pádom na zem, keďže neboli zaznamenané žiadne odreniny na tvári, ktoré by mohli svedčiť takému mechanizmu vzniku zranenia žalobkyne. Súd prvej inštancie sa podľa žalobkyne s týmito zisteniami znalca nevysporiadal, len sa účelovo priklonil k menej pravdepodobnému vzniku zranenia, ktorý konštatoval len jeden zo znaleckých posudkov. 14. Žalobkyňa v odvolaní odkázala aj na to, že v konaní Obvodného úradu Malacky č. W.-XXXXX/P- XX, XX, bolo konštatované, že pri prejednaní priestupku došlo k porušeniu práv žalobkyne. Takto to konštatoval Obvodný úrad Malacky v oznámení o výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 18.12.2011, v ktorom uviedol, že týmto postupom (akceptovaním nesprávneho právneho názoru dožiadaného orgánu), bolo oznamovateľke (žalobkyni) uprené postavenie účastníčky konania ako poškodenej, ak išlo o prejednanie náhrady škody spôsobenej priestupkom. Uvedené súd prvej inštancie nezohľadnil, uviedol len závery priestupkového konania. V intenciách uvedeného bolo podľa žalobkyne zrejmé, že súd prvej inštancie vyššie uvedené dôkazy nesprávne vyhodnotil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 15. Súd prvej inštancie sa podľa žalobkyne nevysporiadal ani s rozpormi vo výpovediach pani Ľ. D. a žalovaného. Pani D. dňa 24.8.2008 na OO PZ v Stupave uviedla, že vliekla žalobkyňu jeden meter za sebou. Menovaná ďalej pri prejednávaní veci na Obvodnom úrade v Bratislave dňa 5.2.2009 uviedla, že vylučuje možnosť, že by žalobkyňu ťahala čo i len meter za jej autom. V lekárskej správe zo dňa 20.8.2008 však bolo uvedené, že privretím ruky do okna auta vzniklo poranenie na ruke (predlaktí) žalobkyne. Žalovaný dňa 1.7.2010 uviedol, že pani D. odišla s autom preč bez incidentu. Uvedené rozpory vo výpovediach žalovaného a pani D. spochybňovali dôveryhodnosť ich výpovedí. Tiež poukázala na to, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s rozpormi vo výpovediach žalovaného, ktoré poskytol v trestnom, priestupkovom a v súdnom konaní ohľadom okolností, za ktorých došlo k zraneniu žalobkyne. Žalovaný opakovane uvádzal, že žalobkyňa si predmetné zranenie spôsobila pri páde, ale nevedel uviesť kedy presne k pádu došlo, akým spôsobom, a to napriek tomu, že sedel vo vozidle na mieste vodiča v tesnej blízkosti žalobkyne, ktorá bola pri okne vodiča. Zo znaleckých posudkov však jednoznačne vyplývalo, že úder, ktorým došlo k vyrazeniu zubov žalobkyne, bol vedený kolmo na zuby žalobkyne. 16. K dokazovaniu pred súdom prvej inštancie žalobkyňa uviedla, že v konaní navrhla vypočuť svedkov K. P. a W. P., ktorí sa v čase predmetnej udalosti nachádzali v tesnej blízkosti. Súd prvej inštancie k výsluchu týchto svedkov nepristúpil, poukazujúc na ich list doručený súdu prvej inštancie dňa 3.1.2018, v ktorom navrhovaní svedkovia oznámili, že im neboli známe žiadne skutočnosti, ktoré by mohli v prejednávanej veci súdu potvrdiť alebo vyvrátiť. Zároveň poukázali na svoj vysoký vek a zlý zdravotný stav. Súd prvej inštancie si protirečil, keď nevykonanie tohto dôkazu odôvodňoval tým, že týmto svedkom neboli známe žiadne skutočnosti o prejednávanej veci a na druhej strane sa opakovane odvolával na výpoveď K. P. v inom konaní. V danom konaní neboli splnené podmienky na odopretie výpovede v zmysle § 201 C.s.p., rovnako tak svedkovia neuviedli žiadne vážne okolnosti, pre ktoré by sa nemohli dostaviť na pojednávanie. K poukazovaniu svedkov na ich zlý zdravotný stav a vysoký vek, žalobkyňa uviedla, že uvedené skutočnosti im nebránili k vychádzkam, návšteve záhrady, a pod. K. P. dokonca podľa žalobkyne riadi motorové vozidlo, čo vyplývalo aj z predložených podkladov. Žalobkyňa mala vedomosť o tom, že menovaný bol schopný sa samostatne pohybovať, chodí nakupovať a riadi motorové vozidlo. Súd nevykonaním uvedeného dôkazu postupoval v rozpore so základnými princípmi súdneho konania na zabezpečenie spravodlivého súdneho procesu. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie navrhla vykonať aj obhliadku - rekonštrukciu skutkového deja na mieste predmetnej udalosti. Súd prvej inštancie však dôkaz nevykonal, napriek tomu, že jeho účelom malo byť preukázanie skutkových tvrdení žalobkyne, a zároveň vyvrátenie skutkových tvrdení žalovaného o tom, že žalobkyňa si predmetné zranenie spôsobila sama. 17. Žalobkyňa v odvolaní trvala na tom, že v rámci konania pred súdom prvej inštancie riadne preukázala skutočnosť, že ku škode došlo, preukázala výšku škody (znalecký posudok č. 109/2011 vypracovaný znaleckou organizáciou forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o.), identifikovala žalovaného ako škodcu, preukázala porušenie právnej povinnosti žalovaným, ako i kauzálny nexus medzi konaním žalovaného (úder) a vznikom škody na zdraví žalobkyne. Ďalej zdôraznila, že žalovaný nepredložil počas celého konania žiadne dôkazy o tom, že žalobkyňu neudrel do tváre a nevyrazil jej zuby, jedine tvrdil, že on nič nespravil. Zo zásad formálnej logiky, zásady voľného hodnotenia dôkazov a z celkového vykonaného dokazovania (najmä opísania skutkového deja v zápisnici z trestného konania, kde je jasne napísané, že práve žalovaný spáchal tento skutok), bolo nesporné, že nikto iný ako žalovaný žalobkyňu napadnúť nemohol. Bolo nesporné, že práve úder žalovaného do tváre žalobkyne spôsobil škodu na zdraví žalobkyne, úder žalovaného bol úmyselným konaním, zavinenie žalovaného bolo dané, a teda konanie žalovaného bolo bez akýchkoľvek pochybností príčinou poškodenia zdravia žalobkyne. 18. Záverom odvolania žalobkyňa poukázala aj na to, že napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie bolo porušené aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré predstavuje súčasť základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň konštatovala, že celkový postup súdu prvej inštancie bol nedôsledný, zaujatý a nezákonný, v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky i ďalšími zákonmi, najmä ustanoveniami C.s.p. 19. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobkyne nevyjadril. 20. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.9.2019 v zmysle § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p. 21. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala existenciu viacerých pochybení súdu prvej inštancie, ktoré sa mali týkať jednak nesprávneho a neúplného zistenia skutkového stavu veci, z toho vyplývajúceho nesprávneho právneho posúdenia žalobou uplatneného nároku na náhradu škody, a tiež porušenia práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu odvolacích dôvodov uplatnených žalobkyňou v podanom odvolaní, prihliadajúc pri tom na skutočnosť, že v predmetnom konaní išlo o druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej, ktorému predchádzalo vydanie uznesenia odvolacieho súdu č. k. 3Co/162/2014-159, zo dňa 31.1.2017, ktorého závermi bol súd prvej inštancie pri ďalšom prejednaní a rozhodnutí veci viazaný. V označenom rozhodnutí odvolací súd nielen poukázal na nedostatky zrušeného rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý nespĺňal predovšetkým požiadavky kladené na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, z jeho odôvodnenia bolo tiež možné odvodiť rozsah skutočností, ktoré považoval odvolací súd za kľúčové pre rozhodnutie vo veci samej, osobitne pokiaľ išlo o potrebu naplnenia základných povinností strán sporu, a to konkrétne povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Odvolací súd teda zdôraznil nielen protichodné závery súdu prvej inštancie vyskytujúce sa v odôvodnení zrušeného rozsudku, ale poukázal aj na nezrovnalosti týkajúce sa vyjadrení strán sporu, ktoré navyše v danej fáze konania neboli podložené dôkaznými prostriedkami, ktoré by umožňovali prijať nepochybný záver o tom, či žalobou uplatnený nárok na náhradu škody, ktorú mala utrpieť žalobkyňa v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, bol dôvodný. 22. Prihliadajúc na vyššie uvedené, ako aj dôvody, ktoré mali zakladať dôvodnosť podaného odvolania žalobkyne, bolo v odvolacom konaní potrebné opätovne poukázať na prejednací princíp konania a z neho vyplývajúcu procesnú zodpovednosť strany za úspech v sporovom konaní. Z prejednacieho princípu civilného sporového konania totiž vyplýva, že strany sú povinné pravdivo a úplne označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci (povinnosť tvrdenia), a zároveň podoprieť skutkové tvrdenia dôkazmi (dôkazná povinnosť), a to v súlade s princípom hospodárnosti konania a podľa pokynov súdu. Neunesením dôkazného bremena sa potom rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech; neunesenie dôkazného bremena v konaní pred civilným súdom má teda za následok stratu sporu. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť pred súdom preukázaná, a keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať jednoznačný záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť pravdivá nebola. Dôkazné bremeno ohľadom konkrétnych skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ďalší postup strán sporu, po zrušení predchádzajúceho rozsudku súdu prvej inštancie, preto mal byť zameraný práve na odstraňovanie rozporov v skutkových tvrdeniach strán sporu a predloženie dôkazov, ktoré by svojou kvalitou a výpovednou hodnotou osvedčili pravdivosť pred súdom prezentovanej procesnej argumentácie a umožnili tak súdu prijať nepochybný záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. 23. V prejednávanej veci bola úspešnosť žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu škody podmienená preukázaním kumulatívneho naplnenia všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu. Konkrétne bolo žiaduce, aby žalobkyňa, ako strana sporu, ktorú primárne v konaní o uplatnenom nároku zaťažovalo dôkazné bremeno, preukázala existenciu protiprávneho úkonu žalovaného alebo inú právne relevantnú škodnú udalosť, majúcu svoj pôvod vo faktickom správaní žalovaného (konaní alebo opomenutí konania), vznik škody (ktorá nastala v majetkovej alebo nemajetkovej sfére žalobkyne) a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom žalovaného a vznikom škody žalobkyne. Pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje všeobecnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu spôsobenú zavineným protiprávnym úkonom škodcu, a ktorého aplikácia prichádzala do úvahy s ohľadom na povahu nároku uplatneného žalobkyňou, sa tiež vyžadovalo preukázanie zavinenia škodcu. 24. Súd prvej inštancie vyhodnotil otázku naplnenia všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu tak, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v rozsahu potrebnom pre priznanie dôvodnosti uplatnenému žalobnému nároku na náhradu škody. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, po starostlivom uvážení výstupov vyplývajúcich z vyjadrení strán a z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie, bolo aj v odvolacom konaní potrebné konštatovať, že v konaní nebolo preukázané kumulatívne naplnenie všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, keďže napriek predloženým dôkazom nebolo možné dospieť k nepochybnému záveru o tom, že poškodenie zdravia žalobkyne bolo nevyhnutné pričítať výlučnému zavineniu žalovaného a jeho úkonu, ktorým malo dôjsť k porušeniu právnej povinnosti vyplývajúcej z objektívneho práva. 25. Z vyššie špecifikovaných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu nebolo v konaní medzi stranami sporné, ako konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobkyňa utrpela dňa 20.8.2008 v čase cca o 20.30 hod. tržnú ranu dolnej pery, pomliaždenie dolnej sánky a vyrazenie dvoch predných dolných zubov. Z vykonaného dokazovania tiež vyplývalo, že poranenia žalobkyne si vyžiadali ošetrenie žalobkyne v zdravotníckom zariadení (žalobkyňa bola ošetrená na úrazovej ambulancii CPO L. I. - D. dňa 20.8.2008, v zubnej ambulancii A.. O. A. dňa 21.8.2008 a A.. B. A. dňa 21.8.2008), s čím zároveň súvisela potreba vynaloženia nákladov spojených s poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalobkyni. V znaleckom posudku znalca A.. O. S., Z.., č. 10/2016, zo dňa 17.10.2016, boli zranenia žalobkyne označené ako ľahké zranenia, bez trvalých následkov v zmysle trvalého poškodenia zdravia. Z odborného vyjadrenia vyhotoveného znaleckou organizáciou forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o., č. 76/2011, zo dňa 15.8.2011, ďalej vyplývalo, že poranenia utrpené žalobkyňou zväčša vôbec nevyžadujú práceneschopnosť, pričom doba liečby býva spravidla 7 - 10 dní. Z výpovede žalobkyne, ako aj z oboch označených listinných dôkazov bolo tiež možné ustáliť, že vzhľadom na povahu zranenia a charakter práce žalobkyne bola žalobkyňa v dôsledku utrpeného úrazu čiastočne obmedzená v obvyklom spôsobe života. 26. Spornou medzi stranami však zostala otázka, či vyššie špecifikovanému poškodeniu zdravia žalobkyne predchádzal zavinený protiprávny úkon žalovaného a či bola daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom žalovaného a zranením žalobkyne, čo do jeho povahy, rozsahu, a tiež následkov zaznamenaných v listinných dôkazoch predložených žalobkyňou konajúcemu súdu. 27. Zhodné vyjadrenia strán sporu sa týkali opisu podstatných okolností skutkového deja, ktorý predchádzal vzniku poranenia žalobkyne. Podľa vyjadrení strán adresovaných súdu (a obdobne uvedených aj v trestnom a priestupkovom konaní) predchádzali incidentu, pri ktorom žalobkyňa utrpela úraz, nezhody oboch strán sporu týkajúce sa vzájomného susedského spolunažívania. V súvislosti s trvajúcimi nezhodami žalobkyňa dňa 20.8.2008 v chatovej osade F. S. A. X K. D.. Ú.. S., kde vlastní jej syn A. Š. záhradu, žiadala žalovaného a Ľ.Q. D. (priateľku žalovaného, vlastníčku susedného pozemku s chatkou) o odstránenie reťaze z plotu, ktorá mala slúžiť na ohradenie pozemku Ľ. D.. Žalovaný a jeho priateľka dali žalobkyni nepochybne najavo, že s ňou odmietajú komunikovať a snažili sa vyhnúť vzájomnej konfrontácii so žalobkyňou. Žalobkyňa sa snažila vynútiť si ich pozornosť, bránila ich odchodu a medzi zúčastnenými osobami došlo k slovnej roztržke. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalobkyňa si najskôr chcela vynútiť pozornosť Ľ. D., ktorej držala volant a snažila sa ju vytiahnuť z auta. Po tom, ako sa podarilo Ľ. D. opustiť miesto, kde došlo ku konfrontácii strán, zopakovala žalobkyňa obdobné správanie aj vo vzťahu k žalovanému, čo pokračovalo aj po tom, ako žalovaný odstrčil žalobkyňu od auta, pričom žalobkyňa musela nepochybne pochopiť, že žalovaný chcel odísť. Následne malo dôjsť k incidentu, ktorý mal za následok poškodenie zdravia žalobkyne. Žalobkyňa vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie trvala na tom, že žalovaný jej začal lámať ruku smerom nadol, a tak sa chcela postaviť a vtedy dostala od žalovaného úder do spodnej čeľuste. Po údere zistila, že mala vypadnuté dva zuby a krv v ústach, oznámila to žalovanému, pomoc jej však neposkytol. Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalobkyňou tvrdený úder popieral a trval na tom, že k zraneniu žalobkyne došlo tak, že žalobkyňa mu bránila v odchode, pritom bola opretá o jeho motorové vozidlo, nadávala mu, zavesila sa na spätné zrkadlo, ktoré sa následne vytrhlo, v dôsledku čoho žalobkyňa spadla, pričom úraz žalobkyne bol podľa neho následkom uvedeného pádu. Strany sporu teda prezentovali v konaní pred súdom odlišné verzie priebehu skutkového deja bezprostredne vedúceho k vzniku poranenia žalobkyne. V súvislosti s predmetným incidentom bolo vedené aj trestné konanie pre prečin ublíženia na zdraví, a tiež konanie o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, žiadne z uvedených konaní však nebolo skončené právoplatným rozhodnutím, ktoré by záväzným spôsobom vyslovilo, že žalovaný sa dopustil trestného činu alebo priestupku tak, ako ho opísala žalobkyňa. Za účelom preukázania hodnovernosti skutkových tvrdení žalobkyne boli zo strany žalobkyne predložené viaceré listinné dôkazy, znalecké posudky, a tiež navrhnutý výsluch viacerých svedkov. Ani predložené dôkazy však neviedli k nepochybnému záveru o tom, že výlučnú zodpovednosť za poškodenie zdravia žalobkyne niesol žalovaný. 28. V súvislosti s prijatým záverom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena, poukazovala žalobkyňa v podanom odvolaní najmä na nedostatočné vysporiadanie sa súdu prvej inštancie s viacerými predloženými dôkazmi. Takýmto dôkazom bolo podľa žalobkyne napríklad uznesenie Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, na ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí odkázal, avšak opomenul prihliadnuť na skutočnosti, ktoré mali z jeho obsahu nepochybne vyplývať, a to konkrétne na to, že trestné stíhanie voči žalovanému v procesnom postavení podozrivého nebolo ukončené z dôvodu, že by sa preukázalo, že žalovaný nenapadol žalobkyňu, ale z dôvodu, že podľa názoru prokurátora nešlo o trestný čin ublíženia na zdraví podľa Trestného zákona z dôvodu nedosiahnutia intenzity požadovanej zákonom pre daný trestný čin. Pokiaľ ide o hodnotenie záverov uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, odvolací súd uvádza, ako podobne konštatoval aj vo svojom predchádzajúcom uznesení č. k. 3Co/162/2014-159, zo dňa 31.1.2017, že civilný súd je v zmysle § 193 C.s.p. viazaný (okrem iného) rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal. Zo žiadneho ustanovenia C.s.p. však nemožno vyvodiť záver, že civilný súd je viazaný konštatáciami príslušných orgánov (v danej veci prokuratúry) uvedených v odôvodnení rozhodnutia (tzn. v časti rozhodnutia, ktorá nie je záväzná), ktorým bolo trestné stíhanie zastavené. Žalobkyňa označila v odvolaní výňatky z odôvodnenia rozhodnutia, ktoré neboli pre súd nijakým spôsobom zaväzujúce, a preto nebolo na ich podklade možné vysloviť, že k úrazu žalobkyne došlo v dôsledku protiprávneho úkonu žalovaného. Uvedená odvolacia námietka žalobkyne o nedostatočnom zohľadnení výsledkov trestného konania preto nebola dôvodná. 29. Okrem nedostatočného zohľadnenia výsledkov trestného konania vo veci prečinu ublíženia na zdraví poukazovala žalobkyňa aj na nedostatočné zohľadnenie výsledkov konania vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktoré tiež mali svedčiť v prospech jej procesnej argumentácie. Toto tvrdenie odôvodňovala poukazom na oznámenie výsledku prešetrenia sťažnosti Obvodného úradu Malacky, zo dňa 18.12.2011, v ktorom bolo konštatované, že pri prejednaní priestupku proti občianskemu spolunažívaniu v konaní pred Obvodným úradom Malacky došlo k porušeniu práv žalobkyne, ktorej bolo uprené postavenie účastníčky konania ako poškodenej, ak išlo o prejednanie náhrady škody spôsobenej priestupkom. K tejto argumentácii žalobkyne bolo v odvolacom konaní potrebné uviesť, že predmetné konštatovanie v oznámení Obvodného úradu Malacky žiadnym spôsobom nepreukazovalo protiprávne konanie žalovaného, ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou žalobkyne. To platí zvlášť v prípade, keď predmetné priestupkové konanie bolo ukončené rozhodnutím Obvodného úradu Malacky č. A/2009/00804-00007/P-43, 44, zo dňa 15.5.2009, ktorým bolo konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku, o ktorom sa konalo, nebolo obvinenému z priestupku (v tomto konaní žalovaný) preukázané. Výsledky uvedeného priestupkového konania, vrátane oznámenia Obvodného úradu Malacky o prešetrení sťažnosti zo dňa 18.12.2011, teda nepredstavovali dôkaz svedčiaci v prospech argumentácie žalobkyne o protiprávnom konaní žalovaného; výsledky uvedeného konania o priestupku iba potvrdili, že pre náležité objasnenie okolností konfliktu, ku ktorému došlo dňa 20.8.2008, absentoval dostatočný podklad v podobe objektívnych dôkazov umožňujúcich prijať nepochybný záver o tom, ktorá z deklarovaných verzií strán sporu bola založená na objektívnej pravde, a ktorá predstavovala účelovú argumentáciu strany v snahe vyhnúť sa zodpovednosti vyplývajúcej z jej vlastného konania počas vzájomnej konfrontácie. 30. Ďalej žalobkyňa namietala spôsob, akým súd prvej inštancie vyhodnotil závery znaleckého posudku č. 10/2016 a jeho dodatku č. 6/2017, vypracovaných znalcom A.. O. S., Z.., a tiež závery znaleckého posudku č. 129/2010 a jeho dodatku č. 22/2011, vypracovaných prof. A.. O. P., T.., keď podľa žalobkyne súd prvej inštancie pri prijímaní záveru o dôvodnosti podanej žaloby nezohľadnil zistenia znalcov, ktoré preukazovali mechanizmus zranenia žalobkyne, ku ktorému malo dôjsť úderom žalovaného do tváre žalobkyne. Súd prvej inštancie v súvislosti s hodnotením záverov znaleckého posudku č. 10/2016, v odôvodnení napadnutého rozsudku správne poukázal na to, že rozpory v tvrdeniach strán ohľadom mechanizmu vzniku poranenia žalobkyne odstránené neboli, keďže znalec pripustil možnosť vzniku poranenia žalobkyne oboma stranami uvádzanými spôsobmi. Znalec v uvedenom znaleckom posudku konkrétne uviedol, že mechanizmus vzniku úrazu žalobkyne (vyrazenie a zlomenie dolných predných zubov) bol úderom tupým predmetom (päsť, zápästie, lakeť) do oblasti pootvorených úst, a keďže žalobkyňa uvádzala vo svojej výpovedi, že utrpela úder päsťou do oblasti úst, tak bolo možné, že jej týmto mechanizmom bol zlomený zub 31 a vyrazený zub 32, a takisto vznikla aj tržná rana na dolnej pere v oblasti sliznice dolnej pery. Znalec však súčasne uviedol aj to, že pri posudzovaní vyjadrenia žalovaného, podľa ktorého žalobkyňa spadla a pri tom si pravdepodobne spôsobila zranenie sama, musel tiež pripustiť, že aj tento mechanizmus zranenia bol možný, aj keď menej pravdepodobný. Obdobný záver ohľadom mechanizmu vzniku poranenia žalobkyne bol konštatovaný aj v znaleckom posudku č. 6/2017. Z takto koncipovaných záverov znaleckých posudkov znalca A.. O. S., Z.., sa teda javila verzia mechanizmu vzniku poranenia žalobkyne majúca svoj pôvod v údere žalobkyne žalovaným pravdepodobnejšia ako verzia prezentovaná žalovaným. Avšak skutočnosť, že znalec pripustil možnosť vzniku poranenia žalobkyne aj v dôsledku pádu, ktorý mal nasledovať po snahe žalobkyne zabrániť odjazdu motorového vozidla, neumožňovala súdu bez akýchkoľvek pochybností prijať záver o zavinenom protiprávnom úkone žalovaného, ktorý mal zakladať vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorú mala utrpieť žalobkyňa. 31. K jednoznačnému záveru o zodpovednosti žalovaného za škodu nebolo možné dospieť ani na základe znaleckého posudku č. 129/2010, resp. jeho dodatku č. 22/2011 vypracovaného znalcom prof. A.. O. P., T.. v spolupráci s konzultantom A.. K. G., na ktorého závery poukazovala žalobkyňa v podanom odvolaní. V tejto súvislosti bolo v odvolacom konaní primárne potrebné zdôrazniť, že predmetný znalecký posudok nebol imanentnou súčasťou súdneho spisu, jeho závery boli súdu prvej inštancie sprostredkované nepriamo, a to predložením uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, ktorým bolo trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví zastavené. Predmetný znalecký posudok teda nebol výsledkom nariadeného znaleckého dokazovania v prejednávanej veci, ani nebol v prejednávanej veci vykonaný ako osobitný listinný dôkaz. Nad rámec uvedeného však odvolací súd uvádza, že ani závery označeného znaleckého posudku, sprostredkované nepriamo prostredníctvom predloženého uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky, nemohli založiť nepochybný záver o zavinenom protiprávnom úkone žalovaného. Z odôvodnenia uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky vyplývalo, že podľa predmetného znaleckého posudku nemohlo byť zranenie poškodenej spôsobené úderom ľavej ruky žalovaného, ani arteficiálnym predmetom (boxerom či kľúčmi). Zranenie žalobkyne mohlo byť podľa znalca pravdepodobne spôsobené neopakujúcim sa tupým, priamym a tvrdým násilím pôsobiacim na centrálnu časť tváre - ústa poškodenej a jednak tvrdým predmetom s lineárnou hranou, pôsobiacim na vnútornú stranu pravého predlaktia poškodenej, pričom obe násilia boli nízkej intenzity, keďže nevyvolali ani porušenie celistvosti kože, ani poškodenie skeletu tváre alebo hlavy. Ďalej sa znalec okrem iného vyjadroval k stavu chrupu žalobkyne v čase pred úrazom, ktorý podľa neho nebol optimálny, čo tiež mohlo mať vplyv na rozsah, resp. závažnosť poškodenia chrupu v súvislosti s incidentom, ku ktorému došlo dňa 20.8.2008, ako aj k ďalším okolnostiam súvisiacim s poranením žalobkyne. Informácie sprostredkované súdu prvej inštancie v súvislosti so závermi uvedeného znaleckého posudku, ako vyplývali z obsahu uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, teda opäť deklarovali pravdepodobnosť vzniku poranenia žalobkyne mechanizmom ňou uvádzaným (pri konštatovaní, že na vzniku poranenia žalobkyne sa podieľali aj faktory týkajúce sa stavu chrupu žalobkyne pred vznikom úrazu), neposkytovali však dostatočný podklad pre posúdenie otázky, či v súvislosti so znaleckým dokazovaním bola posudzovaná (a vylúčená) aj pravdepodobnosť vzniku poranenia žalobkyne spôsobom uvádzaným žalovaným. Ani znalecký posudok a jeho dodatok vypracovaný znalcom prof. A.. O. P., T.. v spolupráci s konzultantom A.. K. G. (v rozsahu informácií, ktoré boli v prejednávanej veci sprostredkované súdu) teda neposkytol takú komplexnú informáciu, ktorá by súdu umožňovala prijať nepochybný záver o tom, že k zraneniu žalobkyne došlo výlučne v dôsledku zavineného protiprávneho úkonu žalovaného. 32. V súvislosti s hodnotením záverov znaleckého dokazovania poukazovala žalobkyňa v podanom odvolaní aj na vyjadrenie B.. A.. U. C., T.., zo dňa 23.9.2013, v zmysle ktorého žalobkyňa netrpela ochorením parodontu, pričom táto skutočnosť bola významná pre posúdenie vzniku poranenia žalobkyne, na čo však súd prvej inštancie podľa žalobkyne nedostatočne prihliadal. Vzhľadom na to, že ani odvolací súd nepovažoval za nepochybne preukázané, že k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo v dôsledku úderu žalovaného, mal za to, že skutočnosť, či žalobkyňa trpela v čase úrazu paradentózou, nebola pre rozhodnutie vo veci samej kľúčová, a preto nebolo v konaní nevyhnutné sa touto otázkou osobitne zaoberať. Žalobkyňa ďalej namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s vyjadreniami znalcov, ktoré svedčili v prospech pravdivosti jej skutkových tvrdení, a namiesto toho sa iba účelovo priklonil k menej pravdepodobnému mechanizmu vzniku zranenia, ktorý konštatoval len jeden zo znaleckých posudkov. Ani túto procesnú argumentáciu žalobkyne však nebolo možné považovať za dôvodnú. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku na žiadnom mieste neuviedol, že by dôvodom zamietnutia žaloby mala byť skutočnosť, že považoval za preukázané, že mechanizmus zranenia žalobkyne zodpovedal opisu skutkového deja tak, ako ho prezentoval žalovaný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývalo, že by sa súd prvej inštancie (účelovo) priklonil ku ktorejkoľvek z verzií prezentovaných stranami sporu, z jeho odôvodnenia naopak vyplývalo, že procesný neúspech žalobkyne v prejednávanej veci bol výsledkom neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobkyne vo vzťahu ku všetkým zákonným predpokladom vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, pričom s týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd. Hoci závery znaleckých posudkov a odborných vyjadrení predložených súdu v prejednávanej veci svedčili v prospech väčšej pravdepodobnosti verzie prezentovanej žalobkyňou, explicitne nebola vylúčená ani verzia prezentovaná žalovaným, a preto pre vyhovenie žaloby bolo žiaduce, aby bol v konaní predložený aj iný dôkaz, ktorý by prispel k nepochybnému potvrdeniu skutkových tvrdení žalobkyne alebo k vyvráteniu pravdivosti tvrdení žalovaného. Znalecké posudky nezrovnalosti v deklarovaných skutkových tvrdeniach strán sporu nepochybne neodstránili, a preto hodnotenie ich záverov zo strany súdu prvej inštancie nebolo možné označiť ako účelové, ako to tvrdila žalobkyňa v podanom odvolaní. 33. Nesprávne zistenie skutkového stavu, ktoré malo podľa žalobkyne následne vyústiť do nesprávneho právneho posúdenia veci, malo byť spôsobené tiež tým, že súd prvej inštancie dostatočne nevyhodnotil výsluch svedkov A.. K. G., A. Z., Š. J. W. A. Š., len ich uviedol bez ďalšieho komentára, hoci jasným spôsobom preukazovali, že došlo k útoku na žalobkyňu. Ani s týmto tvrdením žalobkyne však nebolo možné sa v odvolacom konaní stotožniť. Pokiaľ ide o výsluch svedka A.. K. G. (ktorý nebol vykonaný v súdnom konaní), tento sa podľa uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, vyjadroval najmä k stavu chrupu žalobkyne a dobe hojenia po poranení, k postupu ošetrujúcich lekárov, ktorí poskytli žalobkyni zdravotnú starostlivosť po úraze a k pravdepodobnému mechanizmu vzniku poranenia žalobkyne. Na podklade jeho výpovede (v inom konaní) však nebolo možné prijať nepochybný záver o tom, že poranenie žalobkyne bolo výsledkom protiprávneho úkonu žalovaného, a to z rovnakých dôvodov, pre ktoré nebolo možné založiť tento záver ani na zhrnutí výsledkov znaleckého dokazovania, pri ktorom pôsobil A.. K. G. ako konzultant znalcovi prof. A.. O. P., T.., ako bolo uvedené v predchádzajúcej časti odôvodenia tohto rozhodnutia. K výpovediam ďalších svedkov, A. Z., Š. J. W. A. Š. je aj v odvolacom konaní potrebné pripomenúť, že žiaden z týchto svedkov nebol priamo fyzicky prítomný pri konflikte strán sporu, po ktorom došlo k úrazu žalobkyne. Okolnosti, za ktorých malo dôjsť k poraneniu žalobkyne, boli uvedeným svedkom sprostredkované iba zo strany žalobkyne, prípadne iných osôb, a preto obsah ich výpovedí nebol objektívne spôsobilý prispieť k objasneniu okolností bezprostredne predchádzajúcich úrazu žalobkyne a k prijatiu záveru o tom, či zo strany žalovaného došlo k protiprávnemu úkonu, ktorý by zakladal vznik zodpovednosti za škodu. Námietka žalobkyne, podľa ktorej súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil výpovede týchto svedkov, teda nebola s ohľadom na ich relevanciu a výpovednú hodnotu, dôvodná. 34. Ďalej žalobkyňa namietala postup súdu prvej inštancie, ktorý odmietol vykonať výsluch navrhovaných svedkov K. P. a W. P., pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku sa opakovane odvolával na výpoveď K. P. v inom konaní. Žalobkyňa v podanom odvolaní správne poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsah výpovede svedka K. P. v trestnom konaní, zachytenej v odôvodnení uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011. Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplývalo, že svedok K. P. okrem iného k udalosti zo dňa 20.8.2008 uviedol, že v čase incidentu vyšiel von z chatky na krik žalobkyne, ktorá podľa neho kričala ako zmyslov zbavená na žalovaného, ktorý bol v aute, bránila mu v odchode auta, hádzala a vešala sa na neho a načahovala sa do auta. Podľa svedka to vyzeralo tak, že ho chcela udrieť, žalovaný ani nevystúpil z vozidla, nebolo vidno, že by sa nejako bránil, len tam sedel a mal naštartované auto. Pripadalo mu to tak, akoby žalovaný potreboval pomoc. Ďalej uviedol, že keď videl ako žalobkyňa bláznila, radšej sa otočil a išiel naspäť do chaty, aby sa neušlo aj jemu. Následne, keď počul odísť auto, počul ako žalobkyňa kričala, aby volali políciu. Záverom svedok K. P. uviedol, že jediné, čo počas celého incidentu počul, bolo to, ako žalobkyňa kričala na žalovaného, ktorý sedel v aute, žiadne napadnutie zo strany žalovaného nevidel. Tiež dodal, že ani jeho manželka pri incidente nebola, pretože v danom čase už ležali v posteli, takže ona zostala vo vnútri chatky. Z výpovede K. P. v trestnom konaní, na ktorú poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, teda jednoznačne vyplývalo, že ani on, ani W. P., neboli priamymi svedkami incidentu v čase, kedy došlo k úrazu žalobkyne. 35. Pokiaľ teda z uznesenia Okresnej prokuratúry Malacky č. k. 2Pv 534/10-64, zo dňa 19.8.2011, v ktorom bol zaznamenaný podstatný obsah výpovede svedka K. P.Č., nepochybne vyplývalo, že v čase, kedy došlo k úrazu žalobkyne, nebol pri tom prítomný ani K. P., ani W. P., v prejednávanej veci bolo možné dospieť k záveru, že v konaní nebolo možné očakávať, že by výpovede navrhovaných svedkov v konaní pred súdom podstatným spôsobom prispeli k preukázaniu skutkových tvrdení žalobkyne, podľa ktorej bol jej úraz výlučne výsledkom protiprávneho konania žalovaného. Okrem toho navrhovaní svedkovia v písomnom oznámení doručenom súdu prvej inštancie dňa 3.1.2018 oznámili, že im nie sú známe žiadne ďalšie relevantné skutočnosti týkajúce sa prejednávanej veci, pričom poukázali aj na svoj vysoký vek a nepriaznivý zdravotný stav, ktorý im tiež prístup k súdu podstatným spôsobom sťažoval (na preukázanie nepriaznivého zdravotného stavu predložili súdu komplexný posudok Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odboru sociálnych vecí a rodiny, zo dňa 27.10.2017, rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odboru sociálnych vecí a rodiny, zo dňa 16.11.2017, ktorým bolo rozhodnuté o priznaní peňažného príspevku W. P.Č. na opatrovanie osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorou je Vojtech Lančarič a rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odboru sociálnych vecí a rodiny, zo dňa 23.10.2017, ktorým bol K. P. priznaný peňažný príspevok podľa ustanovení zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Na základe vyššie uvedených skutočností teda bolo možné aj v odvolacom konaní dospieť k záveru, že výsluch označených svedkov v prejednávanej veci nebol pre ďalšie vedenie konania a rozhodnutie vo veci samej rozhodujúci a ani hospodárny. 36. Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebol vykonaný ani ďalší ňou navrhovaný dôkaz, a to vykonanie obhliadky a rekonštrukcie skutkového deja na mieste predmetnej udalosti. Súd prvej inštancie vykonanie takto navrhovaného dôkazu zamietol, a to s poukazom na plynutie času, keďže ku konfliktu došlo dňa 20.8.2008 a vykonanie rekonštrukcie bolo žalobkyňou navrhnuté až dňa 22.1.2018, pričom pri rozhodovaní veci prihliadal na výpovede svedkov a listinné dôkazy zabezpečené v bezprostrednom čase po konflikte strán sporu. K uvedenému odvolací súd uvádza, že vzhľadom na to, že podkladom pre vykonanie rekonštrukcie skutkového deja tak, ako sa toho domáhala žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie, by s najväčšou pravdepodobnosťou boli iba protichodné skutkové tvrdenia strán ohľadom priebehu konfliktu, výpovede svedkov, ktorí neboli prítomní na mieste konfliktu v čase úrazu žalobkyne a výsledky znaleckého dokazovania, ktoré pripúšťali pravdepodobnosť vzniku poranenia oboma stranami uvádzanými spôsobmi (i keď s rozličnou mierou pravdepodobnosti deklarovaných verzií), osobitne zohľadňujúc tiež značný časový odstup medzi poškodením zdravia žalobkyne a návrhom žalobkyne na vykonanie predmetného dôkazu, nebolo vykonanie uvedeného znaleckého dokazovania ani podľa odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci samej relevantné, ani hospodárne. Od vykonania predmetného dôkazu nebolo možné očakávať, že by podstatnejším spôsobom prispelo k objasneniu dosiaľ sporných okolností v prejednávanej veci, a preto nevykonanie tohto dôkazu súdom prvej inštancie nezakladalo prítomnosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p. tak, ako to tvrdila žalobkyňa v podanom odvolaní. 37. Súd prvej inštancie sa ďalej podľa žalobkyne v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal ani s rozpormi vo výpovediach pani Ľ. D. a žalovaného, ktoré mali spochybňovať vierohodnosť ich výpovedí. K tejto argumentácii žalobkyne je možné poznamenať, že existencia rozporov sa netýkala výlučne výpovedí Ľ. D. a žalovaného, keďže určité nezrovnalosti existovali aj vo výpovediach samotnej žalobkyne, ako to vyplynulo aj s prihliadnutím na ostatné dôkazy predložené v prejednávanej veci (napr. tvrdenie žalobkyne o tom, že žalovaný sediac v aute pravou rukou nahmatal v priestore svojho auta kľúče alebo iný predmet - boxer, a v ten okamih bola žalovaným napadnutá úderom päsťou pravej ruky smerom zdola do tváre, kolidovalo s výsledkami znaleckého dokazovania, ktoré použitie arteficiálneho predmetu - napr. kľúčov alebo boxeru, celkom vylúčilo). Okrem toho je potrebné poukázať na to, že Ľ. D. v prejednávanej veci pred súdom nevypovedala, keďže jej výsluch nenavrhla žiadna zo strán a potreba jej výsluchu, s ohľadom na stranami opísaný skutkový priebeh okolností, ktorý nasvedčoval tomu, že v čase, kedy malo dôjsť k úrazu žalobkyne Ľ. D. na mieste incidentu už bezprostredne prítomná nebola, sa ani odvolaciemu súdu nejavil pre prejednanie a rozhodnutie veci potrebný. Odstraňovanie prípadných nezrovnalostí v jej výpovediach v trestnom či priestupkovom konaní, ktoré sa týkali okolností predchádzajúcich vzniku poranenia žalobkyne, bolo pre toto súdne konanie preto irelevantné. Pokiaľ ďalej žalobkyňa namietala nedostatočné hodnotenie rozporov vo výpovediach žalovaného v trestnom, priestupkovom a súdnom konaní, k tomu je potrebné uviesť, že žalovaný v zásade zotrval na svojej argumentácii, v rámci ktorej popieral spáchanie skutku tak, ako ho opisovala žalobkyňa, keďže podľa neho malo k jej úrazu dôjsť následkom pádu po tom, ako mu pri bránení v odchode poškodila spätné zrkadlo. S ohľadom na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol, spočívajúce v nedostatočnom unesení dôkazného bremena zo strany žalobkyne, ako strany sporu primárne zaťaženej povinnosťou preukázať pravdivosť svojich skutkových tvrdení, od ktorých odvodzovala dôvodnosť žalobou uplatneného nároku, nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie nevyhnutné vykonávať vyčerpávajúcu komparáciu jeho výpovedí (aj v porovnaní s výpoveďami Ľ. D.) v konaniach pred rôznymi orgánmi štátnej moci, a preto vyššie uvedená námietka žalobkyne nezakladala nezákonnosť postupu súdu prvej inštancie či napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalobkyňa ďalej poukazovala na nedostatok v postupe súdu prvej inštancie, ktorý nedostatočne vyhodnotil správu Z.. P. I. z psychologického vyšetrenia dňa 30.1.2009, v ktorej bolo konštatované, že žalobkyňa navštívila jej ambulanciu prvýkrát v novembri 2008, keďže trpela stavmi úzkosti, depresie a poruchami spánku, k tomu je tiež potrebné uviesť, že ani predmetná správa nemohla byť hodnotená ako jednoznačný dôkaz preukazujúci protiprávny úkon žalovaného, či príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom žalovaného a škodou žalobkyne. 38. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie titulom všetkých žalobkyňou namietaných odvolacích dôvodov. Prihliadajúc na prejednací princíp civilného sporového konania a z neho vyplývajúcu procesnú zodpovednosť strany sporu za vlastný procesný úspech v konaní však bolo aj v odvolacom konaní potrebné konštatovať, že dôvodnosť žalobou uplatneného nároku nebola preukázaná spôsobom umožňujúcim súdu priznať žalobou uplatnené plnenie. Hoci žalobkyňa trvala na tom, že v konaní nepochybne preukázala prítomnosť všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti strany za spôsobenú škodu, s týmto jej tvrdením nebolo možné sa stotožniť. Napriek preukázanému vzniku ujmy na zdraví žalobkyne, ktorá si vyžiadala ďalšie náklady súvisiace s ošetrením žalobkyne, prítomnosť ostatných obligatórnych predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu nebola preukázaná do takej miery, aby bolo možné bez akýchkoľvek pochybností vysloviť, že žalovaný sa dopustil zavineného protiprávneho konania, v príčinnej súvislosti s ktorým žalobkyňa utrpela škodu. Pri prijímaní tohto záveru bolo potrebné prihliadať aj na okolnosti skutkového deja, ktoré predchádzali vzniku škody žalobkyne, keďže z procesnej argumentácie strán a ostatných vykonaných dôkazov bolo nepochybné, že úrazu žalobkyne predchádzal vzájomný konflikt strán. Dôvodom sporu boli otázky vzájomného susedského spolunažívania, pričom z vykonaného dokazovania bolo nepochybné, že dňa 20.8.2008 iniciovala vzájomný konflikt žalobkyňa, ako ostatne konštatoval aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Zo správania žalovaného a jeho priateľky nepochybne vyplývalo, že sa konfrontácii so žalobkyňou chceli vyhnúť, avšak žalobkyňa im v tomto bránila, čo za preukázaných okolností týkajúcich sa aj ostatného priebehu skutkového deja vzbudzovalo pochybnosti o tom, či obe strany sporu zachovávali zásadu všeobecnej preventívnej povinnosti, v zmysle ktorej si obe strany boli povinné počínať tak, aby predchádzali prípadným možným škodám na zdraví či majetku, ku ktorým mohlo dôjsť práve v súvislosti s ich vzájomnými konfliktami. Ako už bolo vyššie uvedené, otázka, či zo strany žalovaného došlo k úderu žalobkyne do oblasti tváre, nebola v konaní pred súdom prvej inštancie, ako ani v konaní pred odvolacím súdom, nepochybne preukázaná. Nedostatočné preukázanie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu však nebolo možné pripísať nedostatočnému postupu súdu prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci, či nesprávnemu vyhodnoteniu vykonaných dôkazov, ako to v podanom odvolaní tvrdila žalobkyňa, ale bolo nepochybným následkom neunesenia dôkaznej povinnosti zo strany žalobkyne. V rámci odvolacieho konania nebolo zistené ani nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, keďže súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správnym spôsobom aplikoval príslušné právne normy a odvolací súd nezistil ani prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok neprávne rozhodnutie vo veci samej, a ktorej existencie sa dovolávala žalobkyňa v podanom odvolaní. 39. Záverom odvolania žalobkyňa namietala tiež skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tohto pochybenia sa mal súd prvej inštancie dopustiť porušením práva na riadne odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na túto odvolaciu námietku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vysporiadal s procesnou argumentáciou strán sporu, vychádzajúc z celého konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, akých nárokov sa strany sporu v konaní domáhali, aké dôkazné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany použili; ďalej vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, vyjadril sa k procesu vykonaného dokazovania a vysvetlil, ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje závery zrozumiteľne v napadnutom rozsudku odôvodnil, čím naplnil požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. K tomu zároveň odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým súd objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných argumentov strán sporu, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. K bližšie nešpecifikovanej a nepreukazovanej námietke žalobkyne o tom, že celkový postup súdu prvej inštancie bol nedôsledný, zaujatý a nezákonný, v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a ďalšími zákonmi, odvolací súd uvádza, že toto tvrdenie žalobkyne nemalo podklad v označení žiadneho konkrétneho pochybenia súdu prvej inštancie, takéto pochybenie nebolo zistené odvolacím súdom ani v súvislosti s preskúmavaním prítomnosti ostatných odvolacích dôvodov žalobkyne, a preto odvolací súd aj túto námietku žalobkyne považoval za bezpredmetnú. 40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, nepriznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. 41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). V Bratislave dňa 26. septembra 2019