Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/247/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415210992 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1415210992.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu: JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcov v 1. rade: G.. G. T. , narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom W., F. č. X B, v 2. rade: P. T. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom W., F. č. X B, v 3. rade: G.. P. D. , narodená dňa XX.X.XXXX, W., F. č. X B, v 4. rade: G.. G. P. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom W., S. č. XXXX/XX, všetci zastúpení JUDr. Andrejom Garom, advokátom, Bratislava, Štefánikova č. 14, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná v rozsahu svojej pôsobnosti Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Bratislava, Župné námestie č. 13, za účasti intervenienta na strane žalovaného: JUDr. Hildegarda Laclavíková, súdna exekútorka, Prešov, Slovenská č. 52, o zaplatenie sumy 190.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov v 1., 2., 3., 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 1. marca 2017, č.k. 16 C 442/2015-440, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 1. marca 2017 č.k. 16 C 442/2015-440, - vo výroku I., ktorým žalobu zamietol a vo výroku II., ktorým žalovanému voči žalobcom nárok na náhradu trov konania nepriznal, p o t v r d z u j e , - vo výroku III., ktorým priznal intervenientovi na strane žalovaného voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, m e n í tak, že intervenientovi na strane žalovaného priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcom v 1., 2., 3., 4. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 %. II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v 1., 2., 3., 4. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 %. III. Intervenientovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v 1., 2., 3., 4. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 1.3.2017, č.k. 16 C 442/2015-440, I. žalobu zamietol; II. žalovanému voči žalobcom nárok na náhradu trov konania nepriznal, III; intervenientovi na strane žalovaného priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 3.3.2015, špecifikovanej podaním zo dňa 13.2.201, ktorou sa žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali voči žalovanému zaplatenia sumy 190.000,- € titulom ušlého zisku spolu s 5,05 % úrokom z omeškania od 30.12.2014 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobcovia v 1. až 4. rade žalobu odôvodnili tým, že si uplatňujú náhradu majetkovej ujmy v podobe ušlého zisku, ktorý predstavuje rozdiel medzi kúpnou cenou 480.000,- € dosiahnutou u porovnateľnej, zhodnej nehnuteľnosti (rodinný dom s pozemkami na U. č. XX, predanej v novembri 2011 v zhode so všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti určenou na základe znaleckého posudku vypracovaného na dotknutú nehnuteľnosť v roku 2013 vo výške 481.000,- €), teda dôvodne očakávanou kúpnou cenou vo výške 480.000,- € v roku 2013 v dôsledku nezákonných postupov súdnej exekútorky, nepriaznivou dosiahnutou cenou za nehnuteľnosť na U. ulici č. XX v sume 290.000,- €. Súdna exekútorka JUDr. Hildegarda Laclavíková začala exekúciu predajom ich spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnostiam vedených na listoch vlastníctva č. XXXX, č. XXXX a č. XXXX pre okres W. IV, obec: BA-T. A. Q., katastrálne územie T. A. Q., keď ich upovedomila o spôsobe vykonania exekúcie upovedomením zo dňa 23.10.2013, exekučné konanie bolo vedené pod sp.zn. Ex XXXX/XXXX. Na základe námietok podaných žalobcami v 1., 2. rade, uznesením zo dňa 3.3.2014, č.k. 16 Er XXXX/XXXX-XX, vyhlásil súd exekúciu predajom nehnuteľností za neprípustnú z dôvodu, že na predmetných nehnuteľnostiach viazli záložné práva bánk ako prednostných záložných veriteľov, ktorých súhlasom exekútorka nedisponovala. Samotná exekútorka vo vyjadrení na výzvu súdu zo dňa 20.12.2013 uviedla, že nateraz je spôsob exekúcie predajom nehnuteľností bezpredmetný, nakoľko prednostný záložný veriteľ (Privatbanka, a. s.), sám začal výkon svojich záložných práv dobrovoľnou dražbou prostredníctvom dražobnej spoločnosti. Napriek tomu, že nezákonnosť vedenia exekúcie si exekútorka uvedomila, svoje postupy ponechala k ich ujme bez zmeny. Škoda im vznikla tým, že exekútorka v rozpore so zákonom vydala upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností. Nenapraviteľné dôsledky znamenajúce nezvratnú ujmu spôsobila exekútorka tým, že v katastri nehnuteľností na listoch vlastníctva č. XXXX, č. XXXX a č. XXXX, na ktorých sú vedené dotknuté nehnuteľnosti s vyznačením podielov jednotlivých spoluvlastníkov, neoprávnene uplatnila zápis poznámky P-XXXX/XX „Upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti“, ktorá bola na uvedených listoch vlastníctva pol roka a k jej výmazu došlo až na ich žiadosť. Týmto postupom exekútorka znehodnotila bonitu nadštandardných nehnuteľností a obzvlášť negatívne ovplyvnila ich predajný potenciál na realitnom trhu s priamym dopadom na zníženie záujmu potenciálnych kupujúcich o ich kúpu vrátane s tým spojeného prepadu ich cien v danej lokalite za priestorné nadštandardné nehnuteľnosti dosahovaných a dosiahnuteľných. Záznam uvedenej poznámky na listoch vlastníctva od kúpy týchto nehnuteľností výslovne odradil nielen viacero konkrétnych záujemcov o kúpu, ale podobne reagovali (s upozornením na takto spôsobenú „toxicitu“ nehnuteľností) aj viaceré realitné agentúry. Osobitne boli dotknuté novostavby rodinných domov súpisné č. XXXX a č. XXXX, vedené na liste vlastníctva č. XXXX. Žalobca v 1. rade poukázal na to, že v roku 2011 mu Privat banka, a. s. (záložný veriteľ) poskytla úver vo výške 1.150.000,- € za účelom čiastočného refinancovania nákladov ( 60 % prostriedky banky, 40 % ich úspory) na stavbu nehnuteľností, štyroch rodinných domov s pozemkami obsiahnutých na liste vlastníctva č. XXXX, ktorých sú spoluvlastníkmi a súčasne záložcami; žalobcovia v 2., 3., 4. rade sú spoludlžníkmi tohto úveru. Splácanie úveru bolo dojednané z výťažku predaja jednotlivých úverovaných nehnuteľností. Po splatení úveru v roku 2011 a 2012 z výťažku z predaja dvoch zo štyroch rodinných domov ostali v roku 2013 žalobcovi v 1. rade k vyrovnaniu pohľadávky Privat banky, a. s. na dopredaj dve nehnuteľnosti, súpisné č. XXXX na U. ulici č. XX a súpisné č. XXXX na W. ulici č. 3, vedené na liste vlastníctva č. XXXX. Privatbanka, a. s. ešte pred začatím exekúcie umožnila žalobcovi v 1. rade dopredaj týchto dvoch nehnuteľností v reálnych trhových cenách a tým komfortné vysporiadanie zvyšku úverového dlhu ako aj návratnosť nimi do projektu vložených prostriedkov. Upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti vyvolalo u Privat banky, a. s. okamžitú reakciu, ktorá v mienení, že exekútorka ako nositeľ výkonu verejnej moci postupovala dôvodne a zákonným spôsobom, v obave z ohrozenia plnenia svojej pohľadávky, reagovala bez meškania tak, že bezprostredne po obdržaní upovedomenia oznámením zo dňa 5.11.2013 začala na dovtedy neodpredané nehnuteľnosti vedené na liste vlastníctva č. XXXX výkon záložného práva. V kumulácii s neoprávnene uplatnenou poznámkou P-XXXX/XX sa nepriaznivý dopad na predajnosť a ceny oboch rodinných domov nezvratne zavŕšil. V čase vydania nezákonného upovedomenia a zapísania poznámky P-XXXX/XX na uvedenom liste vlastníctva, ku koncu októbra 2013, činil nesplatený zostatok dlhu žalobcu v 1. rade voči Privatbanke, a. s. v úhrne zaokrúhlene 582.500,- € (istina 540.500,- €; úroky 42.000,- €), pričom pohľadávka mala byť krytá z predaja nehnuteľností ohodnotených znaleckými posudkami z júna 2013 v sume 481.000,- € (dom súpisné č. 7011) a vo výške 489.000,- € (dom súpisné č. XXXX). V dôsledku nesprávneho rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu exekútorky porušujúcej zákon došlo k tomu, že Privatbanka, a. s. pre pripravované dražby dohodla s dražobníkom extrémne nízke vyvolávacie ceny (najnižšie podania) v sume 299.000,- € pre dom so súpisným č. XXXX a sume 319.000,- € pre dom so súpisným č. XXXX, čo predstavuje podhodnotenie o vyše 36 %. Toto podhodnotenie predstavuje práve objem prostriedkov vynaložených nimi do výstavby týchto domov. Koncom roka 2013 bola pohľadávka voči Privatbanke, a. s. v sume cca 590.000,- €, takže predpokladaným výťažkom z dražieb hodlal záložný veriteľ uspokojiť iba svoju pohľadávku a náklady dražby. Dňa 20.12.2013 záložný veriteľ Privatbanka, a. s. predal v rámci výkonu záložného práva formou priameho predaja rodinný dom súpisné č. XXXX na U. č. XX za cenu 290.000,- €, teda za cenu značne podhodnotenú. Zhodný rodinný dom na U. č. XX bol v roku 2011, kedy boli na realitnom trhu porovnateľné podmienky ako v roku 2013, odpredaný za cenu 480.000,- €, čo preukazuje aj reálnosť znaleckej hodnoty rodinného domu súpisné č. XXXX z júna 2013 v sume 481.000,- €. Uvedená cena zodpovedá aj štatistike vedenej Národnou bankou Slovenska, podľa ktorej za rok 2013 činil štatistický priemer 1.660 €/m2. Pre protiprávnosť konania exekútorky, ktorú nespochybnil ani žalovaný, spočívajúcu vo vydaní nezákonného rozhodnutia a v nesprávnom úradnom postupe exekútorky v kumulácii z neho rezultujúcich nepriaznivých krokov a dopadov, došlo pri predaji nehnuteľnosti súpisné č. XXXX na U. č. XX práve v príčinnej súvislosti s protiprávnosťou v konaniach exekútorky k významne nižšiemu výnosu z jej predaja a tým k škode predstavujúcej ich ušlý zisk ako rozdiel medzi reálne dosiahnutou a dosiahnuteľnou trhovou cenou porovnateľnej nehnuteľnosti v danej lokalite. Nezákonným vedením exekúcie došli žalobcovia v 3., 4. rade, aj keď ich spoluvlastnícke podiely neboli predmetom exekúcie, k rovnakej ujme ako žalobcovia v 1., 2. rade. Nezákonnými postupmi exekútorky od samotného začiatku vyplynula celá reťaz škodlivých dôsledkov na všetky tým dotknuté subjekty. Priestor, ktorý by inak z výťažku predaja nehnuteľností, po upokojení primárne prednostného záložného veriteľa ostal i k upokojeniu ďalších dotknutých subjektov, bol exekútorkou spôsobeným znehodnotením predávaných nehnuteľností nezvratne eliminovaný. Tým dochádza k škode nielen u nich, ale aj v exekúcii oprávnených a samotnej exekútorky, ktorá vzhľadom na výšku pohľadávky voči žalobcom v 1., 2. rade ako povinným z exekúcie, mala príležitosť na jej reálne vykrytie jedine z výťažku predaja nehnuteľností, predávaných „slobodne“ za podstatne lepších podmienok ako sa dosahujú pri výkone záložného práva, dražbách a pri existencii zápisov o vedených exekúciách na nehnuteľnostiach. Exekútorka v nadmernej horlivosti konala nielen protizákonne, ale aj nepremyslene, keď nedocenila dopady svojho počínania, čím vo výsledku významným spôsobom poškodila oprávnených, aj seba samotnú. 2. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu v 1. rade, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca v 1. rade uviedol, že ako dlžníkom, resp. spoludlžníkom, im bolo umožnené Privatbankou, a. s. aj v čase po splatnosti úveru, t.j. po 30.6.2013, slobodne nehnuteľnosti predávať tak, aby výťažok mohol vykryť pohľadávku veriteľa, a aby sa vrátili prostriedky vložené do nehnuteľnosti z úspor s primeraným výťažkom. Bolo im umožnené riešiť si dobrovoľnú dražbu, s dražobnou spoločnosťou mal zmluvu o vykonaní dražby zo dňa 28.6.2013. Dňa 23.10.2013 došlo k vydaniu upovedomenia súdnej exekútorky, ktoré bolo doručené aj Privatbanke, a. s., ktorá ho niekedy v dňoch 28.9., 29.10.2013 oslovila a dala mu najavo, že nemôžu čakať na slobodné predávanie nehnuteľností vo svojej réžii. Vzhľadom k upovedomeniu, Privatbanka, a. s. dňa 5.11.2013 pristúpila k výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam, ako aj k vydaniu upovedomenia o začatí exekúcie vo všetkých ostatných nehnuteľnostiach, ktoré on a ostaní žalobcovia vlastnili. Bolo jasné, že spúšťačom týchto opatrení banky bolo upovedomenie o začatí exekúcie a zápis, ktorý bolo uplatnený v katastri nehnuteľností. Z Privatbanky, a.s. mu bolo oznámené telefonicky: „p. T., musíme spustiť výkon záložného práva“. Následne aj banku navštívil, prebehlo jednanie, výsledkom čoho bolo spustenie zabezpečovacích prostriedkov, presný dátum jednania si nepamätal, bolo to niekedy okolo 31.10. až 2.11.2013, písomné zápisy nie sú, nebolo to potrebné, nakoľko následne došli písomnosti. Na uvedenom jednaní s Privatbankou, a. s. mu bol oznámený aj dôvod začatia výkonu záložného práva, ktorým bolo spustenie alebo upovedomenie o exekúcii predajom spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach. Na tomto jednaní bol za Privatbanku, a. s. U.. U. a pravdepodobne ešte jeden človek, ktorého meno nevedel, bol s ním prítomný pravdepodobne arch. D., ktorý je tiež spoludlžníkom. K preukázaniu existencie interných dohôd ohľadne slobodného predávania nehnuteľností dodal, že k takýmto dohodám banka nepristupuje príliš otvorene, ale má exaktný dôkaz, a to zmluvu o vykonaní dobrovoľnej dražby, ktorú podpísal s dražobníkom dňa 28.6.2013, teda ešte pred splatnosťou úveru, túto zmluvu tzv. posvätila aj Privatbanka, a. s., ktorá ju spolupodpísala dňa 16.7.2013, túto zmluvu doposiaľ nepredložil. Dražobná spoločnosť robila znalecký posudok na základe objednávky zo dňa 20.6.2013, keď už bolo zrejmé, že sa pôjde do zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby, chceli celý proces urýchliť, a preto vypracovanie znaleckého posudku bolo zadané znalcovi vopred, už dňa 20.6.2013, v zmluve o vykonaní dobrovoľnej dražby bol aj tento posudok citovaný. Znalecký posudok bol objednaný pre aukciu, ktorej navrhovateľom boli žalobcovia ako vlastníci. Riadnu dražbu v režime výkonu záložného práva navrhla Privatbanka, a.s. na deň 23.12.2013, a keďže znalecké posudky majú šesť mesačnú splatnosť, banka využila rovnaký znalecký posudok, ktorým bola nehnuteľnosť ohodnotená sumou 481.000,- € aj pre dražbu zo dňa 23.12.2013. Privatbanka, a. s. bola objednávateľom až druhej dražby, ktorej dátum bol stanovený na deň 23.12.2013, kedy bol oslovený rovnaký dražobník, pričom prvá dražba nebola, pretože mala byť vykonaná na základe zmluvy zo dňa 28.6.2013, čo však skončilo tým, že došlo k spusteniu exekúcie, jedná sa o dve rôzne udalosti. Dňa 16.7.2013, pred začatím exekúcie, Privatbanka, a. s. pristúpila k zmluve o dobrovoľnej dražbe, bolo to v rámci dobrovoľného aktu, kedy sa dražba navrhla dlžníkmi v rámci slobodného aktu. Úver poskytnutý Privatbankou, a. s. riadne a včas nesplácal, čo vyplýva zo všetkých súvislostí a vývoja v tejto veci; celý úver bol nastavený tak, že predmetom jeho splatenia, resp. zdrojom splatenia mali byť príjmy z predaja nehnuteľností. Podľa platnej úverovej zmluvy a na základe dodatku zo dňa 30.1.2013 bola povinnosť vrátiť zostatok poskytnutého úveru do 30.6.2013, pričom suma podľa čl. III ods. 4 písm. f/ úverovej zmluvy sa mu v čase podpisu zmluvy nezdala primeraná. Dve nehnuteľnosti včas slobodne predali a zaplatili banke. V dobe vypuknutia krízy v roku 2009 sa nehnuteľnosti predávali zle, museli platiť aj úroky z úveru vo výške 7 % ročne, až došlo k tomu, že predaj nehnuteľností nešiel podľa plánu. Celý tento proces bol useknutý v októbri 2013 a optimálny spôsob predaja nehnuteľností bol stopnutý. Nehnuteľnosť na W. č. X bola do augusta 2015 zaťažená záložným exekučným právom, pričom to malo nepriaznivý dopad na predaj tejto nehnuteľnosti v dražbe. Uvedené exekučné záložné právo bolo zapísané nezákonne. Keby bola exekúcia predajom spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam zákonná, pravdepodobne by ani nemohli namietať postup exekútorky a museli by sa zmieriť s tzv. toxicitou nehnuteľnosti, ktorá má negatívny vplyv na ich hodnotu. Privatbanka, a. s. rýchlo konala, už dňa 21.11.2013 vydala oznámenie o vykonaní dobrovoľných dražieb prostredníctvom dražobnej spoločnosti na december 2013. Na základe oznámenia dražobnej spoločnosti sa dostavila na ohliadku domu na U. č. XX záujemkyňa, ktorá mu povedala, že ona osobne by na dražbu ísť nechcela, zvolila by inú formu predaja, pretože pri dražbách sa neposkytuje bankový úver. Kupujúca si nehnuteľnosť našla spôsobom, ktorý im nemusí byť známy, existovalo oznámenie o dobrovoľnej dražbe zo dňa 21.11.2013, v ktorom bola vypísaná dražba na deň 23.12.2013, kupujúca prostredníctvom nejakej realitnej agentúry sa uchádzala o danú nehnuteľnosť, prišla si ju ohliadnuť a ponúkla cenu 290.000,- € za nehnuteľnosť s tým, že o dražbu nemá záujem, lebo by nedostala úver. O cene sa mu zmienila pri ohliadke a následne to bolo predostreté Privatbanke, a.s., ktorej to vyhovovalo. Táto záujemkyňa neprijala výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby, kde bolo na základe znaleckého posudku určené extrémne nízke najnižšie podanie v sume 299.000 €. Privatbanka, a. s. vychádzala pri svojom postupe z ohrozenia exekúciou z inej strany. Záujemkyňa o dom na U. č. XX chcela kúpu riešiť inak, a preto nastala zmena spôsobu výkonu záložného práva na priamy predaj. Kúpna zmluva bola zákonným aktom, ktorá nevychádzala primárne z ich vôle, ale Privatbanky, a. s., pretože dostali aspoň čiastočné plnenie dlhu, nakoľko hrozilo, že na prípadnú dražbu by sa nikto nedostavil. Podľa informácii z Privatbanky, a. s. pri neúspešnej dražbe bola možnosť znížiť najnižšie podanie na sumu 280.000,- €, čo pri odpočítaní nákladov značí výťažok pre Privatbanku, a.s. v sume cca 270.000,- €. Kúpnu zmluvu podpisoval v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka za predávajúceho záložný veriteľ. Spoluvlastníci ako spoludlžníci kúpnu zmluvu podpísali ako dodatok, resp. dovetok ako súhlas s tým, že došlo k zmene spôsobu výkonu záložného práva z dobrovoľnej dražby na priamy predaj. Tento dovetok bol iniciovaný záložným veriteľom. Nie je pravda, čo sa uvádza v kúpnej zmluve v čl. 2, že dňa 19.12.2013 požiadali záložcovia záložného veriteľa o zmenu spôsobu výkonu záložného práva z dobrovoľnej dražby na priamy predaj. Aby sa priamy predaj dal zrealizovať, banka musela na základe Občianskeho zákonníka zmeniť pôvodne plánovaný spôsob výkonu záložného práva; banka to robila vo svojej kompetencii. Dôkazom toho je formulácia obsahu dovetku uvedenej kúpnej zmluvy, tento postup bol vzájomne prerokovaný. Ako účastníci kúpnej zmluvy, v mene ktorých konala banka, si boli vedomí toho, že na tej istej listine podpísali dovetok, že záložcovia poznajú a súhlasia s obsahom kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobcovia v 1. až 4. rade dňa 16.6.2014 požiadali Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 190.000,- € spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom súdnej exekútorky pri výkone exekučnej činnosti na rovnakom skutkovom základe aký je predmetom tohto konania. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republike žalobcom v 1. až 4. rade listom zo dňa 15.12.2014 oznámilo, že predmetnú žiadosť posúdil ako nedôvodnú a predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody považuje za ukončené a žiadosť za vybavenú, keď dospel k záveru, že nebola preukázaná reálna existencia škody vo výške 190.000,- € a v prípade žiadateľov v 3., 4. rade (v tomto konaní žalobcov v 3., 4. rade) nebola splnená podmienka účastníctva v exekučnom konaní vedenom pod č. Ex 1590/13. Mestská časť W. - T. A. Q. vydala dňa 26.8.2008 rozhodnutie DNV XXXX/XXX/B/XX-XX/Do, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.9.2008, ktorým bolo povolené žalobcom ako stavebníkom užívanie stavby „3 rodinné dvojdomy - Obytná zóna Blížne N., Bleduľová - U. ulica“. Žalobca v 1. rade ako dlžník uzavrel dňa 8.4.2011 s Privatbankou, a. s. ako veriteľom zmluvu o úvere č. XX/XXXX/FO, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver v sume 1.150.000,- € za účelom čiastočného refinancovania nákladov na výstavbu nehnuteľností rodinných domov, a to: súpisné č. XXXX - W. č. 1, súpisné č. XXXX - U. č. XX, súpisné č. XXXX -W. č.3, formou splatenia časti investičného úveru spolu s príslušenstvom poskytnutým dlžníkovi F. bankou, a.s. T. sa zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky postupne do XX.X.XXXX, prednostne z predaja rodinných domov podľa plánu splácania, do XX.XX.XXXX sumu XXX.XXX,- €, do XX.X.XXXX sumu XXX.XXX,- €, do XX.XX.XXXX sumu XXX.XXX,- €, do XX.X.XXXX sumu XXX.XXX,- €. V zmysle čl. G. bod X písm. f/, bol veriteľ oprávnený zrealizovať predaj ktoréhokoľvek rodinného domu za kúpnu cenu vo výške XXX.XXX,- € postupom uvedeným v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. XX/XXXX/FO/X, kde ako záloh sú rodinné domy, a to v prípade omeškania dlžníka so splátkou úveru alebo príslušenstva podľa zmluvy. Na základe dodatku k zmluve o úvere bola splatnosť úveru dňa 30.6.2013. Žalobcovia v 2. až 4. rade boli spoludlžníkmi uvedenej zmluvy o úvere. Dňa 14.11.2011 žalobcovia dojednali kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným na liste vlastníctva č. XXXX „U. č. XX“ za kúpnu cenu 480.000,- € s kupujúcim P.. S. F.. Vklad vlastníckeho práva bol povolený rozhodnutím pod V-XXXXX/XX, dňa 14.12.2011. Podľa znaleckého posudku č. 64/2013 zo dňa 25.6.2013, bola všeobecná hodnota majetku, nehnuteľností vedených na liste vlastníctva č. XXXX „U. č. XX“ v sume 481.000,- €. Podľa znaleckého posudku č. 63/2013 zo dňa 25.6.2013, bola všeobecná hodnota majetku, nehnuteľností vedených na liste vlastníctva č. XXXX „W. č. 3“ v sume 489.000,- €. Súdna exekútorka JUDr. Laclavíková vydala dňa 22.10.2013 upovedomenie o začatí exekúcie, ktorým upovedomila žalobcov v 1.,2. rade ako povinných, že dňa 18.9.2013 začalo exekučné konanie v prospech oprávnených F. H. a H. M. na vymoženie pohľadávky v sume 87.374,- € s príslušenstvom na základe vykonateľného exekučného titulu, Notárskej zápisnice o uznaní záväzku č. N 8/2013, Nz 988/2013, NCRIs 1005/2013 zo dňa 14.1.2013, vykonateľnej dňa 1.7.2013. Povinným bolo zakázané nakladať po doručení upovedomenia s majetkom podliehajúcim exekúcii. Súdna exekútorka JUDr. Laclavíková v konaní vedenom pod sp.zn. Ex 1590/13, dňa 23.10.2013 vydala upovedomenie o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu 1 k nehnuteľnosti povinných- žalobcov v 1., 2. rade vedených (okrem iného) na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislava, obec Bratislava - m. č. T. A. Q., katastrálne územie T. A. Q., a to parcely registra „C“, parcelné č. XXXX/XXX o výmere XXX m2, záhrady; parcelné č. XXXX/XXX o výmere XXX m2, záhrady; parcelné č. XXXX/XXX o výmere XX m2, ostatné plochy; parcelné č. XXXX/ XXX o výmere XX m2, ostatné plochy; parcelné č. XXXX/XXX o výmere XXX m2, zastavané plochy a nádvoria; parcelné č. XXXX/XXX o výmere XXX m2, zastavané plochy a nádvoria; parcelné č. XXXX/ XXX o výmere XX m2, záhrady; stavby súpisné č. XXXX, na parcele č. XXXX/XXX, U. č. XX, súpisné č. XXXX, na parcele č. XXXX/XXX, W. č. 3. Uvedené upovedomenie bolo doručované spoluvlastníkom, žalobcom v 3., 4. rade a osobám s predkupným alebo iným vecným právom. Z listu vlastníctva č. XXXX vyhotoveného dňa 31.10.2013 súd prvej inštancie zistil, že v časti poznámky je pod poznámkou P-XXXX/XX zapísané upovedomenie o spôsobe vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti podľa Ex 1590/13 zo dňa 23.10.2013 (súdny exekútor JUDr. Hildegarda Laclavíková). Uvedená poznámka bola zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX podľa výpisov z katastra nehnuteľností aj dňa 3.1.2014 a dňa 20.2.2014. Dňa 5.11.2013 Privatbanka, a. s. oznámila žalobcom začatie výkonu záložného práva predajom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX prostredníctvom dobrovoľnej dražby, nakoľko zabezpečená pohľadávka nebola riadne a včas splatená. Dňa 21.11.2013 dražobník Platiť sa oplatí s.r.o., na náklade návrhu navrhovateľa dražby Privatbanka, a. s., oznámil dátum konania dražby na deň 23.12.2013, pričom predmetom dražby bol súbor vecí evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX s tým, že všeobecná hodnota predmetu dražby bola určená znaleckým posudkom č. XX/ XXXX zo dňa 25.6.2013 vo výške 481.000,- € a najnižšie podanie bolo stanovené vo výške 299.000,- €, minimálne prihodenie bolo 1.000,- €. Dňa 19.12.2013 Privatbanka, a. s. oznámila žalobcom zmenu výkonu spôsobu záložného práva z predaja nehnuteľností dobrovoľnou dražbou na priamy predaj vo vzťahu k nehnuteľnostiam vedených na liste vlastníctva č. XXXX „U. č. XX“. Dňa 20.12.2013 Privatbanka, a. s. ako záložný veriteľ v zmysle § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka, za žalobcov v 1. až 4. rade, dojednala kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným na liste vlastníctva č. XXXX „U. č. XX“ za kúpnu cenu 290.000,- € s kupujúcou P.. B. F. P.. Žalobcovia súhlasili so zmenou spôsobu výkonu záložného práva z dobrovoľnej dražby na priamy predaj kupujúcej, čo potvrdili svojimi podpismi na kúpnej zmluve. Vklad vlastníckeho práva bol povolený rozhodnutím pod V-XXXX/XX dňa 8.1.2014, pričom uvedené nehnuteľnosti sú vedené na liste vlastníctvač. XXXX. Okresný súd Bratislava IV. uznesením zo dňa 3.3.2014, č.k. 16 Er 5147/2013-56, rozhodol (okrem iného) tak, že vyhlásil za neprípustnú exekúciu predajom nehnuteľností vedených správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislava, obec Bratislava - m. č. T. A. Q., katastrálne územie T. A. Q. (okrem iného) na liste vlastníctva č. XXXX (W. č. 3) a na liste vlastníctva č. XXXX (U. č. XX). V dôvodoch týkajúcich sa vyhlásenia exekúcie za neprípustnú súd uviedol, že exekútorka (podľa vlastného vyjadrenia zo dňa 20.12.2013) nedisponuje súhlasom skorších záložných veriteľov Tatra banka, a.s. a Privatbanka, a. s. s vedením exekúcie na záloh a pre absenciu súhlasu prednostných záložných veriteľov (záložné práva z rokov 2009 a 2011) súd vyhlásil exekúciu predajom spoluvlastníckych podielov vo vlastníctve povinných za neprípustnú, pričom vychádzal aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republikysp.zn. 20/2005. Súčasne vo vzťahu k nehnuteľnostiam vedeným na liste vlastníctva č. XXXX „U. č. XX“ zdôraznil, že tieto sú v súčasnosti (ku dňu 3.3.2014) vedené na liste vlastníctva č. XXXX a sú vo vlastníctve tretej osoby P.. B. F. P., nie sú vo vlastníctve povinných. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú dňa 23.4.2014. Dňa 15.4.2014 žalobcovia (spolu s P..art. H. D.) uplatnili žiadosťou doručenou rovnakého dňa Okresnému úradu, katastrálnemu odboru, výmaz poznámky P-XXXX/XX uvedenej na liste vlastníctva č. XXXX, ku ktorej pripojili právoplatné uznesenie Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 3.3.2014, č.k. 16 Er 5147/2013-56. Okresný úrad žiadateľom dňa 23.4.2014 oznámil, že dňa 23.4.2014 bol vykonaný zápis zmeny údajov o právach k nehnuteľnostiam na základe listiny č. Z-XXXX/XX v katastrálnom území T. A. Q., list vlastníctva č. XXXX, č. XXXX, č. XXXX pod č. zmeny XXX/XX. Z uvedeného nie je zrejmé, aký konkrétny zápis správa katastra vykonala. Okresný súd Bratislava IV. uznesením zo dňa 30.7.2014, č.k. 16 Er 5147/2013-163, zastavil exekúciu predajom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX „W. č. 3“ ako aj nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX (teraz č. XXXX) „U. č. XX“, keďže exekúcia predajom uvedených nehnuteľností bola vyhlásená za neprípustnú. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16.6.2015, č.k. 21 CoE 395/2014-216, na odvolanie oprávnených, uvedené uznesenie Okresného súdu Bratislava IV. potvrdil ako vecne správne, pričom zdôraznil, že oprávnení nevyužili opravný prostriedok proti uzneseniu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, a preto nastal stav viazanosti exekučného súdu jeho skorším rozhodnutím a prípad nemožnosti rozhodnúť inak. Dňa 4.8.2015 vydala súdna exekútorka zrušenie príkazu na vykonanie exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti a zrušenie upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľností, ktoré doručila Okresnému úradu Bratislava, katastrálnemu odboru a prikázala, aby správa katastra vykonala výmaz poznámky P-XXXX/XX o upovedomení o začatí exekúcie predajom nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX „W. č. X“. Podľa výňatku z internetovej stránky Národnej banky Slovenska, v Bratislavskom kraji bola v roku 2013 priemerná cena nehnuteľností 1.660,- €/m2. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1 písm. a/, § 2, § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 veta prvá, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 1, ods. 3 O.s.p., čl. 17, § 81, § 83, § 470 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a dôvodil nedôvodnosťou predmetnej žaloby. Uviedol, že v súvislosti so zmenou procesnej úpravy, keď dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, a preto si ako predbežnú otázku musel vyriešiť s kým bude konať. Nakoľko bolo osvedčené, že súdna exekútorka má právny záujem na výsledku konania, keď v prípade úspechu žalobcov v 1. až 4. rade vzniká v zmysle § 22 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok štátu na regresnú náhradu škody, ktorú uhradil, ktorá podmienka právneho záujmu na výsledku sporu, bola totožná aj za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy účinnej do 30.6.2016, pričom strany sporu (do 30.6.2016 účastníci konania) nevzniesli proti tomuto postupu žiadne námietky, dospel k záveru, že JUDr. Laclavíková má v konaní postavenie intervenienta na strane žalovaného, a tak s ňou ďalej v tomto postavení konal. Poukázal na ustanovenie § 470 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ostávajú právne účinky úkonov, ktoré nastali pred účinnosťou Civilného sporového poriadku zachované a opačný záver o zániku procesného postavenia takéhoto subjektu, prípadne požiadavky, aby subjekt, ktorý do konania vstúpil na základe skoršieho vlastného oznámenia, opätovne súdu oznamoval, že má právny záujem na výsledku sporu a spĺňa podmienky intervencie, považoval za rozporný s princípom právnej istoty, hospodárnosti konania a zbytočného nezaťažovania subjektov zúčastnených na konaní. Predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vyplývajú primárne z Občianskeho zákonníka, pričom zákon č. 514/2003 Z.z. uvedenú zodpovednosť koncipuje ako zodpovednosť objektívnu, (nevyžaduje sa zavinenie) absolútnu, bez možnosti liberácie. Predpokladmi zodpovednosti štátu sú existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne. Škodu vo všeobecnosti treba chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu, pokiaľ to nie je vylúčené. Ušlým ziskom sa rozumie ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu-škodnej udalosti [uznesenie Najvyššieho súdu (bez uvedenia či Slovenskej republiky alebo Českej republiky, poznámka odvolacieho súdu) zo dňa 28.4.2010, sp.zn. 4 Cdo 319/2008]. Pojem príčinnej súvislosti Občiansky zákonník nevymedzuje a tak ju treba chápať ako súhrn na seba nadväzujúcich okolností, ktoré priamo viedli k určitému negatívnemu výsledku, k vzniku škody. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a vydaniu nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda. Podanou žalobou sa žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali od žalovaného náhrady škody-ušlého zisku v sume 190.000,- €, ktorá škoda spočívala v rozdiele kúpnej ceny, ktorú dosiahli v novembri 2011 za dom na „U. č. XX“ (480.000,- €) a kúpnej ceny v decembri 2013 za porovnateľný dom na „U. č. XX“ (290.000,- €), pričom škoda, t.j. rozdiel v dosiahnutej kúpnej cene im mala vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia (upovedomenia o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti) a nesprávneho úradného postupu (zápisu poznámky v katastri nehnuteľností) súdnej exekútorky. Žalobcovia v 1. až 4. rade mali za to, že zápis poznámky P-XXXX/XX o upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľností mal za následok začatie výkonu záložného práva prednostným záložným veriteľom Privatbankou, a. s., pričom pri výkone záložného práva bola dosiahnutá nepriaznivá kúpna cena vo výške 290.000,- € za nehnuteľností zapísané na liste vlastníctva č. XXXX „U. č. XX“. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že pokiaľ bola v konaní vznesená námietka nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov v 3., 4. rade, ktorí neboli účastníkmi exekučného konania, dospel k záveru, že nakoľko bola podanou žalobou uplatnená škoda aj v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdnej exekútorky, žalobcom v 3., 4. rade svedčí aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby v zmysle § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ako osobám, ktorým mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom škoda. Rovnako bola splnená podmienka predbežného prerokovania nároku v zmysle § 15 ods. 1 citovaného zákona. Na základe vykonaného dokazovania prvoinštančný súd mal za to, že primárne v konaní nebolo preukázané, že žalobcom v 1. až 4. rade skutočne vznikla akákoľvek škoda titulom ušlého zisku a následne ani to, že tento ušlý zisk bol v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím a postupom súdnej exekútorky (či už zákonným alebo nezákonným), nebolo preukázané, že bez škodlivého zásahu, ktorí žalobcovia v 1. až 4. rade videli v rozhodovaní a postupe súdnej exekútorky by bol rodinný dom, resp. nehnuteľnosti vedené na liste vlastníctva č. XXXX „U. č. XX“ predaný práve za cenu 480.000,- €, teda že by došlo k rozmnoženiu majetku žalobcov v 1. až 4. rade práve o sumu 190.000,- €. Nebolo v konaní preukázané, že by dosiahnutá kúpna cena bola v priamej príčinnej súvislosti s konaním súdnej exekútorky, keď rodinný dom bol predaný formou priameho predaja, s ktorým postupom žalobcovia v 1. až 4. rade súhlasili. Ich tvrdenia o tom, že uplatnenie informatívnej poznámky a doručenie upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti vyvolalo u Privatbanky, a. s. postup spočívajúci v začatí výkonu záložného práva, čiže postup exekútorky bol príčinou začatia výkonu záložného práva, pri ktorom malo dôjsť k vzniku škody, ostali v rovine domnienok žalobcov v 1. až 4. rade berúc do úvahy aj výpoveď žalobcu v 1. rade, ktorý uviedol, že z Privatbanky, a. s. dostal takúto informáciu. Je nepochybné, že pohľadávka žalobcov v 1. až 4. rade vyplývajúca z úverovej zmluvy č. XX/XXXX/FO, bola v čase začatia výkonu záložného práva splatná, keď medzi stranami sporu nebolo sporné, že predmetný úver bol splatný do dňa 30.6.2013. Aj v prípade, že mal za preukázané, že práve uplatnenie informatívnej poznámky a upovedomenie o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti súdnou exekútorkou bolo podnetom pre záložného veriteľa, aby pristúpil k začatiu výkonu záložného práva, tento záver by nepreukazoval, že dosiahnutá kúpna cena (s ktorou žalobcovia v 1. až 4. rade súhlasili) bola v priamej príčinnej súvislosti s akýmkoľvek postupom súdnej exekútorky. Pokiaľ žalobcovia v 1. až 4. rade uvádzali, že kým nebola uplatnená informatívna poznámka a vydané upovedomenie o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti, Privatbanka, a. s. nepristupovala k výkonu záložného práva a „ponechala“ žalobcov v 1. až 4. rade predávať nehnuteľnosti „vo vlastnej réžii“, taktiež nemožno ustáliť, že tento postup by Privatbanka a.s. zachovala na bližšie nešpecifikovaný neurčitý čas až do predaja založených nehnuteľností za kúpnu cenu podľa predstáv žalobcov v 1. až 4. rade, a že by sa bola bývala dosiahla kúpna cena v sume 480.000,- €, prípadne, že záložný veriteľ by nepodnikal žiadne kroky na vymáhanie svojej splatnej pohľadávky až do času dojednania kúpnej zmluvy vo výške 480.000,- €, obzvlášť pokiaľ zo zmluvy o úvere vyplývalo oprávnenie záložného veriteľa pristúpiť k predaju rodinných domov za jednotnú cenu v sume 275.000,- €. Tieto tvrdenia žalobcov v 1. až 4. rade vyhodnotil ako vyslovene hypotetické, nemajúce podklad vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ žalobcovia v 1. až 4. rade v žalobe uvádzali, že zápis informatívnej poznámky odradil viacero konkrétnych záujemcov, nepredložili žiadny dôkazný prostriedok, z ktorého by bolo možné tento záver vyvodiť (napr. zmluva o budúcej zmluve, kúpna zmluva, prípadne iné dôkazy, z ktorých by vyplýval reálny záujem o kúpu nehnuteľností „U. č. XX“ za kúpnu cenu v sume 480.000,- €). Z vykonaného dokazovania naopak vyplýva, že úver žalobcov v 1. až 4. rade sa stal splatným dňa 30.6.2013, pričom samotný žalobca v 1. rade tvrdil, že prvé dva domy predali bez problémov (včas a slobodne sa predali), avšak v dobe vypuknutia krízy v roku 2009 sa nehnuteľnosti predávali zle, museli platiť aj úroky z úveru vo výške 7 % ročne, až došlo k tomu, že predaj nehnuteľností nešiel podľa plánu a celý proces bol useknutý v októbri 2013. K týmto tvrdeniam prvoinštančný súd zdôraznil, že zmluva o úvere je zo dňa 8.4.2011, bola podpísaná po období „krízy“, pričom do 29.12.2012 mala byť splatená tretia splátka úveru, prednostne z predaja rodinného domu, ktorý však ani v októbri 2013 nebol predaný. Nebolo tak možné sa stotožniť s tvrdením žalobcov v 1. až 4. rade, že proces predaja domov bol „seknutý“ v októbri 2013 v príčinnej súvislosti s postupom exekútorky. Aj pokiaľ by na postup záložného veriteľa Privatbanky a.s. malo vplyv začatie exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, nemožno z uvedeného následne vyvodiť vplyv úkonov súdnej exekútorky na kúpnu cenu, za ktorú bola nehnuteľnosť „U. č. XX“ predaná. K námietke, že ak by do behu vecí nezasiahla súdna exekútorka a žalobcovia v 1. až 4. rade by sami mohli pristúpiť k predaju uvedenej nehnuteľnosti („U. č. XX“) poukázal na to, že nebola v priebehu konania predložená zmluva o vykonaní dražby medzi žalobcami v 1. až 4. rade a dražobníkom. Trhovú cenu nehnuteľnosti nemožno odvodzovať výlučne od všeobecnej ceny stanovenej v znaleckom posudku, verifikuje sa práve dopytom záujemcov na dražbe. Tvrdenie, že dôsledkom nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia súdnej exekútroy bola stanovená extrémne nízka vyvolávacia cena predmetu dražby, ktorá sa mala konať dňa 23.12.2013, považoval za nedôvodné. Najnižšie podanie vychádzalo pri hodnote nehnuteľností „U. č. XX“ práve zo znaleckého posudku, ktorý mal byť použitý aj pri „slobodnej“ dobrovoľnej dražbe, pričom žalobcovia v 1. až 4. rade mali možnosť využiť prostriedky ochrany svojich práv v zmysle zákona o dobrovoľných dražbách, ale oni sami súhlasili s kúpnou cenou vo výške 290.000,- €, ako aj so zmenou spôsobu výkonu záložného práva z dobrovoľnej dražby na priamy predaj. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na skutočnosť, že nebolo v konaní tvrdené ani preukázané, že nehnuteľnosť „U. č. XX“ bola v roku 2011 predaná prostredníctvom „slobodnej“ dobrovoľnej dražby, teda za rovnakých podmienok aké by boli bývali nastali, ak by podľa tvrdení žalobcov v 1. až 4. rade, do riadneho behu vecí nezasiahla súdna exekútorka. Súd prvej inštancie zdôraznil, že aj v prípade dobrovoľnej dražby „mimo výkonu záložného práva“, teda „slobodný“ postup, o ktorom žalobcovia v 1. až 4. rade tvrdili, že jeho vykonaním by sa bola bývala dosiahla kúpna cena nehnuteľností „U. č. XX“ vo výške 480.000,- €, sa na priebeh dobrovoľnej dražby vzťahuje zákon o dobrovoľných dražbách. Na základe uvedených dôvodov sa preto v ďalšom nezaoberal zákonnosťou, resp. nezákonnosťou upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti a postupu exekútorky pri zápise poznámky P-XXXX/XXXX, nakoľko tieto závery nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Aj v prípade keby dospel k záveru o nezákonnosti uvedeného rozhodnutia a nesprávnom úradnom postupe, nebolo by možné žalobe vyhovieť, pretože nebol preukázaný vznik škody titulom ušlého zisku. Rovnako za nepodstatnú otázku pre rozhodnutie vo veci považoval to, či k výmazu informatívnej poznámky z listu vlastníctva č. XXXX došlo na základe úkonu žalobcov v 1. až 4. rade alebo na základe príkazu súdnej exekútorky, keď akákoľvek odpoveď na túto otázku je vo vzťahu k prijatému záveru o nepreukázaní existencie škody irelevantná. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že zamietol návrh na vykonanie dokazovania oboznámením listinných dôkazov: oznámenia o dobrovoľnej dražbe zo dňa 21.11.2013 a dňa 27.3.2014, zápisnica č. XXXXX/XXXX zo dňa 23.12.2013 osvedčujúca vykonanie dobrovoľnej dražby, zápisnica č. XXXXX/XXXX zo dňa 7.5.2014 osvedčujúca vykonanie dobrovoľnej dražby, oznámenie o zmarení dobrovoľnej dražby zo dňa 26.5.2014, oznámenie o dražbe č. XXX/XXXX zo dňa 7.10.2014, zápisnica č. XXXXX/XXXX zo dňa 20.11.2014 o priebehu dražby, vyhláška o dražbe nehnuteľnosti zo dňa 8.6.2015, zápisnica o dražbe nehnuteľnosti zo dňa 21.12.2015, znalecké posudky č. 20/2014, č. 115/2014, č. 71/2015, uznesenie Okresnej prokuratúry zo dňa 18.3.2016, trestné oznámenie na znalca zo dňa 27.11.2015, oznámenie o dražbe č. 080/2014 zo dňa 24.9.2014, zápisnica č. XXXXX/XXXX zo dňa 3.11.2014 o priebehu dražby, oznámenie o konaní opakovanej dražby zo dňa 1.12.2014, zápisnica č. XXXX/XXXX zo dňa 27.1.2015, súhlas Tatra banky, a.s. so zriadením exekučného záložného práva zo dňa 22.3.2016, znalecké posudky č. 1/2011 a č. 67/2014, nakoľko tieto nesúvisia s prejednávanou vecou, keďže ide o doklady vzťahujúce sa k nehnuteľnosti W. č. 3, resp. nehnuteľnosti na liste vlastníctva č. XXXX a č.XXXX. Rovnako zamietol návrh na doplnenie dokazovania dopytom na Privatbanku, a. s. z dôvodu, že na pojednávaní konanom dňa 12.12.2016 bolo dané poučenie o následkoch nedodržania sudcovskej lehoty, pričom v uvedenej lehote vykonanie tohto dôkazu nebolo navrhnuté a súčasne vykonanie tohto dôkazu nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 3.2. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanoveniami § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému voči žalobcom nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaný trovy konania nežiadal a tak nemal dôvod neakceptovať vôľu strany sporu a priznať jej nárok na náhradu trov konania proti jeho vôli, keď súčasne možnosť priznania náhrady vylučovalo to, že žalovanému v konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli (§ 256 ods. 1 C.s.p. a contrario i za použitia analógie podľa čl. 4 ods. 1 C.s.p.). Priznal intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže bol v konaní rovnako úspešný ako strana sporu, popri ktorej v spore vystupoval, t.j. žalovaný, ktorý mal vo veci plný úspech. O výške trov konania rozhodne súdny úradník samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti rozsudku. 4. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia v 1. až 4. rade dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie ohľadom neexistencie príčinnej súvislosti medzi konaním intervenienta, začatím výkonu záložného práva a zaplatením kúpnej ceny za nehnuteľnosti „U. č. XX", ani s tým, že v dôsledku konania súdnej exekútorky im nevznikla škoda. V tejto súvislosti poukázali na ustálenú prax súdov, na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.5.2011, sp.zn. 5 Cdo 24/2011, Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. II. ÚS 1430/13 a zdôraznili, že úver spoločnosti Privatbanka a.s., z úverovej zmluvy zo dňa 8.4.2011 v znení jej dodatku č. l. zo dňa 30.1.2013, bol splatný dňa 30.6.2013. Banka nepristúpila k žiadnym krokom súvisiacim s vymožením už splatnej pohľadávky z úveru až do dňa 5.11.2013, teda doby dlhšej než štyri mesiace od jej splatnosti. Upovedomenie o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach „U. č. XX" bolo vydané dňa 23.10.2013 a bezprostredne potom, ešte koncom mesiaca októbra 2013 bola intervenientom uplatnená a súčasne v katastri nehnuteľností vyznačená poznámka o tomto upovedomení. Žalobca v 1. rade dostal informáciu od zamestnancov banky, že hlavnou príčinou začatia realizácie záložného práva, ktoré bolo zabezpečením úveru, bolo vydanie a doručenie upovedomenia; súd prvej inštancie vzal uvedené vyjadrenie žalobcu v 1. rade do úvahy a nebolo počas procesu stranami namietané. Banka teda viac než štyri mesiace nepodnikla v súvislosti s vymožením svojej splatnej pohľadávky žiadne kroky a im dokonca v tomto období nebola doručená ani žiadna výzva na úhradu pohľadávky, čo je bežným štandardom pri začatí vymáhania. Banka začala realizovať záložné právo dňa 5.11.2013, t.j. iba niekoľko dní potom, ako jej bolo doručené upovedomenie. Hlavnou príčinou tohto úkonu bol podľa vyjadrenia zamestnancov banky, postup intervenienta spočívajúci v nezákonnom postupe-vydanie upovedomenia a uplatnenie poznámky, k čomu došlo bez predchádzajúceho súhlasu záložného veriteľa, teda v rozpore s § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku. Z uvedeného vyplýva, že banka začala realizovať výkon záložného práva v bezprostrednej reakcii na vydanie upovedomenia. Svoju argumentáciu v tomto smere podporili aj výpoveďou žalobcu v 1. rade na pojednávaní konanom dňa 1.3.2017, ktorej záver o poskytnutí informácie banky ohľadom príčiny začatia realizácie záložného práva nebol namietaný. V danom kontexte je irelevantné špekulovať, či a koľko by im banka „ponechala" či „neponechala" predávať nehnuteľnosti „U. č. XX". Je u bánk osvedčenou praxou, že pokiaľ vymožiteľnosť pohľadávky, alebo jej zabezpečenie nie je ohrozené, banky k realizácii svojho zabezpečenia v takom krátkom časovom rozpätí od splatnosti pohľadávky nepristupujú. Naopak, ponechávajú na dlžníkov, aby práve cieľom dosiahnutia vyššieho výťažku v prospech banky sami vyriešili situáciu a pohľadávku splatili, a to aj po uplynutí jej splatnosti; to je obvyklý beh okolností. Vo veci však do obvyklého chodu okolností „vstúpil" nezákonný postup intervenienta. Bez ohľadu na relevanciu takého protiprávneho prvku vo vzťahu k možnej budúcej realizácii záložného práva, banka za účelom ochrany svojich hodnôt začala s výkonom záložného práva. Začala ním práve bezprostredne po tom, ako sa o tomto protiprávnom konaní intervenienta dozvedela. Nesporovali skutočnosť, že ich pohľadávka z úveru bola splatná, že banka mala možnosť realizácie záložného práva kedykoľvek po splatnosti úveru, a že zmluvne dohodnutá najnižšia cena v súvislosti s výkonom záložného práva bola stanovená na sumu 275.000,- €, zdôraznili, že nebyť nezákonného postupu intervenienta, výkon záložného práva by banka v tej chvíli realizovať nezačala. Príčinná súvislosť medzi postupom intervenienta a začatím realizácie záložného práva je tak jasne daná. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že postup intervenienta spočívajúci vo vydaní upovedomenia je základnou príčinou začatia výkonu záložného práva a následne v dôsledku toho vzniku škody ešte pred splatením pohľadávky z úveru. Nesúhlasili s tvrdením súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že „Aj v prípade, že súd prvej inštancie mal za preukázané, že práve uplatnenie informatívnej poznámky a upovedomenie o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti súdnou exekútorkou bolo podnetom pre záložného veriteľa, aby pristúpil k začatiu výkonu záložného práva, tento záver by nepreukazoval, že dosiahnutá kúpna cena bola v priamej príčinnej súvislosti s akýmkoľvek postupom súdnej exekútorky“ a v tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. II. ÚS 1430/13. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že „Pokiaľ žalobcovia v žalobe uvádzali, že zápis informatívnej poznámky odradil viacero záujemcov, nebol súdu predložený resp. označený žiadny dôkazný prostriedok, z ktorého by bolo možné tento záver vyvodiť, z ktorých by vyplýval reálny záujem o kúpu nehnuteľností „U. č. XX" za kúpnu cenu 480.000,- € ... Trhovú cenu nehnuteľnosti nemožno odvodzovať výlučne od všeobecnej ceny stanovenej v znaleckom posudku, verifikuje sa práve dopytom záujemcov na dražbe ... Súd zdôrazňuje, že aj v prípade dobrovoľnej dražby „mimo výkonu záložného práva, teda kúpna cena nehnuteľností „U. č. XX" vo výške 480.000,- €, sa na priebeh dobrovoľnej dražby vzťahuje zákon o dobrovoľných dražbách“. Podľa nich sa súd prvej inštancie týmito tvrdeniami snažil vo svojom odôvodnení presvedčiť, že aj keby nebolo rozhodnutia intervenienta, predaj nehnuteľností „U. č. XX" by sa tiež uskutočnil napríklad dražbou, v ktorej sa mali nehnuteľnosti predať aj v rámci výkonu záložného práva. Tieto sa napokon nepredali, lebo výkon záložného práva predajom na dražbe bol zmenený na priamy predaj za kúpnu cenu 290.000,- €, s čím pod tlakom okolností spôsobených nezákonným postupom intervenienta (v katastri nehnuteľností bola v tom čase stále vyznačená poznámka) súhlasili. Mali za to, že nemožno stotožňovať „slobodný" predaj nehnuteľností výlučne v „réžii" predávajúceho a predaj nehnuteľností tým istým spôsobom v „réžii" záložného veriteľa. Aj keby bol predaj v oboch prípadoch realizovaný dobrovoľnou dražbou, ktorý sa v oboch prípadoch má riadiť zákonom o dobrovoľných dražbách, uviedli, že aj tu má objednávateľ dražby rozhodujúci vplyv na určenie najnižšieho podania a vydražiteľ potom na samotný priebeh a výsledok dražby. V prípade ich zmluvy s dražobníkom zo dňa 28.6.2013 bolo najnižšie podanie stanovené na sumu 380.000,- €, čo je stále o 90.000,- € viac ako sa nehnuteľnosti „U. č. XX" nakoniec predali v réžii záložného veriteľa. Vo vyššie uvedenej súvislosti teda neobstojí tvrdenie o totožnosti voľného predaja prostredníctvom ich voľby a predaja prostredníctvom záložného veriteľa-banky. Prvoinštančný súd tiež tvrdil, že mu nijakým spôsobom nebolo preukázané, že by konanie intervenienta odradilo potenciálnych záujemcov, ktorí by nehnuteľnosti „U. č. XX“ kúpili za sumu 480.000,- €, nemohli však preukázať niečo, čo nemali možnosť zrealizovať v dôsledku nezákonného postupu intervenienta. Taká požiadavka, aby preukázali, za akú presnú sumu by predali konkrétnu nehnuteľnosť nebyť realizácie záložného práva, je nesplniteľná. Môžu iba preukázať znalecký posudok, najnižšie podanie dohodnuté s dražobníkom a kúpnu cenu, za ktorú boli predané nehnuteľnosti totožného charakteru. Ak by súd na základe nepreukázania škody, ktorú nie je možné preukázať (pričom je preukázaný jej vznik) im nepriznal nárok na náhradu škody vôbec, poprel by tým ich právo vyplývajúce z článku 36 odsek 1 Listiny základných práv a slobôd, tak ako to uviedol Ústavný súd Českej republiky. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že preukázali príčinnú súvislosť medzi konaním intervenienta a začatím výkonu záložného práva bankou, avšak nedokázali preukázať nepreukázateľnú skutočnosť, a to za akú vysokú sumu by sa nehnuteľnosti „U. č. 39" predali, nebyť výkonu záložného práva. Na preukázanie tejto skutočnosti však poskytli kúpnu cenu, za ktorú sa predali totožné nehnuteľnosti „U. č. XX" a zároveň aj znalecký posudok na nehnuteľnosti „U. č. XX". Súd prvej inštancie teda vec nesprávne právne posúdil, ak by vec správne právne posúdil, za dodržania ich ústavných práv, mal jednoznačne konštatovať príčinnú súvislosť medzi konaním intervenienta a cenou, za ktorú sa nehnuteľnosti „U. č. XX" predali. Ohľadom možnej ceny bez konania intervenienta mal prihliadnuť na predložené dôkazy, a to kúpnu cenu totožných nehnuteľností a znalecký posudok. Navrhli v súvislosti s riadnym preukázaním vyššie uvádzanej príčinnej súvislosti prvoinštnačnému súdu vykonať dôkaz, dopyt na banku v súvislosti s potvrdením, či hlavnou príčinou začatia realizácie záložného práva bolo konanie intervenienta, čo ale zamietol z dôvodu, že na pojednávaní konanom dňa 12.12.2016 bolo dané poučenie o následkoch nedodržania sudcovskej lehoty, pričom v uvedenej lehote vykonanie tohto dôkazu nebolo navrhnuté, a že vykonanie tohto dôkazu nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 12.12.2016 stanovil lehotu na označenie návrhov na dokazovanie do 31.1.2017, v tejto lehote navrhli výsluch žalobcu v 1. rade ako dôkazný prostriedok, keď až týmto výsluchom na pojednávaní konanom dňa 1.3.2017 vyšlo najavo, že žalobca v 1. rade mal informáciu od zamestnanca banky, ktorá je dôležitá pre posúdenie príčinnej súvislosti. V reakcii na túto výpoveď strany sporu, právny zástupca žalobcov navrhol vykonať dôkazný prostriedok na potvrdenie tejto skutočnosti, práve dopytom na banku. Nemožno vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné, napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Ak teda súd prvej inštancie zamietol vykonanie uvedeného dôkazu najmä pre nedodržanie sudcovskej koncentrácie, ide o zásah do ich práv na účasť v súdnom spore. Takým konaním im znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Je to práve z dôvodu, že v reakcii na novú informáciu plynúcu z dôkazného prostriedku, výsluch strany, navrhli tento dôkaz bezprostredne v reakcii naň, ešte na tom istom pojednávaní, teda včas. Tým, že prvoinštančný súd nevykonal uvedený dôkaz, dopyt na banku, neúplne zistil skutkový stav veci, pričom tento dôkaz bol rozhodujúcim pre zistenie príčinnej súvislosti. Žalobcovia v 1. až 4. rade ďalej vo svojom odvolaní nesúhlasili s priznaním náhrady trov konania intervenientovi s poukazom na ustanovenie § 257 C.s.p. V prejednávanej veci od počiatku stavali svoje právo na nezákonnom postupe intervenienta. To, že bol v kontexte namietaných skutočností postup intervenienta nezákonný, potvrdil aj exekučný súd uznesením zo dňa 3.3.2014, sp.zn. 16 Er 5147/2013-56, ale súd prvej inštancie sa nezákonnosťou postupu intervenienta nijakým spôsobom nezaoberal. Skutočnosť, či išlo o zákonný, alebo nezákonný postup intervenienta, je dôležitá nie len pre rozhodnutie vo veci samej, ale aj pre rozhodnutie o trovách konania. Nemožno totiž akceptovať, ak intervenient spôsobil svojim nezákonným rozhodnutím začatie sporu a v konečnom dôsledku pri nepreukázaní príčinnej súvislosti mal nárok na náhradu trov konania, navyše, keď do konania vstúpil z vlastnej iniciatívy ako intervenient. Rozhodnutie prvoinštančného súdu o priznaní trov intervenientovi je v celom rozsahu v nesúlade so základnými princípmi dosiahnutia spravodlivosti prostredníctvom súdneho konania z dôvodu jeho nezákonného postupu, kvôli ktorému bolo konanie iniciované. Súd prvej inštancie mal teda pri rozhodovaní postupovať tak, že intervenientovi z dôvodov hodných osobitného zreteľa neprizná náhradu trov konania. Navyše tým, že nevyhodnotil skutočnosť dôležitú pre rozhodnutie vo veci, t.j. nezákonnosť postupu intervenienta, odňal im možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobcovia v 1. až 4. rade preto navrhli odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a ich žalobe v celom rozsahu vyhovieť alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. 5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov v 1. až 4. rade nevyjadril, odvolanie nepodal. 6. Intervenient na strane žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov v 1. až 4. rade uviedol, že v konaní sa vyjadril len k žalobcom v 1., 2. rade, nakoľko voči nim sa vedie exekučné konanie, voči žalobcom v 3., 4. rade nie je v žiadnom vzťahu, neobmedzoval ich majetok, ani ich podiel na nehnuteľnosti nijako neriešil. V konaní absentovali dôkazy preukazujúce pravdepodobnosť hraničiacu s istotou, že v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, t. j. len samotným zápisom poznámok na liste vlastníctva došlo k zníženiu ceny nehnuteľnosti, a že došlo k úplnej strate možnosti žalobcov v 1. až 4. rade dosiahnuť zisk z predaja nehnuteľnosti. K judikátom predloženými žalobcami v 1. až 4. rade sa nevyjadril, pretože podľa jeho názoru nijako nesúvisia s prejednávanou vecou, nie je tam žiadna podobnosť skutkového stavu. Tvrdenia žalobcov v 1. až 4. rade o tom, že práve činnosťou jeho úradu došlo k škode, považoval za absurdné, keď práve z dôkazov predložených žalobcami v 1. až 4. rade vyšlo v konaní najavo, že dražobná spoločnosť si objednávala znalecké posudky ešte dávno predtým, než začalo exekučné konanie, dokonca skôr ako bola splatnosť pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní vedenom jeho úradom (exekučné konanie začalo doručením návrhu na vykonanie exekúcie dňa 18.9.2013), takže nie je pravdivé tvrdenie žalobcov v 1. až 4. rade, že až exekútor spustil nejaký nezvratný proces. Ten už bol zjavne spustený ešte pred samotným exekučným konaním a nehnuteľnosti nepredával exekútorský úrad, ale práve žalobcovia v 1. až 4. rade bez jeho súhlasu priamo mimo dražby v čase, keď mali zakázané nakladať so svojím majetkom. Ak by aj vznikla nejaká škoda, tak si ju zapríčinili žalobcovia v 1. až 4. rade sami tým že si dlhodobo a opakovane neplnili povinnosti voči úverujúcej banke, naviac do 30.6.2013 bola vtedy dlžníkom opakovane predlžovaná splatnosť pohľadávok veriteľmi v exekučnom konaní, s tým že po tomto dátume vedeli, že voči ním môže začať exekučné konanie a bolo len ich chybou, že si nesplnili svoje záväzky a dostali sa do exekúcie. V exekučnom konaní nie je možne predávať nehnuteľnosti „slobodne“ len podľa predstáv povinných. Ide o nútený výkon a úkony povinných musia byť schválené súdnym exekútorom. Povinní neprejavili v priebehu exekučného konania absolútne žiadnu snahu dohodnúť sa na spôsobe, čase a forme splatenia svojich záväzkov, neponúkli žiadne riešenie, dokonca ani len telefonicky nekontaktovali exekútorský úrad. Akýkoľvek veriteľ sa cíti ohrozený a je viac obozretný, keď sa dozvie, že jeho dlžník má ďalších veriteľov a je dokonca v exekučnom konaní, je len chybou dlžníka, že sa do takého stavu dostal. K zmenšeniu majetku žalobcov v 1. až 4. rade činnosťou úradu nedošlo, pretože boli stále podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, exekútorský úrad reálne nepredal ich nehnuteľnosti, pričom v konaní nebolo preukázané, že by v dôsledku zápisu poznámok došlo k zníženiu hodnoty nehnuteľnosti a už vôbec nie o sumu požadovanú žalobcami v 1. až 4. rade. Podľa jeho názoru je nemorálne požadovať škodu od štátu, keď žalobcovia v 1. až 4. rade si neplnili svoje povinnosti riadne a včas voči záložnému veriteľovi, voči ďalším veriteľom, zastavili a zmarili konanie dobrovoľnej dražby (práve cenu dosiahnutú verejnou dražbou pod kontrolou príslušných orgánov možno považovať za reálnu, skutočnú cenu nehnuteľnosti, nakoľko práve verejnosť a všeobecná dostupnosť pre záujemcov dražby zabezpečí, že nedôjde ku špekulatívnemu odpredaju s cieľom ukrátiť veriteľov), bez vedomia exekútorského úradu špekulatívne pár dní pred dobrovoľnou dražbou „zvláštnym predajom“ spolu s prednostným záložným veriteľom mimo dražbu si našli kupujúcu, dohodli si s ňou kúpnu cenu, s ktorou prejavujú časom nespokojnosť a špekulatívne sa domáhajú náhrady fiktívnej škody. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 7. Žalobcovia v 1. až 4. rade sa k vyjadreniu intervenienta na strane žalovaného k ich odvolaniu nevyjadrili. 8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov v 1. až 4. rade nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 18. decembra 2019; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcov v 1. až 4. rade, intervenient na strane žalovaného, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani samy odvolatelia netvrdili, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedenom v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobcovia v 1. až 4. rade nepreukázali, že im vznikla škoda spočívajúca v ušlom zisku, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím a postupom súdnej exekútroky, t.j. intervenienta, a že by bez jeho škodlivého zásahu boli nehntueľnosti vedené na liste vlastníctva č. XXXX „U. č. XX“ predané práve za cenu 480.000,- €. Z konania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v 1. rade ako dlžník uzavrel dňa 8.4.2011 s Privatbankou, a. s. ako veriteľom zmluvu o úvere č. XX/XXXXX/FO, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 1.150.000,- € za účelom dosiahnutia čiastočného refinancovania nákladov na výstavbu nehnuteľností rodinných domov. Dlžník sa zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky postupne do 31.3.2013. V zmysle čl. III bod 4 pís. f/ zmluvy bol veriteľ oprávnený realizovať predaj ktoréhokoľvek rodinného domu za kúpnu cenu vo výške 275.000,- € postupom uvedeným v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. XX/XXXX/FO/X, kde ako záloh sú rodinné domy v prípade omeškania dlžníka so splátkou úveru alebo príslušenstva podľa zmluvy. Na základe dodatku k zmluve o úvere bola splatnosť úveru do 30.6.2013. Žalobcovia v 2. až 4. rade boli spoludlžníkmi uvedenej zmluvy o úvere. Súdna exekútorka JUDr. Laclavíková v konaní vedenom pod sp.zn. Ex 1590/13 dňa 23.10.2013 vydala upovedomenie o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti povinných, žalobcov v 1., 2. rade. Privatbanka, a. s. oznámila žalobcom v 1. až 4. rade dňa 5.11.2013 začatie výkonu záložného práva predajom nehnuteľností prostredníctvom dobrovoľnej dražby a dňa 19.12.2013 im oznámila zmenu výkonu spôsobu záložného práva z predaja nehnuteľností dobrovoľnou dražbou na priamy predaj. Dňa 20.12.2013 Privatbanka, a. s. ako záložný veriteľ za žalobcov v 1. až 4. rade dojednala kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam za kúpnu cenu 290.000,- € s kupujúcou P.. B. F. P.. Okresný súd Bratislava IV. uznesením zo dňa 3.3.2014, č.k. 16 Er 5147/2013-56, vyhlásil za neprípustnú exekúciu predajom nehnuteľností z dôvodu, že exekútorka nedisponuje súhlasom skorších záložných veriteľov Tatra banka, a.s. a Privatbanka, a. s. 12. Žalobcovia v 1. až 4. rade sa predmetnou žalobou domáhali náhrady škody, a to ušlého zisku vo výške 190.000.- €, ktorá mala predstavovať rozdiel kúpnej ceny, ktorú dosiahli v novembri 2011 za dom na „U. č. XX“ (480.000,- €) a kúpnej ceny z decembra 2013 za porovnateľný dom na „U. č. XX“ (290.000,- €), pričom škoda (rozdiel v dosiahnutej kúpnej cene) im mala vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia intervenienta, za ktoré považovali upovedomenie o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti a jeho nesprávneho úradného postupu, ktorým bol zápis uvedeného upovedomenie o začatí exekúcie ako poznámky do katastra nehnuteľností. Žalobcovia v 1. až 4. rade vo svojom odvolaní namietli, že hlavnou príčinou pre začatie výkonu záložného práva zo strany Privatbanky, a. s. ako záložného veriteľa bolo práve nezákonné upovedomenie intervenienta, t.j. súdnej exekútorky o začatí exekúcie predajom nehnuteľností a následné vyznačenie tohto upovedomenia vo forme poznámky na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností a táto skutočnosť mala spôsobiť, že Privatbanka, a. s. ako záložný veriteľ začala s výkonom záložného práva, pričom mali za to, že keby súdna exekútorka nevydala upovedomenie o začatí exekúcie, Privatbanka, a. s. by nechala na žalobcoch v 1. až 4. rade predaj nehnuteľností a napriek splatnej pohľadávke by počkala s jej vymáhaním, kým sa im nepodarí predať záloh vo výške podľa ich predstáv, keď exekúcia podľa nich urýchlila tento proces v ich neprospech. Odvolací súd uvádza, že exekučné konanie sa začína dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie na súd, samotná exekúcia sa začína až vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a jeho doručením súdnemu exekútorovi. Exekútor po začatí exekúcie zväčša pristúpi k prvotnej lustrácii majetku povinného a vydáva upovedomenie o začatí exekúcie, kde v závislosti od zistení špecifikuje spôsob vykonania exekúcie, ak je to možné. Upovedomenie o začatí exekúcie slúži najmä na upovedomenie účastníkov o začatí exekúcie, a to predovšetkým povinného. Voči povinnému ide o prvý procesný úkon zo strany súdneho exekútora a práve z upovedomenia o začatí exekúcie je povinný informovaný, že je voči nemu vedené exekučné konanie, keďže návrh na vykonanie exekúcie sa povinnému na vyjadrenie nedoručuje. Zároveň s doručením upovedomenia povinnému súdny exekútor môže priamo pristúpiť k blokácii majetku povinného, aby sa zaistil majetok pre uspokojenie pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní, a to doručovaním príkazov na začatie exekúcie tretím osobám, napr. do banky, aby nevyplatila z účtu povinnému určenú sumu, alebo zamestnávateľovi povinného, aby začal vykonávať zrážky zo mzdy a nevyplácal tieto zrazené sumy povinnému. Vzhľadom na to, že ešte plynie povinnému lehota na obranu proti exekúcii (na podanie návrhu na zastavenie exekúcie po doručení upovedomenia), tak banka, ani zamestnávateľ, nemôžu zaslať deponované peniaze súdnemu exekútorovi. K takému kroku môžu tretie osoby pristúpiť až po doručení exekučného príkazu. V danom prípade intervenient vydal upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti v dôsledku čoho bola na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností vyznačená poznámka o prebiehajúcom exekučnom konaní, čím mala byť žalobcom v 1. až 4. rade spôsobená škoda. Vedenie exekúcie predstavuje zásah do osobnej a majetkovej sféry povinného. Doručenie upovedomenia o začatí exekúcie povinnému vyvoláva viacero účinkov predovšetkým má vplyv na jeho dispozičné právo k vlastnému majetku. V čase vzniku sporu bol povinný po doručení upovedomenia o začatí exekúcie viazaný generálnym zákazom nakladať s majetkom, ktorý podliehal exekúcii, bez ohľadu na to, či sa aktuálne vykonávala exekúcia formou predaja toho-ktorého druhu majetku. Skutočnosť, že Okresný súd Bratislava IV. uznesením č.k. 16 Er 5147/2013-56, zo dňa 3.3.2014, vyhlásil exekúciu za neprípustnú, sa týkala iba upovedomenia o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti povinných, a to žalobcov v 1., 2. rade, no v žiadnom prípade tým neboli podiely povinných na dotknutých nehnuteľnostiach vyňaté z majetku, ktorý podliehal exekúcii, v prípade splnenia formálnych podmienok mohli byť opätovne predmetom exekučného predaja. Odvolací súd má za to, že exekúcia bola zapríčinená priamo povinnými, t.j. žalobcami v 1. až 4. rade, ktorí si svoj záväzok neplnili riadne a včas, keď po doručení upovedomenia nemohli podľa vlastnej vôle nakladať so svojim majetkom. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalobcom v 1. až 4. rade nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s rozhodnutím, či postupom intervenienta, a to ani v prípade, že by žalobcovia v 1. až 4. rade disponovali súhlasom Privatbanky, a. s. ako záložného veriteľa, aby predmetnú vec predali podľa vlastného uváženia, pretože by to nemalo vplyv na inhibitórium. Súhlas záložného veriteľa daný povinným by bol na účely exekučného konania bezpredmetný. Ak by žalobcovia v 1. až 4. rade tento zákaz porušili a predmetné nehnuteľnosti by predsa predali podľa vlastného uváženia, išlo by o protiprávne konanie, s možným trestnoprávnym postihom a pokiaľ neboli oprávnení disponovať so svojim majetkom, nemohla im v takom prípade vzniknúť ani škoda, keď obmedzenie ich dispozičného práva bolo plne v súlade so zákonom. Odvolací súd dodáva, že škoda sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi. Škoda je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. V danom prípade žalobcovia v 1. až 4. rade nepreukázali, že by mohli predať predmetnú nehnuteľnosť za sumu 480.000,- €. Odvolací súd dodáva, že žalobcovia v 1. až 4. rade ako strana sporu mali povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť svojho tvrdenia o predaji nehnuteľnosti za uvedenú sumu. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C.s.p. v spojení s § 185 C.s.p. (§ 120 ods. 1 veta prvá O.s.p.), podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. 13. Žalobcovia v 1. až 4. rade nepreukázali ani ďalší nevyhnutný predpoklad zodpovednosti za škodu, ktorým je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, teda musí ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú. V predmetnej veci sa žalobcovia v 1. až 4. rade iba hypoteticky domnievajú, že na základe vydania upovedomenia o začatí exekúcie predajom ich spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti došlo k výkonu záložného práva bankou, pretože to boli práve oni, ktorí si neplnili svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere č. XX/XXXX/FO, zo dňa 8.4.2011, keďže riadne a včas úver nesplácali a tak záložný veriteľ využil svoje právo na začatie výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam (5.11.2013, č.l. 27 spisu). Banka tak mohla urobiť kedykoľvek od momentu, keď zistila, že žalobcovia v 1. až 4. rade úver riadne nesplácajú. 14. Nebolo možné sa stotožniť ani s odvolacou námietkov žalobocov v 1. až 4. rade, že nevykonaním dôkazu zo strany súdu prvej inštancie údajne pre nedodržanie lehoty v rámci sudcovskej koncentrácie konania, a to dopyt na banku týkajúci sa toho, či hlavnou príčinou začatia realizácie záložného práva bankou bolo konanie intervenienta, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne odôvodnil prečo nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci vykonaie uvedeného dôkazu, s čím sa odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje. Nevykonanie uvedeného dôkazu bolo výsledkom a odrazom hospodárnosti konania, kedy súd prvej inštancie potom, ako mal splnené podmienky podľa vlastného zhodnotenia dôkazov na vyhlásenie rozsudku, už ďalšie dôkazy nepripustil. Uvedené mohlo vyplývať z toho, že predmetný dôkaz navrhol žalovaný vykonať na poslednom pojednávaní dňa 1.3.2017 a prvoinštančný súd žalobcovia v 1. až 4. rade nepresvedčili, že tento dôkaz má zásadnú hodnotu pre meritum veci, keď súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 12.12.2016 určil lehotu na označenie návrhov na doplnenie dokazovanie, resp. predloženie dôkazov do 31.10.2017 s tým, že na neskôr označené a predložené dôkazy, nemusí prihliadnuť (č.l. 323 spisu). Odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 470 ods. 2 C.s.p., a na to že ustanovenia Civilného sporového poriadku o sudcovskej koncentrácii konania by nebolo možné uplatniť v danom v konaní vtedy, ak by boli v neprospech strany. V danej veci súd prvej inštancie od 1.7.2016 uplatňoval v konaní pred ním procesné normy Civilného sporového poriadku (pri zachovaní zásady priamej aplikovateľnosti procesných noriem) vo vzťahu k obom sporovým stranám rovnako. To, že žalobcovia v 1. až 4. rade navrhli vykonanie dôkazu až na poslednom pojednávaní, kedy už súd prvej inštancie jeho vykonanie (vzhľadom na dovtedajší priebeh konania a výsledky dokazovania) vyhodnotil ako nehospodárne a už ho preto nepripustil, nie je porušením práva na spravodlivý proces. Účelom ustanovenia § 470 ods. 2 C.s.p. je to, aby sa sudcovská koncentrácia konania nemohla, v konaniach začatých za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, uplatňovať ihneď a naplno (teda bez možnosti, aby sa strany sporu mohli na takýto procesný postup súdu pripraviť a adaptovať). Preto je citované ustanovenie zaradené medzi prechodné ustanovenia Civilného sporového poriadku. Uvedené ale neznamená, že už v žiadnom z konaní začatom podľa Občianskeho súdneho poriadku a prebiehajúcom podľa Civilného sporového poriadku, ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania nemožno uplatňovať, nakoľko by ich v podstate nebolo možné uplatňovať v žiadnom prebiehajúcom civilnom spore. V danej veci je z obsahu spisu zrejmé, že väčšina procesných úkonov a pojednávaní prebiehala už za účinnosti Civilného sporového poriadku a žalobcovia v 1. až 4. rade tak mohli svoje návrhy na dokazovanie predniesť na skoršom pojednávaní (i mimo neho) a mohli sa s dostatočným časovým predstihom adaptovať na novú úpravu dokazovania zavedenú Civilným sporovým poriadkom, pričom že tak urobil až na záver posledného pojednávania (z dôvodu ktorého vykonanie tohto dôkazu už súd nepripustil), nepredstavuje stav, kedy by súd prvej inštancie použil ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania v ich neprospech. Žalobcom v 1. až 4. rade totiž v predkladaní a navrhovaní dôkazov na preukazovanie svojich tvrdení nič nebránilo, keď odvolací súd má zato, že tento dôkaz mohli označiť už v žalobe, pretože žalobca v 1. rade vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 1.3.2017 uviedol, že skutočnosť, že Privatbanka, a. s. začne realizovať výkon záložného práva na nehnuteľnosti na „U. č. XX“, sa dozvedel telefonicky, následne banku aj navštívil, prebehlo jednanie, bolo to niekedy okolo 31.10. až 2.11.2013, pričom žaloba na súd bola podaná dňa 3.3.2015. U žalobcov v 1. až 4. rade tak nedošlo k uplatneniu ustanovení o sudcovskej koncentrácii konania súdom prvej inštancie v ich neprospech, ale v ich prípade ide o zodpovednosť za ich procesnú nečinnosť, ktorá v spojení s nehospodárnosťou vykonania takto navrhnutého dôkazu v nijakom smere nemôže vyústiť do porušenia ich práva na spravodlivý proces. 15. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcami v 1. až 4. rade v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 16. Pokiaľ žalobcovia v 1. až 4. rade v odvolaní namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 17. K tvrdeniu žalobcov v 1. až 4. rade v odvolaní týkajúce sa priznania náhrady trov prvoinštančného konania intervenientovi na strane žalovaného odvolací súd uvádza, že nevidí dôvod na ich nepriznanie v zmysle ustanovenia § 257 C.s.p. Ak žalobcovia v 1. až 4. rade vidia dôvody hodné osobitného zreteľa v tom, že to bol práve intervenient, ktorý spôsobil svojim nezákonným rozhodnutím vznik sporu, nemožno v tomto smere s nimi súhlasiť, práve naopak, boli to práve žalobcovia v 1. až 4. rade, ktorí podali predmetnú žalobu o náhradu škody. V konaní pred súdom prvej inštancie nebol preukázaný vznik škody ani príčinná súvislosť medzi konaním súdnej exekútorky (intervenienta) a vznikom škody, z dôvodu ktorého prvoinštančný súd správne žalobu zamietol, keď sa odvolací súd s jeho rozhodnutím vo veci samej stotožnil. Za danej situácie, keď žalobcovia v 1. až 4. rade boli v spore neúspešní, nemožno intervenientovi pričítať podiel na vzniku sporu ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania. Odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 257 C.s.p. umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa strane sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, túto náhradu nepriznal. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy len v tých v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov neprizná, vyjadruje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok (a všeobecnej zásady ohľadne náhrady trov konania, vyjadrenej v § 255 C.s.p.). Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 C.s.p. vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, ktorými sú dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 MCdo 17/2009, sp.zn. 5 Cdo 67/2010, sp.zn. 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 C.s.p. považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (nálezy Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 292/07, I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (nález Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, t.j. na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Odvolací súd v predmetnom spore nezistil žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by spočívali v skutkových okolnostiach prípadu, osobných, či majetkových pomerov strán sporu, ktoré by odôvodňovali výnimočnú aplikáciu § 257 C.s.p. Žalobcovia v 1. až 4. rade boli v konaní neúspešní, pričom úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o úplný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, čo v danom prípade splnené nebolo. Žalobcovia v 1. až 4. rade odôvodňovali dôvody hodné osobitného zreteľa iba nezákonným postupom intervenienta, čo nebolo v konaní preukázané. Zo všetkých uvedených dôvodov preto nie je možné v danej veci aplikovať ustanovenie § 257 C.s.p. 18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolatelia, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému a intervenientovi, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, priznáva, každému, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcom v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).